Cookieを許可しますか?

Tipiṭakaではサービス提供と改善のためにCookieを使用します。 プライバシーポリシー

2. Sāmaññaphalasuttavaṇṇanā2. 沙門果経の釈

Rājāmaccakathāvaṇṇanā

王と大臣の対話の釈

150. Evaṃ me sutaṃ…pe… rājagaheti sāmaññaphalasuttaṃ. Tatrāyaṃ apubbapadavaṇṇanā – rājagaheti evaṃnāmake nagare. Tañhi mandhātumahāgovindādīhi pariggahitattā rājagahanti vuccati. Aññepi ettha pakāre vaṇṇayanti, kiṃ tehi? Nāmamattametaṃ tassa nagarassa. Taṃ panetaṃ buddhakāle ca cakkavattikāle ca nagaraṃ hoti, sesakāle suññaṃ hoti yakkhapariggahitaṃ, tesaṃ vasanavanaṃ hutvā tiṭṭhati. Viharatīti avisesena iriyāpathadibbabrahmaariyavihāresu aññataravihārasamaṅgiparidīpanametaṃ. Idha pana ṭhānagamananisajjasayanappabhedesu iriyāpathesu aññatarairiyāpathasamāyogaparidīpanaṃ. Tena ṭhitopi gacchantopi nisinnopi sayānopi bhagavā viharati ceva veditabbo. So hi ekaṃ iriyāpathabādhanaṃ aññena iriyāpathena vicchinditvā aparipatantaṃ attabhāvaṃ harati pavatteti, tasmā viharatīti vuccati.

150. 「このように私は聞いた……(中略)……王舎城において」とは『沙門果経』である。そこにおける未解説の言葉の釈は次の通りである。「王舎城において」とは、このような名を持つ都市においてである。実にそこはマンダート王やマハーゴーヴィンダたちによって領有されたため「王舎城(ラージャガハ)」と呼ばれる。他者たちもここで様々な説明をしているが、それらが何であろうか? これはあの都市の単なる名前にすぎない。そしてその都市は、仏陀の時代と転輪聖王の時代には都市となり、その他の時代には空虚となって夜叉に占有され、彼らの住まう森となって留まる。「留まっておられた」とは、無差別には威儀・天住・梵住・聖住のうちのいずれかの住を具足していることを明かすものである。しかしここでは、立つ・歩む・座る・横たわるという分類のうちのいずれかの威儀と結びついていることを明かしている。したがって、立っていても、歩んでいても、座っていても、横たわっていても、世尊は留まっておられると知られるべきである。実に世尊は一つの威儀の苦痛を他の威儀によって断ち切って、倒れることのない自己の存在を運び、持続させる。それゆえに「留まっておられた」と呼ばれる。

Jīvakassa komārabhaccassa ambavaneti idamassa yaṃ gocaragāmaṃ upanissāya viharati, tassa samīpanivāsanaṭṭhānaparidīpanaṃ. Tasmā – rājagahe viharati jīvakassa komārabhaccassa ambavaneti rājagahasamīpe jīvakassa komārabhaccassa ambavane viharatīti evamettha attho veditabbo. Samīpatthe hetaṃ bhummavacanaṃ. Tattha jīvatīti jīvako, kumārena bhatoti komārabhacco. Yathāha – ‘‘kiṃ bhaṇe, etaṃ kākehi samparikiṇṇanti? Dārako devāti. Jīvati bhaṇeti? Jīvati, devāti. Tena hi, bhaṇe taṃ dārakaṃ amhākaṃ antepuraṃ netvā dhātīnaṃ detha posetunti. Tassa jīvatīti jīvakoti nāmaṃ akaṃsu. Kumārena posāpitoti komārabhaccoti nāmaṃ akaṃsū’’ti (mahāva. 328) ayaṃ panettha saṅkhepo. Vitthārena pana jīvakavatthukhandhake āgatameva. Vinicchayakathāpissa samantapāsādikāya vinayaṭṭhakathāyaṃ vuttā.

「童子養育者ジーヴァカのマンゴー林において」とは、世尊が托鉢のために依拠して留まっておられるその托鉢村の近くにある居住の場所を明かすものである。したがって、「王舎城に留まっておられた、童子養育者ジーヴァカのマンゴー林において」とは、王舎城の近くにある童子養育者ジーヴァカのマンゴー林に留まっておられた、とこのようにここでの意味が知られるべきである。この処格(地格)は近接の意味において用いられているからである。そこにおいて、「生きている」からジーヴァカであり、「王子(童子)によって養育された」からコーマーラバッカ(童子養育者)である。次のように説かれている。「『おい、烏たちに囲まれているあれは何だ?』『男の子でございます、殿下』『おい、生きているのか?』『生きております、殿下』『それなら、おい、その男の子を我々の後宮へ連れて行き、乳母たちに与えて育てさせよ』。その子が生きていることからジーヴァカという名をつけた。王子によって育てられたことからコーマーラバッカという名をつけた」(律蔵犍度部328)と、これがここでの要約である。詳細には『ジーヴァカ物語犍度』においてまさに説かれている。またその判定の議論も律蔵の註釈書『普賢成就(サマンタパーサーディカー)』において説かれている。

Ayaṃ pana jīvako ekasmiṃ samaye bhagavato dosābhisannaṃ kāyaṃ virecetvā siveyyakaṃ dussayugaṃ datvā vatthānumodanāpariyosāne sotāpattiphale patiṭṭhāya cintesi – ‘‘mayā divasassa dvattikkhattuṃ buddhupaṭṭhānaṃ gantabbaṃ, idañca veḷuvanaṃ atidūre, mayhaṃ pana ambavanaṃ uyyānaṃ āsannataraṃ, yaṃnūnāhaṃ ettha bhagavato vihāraṃ kāreyya’’nti. So tasmiṃ ambavane rattiṭṭhānadivāṭhānaleṇakuṭimaṇḍapādīni sampādetvā bhagavato anucchavikaṃ gandhakuṭiṃ kārāpetvā ambavanaṃ aṭṭhārasahatthubbedhena tambapaṭṭavaṇṇena pākārena parikkhipāpetvā buddhappamukhaṃ bhikkhusaṅghaṃ sacīvarabhattena santappetvā dakkhiṇodakaṃ pātetvā vihāraṃ niyyātesi. Taṃ sandhāya vuttaṃ – ‘‘jīvakassa komārabhaccassa ambavane’’ti.

さて、このジーヴァカはある時、世尊の体内の乱れた体液の病(風・胆・痰の不調)を患った身体を下剤によって治療し、シーヴェイヤカの上質な二枚の布を献上し、布の施与に対する随喜の説法の結びに預流果に達して、こう考えた。「私は一日に二、三度、仏陀への伺候に行かねばならない。しかしこの竹林(ヴェーฬヴァナ)は遠すぎる。一方、私のマンゴー林の園はより近い。私がここに世尊のために精舎を造立してはどうだろうか」と。彼はそのマンゴー林に夜の居所、昼の居所、洞窟、小舎、集会所などを整え、世尊にふさわしい香房(ガンバクティ)を造立させ、マンゴー林を十八肘の高さの赤銅色の壁で囲ませ、仏陀を筆頭とする比丘僧伽に衣と食事とをもって満足させ、献水の水を注いで精舎を寄進した。それを指して「童子養育者ジーヴァカのマンゴー林において」と説かれたのである。

Aḍḍhateḷasehi bhikkhusatehīti aḍḍhasatena ūnehi terasahi bhikkhusatehi. Rājātiādīsu rājati attano issariyasampattiyā catūhi saṅgahavatthūhi mahājanaṃ rañjeti vaḍḍhetīti rājā. Magadhānaṃ issaroti māgadho. Ajātoyeva rañño sattu bhavissatīti nemittakehi niddiṭṭhoti ajātasattu.

「千二百五十人の比丘たちとともに」とは、五十人少ない千三百人の比丘たちとともに。「王」などの文において、自らの主権の富によって四つの摂事(施・愛語・利行・同事)をもって民衆を歓喜させ、繁栄させるから「王」である。マガダ国の主であるから「マガダの王」。「生まれる前からすでに王の敵となるであろう」と占い師たちによって予言されたから「阿闍世(未生怨・アジャータサットゥ)」である。

Tasmiṃ kira kucchigate deviyā evarūpo dohaḷo uppajji – ‘‘aho vatāhaṃ rañño dakkhiṇabāhulohitaṃ piveyya’’nti, sā ‘‘bhāriye ṭhāne dohaḷo uppanno, na sakkā kassaci ārocetu’’nti taṃ kathetuṃ asakkontī kisā dubbaṇṇā ahosi. Taṃ rājā pucchi – ‘‘bhadde, tuyhaṃ attabhāvo na pakativaṇṇo, kiṃ kāraṇa’’nti? ‘‘Mā puccha, mahārājāti’’. ‘‘Bhadde, tvaṃ attano ajjhāsayaṃ mayhaṃ akathentī kassa kathessasī’’ti tathā tathā nibandhitvā kathāpesi. Sutvā ca – ‘‘bāle, kiṃ ettha tuyhaṃ bhāriyasaññā ahosī’’ti vejjaṃ pakkosāpetvā suvaṇṇasatthakena bāhuṃ phālāpetvā suvaṇṇasarakena lohitaṃ gahetvā udakena sambhinditvā pāyesi. Nemittakā taṃ sutvā – ‘‘esa gabbho rañño sattu bhavissati, iminā rājā haññissatī’’ti byākariṃsu. Devī sutvā – ‘‘mayhaṃ kira kucchito nikkhanto rājānaṃ māressatī’’ti gabbhaṃ pātetukāmā uyyānaṃ gantvā kucchiṃ maddāpesi, gabbho na patati. Sā punappunaṃ gantvā tatheva kāresi. Rājā kimatthaṃ ayaṃ abhiṇhaṃ uyyānaṃ gacchatīti parivīmaṃsanto taṃ kāraṇaṃ sutvā – ‘‘bhadde, tava kucchiyaṃ puttoti vā dhītāti vā na paññāyati, attano nibbattadārakaṃ evamakāsīti mahā aguṇarāsipi no jambudīpatale āvibhavissati, mā tvaṃ evaṃ karohī’’ti nivāretvā ārakkhaṃ adāsi. Sā gabbhavuṭṭhānakāle ‘‘māressāmī’’ti cintesi. Tadāpi ārakkhamanussā dārakaṃ apanayiṃsu. Athāparena samayena vuḍḍhippattaṃ kumāraṃ deviyā dassesuṃ. Sā taṃ disvāva puttasinehaṃ uppādesi, tena naṃ māretuṃ nāsakkhi. Rājāpi anukkamena puttassa oparajjamadāsi.

彼が母の胎内に宿ったとき、王妃に次のような悪阻(妊娠時の強い欲求)が生じた。「ああ、王の右腕の血を飲むことができたら」と。彼女は「大変な事態に悪阻が生じた。誰にも告げることはできない」とそれを言い出すことができず、痩せ衰えて顔色が悪くなった。王は彼女に尋ねた。「そなたよ、そなたの身体はいつもの様子ではない。いかなる理由か?」「お尋ねにならないでください、大王よ」「そなたよ、そなたが自身の望みを私に言わないで、誰に言うのか」と様々に問い詰めて言わせた。そして聞いて、「愚かな人よ、なぜこれを重大なことと思ったのか」と医師を呼ばせ、黄金の小刀で腕を切り開かせ、黄金の杯に血を取って水で薄めて飲ませた。占い師たちはそれを聞いて、「この胎児は王の敵となり、これによって王は殺されるであろう」と予言した。王妃はそれを聞いて、「私の胎内から生まれた者が王を殺すというのか」と胎児を堕ろそうとして庭園へ行き、腹部を圧迫させたが、胎児は落ちなかった。彼女は何度も行って同様にさせた。王は「なぜ彼女は頻繁に庭園へ行くのか」と調査させ、その理由を聞いて、「そなたよ、そなたの胎内にあるのが息子であるか娘であるかも定かではない。自らが生んだ子に対してこのようなことをしたとなれば、閻浮提(インド)の全土において我らの大いなる悪評が広まるであろう。そなたはこのようなことをしてはならない」と制止して警護をつけた。彼女は出産時に「殺してしまおう」と考えた。その時も警護の人々が赤子を連れ去った。その後、時を経て成長した王子を王妃に見せた。彼女は彼を見るやいなや母としての愛情を生じ、そのため彼を殺すことができなかった。王も次第に息子に副王の位を与えた。

Athekasmiṃ samaye devadatto rahogato cintesi – ‘‘sāriputtassa parisā mahāmoggallānassa parisā mahākassapassa parisāti, evamime visuṃ visuṃ dhurā, ahampi ekaṃ dhuraṃ nīharāmī’’ti. So ‘‘na sakkā vinā lābhena parisaṃ uppādetuṃ, handāhaṃ lābhaṃ nibbattemī’’ti cintetvā khandhake āgatanayena ajātasattuṃ kumāraṃ iddhipāṭihāriyena pasādetvā sāyaṃ pātaṃ pañcahi rathasatehi upaṭṭhānaṃ āgacchantaṃ ativissatthaṃ ñatvā ekadivasaṃ upasaṅkamitvā etadavoca – ‘‘pubbe kho, kumāra, manussā dīghāyukā, etarahi appāyukā, tena hi tvaṃ kumāra, pitaraṃ hantvā rājā hohi, ahaṃ bhagavantaṃ hantvā buddho bhavissāmī’’ti kumāraṃ pituvadhe uyyojeti.

さてある時、デーヴァダッタは一人静かな場所にいて考えた。「サーリプッタの会座があり、マハーモッガッラーナの会座があり、マハーカッサパの会座がある。このように彼らはそれぞれ重責を担っている。私も一つの重責を担おう」と。彼は「利養なしには会座を起こすことはできない。さあ、利養を生み出そう」と考え、犍度部に説かれている方法によって、神通の奇跡をもってアジャータサットゥ王子を信伏させ、朝夕に五百台の戦車を連ねて伺候に来るほどに極めて親密になったことを知って、ある日近づいてこう言った。「王子よ、昔の人間は長寿であったが、今は短命である。それゆえ王子よ、そなたは父を殺して王となれ。私は世尊を殺して仏陀となろう」と、王子を父殺しへと教唆した。

So – ‘‘ayyo devadatto mahānubhāvo, etassa aviditaṃ nāma natthī’’ti ūruyā potthaniyaṃ bandhitvā divā divassa bhīto ubbiggo ussaṅkī utrasto antepuraṃ pavisitvā vuttappakāraṃ vippakāraṃ akāsi. Atha naṃ amaccā gahetvā anuyuñjitvā – ‘‘kumāro ca hantabbo, devadatto ca, sabbe ca bhikkhū hantabbā’’ti sammantayitvā rañño āṇāvasena karissāmāti rañño ārocesuṃ.

彼は「尊者デーヴァダッタは大いなる威力をお持ちであり、この方に知られないことなど何もない」と、太腿に短剣を縛り付け、日中に恐れ、おののき、疑い、怯えながら後宮へ入り、先に述べられた通りの異常な振る舞いをした。そこで大臣たちが彼を捕らえて尋問し、「王子も殺すべきであり、デーヴァダッタも、すべての比丘たちも殺すべきである」と協議して、「王の命令に従って処置しよう」と王に報告した。

Rājā ye amaccā māretukāmā ahesuṃ, tesaṃ ṭhānantarāni acchinditvā, ye na māretukāmā, te uccesu ṭhānesu ṭhapetvā kumāraṃ pucchi – ‘‘kissa pana tvaṃ, kumāra, maṃ māretukāmosī’’ti? ‘‘Rajjenamhi, deva, atthiko’’ti. Rājā tassa rajjaṃ adāsi.

王は、殺害を望んだ大臣たちの官職を剥奪し、殺害を望まなかった大臣たちを高位に就けた上で、王子に尋ねた。「王子よ、なぜそなたは私を殺そうとしたのか?」「大王よ、王位が欲しいのです」。王は彼に王位を譲り渡した。

So mayhaṃ manoratho nipphannoti devadattassa ārocesi. Tato naṃ so āha – ‘‘tvaṃ siṅgālaṃ antokatvā bheripariyonaddhapuriso viya sukiccakārimhīti maññasi, katipāheneva te pitā tayā kataṃ avamānaṃ cintetvā sayameva rājā bhavissatī’’ti. Atha, bhante, kiṃ karomīti? Mūlaghaccaṃ ghātehīti. Nanu, bhante, mayhaṃ pitā na satthavajjhoti? Āhārupacchedena naṃ mārehīti. So pitaraṃ tāpanagehe pakkhipāpesi, tāpanagehaṃ nāma kammakaraṇatthāya kataṃ dhūmagharaṃ. ‘‘Mama mātaraṃ ṭhapetvā aññassa daṭṭhuṃ mā dethā’’ti āha. Devī suvaṇṇasarake bhattaṃ pakkhipitvā ucchaṅgenādāya pavisati. Rājā taṃ bhuñjitvā yāpeti. So – ‘‘mayhaṃ pitā kathaṃ yāpetī’’ti pucchitvā taṃ pavattiṃ sutvā – ‘‘mayhaṃ mātu ucchaṅgaṃ katvā pavisituṃ mā dethā’’ti āha. Tato paṭṭhāya devī moḷiyaṃ pakkhipitvā pavisati. Tampi sutvā ‘‘moḷiṃ bandhitvā pavisituṃ mā dethā’’ti. Tato suvaṇṇapādukāsu bhattaṃ ṭhapetvā pidahitvā pādukā āruyha pavisati. Rājā tena yāpeti. Puna ‘‘kathaṃ yāpetī’’ti pucchitvā tamatthaṃ sutvā ‘‘pādukā āruyha pavisitumpi mā dethā’’ti āha. Tato paṭṭhāya devī gandhodakena nhāyitvā sarīraṃ catumadhurena makkhetvā pārupitvā pavisati. Rājā tassā sarīraṃ lehitvā yāpeti. Puna pucchitvā taṃ pavattiṃ sutvā ‘‘ito paṭṭhāya mayhaṃ mātu pavesanaṃ nivārethā’’ti āha. Devī dvāramūle ṭhatvā ‘‘sāmi, bimbisāra, etaṃ daharakāle māretuṃ na adāsi, attano sattuṃ attanāva posesi, idaṃ pana dāni te pacchimadassanaṃ, nāhaṃ ito paṭṭhāya tumhe passituṃ labhāmi, sace mayhaṃ doso atthi, khamatha devā’’ti roditvā kanditvā nivatti.

彼は「私の願いは成就した」とデーヴァダッタに報告した。するとデーヴァダッタは彼に言った。「そなたは豺狼(ジャッカル)を中に入れたまま太鼓の皮を張った男のように、『うまく事を成し遂げた』と思っている。数日のうちにそなたの父は、そなたによってなされた侮辱を思い返して、自ら再び王となるであろう」。「では、尊者よ、どうすればよいでしょうか?」「根こそぎ殺害せよ」。「しかし尊者よ、私の父は刃物で殺すべき方ではないのでは?」「兵糧攻めにして殺害せよ」。そこで彼は父を「熱室」に閉じ込めさせた。熱室とは刑罰のために造られた煙の立ち込める部屋である。「私の母を除いて、他の者が面会することを許すな」と命じた。王妃は黄金の器にご飯を入れ、懐に隠して入室した。王はそれを食べて命をつないだ。彼は「私の父はどうやって生きているのか」と尋ねてその事態を聞き、「私の母が懐に隠して入室することを許すな」と命じた。それ以来、王妃は髷の中にご飯を入れて入室した。それも聞いて「髷を結んで入室することを許すな」と命じた。それから黄金の履物の中にご飯を入れ、蓋をして履物を履いて入室した。王はそれによって命をつないだ。再び「どうやって生きているのか」と尋ねてその事情を聞き、「履物を履いて入室することも許すな」と命じた。それ以来、王妃は香水で身体を洗い、身体に四種の上甘味(蜜・砂糖・バター・油)を塗り、衣をまとって入室した。王は彼女の身体を舐めて命をつないだ。再び尋ねてその事態を聞き、「これより先、私の母の入室を禁ぜよ」と命じた。王妃は扉の前に立ち、「わが夫ビンビサーラ王よ、あの子が幼い頃に殺すことを許さず、自らの敵を自ら育てました。しかしこれが今、あなた様との最後の対面でございます。私はこれ以降、あなた様にお目にかかることはできません。もし私に過ちがありましたら、お許しください、王よ」と泣き叫んで立ち去った。

Tato paṭṭhāya rañño āhāro natthi. Rājā maggaphalasukhena caṅkamena yāpeti. Ativiya assa attabhāvo virocati. So – ‘‘kathaṃ, me bhaṇe, pitā yāpetī’’ti pucchitvā ‘‘caṅkamena, deva, yāpeti; ativiya cassa attabhāvo virocatī’’ti sutvā ‘caṅkamaṃ dānissa hāressāmī’ti cintetvā – ‘‘mayhaṃ pitu pāde khurena phāletvā loṇatelena makkhetvā khadiraṅgārehi vītaccitehi pacathā’’ti nhāpite pesesi. Rājā te disvā – ‘‘nūna mayhaṃ putto kenaci saññatto bhavissati, ime mama massukaraṇatthāyāgatā’’ti cintesi. Te gantvā vanditvā aṭṭhaṃsu. ‘Kasmā āgatatthā’ti ca puṭṭhā taṃ sāsanaṃ ārocesuṃ. ‘‘Tumhākaṃ rañño manaṃ karothā’’ti ca vuttā ‘nisīda, devā’ti vatvā ca rājānaṃ vanditvā – ‘‘deva, mayaṃ rañño āṇaṃ karoma, mā amhākaṃ kujjhittha, nayidaṃ tumhādisānaṃ dhammarājūnaṃ anucchavika’’nti vatvā vāmahatthena gopphake gahetvā dakkhiṇahatthena khuraṃ gahetvā pādatalāni phāletvā loṇatelena makkhetvā khadiraṅgārehi vītaccitehi paciṃsu. Rājā kira pubbe cetiyaṅgaṇe saupāhano agamāsi, nisajjanatthāya paññattakaṭasārakañca adhotehi pādehi akkami, tassāyaṃ nissandoti vadanti. Rañño balavavedanā uppannā. So – ‘‘aho buddho, aho dhammo, aho saṅgho’’ti anussarantoyeva cetiyaṅgaṇe khittamālā viya milāyitvā cātumahārājikadevaloke vessavaṇassa paricārako janavasabho nāma yakkho hutvā nibbatti.

それ以来、王に食事は与えられなかった。王は道果の楽により、経行をして過ごされた。その身は甚だ輝いていた。彼(アジャータサットゥ)は「おい、我が父はいかにして過ごしているのか」と尋ね、「大王よ、経行をして過ごしておられます。そのお姿は甚だ輝いております」と聞き、「今こそ彼の経行をやめさせよう」と考えて、「我が父の足を剃刀で切り裂き、塩油を塗り、無煙のアカシアの炭火で焼け」と理髪師たちを遣わした。王(ビンビサーラ)は彼らを見て、「きっと我が子が何者かに教唆されたのであろう。彼らは私の髭を整えるために来たのだ」と考えた。彼らは歩み寄って礼拝して立った。「何のために来たのか」と尋ねられ、その命を告げた。「そなたたちの王の意に従え」と言われ、「大王よ、お座りください」と言って王を礼拝し、「大王よ、私たちは王の命令を実行いたします。私たちにお怒りにならないでください。これはあなた様のような法王にふさわしいことではありません」と言い、左手で足首を掴み、右手で剃刀を取って足の裏を切り裂き、塩油を塗り、無煙のアカシアの炭火で焼いた。伝えられるところによれば、王はかつて仏塔の境内を履物を履いたまま歩き、また座るために敷かれた敷物を洗っていない足で踏んだことがあり、これこそがその報いであると言われる。王に激しい苦痛が生じた。彼は「ああ仏陀よ、ああ法よ、ああ僧伽よ」と念じつつ、仏塔の境内に投げ捨てられた花のように萎れて、四天王天において毘沙門天(ヴェッサヴァナ)の従者であるジャナヴァサバという夜叉となって転生した。

Taṃ divasameva ajātasattussa putto jāto, puttassa jātabhāvañca pitumatabhāvañca nivedetuṃ dve lekhā ekakkhaṇeyeva āgatā. Amaccā – ‘‘paṭhamaṃ puttassa jātabhāvaṃ ārocessāmā’’ti taṃ lekhaṃ rañño hatthe ṭhapesuṃ. Rañño taṅkhaṇeyeva puttasineho uppajjitvā sakalasarīraṃ khobhetvā aṭṭhimiñjaṃ āhacca aṭṭhāsi. Tasmiṃ khaṇe pituguṇamaññāsi – ‘‘mayi jātepi mayhaṃ pitu evameva sineho uppanno’’ti. So – ‘‘gacchatha, bhaṇe, mayhaṃ pitaraṃ vissajjethā’’ti āha. ‘‘Kiṃ vissajjāpetha, devā’’ti itaraṃ lekhaṃ hatthe ṭhapayiṃsu.

まさにその日、アジャータサットゥに息子が生まれた。息子の誕生と父の死を知らせるため、同時に二通の書状が届いた。大臣たちは「まず息子の誕生を知らせよう」と、その書状を王の手に置いた。王にはその瞬間に子への愛が生じ、全身を震わせ、骨髄にまで染み渡った。その瞬間、父の徳を知った。「私が生まれたときも、私の父にこのように愛が生じたのだ」と。彼は「おい、行って我が父を解放せよ」と言った。「何を解放なさるのですか、大王よ」と言って、大臣たちはもう一通の書状を手渡した。

So taṃ pavattiṃ sutvā rodamāno mātusamīpaṃ gantvā – ‘‘ahosi nu, kho, amma, mayhaṃ pitu mayi jāte sineho’’ti? Sā āha – ‘‘bālaputta, kiṃ vadesi, tava daharakāle aṅguliyā pīḷakā uṭṭhahi. Atha taṃ rodamānaṃ saññāpetuṃ asakkontā taṃ gahetvā vinicchayaṭṭhāne nisinnassa tava pitu santikaṃ agamaṃsu. Pitā te aṅguliṃ mukhe ṭhapesi. Pīḷakā mukheyeva bhijji. Atha kho pitā tava sinehena taṃ lohitamissakaṃ pubbaṃ aniṭṭhubhitvāva ajjhohari. Evarūpo te pitu sineho’’ti. So roditvā paridevitvā pitu sarīrakiccaṃ akāsi.

彼はその知らせを聞いて泣きながら母のそばに行き、「母上、私が生まれたとき、我が父には私への愛があったのでしょうか」と尋ねた。母は言った。「愚かな息子よ、何を言うのです。お前が幼い頃、指に腫れ物ができた。そのとき泣き叫ぶお前をあやすことができず、お前を抱いて裁判の場に座っていた父のところへ行った。父はお前の指を口に含んだ。腫れ物は口の中で破れた。そのとき父はお前への愛ゆえに、その血の混ざった膿を吐き出しもせず飲み込んだのだ。お前の父の愛はこのようなものであった」と。彼は泣き叫び、嘆き悲しんで、父の葬儀を行った。

Devadattopi ajātasattuṃ upasaṅkamitvā – ‘‘purise, mahārāja, āṇāpehi, ye samaṇaṃ gotamaṃ jīvitā voropessantī’’ti vatvā tena dinne purise pesetvā sayaṃ gijjhakūṭaṃ āruyha yantena silaṃ pavijjhitvā nāḷāgirihatthiṃ muñcāpetvāpi kenaci upāyena bhagavantaṃ māretuṃ asakkonto parihīnalābhasakkāro pañca vatthūni yācitvā tāni alabhamāno tehi janaṃ saññāpessāmīti saṅghabhedaṃ katvā sāriputtamoggallānesu parisaṃ ādāya pakkantesu uṇhalohitaṃ mukhena chaḍḍetvā navamāse gilānamañce nipajjitvā vippaṭisārajāto – ‘‘kuhiṃ etarahi satthā vasatī’’ti pucchitvā ‘‘jetavane’’ti vutte mañcakena maṃ āharitvā satthāraṃ dassethāti vatvā āhariyamāno bhagavato dassanārahassa kammassa akatattā jetavane pokkharaṇīsamīpeyeva dvedhā bhinnaṃ pathaviṃ pavisitvā mahāniraye patiṭṭhitoti. Ayamettha saṅkhepo. Vitthārakathānayo khandhake āgato. Āgatattā pana sabbaṃ na vuttanti. Evaṃ ajātoyeva rañño sattu bhavissatīti nemittakehi niddiṭṭhoti ajātasattu.

デーヴァダッタもまたアジャータサットゥに近づき、「大王よ、沙門ゴータマの命を奪う者たちに命じなさい」と言い、王から与えられた男たちを遣わし、自ら霊鷲山に登って投石機で岩を投げつけ、ナーラーギリ象を放たせても、いかなる手段によっても世尊を殺すことができず、利養と敬愛を失い、五事を要求してそれを得られず、「これらによって人々を教化しよう」と破僧を行い、サーリプッタとモッガッラーナが会衆を連れて去ったとき、口から熱い血を吐き、九ヶ月間病床に伏して後悔を生じ、「今、師はどこにおられるのか」と尋ね、「祇樹給孤独園(ジェータヴァナ)におられます」と言われると、「寝台で私を運び、師にお見せせよ」と言った。運ばれる途中で、世尊を拝するにふさわしい善業を積んでいなかったため、祇樹給孤独園の池のほとりで大地が二つに裂けて入り、大阿鼻地獄に落ちた。これがここでの要約である。詳細な話の流れは犍度(律蔵)に説かれている。すでに説かれているため、すべては述べない。このように「生まれる前から王の敵となるであろう」と予言者たちに告げられていたため、アジャータサットゥ(未生怨)と呼ばれる。

Vedehiputtoti ayaṃ kosalarañño dhītāya putto, na videharañño. Vedehīti pana paṇḍitādhivacanametaṃ. Yathāha – ‘‘vedehikā gahapatānī (ma. ni. 1.226), ayyo ānando vedehamunī’’ti (saṃ. ni. 2.154). Tatrāyaṃ vacanattho – vidanti etenāti vedo, ñāṇassetaṃ adhivacanaṃ. Vedena īhati ghaṭati vāyamatīti vedehī. Vedehiyā putto vedehiputto.

「ヴェーデーヒの母の幼子よ(Vedehiputto)」とは、コーサラ王の娘の息子であり、ヴィデーハ王の娘ではない。「ヴェーデーヒ」とは賢者の別名である。「ヴェーデーヒカー女居士」(中阿含)、「尊者アーナンダ、ヴェーデーハの聖者」(相応部)と説かれている通りである。そこでの語源は次の通りである。これによって知る(vidanti)ゆえに「ヴェーダ(veda)」であり、これは智恵の同義語である。智恵によって努め、励み、精進するゆえに「ヴェーデーヒ(vedehi)」である。ヴェーデーヒの息子が「ヴェーデーヒプッタ(Vedehiputto)」である。

Tadahūti tasmiṃ ahu, tasmiṃ divaseti attho. Upavasanti etthāti uposatho, upavasantīti sīlena vā anasanena vā upetā hutvā vasantīti attho. Ayaṃ panettha atthuddhāro – ‘‘āyāmāvuso, kappina, uposathaṃ gamissāmā’’tiādīsu pātimokkhuddeso uposatho. ‘‘Evaṃ aṭṭhaṅgasamannāgato kho, visākhe, uposatho upavuttho’’tiādīsu (a. ni. 8.43) sīlaṃ. ‘‘Suddhassa ve sadā phaggu, suddhassuposatho sadā’’tiādīsu (ma. ni. 1.79) upavāso. ‘‘Uposatho nāma nāgarājā’’tiādīsu (dī. ni. 2.246) paññatti. ‘‘Na, bhikkhave, tadahuposathe sabhikkhukā āvāsā’’tiādīsu (mahāva. 181) upavasitabbadivaso. Idhāpi soyeva adhippeto. So panesa aṭṭhamī cātuddasī pannarasībhedena tividho. Tasmā sesadvayanivāraṇatthaṃ pannaraseti vuttaṃ. Teneva vuttaṃ – ‘‘upavasanti etthāti uposatho’’ti.

「その日(Tadahū)」とは、その時あった、その日という意である。これにおいて近づいて住む(upavasanti)ゆえに「布薩(uposatho)」であり、「近づいて住む」とは戒または断食を具えて住むという意である。ここでの意味の抽出は次の通りである。「友カッピナよ、さあ布薩に行こう」などにおいては波羅提木叉の読誦が布薩である。「ヴァイシャーカーよ、このように八支を具足して布薩が行われる」(増支部)などにおいては戒である。「清らかな者には常にパッグナ月(吉祥)であり、清らかな者には常に布薩である」(中部)などにおいては断食である。「ウポーサタという名の竜王」(長部)などにおいては名称である。「比丘たちよ、その日の布薩に比丘のいる住処で…」(律蔵大品)などにおいては布薩を行うべき日である。ここでもまさにそれが意図されている。そしてこれは八日、十四日、十五日の区分により三種ある。したがって残りの二つを除くために「十五日」と言われた。それゆえに「これにおいて近づいて住むゆえに布薩である」と言われた。

Komudiyāti kumudavatiyā. Tadā kira kumudāni supupphitāni honti, tāni ettha santīti komudī. Cātumāsiniyāti cātumāsiyā, sā hi catunnaṃ māsānaṃ pariyosānabhūtāti cātumāsī. Idha pana cātumāsinīti vuccati. Māsapuṇṇatāya utupuṇṇatāya saṃvaccharapuṇṇatāya puṇṇā sampuṇṇāti puṇṇā. Mā iti cando vuccati, so ettha puṇṇoti puṇṇamā. Evaṃ puṇṇāya puṇṇamāyāti imasmiṃ padadvaye ca attho veditabbo.

「白蓮の(Komudiyā)」とは、白蓮(クムダ)を有する(満月の夜)のことである。その時、白蓮が見事に咲き誇っており、それらがここにあるゆえに「コームディー」という。「四ヶ月の満ちた(Cātumāsiniyā)」とは、四ヶ月(雨安居)の終わりのことである。それは四ヶ月の終極となったものであるゆえに「チャートルマーシー」という。しかしここでは「チャートルマーシニー」と呼ばれる。月の満ちること、季節の満ちること、年の満ちることによって満ちた、満ち足りたゆえに「満(puṇṇā)」である。「マー(mā)」とは月を意味し、それがここでは満ちているゆえに「満月(puṇṇamā)」である。このように「満ちた満月の夜に(puṇṇāya puṇṇamāyā)」というこの二語において意味を知るべきである。

Rājāmaccaparivutoti evarūpāya rajataghaṭaviniggatāhi khīradhārāhi dhoviyamānadisābhāgāya viya, rajatavimānaviccutehi muttāvaḷisumanakusumadāmasetadukūlakumudavisarehi samparikiṇṇāya viya ca, caturupakkilesavimuttapuṇṇacandappabhāsamudayobhāsitāya rattiyā rājāmaccehi parivutoti attho. Uparipāsādavaragatoti pāsādavarassa uparigato. Mahārahe samussitasetacchatte kañcanāsane nisinno hoti. Kasmā nisinno? Niddāvinodanatthaṃ. Ayañhi rājā pitari upakkantadivasato paṭṭhāya – ‘‘niddaṃ okkamissāmī’’ti nimīlitamattesuyeva akkhīsu sattisataabbhāhato viya kandamānoyeva pabujjhi. Kimetanti ca vutte, na kiñcīti vadati. Tenassa amanāpā niddā, iti niddāvinodanatthaṃ nisinno. Api ca tasmiṃ divase nakkhattaṃ saṅghuṭṭhaṃ hoti. Sabbaṃ nagaraṃ sittasammaṭṭhaṃ vippakiṇṇavālukaṃ pañcavaṇṇakusumalājapuṇṇaghaṭapaṭimaṇḍitagharadvāraṃ samussitadhajapaṭākavicitrasamujjalitadīpamālālaṅkatasabbadisābhāgaṃ vīthisabhāgena racchāsabhāgena nakkhattakīḷaṃ anubhavamānena mahājanena samākiṇṇaṃ hoti. Iti nakkhattadivasatāyapi nisinnoti vadanti. Evaṃ pana vatvāpi – ‘‘rājakulassa nāma sadāpi nakkhattameva, niddāvinodanatthaṃyeva panesa nisinno’’ti sanniṭṭhānaṃ kataṃ.

「王や大臣たちに取り囲まれ(Rājāmaccaparivuto)」とは、このような銀の瓶から注がれる乳の流れで四方が洗われているかのようであり、銀の宮殿から散る真珠の連なり、ジャスミンの花綱、白絹、白蓮の群れで満ちているかのようであり、四つの不浄を離れた満月の輝きの集まりによって照らされた夜に、王や大臣たちに取り囲まれているという意である。「高楼の最上階に登り(Uparipāsādavaragato)」とは、優れた楼閣の最上階に行ったということである。高価で、掲げられた白傘の下にある黄金の座に座っていた。なぜ座っていたのか。眠気を払うためである。実にこの王は、父に危害を加えた日以来、「眠りにつこう」と目を閉じただけで、百の槍で突かれたかのように叫び声を上げて目覚めたからである。「どうしたのか」と尋ねられても、「何でもない」と答える。それゆえ彼にとって眠りは不快なものであり、このように眠気を払うために座っていたのである。さらにその日は祭りの宣言がなされていた。町全体が掃き清められて水が撒かれ、砂が撒かれ、五色の花や煎り米の入った満杯の瓶で家の門が飾られ、掲げられた旗や幟、色とりどりの輝く燈火の列で四方が装飾され、大通りや路地ごとに祭りの遊興を楽しむ民衆で満ちていた。このように祭りの日であることによっても座っていたと言われる。しかしそう言っても、「王家には常に祭りがあるようなものであり、ただ眠気を払うためにこそ座っていたのだ」と結論づけられた。

Udānaṃ udānesīti udāhāraṃ udāhari, yathā hi yaṃ telaṃ mānaṃ gahetuṃ na sakkoti, vissanditvā gacchati, taṃ avasekoti vuccati. Yañca jalaṃ taḷākaṃ gahetuṃ na sakkoti, ajjhottharitvā gacchati, taṃ oghoti vuccati; evameva yaṃ pītivacanaṃ hadayaṃ gahetuṃ na sakkoti, adhikaṃ hutvā anto asaṇṭhahitvā bahinikkhamati, taṃ udānanti vuccati. Evarūpaṃ pītimayaṃ vacanaṃ nicchāresīti attho.

「感興のことば(Udānaṃ)を口にした(udānesi)」とは、感興の言葉を発したということである。器が油を保持しきれず溢れ出るのを「流出(avaseka)」といい、池が水を保持しきれず溢れ出るのを「洪水(ogha)」というように、喜びの言葉が心に収まりきらず、溢れて内部に留まらず外に出るものを「感興(udāna)」という。このような喜びにあふれた言葉を発したという意である。

Dosināti dosāpagatā, abbhā, mahikā, dhūmo, rajo, rāhūti imehi pañcahi upakkilesehi virahitāti vuttaṃ hoti. Tasmā ramaṇīyātiādīni pañca thomanavacanāni. Sā hi mahājanassa manaṃ ramayatīti ramaṇīyā. Vuttadosavimuttāya candappabhāya obhāsitattā ativiya surūpāti abhirūpā. Dassituṃ yuttāti dassanīyā. Cittaṃ pasādetīti pāsādikā. Divasamāsādīnaṃ lakkhaṇaṃ bhavituṃ yuttāti lakkhaññā.

「澄みわたる(Dosinā)」とは、過ちを離れたことであり、雲、霧、煙、塵、ラーフというこれら五つの翳りを離れていることが述べられている。したがって「心楽しき(ramaṇīyā)」などの五つの称賛の言葉がある。それは実に民衆の心を喜ばせるゆえに「心楽しき」である。述べられた過ちを離れた月の光によって照らされているため甚だ麗しいゆえに「麗しき(abhirūpā)」である。見るにふさわしいゆえに「見るに愛しき(dassanīyā)」である。心を清らかにするゆえに「心を清らにする(pāsādikā)」である。日や月などの特徴となるにふさわしいゆえに「吉兆なる(lakkhaññā)」である。

Kaṃ nu khvajjāti kaṃ nu kho ajja. Samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vāti samitapāpatāya samaṇaṃ. Bāhitapāpatāya brāhmaṇaṃ. Yaṃ no payirupāsatoti vacanabyattayo esa, yaṃ amhākaṃ pañhapucchanavasena payirupāsantānaṃ madhuraṃ dhammaṃ sutvā cittaṃ pasīdeyyāti attho. Iti rājā iminā sabbenapi vacanena obhāsanimittakammaṃ akāsi. Kassa akāsīti? Jīvakassa. Kimatthaṃ? Bhagavato dassanatthaṃ. Kiṃ bhagavantaṃ sayaṃ dassanāya upagantuṃ na sakkotīti? Āma, na sakkoti. Kasmā? Mahāparādhatāya.

「誰をか今宵(Kaṃ nu khvajja)」とは、誰をか今宵(kaṃ nu kho ajja)。「沙門あるいは婆羅門(Samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā)」とは、悪を静めたことによって沙門であり、悪を排したことによって婆羅門である。「我らがいずれの者を訪ねれば(Yaṃ no payirupāsato)」とは語順の転換であり、私たちが質問をするために訪ねて、その甘美な法を聞くことによって心が清らかになるであろうような者を、という意である。このように王はこのすべての言葉によって暗示の働きを行った。誰に対して行ったのか。ジーヴァカに対してである。何のためか。世尊にお目にかかるためである。自ら世尊に拝謁しに行くことができないのか。そう、行くことができない。なぜか。大罪を犯したからである。

Tena hi bhagavato upaṭṭhāko ariyasāvako attano pitā mārito, devadatto ca tameva nissāya bhagavato bahuṃ anatthamakāsi, iti mahāparādho esa, tāya mahāparādhatāya sayaṃ gantuṃ na sakkoti. Jīvako pana bhagavato upaṭṭhāko, tassa piṭṭhichāyāya bhagavantaṃ passissāmīti obhāsanimittakammaṃ akāsi. Kiṃ jīvako pana – ‘‘mayhaṃ idaṃ obhāsanimittakamma’’nti jānātīti? Āma jānāti. Atha kasmā tuṇhī ahosīti? Vikkhepapacchedanatthaṃ.

実に、世尊の給仕者であり聖弟子であった自らの父を殺害し、デーヴァダッタもまた彼(アジャータサットゥ)を頼りにして世尊に多くの不利益をもたらした。このように大いなる過失があり、その大罪のゆえに自ら行くことができないのである。しかしジーヴァカは世尊の給仕者であり、彼の陰に隠れて世尊を拝しようとして、暗示の働きを行ったのである。ではジーヴァカは「これは私に対する暗示の働きである」と知っていたのか。そう、知っていた。ではなぜ沈黙していたのか。混乱を断ち切るためである。

Tassañhi parisati channaṃ satthārānaṃ upaṭṭhākā bahū sannipatitā, te asikkhitānaṃ payirupāsanena sayampi asikkhitāva. Te mayi bhagavato guṇakathaṃ āraddhe antarantarā uṭṭhāyuṭṭhāya attano satthārānaṃ guṇaṃ kathessanti, evaṃ me satthu guṇakathā pariyosānaṃ na gamissati. Rājā pana imesaṃ kulūpake upasaṅkamitvā gahitāsāratāya tesaṃ guṇakathāya anattamano hutvā maṃ paṭipucchissati, athāhaṃ nibbikkhepaṃ satthu guṇaṃ kathetvā rājānaṃ satthu santikaṃ gahetvā gamissāmīti jānantova vikkhepapacchedanatthaṃ tuṇhī ahosīti.

実にその会衆の中には六師外道の信奉者が多く集まっており、彼らは無学な者たちに仕えていたため自らも無学であった。彼らは私が世尊の徳を語り始めたら、折々に立ち上がって自らの師の徳を語るであろう。そうすれば私の師の徳の称賛は完結しないであろう。しかし王が彼らの依り処とする師たちのもとへ行き、無意味な教えを受け取ったことで彼らの徳の称賛に不満を抱き、私に問い直すであろう。その時、私は妨げられることなく師の徳を語り、王を師のもとへ連れて行こう、と知っていたからこそ、混乱を断ち切るために沈黙していたのである。

Tepi amaccā evaṃ cintesuṃ – ‘‘ajja rājā pañcahi padehi rattiṃ thometi, addhā kiñci samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā upasaṅkamitvā pañhaṃ pucchitvā dhammaṃ sotukāmo, yassa cesa dhammaṃ sutvā pasīdissati, tassa ca mahantaṃ sakkāraṃ karissati, yassa pana kulūpako samaṇo rājakulūpako hoti, bhaddaṃ tassā’’ti.

大臣たちもまたこう考えた。「今日、王は五つの句で夜を称賛しておられる。きっと何らかの沙門や婆羅門を訪ね、問いを投げかけて法を聞きたいと望んでおられるのだ。そしてその法を聞いて心が清らかになったなら、その者に大いなる敬意を払うであろう。自らが依り処とする沙門が王家の崇敬を受ける沙門となれば、その者にとって幸いである」と。

151-152. Te evaṃ cintetvā – ‘‘ahaṃ attano kulūpakasamaṇassa vaṇṇaṃ vatvā rājānaṃ gahetvā gamissāmi, ahaṃ gamissāmī’’ti attano attano kulūpakānaṃ vaṇṇaṃ kathetuṃ āraddhā. Tenāha – **‘‘evaṃ vutte aññataro rājāmacco’’**tiādi. Tattha pūraṇoti tassa satthupaṭiññassa nāmaṃ. Kassapoti gottaṃ. So kira aññatarassa kulassa ekūnadāsasataṃ pūrayamāno jāto, tenassa pūraṇoti nāmaṃ akaṃsu. Maṅgaladāsattā cassa ‘‘dukkaṭa’’nti vattā natthi, akataṃ vā na katanti. So ‘‘kimahaṃ ettha vasāmī’’ti palāyi. Athassa corā vatthāni acchindiṃsu, so paṇṇena vā tiṇena vā paṭicchādetumpi ajānanto jātarūpeneva ekaṃ gāmaṃ pāvisi. Manussā taṃ disvā ‘‘ayaṃ samaṇo arahā appiccho, natthi iminā sadiso’’ti pūvabhattādīni gahetvā upasaṅkamanti. So – ‘‘mayhaṃ sāṭakaṃ anivatthabhāvena idaṃ uppanna’’nti tato paṭṭhāya sāṭakaṃ labhitvāpi na nivāsesi, tadeva pabbajjaṃ aggahesi, tassa santike aññepi aññepīti pañcasatamanussā pabbajiṃsu. Taṃ sandhāyāha – ‘‘pūraṇo kassapo’’ti.

151-152. 彼らはこう考えて、「私は自らが依り処とする沙門の美徳を語り、王をお連れしよう、私がお連れしよう」と、めいめいが依り処とする者たちの美徳を語り始めた。それゆえに「**このように言われたとき、ある大臣が**」などと言われた。その中で「プーラナ(Pūraṇo)」とは、師と自称するその者の名である。「カッサパ(Kassapo)」とは姓である。彼はある家で百番目の奴隷として生まれたので、彼にプーラナ(満たす者)という名をつけた。彼が吉祥の奴隷であったため、「悪事をした」と言う者はおらず、不作為を責められることもなかった。彼は「なぜ私がここに住むのか」と逃亡した。そのとき盗賊たちが彼の衣服を奪い、彼は葉や草で覆うことすら知らず、生まれたままの姿である村に入った。人々は彼を見て「この沙門は阿羅漢であり、少欲である。これに比肩する者はいない」と菓子や食事などを持って近づいた。彼は「私が上着を着ていないことによってこれが生じたのだ」と、それ以来、上着を得ても身につけず、そのまま出家生活に入り、彼のもとで次々と五百人の人々が出家した。それを指して「プーラナ・カッサパ」と言う。

Pabbajitasamūhasaṅkhāto saṅgho assa atthīti saṅghī. Sveva gaṇo assa atthīti gaṇī. Ācārasikkhāpanavasena tassa gaṇassa ācariyoti gaṇācariyo. Ñātoti paññāto pākaṭo. ‘‘Appiccho santuṭṭho. Appicchatāya vatthampi na nivāsetī’’ti evaṃ samuggato yaso assa atthīti yasassī. Titthakaroti laddhikaro. Sādhusammatoti ayaṃ sādhu, sundaro, sappurisoti evaṃ sammato. Bahujanassāti assutavato andhabālaputhujjanassa. Pabbajitato paṭṭhāya atikkantā bahū rattiyo jānātīti rattaññū. Ciraṃ pabbajitassa assāti cirapabbajito, acirapabbajitassa hi kathā okappanīyā na hoti, tenāha ‘‘cirapabbajito’’ti. Addhagatoti addhānaṃ gato, dve tayo rājaparivaṭṭe atītoti adhippāyo. Vayoanuppattoti pacchimavayaṃ anuppatto. Idaṃ ubhayampi – ‘‘daharassa kathā okappanīyā na hotī’’ti etaṃ sandhāya vuttaṃ.

出家者の集まりとしての教団(僧伽)を持つゆえに「僧伽を有する者(saṅghī)」である。その集団(群れ)を持つゆえに「集団を有する者(gaṇī)」である。作法を教えることによってその集団の教師であるゆえに「集団の指導者(gaṇācariyo)」である。「名高い(ñāto)」とは知れ渡り、著名であること。「少欲にして満足している。少欲のゆえに衣服すら身につけない」とこのように高まった名声を持つゆえに「名声ある者(yasassī)」である。「宗祖(titthakaro)」とは教義を作る者である。「善人として認められた(sādhusammato)」とは、この人は善い、素晴らしい、徳ある人だとそのように認められていること。「多くの人々によって(bahujanassā)」とは、聞くことなき愚かな凡夫によってである。出家してから経過した多くの夜を知るゆえに「古参の(rattaññū)」である。出家して久しいゆえに「出家して久しい者(cirapabbajito)」であり、出家して日の浅い者の話は信頼されないゆえに「出家して久しい者」と言われた。「長途の旅を経た(addhagato)」とは長き道を行き、二、三代の王の代を経たという意味である。「齢を重ねた(vayoanuppatto)」とは晩年に達したこと。この両者は「年若い者の話は信頼されない」ということを指して言われた。

Tuṇhī ahosīti suvaṇṇavaṇṇaṃ madhurarasaṃ ambapakkaṃ khāditukāmo puriso āharitvā hatthe ṭhapitaṃ kājarapakkaṃ disvā viya jhānābhiññādiguṇayuttaṃ tilakkhaṇabbhāhataṃ madhuraṃ dhammakathaṃ sotukāmo pubbe pūraṇassa dassanenāpi anattamano idāni guṇakathāya suṭṭhutaraṃ anattamano hutvā tuṇhī ahosi. Anattamano samānopi pana ‘‘sacāhaṃ etaṃ tajjetvā gīvāyaṃ gahetvā nīharāpessāmi, ‘yo yo kathesi, taṃ taṃ rājā evaṃ karotī’ti bhīto aññopi koci kiñci na kathessatī’’ti amanāpampi taṃ kathaṃ adhivāsetvā tuṇhī eva ahosi. Athañño – ‘‘ahaṃ attano kulūpakassa vaṇṇaṃ kathessāmī’’ti cintetvā vattuṃ ārabhi. Tena vuttaṃ – aññataropi khotiādi. Taṃ sabbaṃ vuttanayeneva veditabbaṃ.

「沈黙した(Tuṇhī ahosi)」とは、黄金色で甘美な熟したマンゴーを食べたいと望む人が、持ってこられて手に置かれた熟したカージャラ(苦い果実)を見て不快に思うように、禅定や神通などの徳を具え、三相を明らかにする甘美な法話を聞きたいと望んでいたのに、以前プーラナに会った時でさえ不満であったのに、今その徳の話を聞いていっそう不満となって沈黙した。不満ではあっても、「もし私がこれを叱責し、首を掴んで追い出させれば、『誰であれ発言する者を王はこのように処遇する』と恐れて、他の者も誰も何も語らなくなるだろう」と、その不快な話をも堪え忍んで、ただ沈黙していた。そこで他の者が「私は自分が依り処とする者の徳を語ろう」と考えて話し始めた。それゆえ「別の大臣もまた」などと言われた。そのすべてはすでに述べた方法によって理解されるべきである。

Ettha pana makkhalīti tassa nāmaṃ. Gosālāya jātattā gosāloti dutiyaṃ nāmaṃ. Taṃ kira sakaddamāya bhūmiyā telaghaṭaṃ gahetvā gacchantaṃ – ‘‘tāta, mā khalī’’ti sāmiko āha. So pamādena khalitvā patitvā sāmikassa bhayena palāyituṃ āraddho. Sāmiko upadhāvitvā dussakaṇṇe aggahesi. So sāṭakaṃ chaḍḍetvā acelako hutvā palāyi. Sesaṃ pūraṇasadisameva.

ここで「マッカリ(Makkhalī)」とは彼の名である。牛小屋(gosālā)で生まれたゆえに「ゴーサーラ(Gosālo)」というのが第二の名である。彼が泥だらけの地面を油の瓶を持って歩いていたとき、「息子よ、滑るな(mā khalī)」と主人が言った。彼は不注意から滑って転び、主人の怒りを恐れて逃げ出した。主人は駆け寄って衣服の端を掴んだ。彼は上着を脱ぎ捨てて裸身となって逃げた。残りはプーラナと同様である。

153. Ajitoti tassa nāmaṃ. Kesakambalaṃ dhāretīti kesakambalo. Iti nāmadvayaṃ saṃsanditvā ajito kesakambaloti vuccati. Tattha kesakambalo nāma manussakesehi katakambalo. Tato paṭikiṭṭhataraṃ vatthaṃ nāma natthi. Yathāha – ‘‘seyyathāpi, bhikkhave, yāni kānici tantāvutānaṃ vatthānaṃ, kesakambalo tesaṃ paṭikiṭṭho akkhāyati. Kesakambalo, bhikkhave, sīte sīto, uṇhe uṇho, dubbaṇṇo duggandho dukkhasamphasso’’ti (a. ni. 3.138).

153. 「アジタ(Ajito)」とは彼の名である。毛織の衣をまとうゆえに「ケーサカンバラ(Kesakambalo)」である。このように二つの名を合わせて「アジタ・ケーサカンバラ」と呼ばれる。そこで毛織の衣(kesakambalo)とは人の髪の毛で作られた毛織物のことである。それ以上に粗悪な衣服はない。「比丘たちよ、織られたいかなる衣服があろうとも、毛織の衣がそれらの中で最も粗悪であるとされる。比丘たちよ、毛織の衣は寒冷のときには冷たく、酷暑のときには熱く、色も悪く、悪臭を放ち、肌触りも悪い」(増支部)と説かれている通りである。

154. Pakudhoti tassa nāmaṃ. Kaccāyanoti gottaṃ. Iti nāmagottaṃ saṃsanditvā pakudho kaccāyanoti vuccati. Sītudakapaṭikkhittako esa, vaccaṃ katvāpi udakakiccaṃ na karoti, uṇhodakaṃ vā kañjiyaṃ vā labhitvā karoti, nadiṃ vā maggodakaṃ vā atikkamma – ‘‘sīlaṃ me bhinna’’nti vālikathūpaṃ katvā sīlaṃ adhiṭṭhāya gacchati. Evarūpo nissirīkaladdhiko esa.

154. 「パクダ(Pakudho)」とは彼の名である。「カッチャーヤナ(Kaccāyano)」とは姓である。このように姓名を合わせて「パクダ・カッチャーヤナ」と呼ばれる。彼は冷水を避ける者であり、大便の後にも水で浄めることをせず、温水や粥の上澄みを得て浄め、川や道の水を渡ったときには「私の戒が破られた」と砂の塚を作って戒を取り戻して進む。このような不吉な教義を持つ者である。

155. Sañcayoti tassa nāmaṃ. Belaṭṭhassa puttoti belaṭṭhaputto.

155. 「サンジャヤ(Sañcayo)」とは彼の名である。ベラッティの息子ゆえに「ベーラッティプッタ(Belaṭṭhaputto)」である。

156. Amhākaṃ gaṇṭhanakileso palibandhanakileso natthi, kilesagaṇṭharahitā mayanti evaṃvāditāya laddhanāmavasena nigaṇṭho. Nāṭassa putto nāṭaputto.

156. 「私たちには束縛の煩悩、妨げの煩悩はなく、煩悩の結縛を離れた者たちである」とこのように説くことによって得られた名に基づき「ニガンタ(Nigaṇṭho、無結者)」である。ナータの息子ゆえに「ナータプッタ(Nāṭaputto)」である。

Komārabhaccajīvakakathāvaṇṇanā

童子養育医ジーヴァカの話の注釈

157. Atha kho rājāti rājā kira tesaṃ vacanaṃ sutvā cintesi – ‘‘ahaṃ yassa yassa vacanaṃ na sotukāmo, so so eva kathesi. Yassa panamhi vacanaṃ sotukāmo, esa nāgavasaṃ pivitvā ṭhito supaṇṇo viya tuṇhībhūto, anattho vata me’’ti. Athassa etadahosi – ‘‘jīvako upasantassa buddhassa bhagavato upaṭṭhāko, sayampi upasanto, tasmā vattasampanno bhikkhu viya tuṇhībhūtova nisinno, na esa mayi akathente kathessati, hatthimhi kho pana maddante hatthisseva pādo gahetabbo’’ti tena saddhiṃ sayaṃ mantetumāraddho. Tena vuttaṃ – ‘‘atha kho rājā’’ti. Tattha kiṃ tuṇhīti kena kāraṇena tuṇhī. Imesaṃ amaccānaṃ attano attano kulūpakasamaṇassa vaṇṇaṃ kathentānaṃ mukhaṃ nappahoti. Kiṃ yathā etesaṃ, evaṃ tava kulūpakasamaṇo natthi, kiṃ tvaṃ daliddo, na te mama pitarā issariyaṃ dinnaṃ, udāhu assaddhoti pucchati.

157. 「そこで王は(Atha kho rājā)」とは、王は彼らの言葉を聞いてこう考えた。「私が言葉を聞きたくないと思う者ばかりが次々と語り、その言葉を聞きたいと思っている者は、毒を飲んだガルダのように沈黙している。ああ、私にとって不都合なことだ」と。そこで王にこう思われた。「ジーヴァカは静まった仏陀、世尊の給仕者であり、自らも静まっている。それゆえ作法を具えた比丘のように沈黙して座っているのだ。私が語りかけなければ彼は語らないだろう。象が踏み荒らすときには、象の足こそ掴むべきだ」と、自ら彼と対話を始めた。それゆえ「そこで王は」と言われた。その中で「なぜ沈黙しているのか(kiṃ tuṇhī)」とは、いかなる理由で沈黙しているのかということである。これら大臣たちがめいめいの依り処とする沙門の美徳を語るのに口が足りないほどである。「彼らのように、そなたには依り処とする沙門がいないのか。そなたは貧しいのか、我が父から主権(富)を与えられなかったのか、それとも信心がないのか」と問うているのである。

Tato jīvakassa etadahosi – ‘‘ayaṃ rājā maṃ kulūpakasamaṇassa guṇaṃ kathāpeti, na dāni me tuṇhībhāvassa kālo, yathā kho panime rājānaṃ vanditvā nisinnāva attano kulūpakasamaṇānaṃ guṇaṃ kathayiṃsu, na mayhaṃ evaṃ satthuguṇe kathetuṃ yutta’’nti uṭṭhāyāsanā bhagavato vihārābhimukho pañcapatiṭṭhitena vanditvā dasanakhasamodhānasamujjalaṃ añjaliṃ sirasi paggahetvā – ‘‘mahārāja, mā maṃ evaṃ cintayittha, ‘ayaṃ yaṃ vā taṃ vā samaṇaṃ upasaṅkamatī’ti, mama satthuno hi mātukucchiokkamane, mātukucchito nikkhamane, mahābhinikkhamane, sambodhiyaṃ, dhammacakkappavattane ca, dasasahassilokadhātu kampittha, evaṃ yamakapāṭihāriyaṃ akāsi, evaṃ devorohaṇaṃ, ahaṃ satthuno guṇe kathayissāmi, ekaggacitto suṇa, mahārājā’’ti vatvā – ‘‘ayaṃ deva, bhagavā arahaṃ sammāsambuddho’’tiādimāha. Tattha taṃ kho pana bhagavantanti itthambhūtākhyānatthe upayogavacanaṃ, tassa kho pana bhagavatoti attho. Kalyāṇoti kalyāṇaguṇasamannāgato, seṭṭhoti vuttaṃ hoti. Kittisaddoti kittiyeva. Thutighoso vā. Abbhuggatoti sadevakaṃ lokaṃ ajjhottharitvā uggato. Kinti? ‘‘Itipi so bhagavā arahaṃ sammāsambuddho…pe… bhagavā’’ti.

そこでジーヴァカはこう考えた。「この王は私に依り処とする沙門の徳を語らせようとしている。もはや沈黙している時ではない。しかし彼らが王を礼拝して座ったままで自らの沙門の徳を語ったように、私が師の徳を語ることはふさわしくない」と、座から立ち上がり、世尊の精舎の方向に向かって五体投地で礼拝し、十の爪を揃えて輝く合掌を頭上に掲げて、「大王よ、『この男は誰かれとなく沙門を訪ねる』と私のことをそのように思わないでください。私の師の母胎への降下、母胎からの誕生、大出家、成道、初転法輪のとき、一万世界が震動しました。このように双神変を現じ、このように天からの降下をなされました。私は師の徳を語りましょう。大王よ、心を一つにしてお聞きください」と言って、「大王よ、かの世尊は阿羅漢、正等覚者…」などと語った。その中で「かの世尊を(taṃ kho pana bhagavantaṃ)」とは、状態を示す対格であり、かの世尊の(tassa kho pana bhagavato)という意である。「うるわしき(kalyāṇo)」とは善き徳を具えた、最上のであることが述べられている。「名声(kittisaddo)」とは名声そのものである。あるいは称賛の響きである。「高く響き渡った(abbhuggato)」とは天を含む世界を覆って立ち昇ったこと。「どのようにか」と言えば、「かの世尊は実に阿羅漢、正等覚者…(中略)…世尊である」と。

Tatrāyaṃ padasambandho – so bhagavā itipi arahaṃ itipi sammāsambuddho…pe… itipi bhagavāti. Iminā ca iminā ca kāraṇenāti vuttaṃ hoti. Tattha ārakattā arīnaṃ, arānañca hatattā, paccayādīnaṃ arahattā, pāpakaraṇe rahābhāvāti, imehi tāva kāraṇehi so bhagavā arahanti veditabbotiādinā nayena mātikaṃ nikkhipitvā sabbāneva cetāni padāni visuddhimagge buddhānussatiniddese vitthāritānīti tato nesaṃ vitthāro gahetabbo.

そこでの語の連結は次の通りである。「かの世尊はこのような理由からも阿羅漢であり、このような理由からも正等覚者であり…(中略)…このような理由からも世尊である」と。これこれの理由によって、と述べられている。その中で、敵(煩悩)から遠く離れている(ārakattā)こと、輪の輻を滅したこと、供養等を受けるにふさわしい(arahattā)こと、悪事を行うに秘密がないこと、まずこれらの理由によってかの世尊は阿羅漢(arahant)と知られるべきである、というように綱要を示して、これらすべての句は『清浄道論』の仏随念の解説において詳しく説かれているので、そこから詳細を把握すべきである。

Jīvako pana ekamekassa padassa atthaṃ niṭṭhāpetvā – ‘‘evaṃ, mahārāja, arahaṃ mayhaṃ satthā, evaṃ sammāsambuddho…pe… evaṃ bhagavā’’ti vatvā – ‘‘taṃ, devo, bhagavantaṃ payirupāsatu, appeva nāma devassa taṃ bhagavantaṃ payirupāsato cittaṃ pasīdeyyā’’ti āha. Ettha ca taṃ devo payirupāsatūti vadanto ‘‘mahārāja, tumhādisānañhi satenapi sahassenapi satasahassenapi puṭṭhassa mayhaṃ satthuno sabbesaṃ cittaṃ gahetvā kathetuṃ thāmo ca balañca atthi, vissattho upasaṅkamitvā puccheyyāsi mahārājā’’ti āha.

ジーヴァカは一語一語の意味を説き明かして、「大王よ、このように我が師は阿羅漢であり、このように正等覚者であり…(中略)…このように世尊であります」と言って、「大王よ、かの世尊にお仕えなさい。かの世尊にお仕えする大王の心は、あるいは清らかになるかもしれません」と言った。そしてここで「大王よ、かの者にお仕えなさい」と言うことによって、「大王よ、あなた様のような方が百人、千人、十万人で尋ねられても、我が師にはすべての人の心を捉えて語る力と強さがあります。大王よ、確信を持って近づいてお尋ねください」と語ったのである。

Raññopi bhagavato guṇakathaṃ suṇantassa sakalasarīraṃ pañcavaṇṇāya pītiyā nirantaraṃ phuṭaṃ ahosi. So taṅkhaṇaññeva gantukāmo hutvā – ‘‘imāya kho pana velāya mayhaṃ dasabalassa santikaṃ gacchato na añño koci khippaṃ yānāni yojetuṃ sakkhissati aññatra jīvakā’’ti cintetvā – ‘‘tena hi, samma jīvaka, hatthiyānāni kappāpehī’’ti āha.

王もまた世尊の徳の称賛を聞いて、全身に五色の喜びが絶え間なく満ち溢れた。王はその瞬間にすぐに行きたくなって、「この時刻に私が十力(仏陀)のもとへ行くにあたり、ジーヴァカを除いては誰も速やかに乗り物を用意することはできないだろう」と考え、「それなら、親愛なるジーヴァカよ、象の乗り物を用意せよ」と言った。

158. Tattha tena hīti uyyojanatthe nipāto. Gaccha, samma jīvakāti vuttaṃ hoti. Hatthiyānānīti anekesu assarathādīsu yānesu vijjamānesupi hatthiyānaṃ uttamaṃ; uttamassa santikaṃ uttamayāneneva gantabbanti ca, assayānarathayānāni sasaddāni, dūratova tesaṃ saddo suyyati, hatthiyānassa padānupadaṃ gacchantāpi saddaṃ na suṇanti. Nibbutassa pana kho bhagavato santike nibbuteheva yānehi gantabbanti ca cintayitvā hatthiyānānīti āha.

158. その中で「それなら(tena hi)」とは促しを表す不変化詞である。「親愛なるジーヴァカよ、行け」と述べられている。「象の乗り物を(hatthiyānānī)」とは、馬や戦車などの多くの乗り物があるにもかかわらず、象の乗り物は最上であり、最上の方のもとへは最上の乗り物で行くべきであるということ、また馬や戦車の乗り物は騒音を立て、遠くからその音が聞こえるが、象の乗り物は足音を追って進む者たちでさえ音を聞かないこと、さらに寂静なる世尊のもとへは寂静なる乗り物で行くべきであると考えて「象の乗り物を」と言ったのである。

Pañcamattāni hatthinikāsatānīti pañca kareṇusatāni. Kappāpetvāti ārohaṇasajjāni kāretvā. Ārohaṇīyanti ārohaṇayoggaṃ, opaguyhanti attho. Kiṃ panesa raññā vuttaṃ akāsi avuttanti? Avuttaṃ. Kasmā? Paṇḍitatāya. Evaṃ kirassa ahosi – rājā imāya velāya gacchāmīti vadati, rājāno ca nāma bahupaccatthikā. Sace antarāmagge koci antarāyo hoti, mampi garahissanti – ‘‘jīvako rājā me kathaṃ gaṇhātīti akālepi rājānaṃ gahetvā nikkhamatī’’ti. Bhagavantampi garahissanti ‘‘samaṇo gotamo, ‘mayhaṃ kathā vattatī’ti kālaṃ asallakkhetvāva dhammaṃ kathetī’’ti. Tasmā yathā neva mayhaṃ, na bhagavato, garahā uppajjati; rañño ca rakkhā susaṃvihitā hoti, tathā karissāmī’’ti.

「およそ五百頭の雌象を(pañcamattāni hatthinikāsatānī)」とは、五百頭の雌象のことである。「用意させて(kappāpetvā)」とは、乗騎の準備をさせて。「乗用に適した(ārohaṇīyaṃ)」とは、乗るにふさわしい、身近に置くべきという意味である。では彼は王が言ったことをしたのか、言わなかったことをしたのか。言わなかったことをしたのである。なぜか。賢明であったからである。実に彼にはこう思われた。「王はこの時刻に行くと言っているが、王というものは敵が多い。もし道中で何らかの危害が生じれば、『ジーヴァカは王が自分の話を聞き入れるからといって、時ならぬ時に王を連れ出した』と私を非難するであろう。また『沙門ゴータマは「私の説法が効いている」として時間を考慮せずに法を説く』と世尊をも非難するであろう。それゆえ、私にも世尊にも非難が生じず、王の護衛も十全に整えられるようにしよう」と。

Tato itthiyo nissāya purisānaṃ bhayaṃ nāma natthi, ‘sukhaṃ itthiparivuto gamissāmī’ti pañca hatthinikāsatāni kappāpetvā pañca itthisatāni purisavesaṃ gāhāpetvā – ‘‘asitomarahatthā rājānaṃ parivāreyyāthā’’ti vatvā puna cintesi – ‘‘imassa rañño imasmiṃ attabhāve maggaphalānaṃ upanissayo natthi, buddhā ca nāma upanissayaṃ disvāva dhammaṃ kathenti. Handāhaṃ, mahājanaṃ sannipātāpemi, evañhi sati satthā kassacideva upanissayena dhammaṃ desessati, sā mahājanassa upakārāya bhavissatī’’ti. So tattha tattha sāsanaṃ pesesi, bheriṃ carāpesi – ‘‘ajja rājā bhagavato santikaṃ gacchati, sabbe attano vibhavānurūpena rañño ārakkhaṃ gaṇhantū’’ti.

そして女性を頼りにして男性が恐れることはないため、「女性たちに取り囲まれて安らかに行こう」と五百頭の雌象を用意させ、五百人の女性たちに男装をさせ、「剣と槍を手にして王を取り囲みなさい」と言い、さらに考えた。「この王にはこの生において道果の証得の機縁はない。しかし仏陀という方々は機縁を見て法を説かれる。そうだ、民衆を集めさせよう。そうすれば師は誰かしらの機縁によって法を説かれ、それは多くの人々の利益となるであろう」と。彼はあちこちに知らせを送り、太鼓を鳴らして触れ回らせた。「今日、王は世尊のもとへ行かれる。皆、自らの身分に応じて王の護衛につきなさい」と。

Tato mahājano cintesi – ‘‘rājā kira satthudassanatthaṃ gacchati, kīdisī vata bho dhammadesanā bhavissati, kiṃ no nakkhattakīḷāya, tattheva gamissāmā’’ti. Sabbe gandhamālādīni gahetvā rañño āgamanaṃ ākaṅkhamānā magge aṭṭhaṃsu. Jīvakopi rañño paṭivedesi – ‘‘kappitāni kho te, deva, hatthiyānāni, yassa dāni kālaṃ maññasī’’ti. Tattha yassa dāni kālaṃ maññasīti upacāravacanametaṃ. Idaṃ vuttaṃ hoti – ‘‘yaṃ tayā āṇattaṃ, taṃ mayā kataṃ, idāni tvaṃ yassa gamanassa vā agamanassa vā kālaṃ maññasi, tadeva attano ruciyā karohī’’ti.

そこで民衆は考えた。「王が師にお会いしに行かれるそうだ。いったいどのような説法があるのだろうか。祭りの遊興など何になろう、私たちもそこへ行こう」と。皆が香や花などを手にして王の出御を待ち望みつつ道に並んだ。ジーヴァカも王に報告した。「大王よ、象の乗り物は整いました。今こそ、適当と思われる時を行ってください」と。その中で「今こそ適当と思われる時を(yassa dāni kālaṃ maññasi)」とは儀礼的な表現である。これは「あなたが命じたことは私がいたしました。今、あなたが行くか行かないか、適当と思われる時をご自身の好みに応じてお決めください」と述べられているのである。

159. Paccekā itthiyoti pāṭiyekkā itthiyo, ekekissā hatthiniyā ekekaṃ itthinti vuttaṃ hoti. Ukkāsu dhāriyamānāsūti daṇḍadīpikāsu dhāriyamānāsu. Mahacca rājānubhāvenāti mahatā rājānubhāvena. Mahaccātipi pāḷi, mahatiyāti attho, liṅgavipariyāyo esa. Rājānubhāvo vuccati rājiddhi. Kā panassa rājiddhi? Tiyojanasatānaṃ dvinnaṃ mahāraṭṭhānaṃ issariyasirī. Tassa hi asukadivasaṃ rājā tathāgataṃ upasaṅkamissatīti paṭhamataraṃ saṃvidahane asatipi taṅkhaṇaññeva pañca itthisatāni purisavesaṃ gahetvā paṭimukkaveṭhanāni aṃse āsattakhaggāni maṇidaṇḍatomare gahetvā nikkhamiṃsu. Yaṃ sandhāya vuttaṃ – ‘‘paccekā itthiyo āropetvā’’ti.

159. 「一頭一頭に女性を(Paccekā itthiyo)」とは、個別に女性たちを、一頭の雌象に一人の女性を乗せて、と述べられている。「松明が掲げられる中(ukkāsu dhāriyamānāsū)」とは、柄付きの燈火が掲げられる中で。「盛大なる王の威容をもって(mahacca rājānubhāvena)」とは、大いなる王の威光をもって。「Mahaccā」という読みもあり、偉大なるという意味で、性の交替である。王の威容とは王の神通力(威勢)をいう。彼の王の威勢とは何か。三百由旬に及ぶ二つの大国の主権の栄華である。彼には「某の日に王が如来のもとへ行かれる」という事前の手配がなかったにもかかわらず、その瞬間に五百人の女性たちが男装をし、頭巾を巻き、肩に剣を掛け、宝玉の柄の槍を手にして出発した。それを指して「一頭一頭に女性を乗せて」と言われた。

Aparāpi soḷasasahassakhattiyanāṭakitthiyo rājānaṃ parivāresuṃ. Tāsaṃ pariyante khujjavāmanakakirātādayo. Tāsaṃ pariyante antepurapālakā vissāsikapurisā. Tesaṃ pariyante vicitravesavilāsino saṭṭhisahassamattā mahāmattā. Tesaṃ pariyante vividhālaṅkārapaṭimaṇḍitā nānappakāraāvudhahatthā vijjādharataruṇā viya navutisahassamattā raṭṭhiyaputtā. Tesaṃ pariyante satagghanikāni nivāsetvā pañcasatagghanikāni ekaṃsaṃ katvā sunhātā suvilittā kañcanamālādinānābharaṇasobhitā dasasahassamattā brāhmaṇā dakkhiṇahatthaṃ ussāpetvā jayasaddaṃ ghosantā gacchanti. Tesaṃ pariyante pañcaṅgikāni tūriyāni. Tesaṃ pariyante dhanupantiparikkhepo. Tassa pariyante hatthighaṭā. Hatthīnaṃ pariyante gīvāya gīvaṃ paharamānā assapanti. Assapariyante aññamaññaṃ saṅghaṭṭanarathā. Rathapariyante bāhāya bāhaṃ paharayamānā yodhā. Tesaṃ pariyante attano attano anurūpāya ābharaṇasampattiyā virocamānā aṭṭhārasa seniyo. Iti yathā pariyante ṭhatvā khitto saro rājānaṃ na pāpuṇāti, evaṃ jīvako komārabhacco rañño parisaṃ saṃvidahitvā attanā rañño avidūreneva gacchati – ‘‘sace koci upaddavo hoti, paṭhamatara rañño jīvitadānaṃ dassāmī’’ti. Ukkānaṃ pana ettakāni satāni vā sahassāni vāti paricchedo natthīti evarūpiṃ rājiddhiṃ sandhāya vuttaṃ – ‘‘mahaccarājānubhāvena yena jīvakassa komārabhaccassa ambavanaṃ, tena pāyāsī’’ti.

さらに他の万六千人の刹帝利の舞女たちが王を取り囲んだ。その周囲に背虫、小人、キラータ族などの従者たち。その周囲に後宮の守衛である信頼できる男たち。その周囲に華やかな装束の六万人の大臣たち。その周囲に様々な装身具で身を飾り、種々の武器を手にした若いヴィディヤーダラ(天の魔術師)のような九万人の地方の豪族子弟たち。その周囲に百金の価値ある衣服を着て、五百金の価値ある布を肩に掛け、身を清めて香油を塗り、黄金の花輪など種々の装身具で飾られた一万人の婆羅門たちが右手を挙げて勝利の声を上げながら進む。その周囲に五種からなる楽隊。その周囲に弓兵の列の囲い。その周囲に象の群れ。象の周囲に首と首とを擦り合わせる馬の列。馬の周囲に互いに接触する戦車。戦車の周囲に肩と肩とを擦り合わせる兵士たち。その周囲にめいめい相応しい装身具の輝きを放つ十八の同業組合。このように周囲に立って放たれた矢が王に届かないように、童子養育医ジーヴァカは王の警護を整え、自らは王のすぐ近くを進んだ。「もし何らかの災難があれば、誰よりも先に王のために命を捧げよう」と。松明は何百本、何千本と限りがないほどであり、このような王の威勢を指して「盛大なる王の威容をもって、童子養育医ジーヴァカのマンゴー園へと向かった」と言われた。

Ahudeva bhayanti ettha cittutrāsabhayaṃ, ñāṇabhayaṃ, ārammaṇabhayaṃ, ottappabhayanti catubbidhaṃ bhayaṃ, tattha ‘‘jātiṃ paṭicca bhayaṃ bhayānaka’’ntiādinā nayena vuttaṃ cittutrāsabhayaṃ nāma. ‘‘Tepi tathāgatassa dhammadesanaṃ sutvā yebhuyyena bhayaṃ saṃvegaṃ santāsaṃ āpajjantī’’ti (saṃ. ni. 3.78) evamāgataṃ ñāṇabhayaṃ nāma. ‘‘Etaṃ nūna taṃ bhayabheravaṃ āgacchatī’’ti (ma. ni. 1.49) ettha vuttaṃ ārammaṇabhayaṃ nāma.

「恐怖が生じた(Ahudeva bhayaṃ)」において、心の恐愕の恐怖、智慧の恐怖、対象の恐怖、慚愧(畏怖)の恐怖という四種の恐怖がある。その中で「生を縁として恐るべき恐怖が…」などの方法で説かれるものを心の恐愕の恐怖という。「彼らもまた如来の説法を聞いて、多くは恐怖し、戦慄し、おののきに陥る」(相応部)とこのように説かれるものを智慧の恐怖という。「まさにこれこそがあの恐るべき戦慄がやって来ることである」(中部)とここで説かれるものを対象の恐怖という。

‘‘Bhīruṃ pasaṃsanti, na hi tattha sūraṃ;

「臆病な者を称賛し、そこでは勇者を称賛しない。

Bhayā hi santo, na karonti pāpa’’nti . (saṃ. ni. 1.33);

善き人々は恐れのゆえに悪を行わない」(相応部)

Idaṃ ottappabhayaṃ nāma. Tesu idha cittutrāsabhayaṃ, ahu ahosīti attho. Chambhitattanti chambhitassa bhāvo. Sakalasarīracalananti attho. Lomahaṃsoti lomahaṃsanaṃ, uddhaṃ ṭhitalomatāti attho. So panāyaṃ lomahaṃso dhammassavanādīsu pītiuppattikāle pītiyāpi hoti. Bhīrukajātikānaṃ sampahārapisācādidassanesu bhayenāpi. Idha bhayalomahaṃsoti veditabbo.

これを畏怖の恐怖という。これらの中で、ここでは心の恐愕の恐怖であり、「生じた(ahu)」とはあったという意である。「身のすくみ(Chambhitattaṃ)」とは、すくんだ状態のこと。全身の震えという意味である。「身の毛のよだち(lomahaṃso)」とは、身の毛が立つこと、毛髪が逆立つことという意味である。しかしこの身の毛のよだちは、聞法などの際に喜びが生じた時にも喜悦によって起こり、臆病な性質の者には戦闘や悪鬼などを見た時に恐怖によっても起こる。ここでは恐怖による身の毛のよだちと知るべきである。

Kasmā panesa bhītoti? Andhakārenāti eke vadanti. Rājagahe kira dvattiṃsa mahādvārāni, catusaṭṭhi khuddakadvārāni. Jīvakassa ambavanaṃ pākārassa ca gijjhakūṭassa ca antarā hoti. So pācīnadvārena nikkhamitvā pabbatacchāyāya pāvisi, tattha pabbatakūṭena cando chādito, pabbatacchāyāya ca rukkhacchāyāya ca andhakāraṃ ahosīti, tampi akāraṇaṃ. Tadā hi ukkānaṃ satasahassānampi paricchedo natthi.

ではなぜ彼は恐れたのか。「暗闇のためである」とある人々は言う。王舎城には三十二の大門と六十四の小門があるという。ジーヴァカのマンゴー園は城壁と霊鷲山の間にあった。王は東門を出て山の影に入ったが、そこでは山の峰によって月が遮られ、山の影と樹木の影によって暗闇であったからだと言うが、それも理由にならない。その時には何十万という松明の数に限りもなかったからである。

Ayaṃ pana appasaddataṃ nissāya jīvake āsaṅkāya bhīto. Jīvako kirassa uparipāsādeyeva ārocesi – ‘‘mahārāja appasaddakāmo bhagavā, appasaddeneva upasaṅkamitabbo’’ti. Tasmā rājā tūriyasaddaṃ nivāresi. Tūriyāni kevalaṃ gahitamattāneva honti, vācampi uccaṃ anicchārayamānā accharāsaññāya gacchanti. Ambavanepi kassaci khipitasaddopi na suyyati. Rājāno ca nāma saddābhiratā honti. So taṃ appasaddataṃ nissāya ukkaṇṭhito jīvakepi āsaṅkaṃ uppādesi. ‘‘Ayaṃ jīvako mayhaṃ ambavane aḍḍhateḷasāni bhikkhusatānī’’ti āha. Ettha ca khipitasaddamattampi na suyyati, abhūtaṃ maññe, esa vañcetvā maṃ nagarato nīharitvā purato balakāyaṃ upaṭṭhapetvā maṃ gaṇhitvā attanā chattaṃ ussāpetukāmo. Ayañhi pañcannaṃ hatthīnaṃ balaṃ dhāreti. Mama ca avidūreneva gacchati, santike ca me āvudhahattho ekapurisopi natthi. Aho vata me anattho’’ti. Evaṃ bhāyitvā ca pana abhīto viya sandhāretumpi nāsakkhi. Attano bhītabhāvaṃ tassa āvi akāsi. Tena vuttaṃ. ‘‘Atha kho rājā…pe… na nigghoso’’ti. Tattha sammāti vayassābhilāpo esa, kacci maṃ vayassāti vuttaṃ hoti. Na palambhesīti yaṃ natthi taṃ atthīti vatvā kacci maṃ na vippalambhayasi. Nigghosoti kathāsallāpanigghoso.

しかし王は、静寂さのゆえにジーヴァカを疑って恐れたのである。ジーヴァカは実に高楼の上で王にこう告げていた。「大王よ、世尊は静寂を好まれます。静寂を保って近づくべきです」と。それゆえ王は楽隊の音を止めさせた。楽器はただ手にしただけであり、声も高く発することなく、指の合図で進んでいた。マンゴー園においても誰のくしゃみの音すら聞こえなかった。そして王というものは音を好むものである。王はその静寂さのゆえに不安になり、ジーヴァカに対しても疑惑を生じさせた。「このジーヴァカは我がマンゴー園に千二百五十人の比丘がいると言った。それなのにここではくしゃみの音すら聞こえない。偽りではないか。こいつは私を欺いて城から連れ出し、前方に軍勢を配置して私を捕らえ、自ら王位に就こうとしているのではないか。こいつは実に象五頭分の力を持っている。しかも私のすぐ近くを進んでおり、私のそばには武器を手にした男は一人もいない。ああ、私にとって何たる災難か」と。このように恐れて、恐れていないふりをして堪えることすらできなかった。自らの恐怖をジーヴァカに露わにした。それゆえ「そこで王は…(中略)…物音もしない」と言われた。その中で「友よ(sammā)」とは親しい者への呼びかけであり、「友よ、まさか私を」と述べられている。「欺くのではないか(na palambhesi)」とは、存在しないものを存在すると言って、まさか私を欺いていないだろうな、ということである。「物音(nigghoso)」とは話し合いの物音である。

Mā bhāyi, mahārājāti jīvako – ‘‘ayaṃ rājā maṃ na jānāti ‘nāyaṃ paraṃ jīvitā voropetī’ti; sace kho pana naṃ na assāsessāmi, vinasseyyā’’ti cintayitvā daḷhaṃ katvā samassāsento ‘‘mā bhāyi mahārājā’’ti vatvā **‘‘na taṃ devā’’**tiādimāha. Abhikkamāti abhimukho kama gaccha, pavisāti attho. Sakiṃ vutte pana daḷhaṃ na hotīti taramānova dvikkhattuṃ āha. Ete maṇḍalamāḷe dīpā jhāyantīti mahārāja, corabalaṃ nāma na dīpe jāletvā tiṭṭhati, ete ca maṇḍalamāḷe dīpā jalanti. Etāya dīpasaññāya yāhi mahārājāti vadati.

「大王よ、恐れてはなりません(Mā bhāyi, mahārājā)」とは、ジーヴァカが「この王は私が他者の命を奪うような者ではないことを知らないのだ。もし王を安心させなければ王は正気を失ってしまうだろう」と考えて、しっかりと安心させながら「大王よ、恐れてはなりません」と言って、「**大王よ、あなたを…**」などと言った。「進みなさい(Abhikkama)」とは、前へ歩みなさい、入りなさいという意である。一度言っただけでは確信が持てないため、急ぎ二度言った。「これらの丸屋根の堂に燈火が灯っています」とは、大王よ、盗賊の軍勢というものは燈火を灯して待ち受けるものではありません、この丸屋根の堂には燈火が灯っています、この燈火の明かりを目印に進みなさい、と大王に語っているのである。

Sāmaññaphalapucchāvaṇṇanā

沙門果の問いの注釈

160. Nāgassa bhūmīti yattha sakkā hatthiṃ abhirūḷhena gantuṃ, ayaṃ nāgassa bhūmi nāma. Nāgā paccorohitvāti vihārassa bahidvārakoṭṭhake hatthito orohitvā. Bhūmiyaṃ patiṭṭhitasamakālameva pana bhagavato tejo rañño sarīraṃ phari. Athassa tāvadeva sakalasarīrato sedā mucciṃsu, sāṭakā pīḷetvā apanetabbā viya ahesuṃ. Attano aparādhaṃ saritvā mahābhayaṃ uppajji. So ujukaṃ bhagavato santikaṃ gantuṃ asakkonto jīvakaṃ hatthe gahetvā ārāmacārikaṃ caramāno viya ‘‘idaṃ te samma jīvaka suṭṭhu kāritaṃ idaṃ suṭṭhu kārita’’nti vihārassa vaṇṇaṃ bhaṇamāno anukkamena yena maṇḍalamāḷassa dvāraṃ tenupasaṅkami, sampattoti attho.

160. 「象の行ける地(Nāgassa bhūmi)」とは、象に乗ったまま行くことができる場所、これが象の行ける地と呼ばれる。「象から降りて(nāgā paccorohitvā)」とは、精舎の外門の楼門で象から降りて。「地面に立ったのと同時に」世尊の威光が王の体を覆った。そのときたちまち全身から汗が噴き出し、上着を絞って脱がなければならないほどになった。自らの過失を思い出して大いなる恐怖が生じた。王は世尊のもとへまっすぐに行くことができず、ジーヴァカの手を取って園内を散策するかのように、「親愛なるジーヴァカよ、これは見事に造られている、これは見事に造られている」と精舎を称賛しながら、次第に丸屋根の堂の扉のある所へと近づいた、至ったという意である。

Kahaṃ pana sammāti kasmā pucchīti. Eke tāva ‘‘ajānanto’’ti vadanti. Iminā kira daharakāle pitarā saddhiṃ āgamma bhagavā diṭṭhapubbo, pacchā pana pāpamittasaṃsaggena pitughātaṃ katvā abhimāre pesetvā dhanapālaṃ muñcāpetvā mahāparādho hutvā bhagavato sammukhībhāvaṃ na upagatapubboti asañjānanto pucchatīti. Taṃ akāraṇaṃ, bhagavā hi ākiṇṇavaralakkhaṇo anubyañjanapaṭimaṇḍito chabbaṇṇāhi rasmīhi sakalaṃ ārāmaṃ obhāsetvā tārāgaṇaparivuto viya puṇṇacando bhikkhugaṇaparivuto maṇḍalamāḷamajjhe nisinno, taṃ ko na jāneyya. Ayaṃ pana attano issariyalīlāya pucchati. Pakati hesā rājakulānaṃ, yaṃ jānantāpi ajānantā viya pucchanti. Jīvako pana taṃ sutvā – ‘ayaṃ rājā pathaviyaṃ ṭhatvā kuhiṃ pathavīti, nabhaṃ ulloketvā kuhiṃ candimasūriyāti, sinerumūle ṭhatvā kuhiṃ sinerūti vadamāno viya dasabalassa purato ṭhatvā kuhiṃ bhagavā’ti pucchati. ‘‘Handassa bhagavantaṃ dassessāmī’’ti cintetvā yena bhagavā tenañjaliṃ paṇāmetvā ‘‘eso mahārājā’’tiādimāha. Purakkhatoti parivāretvā nisinnassa purato nisinno.

「友よ、どこにおられるのか(Kahaṃ pana sammā)」となぜ尋ねたのか。ある人々はまず「知らなかったからだ」と言う。この王は幼い頃に父と共に来て世尊にお会いしたことがあったが、後に悪友と交わって父を殺害し、暗殺者を送り、ダナパーラ象を放って大罪を犯し、世尊の御前に出たことがなかったため、見分けることができずに尋ねたのだと。それは理由にならない。世尊は優れた相を具え、随形好で飾られ、六色の光によって精舎全体を照らし、星の群れに取り囲まれた満月のように比丘衆に取り囲まれて丸屋根の堂の中央に座っておられたのに、誰がそれを知らないことがあろうか。しかし王は自らの王としての威厳から尋ねたのである。実に王家というものは、知っていても知らないかのように尋ねるのが習性であるからだ。ジーヴァカはそれを聞いて、「この王は地上に立って『大地はどこか』、空を見上げて『太陽や月はどこか』、須弥山の麓に立って『須弥山はどこか』と言うかのように、十力(仏陀)の御前に立って『世尊はどこにおられるのか』と尋ねている」と思った。「さあ、世尊をお示ししよう」と考えて、世尊のいらっしゃる方へ合掌して「大王よ、あそこにおられるのが…」などと言った。「正面にお座りになっている(purakkhato)」とは、取り囲んで座っている会衆の前に座っておられる、ということである。

161. Yena bhagavā tenupasaṅkamīti yattha bhagavā tattha gato, bhagavato santikaṃ upagatoti attho. Ekamantaṃ aṭṭhāsīti bhagavantaṃ vā bhikkhusaṃghaṃ vā asaṅghaṭṭayamāno attano ṭhātuṃ anucchavike ekasmiṃ padese bhagavantaṃ abhivādetvā ekova aṭṭhāsi. Tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtanti yato yato anuviloketi, tato tato tuṇhībhūtamevāti attho. Tattha hi ekabhikkhussapi hatthakukkuccaṃ vā pādakukkuccaṃ vā khipitasaddo vā natthi, sabbālaṅkārapaṭimaṇḍitaṃ nāṭakaparivāraṃ bhagavato abhimukhe ṭhitaṃ rājānaṃ vā rājaparisaṃ vā ekabhikkhupi na olokesi. Sabbe bhagavantaṃyeva olokayamānā nisīdiṃsu.

161. 「世尊のおられる所へと近づいた(Yena bhagavā tenupasaṅkami)」とは、世尊がおられるその場所へ行った、世尊のもとへ近づいたという意である。「一方の側に立った(Ekamantaṃ aṭṭhāsi)」とは、世尊にも比丘僧伽にも触れることなく、自らが立つにふさわしいある場所に、世尊に礼拝して一人で立った。「静まり返っているのを(Tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtaṃ)」とは、見渡すかぎりどこもかしこもただ静まり返っている、という意である。そこには一人の比丘も手足の落ち着きのなさやくしゃみの音すらなく、あらゆる装飾で身を飾り舞女たちに取り囲まれて世尊の御前に立っている王や王の従者を、一人の比丘も目を向けて見ようとはしなかった。皆が世尊のみを見つめて座っていた。

Rājā tesaṃ upasame pasīditvā vigatapaṅkatāya vippasannarahadamiva upasantindriyaṃ bhikkhusaṅghaṃ punappunaṃ anuviloketvā udānaṃ udānesi. Tattha imināti yena kāyikena ca vācasikena ca mānasikena ca sīlūpasamena bhikkhusaṅgho upasanto, iminā upasamenāti dīpeti. Tattha ‘‘aho vata me putto pabbajitvā ime bhikkhū viya upasanto bhaveyyā’’ti nayidaṃ sandhāya esa evamāha. Ayaṃ pana bhikkhusaṅghaṃ disvā pasanno puttaṃ anussari. Dullabhañhi laddhā acchariyaṃ vā disvā piyānaṃ ñātimittādīnaṃ anussaraṇaṃ nāma lokassa pakatiyeva. Iti bhikkhusaṅghaṃ disvā puttaṃ anussaramāno esa evamāha.

王は彼らの静寂に心を打たれ、濁りを離れて澄み切った池のように諸根の静まった比丘僧伽を幾度も見渡して、感興の言葉を口にした。その中で「この(iminā)」とは、比丘僧伽が静まり治まっている、身・口・意の戒の静寂によるこの静寂によって、と示している。そこで「ああ、我が息子も出家してこれら比丘たちのように静まるように」と、これを目指して言ったのではない。この王は比丘僧伽を見て清らかな信を生じ、息子を思い出したのである。得難いものを得たり、驚くべきものを見たりした時に、愛する親族や友などを思い出すのは世の常である。このように比丘僧伽を見て息子を思い出しつつ、王はこのように言ったのである。

Api ca putte āsaṅkāya tassa upasamaṃ icchamāno pesa evamāha. Evaṃ kirassa ahosi, putto me pucchissati – ‘‘mayhaṃ pitā daharo. Ayyako me kuhi’’nti. So ‘‘pitarā te ghātito’’ti sutvā ‘‘ahampi pitaraṃ ghātetvā rajjaṃ kāressāmī’’ti maññissati. Iti putte āsaṅkāya tassa upasamaṃ icchamāno pesa evamāha. Kiñcāpi hi esa evamāha. Atha kho naṃ putto ghātessatiyeva. Tasmiñhi vaṃse pituvadho pañcaparivaṭṭe gato. Ajātasattu bimbisāraṃ ghātesi, udayo ajātasattuṃ. Tassa putto mahāmuṇḍiko nāma udayaṃ. Tassa putto anuruddho nāma mahāmuṇḍikaṃ. Tassa putto nāgadāso nāma anuruddhaṃ. Nāgadāsaṃ pana – ‘‘vaṃsacchedakarājāno ime, kiṃ imehī’’ti raṭṭhavāsino kupitā ghātesuṃ.

さらに、息子に対する恐れから息子の静寂を望んでこのようにも言ったのである。王には実にこう思われた。「我が息子は『我が父は若い。我が祖父はどこにおられるのか』と尋ねるだろう。そして『お前の父に殺された』と聞いて、『私も父を殺して王位に就こう』と思うに違いない」と。このように息子に対する疑念から、その静寂を望んでこのようにも言ったのである。彼がこのように言ったとしても、実に息子は彼を殺害することになる。その家系において父殺しは五代にわたったからである。アジャータサットゥはビンビサーラを殺し、ウダーヤはアジャータサットゥを殺した。その息子のマハームンディカはウダーヤを殺した。その息子のアヌルッダはマハームンディカを殺した。その息子のナーガダーサはアヌルッダを殺した。ナーガダーサに対しては、「こいつらは家系を断絶させる王たちだ、こいつらに何の用があろう」と国の人々が怒って殺害した。

Agamā kho tvanti kasmā evamāha? Bhagavā kira rañño vacībhede akateyeva cintesi – ‘‘ayaṃ rājā āgantvā tuṇhī niravo ṭhito, kiṃ nu kho cintesī’’ti. Athassa cittaṃ ñatvā – ‘‘ayaṃ mayā saddhiṃ sallapituṃ asakkonto bhikkhusaṅghaṃ anuviloketvā puttaṃ anussari, na kho panāyaṃ mayi anālapante kiñci kathetuṃ sakkhissati, karomi tena saddhiṃ kathāsallāpa’’nti. Tasmā rañño vacanānantaraṃ **‘‘agamā kho tvaṃ, mahārāja, yathāpema’’**nti āha. Tassattho – mahārāja, yathā nāma unname vuṭṭhaṃ udakaṃ yena ninnaṃ tena gacchati, evameva tvaṃ bhikkhusaṅghaṃ anuviloketvā yena pemaṃ tena gatoti.

「お前は行ってきたのだな(Agamā kho tvaṃ)」となぜこのように言われたのか。世尊は王が言葉を発しないうちにこう考えられた。「この王はやって来て沈黙し、声もなく立っているが、いったい何を考えているのだろうか」と。そして王の心を知って、「この王は私と語り合うことができず、比丘僧伽を見渡して息子を思い出したのだ。私が語りかけなければ何も話すことができないだろう、彼と対話を始めよう」と。それゆえ王の言葉の直後に「**大王よ、そなたは愛するところへ行ってきたのだな**」と言われた。その意味は、大王よ、高台に降った水が低き所へと流れていくように、そなたは比丘僧伽を見渡して愛あるところ(息子)へと心が赴いたのだ、ということである。

Atha rañño etadahosi – ‘‘aho acchariyā buddhaguṇā, mayā sadiso bhagavato aparādhakārako nāma natthi, mayā hissa aggupaṭṭhāko ghātito, devadattassa ca kathaṃ gahetvā abhimārā pesitā, nāḷāgiri mutto, maṃ nissāya devadattena silā paviddhā, evaṃ mahāparādhaṃ nāma maṃ ālapato dasabalassa mukhaṃ nappahoti; aho bhagavā pañcahākārehi tādilakkhaṇe suppatiṭṭhito. Evarūpaṃ nāma satthāraṃ pahāya bahiddhā na pariyesissāmā’’ti so somanassajāto bhagavantaṃ ālapanto ‘‘piyo me, bhante’’tiādimāha.

そこで王はこう考えた。「ああ、仏陀の徳は驚くべきことだ。私ほど世尊に対して罪を犯した者はいない。私は世尊の第一の給仕者を殺害し、デーヴァダッタの言葉を入れて暗殺者を送り、ナーラーギリ象を放ち、私を頼みとしてデーヴァダッタは岩を投げつけた。このような大罪人を相手に語りかけるのに、十力の口は滞ることがない。ああ、世尊は五つの様相において如常(平等)の特質に確固としておられる。このような師を差し置いて、外に師を求めることはすまい」と。彼は歓喜を生じ、世尊に語りかけて「世尊よ、私には愛しいのです…」などと言った。

162. Bhikkhusaṅghassa añjaliṃ paṇāmetvāti evaṃ kirassa ahosi bhagavantaṃ vanditvā itocito ca gantvā bhikkhusaṅghaṃ vandantena ca bhagavā piṭṭhito kātabbo hoti, garukāropi cesa na hoti. Rājānaṃ vanditvā uparājānaṃ vandantenapi hi rañño agāravo kato hoti. Tasmā bhagavantaṃ vanditvā ṭhitaṭṭhāneyeva bhikkhusaṅghassa añjaliṃ paṇāmetvā ekamantaṃ nisīdi. Kañcideva desanti kañci okāsaṃ.

162. 「比丘僧伽に合掌して(Bhikkhusaṅghassa añjaliṃ paṇāmetvā)」とは、王にはこう思われた。「世尊を礼拝してあちこちへ行き、比丘僧伽を礼拝するならば、世尊に背を向けることになり、それは敬意を払うことにはならない。王を礼拝した後に副王を礼拝する者も、王に対して無礼を働いたことになるからだ」と。それゆえ世尊を礼拝して立ったその場所から比丘僧伽に合掌し、一方の側に座った。「ある場所を(Kañcideva desaṃ)」とは、ある空間を、ということである。

Athassa bhagavā pañhapucchane ussāhaṃ janento āha – **‘‘puccha, mahārāja, yadākaṅkhasī’’**ti. Tassattho – ‘‘puccha yadi ākaṅkhasi, na me pañhavissajjane bhāro atthi’’. Atha vā ‘‘puccha, yaṃ ākaṅkhasi, sabbaṃ te vissajjessāmī’’ti sabbaññupavāraṇaṃ pavāresi, asādhāraṇaṃ paccekabuddhaaggasāvakamahāsāvakehi. Te hi yadākaṅkhasīti na vadanti, sutvā vedissāmāti vadanti. Buddhā pana – ‘‘puccha, āvuso, yadākaṅkhasī’’ti (saṃ. ni. 1.237), vā ‘‘puccha, mahārāja, yadākaṅkhasī’’ti vā,

そこで世尊は、彼に質問を促す熱意を生じさせながら仰せられた。――「大王よ、望むところを問いなさい」と。その意味は、「もし望むならば問いなさい。私にとって質問に答えることは重荷ではない」ということである。あるいは、「問いなさい、望むところを。すべてあなたのために答えよう」と、独覚や第一弟子、大弟子たちには共有されない、一切知者としての勧請(自由な質問の許可)をなされたのである。彼ら(独覚や弟子たち)は「望むところを問いなさい」とは言わず、「聞いてから知るであろう」と言うからである。しかし諸仏は、「友よ、望むところを問いなさい」とか、「大王よ、望むところを問いなさい」とか、

‘‘Puccha, vāsava, maṃ pañhaṃ, yaṃ kiñci manasicchasi;

「ヴァーサヴァ(帝釈天)よ、心に望むところのどのような問いでも私に問え。

Tassa tasseva pañhassa, ahaṃ antaṃ karomi te’’ti. (dī. ni. 2.356) vā;

その一つ一つの問いに対して、私はあなたのためにその終極(解明)をなそう」(長部2.356)とか、

Tena hi tvaṃ, bhikkhu, sake āsane nisīditvā puccha, yadākaṅkhasīti vā,

「それならば比丘よ、自らの座に座って望むところを問いなさい」とか、

‘‘Bāvarissa ca tuyhaṃ vā, sabbesaṃ sabbasaṃsayaṃ;

「バーヴァリにとっても、また汝にとっても、すべての者のあらゆる疑念について、

Katāvakāsā pucchavho, yaṃ kiñci manasicchathā’’ti. (su. ni. 1036) vā;

機会を与えられたのであるから、心に望むところの何をでも問うがよい」(経集1036)とか、

‘‘Puccha maṃ, sabhiya, pañhaṃ, yaṃ kiñci manasicchasi;

「サビヤよ、心に望むところのどのような問いでも私に問え。

Tassa tasseva pañhassa, ahaṃ antaṃ karomi te’’ti. (su. ni. 517) vā;

その一つ一つの問いに対して、私はあなたのためにその終極をなそう」(経集517)とか、

Tesaṃ tesaṃ yakkhanarindadevasamaṇabrāhmaṇaparibbājakānaṃ sabbaññupavāraṇaṃ pavārenti. Anacchariyañcetaṃ, yaṃ bhagavā buddhabhūmiṃ patvā etaṃ pavāraṇaṃ pavāreyya. Yo bodhisattabhūmiyaṃ padesañāṇe ṭhito –

それぞれの夜叉、人王、神々、沙門、婆羅門、遊行者たちに、一切知者としての勧請をなされるのである。そして世尊が仏の境地に達してこのような勧請をなされることは、驚くべきことではない。菩薩の境地にあり、一部の智(分智)に留まっていた時ですら――

‘‘Koṇḍañña, pañhāni viyākarohi;

「コーンダンニャよ、諸々の問いを解き明かしてくれ。

Yācanti taṃ isayo sādhurūpā.

徳ある仙人たちがそなたに請い求めている。

Koṇḍañña, eso manujesu dhammo;

コーンダンニャよ、これが人々の間での法(道理)である。

Yaṃ vuddhamāgacchati esa bhāro’’ti. (jā. 2.17.60);

長長者となった者に、この重責が訪れるのだ」(本生経2.17.60)――

Evaṃ sakkādīnaṃ atthāya isīhi yācito –

このように帝釈天などのために仙人たちから乞われた時にも、

‘‘Katāvakāsā pucchantu bhonto,

「尊者方よ、機会は与えられました。心に望むところの

Yaṃ kiñci pañhaṃ manasābhipatthitaṃ;

どのような問いでもお尋ねなさい。

Ahañhi taṃ taṃ vo viyākarissaṃ,

私は自らこの世とかの世とを知って、

Ñatvā sayaṃ lokamimaṃ parañcā’’ti. (jā. 2.17.61);

あなた方にそれぞれを解き明かしましょう」(本生経2.17.61)――

Evaṃ sarabhaṅgakāle. Sambhavajātake ca sakalajambudīpaṃ tikkhattuṃ vicaritvā pañhānaṃ antakaraṃ adisvā suciratena brāhmaṇena, pañhaṃ puṭṭhuṃ okāse kārite jātiyā sattavassiko rathikāya paṃsuṃ kīḷanto pallaṅkamābhujitvā antaravīthiyaṃ nisinnova –

このようにサラバンガの時代にも(勧請をなされた)。またサンバヴァ本生(ジャータカ)においても、全ジャンブディパを三度巡っても問いを解決する者を見出せなかったスチーラタ婆羅門によって質問の機会が設けられた時、生まれながらにして七歳であり、小路で砂遊びをしていた(菩薩は)、結跏趺坐して道の中央に座ったままで――

‘‘Taggha te ahamakkhissaṃ, yathāpi kusalo tathā;

「まさに私はあなたに説き明かしましょう、賢者がそうするように。

Rājā ca kho taṃ jānāti, yadi kāhati vā na vā’’ti. (jā. 1.16.172);

しかし、王がそれを実行するか否かは、王自身が知ることです」(本生経1.16.172)――

Sabbaññupavāraṇaṃ pavāresi.

と、一切知者としての勧請をなされたのである。

163. Evaṃ bhagavatā sabbaññupavāraṇāya pavāritāya attamano rājā pañhaṃ pucchanto – ‘‘yathā nu kho imāni, bhante’’tiādimāha. Tattha sippameva sippāyatanaṃ. Puthusippāyatanānīti bahūni sippāni. Seyyathidanti katame pana te. Hatthārohātiādīhi ye taṃ taṃ sippaṃ nissāya jīvanti, te dasseti. Ayañhi assādhippāyo – ‘‘yathā imesaṃ sippūpajīvīnaṃ taṃ taṃ sippaṃ nissāya sandiṭṭhikaṃ sippaphalaṃ paññāyati. Sakkā nu kho evaṃ sandiṭṭhikaṃ sāmaññaphalaṃ paññāpetu’’nti. Tasmā sippāyatanāni āharitvā sippūpajīvino dasseti.

163. このように世尊によって一切知者としての勧請がなされたので、満足した王は問いを尋ねて、「大王よ、これらは果たして、大徳よ」等と述べた。そこにおいて、「技術(シッパ)」そのものが「技術の処(シッパーヤタナ)」である。「多くの技術の処(プツシッパーヤタナーニ)」とは、多くの技術のことである。「すなわち(セッヤティーダン)」とは、それらとは何であるかということである。「象乗り(ハッターローハー)」等によって、それぞれの技術に依拠して生活する者たちを示している。実に彼の意図はこうであった。「これら技術に依拠して生きる者たちに、それぞれの技術に依拠して目に見える技術の果報が知られるように、そのように目に見える沙門の果報(沙門果)を知らせることはできるであろうか」と。それゆえ、技術の処を挙げて技術に依拠して生きる者たちを示すのである。

Tattha hatthārohāti sabbepi hatthācariyahatthivejjahatthimeṇḍādayo dasseti. Assārohāti sabbepi assācariyaassavejjaassameṇḍādayo. Rathikāti sabbepi rathācariyarathayodharatharakkhādayo. Dhanuggahāti dhanuācariyā issāsā. Celakāti ye yuddhe jayadhajaṃ gahetvā purato gacchanti. Calakāti idha rañño ṭhānaṃ hotu, idha asukamahāmattassāti evaṃ senābyūhakārakā. Piṇḍadāyakāti sāhasikamahāyodhā. Te kira parasenaṃ pavisitvā parasīsaṃ piṇḍamiva chetvā chetvā dayanti, uppatitvā uppatitvā niggacchantīti attho. Ye vā saṅgāmamajjhe yodhānaṃ bhattapātiṃ gahetvā parivisanti, tesampetaṃ nāmaṃ. Uggā rājaputtāti uggatuggatā saṅgāmāvacarā rājaputtā. Pakkhandinoti ye ‘‘kassa sīsaṃ vā āvudhaṃ vā āharāmā’’ti ‘‘vatvā asukassā’’ti vuttā saṅgāmaṃ pakkhanditvā tadeva āharanti, ime pakkhandantīti pakkhandino. Mahānāgāti mahānāgā viya mahānāgā, hatthiādīsupi abhimukhaṃ āgacchantesu anivattitayodhānametaṃ adhivacanaṃ. Sūrāti ekantasūrā, ye sajālikāpi sacammikāpi samuddaṃ tarituṃ sakkonti. Cammayodhinoti ye cammakañcukaṃ vā pavisitvā saraparittāṇacammaṃ vā gahetvā yujjhanti. Dāsikaputtāti balavasinehā gharadāsayodhā. Āḷārikāti pūvikā. Kappakāti nhāpikā. Nhāpakāti ye nhāpenti. Sūdāti bhattakārakā. Mālākārādayo pākaṭāyeva. Gaṇakāti acchiddakapāṭhakā. Muddikāti hatthamuddāya gaṇanaṃ nissāya jīvino. Yāni vā panaññānipīti ayakāradantakāracittakārādīni. Evaṃgatānīti evaṃ pavattāni. Te diṭṭheva dhammeti te hatthārohādayo tāni puthusippāyatanāni dassetvā rājakulato mahāsampattiṃ labhamānā sandiṭṭhikameva sippaphalaṃ upajīvanti. Sukhentīti sukhitaṃ karonti. Pīṇentīti pīṇitaṃ thāmabalūpetaṃ karonti. Uddhaggikādīsu upari phalanibbattanato uddhaṃ aggamassā atthīti uddhaggikā. Saggaṃ arahatīti sovaggikā. Sukho vipāko assāti sukhavipākā. Suṭṭhu agge rūpasaddagandharasaphoṭṭhabbaāyuvaṇṇasukhayasaādhipateyyasaṅkhāte dasa dhamme saṃvatteti nibbattetīti saggasaṃvattanikā. Taṃ evarūpaṃ dakkhiṇaṃ dānaṃ patiṭṭhapentīti attho. Sāmaññaphalanti ettha paramatthato maggo sāmaññaṃ. Ariyaphalaṃ sāmaññaphalaṃ. Yathāha – ‘‘katamañca, bhikkhave, sāmaññaṃ? Ayameva ariyo aṭṭhaṅgiko maggo. Seyyathidaṃ, sammādiṭṭhi…pe… sammāsamādhi. Idaṃ vuccati, bhikkhave, sāmaññaṃ. Katamāni ca, bhikkhave, sāmaññaphalāni? Sotāpattiphalaṃ…pe… arahattaphala’’nti (saṃ. ni. 5.35). Taṃ esa rājā na jānāti. Upari āgataṃ pana dāsakassakopamaṃ sandhāya pucchati.

そこにおいて、「象乗り」とは、象の調教師、象の医師、象の飼育係などのすべてを示す。「馬乗り」とは、馬の調教師、馬の医師、馬の飼育係などのすべてである。「戦車兵」とは、戦車の御者、戦車の戦士、戦車の警護係などのすべてである。「弓を射る者」とは、弓の師匠、射手のことである。「軍旗持ち(チェーラカー)」とは、戦いにおいて勝利の旗を持って前進する者たちである。「陣形配備者(チャラカー)」とは、「ここに王の座を、ここに某の大臣の座を」と、このように軍陣を配備する者たちである。「勇士(ピンダダーヤカー)」とは、恐れを知らぬ大戦士たちのことである。彼らは敵軍に入り、敵の首を団子のように次々と切り落として進み、次々と飛び跳ねて抜け出ると言われており、それが意味である。あるいは、戦闘の最中に戦士たちに飯の鉢を持って配膳する者たち、それらの者たちの名でもある。「高貴な王子たち(ウッガー・ラージャプッター)」とは、身分の高い、戦場に赴く王子たちである。「突撃兵(パッカンディノー)」とは、「誰の首を、あるいは武器を取ってこようか」と言って、「某のものを」と言われると戦場へと突撃してそれを取ってくる者たちであり、彼らが突撃する(パッカンダンティ)がゆえに突撃兵と呼ばれる。「大象のような勇士(マハーナーガー)」とは、大象のごとき大象であり、象などが正面から迫ってきても退かない戦士たちの総称である。「勇者(スーラー)」とは、真の勇士であり、甲冑をまとい盾を持ったままでも海を渡ることができる者たちである。「革甲の戦士(チャンマヨーディノー)」とは、革の鎧を着たり、矢を防ぐ革の盾を取って戦う者たちである。「下男の子ら(ダーシカプッター)」とは、主への愛着の強い、家僕の戦士たちである。「菓子作り(アーラーリカー)」とは、菓子を焼く者たちである。「理髪師(カッパカー)」とは、髪を結い整える者たちである。「入浴係(ニャーパカー)」とは、湯浴みをさせる者たちである。「料理人(スーダー)」とは、食事を作る者たちである。花輪作りなどは明白である。「計算係(ガナカー)」とは、読み書きに巧みな者たちである。「印章係(ムッディカー)」とは、指の合図や指の計算に依拠して生活する者たちである。「あるいはその他の」とは、鍛冶屋、象牙細工師、絵師などのことである。「このような状態になった」とは、このように行われていることである。「現世において」とは、それらの象乗りたちがそれら多くの技術の処を示し、王家から莫大な富を得て、現に見える技術の果報に依拠して生活するということである。「安楽にする」とは、幸せにすることである。「満足させる」とは、満ち足らせ、気力と体力を備えさせることである。「上向的な」等において、上方へと果報を生じさせることから、「上方に最上の果報を持つもの」が上向的(ウッダッギカー)である。「天界にふさわしい」とは、天界に赴かせることである。「楽の果報を持つ」とは、安楽な異熟(果報)を持つことである。「殊勝な最上の、色・声・香・味・触、寿命・美貌・幸福・名声・主権という十の事柄をもたらし、生じさせる」がゆえに、天界へと導くものである。そのような布施(供養)を確立させるという意味である。「沙門果」とは、ここでは究極の意義においては「道」が沙門性(サーマンニャ)である。「聖果」が沙門果である。次のように説かれている通りである。「比丘たちよ、沙門性とは何か。これまさに八支聖道である。すなわち、正見……乃至……正定である。比丘たちよ、これが沙門性と呼ばれる。比丘たちよ、沙門果とは何か。預流果……乃至……阿羅漢果である」(相応部5.35)。しかし、この王はそのことを知らない。後に説かれる奴隷や農夫の譬えを念頭に置いて尋ねているのである。

Atha bhagavā pañhaṃ avissajjetvāva cintesi – ‘‘ime bahū aññatitthiyasāvakā rājāmaccā idhāgatā, te kaṇhapakkhañca sukkapakkhañca dīpetvā kathīyamāne amhākaṃ rājā mahantena ussāhena idhāgato, tassāgatakālato paṭṭhāya samaṇo gotamo samaṇakolāhalaṃ samaṇabhaṇḍanameva kathetīti ujjhāyissanti, na sakkaccaṃ dhammaṃ sossanti, raññā pana kathīyamāne ujjhāyituṃ na sakkhissanti, rājānameva anuvattissanti. Issarānuvattako hi loko. ‘Handāhaṃ raññova bhāraṃ karomī’ti rañño bhāraṃ karonto **‘‘abhijānāsi no tva’’**ntiādimāha.

そこで世尊は、質問に直ちには答えず、こう思われた。「ここにやって来た多くの王の大臣たちは他の外道の弟子たちである。黒分(悪しき教え)と白分(正しき教え)を明かして語るならば、『我らの王は多大な熱意をもってここに来られたのに、彼が来られた時から、沙門ゴータマは沙門の騒動や沙門の諍いばかりを語っている』と不平を抱き、敬意をもって法を聞かないであろう。しかし、王によって語られるならば不平を抱くことができず、王に従うであろう。世間は権力者に追従するものだからである。『さあ、私は王自身に語らせる重荷を負わせよう』」と、王に重荷を委ねつつ、「そなたは覚えているか」等と仰せられた。

164. Tattha abhijānāsi no tvanti abhijānāsi nu tvaṃ. Ayañca no-saddo parato pucchitāti padena yojetabbo. Idañhi vuttaṃ hoti – ‘‘mahārāja, tvaṃ imaṃ pañhaṃ aññe samaṇabrāhmaṇe pucchitā nu, abhijānāsi ca naṃ puṭṭhabhāvaṃ, na te sammuṭṭha’’nti. Sace te agarūti sace tuyhaṃ yathā te byākariṃsu, tathā idha bhāsituṃ bhāriyaṃ na hoti, yadi na koci aphāsukabhāvo atthi, bhāsassūti attho. Na kho me bhanteti kiṃ sandhāyāha? Paṇḍitapatirūpakānañhi santike kathetuṃ dukkhaṃ hoti, te pade pade akkhare akkhare dosameva vadanti. Ekantapaṇḍitā pana kathaṃ sutvā sukathitaṃ pasaṃsanti, dukkathitesu pāḷipadaatthabyañjanesu yaṃ yaṃ virujjhati, taṃ taṃ ujukaṃ katvā denti. Bhagavatā ca sadiso ekantapaṇḍito nāma natthi. Tenāha – ‘‘na kho me, bhante, garu; yatthassa bhagavā nisinno bhagavantarūpo vā’’ti.

164. そこにおいて、「そなたは覚えているか(アビジャーナースィ・ノー・トヴァン)」とは、そなたは知っているか、ということである。そしてこの「ノー」という言葉は、後にある「尋ねた(プッチター)」という語と結びつけられるべきである。実にこう言われているのである。「大王よ、そなたはこの問いを他の沙門・婆羅門たちに尋ねたことがあるか、そしてそれを尋ねたことを覚えているか、忘れてはいないか」と。「もしあなたにとって重荷でないなら」とは、もしあなたにとって、彼らが答えた通りにここで語ることが重荷(困難)でないなら、何ら不都合なことがないならば、語りなさい、という意味である。「大徳よ、私にとって決して(重荷ではありません)」とは、何を念頭に置いて言ったのか。智者のふりをする者たちの前で語ることは苦痛である。彼らは一語一語、一文字一文字に欠点ばかりを指摘するからである。しかし、徹底した智者たちは話を聞いて、巧みに語られたことを賞賛し、拙く語られた文句や意味や表現の中で矛盾しているものを正して整えてくれる。そして世尊に匹敵する徹底した智者は存在しない。それゆえ彼は、「大徳よ、世尊あるいは世尊のような方が座っておられる所では、私にとって決して重荷ではありません」と言ったのである。

Pūraṇakassapavādavaṇṇanā

プーラナ・カッサパの教説の注釈

165. Ekamidāhanti ekaṃ idha ahaṃ. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvāti sammodajanakaṃ saritabbayuttakaṃ kathaṃ pariyosāpetvā.

165. 「私はかつてここに(エーカミダーハン)」とは、一つの機会にここに私は、ということである。「歓談し、記憶すべき対話を交わして」とは、歓喜を生じさせ、思い起こすに値する対話を終えて、ということである。

166. **‘‘Karoto kho, mahārāja, kārayato’’**tiādīsu karototi sahatthā karontassa. Kārayatoti āṇattiyā kārentassa. Chindatoti paresaṃ hatthādīni chindantassa. Pacatoti pare daṇḍena pīḷentassa. Socayatoti parassa bhaṇḍaharaṇādīhi socayato. Socāpayatoti sokaṃ sayaṃ karontassapi parehi kārāpentassapi. Kilamatoti āhārupacchedabandhanāgārappavesanādīhi sayaṃ kilamantassapi parehi kilamāpentassapi. Phandato phandāpayatoti paraṃ phandantaṃ phandanakāle sayampi phandato parampi phandāpayato. Pāṇamatipātāpayatoti pāṇaṃ hanantassapi hanāpentassapi. Evaṃ sabbattha karaṇakāraṇavaseneva attho veditabbo.

166. 「大王よ、自ら為す者、為させる者」等の句において、「為す者」とは自らの手で行う者のことである。「為させる者」とは命令によって行わせる者のことである。「切断する者」とは他人の手足などを切り落とす者のことである。「苦しめる者」とは他人を杖などで害する者のことである。「悲しませる者」とは他人の財物を奪うことなどによって悲しませる者のことである。「悲嘆させる者」とは、自ら悲嘆を引き起こす者、また他人に悲嘆を引き起こさせる者のことである。「疲れさせる者」とは、絶食させたり牢獄に入れたりすることなどによって、自ら疲れさせる者、また他人に疲れさせる者のことである。「恐れおののく者、恐れおののかせる者」とは、他人が身悶えしている時に自らも身悶えする者、また他人をも身悶えさせる者のことである。「命を奪わせる者」とは、命を殺す者、また殺させる者のことである。このようにすべての箇所において、自ら為すことと為させることの力によって意味が理解されるべきである。

Sandhinti gharasandhiṃ. Nillopanti mahāvilopaṃ. Ekāgārikanti ekameva gharaṃ parivāretvā viluppanaṃ. Paripantheti āgatāgatānaṃ acchindanatthaṃ magge tiṭṭhato. Karoto na karīyati pāpanti yaṃ kiñci pāpaṃ karomīti saññāya karotopi pāpaṃ na karīyati, natthi pāpaṃ. Sattā pana pāpaṃ karomāti evaṃsaññino hontīti dīpeti. Khurapariyantenāti khuraneminā, khuradhārasadisapariyantena vā. Ekaṃ maṃsakhalanti ekaṃ maṃsarāsiṃ. Puñjanti tasseva vevacanaṃ. Tatonidānanti ekamaṃsakhalakaraṇanidānaṃ.

「夜盗(サンディン)」とは、家の壁を破ることである。「略奪(ニッローパン)」とは、大規模な略奪のことである。「一軒荒らし(エーカーガーリカン)」とは、一軒の家だけを取り囲んで略奪することである。「待ち伏せ(パリパンテ)」とは、行き交う人々から略奪するために道に立ち塞がることである。「為す者にも悪は作られない」とは、どのような悪を「私は為す」と思って行う者であっても、悪は作られない、悪など存在しない、ということである。しかし生き物たちは「我らは悪を為す」と、そのように思い込んでいるのだということを示している。「剃刀の刃の輪(クラパリヤンテーナ)」とは、剃刀の円環によって、あるいは剃刀の刃のような周囲によって、ということである。「一つの肉の塊(エーカン・マンサカラン)」とは、一つの肉の山のことである。「堆積(プンジャン)」とは、それの同義語である。「そのことによって(タトーニダーナン)」とは、一つの肉の山を作ったことを原因として、ということである。

Dakkhiṇanti dakkhiṇatīre manussā kakkhaḷā dāruṇā, te sandhāya ‘‘hananto’’tiādimāha. Uttaratīre sattā saddhā honti pasannā buddhamāmakā dhammamāmakā saṅghamāmakā, te sandhāya dadantotiādimāha. Tattha yajantoti mahāyāgaṃ karonto. Damenāti indriyadamena uposathakammena vā. Saṃyamenāti sīlasaṃyamena. Saccavajjenāti saccavacanena. Āgamoti āgamanaṃ, pavattīti attho. Sabbathāpi pāpapuññānaṃ kiriyameva paṭikkhipati.

「南の」とは、南岸の人々は粗暴で残酷であり、彼らを念頭に置いて「殺し」等を述べたのである。北岸の人々は信仰心があり、清らかで、仏を敬い、法を敬い、僧を敬う人々であり、彼らを念頭に置いて「与える者」等を述べたのである。そこにおいて、「供犠を行う者」とは、大規模な祭祀を行う者のことである。「調御により」とは、諸根の制御により、あるいは布薩の行によって、ということである。「制戒により」とは、戒の制御によって、ということである。「真実を語ることにより」とは、真実の言葉によって、ということである。「到来(アーガモー)」とは、やって来ること、生じること、という意味である。いずれにせよ、悪と功徳の行為そのものを否定しているのである。

Ambaṃ puṭṭho labujaṃ byākaroti nāma, yo kīdiso ambo kīdisāni vā ambassa khandhapaṇṇapupphaphalānīti vutte ediso labujo edisāni vā labujassa khandhapaṇṇapupphaphalānīti byākaroti. Vijiteti āṇāpavattidese. Apasādetabbanti viheṭhetabbaṃ. Anabhinanditvāti ‘‘sādhu sādhū’’ti evaṃ pasaṃsaṃ akatvā. Appaṭikkositvāti bāladubbhāsitaṃ tayā bhāsitanti evaṃ appaṭibāhitvā. Anuggaṇhantoti sārato aggaṇhanto. Anikkujjantoti sāravaseneva idaṃ nissaraṇaṃ, ayaṃ paramatthoti hadaye aṭṭhapento. Byañjanaṃ pana tena uggahitañceva nikkujjitañca.

「マンゴーについて尋ねられてパンノキについて答える」とは、どのようなマンゴーであるか、あるいはマンゴーの幹や葉や花や果実はどのようなものかと尋ねられた時に、このようなパンノキである、あるいはパンノキの幹や葉や花や果実はこのようなものである、と答えるような者のことである。「領土において(ヴィジテ)」とは、支配が及ぶ地域において、ということである。「非難されるべき(アパサーデッタン)」とは、困惑・迫害されるべき、ということである。「歓喜することなく」とは、「善いかな、善いかな」と、このように称賛することなく、ということである。「排斥することなく」とは、「そなたの語ったことは愚かで悪しき言葉である」と、このように拒絶することなく、ということである。「把握することなく(アヌッガナントー)」とは、要点として受け取ることなく、ということである。「心に留めることなく(アニックッジャントー)」とは、真髄として「これが救いであり、これが究極である」と心に据えることなく、ということである。しかし、言葉の表現(文言)そのものは彼によって理解され、記憶されたのである。

Makkhaligosālavādavaṇṇanā

マッカリ・ゴーサーラの教説の注釈

167-169. Makkhalivāde paccayoti hetuvevacanameva, ubhayenāpi vijjamānameva kāyaduccaritādīnaṃ saṃkilesapaccayaṃ, kāyasucaritādīnañca visuddhipaccayaṃ paṭikkhipati. Attakāreti attakāro. Yena attanā katakammena ime sattā devattampi mārattampi brahmattampi sāvakabodhimpi paccekabodhimpi sabbaññutampi pāpuṇanti, tampi paṭikkhipati. Dutiyapadena yaṃ parakāraṃ parassa ovādānusāsaniṃ nissāya ṭhapetvā mahāsattaṃ avaseso jano manussasobhagyataṃ ādiṃ katvā yāva arahattaṃ pāpuṇāti, taṃ parakāraṃ paṭikkhipati. Evamayaṃ bālo jinacakke pahāraṃ deti nāma. Natthi purisakāreti yena purisakārena sattā vuttappakārā sampattiyo pāpuṇanti, tampi paṭikkhipati. Natthi balanti yamhi attano bale patiṭṭhitā sattā vīriyaṃ katvā tā sampattiyo pāpuṇanti, taṃ balaṃ paṭikkhipati. Natthi vīriyantiādīni sabbāni purisakāravevacanāneva. ‘‘Idaṃ no vīriyena idaṃ purisathāmena, idaṃ purisaparakkamena pavatta’’nti evaṃ pavattavacanapaṭikkhepakaraṇavasena panetāni visuṃ ādiyanti.

167-169. マッカリの教説において、「条件(パッチャヨー)」とは因(ヘートゥ)の同義語にほかならない。両者によって、実際に存在する身の悪行などの汚れの条件を、また身の善行などの清浄の条件をも否定している。「自らの行為(アッタカーレ)」とは、自己の行為である。自らがなした行為によってこれらの衆生が神となること、魔王となること、梵天となること、声聞の菩提、独覚の菩提、一切知性をも得るのであるが、それをも否定している。第二の語(他者の行為)によって、他者の教誡・訓誡に依拠して、大士(菩薩)を除いた残りの人々が人間の幸福をはじめとして阿羅漢果に至るまで到達する、その他者の行為をも否定している。このようにして、この愚者は勝者の車輪(仏の法輪)に一撃を加えているのである。「人間の行為は存在しない」とは、人間の行為によって衆生が上述のような諸々の境地に達するのであるが、それをも否定している。「力は存在しない」とは、自らの力に留まった衆生が精進をなしてそれらの富に到達するのであるが、その力をも否定している。「精進は存在しない」等は、すべて人間の行為の同義語にほかならない。「これは我らの精進によって、これは人間の気力によって、これは人間の努力によって生じた」と、このように行われる言説を否定する観点から、これらを別個に取り上げているのである。

Sabbe sattāti oṭṭhagoṇagadrabhādayo anavasese pariggaṇhāti. Sabbe pāṇāti ekindriyo pāṇo, dvindriyo pāṇotiādivasena vadati. Sabbe bhūtāti aṇḍakosavatthikosesu bhūte sandhāya vadati. Sabbe jīvāti sāliyavagodhumādayo sandhāya vadati. Tesu hi so virūhanabhāvena jīvasaññī. Avasā abalā avīriyāti tesaṃ attano vaso vā balaṃ vā vīriyaṃ vā natthi. Niyatisaṅgatibhāvapariṇatāti ettha niyatīti niyatā. Saṅgatīti channaṃ abhijātīnaṃ tattha tattha gamanaṃ. Bhāvoti sabhāvoyeva. Evaṃ niyatiyā ca saṅgatiyā ca bhāvena ca pariṇatā nānappakārataṃ pattā. Yena hi yathā bhavitabbaṃ, so tatheva bhavati. Yena na bhavitabbaṃ, so na bhavatīti dasseti. Chasvevābhijātīsūti chasu eva abhijātīsu ṭhatvā sukhañca dukkhañca paṭisaṃvedenti. Aññā sukhadukkhabhūmi natthīti dasseti.

「すべての生類(サッベ・サッター)」とは、ラクダ、牛、ロバなどを余すところなく包摂している。「すべての息あるもの(サッベ・パーナー)」とは、一根の生き物、二根の生き物などの観点から述べている。「すべての存在(サッベ・ブーター)」とは、卵殻や包膜の中の存在を念頭に置いて述べている。「すべての生命(サッベ・ジーヴァー)」とは、稲、大麦、小麦などを念頭に置いて述べている。それらが生長する性質を持つことから、彼は生命であるという観念を持っているからである。「無力であり、力なく、精進なく」とは、彼らには自らの支配力も力も精進もない、ということである。「運命と結合と本性によって変化し」において、「運命(ニヤティ)」とは定められたもの。「結合(サンガティ)」とは六つの種姓(階級)のあちこちへの移行。「本性(バーヴァ)」とは自性にほかならない。このように運命と結合と本性によって変化し、多様な状態に至った者たちである。実に、あるものがそうなるべきであるならば、そのものはその通りになる。そうなるべきでないならば、そのものはそうならない、ということを示している。「六つの階級においてのみ」とは、六つの階級にのみ留まって快楽と苦痛を感受する、ということである。それ以外の快楽と苦痛の領域は存在しないということを示している。

Yonipamukhasatasahassānīti pamukhayonīnaṃ uttamayonīnaṃ cuddasasatasahassāni aññāni ca saṭṭhisatāni aññāni ca chasatāni. Pañca ca kammuno satānīti pañcakammasatāni ca. Kevalaṃ takkamattakena niratthakaṃ diṭṭhiṃ dīpeti. Pañca ca kammāni tīṇi ca kammānītiādīsupi eseva nayo. Keci panāhu – ‘‘pañca ca kammānīti pañcindriyavasena bhaṇati. Tīṇīti kāyakammādivasenā’’ti. Kamme ca upaḍḍhakamme cāti ettha panassa kāyakammañca vacīkammañca kammanti laddhi, manokammaṃ upaḍḍhakammanti. Dvaṭṭhipaṭipadāti dvāsaṭṭhi paṭipadāti vadati. Dvaṭṭhantarakappāti ekasmiṃ kappe catusaṭṭhi antarakappā nāma honti. Ayaṃ pana aññe dve ajānanto evamāha.

「主要な母胎の百千(十四万)」とは、主要な母胎、最上の母胎が十四万、さらに六百、さらに六つあるということである。「五百の業」とは、五百の業のことである。単なる思弁のみによって無益な見解を示しているのである。「五つの業、三つの業」等においても同様の解釈である。しかし一部の者はこう言う。「五つの業とは五根の観点から語っており、三つの業とは身業などの観点からである」と。「業と半分の業」において、彼の教義では身業と口業が「業」であり、意業は「半分の業」である。「六十二の行道」とは、六十二の行道を語っている。「六十二の中劫」とは、一つの劫には六十四の中劫がある。しかし彼は残りの二つを知らずにこのように言ったのである。

Chaḷābhijātiyoti kaṇhābhijāti, nīlābhijāti, lohitābhijāti, haliddābhijāti, sukkābhijāti, paramasukkābhijātīti imā cha abhijātiyo vadati. Tattha orabbhikā, sākuṇikā, māgavikā, sūkarikā, luddā, macchaghātakā corā, coraghātakā, bandhanāgārikā, ye vā panaññepi keci kurūrakammantā, ayaṃ kaṇhābhijātīti (a. ni. 6.57) vadati. Bhikkhū nīlābhijātīti vadati, te kira catūsu paccayesu kaṇṭake pakkhipitvā khādanti. ‘‘Bhikkhū kaṇṭakavuttikā’’ti (a. ni. 6.57) ayañhissa pāḷiyeva. Atha vā kaṇṭakavuttikā eva nāma eke pabbajitāti vadati. Lohitābhijāti nāma nigaṇṭhā ekasāṭakāti vadati. Ime kira purimehi dvīhi paṇḍaratarā. Gihī odātavasanā acelakasāvakā haliddābhijātīti vadati. Evaṃ attano paccayadāyake nigaṇṭhehipi jeṭṭhakatare karoti. Ājīvakā ājīvakiniyo sukkābhijātīti vadati. Te kira purimehi catūhi paṇḍaratarā. Nando, vaccho, kiso, saṅkiccho, makkhaligosālo, paramasukkābhijātīti (a. ni. 6.57) vadati. Te kira sabbehi paṇḍaratarā.

「六つの種姓(アビジャーティ)」とは、黒の種姓、青の種姓、赤の種姓、黄の種姓、白の種姓、最白の種姓という、これら六つの種姓を語っている。そこにおいて、羊の屠殺者、鳥捕り、鹿狩り、豚の屠殺者、猟師、魚捕り、盗賊、処刑人、あるいはその他の残酷な生業をなす者たち、これらが「黒の種姓」である(増支部6.57)と彼は言う。比丘たちは「青の種姓」であると彼は言う。彼らは四つの資具(衣食住薬)に棘を投げ入れて(苦行を交えて)食べるとされているからである。「比丘たちは棘の行者である」(増支部6.57)というのは、彼の教えの本文そのものである。あるいは、棘の行者と呼ばれる一部の出家者のことであると彼は言う。「赤の種姓」とは、一枚布を纏うニガンタ(ジャイナ教徒)のことであると彼は言う。彼らは前の二者よりも清らかであるとされる。白い服を着た在家の、無衣の遊行者の弟子たちは「黄の種姓」であると彼は言う。このように自らに資具を施す者を、ニガンタたちよりも上位に置くのである。アージーヴァカ(邪命外道)の男女は「白の種姓」であると彼は言う。彼らは前の四者よりも清らかであるとされる。ナンダ、ヴァッチャ、キサ・サンキッチャ、マッカリ・ゴーサーラは「最白の種姓」である(増支部6.57)と彼は言う。彼らはすべての者たちの中で最も清らかであるとされる。

Aṭṭha purisabhūmiyoti mandabhūmi, khiḍḍābhūmi, padavīmaṃsabhūmi, ujugatabhūmi, sekkhabhūmi, samaṇabhūmi, jinabhūmi, pannabhūmīti imā aṭṭha purisabhūmiyoti vadati. Tattha jātadivasato paṭṭhāya sattadivase sambādhaṭṭhānato nikkhantattā sattā mandā honti momūhā, ayaṃ mandabhūmīti vadati. Ye pana duggatito āgatā honti, te abhiṇhaṃ rodanti ceva viravanti ca, sugatito āgatā taṃ anussaritvā hasanti, ayaṃ khiḍḍābhūmi nāma. Mātāpitūnaṃ hatthaṃ vā pādaṃ vā mañcaṃ vā pīṭhaṃ vā gahetvā bhūmiyaṃ padanikkhipanaṃ padavīmaṃsabhūmi nāma. Padasā gantuṃ samatthakāle ujugatabhūmi nāma. Sippāni sikkhitakāle sekkhabhūmi nāma. Gharā nikkhamma pabbajitakāle samaṇabhūmi nāma. Ācariyaṃ sevitvā jānanakāle jinabhūmi nāma. Bhikkhu ca pannako jino na kiñci āhāti evaṃ alābhiṃ samaṇaṃ pannabhūmīti vadati.

「八つの人間の段階」とは、幼弱の段階、遊戯の段階、歩行試行の段階、直立歩行の段階、修習の段階、沙門の段階、勝者の段階、傾倒の段階という、これら八つの人間の段階を語っている。そこにおいて、生まれた日から七日間は狭い場所(母胎)から出たばかりであるため、衆生は幼弱であり無知である、これが「幼弱の段階」であると彼は言う。また悪趣から来た者たちは絶えず泣き叫び、善趣から来た者たちはそれを思い出して笑う、これが「遊戯の段階」と呼ばれる。父母の手や足、あるいは寝台や椅子につかまって地面に足を下ろすのが「歩行試行の段階」と呼ばれる。自らの足で歩くことができる時期が「直立歩行の段階」と呼ばれる。諸々の技術を学ぶ時期が「修習の段階」と呼ばれる。家を出て出家した時期が「沙門の段階」と呼ばれる。師に仕えて知る時期が「勝者の段階」と呼ばれる。「比丘は傾いた者(パンナカ)であり、勝者は何も語らない」と、このように(智恵のない)無得の沙門を「傾倒の段階」であると彼は言う。

Ekūnapaññāsa ājīvakasateti ekūnapaññāsaājīvakavuttisatāni. Paribbājakasateti paribbājakapabbajjāsatāni. Nāgāvāsasateti nāgamaṇḍalasatāni. Vīse indriyasateti vīsatindriyasatāni. Tiṃse nirayasateti tiṃsa nirayasatāni. Rajodhātuyoti rajaokiraṇaṭṭhānāni, hatthapiṭṭhipādapiṭṭhādīni sandhāya vadati. Satta saññīgabbhāti oṭṭhagoṇagadrabhaajapasumigamahiṃse sandhāya vadati. Satta asaññīgabbhāti sālivīhiyavagodhūmakaṅguvarakakudrūsake sandhāya vadati. Nigaṇṭhigabbhāti gaṇṭhimhi jātagabbhā, ucchuveḷunaḷādayo sandhāya vadati. Satta devāti bahū devā. So pana sattāti vadati. Manussāpi anantā, so sattāti vadati. Satta pisācāti pisācā mahantamahantā sattāti vadati. Sarāti mahāsarā, kaṇṇamuṇḍarathakāraanotattasīhappapātachaddantamandākinīkuṇāladahe gahetvā vadati.

「四千九百のアージーヴァカ」とは、四千九百のアージーヴァカの生業のことである。「百の遍歴行者(遊行者)」とは、百の遊行者の出家のことである。「百の龍の住処」とは、百の龍の領域のことである。「二千の根」とは、二千の感官のことである。「三千の地獄」とは、三千の地獄のことである。「塵埃の界(ラジョーダークヨ)」とは、塵埃の落ちる場所のことであり、手の甲や足の甲などを念頭に置いて述べている。「七つの有想の胎」とは、ラクダ、牛、ロバ、山羊、家畜、鹿、水牛を念頭に置いて述べている。「七つの無想の胎」とは、稲、籾、大麦、小麦、粟、黍、野穀を念頭に置いて述べている。「結節の胎」とは、節から生じる胎のことであり、サトウキビ、竹、葦などを念頭に置いて述べている。「七つの神」とは、多くの神々がいるが、彼は七つと語っている。人間も無数であるが、彼は七つと語っている。「七つの悪鬼」とは、大いなる悪鬼が七ついると彼は言う。「湖」とは、大湖のことであり、カンナムンダ湖、ラタカーラ湖、アノータッタ湖、シーハパパータ湖、チャッダンタ湖、マンダーキニー湖、クナーラ湖を指して語っている。

Pavuṭāti gaṇṭhikā. Papātāti mahāpapātā. Papātasatānīti khuddakapapātasatāni. Supināti mahāsupinā. Supinasatānīti khuddakasupinasatāni. Mahākappinoti mahākappānaṃ. Tattha ekamhā mahāsarā vassasate vassasate kusaggena ekaṃ udakabinduṃ nīharitvā sattakkhattuṃ tamhi sare nirudake kate eko mahākappoti vadati. Evarūpānaṃ mahākappānaṃ caturāsītisatasahassāni khepetvā bāle ca paṇḍite ca dukkhassantaṃ karontīti ayamassa laddhi. Paṇḍitopi kira antarā visujjhituṃ na sakkoti. Bālopi tato uddhaṃ na gacchati.

「結節(パヴター)」とは、節目である。「深淵(パパーター)」とは、大いなる深淵である。「百の深淵」とは、百の小さな深淵である。「夢(スピナー)」とは、大いなる夢である。「百の夢」とは、百の小さな夢である。「大劫の」とは、大劫のことである。そこにおいて、一つの大湖から百年に一度ずつ茅の先端で一滴の水を汲み出し、その湖の水が七度干上がるまでの期間を一つの大劫と呼ぶ、と彼は言う。このような大劫を八百四十万劫過ごして、愚者も賢者も苦痛の終極をもたらす、というのが彼の教義である。賢者であっても途中で清まることはできないとされ、愚者であってもそれを超えて進むことはないとされる。

Sīlenāti acelakasīlena vā aññena vā yena kenaci. Vatenāti tādiseneva vatena. Tapenāti tapokammena. Aparipakkaṃ paripāceti nāma, yo ‘‘ahaṃ paṇḍito’’ti antarā visujjhati. Paripakkaṃ phussa phussa byantiṃ karoti nāma yo ‘‘ahaṃ bālo’’ti vuttaparimāṇaṃ kālaṃ atikkamitvā yāti. Hevaṃ natthīti evaṃ natthi. Tañhi ubhayampi na sakkā kātunti dīpeti. Doṇamiteti doṇena mitaṃ viya. Sukhadukkheti sukhadukkhaṃ. Pariyantakateti vuttaparimāṇena kālena katapariyante. Natthi hāyanavaḍḍhaneti natthi hāyanavaḍḍhanāni. Na saṃsāro paṇḍitassa hāyati, na bālassa vaḍḍhatīti attho. Ukkaṃsāvakaṃseti ukkaṃsāvakaṃsā. Hāyanavaḍḍhanānametaṃ adhivacanaṃ.

「戒によって」とは、無衣の戒あるいはその他のいかなるものによってであっても。「誓戒によって」とは、同様の誓戒によって。「苦行によって」とは、苦行の業によって。「未熟なものを熟させる」とは、「私は賢者である」と言って途中で清まる者のことである。「熟したものを次々と触れて消滅させる」とは、「私は愚者である」と言って定められた期間を超えて行く者のことである。「このようなことはない」とは、そのようなことはない、ということである。その両方ともなすことはできないということを示している。「枡で量られたように」とは、ドーナ枡で量られたかのようである。「快楽と苦痛」とは、快楽と苦痛のことである。「限界が定められた」とは、定められた期間によって限界が作られた、ということである。「減少と増加はない」とは、減ることや増えることはない、ということである。賢者にとって輪廻が減ることもなく、愚者にとって増えることもない、という意味である。「増減」とは、増加と減少のことである。これは減少と増加の同義語である。

Idāni tamatthaṃ upamāya sādhento ‘‘seyyathāpi nāmā’’tiādimāha. Tattha suttaguḷeti veṭhetvā katasuttaguḷe. Nibbeṭhiyamānameva paletīti pabbate vā rukkhagge vā ṭhatvā khittaṃ suttappamāṇena nibbeṭhiyamānameva gacchati, sutte khīṇe tattheva tiṭṭhati, na gacchati. Evameva vuttakālato uddhaṃ na gacchatīti dasseti.

今やその意味を譬えによって立証して、「例えば」等と述べた。そこにおいて、「糸玉」とは、巻いて作られた糸の玉のことである。「解かれながら転がる」とは、山や木の上に立って投げられた時、糸の長さに応じて解かれながら進み、糸が尽きるとその場で止まり、それ以上進まない。まさにそのように、定められた期間を超えて進むことはないということを示している。

Ajitakesakambalavādavaṇṇanā

アジタ・ケーサカンバラの教説の注釈

170-172. Ajitavāde natthi dinnanti dinnaphalābhāvaṃ sandhāya vadati. Yiṭṭhaṃ vuccati mahāyāgo. Hutanti paheṇakasakkāro adhippeto. Tampi ubhayaṃ phalābhāvameva sandhāya paṭikkhipati. Sukatadukkaṭānanti sukatadukkaṭānaṃ, kusalākusalānanti attho. Phalaṃ vipākoti yaṃ phalanti vā vipākoti vā vuccati, taṃ natthīti vadati. Natthi ayaṃ lokoti paraloke ṭhitassa ayaṃ loko natthi, natthi paro lokoti idha loke ṭhitassāpi paro loko natthi, sabbe tattha tattheva ucchijjantīti dasseti. Natthi mātā natthi pitāti tesu sammāpaṭipattimicchāpaṭipattīnaṃ phalābhāvavasena vadati. Natthi sattā opapātikāti cavitvā upapajjanakā sattā nāma natthīti vadati.

170-172. アジタの教説において、「施与されたものはない」とは、布施の果報が存在しないことを念頭に置いて述べている。「供犠されたもの」とは、大規模な供養のことである。「捧げられたもの」とは、もてなしの供養が意図されている。それら両者をも、果報が存在しないことのみを念頭に置いて否定している。「善作・悪作の」とは、善作と悪作のことであり、善業と不善業の、という意味である。「果報や異熟」とは、果報あるいは異熟と呼ばれるものは存在しないと述べている。「この世は存在しない」とは、他界に留まる者にとってこの世は存在しない、「他界は存在しない」とは、この世に留まる者にとっても他界は存在しない、すべてはその場その場で断滅する、ということを示している。「母は存在しない、父は存在しない」とは、それらに対する正しい実践や誤った実践に果報が存在しないことの観点から述べている。「化生の生類は存在しない」とは、死んで転生する生類など存在しないと述べている。

Cātumahābhūtikoti catumahābhūtamayo. Pathavī pathavikāyanti ajjhattikapathavīdhātu bāhirapathavīdhātuṃ. Anupetīti anuyāyati. Anupagacchatīti tasseva vevacanaṃ. Anugacchatītipi attho. Ubhayenāpi upeti, upagacchatīti dasseti. Āpādīsupi eseva nayo. Indriyānīti manacchaṭṭhāni indriyāni ākāsaṃ pakkhandanti. Āsandipañcamāti nipannamañcena pañcamā, mañco ceva cattāro mañcapāde gahetvā ṭhitā cattāro purisā cāti attho. Yāvāḷāhanāti yāva susānā. Padānīti ‘ayaṃ evaṃ sīlavā ahosi, evaṃ dussīlo’tiādinā nayena pavattāni guṇāguṇapadāni, sarīrameva vā ettha padānīti adhippetaṃ. Kāpotakānīti kapotavaṇṇāni, pārāvatapakkhavaṇṇānīti attho. Bhassantāti bhasmantā, ayameva vā pāḷi. Āhutiyoti yaṃ paheṇakasakkārādibhedaṃ dinnadānaṃ, sabbaṃ taṃ chārikāvasānameva hoti, na tato paraṃ phaladāyakaṃ hutvā gacchatīti attho. Dattupaññattanti dattūhi bālamanussehi paññattaṃ. Idaṃ vuttaṃ hoti – ‘bālehi abuddhīhi paññattamidaṃ dānaṃ, na paṇḍitehi. Bālā denti, paṇḍitā gaṇhantī’ti dasseti.

「四大より成る」とは、地・水・火・風の四大から作られた、ということである。「地は地身へと」とは、内なる地界が外なる地界へと(帰入する)。「従う」とは、従い行くことである。「赴く」とは、それの同義語である。従い行く、という意味でもある。両者によって、近づく、赴くということを示している。水などにおいても同様の解釈である。「諸根は」とは、意を第六とする諸根が空間(虚空)へと飛び去る。「寝台を第五とする者たち」とは、横たえられた寝台を第五とするもの、すなわち寝台と、寝台の四本の脚を持って立つ四人の男たち、という意味である。「墓場に至るまで」とは、火葬場に至るまで、ということである。「句(パダーニ)」とは、「この者はこのように戒ある者であった、このように悪戒の者であった」等のように述べられる徳や不徳の言葉のことである。あるいは遺体そのものがここで「句」として意図されている。「鳩の色の」とは、鳩のような色、野鳩の翼のような色、という意味である。「灰となる」とは、灰で終わる、ということである。あるいはこれ自体が聖典の本文である。「供物(アーフティヨー)」とは、もてなしの供養などの種類として与えられた施与のことであり、それらはすべて灰で終わるにすぎず、それを超えて果報をもたらすものとなって行くことはない、という意味である。「愚者によって定められた」とは、愚かな人間たちによって定められた、ということである。こう言われているのである――「この布施とは愚かで無知な者たちによって定められたものであり、賢者たちによるのではない。愚者が与え、賢者が受け取るのである」ということを示している。

Tattha pūraṇo ‘‘karoto na karīyati pāpa’’nti vadanto kammaṃ paṭibāhati. Ajito ‘‘kāyassa bhedā ucchijjatī’’ti vadanto vipākaṃ paṭibāhati. Makkhali ‘‘natthi hetū’’ti vadanto ubhayaṃ paṭibāhati. Tattha kammaṃ paṭibāhantenāpi vipāko paṭibāhito hoti, vipākaṃ paṭibāhantenāpi kammaṃ paṭibāhitaṃ hoti. Iti sabbepete atthato ubhayappaṭibāhakā ahetukavādā ceva akiriyavādā ca natthikavādā ca honti.

そこにおいて、プーラナは「為す者にも悪は作られない」と述べて業(行為)を否定している。アジタは「肉体の崩壊によって断滅する」と述べて異熟(結果)を否定している。マッカリは「原因は存在しない」と述べて両者を否定している。そこにおいて、業を否定する者によっても異熟は否定されており、異熟を否定する者によっても業は否定されている。このように、これらすべての者は意味の上で両者を否定する無因論者、無作用論者、虚無論者である。

Ye vā pana tesaṃ laddhiṃ gahetvā rattiṭṭhāne divāṭhāne nisinnā sajjhāyanti vīmaṃsanti, tesaṃ ‘‘karoto na karīyati pāpaṃ, natthi hetu, natthi paccayo, mato ucchijjatī’’ti tasmiṃ ārammaṇe micchāsati santiṭṭhati, cittaṃ ekaggaṃ hoti, javanāni javanti, paṭhamajavane satekicchā honti, tathā dutiyādīsu, sattame buddhānampi atekicchā anivattino ariṭṭhakaṇṭakasadisā. Tattha koci ekaṃ dassanaṃ okkamati, koci dve, koci tīṇipi, ekasmiṃ okkantepi, dvīsu tīsu okkantesupi, niyatamicchādiṭṭhikova hoti; patto saggamaggāvaraṇañceva mokkhamaggāvaraṇañca, abhabbo tassattabhāvassa anantaraṃ saggampi gantuṃ, pageva mokkhaṃ. Vaṭṭakhāṇu nāmesa satto pathavigopako, yebhuyyena evarūpassa bhavato vuṭṭhānaṃ natthi.

あるいは、彼らの教説を受け入れて夜の場所や昼の場所に座り、暗誦し考察する者たちには、「為す者にも悪は作られない、因は存在しない、条件は存在しない、死ねば断滅する」というその対象において邪念が確立し、心が集中し、速行心(ジャヴァナ)が走る。最初の速行心においては治療可能(救済可能)であり、第二などの速行心においても同様であるが、第七の速行心においては諸仏にとっても治療不可能となり、後戻りのできない、アリッタの棘のような状態となる。そこにおいて、ある者は一つの見解に陥り、ある者は二つに、ある者は三つすべてに陥る。一つに陥った場合でも、二つや三つに陥った場合でも、決定邪見者となる。天界への道の妨げと解脱への道の妨げに達し、その生涯の直後に天界に行くことすらできず、ましてや解脱など不可能である。このような衆生は大地を守る杭(輪廻の杭)と呼ばれ、一般にこのような者が存在(輪廻)から脱出することはない。

‘‘Tasmā akalyāṇajanaṃ, āsīvisamivoragaṃ;

「それゆえに、毒蛇のごとき悪しき人を、

Ārakā parivajjeyya, bhūtikāmo vicakkhaṇo’’ti.

繁栄を望む賢明な者は、遠く離れて避けるべきである」と。

Pakudhakaccāyanavādavaṇṇanā

パクダ・カッチャーヤナの教説の注釈

173-175. Pakudhavāde akaṭāti akatā. Akaṭavidhāti akatavidhānā. Evaṃ karohīti kenaci kārāpitāpi na hontīti attho. Animmitāti iddhiyāpi na nimmitā. Animmātāti animmāpitā, keci animmāpetabbāti padaṃ vadanti, taṃ neva pāḷiyaṃ, na aṭṭhakathāyaṃ dissati. Vañjhādipadattayaṃ vuttatthameva. Na iñjantīti esikatthambho viya ṭhitattā na calanti. Na vipariṇamantīti pakatiṃ na jahanti. Na aññamaññaṃ byābādhentīti na aññamaññaṃ upahananti. Nālanti na samatthā. Pathavikāyotiādīsu pathavīyeva pathavikāyo, pathavisamūho vā. Tatthāti tesu jīvasattamesu kāyesu. Sattannaṃ tveva kāyānanti yathā muggarāsiādīsu pahataṃ satthaṃ muggādīnaṃ antarena pavisati, evaṃ sattannaṃ kāyānaṃ antarena chiddena vivarena satthaṃ pavisati. Tattha ahaṃ imaṃ jīvitā voropemīti kevalaṃ saññāmattameva hotīti dasseti.

173-175. パクダの教説において、「作られざるもの」とは、作られていないもの。「作らしめられざるもの」とは、作られるよう指図されていないもの。「このようにせよ」と誰かによって作らされたものでもない、という意味である。「創造されざるもの」とは、神通によってすら創造されていないもの。「創造せしめられざるもの」とは、創造させられたものではない。一部の者は「創造されるべきではない」という語を述べるが、それは聖典にも義注にも見られない。「不妊の」などの三つの語は既に述べられた通りの意味である。「揺らぐことがない」とは、インドラの柱のように立っているため動かない、ということである。「変異しない」とは、本来の性質を捨てない、ということである。「互いに害し合わない」とは、互いに傷つけ合わない、ということである。「十分ではない(能力がない)」とは、堪能でない、ということである。「地の身」等において、地そのものが地の身であり、あるいは地の集合である。「そこにおいて」とは、それら命を第七とする集合において、ということである。「七つの身においてのみ」とは、緑豆の山などに打ち込まれた剣が緑豆などの間に入り込むように、そのように七つの身の間の隙間や裂け目に剣が入り込むのである。そこにおいて、「私がこの者を命から奪う」というのは単なる想念にすぎない、ということを示している。

Nigaṇṭhanāṭaputtavādavaṇṇanā

ニガンタ・ナータプッタの教説の注釈

176-178. Nāṭaputtavāde cātuyāmasaṃvarasaṃvutoti catukoṭṭhāsena saṃvarena saṃvuto. Sabbavārivārito ti vāritasabbaudako paṭikkhittasabbasītodakoti attho. So kira sītodake sattasaññī hoti, tasmā na taṃ vaḷañjeti. Sabbavāriyuttoti sabbena pāpavāraṇena yutto. Sabbavāridhutoti sabbena pāpavāraṇena dhutapāpo. Sabbavāriphuṭoti sabbena pāpavāraṇena phuṭṭho. Gatattoti koṭippattacitto. Yatattoti saṃyatacitto. Ṭhitattoti suppatiṭṭhitacitto. Etassa vāde kiñci sāsanānulomampi atthi, asuddhaladdhitāya pana sabbā diṭṭhiyeva jātā.

176-178. ナータプッタの教説において、「四種の防護によって防護された」とは、四つの部分からなる防護によって防護された、ということである。「すべての水(悪)を防ぐ」とは、すべての水を防ぐ、すべての冷水を拒絶する、という意味である。彼は冷水の中に生命があるという観念を持っており、それゆえそれを用いないとされているからである。「すべての防護を備えた」とは、すべての悪の防御を備えた、ということである。「すべての防護によって悪を払い落とした」とは、すべての悪の防御によって悪を洗い落とした、ということである。「すべての防護に満たされた」とは、すべての悪の防御に触れられた、ということである。「至高に達した心を持つ者」とは、極致に達した心を持つ者。「制御された心を持つ者」とは、抑制された心を持つ者。「確立した心を持つ者」とは、固く確立した心を持つ者。彼の教説には教えに順応する部分も幾分かあるが、清浄でない見解であるため、すべては見解(邪見)となってしまったのである。

Sañcayabelaṭṭhaputtavādavaṇṇanā

サンジャヤ・ベーラッティプッタの教説の注釈

179-181. Sañcayavādo amarāvikkhepe vuttanayo eva.

179-181. サンジャヤの教説は、鰻のごとく捉えどころのない説(不可知論)において述べられた通りの方法である。

Paṭhamasandiṭṭhikasāmaññaphalavaṇṇanā

第一の現世における沙門果の注釈

182. Sohaṃ, bhanteti so ahaṃ bhante, vālukaṃ pīḷetvā telaṃ alabhamāno viya titthiyavādesu sāraṃ alabhanto bhagavantaṃ pucchāmīti attho.

182. 「そのような私は、大徳よ」とは、そのような私は、大徳よ、砂を絞っても油を得られないように、外道の教説の中に真髄を得られずに、世尊にお尋ねいたします、という意味である。

183. Yathā te khameyyāti yathā te rucceyya. Dāsoti antojātadhanakkītakaramarānītasāmaṃdāsabyopagatānaṃ aññataro. Kammakāroti analaso kammakaraṇasīloyeva. Dūrato disvā paṭhamameva uṭṭhahatīti pubbuṭṭhāyī. Evaṃ uṭṭhito sāmino āsanaṃ paññapetvā pādadhovanādikattabbakiccaṃ katvā pacchā nipatati nisīdatīti pacchānipātī. Sāmikamhi vā sayanato avuṭṭhite pubbeyeva vuṭṭhātīti pubbuṭṭhāyī. Paccūsakālato paṭṭhāya yāva sāmino rattiṃ niddokkamanaṃ, tāva sabbakiccāni katvā pacchā nipatati, seyyaṃ kappetīti pacchānipātī. Kiṃ karomi, kiṃ karomīti evaṃ kiṃkārameva paṭisuṇanto vicaratīti kiṃ kārapaṭissāvī. Manāpameva kiriyaṃ karotīti manāpacārī. Piyameva vadatīti piyavādī. Sāmino tuṭṭhapahaṭṭhaṃ mukhaṃ ullokayamāno vicaratīti mukhullokako.

183. 「そなたにとって適うように」とは、そなたの心に叶うように、ということである。「奴隷(ダーソ)」とは、家の中で生まれた者、金銭で買い取られた者、捕虜として連れて来られた者、自ら奴隷の境遇に身を寄せた者のいずれかである。「働く者(カンマカーロ)」とは、怠けることなく仕事をする性質を持つ者のことである。「遠くから見て真っ先に起き上がる」がゆえに「早起きする者(プッブッターイー)」である。このように起きて主人の座席を整え、足を洗うなどなすべき務めを行ってから、後で横になり座るがゆえに「遅く休む者(パッチャーニパーティ)」である。あるいは主人が寝床から起き上がる前に早く起きるがゆえに「早起きする者」である。夜明けから始まって主人が夜に眠りにつくまで、すべての務めを行ってから後で横になり、床に就くがゆえに「遅く休む者」である。「何をいたしましょうか、何をいたしましょうか」と、このように「何を作すか」の言葉に快く応じながら行動するがゆえに「命じられたことに従う者」である。気に入る行いのみをするがゆえに「意に適う行動をとる者」である。好ましい言葉のみを語るがゆえに「愛語を語る者」である。主人の喜びに満ちた満足げな顔を見上げながら行動するがゆえに「顔色を伺う者」である。

Devo maññeti devo viya. So vatassāhaṃ puññāni kareyyanti so vata ahaṃ evarūpo assaṃ, yadi puññāni kareyyanti attho. ‘‘So vatassa’ssa’’ntipi pāṭho, ayamevattho. Yaṃnūnāhanti sace dānaṃ dassāmi, yaṃ rājā ekadivasaṃ deti, tato satabhāgampi yāvajīvaṃ na sakkhissāmi dātunti pabbajjāyaṃ ussāhaṃ katvā evaṃ cintanabhāvaṃ dasseti.

「神のようである」とは、神のごときである。「実に私も功徳をなそうか」とは、実に私も、もし功徳をなすならばこのような者になるであろう、という意味である。「実に彼がそうであるならば」という読みもあり、これも同じ意味である。「いっそのこと私は」とは、もし私が布施をするとしても、王がある一日に与えるものの百分の一すら生涯かけても与えることはできないだろう、と出家に熱意を寄せてこのように考えた状態を示している。

Kāyena saṃvutoti kāyena pihito hutvā akusalassa pavesanadvāraṃ thaketvāti attho. Eseva nayo sesapadadvayepi. Ghāsacchādanaparamatāyāti ghāsacchādanena paramatāya uttamatāya, etadatthampi anesanaṃ pahāya aggasallekhena santuṭṭhoti attho. Abhirato paviveketi ‘‘kāyaviveko ca vivekaṭṭhakāyānaṃ, cittaviveko ca nekkhammābhiratānaṃ, paramavodānappattānaṃ upadhiviveko ca nirupadhīnaṃ puggalānaṃ visaṅkhāragatāna’’nti evaṃ vutte tividhepi viveke rato; gaṇasaṅgaṇikaṃ pahāya kāyena eko viharati, cittakilesasaṅgaṇikaṃ pahāya aṭṭhasamāpattivasena eko viharati, phalasamāpattiṃ vā nirodhasamāpattiṃ vā pavisitvā nibbānaṃ patvā viharatīti attho. Yaggheti codanatthe nipāto.

「身によって防護され」とは、身によって防がれ、不善の入る扉を閉ざして、という意味である。残りの二つの句(口と意)においても同様である。「衣食に満足することによって」とは、衣食によって満足すること、最高とすることであり、この目的のためにも不正な生活を捨てて最上の頭陀行によって満足している、という意味である。「遠離を歓喜し」とは、「身の遠離は身を離れた者たちにあり、心の遠離は出離を歓喜する者たちにあり、執着の遠離は執着を離れ、諸行を越えた最高に清らかな境地に達した人々にある」とこのように説かれた三種の遠離を喜ぶことである。群れ集まることを捨てて身によって一人で暮らし、心の煩悩の交わりを捨てて八等至(八定)によって一人で暮らし、あるいは果定や滅尽定に入って涅槃に達して暮らす、という意味である。「実に(ヤッゲー)」とは、注意を促す意味の不変化詞である。

184. Āsanenapi nimanteyyāmāti nisinnāsanaṃ papphoṭetvā idha nisīdathāti vadeyyāma. Abhinimanteyyāmapi nanti abhiharitvāpi naṃ nimanteyyāma. Tattha duvidho abhihāro – vācāya ceva kāyena ca. Tumhākaṃ icchiticchitakkhaṇe amhākaṃ cīvarādīhi vadeyyātha yenatthoti vadanto hi vācāya abhiharitvā nimanteti nāma. Cīvarādivekallaṃ sallakkhetvā idaṃ gaṇhāthāti tāni dento pana kāyena abhiharitvā nimanteti nāma. Tadubhayampi sandhāya abhinimanteyyāmapi nanti āha. Ettha ca gilānapaccayabhesajjaparikkhāroti yaṃ kiñci gilānassa sappāyaṃ osadhaṃ. Vacanattho pana visuddhimagge vutto. Rakkhāvaraṇaguttinti rakkhāsaṅkhātañceva āvaraṇasaṅkhātañca guttiṃ. Sā panesā na āvudhahatthe purise ṭhapentena dhammikā nāma saṃvidahitā hoti. Yathā pana avelāya kaṭṭhahārikapaṇṇahārikādayo vihāraṃ na pavisanti, migaluddakādayo vihārasīmāya mige vā macche vā na gaṇhanti, evaṃ saṃvidahantena dhammikā nāma rakkhā saṃvihitā hoti, taṃ sandhāyāha – ‘‘dhammika’’nti.

184. 「座席によっても招くだろうか」とは、座っていた席を払って「ここにお座りください」と言うだろうか、ということである。「丁重に迎えて招くだろうか」とは、進み出て彼をもてなして招くだろうか、ということである。そこにおいて進み出ること(アビハーラ)には二種類ある。言葉によるものと身体によるものである。「あなた方が望まれる時にいつでも、我らの衣などについて、何が必要であるか仰ってください」と言う者は、実に言葉によって進み出て招いているのである。衣などの不足に気づいて「これをお受け取りください」とそれらを与える者は、身体によって進み出て招いているのである。その両方を念頭に置いて「丁重に迎えて招くだろうか」と言ったのである。そしてここにおいて、「病人のための医薬の資具」とは、病人にとって適切ないかなる薬のことでもある。その言葉の意味は『清浄道論』で説かれている。「保護と覆いと守護」とは、保護と呼ばれるもの、覆いと呼ばれる守護のことである。しかしこれは、武器を手にした男たちを配置することによって法にかなった守護がなされるのではない。例えば、不適切な時に薪取りや葉取りの人々が精舎に入らないように、鹿の猟師などが精舎の結界の中で鹿や魚を捕らえないように、このように手配することによって法にかなった保護がなされるのであり、それを念頭に置いて「法にかなった」と言ったのである。

185. Yadi evaṃ santeti yadi tava dāso tuyhaṃ santikā abhivādanādīni labheyya. Evaṃ sante. Addhāti ekaṃsavacanametaṃ. Paṭhamanti bhaṇanto aññassāpi atthitaṃ dīpeti. Teneva ca rājā sakkā pana, bhante, aññampītiādimāha.

185. 「もしそうであるならば」とは、もしあなたの奴隷があなたから礼拝などを得るならば、そのような状態であるならば、ということである。「確かに(アッダー)」とは、確実さを表す言葉である。「最初の」と語ることによって、他のものも存在することを示している。それゆえに王は「大徳よ、さらに別の(沙門果を説くことは)可能でしょうか」等と述べたのである。

Dutiyasandiṭṭhikasāmaññaphalavaṇṇanā

第二の現世における沙門果の注釈

186-188. Kasatīti kassako. Gehassa pati, ekagehamatte jeṭṭhakoti gahapatiko. Balisaṅkhātaṃ karaṃ karotīti karakārako. Dhaññarāsiṃ dhanarāsiñca vaḍḍhetīti rāsivaḍḍhako.

186-188. 「耕す」がゆえに「農夫(カッサコ)」である。家の主、一軒の家においての長老が「家主(ガハパティコ)」である。税と呼ばれる租税を納めるがゆえに「納税者(カラカーラコ)」である。穀物の山や財産の山を増やすがゆえに「財産を増やす者(ラーシヴァッダコ)」である。

Appaṃ ti parittakaṃ vā antamaso taṇḍulanāḷimattakampi. Bhogakkhandhanti bhogarāsiṃ. Mahantaṃ vāti vipulaṃ vā. Yathā hi mahantaṃ pahāya pabbajituṃ dukkaraṃ, evaṃ appampīti dassanatthaṃ ubhayamāha. Dāsavāre pana yasmā dāso attanopi anissaro, pageva bhogānaṃ. Yañhi tassa dhanaṃ, taṃ sāmikānaññeva hoti, tasmā bhogaggahaṇaṃ na kataṃ. Ñātiyeva ñātiparivaṭṭo.

「わずかであっても」とは、僅少なものであっても、極めて少ない米一合ほどのものであっても、ということである。「財産の集まり」とは、財産の山のことである。「莫大であっても」とは、広大なものであっても、ということである。実に莫大なものを捨てて出家することが困難であるように、わずかなものであってもそうであるということを示すために、両方を述べたのである。しかし奴隷の段においては、奴隷は自らに対しても自由を持たず、ましてや財産に対しては言うまでもないからである。実に彼にある財産は、主人たちのものであるにすぎない。それゆえ財産の放棄は語られなかった。「親族の輪」とは親族そのもののことである。

Paṇītatarasāmaññaphalavaṇṇanā

さらに勝れた沙門果の注釈

189. Sakkā pana, bhante, aññampi diṭṭheva dhammeti idha evamevāti na vuttaṃ. Taṃ kasmāti ce, evamevāti hi vuccamāne pahoti bhagavā sakalampi rattindivaṃ tato vā bhiyyopi evarūpāhi upamāhi sāmaññaphalaṃ dīpetuṃ. Tattha kiñcāpi etassa bhagavato vacanasavane pariyantaṃ nāma natthi, tathāpi attho tādisoyeva bhavissatīti cintetvā upari visesaṃ pucchanto evamevāti avatvā – ‘‘abhikkantatarañca paṇītatarañcā’’ti āha. Tattha abhikkantataranti abhimanāpataraṃ atiseṭṭhataranti attho. Paṇītataranti uttamataraṃ. Tena hīti uyyojanatthe nipāto. Savane uyyojento hi naṃ evamāha. Suṇohīti abhikkantatarañca paṇītatarañca sāmaññaphalaṃ suṇāti.

189. 「大徳よ、現世においてさらに別の」というここにおいて、「その通りです」とは言われなかった。それはなぜかといえば、「その通りです」と言われるならば、世尊は一昼夜全体、あるいはそれ以上であっても、このような譬えによって沙門果を解き明かすことがおできになるからである。そこにおいて、この世尊の言葉を聞くことには限界というものはないとはいえ、それでも意味はそのようなもの(既出の譬えと同等)であろうと考えて、さらに上の卓越した境地を尋ねながら、「その通りです」とは言わずに、「さらに勝れ、さらに尊いものを」と言ったのである。そこにおいて、「さらに勝れた」とは、さらに心に適う、極めて最上の、という意味である。「さらに尊い」とは、さらに卓越した、ということである。「それならば」とは、促しの意味の不変化詞である。聴取へと促しながら彼にこのように言ったのである。「聞きなさい」とは、さらに勝れ、さらに尊い沙門果を聞きなさい、ということである。

Sādhukaṃ manasikarohīti ettha pana sādhukaṃ sādhūti ekatthametaṃ. Ayañhi sādhu-saddo āyācanasampaṭicchanasampahaṃsanasundara daḷhīkammādīsu dissati. ‘‘Sādhu me, bhante, bhagavā saṅkhittena dhammaṃ desetū’’tiādīsu (saṃ. ni. 4.95) hi āyācane dissati. ‘‘Sādhu, bhanteti kho so bhikkhu bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā’’tiādīsu (ma. ni. 3.86) sampaṭicchane. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputtā’’tiādīsu (dī. ni. 3.349) sampahaṃsane.

「よく心に留めなさい」において、「よく(サードゥカン)」と「善い(サードゥ)」とは同じ意味である。実にこの「サードゥ」という語は、懇願、受諾、歓喜、称賛、強調などの意味で見られる。「大徳よ、世尊は私に要約して法をお説きくださいますように、善いかな(サードゥ)」等(相応部4.95)においては、懇願において見られる。「『大徳よ、善いかな』と、その比丘は世尊の説法を喜び、随喜して」等(中部3.86)においては、受諾において見られる。「善いかな、善いかな、サーリプッタよ」等(長部3.349)においては、歓喜において見られる。

‘‘Sādhu dhammaruci rājā, sādhu paññāṇavā naro;

「正法を好む王は善い、智慧ある人は善い、

Sādhu mittānamaddubbho, pāpassākaraṇaṃ sukha’’nti. (jā. 2.17.101);

友を裏切らないことは善い、悪をなさないことは安楽である」(本生経2.17.101)――

Ādīsu sundare. ‘‘Tena hi, brāhmaṇa, suṇohi sādhukaṃ manasi karohī’’tiādīsu (a. ni. 5.192) sādhukasaddoyeva daḷhīkamme, āṇattiyantipi vuccati. Idhāpi assa ettheva daḷhīkamme ca āṇattiyañca veditabbo. Sundarepi vaṭṭati. Daḷhīkammatthena hi daḷhamimaṃ dhammaṃ suṇāhi, suggahitaṃ gaṇhanto. Āṇattiatthena mama āṇattiyā suṇāhi, sundaratthena sundaramimaṃ bhaddakaṃ dhammaṃ suṇāhīti evaṃ dīpitaṃ hoti.

等においては、称賛において見られる。「それならば婆羅門よ、聞きなさい、よく心に留めなさい」等(増支部5.192)においては、「よく(サードゥカン)」という言葉そのものが強調であり、命令においても言われる。ここにおいても、強調と命令において理解されるべきである。称賛(善美)においても妥当する。強調の意味によれば、「この法をしっかりと聞きなさい、正しく受け取りながら」ということである。命令の意味によれば、「私の命令によって聞きなさい」ということである。称賛の意味によれば、「この美しく善き法を聞きなさい」と、このように示されたことになる。

Manasi karohīti āvajja, samannāharāti attho, avikkhittacitto hutvā nisāmehi, citte karohīti adhippāyo. Api cettha suṇohīti sotindriyavikkhepanivāraṇametaṃ. Sādhukaṃ manasi karohīti manasikāre daḷhīkammaniyojanena manindriyavikkhepanivāraṇaṃ. Purimañcettha byañjanavipallāsaggāhavāraṇaṃ, pacchimaṃ atthavipallāsaggāhavāraṇaṃ. Purimena ca dhammassavane niyojeti, pacchimena sutānaṃ dhammānaṃ dhāraṇūpaparikkhādīsu. Purimena ca sabyañjano ayaṃ dhammo, tasmā savanīyoti dīpeti. Pacchimena sattho, tasmā sādhukaṃ manasi kātabboti. Sādhukapadaṃ vā ubhayapadehi yojetvā yasmā ayaṃ dhammo dhammagambhīro ceva desanāgambhīro ca, tasmā suṇāhi sādhukaṃ, yasmā atthagambhīro ca paṭivedhagambhīro ca, tasmā sādhukaṃ manasi karohīti evaṃ yojanā veditabbā. Bhāsissāmīti sakkā mahārājāti evaṃ paṭiññātaṃ sāmaññaphaladesanaṃ vitthārato bhāsissāmi. ‘‘Desessāmī’’ti hi saṅkhittadīpanaṃ hoti. Bhāsissāmīti vitthāradīpanaṃ. Tenāha vaṅgīsatthero –

「心に留めなさい」とは、思いを向け、注意を向けなさいという意味であり、心を散らすことなく傾聴し、心に刻みなさいという意図である。さらにここにおいて、「聞きなさい」とは耳の感覚の散乱を防ぐことである。「よく心に留めなさい」とは、心に留めることにおいて強調を適用することにより、意の感覚の散乱を防ぐことである。また前者は文言の誤った把握を防ぐことであり、後者は意味の誤った把握を防ぐことである。また前者によって法の聴取へと導き、後者によって聞いた諸法の保持や考察などへと導く。また前者によって「この法は表現(言葉)を備えている、それゆえ聞かれるべきである」と示し、後者によって「意味を備えている、それゆえよく心に留められるべきである」と示す。あるいは「よく」という語を両方の語に結びつけて、「この法は法としても深遠であり、教説としても深遠である、それゆえによく聞きなさい。意味としても深遠であり、通達としても深遠である、それゆえによく心に留めなさい」と、このように結合が理解されるべきである。「私は語ろう」とは、「大王よ、可能です」とこのように約束された沙門果の教説を詳細に語ろう、ということである。「説こう(デセッサミ)」というのは要約して示すことであり、「語ろう(バースィッサミ)」というのは詳細に示すことである。それゆえにヴァンギーサ長老は言った――

‘‘Saṅkhittenapi deseti, vitthārenapi bhāsati;

「要約しても説き、詳細にも語る。

Sāḷikāyiva nigghoso, paṭibhānaṃ udīrayī’’ti. (saṃ. ni. 1.214);

九官鳥の鳴き声のように、機知ある弁才を響かせた」(相応部1.214)と。

Evaṃ vutte ussāhajāto hutvā – ‘‘evaṃ, bhante’’ti kho rājā māgadho ajātasattu vedehiputto bhagavato paccassosi bhagavato vacanaṃ sampaṭicchi, paṭiggahesīti vuttaṃ hoti.

このように言われた時、意欲を生じさせて、「その通りです、大徳よ」とマガダ国の王、ヴェーデヒの工・アジャータサットゥは世尊に応答した。世尊の言葉を受け入れ、受諾した、ということである。

190. Athassa bhagavā etadavoca, etaṃ avoca, idāni vattabbaṃ ‘‘idha mahārājā’’tiādiṃ sakalaṃ suttaṃ avocāti attho. Tattha idhāti desāpadese nipāto, svāyaṃ katthaci lokaṃ upādāya vuccati. Yathāha – ‘‘idha tathāgato loke uppajjatī’’ti. Katthaci sāsanaṃ yathāha – ‘‘idheva, bhikkhave, paṭhamo samaṇo, idha dutiyo samaṇo’’ti (a. ni. 4.241). Katthaci okāsaṃ. Yathāha –

190. そこで世尊は彼にこれを仰せられた。「これを仰せられた」とは、今や語られるべき「ここに大王よ」をはじめとする経の全体を仰せられた、という意味である。そこにおいて、「ここに(イダ)」とは場所を示す不変化詞であり、それはある場合には世界を指して言われる。「ここに如来が世に出現する」と説かれている通りである。ある場合には教団(仏法)を指す。「比丘たちよ、ここにこそ第一の沙門があり、ここに第二の沙門がある」(増支部4.241)と説かれている通りである。ある場合には特定の場所を指す。次のように説かれている通りである――

‘‘Idheva tiṭṭhamānassa, devabhūtassa me sato;

「まさにここに留まりながら、神となった私であるが、

Punarāyu ca me laddho, evaṃ jānāhi mārisā’’ti. (dī. ni. 2.369);

再び寿命を得たのだ。親愛なる方よ、このように知りなさい」(長部2.369)と。

Katthaci padapūraṇamattameva. Yathāha ‘‘idhāhaṃ, bhikkhave, bhuttāvī assaṃ pavārito’’ti (ma. ni. 1.30). Idha pana lokaṃ upādāya vuttoti veditabbo. Mahārājāti yathā paṭiññātaṃ desanaṃ desetuṃ puna mahārājāti ālapati. Idaṃ vuttaṃ hoti – ‘‘mahārāja imasmiṃ loke tathāgato uppajjati arahaṃ…pe… buddho bhagavā’’ti. Tattha tathāgatasaddo brahmajāle vutto. Arahantiādayo visuddhimagge vitthāritā. Loke uppajjatīti ettha pana lokoti – okāsaloko sattaloko saṅkhāralokoti tividho. Idha pana sattaloko adhippeto. Sattaloke uppajjamānopi ca tathāgato na devaloke, na brahmaloke, manussalokeva uppajjati. Manussalokepi na aññasmiṃ cakkavāḷe, imasmiṃyeva cakkavāḷe. Tatrāpi na sabbaṭṭhānesu, ‘‘puratthimāya disāya gajaṅgalaṃ nāma nigamo tassāparena mahāsālo, tato parā paccantimā janapadā orato majjhe, puratthimadakkhiṇāya disāya salaḷavatī nāma nadī. Tato parā paccantimā janapadā, orato majjhe, dakkhiṇāya disāya setakaṇṇikaṃ nāma nigamo, tato parā paccantimā janapadā, orato majjhe, pacchimāya disāya thūṇaṃ nāma brāhmaṇagāmo, tato parā paccantimā janapadā, orato majjhe, uttarāya disāya usiraddhajo nāma pabbato, tato parā paccantimā janapadā orato majjhe’’ti evaṃ paricchinne āyāmato tiyojanasate, vitthārato aḍḍhateyyayojanasate, parikkhepato navayojanasate majjhimapadese uppajjati. Na kevalañca tathāgato, paccekabuddhā, aggasāvakā, asītimahātherā, buddhamātā, buddhapitā, cakkavattī rājā aññe ca sārappattā brāhmaṇagahapatikā etthevuppajjanti.

ある場合には単なる語調を整える言葉にすぎない。「比丘たちよ、ここに私が食事を終え、辞退したとしよう」(中部1.30)と説かれている通りである。しかしここでは世界を指して言われていると理解されるべきである。「大王よ」とは、約束された教説を説くために再び「大王よ」と呼びかけているのである。こう言われているのである――「大王よ、この世界に如来、阿羅漢……乃至……仏・世尊が出現する」と。そこにおいて「如来(タターガタ)」という言葉は梵網経において説かれた。「阿羅漢(アラハン)」等は『清浄道論』で詳細に解説されている。「世に出現する」において、「世(ローカ)」とは空間の世界(器世間)、生き物の世界(有情世間)、諸行の世界(行世間)の三種がある。しかしここでは生き物の世界が意図されている。そして生き物の世界に出現する際にも、如来は天界でもなく、梵天界でもなく、人間界にのみ出現する。人間界においても他の輪廻世界(世界団)ではなく、まさにこの世界団に出現する。そこにおいてもすべての場所ではなく、「東の方向にはガジャンガラという町があり、その向こうには大樹があり、それより先は辺境の国々であり、手前が中央である。南東の方向にはサララヴァティーという川がある。それより先は辺境の国々であり、手前が中央である。南の方向にはセータカンニカという町がある。それより先は辺境の国々であり、手前が中央である。西の方向にはトゥーナという婆羅門の村がある。それより先は辺境の国々であり、手前が中央である。北の方向にはウシーラッダジャという山がある。それより先は辺境の国々であり、手前が中央である」と、このように区切られた、長さ三百由旬、幅二百五十由旬、周囲九百由旬の中央地方(中国)に出現する。そして如来のみならず、独覚、第一弟子、八十人の大長老、仏母、仏父、転輪聖王、およびその他の要職に就く婆羅門や資産家たちも、まさにここに出現するのである。

Tattha tathāgato sujātāya dinnamadhupāyāsabhojanato yāva arahattamaggo, tāva uppajjati nāma, arahattaphale uppanno nāma. Mahābhinikkhamanato vā yāva arahattamaggo. Tusitabhavanato vā yāva arahattamaggo. Dīpaṅkarapādamūlato vā yāva arahattamaggo, tāva uppajjati nāma, arahattaphale uppanno nāma. Idha sabbapaṭhamaṃ uppannabhāvaṃ sandhāya uppajjatīti vuttaṃ. Tathāgato loke uppanno hotīti ayañhettha attho.

その中で、如来は、スジャーターから与えられた乳粥の供養から阿羅漢道に至るまでを「生じつつある」といい、阿羅漢果において「生じた」という。あるいは、大出家から阿羅漢道に至るまで。あるいは、兜率天の宮殿から阿羅漢道に至るまで。あるいは、燃燈仏(ディーパンカラ)の御足元から阿羅漢道に至るまでを「生じつつある」といい、阿羅漢果において「生じた」という。ここでは、何よりも第一に生じたあり方を指して「生じる」と説かれている。「如来が世に出現する」とは、実にこの点における意味である。

So imaṃ lokanti so bhagavā imaṃ lokaṃ. Idāni vattabbaṃ nidasseti. Sadevakanti saha devehi sadevakaṃ. Evaṃ saha mārena samārakaṃ, saha brahmunā sabrahmakaṃ, saha samaṇabrāhmaṇehi sassamaṇabrāhmaṇiṃ. Pajātattā pajā, taṃ pajaṃ. Saha devamanussehi sadevamanussaṃ. Tattha sadevakavacanena pañca kāmāvacaradevaggahaṇaṃ veditabbaṃ. Samāraka – vacanena chaṭṭhakāmāvacaradevaggahaṇaṃ. Sabrahmakavacanena brahmakāyikādibrahmaggahaṇaṃ. Sassamaṇabrāhmaṇīvacanena sāsanassa paccatthikapaccāmittasamaṇabrāhmaṇaggahaṇaṃ, samitapāpabāhitapāpasamaṇabrāhmaṇaggahaṇañca. Pajāvacanena sattalokaggahaṇaṃ. Sadevamanussavacanena sammutidevaavasesamanussaggahaṇaṃ. Evamettha tīhi padehi okāsalokena saddhiṃ sattaloko. Dvīhi pajāvasena sattalokova gahitoti veditabbo.

「かれはこの世を」とは、その世尊はこの世を、ということである。今や説かれるべきことを例示する。「神々とともに」とは、神々を伴うので「神々とともに」である。同様に、魔を伴うので「魔とともに」、梵天を伴うので「梵天とともに」、沙門・婆羅門たちを伴うので「沙門・婆羅門を伴う(世代)」である。生み出されたものゆえに「世代(衆生)」であり、その世代を、ということである。神々と人間たちを伴うので「神々・人間とともに」である。そこにおいて、「神々とともに」という語によって欲界の五つの天を捉えるべきであると知られるべきである。「魔とともに」という語によって第六の欲界天(他化自在天)を捉える。「梵天とともに」という語によって梵衆天などの梵天を捉える。「沙門・婆羅門を伴う」という語によって、教えの敵対者・仇敵である沙門・婆羅門を捉え、また悪を鎮め悪を退けた沙門・婆羅門をも捉える。「世代」という語によって衆生世間を捉える。「神々・人間とともに」という語によって世俗の神々と残りの人間を捉える。このように、ここにおいて三つの句によって器世間とともに衆生世間が、二つの句によって世代の面から衆生世間そのものが捉えられていると知られるべきである。

Aparo nayo, sadevakaggahaṇena arūpāvacaradevaloko gahito. Samārakaggahaṇena cha kāmāvacaradevaloko. Sabrahmakaggahaṇena rūpī brahmaloko. Sassamaṇabrāhmaṇādiggahaṇena catuparisavasena sammutidevehi vā saha manussaloko, avasesasabbasattaloko vā.

別の方法としては、「神々とともに」と捉えることによって無色界天の世が捉えられている。「魔とともに」と捉えることによって六欲天の世が。「梵天とともに」と捉えることによって色界梵天の世が。「沙門・婆羅門など」と捉えることによって、四部衆の面から世俗の神々を伴う人間界、あるいは残りの一切の衆生世間が(捉えられている)。

Api cettha sadevakavacanena ukkaṭṭhaparicchedato sabbassa lokassa sacchikatabhāvamāha. Tato yesaṃ ahosi – ‘‘māro mahānubhāvo cha kāmāvacarissaro vasavattī, kiṃ sopi etena sacchikato’’ti, tesaṃ vimatiṃ vidhamanto **‘‘samāraka’’**nti āha. Yesaṃ pana ahosi – ‘‘brahmā mahānubhāvo ekaṅguliyā ekasmiṃ cakkavāḷasahasse ālokaṃ pharati, dvīhi …pe… dasahi aṅgulīhi dasasu cakkavāḷasahassesu ālokaṃ pharati. Anuttarañca jhānasamāpattisukhaṃ paṭisaṃvedeti, kiṃ sopi sacchikato’’ti, tesaṃ vimatiṃ vidhamanto sabrahmakanti āha. Tato ye cintesuṃ – ‘‘puthū samaṇabrāhmaṇā sāsanassa paccatthikā, kiṃ tepi sacchikatā’’ti, tesaṃ vimatiṃ vidhamanto sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajanti āha. Evaṃ ukkaṭṭhukkaṭṭhānaṃ sacchikatabhāvaṃ pakāsetvā atha sammutideve avasesamanusse ca upādāya ukkaṭṭhaparicchedavasena sesasattalokassa sacchikatabhāvaṃ pakāsento sadevamanussanti āha. Ayamettha bhāvānukkamo.

さらに、ここにおいて「神々とともに」という語によって、最上位の限定から一切の世間を直証したあり方を述べている。それから、「魔は大いなる威力があり、六欲界の主であり、自在である。かれもまたこの方によって直証されたのか」という疑念を抱いた者たちに対して、かれらの疑念を打ち砕きながら「魔とともに」と仰せになった。しかし、「梵天は大いなる威力があり、一本の指で千の輪廻の世界(小千世界)に光を放ち、二本の指で……中略……十本の指で一万の世界に光を放つ。そして無上の禅定の安楽を感受している。かれもまた直証されたのか」という疑念を抱いた者たちに対して、かれらの疑念を打ち砕きながら「梵天とともに」と仰せになった。それから、「多くの沙門・婆羅門は教えの敵対者であるが、かれらもまた直証されたのか」と考えた者たちに対して、かれらの疑念を打ち砕きながら「沙門・婆羅門を伴う世代を」と仰せになった。このように、最上の者たちを直証したあり方を明示して、その上で世俗の神々と残りの人間に基づいて、最上の限定によって残りの衆生世間を直証したあり方を明示しつつ、「神々・人間とともに」と仰せになった。これがここにおける意味の順序である。

Porāṇā panāhu sadevakanti devehi saddhiṃ avasesalokaṃ. Samārakanti mārena saddhiṃ avasesalokaṃ. Sabrahmakanti brahmehi saddhiṃ avasesalokaṃ. Evaṃ sabbepi tibhavūpage satte tīhākārehi tīsu padesu pakkhipitvā puna dvīhi padehi pariyādiyanto sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajaṃ sadevamanussanti āha. Evaṃ pañcahipi padehi tena tenākārena tedhātukameva pariyādinnanti.

しかし、古の注釈家たちはこう言う。「神々とともに」とは神々を伴う残りの世間である。「魔とともに」とは魔を伴う残りの世間である。「梵天とともに」とは梵天たちを伴う残りの世間である。このように、三界に属する一切の衆生を三つの様相によって三つの句に収めて、さらに二つの句によって尽くしながら「沙門・婆羅門を伴う世代、神々・人間とともに」と仰せになった。このように五つの句によって、それぞれの様相により三界そのものが尽くし網羅されている、と。

Sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedetīti ettha pana sayanti sāmaṃ aparaneyyo hutvā. Abhiññāti abhiññāya, adhikena ñāṇena ñatvāti attho. Sacchikatvāti paccakkhaṃ katvā, etena anumānādipaṭikkhepo kato hoti. Pavedetīti bodheti viññāpeti pakāseti.

「自ら証知して直証した上で開示する」という点において、「自ら」とは自力で他者に導かれることなく、ということである。「証知して」とは、高い知恵(神通・勝知)によって知った上で、という意味である。「直証して」とは現前にして、ということであり、これによって推論などの否定がなされたことになる。「開示する」とは覚らせ、理解させ、明示することである。

So dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ…pe… pariyosānakalyāṇanti so bhagavā sattesu kāruññataṃ paṭicca hitvāpi anuttaraṃ vivekasukhaṃ dhammaṃ deseti. Tañca kho appaṃ vā bahuṃ vā desento ādikalyāṇādippakārameva deseti. Ādimhipi, kalyāṇaṃ bhaddakaṃ anavajjameva katvā deseti, majjhepi, pariyosānepi, kalyāṇaṃ bhaddakaṃ anavajjameva katvā desetīti vuttaṃ hoti. Tattha atthi desanāya ādimajjhapariyosānaṃ, atthi sāsanassa. Desanāya tāva catuppadikāyapi gāthāya paṭhamapādo ādi nāma, tato dve majjhaṃ nāma, ante eko pariyosānaṃ nāma. Ekānusandhikassa suttassa nidānaṃ ādi, idamavocāti pariyosānaṃ, ubhinnamantarā majjhaṃ. Anekānusandhikassa suttassa paṭhamānusandhi ādi, ante anusandhi pariyosānaṃ, majjhe eko vā dve vā bahū vā majjhameva.

「かれは初めも善く……中略……終わりも善い法を説く」とは、その世尊は衆生に対する慈悲に基づいて、無上の寂静の楽を捨ててまでも法を説かれる。そしてそれを説かれる際にも、わずかであれ多くであれ、初めも善い等の様相そのものとして説かれる。初めにおいても善く、美しく、罪なきものとして説き、中間においても、終わりにおいても、善く、美しく、罪なきものとして説かれる、と説かれているのである。そこにおいて、教説の初め・中間・終わりがあり、教え(仏法)のそれらがある。教説について言えば、四句の偈頌であっても最初の句が「初め」であり、その後の二句が「中間」であり、最後のひとつが「終わり」である。一連のつながりを持つ経の導入部が「初め」であり、「このように説かれた」が「終わり」であり、その両者の間が「中間」である。多くのつながりを持つ経の最初の連結部が「初め」であり、最後の連結部が「終わり」であり、中間のひとつあるいは二つ、あるいは多数がまさに「中間」である。

Sāsanassa pana sīlasamādhivipassanā ādi nāma. Vuttampi cetaṃ – ‘‘ko cādi kusalānaṃ dhammānaṃ? Sīlañca suvisuddhaṃ diṭṭhi ca ujukā’’ti (saṃ. ni. 5.369). ‘‘Atthi, bhikkhave, majjhimā paṭipadā tathāgatena abhisambuddhā’’ti evaṃ vutto pana ariyamaggo majjhaṃ nāma. Phalañceva nibbānañca pariyosānaṃ nāma. ‘‘Etadatthamidaṃ, brāhmaṇa, brahmacariyaṃ, etaṃ sāraṃ, etaṃ pariyosāna’’nti (ma. ni. 1.324) hi ettha phalaṃ pariyosānanti vuttaṃ. ‘‘Nibbānogadhaṃ hi, āvuso visākha, brahmacariyaṃ vussati, nibbānaparāyanaṃ nibbānapariyosāna’’nti (ma. ni. 1.466) ettha nibbānaṃ pariyosānanti vuttaṃ. Idha desanāya ādimajjhapariyosānaṃ adhippetaṃ. Bhagavā hi dhammaṃ desento ādimhi sīlaṃ dassetvā majjhe maggaṃ pariyosāne nibbānaṃ dasseti. Tena vuttaṃ – ‘‘so dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇa’’nti. Tasmā aññopi dhammakathiko dhammaṃ kathento –

これに対して、教え(仏法)の初めとは戒・定・慧(ヴィパッサナー)である。これについてもまた説かれている。「善なる法(善法)の初めとは何か。極めて清浄なる戒と、直き見(正見)である」(相応部5.369)と。「比丘たちよ、如来によって現等覚された中道がある」とこのように説かれた聖道が「中間」である。果と涅槃こそが「終わり」である。「婆羅門よ、この清浄行(梵行)はこのことを目的とし、これを精髄とし、これを究極とする」(中部1.324)と、ここでは実に果が「究極(終わり)」と説かれている。「友ビサーカよ、実に清浄行は涅槃を帰趣とし、涅槃を行き着く先とし、涅槃を究極として生きられる」(中部1.466)と、ここでは涅槃が「究極(終わり)」と説かれている。ここでは教説の初め・中間・終わりが意図されている。世尊は実に法を説くにあたって、初めに戒を示し、中間に道を、終わりに涅槃を示される。それゆえに「かれは初めも善く、中間も善く、終わりも善い法を説く」と説かれたのである。それゆえ、他の法を説く者(説法者)も法を語るにあたっては、

‘‘Ādimhi sīlaṃ dasseyya, majjhe maggaṃ vibhāvaye;

「初めには戒を示すべきであり、中間には道を明らかにすべし。

Pariyosānamhi nibbānaṃ, esā kathikasaṇṭhitī’’ti.

終わりにおいては涅槃を、これが説法者の確立した規範である」と。

Sātthaṃ sabyañjananti yassa hi yāgubhattaitthipurisādivaṇṇanānissitā desanā hoti, na so sātthaṃ deseti. Bhagavā pana tathārūpaṃ desanaṃ pahāya catusatipaṭṭhānādinissitaṃ desanaṃ deseti. Tasmā sātthaṃ desetīti vuccati. Yassa pana desanā ekabyañjanādiyuttā vā sabbaniroṭṭhabyañjanā vā sabbavissaṭṭhasabbaniggahītabyañjanā vā, tassa damiḷakirātasavarādimilakkhūnaṃ bhāsā viya byañjanapāripūriyā abhāvato abyañjanā nāma desanā hoti. Bhagavā pana –

「義を備え、文を備え」とは、粥や飯や女や男などの称賛に依拠した教説を持つ者は、義を備えたものを説いてはいない。世尊はそのような教説を捨てて、四念処などに依拠した教説を説かれる。それゆえに「義を備えて説く」と言われる。しかし、その教説がただ一つの子音などから成り立っていたり、すべて無唇音であったり、すべて弛緩音や鼻音であったりする者の教説は、ダミラやキラータやサヴァラなどの異民族の言葉のように文字・表現の完全さがないため、「文を備えない」教説となる。しかし、世尊は――

‘‘Sithilaṃ dhanitañca dīgharassaṃ, garukaṃ lahukañca niggahītaṃ;

「弛緩音(無気音)と緊迫音(有気音)、長音と短音、重音と軽音、鼻音、

Sambandhavavatthitaṃ vimuttaṃ, dasadhā byañjanabuddhiyā pabhedo’’ti.

結合音、分離音、解放音、文表現の知解には十種の区分がある」と。

Evaṃ vuttaṃ dasavidhaṃ byañjanaṃ amakkhetvā paripuṇṇabyañjanameva katvā dhammaṃ deseti, tasmā sabyañjanaṃ dhammaṃ desetīti vuccati. Kevalaparipuṇṇanti ettha kevalanti sakalādhivacanaṃ. Paripuṇṇanti anūnādhikavacanaṃ. Idaṃ vuttaṃ hoti sakalaparipuṇṇameva deseti, ekadesanāpi aparipuṇṇā natthīti. Upanetabbaapanetabbassa abhāvato kevalaparipuṇṇanti veditabbaṃ. Parisuddhanti nirupakkilesaṃ. Yo hi imaṃ dhammadesanaṃ nissāya lābhaṃ vā sakkāraṃ vā labhissāmīti deseti, tassa aparisuddhā desanā hoti. Bhagavā pana lokāmisanirapekkho hitapharaṇena mettābhāvanāya muduhadayo ullumpanasabhāvasaṇṭhitena cittena deseti. Tasmā parisuddhaṃ dhammaṃ desetīti vuccati.

このように説かれた十種の文表現を混乱させることなく、完全に整った文表現そのものとして法を説かれる。それゆえに「文を備えた法を説く」と言われる。「ことごとく円満なる」において、「ことごとく」とは完全なることの同義語である。「円満なる」とは過不足なきことの同義語である。完全円満にこそ説くのであり、不完全な教説はひとつもない、とこのように説かれている。付加されるべきものも除去されるべきものもないことから「ことごとく円満なる」と知られるべきである。「清浄なる」とは、煩悩の汚れなきことである。この説法に依拠して利得や名誉を得ようと思って説く者の教説は、不清浄である。しかし世尊は、世俗の利得を顧みず、利益の充足と慈悲の修習によって柔らかな心となり、引き上げ救う性質の定まった心をもって説かれる。それゆえに「清浄なる法を説く」と言われる。

Brahmacariyaṃ pakāsetīti ettha panāyaṃ brahmacariya-saddo dāne veyyāvacce pañcasikkhāpadasīle appamaññāsu methunaviratiyaṃ sadārasantose vīriye uposathaṅgesu ariyamagge sāsaneti imesvatthesu dissati.

「梵行(清浄行)を顕示する」において、この「梵行(ブラフマチャリヤ)」という語は、布施、給仕、五戒、無量心(四無量心)、性交の断絶、自らの妻への満足、精進、布薩の支分、聖道、教え(仏法)というこれらの意味において見出される。

‘‘Kiṃ te vataṃ kiṃ pana brahmacariyaṃ,

「あなたの誓戒は何であり、あなたの清浄行は何であるのか。

Kissa suciṇṇassa ayaṃ vipāko;

何を善く修めたことがこの報いとなったのか。

Iddhī jutī balavīriyūpapatti,

神通、輝き、力と精進の達成、

Idañca te nāga, mahāvimānaṃ.

そして竜王よ、あなたのこの大いなる宮殿は。

Ahañca bhariyā ca manussaloke,

私と妻は人間界において、

Saddhā ubho dānapatī ahumhā;

ともに信ある布施の主でありました。

Opānabhūtaṃ me gharaṃ tadāsi,

そのとき私の家は給水所のようであり、

Santappitā samaṇabrāhmaṇā ca.

沙門や婆羅門たちは満ち足らされました。

Taṃ me vataṃ taṃ pana brahmacariyaṃ,

それが私の誓戒であり、それが清浄行でありました。

Tassa suciṇṇassa ayaṃ vipāko;

それを善く修めたことがこの報いとなりました。

Iddhī jutī balavīriyūpapatti,

神通、輝き、力と精進の達成、

Idañca me dhīra mahāvimāna’’nti. (jā. 2.17.1595);

そして賢者よ、私のこの大いなる宮殿となったのです」(本生経2.17.1595)と。

Imasmiñhi puṇṇakajātake dānaṃ brahmacariyanti vuttaṃ.

実にこのプンナカ本生において布施が「清浄行」と説かれている。

‘‘Kena pāṇi kāmadado, kena pāṇi madhussavo;

「何によって御手は望むものを与え、何によって御手は甘露を流すのか。

Kena te brahmacariyena, puññaṃ pāṇimhi ijjhati.

あなたのいかなる清浄行によって、功徳が御手に成就したのか。

Tena pāṇi kāmadado, tena pāṇi madhussavo;

それによって御手は望むものを与え、それによって御手は甘露を流す。

Tena me brahmacariyena, puññaṃ pāṇimhi ijjhatī’’ti. (pe. va. 275,277);

私のその清浄行によって、功徳が御手に成就したのである」(餓鬼事275, 277)と。

Imasmiṃ aṅkurapetavatthumhi veyyāvaccaṃ brahmacariyanti vuttaṃ. ‘‘Evaṃ, kho taṃ bhikkhave, tittiriyaṃ nāma brahmacariyaṃ ahosī’’ti (cūḷava. 311) imasmiṃ tittirajātake pañcasikkhāpadasīlaṃ brahmacariyanti vuttaṃ. ‘‘Taṃ kho pana me, pañcasikha, brahmacariyaṃ neva nibbidāya na virāgāya na nirodhāya…pe… yāvadeva brahmalokūpapattiyā’’ti (dī. ni. 2.329) imasmiṃ mahāgovindasutte catasso appamaññāyo brahmacariyanti vuttā. ‘‘Pare abrahmacārī bhavissanti, mayamettha brahmacārī bhavissāmā’’ti (ma. ni. 1.83) imasmiṃ sallekhasutte methunavirati brahmacariyanti vuttā.

このアングラ餓鬼事において給仕が「清浄行」と説かれている。「比丘たちよ、このようにしてティッティリ(鶉)の清浄行と呼ばれるものがあった」(小品311)と、このティッティリ本生において五戒が「清浄行」と説かれている。「パンチャシカよ、しかしながら私のその清浄行は、嫌悪のためにも、離欲のためにも、滅尽のためにもならず……中略……ただ梵天の世界への再生のためのものにすぎなかった」(長部2.329)と、この大ゴーヴィンダ経において四無量心が「清浄行」と説かれている。「他者は不淫を行ずる者となろうとも、私たちはここにおいて清浄行を行ずる者となろう」(中部1.83)と、この削減経において性交の断絶が「清浄行」と説かれている。

‘‘Mayañca bhariyā nātikkamāma,

「私たちは妻を踏み越える(不貞を働く)ことなく、

Amhe ca bhariyā nātikkamanti;

妻たちも私たちを踏み越えることはない。

Aññatra tāhi brahmacariyaṃ carāma,

彼女ら以外の者に対して清浄行を修める。

Tasmā hi amhaṃ daharā na mīyare’’ti. (jā. 1.4.97);

それゆえに私たちの若者たちは若くして死ぬことがない」(本生経1.4.97)と。

Mahādhammapālajātake sadārasantoso brahmacariyanti vutto. ‘‘Abhijānāmi kho panāhaṃ, sāriputta, caturaṅgasamannāgataṃ brahmacariyaṃ caritā, tapassī sudaṃ homī’’ti (ma. ni. 1.155) lomahaṃsanasutte vīriyaṃ brahmacariyanti vuttaṃ.

大法護本生において、自らの妻への満足が「清浄行」と説かれている。「サーリプッタよ、私は四つの支分を備えた清浄行を修め、苦行者であったことを確かに自覚している」(中部1.155)と、身毛直豎経において精進が「清浄行」と説かれている。

‘‘Hīnena brahmacariyena, khattiye upapajjati;

「劣った清浄行によって王族に生まれ、

Majjhimena ca devattaṃ, uttamena visujjhatī’’ti. (jā. 1.8.75);

中等の清浄行によって神となり、最上の清浄行によって清まる」(本生経1.8.75)と。

Evaṃ nimijātake attadamanavasena kato aṭṭhaṅgiko uposatho brahmacariyanti vutto. ‘‘Idaṃ kho pana me, pañcasikha, brahmacariyaṃ ekantanibbidāya virāgāya nirodhāya…pe… ayameva ariyo aṭṭhaṅgiko maggo’’ti (dī. ni. 2.329) mahāgovindasuttasmiṃyeva ariyamaggo brahmacariyanti vutto. ‘‘Tayidaṃ brahmacariyaṃ iddhañceva phītañca vitthārikaṃ bāhujaññaṃ puthubhūtaṃ yāva devamanussehi suppakāsita’’nti (dī. ni. 3.174) pāsādikasutte sikkhattayasaṅgahitaṃ sakalasāsanaṃ brahmacariyanti vuttaṃ. Imasmimpi ṭhāne idameva brahmacariyanti adhippetaṃ. Tasmā brahmacariyaṃ pakāsetīti so dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ…pe… parisuddhaṃ. Evaṃ desento ca sikkhattayasaṅgahitaṃ sakalasāsanaṃ brahmacariyaṃ pakāsetīti evamettha attho daṭṭhabbo. Brahmacariyanti seṭṭhaṭṭhena brahmabhūtaṃ cariyaṃ. Brahmabhūtānaṃ vā buddhādīnaṃ cariyanti vuttaṃ hoti.

このようにニミ本生において、自己を調御することに基づいた八支布薩が「清浄行」と説かれている。「パンチャシカよ、しかしながら私のこの清浄行は、決定的な嫌悪のため、離欲のため、滅尽のために資する……中略……これこそがまさに聖なる八支則の道である」(長部2.329)と、まさに大ゴーヴィンダ経において聖道が「清浄行」と説かれている。「この清浄行は栄え、繁栄し、広まり、多くの人々に知られ、広大となり、神々と人間たちによって善く開示されている」(長部3.174)と、パーサーディカ経において三学に包摂される一切の教え(仏法)が「清浄行」と説かれている。この箇所においてもまさにこの清浄行が意図されている。それゆえ、「清浄行を顕示する」とは、かれは初めも善く……中略……清浄なる法を説く。そしてそのように説きながら、三学に包摂される一切の教えである清浄行を顕示する、とこのようにここでの意味が見られるべきである。「梵行(清浄行)」とは、最上という意味において梵(清浄)となった実践である。あるいは、梵となった仏陀たちの実践である、と説かれているのである。

191. Taṃ dhammanti taṃ vuttappakārasampadaṃ dhammaṃ. Suṇāti gahapati vāti kasmā paṭhamaṃ gahapatiṃ niddisati? Nihatamānattā, ussannattā ca. Yebhuyyena hi khattiyakulato pabbajitā jātiṃ nissāya mānaṃ karonti. Brāhmaṇakulā pabbajitā mante nissāya mānaṃ karonti. Hīnajaccakulā pabbajitā attano attano vijātitāya patiṭṭhātuṃ na sakkonti. Gahapatidārakā pana kacchehi sedaṃ muñcantehi piṭṭhiyā loṇaṃ pupphamānāya bhūmiṃ kasitvā tādisassa mānassa abhāvato nihatamānadappā honti. Te pabbajitvā mānaṃ vā dappaṃ vā akatvā yathābalaṃ sakalabuddhavacanaṃ uggahetvā vipassanāya kammaṃ karontā sakkonti arahatte patiṭṭhātuṃ. Itarehi ca kulehi nikkhamitvā pabbajitā nāma na bahukā, gahapatikāva bahukā. Iti nihatamānattā ussannattā ca paṭhamaṃ gahapatiṃ niddisatīti.

191. 「その法を」とは、上述の卓越した特質を備えたその法を、ということである。「家長が、あるいは」と、なぜ最初に家長を挙げるのか。慢心が打ち砕かれており、また多数であるからである。実に多くの場合、王族の家柄から出家した者たちは生まれに基づいて慢心を起こす。婆羅門の家柄から出家した者たちはヴェーダの聖句に基づいて慢心を起こす。卑しい生まれの家柄から出家した者たちは、自らの卑しい生まれのために定まることができない。しかし家長の子らは、脇から汗を流し、背中に塩を吹き出しながら大地を耕し、そのような慢心がないために慢心や傲慢が打ち砕かれている。かれらは出家して慢心や傲慢を起こすことなく、能力に応じて一切の仏語を学び、ヴィパッサナーの行を修めつつ、阿羅漢果に定まることができる。そして他の家柄から離れて出家した者は多くなく、家長の出身者こそが多い。このように、慢心が打ち砕かれており、多数であることから、最初に家長を挙げるのである。

Aññatarasmiṃ vāti itaresaṃ vā kulānaṃ aññatarasmiṃ. Paccājātoti patijāto. Tathāgate saddhaṃ paṭilabhatīti parisuddhaṃ dhammaṃ sutvā dhammassāmimhi tathāgate – ‘‘sammāsambuddho vata so bhagavā’’ti saddhaṃ paṭilabhati. Iti paṭisañcikkhatīti evaṃ paccavekkhati. Sambādho gharāvāsoti sacepi saṭṭhihatthe ghare yojanasatantarepi vā dve jāyampatikā vasanti, tathāpi nesaṃ sakiñcanasapalibodhaṭṭhena gharāvāso sambādhoyeva. Rajopathoti rāgarajādīnaṃ uṭṭhānaṭṭhānanti mahāaṭṭhakathāyaṃ vuttaṃ. Āgamanapathotipi vadanti. Alagganaṭṭhena abbhokāso viyāti abbhokāso. Pabbajito hi kūṭāgāraratanapāsādadevavimānādīsu pihitadvāravātapānesu paṭicchannesu vasantopi neva laggati, na sajjati, na bajjhati. Tena vuttaṃ – ‘‘abbhokāso pabbajjā’’ti. Api ca sambādho gharāvāso kusalakiriyāya okāsābhāvato. Rajopatho asaṃvutasaṅkāraṭṭhānaṃ viya rajānaṃ kilesarajānaṃ sannipātaṭṭhānato. Abbhokāso pabbajjā kusalakiriyāya yathāsukhaṃ okāsasabbhāvato.

「あるいはその他の(家柄に)」とは、あるいは他の家柄のいずれかに、ということである。「生まれた者」とは、生まれついた者。「如来に対して信を獲得する」とは、清浄なる法を聞いて、法の主である如来に対して「世尊は実に正等覚者であられる」と信を獲得する。「このように思慮する」とは、このように省察する。「在家の生活は狭小であり」とは、たとえ六十肘の広さの家であっても、あるいは一由旬離れていても二人の夫婦が暮らしていれば、やはり執着と障害があるという意味において、在家の生活は狭小そのものである。「塵埃の道」とは、貪欲の塵などの生起する場所であると大注釈書に説かれている。塵埃の入り込む道とも言われる。執着しないという意味において「虚空のようである」から「開かれた空間(出家)」である。出家者は、尖塔建築や宝の宮殿や天の宮殿などの扉や窓を閉ざした隠れた場所に住んでいても、固着せず、執着せず、束縛されない。それゆえに「出家は開かれた空間である」と説かれたのである。さらに、在家の生活は善をなす機会がないために狭小である。覆いのないゴミ捨て場のように、塵埃である煩悩の塵が集まる場所であるから塵埃の道である。出家は善をなす機会が思いのままに存在するから開かれた空間である。

Nayidaṃ sukaraṃ…pe… pabbajeyyanti etthāyaṃ saṅkhepakathā, yadetaṃ sikkhattayabrahmacariyaṃ ekampi divasaṃ akhaṇḍaṃ katvā carimakacittaṃ pāpetabbatāya ekantaparipuṇṇaṃ, caritabbaṃ ekadivasampi ca kilesamalena amalīnaṃ katvā carimakacittaṃ pāpetabbatāya ekantaparisuddhaṃ. Saṅkhalikhitanti likhitasaṅkhasadisaṃ dhotasaṅkhasappaṭibhāgaṃ caritabbaṃ. Idaṃ na sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā agāramajjhe vasantena ekantaparipuṇṇaṃ…pe… carituṃ, yaṃnūnāhaṃ kese ca massuñca ohāretvā kasāyarasapītatāya kāsāyāni brahmacariyaṃ carantānaṃ anucchavikāni vatthāni acchādetvā paridahitvā agārasmā nikkhamitvā anagāriyaṃ pabbajeyyanti. Ettha ca yasmā agārassa hitaṃ kasivāṇijjādikammaṃ agāriyanti vuccati, tañca pabbajjāya natthi, tasmā pabbajjā anagāriyanti ñātabbā, taṃ anagāriyaṃ. Pabbajeyyanti paṭipajjeyyaṃ.

「これを……中略……出家することは容易ではない」において、要約すれば次の通りである。この三学の清浄行は、一日たりとも損なうことなく最期の心に至らせるべきものであるから決定的に円満であり、一日たりとも煩悩の汚れによって汚されることなく最期の心に至らせるべきものであるから決定的に清浄にして修められるべきである。「磨かれた貝殻のように」とは、削られた貝殻に似て、洗われた貝殻のように修められるべきである。これを在家に住まう者が、家の中に住みながら決定的に円満に……中略……修めることは容易ではない。「いざ、私は髪と髭を剃り落とし、黄褐色の液で染められていることから黄褐色(の袈裟)と呼ばれる、清浄行を修める者たちに相応しい衣を身にまとい、着用して、家から出て家なき状態へと出家しようか」と。そしてここにおいて、家のための利益となる耕作や商業などの営為が「家の営み(在家)」と言われ、それが出家には存在しないことから、出家は「家なき状態(非営利)」と知られるべきであり、その家なき状態へ(出家する)。「出家しよう」とは、実践しよう、ということである。

192-193. Appaṃ vāti sahassato heṭṭhā bhogakkhandho appo nāma hoti, sahassato paṭṭhāya mahā. Ābandhanaṭṭhena ñātiyeva ñātiparivaṭṭo. Sopi vīsatiyā heṭṭhā appo nāma hoti, vīsatiyā paṭṭhāya mahā. Pātimokkhasaṃvarasaṃvutoti pātimokkhasaṃvarena samannāgato. Ācāragocarasampannoti ācārena ceva gocarena ca sampanno. Aṇumattesūti appamattakesu. Vajjesūti akusaladhammesu. Bhayadassāvīti bhayadassī. Samādāyāti sammā ādiyitvā. Sikkhati sikkhāpadesūti sikkhāpadesu taṃ taṃ sikkhāpadaṃ samādiyitvā sikkhati. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana visuddhimagge vutto.

192-193. 「わずかであれ」とは、千(貨幣)未満の財産集積を「わずか」といい、千以上を「大いなる」という。結びつけるという意味において親族こそが「親族の集まり」である。それも二十人未満を「わずか」といい、二十人以上を「大いなる」という。「別解脱律儀によって護られ」とは、別解脱律儀を具足していることである。「正しい行儀と境涯を具足し」とは、正しい行儀と、正しい境涯(托鉢領域)との両方を具足していることである。「わずかな(罪)」とは、些細な罪において。「過失において」とは、不善の法において。「恐れを見る者となり」とは、恐れを見る者。「受持して」とは、正しく受持して。「学処において学ぶ」とは、諸々の学処においてそれぞれの学処を受持して学ぶことである。これがここでの要約であるが、詳細は『清浄道論』において説かれている。

Kāyakammavacīkammena samannāgato kusalena parisuddhājīvoti ettha ācāragocaraggahaṇeneva ca kusale kāyakammavacīkamme gahitepi yasmā idaṃ ājīvapārisuddhisīlaṃ nāma na ākāse vā rukkhaggādīsu vā uppajjati, kāyavacīdvāresuyeva pana uppajjati; tasmā tassa uppattidvāradassanatthaṃ kāyakammavacīkammena samannāgato kusalenāti vuttaṃ. Yasmā pana tena samannāgato, tasmā parisuddhājīvo. Samaṇamuṇḍikaputtasuttantavasena (ma. ni. 2.260) vā evaṃ vuttaṃ. Tattha hi ‘‘katame ca, thapati, kusalā sīlā? Kusalaṃ kāyakammaṃ, kusalaṃ vacīkammaṃ, parisuddhaṃ ājīvampi kho ahaṃ thapati sīlasmiṃ vadāmī’’ti vuttaṃ. Yasmā pana tena samannāgato, tasmā parisuddhājīvoti veditabbo.

「善なる身の行為と言葉の行為を具足し、清浄な生計を営み」において、正しい行儀と境涯を捉えることによって善なる身の行為と言葉の行為が捉えられているとしても、この生計清浄戒と呼ばれるものは虚空や樹の梢などに生じるのではなく、まさに身と口の扉(身門・語門)においてのみ生じるのであるから、その生起の扉を示すために「善なる身の行為と言葉の行為を具足し」と説かれたのである。そしてそれらを具足しているがゆえに「清浄な生計を営む者」である。あるいは『沙門文荼子経』(中部2.260)に基づいてこのように説かれた。そこにおいて実に「大工よ、善なる戒とはいかなるものか。善なる身の行為、善なる言葉の行為、清浄な生計をも私は大工よ、戒において説くのである」と説かれている。それらを具足しているがゆえに「清浄な生計を営む者」と知られるべきである。

Sīlasampannoti brahmajāle vuttena tividhena sīlena samannāgato hoti. Indriyesu guttadvāroti manacchaṭṭhesu indriyesu pihitadvāro hoti. Satisampajaññena samannāgatoti abhikkante paṭikkantetiādīsu sattasu ṭhānesu satiyā ceva sampajaññena ca samannāgato hoti. Santuṭṭhoti catūsu paccayesu tividhena santosena santuṭṭho hoti.

「戒を具足し」とは、『梵網経』において説かれた三種の戒を具足していることである。「諸々の感覚器官において扉を護り」とは、意を第六とする感覚器官において扉を閉ざしていることである。「正念と正知を具足し」とは、前進するときも後退するときも等の七つの場面において、念(気づき)と正知(明確な知解)とを具足していることである。「満足し」とは、四つの資具において三種の満足によって満足していることである。

Cūḷasīlavaṇṇanā

小戒の解釈

194-211. Evaṃ mātikaṃ nikkhipitvā anupubbena bhājento **‘‘kathañca, mahārāja, bhikkhu sīlasampanno hotī’’**tiādimāha. Tattha idampissa hoti sīlasminti idampi assa bhikkhuno pāṇātipātā veramaṇi sīlasmiṃ ekaṃ sīlaṃ hotīti attho. Paccattavacanatthe vā etaṃ bhummaṃ. Mahāaṭṭhakathāyañhi idampi tassa samaṇassa sīlanti ayameva attho vutto. Sesaṃ brahmajāle vuttanayeneva veditabbaṃ. Idamassa hoti sīlasminti idaṃ assa sīlaṃ hotīti attho.

194-211. このように綱要を提示して順次区分しながら「大王よ、ではどのようにして比丘は戒を具足するのか」などを説かれた。その中で、「これもまたかれの戒にある」とは、この生き物を殺すことからの離脱もまた、この比丘の戒におけるひとつの戒である、という意味である。あるいは、主格の意味における処格である。大注釈書においては実に「これもまたその沙門の戒である」とまさにこの意味が説かれている。残りは『梵網経』において説かれた方法に従って知られるべきである。「これがかれの戒にある」とは、これがかれの戒である、という意味である。

212. Na kutoci bhayaṃ samanupassati, yadidaṃ sīlasaṃvaratoti yāni asaṃvaramūlakāni bhayāni uppajjanti, tesu yaṃ idaṃ bhayaṃ sīlasaṃvarato bhaveyya, taṃ kutoci ekasaṃvaratopi na samanupassati. Kasmā? Saṃvarato asaṃvaramūlakassa bhayassa abhāvā. Muddhābhisittoti yathāvidhānavihitena khattiyābhisekena muddhani avasitto. Yadidaṃ paccatthikatoti yaṃ kutoci ekapaccatthikatopi bhayaṃ bhaveyya, taṃ na samanupassati. Kasmā? Yasmā nihatapaccāmitto. Ajjhattanti niyakajjhattaṃ, attano santāneti attho. Anavajjasukhanti anavajjaṃ aninditaṃ kusalaṃ sīlapadaṭṭhānehi avippaṭisārapāmojjapītipassaddhidhammehi pariggahitaṃ kāyikacetasikasukhaṃ paṭisaṃvedeti. Evaṃ kho, mahārāja, bhikkhu sīlasampanno hotīti evaṃ nirantaraṃ vitthāretvā dassitena tividhena sīlena samannāgato bhikkhu sīlasampanno nāma hotīti sīlakathaṃ niṭṭhāpesi.

212. 「戒の防護によるいかなる恐れをもどこからも見出さない」とは、不防護を根本として生じる諸々の恐れの中で、戒の防護によるものとしてあり得る恐れを、いかなるひとつの防護からも見出さない。なぜか。防護からは不防護を根本とする恐れが存在しないからである。「頭頂に水を注がれた(灌頂を受けた)」とは、定められた儀礼によってなされた王族の灌頂により頭頂に水を注がれた者。「敵対者による(恐れ)」とは、いかなるひとつの敵対者からであってもあり得る恐れを、見出さない。なぜか。仇敵を打ち破ったからである。「内面的に」とは、自身の内面に、自己の相続(心身)において、という意味である。「罪なき安楽を」とは、罪がなく非難されることのない善なる、戒を直接の足場とする後悔なきこと、歓喜、喜悦、軽安の法によって受容された、身体的・精神的な安楽を感受する。「大王よ、このようにして比丘は戒を具足する者となる」と、このように間断なく詳細に示された三種の戒を具足した比丘を「戒を具足した者」と名づける、として戒の説話を締めくくられた。

Indriyasaṃvarakathā

根律儀の説話

213. Indriyesu guttadvārabhājanīye cakkhunā rūpanti ayaṃ cakkhusaddo katthaci buddhacakkhumhi vattati, yathāha – ‘‘buddhacakkhunā lokaṃ volokesī’’ti (mahāva. 9). Katthaci sabbaññutaññāṇasaṅkhāte samantacakkhumhi, yathāha – ‘‘tathūpamaṃ dhammamayaṃ, sumedha, pāsādamāruyha samantacakkhū’’ti (mahāva. 8). Katthaci dhammacakkhumhi ‘‘virajaṃ vītamalaṃ dhammacakkhuṃ udapādī’’ti (mahāva. 16) hi ettha ariyamaggattayapaññā. ‘‘Cakkhuṃ udapādi ñāṇaṃ udapādī’’ti (mahāva. 15) ettha pubbenivāsādiñāṇaṃ paññācakkhūti vuccati. ‘‘Dibbena cakkhunā’’ti (ma. ni. 1.284) āgataṭṭhānesu dibbacakkhumhi vattati. ‘‘Cakkhuñca paṭicca rūpe cā’’ti ettha pasādacakkhumhi vattati. Idha panāyaṃ pasādacakkhuvohārena cakkhuviññāṇe vattati, tasmā cakkhuviññāṇena rūpaṃ disvāti ayametthattho. Sesapadesu yaṃ vattabbaṃ siyā, taṃ sabbaṃ visuddhimagge vuttaṃ. Abyāsekasukhanti kilesabyāsekavirahitattā abyāsekaṃ asammissaṃ parisuddhaṃ adhicittasukhaṃ paṭisaṃvedetīti.

213. 「感覚器官において扉を護る」ことの区分において、「眼によって色を」のこの「眼(眼識・智慧)」という語は、ある箇所では仏眼に用いられている。「仏眼をもって世間を見渡された」(大品9)と説かれる通りである。ある箇所では一切知智と呼ばれる普眼に用いられている。「スメーダよ、そのように法から成る高楼に登り、普眼ある者よ」(大品8)と説かれる通りである。ある箇所では法眼に用いられ、「塵埃を離れ汚れなき法眼が生じた」(大品16)におけるそれは、上の三つの聖道の智慧である。「眼が生じ、智が生じた」(大品15)におけるそれは、宿命智などの慧眼と言われる。「天眼によって」(中部1.284)と現れる箇所では天眼に用いられている。「眼と諸々の色とを縁として」においては浄色眼に用いられている。しかしここにおいては、この語は浄色眼の慣用表現によって眼識に用いられており、それゆえに「眼識によって色を見て」というのがここでの意味である。残りの句において語られるべきことは、すべて『清浄道論』において説かれている。「無雑の安楽を」とは、煩悩の混入を離れていることから無雑であり、混ざりけがなく清浄な増上心の安楽を感受する、ということである。

Satisampajaññakathā

正念正知の説話

214. Satisampajaññabhājanīyamhi abhikkante paṭikkanteti ettha tāva abhikkantaṃ vuccati gamanaṃ, paṭikkantaṃ nivattanaṃ, tadubhayampi catūsu iriyāpathesu labbhati. Gamane tāva purato kāyaṃ abhiharanto abhikkamati nāma. Paṭinivattanto paṭikkamati nāma. Ṭhānepi ṭhitakova kāyaṃ purato onāmento abhikkamati nāma, pacchato apanāmento paṭikkamati nāma. Nisajjāya nisinnakova āsanassa purimaaṅgābhimukho saṃsaranto abhikkamati nāma, pacchimaaṅgapadesaṃ paccāsaṃsaranto paṭikkamati nāma. Nipajjanepi eseva nayo.

214. 「正念正知」の区分において、「前進するときも後退するときも」のここにおいて、まず「前進」とは進むことであり、「後退」とは引き返すことであり、その両方とも四つの威儀において得られる。まず歩行においては、前方に身体を運ぶことが「前進」と呼ばれる。引き返すことが「後退」と呼ばれる。直立においても、立ったまま身体を前方に傾けることが「前進」と呼ばれ、後方に引くことが「後退」と呼ばれる。着席においても、座ったまま座席の前方部分に向かって動くことが「前進」と呼ばれ、後方部分へと下がるように動くことが「後退」と呼ばれる。横臥においても同様の方法である。

Sampajānakārī hotīti sampajaññena sabbakiccakārī. Sampajaññameva vā kārī. So hi abhikkantādīsu sampajaññaṃ karoteva. Na katthaci sampajaññavirahito hoti. Tattha sātthakasampajaññaṃ, sappāyasampajaññaṃ, gocarasampajaññaṃ asammohasampajaññanti catubbidhaṃ sampajaññaṃ. Tattha abhikkamanacitte uppanne cittavaseneva agantvā – ‘‘kinnu me ettha gatena attho atthi natthī’’ti atthānatthaṃ pariggahetvā atthapariggaṇhanaṃ sātthakasampajaññaṃ. Tattha ca atthoti cetiyadassanabodhisaṅghatheraasubhadassanādivasena dhammato vuḍḍhi. Cetiyaṃ vā bodhiṃ vā disvāpi hi buddhārammaṇaṃ, saṅghadassanena saṅghārammaṇaṃ, pītiṃ uppādetvā tadeva khayavayato sammasanto arahattaṃ pāpuṇāti. There disvā tesaṃ ovāde patiṭṭhāya, asubhaṃ disvā tattha paṭhamajjhānaṃ uppādetvā tadeva khayavayato sammasanto arahattaṃ pāpuṇāti. Tasmā etesaṃ dassanaṃ sātthakanti vuttaṃ. Keci pana āmisatopi vuḍḍhi atthoyeva, taṃ nissāya brahmacariyānuggahāya paṭipannattāti vadanti.

「正知をもってなす者となる」とは、正知によってすべての行為をなす者。あるいは正知そのものをなす者。かれは実に前進などにおいて常に正知をなすのである。どこにおいても正知を離れることがない。そこにおいて、有益正知、適正正知、行境正知、無癡正知の四種の正知がある。そこにおいて、前進の心が生じたとき、心の欲するままに行くのではなく、「果たしてここへ私が行くことに利益はあるのか、ないのか」と利益と不利益を把握して利益を把握することが「有益正知」である。そしてそこにおいて「利益」とは、仏塔の拝礼、菩提樹・僧伽・長老・不浄の観察などによる法における増長である。仏塔あるいは菩提樹を見て仏陀を対象とし、僧伽の拝謁によって僧伽を対象として喜悦を生じさせ、その対象そのものを消滅・減壊の面から観照して阿羅漢果に到達する。長老たちを見てその教誡に留まり、不浄を見てそこにおいて初禅を生じさせ、その対象そのものを消滅・減壊の面から観照して阿羅漢果に到達する。それゆえにこれらの観察は「有益である」と説かれた。しかし一部の人々は、物質的にも増長することこそがまさに利益であり、それに依拠して清浄行を支えるために行じるからである、と言う。

Tasmiṃ pana gamane sappāyāsappāyaṃ pariggahetvā sappāyapariggaṇhanaṃ sappāyasampajaññaṃ. Seyyathidaṃ – cetiyadassanaṃ tāva sātthakaṃ, sace pana cetiyassa mahāpūjāya dasadvādasayojanantare parisā sannipatanti, attano vibhavānurūpā itthiyopi purisāpi alaṅkatapaṭiyattā cittakammarūpakāni viya sañcaranti. Tatra cassa iṭṭhe ārammaṇe lobho hoti, aniṭṭhe paṭigho, asamapekkhane moho uppajjati, kāyasaṃsaggāpattiṃ vā āpajjati. Jīvitabrahmacariyānaṃ vā antarāyo hoti, evaṃ taṃ ṭhānaṃ asappāyaṃ hoti. Vuttappakāraantarāyābhāve sappāyaṃ. Bodhidassanepi eseva nayo. Saṅghadassanampi sātthaṃ. Sace pana antogāme mahāmaṇḍapaṃ kāretvā sabbarattiṃ dhammassavanaṃ karontesu manussesu vuttappakāreneva janasannipāto ceva antarāyo ca hoti, evaṃ taṃ ṭhānaṃ asappāyaṃ hoti. Antarāyābhāve sappāyaṃ. Mahāparisaparivārānaṃ therānaṃ dassanepi eseva nayo.

さらにその行くことにおいて、適正と不適正を把握して適正なものを把握することが「適正正知」である。すなわち――仏塔の拝礼はまず有益であるが、もし仏塔の大いなる供養のために十由旬、十二由旬の範囲から人々が集まり、自らの富に応じた女たちも男たちも装飾し身を整えて、彩色画の絵人形のように行き交っているとする。そこにおいて好ましい対象には貪欲が生じ、好ましくない対象には反発が生じ、平等に見ないことによって愚痴が生じ、あるいは身体の接触による罪に陥る。あるいは生命や清浄行の障害となる。このようにその場所は不適正である。上述のような障害がない場合は適正である。菩提樹の拝礼においても同様である。僧伽の拝謁も有益である。しかし、もし村の中で大きな天蓋を造らせて夜通し説法を聞く人々の中に、上述のように人々の集まりと障害とがあるならば、このようにその場所は不適正である。障害がない場合は適正である。大いなる会衆に囲まれた長老たちの拝謁においても同様である。

Asubhadassanampi sātthaṃ, tadatthadīpanatthañca idaṃ vatthu – eko kira daharabhikkhu sāmaṇeraṃ gahetvā dantakaṭṭhatthāya gato. Sāmaṇero maggā okkamitvā purato gacchanto asubhaṃ disvā paṭhamajjhānaṃ nibbattetvā tadeva pādakaṃ katvā saṅkhāre sammasanto tīṇi phalāni sacchikatvā uparimaggatthāya kammaṭṭhānaṃ pariggahetvā aṭṭhāsi. Daharo taṃ apassanto sāmaṇerāti pakkosi. So ‘mayā pabbajitadivasato paṭṭhāya bhikkhunā saddhiṃ dve kathā nāma na kathitapubbā. Aññasmimpi divase upari visesaṃ nibbattessāmī’ti cintetvā kiṃ, bhanteti paṭivacanamadāsi. ‘Ehī’ti ca vutte ekavacaneneva āgantvā, ‘bhante, iminā tāva maggeneva gantvā mayā ṭhitokāse muhuttaṃ puratthābhimukho ṭhatvā olokethā’ti āha. So tathā katvā tena pattavisesameva pāpuṇi. Evaṃ ekaṃ asubhaṃ dvinnaṃ janānaṃ atthāya jātaṃ. Evaṃ sātthampi panetaṃ purisassa mātugāmāsubhaṃ asappāyaṃ, mātugāmassa ca purisāsubhaṃ asappāyaṃ, sabhāgameva sappāyanti evaṃ sappāyapariggaṇhanaṃ sappāyasampajaññaṃ nāma.

不浄の観察もまた有益であり、その意味を解明するためにこの説話がある――ある若い比丘が沙弥を連れて楊枝を得るために出かけた。沙弥は道から外れて先へ進み、不浄(死体)を見て初禅を生じさせ、それを基礎として諸行を観照し、三つの果(不還果まで)を直証して、上位の道(阿羅漢道)のために業処を把握して立っていた。若い比丘はかれが見当たらないので「沙弥よ」と呼んだ。かれは「私は出家した日から比丘に対して二度の言葉を語らせたことがない。別の日にも上位の卓越した境地を生じさせよう」と考えて、「尊者よ、何でしょうか」と返事をした。「来なさい」と言われると一言ですぐに来て、「尊者よ、まずこの道を行って、私が立っていた場所でしばし東を向いて立ってご覧なさい」と言った。かれはその通りにして、沙弥が得た卓越した境地そのものに到達した。このようにひとつの不浄が二人の人々の利益となった。このように有益であっても、男性にとっては女性の不浄は不適正であり、女性にとっては男性の不浄は不適正であり、同性のものこそが適正である、とこのように適正を把握することが「適正正知」と呼ばれる。

Evaṃ pariggahitasātthakasappāyassa pana aṭṭhatiṃsāya kammaṭṭhānesu attano cittaruciyaṃ kammaṭṭhānasaṅkhātaṃ gocaraṃ uggahetvā bhikkhācāragocare taṃ gahetvāva gamanaṃ gocarasampajaññaṃ nāma. Tassāvibhāvanatthaṃ idaṃ catukkaṃ veditabbaṃ –

このように有益と適正とを把握した者が、三十八の業処の中で自らの心にかなった業処と呼ばれる行境を把持して、托鉢の行境においてそれを持ったまま行くことが「行境正知」と呼ばれる。それを明らかにするために、この四つの組み合わせが知られるべきである――

Idhekacco bhikkhu harati, na paccāharati; ekacco paccāharati, na harati; ekacco pana neva harati, na paccāharati; ekacco harati ca, paccāharati cāti. Tattha yo bhikkhu divasaṃ caṅkamena nisajjāya ca āvaraṇīyehi dhammehi cittaṃ parisodhetvā tathā rattiyā paṭhamayāme, majjhimayāme seyyaṃ kappetvā pacchimayāmepi nisajjacaṅkamehi vītināmetvā pageva cetiyaṅgaṇabodhiyaṅgaṇavattaṃ katvā bodhirukkhe udakaṃ āsiñcitvā, pānīyaṃ paribhojanīyaṃ paccupaṭṭhapetvā ācariyupajjhāyavattādīni sabbāni khandhakavattāni samādāya vattati. So sarīraparikammaṃ katvā senāsanaṃ pavisitvā dve tayo pallaṅke usumaṃ gāhāpento kammaṭṭhānaṃ anuyuñjitvā bhikkhācāravelāyaṃ uṭṭhahitvā kammaṭṭhānasīseneva pattacīvaramādāya senāsanato nikkhamitvā kammaṭṭhānaṃ manasikarontova cetiyaṅgaṇaṃ gantvā, sace buddhānussatikammaṭṭhānaṃ hoti, taṃ avissajjetvāva cetiyaṅgaṇaṃ pavisati. Aññaṃ ce kammaṭṭhānaṃ hoti, sopānamūle ṭhatvā hatthena gahitabhaṇḍaṃ viya taṃ ṭhapetvā buddhārammaṇaṃ pītiṃ gahetvā cetiyaṅgaṇaṃ āruyha, mahantaṃ cetiyaṃ ce, tikkhattuṃ padakkhiṇaṃ katvā catūsu ṭhānesu vanditabbaṃ. Khuddakaṃ cetiyaṃ ce, tatheva padakkhiṇaṃ katvā aṭṭhasu ṭhānesu vanditabbaṃ. Cetiyaṃ vanditvā bodhiyaṅgaṇaṃ pattenāpi buddhassa bhagavato sammukhā viya nipaccākāraṃ dassetvā bodhi vanditabbā. So evaṃ cetiyañca bodhiñca vanditvā paṭisāmitaṭṭhānaṃ gantvā paṭisāmitabhaṇḍakaṃ hatthena gaṇhanto viya nikkhittakammaṭṭhānaṃ gahetvā gāmasamīpe kammaṭṭhānasīseneva cīvaraṃ pārupitvā gāmaṃ piṇḍāya pavisati. Atha naṃ manussā disvā ayyo no āgatoti paccuggantvā pattaṃ gahetvā āsanasālāya vā gehe vā nisīdāpetvā yāguṃ datvā yāva bhattaṃ na niṭṭhāti, tāva pāde dhovitvā telena makkhetvā purato te nisīditvā pañhaṃ vā pucchanti, dhammaṃ vā sotukāmā honti. Sacepi na kathāpenti, janasaṅgahatthaṃ dhammakathā nāma kātabbā yevāti aṭṭhakathācariyā vadanti. Dhammakathā hi kammaṭṭhānavinimuttā nāma natthi, tasmā kammaṭṭhānasīseneva dhammakathaṃ kathetvā kammaṭṭhānasīseneva āhāraṃ paribhuñjitvā anumodanaṃ katvā nivattiyamānehipi manussehi anugatova gāmato nikkhamitvā tattha te nivattetvā maggaṃ paṭipajjati.

ここに、ある比丘は(業処を)携えて行き、(得た果を)携えて帰らない。ある者は携えて帰り、携えて行かない。ある者は携えて行きもせず、携えて帰りもしない。ある者は携えて行き、携えて帰る。そこにおいて、ある比丘は昼間を行道と着席によって障礙となる法から心を清め、同様に夜の初夜にも清め、中夜には横臥し、後夜にも着席と行道によって過ごし、早朝に仏塔の庭と菩提樹の庭の義務(清掃)を果たし、菩提樹に水を注ぎ、飲料水と使用水を準備し、阿闍梨・和尚への義務など一切の犍度(律の諸規定)の義務を受持して実践する。かれは身繕いをして住居に入り、二、三度結跏趺坐して熱気(集中)を帯びさせ、業処に専念し、托鉢の時間に起ち上がり、業処を最優先として鉢と衣を取って住居を出て、業処を作意したまま仏塔の庭に行き、もし仏随念の業処であればそれを手放すことなく仏塔の庭に入る。もし他の業処であれば、階段の根元に立って手にした品物を置くようにそれを置き、仏陀を対象とする喜悦を抱いて仏塔の庭に登り、もし大仏塔であれば右回りに三度巡って四つの場所で礼拝すべきである。もし小さな仏塔であれば、同様に右回りに巡って八つの場所で礼拝すべきである。仏塔を礼拝して菩提樹の庭に達したときも、世尊の御前であるかのように謙虚な礼拝の姿を示して菩提樹を礼拝すべきである。かれはこのように仏塔と菩提樹を礼拝して(業処を)置いた場所へ行き、置いた品物を手で取るように、置いておいた業処を把持して、村の近くで業処を最優先として衣をまとい、托鉢のために村に入る。すると人々はかれを見て「私たちの尊者が来られた」と出迎え、鉢を受け取って集会堂あるいは家の中に座らせ、粥を与えて食事が終わるまでの間、足を洗い油を塗り、かれの前に座って問いを尋ねたり、法を聞くことを望んだりする。たとえ語らせなくとも、人々を導くために説法はなされるべきである、と注釈家たちは言う。実に説法は業処を離れたものはなく、それゆえに業処を最優先として説法をなし、業処を最優先として食事をいただき、随喜(感謝の説法)をなして、引き留めようとする人々に見送られながら村を出て、そこで人々を引き返させて道を進む。

Atha naṃ puretaraṃ nikkhamitvā bahigāme katabhattakiccā sāmaṇeradaharabhikkhū disvā paccuggantvā pattacīvaramassa gaṇhanti. Porāṇakabhikkhū kira amhākaṃ upajjhāyo ācariyoti na mukhaṃ oloketvā vattaṃ karonti, sampattaparicchedeneva karonti. Te taṃ pucchanti – ‘‘bhante, ete manussā tumhākaṃ kiṃ honti, mātipakkhato sambandhā pitipakkhato’’ti? Kiṃ disvā pucchathāti? Tumhesu etesaṃ pemaṃ bahumānanti. Āvuso, yaṃ mātāpitūhipi dukkaraṃ, taṃ ete amhākaṃ karonti, pattacīvarampi no etesaṃ santakameva, etesaṃ ānubhāvena neva bhaye bhayaṃ, na chātake chātakaṃ jānāma. Īdisā nāma amhākaṃ upakārino natthīti tesaṃ guṇe kathento gacchati. Ayaṃ vuccati harati na paccāharatīti.

すると、かれより先に出て村の外で食事を終えた沙弥や若い比丘たちがかれを見て出迎え、かれの鉢と衣を受け取る。昔の比丘たちは「私たちの和尚である、阿闍梨である」と顔色を見て義務を果たすのではなく、巡り会った範囲において義務を果たすのであった。かれらはその比丘に尋ねる。「尊者よ、あの人々はあなたにとって何者ですか、母方の親族ですか、父方の親族ですか」と。「何を根拠に尋ねるのか」と。「あなたに対するあの人々の愛情と尊敬を見てです」。「友よ、両親であってもなし難いことを、あの人々は私たちのためにしてくれている。鉢や衣もあの人たちの所有物であり、あの人たちの力によって恐れにおいて恐れを知らず、飢えにおいて飢えを知らない。これほどまでに私たちに恩恵を施してくれる者はいない」と、かれらの美徳を語りながら行く。これが「携えて行き、(果を)携えて帰らない」と言われる。

Yassa pana pageva vuttappakāraṃ vattapaṭipattiṃ karontassa kammajatejodhātu pajjalati, anupādinnakaṃ muñcitvā upādinnakaṃ gaṇhāti, sarīrato sedā muñcanti, kammaṭṭhānaṃ vīthiṃ nārohati, so pageva pattacīvaramādāya vegasā cetiyaṃ vanditvā gorūpānaṃ nikkhamanavelāyameva gāmaṃ yāgubhikkhāya pavisitvā yāguṃ labhitvā āsanasālaṃ gantvā pivati, athassa dvattikkhattuṃ ajjhoharaṇamatteneva kammajatejodhātu upādinnakaṃ muñcitvā anupādinnakaṃ gaṇhāti, ghaṭasatena nhāto viya tejodhātu pariḷāhanibbānaṃ patvā kammaṭṭhānasīsena yāguṃ paribhuñjitvā pattañca mukhañca dhovitvā antarābhatte kammaṭṭhānaṃ manasikatvā avasesaṭṭhāne piṇḍāya caritvā kammaṭṭhānasīsena āhārañca paribhuñjitvā tato paṭṭhāya poṅkhānupoṅkhaṃ upaṭṭhahamānaṃ kammaṭṭhānaṃ gahetvā āgacchati, ayaṃ vuccati paccāharati na haratīti. Edisā ca bhikkhū yāguṃ pivitvā vipassanaṃ ārabhitvā buddhasāsane arahattappattā nāma gaṇanapathaṃ vītivattā. Sīhaḷadīpeyeva tesu tesu gāmesu āsanasālāyaṃ vā na taṃ āsanamatthi, yattha yāguṃ pivitvā arahattappattā bhikkhū natthīti.

しかし、早朝から上述の義務の実践をなす者で、業から生じた火の元素(熱)が燃え盛り、非執受(体外のもの)を離れて執受(自己の肉体)を捉え、身体から汗が流れ、業処が心の軌道に乗らない者は、早朝に鉢と衣を取って速やかに仏塔を礼拝し、牛たちが出て行く時間に村へ粥の托鉢に入り、粥を得て集会堂に行って飲む。するとかれは二、三度飲み込んだだけで、業から生じた火の元素が執受を離れて非執受を捉え、百の瓶の水を浴びたかのように火の元素の熱苦しさが鎮まるのを得て、業処を最優先として粥をいただき、鉢と口を洗って、食前の間に業処を作意し、残りの場所で托鉢に巡り、業処を最優先として食事をいただき、そこから矢継ぎ早に現れる業処を把持して帰って来る。これが「携えて帰り、(初めには)携えて行かない」と言われる。そしてこのような比丘たちが粥を飲んでヴィパッサナーを始めて仏教において阿羅漢果に達した数は、数え切れないほどである。シンハラ島(スリランカ)のそれぞれの村の集会堂において、粥を飲んで阿羅漢果に達した比丘がいない座席はひとつとしてない。

Yo pana pamādavihārī hoti, nikkhittadhuro sabbavattāni bhinditvā pañcavidhacetokhīlavinibandhacitto viharanto – ‘‘kammaṭṭhānaṃ nāma atthī’’ti saññampi akatvā gāmaṃ piṇḍāya pavisitvā ananulomikena gihisaṃsaggena saṃsaṭṭho caritvā ca bhuñjitvā ca tuccho nikkhamati, ayaṃ vuccati neva harati na paccāharatīti.

しかし、怠惰に過ごし、修行の重責を投げ出し、一切の義務を破り、五つの心の荒野(疑惑など)に縛られた心で過ごし、「業処というものがある」と心に留めることさえなく托鉢のために村に入り、相応しくない在家との交わりに親しんで巡り、食べて空しく出て来る者、これが「携えて行きもせず、携えて帰りもしない」と言われる。

Yo panāyaṃ – ‘‘harati ca paccāharati cā’’ti vutto, so gatapaccāgatavattavaseneva veditabbo. Attakāmā hi kulaputtā sāsane pabbajitvā dasapi vīsampi tiṃsampi cattālīsampi paññāsampi satampi ekato vasantā katikavattaṃ katvā viharanti, ‘‘āvuso, tumhe na iṇaṭṭā, na bhayaṭṭā, na jīvikāpakatā pabbajitā, dukkhā muccitukāmā panettha pabbajitā, tasmā gamane uppannakilesaṃ gamaneyeva niggaṇhatha, tathā ṭhāne, nisajjāya, sayane uppannakilesaṃ sayaneva niggaṇhathā’’ti.

これに対して「携えて行き、携えて帰る」と説かれた者は、往復の義務(往復業処)の面から知られるべきである。自己の善を望む良家の子弟たちは、教えに出家して十人、二十人、三十人、四十人、五十人、百人と共に住まいながら、取り決めの規律を作って暮らす。「友よ、あなたがたは借金のためにではなく、恐怖のためにではなく、生活のために出家したのでもない。苦しみから脱することを望んでここに出家したのである。それゆえに歩行において生じた煩悩は歩行においてのみ制圧せよ。同様に立ち止まりにおいて、着席において、横臥において生じた煩悩はまさに横臥において制圧せよ」と。

Te evaṃ katikavattaṃ katvā bhikkhācāraṃ gacchantā aḍḍhausabhausabhaaḍḍhagāvutagāvutantaresu pāsāṇā honti, tāya saññāya kammaṭṭhānaṃ manasikarontāva gacchanti. Sace kassaci gamane kileso uppajjati, tattheva naṃ niggaṇhāti. Tathā asakkonto tiṭṭhati, athassa pacchato āgacchantopi tiṭṭhati. So ‘‘ayaṃ bhikkhu tuyhaṃ uppannavitakkaṃ jānāti, ananucchavikaṃ te eta’’nti attānaṃ paṭicodetvā vipassanaṃ vaḍḍhetvā tattheva ariyabhūmiṃ okkamati; tathā asakkonto nisīdati. Athassa pacchato āgacchantopi nisīdatīti soyeva nayo. Ariyabhūmiṃ okkamituṃ asakkontopi taṃ kilesaṃ vikkhambhetvā kammaṭṭhānaṃ manasikarontova gacchati, na kammaṭṭhānavippayuttena cittena pādaṃ uddharati, uddharati ce, paṭinivattitvā purimapadesaṃyeva eti. Ālindakavāsī mahāphussadevatthero viya.

かれらはこのように取り決めの規律を作って托鉢に行き、半ウスバ、一ウスバ、半ガーヴタ、一ガーヴタの間隔にある石を目印として、その意識をもって業処を作意しながら行く。もし誰かに歩行中に煩悩が生じたなら、まさにその場でそれを制圧する。そうすることができなければ立ち止まる。するとかれの後から来る者も立ち止まる。かれは「この比丘はお前に生じた雑念を知っている、これはお前に相応しくない」と自己を叱責し、ヴィパッサナーを増長させてまさにその場で聖者の境地に入る。そうすることができなければ座る。すると後から来る者も座る、というのも同様である。聖者の境地に入ることができなくとも、その煩悩を抑伏して業処を作意しながら進み、業処を離れた心で足を踏み出すことはない。もし踏み出したなら、引き返して元の場所に戻る。アーリンダカに住むマハーアッサグッタ長老のように。

So kira ekūnavīsativassāni gatapaccāgatavattaṃ pūrento eva vihāsi, manussāpi addasaṃsu antarāmagge kasantā ca vapantā ca maddantā ca kammāni ca karontā theraṃ tathāgacchantaṃ disvā – ‘‘ayaṃ thero punappunaṃ nivattitvā gacchati, kinnu kho maggamūḷho, udāhu kiñci pamuṭṭho’’ti samullapanti. So taṃ anādiyitvā kammaṭṭhānayuttacitteneva samaṇadhammaṃ karonto vīsativassabbhantare arahattaṃ pāpuṇi, arahattappattadivase cassa caṅkamanakoṭiyaṃ adhivatthā devatā aṅgulīhi dīpaṃ ujjāletvā aṭṭhāsi. Cattāropi mahārājāno sakko ca devānamindo brahmā ca sahampati upaṭṭhānaṃ agamaṃsu. Tañca obhāsaṃ disvā vanavāsī mahātissatthero taṃ dutiyadivase pucchi – ‘‘rattibhāge āyasmato santike obhāso ahosi, kiṃ so obhāso’’ti? Thero vikkhepaṃ karonto obhāso nāma dīpobhāsopi hoti, maṇiobhāsopīti evamādimāha. Tato ‘paṭicchādetha tumhe’ti nibaddho ‘āmā’ti paṭijānitvā ārocesi. Kāḷavallimaṇḍapavāsī mahānāgatthero viya ca.

かれは実に十九年の間、往復の義務を満たしてこのように暮らした。道中で耕作し、種をまき、脱穀し、仕事をしている人々も、長老がそのように行くのを見て、「この長老は何度も引き返して行くが、道に迷ったのだろうか、それとも何か忘れ物をしたのだろうか」と語り合っていた。かれはそれを気に留めることなく、業処を結びつけた心で沙門の法を行い、二十年の中に阿羅漢果に達した。そしてかれが阿羅漢果に達した日、歩行路の端に宿る神が指で灯火を灯して立っていた。四天王も、神々の主である帝釈天も、娑婆世界の主である梵天も給仕に訪れた。そしてその光明を見て、森に住むマハッティッサ長老が翌日かれに尋ねた。「夜に尊者の御元に光明がありましたが、あの光明は何でしたか」と。長老は話を逸らそうとして「光明とは灯火の光もあり、宝石の光もある」などと語った。それから「内密にしてください」と懇願され、「そうしよう」と約束して伝えた。カーラヴァッリマンダパに住むマハーナーガ長老のように。

Sopi kira gatapaccāgatavattaṃ pūrento – paṭhamaṃ tāva bhagavato mahāpadhānaṃ pūjessāmīti sattavassāni ṭhānacaṅkamameva adhiṭṭhāsi. Puna soḷasavassāni gatapaccāgatavattaṃ pūretvā arahattaṃ pāpuṇi. So kammaṭṭhānayutteneva cittena pādaṃ uddharanto, viyuttena uddhaṭe paṭinivattento gāmasamīpaṃ gantvā ‘‘gāvī nu pabbajito nū’’ti āsaṅkanīyapadese ṭhatvā cīvaraṃ pārupitvā kacchakantarato udakena pattaṃ dhovitvā udakagaṇḍūsaṃ karoti. Kiṃ kāraṇā? Mā me bhikkhaṃ dātuṃ vā vandituṃ vā āgate manusse ‘dīghāyukā hothā’ti vacanamattenāpi kammaṭṭhānavikkhepo ahosīti. ‘‘Ajja, bhante, katimī’’ti divasaṃ vā bhikkhugaṇanaṃ vā pañhaṃ vā pucchito pana udakaṃ gilitvā āroceti. Sace divasādīni pucchakā na honti, nikkhamanavelāya gāmadvāre niṭṭhubhitvāva yāti.

かれもまた往復の義務を満たし、まず世尊の大精進を供養しようと七年間、直立と歩行のみを決意した。さらに十六年間、往復の義務を満たして阿羅漢果に達した。かれは業処を結びつけた心でのみ足を踏み出し、離れた状態で踏み出したなら引き返し、村の近くに行って「牛か、出家者か」と疑われるような場所に立って衣をまとい、脇の帯の間から水を取って鉢を洗い、水を含んで口をすすぐ。何のためか。「私に布施をしようと、あるいは礼拝しようと近づいて来た人々に対して『長寿であれ』という言葉だけでも業処の散乱が生じないように」と。「尊者よ、今日は何日ですか」と日や、比丘の点呼や、問いを尋ねられたときには、水を飲み込んで告げる。もし日などを尋ねる者がいなければ、出る時に村の門で吐き出して行く。

Kalambatitthavihāre vassūpagatā paññāsabhikkhū viya ca. Te kira āsaḷhipuṇṇamāyaṃ katikavattaṃ akaṃsu – ‘‘arahattaṃ appatvā aññamaññaṃ nālapissāmā’’ti, gāmañca piṇḍāya pavisantā udakagaṇḍūsaṃ katvā pavisiṃsu. Divasādīsu pucchitesu vuttanayeneva paṭipajjiṃsu. Tattha manussā niṭṭhubhanaṃ disvā jāniṃsu – ‘‘ajjeko āgato, ajja dve’’ti. Evañca cintesuṃ – ‘‘kinnu kho ete amhehiyeva saddhiṃ na sallapanti, udāhu aññamaññampi. Sace aññamaññampi na sallapanti, addhā vivādajātā bhavissanti. Etha ne aññamaññaṃ khamāpessāmā’’ti, sabbe vihāraṃ gantvā paññāsāya bhikkhūsu dvepi bhikkhū ekokāse nāddasaṃsu. Tato yo tesu cakkhumā puriso, so āha – ‘‘na bho kalahakārakānaṃ vasanokāso īdiso hoti, susammaṭṭhaṃ cetiyaṅgaṇabodhiyaṅgaṇaṃ, sunikkhittā sammajjaniyo, sūpaṭṭhapitaṃ pānīyaṃ paribhojanīya’’nti, te tatova nivattā. Tepi bhikkhū anto temāseyeva arahattaṃ patvā mahāpavāraṇāya visuddhipavāraṇaṃ pavāresuṃ.

カランバティッタ寺に雨安居に入った五十人の比丘たちのように。かれらはアサールヒ月の満月の日に「阿羅漢果に達することなく互いに話すことはしない」と取り決めの規律を作り、村へ托鉢に入る際には水を含んで入った。日などを尋ねられた際には上述の方法に従って対応した。そこにおいて人々は吐き出された水を見て、「今日は一人が来られた、今日は二人が来られた」と知った。そしてこう考えた。「この方々は私たちとだけ話さないのか、それとも互いにも話さないのだろうか。もし互いにも話さないのなら、きっと諍いが生じているに違いない。さあ、かれらを互いに和解させよう」と、全員が寺へ行ったが、五十人の比丘のうち二人として同じ場所にいるのを見出さなかった。すると、その中で慧眼ある男が言った。「皆さん、争いをする者たちの住まう場所がこのようであるはずがありません。仏塔の庭も菩提樹の庭も見事に掃き清められ、箒はきちんと片付けられ、飲料水や使用水も見事に準備されています」と。人々はそこから引き返した。それらの比丘たちも三ヶ月の間に阿羅漢果に達し、大自恣の日に清浄の自恣(清浄なる告白)を行った。

Evaṃ kāḷavallimaṇḍapavāsī mahānāgatthero viya, kalambatitthavihāre vassūpagatabhikkhū viya ca kammaṭṭhānayutteneva cittena pādaṃ uddharanto gāmasamīpaṃ gantvā udakagaṇḍūsaṃ katvā vīthiyo sallakkhetvā, yattha surāsoṇḍadhuttādayo kalahakārakā caṇḍahatthiassādayo vā natthi, taṃ vīthiṃ paṭipajjati. Tattha ca piṇḍāya caramāno na turitaturito viya javena gacchati. Na hi javena piṇḍapātiyadhutaṅgaṃ nāma kiñci atthi. Visamabhūmibhāgappattaṃ pana udakasakaṭaṃ viya niccalo hutvā gacchati. Anugharaṃ paviṭṭho ca dātukāmaṃ vā adātukāmaṃ vā sallakkhetvā tadanurūpaṃ kālaṃ āgamento bhikkhaṃ paṭilabhitvā ādāya antogāme vā bahigāme vā vihārameva vā āgantvā yathā phāsuke patirūpe okāse nisīditvā kammaṭṭhānaṃ manasikaronto āhāre paṭikūlasaññaṃ upaṭṭhapetvā akkhabbhañjana – vaṇalepanaputtamaṃsūpamavasena paccavekkhanto aṭṭhaṅgasamannāgataṃ āhāraṃ āhāreti, neva davāya na madāya na maṇḍanāya na vibhūsanāya…pe… bhuttāvī ca udakakiccaṃ katvā muhuttaṃ bhattakilamathaṃ paṭippassambhetvā yathā purebhattaṃ, evaṃ pacchābhattaṃ purimayāmaṃ pacchimayāmañca kammaṭṭhānameva manasi karoti, ayaṃ vuccati harati ca paccāharati cāti.

このように、カーラヴァッリマンダパに住むマハーナーガ長老のように、またカランバティッタ寺に雨安居に入った比丘たちのように、業処を結びつけた心でのみ足を踏み出し、村の近くに行って口に水を含み、通りを観察して、酒飲みや道楽者などの争いを起こす者や荒々しい象や馬などがいない通りを進む。そこにおいて托鉢に巡る際にも、急ぎ慌てるように速足で行くことはない。実に速足で行く托鉢行者(頭陀行者)などどこにもいない。凹凸のある土地を行く水車のように揺るぎなく落ち着いて行く。そして一軒一軒に入り、与えたいと思っているか与えたくないと思っているかを観察して、それに応じた時間を待ち、托鉢の糧を得てそれを取り、村の中あるいは村の外、あるいは寺院に戻って、心地よく適した場所に座り、業処を作意し、食に対する嫌悪の想い(食厭想)を現前させ、車軸への油差し、傷口への塗薬、我が子の肉の譬えに基づいて省察しながら、八つの支分を具足した食事を摂取する。戯れのためではなく、誇りのためではなく、装飾のためではなく、美化のためではなく……中略……そして食べ終えて水による清めをなし、しばし食事の疲労を鎮めて、食前と同様に食後にも、初夜にも後夜にも業処のみを作意する。これが「携えて行き、携えて帰る」と言われる。

Idaṃ pana haraṇapaccāharaṇasaṅkhātaṃ gatapaccāgatavattaṃ pūrento yadi upanissayasampanno hoti, paṭhamavaye eva arahattaṃ pāpuṇāti. No ce paṭhamavaye pāpuṇāti, atha majjhimavaye; no ce majjhimavaye pāpuṇāti, atha maraṇasamaye; no ce maraṇasamaye pāpuṇāti, atha devaputto hutvā; no ce devaputto hutvā pāpuṇāti, anuppanne buddhe nibbatto paccekabodhiṃ sacchikaroti. No ce paccekabodhiṃ sacchikaroti, atha buddhānaṃ sammukhībhāve khippābhiñño hoti; seyyathāpi thero bāhiyo dārucīriyo mahāpañño vā, seyyathāpi thero sāriputto mahiddhiko vā, seyyathāpi thero mahāmoggallāno dhutavādo vā, seyyathāpi thero mahākassapo dibbacakkhuko vā, seyyathāpi thero anuruddho vinayadharo vā, seyyathāpi thero upāli dhammakathiko vā, seyyathāpi thero puṇṇo mantāṇiputto āraññiko vā, seyyathāpi thero revato bahussuto vā, seyyathāpi thero ānando bhikkhākāmo vā, seyyathāpi thero rāhulo buddhaputtoti. Iti imasmiṃ catukke yvāyaṃ harati ca paccāharati ca, tassa gocarasampajaññaṃ sikhāpattaṃ hoti.

しかしながら、この行往復返と称される往復義務を果たす者が、もし勝縁を具足しているならば、初年にして阿羅漢果に達する。もし初年に達しなければ、中年に。もし中年に達しなければ、臨終の時に。もし臨終の時に達しなければ、天子となって。もし天子となって達しなければ、諸仏が現れない世に生まれて辟支仏(独覚)の悟りを現証する。もし辟支仏の悟りを現証しなければ、諸仏の御前において速疾神通の者となる。たとえばバーヒヤ・ダールチーリヤ長老のように、あるいは大智慧のサーリプッタ(舎利弗)長老のように、あるいは大神通のマハーモッガッラーナ(大目犍連)長老のように、あるいは頭陀行を説くマハーカッサパ(大迦葉)長老のように、あるいは天眼を有するアヌルッダ(阿那律)長老のように、あるいは持律のウパーリ(優波離)長老のように、あるいは説法者のプンナ・マンターニプッタ(満慈子)長老のように、あるいは森林に住むレーヴァタ長老のように、あるいは多聞のアーナンダ(阿難)長老のように、あるいは修学を望む仏子ラーフラ長老のように。このように、この四法において、かの往きかつ復る者は、その境域正知が頂点に達しているのである。

Abhikkamādīsu pana asammuyhanaṃ asammohasampajaññaṃ, taṃ evaṃ veditabbaṃ – idha bhikkhu abhikkamanto vā paṭikkamanto vā yathā andhabālaputhujjanā abhikkamādīsu – ‘‘attā abhikkamati, attanā abhikkamo nibbattito’’ti vā, ‘‘ahaṃ abhikkamāmi, mayā abhikkamo nibbattito’’ti vā sammuyhanti, tathā asammuyhanto ‘‘abhikkamāmī’’ti citte uppajjamāne teneva cittena saddhiṃ cittasamuṭṭhānā vāyodhātu viññattiṃ janayamānā uppajjati. Iti cittakiriyavāyodhātuvipphāravasena ayaṃ kāyasammato aṭṭhisaṅghāto abhikkamati. Tassevaṃ abhikkamato ekekapāduddharaṇe pathavīdhātu āpodhātūti dve dhātuyo omattā honti mandā, itarā dve adhimattā honti balavatiyo; tathā atiharaṇavītiharaṇesu. Vossajjane tejodhātu vāyodhātūti dve dhātuyo omattā honti mandā, itarā dve adhimattā balavatiyo, tathā sannikkhepanasannirujjhanesu. Tattha uddharaṇe pavattā rūpārūpadhammā atiharaṇaṃ na pāpuṇanti, tathā atiharaṇe pavattā vītiharaṇaṃ, vītiharaṇe pavattā vossajjanaṃ, vossajjane pavattā sannikkhepanaṃ, sannikkhepane pavattā sannirujjhanaṃ na pāpuṇanti. Tattha tattheva pabbaṃ pabbaṃ sandhi sandhi odhi odhi hutvā tattakapāle pakkhittatilāni viya paṭapaṭāyantā bhijjanti. Tattha ko eko abhikkamati, kassa vā ekassa abhikkamanaṃ? Paramatthato hi dhātūnaṃyeva gamanaṃ, dhātūnaṃ ṭhānaṃ, dhātūnaṃ nisajjanaṃ, dhātūnaṃ sayanaṃ. Tasmiṃ tasmiṃ koṭṭhāse saddhiṃ rūpena.

前進等において惑乱しないことが不惑正知であり、それは次のように知られるべきである。すなわち、ここに比丘が前進しあるいは後退するとき、愚鈍な凡夫たちが前進等において『我(アートマン)が前進する、我によって前進が生ぜしめられた』とか、『私が前進する、私によって前進が生ぜしめられた』などと惑乱するのに対し、そのように惑乱することなく、『前進しよう』という心が生起するとき、まさにその心とともに、心より生ずる風界が表色を生じさせつつ生起する。このように心の作用である風界の拡がりによって、この身と称される骨の集積が前進する。そのように前進する彼において、一歩一歩の脚の挙揚においては地界と水界の二界は微弱で劣勢であり、他の二界(火界と風界)が強勢で卓越している。伸展と前進においても同様である。下垂においては火界と風界の二界が微弱で劣勢であり、他の二界(地界と水界)が強勢で卓越している。着地と静止においても同様である。そこにおいて、挙揚において生起した色法・非色法は伸展に達せず、伸展において生起したものは前進に達せず、前進において生起したものは下垂に達せず、下垂において生起したものは着地に達せず、着地において生起したものは静止に達しない。そこそこの節々、関節ごと、区分ごとに、熱した鉄板の上に投じられた胡麻の種のように、パチパチと音を立てて破滅していく。そこにおいて、誰か一人が前進しているのだろうか。あるいは誰か一人の前進があるのだろうか。勝義においては、諸界の運行であり、諸界の静止であり、諸界の着座であり、諸界の臥息にほかならない。それぞれの部分において、色とともに。

Aññaṃ uppajjate cittaṃ, aññaṃ cittaṃ nirujjhati;

「一つの心が生起し、別の心が滅する。

Avīcimanusambandho, nadīsotova vattatīti.

間断なき連続として、河の流れのように生起する」と。

Evaṃ abhikkamādīsu asammuyhanaṃ asammohasampajaññaṃ nāmāti.

このように前進等において惑乱しないことが、不惑正知と呼ばれる。

Niṭṭhito abhikkante paṭikkante sampajānakārī hotīti padassa attho.

「前進し後退するに正知をもってなす」という句の意味は完了した。

Ālokite vilokiteti ettha pana ālokitaṃ nāma purato pekkhaṇaṃ. Vilokitaṃ nāma anudisāpekkhaṇaṃ. Aññānipi heṭṭhā upari pacchato pekkhaṇavasena olokitaullokitāpalokitāni nāma honti, tāni idha na gahitāni. Sāruppavasena pana imāneva dve gahitāni, iminā vā mukhena sabbānipi tāni gahitānevāti.

「注視し見回すに」において、注視とは正面を見ることである。見回すとは周囲の諸方向を見ることである。下や上や後方を見ることに応じて、俯視・仰視・顧視などと呼ばれる他の見方もあるが、それらはここでは挙げられていない。しかし適儀性に従ってこの二つのみが挙げられたのであり、あるいはこの方法によってそれらすべてが挙げられたと知るべきである。

Tattha ‘‘ālokessāmī’’ti citte uppanne cittavaseneva anoloketvā atthapariggaṇhanaṃ sātthakasampajaññaṃ, taṃ āyasmantaṃ nandaṃ kāyasakkhiṃ katvā veditabbaṃ. Vuttañhetaṃ bhagavatā – ‘‘sace, bhikkhave, nandassa puratthimā disā āloketabbā hoti, sabbaṃ cetasā samannāharitvā nando puratthimaṃ disaṃ āloketi – ‘evaṃ me puratthimaṃ disaṃ ālokayato na abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti (a. ni. 8.9). Sace, bhikkhave, nandassa pacchimā disā…pe… uttarā disā…pe… dakkhiṇā disā…pe… uddhaṃ…pe… adho…pe… anudisā anuviloketabbā hoti, sabbaṃ cetasā samannāharitvā nando anudisaṃ anuviloketi – ‘evaṃ me anudisaṃ anuvilokayato na abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hotī’’ti.

その中で、「注視しよう」という心が生じたとき、心の欲するままに見るのではなく、利益を把持することが有益正知である。それは尊者ナンダを証人として知られるべきである。世尊は次のように仰せられた。「比丘たちよ、もしナンダが東方を注視すべきであれば、ナンダは心にすべてを配慮して、『このように私が東方を注視するとき、貪欲や憂愁などの悪しき不善の法が流れ込むことはないであろう』と東方を注視する。かくして彼はそこにおいて正知である。(増支部8.9)比丘たちよ、もしナンダが西方を……乃至……北方を……乃至……南方を……乃至……上方を……乃至……下方を……乃至……四維の方向を見回すべきであれば、ナンダは心にすべてを配慮して、『このように私が四維の方向を見回すとき、貪欲や憂愁などの悪しき不善の法が流れ込むことはないであろう』と四維の方向を見回す。かくして彼はそこにおいて正知である」と。

Api ca idhāpi pubbe vuttacetiyadassanādivaseneva sātthakatā ca sappāyatā ca veditabbā, kammaṭṭhānassa pana avijahanameva gocarasampajaññaṃ. Tasmā ettha khandhadhātuāyatanakammaṭṭhānikehi attano kammaṭṭhānavaseneva, kasiṇādikammaṭṭhānikehi vā pana kammaṭṭhānasīseneva ālokanaṃ vilokanaṃ kātabbaṃ. Abbhantare attā nāma āloketā vā viloketā vā natthi, ‘ālokessāmī’ti pana citte uppajjamāne teneva cittena saddhiṃ cittasamuṭṭhānā vāyodhātu viññattiṃ janayamānā uppajjati. Iti cittakiriyavāyodhātuvipphāravasena heṭṭhimaṃ akkhidalaṃ adho sīdati, uparimaṃ uddhaṃ laṅgheti. Koci yantakena vivaranto nāma natthi. Tato cakkhuviññāṇaṃ dassanakiccaṃ sādhentaṃ uppajjatīti evaṃ pajānanaṃ panettha asammohasampajaññaṃ nāma. Api ca mūlapariññā āgantukatāva kālikabhāvavasena pettha asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ. Mūlapariññāvasena tāva –

さらにここでも、前述の仏塔の参拝等に従って、有益性と適宜性が知られるべきである。業処を捨てないことこそが境域正知である。したがってここでは、蘊・界・処を業処とする者は自らの業処に従って、あるいは遍(カシナ)等を業処とする者は業処の要領に従って、注視や見回しをなすべきである。内なる我(アートマン)として注視する者や見回す者は存在せず、「注視しよう」という心が生起するとき、まさにその心とともに、心より生ずる風界が表色を生じさせつつ生起する。このように心の作用である風界の拡がりによって、下の瞼は下方に沈み、上の瞼は上方に上がる。何者かが機械仕掛けで開いているわけではない。そこから眼識が見る作用を果たしつつ生起する、とこのように了知することが、ここでの不惑正知と呼ばれる。さらに、根本の遍知、客客性、無常性(一時的であること)に従っても、ここでの不惑正知は知られるべきである。まず根本の遍知に従えば――

Bhavaṅgāvajjanañceva, dassanaṃ sampaṭicchanaṃ;

「有分と作意(引導)、見る作用(見)、受け入れ(領受)、

Santīraṇaṃ voṭṭhabbanaṃ, javanaṃ bhavati sattamaṃ.

推度(決定)、確定(確定)があり、速行は第七となる」

Tattha bhavaṅgaṃ upapattibhavassa aṅgakiccaṃ sādhayamānaṃ pavattati, taṃ āvaṭṭetvā kiriyamanodhātu āvajjanakiccaṃ sādhayamānā, taṃnirodhā cakkhuviññāṇaṃ dassanakiccaṃ sādhayamānaṃ, taṃnirodhā vipākamanodhātu sampaṭicchanakiccaṃ sādhayamānā, taṃnirodhā vipākamanoviññāṇadhātu santīraṇakiccaṃ sādhayamānā, taṃnirodhā kiriyamanoviññāṇadhātu voṭṭhabbanakiccaṃ sādhayamānā, taṃnirodhā sattakkhattuṃ javanaṃ javati. Tattha paṭhamajavanepi – ‘‘ayaṃ itthī, ayaṃ puriso’’ti rajjanadussanamuyhanavasena ālokitavilokitaṃ nāma na hoti. Dutiyajavanepi…pe… sattamajavanepi. Etesu pana yuddhamaṇḍale yodhesu viya heṭṭhupariyavasena bhijjitvā patitesu – ‘‘ayaṃ itthī, ayaṃ puriso’’ti rajjanādivasena ālokitavilokitaṃ hoti. Evaṃ tāvettha mūlapariññāvasena asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ.

そこにおいて有分心は受生存在の支分としての役目を果たしつつ継続し、それを転換して唯作の意界が作意の役目を果たし、その滅によって眼識が見る役目を果たし、その滅によって異熟の意界が受け入れの役目を果たし、その滅によって異熟の意識界が推度の役目を果たし、その滅によって唯作の意識界が確定の役目を果たし、その滅によって七回、速行が速行する。そこでは最初の速行においても、「これは女である、これは男である」と愛着し、嫌悪し、惑乱することによる注視や見回しというものはない。第二の速行においても……乃至……第七の速行においても同様である。しかし、戦場における戦士たちのように、これらが順次に滅びて倒れたとき、「これは女である、これは男である」と愛着等による注視や見回しが生じる。このように、まずは根本の遍知によって不惑正知が知られるべきである。

Cakkhudvāre pana rūpe āpāthamāgate bhavaṅgacalanato uddhaṃ sakakiccanipphādanavasena āvajjanādīsu uppajjitvā niruddhesu avasāne javanaṃ uppajjati, taṃ pubbe uppannānaṃ āvajjanādīnaṃ gehabhūte cakkhudvāre āgantukapuriso viya hoti. Tassa yathā paragehe kiñci yācituṃ paviṭṭhassa āgantukapurisassa gehassāmikesu tuṇhīmāsinesu āṇākaraṇaṃ na yuttaṃ, evaṃ āvajjanādīnaṃ gehabhūte cakkhudvāre āvajjanādīsupi arajjantesu adussantesu amuyhantesu ca rajjanadussanamuyhanaṃ ayuttanti evaṃ āgantukabhāvavasena asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ.

眼門において色(対象)が領域に入ったとき、有分心の動揺から後、それぞれの役目を達成することに従って作意等の心が起滅した最後に、速行が生起する。それは、先に生じた作意等にとっての家屋である眼門における、客人のようなものである。他人の家に何らかの請い求めのために立ち入った客人たる男が、家の主たちが沈黙して座っているのに、あれこれ命令するのが妥当でないように、作意等の家屋である眼門において、作意等においてさえ愛着せず、嫌悪せず、惑乱しないのに、愛着し、嫌悪し、惑乱することは妥当でない、とこのように客客性に従って不惑正知が知られるべきである。

Yāni panetāni cakkhudvāre voṭṭhabbanapariyosānāni cittāni uppajjanti, tāni saddhiṃ sampayuttadhammehi tattha tattheva bhijjanti, aññamaññaṃ na passantīti, ittarāni tāvakālikāni honti. Tattha yathā ekasmiṃ ghare sabbesu mānusakesu matesu avasesassa ekassa taṅkhaṇaññeva maraṇadhammassa na yuttā naccagītādīsu abhirati nāma. Evameva ekadvāre sasampayuttesu āvajjanādīsu tattha tattheva matesu avasesassa taṅkhaṇeyeva maraṇadhammassa javanassāpi rajjanadussanamuyhanavasena abhirati nāma na yuttāti. Evaṃ tāvakālikabhāvavasena asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ.

眼門において確定に至るまでに生起するこれらの心は、相応する諸法とともにその場その場で滅び、互いを見ることもなく、儚く一時的なものである。そこにおいて、一つの家で全ての人間が死に絶えたとき、残された唯一の人間もまさにその瞬間に死すべき定めであるならば、歌舞や音楽等に歓喜することが妥当でないように、まさにそのように、一門において相応法を伴う作意等がその場その場で死に絶えたとき、残されたまさにその瞬間に死すべき定めである速行にとっても、愛着し、嫌悪し、惑乱することによって歓喜することは妥当でない。このように一時的であること(無常性)に従って不惑正知が知られるべきである。

Api ca khandhāyatanadhātupaccayapaccavekkhaṇavasena petaṃ veditabbaṃ. Ettha hi cakkhu ceva rūpā ca rūpakkhandho, dassanaṃ viññāṇakkhandho, taṃsampayuttā vedanā vedanākkhandho, saññā saññākkhandho, phassādikā saṅkhārakkhandho. Evametesaṃ pañcannaṃ khandhānaṃ samavāye ālokanavilokanaṃ paññāyati. Tattha ko eko āloketi, ko viloketi?

さらに、蘊・処・界・縁の省察によっても、これは知られるべきである。実にここでは、眼と色(物質的対象)は色蘊であり、見ることは識蘊であり、それに相応する受は受蘊であり、想は想蘊であり、触などは行蘊である。このようにこれら五蘊の集会において、注視や見回しが知られる。そこにおいて、誰か一人が注視し、誰が見回すというのか。

Tathā cakkhu cakkhāyatanaṃ, rūpaṃ rūpāyatanaṃ, dassanaṃ manāyatanaṃ, vedanādayo sampayuttadhammā dhammāyatanaṃ. Evametesaṃ catunnaṃ āyatanānaṃ samavāye ālokanavilokanaṃ paññāyati. Tattha ko eko āloketi, ko viloketi?

同様に、眼は眼処、色は色処、見ることは意処、受などの相応法は法処である。このようにこれら四処の集会において、注視や見回しが知られる。そこにおいて、誰か一人が注視し、誰が見回すというのか。

Tathā cakkhu cakkhudhātu, rūpaṃ rūpadhātu, dassanaṃ cakkhuviññāṇadhātu, taṃsampayuttā vedanādayo dhammā dhammadhātu. Evametāsaṃ catunnaṃ dhātūnaṃ samavāye ālokanavilokanaṃ paññāyati. Tattha ko eko āloketi, ko viloketi?

同様に、眼は眼界、色は色界、見ることは眼識界、それに相応する受などの法は法界である。このようにこれら四界の集会において、注視や見回しが知られる。そこにおいて、誰か一人が注視し、誰が見回すというのか。

Tathā cakkhu nissayapaccayo, rūpā ārammaṇapaccayo, āvajjanaṃ anantarasamanantarūpanissayanatthivigatapaccayo, āloko upanissayapaccayo, vedanādayo sahajātapaccayo. Evametesaṃ paccayānaṃ samavāye ālokanavilokanaṃ paññāyati. Tattha ko eko āloketi, ko viloketīti? Evamettha khandhāyatanadhātupaccayapaccavekkhaṇavasenapi asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ.

同様に、眼は依止縁であり、色は所縁縁であり、作意は無間縁・等無間縁・親依止縁・無有縁・離去縁であり、光は親依止縁であり、受などは倶生縁である。このようにこれらの諸縁の集会において、注視や見回しが知られる。そこにおいて、誰か一人が注視し、誰が見回すというのか。このようにここにおいて、蘊・処・界・縁の省察によっても不惑正知が知られるべきである。

Samiñjite pasāriteti pabbānaṃ samiñjanapasāraṇe. Tattha cittavaseneva samiñjanapasāraṇaṃ akatvā hatthapādānaṃ samiñjanapasāraṇapaccayā atthānatthaṃ pariggaṇhitvā atthapariggaṇhanaṃ sātthakasampajaññaṃ. Tattha hatthapāde aticiraṃ samiñjetvā vā pasāretvā vā ṭhitassa khaṇe khaṇe vedanā uppajjati, cittaṃ ekaggataṃ na labhati, kammaṭṭhānaṃ paripatati, visesaṃ nādhigacchati. Kāle samiñjentassa kāle pasārentassa pana tā vedanā nuppajjanti, cittaṃ ekaggaṃ hoti, kammaṭṭhānaṃ phātiṃ gacchati, visesamadhigacchatīti, evaṃ atthānatthapariggaṇhanaṃ veditabbaṃ.

「屈伸するに」とは、関節の屈曲と伸展においてである。そこにおいて、心の欲するままに屈伸するのではなく、手足の屈伸によって生じる利害を考慮して利益を把持することが、有益正知である。そこにおいて、手足を過度に長く屈曲させ、あるいは伸展させてとどまる者には、刹那刹那に苦痛が生じ、心は集中を得ず、業処は崩壊し、卓越した境地を達成しない。しかし、時に応じて屈曲し、時に応じて伸展する者には、それらの苦痛は生じず、心は集中し、業処は増進し、卓越した境地を達成する、とこのように利害の把持が知られるべきである。

Atthe pana satipi sappāyāsappāyaṃ pariggaṇhitvā sappāyapariggaṇhanaṃ sappāyasampajaññaṃ. Tatrāyaṃ nayo –

利益があるとしても、適・不適を考慮して適宜なものを把持することが、適宜正知である。そこには次のような準則がある――

Mahācetiyaṅgaṇe kira daharabhikkhū sajjhāyaṃ gaṇhanti, tesaṃ piṭṭhipassesu daharabhikkhuniyo dhammaṃ suṇanti. Tatreko daharo hatthaṃ pasārento kāyasaṃsaggaṃ patvā teneva kāraṇena gihī jāto. Aparo bhikkhu pādaṃ pasārento aggimhi pasāresi, aṭṭhimāhacca pādo jhāyi. Aparo vammike pasāresi, so āsīvisena ḍaṭṭho. Aparo cīvarakuṭidaṇḍake pasāresi, taṃ maṇisappo ḍaṃsi. Tasmā evarūpe asappāye apasāretvā sappāye pasāretabbaṃ. Idamettha sappāyasampajaññaṃ.

大仏塔の境内で年若い比丘たちが読誦を学んでおり、彼らの背後で年若い比丘尼たちが教えを聴いていた。そこで一人の若い比丘が手を伸ばしたところ、身体の接触を生じ、まさにその原因によって還俗した。別の比丘は足を伸ばしたところ、火の中に伸ばしてしまい、骨に達するまで足が焼けた。別の比丘は蟻塚に伸ばしたところ、毒蛇に噛まれた。別の比丘は僧坊の垂木に伸ばしたところ、毒蛇に噛まれた。それゆえ、このような不適な場所においては伸ばさず、適した場所において伸ばすべきである。これがここでの適宜正知である。

Gocarasampajaññaṃ pana mahātheravatthunā dīpetabbaṃ – mahāthero kira divāṭhāne nisinno antevāsikehi saddhiṃ kathayamāno sahasā hatthaṃ samiñjetvā puna yathāṭhāne ṭhapetvā saṇikaṃ samiñjesi. Taṃ antevāsikā pucchiṃsu – ‘‘kasmā, bhante, sahasā hatthaṃ samiñjitvā puna yathāṭhāne ṭhapetvā saṇikaṃ samiñjiyitthā’’ti? Yato paṭṭhāyāhaṃ, āvuso, kammaṭṭhānaṃ manasikātuṃ āraddho, na me kammaṭṭhānaṃ muñcitvā hattho samiñjitapubbo, idāni pana me tumhehi saddhiṃ kathayamānena kammaṭṭhānaṃ muñcitvā samiñjito. Tasmā puna yathāṭhāne ṭhapetvā samiñjesinti. Sādhu, bhante, bhikkhunā nāma evarūpena bhavitabbanti. Evametthāpi kammaṭṭhānāvijahanameva gocarasampajaññanti veditabbaṃ.

境域正知については、大長老の故事によって明らかにされるべきである。大長老が昼の居所に座し、弟子たちとともに語らっていたとき、不意に手を屈曲させ、再び元の位置に戻してから静かに屈曲させた。弟子たちが尋ねた。「大徳よ、なぜ不意に手を屈曲させ、再び元の位置に戻してから静かに屈曲されたのですか」「友らよ、私が業処を作意し始めて以来、業処を離れて手が屈曲したことはかつてなかった。しかし今、あなた方と語らっている間に、業処を離れて屈曲してしまった。それゆえ再び元の位置に戻してから屈曲させたのだ」「素晴らしいことです、大徳よ。比丘たる者はまさにこのようであるべきです」と。このようにここでも、業処を捨てないことこそが境域正知であると知るべきである。

Abbhantare attā nāma koci samiñjento vā pasārento vā natthi, vuttappakāracittakiriyavāyodhātuvipphārena pana suttākaḍḍhanavasena dāruyantassa hatthapādalacalanaṃ viya samiñjanapasāraṇaṃ hotīti evaṃ parijānanaṃ panettha asammohasampajaññanti veditabbaṃ.

内なる我(アートマン)として屈伸させる者は存在せず、前述のような心の作用である風界の拡がりによって、糸を引くことによる操り人形の手足の動きのように屈伸が生じる、とこのように了知することが、ここでの不惑正知であると知るべきである。

Saṅghāṭipattacīvaradhāraṇeti ettha saṅghāṭicīvarānaṃ nivāsanapārupanavasena pattassa bhikkhāpaṭiggahaṇādivasena paribhogo dhāraṇaṃ nāma. Tattha saṅghāṭicīvaradhāraṇe tāva nivāsetvā vā pārupitvā vā piṇḍāya carato āmisalābho sītassa paṭighātāyātiādinā nayena bhagavatā vuttappakāroyeva ca attho attho nāma. Tassa vasena sātthakasampajaññaṃ veditabbaṃ.

「大衣や鉢や衣を帯持するに」において、大衣や諸々の衣を身につけ纏うこと、鉢を托鉢の受け入れなどに用いることが帯持と呼ばれる。そこにおいて、まず大衣や衣の帯持において、身につけ纏って托鉢に巡る者にとっての利得の獲得、あるいは「寒さを防ぐため」などの方法によって世尊が説かれた通りの効用こそが利益である。これに従って有益正知が知られるべきである。

Uṇhapakatikassa pana dubbalassa ca cīvaraṃ sukhumaṃ sappāyaṃ, sītālukassa ghanaṃ dupaṭṭaṃ. Viparītaṃ asappāyaṃ. Yassa kassaci jiṇṇaṃ asappāyameva, aggaḷādidānena hissa taṃ palibodhakaraṃ hoti. Tathā paṭṭuṇṇadukūlādibhedaṃ lobhanīyacīvaraṃ. Tādisañhi araññe ekakassa nivāsantarāyakaraṃ jīvitantarāyakarañcāpi hoti. Nippariyāyena pana yaṃ nimittakammādimicchājīvavasena uppannaṃ, yañcassa sevamānassa akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti, taṃ asappāyaṃ. Viparītaṃ sappāyaṃ. Tassa vasenettha sappāyasampajaññaṃ. Kammaṭṭhānāvijahanavaseneva gocarasampajaññaṃ veditabbaṃ.

熱性の体質の人や衰弱した人には薄手の衣が適しており、寒がりの人には厚手の二重衣が適している。その逆は不適である。誰にとっても古びて破れた衣は不適であり、継ぎを当てるなどの手間で障害となるからである。同様に、絹や羊毛や細布などの奪われる恐れのある美しい衣も不適である。そのような衣は森で独り住まう者にとって、住まいを脅かし、生命をも脅かす障害となるからである。究極的には、占相等の邪命によって得られたもの、あるいはそれを受用することによって不善の法が増大し、善の法が減退するようなものは不適である。その逆は適している。これに従ってここでの適宜正知が知られる。業処を捨てないことに従って境域正知が知られるべきである。

Abbhantare attā nāma koci cīvaraṃ pārupento natthi, vuttappakārena cittakiriyavāyodhātuvipphāreneva pana cīvarapārupanaṃ hoti. Tattha cīvarampi acetanaṃ, kāyopi acetano. Cīvaraṃ na jānāti – ‘‘mayā kāyo pārupito’’ti. Kāyopi na jānāti – ‘‘ahaṃ cīvarena pārupito’’ti. Dhātuyova dhātusamūhaṃ paṭicchādenti paṭapilotikāyapotthakarūpapaṭicchādane viya. Tasmā neva sundaraṃ cīvaraṃ labhitvā somanassaṃ kātabbaṃ, na asundaraṃ labhitvā domanassaṃ.

内なる我(アートマン)として衣を纏う者は存在せず、前述のような心の作用である風界の拡がりによってのみ衣の着用が生じる。そこにおいて衣も無心であり、身体も無心である。衣は「私によって身体が覆われた」と知ることはない。身体もまた「私は衣によって覆われた」と知ることはない。布切れが人形を覆うように、諸界が諸界の集積を覆っているにすぎない。それゆえ、優れた衣を得て喜ぶべきでもなく、粗末な衣を得て憂いるべきでもない。

Nāgavammikacetiyarukkhādīsu hi keci mālāgandhadhūmavatthādīhi sakkāraṃ karonti, keci gūthamuttakaddamadaṇḍasatthappahārādīhi asakkāraṃ. Na tehi nāgavammikarukkhādayo somanassaṃ vā domanassaṃ vā karonti. Evameva neva sundaraṃ cīvaraṃ labhitvā somanassaṃ kātabbaṃ, na asundaraṃ labhitvā domanassanti, evaṃ pavattapaṭisaṅkhānavasenettha asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ.

竜神や蟻塚や仏塔や樹木などに対して、ある人々は花環や香や薫香や布などによって恭敬をなし、ある人々は糞尿や泥や棒や刃物の一撃などによって非礼をなす。それらによって竜神や蟻塚や樹木などが喜んだり憂いたりすることはない。まさにそのように、優れた衣を得て喜ぶべきでもなく、粗末な衣を得て憂いるべきでもない、とこのように生じる観察によって、ここでの不惑正知が知られるべきである。

Pattadhāraṇepi pattaṃ sahasāva aggahetvā imaṃ gahetvā piṇḍāya caramāno bhikkhaṃ labhissāmīti, evaṃ pattaggahaṇapaccayā paṭilabhitabbaṃ atthavasena sātthakasampajaññaṃ veditabbaṃ.

鉢の帯持においても、むやみに鉢を取るのではなく、「これを取って托鉢に巡れば施食を得るであろう」と、このように鉢を取ることに起因して得られるべき利益に従って、有益正知が知られるべきである。

Kisadubbalasarīrassa pana garupatto asappāyo, yassa kassaci catupañcagaṇṭhikāhato dubbisodhanīyo asappāyova. Duddhotapattopi na vaṭṭati, taṃ dhovantasseva cassa palibodho hoti. Maṇivaṇṇapatto pana lobhanīyo, cīvare vuttanayeneva asappāyo, nimittakammādivasena laddho pana yañcassa sevamānassa akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti, ayaṃ ekantaasappāyova. Viparīto sappāyo. Tassa vasenettha sappāyasampajaññaṃ. Kammaṭṭhānāvijahanavaseneva ca gocarasampajaññaṃ veditabbaṃ.

痩せて衰弱した身体の者には重い鉢は不適であり、誰にとっても四、五箇所の結び目があって洗いにくい鉢は不適である。汚れの落ちにくい鉢も適さず、それを洗うことだけで障害となるからである。珠玉のような色合いの鉢は奪われやすく、衣において説いたのと同じ理由で不適であり、占相等によって得られたもので、それを受用することによって不善の法が増大し善の法が減退するようなものは、全く不適である。その逆は適している。これに従ってここでの適宜正知が知られる。業処を捨てないことに従って境域正知が知られるべきである。

Abbhantare attā nāma koci pattaṃ gaṇhanto natthi, vuttappakārena cittakiriyavāyodhātuvipphāravaseneva pattaggahaṇaṃ nāma hoti. Tattha pattopi acetano, hatthāpi acetanā. Patto na jānāti – ‘‘ahaṃ hatthehi gahito’’ti. Hatthāpi na jānanti – ‘‘amhehi patto gahito’’ti. Dhātuyova dhātusamūhaṃ gaṇhanti, saṇḍāsena aggivaṇṇapattaggahaṇe viyāti. Evaṃ pavattapaṭisaṅkhānavasenettha asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ.

内なる我(アートマン)として鉢を取る者は存在せず、前述のような心の作用である風界の拡がりによってのみ鉢を取ることが生じる。そこにおいて鉢も無心であり、両手も無心である。鉢は「私は両手によって取られた」と知ることはない。両手もまた「私たちによって鉢が取られた」と知ることはない。火箸で赤く熱した鉄鉢を取るように、諸界が諸界の集積を取っているにすぎない。このように生じる観察によって、ここでの不惑正知が知られるべきである。

Api ca yathā chinnahatthapāde vaṇamukhehi paggharitapubbalohitakimikule nīlamakkhikasamparikiṇṇe anāthasālāyaṃ nipanne anāthamanusse disvā, ye dayālukā purisā, te tesaṃ vaṇamattacoḷakāni ceva kapālādīhi ca bhesajjāni upanāmenti. Tattha coḷakānipi kesañci saṇhāni, kesañci thūlāni pāpuṇanti. Bhesajjakapālakānipi kesañci susaṇṭhānāni, kesañci dussaṇṭhānāni pāpuṇanti, na te tattha sumanā vā dummanā vā honti. Vaṇapaṭicchādanamatteneva hi coḷakena, bhesajjapaṭiggahaṇamatteneva ca kapālakena tesaṃ attho. Evameva yo bhikkhu vaṇacoḷakaṃ viya cīvaraṃ, bhesajjakapālakaṃ viya ca pattaṃ, kapāle bhesajjamiva ca patte laddhaṃ bhikkhaṃ sallakkheti, ayaṃ saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe asammohasampajaññena uttamasampajānakārīti veditabbo.

さらに、手足を切断され、傷口から膿や血を流し、蛆が湧き、青蝿が群がり、救療院に横たわっている身寄りのない人々を見て、慈悲深い人々が彼らのために傷を覆う布切れや、粗末な器に入れた薬を差し出すようなものである。そこにおいて、ある人には薄手の布切れが当たり、ある人には厚手のものが当たる。薬の器も、ある人には形の整ったものが当たり、ある人には不格好なものが当たるが、彼らはそれによって喜んだり憂いたりはしない。ただ傷を覆う布切れがあればよく、薬を入れる器があればよいのであって、それだけで彼らの用は足りるからである。まさにそのように、比丘が衣を傷を覆う布切れのように、鉢を薬の器のように、鉢の中に得られた施食を器の中の薬のように省察するならば、この人は大衣や鉢や衣の帯持において、不惑正知による最上の正知を行ずる者と知られるべきである。

Asitādīsu asiteti piṇḍapātabhojane. Pīteti yāguādipāne. Khāyiteti piṭṭhakhajjādikhādane. Sāyiteti madhuphāṇitādisāyane. Tattha neva davāyātiādinā nayena vutto aṭṭhavidhopi attho attho nāma. Tasseva vasena sātthakasampajaññaṃ veditabbaṃ.

「飲食し」等において、「飲食し」とは托鉢食を食べることである。「喫し」とは粥などを飲むことである。「噛み」とは粉菓などを噛んで食べることである。「味わい」とは蜂蜜や糖蜜などを味わうことである。そこにおいて「戯れのためでなく」などの方法で説かれた八種の利益こそが利益と呼ばれる。これに従って有益正知が知られるべきである。

Lūkhapaṇītatittamadhurarasādīsu pana yena bhojanena yassa phāsu na hoti, taṃ tassa asappāyaṃ. Yaṃ pana nimittakammādivasena paṭiladdhaṃ, yañcassa bhuñjato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti, taṃ ekantaasappāyameva, viparītaṃ sappāyaṃ. Tassa vasenettha sappāyasampajaññaṃ. Kammaṭṭhānāvijahanavaseneva ca gocarasampajaññaṃ veditabbaṃ.

粗末あるいは上等な味、苦味や甘味などの味において、ある食べ物によってある人が快適でないならば、それはその人にとって不適である。しかし、占相等によって得られたもの、あるいはそれを食べる者にとって不善の法が増大し善の法が減退するようなものは、全く不適であり、その逆が適している。これに従ってここでの適宜正知が知られる。業処を捨てないことに従って境域正知が知られるべきである。

Abbhantare attā nāma koci bhuñjako natthi, vuttappakāracittakiriyavāyodhātuvipphāreneva pattappaṭiggahaṇaṃ nāma hoti. Cittakiriyavāyodhātuvipphāreneva hatthassa patte otāraṇaṃ nāma hoti. Cittakiriyavāyodhātuvipphāreneva ālopakaraṇaṃ ālopauddhāraṇaṃ mukhavivaraṇañca hoti, na koci kuñcikāya yantakena vā hanukaṭṭhīni vivarati. Cittakiriyavāyodhātuvipphāreneva ālopassa mukhe ṭhapanaṃ, uparidantānaṃ musalakiccasādhanaṃ, heṭṭhimadantānaṃ udukkhalakiccasādhanaṃ, jivhāya hatthakiccasādhanañca hoti. Iti tattha aggajivhāya tanukakheḷo mūlajivhāya bahalakheḷo makkheti. Taṃ heṭṭhādantaudukkhale jivhāhatthaparivattakaṃ kheḷodakena temitaṃ uparidantamusalasañcuṇṇitaṃ koci kaṭacchunā vā dabbiyā vā antopavesento nāma natthi, vāyodhātuyāva pavisati. Paviṭṭhaṃ paviṭṭhaṃ koci palālasanthāraṃ katvā dhārento nāma natthi, vāyodhātuvaseneva tiṭṭhati. Ṭhitaṃ ṭhitaṃ koci uddhanaṃ katvā aggiṃ jāletvā pacanto nāma natthi, tejodhātuyāva paccati. Pakkaṃ pakkaṃ koci daṇḍakena vā yaṭṭhiyā vā bahi nīhārako nāma natthi, vāyodhātuyeva nīharati. Iti vāyodhātu paṭiharati ca, vītiharati ca, dhāreti ca, parivatteti ca, sañcuṇṇeti ca, visoseti ca, nīharati ca. Pathavīdhātu dhāreti ca, parivatteti ca, sañcuṇṇeti ca, visoseti ca. Āpodhātu sineheti ca, allattañca anupāleti. Tejodhātu antopaviṭṭhaṃ paripāceti. Ākāsadhātu añjaso hoti. Viññāṇadhātu tattha tattha sammāpayogamanvāya ābhujatīti. Evaṃ pavattapaṭisaṅkhānavasenettha asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ.

内なる我(アートマン)として食べる者は存在せず、前述のような心の作用である風界の拡がりによってのみ、鉢を受け取ることが生じる。心の作用である風界の拡がりによってのみ、手を鉢に下ろすことが生じる。心の作用である風界の拡がりによってのみ、一口分を取り、一口分を持ち上げ、口を開くことが生じるのであって、何者かが鍵や器具で顎の骨を開けているのではない。心の作用である風界の拡がりによってのみ、一口分を口に入れ、上の歯が臼の杵の役目を果たし、下の歯が臼の役目を果たし、舌が手の役目を果たす。そこにおいて舌の先からさらさらした唾液が、舌の根元から濃い唾液が混ざり合う。下の歯の臼の中で舌という手によってかき回され、唾液の水で湿らされ、上の歯の杵で細かく砕かれたものを、何者かが杓子や匙で内部に送り込んでいるのではなく、風界によってのみ体内に入る。中に入ったものを、何者かが藁の敷物を敷いて支えているのではなく、風界によってのみ保持される。保持されたものを、何者かがかまどを作って火を焚いて煮炊きしているのではなく、火界によってのみ消化される。消化されたものを、何者かが棒や杖で外へ運び出しているのではなく、風界が運び出すのである。このように風界は運び、送り、保持し、回転させ、粉砕し、乾燥させ、排出する。地界は保持し、回転させ、粉砕し、乾燥させる。水界は潤し、湿り気を保つ。火界は体内に入ったものを熟成させる。空界は通路となる。識界はそれぞれの場所で正しい作用に従って了知する。このように生じる観察によって、ここでの不惑正知が知られるべきである。

Api ca gamanato pariyesanato paribhogato āsayato nidhānato aparipakkato paripakkato phalato nissandato sammakkhanatoti, evaṃ dasavidhapaṭikūlabhāvapaccavekkhaṇato pettha asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ. Vitthārakathā panettha visuddhimagge āhārapaṭikūlasaññāniddesato gahetabbā.

さらに、往くこと、探し求めること、受用すること、処所、蓄積、未消化、消化、果、流出、塗布の十種による不浄性の省察からも、ここでの不惑正知は知られるべきである。これについての詳細な説明は、『清浄道論』の「食厭想の解説」から理解されるべきである。

Uccārapassāvakammeti uccārassa ca passāvassa ca karaṇe. Tattha pattakāle uccārapassāvaṃ akarontassa sakalasarīrato sedā muccanti, akkhīni bhamanti, cittaṃ na ekaggaṃ hoti, aññe ca rogā uppajjanti. Karontassa pana sabbaṃ taṃ na hotīti ayamettha attho. Tassa vasena sātthakasampajaññaṃ veditabbaṃ.

「大便や小便を排するに」とは、大便と小便を排泄することにおいてである。そこにおいて、しかるべき時に大小便を排泄しない者には、全身から汗が噴き出し、目が回り、心は集中せず、他の諸病が生じる。しかし排泄する者にはそれらの全てが生じない、というのがここでの利益である。これに従って有益正知が知られるべきである。

Aṭṭhāne uccārapassāvaṃ karontassa pana āpatti hoti, ayaso vaḍḍhati, jīvitantarāyo hoti, patirūpe ṭhāne karontassa sabbaṃ taṃ na hotīti idamettha sappāyaṃ tassa vasena sappāyasampajaññaṃ. Kammaṭṭhānāvijahanavaseneva ca gocarasampajaññaṃ veditabbaṃ.

しかし、不適当な場所で大小便を排泄する者には罪過が生じ、悪名が増大し、生命の障害となるが、適当な場所で排泄する者にはそれらの全てが生じない、というのがここでの適宜であり、これに従って適宜正知が知られる。業処を捨てないことに従って境域正知が知られるべきである。

Abbhantare attā nāma uccārapassāvakammaṃ karonto natthi, cittakiriyavāyodhātuvipphāreneva pana uccārapassāvakammaṃ hoti. Yathā vā pana pakke gaṇḍe gaṇḍabhedena pubbalohitaṃ akāmatāya nikkhamati. Yathā ca atibharitā udakabhājanā udakaṃ akāmatāya nikkhamati. Evaṃ pakkāsayamuttavatthīsu sannicitā uccārapassāvā vāyuvegasamuppīḷitā akāmatāyapi nikkhamanti. So panāyaṃ evaṃ nikkhamanto uccārapassāvo neva tassa bhikkhuno attano hoti, na parassa, kevalaṃ sarīranissandova hoti. Yathā kiṃ? Yathā udakatumbato purāṇudakaṃ chaḍḍentassa neva taṃ attano hoti, na paresaṃ; kevalaṃ paṭijagganamattameva hoti; evaṃ pavattapaṭisaṅkhānavasenettha asammohasampajaññaṃ veditabbaṃ.

内なる我(アートマン)として大小便の排泄をなす者は存在せず、心の作用である風界の拡がりによってのみ大小便の排泄が生じる。あるいは、熟した腫物が破れることによって、意図せずして膿や血が流れ出るようなものである。また、満水になった水瓶から、意図せずして水が溢れ出るようなものである。このように、直腸や膀胱に溜まった大小便は、風の勢いに圧迫されて意図せずしても排出される。そのように排出される大小便は、その比丘自身のものでもなく、他人のものでもなく、単なる身体の分泌物にすぎない。たとえば何に似ているかといえば、水瓶から古くなった水を捨てる者にとって、それが自身のものでもなく他人のものでもなく、単なる手入れにすぎないようなものである。このように生じる観察によって、ここでの不惑正知が知られるべきである。

Gatādīsu gateti gamane. Ṭhiteti ṭhāne. Nisinneti nisajjāya. Sutteti sayane. Jāgariteti jāgaraṇe. Bhāsiteti kathane. Tuṇhībhāveti akathane. ‘‘Gacchanto vā gacchāmīti pajānāti, ṭhito vā ṭhitomhīti pajānāti, nisinno vā nisinnomhīti pajānāti, sayāno vā sayānomhīti pajānātī’’ti imasmiñhi sutte addhānairiyāpathā kathitā. ‘‘Abhikkante paṭikkante ālokite vilokite samiñjite pasārite’’ti imasmiṃ majjhimā. ‘‘Gate ṭhite nisinne sutte jāgarite’’ti idha pana khuddakacuṇṇiyairiyāpathā kathitā. Tasmā tesupi vuttanayeneva sampajānakāritā veditabbā.

「歩行し」等において、「歩行し」とは歩くことにおいて。「立ち」とは立つことにおいて。「坐し」とは坐ることにおいて。「眠り」とは臥すことにおいて。「覚め」とは目覚めていることにおいて。「語り」とは話すことにおいて。「黙す」とは話さないことにおいて。「歩むときは歩むと了知し、立つときは立つと了知し、坐すときは坐すと了知し、臥すときは臥すと了知す」という経においては、持続的な威儀が説かれている。「前進し後退し注視し見回し屈伸するに」という経においては、中間の威儀が説かれている。「歩行し立ち坐し眠り覚め」というここにおいては、細かな威儀が説かれている。それゆえ、これらにおいても前述の方法に従って正知を行ずることが知られるべきである。

Tipiṭakamahāsivatthero panāha – yo ciraṃ gantvā vā caṅkamitvā vā aparabhāge ṭhito iti paṭisañcikkhati – ‘‘caṅkamanakāle pavattā rūpārūpadhammā ettheva niruddhā’’ti. Ayaṃ gate sampajānakārī nāma.

三蔵マハーシーヴァ長老はこう言われた。「長く歩行しあるいは経行した後に立ち止まって、『経行の時に生起した色法・非色法は、まさにここで滅した』と省察する者、これが歩行において正知を行ずる者と呼ばれる。

Yo sajjhāyaṃ vā karonto, pañhaṃ vā vissajjento, kammaṭṭhānaṃ vā manasikaronto ciraṃ ṭhatvā aparabhāge nisinno iti paṭisañcikkhati – ‘‘ṭhitakāle pavattā rūpārūpadhammā ettheva niruddhā’’ti. Ayaṃ ṭhite sampajānakārī nāma.

読誦をなし、あるいは問いに答え、あるいは業処を作意して長く立ち止まった後に坐して、『立っていた時に生起した色法・非色法は、まさにここで滅した』と省察する者、これが立つことにおいて正知を行ずる者と呼ばれる。

Yo sajjhāyādikaraṇavaseneva ciraṃ nisīditvā aparabhāge uṭṭhāya iti paṭisañcikkhati – ‘‘nisinnakāle pavattā rūpārūpadhammā ettheva niruddhā’’ti. Ayaṃ nisinne sampajānakārī nāma.

読誦等をなすことによって長く坐した後に起き上がって、『坐していた時に生起した色法・非色法は、まさにここで滅した』と省察する者、これが坐すことにおいて正知を行ずる者と呼ばれる。

Yo pana nipannako sajjhāyaṃ vā karonto kammaṭṭhānaṃ vā manasikaronto niddaṃ okkamitvā aparabhāge uṭṭhāya iti paṭisañcikkhati – ‘‘sayanakāle pavattā rūpārūpadhammā ettheva niruddhā’’ti. Ayaṃ sutte jāgarite ca sampajānakārī nāma. Kiriyamayacittānañhi appavattanaṃ soppaṃ nāma, pavattanaṃ jāgaritaṃ nāma.

また、横たわって読誦をなし、あるいは業処を作意して眠りに落ち、その後に目覚めて起き上がって、『臥していた時に生起した色法・非色法は、まさにここで滅した』と省察する者、これが眠りと覚めにおいて正知を行ずる者と呼ばれる。唯作の諸心が働かないことが睡眠と呼ばれ、働くことが覚醒と呼ばれるからである。

Yo pana bhāsamāno – ‘‘ayaṃ saddo nāma oṭṭhe ca paṭicca, dante ca jivhañca tāluñca paṭicca, cittassa ca tadanurūpaṃ payogaṃ paṭicca jāyatī’’ti sato sampajānova bhāsati. Ciraṃ vā pana kālaṃ sajjhāyaṃ vā katvā, dhammaṃ vā kathetvā, kammaṭṭhānaṃ vā pavattetvā, pañhaṃ vā vissajjetvā, aparabhāge tuṇhībhūto iti paṭisañcikkhati – ‘‘bhāsitakāle uppannā rūpārūpadhammā ettheva niruddhā’’ti. Ayaṃ bhāsite sampajānakārī nāma.

また語るにあたって、『この音というものは、唇に依拠し、歯と舌と口蓋に依拠し、心相応の作用に依拠して生じる』と念じて正知しつつ語り、あるいは長い時間読誦をなし、法を説き、業処を回転させ、問いに答えた後、沈黙して『語っていた時に生起した色法・非色法は、まさにここで滅した』と省察する者、これが語ることにおいて正知を行ずる者と呼ばれる。

Yo tuṇhībhūto ciraṃ dhammaṃ vā kammaṭṭhānaṃ vā manasikatvā aparabhāge iti paṭisañcikkhati – ‘‘tuṇhībhūtakāle pavattā rūpārūpadhammā ettheva niruddhā’’ti. Upādārūpappavattiyañhi sati bhāsati nāma, asati tuṇhī bhavati nāmāti. Ayaṃ tuṇhībhāve sampajānakārī nāmāti.

沈黙して長い間、教えや業処を作意した後、『沈黙していた時に生起した色法・非色法は、まさにここで滅した』と省察する者――所造色(言語表色)の生起があるときに語ると呼ばれ、ないときに沈黙すると呼ばれるからである――これが沈黙において正知を行ずる者と呼ばれる」と。

Tayidaṃ mahāsivattherena vuttaṃ asammohadhuraṃ mahāsatipaṭṭhānasutte adhippetaṃ. Imasmiṃ pana sāmaññaphale sabbampi catubbidhaṃ sampajaññaṃ labbhati. Tasmā vuttanayeneva cettha catunnaṃ sampajaññānaṃ vasena sampajānakāritā veditabbā. Sampajānakārīti ca sabbapadesu satisampayuttasseva sampajaññassa vasena attho veditabbo. Satisampajaññena samannāgatoti etassa hi padassa ayaṃ vitthāro. Vibhaṅgappakaraṇe pana – ‘‘sato sampajāno abhikkamati, sato sampajāno paṭikkamatī’’ti evaṃ etāni padāni vibhattāneva. Evaṃ, kho mahārājāti evaṃ satisampayuttassa sampajaññassa vasena abhikkamādīni pavattento satisampajaññena samannāgato nāma hotīti attho.

このマハーシーヴァ長老によって説かれた不惑を主眼とする説は、『大念処経』において意図されたものである。しかし、この『沙門果経』においては四種の正知のすべてが得られる。それゆえ、前述の方法に従って四種の正知によって正知を行ずることが知られるべきである。「正知を行ずる」とは、すべての語において正念と相応した正知に従って意味が知られるべきである。「正念と正知を具足した」というこの句の詳解がこれである。一方、『分別論』においては「正念にして正知して前進し、正念にして正知して後退す」と、このようにこれらの句が分別されている。「大王よ、このように」とは、このように正念と相応した正知に従って前進等を行う者が、正念と正知を具足した者と呼ばれる、という意味である。

Santosakathā

知足の解説

215. Idha, mahārāja, bhikkhu santuṭṭho hotīti ettha santuṭṭhoti itarītarapaccayasantosena samannāgato. So panesa santoso dvādasavidho hoti, seyyathidaṃ – cīvare yathālābhasantoso, yathābalasantoso, yathāsāruppasantosoti tividho. Evaṃ piṇḍapātādīsu. Tassāyaṃ pabhedavaṇṇanā –

215.「大王よ、ここに比丘が足ることを知る」において、「足ることを知る」とは、得られた品々に応じた知足を具足したことである。その知足には十二種がある。すなわち、衣において随得知足、随力知足、随適知足の三種がある。托鉢食等においても同様である。その分類の解説は次の通りである――

Idha bhikkhu cīvaraṃ labhati, sundaraṃ vā asundaraṃ vā. So teneva yāpeti, aññaṃ na pattheti, labhantopi na gaṇhati. Ayamassa cīvare yathālābhasantoso. Atha pana pakatidubbalo vā hoti, ābādhajarābhibhūto vā, garucīvaraṃ pārupanto kilamati. So sabhāgena bhikkhunā saddhiṃ taṃ parivattetvā lahukena yāpentopi santuṭṭhova hoti. Ayamassa cīvare yathābalasantoso. Aparo paṇītapaccayalābhī hoti. So pattacīvarādīnaṃ aññataraṃ mahagghapattacīvaraṃ bahūni vā pana pattacīvarāni labhitvā idaṃ therānaṃ cirapabbajitānaṃ, idaṃ bahussutānaṃ anurūpaṃ, idaṃ gilānānaṃ, idaṃ appalābhīnaṃ hotūti datvā tesaṃ purāṇacīvaraṃ vā gahetvā saṅkārakūṭādito vā nantakāni uccinitvā tehi saṅghāṭiṃ katvā dhārentopi santuṭṭhova hoti. Ayamassa cīvare yathāsāruppasantoso.

ここに比丘が衣を得る、上等であれ粗末であれ。彼はそれだけで過ごし、他を望まず、得ようとしても受け取らない。これが彼の衣における随得知足である。あるいは、生まれつき虚弱であったり、病気や老いに侵されたりして、重い衣を纏うと疲労困憊する。彼が同輩の比丘とそれを取り替え、軽い衣で過ごすとしても、やはり知足した者である。これが彼の衣における随力知足である。別の者は上等な生活資具を得る者である。彼は鉢や衣などのうち高価な鉢や衣、あるいは多くの鉢や衣を得て、「これは古参の長老たちに、これは多聞の者たちにふさわしく、これは病人たちに、これは利得の少ない者たちにふさわしい」と施し、彼らの古い衣を受け取るか、あるいは塵芥の山などから襤褸切れを拾い集め、それらで大衣を作って身につけているとしても、やはり知足した者である。これが彼の衣における随適知足である。

Idha pana bhikkhu piṇḍapātaṃ labhati lūkhaṃ vā paṇītaṃ vā, so teneva yāpeti, aññaṃ na pattheti, labhantopi na gaṇhati. Ayamassa piṇḍapāte yathālābhasantoso. Yo pana attano pakativiruddhaṃ vā byādhiviruddhaṃ vā piṇḍapātaṃ labhati, yenassa paribhuttena aphāsu hoti. So sabhāgassa bhikkhuno taṃ datvā tassa hatthato sappāyabhojanaṃ bhuñjitvā samaṇadhammaṃ karontopi santuṭṭhova hoti. Ayamassa piṇḍapāte yathābalasantoso. Aparo bahuṃ paṇītaṃ piṇḍapātaṃ labhati. So taṃ cīvaraṃ viya theracirapabbajitabahussutaappalābhīgilānānaṃ datvā tesaṃ vā sesakaṃ piṇḍāya vā caritvā missakāhāraṃ bhuñjantopi santuṭṭhova hoti. Ayamassa piṇḍapāte yathāsāruppasantoso.

またここに比丘が托鉢食を得る、粗末であれ上等であれ。彼はそれだけで過ごし、他を望まず、得ようとしても受け取らない。これが彼の托鉢食における随得知足である。また、自らの体質に合わないか、あるいは病気に合わない托鉢食を得て、それを食べることで不快になる者が、同輩の比丘にそれを与え、彼の手から適した食事を受け取って食べて沙門の法を実践するとしても、やはり知足した者である。これが彼の托鉢食における随力知足である。別の者は多くの美味な托鉢食を得る。彼はそれを衣と同様に長老、古参、多聞、利得の少ない者、病人に与え、彼らの残り物か、あるいは自ら托鉢に巡って雑多な食物を食べるとしても、やはり知足した者である。これが彼の托鉢食における随適知足である。

Idha pana bhikkhu senāsanaṃ labhati, manāpaṃ vā amanāpaṃ vā, so tena neva somanassaṃ, na domanassaṃ uppādeti; antamaso tiṇasanthārakenapi yathāladdheneva tussati. Ayamassa senāsane yathālābhasantoso. Yo pana attano pakativiruddhaṃ vā byādhiviruddhaṃ vā senāsanaṃ labhati, yatthassa vasato aphāsu hoti, so taṃ sabhāgassa bhikkhuno datvā tassa santake sappāyasenāsane vasantopi santuṭṭhova hoti. Ayamassa senāsane yathābalasantoso.

またここに比丘が坐臥処を得る、好ましいものであれ好ましくないものであれ。彼はそれによって喜ぶことも憂いることもなく、わずか草の敷物であっても得られたままのもので満足する。これが彼の坐臥処における随得知足である。また、自らの体質に合わないか、あるいは病気に合わない坐臥処を得て、そこに住むことで不快になる者が、それを同輩の比丘に与え、彼の有する適した坐臥処に住むとしても、やはり知足した者である。これが彼の坐臥処における随力知足である。

Aparo mahāpuñño leṇamaṇḍapakūṭāgārādīni bahūni paṇītasenāsanāni labhati. So tāni cīvaraṃ viya theracirapabbajitabahussutaappalābhīgilānānaṃ datvā yattha katthaci vasantopi santuṭṭhova hoti. Ayamassa senāsane yathāsāruppasantoso. Yopi – ‘‘uttamasenāsanaṃ nāma pamādaṭṭhānaṃ, tattha nisinnassa thinamiddhaṃ okkamati, niddābhibhūtassa puna paṭibujjhato kāmavitakkā pātubhavantī’’ti paṭisañcikkhitvā tādisaṃ senāsanaṃ pattampi na sampaṭicchati. So taṃ paṭikkhipitvā abbhokāsarukkhamūlādīsu vasantopi santuṭṭhova hoti. Ayampissa senāsane yathāsāruppasantoso.

別の大きな福徳ある者は、洞窟や東屋や重層宮殿などの多くの優れた坐臥処を得る。彼はそれらを衣と同様に長老、古参、多聞、利得の少ない者、病人に与え、自らはどこであれ適当な場所に住むとしても、やはり知足した者である。これが彼の坐臥処における随適知足である。またある者は、「最上の坐臥処は放逸の場所であり、そこに坐せば惛沈・睡眠に陥り、眠気に襲われて再び目覚めたときには欲情の思惟が現れる」と省察して、そのような坐臥処を得ても受け取らない。彼はそれを拒絶し、野外や樹の下などに住むとしても、やはり知足した者である。これもまた彼の坐臥処における随適知足である。

Idha pana bhikkhu bhesajjaṃ labhati, lūkhaṃ vā paṇītaṃ vā, so yaṃ labhati, teneva tussati, aññaṃ na pattheti, labhantopi na gaṇhati. Ayamassa gilānapaccaye yathālābhasantoso. Yo pana telena atthiko phāṇitaṃ labhati. So taṃ sabhāgassa bhikkhuno datvā tassa hatthato telaṃ gahetvā aññadeva vā pariyesitvā bhesajjaṃ karontopi santuṭṭhova hoti. Ayamassa gilānapaccaye yathābalasantoso.

またここに比丘が医薬を得る、粗末であれ上等であれ。彼は得たものだけで満足し、他を望まず、得ようとしても受け取らない。これが彼の病患給仕資具(医薬)における随得知足である。また、油を必要としながら糖蜜を得た者が、それを同輩の比丘に与えて彼の手から油を受け取るか、あるいは他のものを探して治療するとしても、やはり知足した者である。これが彼の病患給仕資具における随力知足である。

Aparo mahāpuñño bahuṃ telamadhuphāṇitādipaṇītabhesajjaṃ labhati. So taṃ cīvaraṃ viya theracirapabbajitabahussutaappalābhīgilānānaṃ datvā tesaṃ ābhatena yena kenaci yāpentopi santuṭṭhova hoti. Yo pana ekasmiṃ bhājane muttaharīṭakaṃ ṭhapetvā ekasmiṃ catumadhuraṃ – ‘‘gaṇhāhi, bhante, yadicchasī’’ti vuccamāno sacassa tesu aññatarenapi rogo vūpasammati, atha muttaharīṭakaṃ nāma buddhādīhi vaṇṇitanti catumadhuraṃ paṭikkhipitvā muttaharīṭakeneva bhesajjaṃ karonto paramasantuṭṭhova hoti. Ayamassa gilānapaccaye yathāsāruppasantoso.

別の大きな福徳ある者は、油や蜂蜜や糖蜜などの多くの優れた医薬を得る。彼はそれを衣と同様に長老、古参、多聞、利得の少ない者、病人に与え、彼らが持ってきた適当なもので過ごすとしても、やはり知足した者である。またある者は、一方の器に訶子の尿浸けを置き、一方の器に四甘味(酥・蜜・油・糖)を置いて「大徳よ、お望みのものをお取りください」と言われたとき、もしそのいずれによっても病が治まるのであれば、「訶子の尿浸けは仏陀たちに称賛されたものである」と四甘味を辞退し、訶子の尿浸けだけで治療するならば、至高の知足の者である。これが彼の病患給仕資具における随適知足である。

Iminā pana dvādasavidhena itarītarapaccayasantosena samannāgatassa bhikkhuno aṭṭha parikkhārā vaṭṭanti. Tīṇi cīvarāni, patto, dantakaṭṭhacchedanavāsi, ekā sūci, kāyabandhanaṃ parissāvananti. Vuttampi cetaṃ –

この十二種の、得られた品々に応じた知足を具足した比丘には、八種の必需品(八資具)が適している。三衣、鉢、楊枝削り用の小刀、一本の針、腰帯、水漉し器である。次のように説かれている通りである――

‘‘Ticīvarañca patto ca, vāsi sūci ca bandhanaṃ;

「三衣と鉢、小刀と針と帯、

Parissāvanena aṭṭhete, yuttayogassa bhikkhuno’’ti.

水漉し器を伴うこの八つが、瑜伽に専心する比丘のものである」と。

Te sabbe kāyaparihārikāpi honti kucchiparihārikāpi. Kathaṃ? Ticīvaraṃ tāva nivāsetvā ca pārupitvā ca vicaraṇakāle kāyaṃ pariharati, posetīti kāyaparihārikaṃ hoti. Cīvarakaṇṇena udakaṃ parissāvetvā pivanakāle khāditabbaphalāphalagahaṇakāle ca kucchiṃ pariharati; posetīti kucchiparihārikaṃ hoti.

それらはすべて身体を維持するものでもあり、腹を維持するものでもある。いかにしてか。まず三衣は、下衣を着け上衣を纏って歩行する時には身体を維持し、養うので身体維持のものである。衣の端で水を漉して飲む時や、食べるべき果実を包んで取る時には腹を維持し、養うので腹維持のものである。

Pattopi tena udakaṃ uddharitvā nhānakāle kuṭiparibhaṇḍakaraṇakāle ca kāyaparihāriko hoti. Āhāraṃ gahetvā bhuñjanakāle kucchiparihāriko.

鉢もまた、それによって水を汲んで水浴びをする時や、僧坊の土壇を塗る時には身体維持のものである。食物を受け取って食べる時には腹維持のものである。

Vāsipi tāya dantakaṭṭhacchedanakāle mañcapīṭhānaṃ aṅgapādacīvarakuṭidaṇḍakasajjanakāle ca kāyaparihārikā hoti. Ucchuchedananāḷikerāditacchanakāle kucchiparihārikā.

小刀もまた、それによって楊枝を削る時や、寝台や椅子の脚、衣掛けの竿などを調える時には身体維持のものである。サトウキビを切り、椰子の実などを削る時には腹維持のものである。

Sūcipi cīvarasibbanakāle kāyaparihārikā hoti. Pūvaṃ vā phalaṃ vā vijjhitvā khādanakāle kucchiparihārikā.

針もまた、衣を縫う時には身体維持のものである。菓子や果実を刺して食べる時には腹維持のものである。

Kāyabandhanaṃ bandhitvā vicaraṇakāle kāyaparihārikaṃ. Ucchuādīni bandhitvā gahaṇakāle kucchiparihārikaṃ.

腰帯は、締めて歩行する時には身体維持のものである。サトウキビなどを束ねて取る時には腹維持のものである。

Parissāvanaṃ tena udakaṃ parissāvetvā nhānakāle, senāsanaparibhaṇḍakaraṇakāle ca kāyaparihārikaṃ. Pānīyaṃ parissāvanakāle, teneva tilataṇḍulaputhukādīni gahetvā khādanakāle ca kucchiparihāriyaṃ. Ayaṃ tāva aṭṭhaparikkhārikassa parikkhāramattā. Navaparikkhārikassa pana seyyaṃ pavisantassa tatraṭṭhakaṃ paccattharaṇaṃ vā kuñcikā vā vaṭṭati. Dasaparikkhārikassa nisīdanaṃ vā cammakhaṇḍaṃ vā vaṭṭati. Ekādasaparikkhārikassa pana kattarayaṭṭhi vā telanāḷikā vā vaṭṭati. Dvādasaparikkhārikassa chattaṃ vā upāhanaṃ vā vaṭṭati. Etesu ca aṭṭhaparikkhārikova santuṭṭho, itare asantuṭṭhā mahicchā mahābhārāti na vattabbā. Etepi hi appicchāva santuṭṭhāva subharāva sallahukavuttinova. Bhagavā pana na yimaṃ suttaṃ tesaṃ vasena kathesi, aṭṭhaparikkhārikassa vasena kathesi. So hi khuddakavāsiñca sūciñca parissāvane pakkhipitvā pattassa anto ṭhapetvā pattaṃ aṃsakūṭe laggetvā ticīvaraṃ kāyapaṭibaddhaṃ katvā yenicchakaṃ sukhaṃ pakkamati. Paṭinivattetvā gahetabbaṃ nāmassa na hoti. Iti imassa bhikkhuno sallahukavuttitaṃ dassento bhagavā – ‘‘santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarenā’’tiādimāha. Tattha kāyaparihārikenāti kāyapariharaṇamattakena. Kucchiparihārikenāti kucchipariharaṇamattakena. Samādāyeva pakkamatīti aṭṭhaparikkhāramattakaṃ sabbaṃ gahetvāva kāyapaṭibaddhaṃ katvāva gacchati. ‘‘Mama vihāro pariveṇaṃ upaṭṭhāko’’ti āsaṅgo vā bandho vā na hoti. So jiyā mutto saro viya, yūthā apakkanto madahatthī viya ca icchiticchitaṃ senāsanaṃ vanasaṇḍaṃ rukkhamūlaṃ vanapabbhāraṃ paribhuñjanto ekova tiṭṭhati, ekova nisīdati. Sabbiriyāpathesu ekova adutiyo.

水漉し器は、それによって水を漉して水浴びをする時や、坐臥処の土壇を塗る時には身体維持のものである。飲料水を漉す時や、それによって胡麻や米や平打ち米などを取って食べる時には腹維持のものである。これはまず八資具を持つ者の資具の分量である。九資具を持つ者には、臥所に這入る際にそこにある敷物か鍵が適している。十資具を持つ者には、敷布か敷皮が適している。十一資具を持つ者には、杖か油筒が適している。十二資具を持つ者には、傘か履物が適している。そして、これらの中で八資具を持つ者だけが知足であり、他は不知足であり、大欲であり、重荷であると言ってはならない。彼らもまた少欲であり、知足であり、養いやすく、身軽に生きる者たちなのである。しかし世尊はこの経を彼らに従って説かれたのではなく、八資具を持つ者に従って説かれたのである。彼こそは小刀と針を水漉し器に入れ、鉢の中に置き、鉢を肩に掛け、三衣を身体に結びつけて、望むところへ安らかに立ち去るからである。引き返して取るべきものなど何一つない。このようにこの比丘の身軽な生き方を示しつつ、世尊は「身を維持する衣に足ることを知る」等と仰せられたのである。そこにおいて「身を維持する」とは、身体を維持する分量だけのということである。「腹を維持する」とは、腹を維持する分量だけのということである。「携えて立ち去る」とは、八資具の分量のすべてを取り、身体に結びつけて歩み去るということである。「私の精舎、私の院、私の給仕者」という執着や束縛はない。彼は弓から放たれた矢のように、群れを離れた発情期の象のように、意のままに望む坐臥処、木立、樹の下、森の岩屋を受用しつつ、ただ独り立ち、ただ独り坐す。すべての威儀において独りにして無二である。

‘‘Cātuddiso appaṭigho ca hoti,

「四方に自在にして、妨げられることなく、

Santussamāno itarītarena;

得られた品々に満足し、

Parissayānaṃ sahitā achambhī,

諸々の危難に耐え、怯むことなく、

Eko care khaggavisāṇakappo’’ti. (su. ni. 42);

犀の角のようにただ独り歩め」(経集42)

Evaṃ vaṇṇitaṃ khaggavisāṇakappataṃ āpajjati.

このように称賛された、犀の角のごとき境地に達するのである。

Idāni tamatthaṃ upamāya sādhento – ‘‘seyyathāpī’’tiādimāha. Tattha pakkhī sakuṇoti pakkhayutto sakuṇo. Ḍetīti uppatati. Ayaṃ panettha saṅkhepattho – sakuṇā nāma ‘‘asukasmiṃ padese rukkho paripakkaphalo’’ti ñatvā nānādisāhi āgantvā nakhapattatuṇḍādīhi tassa phalāni vijjhantā vidhunantā khādanti. ‘Idaṃ ajjatanāya, idaṃ svātanāya bhavissatī’ti tesaṃ na hoti. Phale pana khīṇe neva rukkhassa ārakkhaṃ ṭhapenti, na tattha pattaṃ vā nakhaṃ vā tuṇḍaṃ vā ṭhapenti. Atha kho tasmiṃ rukkhe anapekkho hutvā, yo yaṃ disābhāgaṃ icchati, so tena sapattabhārova uppatitvā gacchati. Evameva ayaṃ bhikkhu nissaṅgo nirapekkho yena kāmaṃ pakkamati. Tena vuttaṃ ‘‘samādāyeva pakkamatī’’ti.

今、その意味を譬喩によって成就すべく、「たとえば」等と仰せられた。そこにおいて「羽ある鳥」とは、翼を備えた鳥のことである。「飛ぶ」とは、飛び立つことである。ここでの要約された意味は次の通りである。鳥というものは「どこそこの場所にある木が実を結んだ」と知って、諸方からやって来て、爪や翼や嘴などでその果実を突き、揺すり落として食べる。「これは今日のため、これは明日のためになるだろう」という思いは彼らにはない。そして果実が尽きると、その木に見張りを置くこともなく、そこに翼も爪も嘴も残さない。そしてかの木に何の愛着も持たず、自分の望む方角へ、ただ自らの翼の重みだけを担って飛び去っていくのである。まさにそのように、この比丘は無執着にして無愛着に、意のままに立ち去る。それゆえ「携えて立ち去る」と説かれたのである。

Nīvaraṇappahānakathā

蓋の捨断の解説

216. So iminā cātiādinā kiṃ dasseti? Araññavāsassa paccayasampattiṃ dasseti. Yassa hi ime cattāro paccayā natthi, tassa araññavāso na ijjhati. Tiracchānagatehi vā vanacarakehi vā saddhiṃ vattabbataṃ āpajjati. Araññe adhivatthā devatā – ‘‘kiṃ evarūpassa pāpabhikkhuno araññavāsenā’’ti bheravasaddaṃ sāventi, hatthehi sīsaṃ paharitvā palāyanākāraṃ karonti. ‘‘Asuko bhikkhu araññaṃ pavisitvā idañcidañca pāpakammaṃ akāsī’’ti ayaso pattharati. Yassa panete cattāro paccayā atthi, tassa araññavāso ijjhati. So hi attano sīlaṃ paccavekkhanto kiñci kāḷakaṃ vā tilakaṃ vā apassanto pītiṃ uppādetvā taṃ khayavayato sammasanto ariyabhūmiṃ okkamati. Araññe adhivatthā devatā attamanā vaṇṇaṃ bhaṇanti. Itissa udake pakkhittatelabindu viya yaso vitthāriko hoti.

216.「彼はこれによって」等は何を示すのか。森林に住まうための条件の具足を現している。実に、この四つの条件を持たない者には、森住まいは成就しない。畜生や森の住人たちと諍いを起こす境遇に陥る。森に住む樹神たちは「このような悪比丘が森に住んで何になろう」と恐ろしい声を響かせ、手で頭を打って逃げ去るような振る舞いをする。「某々の比丘が森に入って、これこれの悪事を働いた」と悪名が広まる。しかし、この四つの条件を持つ者には、森住まいが成就する。彼は自らの戒を省察し、わずかな黒点も染みも見出さずに歓喜を生じさせ、それを壊滅と衰退の観点から思惟して聖者の境地に入る。森に住む樹神たちは心から喜び称賛の言葉を述べる。かくして水に落とされた油の滴のように、彼の名声は広がるのである。

Tattha vivittanti suññaṃ, appasaddaṃ, appanigghosanti attho. Etadeva hi sandhāya vibhaṅge – ‘‘vivittanti santike cepi senāsanaṃ hoti, tañca anākiṇṇaṃ gahaṭṭhehi pabbajitehi. Tena taṃ vivitta’’nti vuttaṃ. Seti ceva āsati ca etthāti senāsanaṃ mañcapīṭhādīnametaṃ adhivacanaṃ. Tenāha – ‘‘senāsananti mañcopi senāsanaṃ, pīṭhampi, bhisipi, bimbohanampi, vihāropi, aḍḍhayogopi, pāsādopi, hammiyampi, guhāpi, aṭṭopi, māḷopi leṇampi, veḷugumbopi, rukkhamūlampi, maṇḍapopi, senāsanaṃ, yattha vā pana bhikkhū paṭikkamanti, sabbametaṃ senāsana’’nti (vibha. 527).

そこで「閑静な(vivitta)」とは、人気がなく、物音が少なく、喧騒のないという意味である。まさにこのことを指して『分別論』において「閑静とは、もし坐臥処が近くにあっても、在家の者たちや出家の者たちで混雑していないことである。それゆえにそれは閑静と呼ばれる」と説かれている。これにおいて伏し、また坐すゆえに「坐臥処(senāsana)」であり、これは寝台や腰掛けなどの総称である。それゆえに「坐臥処とは、寝台も坐臥処であり、腰掛けも、敷物も、枕も、精舎も、半草屋も、高楼も、殿堂も、洞窟も、櫓も、円堂も、窟も、竹林の茂みも、樹下も、天幕も坐臥処であり、あるいは比丘たちが退いて留まる場所、これらすべてが坐臥処である」(分別論527)と説かれたのである。

Api ca – ‘‘vihāro aḍḍhayogo pāsādo hammiyaṃ guhā’’ti idaṃ vihārasenāsanaṃ nāma. ‘‘Mañco pīṭhaṃ bhisi bimbohana’’nti idaṃ mañcapīṭhasenāsanaṃ nāma. ‘‘Cimilikā cammakhaṇḍo tiṇasanthāro paṇṇasanthāro’’ti idaṃ santhatasenāsanaṃ nāma. ‘‘Yattha vā pana bhikkhū paṭikkamantī’’ti idaṃ okāsasenāsanaṃ nāmāti. Evaṃ catubbidhaṃ senāsanaṃ hoti, taṃ sabbaṃ senāsanaggahaṇena saṅgahitameva.

さらに、「精舎、半草屋、高楼、殿堂、洞窟」というのは「精舎坐臥処」と呼ばれる。「寝台、腰掛け、敷物、枕」というのは「寝台・腰掛け坐臥処」と呼ばれる。「布敷物、皮敷物、草敷物、葉敷物」というのは「敷物坐臥処」と呼ばれる。「あるいは比丘たちが退いて留まる場所」というのは「空間坐臥処」と呼ばれる。このように坐臥処には四種があり、それらすべてが「坐臥処」という語によって包摂されているのである。

Idha panassa sakuṇasadisassa cātuddisassa bhikkhuno anucchavikasenāsanaṃ dassento araññaṃ rukkhamūlantiādimāha. Tattha araññanti nikkhamitvā bahi indakhīlā sabbametaṃ araññanti. Idaṃ bhikkhunīnaṃ vasena āgataṃ. ‘‘Āraññakaṃ nāma senāsanaṃ pañcadhanusatikaṃ pacchima’’nti (pārā. 654) idaṃ pana imassa bhikkhuno anurūpaṃ. Tassa lakkhaṇaṃ visuddhimagge dhutaṅganiddese vuttaṃ. Rukkhamūlanti yaṃ kiñci sandacchāyaṃ vivittarukkhamūlaṃ. Pabbatanti selaṃ. Tattha hi udakasoṇḍīsu udakakiccaṃ katvā sītāya rukkhacchāyāya nisinnassa nānādisāsu khāyamānāsu sītena vātena bījiyamānassa cittaṃ ekaggaṃ hoti. Kandaranti kaṃ vuccati udakaṃ, tena dāritaṃ, udakena bhinnaṃ pabbatapadesaṃ. Yaṃ nadītumbantipi, nadīkuñjantipi vadanti. Tattha hi rajatapaṭṭasadisā vālikā hoti, matthake maṇivitānaṃ viya vanagahaṇaṃ, maṇikhandhasadisaṃ udakaṃ sandati. Evarūpaṃ kandaraṃ oruyha pānīyaṃ pivitvā gattāni sītāni katvā vālikaṃ ussāpetvā paṃsukūlacīvaraṃ paññapetvā nisinnassa samaṇadhammaṃ karoto cittaṃ ekaggaṃ hoti. Giriguhanti dvinnaṃ pabbatānaṃ antare, ekasmiṃyeva vā umaggasadisaṃ mahāvivaraṃ susānalakkhaṇaṃ visuddhimagge vuttaṃ. Vanapatthanti gāmantaṃ atikkamitvā manussānaṃ anupacāraṭṭhānaṃ, yattha na kasanti na vapanti, tenevāha – ‘‘vanapatthanti dūrānametaṃ senāsanānaṃ adhivacana’’ntiādi. Abbhokāsanti acchannaṃ. Ākaṅkhamāno panettha cīvarakuṭiṃ katvā vasati. Palālapuñjanti palālarāsi. Mahāpalālapuñjato hi palālaṃ nikkaḍḍhitvā pabbhāraleṇasadise ālaye karonti, gacchagumbhādīnampi upari palālaṃ pakkhipitvā heṭṭhā nisinnā samaṇadhammaṃ karonti. Taṃ sandhāyetaṃ vuttaṃ.

しかしここでは、鳥のように(身軽で何ものにも執着せず)四方に赴くこの比丘にふさわしい坐臥処を示すために、「森林、樹下」などと説かれたのである。そこで「森林(arañña)」とは、境界柱(門柱)を出て外に出たものはすべて森林である。これは比丘尼に関して説かれたものである。「森林の坐臥処とは、最短でも五百弓(の距離があるもの)である」(波羅夷654)という、これがこの比丘にふさわしいものである。その特徴は『清浄道論』の頭陀行の解説において説かれている。「樹下」とは、何であれ葉の茂った陰のある閑静な樹木の下である。「山」とは、岩山である。実にそこでは、岩の窪みの水場で水に関する用を足し、涼しい樹陰に坐し、様々な方角の景色が見渡せ、涼しい風に吹かれる者の心は一境性となる。「渓谷(kandara)」とは、「カ(ka)」とは水と呼ばれ、それによって裂かれた、水によって砕かれた山の場所である。川の淀みとも、川の茂みとも呼ばれる。実にそこには銀の板のような砂があり、頂には宝石の天蓋のような鬱蒼とした森があり、宝石の塊のような水が流れている。そのような渓谷に下りて、水を飲み、身体を涼やかにし、砂を払い、糞掃衣を敷いて坐し、沙門の法を実践する者の心は一境性となる。「岩窟(giriguha)」とは、二つの山の狭間、あるいは一つの山の中にある地下道のような大きな空洞であり、墓場の特徴は『清浄道論』において説かれている。「林間(vanapattha)」とは、村の境界を越えた人々の近づかない場所であり、そこでは耕作も播種もされない。それゆえに「林間とは、遠く離れた坐臥処の総称である」などと説かれた。「露地(abbhokāsa)」とは、覆いのない場所である。しかし、望む者はここに衣で作った小屋を建てて住まう。「藁塚(palālapuñja)」とは、藁の山である。大きな藁塚から藁を引き抜いて、岩陰の洞窟のような住まいを作るのである。また、灌木などの茂みの上に藁をかぶせて、その下に坐して沙門の法を実践する。それを指してこのように説かれたのである。

Pacchābhattanti bhattassa pacchato. Piṇḍapātapaṭikkantoti piṇḍapātapariyesanato paṭikkanto. Pallaṅkanti samantato ūrubaddhāsanaṃ. Ābhujitvāti bandhitvā. Ujuṃ kāyaṃ paṇidhāyāti uparimaṃ sarīraṃ ujuṃ ṭhapetvā aṭṭhārasa piṭṭhikaṇṭakaṭṭhike koṭiyā koṭiṃ paṭipādetvā. Evañhi nisinnassa cammamaṃsanhārūni na paṇamanti. Athassa yā tesaṃ paṇamanapaccayā khaṇe khaṇe vedanā uppajjeyyuṃ, tā nuppajjanti. Tāsu anuppajjamānāsu cittaṃ ekaggaṃ hoti, kammaṭṭhānaṃ na paripatati, vuḍḍhiṃ phātiṃ vepullaṃ upagacchati. Parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvāti kammaṭṭhānābhimukhaṃ satiṃ ṭhapayitvā. Mukhasamīpe vā katvāti attho. Teneva vibhaṅge vuttaṃ – ‘‘ayaṃ sati upaṭṭhitā hoti sūpaṭṭhitā nāsikagge vā mukhanimitte vā, tena vuccati parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā’’ti (vibha. 537). Athavā parīti pariggahaṭṭho. Mukhanti niyyānaṭṭho. Satīti upaṭṭhānaṭṭho. Tena vuccati – ‘‘parimukhaṃ sati’’nti. Evaṃ paṭisambhidāyaṃ vuttanayenapettha attho daṭṭhabbo. Tatrāyaṃ saṅkhepo – ‘‘pariggahitaniyyānasatiṃ katvā’’ti.

「食後に(pacchābhattaṃ)」とは、食事の後で。「托鉢から戻り(piṇḍapātapaṭikkanto)」とは、托鉢の探索から戻って。「結跏趺坐し(pallaṅkaṃ ābhujitvā)」とは、両腿を組んで坐ることである。「結んで」という意味である。「身体を真っ直ぐに保ち(ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya)」とは、上身を真っ直ぐに立て、十八の脊椎骨の端と端を適合させてのことである。このように坐す者には、皮膚、肉、筋が屈曲しない。したがって、それらの屈曲を縁として刻一刻と生じるであろう苦痛が生じない。それらが生じないとき、心は一境となり、瞑想主題(業処)は脱落せず、成長し、増大し、広大さに達する。「正念を現前に据えて(parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā)」とは、業処に向かって気づきを据えて、あるいは鼻先・口の近くに据えてという意味である。それゆえ『分別論』において「この気づきが据えられ、鼻先あるいは口先の兆相によく据えられている。それゆえに『正念を現前に据えて』と言われる」(分別論537)と説かれたのである。あるいは「パリ(pari)」は把持の意味、「ムッカ(mukha)」は出離の意味、「サティ(sati)」は現前の意味である。それゆえ「把持・出離の気づき」と言われる。このように『無礙解道』で説かれた方法によっても、ここでの意味を理解すべきである。その要約は「把持された出離の気づきを確立して」ということである。

217. Abhijjhaṃ loketi ettha lujjanapalujjanaṭṭhena pañcupādānakkhandhā loko, tasmā pañcasu upādānakkhandhesu rāgaṃ pahāya kāmacchandaṃ vikkhambhetvāti ayametthattho. Vigatābhijjhenāti vikkhambhanavasena pahīnattā vigatābhijjhena, na cakkhuviññāṇasadisenāti attho. Abhijjhāya cittaṃ parisodhetīti abhijjhāto cittaṃ parimoceti. Yathā taṃ sā muñcati ceva, muñcitvā ca na puna gaṇhati, evaṃ karotīti attho. Byāpādapadosaṃ pahāyātiādīsupi eseva nayo. Byāpajjati iminā cittaṃ pūtikummāsādayo viya purimapakatiṃ vijahatīti byāpādo. Vikārāpattiyā padussati, paraṃ vā padūseti vināsetīti padoso. Ubhayametaṃ kodhassevādhivacanaṃ. Thinaṃ cittagelaññaṃ. Middhaṃ cetasikagelaññaṃ, thinañca middhañca thinamiddhaṃ. Ālokasaññīti rattimpi divādiṭṭhālokasañjānanasamatthāya vigatanīvaraṇāya parisuddhāya saññāya samannāgato. Sato sampajānoti satiyā ca ñāṇena ca samannāgato. Idaṃ ubhayaṃ ālokasaññāya upakārattā vuttaṃ. Uddhaccañca kukkuccañca uddhaccakukkuccaṃ. Tiṇṇavicikicchoti vicikicchaṃ taritvā atikkamitvā ṭhito. ‘‘Kathamidaṃ kathamida’’nti evaṃ nappavattatīti akathaṃkathī. Kusalesu dhammesūti anavajjesu dhammesu. ‘‘Ime nu kho kusalā kathamime kusalā’’ti evaṃ na vicikicchati. Na kaṅkhatīti attho. Ayamettha saṅkhepo. Imesu pana nīvaraṇesu vacanatthalakkhaṇādibhedato yaṃ vattabbaṃ siyā, taṃ sabbaṃ visuddhimagge vuttaṃ.

217. 「世間における貪欲(abhijjhaṃ loke)」において、壊れ崩れ去るという意味において五取蘊が世間である。したがって五取蘊に対する貪りを捨てて、欲貪を鎮伏して、というのがここでの意味である。「貪欲を離れた(vigatābhijjhena)」とは、鎮伏によって捨てられたがゆえに貪欲を離れた(心によって)ということであり、眼識のように(もともと貪欲のない状態)を指すのではないという意味である。「貪欲から心を清める(abhijjhāya cittaṃ parisodheti)」とは、貪欲から心を完全に解脱させることである。あたかも貪欲が心を解き放ち、解き放ったならば再び捕らえないように、そのように行うという意味である。「瞋恚の害意を捨て(byāpādapadosaṃ pahāya)」等においても、この方法が当てはまる。これによって心が損なわれ、腐敗した粥などのように本来の正常さを失うゆえに「瞋恚(byāpāda)」である。変調を来すことによって害する、あるいは他者を害し破滅させるゆえに「害意(padosa)」である。これら両者ともに怒りの同義語である。「惛沈(thina)」とは心の病弱さである。「睡眠(middha)」とは心所(心の構成要素)の病弱さであり、惛沈と睡眠で「惛沈・睡眠(thinamiddha)」である。「光明を想う者(ālokasaññī)」とは、夜間であっても昼間に見た光明を想起する能力があり、蓋(障害)を離れた清浄な想(表象)を具足した者のことである。「正念・正知にして(sato sampajāno)」とは、気づきと智慧を具足した者のことである。この二つは光明想の助けとなるがゆえに説かれた。「掉挙(心の浮つき)」と「悪作(後悔)」で「掉挙・悪作(uddhaccakukkucca)」である。「疑惑を乗り越えた(tiṇṇavicikiccho)」とは、疑いを渡り、踏み越えて留まっている者のことである。「これはどうなのか、これはどうなのか」とこのように働かないゆえに「無疑惑の者(akathaṃkathī)」である。「善き諸法において(kusalesu dhammesu)」とは、過ちなき諸法においてのことである。「これらは果たして善なのか、いかにしてこれらが善なのか」とこのように疑わない。躊躇しないという意味である。これがここでの要約である。しかしこれらの蓋において、言葉の定義や特徴などの分類に関して説くべきことは、すべて『清浄道論』において説かれている。

218. Yā panāyaṃ seyyathāpi mahārājāti upamā vuttā. Tattha iṇaṃ ādāyāti vaḍḍhiyā dhanaṃ gahetvā. Byantiṃ kareyyāti vigatantaṃ kareyya, yathā tesaṃ kākaṇikamattopi pariyanto nāma nāvasissati, evaṃ kareyya; sabbaso paṭiniyyāteyyāti attho. Tato nidānanti āṇaṇyanidānaṃ. So hi ‘‘aṇaṇomhī’’ti āvajjanto balavapāmojjaṃ labhati, somanassaṃ adhigacchati, tena vuttaṃ – **‘‘labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassa’’**nti.

218. さて、「大王よ、あたかも〜のように(seyyathāpi mahārāja)」と説かれた比喩についてである。そこにおいて「借財をして(iṇaṃ ādāya)」とは、利息をつけて財物を借りて。「使い尽くし(byantiṃ kareyya)」とは、終わらせることであり、それらの(借金の)わずか一銭の残りもなくなるようにすることであり、すべてを返済するという意味である。「そのことから(tato nidānaṃ)」とは、無借金を原因として、ということである。その人は実に「私は借金がない」と思念して、強い歓喜を得て、喜悦に達する。それゆえに「歓喜を得、喜悦に達するであろう」と説かれたのである。

219. Visabhāgavedanuppattiyā kakaceneva catuiriyāpathaṃ chindanto ābādhatīti ābādho, svāssa atthīti ābādhiko. Taṃ samuṭṭhānena dukkhena dukkhito. Adhimattagilānoti bāḷhagilāno. Nacchādeyyāti adhimattabyādhiparetatāya na rucceyya. Balamattāti balameva, balañcassa kāye na bhaveyyāti attho. Tatonidānanti ārogyanidānaṃ. Tassa hi – ‘‘arogomhī’’ti āvajjayato tadubhayaṃ hoti. Tena vuttaṃ – **‘‘labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassa’’**nti.

219. 不調な感受の発生によって、あたかも鋸で切るかのように四威儀を害するゆえに「病(ābādha)」であり、それがこの人にあるゆえに「病者(ābādhiko)」である。その原因による苦痛によって苦しんでいる。「重病であり(adhimattagilāno)」とは、甚だしい病にかかっていることである。「受けつけず(nacchādeyya)」とは、過度の病に圧倒されているために(食事が)好ましく感じられないことである。「体力(balamattā)」とは力そのもののことであり、彼の身体に力がなくなるであろうという意味である。「そのことから(tatonidānaṃ)」とは、無病(健康)を原因として、ということである。その人は実に「私は病気ではない」と思念する者に、その両者(歓喜と喜悦)が生じる。それゆえに「歓喜を得、喜悦に達するであろう」と説かれたのである。

220. Na cassa kiñci bhogānaṃ vayoti kākaṇikamattampi bhogānaṃ vayo na bhaveyya. Tatonidānanti bandhanāmokkhanidānaṃ. Sesaṃ vuttanayeneva sabbapadesu yojetabbaṃ.

220. 「彼の財物の損失もなく(na cassa kiñci bhogānaṃ vayo)」とは、わずか一銭の財物の損失もないことである。「そのことから(tatonidānaṃ)」とは、牢獄からの解放を原因として、ということである。残りは説かれた通りの方法ですべての句に適用されるべきである。

221-222. Anattādhīnoti na attani adhīno, attano ruciyā kiñci kātuṃ na labhati. Parādhīnoti paresu adhīno parasseva ruciyā vattati. Na yena kāmaṃ gamoti yena disābhāgenassa gantukāmatā hoti, icchā uppajjati gamanāya, tena gantuṃ na labhati. Dāsabyāti dāsabhāvā. Bhujissoti attano santako. Tatonidānanti bhujissanidānaṃ. Kantāraddhānamagganti kantāraṃ addhānamaggaṃ, nirudakaṃ dīghamagganti attho. Tatonidānanti khemantabhūminidānaṃ.

221-222. 「自分に主権がなく(anattādhīno)」とは、自分に従属しておらず、自分の意志で何かを行うことができないことである。「他人に従属し(parādhīno)」とは、他人に従属して他人の意向のままに動くことである。「望む所へ赴くことができない(na yena kāmaṃ gamo)」とは、彼が行きたい方角、行きたいという欲求が生じても、そこへ行くことができないことである。「奴隷の境遇から(dāsabyā)」とは、奴隷の状態から。「自由人(bhujisso)」とは、自己の主権を持つ者である。「そのことから(tatonidānaṃ)」とは、自由人となったことを原因として、ということである。「荒野の長途の道(kantāraddhānamaggaṃ)」とは、荒野の長い旅路であり、水のない長い道という意味である。「そのことから(tatonidānaṃ)」とは、安全な地に達したことを原因として、ということである。

223. Ime pañca nīvaraṇe appahīneti ettha bhagavā appahīnakāmacchandanīvaraṇaṃ iṇasadisaṃ, sesāni rogādisadisāni katvā dasseti. Tatrāyaṃ sadisatā. Yo hi paresaṃ iṇaṃ gahetvā vināseti, so tehi iṇaṃ dehīti vuccamānopi pharusaṃ vuccamānopi bajjhamānopi vadhīyamānopi kiñci paṭibāhituṃ na sakkoti, sabbaṃ titikkhati. Titikkhākāraṇaṃ hissa taṃ iṇaṃ hoti. Evameva yo yamhi kāmacchandena rajjati, taṇhāsahagatena taṃ vatthuṃ gaṇhati, so tena pharusaṃ vuccamānopi bajjhamānopi vadhīyamānopi sabbaṃ titikkhati, titikkhākāraṇaṃ hissa so kāmacchando hoti, gharasāmikehi vadhīyamānānaṃ itthīnaṃ viyāti, evaṃ iṇaṃ viya kāmacchando daṭṭhabbo.

223. 「これら五つの蓋が未だ捨てられていないとき(ime pañca nīvaraṇe appahīne)」において、世尊は未だ捨てられていない欲貪蓋を借金に等しいものとし、残りを病などに等しいものとして示された。そこにはこのような類似性がある。実に他人の借金をしてそれを使い果たした者は、債権者たちから「借金を返せ」と言われ、粗暴な言葉を浴びせられ、縛られ、打ち叩かれても、何も拒むことができず、すべてを耐え忍ぶ。実に彼の借金こそが、耐え忍ぶ原因となるのである。同様に、ある対象に欲貪によって執着し、渇愛を伴ってその対象を執持する者は、それによって粗暴な言葉を浴びせられ、縛られ、打ち叩かれても、すべてを耐え忍ぶ。実に彼の欲貪こそが、耐え忍ぶ原因となるのであり、それはあたかも夫たちに打ち叩かれる妻たちのようである。このように欲貪は借金のごときものと見なされるべきである。

Yathā pana pittarogāturo madhusakkarādīsupi dinnesu pittarogāturatāya tesaṃ rasaṃ na vindati, ‘‘tittakaṃ tittaka’’nti uggiratiyeva. Evameva byāpannacitto hitakāmehi ācariyupajjhāyehi appamattakampi ovadiyamāno ovādaṃ na gaṇhati. ‘‘Ati viya me tumhe upaddavethā’’tiādīni vatvā vibbhamati. Pittarogāturatāya so puriso madhusakkarādīnaṃ viya kodhāturatāya jhānasukhādibhedaṃ sāsanarasaṃ na vindatīti. Evaṃ rogo viya byāpādo daṭṭhabbo.

また、胆汁病を患う人が、蜂蜜や砂糖などを与えられても、胆汁病を患っているがゆえにそれらの味を感じられず、「苦い、苦い」と吐き出してしまうように、まったく同様に、瞋恚に満ちた心の持ち主は、利益を望む師や親師(戒和尚)たちからわずかな訓戒を与えられても、その教戒を受け入れない。「あなた方は私をひどく苦しめている」などと言って還俗してしまう。胆汁病を患う人が蜂蜜などの味を感じられないように、怒りに患う人は禅定の楽などの教えの味を感じることができない。このように瞋恚は病のごときものと見なされるべきである。

Yathā pana nakkhattadivase bandhanāgāre baddho puriso nakkhattassa neva ādiṃ na majjhaṃ na pariyosānaṃ passati. So dutiyadivase mutto aho hiyyo nakkhattaṃ manāpaṃ, aho naccaṃ, aho gītantiādīni sutvāpi paṭivacanaṃ na deti. Kiṃ kāraṇā? Nakkhattassa ananubhūtattā. Evameva thinamiddhābhibhūto bhikkhu vicittanayepi dhammassavane pavattamāne neva tassa ādiṃ na majjhaṃ na pariyosānaṃ jānāti. Sopi uṭṭhite dhammassavane aho dhammassavanaṃ, aho kāraṇaṃ, aho upamāti dhammassavanassa vaṇṇaṃ bhaṇamānānaṃ sutvāpi paṭivacanaṃ na deti. Kiṃ kāraṇā? Thinamiddhavasena dhammakathāya ananubhūtattā. Evaṃ bandhanāgāraṃ viya thinamiddhaṃ daṭṭhabbaṃ.

また、祝祭の日に牢獄に繋がれた人は、祝祭の始まりも中間も終わりも見ることができない。その人が翌日に釈放され、「ああ、昨日の祝祭は素晴らしかった、ああ、踊りは、歌は」などと聞かされても、返答することができない。なぜなら祝祭を体験しなかったからである。まったく同様に、惛沈・睡眠に圧倒された比丘は、変化に富んだ方法で法話が行われている最中でも、その始まりも中間も終わりも知らない。彼も法話が終わったときに「ああ、素晴らしい法話だった、ああ、見事な論理、見事な比喩だ」と法話を称賛する人々の言葉を聞いても、返答することができない。なぜなら惛沈・睡眠のために法話を体験しなかったからである。このように惛沈・睡眠は牢獄のごときものと見なされるべきである。

Yathā pana nakkhattaṃ kīḷantopi dāso – ‘‘idaṃ nāma accāyikaṃ karaṇīyaṃ atthi, sīghaṃ tattha gacchāhi. No ce gacchasi, hatthapādaṃ vā te chindāmi kaṇṇanāsaṃ vā’’ti vutto sīghaṃ gacchatiyeva. Nakkhattassa ādimajjhapariyosānaṃ anubhavituṃ na labhati, kasmā? Parādhīnatāya, evameva vinaye apakataññunā vivekatthāya araññaṃ paviṭṭhenāpi kismiñcideva antamaso kappiyamaṃsepi akappiyamaṃsasaññāya uppannāya vivekaṃ pahāya sīlavisodhanatthaṃ vinayadharassa santikaṃ gantabbaṃ hoti, vivekasukhaṃ anubhavituṃ na labhati, kasmā? Uddhaccakukkuccābhibhūtatāyāti. Evaṃ dāsabyaṃ viya uddhaccakukkuccaṃ daṭṭhabbaṃ.

また、祝祭で遊んでいる奴隷であっても、「これこれの至急の用事がある。速やかにそこへ行け。もし行かないなら、手足を切るか、耳や鼻をそぎ落とすぞ」と言われると、すぐに赴いてしまう。祝祭の始まり、中間、終わりを味わうことができない。なぜなら他人に従属しているからである。まったく同様に、律に通じていない者が、閑静を求めて森林に入っても、何か些細なこと、極端には適法な肉に対してさえ「不適法な肉ではないか」という疑念が生じたとき、閑静を捨てて戒を清浄にするために律持者のもとへ赴かねばならず、閑静の楽を味わうことができない。なぜなら掉挙・悪作に圧倒されているからである。このように掉挙・悪作は奴隷の境遇のごときものと見なされるべきである。

Yathā pana kantāraddhānamaggappaṭipanno puriso corehi manussānaṃ viluttokāsaṃ pahatokāsañca disvā daṇḍakasaddenapi sakuṇasaddenapi ‘‘corā āgatā’’ti ussaṅkitaparisaṅkitova hoti, gacchatipi tiṭṭhatipi nivattatipi, gataṭṭhānato agataṭṭhānameva bahutaraṃ hoti. So kicchena kasirena khemantabhūmiṃ pāpuṇāti vā na vā pāpuṇāti. Evameva yassa aṭṭhasu ṭhānesu vicikicchā uppannā hoti, so – ‘‘buddho nu kho, no nu kho buddho’’tiādinā nayena vicikicchanto adhimuccitvā saddhāya gaṇhituṃ na sakkoti. Asakkonto maggaṃ vā phalaṃ vā na pāpuṇātīti. Yathā kantāraddhānamagge – ‘‘corā atthi natthī’’ti punappunaṃ āsappanaparisappanaṃ apariyogāhanaṃ chambhitattaṃ cittassa uppādento khemantapattiyā antarāyaṃ karoti, evaṃ vicikicchāpi – ‘‘buddho nu kho, na buddho’’tiādinā nayena punappunaṃ āsappanaparisappanaṃ apariyogāhanaṃ chambhitattaṃ cittassa uppādayamānā ariyabhūmippattiyā antarāyaṃ karotīti kantāraddhānamaggo viya vicikicchā daṭṭhabbā.

また、荒野の長途の道を進む人が、盗賊たちによって人々が略奪された場所や殺害された場所を見て、木の枝の音や鳥の声にさえ「盗賊が来た」と恐れおののき、進んでは止まり、引き返し、進んだ距離よりも進めない距離のほうがはるかに多くなる。彼は困難と労苦の末に、安全な地に到達するか、あるいは到達できない。まったく同様に、八つの処に関して疑惑が生じた者は、「仏陀は本当におられるのか、おられないのか」などの方法で疑い、確信して信によって捉えることができない。捉えることができないため、道や果に到達することができない。あたかも荒野の長途の道において、「盗賊がいるのか、いないのか」と何度も逡巡し、動揺し、徹底せず、心の戦慄を生じさせて安全な地への到達の障害となるように、疑惑もまた「仏陀は本当におられるのか、おられないのか」などの方法で何度も逡巡し、動揺し、徹底せず、心の戦慄を生じさせて聖者の境地への到達の障害となる。このように疑惑は荒野の長途の道のごときものと見なされるべきである。

224. Idāni – **‘‘seyyathāpi, mahārāja, āṇaṇya’’**nti ettha bhagavā pahīnakāmacchandanīvaraṇaṃ āṇaṇyasadisaṃ, sesāni ārogyādisadisāni katvā dasseti. Tatrāyaṃ sadisatā, yathā hi puriso iṇaṃ ādāya kammante payojetvā samiddhataṃ patto – ‘‘idaṃ iṇaṃ nāma palibodhamūla’’nti cintetvā savaḍḍhikaṃ iṇaṃ niyyātetvā paṇṇaṃ phālāpeyya. Athassa tato paṭṭhāya neva koci dūtaṃ peseti, na paṇṇaṃ. So iṇasāmike disvāpi sace icchati, āsanā uṭṭhahati, no ce na uṭṭhahati, kasmā? Tehi saddhiṃ nillepatāya alaggatāya. Evameva bhikkhu – ‘‘ayaṃ kāmacchando nāma palibodhamūla’’nti cintetvā cha dhamme bhāvetvā kāmacchandanīvaraṇaṃ pajahati. Te pana cha dhamme mahāsatipaṭṭhāne vaṇṇayissāma. Tassevaṃ pahīnakāmacchandassa yathā iṇamuttassa purisassa iṇassāmike disvā neva bhayaṃ na chambhitattaṃ hoti. Evameva paravatthumhi neva saṅgo na baddho hoti. Dibbānipi rūpāni passato kileso na samudācarati. Tasmā bhagavā āṇaṇyamiva kāmacchandappahānaṃ āha.

224. 今や、「大王よ、あたかも無借金のように」において、世尊は捨て去られた欲貪蓋を無借金に等しいものとし、残りを無病などに等しいものとして示された。そこにはこのような類似性がある。実に人が借金をして事業を営み、成功を収めたとき、「この借金というものは束縛の根源である」と考えて、利息をつけて借金を返済し、借用証書を破棄するようなものである。するとそれ以後、彼に対して誰も使いを送ることもなく、書状を送ることもない。彼は債権者たちを見ても、もし望むなら座から立ち上がり、望まないなら立ち上がらない。なぜなら彼らに対して何の負い目も執着もないからである。まったく同様に、比丘は「この欲貪というものは束縛の根源である」と考えて、六つの法を修習して欲貪蓋を捨て去る。その六つの法については『大念処経』において解説するであろう。このように欲貪を捨て去った者には、借金から解放された人が債権者を見ても恐れも戦慄もないように、他者の対象に対しても執着も束縛もない。天界の美しい姿を見ても煩悩が生起しない。それゆえに世尊は欲貪の断滅を無借金のごときものと説かれたのである。

Yathā pana so pittarogāturo puriso bhesajjakiriyāya taṃ rogaṃ vūpasametvā tato paṭṭhāya madhusakkarādīnaṃ rasaṃ vindati. Evameva bhikkhu ‘‘ayaṃ byāpādo nāma mahā anatthakaro’’ti cha dhamme bhāvetvā byāpādanīvaraṇaṃ pajahati. Sabbanīvaraṇesu cha dhamme mahāsatipaṭṭhāneyeva vaṇṇayissāma. Na kevalañca teyeva, yepi thinamiddhādīnaṃ pahānāya bhāvetabbā, tepi sabbe tattheva vaṇṇayissāma. So evaṃ pahīnabyāpādo yathā pittarogavimutto puriso madhusakkarādīnaṃ rasaṃ sampiyāyamāno paṭisevati, evameva ācārapaṇṇattiādīni sikkhāpadāni sirasā sampaṭicchitvā sampiyāyamāno sikkhati. Tasmā bhagavā ārogyamiva byāpādappahānaṃ āha.

また、かの胆汁病を患っていた人が投薬治療によってその病を鎮め、それ以後、蜂蜜や砂糖などの味を味わうことができるように、まったく同様に、比丘は「この瞋恚というものは大いなる無益をもたらす」と考えて、六つの法を修習して瞋恚蓋を捨て去る。すべての蓋における六つの法については『大念処経』においてのみ解説するであろう。それらだけでなく、惛沈・睡眠などを捨てるために修習されるべき法も、すべてそこで解説するであろう。そのように瞋恚を捨て去った者は、胆汁病から解放された人が蜂蜜などの味を愛好して味わうように、威儀の規定などの学処を頭で受け止め、愛好して修学するのである。それゆえに世尊は瞋恚の断滅を無病のごときものと説かれたのである。

Yathā so nakkhattadivase bandhanāgāraṃ pavesito puriso aparasmiṃ nakkhattadivase – ‘‘pubbepi ahaṃ pamādadosena baddho, tena nakkhattaṃ nānubhaviṃ. Idāni appamatto bhavissāmī’’ti yathāssa paccatthikā okāsaṃ na labhanti, evaṃ appamatto hutvā nakkhattaṃ anubhavitvā – ‘aho nakkhattaṃ, aho nakkhatta’nti udānaṃ udānesi, evameva bhikkhu – ‘‘idaṃ thinamiddhaṃ nāma mahāanatthakara’’nti cha dhamme bhāvetvā thinamiddhanīvaraṇaṃ pajahati, so evaṃ pahīnathinamiddho yathā bandhanā mutto puriso sattāhampi nakkhattassa ādimajjhapariyosānaṃ anubhavati, evameva dhammanakkhattassa ādimajjhapariyosānaṃ anubhavanto saha paṭisambhidāhi arahattaṃ pāpuṇāti. Tasmā bhagavā bandhanā mokkhamiva thinamiddhappahānaṃ āha.

また、祝祭の日に牢獄に入れられた人が、別の祝祭の日には「以前、私は怠惰の過失によって捕らえられ、そのために祝祭を味わうことができなかった。今や怠りなくあろう」と、敵対者たちが機会を得ないようにそのように怠りなくあって祝祭を味わい、「ああ、祝祭よ、ああ、祝祭よ」と歓喜の言葉を放ったように、まったく同様に、比丘は「この惛沈・睡眠というものは大いなる無益をもたらす」と考えて、六つの法を修習して惛沈・睡眠蓋を捨て去る。そのように惛沈・睡眠を捨て去った者は、牢獄から解放された人が七日間も祝祭の初め・中・終わりを味わうように、法の祝祭の初め・中・終わりを味わいながら、無礙解とともに阿羅漢果に到達する。それゆえに世尊は惛沈・睡眠の断滅を牢獄からの解放のごときものと説かれたのである。

Yathā pana dāso kiñcideva mittaṃ upanissāya sāmikānaṃ dhanaṃ datvā attānaṃ bhujissaṃ katvā tato paṭṭhāya yaṃ icchati, taṃ karoti. Evameva bhikkhu – ‘‘idaṃ uddhaccakukkuccaṃ nāma mahā anatthakara’’nti cha dhamme bhāvetvā uddhaccakukkuccaṃ pajahati. So evaṃ pahīnauddhaccakukkucco yathā bhujisso puriso yaṃ icchati, taṃ karoti, na taṃ koci balakkārena tato nivatteti, evameva yathā sukhaṃ nekkhammapaṭipadaṃ paṭipajjati, na taṃ uddhaccakukkuccaṃ balakkārena tato nivatteti. Tasmā bhagavā bhujissaṃ viya uddhaccakukkuccappahānaṃ āha.

また、奴隷がある友人を頼り、主人たちに金銭を支払って自身を自由人とし、それ以後は望むことを何でも行うように、まったく同様に、比丘は「この掉挙・悪作というものは大いなる無益をもたらす」と考えて、六つの法を修習して掉挙・悪作を捨て去る。そのように掉挙・悪作を捨て去った者は、自由人となった人が望むことを何でも行い、誰も彼を力づくでそこから引き戻さないように、安らかに出離の道を実践し、掉挙・悪作が彼を力づくでそこから引き戻すことはない。それゆえに世尊は掉挙・悪作の断滅を自由人のごときものと説かれたのである。

Yathā balavā puriso hatthasāraṃ gahetvā sajjāvudho saparivāro kantāraṃ paṭipajjeyya, taṃ corā dūratova disvā palāyeyyuṃ. So sotthinā taṃ kantāraṃ nittharitvā khemantaṃ patto haṭṭhatuṭṭho assa. Evameva bhikkhu ‘‘ayaṃ vicikicchā nāma mahā anatthakārikā’’ti cha dhamme bhāvetvā vicikicchaṃ pajahati. So evaṃ pahīnavicikiccho yathā balavā puriso sajjāvudho saparivāro nibbhayo core tiṇaṃ viya agaṇetvā sotthinā nikkhamitvā khemantabhūmiṃ pāpuṇāti, evameva bhikkhu duccaritakantāraṃ nittharitvā paramaṃ khemantabhūmiṃ amataṃ mahānibbānaṃ pāpuṇāti. Tasmā bhagavā khemantabhūmiṃ viya vicikicchāpahānaṃ āha.

また、屈強な人が十分な財宝を携え、武器を整え、従者を伴って荒野に入ったならば、盗賊たちは遠くから見て逃げ去るであろう。彼が無事にその荒野を越えて安全な地に達し、歓喜し満足するように、まったく同様に、比丘は「この疑惑というものは大いなる無益をもたらす」と考えて、六つの法を修習して疑惑を捨て去る。そのように疑惑を捨て去った者は、屈強な人が武器を整え従者を伴って恐れることなく盗賊を草切れのように意に介さず無事に出でて安全な地に達するように、比丘も悪行の荒野を越えて、至高の安全な地である不死の大涅槃に到達する。それゆえに世尊は疑惑の断滅を安全な地のごときものと説かれたのである。

225. Pāmojjaṃ jāyatīti tuṭṭhākāro jāyati. Pamuditassa pīti jāyatīti tuṭṭhassa sakalasarīraṃ khobhayamānā pīti jāyati. Pītimanassa kāyo passambhatīti pītisampayuttacittassa puggalassa nāmakāyo passambhati, vigatadaratho hoti. Sukhaṃ vedetīti kāyikampi cetasikampi sukhaṃ vedayati. Cittaṃ samādhiyatīti iminā nekkhammasukhena sukhitassa upacāravasenapi appanāvasenapi cittaṃ samādhiyati.

「歓喜が生じる(pāmojjaṃ jāyati)」とは、喜びの様相が生じることである。「歓喜せる者に喜悦が生じる(pamuditassa pīti jāyati)」とは、喜んでいる者の全身を震わせる喜悦が生じることである。「意に喜悦ある者の身は軽安となる(pītimanassa kāyo passambhati)」とは、喜悦を伴う心を持つ人の名身(心と心所)が軽安となり、疲労・苦痛が消え去ることである。「楽を受用する(sukhaṃ vedeti)」とは、身体的な楽も精神的な楽も受用することである。「心は等持される(cittaṃ samādhiyati)」とは、この出離の楽によって幸福になった者の心が、近行定によっても安止定によっても等持されることである。

Paṭhamajjhānakathā

初禅の解説

226. So vivicceva kāmehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharatītiādi pana upacārasamādhinā samāhite citte uparivisesadassanatthaṃ appanāsamādhinā samāhite citte tassa samādhino pabhedadassanatthaṃ vuttanti veditabbaṃ. Imameva kāyanti imaṃ karajakāyaṃ. Abhisandetīti temeti sneheti, sabbattha pavattapītisukhaṃ karoti. Parisandetīti samantato sandeti. Paripūretīti vāyunā bhastaṃ viya pūreti. Parippharatīti samantato phusati. Sabbāvato kāyassāti assa bhikkhuno sabbakoṭṭhāsavato kāyassa kiñci upādinnakasantatipavattiṭṭhāne chavimaṃsalohitānugataṃ aṇumattampi ṭhānaṃ paṭhamajjhānasukhena aphuṭaṃ nāma na hoti.

226. 「彼はまさに諸欲から離れて……初禅を具足して住す」などの文は、近行定によって等持された心において、さらなる卓越性を示すために、安止定によって等持された心において、その三昧の差異を示すために説かれたと知るべきである。「まさにこの身体を(imameva kāyaṃ)」とは、この業報所生の身(肉体)を。「満たし(abhisandeti)」とは、潤し、浸し、いたる所に喜と楽を行き渡らせる。「溢れさせ(parisandeti)」とは、周囲にあまねく流し広げる。「満載し(paripūreti)」とは、風で鞴(ふいご)を満たすように満たす。「行き渡らせる(parippharati)」とは、あまねく触れる。「身体の全体に(sabbāvato kāyassa)」とは、この比丘のすべての部分からなる身体において、執受された相続の生起する場所で、皮膚・肉・血液に伴う微小な場所であっても、初禅の楽によって触れられないところは存在しないということである。

227. Dakkhoti cheko paṭibalo nhānīyacuṇṇāni kātuñceva payojetuñca sannetuñca. Kaṃsathāleti yena kenaci lohena katabhājane. Mattikabhājanaṃ pana thiraṃ na hoti. Sannentassa bhijjati. Tasmā taṃ na dasseti. Paripphosakaṃ paripphosakanti siñcitvā siñcitvā. Sanneyyāti vāmahatthena kaṃsathālaṃ gahetvā dakkhiṇahatthena pamāṇayuttaṃ udakaṃ siñcitvā siñcitvā parimaddanto piṇḍaṃ kareyya. Snehānugatāti udakasinehena anugatā. Snehaparetāti udakasinehena pariggahitā. Santarabāhirāti saddhiṃ antopadesena ceva bahipadesena ca sabbatthakameva udakasinehena phuṭāti attho. Na ca paggharaṇīti na ca bindu bindu udakaṃ paggharati, sakkā hoti hatthenapi dvīhipi tīhipi aṅgulīhi gahetuṃ ovaṭṭikāyapi kātunti attho.

227. 「熟練した(dakkho)」とは、沐浴用の粉を作り、用い、練り合わせることに巧みで能力があることである。「青銅の器に(kaṃsathāle)」とは、何らかの金属で作られた器に、ということである。しかし粘土の器は丈夫ではない。練り合わせるときに壊れてしまう。それゆえにそれを示さない。「水を注ぎ注ぎして(paripphosakaṃ paripphosakaṃ)」とは、撒いて撒いて。「練り合わせる(sanneyya)」とは、左手で青銅の器を持ち、右手で適量の水を撒いては揉みほぐし、団塊にするであろう。「湿気に満ち(snehānugatā)」とは、水の湿り気が浸透した。「湿気を行き渡らせ(snehaparetā)」とは、水の湿り気に包まれた。「内外ともに(santarabāhirā)」とは、内部の領域とともに外部の領域も、いたる所ことごとく水の湿り気によって満たされたという意味である。「滴り落ちない(na ca paggharaṇī)」とは、水滴がぽたぽたと滴り落ちず、手でも二本の指でも三本の指でも掴むことができ、帯の間にも挟むことができるという意味である。

Dutiyajjhānakathā

第二禅の解説

228-229. Dutiyajjhānasukhūpamāyaṃ ubbhidodakoti ubbhinnaudako, na heṭṭhā ubbhijjitvā uggacchanakaudako. Antoyeva pana ubbhijjanakaudakoti attho. Āyamukhanti āgamanamaggo. Devoti megho. Kālena kālanti kāle kāle, anvaddhamāsaṃ vā anudasāhaṃ vāti attho. Dhāranti vuṭṭhiṃ. Na anuppaveccheyyāti na ca paveseyya, na vasseyyāti attho. Sītā vāridhārā ubbhijjitvāti sītaṃ dhāraṃ uggantvā rahadaṃ pūrayamānaṃ ubbhijjitvā. Heṭṭhā uggacchanaudakañhi uggantvā uggantvā bhijjantaṃ udakaṃ khobheti, catūhi disāhi pavisanaudakaṃ purāṇapaṇṇatiṇakaṭṭhadaṇḍakādīhi udakaṃ khobheti, vuṭṭhiudakaṃ dhārānipātapubbuḷakehi udakaṃ khobheti. Sannisinnameva pana hutvā iddhinimmitamiva uppajjamānaṃ udakaṃ imaṃ padesaṃ pharati, imaṃ padesaṃ na pharatīti natthi, tena aphuṭokāso nāma na hotīti. Tattha rahado viya karajakāyo. Udakaṃ viya dutiyajjhānasukhaṃ. Sesaṃ purimanayeneva veditabbaṃ.

228-229. 第二禅の楽の比喩において、「湧水のある(ubbidhodako)」とは、水が湧き出ることであり、下方から噴き出して湧き上がる水ではなく、まさに内部から湧き出る水であるという意味である。「流入口(āyamukhaṃ)」とは、水が流れ込む水路。「雨雲(devo)」とは、雲である。「時に応じて(kālena kālaṃ)」とは、定期的に、半月ごとにあるいは十日ごとになどの意味である。「雨の降り注ぎ(dhāraṃ)」とは、雨のことである。「注ぎ入れない(na anuppaveccheyya)」とは、入らせず、降らせないという意味である。「冷たい水流が湧き出て(sītā vāridhārā ubbhijjitvā)」とは、冷たい水流が湧き上がり、池を満たしながら湧き出て、ということである。実に下方から湧き上がる水は、湧き上がっては破裂して水を攪乱し、四方から流入する水は、古い落ち葉や草木や枝などによって水を攪乱し、雨水は激しい雨足の落下と水泡によって水を攪乱する。しかし、静かに落ち着いたままで、あたかも神通力で創り出されたかのように生じる水は、「この場所を満たし、この場所を満たさない」ということがなく、それによって満たされない空間というものは存在しない。そこにおいて池とは肉体のようなものである。水とは第二禅の楽のようなものである。残りは前述の方法によって知るべきである。

Tatiyajjhānakathā

第三禅の解説

230-231. Tatiyajjhānasukhūpamāyaṃ uppalāni ettha santīti uppalinī. Sesapadadvayepi eseva nayo. Ettha ca setarattanīlesu yaṃ kiñci uppalaṃ uppalameva. Ūnakasatapattaṃ puṇḍarīkaṃ, satapattaṃ padumaṃ. Pattaniyamaṃ vā vināpi setaṃ padumaṃ, rattaṃ puṇḍarīkanti ayamettha vinicchayo. Udakānuggatānīti udakato na uggatāni. Anto nimuggaposīnīti udakatalassa anto nimuggāniyeva hutvā posīni, vaḍḍhīnīti attho. Sesaṃ purimanayeneva veditabbaṃ.

230-231. 第三禅の楽の比喩において、「青蓮華のある池(uppalinī)」とは、ここに青蓮華(ウッパラ)があるゆえにそう呼ばれる。残りの二つの句(紅蓮華の池、白蓮華の池)においてもこの方法が当てはまる。そしてここでは、白、赤、青のいずれであっても、蓮華(ウッパラ)は蓮華である。百枚未満の花弁を持つものは白蓮華(プンダリーカ)であり、百枚の花弁を持つものは紅蓮華(パドマ)である。あるいは花弁の規定に関わらず、白いものが紅蓮華(パドマ)、赤いものが白蓮華(プンダリーカ)であるというのが、ここでの判定である。「水面に出ず(udakānuggatāni)」とは、水から立ち現れていない。「水中に沈んで養われ(anto nimuggaposīnī)」とは、水面の下にまさに沈んだままで養われ、成長しているという意味である。残りは前述の方法によって知るべきである。

Catutthajjhānakathā

第四禅の解説

232-233. Catutthajjhānasukhūpamāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātenāti ettha nirupakkilesaṭṭhena parisuddhaṃ, pabhassaraṭṭhena pariyodātanti veditabbaṃ. Odātena vatthenāti idaṃ utupharaṇatthaṃ vuttaṃ. Kiliṭṭhavatthena hi utupharaṇaṃ na hoti, taṅkhaṇadhotaparisuddhena utupharaṇaṃ balavaṃ hoti. Imissāya hi upamāya vatthaṃ viya karajakāyo, utupharaṇaṃ viya catutthajjhānasukhaṃ. Tasmā yathā sunhātassa purisassa parisuddhaṃ vatthaṃ sasīsaṃ pārupitvā nisinnassa sarīrato utu sabbameva vatthaṃ pharati. Na koci vatthassa aphuṭokāso hoti. Evaṃ catutthajjhānasukhena bhikkhuno karajakāyassa na koci okāso aphuṭo hotīti. Evamettha attho daṭṭhabbo. Imesaṃ pana catunnaṃ jhānānaṃ anupadavaṇṇanā ca bhāvanānayo ca visuddhimagge vuttoti idha na vitthārito.

232-233. 第四禅の楽の比喩において、「清浄で純白な心によって(parisuddhena cetasā pariyodātena)」とは、ここでは随煩悩がないという意味で清浄であり、輝いているという意味で純白であると知るべきである。「白い布によって(odātena vatthenā)」とは、これは温度(気候)の浸透のために説かれた。実に汚れた布では温度の浸透がないが、その場で洗われた清浄な布では温度の浸透が強い。この比喩において、布とは肉体のようなものであり、温度の浸透とは第四禅の楽のようなものである。それゆえ、よく沐浴した人が清浄な布を頭からすっぽりと被って坐っているとき、身体からの熱(温度)が布の全体に行き渡り、布の中で満たされない場所が何もないように、このように第四禅の楽によって比丘の肉体のいかなる場所も満たされないことはないのである。このようにここでの意味を理解すべきである。しかしこれら四つの禅定の逐語的な解説および修習法は『清浄道論』において説かれているので、ここでは詳述しない。

Ettāvatā cesa rūpajjhānalābhīyeva, na arūpajjhānalābhīti na veditabbo. Na hi aṭṭhasu samāpattīsu cuddasahākārehi ciṇṇavasībhāvaṃ vinā upari abhiññādhigamo hoti. Pāḷiyaṃ pana rūpajjhānāniyeva āgatāni. Arūpajjhānāni āharitvā kathetabbāni.

これによって、この者は色界禅を得た者にすぎず、無色界禅を得た者ではないと理解すべきではない。実に八つの等至において十四の様態で自在性を修めていなければ、上位の神通の獲得はあり得ないからである。しかし聖典(パーリ)には色界禅のみが説かれている。無色界禅は補って語られるべきである。

Vipassanāñāṇakathā

観智の解説

234. So evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatteti so cuddasahākārehi aṭṭhasu samāpattīsu ciṇṇavasībhāvo bhikkhūti dasseti. Sesamettha visuddhimagge vuttanayena veditabbaṃ. Ñāṇadassanāya cittaṃ abhinīharatīti ettha ñāṇadassananti maggañāṇampi, vuccati phalañāṇampi, sabbaññutaññāṇampi, paccavekkhaṇañāṇampi, vipassanāñāṇampi. ‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, ñāṇadassanavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti (mahāni. 1.257) ettha hi maggañāṇaṃ ñāṇadassananti vuttaṃ. ‘‘Ayamañño uttarimanussadhammo alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti (ma. ni. 1.328) ettha phalañāṇaṃ. ‘‘Bhagavatopi kho ñāṇadassanaṃ udapādi sattāhakālaṅkato āḷāro kālāmo’’ti (mahāva. 10) ettha sabbaññutaññāṇaṃ. ‘‘Ñāṇañca pana me dassanaṃ udapādi akuppā me vimutti, ayamantimā jātī’’ti (mahāva. 16) ettha paccavekkhaṇañāṇaṃ idha pana ñāṇadassanāya cittanti idaṃ vipassanāñāṇaṃ ñāṇadassananti vuttanti.

234. 「彼はこのように等持された心において……不動に達したとき」とは、彼が十四の様態によって八等至において自在性を修めた比丘であることを示している。ここでの残りは『清浄道論』で説かれた方法によって知るべきである。「智見のために心を傾注する(ñāṇadassanāya cittaṃ abhinīharati)」において、「智見(ñāṇadassana)」とは道智も、果智も、一切知智も、省察智も、観智(ヴィパッサナー智)もそう呼ばれる。「友よ、智見の清浄のために世尊のもとで清浄行が修められるのか」(大義釈1.257)においては、道智が「智見」と説かれている。「この他の、人間を超えた法、聖なる智見の卓越性に達した安楽な住がある」(中部1.328)においては、果智である。「世尊にも『アーラーラ・カーラーマは七日前に亡くなった』という智見が生じた」(大品10)においては、一切知智である。「そして私に『私の解脱は動揺しない、これが最後の生まれである』という智見が生じた」(大品16)においては、省察智である。しかしここでは「智見のために心(を傾注する)」という、この観智が「智見」と説かれているのである。

Abhinīharatīti vipassanāñāṇassa nibbattanatthāya tanninnaṃ tappoṇaṃ tappabbhāraṃ karoti. Rūpīti ādīnamattho vuttoyeva. Odanakummāsūpacayoti odanena ceva kummāsena ca upacito vaḍḍhito. Aniccucchādanaparimaddanabhedanaviddhaṃsanadhammoti hutvā abhāvaṭṭhena aniccadhammo. Duggandhavighātatthāya tanuvilepanena ucchādanadhammo. Aṅgapaccaṅgābādhavinodanatthāya khuddakasambāhanena parimaddanadhammo. Daharakāle vā ūrūsu sayāpetvā gabbhāvāsena dussaṇṭhitānaṃ tesaṃ tesaṃ aṅgānaṃ saṇṭhānasampādanatthaṃ añchanapīḷanādivasena parimaddanadhammo. Evaṃ pariharitopi bhedanaviddhaṃsanadhammo bhijjati ceva vikirati ca, evaṃ sabhāvoti attho. Tattha rūpī cātumahābhūtikotiādīsu chahi padehi samudayo kathito. Aniccapadena saddhiṃ pacchimehi dvīhi atthaṅgamo. Ettha sitaṃ ettha paṭibaddhanti ettha cātumahābhūtike kāye nissitañca paṭibaddhañca.

「傾注する(abhinīharati)」とは、観智を生じさせるために、それに傾け、向け、傾斜させる。「物質的であり(rūpī)」などの意味はすでに説かれた通りである。「飯と粥によって集積され(odanakummāsūpacayo)」とは、ご飯や粥によって集積され、増大させられた。「無常であり、塗抹され、擦られ、破壊され、崩壊する性質のものであり(aniccucchādanaparimaddanabhedanaviddhaṃsanadhammo)」とは、生じては存在しなくなるという意味で無常の性質である。悪臭を取り除くために香油を塗られる性質である。手足の痛みを鎮めるために軽くマッサージされる性質である。あるいは幼少期に太ももの上に寝かされ、胎内での滞在によって歪んだ様々な部位の形状を整えるために、引っぱったり押したりしてマッサージされる性質である。このように手入れされても、破壊され崩壊する性質であり、壊れ、散り散りになる、そのような本性であるという意味である。そこにおいて「物質的であり、四大から成り」などの六つの句によって「集起(生起)」が語られている。「無常」という句とともに後ろの二句(破壊され、崩壊する)によって「滅尽」が語られている。「ここに依拠し、ここに繋縛されている(ettha sitaṃ ettha paṭibaddhaṃ)」とは、この四大から成る身体に依存し、繋縛されているということである。

235. Subhoti sundaro. Jātimāti parisuddhākarasamuṭṭhito. Suparikammakatoti suṭṭhu kataparikammo apanītapāsāṇasakkharo. Acchoti tanucchavi. Vippasannoti suṭṭhu pasanno. Sabbākārasampannoti dhovanavedhanādīhi sabbehi ākārehi sampanno. Nīlantiādīhi vaṇṇasampattiṃ dasseti. Tādisañhi āvutaṃ pākaṭaṃ hoti. Evameva khoti ettha evaṃ upamāsaṃsandanaṃ veditabbaṃ. Maṇi viya hi karajakāyo. Āvutasuttaṃ viya vipassanāñāṇaṃ. Cakkhumā puriso viya vipassanālābhī bhikkhu, hatthe karitvā paccavekkhato ayaṃ kho maṇīti maṇino āvibhūtakālo viya vipassanāñāṇaṃ, abhinīharitvā nisinnassa bhikkhuno cātumahābhūtikakāyassa āvibhūtakālo, tatridaṃ suttaṃ āvutanti suttassāvibhūtakālo viya vipassanāñāṇaṃ, abhinīharitvā nisinnassa bhikkhuno tadārammaṇānaṃ phassapañcamakānaṃ vā sabbacittacetasikānaṃ vā vipassanāñāṇasseva vā āvibhūtakāloti.

235. 「見事な(subho)」とは、美しい。「純粋な(jātimā)」とは、清浄な鉱山から産出した。「よく磨かれた(suparikammakatov)」とは、よく研磨され、石粉や砂利が取り除かれた。「透明な(accho)」とは、薄く澄んだ。「清澄な(vippasanno)」とは、極めて澄み切った。「あらゆる完全性を備えた(sabbākārasampanno)」とは、洗浄や穿孔などのすべての様態を備えた。「青い」などによって色の卓越性を示している。そのような糸を通された宝珠は明瞭となる。「このように(evameva kho)」において、以下のような比喩の対照を知るべきである。宝珠とは肉体のようなものである。通された糸とは観智のようなものである。眼ある人とは観智を得た比丘のようなものである。手に載せて観察する者に「これは宝珠である」と宝珠が現れる時は、観智を傾注して坐す比丘に四大から成る身体が現れる時のようである。「そこにこの糸が通されている」と糸が現れる時は、観智を傾注して坐す比丘にその対象である触を第五とする諸法(触・受・想・思・識)、あるいはすべての心・心所、あるいは観智そのものが現れる時のようである。

Idañca vipassanāñāṇaṃ maggañāṇānantaraṃ. Evaṃ santepi yasmā abhiññāvāre āraddhe etassa antarāvāro natthi tasmā idheva dassitaṃ. Yasmā ca aniccādivasena akatasammasanassa dibbāya sotadhātuyā bheravaṃ saddaṃ suṇato, pubbenivāsānussatiyā bherave khandhe anussarato, dibbena cakkhunā bheravampi rūpaṃ passato bhayasantāso uppajjati, na aniccādivasena katasammasanassa tasmā abhiññaṃ pattassa bhayavinodanahetusampādanatthampi idaṃ idheva dassitaṃ. Api ca yasmā vipassanāsukhaṃ nāmetaṃ maggaphalasukhasampādakaṃ pāṭiyekkaṃ sandiṭṭhikaṃ sāmaññaphalaṃ tasmāpi āditova idaṃ idha dassitanti veditabbaṃ.

そしてこの観智は道智の直前にある。そうであるにもかかわらず、神通の段階が始まるとこれの入る余地がないため、まさにここで示されたのである。また、無常などによる観察(遍認)を行わない者は、天耳界によって恐ろしい音を聞くとき、宿住随念智によって恐ろしい諸蘊を思い出すとき、天眼によって恐ろしい姿を見るときに恐怖や戦慄が生じるが、無常などによる観察を行った者には生じないため、神通に達した者の恐怖を取り除く原因を整えるためにも、これがまさにここで示されたのである。さらに、観智の楽というものは道果の楽をもたらす個別の現世の沙門果であるためにも、最初からこれがここで示されたと知るべきである。

Manomayiddhiñāṇakathā

意成神通智の解説

236-237. Manomayanti manena nibbattitaṃ. Sabbaṅgapaccaṅginti sabbehi aṅgehi ca paccaṅgehi ca samannāgataṃ. Ahīnindriyanti saṇṭhānavasena avikalindriyaṃ. Iddhimatā nimmitarūpañhi sace iddhimā odāto tampi odātaṃ. Sace aviddhakaṇṇo tampi aviddhakaṇṇanti evaṃ sabbākārehi tena sadisameva hoti. Muñjamhā īsikantiādi upamāttayampi hi sadisabhāvadassanatthameva vuttaṃ. Muñjasadisā eva hi tassa anto īsikā hoti. Kosisadisoyeva asi, vaṭṭāya kosiyā vaṭṭaṃ asimeva pakkhipanti, patthaṭāya patthaṭaṃ. Karaṇḍāti idampi ahikañcukassa nāmaṃ, na vilīvakaraṇḍakassa. Ahikañcuko hi ahinā sadisova hoti. Tattha kiñcāpi ‘‘puriso ahiṃ karaṇḍā uddhareyyā’’ti hatthena uddharamāno viya dassito, atha kho cittenevassa uddharaṇaṃ veditabbaṃ. Ayañhi ahi nāma sajātiyaṃ ṭhito, kaṭṭhantaraṃ vā rukkhantaraṃ vā nissāya, tacato sarīraṃ nikkaḍḍhanappayogasaṅkhātena thāmena, sarīraṃ khādayamānaṃ viya purāṇatacaṃ jigucchantoti imehi catūhi kāraṇehi sayameva kañcukaṃ pajahati, na sakkā tato aññena uddharituṃ, tasmā cittena uddharaṇaṃ sandhāya idaṃ vuttanti veditabbaṃ. Iti muñjādisadisaṃ imassa bhikkhuno sarīraṃ, īsikādisadisaṃ nimmitarūpanti. Idamettha opammasaṃsandanaṃ. Nimmānavidhānaṃ panettha parato ca iddhividhādipañcaabhiññākathā sabbākārena visuddhimagge vitthāritāti tattha vuttanayeneva veditabbā. Upamāmattameva hi idha adhikaṃ.

236-237. 「意成の(manomayaṃ)」とは、心によって創り出された。「すべての手足と諸部分を備えた(sabbaṅgapaccaṅgiṃ)」とは、大いなる四肢と微細な器官のすべてを具足した。「感覚器官の欠けたところのない(ahīnindriyaṃ)」とは、形状において欠陥のない感覚器官を持つということである。実に神通ある者によって創り出された姿は、もし神通ある者が色白であればそれも色白であり、耳に穴が開いていなければそれも耳に穴が開いていないというように、すべての様態において彼とまさに同一である。「ムンジャ草から芯を(muñjamhā īsikaṃ)」などの三つの比喩も、まさに相似性を示すために説かれたのである。実にムンジャ草の内部の芯はムンジャ草に似ている。鞘に似ているのが刀であり、丸い鞘には丸い刀を入れ、平たい鞘には平たい刀を入れる。「籠(karaṇḍā)」というのも蛇の脱皮した皮の名称であり、竹の籠のことではない。蛇の抜け殻は実に蛇とまさに相似している。そこにおいて、あたかも「人が蛇を籠から引き抜くように」と手で引き抜くかのように示されているが、しかし心によってそれを引き抜くことと知るべきである。実にこの蛇というものは同類の中に留まり、木の間や樹木の間を頼り、皮から身体を引き抜く作用という力によって、身体を食い破るかのように古い皮を嫌悪して、これら四つの原因によって自ら脱皮するのであり、他の者がそこから引き抜くことはできない。それゆえに心による引き抜きを指してこれが説かれたと知るべきである。このように、ムンジャ草などに似ているのがこの比丘の身体であり、芯などに似ているのが創り出された姿である。これがここでの比喩の対照である。そしてここでの化作の規定、およびその後の神足通などの五つの神通に関する解説は、あらゆる様態において『清浄道論』で詳述されているので、そこで説かれた方法によって知るべきである。ここでは比喩の部分のみが付加されているのである。

Iddhividhañāṇādikathā

神足通智などの解説

238-239. Tattha chekakumbhakārādayo viya iddhividhañāṇalābhī bhikkhu daṭṭhabbo. Suparikammakatamattikādayo viya iddhividhañāṇaṃ daṭṭhabbaṃ. Icchiticchitabhājanavikatiādikaraṇaṃ viya tassa bhikkhuno vikubbanaṃ daṭṭhabbaṃ.

238-239. そこにおいて、熟練した陶工などは、神足通智を得た比丘のように見なされるべきである。よく練られた粘土などは、神足通智のように見なされるべきである。望み通りの様々な器などを造ることは、その比丘の様々な変現のように見なされるべきである。

240-241. Dibbasotadhātuupamāyaṃ yasmā kantāraddhānamaggo sāsaṅko hoti sappaṭibhayo. Tattha ussaṅkitaparisaṅkitena ‘ayaṃ bherisaddo’, ‘ayaṃ mudiṅgasaddo’ti na sakkā vavatthapetuṃ, tasmā kantāraggahaṇaṃ akatvā khemamaggaṃ dassento addhānamaggappaṭipannoti āha. Appaṭibhayañhi khemamaggaṃ sīse sāṭakaṃ katvā saṇikaṃ paṭipanno vuttappakāre sadde sukhaṃ vavatthapeti. Tassa savanena tesaṃ tesaṃ saddānaṃ āvibhūtakālo viya yogino dūrasantikabhedānaṃ dibbānañceva mānussakānañca saddānaṃ āvibhūtakālo veditabbo.

240-241. 天耳界の比喩において、荒野の長途の道は危険に満ち、恐怖を伴う。そこでは恐れおののいているために「これは大太鼓の音だ」「これは小太鼓の音だ」と判別することができない。それゆえに荒野という表現を用いず、安全な道を示すために「旅路を行く人」と説かれたのである。実に恐怖のない安全な道を、頭に布を巻き、静かに歩む人は、上述のような音を容易に判別する。彼が聞くことによってそれらの様々な音が明瞭になる時は、修行者に遠近の差異ある天界の音や人間界の音が明瞭になる時のようであると知るべきである。

242-243. Cetopariyañāṇūpamāyaṃ daharoti taruṇo. Yuvāti yobbannena samannāgato. Maṇḍanakajātikoti yuvāpi samāno na ālasiyo na kiliṭṭhavatthasarīro, atha kho maṇḍanapakatiko, divasassa dve tayo vāre nhāyitvā suddhavatthaparidahanaalaṅkārakaraṇasīloti attho. Sakaṇikanti kāḷatilakavaṅgamukhadūsipīḷakādīnaṃ aññatarena sadosaṃ. Tattha yathā tassa mukhanimittaṃ paccavekkhato mukhe doso pākaṭo hoti, evaṃ cetopariyañāṇāya cittaṃ abhinīharitvā nisinnassa bhikkhuno paresaṃ soḷasavidhaṃ cittaṃ pākaṭaṃ hotīti veditabbaṃ.

242-243. 他心智の比喩において、「年若い(daharo)」とは、若々しいこと。「青年(yuvā)」とは、青春期にあること。「身を飾ることを好む(maṇḍanakajātiko)」とは、青年であっても怠惰ではなく、衣服や身体を汚すこともなく、装飾を本性とし、一日に二度三度と沐浴して清浄な衣服をまとい装身具をつける性質であるという意味である。「黒子のある(sakaṇikaṃ)」とは、黒あざ、しみ、にきびなどのいずれかの欠陥があることである。そこにおいて、あたかも彼が鏡に映る顔の相を観察するときに顔の欠陥が明瞭になるように、他心智のために心を傾注して坐す比丘に他者の十六種類の心が明瞭になる、と知るべきである。

244-245. Pubbenivāsañāṇūpamāyaṃ taṃ divasaṃ katakiriyā pākaṭā hotīti taṃ divasaṃ gatagāmattayameva gahitaṃ. Tattha gāmattayagatapuriso viya pubbenivāsañāṇalābhī daṭṭhabbo, tayo gāmā viya tayo bhavā daṭṭhabbā, tassa purisassa tīsu gāmesu taṃ divasaṃ katakiriyāya āvibhāvo viya pubbenivāsāya cittaṃ abhinīharitvā nisinnassa bhikkhuno tīsu bhavesu katakiriyāya pākaṭabhāvo daṭṭhabbo.

244-245. 宿住智の比喩において、「その日に行った行為が明瞭になる」とは、その日に訪れた三つの村だけが取り上げられている。そこにおいて、三つの村に行った人は宿住智を得た者のように見なされるべきであり、三つの村は三つの生存(過去・現在・未来の生、あるいは欲界・色界・無色界)のように見なされるべきである。その人が三つの村においてその日に行った行為が明瞭になることは、宿住のために心を傾注して坐す比丘に三つの生存において行った行為が明瞭になることのように見なされるべきである。

246-247. Dibbacakkhūpamāyaṃ vīthiṃ sañcaranteti aparāparaṃ sañcarante. Vīthiṃ carantetipi pāṭho. Ayamevattho. Tattha nagaramajjhe siṅghāṭakamhi pāsādo viya imassa bhikkhuno karajakāyo daṭṭhabbo, pāsāde ṭhito cakkhumā puriso viya ayameva dibbacakkhuṃ patvā ṭhito bhikkhu, gehaṃ pavisantā viya paṭisandhivasena mātukucchiyaṃ pavisantā, gehā nikkhamantā viya mātukucchito nikkhamantā, rathikāya vīthiṃ sañcarantā viya aparāparaṃ sañcaraṇakasattā, purato abbhokāsaṭṭhāne majjhe siṅghāṭake nisinnā viya tīsu bhavesu tattha tattha nibbattasattā, pāsādatale ṭhitapurisassa tesaṃ manussānaṃ āvibhūtakālo viya dibbacakkhuñāṇāya cittaṃ abhinīharitvā nisinnassa bhikkhuno tīsu bhavesu nibbattasattānaṃ āvibhūtakālo daṭṭhabbo. Idañca desanāsukhatthameva vuttaṃ. Āruppe pana dibbacakkhussa gocaro natthīti.

246-247. 天眼の比喩において、「大路を行き交う(vīthiṃ sañcarante)」とは、あちこちを行き来する。「大路を行く(vīthiṃ carante)」という読みもある。意味は同じである。そこにおいて、都市の中央の四辻にある高楼はこの比丘の肉体のように見なされるべきであり、高楼に立つ眼ある人はまさに天眼に達して留まる比丘のように、家に入る人々は結生によって母の胎内に入る人々の如く、家から出る人々は母の胎内から出る人々の如く、大路を行き交う人々はあちこちを行き交う衆生の如く、正面の広場の真ん中の四辻に座る人々は三界のあちこちに生まれた衆生の如く、高楼の階上に立つ人にとってそれらの人々が明瞭になる時は、天眼智のために心を傾注して坐す比丘にとって三界に生まれた衆生たちが明瞭になる時のように見なされるべきである。そしてこれは説法の平易さのために説かれたのである。無色界には天眼の対象は存在しない。

Āsavakkhayañāṇakathā

漏尽智の解説

248. So evaṃ samāhite citteti idha vipassanāpādakaṃ catutthajjhānacittaṃ veditabbaṃ. Āsavānaṃ khayañāṇāyāti āsavānaṃ khayañāṇanibbattanatthāya. Ettha ca āsavānaṃ khayo nāma maggopi phalampi nibbānampi bhaṅgopi vuccati. ‘‘Khaye ñāṇaṃ, anuppāde ñāṇa’’nti ettha hi maggo āsavānaṃ khayoti vutto. ‘‘Āsavānaṃ khayā samaṇo hotī’’ti (ma. ni. 1.438) ettha phalaṃ.

248. 「彼はこのように心が等持されたとき(so evaṃ samāhite citte)」において、ここでは観の基礎となる第四禅の心と知るべきである。「諸漏の滅尽の智のために(āsavānaṃ khayañāṇāya)」とは、諸漏の滅尽の智を生じさせるために、ということである。そしてここにおいて諸漏の滅尽とは、道も、果も、涅槃も、滅壊もそう呼ばれる。「滅尽における智、不生における智」において、道が諸漏の滅尽と説かれている。「諸漏の滅尽により沙門となる」(中部1.438)において、果である。

‘‘Paravajjānupassissa, niccaṃ ujjhānasaññino;

「他人の過失を見つけようとし、常に非難する思いを抱く者には、 その人の諸漏は増大する。彼は諸漏の滅尽から遠く離れている」(法句経253)

Āsavā tassa vaḍḍhanti, ārā so āsavakkhayā’’ti. (dha. pa. 253);

において、

Ettha nibbānaṃ. ‘‘Āsavānaṃ khayo vayo bhedo aniccatā antaradhāna’’nti ettha bhaṅgo. Idha pana nibbānaṃ adhippetaṃ. Arahattamaggopi vaṭṭatiyeva.

涅槃である。「諸漏の滅尽、衰滅、崩壊、無常、消失」において、滅壊である。しかしここでは涅槃が意図されている。阿羅漢道であってもまさに妥当である。

Cittaṃ abhinīharatīti vipassanā cittaṃ tanninnaṃ tappoṇaṃ tappabbhāraṃ karoti. So idaṃ dukkhantiādīsu ‘‘ettakaṃ dukkhaṃ, na ito bhiyyo’’ti sabbampi dukkhasaccaṃ sarasalakkhaṇapaṭivedhena yathābhūtaṃ pajānātīti attho. Tassa ca dukkhassa nibbattikaṃ taṇhaṃ ‘‘ayaṃ dukkhasamudayo’’ti. Tadubhayampi yaṃ ṭhānaṃ patvā nirujjhati, taṃ tesaṃ appavattiṃ nibbānaṃ ‘‘ayaṃ dukkhanirodho’’ti; tassa ca sampāpakaṃ ariyamaggaṃ ‘‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’’ti sarasalakkhaṇapaṭivedhena yathābhūtaṃ pajānātīti attho.

「心を傾注する(cittaṃ abhinīharati)」とは、観心がそれに傾き、向けられ、傾斜することである。「彼は『これは苦である』と……」などにおいて、「これだけのものが苦であり、これ以上のものはない」とすべての苦聖諦を、自相と共相の洞察によって如実に了知するという意味である。そしてその苦を生じさせる渇愛を「これは苦の集起である」と。その両者(苦と集)が達して滅する境地、それらの非生起である涅槃を「これは苦の滅尽である」と。そしてそこに到達させる八支聖道を「これは苦の滅尽に至る道である」と、自相と共相の洞察によって如実に了知するという意味である。

Evaṃ sarūpato saccāni dassetvā puna kilesavasena pariyāyato dassento **‘‘ime āsavā’’**tiādimāha. Tassa evaṃ jānato evaṃ passatoti tassa bhikkhuno evaṃ jānantassa evaṃ passantassa, saha vipassanāya koṭippattaṃ maggaṃ kathesi. Kāmāsavāti kāmāsavato. Vimuccatīti iminā maggakkhaṇaṃ dasseti. Vimuttasminti iminā phalakkhaṇaṃ. Vimuttamiti ñāṇaṃ hotīti iminā paccavekkhaṇañāṇaṃ. Khīṇā jātītiādīhi tassa bhūmiṃ. Tena hi ñāṇena khīṇāsavo paccavekkhanto khīṇā jātītiādīni pajānāti.

このように実体によって諸聖諦を示し、再び煩悩によって別の表現で示そうとして「これらは漏である」などと説かれた。「このように知り、このように見る彼に(tassa evaṃ jānato evaṃ passato)」とは、その比丘がこのように知り、このように見ているときに、観とともに頂点に達した聖道について語った。「欲漏から(kāmāsavā)」とは、欲漏を離れて。「解脱する(vimuccati)」とは、これによって道の瞬間を示している。「解脱したとき(vimuttasmiṃ)」とは、これによって果の瞬間を示している。「解脱したという智が生じる(vimuttamiti ñāṇaṃ hoti)」とは、これによって省察智を示している。「生は尽きた(khīṇā jāti)」などによって、その境地を示している。実にその智によって漏尽者(阿羅漢)は省察し、「生は尽きた」などを了知するのである。

Katamā panassa jāti khīṇā? Kathañca naṃ pajānātīti? Na tāvassa atītā jāti khīṇā, pubbeva khīṇattā. Na anāgatā, anāgate vāyāmābhāvato. Na paccuppannā, vijjamānattā. Yā pana maggassa abhāvitattā uppajjeyya ekacatupañcavokārabhavesu ekacatupañcakkhandhappabhedā jāti, sā maggassa bhāvitattā āyatiṃ anuppādadhammataṃ āpajjanena khīṇā. Taṃ so maggabhāvanāya pahīnakilese paccavekkhitvā ‘‘kilesābhāve vijjamānampi kammaṃ āyatiṃ appaṭisandhikaṃva hotī’’ti jānanto pajānāti.

では、彼のいかなる生が尽きたのか。いかにして彼はそれを了知するのか。彼の過去の生は尽きたのではない、過去にすでに尽きているからである。未来の生でもない、未来においては努力がないからである。現在の生でもない、現に存在しているからである。しかし、聖道が修習されないことによって生じるはずであった、一蘊・四蘊・五蘊の諸界における一蘊・四蘊・五蘊の区分からなる生、それが聖道が修習されたことによって将来において不生法となることによって尽きたのである。彼は聖道の修習によって捨てられた煩悩を省察し、「煩悩がないとき、業が存在していても将来において再生を結ぶことはない」と知りつつ了知するのである。

Vusitanti vutthaṃ parivutthaṃ. Brahmacariyanti maggabrahmacariyaṃ. Puthujjanakalyāṇakena hi saddhiṃ satta sekkhā brahmacariyavāsaṃ vasanti nāma, khīṇāsavo vutthavāso, tasmā so attano brahmacariyavāsaṃ paccavekkhanto vusitaṃ brahmacariyanti pajānāti. Kataṃ karaṇīyanti catūsu saccesu catūhi maggehi pariññāpahānasacchikiriyābhāvanāvasena soḷasavidhaṃ kiccaṃ niṭṭhāpitaṃ. Tena tena maggena pahātabbakilesā pahīnā, dukkhamūlaṃ samucchinnanti attho. Puthujjanakalyāṇakādayo hi taṃ kiccaṃ karonti, khīṇāsavo katakaraṇīyo. Tasmā so attano karaṇīyaṃ paccavekkhanto kataṃ karaṇīyanti pajānāti. Nāparaṃ itthattāyāti idāni puna itthabhāvāya evaṃ soḷasakiccabhāvāya kilesakkhayabhāvāya vā kattabbaṃ maggabhāvanākiccaṃ me natthīti pajānāti. Atha vā itthattāyāti itthabhāvato imasmā evaṃ pakārā. Idāni vattamānakhandhasantānā aparaṃ khandhasantānaṃ mayhaṃ natthi. Ime pana pañcakkhandhā pariññātā tiṭṭhanti chinnamūlakā rukkhā viya, te carimakacittanirodhena anupādāno viya jātavedo nibbāyissanti apaṇṇattikabhāvañca gamissantīti pajānāti.

「生修された(vusitaṃ)」とは、住まわれ、完結された。「清浄行(brahmacariyaṃ)」とは、道の清浄行である。実に善き凡夫とともに七種の有学が清浄行の生活を住んでいると言われ、漏尽者は住み終えた者である。それゆえに彼は自身の清浄行の生活を省察し、「清浄行は生修された」と了知するのである。「なされるべきことはなされた(kataṃ karaṇīyaṃ)」とは、四つの聖諦において四つの道により、遍知・断・作証・修習によって十六種類のなすべき務めが完了したことである。それぞれの道によって捨てられるべき煩悩は捨てられ、苦の根源は断ち切られたという意味である。実に善き凡夫らはその務めを行っている最中であり、漏尽者はなすべきことをなし終えた者である。それゆえに彼は自身のなすべき務めを省察し、「なされるべきことはなされた」と了知するのである。「この境地のためのさらなる務めはない(nāparaṃ itthattāyā)」とは、今や再びこのような状態となるための、このように十六の務めを果たすための、あるいは煩悩の滅尽の状態のための、なされるべき道修習の務めは私には存在しないと了知する。あるいは「この境地のために(itthattāya)」とは、このような状態から、このような様態の、今現に継続している諸蘊の相続から、別の諸蘊の相続は私には存在しない。これら五蘊は根を断たれた樹木のように完全に了知されて留まっており、それらは最後の心の滅によって、燃料のない火のように寂滅し、名づけようのない状態へと赴くであろう、と了知するのである。

249. Pabbatasaṅkhepeti pabbatamatthake. Anāviloti nikkaddamo. Sippiyo ca sambukā ca sippisambukaṃ. Sakkharā ca kathalāni ca sakkharakathalaṃ. Macchānaṃ gumbā ghaṭāti macchagumbaṃ. Tiṭṭhantampi carantampīti ettha sakkharakathalaṃ tiṭṭhatiyeva, itarāni carantipi tiṭṭhantipi. Yathā pana antarantarā ṭhitāsupi nisinnāsupi vijjamānāsupi ‘‘etā gāvo carantī’’ti carantiyo upādāya itarāpi carantīti vuccanti. Evaṃ tiṭṭhantameva sakkharakathalaṃ upādāya itarampi dvayaṃ tiṭṭhantanti vuttaṃ. Itarañca dvayaṃ carantaṃ upādāya sakkharakathalampi carantanti vuttaṃ. Tattha cakkhumato purisassa tīre ṭhatvā passato sippikasambukādīnaṃ vibhūtakālo viya āsavānaṃ khayāya cittaṃ abhinīharitvā nisinnassa bhikkhuno catunnaṃ saccānaṃ vibhūtakālo daṭṭhabboti.

「山頂の池において」(Pabbatasaṅkhepe)とは、山の頂においてということである。「澄んで」(Anāvilo)とは、泥がないことである。貝と巻貝を合わせて「貝と巻貝」(Sippisambukaṃ)という。小石と陶片を合わせて「小石と陶片」(Sakkharakathalaṃ)という。魚の群れ、集まりを「魚の群れ」(Macchagumbaṃ)という。「留まり、また泳ぎ回るのも」について、ここでは小石と陶片はただ留まるのみであり、他のもの(貝や魚)は泳ぎ回り、また留まる。しかし、あたかも(牛の群れの中で)途中に立ち止まっているものや座っているものが存在していても、「これらの牛は歩き回っている」と、歩き回っているものに依拠して他のものも歩き回っていると言われるようなものである。そのように、ただ留まるのみの小石や陶片に依拠して、他の二者(貝や魚)も「留まっている」と言われ、また泳ぎ回る他の二者に依拠して、小石や陶片も「泳ぎ回っている(動いている)」と言われたのである。そこにおいて、目の確かな人が岸辺に立って見る時、貝や巻貝などが明らかに見える時のように、諸の漏(煩悩)の滅尽のために心を向け、安住した比丘にとって、四つの真理(四諦)が明らかになる時と見なすべきである。

Ettāvatā vipassanāñāṇaṃ, manomayañāṇaṃ, iddhividhañāṇaṃ, dibbasotañāṇaṃ, cetopariyañāṇaṃ, pubbenivāsañāṇaṃ, dibbacakkhuvasena nipphannaṃ anāgataṃsañāṇayathākammūpagañāṇadvayaṃ, dibbacakkhuñāṇaṃ, āsavakkhayañāṇanti dasa ñāṇāni niddiṭṭhāni honti. Tesaṃ ārammaṇavibhāgo jānitabbo – tattha vipassanāñāṇaṃ parittamahaggataatītānāgatapaccuppannaajjhattabahiddhāvasena sattavidhārammaṇaṃ. Manomayañāṇaṃ nimmitabbarūpāyatanamattameva ārammaṇaṃ karotīti parittapaccuppannabahiddhārammaṇaṃ. Āsavakkhayañāṇaṃ appamāṇabahiddhānavattabbārammaṇaṃ. Avasesānaṃ ārammaṇabhedo visuddhimagge vutto. Uttaritaraṃ vā paṇītataraṃ vāti yena kenaci pariyāyena ito seṭṭhataraṃ sāmaññaphalaṃ nāma natthīti bhagavā arahattanikūṭena desanaṃ niṭṭhāpesi.

これによって、ヴィパッサナー智、意成智、神通智、天耳智、他心智、宿住智、天眼の力によって成就された未来所見智と如業応得智の二つ、天眼智、漏尽智という十の智が示されたことになる。それらの所縁の区分を知るべきである。そこにおいて、ヴィパッサナー智は少(欲界)・広大(色界・無色界)・過去・未来・現在・内・外の区分により七種の所縁を有する。意成智は創造されるべき色処(姿・形)のみを所縁とするため、少・現在・外を所縁とする。漏尽智は無量・外・言語を絶したものを所縁とする。残りの智の所縁の区分は『清浄道論』で説かれている。「これよりもさらに優れ、さらに殊勝な」とは、いかなる方便によっても、これよりさらに優れた沙門果というものは存在しないということであり、世尊は阿羅漢果を頂点として説法を締めくくられたのである。

Ajātasattuupāsakattapaṭivedanākathā

アジャータサットゥ王の優婆塞帰依の言明の解説

250. Rājā tattha tattha sādhukāraṃ pavattento ādimajjhapariyosānaṃ sakkaccaṃ sutvā ‘‘ciraṃ vatamhi ime pañhe puthū samaṇabrāhmaṇe pucchanto, thuse koṭṭento viya kiñci sāraṃ nālatthaṃ, aho vata bhagavato guṇasampadā, yo me dīpasahassaṃ jālento viya mahantaṃ ālokaṃ katvā ime pañhe vissajjesi. Suciraṃ vatamhi dasabalassa guṇānubhāvaṃ ajānanto vañcito’’ti cintetvā buddhaguṇānussaraṇasambhūtāya pañcavidhāya pītiyā phuṭasarīro attano pasādaṃ āvikaronto upāsakattaṃ paṭivedesi. Taṃ dassetuṃ ‘‘evaṃ vutte rājā’’tiādi āraddhaṃ.

250. 王は至るところで賞賛の声を上げ、初めと中間と終わりを恭しく聞き、「ああ、私は長い間、数多くの沙門・バラモンたちにこれらの問いを尋ねてきたが、籾殻をつくかのように何の精要も得られなかった。ああ、世尊の徳の円満さよ。千の灯火を灯すがごとく大いなる光明を放って、私にこれらの問いを解き明かしてくださった。まことに長い間、私は十力(世尊)の徳の威光を知らずに欺かれていたのだ」と考え、仏徳の随念から生じた五種の喜びに身体を満たされ、自らの清浄な信を顕現させて、優婆塞(在俗信者)となったことを表明した。それを示すために、「このように仰せられたとき、王は」などの文が始められている。

Tattha abhikkantaṃ, bhanteti ayaṃ abhikkantasaddo khayasundarābhirūpaabbhanumodanesu dissati. ‘‘Abhikkantā bhante, ratti, nikkhanto paṭhamo yāmo, ciranisinno bhikkhusaṅgho’’tiādīsu (a. ni. 8.20) hi khaye dissati. ‘‘Ayaṃ me puggalo khamati, imesaṃ catunnaṃ puggalānaṃ abhikkantataro ca paṇītataro cā’’tiādīsu (a. ni. 4.100) sundare.

そこにおいて、「素晴らしいことです、世尊よ」(abhikkantaṃ, bhante)というこの「abhikkanta」という語は、尽きること(経過)、美しさ(殊勝)、優れた容貌(端麗)、随喜(感嘆・賛同)において見られる。「世尊よ、夜は更け(abhikkantā)、初夜は過ぎ、比丘僧伽は久しく座しております」(増支部8.20)などの文では、尽きること(経過)において見られる。「私にはこの人物が気に入る。これら四人の人物の中で、より優れ(abhikkantataro)、より殊勝である」(増支部4.100)などの文では、美しさ(殊勝)において見られる。

‘‘Ko me vandati pādāni, iddhiyā yasasā jalaṃ;

「神通と名声をもって輝き、私の両足に礼拝する者は誰か。

Abhikkantena vaṇṇena, sabbā obhāsayaṃ disā’’ti. (vi. va. 857);

優れた(abhikkantena)容貌をもって、すべての処を照らしつつ」(天宮事857)

Ādīsu abhirūpe. ‘‘Abhikkantaṃ bho, gotamā’’tiādīsu (pārā. 15) abbhanumodane. Idhāpi abbhanumodaneyeva. Yasmā ca abbhanumodane, tasmā ‘sādhu sādhu bhante’ti vuttaṃ hotīti veditabbo.

などの文では、優れた容貌(端麗)において見られる。「素晴らしいことです、尊きゴータマよ」(波羅夷15)などの文では、随喜(感嘆)において見られる。ここでもまさに随喜においてである。そして随喜であることから、「善いかな、善いかな、世尊よ」と言われたのだと知るべきである。

Bhaye kodhe pasaṃsāyaṃ, turite kotūhalacchare;

「恐怖、怒り、賞賛において、急迫、好奇、驚きにおいて、

Hāse soke pasāde ca, kare āmeḍitaṃ budhoti.

歓喜、悲嘆、そして信順において、賢者は言葉を重ねて用いるべし」

Iminā ca lakkhaṇena idha pasādavasena, pasaṃsāvasena cāyaṃ dvikkhattuṃ vuttoti veditabbo. Athavā abhikkantanti abhikantaṃ atiiṭṭhaṃ atimanāpaṃ atisundaranti vuttaṃ hoti.

この特徴によって、ここでは信順(澄浄)と賞賛の力によって、二度重ねて言われた(abhikkantaṃ, abhikkantaṃ)と知るべきである。あるいは、abhikkantaとは、極めて愛らしく、極めて心に快く、極めて優れていると言われたのである。

Ettha ekena abhikkantasaddena desanaṃ thometi, ekena attano pasādaṃ. Ayañhettha adhippāyo, abhikkantaṃ bhante, yadidaṃ bhagavato dhammadesanā, ‘abhikkantaṃ’ yadidaṃ bhagavato dhammadesanaṃ āgamma mama pasādoti. Bhagavatoyeva vā vacanaṃ dve dve atthe sandhāya thometi. Bhagavato vacanaṃ abhikkantaṃ dosanāsanato, abhikkantaṃ guṇādhigamanato. Tathā saddhājananato, paññājananato, sātthato, sabyañjanato, uttānapadato, gambhīratthato, kaṇṇasukhato, hadayaṅgamato, anattukkaṃsanato, aparavambhanato, karuṇāsītalato, paññāvadātato, āpātharamaṇīyato, vimaddakkhamato, suyyamānasukhato, vīmaṃsiyamānahitatoti evamādīhi yojetabbaṃ.

ここでは、一つの「素晴らしい」という言葉で説法を称賛し、もう一つの言葉で自らの清浄な信を称賛している。すなわちここでの趣意は、「世尊よ、世尊の法を説かれることは素晴らしいことであり、世尊の法を説かれることによって生じた私の信もまた素晴らしい」ということである。あるいは、世尊のお言葉そのものを二つの意味に関連づけて称賛しているのである。世尊のお言葉は過失を滅することから素晴らしく、徳を獲得することから素晴らしい。同様に、信仰を生じさせること、智慧を生じさせること、意義を具えていること、表現を具えていること、言葉が明晰であること、意味が深遠であること、耳に心地よいこと、心に届くこと、自らを誇らないこと、他者を軽蔑しないこと、慈悲によって涼やかであること、智慧によって清浄であること、触れると快いこと、精査に耐えること、聞けば安楽であること、思索すれば利益となることなどによって結びつけるべきである。

Tato parampi catūhi upamāhi desanaṃyeva thometi. Tattha nikkujjitanti adhomukhaṭhapitaṃ heṭṭhāmukhajātaṃ vā. Ukkujjeyyāti upari mukhaṃ kareyya. Paṭicchannanti tiṇapaṇṇādichāditaṃ. Vivareyyāti ugghāṭeyya. Mūḷhassa vāti disāmūḷhassa. Maggaṃ ācikkheyyāti hatthe gahetvā ‘‘esa maggo’’ti vadeyya, andhakāreti kāḷapakkhacātuddasī aḍḍharattaghanavanasaṇḍameghapaṭalehi caturaṅge tame. Ayaṃ tāva anuttānapadattho. Ayaṃ pana sādhippāyayojanā. Yathā koci nikkujjitaṃ ukkujjeyya, evaṃ saddhammavimukhaṃ asaddhamme patitaṃ maṃ asaddhammā vuṭṭhāpentana. Yathā paṭicchannaṃ vivareyya, evaṃ kassapassa bhagavato sāsanantaradhānā pabhuti micchādiṭṭhigahanapaṭicchannaṃ sāsanaṃ vivarantena, yathā mūḷhassa maggaṃ ācikkheyya, evaṃ kummaggamicchāmaggappaṭipannassa me saggamokkhamaggaṃ āvikarontena, yathā andhakāre telapajjotaṃ dhāreyya, evaṃ mohandhakāranimuggassa me buddhādiratanarūpāni apassato tappaṭicchādakamohandhakāraviddhaṃsakadesanāpajjotadhārakena mayhaṃ bhagavatā etehi pariyāyehi pakāsitattā anekapariyāyena dhammo pakāsitoti.

その上さらに、四つの譬えによってまさに説法を称賛している。そこにおいて、「倒されたものを」(nikkujjitaṃ)とは、うつ伏せに置かれたもの、あるいは下向きになったものを、「起こすように」(ukkujjeyya)とは、上向きにするようにということである。「覆われたものを」(paṭicchannaṃ)とは、草や葉などで覆われたものを、「開くように」(vivareyya)とは、覆いを取り除くようにということである。「道に迷った者に」(mūḷhassa vā)とは、方角を見失った者に、「道を教えるように」(maggaṃ ācikkheyya)とは、手を取って「これが道である」と言うようにということである。「暗闇の中に」(andhakāre)とは、黒月(新月前)の十四日、夜半、鬱蒼とした森林、厚い雲の層という四重の暗闇においてである。これがまず文字通りの意味である。一方、その趣意の結合は以下の通りである。あたかも誰かが倒されたものを起こすように、そのように正しい教えに背を向け、誤った教えに陥っていた私を、誤った教えから立ち上がらせてくださいました。あたかも覆われたものを開くように、そのようにカッサパ世尊の教えが消滅して以来、邪見の藪に覆われていた教えを開いてくださいました。あたかも道に迷った者に道を教えるように、そのように悪道・邪道を進んでいた私に、天上と解脱への道を顕現させてくださいました。あたかも暗闇の中で油の灯火を掲げるように、そのように無明の暗闇に沈み、仏などの三宝の姿を見ることができなかった私に、それを覆い隠す無明の暗闇を滅ぼす説法という灯火を掲げてくださった世尊によって、これらの方便をもって説き示されたがゆえに、多種多様な方便によって法が説き明かされたのである、と。

Evaṃ desanaṃ thometvā imāya desanāya ratanattaye pasannacitto pasannākāraṃ karonto esāhantiādimāha. Tattha esāhanti eso ahaṃ. Bhagavantaṃ saraṇaṃ gacchāmīti bhagavā me saraṇaṃ, parāyanaṃ, aghassa tātā, hitassa ca vidhātāti. Iminā adhippāyena bhagavantaṃ gacchāmi bhajāmi sevāmi payirupāsāmi, evaṃ vā jānāmi bujjhāmīti. Yesañhi dhātūnaṃ gatiattho, buddhipi tesaṃ attho. Tasmā gacchāmīti imassa jānāmi bujjhāmīti ayampi attho vutto. Dhammañca bhikkhusaṅghañcāti ettha pana adhigatamagge sacchikatanirodhe yathānusiṭṭhaṃ paṭipajjamāne catūsu apāyesu apatamāne dhāretīti dhammo, so atthato ariyamaggo ceva nibbānañca. Vuttañcetaṃ – ‘‘yāvatā, bhikkhave, dhammā saṅkhatā, ariyo aṭṭhaṅgiko maggo tesaṃ aggamakkhāyatī’’ti (a. ni. 4.34) vitthāro. Na kevalañca ariyamaggo ceva nibbānañca. Api ca kho ariyaphalehi saddhiṃ pariyattidhammopi. Vuttañhetaṃ chattamāṇavakavimāne –

このように説法を称賛し、この説法によって三宝に信順した心となり、澄浄の態度を示して「私はここに」などを語った。そこにおいて、「私はここに」(esāhaṃ)とは、この私である。「世尊に帰依いたします」(Bhagavantaṃ saraṇaṃ gacchāmi)とは、世尊は私の拠り所であり、帰着所であり、苦痛から救う方であり、利益を施す方である。この趣意をもって、世尊の所へ行き、親しみ、仕え、近侍いたします、あるいはそのように知り、了解いたします、ということである。行くという意味を持つ語根は、知るという意味も持つからである。それゆえ「gacchāmi」(帰依します・行きます)には、「私は知る、了解する」というこの意味も説かれている。「法と比丘僧伽にも」について、ここでは、到達された道において、証得された滅(涅槃)において、教誡の通りに実践する者を、四つの悪処に堕ちないように保持するがゆえに「法」であり、それは実質的には聖道と涅槃のことである。このことは次のように説かれている。「比丘たちよ、作られた(有為の)諸法が存在する限り、八支聖道こそがそれらの中で最高であると説かれる」(増支部4.34)と詳しく説かれる。ただ聖道と涅槃だけではない。それだけでなく、聖果とともに教理の法(三蔵)もまたそうである。チャッタ・マーナヴァカ天宮事において、実にこのように説かれている。

‘‘Rāgavirāgamanejamasokaṃ, dhammamasaṅkhatamappaṭikūlaṃ;

「貪欲の離貪であり、動揺なく、憂いなく、作られざる(無為の)法であり、忌むべきものでなく、

Madhuramimaṃ paguṇaṃ suvibhattaṃ, dhammamimaṃ saraṇatthamupehī’’ti. (vi. va. 887);

甘美で、純粋で、善く区分されたこの法に、拠り所を求めて帰依せよ」(天宮事887)

Ettha hi rāgavirāgoti maggo kathito. Anejamasokanti phalaṃ. Dhammamasaṅkhatanti nibbānaṃ. Appaṭikūlaṃ madhuramimaṃ paguṇaṃ suvibhattanti piṭakattayena vibhattā dhammakkhandhāti. Diṭṭhisīlasaṃghātena saṃhatoti saṅgho, so atthato aṭṭha ariyapuggalasamūho. Vuttañhetaṃ tasmiññeva vimāne –

ここでは、「貪欲の離貪」とは(聖)道が説かれている。「動揺なく憂いなく」とは(聖)果である。「作られざる法」とは涅槃である。「忌むべきものでなく甘美で、純粋で、善く区分された」とは三蔵によって区分された法蘊のことである。見解と戒の調和によって結合されているがゆえに「僧伽(集い)」であり、それは実質的には八輩の聖者の集まりである。まさにその天宮事において、このように説かれている。

‘‘Yattha ca dinnamahapphalamāhu, catūsu sucīsu purīsayugesu;

「布施が大いなる果をもたらすと説かれる、清らかな四双の丈夫たち、

Aṭṭha ca puggaladhammadasā te, saṅghamimaṃ saraṇatthamupehī’’ti. (vi. va. 888);

法を見るこれら八輩の人物である、この僧伽に、拠り所を求めて帰依せよ」(天宮事888)

Bhikkhūnaṃ saṅgho bhikkhusaṅgho. Ettāvatā rājā tīṇi saraṇagamanāni paṭivedesi.

比丘たちの集いが比丘僧伽である。これによって王は三帰依を表明した。

Saraṇagamanakathā

帰依についての解説

Idāni tesu saraṇagamanesu kosallatthaṃ saraṇaṃ, saraṇagamanaṃ, yo ca saraṇaṃ gacchati, saraṇagamanappabhedo, saraṇagamanaphalaṃ, saṅkileso, bhedoti, ayaṃ vidhi veditabbo. Seyyathidaṃ – saraṇatthato tāva hiṃsatīti saraṇaṃ. Saraṇagatānaṃ teneva saraṇagamanena bhayaṃ santāsaṃ dukkhaṃ duggatiparikilesaṃ hanati vināsetīti attho, ratanattayassevetaṃ adhivacanaṃ.

今や、それら三帰依についての理解を深めるために、拠り所(帰依処)、帰依すること、帰依する者、帰依の分類、帰依の果報、汚れ、破綻という、この規定を知るべきである。すなわち、まず帰依処の意味としては、害する(滅ぼす)がゆえに「saraṇa」(帰依処)である。帰依した者たちの、まさにその帰依することによって、恐怖、恐れ、苦しみ、悪趣の苦患を討ち滅ぼし、消滅させるという意味であり、これは三宝の同義語である。

Atha vā hite pavattanena ahitā ca nivattanena sattānaṃ bhayaṃ hiṃsati buddho. Bhavakantārā uttāraṇena assāsadānena ca dhammo; appakānampi kārānaṃ vipulaphalapaṭilābhakaraṇena saṅgho. Tasmā imināpi pariyāyena ratanattayaṃ saraṇaṃ. Tappasādataggarutāhi vihatakileso tapparāyaṇatākārappavatto cittuppādo saraṇagamanaṃ. Taṃ samaṅgīsatto saraṇaṃ gacchati. Vuttappakārena cittuppādena etāni me tīṇi ratanāni saraṇaṃ, etāni parāyaṇanti evaṃ upetīti attho. Evaṃ tāva saraṇaṃ, saraṇagamanaṃ, yo ca saraṇaṃ gacchati, idaṃ tayaṃ veditabbaṃ.

あるいは、仏陀は利益に向かわせ、不利益から遠ざけることによって衆生の恐怖を滅ぼす。法は存在の迷路(輪廻の荒野)から渡らせ、慰めを与えることによって滅ぼす。僧伽はわずかな供養に対しても広大な果報を獲得させることによって滅ぼす。それゆえ、この方便によっても三宝が帰依処である。それら(三宝)への澄浄な信と敬重によって煩悩を打ち砕き、それらを最高の拠り所とする態度で生じた心(心生起)が「帰依」である。それを具えた衆生が「帰依する」。説かれた通りの心によって、「これら三宝が私の拠り所であり、これらが私の至高の拠り所である」と、このように赴くという意味である。このようにまず、帰依処、帰依すること、帰依する者というこの三者を知るべきである。

Saraṇagamanappabhede pana duvidhaṃ saraṇagamanaṃ – lokuttaraṃ lokiyañca. Tattha lokuttaraṃ diṭṭhasaccānaṃ maggakkhaṇe saraṇagamanupakkilesasamucchedena ārammaṇato nibbānārammaṇaṃ hutvā kiccato sakalepi ratanattaye ijjhati. Lokiyaṃ puthujjanānaṃ saraṇagamanupakkilesavikkhambhanena ārammaṇato buddhādiguṇārammaṇaṃ hutvā ijjhati. Taṃ atthato buddhādīsu vatthūsu saddhāpaṭilābho saddhāmūlikā ca sammādiṭṭhi dasasu puññakiriyavatthūsu diṭṭhijukammanti vuccati. Tayidaṃ catudhā vattati – attasanniyyātanena, tapparāyaṇatāya, sissabhāvūpagamanena, paṇipātenāti.

帰依の分類においては、出世間的帰依と世間的帰依の二種の帰依がある。そのうち出世間的帰依は、真理を見た者たち(聖者)において、道の瞬間に、帰依の汚れを断絶することによって、所縁としては涅槃を所縁として、働き(作用)としては三宝全体において成就する。世間的帰依は、凡夫たちにおいて、帰依の汚れを抑止することによって、所縁としては仏などの徳を所縁として成就する。それは実質的には、仏などの対象における信の獲得であり、信を根本とする正見であり、十種の福業事において「見正直業(見解を正しくすること)」と呼ばれる。そしてこれは、自己の献身によって、至高の拠り所とすることによって、弟子となることを受け入れることによって、礼拝(屈服)によって、という四通りに行われる。

Tattha attasanniyyātanaṃ nāma – ‘‘ajjādiṃ katvā ahaṃ attānaṃ buddhassa niyyātemi, dhammassa, saṅghassā’’ti evaṃ buddhādīnaṃ attapariccajanaṃ. Tapparāyaṇatā nāma ‘‘ajjādiṃ katvā ‘ahaṃ buddhaparāyaṇo, dhammaparāyaṇo, saṅghaparāyaṇo’ti. Maṃ dhārethā’’ti evaṃ tapparāyaṇabhāvo. Sissabhāvūpagamanaṃ nāma – ‘‘ajjādiṃ katvā – ‘ahaṃ buddhassa antevāsiko, dhammassa, saṅghassa antevāsiko’ti maṃ dhārethā’’ti evaṃ sissabhāvūpagamo. Paṇipāto nāma – ‘‘ajjādiṃ katvā ahaṃ abhivādanapaccuṭṭhānaañjalikammasāmīcikammaṃ buddhādīnaṃyeva tiṇṇaṃ vatthūnaṃ karomī’ti maṃ dhārethā’’ti evaṃ buddhādīsu paramanipaccākāro. Imesañhi catunnaṃ ākārānaṃ aññatarampi karontena gahitaṃyeva hoti saraṇaṃ.

そこにおいて、「自己の献身」とは、「今日より始めて、私は自己を仏陀に、法に、僧伽に捧げます」と、このように仏などに自己を放棄することである。「至高の拠り所とすること」とは、「今日より始めて、『私は仏陀を至高の拠り所とする者、法を至高の拠り所とする者、僧伽を至高の拠り所とする者である』と私を認めてください」と、このように至高の拠り所とする状態である。「弟子となることを受け入れること」とは、「今日より始めて、『私は仏陀の弟子(近住者)、法の、僧伽の弟子である』と私を認めてください」と、このように弟子となることを受け入れることである。「礼拝」とは、「今日より始めて、私は拝礼、出迎え、合掌、恭敬の行為を、仏などのまさに三つの対象に対してのみ行います、と私を認めてください」と、このように仏などに対する最高の謙遜の態度である。実にこれら四つの様態のうちのいずれかを行っても、帰依は受け入れられたことになるのである。

Api ca bhagavato attānaṃ pariccajāmi, dhammassa, saṅghassa, attānaṃ pariccajāmi, jīvitaṃ pariccajāmi, pariccattoyeva me attā, pariccattaṃyeva jīvitaṃ, jīvitapariyantikaṃ buddhaṃ saraṇaṃ gacchāmi, buddho me saraṇaṃ leṇaṃ tāṇanti; evampi attasanniyyātanaṃ veditabbaṃ. ‘‘Satthārañca vatāhaṃ passeyyaṃ, bhagavantameva passeyyaṃ, sugatañca vatāhaṃ passeyyaṃ, bhagavantameva passeyyaṃ, sammāsambuddhañca vatāhaṃ passeyyaṃ, bhagavantameva passeyya’’nti (saṃ. ni. 2.154). Evampi mahākassapassa saraṇagamanaṃ viya sissabhāvūpagamanaṃ veditabbaṃ.

さらに、「世尊に自己を捧げます。法に、僧伽に、自己を捧げます。命を捧げます。私の自己はまさに捧げられました。命はまさに捧げられました。命の尽きるまで仏陀に帰依します。仏陀は私の拠り所であり、隠れ家であり、救いです」と、このように自己の献身を知るべきである。「願わくは私は師にお会いしたい、まさに世尊にお会いしたい。願わくは私は善逝にお会いしたい、まさに世尊にお会いしたい。願わくは私は正等覚者にお会いしたい、まさに世尊にお会いしたい」(相応部2.154)と、このようにマハーカッサパ(大迦葉)の帰依のごとき、弟子となることを受け入れることを知るべきである。

‘‘So ahaṃ vicarissāmi, gāmā gāmaṃ purā puraṃ;

「その私は村から村へ、町から町へと巡り歩こう。

Namassamāno sambuddhaṃ, dhammassa ca sudhammata’’nti. (su. ni. 194);

正等覚者と、法の麗しき正しさを礼拝しつつ」(経集194)

Evampi āḷavakādīnaṃ saraṇagamanaṃ viya tapparāyaṇatā veditabbā. Atha kho brahmāyu brāhmaṇo uṭṭhāyāsanā ekaṃsaṃ uttarāsaṅgaṃ karitvā bhagavato pādesu sirasā nipatitvā bhagavato pādāni mukhena ca paricumbati, pāṇīhi ca parisambāhati, nāmañca sāveti – ‘‘brahmāyu ahaṃ, bho gotama brāhmaṇo, brahmāyu ahaṃ, bho gotama brāhmaṇo’’ti (ma. ni. 2.394) evampi paṇipāto daṭṭhabbo.

このように、アーラヴァカらの帰依のごとき、至高の拠り所とすることを知るべきである。また、ブラーフマーユ・バラモンが座から立ち上がり、上衣を片方の肩にかけ、世尊の足もとに頭をつけて伏し、世尊の両足に口づけし、両手で撫で、自らの名を名乗って「尊きゴータマよ、私はブラーフマーユ・バラモンです。尊きゴータマよ、私はブラーフマーユ・バラモンです」(中部2.394)と言ったように、礼拝を見るべきである。

So panesa ñātibhayācariyadakkhiṇeyyavasena catubbidho hoti. Tattha dakkhiṇeyyapaṇipātena saraṇagamanaṃ hoti, na itarehi. Seṭṭhavaseneva hi saraṇaṃ gaṇhāti, seṭṭhavasena ca bhijjati. Tasmā yo sākiyo vā koliyo vā – ‘‘buddho amhākaṃ ñātako’’ti vandati, aggahitameva hoti saraṇaṃ. Yo vā – ‘‘samaṇo gotamo rājapūjito mahānubhāvo avandīyamāno anatthampi kareyyā’’ti bhayena vandati, aggahitameva hoti saraṇaṃ. Yo vā bodhisattakāle bhagavato santike kiñci uggahitaṃ saramāno buddhakāle vā –

そしてこの礼拝は、親族、恐怖、師匠、供養に値する者(最勝者)による四種がある。そこにおいて、供養に値する者への礼拝によって帰依となり、他のものによってはならない。実に最勝なるものとして帰依を受け入れるのであり、最勝なるもの(への思いの欠落)によって破綻するからである。それゆえ、あるシャーキャ族やコーリヤ族の者が「仏陀は我らの親族である」として礼拝しても、帰依は受け入れられていないのである。あるいは、「沙門ゴータマは王に敬われ、大いなる威光がある。礼拝しなければ不利益をもたらすかもしれない」と恐怖によって礼拝しても、帰依は受け入れられていないのである。あるいは、菩薩の時代に世尊のもとで学んだ何かを思い出し、あるいは仏陀の時代に、

‘‘Catudhā vibhaje bhoge, paṇḍito gharamāvasaṃ;

「賢者は家に住まうにあたり、財産を四つに分けるべし。

Ekena bhogaṃ bhuñjeyya, dvīhi kammaṃ payojaye;

一つをもって財を享受し、二つをもって事業に用いるべし。

Catutthañca nidhāpeyya, āpadāsu bhavissatī’’ti. (dī. ni. 3.265);

そして四つ目は蓄えておくべし、災難が生じた時のために」(長部3.265)

Evarūpaṃ anusāsaniṃ uggahetvā – ‘‘ācariyo me’’ti vandati, aggahitameva hoti saraṇaṃ. Yo pana – ‘‘ayaṃ loke aggadakkhiṇeyyo’’ti vandati, teneva gahitaṃ hoti saraṇaṃ.

このような教誡を学んで、「私の師である」として礼拝しても、帰依は受け入れられていないのである。しかし、「この方は世において最高の供養に値する方である」として礼拝する者、その者によってまさに帰依は受け入れられたのである。

Evaṃ gahitasaraṇassa ca upāsakassa vā upāsikāya vā aññatitthiyesu pabbajitampi ñātiṃ – ‘‘ñātako me aya’’nti vandato saraṇagamanaṃ na bhijjati, pageva apabbajitaṃ. Tathā rājānaṃ bhayavasena vandato. So hi raṭṭhapūjitattā avandīyamāno anatthampi kareyyāti. Tathā yaṃ kiñci sippaṃ sikkhāpakaṃ titthiyampi – ‘‘ācariyo me aya’’nti vandatopi na bhijjati, evaṃ saraṇagamanappabhedo veditabbo.

このように帰依を受け入れた優婆塞や優婆夷が、外道のところで出家した親族であっても「これは私の親族である」として礼拝しても帰依は破綻しない、出家していない者なら言うまでもない。同様に、王に対して恐怖によって礼拝してもそうである。王は国に敬われているため、礼拝しなければ不利益をもたらすかもしれないからである。同様に、いかなる技術であれ教えてくれる外道の者に対しても「これは私の師匠である」として礼拝しても(帰依は)破綻しない。このように帰依の分類を知るべきである。

Ettha ca lokuttarassa saraṇagamanassa cattāri sāmaññaphalāni vipākaphalaṃ, sabbadukkhakkhayo ānisaṃsaphalaṃ. Vuttañhetaṃ –

そしてここにおいて、出世間的帰依には四つの沙門果が異熟果(直接の報い)であり、一切の苦しみの消滅が増上益果(功徳の果報)である。このことは実に次のように説かれている。

‘‘Yo ca buddhañca dhammañca, saṅghañca saraṇaṃ gato;

「仏陀と法と僧伽に帰依した者は、

Cattāri ariyasaccāni, sammappaññāya passati.

四つの聖なる真理を正しき智慧をもって見る。

Dukkhaṃ dukkhasamuppādaṃ, dukkhassa ca atikkamaṃ;

苦しみ、苦しみの生起、そして苦しみの超克と、

Ariyaṃ aṭṭhaṅgikaṃ maggaṃ, dukkhūpasamagāminaṃ.

苦しみの静寂へと至る聖なる八支の道を。

Etaṃ kho saraṇaṃ khemaṃ, etaṃ saraṇamuttamaṃ;

これこそ実に安穏なる帰依であり、これこそ最上の帰依である。

Etaṃ saraṇamāgamma, sabbadukkhā pamuccatī’’ti. (dha. pa. 192);

この帰依に頼ることにより、人は一切の苦しみから解き放たれる」(法句経192)

Api ca niccādito anupagamanādivasena petassa ānisaṃsaphalaṃ veditabbaṃ. Vuttañhetaṃ – ‘‘aṭṭhānametaṃ anavakāso, yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci saṅkhāraṃ niccato upagaccheyya…pe… kañci saṅkhāraṃ sukhato…pe… kañci dhammaṃ attato upagaccheyya…pe… mātaraṃ jīvitā voropeyya…pe… pitaraṃ…pe… arahantaṃ…pe… paduṭṭhacitto tathāgatassa lohitaṃ uppādeyya…pe…. saṅghaṃ bhindeyya…pe… aññaṃ satthāraṃ uddiseyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’’ti (a. ni. 1.290). Lokiyassa pana saraṇagamanassa bhavasampadāpi bhogasampadāpi phalameva. Vuttañhetaṃ –

さらに、常住などとして見なさないことなどによって、得られる功徳の果報を知るべきである。このことは実に次のように説かれている。「正見を具足した人物が、いかなる形成されたもの(諸行)をも常住であると見なすことはあり得ず、その機会はない。…中略…いかなる諸行をも楽であると…いかなる諸法をも我であると見なすことはあり得ない。…母の命を奪うこと…父を…阿羅漢を…悪意ある心をもって如来の血を流すこと…僧伽を分裂させること…他の師を立てることはあり得ず、そのようなことは存在しない」(増支部1.290)。一方、世間的帰依には、善処の境遇の円満も、富や財産の円満も果報である。このことは実に次のように説かれている。

‘‘Ye keci buddhaṃ saraṇaṃ gatāse, na te gamissanti apāyabhūmiṃ;

「誰であれ仏陀に帰依した者たちは、悪趣の境遇へと赴くことはない。

Pahāya mānusaṃ dehaṃ, devakāyaṃ paripūressantī’’ti. (saṃ. ni. 1.37);

人間の体を捨てて後、神々の群れを満たすであろう」(相応部1.37)

Aparampi vuttaṃ – ‘‘atha kho sakko devānamindo asītiyā devatāsahassehi saddhiṃ yenāyasmā mahāmoggallāno tenupasaṅkami…pe… ekamantaṃ ṭhitaṃ kho sakkaṃ devānamindaṃ āyasmā mahāmoggallāno etadavoca – ‘‘sādhu kho, devānaminda, buddhaṃ saraṇagamanaṃ hoti. Buddhaṃ saraṇagamanahetu kho, devānaminda, evamidhekacce sattā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjanti…pe… te aññe deve dasahi ṭhānehi adhigaṇhanti – dibbena āyunā, dibbena vaṇṇena, dibbena sukhena, dibbena yasena, dibbena ādhipateyyena, dibbehi rūpehi saddehi gandhehi rasehi phoṭṭhabbehī’’ti (saṃ. ni. 4.341). Esa nayo dhamme ca saṅghe ca. Api ca velāmasuttādīnaṃ vasenāpi saraṇagamanassa phalaviseso veditabbo. Evaṃ saraṇagamanassa phalaṃ veditabbaṃ.

別の箇所でも説かれている。「そのとき、神々の王サッカは八万の神々とともに尊者マハーモッガッラーナのもとへと近づいた。…中略…一方に立った神々の王サッカに、尊者マハーモッガッラーナはこのように言った。『神々の王よ、仏陀に帰依することは善いことである。神々の王よ、仏陀に帰依することを原因として、このように世のある衆生たちは身体が壊れて死後、善趣・天界の世へと生まれ変わる。…中略…彼らは他の神々を十の点において凌駕する。天の寿命、天の美貌、天の安楽、天の名声、天の主権、天の姿(色)、音、香り、味、感触においてである』」(相応部4.341)。この理趣は法と僧伽においても同様である。さらにヴェーラーマ経などによっても帰依の特別な果報を知るべきである。このように帰依の果報を知るべきである。

Tattha ca lokiyasaraṇagamanaṃ tīsu vatthūsu aññāṇasaṃsayamicchāñāṇādīhi saṃkilissati, na mahājutikaṃ hoti, na mahāvipphāraṃ. Lokuttarassa natthi saṃkileso. Lokiyassa ca saraṇagamanassa duvidho bhedo – sāvajjo ca anavajjo ca. Tattha sāvajjo aññasatthārādīsu attasanniyyātanādīhi hoti, so ca aniṭṭhaphalo hoti. Anavajjo kālakiriyāya hoti, so avipākattā aphalo. Lokuttarassa pana nevatthi bhedo. Bhavantarepi hi ariyasāvako aññaṃ satthāraṃ na uddisatīti. Evaṃ saraṇagamanassa saṃkileso ca bhedo ca veditabboti.

そしてそこにおいて、世間的帰依は三つの対象(三宝)における無知、疑惑、誤った知識などによって汚れ、大いなる輝きを持たず、大いなる広がりを持たない。出世間的帰依には汚れがない。そして世間的帰依には二種の破綻がある。過失ある破綻と過失なき破綻である。そこにおいて、過失ある破綻は他の師などに自己を献身することなどによって生じ、それは好ましくない果報をもたらす。過失なき破綻は死によって生じ、それは異熟をもたらさないため無果(過失のないもの)である。一方、出世間的帰依には破綻そのものがない。別の生涯にあっても聖弟子は他の師を立てることがないからである。このように帰依の汚れと破綻を知るべきである。

Upāsakaṃ maṃ bhante bhagavā dhāretūti maṃ bhagavā ‘‘upāsako aya’’nti evaṃ dhāretu, jānātūti attho. Upāsakavidhikosallatthaṃ panettha – ko upāsako? Kasmā upāsakoti vuccati? Kimassa sīlaṃ? Ko ājīvo? Kā vipatti? Kā sampattīti? Idaṃ pakiṇṇakaṃ veditabbaṃ.

「世尊は私を優婆塞として受け入れてください」とは、世尊が私を「この者は優婆塞である」とこのように認めてください、知ってくださいという意味である。優婆塞の規定についての理解を深めるために、ここにおいて、「誰が優婆塞なのか? なぜ優婆塞と呼ばれるのか? 彼の戒とは何か? 生計とは何か? 衰退とは何か? 円満(成功)とは何か?」というこの雑多な事項を知るべきである。

Tattha ko upāsakoti yo koci saraṇagato gahaṭṭho. Vuttañhetaṃ – ‘‘yato kho, mahānāma, buddhaṃ saraṇaṃ gato hoti, dhammaṃ saraṇaṃ gato hoti, saṅghaṃ saraṇaṃ gato hoti. Ettāvatā kho, mahānāma, upāsako hotī’’ti (saṃ. ni. 5.1033).

そこにおいて、「誰が優婆塞なのか?」とは、帰依した在家の者なら誰でもである。このことは実に次のように説かれている。「マハーナーマよ、仏陀に帰依し、法に帰依し、僧伽に帰依したとき、マハーナーマよ、これによって優婆塞となるのである」(相応部5.1033)。

Kasmā upāsakoti ratanattayaṃ upāsanato. So hi buddhaṃ upāsatīti upāsako, tathā dhammaṃ saṃghaṃ.

「なぜ優婆塞と呼ばれるのか?」とは、三宝に近侍する(upāsana)からである。彼は仏陀に仕え親しむ(upāsati)がゆえに優婆塞(upāsaka)であり、法と僧伽に対しても同様である。

Kimassa sīlanti pañca veramaṇiyo. Yathāha – ‘‘yato kho, mahānāma, upāsako pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā… kāmesumicchācārā… musāvādā… surāmerayamajjapamādaṭṭhānā paṭivirato hoti, ettāvatā kho, mahānāma, upāsako sīlavā hotī’’ti (saṃ. ni. 5.1033).

「彼の戒とは何か?」とは、五つの禁戒である。次のように説かれている通りである。「マハーナーマよ、優婆塞が生き物を殺すことから離れ、盗みから…不邪淫から…嘘をつくことから…酒類を飲んで放逸になることから離れているとき、マハーナーマよ、これによって優婆塞は有戒となるのである」(相応部5.1033)。

Ko ājīvoti pañca micchāvaṇijjā pahāya dhammena samena jīvitakappanaṃ. Vuttañhetaṃ – ‘‘pañcimā, bhikkhave, vaṇijjā upāsakena akaraṇīyā. Katamā pañca? Satthavaṇijjā, sattavaṇijjā, maṃsavaṇijjā, majjavaṇijjā, visavaṇijjā. Imā kho, bhikkhave, pañca vaṇijjā upāsakena akaraṇīyā’’ti (a. ni. 5.177).

「生計とは何か?」とは、五種の正しくない商売を捨てて、法にかなって正当に生計を立てることである。このことは実に次のように説かれている。「比丘たちよ、優婆塞によってなされるべきでない五つの商売がある。いかなる五つか? 武器の商売、生類の商売、肉の商売、酒の商売、毒の商売である。比丘たちよ、これら五つの商売は優婆塞によってなされるべきではない」(増支部5.177)。

Kā vipattīti yā tasseva sīlassa ca ājīvassa ca vipatti, ayamassa vipatti. Api ca yāya esa caṇḍālo ceva hoti, malañca patikuṭṭho ca, sāpissa vipattīti veditabbā. Te ca atthato assaddhiyādayo pañca dhammā honti. Yathāha – ‘‘pañcahi, bhikkhave, dhammehi samannāgato upāsako upāsakacaṇḍālo ca hoti, upāsakamalañca, upāsakapatikuṭṭho ca. Katamehi pañcahi? Assaddho hoti, dussīlo hoti, kotūhalamaṅgaliko hoti, maṅgalaṃ pacceti, no kammaṃ, ito ca bahiddhā dakkhiṇeyyaṃ pariyesati, tattha ca pubbakāraṃ karotī’’ti (a. ni. 5.175).

「衰退とは何か?」とは、まさにその戒と生計の破綻が、彼の衰退である。さらに、それによって彼が(優婆塞の中の)不可触民となり、汚れとなり、見捨てられた者となるようなものもまた、彼の衰退であると知るべきである。それらは実質的には不信心などの五つの法である。次のように説かれている通りである。「比丘たちよ、五つの法を具えた優婆塞は、優婆塞の不可触民であり、優婆塞の汚れであり、優婆塞の見捨てられた者である。いかなる五つか? 不信心であり、破戒であり、吉凶の迷信に囚われ、業ではなく迷信を信じ、この教えの外に供養に値する者を求め、そこにおいてまず供養を行うことである」(増支部5.175)。

Kā sampattīti yā cassa sīlasampadā ceva ājīvasampadā ca, sā sampatti; ye cassa ratanabhāvādikarā saddhādayo pañca dhammā. Yathāha – ‘‘pañcahi, bhikkhave, dhammehi samannāgato upāsako upāsakaratanañca hoti, upāsakapadumañca, upāsakapuṇḍarīkañca. Katamehi pañcahi? Saddho hoti, sīlavā hoti, na kotūhalamaṅgaliko hoti, kammaṃ pacceti, no maṅgalaṃ, na ito bahiddhā dakkhiṇeyyaṃ gavesati, idha ca pubbakāraṃ karotī’’ti (a. ni. 5.175).

「円満とは何か?」とは、彼の戒の円満と生計の円満が円満であり、彼を宝石のように尊い存在とする信心などの五つの法である。次のように説かれている通りである。「比丘たちよ、五つの法を具えた優婆塞は、優婆塞の宝であり、優婆塞の紅蓮華であり、優婆塞の白蓮華である。いかなる五つか? 信心があり、有戒であり、吉凶の迷信に囚われず、迷信ではなく業を信じ、この教えの外に供養に値する者を求めず、ここにおいてまず供養を行うことである」(増支部5.175)。

Ajjataggeti etthāyaṃ aggasaddo ādikoṭikoṭṭhāsaseṭṭhesu dissati. ‘‘Ajjatagge, samma dovārika, āvarāmi dvāraṃ nigaṇṭhānaṃ nigaṇṭhīna’’ntiādīsu (ma. ni. 2.70) hi ādimhi dissati. ‘‘Teneva aṅgulaggena taṃ aṅgulaggaṃ parāmaseyya. Ucchaggaṃ veḷagga’’ntiādīsu (kathā. 281) koṭiyaṃ. ‘‘Ambilaggaṃ vā madhuraggaṃ vā tittakaggaṃ vā vihāraggena vā pariveṇaggena vā bhājetu’’ntiādīsu (cūḷava. 317) koṭṭhāse. ‘‘Yāvatā, bhikkhave, sattā apadā vā…pe… tathāgato tesaṃ aggamakkhāyatī’’tiādīsu (a. ni. 4.34) seṭṭhe. Idha panāyaṃ ādimhi daṭṭhabbo. Tasmā ajjataggeti ajjataṃ ādiṃ katvāti evametthattho veditabbo. Ajjatanti ajjabhāvaṃ. Ajjadaggeti vā pāṭho, dakāro padasandhikaro. Ajja agganti attho.

「今日より始めて」(Ajjatagge)について、ここでの「agga」という語は、初め、先端、区分、最高において見られる。「今日より始めて(Ajjatagge)、友なる門番よ、私はニガンタ(裸形外道)の男女に対して門を閉ざす」(中部2.70)などの文では、初めにおいて見られる。「まさにその指先(aṅgulaggena)で、その指先を触れるべきである。サトウキビの先端(Ucchaggaṃ)、竹の先端(veḷaggaṃ)」(論事281)などの文では、先端において見られる。「酸味の部分、甘味の部分、苦味の部分、あるいは精舎の区画ごと、僧房の区画(pariveṇaggena)ごとに分配すべし」(小品317)などの文では、区分において見られる。「比丘たちよ、無足の衆生であれ…如来こそがそれらの中で最高(aggamakkhāyati)と説かれる」(増支部4.34)などの文では、最高において見られる。しかしここでは、初めと見なすべきである。それゆえ「Ajjatagge」とは、「今日を初めとして」と、このようにここでの意味を知るべきである。「Ajjataṃ」とは今日のことである。あるいは「Ajja d-agge」という読みもあり、dの文字は連声(サンディ)によるものである。「今日が始まり」という意味である。

Pāṇupetanti pāṇehi upetaṃ. Yāva me jīvitaṃ pavattati, tāva upetaṃ anaññasatthukaṃ tīhi saraṇagamanehi saraṇaṃ gataṃ upāsakaṃ kappiyakārakaṃ maṃ bhagavā dhāretu jānātu. Ahañhi sacepi me tikhiṇena asinā sīsaṃ chindeyya, neva buddhaṃ ‘‘na buddho’’ti vā, dhammaṃ ‘‘na dhammo’’ti vā, saṅghaṃ ‘‘na saṅgho’’ti vā vadeyyanti.

「命ある限り」(Pāṇupetaṃ)とは、命を伴ってということである。私の命が続く限り、他の師を持たず、三つの帰依によって帰依した優婆塞、奉仕者として、世尊は私を認め、知ってください。私を鋭い剣で首を切り落とそうとしても、仏陀を『仏陀ではない』と言ったり、法を『法ではない』と言ったり、僧伽を『僧伽ではない』と言ったりすることは決してありません、ということである。

Evaṃ attasanniyyātanena saraṇaṃ gantvā attanā kataṃ aparādhaṃ pakāsento accayo maṃ, bhantetiādimāha. Tattha accayoti aparādho. Maṃ accagamāti maṃ atikkamma abhibhavitvā pavatto. Dhammikaṃ dhammarājānanti ettha dhammaṃ caratīti dhammiko. Dhammeneva rājā jāto, na pitughātanādinā adhammenāti dhammarājā. Jīvitā voropesinti jīvitā viyojesiṃ. Paṭiggaṇhātūti khamatu. Āyatiṃ saṃvarāyāti anāgate saṃvaratthāya. Puna evarūpassa aparādhassa dosassa khalitassa akaraṇatthāya.

このように自己を捧げて帰依し、自らが犯した過ちを告白して「過ちが私を、世尊よ」などを語った。そこにおいて、「過ち」(accayo)とは罪過のことである。「私を乗り越え(圧倒し)ました」(Maṃ accagamā)とは、私を超えて圧倒して生じたということである。「法にかなった法王を」(Dhammikaṃ dhammarājānaṃ)について、ここでは法を実践するがゆえに「法にかなった」であり、法によってのみ王となったのであり、父殺しなどの不正によってではないがゆえに「法王」である。「命を奪いました」(Jīvitā voropesiṃ)とは、命から引き離したということである。「受け入れてください」(Paṭiggaṇhātu)とは、お許しくださいということである。「将来の慎みのために」(Āyatiṃ saṃvarāya)とは、未来において自制するため、再びこのような過ち、罪、過失を犯さないためである。

251. Tagghāti ekaṃse nipāto. Yathā dhammaṃ paṭikarosīti yathā dhammo ṭhito tatheva karosi, khamāpesīti vuttaṃ hoti. Taṃ te mayaṃ paṭiggaṇhāmāti taṃ tava aparādhaṃ mayaṃ khamāma. Vuḍḍhihesā, mahārāja ariyassa vinayeti esā, mahārāja, ariyassa vinaye buddhassa bhagavato sāsane vuḍḍhi nāma. Katamā? Yāyaṃ accayaṃ accayato disvā yathādhammaṃ paṭikaritvā āyatiṃ saṃvarāpajjanā, desanaṃ pana puggalādhiṭṭhānaṃ karonto – ‘‘yo accayaṃ accayato disvā yathādhammaṃ paṭikaroti, āyatiṃ saṃvaraṃ āpajjatī’’ti āha.

251. 「確かに」(Taggha)とは、確実を示す小辞である。「法に従って悔悟する」(Yathā dhammaṃ paṭikarosi)とは、法が定めている通りにまさに実行し、許しを請うたと言われたのである。「それを私たちは受け入れよう」(Taṃ te mayaṃ paṭiggaṇhāma)とは、あなたのその過ちを私たちが許すということである。「大王よ、これこそ聖者の規律における成長である」(Vuḍḍhihesā, mahārāja ariyassa vinaye)とは、大王よ、これこそ仏陀・世尊の教えである聖者の規律における成長と呼ばれるものである。いかなるものか? 過ちを過ちと見て、法に従って悔悟し、将来において慎みを保つことである。しかし説法を人物に基づいたものとして、「過ちを過ちと見て法に従って悔悟し、将来において慎みを保つ者は(成長する)」と仰せられた。

252. Evaṃ vutteti evaṃ bhagavatā vutte. Handa ca dāni mayaṃ bhanteti ettha handāti vacasāyatthe nipāto. So hi gamanavacasāyaṃ katvā evamāha. Bahukiccāti balavakiccā. Bahukaraṇīyāti tasseva vevacanaṃ. Yassadāni tvanti yassa idāni tvaṃ mahārāja gamanassa kālaṃ maññasi jānāsi, tassa kālaṃ tvameva jānāsīti vuttaṃ hoti. Padakkhiṇaṃ katvā pakkāmīti tikkhattuṃ padakkhiṇaṃ katvā dasanakhasamodhānasamujjalaṃ añjaliṃ sirasi patiṭṭhapetvā yāva dassanavisayaṃ bhagavato abhimukhova paṭikkamitvā dassanavijahanaṭṭhānabhūmiyaṃ pañcapatiṭṭhitena vanditvā pakkāmi.

252. 「このように仰せられたとき」(Evaṃ vutte)とは、世尊がこのように仰せられたときのことである。「では今、私たちは、世尊よ」(Handa ca dāni mayaṃ bhante)について、ここでの「handa」とは去る時の言葉の小辞である。彼は立ち去る言葉としてこのように言ったのである。「多忙であり」(Bahukiccā)とは、重大な用事があることである。「なすべきことが多くあります」(Bahukaraṇīyā)とは、その同義語である。「大王よ、あなたがその時だと思うなら」(Yassadāni tvaṃ)とは、大王よ、今あなたが立ち去る時だと思うなら、知るなら、その時をあなた自身が知っている、と言われたのである。「右回りに巡って立ち去った」(Padakkhiṇaṃ katvā pakkāmi)とは、三度右回りに巡り、十本の指を合わせた輝かしい合掌を頭上に掲げ、世尊の視界にある限りは世尊に顔を向けたまま後退し、見えなくなる境界の地で五体投地して礼拝して立ち去った。

253. Khatāyaṃ, bhikkhave, rājāti khato ayaṃ, bhikkhave, rājā. Upahatāyanti upahato ayaṃ. Idaṃ vuttaṃ hoti – ayaṃ, bhikkhave, rājā khato upahato bhinnapatiṭṭho jāto, tathānena attanāva attā khato, yathā attano patiṭṭhā na jātāti. Virajanti rāgarajādivirahitaṃ. Rāgamalādīnaṃyeva vigatattā vītamalaṃ. Dhammacakkhunti dhammesu vā cakkhuṃ, dhammamayaṃ vā cakkhuṃ, aññesu ṭhānesu tiṇṇaṃ maggānametaṃ adhivacanaṃ. Idha pana sotāpattimaggasseva. Idaṃ vuttaṃ hoti – sace iminā pitā ghātito nābhavissa, idāni idhevāsane nisinno sotāpattimaggaṃ patto abhavissa, pāpamittasaṃsaggena panassa antarāyo jāto. Evaṃ santepi yasmā ayaṃ tathāgataṃ upasaṅkamitvā ratanattayaṃ saraṇaṃ gato, tasmā mama sāsanamahantatāya yathā nāma koci purisassa vadhaṃ katvā pupphamuṭṭhimattena daṇḍena mucceyya, evameva lohakumbhiyaṃ nibbattitvā tiṃsavassasahassāni adho patanto heṭṭhimatalaṃ patvā tiṃsavassasahassāni uddhaṃ gacchanto punapi uparimatalaṃ pāpuṇitvā muccissatīti idampi kira bhagavatā vuttameva, pāḷiyaṃ pana na ārūḷhaṃ.

253. 「比丘たちよ、この王は傷つけられた」(Khatāyaṃ, bhikkhave, rājā)とは、比丘たちよ、この王は損なわれたということである。「損なわれた」(Upahatāyaṃ)とは、破滅させられたということである。次のように言われたのである。比丘たちよ、この王は傷つけられ、損なわれ、拠り所を失った者となった。このように彼自身によって自己が傷つけられ、自らの拠り所が成り立たなくなった、と。「塵垢のない」(Virajaṃ)とは、貪欲の塵などを離れたことである。貪欲の汚れなどがまさに去ったがゆえに「汚れのない」(vītamalaṃ)である。「法眼」(Dhammacakkhuṃ)とは、諸法における眼、あるいは法より成る眼であり、他の箇所では三つの(上位の)道の同義語であるが、ここでは預流道のみのことである。次のように言われたのである。もしこの者が父を殺していなかったならば、今まさにこの座に座ったまま預流道に達していたであろうに、悪友(デーヴァダッタ)と交わったことによって彼に障害が生じたのだ、と。そうであるにもかかわらず、この者が如来に近づいて三宝に帰依したため、私の教えの大いなる力によって、あたかも誰かが人を殺しながらも一握りの花を投げつける程度の罰で許されるように、まさにそのように(アジャータサットゥは本来なら無間地獄に堕ちるべきところを)銅釜地獄に生まれて三万年の間沈んで底に達し、三万年の間浮かび上がって再び上面に達して解脱するであろうと、これもまた世尊によって語られたことであるが、パーリ聖典には載せられていない。

Idaṃ pana suttaṃ sutvā raññā koci ānisaṃso laddhoti? Mahāānisaṃso laddho. Ayañhi pitu māritakālato paṭṭhāya neva rattiṃ na divā niddaṃ labhati, satthāraṃ pana upasaṅkamitvā imāya madhurāya ojavantiyā dhammadesanāya sutakālato paṭṭhāya niddaṃ labhi. Tiṇṇaṃ ratanānaṃ mahāsakkāraṃ akāsi. Pothujjanikāya saddhāya samannāgato nāma iminā raññā sadiso nāhosi. Anāgate pana vijitāvī nāma paccekabuddho hutvā parinibbāyissatīti. Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.

ところで、この経を聞いて王は何らかの功徳を得たのであろうか? 大いなる功徳を得た。実に彼は父を殺害したときから夜も昼も睡眠を得られなかったが、師(世尊)に近づき、この甘美で滋養に富んだ説法を聞いたときから睡眠を得られるようになった。三宝に大いなる供養を行った。凡夫の信仰を具えた者として、この王に並ぶ者はいなかった。そして未来において、ヴィジターヴィーという名の辟支仏(独覚)となって完全な涅槃に入るであろう、と。世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心歓喜して、世尊のお言葉を歓喜して受け入れた。

Iti sumaṅgalavilāsiniyā dīghanikāyaṭṭhakathāyaṃ

以上でスマンガラ・ヴィラーシニー長部注釈における、

Sāmaññaphalasuttavaṇṇanā niṭṭhitā.

沙門果経の解説を終わる。