Cookieを許可しますか?

Tipiṭakaではサービス提供と改善のためにCookieを使用します。 プライバシーポリシー

9. Poṭṭhapādasuttaṃ9. ポッタパーダ経

Poṭṭhapādaparibbājakavatthu

遍歴行者ポッタパーダの事跡

406. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena poṭṭhapādo paribbājako samayappavādake tindukācīre ekasālake mallikāya ārāme paṭivasati mahatiyā paribbājakaparisāya saddhiṃ tiṃsamattehi paribbājakasatehi. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṃ piṇḍāya pāvisi.

406. このようにわたしは聞いた。あるとき世尊は舎衛城のジェータ森、給孤独園に滞在しておられた。そのとき、遍歴行者ポッタパーダは、異論を論じ合う場であるチンドゥカ樹の林の、マッリカー夫人の一棟の講堂のある園林地において、三百人ほどの多数の遍歴行者の会衆とともに住んでいた。そのとき世尊は、午前の時に下衣をまとい、鉢と衣を持って、托鉢のために舎衛城に入られた。

407. Atha kho bhagavato etadahosi – ‘‘atippago kho tāva sāvatthiyaṃ piṇḍāya carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ yena samayappavādako tindukācīro ekasālako mallikāya ārāmo, yena poṭṭhapādo paribbājako tenupasaṅkameyya’’nti. Atha kho bhagavā yena samayappavādako tindukācīro ekasālako mallikāya ārāmo tenupasaṅkami.

407. そのとき世尊はこう思われた。「舎衛城で托鉢して歩くにはまだ早すぎる。いっそのこと、異論を論じ合う場であるチンドゥカ樹の林の、マッリカー夫人の一棟の講堂のある園林地へ、遍歴行者ポッタパーダのいる所へと赴こうか」と。そこで世尊は、異論を論じ合う場であるチンドゥカ樹の林の、マッリカー夫人の一棟の講堂のある園林地へと向かわれた。

408. Tena kho pana samayena poṭṭhapādo paribbājako mahatiyā paribbājakaparisāya saddhiṃ nisinno hoti unnādiniyā uccāsaddamahāsaddāya anekavihitaṃ tiracchānakathaṃ kathentiyā. Seyyathidaṃ – rājakathaṃ corakathaṃ mahāmattakathaṃ senākathaṃ bhayakathaṃ yuddhakathaṃ annakathaṃ pānakathaṃ vatthakathaṃ sayanakathaṃ mālākathaṃ gandhakathaṃ ñātikathaṃ yānakathaṃ gāmakathaṃ nigamakathaṃ nagarakathaṃ janapadakathaṃ itthikathaṃ sūrakathaṃ visikhākathaṃ kumbhaṭṭhānakathaṃ pubbapetakathaṃ nānattakathaṃ lokakkhāyikaṃ samuddakkhāyikaṃ itibhavābhavakathaṃ iti vā.

408. そのとき遍歴行者ポッタパーダは、大声を上げ大騒ぎする多数の遍歴行者の会衆とともに座り、様々な無益な世間話にふけっていた。すなわち、王の話、盗賊の話、大臣の話、軍隊の話、恐怖の話、戦争の話、食べ物の話、飲み物の話、衣服の話、寝具の話、花輪の話、香料の話、親族の話、乗り物の話、村の話、町の話、都市の話、地方の話、女の話、勇士の話、街路の話、井戸端の話、死んだ先祖の話、雑多な世間話、世界起源論、海洋起源論、存在と非存在についての話などである。

409. Addasā kho poṭṭhapādo paribbājako bhagavantaṃ dūratova āgacchantaṃ; disvāna sakaṃ parisaṃ saṇṭhapesi – ‘‘appasaddā bhonto hontu, mā bhonto saddamakattha. Ayaṃ samaṇo gotamo āgacchati. Appasaddakāmo kho so āyasmā appasaddassa vaṇṇavādī. Appeva nāma appasaddaṃ parisaṃ viditvā upasaṅkamitabbaṃ maññeyyā’’ti. Evaṃ vutte te paribbājakā tuṇhī ahesuṃ.

409. 遍歴行者ポッタパーダは、世尊が遠くから来られるのを見た。見ると、自分の会衆を静まらせた。「静かにしてください、尊者方。声を立てないでください。あの沙門ゴータマがやって来られます。あの方の尊者は静寂を好み、静寂を称賛される方です。もしこの会衆が静かであると知れば、近づくべきだとお考えになるかもしれません」と。このように言われると、それらの遍歴行者たちは沈黙した。

410. Atha kho bhagavā yena poṭṭhapādo paribbājako tenupasaṅkami. Atha kho poṭṭhapādo paribbājako bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘etu kho, bhante, bhagavā. Svāgataṃ, bhante, bhagavato. Cirassaṃ kho, bhante, bhagavā imaṃ pariyāyamakāsi, yadidaṃ idhāgamanāya. Nisīdatu, bhante, bhagavā, idaṃ āsanaṃ paññatta’’nti.

410. そこで世尊は、遍歴行者ポッタパーダの所へと近づかれた。すると遍歴行者ポッタパーダは世尊にこう申し上げた。「世尊よ、どうぞお越しください。世尊のご来訪を心より歓迎いたします。世尊よ、ここにお出でいただく機会を、まことに久しぶりに作ってくださいました。世尊よ、どうぞお座りください。この座席が用意されております」

Nisīdi bhagavā paññatte āsane. Poṭṭhapādopi kho paribbājako aññataraṃ nīcaṃ āsanaṃ gahetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho poṭṭhapādaṃ paribbājakaṃ bhagavā etadavoca – ‘‘kāya nuttha , poṭṭhapāda, etarahi kathāya sannisinnā, kā ca pana vo antarākathā vippakatā’’ti?

世尊は用意された座席に座られた。遍歴行者ポッタパーダもまた、ある低い座席を取って一方に座った。一方に座った遍歴行者ポッタパーダに、世尊はこう言われた。「ポッタパーダよ、あなた方は今、どのような話のために集まり座っていたのか。また、あなた方の中途で途切れた話とは何であったのか」と。

Abhisaññānirodhakathā

極致の想の滅についての教説

411. Evaṃ vutte poṭṭhapādo paribbājako bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘tiṭṭhatesā, bhante, kathā, yāya mayaṃ etarahi kathāya sannisinnā. Nesā, bhante, kathā bhagavato dullabhā bhavissati pacchāpi savanāya. Purimāni, bhante, divasāni purimatarāni, nānātitthiyānaṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ kotūhalasālāya sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ abhisaññānirodhe kathā udapādi – ‘kathaṃ nu kho, bho, abhisaññānirodho hotī’ti? Tatrekacce evamāhaṃsu – ‘ahetū appaccayā purisassa saññā uppajjantipi nirujjhantipi. Yasmiṃ samaye uppajjanti, saññī tasmiṃ samaye hoti. Yasmiṃ samaye nirujjhanti, asaññī tasmiṃ samaye hotī’ti. Ittheke abhisaññānirodhaṃ paññapenti.

411. このように言われたとき、遍歴行者ポッタパーダは世尊にこう申し上げた。「世尊よ、私たちが今集まって語り合っていた話はさておきましょう。世尊にとってはそのような話は後からでもお聞きになるのに難しくはありません。世尊よ、先頃の幾日か前、様々な異教の沙門・バラモンたちが好奇心の講堂に集まり座っていたとき、極致の想の滅について論議が起こりました。『友よ、いったいどのようにして極致の想の滅が起こるのか』と。そこで、ある者たちはこのように言いました。『人の想(意識・知覚)は原因もなく条件もなく生じたり滅したりする。生じた時には想を有する者となり、滅した時には無想の者となる』と。このように、ある者たちは極致の想の滅を規定しました。

‘‘Tamañño evamāha – ‘na kho pana metaṃ , bho, evaṃ bhavissati. Saññā hi, bho, purisassa attā. Sā ca kho upetipi apetipi. Yasmiṃ samaye upeti, saññī tasmiṃ samaye hoti. Yasmiṃ samaye apeti, asaññī tasmiṃ samaye hotī’ti. Ittheke abhisaññānirodhaṃ paññapenti.

「それに対して他の者がこのように言いました。『友よ、決してそのようなことではないであろう。想こそは人の我(アートマン)である。それは来たり去ったりする。それがやって来た時には想を有する者となり、それが去った時には無想の者となる』と。このように、ある者たちは極致の想の滅を規定しました。

‘‘Tamañño evamāha – ‘na kho pana metaṃ, bho, evaṃ bhavissati. Santi hi, bho, samaṇabrāhmaṇā mahiddhikā mahānubhāvā. Te imassa purisassa saññaṃ upakaḍḍhantipi apakaḍḍhantipi. Yasmiṃ samaye upakaḍḍhanti, saññī tasmiṃ samaye hoti. Yasmiṃ samaye apakaḍḍhanti, asaññī tasmiṃ samaye hotī’ti. Ittheke abhisaññānirodhaṃ paññapenti.

「それに対してまた他の者がこのように言いました。『友よ、決してそのようなことではないであろう。偉大な神通力と偉大な威力を持つ沙門・バラモンたちがいる。彼らがこの人の想を引き入れたり引き出したりするのだ。引き入れた時には想を有する者となり、引き出した時には無想の者となる』と。このように、ある者たちは極致の想の滅を規定しました。

‘‘Tamañño evamāha – ‘na kho pana metaṃ, bho, evaṃ bhavissati. Santi hi, bho, devatā mahiddhikā mahānubhāvā. Tā imassa purisassa saññaṃ upakaḍḍhantipi apakaḍḍhantipi. Yasmiṃ samaye upakaḍḍhanti, saññī tasmiṃ samaye hoti. Yasmiṃ samaye apakaḍḍhanti, asaññī tasmiṃ samaye hotī’ti. Ittheke abhisaññānirodhaṃ paññapenti.

「それに対してまた他の者がこのように言いました。『友よ、決してそのようなことではないであろう。偉大な神通力と偉大な威力を持つ神々がいる。彼女ら(神々)がこの人の想を引き入れたり引き出したりするのだ。引き入れた時には想を有する者となり、引き出した時には無想の者となる』と。このように、ある者たちは極致の想の滅を規定しました。

‘‘Tassa mayhaṃ, bhante, bhagavantaṃyeva ārabbha sati udapādi – ‘aho nūna bhagavā, aho nūna sugato, yo imesaṃ dhammānaṃ sukusalo’ti. Bhagavā, bhante, kusalo, bhagavā pakataññū abhisaññānirodhassa. Kathaṃ nu kho, bhante, abhisaññānirodho hotī’’ti?

「世尊よ、そのとき私に世尊のことをめぐる念が起こりました。『ああ、世尊こそは、ああ、善逝こそは、これらの事柄にまことに熟達しておられるに違いない』と。世尊よ、世尊こそは極致の想の滅に巧みであり、熟知しておられます。世尊よ、いったいどのようにして極致の想の滅が起こるのでしょうか」

Sahetukasaññuppādanirodhakathā

有因有縁の想の生滅に関する教説

412. ‘‘Tatra, poṭṭhapāda, ye te samaṇabrāhmaṇā evamāhaṃsu – ‘ahetū appaccayā purisassa saññā uppajjantipi nirujjhantipī’ti, āditova tesaṃ aparaddhaṃ. Taṃ kissa hetu? Sahetū hi, poṭṭhapāda, sappaccayā purisassa saññā uppajjantipi nirujjhantipi. Sikkhā ekā saññā uppajjati, sikkhā ekā saññā nirujjhati’’.

412. 「ポッタパーダよ、かの沙門・バラモンたちが『人の想は、原因もなく縁(条件)もなく生じ、また滅する』と主張したとすれば、それは最初から誤りである。それはなぜか。ポッタパーダよ、人の想は実に、原因があり縁があって生じ、また滅するのである。修習(実践訓練)によって一つの想が生じ、修習によって一つの想が滅するのだ」。

413. ‘‘Kā ca sikkhā’’ti? Bhagavā avoca – ‘‘idha, poṭṭhapāda, tathāgato loke uppajjati arahaṃ, sammāsambuddho…pe… (yathā 190-212 anucchedesu, evaṃ vitthāretabbaṃ). Evaṃ kho, poṭṭhapāda, bhikkhu sīlasampanno hoti…pe… tassime pañcanīvaraṇe pahīne attani samanupassato pāmojjaṃ jāyati, pamuditassa pīti jāyati, pītimanassa kāyo passambhati, passaddhakāyo sukhaṃ vedeti, sukhino cittaṃ samādhiyati. So vivicceva kāmehi, vivicca akusalehi dhammehi, savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa yā purimā kāmasaññā, sā nirujjhati. Vivekajapītisukhasukhumasaccasaññā tasmiṃ samaye hoti, vivekajapītisukhasukhuma-saccasaññīyeva tasmiṃ samaye hoti. Evampi sikkhā ekā saññā uppajjati, sikkhā ekā saññā nirujjhati. Ayaṃ sikkhā’’ti bhagavā avoca.

413. 「では、その修習とは何でしょうか」世尊は仰せられた。「ポッタパーダよ、ここに如来が世に出現する。阿羅漢であり、正等覚者であり……(中略。第190節から212節のように詳しく述べられるべきである)……。ポッタパーダよ、このようにして比丘は戒を具足した者となる……(中略)……自らの内にこれら五蓋が捨て去られたのを見て歓喜が生じ、歓喜した者に喜びが生じ、心が喜ぶ者の身体は軽安となり、身体が軽安となった者は楽を感じ、楽ある者の心は定まる。彼は諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れて、尋(思考)と伺(省察)を伴い、離脱から生じた喜びと安楽のある初禅を具現して留まる。彼の以前の欲望に関する想(欲想)は滅する。その時には離脱から生じた喜と楽の微細な真実の想があり、その時にはただ離脱から生じた喜と楽の微細な真実の想を抱く者となる。このようにして修習によって一つの想が生じ、修習によって一つの想が滅する。これが修習である」と世尊は仰せられた。

‘‘Puna caparaṃ, poṭṭhapāda, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa yā purimā vivekajapītisukhasukhumasaccasaññā, sā nirujjhati. Samādhijapītisukhasukhumasaccasaññā tasmiṃ samaye hoti, samādhijapītisukhasukhumasaccasaññīyeva tasmiṃ samaye hoti. Evampi sikkhā ekā saññā uppajjati, sikkhā ekā saññā nirujjhati. Ayampi sikkhā’’ti bhagavā avoca.

「さらに、ポッタパーダよ、比丘は尋と伺の静止により、内なる清浄があり、心が専一となり、尋もなく伺もなく、三昧より生じた喜びと安楽のある第二禅を具現して留まる。彼の以前の離脱から生じた喜と楽の微細な真実の想は滅する。その時には三昧より生じた喜と楽の微細な真実の想があり、その時にはただ三昧より生じた喜と楽の微細な真実の想を抱く者となる。このようにして修習によって一つの想が生じ、修習によって一つの想が滅する。これもまた修習である」と世尊は仰せられた。

‘‘Puna caparaṃ, poṭṭhapāda, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘‘upekkhako satimā sukhavihārī’’ti, tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa yā purimā samādhijapītisukhasukhumasaccasaññā, sā nirujjhati. Upekkhāsukhasukhumasaccasaññā tasmiṃ samaye hoti, upekkhāsukhasukhumasaccasaññīyeva tasmiṃ samaye hoti. Evampi sikkhā ekā saññā uppajjati, sikkhā ekā saññā nirujjhati. Ayampi sikkhā’’ti bhagavā avoca.

「さらに、ポッタパーダよ、比丘は喜を離れることによって捨(平静)に留まり、正念・正知にして、聖者たちが『捨にして正念あり、楽に住す』と説くところの、身体で安楽を感得し、第三禅を具現して留まる。彼の以前の三昧より生じた喜と楽の微細な真実の想は滅する。その時には捨と楽の微細な真実の想があり、その時にはただ捨と楽の微細な真実の想を抱く者となる。このようにして修習によって一つの想が生じ、修習によって一つの想が滅する。これもまた修習である」と世尊は仰せられた。

‘‘Puna caparaṃ, poṭṭhapāda, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa yā purimā upekkhāsukhasukhumasaccasaññā, sā nirujjhati. Adukkhamasukhasukhumasaccasaññā tasmiṃ samaye hoti, adukkhamasukhasukhumasaccasaññīyeva tasmiṃ samaye hoti. Evampi sikkhā ekā saññā uppajjati, sikkhā ekā saññā nirujjhati. Ayampi sikkhā’’ti bhagavā avoca.

「さらに、ポッタパーダよ、比丘は楽を捨て、苦を捨て、以前の喜悦と憂患を滅したことにより、不苦不楽にして捨と念の清浄なる第四禅を具現して留まる。彼の以前の捨と楽の微細な真実の想は滅する。その時には不苦不楽の微細な真実の想があり、その時にはただ不苦不楽の微細な真実の想を抱く者となる。このようにして修習によって一つの想が生じ、修習によって一つの想が滅する。これもまた修習である」と世尊は仰せられた。

‘‘Puna caparaṃ, poṭṭhapāda, bhikkhu sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Tassa yā purimā rūpasaññā , sā nirujjhati. Ākāsānañcāyatanasukhumasaccasaññā tasmiṃ samaye hoti, ākāsānañcāyatanasukhumasaccasaññīyeva tasmiṃ samaye hoti. Evampi sikkhā ekā saññā uppajjati, sikkhā ekā saññā nirujjhati. Ayampi sikkhā’’ti bhagavā avoca.

「さらに、ポッタパーダよ、比丘はあらゆる物質的想念(色想)を超越し、抵抗・対立の想念(有対想)を滅し、多様な想念(種々想)を作意しないことによって、『虚空は無限なり』と空無辺処を具現して留まる。彼の以前の物質的想念は滅する。その時には空無辺処の微細な真実の想があり、その時にはただ空無辺処の微細な真実の想を抱く者となる。このようにして修習によって一つの想が生じ、修習によって一つの想が滅する。これもまた修習である」と世尊は仰せられた。

‘‘Puna caparaṃ, poṭṭhapāda, bhikkhu sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Tassa yā purimā ākāsānañcāyatanasukhumasaccasaññā, sā nirujjhati. Viññāṇañcāyatanasukhumasaccasaññā tasmiṃ samaye hoti, viññāṇañcāyatanasukhumasaccasaññīyeva tasmiṃ samaye hoti. Evampi sikkhā ekā saññā uppajjati, sikkhā ekā saññā nirujjhati. Ayampi sikkhā’’ti bhagavā avoca.

「さらに、ポッタパーダよ、比丘はあらゆる空無辺処を超越し、『意識は無限なり』と識無辺処を具現して留まる。彼の以前の空無辺処の微細な真実の想は滅する。その時には識無辺処の微細な真実の想があり、その時にはただ識無辺処の微細な真実の想を抱く者となる。このようにして修習によって一つの想が生じ、修習によって一つの想が滅する。これもまた修習である」と世尊は仰せられた。

‘‘Puna caparaṃ, poṭṭhapāda, bhikkhu sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Tassa yā purimā viññāṇañcāyatanasukhumasaccasaññā, sā nirujjhati. Ākiñcaññāyatanasukhumasaccasaññā tasmiṃ samaye hoti, ākiñcaññāyatanasukhumasaccasaññīyeva tasmiṃ samaye hoti. Evampi sikkhā ekā saññā uppajjati, sikkhā ekā saññā nirujjhati. Ayampi sikkhā’’ti bhagavā avoca.

「さらに、ポッタパーダよ、比丘はあらゆる識無辺処を超越し、『何ものも存在しない』と無所有処を具現して留まる。彼の以前の識無辺処の微細な真実の想は滅する。その時には無所有処の微細な真実の想があり、その時にはただ無所有処の微細な真実の想を抱く者となる。このようにして修習によって一つの想が生じ、修習によって一つの想が滅する。これもまた修習である」と世尊は仰せられた。

414. ‘‘Yato kho, poṭṭhapāda, bhikkhu idha sakasaññī hoti, so tato amutra tato amutra anupubbena saññaggaṃ phusati. Tassa saññagge ṭhitassa evaṃ hoti – ‘cetayamānassa me pāpiyo, acetayamānassa me seyyo. Ahañceva kho pana ceteyyaṃ, abhisaṅkhareyyaṃ, imā ca me saññā nirujjheyyuṃ, aññā ca oḷārikā saññā uppajjeyyuṃ; yaṃnūnāhaṃ na ceva ceteyyaṃ na ca abhisaṅkhareyya’nti. So na ceva ceteti, na ca abhisaṅkharoti. Tassa acetayato anabhisaṅkharoto tā ceva saññā nirujjhanti, aññā ca oḷārikā saññā na uppajjanti. So nirodhaṃ phusati. Evaṃ kho, poṭṭhapāda, anupubbābhisaññānirodha-sampajāna-samāpatti hoti.

414. 「ポッタパーダよ、比丘がここにおいて自らの想を持つようになると、彼はそこからあそこへ、そこからあそこへと順次に想の最高峰(想頂)に達する。その想の最高峰に立った彼には、このように思われる。『私が思惟するならば、私にとって悪しきこととなる。思惟しないならば、私にとって善きこととなる。もし私が思惟し、形成(意図的作意)するならば、これらの想は滅し、他の粗大なる想が生じるだろう。それならば、私は思惟せず、形成もしないようにしよう』と。彼は思惟せず、形成もしない。思惟せず形成もしない彼において、それらの想は滅し、他の粗大なる想も生じない。彼は滅(滅尽定)に達する。ポッタパーダよ、このようにして順次の高次の想の滅尽の正知ある等至(想受滅定)があるのだ」。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, api nu te ito pubbe evarūpā anupubbābhisaññānirodha-sampajāna-samāpatti sutapubbā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante. Evaṃ kho ahaṃ, bhante, bhagavato bhāsitaṃ ājānāmi – ‘yato kho, poṭṭhapāda, bhikkhu idha sakasaññī hoti, so tato amutra tato amutra anupubbena saññaggaṃ phusati, tassa saññagge ṭhitassa evaṃ hoti – ‘‘cetayamānassa me pāpiyo, acetayamānassa me seyyo. Ahañceva kho pana ceteyyaṃ abhisaṅkhareyyaṃ, imā ca me saññā nirujjheyyuṃ, aññā ca oḷārikā saññā uppajjeyyuṃ; yaṃnūnāhaṃ na ceva ceteyyaṃ, na ca abhisaṅkhareyya’’nti. So na ceva ceteti, na cābhisaṅkharoti, tassa acetayato anabhisaṅkharoto tā ceva saññā nirujjhanti, aññā ca oḷārikā saññā na uppajjanti. So nirodhaṃ phusati. Evaṃ kho, poṭṭhapāda, anupubbābhisaññānirodha-sampajāna-samāpatti hotī’’’ti. ‘‘Evaṃ, poṭṭhapādā’’ti.

「ポッタパーダよ、これをどう思うか。そなたは以前、このような順次の高次の想の滅尽の正知ある等至を聞いたことがあるか」「尊師よ、決してございません。尊師よ、私は世尊の説かれたことをこのように理解いたします。『ポッタパーダよ、比丘がここにおいて自らの想を持つようになると、彼はそこからあそこへ、そこからあそこへと順次に想の最高峰に達する。その想の最高峰に立った彼には、このように思われる。「私が思惟するならば、私にとって悪しきこととなる。思惟しないならば、私にとって善きこととなる。もし私が思惟し、形成するならば、これらの想は滅し、他の粗大なる想が生じるだろう。それならば、私は思惟せず、形成もしないようにしよう」と。彼は思惟せず、形成もしない。思惟せず形成もしない彼において、それらの想は滅し、他の粗大なる想も生じない。彼は滅に達する。ポッタパーダよ、このようにして順次の高次の想の滅尽の正知ある等至があるのだ』と」「ポッタパーダよ、まさにその通りである」。

415. ‘‘Ekaññeva nu kho, bhante, bhagavā saññaggaṃ paññapeti, udāhu puthūpi saññagge paññapetī’’ti? ‘‘Ekampi kho ahaṃ, poṭṭhapāda, saññaggaṃ paññapemi, puthūpi saññagge paññapemī’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana, bhante, bhagavā ekampi saññaggaṃ paññapeti, puthūpi saññagge paññapetī’’ti? ‘‘Yathā yathā kho, poṭṭhapāda, nirodhaṃ phusati, tathā tathāhaṃ saññaggaṃ paññapemi. Evaṃ kho ahaṃ, poṭṭhapāda, ekampi saññaggaṃ paññapemi, puthūpi saññagge paññapemī’’ti.

415. 「尊師よ、世尊はただ一つの想の最高峰(想頂)を立てられるのでしょうか、それとも多くの想の最高峰を立てられるのでしょうか」「ポッタパーダよ、私は一つの想の最高峰も立て、また多くの想の最高峰も立てる」「尊師よ、ではどのようにして、世尊は一つの想の最高峰を立て、また多くの想の最高峰を立てられるのでしょうか」「ポッタパーダよ、滅に達するそのあり方に応じて、私は想の最高峰を立てる。ポッタパーダよ、このようにして私は一つの想の最高峰も立て、多くの想の最高峰も立てるのである」。

416. ‘‘Saññā nu kho, bhante, paṭhamaṃ uppajjati, pacchā ñāṇaṃ, udāhu ñāṇaṃ paṭhamaṃ uppajjati, pacchā saññā, udāhu saññā ca ñāṇañca apubbaṃ acarimaṃ uppajjantī’’ti? ‘‘Saññā kho, poṭṭhapāda, paṭhamaṃ uppajjati, pacchā ñāṇaṃ, saññuppādā ca pana ñāṇuppādo hoti. So evaṃ pajānāti – ‘idappaccayā kira me ñāṇaṃ udapādī’ti. Iminā kho etaṃ, poṭṭhapāda, pariyāyena veditabbaṃ – yathā saññā paṭhamaṃ uppajjati, pacchā ñāṇaṃ, saññuppādā ca pana ñāṇuppādo hotī’’ti.

416. 「尊師よ、想が先に生じて後に智が生じるのでしょうか、それとも智が先に生じて後に想が生じるのでしょうか、あるいは想と智は先後なく同時に生じるのでしょうか」「ポッタパーダよ、想が先に生じて後に智が生じるのである。そして想の生起によって智の生起がある。彼は『実に、この条件によって私に智が生じたのだ』と了知する。ポッタパーダよ、この論拠によって知るべきである。想が先に生じて後に智が生じ、想の生起によって智の生起があるということを」。

Saññāattakathā

想我論

417. ‘‘Saññā nu kho, bhante, purisassa attā, udāhu aññā saññā añño attā’’ti? ‘‘Kaṃ pana tvaṃ, poṭṭhapāda, attānaṃ paccesī’’ti? ‘‘Oḷārikaṃ kho ahaṃ, bhante, attānaṃ paccemi rūpiṃ cātumahābhūtikaṃ kabaḷīkārāhārabhakkha’’nti . ‘‘Oḷāriko ca hi te, poṭṭhapāda, attā abhavissa rūpī cātumahābhūtiko kabaḷīkārāhārabhakkho. Evaṃ santaṃ kho te, poṭṭhapāda, aññāva saññā bhavissati añño attā. Tadamināpetaṃ, poṭṭhapāda, pariyāyena veditabbaṃ yathā aññāva saññā bhavissati añño attā. Tiṭṭhateva sāyaṃ , poṭṭhapāda, oḷāriko attā rūpī cātumahābhūtiko kabaḷīkārāhārabhakkho, atha imassa purisassa aññā ca saññā uppajjanti, aññā ca saññā nirujjhanti. Iminā kho etaṃ, poṭṭhapāda, pariyāyena veditabbaṃ yathā aññāva saññā bhavissati añño attā’’ti.

417. 「尊師よ、想こそが人の我(アートマン)なのでしょうか、それとも想と我とは別のものでしょうか」「ポッタパーダよ、そなたはどのような我を信奉しているのか」「尊師よ、私は物質的であり、四大より成り、段食を食する粗大な我を信奉しています」「ポッタパーダよ、もしそなたの我というものが、物質的であり、四大より成り、段食を食する粗大なものであるならば、その場合、そなたにとって想は別であり、我は別であるということになる。ポッタパーダよ、想は別であり我は別であるということは、この論拠によっても知られるべきである。ポッタパーダよ、この粗大にして物質的であり、四大より成り、段食を食する我はそのまま存続するが、その一方で、この人にはある想が生じ、ある想が滅するのである。ポッタパーダよ、この論拠によって、想は別であり我は別であることが知られるべきである」。

418. ‘‘Manomayaṃ kho ahaṃ, bhante, attānaṃ paccemi sabbaṅgapaccaṅgiṃ ahīnindriya’’nti. ‘‘Manomayo ca hi te, poṭṭhapāda, attā abhavissa sabbaṅgapaccaṅgī ahīnindriyo, evaṃ santampi kho te, poṭṭhapāda, aññāva saññā bhavissati añño attā. Tadamināpetaṃ, poṭṭhapāda, pariyāyena veditabbaṃ yathā aññāva saññā bhavissati añño attā. Tiṭṭhateva sāyaṃ, poṭṭhapāda, manomayo attā sabbaṅgapaccaṅgī ahīnindriyo, atha imassa purisassa aññā ca saññā uppajjanti, aññā ca saññā nirujjhanti. Imināpi kho etaṃ, poṭṭhapāda, pariyāyena veditabbaṃ yathā aññāva saññā bhavissati añño attā’’ti.

418. 「尊師よ、私はすべての手足や器官を具え、諸根の欠けていない意成の我を信奉しています」「ポッタパーダよ、もしそなたの我というものが、すべての手足や器官を具え、諸根の欠けていない意成のものであるならば、その場合であっても、そなたにとって想は別であり、我は別であるということになる。ポッタパーダよ、想は別であり我は別であるということは、この論拠によっても知られるべきである。ポッタパーダよ、すべての手足や器官を具え、諸根の欠けていない意成の我はそのまま存続するが、その一方で、この人にはある想が生じ、ある想が滅するのである。ポッタパーダよ、この論拠によっても、想は別であり我は別であることが知られるべきである」。

419. ‘‘Arūpiṃ kho ahaṃ, bhante, attānaṃ paccemi saññāmaya’’nti. ‘‘Arūpī ca hi te, poṭṭhapāda, attā abhavissa saññāmayo, evaṃ santampi kho te, poṭṭhapāda, aññāva saññā bhavissati añño attā. Tadamināpetaṃ, poṭṭhapāda, pariyāyena veditabbaṃ yathā aññāva saññā bhavissati añño attā. Tiṭṭhateva sāyaṃ, poṭṭhapāda, arūpī attā saññāmayo, atha imassa purisassa aññā ca saññā uppajjanti, aññā ca saññā nirujjhanti. Imināpi kho etaṃ, poṭṭhapāda, pariyāyena veditabbaṃ yathā aññāva saññā bhavissati añño attā’’ti.

419. 「尊師よ、私は想成の非物質的な我を信奉しています」「ポッタパーダよ、もしそなたの我というものが、想成の非物質的なものであるならば、その場合であっても、そなたにとって想は別であり、我は別であるということになる。ポッタパーダよ、想は別であり我は別であるということは、この論拠によっても知られるべきである。ポッタパーダよ、この想成の非物質的な我はそのまま存続するが、その一方で、この人にはある想が生じ、ある想が滅するのである。ポッタパーダよ、この論拠によっても、想は別であり我は別であることが知られるべきである」。

420. ‘‘Sakkā panetaṃ, bhante, mayā ñātuṃ – ‘saññā purisassa attā’ti vā ‘aññāva saññā añño attāti vā’ti? ‘‘Dujjānaṃ kho etaṃ , poṭṭhapāda, tayā aññadiṭṭhikena aññakhantikena aññarucikena aññatrāyogena aññatrācariyakena – ‘saññā purisassa attā’ti vā, ‘aññāva saññā añño attāti vā’’’ti.

420. 「尊師よ、私に『想が人の我である』あるいは『想は別であり、我は別である』と知ることは可能でしょうか」「ポッタパーダよ、異なる見解を持ち、異なる忍容を持ち、異なる欲好を持ち、異なる実践に励み、異なる師を持つそなたにとって、『想が人の我である』あるいは『想は別であり、我は別である』と知ることは困難である」。

‘‘Sace taṃ, bhante, mayā dujjānaṃ aññadiṭṭhikena aññakhantikena aññarucikena aññatrāyogena aññatrācariyakena – ‘saññā purisassa attā’ti vā, ‘aññāva saññā añño attā’ti vā; ‘kiṃ pana, bhante, sassato loko, idameva saccaṃ moghamañña’nti? Abyākataṃ kho etaṃ, poṭṭhapāda, mayā – ‘sassato loko, idameva saccaṃ moghamañña’nti.

「尊師よ、もし異なる見解を持ち、異なる忍容を持ち、異なる欲好を持ち、異なる実践に励み、異なる師を持つ私にとって、『想が人の我である』あるいは『想は別であり、我は別である』と知ることが困難であるとするならば、尊師よ、『世界は常住である、これのみが真実であり、他は空妄である』のでしょうか」「ポッタパーダよ、『世界は常住である、これのみが真実であり、他は空妄である』ということは、私によって無記(解答しないこと)とされている」。

‘‘Kiṃ pana, bhante, ‘asassato loko, idameva saccaṃ moghamañña’’’nti? ‘‘Etampi kho, poṭṭhapāda, mayā abyākataṃ – ‘asassato loko, idameva saccaṃ moghamañña’’’nti.

「尊師よ、では『世界は無常である、これのみが真実であり、他は空妄である』のでしょうか」「ポッタパーダよ、それもまた、私によって無記とされている。『世界は無常である、これのみが真実であり、他は空妄である』ということは」。

‘‘Kiṃ pana, bhante, ‘antavā loko…pe… ‘anantavā loko … ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīraṃ… ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīraṃ… ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā… ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā… ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā, idameva saccaṃ moghamañña’’’nti? ‘‘Etampi kho, poṭṭhapāda, mayā abyākataṃ – ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā, idameva saccaṃ moghamañña’’’nti.

「尊師よ、では『世界は有限である……世界は無限である……命(霊魂)と身体とは同一である……命と身体とは別のものである……如来は死後に存在する……如来は死後に存在しない……如来は死後に存在し、かつ存在しない……如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない、これのみが真実であり、他は空妄である』のでしょうか」「ポッタパーダよ、それもまた、私によって無記とされている。『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない、これのみが真実であり、他は空妄である』ということは」。

‘‘Kasmā panetaṃ, bhante, bhagavatā abyākata’’nti? ‘‘Na hetaṃ, poṭṭhapāda, atthasaṃhitaṃ na dhammasaṃhitaṃ nādibrahmacariyakaṃ, na nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, tasmā etaṃ mayā abyākata’’nti.

「尊師よ、なぜそれは世尊によって無記とされているのでしょうか」「ポッタパーダよ、それは義(利益)にかなわず、法にかなわず、清浄行(梵行)の根本とならず、嫌悪(厭離)のためにならず、離貪のためにならず、滅尽のためにならず、寂静のためにならず、勝智のためにならず、正覚のためにならず、涅槃のために役立たない。それゆえ、それは私によって無記とされているのである」。

‘‘Kiṃ pana, bhante, bhagavatā byākata’’nti? ‘‘Idaṃ dukkhanti kho, poṭṭhapāda, mayā byākataṃ. Ayaṃ dukkhasamudayoti kho, poṭṭhapāda, mayā byākataṃ. Ayaṃ dukkhanirodhoti kho, poṭṭhapāda, mayā byākataṃ. Ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadāti kho, poṭṭhapāda, mayā byākata’’nti.

「尊師よ、では何が世尊によって記別(解明)されたのでしょうか」「ポッタパーダよ、『これは苦である』と私は記別した。『これは苦の生起(集)である』と私は記別した。『これは苦の滅尽(滅)である』と私は記別した。『これは苦の滅尽に至る道(道)である』と私は記別した」。

‘‘Kasmā panetaṃ, bhante, bhagavatā byākata’’nti? ‘‘Etañhi, poṭṭhapāda, atthasaṃhitaṃ, etaṃ dhammasaṃhitaṃ, etaṃ ādibrahmacariyakaṃ, etaṃ nibbidāya virāgāya nirodhāya upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattati; tasmā etaṃ mayā byākata’’nti. ‘‘Evametaṃ, bhagavā, evametaṃ, sugata. Yassadāni, bhante, bhagavā kālaṃ maññatī’’ti. Atha kho bhagavā uṭṭhāyāsanā pakkāmi.

「尊師よ、なぜそれは世尊によって記別されたのでしょうか」「ポッタパーダよ、それは実に、義ににかない、法にかない、清浄行の根本となり、嫌悪のためになり、離貪のためになり、滅尽のためになり、寂静のためになり、勝智のためになり、正覚のためになり、涅槃のために役立つからである。それゆえ、それは私によって記別されたのである」「世尊よ、その通りです。善逝よ、その通りです。尊師よ、世尊、今はもう出発の時とお考えください」。そこで世尊は座から立ち上がって去られた。

421. Atha kho te paribbājakā acirapakkantassa bhagavato poṭṭhapādaṃ paribbājakaṃ samantato vācā sannitodakena sañjhabbharimakaṃsu – ‘‘evameva panāyaṃ bhavaṃ poṭṭhapādo yaññadeva samaṇo gotamo bhāsati, taṃ tadevassa abbhanumodati – ‘evametaṃ bhagavā evametaṃ, sugatā’ti. Na kho pana mayaṃ kiñci samaṇassa gotamassa ekaṃsikaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānāma – ‘sassato loko’ti vā, ‘asassato loko’ti vā, ‘antavā loko’ti vā, ‘anantavā loko’ti vā, ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti vā, ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti vā, ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā’’ti.

421. さて、世尊が去られて間もなく、かの遍歴行者たちは、遍歴行者ポッタパーダをあらゆる言葉の針で刺し責め立てた。「この尊きポッタパーダは、沙門ゴータマが何を語ろうとも、『世尊よ、その通りです。善逝よ、その通りです』とそのすべてを承認讃嘆する。しかし、我々は沙門ゴータマが決定的な教えとして説いたものを何も理解していない。『世界は常住である』とも『世界は無常である』とも、『世界は有限である』とも『世界は無限である』とも、『命と身体とは同一である』とも『命と身体とは別のものである』とも、『如来は死後に存在する』とも『如来は死後に存在しない』とも、『如来は死後に存在し、かつ存在しない』とも『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』とも」と。

Evaṃ vutte poṭṭhapādo paribbājako te paribbājake etadavoca – ‘‘ahampi kho, bho, na kiñci samaṇassa gotamassa ekaṃsikaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānāmi – ‘sassato loko’ti vā, ‘asassato loko’ti vā…pe… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā; api ca samaṇo gotamo bhūtaṃ tacchaṃ tathaṃ paṭipadaṃ paññapeti dhammaṭṭhitataṃ dhammaniyāmataṃ. Bhūtaṃ kho pana tacchaṃ tathaṃ paṭipadaṃ paññapentassa dhammaṭṭhitataṃ dhammaniyāmataṃ, kathañhi nāma mādiso viññū samaṇassa gotamassa subhāsitaṃ subhāsitato nābbhanumodeyyā’’ti?

このように言われたとき、遍歴行者ポッタパーダはかの遍歴行者たちにこう言った。「友らよ、私もまた、沙門ゴータマが決定的な教えとして説かれたもの――『世界は常住である』とか『世界は無常である』とか……(中略)……『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』といったことを理解しているわけではない。しかし、沙門ゴータマは、真実であり、確かであり、如実である実践の道、法の確立性、法の必然性を説示しておられる。真実であり確かであり如実である実践の道、法の確立性、法の必然性を説示しておられるのに、私のような知者がどうして沙門ゴータマの善説を善説として承認讃嘆しないことがあろうか」と。

Cittahatthisāriputtapoṭṭhapādavatthu

象母子チッタとポッタパーダの事縁

422. Atha kho dvīhatīhassa accayena citto ca hatthisāriputto poṭṭhapādo ca paribbājako yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā citto hatthisāriputto bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Poṭṭhapādo pana paribbājako bhagavatā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho poṭṭhapādo paribbājako bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘tadā maṃ, bhante, te paribbājakā acirapakkantassa bhagavato samantato vācāsannitodakena sañjhabbharimakaṃsu – ‘evameva panāyaṃ bhavaṃ poṭṭhapādo yaññadeva samaṇo gotamo bhāsati, taṃ tadevassa abbhanumodati – ‘evametaṃ bhagavā evametaṃ sugatā’’ti. Na kho pana mayaṃ kiñci samaṇassa gotamassa ekaṃsikaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānāma – ‘‘sassato loko’’ti vā, ‘‘asassato loko’’ti vā, ‘‘antavā loko’’ti vā, ‘‘anantavā loko’’ti vā, ‘‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’’nti vā, ‘‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’’nti vā, ‘‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vā, ‘‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vā, ‘‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vā, ‘‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vā’ti. Evaṃ vuttāhaṃ, bhante, te paribbājake etadavocaṃ – ‘ahampi kho, bho, na kiñci samaṇassa gotamassa ekaṃsikaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānāmi – ‘‘sassato loko’’ti vā, ‘‘asassato loko’’ti vā…pe… ‘‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vā; api ca samaṇo gotamo bhūtaṃ tacchaṃ tathaṃ paṭipadaṃ paññapeti dhammaṭṭhitataṃ dhammaniyāmataṃ. Bhūtaṃ kho pana tacchaṃ tathaṃ paṭipadaṃ paññapentassa dhammaṭṭhitataṃ dhammaniyāmataṃ, kathañhi nāma mādiso viññū samaṇassa gotamassa subhāsitaṃ subhāsitato nābbhanumodeyyā’’ti?

422. その後、二、三日が経過したのち、象母子チッタと遍歴行者ポッタパーダは世尊のところへ赴いた。近づいてから、象母子チッタは世尊を礼拝して一方に座した。遍歴行者ポッタパーダは世尊と挨拶を交わし、歓談と思い出話を交わした上で一方に座した。一方に座った遍歴行者ポッタパーダは世尊にこう申し上げた。「尊師よ、あの日、世尊が立ち去られて間もなく、かの遍歴行者たちは、私をあらゆる言葉の針で刺し責め立てました。『この尊きポッタパーダは、沙門ゴータマが何を語ろうとも、「世尊よ、その通りです。善逝よ、その通りです」とそのすべてを承認讃嘆する。しかし、我々は沙門ゴータマが決定的な教えとして説いたものを何も理解していない。「世界は常住である」とも「世界は無常である」とも、「世界は有限である」とも「世界は無限である」とも、「命と身体とは同一である」とも「命と身体とは別のものである」とも、「如来は死後に存在する」とも「如来は死後に存在しない」とも、「如来は死後に存在し、かつ存在しない」とも「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」とも』と。尊師よ、このように言われた私は、かの遍歴行者たちにこう言いました。『友らよ、私もまた、沙門ゴータマが決定的な教えとして説かれたもの――「世界は常住である」とか「世界は無常である」とか……(中略)……「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」といったことを理解しているわけではない。しかし、沙門ゴータマは、真実であり、確かであり、如実である実践の道、法の確立性、法の必然性を説示しておられる。真実であり確かであり如実である実践の道、法の確立性、法の必然性を説示しておられるのに、私のような知者がどうして沙門ゴータマの善説を善説として承認讃嘆しないことがあろうか』と」。

423. ‘‘Sabbeva kho ete, poṭṭhapāda, paribbājakā andhā acakkhukā; tvaṃyeva nesaṃ eko cakkhumā. Ekaṃsikāpi hi kho, poṭṭhapāda, mayā dhammā desitā paññattā; anekaṃsikāpi hi kho, poṭṭhapāda, mayā dhammā desitā paññattā.

423. 「ポッタパーダよ、かの遍歴行者たちはみな盲目であり、眼を持たない。彼らの中でそなた一人だけが眼を持っている。ポッタパーダよ、実に、私によって決定的な教えとして説示され施設された諸法もあり、またポッタパーダよ、私によって非決定的な教えとして説示され施設された諸法もあるのだ。

‘‘Katame ca te, poṭṭhapāda, mayā anekaṃsikā dhammā desitā paññattā? ‘Sassato loko’ti kho, poṭṭhapāda, mayā anekaṃsiko dhammo desito paññatto; ‘asassato loko’ti kho, poṭṭhapāda, mayā anekaṃsiko dhammo desito paññatto; ‘antavā loko’ti kho poṭṭhapāda…pe… ‘anantavā loko’ti kho poṭṭhapāda… ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti kho poṭṭhapāda… ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti kho poṭṭhapāda… ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti kho poṭṭhapāda… na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti kho poṭṭhapāda… ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti kho poṭṭhapāda… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti kho, poṭṭhapāda, mayā anekaṃsiko dhammo desito paññatto.

ポッタパーダよ、では、私によって非決定的な教えとして説示され施設された諸法とは何か。ポッタパーダよ、『世界は常住である』ということは、私によって非決定的な教えとして説示され施設された。『世界は無常である』ということは、私によって非決定的な教えとして説示され施設された。『世界は有限である』ということは……『世界は無限である』ということは……『命と身体とは同一である』ということは……『命と身体とは別のものである』ということは……『如来は死後に存在する』ということは……『如来は死後に存在しない』ということは……『如来は死後に存在し、かつ存在しない』ということは……ポッタパーダよ、『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』ということは、私によって非決定的な教えとして説示され施設された。

‘‘Kasmā ca te, poṭṭhapāda, mayā anekaṃsikā dhammā desitā paññattā? Na hete, poṭṭhapāda, atthasaṃhitā na dhammasaṃhitā na ādibrahmacariyakā na nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattanti. Tasmā te mayā anekaṃsikā dhammā desitā paññattā’’.

ポッタパーダよ、ではなぜそれらは私によって非決定的な教えとして説示され施設されたのか。ポッタパーダよ、それらは義にかなわず、法にかなわず、清浄行の根本とならず、嫌悪のためにならず、離貪のためにならず、滅尽のためにならず、寂静のためにならず、勝智のためにならず、正覚のためにならず、涅槃のために役立たないからである。それゆえ、それらは私によって非決定的な教えとして説示され施設されたのである。

Ekaṃsikadhammo

決定的教説

424. ‘‘Katame ca te, poṭṭhapāda, mayā ekaṃsikā dhammā desitā paññattā? Idaṃ dukkhanti kho, poṭṭhapāda, mayā ekaṃsiko dhammo desito paññatto. Ayaṃ dukkhasamudayoti kho, poṭṭhapāda, mayā ekaṃsiko dhammo desito paññatto. Ayaṃ dukkhanirodhoti kho, poṭṭhapāda, mayā ekaṃsiko dhammo desito paññatto. Ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadāti kho, poṭṭhapāda, mayā ekaṃsiko dhammo desito paññatto.

424. ポッタパーダよ、では、私によって決定的な教えとして説示され施設された諸法とは何か。ポッタパーダよ、『これは苦である』ということは、私によって決定的な教えとして説示され施設された。『これは苦の集である』ということは、私によって決定的な教えとして説示され施設された。『これは苦の滅である』ということは、私によって決定的な教えとして説示され施設された。『これは苦の滅に至る道である』ということは、私によって決定的な教えとして説示され施設された。

‘‘Kasmā ca te, poṭṭhapāda, mayā ekaṃsikā dhammā desitā paññattā? Ete, poṭṭhapāda, atthasaṃhitā, ete dhammasaṃhitā, ete ādibrahmacariyakā ete nibbidāya virāgāya nirodhāya upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattanti. Tasmā te mayā ekaṃsikā dhammā desitā paññattā.

ポッタパーダよ、ではなぜそれらは私によって決定的な教えとして説示され施設されたのか。ポッタパーダよ、それらは義ににかない、法にかない、清浄行の根本となり、嫌悪のためになり、離貪のためになり、滅尽のためになり、寂静のためになり、勝智のためになり、正覚のためになり、涅槃のために役立つからである。それゆえ、それらは私によって決定的な教えとして説示され施設されたのである。

425. ‘‘Santi, poṭṭhapāda, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘ekantasukhī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’ti. Tyāhaṃ upasaṅkamitvā evaṃ vadāmi – ‘saccaṃ kira tumhe āyasmanto evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘‘ekantasukhī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’ti? Te ce me evaṃ puṭṭhā ‘āmā’ti paṭijānanti. Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto ekantasukhaṃ lokaṃ jānaṃ passaṃ viharathā’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti.

425. ポッタパーダよ、ある沙門・バラモンたちはこのように説き、このような見解を持つ。『我は死後に病なき者となり、純粋に楽のみを享受する』と。私は彼らのもとに赴いてこう尋ねる。『尊者たちよ、あなた方は「我は死後に病なき者となり、純粋に楽のみを享受する」とこのように説き、このような見解を持っているというのは本当か』と。このように問われて、彼らが『そうだ』と認めるならば、私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は純粋に楽のみの世界を知り、見ながら暮らしているのか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto ekaṃ vā rattiṃ ekaṃ vā divasaṃ upaḍḍhaṃ vā rattiṃ upaḍḍhaṃ vā divasaṃ ekantasukhiṃ attānaṃ sañjānāthā’ti ? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti. Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto jānātha – ‘‘ayaṃ maggo ayaṃ paṭipadā ekantasukhassa lokassa sacchikiriyāyā’’’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti.

私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は一晩あるいは一日、あるいは半晩あるいは半日でも、純粋に楽のみを享受している我を経験しているか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は「これが純粋に楽のみの世界を自証するための道であり、実践である」ということを知っているか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto yā tā devatā ekantasukhaṃ lokaṃ upapannā, tāsaṃ bhāsamānānaṃ saddaṃ suṇātha – ‘‘suppaṭipannāttha, mārisā, ujuppaṭipannāttha, mārisā, ekantasukhassa lokassa sacchikiriyāya; mayampi hi, mārisā, evaṃpaṭipannā ekantasukhaṃ lokaṃ upapannā’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti.

私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は純粋に楽のみの世界に生まれたかの神々が「尊き方々よ、あなた方は純粋に楽のみの世界を自証するために見事に実践され、正しく実践されました。実に我らもそのように実践して、この純粋に楽のみの世界に生まれたのです」と語る声を聞いたことがあるか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, nanu evaṃ sante tesaṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti? ‘‘Addhā kho, bhante, evaṃ sante tesaṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti.

ポッタパーダよ、これをどう思うか。そうであるならば、かの沙門・バラモンたちの言葉は根拠のない(証拠を示し得ない)ものとなるのではないか」「尊師よ、実にそうであるならば、かの沙門・バラモンたちの言葉は根拠のないものとなります」。

426. ‘‘Seyyathāpi, poṭṭhapāda, puriso evaṃ vadeyya – ‘ahaṃ yā imasmiṃ janapade janapadakalyāṇī, taṃ icchāmi taṃ kāmemī’ti. Tamenaṃ evaṃ vadeyyuṃ – ‘ambho purisa, yaṃ tvaṃ janapadakalyāṇiṃ icchasi kāmesi, jānāsi taṃ janapadakalyāṇiṃ khattiyī vā brāhmaṇī vā vessī vā suddī vā’ti? Iti puṭṭho ‘no’ti vadeyya. Tamenaṃ evaṃ vadeyyuṃ – ‘ambho purisa, yaṃ tvaṃ janapadakalyāṇiṃ icchasi kāmesi, jānāsi taṃ janapadakalyāṇiṃ evaṃnāmā evaṃgottāti vā, dīghā vā rassā vā majjhimā vā kāḷī vā sāmā vā maṅguracchavī vāti, amukasmiṃ gāme vā nigame vā nagare vā’ti? Iti puṭṭho ‘no’ti vadeyya. Tamenaṃ evaṃ vadeyyuṃ – ‘ambho purisa, yaṃ tvaṃ na jānāsi na passasi, taṃ tvaṃ icchasi kāmesī’ti? Iti puṭṭho ‘āmā’ti vadeyya.

426. 「ポッタパーダよ、例えばある男が『私はこの国土で一番の美女を望み、愛している』と言ったとしよう。人々が彼にこう尋ねる。『おい男よ、お前が望み愛しているその国の美女とは、王族の女か、バラモンの女か、商人・庶民の女か、奴隷・労働者の女か知っているのか』と。このように問われて、彼は『いいえ』と答える。人々は彼にこう尋ねる。『おい男よ、お前が望み愛しているその国の美女とは、何という名で、何という家柄か、背が高いのか低いのか中間なのか、肌が黒いのか褐色なのか黄褐色なのか、どこの村か町か都市にいるのか知っているのか』と。このように問われて、彼は『いいえ』と答える。人々は彼にこう尋ねる。『おい男よ、お前は知りもせず見てもいない者を望み愛しているのか』と。このように問われて、彼は『そうだ』と答える。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, nanu evaṃ sante tassa purisassa appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti? ‘‘Addhā kho, bhante, evaṃ sante tassa purisassa appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti.

ポッタパーダよ、これをどう思うか。そうであるならば、かの男の言葉は根拠のないものとなるのではないか」「尊師よ、実にそうであるならば、かの男の言葉は根拠のないものとなります」。

‘‘Evameva kho, poṭṭhapāda, ye te samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘ekantasukhī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’ti. Tyāhaṃ upasaṅkamitvā evaṃ vadāmi – ‘saccaṃ kira tumhe āyasmanto evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘‘ekantasukhī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’’’ti? Te ce me evaṃ puṭṭhā ‘āmā’ti paṭijānanti. Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto ekantasukhaṃ lokaṃ jānaṃ passaṃ viharathā’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti.

「ポッタパーダよ、それとまったく同様に、『我は死後に病なき者となり、純粋に楽のみを享受する』とこのように説き、このような見解を持つ沙門・バラモンたちがいる。私は彼らのもとに赴いてこう尋ねる。『尊者たちよ、あなた方は「我は死後に病なき者となり、純粋に楽のみを享受する」とこのように説き、このような見解を持っているというのは本当か』と。このように問われて、彼らが『そうだ』と認めるならば、私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は純粋に楽のみの世界を知り、見ながら暮らしているのか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto ekaṃ vā rattiṃ ekaṃ vā divasaṃ upaḍḍhaṃ vā rattiṃ upaḍḍhaṃ vā divasaṃ ekantasukhiṃ attānaṃ sañjānāthā’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti. Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto jānātha – ‘‘ayaṃ maggo ayaṃ paṭipadā ekantasukhassa lokassa sacchikiriyāyā’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti.

私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は一晩あるいは一日、あるいは半晩あるいは半日でも、純粋に楽のみを享受している我を経験しているか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は「これが純粋に楽のみの世界を自証するための道であり、実践である」ということを知っているか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto yā tā devatā ekantasukhaṃ lokaṃ upapannā, tāsaṃ bhāsamānānaṃ saddaṃ suṇātha – ‘‘suppaṭipannāttha, mārisā, ujuppaṭipannāttha, mārisā, ekantasukhassa lokassa sacchikiriyāya; mayampi hi, mārisā, evaṃpaṭipannā ekantasukhaṃ lokaṃ upapannā’’’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti.

私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は純粋に楽のみの世界に生まれたかの神々が「尊き方々よ、あなた方は純粋に楽のみの世界を自証するために見事に実践され、正しく実践されました。実に我らもそのように実践して、この純粋に楽のみの世界に生まれたのです」と語る声を聞いたことがあるか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, nanu evaṃ sante tesaṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti? ‘‘Addhā kho, bhante, evaṃ sante tesaṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti.

ポッタパーダよ、これをどう思うか。そうであるならば、かの沙門・バラモンたちの言葉は根拠のないものとなるのではないか」「尊師よ、実にそうであるならば、かの沙門・バラモンたちの言葉は根拠のないものとなります」。

427. ‘‘Seyyathāpi, poṭṭhapāda, puriso cātumahāpathe nisseṇiṃ kareyya pāsādassa ārohaṇāya. Tamenaṃ evaṃ vadeyyuṃ – ‘ambho purisa, yassa tvaṃ pāsādassa ārohaṇāya nisseṇiṃ karosi, jānāsi taṃ pāsādaṃ puratthimāya vā disāya dakkhiṇāya vā disāya pacchimāya vā disāya uttarāya vā disāya ucco vā nīco vā majjhimo vā’ti? Iti puṭṭho ‘no’ti vadeyya. Tamenaṃ evaṃ vadeyyuṃ – ‘ambho purisa, yaṃ tvaṃ na jānāsi na passasi, tassa tvaṃ pāsādassa ārohaṇāya nisseṇiṃ karosī’ti? Iti puṭṭho ‘āmā’ti vadeyya.

427. 「ポッタパーダよ、例えばある男が高殿(高楼)に登るために四つ辻に梯子をかけるとしよう。人々が彼にこう尋ねる。『おい男よ、お前が高殿に登るために梯子を作っているその高殿とは、東の方角にあるのか、南の方角か、西の方角か、北の方角にあるのか、高いのか低いのか中くらいなのか知っているのか』と。このように問われて、彼は『いいえ』と答える。人々は彼にこう尋ねる。『おい男よ、お前は知りもせず見てもいない高殿に登るために梯子を作っているのか』と。このように問われて、彼は『そうだ』と答える。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, nanu evaṃ sante tassa purisassa appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti? ‘‘Addhā kho, bhante, evaṃ sante tassa purisassa appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti.

ポッタパーダよ、これをどう思うか。そうであるならば、かの男の言葉は根拠のないものとなるのではないか」「尊師よ、実にそうであるならば、かの男の言葉は根拠のないものとなります」。

‘‘Evameva kho, poṭṭhapāda, ye te samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘ekantasukhī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’ti. Tyāhaṃ upasaṅkamitvā evaṃ vadāmi – ‘saccaṃ kira tumhe āyasmanto evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘‘ekantasukhī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’ti? Te ce me evaṃ puṭṭhā ‘āmā’ti paṭijānanti. Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto ekantasukhaṃ lokaṃ jānaṃ passaṃ viharathā’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti.

「ポッタパーダよ、それとまったく同様に、『我は死後に病なき者となり、純粋に楽のみを享受する』とこのように説き、このような見解を持つ沙門・バラモンたちがいる。私は彼らのもとに赴いてこう尋ねる。『尊者たちよ、あなた方は「我は死後に病なき者となり、純粋に楽のみを享受する」とこのように説き、このような見解を持っているというのは本当か』と。このように問われて、彼らが『そうだ』と認めるならば、私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は純粋に楽のみの世界を知り、見ながら暮らしているのか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto ekaṃ vā rattiṃ ekaṃ vā divasaṃ upaḍḍhaṃ vā rattiṃ upaḍḍhaṃ vā divasaṃ ekantasukhiṃ attānaṃ sañjānāthā’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti. Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto jānātha ayaṃ maggo ayaṃ paṭipadā ekantasukhassa lokassa sacchikiriyāyā’ti? Iti puṭṭhā ‘no’ti vadanti.

私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は一晩あるいは一日、あるいは半晩あるいは半日でも、純粋に楽のみを享受している我を経験しているか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方はこれが純粋に楽のみの世界を自証するための道であり、実践であると知っているか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Tyāhaṃ evaṃ vadāmi – ‘api pana tumhe āyasmanto yā tā devatā ekantasukhaṃ lokaṃ upapannā’ tāsaṃ devatānaṃ bhāsamānānaṃ saddaṃ suṇātha- ‘‘suppaṭipannāttha, mārisā, ujuppaṭipannāttha, mārisā, ekantasukhassa lokassa sacchikiriyāya; mayampi hi, mārisā, evaṃ paṭipannā ekantasukhaṃ lokaṃ upapannā’ti? Iti puṭṭhā ‘‘no’’ti vadanti.

私は彼らにこう尋ねる。『では尊者たちよ、あなた方は純粋に楽のみの世界に生まれたかの神々が「尊き方々よ、あなた方は純粋に楽のみの世界を自証するために見事に実践され、正しく実践されました。実に我らもそのように実践して、この純粋に楽のみの世界に生まれたのです」と語る声を聞いたことがあるか』と。このように問われて、彼らは『いいえ』と答える。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, nanu evaṃ sante tesaṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti? ‘‘Addhā kho, bhante, evaṃ sante tesaṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ appāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti.

ポッタパーダよ、これをどう思うか。そうであるならば、かの沙門・バラモンたちの言葉は根拠のないものとなるのではないか」「尊師よ、実にそうであるならば、かの沙門・バラモンたちの言葉は根拠のないものとなります」。

Tayo attapaṭilābhā

三種の我身の獲得

428. ‘‘Tayo kho me, poṭṭhapāda, attapaṭilābhā – oḷāriko attapaṭilābho, manomayo attapaṭilābho, arūpo attapaṭilābho. Katamo ca, poṭṭhapāda, oḷāriko attapaṭilābho? Rūpī cātumahābhūtiko kabaḷīkārāhārabhakkho , ayaṃ oḷāriko attapaṭilābho. Katamo manomayo attapaṭilābho? Rūpī manomayo sabbaṅgapaccaṅgī ahīnindriyo, ayaṃ manomayo attapaṭilābho. Katamo arūpo attapaṭilābho? Arūpī saññāmayo, ayaṃ arūpo attapaṭilābho.

428. 「ポッタパーダよ、我身の獲得(自己の形態の獲得)には三種がある。粗大な我身の獲得、意成の我身の獲得、非物質的(無色)な我身の獲得である。ポッタパーダよ、では粗大な我身の獲得とは何か。物質的であり、四大より成り、段食を食するものである。これが粗大な我身の獲得である。意成の我身の獲得とは何か。形態があり、意(心)によって作られ、すべての手足や器官を具え、諸根の欠けていないものである。これが意成の我身の獲得である。非物質的な我身の獲得とは何か。物質的形態がなく、想によって成るものである。これが非物質的な我身の獲得である。

429. ‘‘Oḷārikassapi kho ahaṃ, poṭṭhapāda, attapaṭilābhassa pahānāya dhammaṃ desemi – yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathāti. Siyā kho pana te, poṭṭhapāda, evamassa – saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissati, dukkho ca kho vihāroti, na kho panetaṃ, poṭṭhapāda, evaṃ daṭṭhabbaṃ. Saṃkilesikā ceva dhammā pahīyissanti, vodāniyā ca dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissati, pāmujjaṃ ceva bhavissati pīti ca passaddhi ca sati ca sampajaññañca sukho ca vihāro.

429. ポッタパーダよ、私は粗大な我身の獲得を捨断するために法を説く。『あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し、具現して暮らすであろう』と。ポッタパーダよ、そなたにはこのように思われるかもしれない。『煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証して具現して暮らすとしても、その生活は苦しいものであろう』と。しかし、ポッタパーダよ、そのように見なしてはならない。煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証して具現して暮らすならば、歓喜があり、喜びがあり、軽安があり、正念があり、正知があり、安楽な生活があるのだ。

430. ‘‘Manomayassapi kho ahaṃ, poṭṭhapāda, attapaṭilābhassa pahānāya dhammaṃ desemi yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathāti. Siyā kho pana te, poṭṭhapāda, evamassa – ‘saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissati, dukkho ca kho vihāro’ti, na kho panetaṃ, poṭṭhapāda, evaṃ daṭṭhabbaṃ. Saṃkilesikā ceva dhammā pahīyissanti, vodāniyā ca dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissati, pāmujjaṃ ceva bhavissati pīti ca passaddhi ca sati ca sampajaññañca sukho ca vihāro.

430. ポッタパーダよ、私は意成の我身の獲得を捨断するためにも法を説く。『あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し、具現して暮らすであろう』と。ポッタパーダよ、そなたにはこのように思われるかもしれない。『煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証して具現して暮らすとしても、その生活は苦しいものであろう』と。しかし、ポッタパーダよ、そのように見なしてはならない。煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証して具現して暮らすならば、歓喜があり、喜びがあり、軽安があり、正念があり、正知があり、安楽な生活があるのだ。

431. ‘‘Arūpassapi kho ahaṃ, poṭṭhapāda, attapaṭilābhassa pahānāya dhammaṃ desemi yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathāti. Siyā kho pana te, poṭṭhapāda, evamassa – ‘saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissati, dukkho ca kho vihāro’ti, na kho panetaṃ, poṭṭhapāda, evaṃ daṭṭhabbaṃ. Saṃkilesikā ceva dhammā pahīyissanti, vodāniyā ca dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissati, pāmujjaṃ ceva bhavissati pīti ca passaddhi ca sati ca sampajaññañca sukho ca vihāro.

431. ポッタパーダよ、私は非物質的な我身の獲得を捨断するためにも法を説く。『あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し、具現して暮らすであろう』と。ポッタパーダよ、そなたにはこのように思われるかもしれない。『煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証して具現して暮らすとしても、その生活は苦しいものであろう』と。しかし、ポッタパーダよ、そのように見なしてはならない。煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証して具現して暮らすならば、歓喜があり、喜びがあり、軽安があり、正念があり、正知があり、安楽な生活があるのだ。

432. ‘‘Pare ce, poṭṭhapāda, amhe evaṃ puccheyyuṃ – ‘katamo pana so, āvuso, oḷāriko attapaṭilābho, yassa tumhe pahānāya dhammaṃ desetha, yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti, tesaṃ mayaṃ evaṃ puṭṭhā evaṃ byākareyyāma – ‘ayaṃ vā so, āvuso, oḷāriko attapaṭilābho, yassa mayaṃ pahānāya dhammaṃ desema, yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti.

432. ポッタパーダよ、もし他者が私たちにこのように問うたなら――『友よ、あなたがたがそれを捨断するために「あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し具現して暮らすであろう」と法を説くところの、その粗大な我身の獲得とはいかなるものですか』と。このように問われたなら、私たちは彼らにこう答えるだろう。『友よ、それこそがまさに、私たちがそれを捨断するために「あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し具現して暮らすであろう」と法を説くところの、この粗大な我身の獲得である』と。

433. ‘‘Pare ce, poṭṭhapāda, amhe evaṃ puccheyyuṃ – ‘katamo pana so, āvuso, manomayo attapaṭilābho, yassa tumhe pahānāya dhammaṃ desetha, yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti? Tesaṃ mayaṃ evaṃ puṭṭhā evaṃ byākareyyāma – ‘ayaṃ vā so, āvuso, manomayo attapaṭilābho yassa mayaṃ pahānāya dhammaṃ desema, yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti.

433. ポッタパーダよ、もし他者が私たちにこのように問うたなら――『友よ、あなたがたがそれを捨断するために「あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し具現して暮らすであろう」と法を説くところの、その意成の我身の獲得とはいかなるものですか』と。このように問われたなら、私たちは彼らにこう答えるだろう。『友よ、それこそがまさに、私たちがそれを捨断するために「あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し具現して暮らすであろう」と法を説くところの、この意成の我身の獲得である』と。

434. ‘‘Pare ce, poṭṭhapāda, amhe evaṃ puccheyyuṃ – ‘katamo pana so, āvuso, arūpo attapaṭilābho, yassa tumhe pahānāya dhammaṃ desetha, yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti, tesaṃ mayaṃ evaṃ puṭṭhā evaṃ byākareyyāma – ‘ayaṃ vā so, āvuso, arūpo attapaṭilābho yassa mayaṃ pahānāya dhammaṃ desema, yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti.

434. ポッタパーダよ、もし他者が私たちにこのように問うたなら――『友よ、あなたがたがそれを捨断するために「あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し具現して暮らすであろう」と法を説くところの、その非物質的な我身の獲得とはいかなるものですか』と。このように問われたなら、私たちは彼らにこう答えるだろう。『友よ、それこそがまさに、私たちがそれを捨断するために「あなたがたがその通りに実践するならば、煩悩性の諸法は捨て去られ、清浄なる諸法は増大し、智慧の完成と広大さを今世において自ら勝智をもって現証し具現して暮らすであろう」と法を説くところの、この非物質的な我身の獲得である』と。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, nanu evaṃ sante sappāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti? ‘‘Addhā kho, bhante, evaṃ sante sappāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti.

ポッタパーダよ、これをどう思うか。そうであるならば、根拠のある(明証性のある)教説となるのではないか」「尊師よ、実にそうであるならば、根拠のある教説となります」。

435. ‘‘Seyyathāpi, poṭṭhapāda, puriso nisseṇiṃ kareyya pāsādassa ārohaṇāya tasseva pāsādassa heṭṭhā. Tamenaṃ evaṃ vadeyyuṃ – ‘ambho purisa, yassa tvaṃ pāsādassa ārohaṇāya nisseṇiṃ karosi, jānāsi taṃ pāsādaṃ, puratthimāya vā disāya dakkhiṇāya vā disāya pacchimāya vā disāya uttarāya vā disāya ucco vā nīco vā majjhimo vā’ti? So evaṃ vadeyya – ‘ayaṃ vā so, āvuso, pāsādo, yassāhaṃ ārohaṇāya nisseṇiṃ karomi, tasseva pāsādassa heṭṭhā’ti.

435. 「ポッタパーダよ、例えばある男が、まさにその高殿の真下で高殿に登るための梯子を作るとしよう。人々が彼にこう尋ねる。『おい男よ、お前が高殿に登るために梯子を作っているその高殿とは、東の方角にあるのか、南の方角か、西の方角か、北の方角にあるのか、高いのか低いのか中くらいなのか知っているのか』と。彼はこう答えるだろう。『友よ、私がそれに登るために梯子を作っているその高殿とは、まさにこの真上にあるこれである』と。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, nanu evaṃ sante tassa purisassa sappāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti? ‘‘Addhā kho, bhante, evaṃ sante tassa purisassa sappāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti.

ポッタパーダよ、これをどう思うか。そうであるならば、かの男の言葉は根拠のあるものとなるのではないか」「尊師よ、実にそうであるならば、かの男の言葉は根拠のあるものとなります」。

436. ‘‘Evameva kho, poṭṭhapāda, pare ce amhe evaṃ puccheyyuṃ – ‘katamo pana so, āvuso, oḷāriko attapaṭilābho…pe… katamo pana so, āvuso, manomayo attapaṭilābho…pe… katamo pana so, āvuso, arūpo attapaṭilābho, yassa tumhe pahānāya dhammaṃ desetha, yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti, tesaṃ mayaṃ evaṃ puṭṭhā evaṃ byākareyyāma – ‘ayaṃ vā so, āvuso, arūpo attapaṭilābho, yassa mayaṃ pahānāya dhammaṃ desema, yathāpaṭipannānaṃ vo saṃkilesikā dhammā pahīyissanti, vodāniyā dhammā abhivaḍḍhissanti, paññāpāripūriṃ vepullattañca diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti.

436. 「ポッタパーダよ、まさにそのように、もし他者がわれらに向かって『友よ、あなた方がその捨断のために法を説き、それに従って実践する者たちには雑染の諸法が滅尽し、清浄の諸法が増大し、現世において自ら勝智によって覚知して具足して住するに至るという、その粗大な自己の獲得とはいずれのものであり、意によって成る自己の獲得とはいずれのものであり、無色の自己の獲得とはいずれのものであるのか』と尋ねるならば、そのように尋ねられたわれらは彼らにこのように答えるであろう。『友よ、これこそが、われらがその捨断のために法を説き、それに従って実践する者たちには雑染の諸法が滅尽し、清浄の諸法が増大し、現世において自ら勝智によって覚知して具足して住するに至るという、その自己の獲得である』と。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, poṭṭhapāda, nanu evaṃ sante sappāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti? ‘‘Addhā kho, bhante, evaṃ sante sappāṭihīrakataṃ bhāsitaṃ sampajjatī’’ti.

ポッタパーダよ、これをどう思うか。そうであるならば、その説示は理由あるもの(実効性あるもの)として成就するではないか」「世尊よ、実にそうであるならば、その説示は理由あるものとして成就いたします」

437. Evaṃ vutte citto hatthisāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘yasmiṃ, bhante, samaye oḷāriko attapaṭilābho hoti, moghassa tasmiṃ samaye manomayo attapaṭilābho hoti, mogho arūpo attapaṭilābho hoti; oḷāriko vāssa attapaṭilābho tasmiṃ samaye sacco hoti. Yasmiṃ, bhante, samaye manomayo attapaṭilābho hoti, moghassa tasmiṃ samaye oḷāriko attapaṭilābho hoti, mogho arūpo attapaṭilābho hoti; manomayo vāssa attapaṭilābho tasmiṃ samaye sacco hoti. Yasmiṃ, bhante, samaye arūpo attapaṭilābho hoti, moghassa tasmiṃ samaye oḷāriko attapaṭilābho hoti, mogho manomayo attapaṭilābho hoti; arūpo vāssa attapaṭilābho tasmiṃ samaye sacco hotī’’ti.

437. このように説かれたとき、象の調教者の子チッタは世尊にこう申し上げた。「世尊よ、粗大な自己の獲得があるとき、そのときには意によって成る自己の獲得は虚妄であり、無色の自己の獲得は虚妄であって、そのときには彼にとって粗大な自己の獲得のみが真実であります。世尊よ、意によって成る自己の獲得があるとき、そのときには粗大な自己の獲得は虚妄であり、無色の自己の獲得は虚妄であって、そのときには彼にとって意によって成る自己の獲得のみが真実であります。世尊よ、無色の自己の獲得があるとき、そのときには粗大な自己の獲得は虚妄であり、意によって成る自己の獲得は虚妄であって、そのときには彼にとって無色の自己の獲得のみが真実であります」

‘‘Yasmiṃ, citta, samaye oḷāriko attapaṭilābho hoti, neva tasmiṃ samaye manomayo attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati, na arūpo attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati; oḷāriko attapaṭilābhotveva tasmiṃ samaye saṅkhaṃ gacchati. Yasmiṃ, citta, samaye manomayo attapaṭilābho hoti, neva tasmiṃ samaye oḷāriko attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati, na arūpo attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati; manomayo attapaṭilābhotveva tasmiṃ samaye saṅkhaṃ gacchati. Yasmiṃ, citta, samaye arūpo attapaṭilābho hoti, neva tasmiṃ samaye oḷāriko attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati, na manomayo attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati; arūpo attapaṭilābhotveva tasmiṃ samaye saṅkhaṃ gacchati.

「チッタよ、粗大な自己の獲得があるときには、そのときには『意によって成る自己の獲得』とも数えられず、『無色の自己の獲得』とも数えられない。そのときにはただ『粗大な自己の獲得』とだけ数えられるのである。チッタよ、意によって成る自己の獲得があるときには、そのときには『粗大な自己の獲得』とも数えられず、『無色の自己の獲得』とも数えられない。そのときにはただ『意によって成る自己の獲得』とだけ数えられるのである。チッタよ、無色の自己の獲得があるときには、そのときには『粗大な自己の獲得』とも数えられず、『意によって成る自己の獲得』とも数えられない。そのときにはただ『無色の自己の獲得』とだけ数えられるのである。

438. ‘‘Sace taṃ, citta, evaṃ puccheyyuṃ – ‘ahosi tvaṃ atītamaddhānaṃ, na tvaṃ nāhosi; bhavissasi tvaṃ anāgatamaddhānaṃ, na tvaṃ na bhavissasi; atthi tvaṃ etarahi, na tvaṃ natthī’ti, evaṃ puṭṭho tvaṃ, citta, kinti byākareyyāsī’’ti?

438. チッタよ、もし人々があなたに『あなたは過去の時世に存在していたのであり、存在していなかったのではないか。あなたは未来の時世に存在するであろうし、存在しないのではないか。あなたは現在存在しているのであり、存在していないのではないか』と尋ねたとしたら、チッタよ、そのように尋ねられたあなたは何と答えるか」

‘‘Sace maṃ, bhante, evaṃ puccheyyuṃ – ‘ahosi tvaṃ atītamaddhānaṃ, na tvaṃ na ahosi; bhavissasi tvaṃ anāgatamaddhānaṃ, na tvaṃ na bhavissasi; atthi tvaṃ etarahi, na tvaṃ natthī’ti. Evaṃ puṭṭho ahaṃ, bhante, evaṃ byākareyyaṃ – ‘ahosāhaṃ atītamaddhānaṃ, nāhaṃ na ahosiṃ; bhavissāmahaṃ anāgatamaddhānaṃ, nāhaṃ na bhavissāmi; atthāhaṃ etarahi, nāhaṃ natthī’ti. Evaṃ puṭṭho ahaṃ, bhante, evaṃ byākareyya’’nti.

「世尊よ、もし人々が私に『あなたは過去の時世に存在していたのであり、存在していなかったのではないか。あなたは未来の時世に存在するであろうし、存在しないのではないか。あなたは現在存在しているのであり、存在していないのではないか』と尋ねたとしたら、世尊よ、そのように尋ねられた私はこのように答えます。『私は過去の時世に存在していたのであり、存在していなかったのではない。私は未来の時世に存在するであろうし、存在しないのではない。私は現在存在しているのであり、存在していないのではない』と。世尊よ、そのように尋ねられた私はこのように答えます」

‘‘Sace pana taṃ, citta, evaṃ puccheyyuṃ – ‘yo te ahosi atīto attapaṭilābho, sova te attapaṭilābho sacco, mogho anāgato, mogho paccuppanno? Yo te bhavissati anāgato attapaṭilābho, sova te attapaṭilābho sacco, mogho atīto, mogho paccuppanno? Yo te etarahi paccuppanno attapaṭilābho, sova te attapaṭilābho sacco, mogho atīto, mogho anāgato’ti. Evaṃ puṭṭho tvaṃ, citta, kinti byākareyyāsī’’ti?

「チッタよ、しかしもし人々があなたに『あなたの過去の自己の獲得であったもの、その自己の獲得のみが真実であり、未来のものは虚妄であり、現在のものは虚妄であるのか。あなたの未来の自己の獲得となるもの、その自己の獲得のみが真実であり、過去のものは虚妄であり、現在のものは虚妄であるのか。あなたの現在ある自己の獲得、その自己の獲得のみが真実であり、過去のものは虚妄であり、未来のものは虚妄であるのか』と尋ねたとしたら、チッタよ、そのように尋ねられたあなたは何と答えるか」

‘‘Sace pana maṃ, bhante, evaṃ puccheyyuṃ – ‘yo te ahosi atīto attapaṭilābho, sova te attapaṭilābho sacco, mogho anāgato, mogho paccuppanno. Yo te bhavissati anāgato attapaṭilābho, sova te attapaṭilābho sacco, mogho atīto, mogho paccuppanno. Yo te etarahi paccuppanno attapaṭilābho, sova te attapaṭilābho sacco, mogho atīto, mogho anāgato’ti. Evaṃ puṭṭho ahaṃ, bhante, evaṃ byākareyyaṃ – ‘yo me ahosi atīto attapaṭilābho, sova me attapaṭilābho tasmiṃ samaye sacco ahosi, mogho anāgato, mogho paccuppanno. Yo me bhavissati anāgato attapaṭilābho, sova me attapaṭilābho tasmiṃ samaye sacco bhavissati, mogho atīto, mogho paccuppanno. Yo me etarahi paccuppanno attapaṭilābho, sova me attapaṭilābho sacco, mogho atīto, mogho anāgato’ti. Evaṃ puṭṭho ahaṃ, bhante, evaṃ byākareyya’’nti.

「世尊よ、しかしもし人々が私に『あなたの過去の自己の獲得であったもの、その自己の獲得のみが真実であり、未来のものは虚妄であり、現在のものは虚妄であるのか。あなたの未来の自己の獲得となるもの、その自己の獲得のみが真実であり、過去のものは虚妄であり、現在のものは虚妄であるのか。あなたの現在ある自己の獲得、その自己の獲得のみが真実であり、過去のものは虚妄であり、未来のものは虚妄であるのか』と尋ねたとしたら、世尊よ、そのように尋ねられた私はこのように答えます。『私の過去の自己の獲得であったもの、その自己の獲得のみがその時には真実であり、未来のものは虚妄であり、現在のものは虚妄であった。私の未来の自己の獲得となるもの、その自己の獲得のみがその時には真実となるであろうし、過去のものは虚妄であり、現在のものは虚妄となる。私の現在ある自己の獲得、その自己の獲得のみが真実であり、過去のものは虚妄であり、未来のものは虚妄である』と。世尊よ、そのように尋ねられた私はこのように答えます」

439. ‘‘Evameva kho, citta, yasmiṃ samaye oḷāriko attapaṭilābho hoti, neva tasmiṃ samaye manomayo attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati, na arūpo attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati. Oḷāriko attapaṭilābho tveva tasmiṃ samaye saṅkhaṃ gacchati. Yasmiṃ, citta, samaye manomayo attapaṭilābho hoti…pe… yasmiṃ, citta, samaye arūpo attapaṭilābho hoti, neva tasmiṃ samaye oḷāriko attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati, na manomayo attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati; arūpo attapaṭilābho tveva tasmiṃ samaye saṅkhaṃ gacchati.

439. 「チッタよ、まさにそのように、粗大な自己の獲得があるときには、そのときには『意によって成る自己の獲得』とも数えられず、『無色の自己の獲得』とも数えられない。そのときにはただ『粗大な自己の獲得』とだけ数えられるのである。チッタよ、意によって成る自己の獲得があるときには……(中略)……チッタよ、無色の自己の獲得があるときには、そのときには『粗大な自己の獲得』とも数えられず、『意によって成る自己の獲得』とも数えられない。そのときにはただ『無色の自己の獲得』とだけ数えられるのである。

440. ‘‘Seyyathāpi, citta, gavā khīraṃ, khīramhā dadhi, dadhimhā navanītaṃ, navanītamhā sappi, sappimhā sappimaṇḍo. Yasmiṃ samaye khīraṃ hoti, neva tasmiṃ samaye dadhīti saṅkhaṃ gacchati, na navanītanti saṅkhaṃ gacchati, na sappīti saṅkhaṃ gacchati, na sappimaṇḍoti saṅkhaṃ gacchati; khīraṃ tveva tasmiṃ samaye saṅkhaṃ gacchati. Yasmiṃ samaye dadhi hoti…pe… navanītaṃ hoti… sappi hoti… sappimaṇḍo hoti, neva tasmiṃ samaye khīranti saṅkhaṃ gacchati, na dadhīti saṅkhaṃ gacchati, na navanītanti saṅkhaṃ gacchati, na sappīti saṅkhaṃ gacchati; sappimaṇḍo tveva tasmiṃ samaye saṅkhaṃ gacchati. Evameva kho, citta, yasmiṃ samaye oḷāriko attapaṭilābho hoti…pe… yasmiṃ, citta, samaye manomayo attapaṭilābho hoti…pe… yasmiṃ, citta, samaye arūpo attapaṭilābho hoti, neva tasmiṃ samaye oḷāriko attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati, na manomayo attapaṭilābhoti saṅkhaṃ gacchati; arūpo attapaṭilābho tveva tasmiṃ samaye saṅkhaṃ gacchati. Imā kho citta, lokasamaññā lokaniruttiyo lokavohārā lokapaññattiyo, yāhi tathāgato voharati aparāmasa’’nti.

440. チッタよ、たとえば牛から生乳が得られ、生乳から酪(ヨーグルト)が得られ、酪から生酥(バター)が得られ、生酥から熟酥(ギー)が得られ、熟酥から醍醐が得られるようなものである。生乳であるときには、そのときには『酪』とも数えられず、『生酥』とも数えられず、『熟酥』とも数えられず、『醍醐』とも数えられない。そのときにはただ『生乳』とだけ数えられる。酪であるときには……生酥であるときには……熟酥であるときには……醍醐であるときには、そのときには『生乳』とも数えられず、『酪』とも数えられず、『生酥』とも数えられず、『熟酥』とも数えられない。そのときにはただ『醍醐』とだけ数えられるのである。チッタよ、まさにそのように、粗大な自己の獲得があるときには……意によって成る自己の獲得があるときには……無色の自己の獲得があるときには、そのときには『粗大な自己の獲得』とも数えられず、『意によって成る自己の獲得』とも数えられない。そのときにはただ『無色の自己の獲得』とだけ数えられるのである。チッタよ、これらは世間の通称であり、世間の言語表現であり、世間の慣用句であり、世間の概念規定であって、如来はこれらに執着することなく用いるのである」

441. Evaṃ vutte, poṭṭhapādo paribbājako bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘abhikkantaṃ, bhante! Abhikkantaṃ, bhante, seyyathāpi, bhante, nikkujjitaṃ vā ukkujjeyya, paṭicchannaṃ vā vivareyya, mūḷhassa vā maggaṃ ācikkheyya, andhakāre vā telapajjotaṃ dhāreyya – ‘cakkhumanto rūpāni dakkhantī’ti. Evamevaṃ bhagavatā anekapariyāyena dhammo pakāsito. Esāhaṃ, bhante, bhagavantaṃ saraṇaṃ gacchāmi dhammañca bhikkhusaṅghañca. Upāsakaṃ maṃ bhagavā dhāretu ajjatagge pāṇupetaṃ saraṇaṃ gata’’nti.

441. このように説かれたとき、遍歴行者ポッタパーダは世尊にこう申し上げた。「素晴らしいことです、世尊よ! 素晴らしいことです、世尊よ! 世尊よ、倒れたものを起こすように、覆われたものを顕らかにするように、道に迷った者に道を示すように、暗闇のなかに『眼ある者は色を見るであろう』と灯火を掲げるように、世尊によって実にさまざまな方便をもって法が説示されました。世尊よ、私は世尊に帰依し、法と比丘僧伽に帰依いたします。世尊は私を、今日より命の続くかぎり帰依した優婆塞(在家信者)として受け止めてくださいますように」

Cittahatthisāriputtaupasampadā

象の調教者の子チッタの出家・具足戒

442. Citto pana hatthisāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘abhikkantaṃ, bhante; abhikkantaṃ, bhante! Seyyathāpi, bhante, nikkujjitaṃ vā ukkujjeyya, paṭicchannaṃ vā vivareyya, mūḷhassa vā maggaṃ ācikkheyya, andhakāre vā telapajjotaṃ dhāreyya – ‘cakkhumanto rūpāni dakkhantī’ti. Evamevaṃ bhagavatā anekapariyāyena dhammo pakāsito. Esāhaṃ, bhante, bhagavantaṃ saraṇaṃ gacchāmi dhammañca bhikkhusaṅghañca. Labheyyāhaṃ, bhante, bhagavato santike pabbajjaṃ, labheyyaṃ upasampada’’nti.

442. また、象の調教者の子チッタは世尊にこう申し上げた。「素晴らしいことです、世尊よ! 素晴らしいことです、世尊よ! 世尊よ、倒れたものを起こすように、覆われたものを顕らかにするように、道に迷った者に道を示すように、暗闇のなかに『眼ある者は色を見るであろう』と灯火を掲げるように、世尊によって実にさまざまな方便をもって法が説示されました。世尊よ、私は世尊に帰依し、法と比丘僧伽に帰依いたします。世尊よ、私は世尊の御許で出家を得たいと存じます。具足戒を受けたいと存じます」

443. Alattha kho citto hatthisāriputto bhagavato santike pabbajjaṃ, alattha upasampadaṃ. Acirūpasampanno kho panāyasmā citto hatthisāriputto eko vūpakaṭṭho appamatto ātāpī pahitatto viharanto na cirasseva – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti, tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsi. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti – abbhaññāsi. Aññataro kho panāyasmā citto hatthisāriputto arahataṃ ahosīti.

443. 象の調教者の子チッタは世尊の御許で出家を得て、具足戒を受けた。そして具足戒を受けて間もなく、尊者チッタ・ハッティサーリプッタは、独り離れて怠らず、熱心に、精進して住し、やがてほどなくして、良家の青年たちが正しく家を出て非家となって出家する目的である、あの無上の清浄行の極致を、現世において自ら勝智によって覚知し、具足して住した。「生は尽きた。清浄行は完成した。なされるべきことはなされた。もはやこの状態に至ることはない」と覚知した。そして尊者チッタ・ハッティサーリプッタは阿羅漢の一人となったのである。

Poṭṭhapādasuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ.

第九 ポッタパーダ経 完