Cookieを許可しますか?

Tipiṭakaではサービス提供と改善のためにCookieを使用します。 プライバシーポリシー

10. Subhasuttaṃ10. 須婆経(シュバ経)

Subhamāṇavavatthu

青年シュバの事緒

444. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ āyasmā ānando sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme aciraparinibbute bhagavati. Tena kho pana samayena subho māṇavo todeyyaputto sāvatthiyaṃ paṭivasati kenacideva karaṇīyena.

444. このように私は聞きました。ある時、尊者アーナンダは世尊が入滅されて間もない頃、サーヴァッティのジェータ林給孤独園に滞在していました。その頃、トーデイヤの子である青年シュバは何らかの用事のためにサーヴァッティに滞在していました。

445. Atha kho subho māṇavo todeyyaputto aññataraṃ māṇavakaṃ āmantesi – ‘‘ehi tvaṃ, māṇavaka, yena samaṇo ānando tenupasaṅkama; upasaṅkamitvā mama vacanena samaṇaṃ ānandaṃ appābādhaṃ appātaṅkaṃ lahuṭṭhānaṃ balaṃ phāsuvihāraṃ puccha – ‘subho māṇavo todeyyaputto bhavantaṃ ānandaṃ appābādhaṃ appātaṅkaṃ lahuṭṭhānaṃ balaṃ phāsuvihāraṃ pucchatī’ti. Evañca vadehi – ‘sādhu kira bhavaṃ ānando yena subhassa māṇavassa todeyyaputtassa nivesanaṃ tenupasaṅkamatu anukampaṃ upādāyā’’’ti.

445. そのとき、トーデイヤの子である青年シュバはある青年(召使い)に命じました。「さあ、青年よ、沙門アーナンダのところへ行きなさい。行って私の言葉として沙門アーナンダに病気がなく、患いがなく、身軽で、力があり、安楽に過ごされているかを尋ねなさい。『トーデイヤの子である青年シュバが、尊者アーナンダに病気がなく、患いがなく、身軽で、力があり、安楽に過ごされているかを尋ねております』と。そしてこのように言いなさい。『尊者アーナンダよ、どうか慈悲の心をもって、トーデイヤの子である青年シュバの館へお越しくださいますように』と」

446. ‘‘Evaṃ, bho’’ti kho so māṇavako subhassa māṇavassa todeyyaputtassa paṭissutvā yenāyasmā ānando tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā ānandena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho so māṇavako āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘subho māṇavo todeyyaputto bhavantaṃ ānandaṃ appābādhaṃ appātaṅkaṃ lahuṭṭhānaṃ balaṃ phāsuvihāraṃ pucchati; evañca vadeti – ‘sādhu kira bhavaṃ ānando yena subhassa māṇavassa todeyyaputtassa nivesanaṃ tenupasaṅkamatu anukampaṃ upādāyā’’’ti.

446. 「かしこまりました、尊者よ」とその青年はトーデイヤの子である青年シュバに答え、尊者アーナンダのところへ向かいました。進み出て、尊者アーナンダと挨拶を交わし、歓談と友愛の言葉を交わしてから一方の座に座りました。一方の座に座ったその青年は尊者アーナンダにこう申し上げました。「トーデイヤの子である青年シュバが、尊者アーナンダに病気がなく、患いがなく、身軽で、力があり、安楽に過ごされているかを尋ねております。そしてこのように申しております。『尊者アーナンダよ、どうか慈悲の心をもって、トーデイヤの子である青年シュバの館へお越しくださいますように』と」

447. Evaṃ vutte, āyasmā ānando taṃ māṇavakaṃ etadavoca – ‘‘akālo kho, māṇavaka. Atthi me ajja bhesajjamattā pītā. Appevanāma svepi upasaṅkameyyāma kālañca samayañca upādāyā’’ti.

447. このように言われたとき、尊者アーナンダはその青年にこう言いました。「青年よ、今はその時ではない。私は今日、薬を服用したところである。時宜を見て、明日にも訪れることができるであろう」

‘‘Evaṃ, bho’’ti kho so māṇavako āyasmato ānandassa paṭissutvā uṭṭhāyāsanā yena subho māṇavo todeyyaputto tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā subhaṃ māṇavaṃ todeyyaputtaṃ etadavoca, ‘‘avocumhā kho mayaṃ bhoto vacanena taṃ bhavantaṃ ānandaṃ – ‘subho māṇavo todeyyaputto bhavantaṃ ānandaṃ appābādhaṃ appātaṅkaṃ lahuṭṭhānaṃ balaṃ phāsuvihāraṃ pucchati, evañca vadeti – ‘‘sādhu kira bhavaṃ ānando yena subhassa māṇavassa todeyyaputtassa nivesanaṃ tenupasaṅkamatu anukampaṃ upādāyā’’’ti. Evaṃ vutte, bho, samaṇo ānando maṃ etadavoca – ‘akālo kho, māṇavaka. Atthi me ajja bhesajjamattā pītā. Appevanāma svepi upasaṅkameyyāma kālañca samayañca upādāyā’ti. Ettāvatāpi kho, bho, katameva etaṃ, yato kho so bhavaṃ ānando okāsamakāsi svātanāyapi upasaṅkamanāyā’’ti.

「かしこまりました、尊者よ」とその青年は尊者アーナンダに答え、座から立ち上がってトーデイヤの子である青年シュバのところへ向かいました。進み出て、トーデイヤの子である青年シュバにこう言いました。「私たちは尊者の言葉として、あの尊者アーナンダに『トーデイヤの子である青年シュバが、尊者アーナンダに病気がなく、患いがなく、身軽で、力があり、安楽に過ごされているかを尋ねております。そして“尊者アーナンダよ、どうか慈悲の心をもって、トーデイヤの子である青年シュバの館へお越しくださいますように”と申しております』と伝えました。そう申しますと、尊者よ、沙門アーナンダは私にこう言われました。『青年よ、今はその時ではない。私は今日、薬を服用したところである。時宜を見て、明日にも訪れることができるであろう』と。尊者よ、尊者アーナンダが明日にも訪れる機会を作ってくださったことで、この用事は十分に果たされたと言えます」

448. Atha kho āyasmā ānando tassā rattiyā accayena pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya cetakena bhikkhunā pacchāsamaṇena yena subhassa māṇavassa todeyyaputtassa nivesanaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi.

448. そして尊者アーナンダはその夜が明けた朝、衣をまとい鉢と大衣を持って、チェータカ比丘を従僧として伴い、トーデイヤの子である青年シュバの館へと向かいました。進み出て、用意された座に座りました。

Atha kho subho māṇavo todeyyaputto yenāyasmā ānando tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā ānandena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho subho māṇavo todeyyaputto āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘bhavañhi ānando tassa bhoto gotamassa dīgharattaṃ upaṭṭhāko santikāvacaro samīpacārī. Bhavametaṃ ānando jāneyya, yesaṃ so bhavaṃ gotamo dhammānaṃ vaṇṇavādī ahosi, yattha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesi. Katamesānaṃ kho, bho ānanda, dhammānaṃ so bhavaṃ gotamo vaṇṇavādī ahosi; kattha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesī’’ti?

そのとき、トーデイヤの子である青年シュバは尊者アーナンダのところへ進み出ました。進み出て、尊者アーナンダと挨拶を交わし、歓談と友愛の言葉を交わしてから一方の座に座りました。一方の座に座ったトーデイヤの子である青年シュバは、尊者アーナンダにこう申し上げました。「実に尊者アーナンダは、かの尊者ゴータマの長年にわたる給仕者であり、身近に近侍し、常に寄り添う方でありました。尊者アーナンダなら、かの尊者ゴータマがいかなる諸法を称賛し、どこへこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめたかをご存知のはずです。尊者アーナンダよ、かの尊者ゴータマはいかなる諸法を称賛し、どこへこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめたのでしょうか」

449. ‘‘Tiṇṇaṃ kho, māṇava, khandhānaṃ so bhagavā vaṇṇavādī ahosi; ettha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesi. Katamesaṃ tiṇṇaṃ? Ariyassa sīlakkhandhassa, ariyassa samādhikkhandhassa, ariyassa paññākkhandhassa. Imesaṃ kho, māṇava, tiṇṇaṃ khandhānaṃ so bhagavā vaṇṇavādī ahosi; ettha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesī’’ti.

449. 「青年よ、世尊は三つの蘊(集まり)を称賛され、ここにこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめられた。いかなる三つであるか。聖なる戒蘊(戒の集まり)、聖なる定蘊(集中の集まり)、聖なる慧蘊(智慧の集まり)である。青年よ、世尊はこれら三つの蘊を称賛され、ここにこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめられたのである」

Sīlakkhandho

戒蘊

450. ‘‘Katamo pana so, bho ānanda, ariyo sīlakkhandho, yassa so bhavaṃ gotamo vaṇṇavādī ahosi, yattha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesī’’ti?

450. 「尊者アーナンダよ、では、かの尊者ゴータマが称賛し、そこにこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめた聖なる戒蘊とは、どのようなものなのでしょうか」

‘‘Idha, māṇava, tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā. So imaṃ lokaṃ sadevakaṃ samārakaṃ sabrahmakaṃ sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajaṃ sadevamanussaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedeti. So dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇaṃ sātthaṃ sabyañjanaṃ kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ pakāseti. Taṃ dhammaṃ suṇāti gahapati vā gahapatiputto vā aññatarasmiṃ vā kule paccājāto. So taṃ dhammaṃ sutvā tathāgate saddhaṃ paṭilabhati. So tena saddhāpaṭilābhena samannāgato iti paṭisañcikkhati – ‘sambādho gharāvāso rajopatho, abbhokāso pabbajjā, nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’nti. So aparena samayena appaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya mahantaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya appaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya mahantaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajati. So evaṃ pabbajito samāno pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharati, ācāragocarasampanno, anumattesu vajjesu bhayadassāvī, samādāya sikkhati sikkhāpadesu, kāyakammavacīkammena samannāgato kusalena, parisuddhājīvo, sīlasampanno, indriyesu guttadvāro, satisampajaññena samannāgato, santuṭṭho.

「青年よ、世に如来が出現する。応供(阿羅漢)、正等覚者、明行足、善逝、世間解、無上士・調御丈夫、天人師、仏、世尊である。如来は神々、魔羅、梵天を含む世界、沙門・バラモン、王臣や民衆を含むこの世を、自ら勝智によって覚知し、証知して宣言する。如来は初めも良く、中ほども良く、終わりも良く、義と文を備えた法を説き、完全に円満で純粋無垢な清浄行を顕らかにする。その法を長者や長者の子、あるいは他家に出生した者が聞く。彼はその法を聞いて、如来への信仰を獲得する。彼はその信仰の獲得を具足して、このように思惟する。『在家生活は窮屈で塵芥の道であるが、出家は開かれた大空のようである。家に住む者が、極めて円満で純粋無垢な、磨かれた貝殻のような清浄行を実践することは容易ではない。私は髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て非家となって出家しよう』と。彼はのちに、少なき財の集まりを捨て、あるいは多き財の集まりを捨て、少なき親族の集まりを捨て、あるいは多き親族の集まりを捨て、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て非家となって出家する。彼はそのように出家して、別解脱律儀によって護られて住し、正しい行儀と行動の領域を備え、微細な過罪にも恐れを見、学処を受持して修行し、善なる身業と口業を具足し、清浄な生活を営み、戒を具足し、諸根の門を守り、正念と正知を具足し、足ることを知る者となる。

451. ‘‘Kathañca, māṇava, bhikkhu sīlasampanno hoti? Idha, māṇava, bhikkhu pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti, nihitadaṇḍo nihitasattho lajjī dayāpanno, sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati. Yampi, māṇava, bhikkhu pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti, nihitadaṇḍo nihitasattho lajjī dayāpanno, sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati; idampissa hoti sīlasmiṃ. (Yathā 194 yāva 210 anucchedesu evaṃ vitthāretabbaṃ).

451. 青年よ、比丘はどのようにして戒を具足するのか。青年よ、ここに比丘は生きものを殺すことを捨て、生きものを殺すことを離れ、棒を捨て、刀を捨て、恥じる心を持ち、慈悲深く、すべての生きとし生けるものの利益を憐れんで住する。青年よ、比丘が生きものを殺すことを捨て、生きものを殺すことを離れ、棒を捨て、刀を捨て、恥じる心を持ち、慈悲深く、すべての生きとし生けるものの利益を憐れんで住すること、これもまた彼の戒律におけるあり方である。(このように第194節から第210節までの記述と同様に詳細に説かれるべきである)。

‘‘Yathā vā paneke bhonto samaṇabrāhmaṇā saddhādeyyāni bhojanāni bhuñjitvā te evarūpāya tiracchānavijjāya micchājīvena jīvitaṃ kappenti, seyyathidaṃ – santikammaṃ paṇidhikammaṃ bhūtakammaṃ bhūrikammaṃ vassakammaṃ vossakammaṃ vatthukammaṃ vatthuparikammaṃ ācamanaṃ nhāpanaṃ juhanaṃ vamanaṃ virecanaṃ uddhaṃvirecanaṃ adhovirecanaṃ sīsavirecanaṃ kaṇṇatelaṃ nettatappanaṃ natthukammaṃ añjanaṃ paccañjanaṃ sālākiyaṃ sallakattiyaṃ dārakatikicchā mūlabhesajjānaṃ anuppadānaṃ osadhīnaṃ paṭimokkho iti vā iti evarūpāya tiracchānavijjāya micchājīvā paṭivirato hoti. Yampi, māṇava, bhikkhu yathā vā paneke bhonto samaṇabrāhmaṇā saddhādeyyāni bhojanāni bhuñjitvā te evarūpāya tiracchānavijjāya micchājīvena jīvitaṃ kappenti, seyyathidaṃ, santikammaṃ paṇidhikammaṃ…pe… osadhīnaṃ paṭimokkho iti vā iti evarūpāya tiracchānavijjāya micchājīvā paṭivirato hoti. Idampissa hoti sīlasmiṃ.

あるいは、世の一部の沙門・バラモンたちが信仰による布施物を食べながら、このような畜生道のような呪術的邪命によって生計を立てるように、すなわち、鎮宅・息災の儀礼、祈願の儀礼、悪霊払いの儀礼、地鎮の儀礼、降雨の儀礼、止雨の儀礼、宅地の吉凶判断、宅地の清めの儀礼、口の清め、入浴の儀礼、供物の焼却、催吐法、下剤療法、上部瀉下法、下部瀉下法、頭部瀉下法、耳の油薬、眼の洗眼・点眼、点鼻療法、塗眼薬、点眼薬、細針手術、外科手術、小児治療、根薬の投与、薬草の投与などを行うのに対し、比丘はこのような畜生道のような呪術的邪命から離れている。青年よ、比丘が……(中略)……このような畜生道のような呪術的邪命から離れていること、これもまた彼の戒律におけるあり方である。

452. ‘‘Sa kho so , māṇava, bhikkhu evaṃ sīlasampanno na kutoci bhayaṃ samanupassati, yadidaṃ sīlasaṃvarato. Seyyathāpi, māṇava, rājā khattiyo muddhāvasitto nihatapaccāmitto na kutoci bhayaṃ samanupassati, yadidaṃ paccatthikato. Evameva kho, māṇava, bhikkhu evaṃ sīlasampanno na kutoci bhayaṃ samanupassati, yadidaṃ sīlasaṃvarato. So iminā ariyena sīlakkhandhena samannāgato ajjhattaṃ anavajjasukhaṃ paṭisaṃvedeti. Evaṃ kho, māṇava, bhikkhu sīlasampanno hoti.

452. 青年よ、このように戒を具足した比丘は、戒律による防護に関しては、いかなる処からも恐怖を見ることがない。青年よ、あたかも灌頂を受けた刹帝利の王が、敵を滅ぼして敵からの恐怖をどこからも見ないようなものである。青年よ、まさにそのように、比丘は戒を具足して戒律による防護に関しては、いかなる処からも恐怖を見ることがない。彼はこの聖なる戒蘊を具足して、内面に過ちのない楽を感受する。青年よ、このようにして比丘は戒を具足するのである。

453. ‘‘Ayaṃ kho so, māṇava, ariyo sīlakkhandho yassa so bhagavā vaṇṇavādī ahosi, yattha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesi. Atthi cevettha uttarikaraṇīya’’nti.

453. 青年よ、これこそが、かの世尊が称賛され、ここにこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめられた聖なる戒蘊である。そしてさらに、ここになすべきことがあるのである」

‘‘Acchariyaṃ, bho ānanda, abbhutaṃ, bho ānanda! So cāyaṃ, bho ānanda, ariyo sīlakkhandho paripuṇṇo, no aparipuṇṇo. Evaṃ paripuṇṇaṃ cāhaṃ, bho, ānanda, ariyaṃ sīlakkhandhaṃ ito bahiddhā aññesu samaṇabrāhmaṇesu na samanupassāmi. Evaṃ paripuṇṇañca, bho ānanda, ariyaṃ sīlakkhandhaṃ ito bahiddhā aññe samaṇabrāhmaṇā attani samanupasseyyuṃ, te tāvatakeneva attamanā assu – ‘alamettāvatā, katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttarikaraṇīya’nti. Atha ca pana bhavaṃ ānando evamāha – ‘atthi cevettha uttarikaraṇīya’’’nti .

「驚くべきことです、尊者アーナンダよ! 希有なことです、尊者アーナンダよ! この聖なる戒蘊は円満であり、不円満ではありません。尊者アーナンダよ、これほど円満な聖なる戒蘊を、仏教以外の他の沙門・バラモンたちの間には私は見出すことができません。尊者アーナンダよ、もし仏教以外の他の沙門・バラモンたちが自らのうちにこれほど円満な聖なる戒蘊を見たならば、彼らはそれだけで満足して『これで十分だ、これで成し遂げた、われらの沙門の目的は達成された、これ以上なすべきことは何もない』と思うことでしょう。それにもかかわらず、尊者アーナンダは『そしてさらに、ここになすべきことがある』とおっしゃいました」

Samādhikkhandho

定蘊

454. ‘‘Katamo pana so, bho ānanda, ariyo samādhikkhandho, yassa so bhavaṃ gotamo vaṇṇavādī ahosi, yattha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesī’’ti?

454. 「尊者アーナンダよ、では、かの尊者ゴータマが称賛し、そこにこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめた聖なる定蘊とは、どのようなものなのでしょうか」

‘‘Kathañca, māṇava, bhikkhu indriyesu guttadvāro hoti? Idha, māṇava, bhikkhu cakkhunā rūpaṃ disvā na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī; yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ āpajjati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā… jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī; yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati manindriyaṃ, manindriye saṃvaraṃ āpajjati. So iminā ariyena indriyasaṃvarena samannāgato ajjhattaṃ abyāsekasukhaṃ paṭisaṃvedeti. Evaṃ kho, māṇava, bhikkhu indriyesu guttadvāro hoti.

「青年よ、比丘はどのようにして諸根の門を守るのか。青年よ、ここに比丘は眼で色を見て、その全体的特徴を捉えず、その個別的特徴を捉えない。眼根を防護せずに住するならば、貪欲や憂いという悪しき不善の諸法が心に流れ込むであろうから、その防護のために修行し、眼根を護り、眼根の防護を達成する。耳で声を聞いて……(中略)……鼻で香りを嗅いで……舌で味を味わって……身で感触に触れて……意で法を認識して、その全体的特徴を捉えず、その個別的特徴を捉えない。意根を防護せずに住するならば、貪欲や憂いという悪しき不善の諸法が心に流れ込むであろうから、その防護のために修行し、意根を護り、意根の防護を達成する。彼はこの聖なる根の防護を具足して、内面に汚れなき安楽を感受する。青年よ、このようにして比丘は諸根の門を守るのである。

455. ‘‘Kathañca, māṇava, bhikkhu satisampajaññena samannāgato hoti? Idha, māṇava, bhikkhu abhikkante paṭikkante sampajānakārī hoti, ālokite vilokite sampajānakārī hoti, samiñjite pasārite sampajānakārī hoti, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī hoti, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī hoti, uccārapassāvakamme sampajānakārī hoti, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī hoti. Evaṃ kho, māṇava, bhikkhu satisampajaññena samannāgato hoti.

455. 青年よ、比丘はどのようにして正念と正知を具足するのか。青年よ、ここに比丘は進むときにも退くときにも正知して行動し、見るときにも見回すときにも正知して行動し、屈めるときにも伸ばすときにも正知して行動し、大衣や鉢や衣を身につけるときにも正知して行動し、食べ、飲み、噛み、味わうときにも正知して行動し、大小便を排泄するときにも正知して行動し、歩むときも、立つときも、坐るときも、眠るときも、目覚めているときも、語るときも、沈黙しているときにも正知して行動する。青年よ、このようにして比丘は正念と正知を具足するのである。

456. ‘‘Kathañca, māṇava, bhikkhu santuṭṭho hoti? Idha, māṇava, bhikkhu santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarena kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamati, samādāyeva pakkamati. Seyyathāpi, māṇava, pakkhī sakuṇo yena yeneva ḍeti, sapattabhārova ḍeti; evameva kho, māṇava, bhikkhu santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarena kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamati, samādāyeva pakkamati. Evaṃ kho, māṇava, bhikkhu santuṭṭho hoti.

456. 青年よ、比丘はどのようにして足ることを知るのか。青年よ、ここに比丘は身体を覆うだけの衣と、腹を満たすだけの托鉢食によって満足している。彼はどこへ行くにも、それらだけを携えて出立する。青年よ、あたかも翼ある鳥がどこへ飛ぶにも、自らの翼の重さだけを背負って飛ぶようなものである。青年よ、まさにそのように比丘は身体を覆うだけの衣と、腹を満たすだけの托鉢食によって満足している。彼はどこへ行くにも、それらだけを携えて出立する。青年よ、このようにして比丘は足ることを知るのである。

457. ‘‘So iminā ca ariyena sīlakkhandhena samannāgato, iminā ca ariyena indriyasaṃvarena samannāgato, iminā ca ariyena satisampajaññena samannāgato, imāya ca ariyāya santuṭṭhiyā samannāgato vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. So pacchābhattaṃ piṇḍapātappaṭikkanto nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā, ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya, parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā.

457. 彼はこの聖なる戒蘊を具足し、この聖なる根の防護を具足し、この聖なる正念・正知を具足し、この聖なる知足を具足して、静寂な住居である森林、樹下、山、渓谷、岩窟、墓地、密林、開けた地、藁束を求める。彼は食後、托鉢から戻ると、足を組んで身体をまっすぐに保ち、面前に気づきを確立して坐る。

458. ‘‘So abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā viharati abhijjhāya cittaṃ parisodheti. Byāpādapadosaṃ pahāya abyāpannacitto viharati sabbapāṇabhūtahitānukampī byāpādapadosā cittaṃ parisodheti. Thinamiddhaṃ pahāya vigatathinamiddho viharati ālokasaññī sato sampajāno, thinamiddhā cittaṃ parisodheti. Uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato viharati ajjhattaṃ vūpasantacitto uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodheti. Vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho viharati akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodheti.

458. 彼は世間に対する貪欲を捨てて、貪欲を離れた心で住し、貪欲から心を清める。瞋恚・悪意を捨てて、瞋恚なき心で住し、すべての生きとし生けるものの利益を憐れんで、瞋恚・悪意から心を清める。惛沈・睡眠(心の沈滞と眠気)を捨てて、惛沈・睡眠を離れて住し、光明の想いを抱き、正念・正知をもって、惛沈・睡眠から心を清める。掉挙・悪作(心の浮動と後悔)を捨てて、浮動することなく住し、内面に静まり返った心で、掉挙・悪作から心を清める。疑惑を捨てて、疑惑を乗り越えて住し、善法において迷うことなく、疑惑から心を清める。

459. ‘‘Seyyathāpi, māṇava, puriso iṇaṃ ādāya kammante payojeyya. Tassa te kammantā samijjheyyuṃ. So yāni ca porāṇāni iṇamūlāni tāni ca byantiṃ kareyya, siyā cassa uttariṃ avasiṭṭhaṃ dārabharaṇāya. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe iṇaṃ ādāya kammante payojesiṃ. Tassa me te kammantā samijjhiṃsu. Sohaṃ yāni ca porāṇāni iṇamūlāni tāni ca byantiṃ akāsiṃ, atthi ca me uttariṃ avasiṭṭhaṃ dārabharaṇāyā’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

459. 青年よ、あたかも人が借金をして事業を起こしたようなものである。彼の事業は成功し、彼は昔の元金を返済し、さらに妻子を養うための余剰が残る。彼はこのように思う。『私は以前、借金をして事業を起こしたが、その事業が成功した。私は昔の借金を返済し、さらに妻子を養うための余剰もある』と。彼はそれによって歓喜を得、喜悦に達するであろう。

460. ‘‘Seyyathāpi, māṇava, puriso ābādhiko assa dukkhito bāḷhagilāno; bhattañcassa nacchādeyya, na cassa kāye balamattā. So aparena samayena tamhā ābādhā mucceyya, bhattañcassa chādeyya, siyā cassa kāye balamattā. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe ābādhiko ahosiṃ dukkhito bāḷhagilāno, bhattañca me nacchādesi, na ca me āsi kāye balamattā. Somhi etarahi tamhā ābādhā mutto bhattañca me chādeti, atthi ca me kāye balamattā’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

460. 青年よ、あたかも人が病にかかり、苦しみ、重病となって、食事も受けつけず、身体に力がなくなったようなものである。彼はのちにその病から回復し、食事も受けつけるようになり、身体に力が戻る。彼はこのように思う。『私は以前、病にかかり、苦しみ、重病となって食事も受けつけず、身体に力もなかった。今や私はその病から解放され、食事も受けつけ、身体に力もある』と。彼はそれによって歓喜を得、喜悦に達するであろう。

461. ‘‘Seyyathāpi, māṇava, puriso bandhanāgāre baddho assa. So aparena samayena tamhā bandhanāgārā mucceyya sotthinā abbhayena, na cassa kiñci bhogānaṃ vayo. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe bandhanāgāre baddho ahosiṃ. Somhi etarahi tamhā bandhanāgārā mutto sotthinā abbhayena, natthi ca me kiñci bhogānaṃ vayo’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

461. 青年よ、あたかも人が牢獄に繋がれていたようなものである。彼はのちにその牢獄から無事に、恐れなく解放され、財産の損失もなかった。彼はこのように思う。『私は以前、牢獄に繋がれていた。今や私はその牢獄から無事に、恐れなく解放され、財産の損失もない』と。彼はそれによって歓喜を得、喜悦に達するであろう。

462. ‘‘Seyyathāpi, māṇava, puriso dāso assa anattādhīno parādhīno na yenakāmaṃgamo. So aparena samayena tamhā dāsabyā mucceyya, attādhīno aparādhīno bhujisso yenakāmaṃgamo. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe dāso ahosiṃ anattādhīno parādhīno na yenakāmaṃgamo. Somhi etarahi tamhā dāsabyā mutto attādhīno aparādhīno bhujisso yenakāmaṃgamo’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

462. 青年よ、あたかも人が奴隷であり、自立しておらず、他人に支配され、望むところへ行くことができなかったようなものである。彼はのちにその奴隷身分から解放され、自立し、他人に支配されず、自由人となり、望むところへ行くことができるようになる。彼はこのように思う。『私は以前、奴隷であり、自立しておらず、他人に支配され、望むところへ行くことができなかった。今や私はその奴隷身分から解放され、自立し、他人に支配されず、自由人となり、望むところへ行くことができる』と。彼はそれによって歓喜を得、喜悦に達するであろう。

463. ‘‘Seyyathāpi, māṇava, puriso sadhano sabhogo kantāraddhānamaggaṃ paṭipajjeyya dubbhikkhaṃ sappaṭibhayaṃ. So aparena samayena taṃ kantāraṃ nitthareyya, sotthinā gāmantaṃ anupāpuṇeyya khemaṃ appaṭibhayaṃ. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe sadhano sabhogo kantāraddhānamaggaṃ paṭipajjiṃ dubbhikkhaṃ sappaṭibhayaṃ. Somhi etarahi kantāraṃ nitthiṇṇo, sotthinā gāmantaṃ anuppatto khemaṃ appaṭibhaya’nti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

463. 青年よ、あたかも富と財産を持つ人が、飢饉があり危険に満ちた荒野の道を進んでいたようなものである。彼はのちにその荒野を通り抜け、無事に安穏で危険のない村の境に到着する。彼はこのように思う。『私は以前、富と財産を持って、飢饉があり危険に満ちた荒野の道を進んでいた。今や私はその荒野を渡り終え、無事に安穏で危険のない村の境に到着した』と。彼はそれによって歓喜を得、喜悦に達するであろう。

464. ‘‘Evameva kho, māṇava, bhikkhu yathā iṇaṃ yathā rogaṃ yathā bandhanāgāraṃ yathā dāsabyaṃ yathā kantāraddhānamaggaṃ, evaṃ ime pañca nīvaraṇe appahīne attani samanupassati.

464. 青年よ、まさにそのように、比丘は自らのうちにこれら五つの蓋(心の障害)が捨て去られていないとき、それを借金のように、病のように、牢獄のように、奴隷身分のように、荒野の道のように観察する。

465. ‘‘Seyyathāpi, māṇava, yathā āṇaṇyaṃ yathā ārogyaṃ yathā bandhanāmokkhaṃ yathā bhujissaṃ yathā khemantabhūmiṃ. Evameva bhikkhu ime pañca nīvaraṇe pahīne attani samanupassati.

465. 青年よ、あたかも借金がないことのように、無病であることのように、牢獄からの解放のように、自由人であることのように、安穏の地のように、そのように比丘は自らのうちにこれら五つの蓋が捨て去られたとき、それを観察する。

466. ‘‘Tassime pañca nīvaraṇe pahīne attani samanupassato pāmojjaṃ jāyati, pamuditassa pīti jāyati, pītimanassa kāyo passambhati, passaddhakāyo sukhaṃ vedeti, sukhino cittaṃ samādhiyati.

466. 自らのうちにこれら五つの蓋が捨て去られたことを観察する彼に歓喜が生じ、歓喜せる者に喜悦が生じ、意に喜悦ある者の身体は軽安になり、身体が軽安となった者は楽を感じ、楽ある者の心は定まる(集中する)。

467. ‘‘So vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti.

467. 彼は諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れて、尋(思考)があり、伺(考察)があり、遠離から生じた喜と楽のある初禅を具足して住する。彼はこの身体を遠離から生じた喜と楽によって潤し、満たし、充満させ、行き渡らせる。彼の全身のどこであれ、遠離から生じた喜と楽に満たされない部分はない。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, dakkho nhāpako vā nhāpakantevāsī vā kaṃsathāle nhānīyacuṇṇāni ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ sandeyya. Sāyaṃ nhānīyapiṇḍi snehānugatā snehaparetā santarabāhirā phuṭā snehena, na ca paggharaṇī. Evameva kho, māṇava, bhikkhu imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Yampi, māṇava, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Idampissa hoti samādhismiṃ.

青年よ、あたかも熟練した入浴係やその弟子が、銅の器に入浴用の粉を振り入れ、水を何度も注ぎながらこね合わせるようなものである。その浴粉の塊は水分を行き渡らせ、水分を吸い込み、内外ともに水分に満たされながらも滴り落ちることがない。青年よ、まさにそのように、比丘はこの身体を遠離から生じた喜と楽によって潤し、満たし、充満させ、行き渡らせる。彼の全身のどこであれ、遠離から生じた喜と楽に満たされない部分はない。青年よ、比丘が欲望から離れ、不善の諸法から離れて……初禅を具足して住し、この身体を……行き渡らせること、これもまた彼の禅定におけるあり方である。

468. ‘‘Puna caparaṃ, māṇava, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ samādhijena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa samādhijena pītisukhena apphuṭaṃ hoti.

468. 青年よ、さらに比丘は、尋と伺の静止により、内面の静澄を得て、心が統一され、尋もなく伺もなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を具足して住する。彼はこの身体を三昧から生じた喜と楽によって潤し、満たし、充満させ、行き渡らせる。彼の全身のどこであれ、三昧から生じた喜と楽に満たされない部分はない。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, udakarahado gambhīro ubbhidodako. Tassa nevassa puratthimāya disāya udakassa āyamukhaṃ, na dakkhiṇāya disāya udakassa āyamukhaṃ, na pacchimāya disāya udakassa āyamukhaṃ, na uttarāya disāya udakassa āyamukhaṃ, devo ca na kālena kālaṃ sammā dhāraṃ anupaveccheyya. Atha kho tamhāva udakarahadā sītā vāridhārā ubbhijjitvā tameva udakarahadaṃ sītena vārinā abhisandeyya parisandeyya paripūreyya paripphareyya, nāssa kiñci sabbāvato udakarahadassa sītena vārinā apphuṭaṃ assa. Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe… yampi, māṇava, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā… pe… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, so imameva kāyaṃ samādhijena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa samādhijena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Idampissa hoti samādhismiṃ.

青年よ、あたかも底から水が湧き出る深い池があるようなものである。そこには東方からの水の流入口もなく、南方からの水の流入口もなく、西方からの水の流入口もなく、北方からの水の流入口もなく、雨雲が時に応じて十分に雨を降らせることもない。それでも、その池から冷たい水の流れが湧き出て、その池そのものを冷たい水で潤し、満たし、充満させ、行き渡らせ、その池のどこであれ冷たい水に満たされない部分はないようなものである。青年よ、まさにそのように、比丘は……第二禅を具足して住し、この身体を三昧から生じた喜と楽によって……行き渡らせること、これもまた彼の禅定におけるあり方である。

469. ‘‘Puna caparaṃ, māṇava, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘‘upekkhako satimā sukhavihārī’’ti, tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ nippītikena sukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa nippītikena sukhena apphuṭaṃ hoti.

469. 青年よ、さらに比丘は、喜への執着を離れることにより、捨(平静)にして正念・正知をもって住し、身体をもって楽を感受する。聖者たちが『捨にして正念あり、楽に住する』と称賛する第三禅を具足して住する。彼はこの身体を喜を離れた楽によって潤し、満たし、充満させ、行き渡らせる。彼の全身のどこであれ、喜を離れた楽に満たされない部分はない。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, uppaliniyaṃ vā paduminiyaṃ vā puṇḍarīkiniyaṃ vā appekaccāni uppalāni vā padumāni vā puṇḍarīkāni vā udake jātāni udake saṃvaḍḍhāni udakānuggatāni antonimuggaposīni, tāni yāva caggā yāva ca mūlā sītena vārinā abhisannāni parisannāni paripūrāni paripphuṭāni, nāssa kiñci sabbāvataṃ uppalānaṃ vā padumānaṃ vā puṇḍarīkānaṃ vā sītena vārinā apphuṭaṃ assa. Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe… yampi, māṇava, bhikkhu pītiyā ca virāgā…pe… tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ nippītikena sukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa nippītikena sukhena apphuṭaṃ hoti. Idampissa hoti samādhismiṃ.

青年よ、あたかも青蓮華や紅蓮華や白蓮華の池において、水中に生じ、水中に育ち、水面に出ることなく水中に沈んで成長する青蓮華や紅蓮華や白蓮華があり、それらが先端から根元に至るまで冷たい水で潤され、満たされ、充満され、行き渡らされ、それら蓮華のどこであれ冷たい水に満たされない部分がないようなものである。青年よ、まさにそのように、比丘は……第三禅を具足して住し、この身体を喜を離れた楽によって……行き渡らせること、これもまた彼の禅定におけるあり方である。

470. ‘‘Puna caparaṃ, māṇava, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātena pharitvā nisinno hoti; nāssa kiñci sabbāvato kāyassa parisuddhena cetasā pariyodātena apphuṭaṃ hoti.

470. 青年よ、さらに比丘は、楽の捨断により、苦の捨断により、あらかじめ喜悦と憂いを滅したことにより、苦もなく楽もなく、捨による正念の清浄がある第四禅を具足して住する。彼はこの身体を清浄で純白な心で満たして坐る。彼の全身のどこであれ、清浄で純白な心に満たされない部分はない。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, puriso odātena vatthena sasīsaṃ pārupitvā nisinno assa, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa odātena vatthena apphuṭaṃ assa. Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe… yampi, māṇava, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātena pharitvā nisinno hoti; nāssa kiñci sabbāvato kāyassa parisuddhena cetasā pariyodātena apphuṭaṃ hoti. Idampissa hoti samādhismiṃ.

青年よ、あたかも人が白い布を頭からかぶって坐っているようなものである。彼の全身のどこであれ、白い布に覆われない部分はない。青年よ、まさにそのように、比丘は……第四禅を具足して住し、この身体を清浄で純白な心で満たして坐り、全身のどこであれ清浄で純白な心に満たされない部分はない。青年よ、比丘が……第四禅を具足して住すること、これもまた彼の禅定におけるあり方である。

471. ‘‘Ayaṃ kho so, māṇava, ariyo samādhikkhandho yassa so bhagavā vaṇṇavādī ahosi, yattha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesi. Atthi cevettha uttarikaraṇīya’’nti.

471. 青年よ、これこそが、かの世尊が称賛され、ここにこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめられた聖なる定蘊である。そしてさらに、ここになすべきことがあるのである」

‘‘Acchariyaṃ, bho ānanda, abbhutaṃ, bho ānanda! So cāyaṃ, bho ānanda, ariyo samādhikkhandho paripuṇṇo, no aparipuṇṇo. Evaṃ paripuṇṇaṃ cāhaṃ, bho ānanda, ariyaṃ samādhikkhandhaṃ ito bahiddhā aññesu samaṇabrāhmaṇesu na samanupassāmi. Evaṃ paripuṇṇañca, bho ānanda, ariyaṃ samādhikkhandhaṃ ito bahiddhā aññe samaṇabrāhmaṇā attani samanupasseyyuṃ, te tāvatakeneva attamanā assu – ‘alamettāvatā, katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttarikaraṇīya’nti. Atha ca pana bhavaṃ ānando evamāha – ‘atthi cevettha uttarikaraṇīya’’’nti.

「驚くべきことです、尊者アーナンダよ! 希有なことです、尊者アーナンダよ! この聖なる定蘊は円満であり、不円満ではありません。尊者アーナンダよ、これほど円満な聖なる定蘊を、仏教以外の他の沙門・バラモンたちの間には私は見出すことができません。尊者アーナンダよ、もし仏教以外の他の沙門・バラモンたちが自らのうちにこれほど円満な聖なる定蘊を見たならば、彼らはそれだけで満足して『これで十分だ、これで成し遂げた、われらの沙門の目的は達成された、これ以上なすべきことは何もない』と思うことでしょう。それにもかかわらず、尊者アーナンダは『そしてさらに、ここになすべきことがある』とおっしゃいました」

Paññākkhandho

慧蘊

472. ‘‘Katamo pana so, bho ānanda, ariyo paññākkhandho, yassa bho bhavaṃ gotamo vaṇṇavādī ahosi, yattha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesī’’ti?

472. 「尊者アーナンダよ、では、かの尊者ゴータマが称賛し、そこにこの人々を教導し、住せしめ、確立せしめた聖なる慧蘊とは、どのようなものなのでしょうか」

‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte ñāṇadassanāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So evaṃ pajānāti – ‘ayaṃ kho me kāyo rūpī cātumahābhūtiko mātāpettikasambhavo odanakummāsūpacayo aniccucchādanaparimaddanabhedanaviddhaṃsanadhammo; idañca pana me viññāṇaṃ ettha sitaṃ ettha paṭibaddha’nti.

「比丘はこのように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、煩悩を離れ、柔軟で、作業に適し、確立し、不動に達したとき、智見のために心を向け、心を傾ける。彼はこのように如実に知る。『私のこの身体は物質的形態をもち、四大(地水火風)から成り、父母から生まれ、飯と麦焦がしによって養われ、無常であり、擦られ、揉まれ、破滅し、崩壊する性質のものである。そして私のこの識は、ここに依存し、ここに繋縛されている』と。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato accho vippasanno anāvilo sabbākārasampanno. Tatrāssa suttaṃ āvutaṃ nīlaṃ vā pītaṃ vā lohitaṃ vā odātaṃ vā paṇḍusuttaṃ vā. Tamenaṃ cakkhumā puriso hatthe karitvā paccavekkheyya – ‘ayaṃ kho maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato accho vippasanno anāvilo sabbākārasampanno. Tatridaṃ suttaṃ āvutaṃ nīlaṃ vā pītaṃ vā lohitaṃ vā odātaṃ vā paṇḍusuttaṃ vā’ti. Evameva kho, māṇava, bhikkhu evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte ñāṇadassanāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So evaṃ pajānāti – ‘ayaṃ kho me kāyo rūpī cātumahābhūtiko mātāpettikasambhavo odanakummāsūpacayo aniccucchādanaparimaddanabhedana-viddhaṃsanadhammo. Idañca pana me viññāṇaṃ ettha sitaṃ ettha paṭibaddha’nti. Yampi, māṇava, bhikkhu evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatte ñāṇadassanāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So evaṃ pajānāti…pe… ettha paṭibaddhanti. Idampissa hoti paññāya.

青年よ、あたかも美しく、上質で、八つの面をもち、巧みに研磨され、澄み、透明で、曇りがなく、すべての美点に恵まれた瑠璃の宝石があり、そこに青、黄、赤、白、あるいは黄褐色の糸が通されているようなものである。眼ある人がそれを手に取って観察し、『これは美しく、上質で、八面をもち、巧みに研磨され、澄み、透明で、曇りがなく、すべての美点に恵まれた瑠璃の宝石である。そこには青、黄、赤、白、あるいは黄褐色の糸が通されている』と知るであろう。青年よ、まさにそのように比丘は、このように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、煩悩を離れ、柔軟で、作業に適し、確立し、不動に達したとき、智見のために心を向け、心を傾ける。彼はこのように知る。『私のこの身体は物質的形態をもち、四大から成り、父母から生まれ、飯と麦焦がしによって養われ、無常であり、擦られ、揉まれ、破滅し、崩壊する性質のものである。そして私のこの識は、ここに依存し、ここに繋縛されている』と。青年よ、比丘がこのように心が集中し……不動に達したとき、智見のために心を向け、傾けて、このように知ること、これもまた彼の智慧におけるあり方である。

473. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte manomayaṃ kāyaṃ abhinimmānāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So imamhā kāyā aññaṃ kāyaṃ abhinimmināti rūpiṃ manomayaṃ sabbaṅgapaccaṅgiṃ ahīnindriyaṃ.

473. 「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白となり、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動の境地に達したとき、意によって成る身(意成身)を作り出すために心を向け、心を傾けます。彼はこの身体から他の身体、すなわち色形があり、意によって成り、あらゆる手足や部分を備え、感覚器官に欠けめのない身体を作り出します。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, puriso muñjamhā īsikaṃ pavāheyya. Tassa evamassa – ‘ayaṃ muñjo ayaṃ īsikā; añño muñjo aññā īsikā; muñjamhā tveva īsikā pavāḷhā’ti. Seyyathā vā pana, māṇava, puriso asiṃ kosiyā pavāheyya. Tassa evamassa – ‘ayaṃ asi, ayaṃ kosi; añño asi, aññā kosi; kosiyā tveva asi pavāḷho’ti. Seyyathā vā pana, māṇava, puriso ahiṃ karaṇḍā uddhareyya. Tassa evamassa – ‘ayaṃ ahi, ayaṃ karaṇḍo; añño ahi, añño karaṇḍo; karaṇḍā tveva ahi ubbhato’ti. Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe… yampi, māṇava, bhikkhu evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte manomayaṃ kāyaṃ abhinimmānāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti…pe…. Idampissa hoti paññāya.

青年よ、それはあたかも、人がムンジャ草から芯(葦芯)を引き抜くようなものです。彼にはこのように思われるでしょう。『これがムンジャ草であり、これが芯である。ムンジャ草は別のものであり、芯は別のものである。しかし、芯はムンジャ草から引き抜かれたのだ』と。青年よ、あるいはまた、人が鞘から剣を抜くようなものです。彼にはこのように思われるでしょう。『これが剣であり、これが鞘である。剣は別のものであり、鞘は別のものである。しかし、剣は鞘から抜かれたのだ』と。青年よ、あるいはまた、人が籠から蛇を取り出すようなものです。彼にはこのように思われるでしょう。『これが蛇であり、これが籠である。蛇は別のものであり、籠は別のものである。しかし、蛇は籠から取り出されたのだ』と。青年よ、比丘もまさに同様に……中略……青年よ、比丘がこのように心が集中し、清浄で、純白となり、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動の境地に達したとき、意によって成る身を作り出すために心を向け、心を傾けること……中略……これもまた彼の智慧となるのです。

474. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte iddhividhāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So anekavihitaṃ iddhividhaṃ paccanubhoti. Ekopi hutvā bahudhā hoti, bahudhāpi hutvā eko hoti. Āvibhāvaṃ tirobhāvaṃ tirokuṭṭaṃ tiropākāraṃ tiropabbataṃ asajjamāno gacchati seyyathāpi ākāse. Pathaviyāpi ummujjanimujjaṃ karoti, seyyathāpi udake. Udakepi abhijjamāne gacchati seyyathāpi pathaviyaṃ. Ākāsepi pallaṅkena kamati seyyathāpi pakkhī sakuṇo. Imepi candimasūriye evaṃ mahiddhike evaṃ mahānubhāve pāṇinā parāmasati parimajjati. Yāva brahmalokāpi kāyena vasaṃ vatteti.

474. 「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白となり、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動の境地に達したとき、種々の神通のために心を向け、心を傾けます。彼は多様な神通を体験します。一つであって多くのものとなり、多くのものとなって一つのものとなります。現れたり、姿を隠したりし、壁を通り抜け、塀を通り抜け、山を通り抜け、遮られることなく、あたかも虚空を行くがごとく進みます。大地にあっても水の中のように潜ったり浮かんだりします。水の上にあっても大地の上のように沈まずに歩きます。虚空にあっても翼ある鳥のように結跏趺坐のまま飛びます。これほど大きな神通とこれほど大きな威神力を持つ太陽と月を手で触り、撫で摩ります。遠く梵天の世界にいたるまでも身体によって自在に支配します。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, dakkho kumbhakāro vā kumbhakārantevāsī vā suparikammakatāya mattikāya yaññadeva bhājanavikatiṃ ākaṅkheyya, taṃ tadeva kareyya abhinipphādeyya. Seyyathā vā pana, māṇava, dakkho dantakāro vā dantakārantevāsī vā suparikammakatasmiṃ dantasmiṃ yaññadeva dantavikatiṃ ākaṅkheyya, taṃ tadeva kareyya abhinipphādeyya. Seyyathā vā pana, māṇava, dakkho suvaṇṇakāro vā suvaṇṇakārantevāsī vā suparikammakatasmiṃ suvaṇṇasmiṃ yaññadeva suvaṇṇavikatiṃ ākaṅkheyya, taṃ tadeva kareyya abhinipphādeyya. Evameva kho, māṇava, bhikkhu …pe… yampi māṇava bhikkhu evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte iddhividhāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So anekavihitaṃ iddhividhaṃ paccanubhoti. Ekopi hutvā bahudhā hoti …pe… yāva brahmalokāpi kāyena vasaṃ vatteti. Idampissa hoti paññāya.

青年よ、それはあたかも、熟練した陶工あるいはその弟子が、よく練られた粘土から、望むがままの様々な形の器を作り出し、仕上げるようなものです。青年よ、あるいはまた、熟練した象牙細工師あるいはその弟子が、よく加工された象牙から、望むがままの様々な象牙細工を作り出し、仕上げるようなものです。青年よ、あるいはまた、熟練した金細工師あるいはその弟子が、よく精錬された黄金から、望むがままの様々な金細工を作り出し、仕上げるようなものです。青年よ、比丘もまさに同様に……中略……青年よ、比丘がこのように心が集中し、清浄で、純白となり、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動の境地に達したとき、種々の神通のために心を向け、心を傾けます。彼は多様な神通を体験します。一つであって多くのものとなり……中略……遠く梵天の世界にいたるまでも身体によって自在に支配します。これもまた彼の智慧となるのです。

475. ‘‘So evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatte dibbāya sotadhātuyā cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So dibbāya sotadhātuyā visuddhāya atikkantamānusikāya ubho sadde suṇāti dibbe ca mānuse ca ye dūre santike ca. Seyyathāpi, māṇava, puriso addhānamaggappaṭipanno. So suṇeyya bherisaddampi mudiṅgasaddampi saṅkhapaṇavadindimasaddampi. Tassa evamassa – ‘bherisaddo itipi mudiṅgasaddo itipi saṅkhapaṇavadindimasaddo iti’pi . Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe…. Yampi māṇava, bhikkhu evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatte dibbāya sotadhātuyā cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So dibbāya sotadhātuyā visuddhāya atikkantamānusikāya ubho sadde suṇāti dibbe ca mānuse ca ye dūre santike ca. Idampissa hoti paññāya.

475. 「彼はこのように心が集中し……中略……不動の境地に達したとき、天耳界(天耳通)のために心を向け、心を傾けます。彼は清浄で人間のそれを超えた天耳界によって、天界の音と人間の音の双方を、遠くにあるものも近くにあるものも耳にします。青年よ、それはあたかも、大通りを旅している人が、大太鼓の音や、小太鼓の音や、法螺貝・小鼓・鉦の音を聞いて、『これは大太鼓の音であり、これは小太鼓の音であり、これは法螺貝・小鼓・鉦の音である』と思うようなものです。青年よ、比丘もまさに同様に……中略……青年よ、比丘がこのように心が集中し……中略……不動の境地に達したとき、天耳界のために心を向け、心を傾けます。彼は清浄で人間のそれを超えた天耳界によって、天界の音と人間の音の双方を、遠くにあるものも近くにあるものも耳にします。これもまた彼の智慧となるのです。

476. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte cetopariyañāṇāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So parasattānaṃ parapuggalānaṃ cetasā ceto paricca pajānāti, ‘sarāgaṃ vā cittaṃ sarāgaṃ citta’nti pajānāti, ‘vītarāgaṃ vā cittaṃ vītarāgaṃ citta’nti pajānāti, ‘sadosaṃ vā cittaṃ sadosaṃ citta’nti pajānāti, ‘vītadosaṃ vā cittaṃ vītadosaṃ citta’nti pajānāti, ‘samohaṃ vā cittaṃ samohaṃ citta’nti pajānāti, ‘vītamohaṃ vā cittaṃ vītamohaṃ citta’nti pajānāti, ‘saṅkhittaṃ vā cittaṃ saṅkhittaṃ citta’nti pajānāti, ‘vikkhittaṃ vā cittaṃ vikkhittaṃ citta’nti pajānāti, ‘mahaggataṃ vā cittaṃ mahaggataṃ citta’nti pajānāti, ‘amahaggataṃ vā cittaṃ amahaggataṃ citta’nti pajānāti, ‘sauttaraṃ vā cittaṃ sauttaraṃ citta’nti pajānāti, ‘anuttaraṃ vā cittaṃ anuttaraṃ citta’nti pajānāti, ‘samāhitaṃ vā cittaṃ samāhitaṃ citta’nti pajānāti, ‘asamāhitaṃ vā cittaṃ asamāhitaṃ citta’nti pajānāti, ‘vimuttaṃ vā cittaṃ vimuttaṃ citta’nti pajānāti, ‘avimuttaṃ vā cittaṃ avimuttaṃ citta’nti pajānāti.

476. 「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白となり、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動の境地に達したとき、他心智のために心を向け、心を傾けます。彼は他の生きとし生けるもの、他の人々の心を自らの心で見極めて知ります。貪りのある心を『貪りのある心』と知り、貪りの離れた心を『貪りの離れた心』と知ります。怒りのある心を『怒りのある心』と知り、怒りの離れた心を『怒りの離れた心』と知ります。迷いのある心を『迷いのある心』と知り、迷いの離れた心を『迷いの離れた心』と知ります。縮こまった心を『縮こまった心』と知り、散漫な心を『散漫な心』と知ります。広大な心を『広大な心』と知り、広大でない心を『広大でない心』と知ります。上のある心を『上のある心』と知り、無上の心を『無上の心』と知ります。定まった心を『定まった心』と知り、定まっていない心を『定まっていない心』と知ります。解脱した心を『解脱した心』と知り、解脱していない心を『解脱していない心』と知ります。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, itthī vā puriso vā daharo yuvā maṇḍanajātiko ādāse vā parisuddhe pariyodāte acche vā udakapatte sakaṃ mukhanimittaṃ paccavekkhamāno sakaṇikaṃ vā sakaṇikanti jāneyya, akaṇikaṃ vā akaṇikanti jāneyya. Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe… yampi, māṇava, bhikkhu evaṃ samāhite…pe… āneñjappatte cetopariyañāṇāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So parasattānaṃ purapuggalānaṃ cetasā ceto paricca pajānāti, sarāgaṃ vā cittaṃ sarāgaṃ cittanti pajānāti…pe… avimuttaṃ vā cittaṃ avimuttaṃ cittanti pajānāti. Idampissa hoti paññāya.

青年よ、それはあたかも、身を飾るのを好む若い女あるいは男が、清らかで曇りのない鏡や、澄んだ水の入った器に自らの顔の影を映して観察し、黒点があれば『黒点がある』と知り、黒点がなければ『黒点はない』と知るようなものです。青年よ、比丘もまさに同様に……中略……青年よ、比丘がこのように集中し……中略……不動の境地に達したとき、他心智のために心を向け、心を傾けます。彼は他の生きとし生けるもの、他の人々の心を自らの心で見極めて知り、貪りのある心を『貪りのある心』と知り……中略……解脱していない心を『解脱していない心』と知ります。これもまた彼の智慧となるのです。

477. ‘‘So evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. Seyyathidaṃ, ekampi jātiṃ dvepi jātiyo tissopi jātiyo catassopi jātiyo pañcapi jātiyo dasapi jātiyo vīsampi jātiyo tiṃsampi jātiyo cattālīsampi jātiyo paññāsampi jātiyo jātisatampi jātisahassampi jātisatasahassampi anekepi saṃvaṭṭakappe anekepi vivaṭṭakappe anekepi saṃvaṭṭavivaṭṭakappe – ‘amutrāsiṃ evaṃnāmo evaṃgotto evaṃvaṇṇo evamāhāro evaṃsukhadukkhappaṭisaṃvedī evamāyupariyanto. So tato cuto amutra udapādiṃ; tatrāpāsiṃ evaṃnāmo evaṃgotto evaṃvaṇṇo evamāhāro evaṃsukhadukkhappaṭisaṃvedī evamāyupariyanto; so tato cuto idhūpapanno’ti. Iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati.

477. 「彼はこのように心が集中し……中略……不動の境地に達したとき、宿住随念智(宿命通)のために心を向け、心を傾けます。彼は多様な前世のありさまを想起します。すなわち、一生、二生、三生、四生、五生、十生、二十生、三十生、四十生、五十生、百生、千生、十万生、無数の壊劫、無数の成劫、無数の壊成劫を想起します。『私はあそこにあって、このような名であり、このような氏族であり、このような容姿であり、このような食物を食べ、このような苦楽を経験し、このような寿命の限度であった。そこから没して、かしこに生じた。そこでもこのような名であり、このような氏族であり、このような容姿であり、このような食物を食べ、このような苦楽を経験し、このような寿命の限度であった。そこから没して、ここに生じた』と。このように、様相とともに、具体的な内容とともに、多様な前世のありさまを想起します。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, puriso sakamhā gāmā aññaṃ gāmaṃ gaccheyya; tamhāpi gāmā aññaṃ gāmaṃ gaccheyya; so tamhā gāmā sakaṃyeva gāmaṃ paccāgaccheyya. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho sakamhā gāmā amuṃ gāmaṃ agacchiṃ, tatra evaṃ aṭṭhāsiṃ evaṃ nisīdiṃ evaṃ abhāsiṃ evaṃ tuṇhī ahosiṃ. So tamhāpi gāmā amuṃ gāmaṃ gacchiṃ, tatrāpi evaṃ aṭṭhāsiṃ evaṃ nisīdiṃ evaṃ abhāsiṃ evaṃ tuṇhī ahosiṃ. Somhi tamhā gāmā sakaṃyeva gāmaṃ paccāgato’ti. Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe… yampi, māṇava, bhikkhu evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. Seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. Idampissa hoti paññāya.

青年よ、それはあたかも、ある人が自分の村から別の村へ行き、その村からさらに別の村へ行き、その村から自分の村へと帰ってきたようなものです。彼にはこのように思われるでしょう。『私は自分の村からかの村へ行き、そこではこのように立ち、このように座り、このように語り、このように沈黙していた。そしてその村からさらにかの村へ行き、そこでもこのように立ち、このように座り、このように語り、このように沈黙していた。そして私はその村から自分の村へと帰ってきたのだ』と。青年よ、比丘もまさに同様に……中略……青年よ、比丘がこのように心が集中し……中略……不動の境地に達したとき、宿住随念智のために心を向け、心を傾けます。彼は多様な前世のありさまを想起します。すなわち、一生……中略……このように、様相とともに、具体的な内容とともに、多様な前世のありさまを想起します。これもまた彼の智慧となるのです。

478. ‘‘So evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate, yathākammūpage satte pajānāti – ‘ime vata bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā. Te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā vacīsucaritena samannāgatā manosucaritena samannāgatā ariyānaṃ anupavādakā sammādiṭṭhikā sammādiṭṭhikammasamādānā. Te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannā’ti. Iti dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate, yathākammūpage satte pajānāti.

478. 「彼はこのように心が集中し……中略……不動の境地に達したとき、衆生の死生智(天眼通)のために心を向け、心を傾けます。彼は清浄で人間のそれを超えた天眼によって、死にゆき生まれかわる衆生を、卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、善い境遇にある者、悪い境遇にある者を見ます。業にしたがって赴く衆生を知ります。『ああ、これらの衆生は身の悪行を備え、言葉の悪行を備え、意の悪行を備え、聖者たちを誹謗し、邪見を抱き、邪見の業を受け入れていた。彼らは身体が崩壊して死んだ後、苦界・悪趣・堕落した処・地獄に生じた。また、これらの衆生は身の善行を備え、言葉の善行を備え、意の善行を備え、聖者たちを誹謗せず、正見を抱き、正見の業を受け入れていた。彼らは身体が崩壊して死んだ後、善趣・天の世界に生じた』と。このように、清浄で人間のそれを超えた天眼によって、死にゆき生まれかわる衆生を、卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、善い境遇にある者、悪い境遇にある者を見、業にしたがって赴く衆生を知るのです。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, majjhesiṅghāṭake pāsādo, tattha cakkhumā puriso ṭhito passeyya manusse gehaṃ pavisantepi nikkhamantepi rathikāyapi vīthiṃ sañcarante majjhesiṅghāṭake nisinnepi. Tassa evamassa – ‘ete manussā gehaṃ pavisanti, ete nikkhamanti, ete rathikāya vīthiṃ sañcaranti, ete majjhesiṅghāṭake nisinnā’ti. Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe… yampi, māṇava, bhikkhu evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate, yathākammūpage satte pajānāti. Idampissa hoti paññāya.

青年よ、それはあたかも、辻の中央に高楼があり、そこに立つ目の良い人が、家に入っていく人々、出ていく人々、路地を行き交う人々、辻の中央に座っている人々を見るようなものです。彼にはこのように思われるでしょう。『これらの人々は家に入り、これらの人々は出ていき、これらの人々は路地を行き交い、これらの人々は辻の中央に座っている』と。青年よ、比丘もまさに同様に……中略……青年よ、比丘がこのように心が集中し……中略……不動の境地に達したとき、衆生の死生智のために心を向け、心を傾けます。彼は清浄で人間のそれを超えた天眼によって、死にゆき生まれかわる衆生を、卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、善い境遇にある者、悪い境遇にある者を見、業にしたがって赴く衆生を知ります。これもまた彼の智慧となるのです。

479. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So idaṃ dukkhanti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ dukkhasamudayoti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ dukkhanirodhoti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ pajānāti; ime āsavāti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ āsavasamudayoti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ āsavanirodhoti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati, vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti.

479. 「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白となり、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動の境地に達したとき、諸々の漏(煩悩)の滅尽智のために心を向け、心を傾けます。彼は『これこそが苦である』とありのままに知り、『これこそが苦の生起である』とありのままに知り、『これこそが苦の滅である』とありのままに知り、『これこそが苦の滅に導く実践である』とありのままに知ります。『これこそが漏(煩悩)である』とありのままに知り、『これこそが漏の生起である』とありのままに知り、『これこそが漏の滅である』とありのままに知り、『これこそが漏の滅に導く実践である』とありのままに知ります。彼がこのように知り、このように見るとき、欲の漏からも心は解脱し、存在の漏からも心は解脱し、無明の漏からも心は解脱します。解脱したとき、『解脱した』という智慧が生じます。『生まれは尽きた。清浄な行いは成就した。なされるべきことはなされた。もはや再びこの状態になることはない』と知るのです。

‘‘Seyyathāpi, māṇava, pabbatasaṅkhepe udakarahado accho vippasanno anāvilo. Tattha cakkhumā puriso tīre ṭhito passeyya sippikasambukampi sakkharakathalampi macchagumbampi carantampi tiṭṭhantampi. Tassa evamassa – ‘ayaṃ kho udakarahado accho vippasanno anāvilo. Tatrime sippikasambukāpi sakkharakathalāpi macchagumbāpi carantipi tiṭṭhantipī’ti. Evameva kho, māṇava, bhikkhu…pe… yampi, māṇava, bhikkhu evaṃ samāhite citte…pe… āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhinīharati abhininnāmeti. So idaṃ dukkhanti yathābhūtaṃ pajānāti…pe… āsavanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati, vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti, ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Idampissa hoti paññāya.

青年よ、それはあたかも、山あいの水池が澄んで清らかで濁りがなく、そこに立つ目の良い人が、貝殻や小石や瓦礫や魚の群れが動き回り、またとどまっているのを見るようなものです。彼にはこのように思われるでしょう。『この水池は澄んで清らかで濁りがない。そこにこれらの貝殻や小石や瓦礫や魚の群れが動き回り、またとどまっている』と。青年よ、比丘もまさに同様に……中略……青年よ、比丘がこのように心が集中し……中略……不動の境地に達したとき、漏の滅尽智のために心を向け、心を傾けます。彼は『これこそが苦である』とありのままに知り……中略……『これこそが漏の滅に導く実践である』とありのままに知ります。彼がこのように知り、このように見るとき、欲の漏からも心は解脱し、存在の漏からも心は解脱し、無明の漏からも心は解脱します。解脱したとき、『解脱した』という智慧が生じます。『生まれは尽きた。清浄な行いは成就した。なされるべきことはなされた。もはや再びこの状態になることはない』と知るのです。これもまた彼の智慧となるのです。

480. ‘‘Ayaṃ kho, so māṇava, ariyo paññākkhandho yassa so bhagavā vaṇṇavādī ahosi, yattha ca imaṃ janataṃ samādapesi nivesesi patiṭṭhāpesi. Natthi cevettha uttarikaraṇīya’’nti.

480. 「青年よ、これこそが、あの世尊が称賛され、人々を勧奨し、導き入れ、確立させた聖なる智慧の集まり(慧蘊)です。そして、これ以上になされるべきことはないのです」

‘‘Acchariyaṃ, bho ānanda, abbhutaṃ, bho ānanda! So cāyaṃ, bho ānanda, ariyo paññākkhandho paripuṇṇo, no aparipuṇṇo. Evaṃ paripuṇṇaṃ cāhaṃ, bho ānanda, ariyaṃ paññākkhandhaṃ ito bahiddhā aññesu samaṇabrāhmaṇesu na samanupassāmi. Natthi cevettha uttarikaraṇīyaṃ . Abhikkantaṃ, bho ānanda, abhikkantaṃ, bho ānanda! Seyyathāpi, bho ānanda, nikkujjitaṃ vā ukkujjeyya, paṭicchannaṃ vā vivareyya, mūḷhassa vā maggaṃ ācikkheyya, andhakāre vā telapajjotaṃ dhāreyya ‘cakkhumanto rūpāni dakkhantī’ti. Evamevaṃ bhotā ānandena anekapariyāyena dhammo pakāsito. Esāhaṃ, bho ānanda, taṃ bhavantaṃ gotamaṃ saraṇaṃ gacchāmi dhammañca bhikkhusaṅghañca. Upāsakaṃ maṃ bhavaṃ ānando dhāretu ajjatagge pāṇupetaṃ saraṇaṃ gata’’nti.

「驚くべきことです、アーナンダ尊者よ! 素晴らしいことです、アーナンダ尊者よ! 尊者アーナンダよ、この聖なる智慧の集まりは円満具足しており、不完全なものではありません。尊者アーナンダよ、私はこのように円満な聖なる智慧の集まりを、教団の外の他の修行者やバラモンたちのうちに見出すことができません。そして、これ以上になされるべきことは何もありません。素晴らしいことです、尊者アーナンダよ! 素晴らしいことです、尊者アーナンダよ! 尊者アーナンダよ、あたかも倒れたものを起こすように、覆われたものを顕にするように、道に迷った者に道を教えるように、暗闇の中で『目の見える者たちは形あるものを見るであろう』と灯火を掲げるように、尊者アーナンダによって様々な方便をもって法が明らかにされました。尊者アーナンダよ、私はあの尊きゴータマに帰依し、法と比丘サンガに帰依します。尊者アーナンダよ、私を今日より命ある限り帰依した在俗信者として受け入れてください」

Subhasuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ.

第十の『須婆経(スバ経)』完。