6. Mahālisuttavaṇṇanā6. マハーリ経の解説
Brāhmaṇadūtavatthuvaṇṇanā
バラモンの使者の物語の解説
359. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā vesāliyanti mahālisuttaṃ. Tatrāyaṃ apubbapadavaṇṇanā. Vesāliyanti punappunaṃ visālabhāvūpagamanato vesālīti laddhanāmake nagare. Mahāvaneti bahinagare himavantena saddhiṃ ekābaddhaṃ hutvā ṭhitaṃ sayaṃ jātavanaṃ atthi, yaṃ mahantabhāveneva mahāvananti vuccati, tasmiṃ mahāvane. Kūṭāgārasālāyanti tasmiṃ vanasaṇḍe saṅghārāmaṃ patiṭṭhapesuṃ. Tattha kaṇṇikaṃ yojetvā thambhānaṃ upari kūṭāgārasālāsaṅkhepena devavimānasadisaṃ pāsādaṃ akaṃsu, taṃ upādāya sakalopi saṅghārāmo ‘‘kūṭāgārasālā’’ti paññāyittha. Bhagavā taṃ vesāliṃ upanissāya tasmiṃ saṅghārāme viharati. Tena vuttaṃ – ‘‘vesāliyaṃ viharati mahāvane kūṭāgārasālāya’’nti. Kosalakāti kosalaraṭṭhavāsino. Māgadhakāti magadharaṭṭhavāsino. Karaṇīyenāti avassaṃ kattabbakammena. Yañhi akātumpi vaṭṭati, taṃ kiccanti vuccati, yaṃ avassaṃ kātabbameva, taṃ karaṇīyaṃ nāma.
359. 「このように私は聞いた——ある時、世尊はヴェーサーリーに」とはマハーリ経である。その中の新しい語句の解説は以下の通り。「ヴェーサーリーに」とは、度重なる拡張(ヴィサーラ)を遂げたことからヴェーサーリーという名を得た都市に。「大林(マハーヴァナ)において」とは、城外にヒマラヤと一続きになって広がる自然の森林があり、その広大さゆえに大林と呼ばれる、その大林において。「重閣講堂において」とは、その森林の区画に僧院を建立した。そこに合掌造りの屋根を組み合わせ、柱の上に重閣講堂の形式で天宮に似た殿閣を造った。それに基づいて僧院全体が「重閣講堂」として知られた。世尊はそのヴェーサーリーに依拠して、その僧院に滞在しておられる。それゆえに「ヴェーサーリーの大林の重閣講堂に滞在しておられる」と言われる。「コーサラの人々」とはコーサラ国の住人たち。「マガダの人々」とはマガダ国の住人たち。「用務によって」とは、必ずなすべき仕事によって。しなくてもよいことは「所要」と呼ばれ、必ずなさねばならないことが「用務」と呼ばれる。
360. Paṭisallīno bhagavāti nānārammaṇacārato paṭikkamma sallīno nilīno, ekībhāvaṃ upagamma ekattārammaṇe jhānaratiṃ anubhavatīti attho. Tatthevāti tasmiññeva vihāre. Ekamantanti tasmā ṭhānā apakkamma tāsu tāsu rukkhacchāyāsu nisīdiṃsu.
360. 「世尊は静座しておられる」とは、種々の対象への心の動きから退いて静まり隠れ、専心して単一の対象における禅定の歓喜を味わっておられるという意味である。「まさにその場に」とは、その同じ寺院に。「一方に」とは、その場所から退いて、それぞれの木陰に座った。
Oṭṭhaddhalicchavīvatthuvaṇṇanā
オッタッダ・リッチャヴィの物語の解説
361. Oṭṭhaddhoti addhoṭṭhatāya evaṃladdhanāmo. Mahatiyā licchavīparisāyāti purebhattaṃ buddhappamukhassa bhikkhusaṅghassa dānaṃ datvā bhagavato santike uposathaṅgāni adhiṭṭhahitvā gandhamālādīni gāhāpetvā ugghosanāya mahatiṃ licchavirājaparisaṃ sannipātāpetvā tāya nīlapītādivaṇṇavatthābharaṇavilepanapaṭimaṇḍitāya tāvatiṃsaparisasappaṭibhāgāya mahatiyā licchaviparisāya saddhiṃ upasaṅkami. Akālo kho mahālīti tassa oṭṭhaddhassa mahālīti mūlanāmaṃ, tena mūlanāmamattena naṃ thero mahālīti ālapati. Ekamantaṃ nisīdīti patirūpāsu rukkhacchāyāsu tāya licchaviparisāya saddhiṃ ratanattayassa vaṇṇaṃ kathayanto nisīdi.
361. 「オッタッダ」とは、唇が垂れていた(オッタッダ)ことからこのように名を得た者。「大勢のリッチャヴィの会衆とともに」とは、食前に仏陀を筆頭とする比丘サンガに布施を行い、世尊の御前で布薩の誓いを受け、香や花輪などを携えさせ、布告によって大勢のリッチャヴィ王族の会衆を集めさせ、青や黄色などの色とりどりの衣服・装飾品・香油で身を飾り、三十三天の会衆に匹敵する大勢のリッチャヴィの会衆とともに出向いた。「マハーリよ、今は時ではない」とは、そのオッタッダの本名がマハーリであり、その本名のみで長老は彼を「マハーリよ」と呼んだのである。「一方に座った」とは、ふさわしい木陰において、そのリッチャヴィの会衆とともに三宝の徳を語りながら座った。
362. Sīho samaṇuddesoti āyasmato nāgitassa bhāgineyyo sattavassakāle pabbajitvā sāsane yuttapayutto ‘‘sīho’’ti evaṃnāmako sāmaṇero, so kira taṃ mahāparisaṃ disvā – ‘‘ayaṃ parisā mahatī, sakalaṃ vihāraṃ pūretvā nisinnā, addhā bhagavā ajja imissā parisāya mahantena ussāhena dhammaṃ desessati, yaṃnūnāhaṃ upajjhāyassācikkhitvā bhagavato mahāparisāya sannipatitabhāvaṃ ārocāpeyya’’nti cintetvā yenāyasmā nāgito tenupasaṅkami. Bhante kassapāti theraṃ gottena ālapati. Esā janatāti eso janasamūho.
362. 「沙弥のシーハ」とは、尊者ナーギタの甥であり、七歳の時に出家して教団において励んでいた「シーハ」という名の沙弥である。彼はその大群衆を見て、「この群衆は大きく、寺院全体を満たして座っている。世尊は今日、この会衆に大いなる熱意をもって法を説かれるに違いない。私は師僧に申し出て、世尊に大群衆が集まっていることを知らせていただくのはどうだろうか」と考え、尊者ナーギタのもとへ赴いた。「大徳カッサパよ」とは、長老を家名(ゴッタ)で呼んだのである。「この人々」とは、この群衆のことである。
Tvaññeva bhagavato ārocehīti sīho kira bhagavato vissāsiko, ayañhi thero thūlasarīro, tenassa sarīragarutāya uṭṭhānanisajjādīsu ālasiyabhāvo īsakaṃ appahīno viya hoti. Athāyaṃ sāmaṇero bhagavato kālena kālaṃ vattaṃ karoti. Tena naṃ thero ‘‘tvampi dasabalassa vissāsiko’’ti vatvā gaccha tvaññevārocehīti āha. Vihārapacchāyāyanti vihārachāyāyaṃ, kūṭāgāramahāgehacchāyāya pharitokāseti attho. Sā kira kūṭāgārasālā dakkhiṇuttarato dīghā pācīnamukhā, tenassā purato mahatī chāyā patthaṭā hoti, sīho tattha bhagavato āsanaṃ paññapesi.
「お前自身が世尊に申し上げなさい」とは、シーハは世尊に親しい間柄であった。というのも、この長老は肥満体であり、身体の重さのために起き上がったり座ったりすることに少しばかり億劫さが残っていたからである。そしてこの沙弥は折々に世尊のお世話をしていた。それゆえに長老は「お前も十力尊(仏陀)に親しい者だ」と言って、「お前自身が行って申し上げなさい」と述べたのである。「寺院の背後の日陰に」とは、寺院の日陰に、すなわち重閣講堂の大建物の日陰が広がる場所に、という意味である。その重閣講堂は南北に長く東向きであったため、その前方に大きな日陰が広がっていた。シーハはそこに世尊のための座席を設けた。
363. Atha kho bhagavā dvārantarehi ceva vātapānantarehi ca nikkhamitvā vidhāvantāhi vippharantīhi chabbaṇṇāhi buddharasmīhi saṃsūcitanikkhamano valāhakantarato puṇṇacando viya kūṭāgārasālato nikkhamitvā paññattavarabuddhāsane nisīdi. Tena vuttaṃ – ‘‘atha kho bhagavā vihārā nikkhamma vihārapacchāyāya paññatte āsane nisīdī’’ti.
363. そこで世尊は扉の間や窓の間から現れ、駆け巡り放たれる六色の仏陀の光によってその出御を示され、雲間から現れる満月のように重閣講堂から出て、設けられた尊い仏陀の座席に座られた。それゆえに「そこで世尊は寺院から出て、寺院の背後の日陰に設けられた座席に座られた」と言われる。
364-365. Purimāni, bhante, divasāni purimatarānīti ettha hiyyo divasaṃ purimaṃ nāma, tato paraṃ purimataraṃ. Tato paṭṭhāya pana sabbāni purimāni ceva purimatarāni ca honti. Yadaggeti mūladivasato paṭṭhāya yaṃ divasaṃ aggaṃ parakoṭiṃ katvā viharāmīti attho, yāva vihāsinti vuttaṃ hoti. Idāni tassa parimāṇaṃ dassento ‘‘naciraṃ tīṇi vassānī’’ti āha. Atha vā yadaggeti yaṃ divasaṃ aggaṃ katvā naciraṃ tīṇi vassāni viharāmītipi attho. Yaṃ divasaṃ ādiṃ katvā naciraṃ vihāsiṃ tīṇiyeva vassānīti vuttaṃ hoti. Ayaṃ kira bhagavato pattacīvaraṃ gaṇhanto tīṇi saṃvaccharāni bhagavantaṃ upaṭṭhāsi, taṃ sandhāya evaṃ vadati. Piyarūpānīti piyajātikāni sātajātikāni. Kāmūpasaṃhitānīti kāmassādayuttāni. Rajanīyānīti rāgajanakāni. No ca kho dibbāni saddānīti kasmā sunakkhatto tāni na suṇāti? So kira bhagavantaṃ upasaṅkamitvā dibbacakkhuparikammaṃ yāci, tassa bhagavā ācikkhi, so yathānusiṭṭhaṃ paṭipanno dibbacakkhuṃ uppādetvā devatānaṃ rūpāni disvā cintesi ‘‘imasmiṃ sarīrasaṇṭhāne saddena madhurena bhavitabbaṃ, kathaṃ nu kho naṃ suṇeyya’’nti bhagavantaṃ upasaṅkamitvā dibbasotaparikammaṃ pucchi. Ayañca atīte ekaṃ sīlavantaṃ bhikkhuṃ kaṇṇasakkhaliyaṃ paharitvā badhiramakāsi. Tasmā parikammaṃ karontopi abhabbo dibbasotādhigamāya. Tenassa na bhagavā parikammaṃ kathesi. So ettāvatā bhagavati āghātaṃ bandhitvā cintesi – ‘‘addhā samaṇassa gotamassa evaṃ hoti – ‘ahampi khattiyo ayampi khattiyo, sacassa ñāṇaṃ vaḍḍhissati, ayampi sabbaññū bhavissatī’ti usūyāya mayhaṃ na kathesī’’ti. So anukkamena gihibhāvaṃ patvā tamatthaṃ mahālilicchavino kathento evamāha.
364-365. 「大徳よ、先の日々に、さらに先の日々に」において、昨日は「先の日」であり、それより前は「さらに先の日」である。それ以降、すべてが先の日々であり、さらに先の日々である。「……以来」とは、最初の日から始まって、ある日を頂点として住んでいたという意味であり、「住んでいた間」ということである。今、その期間を示して「三年にも満たない間」と言っている。あるいは「……以来」とは、ある日を始まりとして三年にも満たない間住んでいたという意味でもある。ある日を最初として、三年にも満たない間だけ住んでいたということである。彼は世尊の鉢と衣を預かり、三年間世尊にお仕えしていたと言われ、それを指してこのように言っている。「愛らしい」とは、愛すべき性質、心地よい性質のもの。「欲望を伴う」とは、愛欲の快楽を伴うもの。「情欲をそそる」とは、貪愛を生じさせるもの。「しかし神々の声は聞こえない」とは、なぜスナッカッタにはそれらが聞こえないのか? 彼は世尊のもとに赴いて天耳通の修練法を請い、世尊は彼に教えられた。彼は教示された通りに実践して天眼通を生じさせ、神々の姿を見てこう考えた。「この美しい身体の形には、甘美な声があるに違いない。どうにかしてそれを聞くことはできないだろうか」と。世尊のもとに赴いて天耳通の修練法を尋ねた。しかし彼は過去世において、一人の持戒の比丘の耳たぶを打って耳を聞こえなくさせたことがあった。それゆえに修練を行っても天耳通の獲得には適していなかった。そのため世尊は彼に修練法を説かれなかった。彼はこのことによって世尊に恨みを抱き、こう考えた。「沙門ゴータマはきっとこのように思っているのだ。『我もクシャトリヤ、彼もクシャトリヤである。もし彼の智慧が増大すれば、彼もまた一切知者になるだろう』と、嫉妬によって私に説いてくれないのだ」と。彼は次第に還俗して俗人となり、その件をリッチャヴィのマハーリに語り、このように言ったのである。
366-371. Ekaṃsabhāvitoti ekaṃsāya ekakoṭṭhāsāya bhāvito, dibbānaṃ vā rūpānaṃ dassanatthāya dibbānaṃ vā saddānaṃ savanatthāya bhāvitoti attho. Tiriyanti anudisāya. Ubhayaṃsabhāvitoti ubhayaṃsāya ubhayakoṭṭhāsāya bhāvitoti attho. Ayaṃ kho mahāli hetūti ayaṃ dibbānaṃyeva rūpānaṃ dassanāya ekaṃsabhāvito samādhi hetu. Imamatthaṃ sutvā so licchavī cintesi – ‘‘idaṃ dibbasotena saddasuṇanaṃ imasmiṃ sāsane uttamatthabhūtaṃ maññe imassa nūna atthāya ete bhikkhū paññāsampi saṭṭhipi vassāni apaṇṇakaṃ brahmacariyaṃ caranti, yaṃnūnāhaṃ dasabalaṃ etamatthaṃ puccheyya’’nti.
366-371. 「一方のみを修習した」とは、一方の側面、一つの部分のみを修習した、神々の姿を見るため、あるいは神々の声を聞くための一方のみを修習したという意味である。「横に」とは、斜めの方角に。「双方を修習した」とは、双方の側面、両方の部分を修習したという意味である。「マハーリよ、これが原因である」とは、神々の姿を見るためだけに一方のみを修習した三昧が原因である、ということである。この意味を聞いてそのリッチャヴィは考えた。「この天耳によって声を聞くことこそ、この教えにおいて最高のものであると思われる。まさにこのことのために、これらの比丘たちは五十年も六十年も過誤なき清浄行を修めているのだろう。十力尊にこの意味を尋ねてみるのはどうだろうか」と。
372. Tato tamatthaṃ pucchanto ‘‘etāsaṃ nūna, bhante’’tiādimāha. Samādhibhāvanānanti ettha samādhiyeva samādhibhāvanā, ubhayaṃsabhāvitānaṃ samādhīnanti attho. Atha yasmā sāsanato bāhirā etā samādhibhāvanā, na ajjhattikā. Tasmā tā paṭikkhipitvā yadatthaṃ bhikkhū brahmacariyaṃ caranti, taṃ dassento bhagavā ‘‘na kho mahālī’’tiādimāha.
372. そこでその意味を尋ねて「大徳よ、実にこれら……」などと述べた。「三昧の修習のために」において、三昧そのものが三昧の修習であり、双方を修習した三昧のために、という意味である。しかし、これらの三昧の修習は教えの外側のものであり、内なる本質的なものではないため、それらを否定して、比丘たちが清浄行を修める真の目的を示すために、世尊は「マハーリよ、そうではない」などと述べられたのである。
Catuariyaphalavaṇṇanā
四つの聖果の解説
373. Tiṇṇaṃ saṃyojanānanti sakkāyadiṭṭhiādīnaṃ tiṇṇaṃ bandhanānaṃ. Tāni hi vaṭṭadukkhamaye rathe satte saṃyojenti, tasmā saṃyojanānīti vuccanti. Sotāpanno hotīti maggasotaṃ āpanno hoti. Avinipātadhammoti catūsu apāyesu apatanadhammo. Niyatoti dhammaniyāmena niyato. Sambodhiparāyaṇoti uparimaggattayasaṅkhātā sambodhi paraṃ ayanaṃ assa, anena vā pattabbāti sambodhiparāyaṇo.
373. 「三つの結び目(結)の」とは、有身見などの三つの束縛のことである。それらは輪廻の苦しみという車に生き物を結びつけるため、「結び目(結)」と呼ばれる。「預流者となる」とは、聖道の流れに入った者となること。「堕落することのない性質」とは、四悪趣に堕ちることのない性質。「決定した者」とは、法の秩序によって定まった者。「覚りを究極の目標とする者」とは、上三道と呼ばれる覚りが彼の究極の行く先である、あるいはこれによって到達されるべきものであるため「覚りを究極の目標とする者」である。
Tanuttāti pariyuṭṭhānamandatāya ca kadāci karahaci uppattiyā ca tanubhāvā. Orambhāgiyānanti heṭṭhābhāgiyānaṃ, ye hi baddho upari suddhāvāsabhūmiyaṃ nibbattituṃ na sakkoti. Opapātikoti sesayonipaṭikkhepavacanametaṃ. Tattha parinibbāyīti tasmiṃ uparibhaveyeva parinibbānadhammo. Anāvattidhammoti tato brahmalokā puna paṭisandhivasena anāvattanadhammo. Cetovimuttinti cittavisuddhiṃ, sabbakilesabandhanavimuttassa arahattaphalacittassetaṃ adhivacanaṃ. Paññāvimuttinti etthāpi sabbakilesabandhanavimuttā arahattaphalapaññāva paññāvimuttīti veditabbā. Diṭṭheva dhammeti imasmiṃyeva attabhāve. Sayanti sāmaṃ. Abhiññāti abhijānitvā. Sacchikatvāti paccakkhaṃ katvā. Atha vā abhiññā sacchikatvāti abhiññāya abhivisiṭṭhena ñāṇena sacchikaritvātipi attho. Upasampajjāti patvā paṭilabhitvā. Idaṃ sutvā licchavirājā cintesi – ‘‘ayaṃ pana dhammo na sakuṇena viya uppatitvā, nāpi godhāya viya urena gantvā sakkā paṭivijjhituṃ, addhā pana imaṃ paṭivijjhantassa pubbabhāgappaṭipadāya bhavitabbaṃ, pucchāmi tāva na’’nti.
「希薄になることによって」とは、現れる煩悩の弱まりと、たまにしか生じないことによって希薄になること。「下分に属する」とは、下位の領域に属するものであり、これらに縛られている者は上方の浄居天に生まれることができない。「化生する者」とは、他の生まれ方を否定する言葉である。「そこで涅槃に入る」とは、その上位の天界において涅槃に入る性質のこと。「戻ることのない性質」とは、その梵天界から再び再生によって戻ることのない性質のこと。「心の解脱」とは、心の清浄であり、すべての煩悩の束縛から解き放たれた阿羅漢果の心の別名である。「智慧の解脱」とは、ここでもすべての煩悩の束縛から解き放たれた阿羅漢果の智慧こそが智慧の解脱であると知るべきである。「現世において」とは、この生存において。「自ら」とは、自身で。「直知して」とは、知解して。「現証して」とは、目の当たりにして。あるいは「直知して現証して」とは、直知によって、優れた智慧によって現証して、という意味でもある。「達して」とは、到達し獲得して。これを聞いてリッチャヴィの王は考えた。「この法は鳥のように飛び上がったり、トカゲのように胸這いで進んだりして悟ることができるものではない。確かにこれを悟る者には事前の実践道があるはずだ。まずそれについて尋ねてみよう」と。
Ariyaaṭṭhaṅgikamaggavaṇṇanā
八支聖道の解説
374-375. Tato bhagavantaṃ pucchanto ‘‘atthi pana bhante’’tiādimāha. Aṭṭhaṅgikoti pañcaṅgikaṃ turiyaṃ viya aṭṭhaṅgiko gāmo viya ca aṭṭhaṅgamattoyeva hutvā aṭṭhaṅgiko, na aṅgato añño maggo nāma atthi. Tenevāha – **‘‘seyyathidaṃ, sammādiṭṭhi…pe… sammāsamādhī’’**ti. Tattha sammādassanalakkhaṇā sammādiṭṭhi. Sammā abhiniropanalakkhaṇo sammāsaṅkappo. Sammā pariggahaṇalakkhaṇā sammāvācā. Sammā samuṭṭhāpanalakkhaṇo sammākammanto. Sammā vodāpanalakkhaṇo sammāājīvo. Sammā paggahalakkhaṇo sammāvāyāmo. Sammā upaṭṭhānalakkhaṇā sammāsati. Sammā samādhānalakkhaṇo sammāsamādhi. Etesu ekekassa tīṇi tīṇi kiccāni honti. Seyyathidaṃ, sammādiṭṭhi tāva aññehipi attano paccanīkakilesehi saddhiṃ micchādiṭṭhiṃ pajahati, nirodhaṃ ārammaṇaṃ karoti, sampayuttadhamme ca passati tappaṭicchādakamohavidhamanavasena asammohato. Sammāsaṅkappādayopi tatheva micchāsaṅkappādīni pajahanti, nirodhañca ārammaṇaṃ karonti, visesato panettha sammāsaṅkappo sahajātadhamme abhiniropeti. Sammāvācā sammā pariggaṇhati. Sammākammanto sammā samuṭṭhāpeti. Sammāājīvo sammā vodāpeti. Sammāvāyāmo sammā paggaṇhati. Sammāsati sammā upaṭṭhāpeti. Sammāsamādhi sammā padahati.
374-375. そこで世尊に尋ねて「大徳よ、ありますか」などと述べた。「八つの部分からなる(八支)」とは、五つの部分からなる合奏のように、八つの部分からなる村のように、八つの要素そのものであって八支であり、要素のほかに道というものはない。それゆえに**「すなわち、正見……(中略)……正定である」**と述べられた。その中で、正しく見極めることを特徴とするのが「正見」である。正しく心を向けることを特徴とするのが「正思」である。正しく保つことを特徴とするのが「正語」である。正しく行動を起こすことを特徴とするのが「正業」である。正しく清らかにすることを特徴とするのが「正命」である。正しく奮起することを特徴とするのが「正精進」である。正しく現前することを特徴とするのが「正念」である。正しく安定させることを特徴とするのが「正定」である。これらの各々には三つずつの働きがある。すなわち、正見はまず自らに対立する他の煩悩とともに邪見を捨て、止滅(滅諦・涅槃)を対象とし、それを覆い隠す無明を打ち破ることによって迷いなく倶生する諸法を観察する。正思なども同様に邪思などを捨て、止滅を対象とするが、特にここで正思は倶生する諸法を正しく目標に向けさせる。正語は正しく言葉を保つ。正業は正しく行動を起こさせる。正命は正しく生活を清める。正精進は正しく奮起させる。正念は正しく現前させる。正定は正しく心を集中させる。
Api cesā sammādiṭṭhi nāma pubbabhāge nānākkhaṇā nānārammaṇā hoti, maggakkhaṇe ekakkhaṇā ekārammaṇā. Kiccato pana ‘‘dukkhe ñāṇa’’ntiādīni cattāri nāmāni labhati. Sammāsaṅkappādayopi pubbabhāge nānākkhaṇā nānārammaṇā honti. Maggakkhaṇe ekakkhaṇā ekārammaṇā. Tesu sammāsaṅkappo kiccato ‘‘nekkhammasaṅkappo’’tiādīni tīṇi nāmāni labhati. Sammā vācādayo tisso viratiyopi honti, cetanādayopi honti, maggakkhaṇe pana viratiyeva. Sammāvāyāmo sammāsatīti idampi dvayaṃ kiccato sammappadhānasatipaṭṭhānavasena cattāri nāmāni labhati. Sammāsamādhi pana pubbabhāgepi maggakkhaṇepi sammāsamādhiyeva.
さらに、この正見は準備段階においては異なる瞬間、異なる対象を持つが、道の瞬間には一瞬間であり単一の対象を持つ。働きからは「苦に関する知」などの四つの名を得る。正思なども準備段階においては異なる瞬間、異なる対象を持つ。道の瞬間には一瞬間であり単一の対象を持つ。その中で正思は働きからは「出離の思」などの三つの名を得る。正語などの三つは抑制(離)でもあり、意志(思)などでもあるが、道の瞬間には抑制そのものである。正精進と正念の二つも、働きからは正勤と念処によって四つの名を得る。しかし正定は準備段階においても道の瞬間においても正定そのものである。
Iti imesu aṭṭhasu dhammesu bhagavatā nibbānādhigamāya paṭipannassa yogino bahukārattā paṭhamaṃ sammādiṭṭhi desitā. Ayañhi ‘‘paññāpajjoto paññāsattha’’nti (dha. sa. 20) ca vuttā. Tasmā etāya pubbabhāge vipassanāñāṇasaṅkhātāya sammādiṭṭhiyā avijjandhakāraṃ vidhamitvā kilesacore ghātento khemena yogāvacaro nibbānaṃ pāpuṇāti. Tena vuttaṃ – ‘‘nibbānādhigamāya paṭipannassa yogino bahukārattā paṭhamaṃ sammādiṭṭhi desitā’’ti.
このように、これら八つの法の中で、涅槃の証得のために行じる修行者にとって大いに役立つものであるがゆえに、世尊によって最初に正見が説かれたのである。実にこれは「智慧の燈火、智慧の武器」とも説かれている。それゆえに、この前段階において毘鉢舎那(観)の知と称される正見によって無明の闇を払い、煩悩の盗賊たちを滅ぼしつつ、修行者は安穏に涅槃へと到達するのである。それゆえに「涅槃の証得のために行じる修行者にとって大いに役立つものであるがゆえに、最初に正見が説かれた」と言われたのである。
Sammāsaṅkappo pana tassā bahukāro, tasmā tadanantaraṃ vutto. Yathā hi heraññiko hatthena parivaṭṭetvā parivaṭṭetvā cakkhunā kahāpaṇaṃ olokento – ‘‘ayaṃ cheko, ayaṃ kūṭo’’ti jānāti. Evaṃ yogāvacaropi pubbabhāge vitakkena vitakketvā vipassanāpaññāya olokayamāno – ‘‘ime dhammā kāmāvacarā, ime dhammā rūpāvacarādayo’’ti pajānāti. Yathā vā pana purisena koṭiyaṃ gahetvā parivaṭṭetvā parivaṭṭetvā dinnaṃ mahārukkhaṃ tacchako vāsiyā tacchetvā kamme upaneti, evaṃ vitakkena vitakketvā vitakketvā dinne dhamme yogāvacaro paññāya – ‘‘ime kāmāvacarā, ime rūpāvacarā’’tiādinā nayena paricchinditvā kamme upaneti. Tena vuttaṃ – ‘‘sammāsaṅkappo pana tassā bahukāro, tasmā tadanantaraṃ vutto’’ti. Svāyaṃ yathā sammādiṭṭhiyā evaṃ sammāvācāyapi upakārako. Yathāha – ‘‘pubbe kho, visākha, vitakketvā vicāretvā pacchā vācaṃ bhindatī’’ti, (ma. ni. 1.463) tasmā tadanantaraṃ sammāvācā vuttā.
また、正思惟はその正見にとって大いに役立つものであり、それゆえにその次に説かれた。たとえば両替商が手の中で何度も何度も回転させて目で貨幣を観察し、「これは本物である、これは偽物である」と知るようなものである。このように修行者もまた、前段階において尋(思考)によって思い巡らし、毘鉢舎那の智慧によって観察しつつ、「これらの法は欲界に属するものであり、これらの法は色界に属するものであるなど」と了知するのである。あるいはまた、人が端を掴んで何度も何度も回転させて差し出した大木を手斧職人が手斧で削って用をなすように、このように尋によって繰り返し思い巡らされて差し出された法を、修行者は智慧によって「これらは欲界に属するもの、これらは色界に属するもの」などという方法で識別して用をなすのである。それゆえに「正思惟はその正見にとって大いに役立つものであり、それゆえにその次に説かれた」と言われたのである。そしてその正思惟は、正見に対してと同様に正語に対しても助力となるものである。「ヴィサーカよ、実に人はまず思い巡らし、考察してから、その後に言葉を発する」(中部1.463)と説かれている通りである。それゆえにその次に正語が説かれた。
Yasmā pana – ‘‘idañcidañca karissāmā’’ti paṭhamaṃ vācāya saṃvidahitvā loke kammante payojenti; tasmā vācā kāyakammassa upakārikāti sammāvācāya anantaraṃ sammākammanto vutto. Catubbidhaṃ pana vacīduccaritaṃ, tividhañca kāyaduccaritaṃ pahāya ubhayaṃ sucaritaṃ pūrentasseva yasmā ājīvaṭṭhamakaṃ sīlaṃ pūreti, na itarassa, tasmā tadubhayānantaraṃ sammāājīvo vutto. Evaṃ visuddhājīvena pana ‘‘parisuddho me ājīvo’’ti ettāvatā ca paritosaṃ katvā suttapamattena viharituṃ na yuttaṃ, atha kho ‘‘sabbiriyāpathesu idaṃ vīriyaṃ samārabhitabba’’nti dassetuṃ tadanantaraṃ sammāvāyāmo vutto. Tato ‘‘āraddhavīriyenapi kāyādīsu catūsu vatthūsu sati sūpaṭṭhitā kātabbā’’ti dassanatthaṃ tadanantaraṃ sammāsati desitā. Yasmā panevaṃ sūpaṭṭhitā sati samādhissupakārānupakārānaṃ dhammānaṃ gatiyo samannesitvā pahoti ekattārammaṇe cittaṃ samādhātuṃ, tasmā sammāsatiyā anantaraṃ sammāsamādhi desitoti veditabbo. Etesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāyāti etesaṃ sotāpattiphalādīnaṃ paccakkhakiriyatthāya.
さらに、「これこれのことを行おう」とまず言葉で手はずを整えてから世の中で諸々の行為を成し遂げるのであり、それゆえに言葉は身の行為(身業)の助力となるがゆえに、正語の次に正業が説かれた。そして四種の言葉の悪行(口悪行)と三種の身体の悪行(身悪行)を捨て去り、双方の善行を満たす者においてのみ、生計を第八とする戒(八戒・正命八戒)が満たされるのであり、他の者においてではない。それゆえにそれら両者の次に正命が説かれた。しかし、このように清浄な生計となったからといって、「私の生計は清浄である」とそれだけで満足して、放逸に眠り耽って過ごすことは適当ではない。そうではなく、「すべての威儀においてこの精進を起こすべきである」と示すために、その次に正精進が説かれた。それから「精進を起こした者であっても、身体などの四つの対象(四念処)において念を善く確立すべきである」と示すために、その次に正念が説かれた。さらに、このように善く確立された念は、三摩地(定)にとって有益な法と不益な法の趣きを究明して、唯一の対象に心を等持(集中)させることができるがゆえに、正念の次に正定が説かれたと知るべきである。「これらの法の現証のために」とは、これら預流果などの直接の現証のためという意味である。
Dve pabbajitavatthuvaṇṇanā
二人の出家者の物語の注釈
376-377. Ekamidāhanti idaṃ kasmā āraddhaṃ? Ayaṃ kira rājā – ‘‘rūpaṃ attā’’ti evaṃladdhiko, tenassa desanāya cittaṃ nādhimuccati. Atha bhagavatā tassa laddhiyā āvikaraṇatthaṃ ekaṃ kāraṇaṃ āharituṃ idamāraddhaṃ. Tatrāyaṃ saṅkhepattho – ‘‘ahaṃ ekaṃ samayaṃ ghositārāme viharāmi, tatra vasantaṃ maṃ te dve pabbajitā evaṃ pucchiṃsu. Athāhaṃ tesaṃ buddhuppādaṃ dassetvā tantidhammaṃ nāma kathento idamavocaṃ – ‘‘āvuso, saddhāsampanno nāma kulaputto evarūpassa satthu sāsane pabbajito, evaṃ tividhaṃ sīlaṃ pūretvā paṭhamajjhānādīni patvā ṭhito ‘taṃ jīva’ntiādīni vadeyya, yuttaṃ nu kho etamassā’’ti? Tato tehi ‘‘yutta’’nti vutte ‘‘ahaṃ kho panetaṃ, āvuso, evaṃ jānāmi, evaṃ passāmi, atha ca panāhaṃ na vadāmī’’ti taṃ vādaṃ paṭikkhipitvā uttari khīṇāsavaṃ dassetvā ‘‘imassa evaṃ vattuṃ na yutta’’nti avocaṃ. Te mama vacanaṃ sutvā attamanā ahesunti. Evaṃ vutte sopi attamano ahosi. Tenāha – ‘‘idamavoca bhagavā. Attamano oṭṭhaddho licchavī bhagavato bhāsitaṃ abhinandī’’ti.
376-377. 「ある時のこと、私は」というこの説示はなぜ始められたのか。伝え聞くところによれば、この王(リッチャヴィ族のオッタッダ)は「色(身体)が我(アートマン)である」という見解の持ち主であり、それゆえに世尊の説法に心が信解しなかった。そこで世尊は、彼の見解を明らかにするために一つの事例を挙げるべく、これを始められたのである。そこにおける要約の意味は次の通りである。「私はある時、ゴーシタ園に滞在していた。そこに住んでいた私に、かの二人の出家者がこのように尋ねた。そこで私は彼らに仏の出現を示し、教理の法を語りつつこれを言った。『友よ、信心を具えた良家の男子が、このような師の教えにおいて出家し、このように三種の戒を満たして初禅などに達して留まっているとして、彼が「霊魂と身体は同一である」などと語るならば、それは彼にとって相応しいことであろうか』と。そのとき彼らが『相応しいことです』と言ったので、『友よ、しかし私はこれをこのように知り、このように見ているが、それでも私はそうは語らない』と述べてその主張を退け、さらに煩悩を滅尽した者(阿羅漢)を示して『彼がこのように語ることは相応しくない』と言った。彼らは私の言葉を聞いて歓喜した」と。このように説かれたとき、彼(オッタッダ)もまた歓喜した。それゆえに「世尊はこのように説かれた。リッチャヴィ族のオッタッダは世尊の説示に歓喜し、大いに喜んだ」と言われたのである。
Iti sumaṅgalavilāsiniyā dīghanikāyaṭṭhakathāyaṃ
以上で、吉祥なる勝者を示すもの(スマガラ・ヴィラーシニー)長部注釈書における
Mahālisuttavaṇṇanā niṭṭhitā.
マハーリ経の注釈を終わる。