5. Sampasādanīyasuttavaṇṇanā5. 『自歓喜経(サンパサーダニーヤ・スッタ)』の解説
Sāriputtasīhanādavaṇṇanā
サーリプッタの獅子吼の解説
141. Evaṃ me sutanti sampasādanīyasuttaṃ. Tatrāyamanuttānapadavaṇṇanā – nāḷandāyanti nāḷandāti evaṃnāmake nagare, taṃ nagaraṃ gocaragāmaṃ katvā. Pāvārikambavaneti dussapāvārikaseṭṭhino ambavane. Taṃ kira tassa uyyānaṃ ahosi. So bhagavato dhammadesanaṃ sutvā bhagavati pasanno tasmiṃ uyyāne kuṭileṇamaṇḍapādipaṭimaṇḍitaṃ bhagavato vihāraṃ katvā niyyātesi. So vihāro jīvakambavanaṃ viya ‘‘pāvārikambavana’’ntveva saṅkhyaṃ gato, tasmiṃ pāvārikambavane viharatīti attho. Bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘evaṃpasanno ahaṃ, bhante, bhagavatī’’ti. Kasmā evaṃ avoca? Attano uppannasomanassapavedanatthaṃ.
141. 「このように私は聞いた」とは『自歓喜経』である。そこにおいて、以下の明瞭でない語句の解釈がある。「ナーランダーにおいて」とは、ナーランダーという名の町において、その町を行乞の村(托鉢の地)として、ということである。「パーヴァーリカのマンゴー林において」とは、布商人の長者パーヴァーリカのマンゴー林において、ということである。実にそれは彼の遊園であった。彼は世尊の法話を聞いて世尊に帰依し、その遊園に草庵、石窟、楼閣などを整えて世尊のための精舎を造り、寄進した。その精舎はジーヴァカのマンゴー林のように『パーヴァーリカのマンゴー林』と称されるようになった。そのパーヴァーリカのマンゴー林に滞在されている、という意味である。世尊にこう申し上げた。「世尊よ、私は世尊に対してこのように信順しております」と。なぜこのように言ったのか。自らに生じた歓喜(悦び)を表明するためである。
Tatrāyamanupubbikathā – thero kira taṃdivasaṃ kālasseva sarīrappaṭijagganaṃ katvā sunivatthanivāsano pattacīvaramādāya pāsādikehi abhikkantādīhi devamanussānaṃ pasādaṃ āvahanto nāḷandavāsīnaṃ hitasukhamanubrūhayanto piṇḍāya pavisitvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto vihāraṃ gantvā satthu vattaṃ dassetvā satthari gandhakuṭiṃ paviṭṭhe satthāraṃ vanditvā attano divāṭṭhānaṃ agamāsi. Tattha saddhivihārikantevāsikesu vattaṃ dassetvā paṭikkantesu divāṭṭhānaṃ sammajjitvā cammakkhaṇḍaṃ paññapetvā udakatumbato udakena hatthapāde sītale katvā tisandhipallaṅkaṃ ābhujitvā kālaparicchedaṃ katvā phalasamāpattiṃ samāpajji.
これについての経緯は次の通りである。長老はその日、朝早く身体の手入れを行い、しっかりと衣を着けて鉢と衣を携え、威儀正しく歩行等を行って神々と人々に信順を起こさせ、ナーランダーの住民たちの利益と幸福を増大させつつ托鉢に入り、食後に托鉢から戻って精舎へ行き、師への日課を果たし、師匠が香室に入られたときに師に礼拝して自らの昼の休息所へと向かった。そこで同棲者や弟子たちの日課を整えて彼らが退出した後、昼の休息所を掃除し、敷皮を敷き、水甕の水で手足を冷やして結跏趺坐を組み、時間を定めて果等至(果定)に入った。
So yathāparicchinnakālavasena samāpattito vuṭṭhāya attano guṇe anussaritumāraddho. Athassa guṇe anussarato sīlaṃ āpāthamāgataṃ. Tato paṭipāṭiyāva samādhi paññā vimutti vimuttiñāṇadassanaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ dutiyaṃ jhānaṃ tatiyaṃ jhānaṃ catutthaṃ jhānaṃ ākāsānañcāyatanasamāpatti viññānañcāyatanasamāpatti ākiñcaññāyatanasamāpatti nevasaññānāsaññāyatanasamāpatti vipassanāñāṇaṃ manomayiddhiñāṇaṃ iddhividhañāṇaṃ dibbasotañāṇaṃ cetopariyañāṇaṃ pubbenivāsānussatiñāṇaṃ dibbacakkhuñāṇaṃ…pe… sotāpattimaggo sotāpattiphalaṃ…pe… arahattamaggo arahattaphalaṃ atthapaṭisambhidā dhammapaṭisambhidā niruttipaṭisambhidā paṭibhānapaṭisambhidā sāvakapāramīñāṇaṃ. Ito paṭṭhāya kappasatasahassādhikassa asaṅkhyeyyassa upari anomadassībuddhassa pādamūle kataṃ abhinīhāraṃ ādiṃ katvā attano guṇe anussarato yāva nisinnapallaṅkā guṇā upaṭṭhahiṃsu.
長老は定めた時間に従って等至から出定し、自らの徳を随念し始めた。すると徳を随念する彼に、戒が心に現れてきた。それから順を追って、定、慧、解脱、解脱知見、初禅、第二禅、第三禅、第四禅、空無辺処等至、識無辺処等至、無所有処等至、非想非非想処等至、内観の智(ヴィパッサナー智)、意成神変智、神変種智、天耳智、他心智、宿住随念智、天眼智……中略……預流道、預流果……中略……阿羅漢道、阿羅漢果、義無礙解、法無礙解、詞無礙解、弁無礙解、声聞の波羅蜜の智が現れた。これ以降、十万劫に一阿僧祇を加えた昔のアノマダッシー仏の御足のもとでなされた大願を初めとして自らの徳を随念する彼に、坐していた座敷に至るまでの徳が現前した。
Evaṃ thero attano guṇe anussaramāno guṇānaṃ pamāṇaṃ vā paricchedaṃ vā daṭṭhuṃ nāsakkhi. So cintesi – ‘‘mayhaṃ tāva padesañāṇe ṭhitassa sāvakassa guṇānaṃ pamāṇaṃ vā paricchedo vā natthi. Ahaṃ pana yaṃ satthāraṃ uddissa pabbajito, kīdisā nu kho tassa guṇā’’ti dasabalassa guṇe anussarituṃ āraddho. So bhagavato sīlaṃ nissāya, samādhiṃ paññaṃ vimuttiṃ vimuttiñāṇadassanaṃ nissāya, cattāro satipaṭṭhāne nissāya, cattāro sammappadhāne cattāro iddhipāde cattāro magge cattāri phalāni catasso paṭisambhidā catuyoniparicchedakañāṇaṃ cattāro ariyavaṃse nissāya dasabalassa guṇe anussaritumāraddho.
このように長老は自らの徳を随念しながらも、徳の限界や範囲を見ることはできなかった。彼は考えた。「部分的な智にとどまる声聞である私ですら、徳の限界や範囲はない。では、私がそのお方を目指して出家した師匠の徳はいかばかりであろうか」と、十力(仏陀)の徳を随念し始めた。彼は世尊の戒に基づいて、定、慧、解脱、解脱知見に基づいて、四念住に基づいて、四正勤、四神足、四道、四果、四無礙解、四生の分別智、四聖種に基づいて、十力の徳を随念し始めた。
Tathā pañca padhāniyaṅgāni, pañcaṅgikaṃsammāsamādhiṃ, pañcindriyāni, pañca balāni, pañca nissaraṇiyā dhātuyo, pañca vimuttāyatanāni, pañca vimuttiparipācaniyā paññā, cha sāraṇīye dhamme, cha anussatiṭṭhānāni, cha gārave, cha nissaraṇiyā dhātuyo, cha satatavihāre, cha anuttariyāni, cha nibbedhabhāgiyā paññā, cha abhiññā, cha asādhāraṇañāṇāni, satta aparihāniye dhamme, satta ariyadhanāni, satta bojjhaṅge, satta sappurisadhamme, satta nijjaravatthūni, satta paññā, satta dakkhiṇeyyapuggale, satta khīṇāsavabalāni, aṭṭha paññāpaṭilābhahetū, aṭṭha sammattāni, aṭṭha lokadhammātikkame, aṭṭha ārambhavatthūni, aṭṭha akkhaṇadesanā, aṭṭha mahāpurisavitakke, aṭṭha abhibhāyatanāni, aṭṭha vimokkhe, nava yonisomanasikāramūlake dhamme, nava pārisuddhipadhāniyaṅgāni, nava sattāvāsadesanā, nava āghātappaṭivinaye, nava paññā, nava nānattāni, nava anupubbavihāre, dasa nāthakaraṇe dhamme, dasa kasiṇāyatanāni, dasa kusalakammapathe, dasa tathāgatabalāni, dasa sammattāni, dasa ariyavāse, dasa asekkhadhamme, ekādasa mettānisaṃse, dvādasa dhammacakkākāre, terasa dhutaṅgaguṇe, cuddasa buddhañāṇāni, pañcadasa vimuttiparipācaniye dhamme, soḷasavidhaṃ ānāpānassatiṃ, aṭṭhārasa buddhadhamme, ekūnavīsati paccavekkhaṇañāṇāni, catucattālīsa ñāṇavatthūni, paropaṇṇāsa kusaladhamme, sattasattati ñāṇavatthūni, catuvīsatikoṭisatasahassasamāpattisañcaramahāvajirañāṇaṃ nissāya dasabalassa guṇe anussarituṃ ārabhi.
同様に、五精勤支、五支正定、五根、五力、五出離界、五解脱処、五解脱成熟慧、六和敬法、六随念処、六恭敬、六出離界、六恒常住、六無上、六通達分慧、六通、六不共智、七不退法、七聖財、七覚支、七善士法、七滅尽処、七慧、七福田人、七漏尽力、八慧獲得因、八正道、八世間法超越、八発起処、八非時説、八大人覚、八勝処、八解脱、九如理作意根本法、九清浄勤支、九有情居説、九瞋恚調伏、九慧、九種多様性、九次第住、十依止作法、十遍処、十善業道、十如来力、十無学法、十聖住、十無学法、十一慈心功徳、十二法輪行相、十三頭陀支徳、十四仏智、十五解脱成熟法、十六種安那般那念、十八不共仏法、十九省察智、四十四智処、五十余の善法、七十七智処、二十四兆百千の等至を行き交う大金剛智に基づいて、十力の徳を随念し始めた。
Tasmiṃyeva ca divāṭṭhāne nisinnoyeva upari ‘‘aparaṃ pana, bhante, etadānuttariya’’nti āgamissanti soḷasa aparampariyadhammā, tepi nissāya anussarituṃ ārabhi. So ‘‘kusalapaññattiyaṃ anuttaro mayhaṃ satthā, āyatanapaññattiyaṃ anuttaro, gabbhāvakkantiyaṃ anuttaro, ādesanāvidhāsu anuttaro, dassanasamāpattiyaṃ anuttaro, puggalapaññattiyaṃ anuttaro, padhāne anuttaro, paṭipadāsu anuttaro, bhassasamācāre anuttaro, purisasīlasamācāre anuttaro, anusāsanīvidhāsu anuttaro, parapuggalavimuttiñāṇe anuttaro, sassatavādesu anuttaro, pubbenivāsañāṇe anuttaro, dibbacakkhuñāṇe anuttaro, iddhividhe anuttaro, iminā ca iminā ca anuttaro’’ti evaṃ dasabalassa guṇe anussaranto bhagavato guṇānaṃ neva antaṃ, na pamāṇaṃ passi. Thero attanopi tāva guṇānaṃ antaṃ vā pamāṇaṃ vā nāddasa, bhagavato guṇānaṃ kiṃ passissati? Yassa yassa hi paññā mahatī ñāṇaṃ visadaṃ, so so buddhaguṇe mahantato saddahati. Lokiyamahājano ukkāsitvāpi khipitvāpi ‘‘namo buddhāna’’nti attano attano upanissaye ṭhatvā buddhānaṃ guṇe anussarati. Sabbalokiyamahājanato eko sotāpanno buddhaguṇe mahantato saddahati. Sotāpannānaṃ satatopi sahassatopi eko sakadāgāmī. Sakadāgāmīnaṃ satatopi sahassatopi eko anāgāmī. Anāgāmīnaṃ satatopi sahassatopi eko arahā buddhaguṇe mahantato saddahati. Avasesaarahantehi asīti mahātherā buddhaguṇe mahantato saddahanti. Asītimahātherehi cattāro mahātherā. Catūhi mahātherehi dve aggasāvakā. Tesupi sāriputtatthero, sāriputtattheratopi eko paccekabuddho buddhaguṇe mahantato saddahati. Sace pana sakalacakkavāḷagabbhe saṅghāṭikaṇṇena saṅghāṭikaṇṇaṃ pahariyamānā nisinnā paccekabuddhā buddhaguṇe anussareyyuṃ, tehi sabbehipi eko sabbaññubuddhova buddhaguṇe mahantato saddahati.
そしてその昼の休息所に座ったまま、後に『さらにまた、世尊よ、これは無上です』と説かれることになる十六の無上法(不共法)についても、それらに基づいて随念し始めた。彼は『我が師は善法の説示において無上であり、処の説示において無上であり、受胎において無上であり、他心示導において無上であり、見等至において無上であり、人施設において無上であり、精進において無上であり、実践(行道)において無上であり、言語の行状において無上であり、人の戒の行状において無上であり、教誡の方法において無上であり、他人の解脱の智において無上であり、常見論において無上であり、宿住智において無上であり、天眼智において無上であり、神変において無上であり、これこれにおいても無上である』と、このように十力の徳を随念しながら、世尊の徳には果ても限界も見出せなかった。長老は自分自身の徳においてすら果ても限界も見出せなかったのであるから、世尊の徳において何が見出せようか。実に智慧が広大で智が明晰である者ほど、仏陀の徳をいっそう偉大であると信じるのである。世間の大衆は咳をしてもくしゃみをしても『仏陀に礼拝いたします』と、それぞれの資質に応じて仏陀の徳を随念する。すべての世間の大衆よりも、一人の預流者が仏陀の徳をいっそう偉大であると信じる。預流者の百人や千人よりも、一人の一来者が。一来者の百人や千人よりも、一人の不還者が。不還者の百人や千人よりも、一人の阿羅漢が仏陀の徳をいっそう偉大であると信じる。残りの阿羅漢たちよりも、八十人の大長老たちが仏陀の徳をいっそう偉大であると信じる。八十人の大長老たちよりも、四大長老が。四大長老よりも、二大上首弟子が。その二人のうちでもサーリプッタ長老が、サーリプッタ長老よりも一人の独覚(僻支仏)が仏陀の徳をいっそう偉大であると信じる。しかし、もし全輪囲世界を満たすほどに衣の端と衣の端を触れ合わせて座った独覚たちが仏陀の徳を随念したとしても、それらすべてよりも、ただ一人の一切知者たる正等覚者こそが、仏陀の徳をいっそう偉大であると知るのである。
Seyyathāpi nāma mahājano ‘‘mahāsamuddo gambhīro uttāno’’ti jānanatthaṃ yottāni vaṭṭeyya, tattha koci byāmappamāṇaṃ yottaṃ vaṭṭeyya, koci dve byāmaṃ, koci dasabyāmaṃ, koci vīsatibyāmaṃ, koci tiṃsabyāmaṃ, koci cattālīsabyāmaṃ, koci paññāsabyāmaṃ, koci satabyāmaṃ, koci sahassabyāmaṃ, koci caturāsītibyāmasahassaṃ. Te nāvaṃ āruyha, samuddamajjhe uggatapabbatādimhi vā ṭhatvā attano attano yottaṃ otāreyyuṃ, tesu yassa yottaṃ byāmamattaṃ, so byāmamattaṭṭhāneyeva udakaṃ jānāti…pe… yassa caturāsītibyāmasahassaṃ, so caturāsītibyāmasahassaṭṭhāneyeva udakaṃ jānāti. Parato udakaṃ ettakanti na jānāti. Mahāsamudde pana na tattakaṃyeva udakaṃ, atha kho anantamaparimāṇaṃ. Caturāsītiyojanasahassaṃ gambhīro hi mahāsamuddo, evameva ekabyāmayottato paṭṭhāya navabyāmayottena ñātaudakaṃ viya lokiyamahājanena diṭṭhabuddhaguṇā veditabbā. Dasabyāmayottena dasabyāmaṭṭhāne ñātaudakaṃ viya sotāpannena diṭṭhabuddhaguṇā. Vīsatibyāmayottena vīsatibyāmaṭṭhāne ñātaudakaṃ viya sakadāgāminā diṭṭhabuddhaguṇā. Tiṃsabyāmayottena tiṃsabyāmaṭṭhāne ñātaudakaṃ viya anāgāminā diṭṭhabuddhaguṇā. Cattālīsabyāmayottena cattālīsabyāmaṭṭhāne ñātaudakaṃ viya arahatā diṭṭhabuddhaguṇā. Paññāsabyāmayottena paññāsabyāmaṭṭhāne ñātaudakaṃ viya asītimahātherehi diṭṭhabuddhaguṇā. Satabyāmayottena satabyāmaṭṭhāne ñātaudakaṃ viya catūhi mahātherehi diṭṭhabuddhaguṇā. Sahassabyāmayottena sahassabyāmaṭṭhāne ñātaudakaṃ viya mahāmoggallānattherena diṭṭhabuddhaguṇā. Caturāsītibyāmasahassayottena caturāsītibyāmasahassaṭṭhāne ñātaudakaṃ viya dhammasenāpatinā sāriputtattherena diṭṭhabuddhaguṇā. Tattha yathā so puriso mahāsamudde udakaṃ nāma na ettakaṃyeva, anantamaparimāṇanti gaṇhāti, evameva āyasmā sāriputto dhammanvayena anvayabuddhiyā anumānena nayaggāhena sāvakapāramīñāṇe ṭhatvā dasabalassa guṇe anussaranto ‘‘buddhaguṇā anantā aparimāṇā’’ti saddahi.
例えば、人々が『大海は深いのか浅いのか』を知るために縄を綯うとしよう。そこである者は一尋(ひろ)の長さの縄を綯い、ある者は二尋、ある者は十尋、ある者は二十尋、ある者は三十尋、ある者は四十尋、ある者は五十尋、ある者は百尋、ある者は千尋、ある者は八万四千尋の縄を綯うとする。彼らが船に乗り、あるいは海中にそびえる岩山などに立って、各自の縄を垂らすとする。その中で縄が一尋の者は、一尋の深さの場所の水だけを知る……中略……八万四千尋の者は、八万四千尋の深さの場所の水だけを知る。それより先の水がどれほどあるかは知らない。しかし大海にはそれだけの水があるだけでなく、実に無限無量である。実に大海は八万四千由旬の深さがあるからである。それと同様に、一尋の縄から始まって九尋の縄によって知られた水のように、世間の大衆によって見出された仏陀の徳は理解されるべきである。十尋の縄によって十尋の場所で知られた水のように、預流者によって見出された仏陀の徳がある。二十尋の縄によって二十尋の場所で知られた水のように、一来者によって見出された仏陀の徳がある。三十尋の縄によって三十尋の場所で知られた水のように、不還者によって見出された仏陀の徳がある。四十尋の縄によって四十尋の場所で知られた水のように、阿羅漢によって見出された仏陀の徳がある。五十尋の縄によって五十尋の場所で知られた水のように、八十人の大長老たちによって見出された仏陀の徳がある。百尋の縄によって百尋の場所で知られた水のように、四大長老によって見出された仏陀の徳がある。千尋の縄によって千尋の場所で知られた水のように、マハーモッガッラーナ長老によって見出された仏陀の徳がある。八万四千尋の縄によって八万四千尋の場所で知られた水のように、法将軍たるサーリプッタ長老によって見出された仏陀の徳がある。そこにおいて、その人が『大海の水はこれだけにとどまらず、無限無量である』と理解するように、まさにそのようにサーリプッタ尊者は、法の論理によって、類推の智慧によって、推論によって、筋道立てた把握によって、声聞の波羅蜜の智に立って十力の徳を随念しながら、『仏陀の徳は無限であり無量である』と信じたのである。
Therena hi diṭṭhabuddhaguṇehi dhammanvayena gahetabbabuddhaguṇāyeva bahutarā. Yathā kathaṃ viya? Yathā ito nava ito navāti aṭṭhārasa yojanāni avattharitvā gacchantiyā candabhāgāya mahānadiyā puriso sūcipāsena udakaṃ gaṇheyya, sūcipāsena gahitaudakato aggahitameva bahu hoti. Yathā vā pana puriso mahāpathavito aṅguliyā paṃsuṃ gaṇheyya, aṅguliyā gahitapaṃsuto avasesapaṃsuyeva bahu hoti. Yathā vā pana puriso mahāsamuddābhimukhiṃ aṅguliṃ kareyya, aṅguliabhimukhaudakato avasesaṃ udakaṃyeva bahu hoti. Yathā ca puriso ākāsābhimukhiṃ aṅguliṃ kareyya, aṅguliabhimukhaākāsato sesaākāsappadesova bahu hoti. Evaṃ therena diṭṭhabuddhaguṇehi adiṭṭhā guṇāva bahūti veditabbā. Vuttampi cetaṃ –
実に長老によって見出された仏陀の徳よりも、法の論理によって把握されるべき仏陀の徳のほうがはるかに多いのである。それは何に似ているか。例えば、こちらに九由旬、あちらに九由旬と、十八由旬の幅に広がって流れるチャンダバーガー大河において、ある人が針の穴で水を汲み取るとしよう。針の穴で汲み取られた水よりも、汲み取られていない水のほうがはるかに多い。あるいはまた、人が大地から指先で土を取るとしよう。指先で取られた土よりも、残りの土のほうがはるかに多い。あるいはまた、人が大海に向かって指をさすとしよう。指の向いた先の水よりも、残りの水のほうがはるかに多い。また人が虚空に向かって指をさすとしよう。指の向いた先の虚空よりも、残りの虚空の空間のほうがはるかに多い。このように、長老によって見出された仏陀の徳よりも、見出されていない徳のほうがはるかに多いと理解されるべきである。これについても次のように説かれている。
‘‘Buddhopi buddhassa bhaṇeyya vaṇṇaṃ,
「仏陀が仏陀の徳を語るとせよ、
Kappampi ce aññamabhāsamāno;
一劫の間、他のことを一切語らずとも、
Khīyetha kappo ciradīghamantare,
その永き久遠の一劫は尽きるであろうが、
Vaṇṇo na khīyetha tathāgatassā’’ti.
如来の徳が尽きることはない」と。
Evaṃ therassa attano ca satthu ca guṇe anussarato yamakamahānadīmahogho viya abbhantare pītisomanassaṃ avattharamānaṃ vāto viya bhastaṃ, ubbhijjitvā uggataudakaṃ viya mahārahadaṃ sakalasarīraṃ pūreti. Tato therassa ‘‘supatthitā vata me patthanā, suladdhā me pabbajjā, yvāhaṃ evaṃvidhassa satthu santike pabbajito’’ti āvajjantassa balavataraṃ pītisomanassaṃ uppajji.
このように長老が自らと師の徳を随念していると、双子の大河の大洪水のように内部に喜悦と歓喜が満ち広がり、ふいごを満たす風のように、湧き上がって溢れる水が大きな池を満たすように、全身を満たした。そこで長老に、「実に私の願いはよく成就された。私の出家は実によく得られた。このような師の御もとに出家したのだから」と思惟するうちに、いっそう強い喜悦と歓喜が生じた。
Atha thero ‘‘kassāhaṃ imaṃ pītisomanassaṃ āroceyya’’nti cintento añño koci samaṇo vā brāhmaṇo vā devo vā māro vā brahmā vā mama imaṃ pasādaṃ anucchavikaṃ katvā paṭiggahetuṃ na sakkhissati, ahaṃ imaṃ somanassaṃ satthunoyeva pavedeyyāmi, satthāva me paṭiggaṇhituṃ sakkhissati, so hi tiṭṭhatu mama pītisomanassaṃ, mādisassa samaṇasatassa vā samaṇasahassassa vā samaṇasatasahassassa vā somanassaṃ pavedentassa sabbesaṃ manaṃ gaṇhanto paṭiggahetuṃ sakkoti. Seyyathāpi nāma aṭṭhārasa yojanāni avattharamānaṃ gacchantiṃ candabhāgamahānadiṃ kusumbhā vā kandarā vā sampaṭicchituṃ na sakkonti, mahāsamuddova taṃ sampaṭicchati. Mahāsamuddo hi tiṭṭhatu candabhāgā, evarūpānaṃ nadīnaṃ satampi sahassampi satasahassampi sampaṭicchati, na cassa tena ūnattaṃ vā pūrattaṃ vā paññāyati, evameva satthā mādisassa samaṇasatassa samaṇasahassassa samaṇasatasahassassa vā pītisomanassaṃ pavedentassa sabbesaṃ manaṃ gaṇhanto paṭiggahetuṃ sakkoti. Sesā samaṇabrāhmaṇādayo candabhāgaṃ kusumbhakandarā viya mama somanassaṃ sampaṭicchituṃ na sakkonti. Handāhaṃ mama pītisomanassaṃ satthunova ārocemīti pallaṅkaṃ vinibbhujitvā cammakkhaṇḍaṃ papphoṭetvā ādāya sāyanhasamaye pupphānaṃ vaṇṭato chijjitvā paggharaṇakāle satthāraṃ upasaṅkamitvā attano somanassaṃ pavedento evaṃpasanno ahaṃ, bhantetiādimāha. Tattha evaṃpasannoti evaṃ uppannasaddho, evaṃ saddahāmīti attho. Bhiyyobhiññataroti bhiyyataro abhiññāto, bhiyyatarābhiñño vā, uttaritarañāṇoti attho. Sambodhiyanti sabbaññutaññāṇe arahattamaggañāṇe vā, arahattamaggeneva hi buddhaguṇā nippadesā gahitā honti. Dve hi aggasāvakā arahattamaggeneva sāvakapāramīñāṇaṃ paṭilabhanti. Paccekabuddhā paccekabodhiñāṇaṃ. Buddhā sabbaññutaññāṇañceva sakale ca buddhaguṇe. Sabbañhi nesaṃ arahattamaggeneva ijjhati. Tasmā arahattamaggañāṇaṃ sambodhi nāma hoti. Tena uttaritaro bhagavatā natthi. Tenāha ‘‘bhagavatā bhiyyobhiññataro yadidaṃ sambodhiya’’nti.
そこで長老は、「私はこの喜悦と歓喜を誰に告げ知らせようか」と考え、「他のいかなる沙門も婆羅門も、神も魔も梵天も、私のこの清らかな信解にふさわしく受け止めることはできないであろう。私はこの歓喜を師にこそ申し上げよう。師のみが私を受け止めることができる。師は私の喜悦と歓喜にとどまらず、私のような百人の沙門、千人の沙門、十万人の沙門が歓喜を申し出たとしても、すべての者の心を受け止めて収めることができる。例えば、十八由旬に広がって流れるチャンダバーガー大河を、小さな池や谷川は受け止めることができず、大海のみがそれを受け止めることができるようなものである。実に大海はチャンダバーガー川にとどまらず、このような河の百本も千本も十万本も受け止め、それによって減ることも満ちることも見られない。まさにそのように、師は私のような百人の沙門、千人の沙門、十万人の沙門が喜悦と歓喜を申し出たとしても、すべての者の心を受け止めて収めることができる。他の沙門・婆羅門等は、チャンダバーガー川に対する小さな池や谷川のように、私の歓喜を受け止めることができない。さあ、私は自らの喜悦と歓喜を師にこそ申し上げよう」と、結跏趺坐を解き、敷皮をはたいて持ち、夕刻の花が茎から離れて蜜を滴らせる頃に師のもとへと近づき、自らの歓喜を表明して「世尊よ、私はこのように信順しております」等と申し上げた。そこにおいて「このように信順している」とは、このように信心が生じた、このように信じております、という意味である。「より優れた知者」とは、より勝れて知られた者、あるいはより優れた知恵を持つ者、より卓越した智を持つ者、という意味である。「正覚において」とは、一切知智において、あるいは阿羅漢道智において、ということである。実に阿羅漢道によってのみ、仏陀の徳は余すところなく捉えられるのである。実に二大上首弟子は阿羅漢道によってのみ声聞の波羅蜜の智を獲得する。独覚たちは独覚の覚りの智を、仏陀たちは一切知智とすべての仏陀の徳を獲得する。実に彼らのすべては阿羅漢道によってのみ成就するのである。それゆえ阿羅漢道智は正覚と呼ばれる。それにおいて世尊より卓越した者は存在しない。それゆえに「正覚に関して世尊より優れた知者はいない」と申し上げたのである。
142. Uḷārāti seṭṭhā. Ayañhi uḷārasaddo ‘‘uḷārāni khādanīyāni khādantī’’tiādīsu (ma. ni. 1.366) madhure āgacchati. ‘‘Uḷārāya khalu bhavaṃ, vacchāyano, samaṇaṃ gotamaṃ pasaṃsāya pasaṃsatī’’tiādīsu (ma. ni. 3.280) seṭṭhe. ‘‘Appamāṇo uḷāro obhāso’’tiādīsu (dī. ni. 2.32) vipule. Svāyamidha seṭṭhe āgato. Tena vuttaṃ – ‘‘uḷārāti seṭṭhā’’ti. Āsabhīti usabhassa vācāsadisī acalā asampavedhī. Ekaṃso gahitoti anussavena vā ācariyaparamparāya vā itikirāya vā piṭakasampadānena vā ākāraparivitakkena vā diṭṭhinijjhānakkhantiyā vā takkahetu vā nayahetu vā akathetvā paccakkhato ñāṇena paṭivijjhitvā viya ekaṃso gahito, sanniṭṭhānakathāva kathitāti attho.
142. 「雄渾なる」とは、最上なる、ということである。実にこの『ウラーラ(雄渾・大・美味)』という言葉は、「美味な食物を食べる」等の文脈では「甘美な」という意味で現れる。「実にヴァッチャーヤナ尊者は、沙門ゴータマを卓越した賞賛によって称賛している」等の文脈では「最上なる」という意味で現れる。「無量にして広大な光明」等の文脈では「広大なる」という意味で現れる。ここでは「最上なる」という意味で用いられている。それゆえ「雄渾なる、とは最上なる」と述べられた。「堂々たる」とは、雄牛の声に似て揺るぎなく、動揺しないことである。「断定的に把握された」とは、伝承によるのでもなく、師匠からの継承によるのでもなく、噂話によるのでもなく、三蔵の伝持によるのでもなく、論理的推論によるのでもなく、見解の吟味による納得によるのでもなく、思弁の根拠によるのでもなく、理路の根拠によるのでもなく、直接に智によって貫通したかのように断定的に把握された、決定的な説として語られた、という意味である。
Sīhanādoti seṭṭhanādo, neva dandhāyantena na gaggarāyantena sīhena viya uttamanādo naditoti attho. Kiṃ te sāriputtāti imaṃ desanaṃ kasmā ārabhīti? Anuyogadāpanatthaṃ. Ekacco hi sīhanādaṃ naditvā attano sīhanāde anuyogaṃ dātuṃ na sakkoti, nighaṃsanaṃ nakkhamati, lepe patitamakkaṭo viya hoti. Yathā dhamamānaṃ aparisuddhalohaṃ jhāyitvā jhāmaaṅgāro hoti, evaṃ jhāmaṅgāro viya hoti. Eko sīhanāde anuyogaṃ dāpiyamāno dātuṃ sakkoti, nighaṃsanaṃ khamati, dhamamānaṃ niddosajātarūpaṃ viya adhikataraṃ sobhati, tādiso thero. Tena naṃ bhagavā ‘‘anuyogakkhamo aya’’nti ñatvā sīhanāde anuyogadāpanatthaṃ imampi desanaṃ ārabhi.
「獅子吼」とは、最上の叫びのことであり、ためらうこともなく、かすれることもなく、獅子のように至高の叫びを上げた、という意味である。「サーリプッタよ、お前はどうして」というこの説示を、なぜ始められたのか。問い詰め(尋問)をさせるためである。実に、ある者は獅子吼を上げても、自らの獅子吼に対する問い詰めに答えることができず、吟味に耐えられず、トリモチに落ちた猿のようになる。吹かれた不純な金属が燃え尽きて黒焦げの消し炭になるように、消し炭のようになるのである。しかしある者は、獅子吼に対する問い詰めを求められても答えることができ、吟味に耐え、吹かれて純粋になった黄金のようにいっそう輝く。長老はそのような人物であった。それゆえ世尊は、「この者は問い詰めに耐えうる」と知って、獅子吼に対する問い詰めをさせるためにこの説示をも始められたのである。
Tattha sabbe teti sabbe te tayā. Evaṃsīlātiādīsu lokiyalokuttaravasena sīlādīni pucchati. Tesaṃ vitthārakathā mahāpadāne kathitāva.
そこにおいて「すべてのそれらの」とは、お前によってすべてのそれらの(仏たちが)、ということである。「このような戒を持ち」等において、世間的・出世間的な観点から戒などを問うておられるのである。それらの詳細な説は『大本経』において説かれたとおりである。
Kiṃ pana te, sāriputta, ye te bhavissantīti atītā ca tāva niruddhā, apaṇṇattikabhāvaṃ gatā dīpasikhā viya nibbutā, evaṃ niruddhe apaṇṇattikabhāvaṃ gate tvaṃ kathaṃ jānissasi, anāgatabuddhānaṃ pana guṇā kinti tayā attano cittena paricchinditvā viditāti pucchanto evamāha. Kiṃ pana te, sāriputta, ahaṃ etarahīti anāgatāpi buddhā ajātā anibbattā anuppannā, tepi kathaṃ tvaṃ jānissasi? Tesañhi jānanaṃ apade ākāse padadassanaṃ viya hoti. Idāni mayā saddhiṃ ekavihāre vasasi, ekato bhikkhāya carasi, dhammadesanākāle dakkhiṇapasse nisīdasi, kiṃ pana mayhaṃ guṇā attano cetasā paricchinditvā viditā tayāti anuyuñjanto evamāha.
「サーリプッタよ、それでは未来に来られるであろう仏たちを(お前は知っているのか)」とは、過去の仏たちはすでに滅尽し、概念を離れた状態となり、消えた灯火の炎のように寂滅した、このように滅尽して概念を離れた状態となった仏たちをお前はどのようにして知るというのか。しかし未来の仏たちの徳を、お前は自らの心で限定して知ったというのか、と問いながらこのように仰せられたのである。「サーリプッタよ、それでは現在において私は(お前によって知られているのか)」とは、未来の仏たちもまた未だ生を受けず、生まれておらず、出現していない、それらの仏たちをもお前はどのようにして知るというのか。実に彼らを知ることは、形跡のない虚空に足跡を見るようなものである。そして今、私とともにお前は一つの精舎に住み、一緒に托鉢に歩き、法話の時には右側に座っている。では、私の徳を自らの心で限定してお前は知ったというのか、と問い詰めながらこのように仰せられたのである。
Thero pana pucchite pucchite ‘‘no hetaṃ, bhante’’ti paṭikkhipati. Therassa ca viditampi atthi aviditampi atthi, kiṃ so attano viditaṭṭhāne paṭikkhepaṃ karoti, aviditaṭṭhāneti? Viditaṭṭhāne na karoti, aviditaṭṭhāneyeva karotīti. Thero kira anuyoge āraddheyeva aññāsi. Na ayaṃ anuyogo sāvakapāramīñāṇe, sabbaññutaññāṇe ayaṃ anuyogoti attano sāvakapāramīñāṇe paṭikkhepaṃ akatvā aviditaṭṭhāne sabbaññutaññāṇe paṭikkhepaṃ karoti. Tena idampi dīpeti ‘‘bhagavā mayhaṃ atītānāgatapaccuppannānaṃ buddhānaṃ sīlasamādhipaññāvimuttikāraṇajānanasamatthaṃ sabbaññutaññāṇaṃ natthī’’ti.
しかし長老は、問われるたびに「世尊よ、そのようなことはありません」と否定した。長老には知っている領域もあり、知らない領域もあるのに、なぜ彼は自らの知っている領域において否定せず、知らない領域において否定するのか。知っている領域においては否定せず、知らない領域においてのみ否定するのである。実に長老は、問い詰めが始まったまさにその時に覚知した。「この問い詰めは声聞の波羅蜜の智に関するものではなく、一切知智に関する問い詰めである」と、自らの声聞の波羅蜜の智においては否定せず、知らない領域である一切知智において否定したのである。それゆえ、このことも示している。「世尊よ、私には過去・未来・現在の仏たちの戒・定・慧・解脱のあり方を知る力を持つ一切知智はありません」と。
Etthāti etesu atītādibhedesu buddhesu. Atha kiñcarahīti atha kasmā evaṃ ñāṇe asati tayā evaṃ kathitanti vadati.
「それらにおいて」とは、これら過去などの区別の仏たちにおいて、ということである。「それではなぜ」とは、それではなぜそのような智がないのにお前はそのように語ったのか、と仰せられたのである。
143. Dhammanvayoti dhammassa paccakkhato ñāṇassa anuyogaṃ anugantvā uppannaṃ anumānañāṇaṃ nayaggāho vidito. Sāvakapāramīñāṇe ṭhatvāva imināva ākārena jānāmi bhagavāti vadati. Therassa hi nayaggāho appamāṇo apariyanto. Yathā sabbaññutaññāṇassa pamāṇaṃ vā pariyanto vā natthi, evaṃ dhammasenāpatino nayaggāhassa. Tena so ‘‘iminā evaṃvidho, iminā anuttaro satthā’’ti jānāti. Therassa hi nayaggāho sabbaññutaññāṇagatiko eva. Idāni taṃ nayaggāhaṃ pākaṭaṃ kātuṃ upamāya dassento seyyathāpi, bhantetiādimāha. Tattha yasmā majjhimapadese nagarassa uddhāpapākārādīni thirāni vā hontu, dubbalāni vā, sabbaso vā pana mā hontu, corāsaṅkā na hoti, tasmā taṃ aggahetvā paccantimanagaranti āha. Daḷhuddhāpanti thirapākārapādaṃ. Daḷhapākāratoraṇanti thirapākārañceva thirapiṭṭhasaṅghāṭañca. Ekadvāranti kasmā āha? Bahudvāre hi nagare bahūhi paṇḍitadovārikehi bhavitabbaṃ. Ekadvāre ekova vaṭṭati. Therassa ca paññāya sadiso añño natthi. Tasmā attano paṇḍitabhāvassa opammatthaṃ ekaṃyeva dovārikaṃ dassetuṃ ekadvāra’’nti āha. Paṇḍitoti paṇḍiccena samannāgato. Byattoti veyyattiyena samannāgato visadañāṇo. Medhāvīti ṭhānuppattikapaññāsaṅkhātāya medhāya samannāgato. Anupariyāyapathanti anupariyāyanāmakaṃ pākāramaggaṃ. Pākārasandhinti dvinnaṃ iṭṭhakānaṃ apagataṭṭhānaṃ. Pākāravivaranti pākārassa chinnaṭṭhānaṃ.
143. 「法の筋道(法脈)」とは、法の直接の智の探求に従って生じた推論の智、筋道立てた把握として知られる。声聞の波羅蜜の智に立って、まさにこのあり様によって私は世尊を知るのである、と申し上げるのである。実に長老の筋道立てた把握には限界がなく、際限がない。一切知智に限界や際限がないように、法将軍の筋道立てた把握にもそれがない。それゆえ彼は「これによってこのようなお方であり、これによって無上の師である」と知るのである。実に長老の筋道立てた把握は、一切知智の領域に通じているのである。今やその筋道立てた把握を明らかにするために、比喩によって示そうとして「世尊よ、例えば」等と申し上げた。そこにおいて、中央の地方においては城壁の土台や防壁などが堅固であろうと、脆かろうと、あるいは全く無かろうと、盗賊の恐れはない。それゆえそれを取らずに「辺境の都市」と言ったのである。「堅固な土台を持つ」とは、堅固な城壁の基礎を持つということである。「堅固な防壁と楼門を持つ」とは、堅固な城壁と堅固な門扉を持つということである。なぜ「一つの門」と言ったのか。多くの門がある都市では、多くの賢い門番がいなければならない。一つの門であれば一人で事足りる。そして長老の智慧に並ぶ者は他にはいない。それゆえ自らの賢者としてのあり方の比喩とするために、ただ一人の門番を示すべく「一つの門」と言ったのである。「賢く」とは、学識を具えていることである。「有能で」とは、明晰さを具え、透徹した知解を持つことである。「聡明な」とは、臨機応変の智慧と呼ばれる聡明さを具えていることである。「巡回路を」とは、巡回用の城壁沿いの通路のことである。「壁の継ぎ目を」とは、二つの煉瓦が離れた隙間のことである。「壁の割れ目を」とは、城壁が壊れた裂け目のことである。
Cetaso upakkileseti pañca nīvaraṇāni cittaṃ upakkilesenti kiliṭṭhaṃ karonti upatāpenti vibādhenti, tasmā ‘‘cetaso upakkilesā’’ti vuccanti. Paññāya dubbalīkaraṇeti nīvaraṇā uppajjamānā anuppannāya paññāya uppajjituṃ na denti, uppannāya paññāya vaḍḍhituṃ na denti, tasmā ‘‘paññāya dubbalīkaraṇā’’ti vuccanti. Suppatiṭṭhitacittāti catūsu satipaṭṭhānesu suṭṭhu ṭhapitacittā hutvā. Satta bojjhaṅge yathābhūtanti satta bojjhaṅge yathāsabhāvena bhāvetvā. Anuttaraṃ sammāsambodhinti arahattaṃ sabbaññutaññāṇaṃ vā paṭivijjhiṃsūti dasseti.
「心の随煩悩」とは、五蓋が心を汚し、濁らせ、苦しめ、悩ます。それゆえ「心の随煩悩」と呼ばれる。「智慧を弱めるもの」とは、五蓋が生じることによって、未だ生じていない智慧を生じさせず、生じた智慧を増大させない。それゆえ「智慧を弱めるもの」と呼ばれる。「心をよく確立させ」とは、四念住において心を堅固に定着させて、ということである。「七覚支をありのままに」とは、七覚支をありのままの本質に従って修習して、ということである。「無上の正等覚を」とは、阿羅漢果あるいは一切知智を証得した、ということを示している。
Apicettha satipaṭṭhānāti vipassanā. Sambojjhaṅgā maggo. Anuttarāsammāsambodhi arahattaṃ. Satipaṭṭhānāti vā maggāti vā bojjhaṅgamissakā. Sammāsambodhi arahattameva. Dīghabhāṇakamahāsīvatthero panāha ‘‘satipaṭṭhāne vipassanāti gahetvā bojjhaṅge maggo ca sabbaññutaññāṇañcāti gahite sundaro pañho bhaveyya, na panevaṃ gahita’’nti. Iti thero sabbaññubuddhānaṃ nīvaraṇappahāne satipaṭṭhānabhāvanāya sambodhiyañca majjhe bhinnasuvaṇṇarajatānaṃ viya nānattābhāvaṃ dasseti.
さらにここにおいて、四念住とは内観(ヴィパッサナー)である。七等覚支とは道(聖道)である。無上の正等覚とは阿羅漢果である。あるいは四念住とは、あるいは聖道とは覚支が混ざり合ったものである。正等覚とは阿羅漢果そのものである。しかし長部誦者たる大シーヴァ長老は「四念住を内観と捉え、覚支を聖道および一切知智と捉えるならば、見事な解釈となるであろう。しかしそのようには解釈されていない」と述べた。このように長老は、一切知者たる仏陀たちの五蓋の断尽において、四念住の修習において、そして正覚において、精錬された金や銀の間に差異がないように、相違がないことを示しているのである。
Idha ṭhatvā upamā saṃsandetabbā – āyasmā hi sāriputto paccantanagaraṃ dassesi, pākāraṃ dassesi, pariyāyapathaṃ dassesi, dvāraṃ dassesi, paṇḍitadovārikaṃ dassesi, nagaraṃ pavesanakanikkhamanake oḷārike pāṇe dassesi, paṇḍitadovārikassa tesaṃ pāṇānaṃ pākaṭabhāvañca dassesi. Tattha kiṃ kena sadisanti ce. Nagaraṃ viya hi nibbānaṃ, pākāro viya sīlaṃ, pariyāyapatho viya hirī, dvāraṃ viya ariyamaggo, paṇḍitadovāriko viya dhammasenāpati, nagarappavisanakanikkhamanakaoḷārikapāṇā viya atītānāgatapaccuppannā buddhā, dovārikassa tesaṃ pāṇānaṃ pākaṭabhāvo viya āyasmato sāriputtassa atītānāgatapaccuppannabuddhānaṃ sīlasamathādīhi pākaṭabhāvo. Ettāvatā therena bhagavā evamahaṃ sāvakapāramīñāṇe ṭhatvā dhammanvayena nayaggāhena jānāmīti attano sīhanādassa anuyogo dinno hoti.
ここに立って、譬喩を照合すべきである。実に尊者サーリプッタは辺境の都城を示し、城壁を示し、巡回路を示し、城門を示し、賢明な門番を示し、都城に出入りする粗大な生類を示し、賢明な門番にとってそれらの生類が明白であることを示した。そこで、何が何に類比されるのかと言えば、都城のようなものは涅槃であり、城壁のようなものは戒であり、巡回路のようなものは慚(恥じらい)であり、城門のようなものは聖なる道(八正道)であり、賢明な門番のようなものは法将(サーリプッタ)であり、都城に出入りする粗大な生類のようなものは過去・未来・現在の諸仏であり、門番にとってそれらの生類が明白であるようなものは、尊者サーリプッタにとって過去・未来・現在の諸仏が戒や止水などによって明白であることである。これによって長老は、「世尊よ、このように私は声聞の波羅蜜智に立ち、法の理法に従い、論理を把握することによって知るのです」と自身の獅子吼の論拠を提示したのである。
144. Idhāhaṃ, bhante, yena bhagavāti imaṃ desanaṃ kasmā ārabhi? Sāvakapāramīñāṇassa nipphattidassanatthaṃ. Ayañhettha adhippāyo, bhagavā ahaṃ sāvakapāramīñāṇaṃ paṭilabhanto pañcanavutipāsaṇḍe na aññaṃ ekampi samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā upasaṅkamitvā sāvakapāramīñāṇampi paṭilabhiṃ, tumheyeva upasaṅkamitvā tumhe payirupāsanto paṭilabhinti. Tattha idhāti nipātamattaṃ. Upasaṅkamiṃ dhammasavanāyāti tumhe upasaṅkamanto panāhaṃ na cīvarādihetu upasaṅkamanto, dhammasavanatthāya upasaṅkamanto. Evaṃ upasaṅkamitvā sāvakapāramīñāṇaṃ paṭilabhiṃ. Kadā pana thero dhammasavanatthāya upasaṅkamantoti. Sūkarakhataleṇe bhāgineyyadīghanakhaparibbājakassa vedanāpariggahasuttantakathanadivase (ma. ni. 2.205) upasaṅkamanto, tadāyeva sāvakapāramīñāṇaṃ paṭilabhīti. Taṃdivasañhi thero tālavaṇṭaṃ gahetvā bhagavantaṃ bījamāno ṭhito taṃ desanaṃ sutvā tattheva sāvakapāramīñāṇaṃ hatthagataṃ akāsi. Uttaruttaraṃ paṇītapaṇītanti uttaruttarañceva paṇītapaṇītañca katvā desesi. Kaṇhasukkasappaṭibhāganti kaṇhañceva sukkañca. Tañca kho sappaṭibhāgaṃ savipakkhaṃ katvā. Kaṇhaṃ paṭibāhitvā sukkaṃ, sukkaṃ paṭibāhitvā kaṇhanti evaṃ sappaṭibhāgaṃ katvā kaṇhasukkaṃ desesi, kaṇhaṃ desentopi ca saussāhaṃ savipākaṃ desesi, sukkaṃ desentopi saussāhaṃ savipākaṃ desesi.
144. 「大徳よ、ここに私において、世尊のおられる所へ」というこの説法を何のために始めたのか。声聞波羅蜜智の成就を示すためである。実にここでの趣旨は次のとおりである。「世尊よ、私は声聞波羅蜜智を得るにあたり、九十五種の異道において他のいかなる沙門や婆羅門にも近づいて声聞波羅蜜智を得たのではなく、あなたにのみ近づき、あなたに給仕することによって得たのです」。そこで「ここに(idha)」とは不変化詞(虚辞)にすぎない。「法を聞くために近づいた」とは、「しかし私はあなたに近づくにあたり、衣などのために近づいたのではなく、法を聞くために近づいたのです。このように近づいて声聞波羅蜜智を得ました」ということである。では、長老はいつ法を聞くために近づいたのか。猪掘りの洞窟において、甥である長爪遊行者に『受摂受経』(中部経典第74経)が説かれた日に近づき、その時まさに声聞波羅蜜智を得たのである。実にその日、長老は棕櫚の団扇を手にして世尊を扇ぎながら立ち、その説法を聞いてその場で声聞波羅蜜智を手に入れたのである。「さらに勝れ、さらに勝れ、さらに妙なる、さらに妙なる」とは、さらに勝れ、さらに妙なるものとして説かれたということである。「黒と白の対比を伴う」とは、黒(不善)と白(善)であり、しかもそれを対比させ、対立させてということである。黒を退けて白を、白を退けて黒をと、このように対比させて黒と白を説き、黒を説く際にも励みと果報を伴って説き、白を説く際にも励みと果報を伴って説いたのである。
Tasmiṃ dhamme abhiññā idhekaccaṃ dhammaṃ dhammesu niṭṭhamagamanti tasmiṃ desite dhamme ekaccaṃ dhammaṃ nāma sāvakapāramīñāṇaṃ sañjānitvā dhammesu niṭṭhamagamaṃ. Katamesu dhammesūti? Catusaccadhammesu. Etthāyaṃ therasallāpo, kāḷavallavāsī sumatthero tāva vadati ‘‘catusaccadhammesu idāni niṭṭhagamanakāraṇaṃ natthi. Assajimahāsāvakassa hi diṭṭhadivaseyeva so paṭhamamaggena catusaccadhammesu niṭṭhaṃ gato, aparabhāge sūkarakhataleṇadvāre upari tīhi maggehi catusaccadhammesu niṭṭhaṃ gato, imasmiṃ pana ṭhāne ‘dhammesū’ti buddhaguṇesu niṭṭhaṃ gato’’ti. Lokantaravāsī cūḷasīvatthero pana ‘‘sabbaṃ tatheva vatvā imasmiṃ pana ṭhāne ‘dhammesū’ti arahatte niṭṭhaṃ gato’’ti āha. Dīghabhāṇakatipiṭakamahāsīvatthero pana ‘‘tatheva purimavādaṃ vatvā imasmiṃ pana ṭhāne ‘dhammesū’ti sāvakapāramīñāṇe niṭṭhaṃ gato’’ti vatvā ‘‘buddhaguṇā pana nayato āgatā’’ti āha.
「その法において殊勝な智によって、ここにおいてある法を知り、諸法において決定に至った」とは、その説かれた法において「ある法」と呼ばれる声聞波羅蜜智を熟知して、諸法において決定(確信)に至ったということである。「いかなる諸法においてか」といえば、四聖諦の法においてである。これに関して長老たちの論議がある。まずカーラヴァッリに住むスマ長老はこう言う。「四聖諦の法において今さら決定に至る理由はない。アッサジ大声聞を見たその日に、彼は第一の道(預流道)によって四聖諦の法において決定に至り、のちに猪掘りの洞窟の入口で上位の三つの道によって四聖諦の法において決定に至ったからである。しかしこの箇所において『諸法において』とは仏の徳において決定に至ったということである」と。一方、ローカンタラに住むチューラスィーヴァ長老は「すべてを同様に述べて、しかしこの箇所において『諸法において』とは阿羅漢果において決定に至ったということである」と言った。一方、長部誦者たる三蔵の摩訶スィーヴァ長老は「同様に先の説を述べて、しかしこの箇所において『諸法において』とは声聞波羅蜜智において決定に至ったということである」と述べて、「仏の徳は論理的に導き出されたものである」と言った。
Satthari pasīdinti evaṃ sāvakapāramīñāṇadhammesu niṭṭhaṃ gantvā bhiyyosomattāya ‘‘sammāsambuddho vata so bhagavā’’ti satthari pasīdiṃ. Svākkhāto bhagavatā dhammoti suṭṭhu akkhāto sukathito niyyāniko maggo phalatthāya niyyāti rāgadosamohanimmadanasamattho.
「師において浄信した」とは、このように声聞波羅蜜智の諸法において決定に至り、ますます「かの世尊は実に正等覚者である」と師において浄信した。「世尊によって法は善く説かれた」とは、善く開示され、善く語られた出離の道は果のために出離し、貪・瞋・痴の傲慢を打破する能力があるということである。
Suppaṭipanno saṅghoti buddhassa bhagavato sāvakasaṅghopi vaṅkādidosavirahitaṃ sammāpaṭipadaṃ paṭipannattā suppaṭipannoti pasannomhi bhagavatīti dasseti.
「僧伽は善く実践している」とは、仏たる世尊の声聞僧伽も、歪みなどの過失を離れた正しい実践を行っているがゆえに善く実践している、と「私は世尊においてこのように浄信しています」ということを示している。
Kusaladhammadesanāvaṇṇanā
善法説法の註釈
145. Idāni divāṭṭhāne nisīditvā samāpajjite soḷasa aparāpariyadhamme dassetuṃ aparaṃ pana bhante etadānuttariyanti desanaṃ ārabhi. Tattha anuttariyanti anuttarabhāvo. Yathā bhagavā dhammaṃ desetīti yathā yenākārena yāya desanāya bhagavā dhammaṃ deseti, sā tumhākaṃ desanā anuttarāti vadati. Kusalesu dhammesūti tāya desanāya desitesu kusalesu dhammesupi bhagavāva anuttaroti dīpeti. Yā vā sā desanā, tassā bhūmiṃ dassentopi ‘‘kusalesu dhammesū’’ti āha. Tatrime kusalā dhammāti tatra kusalesu dhammesūti vuttapade ime kusalā dhammā nāmāti veditabbā. Tattha ārogyaṭṭhena, anavajjaṭṭhena, kosallasambhūtaṭṭhena, niddarathaṭṭhena, sukhavipākaṭṭhenāti pañcadhā kusalaṃ veditabbaṃ. Tesu jātakapariyāyaṃ patvā ārogyaṭṭhena kusalaṃ vaṭṭati. Suttantapariyāyaṃ patvā anavajjaṭṭhena. Abhidhammapariyāyaṃ patvā kosallasambhūtaniddarathasukhavipākaṭṭhena. Imasmiṃ pana ṭhāne bāhitikasuttantapariyāyena (ma. ni. 2.358) anavajjaṭṭhena kusalaṃ daṭṭhabbaṃ.
145. 今や昼の滞在地に座して等至(三昧)に入った十六の後後法(順次高まる法)を示すために、「さらにまた、大徳よ、この無上なるものがあります」という説法を始めた。そこで「無上なるもの(anuttariyaṃ)」とは、無上である状態のことである。「世尊が法を説かれるように」とは、どのような様態で、いかなる説法によって世尊が法を説かれるか、そのあなたの説法は無上である、と言うのである。「善き諸法において」とは、その説法によって説かれた善き諸法においても世尊こそが無上である、と明らかにしている。あるいは、その説法の領域を示すにあたっても「善き諸法において」と言ったのである。「そこにこれらの善法がある」とは、そこで「善き諸法において」と説かれた句において、これらが善法と呼ばれると知るべきである。そこで、無病の意味、無過失の意味、巧みさから生じた意味、熱苦なき意味、楽の異熟(結果)をもたらす意味という五種によって善を知るべきである。それらのうち、本生話(ジャータカ)の文脈に従えば、無病の意味によって善が妥当する。経蔵の文脈に従えば、無過失の意味による。阿毘達磨の文脈に従えば、巧みさから生じた意味、熱苦なき意味、楽の異熟をもたらす意味による。しかしこの箇所においては『バーヒティカ経』の文脈により、無過失の意味によって善と見なすべきである。
Cattāro satipaṭṭhānāti cuddasavidhena kāyānupassanāsatipaṭṭhānaṃ, navavidhena vedanānupassanāsatipaṭṭhānaṃ, soḷasavidhena cittānupassanāsatipaṭṭhānaṃ, pañcavidhena dhammānupassanāsatipaṭṭhānanti evaṃ nānānayehi vibhajitvā samathavipassanāmaggavasena lokiyalokuttaramissakā cattāro satipaṭṭhānā desitā. Phalasatipaṭṭhānaṃ pana idha anadhippetaṃ. Cattāro sammappadhānāti paggahaṭṭhena ekalakkhaṇā, kiccavasena nānākiccā. ‘‘Idha bhikkhu anuppannānaṃ pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ anuppādāyā’’tiādinā nayena samathavipassanāmaggavasena lokiyalokuttaramissakāva cattāro sammappadhānā desitā. Cattāro iddhipādāti ijjhanaṭṭhena ekasaṅgahā, chandādivasena nānāsabhāvā. ‘‘Idha bhikkhu chandasamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāvetī’’tiādinā nayena samathavipassanāmaggavasena lokiyalokuttaramissakāva cattāro iddhipādā desitā.
「四念住」とは、十四種による身随観念住、九種による受随観念住、十六種による心随観念住、五種による法随観念住と、このように種々の方法で区分され、止観の道の働きによって世間・出世間が混在した四念住が説かれている。しかし果の念住はここでは意図されていない。「四正勤」とは、向上・奮起の意味において同一の相を持ち、働きとしては種々の働きを持つ。「ここに比丘は、未生にして悪なる不善の諸法を生じさせないために……」などの方法により、止観の道の働きによって世間・出世間が混在した四正勤が説かれている。「四神足」とは、成就の意味において一つに包摂され、意欲等によって種々の特質を持つ。「ここに比丘は、意欲定正勤行を具足した神足を修習する……」などの方法により、止観の道の働きによって世間・出世間が混在した四神足が説かれている。
Pañcindriyānīti ādhipateyyaṭṭhena ekalakkhaṇāni, adhimokkhādisabhāvavasena nānāsabhāvāni. Samathavipassanāmaggavaseneva ca lokiyalokuttaramissakāni saddhādīni pañcindriyāni desitāni. Pañca balānīti upatthambhanaṭṭhena akampiyaṭṭhena vā ekasaṅgahāni, salakkhaṇena nānāsabhāvāni. Samathavipassanāmaggavaseneva lokiyalokuttaramissakāni saddhādīni pañca balāni desitāni. Satta bojjhaṅgāti niyyānaṭṭhena ekasaṅgahā, upaṭṭhānādinā salakkhaṇena nānāsabhāvā. Samathavipassanā maggavaseneva lokiyalokuttaramissakā satta bojjhaṅgā desitā.
「五根」とは、主導権の意味において同一の相を持ち、確信などの特質によって種々の特質を持つ。止観の道の働きによって世間・出世間が混在した信等の五根が説かれている。「五力」とは、支持の意味において、あるいは不動の意味において一つに包摂され、それぞれの自相によって種々の特質を持つ。止観の道の働きによって世間・出世間が混在した信等の五力が説かれている。「七覚支」とは、出離の意味において一つに包摂され、現起などの自相によって種々の特質を持つ。止観の道の働きによって世間・出世間が混在した七覚支が説かれている。
Ariyo aṭṭhaṅgiko maggoti hetuṭṭhena ekasaṅgaho, dassanādinā salakkhaṇena nānāsabhāvo. Samathavipassanāmaggavaseneva lokiyalokuttaramissako ariyo aṭṭhaṅgiko maggo desitoti attho.
「八聖道」とは、原因の意味において一つに包摂され、見ることなどの自相によって種々の特質を持つ。止観の道の働きによって世間・出世間が混在した八聖道が説かれている、という意味である。
Idha, bhante, bhikkhu āsavānaṃ khayāti idaṃ kimatthaṃ āraddhaṃ? Sāsanassa pariyosānadassanatthaṃ. Sāsanassa hi na kevalaṃ maggeneva pariyosānaṃ hoti, arahattaphalena pana hoti. Tasmā taṃ dassetuṃ idamāraddhanti veditabbaṃ. Etadānuttariyaṃ, bhante, kusalesu dhammesūti bhante yā ayaṃ kusalesu dhammesu evaṃdesanā, etadānuttariyaṃ. Taṃ bhagavāti taṃ desanaṃ bhagavā asesaṃ sakalaṃ abhijānāti. Taṃ bhagavatoti taṃ desanaṃ bhagavato asesaṃ abhijānato. Uttari abhiññeyyaṃ natthīti taduttari abhijānitabbaṃ natthi, ayaṃ nāma ito añño dhammo vā puggalo vā yaṃ bhagavā na jānātīti idaṃ natthi. Yadabhijānaṃ añño samaṇo vāti yaṃ tumhehi anabhiññātaṃ, taṃ añño samaṇo vā brāhmaṇo vā abhijānanto bhagavatā bhiyyobhiññataro assa, adhikatarapañño bhaveyya. Yadidaṃ kusalesu dhammesūti ettha yadidanti nipātamattaṃ, kusalesu dhammesu bhagavatā uttaritaro natthīti ayametthattho. Iti bhagavāva kusalesu dhammesu anuttaroti dassento ‘‘imināpi kāraṇena evaṃpasanno ahaṃ, bhante, bhagavatī’’ti dīpeti. Ito paresu aparaṃ panātiādīsu visesamattameva vaṇṇayissāma. Purimavārasadisaṃ pana vuttanayeneva veditabbaṃ.
「ここに、大徳よ、比丘は諸々の漏(煩悩)の滅尽によって」というこれは何のために始められたのか。教え(仏法)の究極を示すためである。教えの究極は単に道によってのみあるのではなく、阿羅漢果によってあるからである。それゆえ、それを示すためにこれが始められたと知るべきである。「大徳よ、これは善き諸法における無上なるものです」とは、「大徳よ、善き諸法におけるこのような説法、これは無上なるものです」ということである。「それを世尊は」とは、その説法を世尊は余すところなくことごとく余すところなく知り尽くされている。「その世尊にとって」とは、その説法を世尊が余すところなく知り尽くされていることにおいて。「それ以上に知るべきことは存在しない」とは、それ以上に知るべきことはなく、「世尊が知られない、これ以外の法や人物というものがある」ということは存在しない。「それを知り尽くして、他の沙門が」とは、「あなたが知り尽くしていないことを、他の沙門や婆羅門が知り尽くして世尊よりもさらに多くを知る者となり、より勝れた智慧を持つ者となるようなこと」である。「いわゆる善き諸法において」のここでの「いわゆる(yadidaṃ)」とは不変化詞にすぎない。善き諸法において世尊より勝る者は存在しない、というのがここでの意味である。このように世尊こそが善き諸法において無上であることを示しつつ、「この理由によっても、大徳よ、私は世尊においてこのように浄信しています」と明らかにしている。これ以降の「さらにまた……」などにおいては、特異な点のみを解説する。前節と同様のものは、述べられた方法によって知るべきである。
Āyatanapaṇṇattidesanāvaṇṇanā
処施設説法の註釈
146. Āyatanapaṇṇattīsūti āyatanapaññāpanāsu. Idāni tā āyatanapaññattiyo dassento chayimāni, bhantetiādimāha. Āyatanakathā panesā visuddhimagge vitthārena kathitā, tena na taṃ vitthārayissāma, tasmā tattha vuttanayeneva sā vitthārato veditabbā.
146. 「処施設において」とは、諸処の施設(規定)において。今やそれらの処施設を示すために「大徳よ、これらの六つの……」などを説いた。処についての論説は『清浄道論』において詳細に説かれているので、ここでは詳述しない。それゆえ、そこで述べられた方法によって詳細に知るべきである。
Etadānuttariyaṃ, bhante, āyatanapaṇṇattīsūti yāyaṃ āyatanapaṇṇattīsu ajjhattikabāhiravavatthānādivasena evaṃ desanā, etadānuttariyaṃ. Sesaṃ vuttanayameva.
「大徳よ、これは処施設における無上なるものです」とは、処施設において内・外の区分などの方法によるこのような説法、これは無上なるものである。残りはすでに述べた方法のとおりである。
Gabbhāvakkantidesanāvaṇṇanā
入胎施設説法の註釈
147. Gabbhāvakkantīsūti gabbhokkamanesu. Tā gabbhāvakkantiyo dassento catasso imā, bhantetiādimāha. Tattha asampajānoti ajānanto sammūḷho hutvā. Mātukucchiṃ okkamatīti paṭisandhivasena pavisati. Ṭhātīti vasati. Nikkhamatīti nikkhamantopi asampajāno sammūḷhova nikkhamati. Ayaṃ paṭhamāti ayaṃ pakatilokiyamanussānaṃ paṭhamā gabbhāvakkanti.
147. 「入胎において」とは、胎内に入ることにおいて。それらの入胎を示すために「大徳よ、これら四つの……」などを説いた。そこで「正知なく」とは、知らずに迷妄となって。「母の胎内に入る」とは、結生(再生)の働きによって入る。「留まる」とは、滞在する。「出る」とは、出る際にも正知なく迷妄のまま出る。「これが第一である」とは、これが通常の世間の人間たちの第一の入胎である。
Sampajāno mātukucchiṃ okkamatīti okkamanto sampajāno asammūḷho hutvā okkamati.
「正知をもって母の胎内に入る」とは、入る際には正知を保ち、迷妄とならずに入る。
Ayaṃ dutiyāti ayaṃ asītimahātherānaṃ sāvakānaṃ dutiyā gabbhāvakkanti. Te hi pavisantāva jānanti, vasantā ca nikkhamantā ca na jānanti.
「これが第二である」とは、これが八十人の大長老・声聞たちの第二の入胎である。実に彼らは入る時には知るが、滞在する時と出る時には知らない。
Ayaṃ tatiyāti ayaṃ dvinnañca aggasāvakānaṃ paccekabodhisattānañca tatiyā gabbhāvakkanti. Te kira kammajehi vātehi adhosirā uddhaṃpādā anekasataporise papāte viya yonimukhe khittā tāḷacchiggaḷena hatthī viya sambādhena yonimukhena nikkhamamānā anantaṃ dukkhaṃ pāpuṇanti. Tena nesaṃ ‘‘mayaṃ nikkhamamhā’’ti sampajānatā na hoti. Evaṃ pūritapāramīnampi ca sattānaṃ evarūpe ṭhāne mahantaṃ dukkhaṃ uppajjatīti alameva gabbhāvāse nibbindituṃ alaṃ virajjituṃ.
「これが第三である」とは、これが二人の上首声聞と独覚菩薩(辟支仏の菩薩)たちの第三の入胎である。伝え聞くところでは、彼らは業より生じる風によって頭を下にし足を上にして、百人もの深さの崖に投げ込まれるかのように産道に投げ込まれ、鍵穴を通る象のように狭い産道から出る際に無量の苦しみに見舞われる。それゆえ彼らには「私たちは出た」という正知がない。このように波羅蜜を満たした生類であっても、このような場所において大きな苦痛が生じるのであるから、胎内への滞在を厭離するに十分であり、離欲するに十分である。
Ayaṃ catutthāti ayaṃ sabbaññubodhisattānaṃ vasena catutthā gabbhāvakkanti. Sabbaññubodhisattā hi mātukucchismiṃ paṭisandhiṃ gaṇhantāpi jānanti, tattha vasantāpi jānanti, nikkhamantāpi jānanti, nikkhamanakālepi ca te kammajavātā uddhaṃpāde adhosire katvā khipituṃ na sakkonti, dve hatthe pasāretvā akkhīni ummīletvā ṭhitakāva nikkhamanti. Bhavaggaṃ upādāya avīciantare añño tīsu kālesu sampajāno nāma natthi ṭhapetvā sabbaññubodhisatte. Teneva nesaṃ mātukucchiṃ okkamanakāle ca nikkhamanakāle ca dasasahassilokadhātu kampatīti. Sesamettha vuttanayeneva veditabbaṃ.
「これが第四である」とは、これが一切知者たる菩薩(釈尊)の働きによる第四の入胎である。実に一切知菩薩は母の胎内に結生する時にも知り、そこに滞在する時にも知り、出る時にも知る。また出る時にも、それら業より生じる風が足を上に頭を下にして投げ落とすことはできず、両手を伸ばし、眼を開いたままで立ちながら出るのである。有頂天に至るまで阿鼻地獄の間において、一切知菩薩を除いて三つの時期に正知がある者は他に存在しない。まさにそれゆえに、彼らが母の胎内に入る時と出る時には、一万の宇宙が震動するのである。これについての残りは、すでに述べた方法によって知るべきである。
Ādesanavidhādesanāvaṇṇanā
他心示導施設説法の註釈
148. Ādesanavidhāsūti ādesanakoṭṭhāsesu. Idāni tā ādesanavidhā dassento catasso imātiādimāha. Nimittena ādisatīti āgatanimittena gatanimittena ṭhitanimittena vā idaṃ nāma bhavissatīti katheti.
148. 「他心示導の様式において」とは、他心示導の区分において。今やそれらの他心示導の様式を示すために「これら四つの……」などを説いた。「兆候によって示す」とは、やって来る兆候や、去りゆく兆候、留まっている兆候によって「これこれのことが生じるであろう」と語る。
Tatridaṃ vatthu – eko rājā tisso muttā gahetvā purohitaṃ pucchi ‘‘kiṃ me, ācariya, hatthe’’ti? So ito cito ca olokesi. Tena ca samayena ekā sarabū ‘‘makkhikaṃ gahessāmī’’ti pakkhandi, gahaṇakāle makkhikā palātā, so makkhikāya muttattā ‘‘muttā mahārājā’’ti āha. Muttā tāva hotu, kati muttāti? So puna nimittaṃ olokesi. Atha avidūre kukkuṭo tikkhattuṃ saddaṃ nicchāresi. Brāhmaṇo ‘‘tisso mahārājā’’ti āha. Evaṃ ekacco āgatanimittena katheti. Etenupāyena gataṭhitani mittehipi kathanaṃ veditabbaṃ.
これに関して次の話がある。ある王が三つの真珠(ムッター)を手にして、司祭(国師)に「師よ、我が手の中に何があるか」と尋ねた。彼はあちこちを見渡した。その時、一匹のヤモリが「ハエを捕らえよう」と跳びかかったが、捕らえる瞬間にハエが逃げ去った(ムッター)。彼はハエが逃れた(ムッタ)ことから「真珠(ムッター)です、大王よ」と言った。「真珠であることはよしとしよう、いくつあるか」と問われ、彼は再び兆候を見渡した。その時、近くで鶏が三度鳴き声をあげた。婆羅門は「三つです、大王よ」と言った。このように、ある者はやって来る兆候によって語る。この方法によって、去りゆく兆候や留まっている兆候によって語ることも知るべきである。
Amanussānanti yakkhapisācādīnaṃ. Devatānanti cātumahārājikādīnaṃ. Saddaṃ sutvāti aññassa cittaṃ ñatvā kathentānaṃ saddaṃ sutvā. Vitakkavipphārasaddanti vitakkavipphāravasena uppannaṃ vippalapantānaṃ suttapamattādīnaṃ saddaṃ. Sutvāti taṃ saddaṃ sutvā. Yaṃ vitakkayato tassa so saddo uppanno, tassa vasena ‘‘evampi te mano’’ti ādisati. Manosaṅkhārā paṇihitāti cittasaṅkhārā suṭṭhapitā. Vitakkessatīti vitakkayissati pavattessatīti pajānāti. Jānanto ca āgamanena jānāti, pubbabhāgena jānāti, antosamāpattiyaṃ cittaṃ oloketvā jānāti. Āgamanena jānāti nāma kasiṇaparikammakāleyeva yenākārena esa kasiṇabhāvanaṃ āraddho paṭhamajjhānaṃ vā…pe… catutthajjhānaṃ vā aṭṭhasamāpattiyo vā nibbattessatīti jānāti. Pubbabhāgena jānāti nāma samathavipassanāya āraddhāyeva jānāti, yenākārena esa vipassanaṃ āraddho sotāpattimaggaṃ vā nibbattessati, sakadāgāmimaggaṃ vā nibbattessati, anāgāmimaggaṃ vā nibbattessati, arahattamaggaṃ vā nibbattessatīti jānāti. Antosamāpattiyaṃ cittaṃ oloketvā jānāti nāma yenākārena imassa manosaṅkhārā suṭṭhapitā, imassa nāma cittassa anantarā imaṃ nāma vitakkaṃ vitakkessati. Ito vuṭṭhitassa etassa hānabhāgiyo vā samādhi bhavissati, ṭhitibhāgiyo vā visesabhāgiyo vā nibbedhabhāgiyo vā abhiññāyo vā nibbattessatīti jānāti.
「非人たちの」とは、夜叉やピシャーツァなどの。「神々の」とは、四大王衆天などの。「声を聞いて」とは、他人の心を知って語っている者たちの声を聞いて。「思考の響きの声」とは、思考の展開の働きによって生じた、譫妄している者や眠っている者・放逸な者などの声。「聞いて」とは、その声を聞いて。その者がそれを思考することによってその声が生じた、その働きによって「このようにあなたの意はある」と示す。「意の諸行が向けられている」とは、心の諸行が善く配置されている。「思考するであろう」とは、思考するであろう、働かせるであろうと知る。知るにあたっても、到来によって知り、前駆の段階によって知り、等至(定)の中の心を観察して知る。到来によって知るとは、遍作(準備)の時からすでに、この者が遍処(カシナ)の修習を始めた様態によって、初禅を……(中略)……第四禅を、あるいは八等至を生じるであろうと知ることである。前駆の段階によって知るとは、止観を始めたまさにその時から、この者が観を始めた様態によって、預流道を生じるであろう、一来道を生じるであろう、不還道を生じるであろう、阿羅漢道を生じるであろうと知ることである。等至の中の心を観察して知るとは、この者の意の諸行が善く配置された様態によって、「この心に続いてこれこれの思考を思考するであろう。ここから出定したこの者に、退分定(退歩の定)が生じるであろうか、住分定(維持の定)か、勝分定(向上・卓越の定)か、通達分定(決択の定)か、あるいは神通を生じるであろう」と知ることである。
Tattha puthujjano cetopariyañāṇalābhī puthujjanānaṃyeva cittaṃ jānāti, na ariyānaṃ. Ariyesupi heṭṭhimo heṭṭhimo uparimassa uparimassa cittaṃ na jānāti, uparimo pana heṭṭhimassa jānāti. Etesu ca sotāpanno sotāpattiphalasamāpattiṃ samāpajjati. Sakadāgāmī, anāgāmī, arahā, arahattaphalasamāpattiṃ samāpajjati. Uparimo heṭṭhimaṃ na samāpajjati. Tesañhi heṭṭhimā heṭṭhimā samāpatti tatrupapattiyeva hoti. Tatheva taṃ hotīti idaṃ ekaṃsena tatheva hoti. Cetopariyañāṇavasena ñātañhi aññathābhāvī nāma natthi. Sesaṃ purimanayeneva yojetabbaṃ.
そこで、他心智を得た凡夫は凡夫の心のみを知り、聖者たちの心は知らない。聖者たちの中でも、下位の者は上位の者の心を知らないが、上位の者は下位の者の心を知る。そしてこれらの中で、預流者は預流果等至に入る。一来者、不還者、阿羅漢は阿羅漢果等至に入る。上位の者は下位の等至に入らない。彼らにとって下位の等至は、まさにその境地における再生においてのみ生じるからである。「そのとおりになる」とは、これは間違いなくそのとおりになるということである。他心智によって知られたことが違ったものになるということは存在しない。残りは先の方法と同様に適用すべきである。
Dassanasamāpattidesanāvaṇṇanā
見等至説法の註釈
149. Ātappamanvāyātiādi brahmajāle vitthāritameva. Ayaṃ panettha saṅkhepo, ātappanti vīriyaṃ. Tadeva padahitabbato padhānaṃ. Anuyuñjitabbato anuyogo. Appamādanti satiavippavāsaṃ. Sammāmanasikāranti anicce aniccantiādivasena pavattaṃ upāyamanasikāraṃ. Cetosamādhinti paṭhamajjhānasamādhiṃ. Ayaṃ paṭhamā dassanasamāpattīti ayaṃ dvattiṃ sākāraṃ paṭikūlato manasikatvā paṭikūladassanavasena uppāditā paṭhamajjhānasamāpatti paṭhamā dassanasamāpatti nāma, sace pana taṃ jhānaṃ pādakaṃ katvā sotāpanno hoti, ayaṃ nippariyāyeneva paṭhamā dassanasamāpatti.
149. 「熱心さによって」などは、『梵網経』において詳説されたとおりである。ここでの要約は次のとおりである。「熱心さ」とは精進である。それ自体が励むべきものであるから「正勤」であり、修習すべきものであるから「専修」である。「不放逸」とは正念が離れないことである。「如理作意」とは、無常なるものについて「無常である」などとする働きとして生じる適切な作意である。「心の三昧」とは初禅の三昧である。「これが第一の見等至である」とは、三十二の身体部位を嫌悪すべきものとして作意し、嫌悪の観察によって生起させた初禅等至が第一の見等至と呼ばれる。しかし、もしその禅定を基礎として預流者となるならば、これこそが厳密な意味(無方便)における第一の見等至である。
Atikkamma cāti atikkamitvā ca. Chavimaṃsalohitanti chaviñca maṃsañca lohitañca. Aṭṭhiṃ paccavekkhatīti aṭṭhi aṭṭhīti paccavekkhati. Aṭṭhi aṭṭhīti paccavekkhitvā uppāditā aṭṭhiārammaṇā dibbacakkhupādakajjhānasamāpatti dutiyā dassanasamāpatti nāma. Sace pana taṃ jhānaṃ pādakaṃ katvā sakadāgāmimaggaṃ nibbatteti. Ayaṃ nippariyāyena dutiyā dassanasamāpatti. Kāḷavallavāsī sumatthero pana ‘‘yāva tatiyamaggā vaṭṭatī’’ti āha.
「超えて」とは、踏み越えて。「皮膚・肉・血液を」とは、皮膚と肉と血液を。「骨を省察する」とは、「骨よ、骨よ」と省察する。「骨よ、骨よ」と省察して生起させた、骨を所縁(対象)とする天眼の基礎となる禅定等至が第二の見等至と呼ばれる。しかし、もしその禅定を基礎として一来道を成就するならば、これこそが厳密な意味における第二の見等至である。一方、カーラヴァッリに住むスマ長老は「第三の道(不還道)まで妥当する」と言った。
Viññāṇasotanti viññāṇameva. Ubhayato abbocchinnanti dvīhipi bhāgehi acchinnaṃ. Idha loke patiṭṭhitañcāti chandarāgavasena imasmiñca loke patiṭṭhitaṃ. Dutiyapadepi eseva nayo. Kammaṃ vā kammato upagacchantaṃ idha loke patiṭṭhitaṃ nāma. Kammabhavaṃ ākaḍḍhantaṃ paraloke patiṭṭhitaṃ nāma. Iminā kiṃ kathitaṃ? Sekkhaputhujjanānaṃ cetopariyañāṇaṃ kathitaṃ. Sekkhaputhujjanānañhi cetopariyañāṇaṃ tatiyā dassanasamāpatti nāma.
「識の流れ」とは、識そのものである。「両端において断絶していない」とは、二つの部分において断たれていない。「この世に定着している」とは、欲愛の働きによってこの世に確立している。第二の句においても同様の理路である。あるいは、業から業へと赴くものが「この世に定着している」と呼ばれ、業有を引き寄せるものが「他世に定着している」と呼ばれる。これによって何が語られたのか。有学と凡夫の他心智が語られたのである。実に有学と凡夫の他心智が第三の見等至と呼ばれる。
Idha loke appatiṭṭhitañcāti nicchandarāgattā idhaloke ca appatiṭṭhitaṃ. Dutiyapadepi eseva nayo. Kammaṃ vā kammato na upagacchantaṃ idha loke appatiṭṭhitaṃ nāma. Kammabhavaṃ anākaḍḍhantaṃ paraloke appatiṭṭhitaṃ nāma. Iminā kiṃ kathitaṃ? Khīṇāsavassa cetopariyañāṇaṃ kathitaṃ. Khīṇāsavassa hi cetopariyañāṇaṃ catutthā dassanasamāpatti nāma.
「この世に定着していない」とは、欲愛がないがゆえにこの世に確立していない。第二の句においても同様の理路である。あるいは、業から業へと赴かないものが「この世に定着していない」と呼ばれ、業有を引き寄せないものが「他世に定着していない」と呼ばれる。これによって何が語られたのか。漏尽者(阿羅漢)の他心智が語られたのである。実に漏尽者の他心智が第四の見等至と呼ばれる。
Apica dvattiṃsākāre āraddhavipassanāpi paṭhamā dassanasamāpatti. Aṭṭhiārammaṇe āraddhavipassanā dutiyā dassanasamāpatti. Sekkhaputhujjanānaṃ cetopariyañāṇaṃ khīṇāsavassa cetopariyañāṇanti idaṃ padadvayaṃ niccalameva. Aparo nayo paṭhamajjhānaṃ paṭhamā dassanasamāpatti. Dutiyajjhānaṃ dutiyā. Tatiyajjhānaṃ tatiyā. Catutthajjhānaṃ catutthā dassanasamāpatti. Tathā paṭhamamaggo paṭhamā dassanasamāpatti. Dutiyamaggo dutiyā. Tatiyamaggo tatiyā. Catutthamaggo catutthā dassanasamāpattīti. Sesamettha purimanayeneva yojetabbaṃ.
さらにまた、三十二の部位において開始された観(ヴィパッサナー)も第一の見等至である。骨の所縁において開始された観が第二の見等至である。「有学と凡夫の他心智」「漏尽者の他心智」というこの二つの句は不変である。別の方法としては、初禅が第一の見等至、第二禅が第二、第三禅が第三、第四禅が第四の見等至である。同様に、第一の道(預流道)が第一の見等至、第二の道が第二、第三の道が第三、第四の道が第四の見等至である。これについての残りは、先の方法と同様に適用すべきである。
Puggalapaṇṇattidesanāvaṇṇanā
人施設説法の註釈
150. Puggalapaṇṇattīsūti lokavohāravasena ‘‘satto puggalo naro poso’’ti evaṃ paññāpetabbāsu lokapaññattīsu. Buddhānañhi dve kathā sammutikathā, paramatthakathāti poṭṭhapādasutte (dī. ni. aṭṭha. 1.439-443) vitthāritā.
150. 「人施設において」とは、世間の言説に従って「有情、人物、人、人間」とこのように施設されるべき世間施設において。諸仏には世俗の説と勝義の説という二つの教説があることは、『布吒婆楼経』(長部注釈1.439-443)において詳説されたとおりである。
Tattha puggalapaṇṇattīsūti ayaṃ sammutikathā. Idāni ye puggale paññapento puggalapaṇṇattīsu bhagavā anuttaro hoti, te dassento sattime bhante puggalā. Ubhatobhāgavimuttotiādimāha. Tattha ubhatobhāgavimuttoti dvīhi bhāgehi vimutto, arūpasamāpattiyā rūpakāyato vimutto, maggena nāmakāyato. So catunnaṃ arūpasamāpattīnaṃ ekekato vuṭṭhāya saṅkhāre sammasitvā arahattappattānaṃ, catunnaṃ, nirodhā vuṭṭhāya arahattappattaanāgāmino ca vasena pañcavidho hoti.
そこで「人施設において」とは、これは世俗の説である。今や、いかなる人物を施設するにあたって世尊が人施設において無上であるか、それらを示すために「大徳よ、これら七人の人物がいます。俱解脱……」などを説いた。そこで「俱解脱(両面から解脱した者)」とは、二つの部分から解脱した者であり、無色定によって色身から解脱し、道によって名身(精神)から解脱した者である。彼は、四つの無色定のそれぞれから出定して諸行を洞察し阿羅漢果に達した四人と、滅尽定から出定して阿羅漢果に達した不還者との働きにより、五種となる。
Pāḷi panettha ‘‘katamo ca puggalo ubhatobhāgavimutto? Idhekacco puggalo aṭṭhavimokkhe kāyena phusitvā viharati, paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā hontī’’ti (dhātu. 24) evaṃ aṭṭhavimokkhalābhino vasena āgatā. Paññāya vimuttoti paññāvimutto. So sukkhavipassako ca, catūhi jhānehi vuṭṭhāya arahattaṃ pattā cattāro cāti imesaṃ vasena pañcavidhova hoti.
ここでの本文は「いかなる人物が俱解脱であるか。ここに、ある人物は八解脱を身をもって体験して住し、智慧によってそれを見て諸漏が完全に滅尽している」(界論24)と、このように八解脱を得た者の働きによって説かれている。「慧によって解脱した」とは、慧解脱である。彼は乾観者(純観者)と、四つの禅定から出定して阿羅漢果に達した四人というこれらの働きにより、五種となる。
Pāḷi panettha aṭṭhavimokkhapaṭikkhepavaseneva āgatā. Yathāha ‘‘na heva kho aṭṭha vimokkhe kāyena phusitvā viharati. Paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ vuccati puggalo paññāvimutto’’ti (dhātu. 25).
ここでの本文は、八解脱を否定する働きによって説かれている。「八解脱を身をもって体験して住することはない。しかし、智慧によってそれを見て諸漏が完全に滅尽している。この人物は慧解脱と呼ばれる」(界論25)と説く通りである。
Phuṭṭhantaṃ sacchi karotīti kāyasakkhi. So jhānaphassaṃ paṭhamaṃ phusati, pacchā nirodhaṃ nibbānaṃ sacchikaroti, so sotāpattiphalaṭṭhaṃ ādiṃ katvā yāva arahattamaggaṭṭhā chabbidho hotīti veditabbo. Tenevāha ‘‘idhekacco puggalo aṭṭha vimokkhe kāyena phusitvā viharati, paññāya cassa disvā ekacce āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ vuccati puggalo kāyasakkhī’’ti (dhātu. 26).
「触れられた究極を現証する」とは、身証(身体で証する者)である。彼はまず禅定の触れに触れ、のちに滅尽・涅槃を現証する。彼は預流果に立つ者を初めとして阿羅漢道に立つ者に至るまでの六種であると知るべきである。まさにそれゆえに「ここに、ある人物は八解脱を身をもって体験して住し、智慧によってそれを見ていくつかの諸漏が完全に滅尽している。この人物は身証と呼ばれる」(界論26)と説かれたのである。
Diṭṭhantaṃ pattoti diṭṭhippatto. Tatridaṃ saṅkhepalakkhaṇaṃ, dukkhā saṅkhārā sukho nirodhoti ñātaṃ hoti diṭṭhaṃ viditaṃ sacchikataṃ passitaṃ paññāyāti diṭṭhippatto. Vitthārato panesopi kāyasakkhi viya chabbidho hoti. Tenevāha – ‘‘idhekacco puggalo idaṃ dukkhanti yathābhūtaṃ pajānāti…pe… ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ pajānāti, tathāgatappaveditā cassa dhammā paññāya vodiṭṭhā honti vocaritā, paññāya cassa disvā ekacce āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ vuccati puggalo diṭṭhippatto’’ti (dhātu. 27).
「見解の究極に達した」とは、見至(見得者)である。これに関して簡潔な特徴は、「諸行は苦であり、滅尽は楽である」と智慧によって知られ、見られ、理解され、現証され、観察されているので「見至」と呼ばれる。詳細には、彼も身証と同様に六種である。それゆえに「ここに、ある人物は『これは苦である』と如実に了知する……(中略)……『これは苦滅に至る道である』と如実に了知し、如来によって示された諸法が智慧によって洞察され、精査されており、智慧によってそれを見ていくつかの諸漏が完全に滅尽している。この人物は見至と呼ばれる」(界論27)と説かれたのである。
Saddhāya vimuttoti saddhāvimutto. Sopi vuttanayeneva chabbidho hoti. Tenevāha – ‘‘idhekacco puggalo idaṃ dukkhanti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ dukkhasamudayoti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ dukkhanirodhoti yathābhūtaṃ pajānāti, ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ pajānāti, tathāgatappaveditā cassa dhammā paññāya vodiṭṭhā honti vocaritā, paññāya cassa disvā ekacce āsavā parikkhīṇā honti no ca kho yathā diṭṭhippattassa. Ayaṃ vuccati puggalo saddhāvimutto’’ti (dhātu. 28). Etesu hi saddhāvimuttassa pubbabhāgamaggakkhaṇe saddahantassa viya, okappentassa viya, adhimuccantassa viya ca kilesakkhayo hoti. Diṭṭhippattassa pubbabhāgamaggakkhaṇe kilesacchedakaṃ ñāṇaṃ adandhaṃ tikhiṇaṃ sūraṃ hutvā vahati. Tasmā yathā nāma nātitikhiṇena asinā kadaliṃ chindantassa chinnaṭṭhānaṃ na maṭṭhaṃ hoti, asi na sīghaṃ vahati, saddo suyyati, balavataro vāyāmo kātabbo hoti, evarūpā saddhāvimuttassa pubbabhāgamaggabhāvanā. Yathā pana atinisitena asinā kadaliṃ chindantassa chinnaṭṭhānaṃ maṭṭhaṃ hoti, asi sīghaṃ vahati, saddo na suyyati, balavataraṃ vāyāmakiccaṃ na hoti, evarūpā paññāvimuttassa pubbabhāgamaggabhāvanā veditabbā.
「信によって解脱した」とは、信解脱である。彼も述べられた方法によって六種である。それゆえに「ここに、ある人物は『これは苦である』と如実に了知し、『これは苦の集起である』と如実に了知し、『これは苦の滅尽である』と如実に了知し、『これは苦滅に至る道である』と如実に了知し、如来によって示された諸法が智慧によって洞察され、精査されており、智慧によってそれを見ていくつかの諸漏が完全に滅尽しているが、見至のようではない。この人物は信解脱と呼ばれる」(界論28)と説かれたのである。実にこれらの中で、信解脱の者には前駆の道の瞬間に、信じるかのごとく、確信するかのごとく、勝解するかのごとく煩悩の滅尽がある。見至の者には前駆の道の瞬間に、煩悩を断ち切る智慧が鈍重でなく、鋭く、勇猛に働く。それゆえ、あたかもあまり鋭利でない刀で芭蕉の木を切る者の切り口が滑らかでなく、刀が速く進まず、音が聞こえ、より強い努力をしなければならないように、このようなものが信解脱の前駆の道の修習である。一方、極めて鋭利な刀で芭蕉の木を切る者の切り口が滑らかであり、刀が速く進み、音が聞こえず、より強い努力の必要がないように、このようなものが慧解脱(見至・慧解脱)の前駆の道の修習であると知るべきである。
Dhammaṃ anussaratīti dhammānusārī. Dhammoti paññā, paññāpubbaṅgamaṃ maggaṃ bhāvetīti attho. Saddhānusārimhipi eseva nayo, ubhopete sotāpattimaggaṭṭhāyeva. Vuttampi cetaṃ ‘‘yassa puggalassa sotāpattiphalasacchikiriyāya paṭipannassa paññindriyaṃ adhimattaṃ hoti, paññāvāhiṃ paññāpubbaṅgamaṃ ariyamaggaṃ bhāveti. Ayaṃ vuccati puggalo dhammānusārī’’ti.
「法に随って歩む」とは、法随行である。「法」とは智慧であり、智慧を先導とする道を修習するという意味である。信随行においても同様の理路であり、これら両者は預流道に立つ者だけである。次のように説かれている。「預流果の現証のために実践している人物において慧根が優勢であり、智慧を運び手とし智慧を先導とする聖道を修習する。この人物は法随行と呼ばれる」と。
Tathā ‘‘yassa puggalassa sotāpattiphalasacchikiriyāya paṭipannassa saddhindriyaṃ adhimattaṃ hoti, saddhāvāhiṃ saddhāpubbaṅgamaṃ ariyamaggaṃ bhāveti. Ayaṃ vuccati puggalo saddhānusārī’’ti. Ayamettha saṅkhepo, vitthārato panesā ubhatobhāgavimuttādikathā visuddhimagge paññābhāvanādhikāre vuttā. Tasmā tattha vuttanayeneva veditabbā. Sesamidhāpi purimanayeneva yojetabbaṃ.
同様に「預流果の現証のために実践している人物において信根が優勢であり、信を運び手とし信を先導とする聖道を修習する。この人物は信随行と呼ばれる」と。ここでの要約は以上である。詳細には、この俱解脱等の論説は『清浄道論』の「慧修習の章」において説かれている。それゆえ、そこで述べられた方法によって知るべきである。ここでの残りの部分も、先の方法と同様に適用すべきである。
Padhānadesanāvaṇṇanā
精進施設説法の註釈
151. Padhānesūti idha padahanavasena ‘‘satta bojjhaṅgā padhānā’’ti vuttā. Tesaṃ vitthārakathā mahāsatipaṭṭhāne vuttanayeneva veditabbā. Sesamidhāpi purimanayeneva yojetabbaṃ.
151. 「精進において」とは、ここでは励みの働きによって「七覚支が精進である」と説かれている。それらの詳細な論説は『大念処経』において述べられた方法によって知るべきである。ここでの残りの部分も、先の方法と同様に適用すべきである。
Paṭipadādesanāvaṇṇanā
行道施設説法の註釈
152. Dukkhapaṭipadādīsu ayaṃ vitthāranayo – ‘‘tattha katamā dukkhapaṭipadā dandhābhiññā paññā? Dukkhena kasirena samādhiṃ uppādentassa dandhaṃ taṃ ṭhānaṃ abhijānantassa yā paññā pajānanā…pe… amoho dhammavicayo sammādiṭṭhi, ayaṃ vuccati dukkhapaṭipadā dandhābhiññā paññā. Tattha katamā dukkhapaṭipadā khippābhiññā paññā? Dukkhena kasirena samādhiṃ uppādentassa khippaṃ taṃ ṭhānaṃ abhijānantassa yā paññā pajānanā…pe… sammādiṭṭhi, ayaṃ vuccati dukkhapaṭipadā khippābhiññā paññā. Tattha katamā sukhapaṭipadā dandhābhiññā paññā? Akicchena akasirena samādhiṃ uppādentassa dandhaṃ taṃ ṭhānaṃ abhijānantassa yā paññā pajānanā…pe… sammādiṭṭhi, ayaṃ vuccati sukhapaṭipadā dandhābhiññā paññā. Tattha katamā sukhapaṭipadā khippābhiññā paññā? Akicchena akasirena samādhiṃ uppādentassa khippaṃ taṃ ṭhānaṃ abhijānantassa yā paññā pajānanā…pe… sammādiṭṭhi, ayaṃ vuccati sukhapaṭipadā khippābhiññā paññā’’ti (vibha. 801). Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana visuddhimagge vutto. Sesamidhāpi purimanayeneva yojetabbaṃ.
152. 苦遅通行(苦しみ多く智慧の鈍い行道)等における詳細な方法は次のとおりである。「そこで、いかなるものが苦遅通行の智慧であるか。苦しみによって、困難によって三昧を生起させ、鈍くその境地を了知する者の智慧、了知……(中略)……無癡、択法、正見、これが苦遅通行の智慧と呼ばれる。そこで、いかなるものが苦速通行(苦しみ多く智慧の速やかな行道)の智慧であるか。苦しみによって、困難によって三昧を生起させ、速やかにその境地を了知する者の智慧、了知……(中略)……正見、これが苦速通行の智慧と呼ばれる。そこで、いかなるものが楽遅通行(苦しみ少なく智慧の鈍い行道)の智慧であるか。難なく、困難なしに三昧を生起させ、鈍くその境地を了知する者の智慧、了知……(中略)……正見、これが楽遅通行の智慧と呼ばれる。そこで、いかなるものが楽速通行(苦しみ少なく智慧の速やかな行道)の智慧であるか。難なく、困難なしに三昧を生起させ、速やかにその境地を了知する者の智慧、了知……(中略)……正見、これが楽速通行の智慧と呼ばれる」(分別論801)。ここでの要約は以上であり、詳細は『清浄道論』において説かれている。ここでの残りの部分も、先の方法と同様に適用すべきである。
Bhassasamācārādivaṇṇanā
言行・威儀等の註釈
153. Na ceva musāvādūpasañhitanti bhassasamācāre ṭhitopi kathāmaggaṃ anupacchinditvā kathentopi idhekacco bhikkhu na ceva musāvādūpasañhitaṃ bhāsati. Aṭṭha anariyavohāre vajjetvā aṭṭha ariyavohārayuttameva bhāsati. Na ca vebhūtiyanti bhassasamācāre ṭhitopi bhedakaravācaṃ na bhāsati. Na ca pesuṇiyanti tassāyevetaṃ vevacanaṃ. Vebhūtiyavācā hi piyabhāvassa suññakaraṇato ‘‘pesuṇiya’’nti vuccati. Nāmamevassā etanti mahāsīvatthero avoca. Na ca sārambhajanti sārambhajā ca yā vācā, tañca na bhāsati. ‘‘Tvaṃ dussīlo’’ti vutte, ‘‘tvaṃ dussīlo tavācariyo dussīlo’’ti vā, ‘‘tuyhaṃ āpattī’’ti vutte, ‘‘ahaṃ piṇḍāya caritvā pāṭaliputtaṃ gato’’tiādinā nayena bahiddhā vikkhepakathāpavattaṃ vā karaṇuttariyavācaṃ na bhāsati. Jayāpekkhoti jayapurekkhāro hutvā, yathā hatthako sakyaputto titthiyā nāma dhammenapi adhammenapi jetabbāti saccālikaṃ yaṃkiñci bhāsati, evaṃ jayāpekkho jayapurekkhāro hutvā na bhāsatīti attho. Mantā mantā ca vācaṃ bhāsatīti ettha mantāti vuccati paññā, mantāya paññāya. Puna mantāti upaparikkhitvā. Idaṃ vuttaṃ hoti, bhassasamācāre ṭhito divasabhāgampi kathento paññāya upaparikkhitvā yuttakathameva kathetīti. Nidhānavatinti hadayepi nidahitabbayuttaṃ. Kālenāti yuttapattakālena.
153. 「妄語を伴うこともなく」とは、言行の正しさに立つ者であっても、会話の筋道を断ち切ることなく語りつつ、ここに、ある比丘は妄語を伴うことを語らない。八つの非聖なる言説を避けて、八つの聖なる言説にかなうことのみを語る。「離間語(破片を生じさせる言葉)もなく」とは、言行の正しさに立つ者であっても、仲違いさせる言葉を語らない。「中傷の言葉もなく」とは、それ(離間語)の同義語である。実に離間語は親愛の情を空虚にするものであるから「中傷」と呼ばれる。「これはそれの単なる名前にすぎない」と摩訶スィーヴァ長老は言った。「激昂から生じる言葉もなく」とは、感情の高ぶりから生じる言葉を語らない。「お前は破戒だ」と言われた時に「お前こそ破戒だ、お前の師匠も破戒だ」と言ったり、「お前に罪がある」と言われた時に「私は托鉢をしてパータリプッタへ行った」などというように外部へ話をそらす言説によって生じる、相手を圧倒しようとする言葉を語らない。「勝利を望んで」とは、勝利を第一として、釈迦族の子ハッタカが「異道者たちには法によってであれ不法によってであれ勝つべきである」として真偽取り混ぜて何でも語るように、そのように勝利を望み、勝利を第一として語ることはない、という意味である。「よく思慮して言葉を語り」とは、ここで「思慮(mantā)」とは智慧を指し、思慮たる智慧によって、重ねて思慮して(考察して)ということである。言わんとすることは、言行の正しさに立つ者は一日の大半を語るにしても、智慧によって考察して適切な言葉のみを語るということである。「心に留めるべき」とは、心の中に納めるに値する。「時宜にかなって」とは、ふさわしく到達した適切な時によって。
Evaṃ bhāsitā hi vācā amusā ceva hoti apisuṇā ca apharusā ca asaṭhā ca asamphappalāpā ca. Evarūpā ca ayaṃ vācā catusaccanissitātipi sikkhattayanissitātipi dasakathāvatthunissitātipi terasadhutaṅganissitātipi sattattiṃsabodhipakkhiyadhammanissitātipi magganissitātipi vuccati. Tenāha etadānuttariyaṃ, bhante, bhassasamācāreti taṃ purimanayeneva yojetabbaṃ.
実にこのように語られた言葉は、偽りがなく、中傷がなく、粗暴でなく、不実でなく、無益なおしゃべりでもない。そしてこのような言葉は、四聖諦に基づくものとも、三学に基づくものとも、十の話事(語るべき話題)に基づくものとも、十三の頭陀行に基づくものとも、三十七の菩提分法に基づくものとも、聖道に基づくものとも呼ばれる。それゆえに「大徳よ、これは言行における無上なるものです」と述べたのであり、それは先の方法と同様に適用すべきである。
Sacco cassa saddho cāti sīlācāre ṭhito bhikkhu sacco ca bhaveyya saccakatho saddho ca saddhāsampanno. Nanu heṭṭhā saccaṃ kathitameva, idha kasmā puna vuttanti? Heṭṭhā vācāsaccaṃ kathitaṃ. Sīlācāre ṭhito pana bhikkhu antamaso hasanakathāyapi musāvādaṃ na karotīti dassetuṃ idha vuttaṃ. Idāni so dhammena samena jīvitaṃ kappetīti dassanatthaṃ na ca kuhakotiādi vuttaṃ. Tattha ‘‘kuhako’’tiādīni brahmajāle vitthāritāni.
「真実であり、確信があり」とは、戒律の正しい行いに立つ比丘は真実であり、真実を語る者であり、確信があり、信仰を具足した者であるべきである。「前に真実について語られたではないか、なぜここで再び述べられたのか」と言えば、前では言葉の真実が語られた。しかし戒律の正しい行いに立つ比丘は、冗談の会話においてさえ妄語を行わないことを示すために、ここで述べられたのである。今や、彼が正法によって、公正に生計を立てることを示すために「幻惑する者ではなく……」などが説かれた。そこでの「幻惑する者」などは『梵網経』において詳説されている。
Indriyesu guttadvāro, bhojane mattaññūti chasu indriyesu guttadvāro bhojanepi pamāṇaññū. Samakārīti samacārī, kāyena vācāya manasā ca kāyavaṅkādīni pahāya samaṃ caratīti attho. Jāgariyānuyogamanuyuttoti rattindivaṃ cha koṭṭhāse katvā ‘‘divasaṃ caṅkamena nisajjāyā’’ti vuttanayeneva jāgariyānuyogaṃ yuttappayutto viharati. Atanditoti nittandī kāyālasiyavirahito. Āraddhavīriyoti kāyikavīriyenāpi āraddhavīriyo hoti, gaṇasaṅgaṇikaṃ vinodetvā catūsu iriyāpathesu aṭṭhaārabbhavatthuvasena ekavihārī. Cetasikavīriyenāpi āraddhavīriyo hoti, kilesasaṅgaṇikaṃ pahāya vinodetvā aṭṭhasamāpattivasena ekavihārī. Api ca yathā tathā kilesuppattiṃ nivārento cetasikavīriyena āraddhavīriyo hoti. Jhāyīti ārammaṇalakkhaṇūpanijjhānavasena jhāyī. Satimāti cirakatādianussaraṇasamatthāya satiyā samannāgato.
「諸根の扉を守り、食事において適量を知り」とは、六つの感覚器官において扉を守り、食事においても分量を知る。「平穏に行動する」とは、等しい行いをする者であり、身・口・意によって身体の歪みなどを捨てて平穏に行動する、という意味である。「覚醒の専修に努め」とは、昼夜を六つに区分して「昼間を行道と坐禅によって……」と説かれた方法によって、覚醒の専修に熱心に従事して住する。「怠ることなく」とは、倦怠がなく、身体の怠惰を離れている。「精進を開始し」とは、身体的な精進によっても精進を開始した者であり、集団の交わりを除去して四つの威儀(立ち振る舞い)において八つの精進の根拠の働きにより独住する。心的な精進によっても精進を開始した者であり、煩悩の交わりを捨てて除去し、八等至の働きにより独住する。さらにまた、どのような形であれ煩悩の生起を防ぎつつ、心的な精進によって精進を開始した者となる。「禅定を修め」とは、所縁の凝視と特質の凝視の働きによって禅定を修める。「正念があり」とは、昔なされたことなどを想起する能力のある正念を具足している。
Kalyāṇapaṭibhānoti vākkaraṇasampanno ceva hoti paṭibhānasampanno ca. Yuttapaṭibhāno kho pana hoti no muttapaṭibhāno. Sīlasamācārasmiñhi ṭhitabhikkhu muttapaṭibhāno na hoti, yuttapaṭibhāno pana hoti vaṅgīsatthero viya. Gatimāti gamanasamatthāya paññāya samannāgato. Dhitimāti dhāraṇasamatthāya paññāya samannāgato. Matimāti ettha pana matīti paññāya nāmameva, tasmā paññavāti attho. Iti tīhipi imehi padehi paññāva kathitā. Tattha heṭṭhā samaṇadhammakaraṇavīriyaṃ kathitaṃ, idha buddhavacanagaṇhanavīriyaṃ. Tathā heṭṭhā vipassanāpaññā kathitā, idha buddhavacanagaṇhanapaññā. Na ca kāmesu giddhoti vatthukāmakilesakāmesu agiddho. Sato ca nipako cāti abhikkantapaṭikkantādīsu sattasu ṭhānesu satiyā ceva ñāṇena ca samannāgato caratīti attho. Nepakkanti paññā, tāya samannāgatattā nipakoti vutto. Sesamidhāpi purimanayeneva yojetabbaṃ.
「見事な弁才があり」とは、言語表現を具足し、機知・弁才を具足している。しかも適切な弁才を持つ者であって、放逸な(奔放な)弁才を持つ者ではない。実に戒の正しい行いに立つ比丘は放逸な弁才を持つ者ではなく、ヴァンギーサ長老のように適切な弁才を持つ者である。「聡明であり(gatimā)」とは、理解へと至る能力のある智慧を具足している。「堅固であり(dhitimā)」とは、保持する能力のある智慧を具足している。「明敏であり(matimā)」とは、ここで「明敏(mati)」とは智慧の名称にほかならず、それゆえ「智慧ある者」という意味である。このようにこれら三つの言葉によって智慧そのものが語られている。そこで前節では沙門の法を実践する精進が語られ、ここでは仏の言葉(聖典)を把持する精進が語られた。同様に前節では観(ヴィパッサナー)の智慧が語られ、ここでは仏の言葉を把持する智慧が語られた。「諸々の欲望に貪着することなく」とは、事欲(対象への欲望)と煩悩欲において貪着しない。「正念あり明察ある者」とは、前進・後退などの七つの場面において正念と智恵を具足して行動する、という意味である。「明察(nepakka)」とは智慧のことであり、それを具足していることから「明察ある者(nipaka)」と呼ばれる。ここでの残りの部分も、先の方法と同様に適用すべきである。
Anusāsanavidhādivaṇṇanā
教戒の様式等の註釈
154. Paccattaṃ yoniso manasikārāti attano upāyamanasikārena. Yathānusiṭṭhaṃ tathā paṭipajjamānoti yathā mayā anusiṭṭhaṃ anusāsanī dinnā, tathā paṭipajjamāno. Tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayātiādi vuttatthameva. Sesamidhāpi purimanayeneva yojetabbaṃ.
154. 「各自の如理作意により」とは、自身の適切な作意により。「教えられたとおりに実践し」とは、私が教誡し与えた教えのとおりに実践し。「三結の滅尽により」などは、すでに述べられた意味のとおりである。ここでの残りの部分も、先の方法と同様に適用すべきである。
155. Parapuggalavimuttiñāṇeti sotāpannādīnaṃ parapuggalānaṃ tena tena maggena kilesavimuttiñāṇe. Sesamidhāpi purimanayeneva yojetabbaṃ.
155. 「他人の解脱に関する智において」とは、預流者等の他の人物たちの、それぞれの道による煩悩の解脱に関する智において。ここでの残りの部分も、先の方法と同様に適用すべきである。
156. Amutrāsiṃ evaṃnāmoti eko pubbenivāsaṃ anussaranto nāmagottaṃ pariyādiyamāno gacchati. Eko suddhakhandheyeva anussarati, eko hi sakkoti, eko na sakkoti. Tattha yo sakkoti, tassa vasena aggahetvā asakkontassa vasena gahitaṃ. Asakkonto pana kiṃ karoti? Suddhakhandheyeva anussaranto gantvā anekajātisatasahassamatthake ṭhatvā nāmagottaṃ pariyādiyamāno otarati. Taṃ dassento evaṃnāmotiādimāha. So evamāhāti so diṭṭhigatiko evamāha. Tattha kiñcāpi sassatoti vatvā ‘‘te ca sattā saṃsarantī’’ti vadantassa vacanaṃ pubbāparaviruddhaṃ hoti. Diṭṭhigatikattā panesa etaṃ na sallakkhesi. Diṭṭhigatikassa hi ṭhānaṃ vā niyamo vā natthi. Imaṃ gahetvā imaṃ vissajjeti, imaṃ vissajjetvā imaṃ gaṇhātīti brahmajāle vitthāritamevetaṃ. Ayaṃ tatiyo sassatavādoti thero lābhisseva vasena tayo sassatavāde āha. Bhagavatā pana takkīvādampi gahetvā brahmajāle cattāro vuttā. Etesaṃ pana tiṇṇaṃ vādānaṃ vitthārakathā brahmajāle (dī. ni. aṭṭha. 1.30) vuttanayeneva veditabbā. Sesamidhāpi purimanayeneva vitthāretabbaṃ.
156. 「あそこに私はこれこれの名であった」とは、ある者は過去世を想起するにあたり、名前や家系を網羅しながら進む。ある者は純粋な五蘊のみを想起する。実に、ある者は(名家を想起することが)でき、ある者はできない。そこで、できる者の働きによってではなく、できない者の働きによって述べられている。では、できない者はどうするのか。純粋な五蘊のみを想起しながら進み、幾百千もの過去世の頂点に立って、名前や家系を網羅しながら下ってくる。それを示して「これこれの名……」などを説いた。「彼はこのように言った」とは、その悪見の持ち主がこのように言ったということである。そこで、たとえ「常住である」と述べておきながら「それらの生類は輪廻する」と語る彼の言葉は前後矛盾しているとしても、悪見の持ち主であるがゆえに彼はこれに気づかない。実に悪見の持ち主には確固たる根拠も規則もない。これを握ってはこれを手放し、これを手放してはこれを握るということは、『梵網経』において詳説されたとおりである。「これが第三の常見論である」とは、長老は(宿住随念智の)獲得者の働きによってのみ三つの常見論を述べた。しかし世尊は思索者(論理学者)の説も含めて『梵網経』において四つを説かれた。これら三つの説の詳細な解説は、『梵網経』(長部注釈1.30)において述べられた方法によって知るべきである。ここでの残りの部分も、先の方法と同様に詳述すべきである。
157. Gaṇanāya vāti piṇḍagaṇanāya. Saṅkhānenāti acchiddakavasena manogaṇanāya. Ubhayathāpi piṇḍagaṇanameva dasseti. Idaṃ vuttaṃ hoti, vassānaṃ satavasena sahassavasena satasahassavasena koṭivasena piṇḍaṃ katvāpi ettakāni vassasatānīti vā ettakā vassakoṭiyoti vā evaṃ saṅkhātuṃ na sakkā. Tumhe pana attano dasannaṃ pāramīnaṃ pūritattā sabbaññutaññāṇassa suppaṭividdhattā yasmā vo anāvaraṇañāṇaṃ sūraṃ vahati. Tasmā desanāñāṇakusalataṃ purakkhatvā vassagaṇanāyapi pariyantikaṃ katvā kappagaṇanāyapi paricchinditvā ettakanti dassethāti dīpeti. Pāḷiyattho panettha vuttanayoyeva. Sesamidhāpi purimanayeneva yojetabbaṃ.
157. 「計算によってであれ」とは、概括的な計算によって。「計数によってであれ」とは、切れ目のない心の計算によって。どちらによっても概括的な計算そのものを示している。言わんとすることは、百年単位、千年単位、十万年単位、千万(コーティ)年単位で概括しても、「これこれの幾百年」あるいは「これこれの幾千万年」とこのように数えることはできない。しかしあなた方は、自身の十の波羅蜜を満たしたがゆえに、一切知智を善く通達したがゆえに、無障礙智(障害なき智慧)が勇猛に働く。それゆえ、説法智の巧みさを第一として、年の計算によっても限定し、劫(カルパ)の計算によっても区切って、「これこれである」と示される、と明らかにしている。ここでの本文の意味は述べられたとおりである。ここでの残りの部分も、先の方法と同様に適用すべきである。
158. Etadānuttariyaṃ, bhante, sattānaṃ cutūpapātañāṇeti bhante yāpi ayaṃ sattānaṃ cutipaṭisandhivasena ñāṇadesanā, sāpi tumhākaṃyeva anuttarā. Atītabuddhāpi evameva desesuṃ. Anāgatāpi evameva desessanti. Tumhe tesaṃ atītānāgatabuddhānaṃ ñāṇena saṃsanditvāva desayittha. ‘‘Imināpi kāraṇena evaṃpasanno ahaṃ bhante bhagavatī’’ti dīpeti. Pāḷiyattho panettha vitthāritoyeva.
158. 「大徳よ、これは生類の死生に関する智において無上なるものです」とは、「大徳よ、生類の死と再生の働きによるこの智の説法、それもあなただけの無上なるものです。過去の諸仏も同様に説かれました。未来の諸仏も同様に説かれるでしょう。あなたはそれら過去・未来の諸仏の智と照合して説かれたのです。『この理由によっても、大徳よ、私は世尊においてこのように浄信しています』」と明らかにしている。ここでの本文の意味はすでに詳説されたとおりである。
159. Sāsavā saupadhikāti sadosā saupārambhā. No ariyāti vuccatīti ariyiddhīti na vuccati. Anāsavā anupadhikāti niddosā anupārambhā. Ariyāti vuccatīti ariyiddhīti vuccati. Appaṭikūlasaññī tattha viharatīti kathaṃ appaṭikūlasaññī tattha viharatīti? Paṭikūle satte mettaṃ pharati, saṅkhāre dhātusaññaṃ upasaṃharati. Yathāha ‘‘kathaṃ paṭikūle appaṭikūlasaññī viharati (paṭi. ma. 3.97)? Aniṭṭhasmiṃ vatthusmiṃ mettāya vā pharati, dhātuto vā upasaṃharatī’’ti. Paṭikūlasaññī tattha viharatīti appaṭikūle satte asubhasaññaṃ pharati, saṅkhāre aniccasaññaṃ upasaṃharati. Yathāha ‘‘kathaṃ appaṭikūle paṭikūlasaññī viharati? Iṭṭhasmiṃ vatthusmiṃ asubhāya vā pharati, aniccato vā upasaṃharatī’’ti. Evaṃ sesapadesupi attho veditabbo.
159. 「有漏であり、有依(執着の基盤を伴う)である」とは、過失を伴い、非難を伴う。「聖なるものとは呼ばれない」とは、聖なる神変(聖神通)とは呼ばれない。「無漏であり、無依である」とは、過失がなく、非難がない。「聖なるものと呼ばれる」とは、聖なる神変と呼ばれる。「そこにおいて嫌悪の想いなく住する」とは、どのように嫌悪の想いなくそこに住するのか。嫌悪すべき生類に対して慈しみを広げ、諸行に対して(地水火風などの)界の想いを適用する。「どのように嫌悪すべきものにおいて嫌悪の想いなく住するのか(無礙解道3.97)。好ましくない対象において慈しみによって広げるか、あるいは界として適用する」と説く通りである。「そこにおいて嫌悪の想いをもって住する」とは、嫌悪すべきでない生類に対して不浄の想いを広げ、諸行に対して無常の想いを適用する。「どのように嫌悪すべきでないものにおいて嫌悪の想いをもって住するのか。好ましい対象において不浄によって広げるか、あるいは無常として適用する」と説く通りである。このように残りの句においても意味を知るべきである。
Upekkhako tattha viharatīti iṭṭhe arajjanto aniṭṭhe adussanto yathā aññe asamapekkhanena mohaṃ uppādenti, evaṃ anuppādento chasu ārammaṇesu chaḷaṅgupekkhāya upekkhako viharati. Etadānuttariyaṃ, bhante, iddhividhāsūti, bhante, yā ayaṃ dvīsu iddhīsu evaṃdesanā, etadānuttariyaṃ. Taṃ bhagavāti taṃ desanaṃ bhagavā asesaṃ sakalaṃ abhijānāti. Taṃ bhagavatoti taṃ desanaṃ bhagavato asesaṃ abhijānato. Uttari abhiññeyyaṃ natthīti uttari abhijānitabbaṃ natthi. Ayaṃ nāma ito añño dhammo vā puggalo vā yaṃ bhagavā na jānāti idaṃ natthi. Yadabhijānaṃ añño samaṇo vā brāhmaṇo vāti yaṃ tumhehi anabhiññātaṃ añño samaṇo vā brāhmaṇo vā abhijānanto bhagavatā bhiyyobhiññataro assa, adhikatarapañño bhaveyya. Yadidaṃ iddhividhāsūti ettha yadidanti nipātamattaṃ. Iddhividhāsu bhagavatā uttaritaro natthi. Atītabuddhāpi hi imā dve iddhiyo desesuṃ, anāgatāpi imāva desessanti. Tumhepi tesaṃ ñāṇena saṃsanditvā imāva desayittha. Iti bhagavā iddhividhāsu anuttaroti dassento ‘‘imināpi kāraṇena evaṃpasanno ahaṃ, bhante, bhagavatī’’ti dīpeti. Ettāvatā ye dhammasenāpati divāṭṭhāne nisīditvā soḷasa aparampariyadhamme sammasi, teva dassitā honti.
「そこにおいて捨(平静)なる者として住する」とは、好ましいものに執着せず、好ましくないものに嫌悪せず、他の者たちが正しく観察しないことによって迷妄を生じるように生じることなく、六つの対象において六支捨(六つの感覚器官における平静)をもって平静なる者として住する。「大徳よ、これは神変の様式における無上なるものです」とは、「大徳よ、二種の神変におけるこのような説法、これは無上なるものです」ということである。「それを世尊は」とは、その説法を世尊は余すところなくことごとく余すところなく知り尽くされている。「その世尊にとって」とは、その説法を世尊が余すところなく知り尽くされていることにおいて。「それ以上に知るべきことは存在しない」とは、それ以上に知るべきことはなく、「世尊が知られない、これ以外の法や人物というものがある」ということは存在しない。「それを知り尽くして、他の沙門や婆羅門が」とは、「あなたが知り尽くしていないことを、他の沙門や婆羅門が知り尽くして世尊よりもさらに多くを知る者となり、より勝れた智慧を持つ者となるようなこと」である。「いわゆる神変の様式において」のここでの「いわゆる」とは不変化詞にすぎない。神変の様式において世尊より勝る者は存在しない。実に過去の諸仏もこれら二つの神変を説かれ、未来の諸仏もこれらを説かれるであろう。あなたも彼らの智と照合してこれらを説かれたのである。このように世尊が神変の様式において無上であることを示しつつ、「この理由によっても、大徳よ、私は世尊においてこのように浄信しています」と明らかにしている。これによって、法将(サーリプッタ)が昼の滞在地に座して観察した十六の後後法、それらが示されたことになる。
Aññathāsatthuguṇadassanādivaṇṇanā
他の師の徳の顕示などの註釈
160. Idāni aparenapi ākārena bhagavato guṇe dassento yaṃ taṃ bhantetiādimāha. Tattha saddhena kulaputtenāti saddhā kulaputtā nāma atītānāgatapaccuppannā bodhisattā. Tasmā yaṃ sabbaññubodhisattena pattabbanti vuttaṃ hoti. Kiṃ pana tena pattabbaṃ? Nava lokuttaradhammā. Āraddhavīriyenātiādīsu ‘‘vīriyaṃ thāmo’’tiādīni sabbāneva vīriyavevacanāni. Tattha āraddhavīriyenāti paggahitavīriyena. Thāmavatāti thāmasampannena thiravīriyena. Purisathāmenāti tena thāmavatā yaṃ purisathāmena pattabbanti vuttaṃ hoti. Anantarapadadvayepi eseva nayo. Purisadhorayhenāti yā asamadhurehi buddhehi vahitabbā dhurā, taṃ dhuraṃ vahanasamatthena mahāpurisena. Anuppattaṃ taṃ bhagavatāti taṃ sabbaṃ atītānāgatabuddhehi pattabbaṃ, sabbameva anuppattaṃ, bhagavato ekaguṇopi ūno natthīti dasseti. Kāmesu kāmasukhallikānuyoganti vatthukāmesu kāmasukhallikānuyogaṃ. Yathā aññe keṇiyajaṭilādayo samaṇabrāhmaṇā ‘‘ko jānāti paralokaṃ. Sukho imissā paribbājikāya mudukāya lomasāya bāhāya samphasso’’ti moḷibandhāhi paribbājikāhi paricārenti sampattaṃ sampattaṃ rūpādiārammaṇaṃ anubhavamānā kāmasukhamanuyuttā, na evamanuyuttoti dasseti.
160. 今、さらに別の観点から世尊の徳を示すために、「尊者よ、かの……」等の言葉を語られた。そこにおいて、「信ある良家の子によって」とは、信ある良家の子とは、過去・未来・現在の菩薩たちのことである。それゆえ、全知なる菩薩によって達せられるべきものが語られたことになる。では、菩薩によって達せられるべきものとは何か? 九つの出世間法である。「精進を奮い起こした者によって」等において、「勇猛さ、気力」等の言葉はすべて精進の同義語である。そこにおいて、「精進を奮い起こした者によって」とは、精進を堅持した者によって、のことである。「気力ある者によって」とは、気力を具えた堅固な精進を持つ者によって、のことである。「男子の気力によって」とは、その気力ある者によって、男子の気力により達せられるべきものが語られたことになる。続く二つの句においても同様の理趣である。「男子の重荷を担う者によって」とは、無等なる重荷を担う諸仏によって担われるべき重荷、その重荷を担うことができる大人物によって、のことである。「それは世尊によって達せられた」とは、過去・未来の諸仏によって達せられるべきそれらすべてが、まさに余すところなく達せられたのであり、世尊には一つの徳の欠落もないことを示している。「諸々の愛欲における愛欲の快楽の専念」とは、対象としての諸々の愛欲における愛欲の快楽の専念である。他のケーニヤ・ジャティラ等の沙門・バラモンたちが『誰が来世を知ろうか。この女性遍歴行者の柔らかく毛深い腕の感触は快い』と言って、結髪の女性遍歴行者たちと共に戯れ、現前した色などの対象を享受しつつ愛欲の快楽に専念しているように、そのようには専念していないことを示している。
Hīnanti lāmakaṃ. Gammanti gāmavāsīnaṃ dhammaṃ. Pothujjanikanti puthujjanehi sevitabbaṃ. Anariyanti na niddosaṃ. Na vā ariyehi sevitabbaṃ. Anatthasañhitanti anatthasaṃyuttaṃ. Attakilamathānuyoganti attano ātāpanaparitāpanānuyogaṃ. Dukkhanti dukkhayuttaṃ, dukkhamaṃ vā. Yathā eke samaṇabrāhmaṇā kāmasukhallikānuyogaṃ parivajjessāmāti kāyakilamathaṃ anudhāvanti, tato muñcissāmāti kāmasukhaṃ anudhāvanti, na evaṃ bhagavā. Bhagavā pana ubho ete ante vajjetvā yā sā ‘‘atthi, bhikkhave, majjhimā paṭipadā tathāgatena abhisambuddhā cakkhukaraṇī’’ti evaṃ vuttā sammāpaṭipatti, tameva paṭipanno. Tasmā ‘‘na ca attakilamathānuyoga’’ntiādimāha.
「卑しい」とは、劣悪な。「世俗の」とは、村住まいの者たちの法。「凡夫の」とは、凡夫たちによって親しまれるべきもの。「聖なるものでない」とは、無過失でないもの、あるいは聖者たちによって親しまれるべきでないもの。「無益な」とは、無益と結びついたもの。「自己を苦しめる専念」とは、自己を焼き苦しめる専念。「苦しい」とは、苦痛を伴うもの、あるいは耐えがたい苦しみのことである。ある沙門・バラモンたちが愛欲の快楽の専念を避けようとして肉体の苦行へと走り、そこから逃れようとして愛欲の快楽へと走るように、世尊はそのようにはなさらない。世尊はこれら両極端を避けて、『比丘たちよ、中道があり、それは如来によって現等覚され、眼を生じさせる』とこのように語られた正行、まさにその中道を歩まれたのである。それゆえに『自己を苦しめる専念ではなく』等と語られたのである。
Ābhicetasikānanti abhicetasikānaṃ, kāmāvacaracittāni atikkamitvā ṭhitānanti attho. Diṭṭhadhammasukhavihārānanti imasmiṃyeva attabhāve sukhavihārānaṃ. Poṭṭhapādasuttantasmiñhi sappītikadutiyajjhānaphalasamāpatti kathitā (dī. ni. 1.432). Pāsādikasuttante saha maggena vipassanāpādakajjhānaṃ. Dasuttarasuttante catutthajjhānikaphalasamāpatti. Imasmiṃ sampasādanīye diṭṭhadhammasukhavihārajjhānāni kathitāni. Nikāmalābhīti yathākāmalābhī. Akicchalābhīti adukkhalābhī. Akasiralābhīti vipulalābhī.
「勝れた心に関する」とは、勝れた心に関するもの、欲界の心を乗り越えて確立した諸々の禅定という意味である。「現法楽住の」とは、まさにこの現在の身において安楽に住することである。実に『ポッタパーダ経』においては、喜を伴う第二禅の果定が語られた(長部1.432)。『阿摂和経(パーサーディカ経)』においては、道とともに毘鉢舎那(観)の基礎となる禅定が語られた。『十上経』においては第四禅の果定が語られた。この『清浄信経(サンパサーダニーヤ経)』においては、現法楽住の諸禅定が語られている。「意のままに得る者」とは、欲するがままに得る者。「困難なく得る者」とは、苦痛なく得る者。「労せずして得る者」とは、豊かに得る者、のことである。
Anuyogadānappakāravaṇṇanā
専念付与の様相の解釈
161. Ekissā lokadhātuyāti dasasahassilokadhātuyā. Tīṇi hi khettāni – jātikhettaṃ āṇākhettaṃ visayakhettaṃ. Tattha jātikhettaṃ nāma dasasahassī lokadhātu. Sā hi tathāgatassa mātukucchiṃ okkamanakāle nikkhamanakāle sambodhikāle dhammacakkappavattane āyusaṅkhārossajjane parinibbāne ca kampati. Koṭisatasahassacakkavāḷaṃ pana āṇākhettaṃ nāma. Āṭānāṭiyamoraparittadhajaggaparittaratanaparittādīnañhi ettha āṇā vattati. Visayakhettassa pana parimāṇaṃ natthi, buddhānañhi ‘‘yāvatakaṃ ñāṇaṃ, tāvatakaṃ ñeyyaṃ, yāvatakaṃ ñeyyaṃ tāvatakaṃ ñāṇaṃ, ñāṇapariyantikaṃ ñeyyaṃ, ñeyyapariyantikaṃ ñāṇa’’nti (mahāni. 55) vacanato avisayo nāma natthi.
161. 「一つの世界において」とは、一万の諸世界において、のことである。実に三つの領域がある。すなわち、生領域、威令領域、境域領域である。そこにおいて、生領域とは一万の世界である。それは如来が母の胎内に降る時、出胎の時、成道の時、初転法輪の時、寿行を捨てる時、そしてパリニッバーナ(般涅槃)の時に震動する。一方、百千俱胝の輪囲世界は威令領域と呼ばれる。実にここには、アーターナーティヤ経、孔雀護呪、宝幡護呪、宝経護呪などの威令が及ぶ。境域領域には限界がない。諸仏には『智慧が及ぶ限り知るべき対象があり、知るべき対象がある限り智慧があり、知るべき対象は智慧を限界とし、智慧は知るべき対象を限界とする』(大義釈55)という言葉があるように、対象とならない領域というものはないからである。
Imesu pana tīsu khettesu ṭhapetvā imaṃ cakkavāḷaṃ aññasmiṃ cakkavāḷe buddhā uppajjantīti suttaṃ natthi, nuppañjantīti pana atthi. Tīṇi piṭakāni vinayapiṭakaṃ, suttantapiṭakaṃ abhidhammapiṭakaṃ. Tisso saṅgītiyo mahākassapattherassa saṅgīti, yasattherassa saṅgīti, moggaliputtatissattherassa saṅgītīti. Imā tisso saṅgītiyo āruḷhe tepiṭake buddhavacane ‘‘imaṃ cakkavāḷaṃ muñcitvā aññattha buddhā uppajjantī’’ti suttaṃ natthi, nuppajjantīti pana atthi.
しかし、これら三つの領域のうち、この輪囲世界を除いて他の輪囲世界に諸仏が出現するという経典は存在せず、出現しないという経典は存在する。三蔵とは、律蔵、経蔵、論蔵である。三回の結集とは、大カッサパ長老の結集、ヤサ長老の結集、モッガリプッタ・ティッサ長老の結集である。これら三回の結集に挙げられた三蔵の仏陀の言葉の中に、『この輪囲世界を離れて他処に諸仏が出現する』という経典はなく、出現しないという経典はある。
Apubbaṃ acarimanti apure apacchā ekato nuppajjanti, pure vā pacchā vā uppajjantīti vuttaṃ hoti. Tattha bodhipallaṅke ‘‘bodhiṃ apatvā na uṭṭhahissāmī’’ti nisinnakālato paṭṭhāya yāva mātukucchismiṃ paṭisandhiggahaṇaṃ, tāva pubbeti na veditabbaṃ. Bodhisattassa hi paṭisandhiggahaṇe dasasahassacakkavāḷakampaneneva khettapariggaho kato. Aññassa buddhassa uppattipi nivāritā hoti. Parinibbānato paṭṭhāya ca yāva sāsapamattāpi dhātuyo tiṭṭhanti, tāva pacchāti na veditabbaṃ. Dhātūsu hi ṭhitāsu buddhāpi ṭhitāva honti. Tasmā etthantare aññassa buddhassa uppatti nivāritāva hoti. Dhātuparinibbāne pana jāte aññassa buddhassa uppatti na nivāritā.
「前後することなく」とは、先にも後にもならず同時に出現することはないのであり、先か後かに出現するということが語られている。そこにおいて、菩提樹下の座にて『覚りを達するまでは立ち上がるまい』と座した時から、母の胎内に結生するまでを『前』と知るべきではない。菩薩の結生の時に、一万の輪囲世界が震動することによって領域の掌握がなされたのであり、他の仏の出現もまた遮られているからである。そして般涅槃の時から、芥子粒ほどの仏舎利が残存している間を『後』と知るべきではない。仏舎利が存在している間は、諸仏もまた存在しているのと同じだからである。それゆえ、その間は他の仏の出現は遮られているのである。しかし、舎利の般涅槃(舎利滅尽)が生じた時には、他の仏の出現は遮られない。
Tipiṭakaantaradhānakathā
三蔵の隠没についての論述
Tīṇi antaradhānāni nāma pariyattiantaradhānaṃ, paṭivedhaantaradhānaṃ, paṭipattiantaradhānanti. Tattha pariyattīti tīṇi piṭakāni. Paṭivedhoti saccappaṭivedho. Paṭipattīti paṭipadā. Tattha paṭivedho ca paṭipatti ca hotipi na hotipi. Ekasmiñhi kāle paṭivedhakarā bhikkhū bahū honti, esa bhikkhu puthujjanoti aṅguliṃ pasāretvā dassetabbo hoti. Imasmiṃyeva dīpe ekavāraṃ puthujjanabhikkhu nāma nāhosi. Paṭipattipūrakāpi kadāci bahū honti, kadāci appā. Iti paṭivedho ca paṭipatti ca hotipi na hotipi. Sāsanaṭṭhitiyā pana pariyatti pamāṇaṃ. Paṇḍito hi tepiṭakaṃ sutvā dvepi pūreti.
三つの隠没とは、教説の隠没、証得の隠没、実践の隠没である。そこにおいて、教説とは三蔵である。証得とは四聖諦の証得である。実践とは行道である。そこにおいて、証得と実践とは存在することもあれば、存在しないこともある。ある時代には証得をなす比丘たちが多くいて、『この比丘が凡夫である』と指をさして示さねばならないほどである。まさにこの島(スリランカ)において、ある時、凡夫の比丘というものが存在しなかった。実践を満たす者たちも、時には多く、時には少ない。このように証得と実践は存在することもあれば、存在しないこともある。しかし教法の存続にとっては、教説(教理の保持)が基準となる。賢者は三蔵を聞いて、その双方を満たすからである。
Yathā amhākaṃ bodhisatto āḷārassa santike pañcābhiññā satta ca samāpattiyo nibbattetvā nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā parikammaṃ pucchi, so na jānāmīti āha. Tato udakassa santikaṃ gantvā adhigatavisesaṃ saṃsanditvā nevasaññānāsaññāyatanassa parikammaṃ pucchi, so ācikkhi, tassa vacanasamanantarameva mahāsatto taṃ jhānaṃ sampādesi, evameva paññavā bhikkhu pariyattiṃ sutvā dvepi pūreti. Tasmā pariyattiyā ṭhitāya sāsanaṃ ṭhitaṃ hoti. Yadā pana sā antaradhāyati, tadā paṭhamaṃ abhidhammapiṭakaṃ nassati. Tattha paṭṭhānaṃ sabbapaṭhamaṃ antaradhāyati. Anukkamena pacchā dhammasaṅgaho, tasmiṃ antarahite itaresu dvīsu piṭakesu ṭhitesupi sāsanaṃ ṭhitameva hoti.
我らの菩薩がアーラーラのもとで五神通と七等至(七段階の禅定)を生じさせ、非想非非想処定の前行について尋ねたところ、彼は『私は知らない』と答えた。それからウダカのもとへ赴き、自らが得た境地を照合して、非想非非想処の前行について尋ねると、彼は教え示し、その言葉の直後に大士(菩薩)はその禅定を達成した。そのように智慧ある比丘は教説を聞いて双方を満たすのである。それゆえ、教説が存続している限り教法は存続している。しかし教説が隠没する時には、まず論蔵が滅びる。そこにおいて『発趣論』が一番最初に隠没する。順次に最後は『法集論』が隠没する。それが隠没しても、他の二つの蔵が存続している間は教法は存続している。
Tattha suttantapiṭake antaradhāyamāne paṭhamaṃ aṅguttaranikāyo ekādasakato paṭṭhāya yāva ekakā antaradhāyati, tadanantaraṃ saṃyuttanikāyo cakkapeyyālato paṭṭhāya yāva oghataraṇā antaradhāyati. Tadanantaraṃ majjhimanikāyo indriyabhāvanato paṭṭhāya yāva mūlapariyāyā antaradhāyati. Tadanantaraṃ dīghanikāyo dasuttarato paṭṭhāya yāva brahmajālā antaradhāyati. Ekissāpi dvinnampi gāthānaṃ pucchā addhānaṃ gacchati, sāsanaṃ dhāretuṃ na sakkoti, sabhiyapucchā āḷavakapucchā viya ca. Etā kira kassapabuddhakālikā antarā sāsanaṃ dhāretuṃ nāsakkhiṃsu.
そこにおいて経蔵が隠没する際には、まず増支部経典が十一集から始まって一集に至るまで隠没する。その次に相応部経典が輪繰返しから始まって暴流渡り(有偈篇初経)に至るまで隠没する。その次に中部経典が根修習経から始まって根本法門経に至るまで隠没する。その次に長部経典が十上経から始まって梵網経に至るまで隠没する。一句あるいは二句の詩偈の問いが長い年月を存続したとしても、教法を保持することはできない。サビヤの問いやアーラヴァカの問いのように。それらはカッサパ仏の時代のものであったが、合間に教法を保持することはできなかったと伝えられる。
Dvīsu pana piṭakesu antarahitesupi vinayapiṭake ṭhite sāsanaṃ tiṭṭhati. Parivārakkhandhakesu antarahitesu ubhatovibhaṅge ṭhite ṭhitameva hoti. Ubhatovibhaṅge antarahite mātikāyapi ṭhitāya ṭhitameva hoti. Mātikāya antarahitāya pātimokkhapabbajjāupasampadāsu ṭhitāsu sāsanaṃ tiṭṭhati. Liṅgaṃ addhānaṃ gacchati. Setavatthasamaṇavaṃso pana kassapabuddhakālato paṭṭhāya sāsanaṃ dhāretuṃ nāsakkhi. Paṭisambhidāpattehi vassasahassaṃ aṭṭhāsi. Chaḷabhiññehi vassasahassaṃ. Tevijjehi vassasahassaṃ. Sukkhavipassakehi vassasahassaṃ. Pātimokkhehi vassasahassaṃ aṭṭhāsi. Pacchimakassa pana saccappaṭivedhato pacchimakassa sīlabhedato paṭṭhāya sāsanaṃ osakkitaṃ nāma hoti. Tato paṭṭhāya aññassa buddhassa uppatti na nivāritā.
しかし二つの蔵が隠没しても、律蔵が存続していれば教法は存続する。『附随』と『犍度』が隠没しても、『両分別』が存続していればまさに存続している。『両分別』が隠没しても、『本母(戒本)』さえ存続していればまさに存続している。『本母』が隠没しても、波羅提木叉、出家、具足戒が存続していれば教法は存続する。僧形(出家の姿)は長い年月存続する。しかし白衣の沙門の系統は、カッサパ仏の時代から教法を保持することはできなかった。無礙解を得た者たちによって一千年存続した。六神通の者たちによって一千年。三明の者たちによって一千年。乾観者(純観者)たちによって一千年。波羅提木叉(戒律保持者)たちによって一千年存続した。そして最後の者の聖諦の証得から、最後の者の破戒から、教法は衰退したとされる。その時から、他の仏の出現は遮られない。
Sāsanaantarahitavaṇṇanā
教法の隠没の解釈
Tīṇi parinibbānāni nāma kilesaparinibbānaṃ khandhaparinibbānaṃ dhātuparinibbānanti. Tattha kilesaparinibbānaṃ bodhipallaṅke ahosi. Khandhaparinibbānaṃ kusinārāyaṃ. Dhātuparinibbānaṃ anāgate bhavissati. Sāsanassa kira osakkanakāle imasmiṃ tambapaṇṇidīpe dhātuyo sannipatitvā mahācetiyaṃ gamissanti. Mahācetiyato nāgadīpe rājāyatanacetiyaṃ. Tato mahābodhipallaṅkaṃ gamissanti. Nāgabhavanatopi devalokatopi brahmalokatopi dhātuyo mahābodhipallaṅkameva gamissanti. Sāsapamattāpi dhātuyo na antarā nassissanti. Sabbadhātuyo mahābodhipallaṅke rāsibhūtā suvaṇṇakkhandho viya ekagghanā hutvā chabbaṇṇarasmiyo vissajjessanti.
三つの般涅槃とは、煩悩の般涅槃、蘊(肉体)の般涅槃、舎利(遺骨)の般涅槃である。そこにおいて、煩悩の般涅槃は菩提樹下の座にて起こった。蘊の般涅槃はクシナガラにて起こった。舎利の般涅槃は未来に起こるであろう。教法が衰退する時、この銅色島(スリランカ)において仏舎利が集まって大仏塔へと向かうという。大仏塔からナーガ島のラージャヤタナ仏塔へ向かう。そこから大菩提樹下の座へと向かう。龍宮からも、天界からも、梵天界からも、仏舎利は大菩提樹下の座へと集まるであろう。芥子粒ほどの仏舎利も途中で失われることはない。すべての仏舎利は大菩提樹下の座に集まり、黄金の塊のように一体となって六色の光を放つであろう。
Tā dasasahassilokadhātuṃ pharissanti, tato dasasahassacakkavāḷadevatā sannipatitvā ‘‘ajja satthā parinibbāti, ajja sāsanaṃ osakkati, pacchimadassanaṃ dāni idaṃ amhāka’’nti dasabalassa parinibbutadivasato mahantataraṃ kāruññaṃ karissanti. Ṭhapetvā anāgāmikhīṇāsave avasesā sakabhāvena sandhāretuṃ na sakkhissanti. Dhātūsu tejodhātu uṭṭhahitvā yāva brahmalokā uggacchissati. Sāsapamattāyapi dhātuyā sati ekajālā bhavissati. Dhātūsu pariyādānaṃ gatāsu upacchijjissati. Evaṃ mahantaṃ ānubhāvaṃ dassetvā dhātūsu antarahitāsu sāsanaṃ antarahitaṃ nāma hoti.
その光は一万の諸世界を満たすであろう。その時、一万の輪囲世界の神々が集まり、『今日、師は般涅槃される。今日、教法は滅び去る。これが今や我らの最後の拝顔である』と言って、十力者(仏陀)の般涅槃の日よりも大きな哀惜の情を抱くであろう。阿那含(不還者)と漏尽者(阿羅漢)を除いて、残りの者たちは自制を保つことができないであろう。仏舎利から火界(炎)が立ち昇り、梵天界にまで届くであろう。芥子粒ほどの仏舎利がある間は一筋の炎がある。仏舎利が尽きた時に炎は消える。このように大いなる威神力を示して仏舎利が隠没した時に、教法が隠没したとされるのである。
Yāva na evaṃ antaradhāyati, tāva acarimaṃ nāma hoti. Evaṃ apubbaṃ acarimaṃ uppajjeyyuṃ, netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Kasmā pana apubbaṃ acarimaṃ nuppajjantīti? Anacchariyattā. Buddhā hi acchariyamanussā. Yathāha – ‘‘ekapuggalo, bhikkhave, loke uppajjamāno uppajjati acchariyamanusso. Katamo ekapuggalo? Tathāgato arahaṃ sammāsambuddho’’ti (a. ni. 1.172). Yadi ca dve vā cattāro vā aṭṭha vā soḷasa vā ekato uppajjeyyuṃ, anacchariyā bhaveyyuṃ. Ekasmiñhi vihāre dvinnaṃ cetiyānampi lābhasakkāro uḷāro na hoti. Bhikkhūpi bahutāya na acchariyā jātā, evaṃ buddhāpi bhaveyyuṃ, tasmā nuppajjanti. Desanāya ca visesābhāvato. Yañhi satipaṭṭhānādibhedaṃ dhammaṃ eko deseti. Aññena uppajjitvāpi sova desetabbo siyā, tato anacchariyo siyā. Ekasmiṃ pana dhammaṃ desente desanāpi acchariyā hoti, vivādabhāvato ca. Bahūsu hi buddhesu uppannesu bahūnaṃ ācariyānaṃ antevāsikā viya amhākaṃ buddho pāsādiko, amhākaṃ buddho madhurassaro lābhī puññavāti vivadeyyuṃ. Tasmāpi evaṃ nuppajjanti. Api cetaṃ kāraṇaṃ milindaraññāpi puṭṭhena nāgasenattherena vitthāritameva. Vuttañhi tattha –
このように隠没しない限りは、「後でない」とされる。このように前後することなく出現するなどということは、あり得ないことである。ではなぜ前後することなく出現しないのか? 驚くべきことでなくなるからである。実に諸仏は驚嘆すべき人間である。それは次のように言われている通りである。『比丘たちよ、世に出現するとき、驚嘆すべき人間として出現する一人の人物がいる。その一人の人物とは誰か? 如来・応供・正等覚者である』(増支部1.172)。もし二人、あるいは四人、八人、十六人が同時に出現したならば、驚嘆すべきものではなくなってしまうであろう。一つの寺院に二つの仏塔があっても利養と敬意は盛大にはならない。比丘たちも大勢いることによって驚嘆されなくなるように、諸仏もそのようになってしまうであろう。それゆえに出現しないのである。また、説法に違いがないからである。一人が説く四念処などの諸々の法を、別の者が現れても同じように説くことになり、それゆえに驚嘆すべきものではなくなる。一人が法を説くときにこそ説法も驚嘆すべきものとなるのである。また、論争が生じるからである。多くの仏が出現した場合、多くの師の弟子たちのように、『我らの仏は端正である、我らの仏は美声である、利養があり福徳がある』と論争するであろう。それゆえにもこのように出現しないのである。さらにこの理由は、ミリンダ王に問われたナーガセーナ長老によっても詳細に語られている。そこでは次のように語られている。
Bhante, nāgasena, bhāsitampi hetaṃ bhagavatā ‘‘aṭṭhānametaṃ, bhikkhave, anavakāso, yaṃ ekissā lokadhātuyā dve arahanto sammāsambuddhā apubbaṃ acarimaṃ uppajjeyyuṃ, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’’ti. Desayantā ca, bhante nāgasena, sabbepi tathāgatā sattatiṃsa bodhipakkhiye dhamme desenti, kathayamānā ca cattāri ariyasaccāni kathenti, sikkhāpentā ca tīsu sikkhāsu sikkhāpenti, anusāsamānā ca appamādappaṭipattiyaṃ anusāsanti. Yadi, bhante nāgasena, sabbesampi tathāgatānaṃ ekā desanā ekā kathā ekasikkhā ekānusāsanī, kena kāraṇena dve tathāgatā ekakkhaṇe nuppajjanti. Ekenapi tāva buddhuppādena ayaṃ loko obhāsajāto, yadi dutiyo buddho bhaveyya, dvinnaṃ pabhāya ayaṃ loko bhiyyosomattāya obhāsajāto bhaveyya, ovadamānā ca dve tathāgatā sukhaṃ ovadeyyuṃ, anusāsamānā ca sukhaṃ anusāseyyuṃ, tattha me kāraṇaṃ desehi, yathāhaṃ nissaṃsayo bhaveyya’’nti.
『尊者ナーガセーナよ、世尊によって「比丘たちよ、一つの世界に二人の応供・正等覚者が前後することなく同時に出現するということは、あり得ないことであり、起こり得ない。そのようなことはあり得ない」と説かれました。そして尊者ナーガセーナよ、すべての如来は説法されるとき三十七の菩提分法を説き、語られるとき四聖諦を語り、学ばせるとき三学において学ばせ、訓戒するとき不放逸の実践において訓戒します。尊者ナーガセーナよ、もしすべての如来の説法が一つであり、教えが一つであり、学びが一つであり、訓戒が一つであるならば、どういう理由で二人の如来が同じ瞬間に現れないのでしょうか。一人の仏陀の出現によってさえこの世界は光明に満ちていますが、もし第二の仏陀がおられたなら、二人の輝きによってこの世界はさらに一層光明に満ちるでしょう。また二人の如来が教誡されるなら容易に教誡でき、訓戒されるなら容易に訓戒できるでしょう。その理由を私に説いてください。私が疑いなき者となれるように』。
Ayaṃ, mahārāja, dasasahassī lokadhātu ekabuddhadhāraṇī, ekasseva tathāgatassa guṇaṃ dhāreti, yadi dutiyo buddho uppajjeyya, nāyaṃ dasasahassī lokadhātu dhāreyya, caleyya, kampeyya, nameyya, oṇameyya, vinameyya, vikireyya, vidhameyya, viddhaṃseyya, na ṭhānamupagaccheyya.
『大王よ、この一万の世界は一人の仏陀を保持するものであり、ただ一人の如来の徳のみを保持します。もし第二の仏陀が出現したなら、この一万の世界は保持することができず、揺れ動き、震動し、傾き、沈み、歪み、散乱し、吹き飛ばされ、崩壊し、持ちこたえることができないでしょう。
Yathā, mahārāja, nāvā ekapurisasandhāraṇī bhaveyya, ekapurise abhirūḷhe sā nāvā samupādikā bhaveyya, atha dutiyo puriso āgaccheyya tādiso āyunā vaṇṇena vayena pamāṇena kisathūlena sabbaṅgapaccaṅgena, so taṃ nāvaṃ abhirūheyya, api nu sā, mahārāja, nāvā dvinnampi dhāreyyāti? Na hi, bhante, caleyya, kampeyya, nameyya, oṇameyya, vinameyya, vikireyya, vidhameyya, viddhaṃseyya, na ṭhānamupagaccheyya osīdeyya udaketi. Evameva kho, mahārāja, ayaṃ dasasahassī lokadhātu ekabuddhadhāraṇī, ekasseva tathāgatassa guṇaṃ dhāreti, yadi dutiyo buddho uppajjeyya, nāyaṃ dasasahassī lokadhātu dhāreyya…pe… na ṭhānamupagaccheyya.
大王よ、例えば一人の人間を支える舟があり、一人が乗り込んだときにその舟はちょうど水面すれすれになったとします。そこに年齢、容色、年格好、体格、痩せ太り、全身の各部分がその人と同じような第二の男がやって来て、その舟に乗り込んだとしたら、大王よ、その舟は二人の人間を支えることができるでしょうか』。『いいえ、尊者よ。揺れ動き、震動し、傾き、沈み、歪み、散乱し、吹き飛ばされ、崩壊し、持ちこたえることができず、水中に沈んでしまうでしょう』。『大王よ、まさにそのように、この一万の世界は一人の仏陀を保持するものであり、ただ一人の如来の徳のみを保持します。もし第二の仏陀が出現したなら、この一万の世界は保持することができず……中略……持ちこたえることができないでしょう。
Yathā vā pana, mahārāja, puriso yāvadatthaṃ bhojanaṃ bhuñjeyya chādentaṃ yāva kaṇṭhamabhipūrayitvā, so dhāto pīṇito paripuṇṇo nirantaro tandīkato anoṇamitadaṇḍajāto punadeva tāvatakaṃ bhojanaṃ bhuñjeyya, api nu kho so, mahārāja, puriso sukhito bhaveyyāti? Na hi, bhante, sakiṃ bhuttova mareyyāti; evameva kho, mahārāja, ayaṃ dasasahassī lokadhātu ekabuddhadhāraṇī …pe… na ṭhānamupagaccheyyāti.
あるいはまた大王よ、人が十分な食事を喉元まで満ちるほど食べ尽くし、満腹し、満足し、充足し、隙間もなく、倦怠を覚え、曲げることもできない棒のようになった状態で、再びそれと同量の食事を食べたとしたら、大王よ、その人は安楽でいられるでしょうか』。『いいえ、尊者よ。一度食べただけで死んでしまうでしょう』。『大王よ、まさにそのように、この一万の世界は一人の仏陀を保持するものであり……中略……持ちこたえることができないのです』。
Kiṃ nu kho, bhante nāgasena, atidhammabhārena pathavī calatīti? Idha, mahārāja, dve sakaṭā ratanapūritā bhaveyyuṃ yāva mukhasamā, ekasmā sakaṭato ratanaṃ gahetvā ekasmiṃ sakaṭe ākireyyuṃ, api nu kho taṃ, mahārāja, sakaṭaṃ dvinnampi sakaṭānaṃ ratanaṃ dhāreyyāti? Na hi, bhante, nābhipi tassa phaleyya, arāpi tassa bhijjeyyuṃ, nemipi tassa opateyya, akkhopi tassa bhijjeyyāti. Kiṃ nu kho, mahārāja, atiratanabhārena sakaṭaṃ bhijjatīti? Āma, bhante,ti. Evameva kho, mahārāja, atidhammabhārena pathavī calati.
『尊者ナーガセーナよ、法の重みがあまりに過大であるために大地は揺れ動くのでしょうか』。『大王よ、ここに宝を満載にして縁の高さまで積んだ二台の荷車があったとします。一台の荷車から宝を取り出して、もう一台の荷車に積み入れたとしたら、大王よ、その荷車は二台分の宝を支えきれるでしょうか』。『いいえ、尊者よ。その轂(こしき)は割れ、輻(や)は折れ、輞(リム)は外れ、軸も折れてしまうでしょう』。『大王よ、宝の重みがあまりに過大であるために荷車は壊れるのでしょうか』。『はい、尊者よ』。『大王よ、まさにそのように、法の重みがあまりに過大であるために大地は揺れ動くのです。
Apica, mahārāja, imaṃ kāraṇaṃ buddhabalaparidīpanāya osāritaṃ aññampi tattha atirūpaṃ kāraṇaṃ suṇohi, yena kāraṇena dve sammāsambuddhā ekakkhaṇe nuppajjanti. Yadi, mahārāja, dve sammāsambuddhā ekakkhaṇe uppajjeyyuṃ, tesaṃ parisāya vivādo uppajjeyya ‘‘tumhākaṃ buddho amhākaṃ buddho’’ti, ubhato pakkhajātā bhaveyyuṃ. Yathā, mahārāja, dvinnaṃ balavāmaccānaṃ parisāya vivādo uppajjeyya ‘‘tumhākaṃ amacco amhākaṃ amacco’’ti, ubhato pakkhajātā honti; evameva kho, mahārāja, yadi dve sammāsambuddhā ekakkhaṇe uppajjeyyuṃ, tesaṃ parisāya vivādo uppajjeyya ‘‘tumhākaṃ buddho, amhākaṃ buddho’’ti, ubhato pakkhajātā bhaveyyuṃ, idaṃ tāva, mahārāja, ekaṃ kāraṇaṃ, yena kāraṇena dve sammāsambuddhā ekakkhaṇe nuppajjanti.
さらに大王よ、この理由は仏陀の力を明らかにするために提示されたものですが、そこにおける別の極めて相応しい理由を聞きなさい。それによって二人の正等覚者が同じ瞬間に現れない理由が分かります。大王よ、もし二人の正等覚者が同じ瞬間に現れたなら、彼らの会衆の間に「あなた方の仏陀、私たちの仏陀」という論争が生じ、二つの派閥に分かれてしまうでしょう。大王よ、二人の権勢ある大臣の配下たちの間に「あなた方の大臣、私たちの大臣」という論争が生じ、二つの派閥に分かれるようなものです。大王よ、まさにそのように、もし二人の正等覚者が同じ瞬間に現れたなら、彼らの会衆の間に「あなた方の仏陀、私たちの仏陀」という論争が生じ、二つの派閥に分かれてしまうでしょう。大王よ、これがまず、二人の正等覚者が同じ瞬間に現れない一つの理由です。
Aparampi, mahārāja, uttariṃ kāraṇaṃ suṇohi, yena kāraṇena dve sammāsambuddhā ekakkhaṇe nuppajjanti. Yadi, mahārāja, dve sammāsambuddhā ekakkhaṇe uppajjeyyuṃ, ‘‘aggo buddho’’ti yaṃ vacanaṃ, taṃ micchā bhaveyya, ‘‘jeṭṭho buddho’’ti, seṭṭho buddhoti, visiṭṭho buddhoti, uttamo buddhoti, pavaro buddhoti, asamo buddhoti, asamasamo buddhoti, appaṭimo buddhoti, appaṭibhāgo buddhoti, appaṭipuggalo buddhoti yaṃ vacanaṃ, taṃ micchā bhaveyya. Imampi kho tvaṃ, mahārāja, kāraṇaṃ atthato sampaṭiccha, yena kāraṇena dve sammāsambuddhā ekakkhaṇe nuppajjanti.
大王よ、さらに別の勝れた理由を聞きなさい。それによって二人の正等覚者が同じ瞬間に現れない理由が分かります。大王よ、もし二人の正等覚者が同じ瞬間に現れたなら、「最上の仏陀」という言葉は虚偽となり、「最年長の仏陀」「最勝の仏陀」「殊勝な仏陀」「無上の仏陀」「最尊の仏陀」「無比の仏陀」「無等なる仏陀」「類なき仏陀」「比類なき仏陀」「無上の人なる仏陀」という言葉は虚偽となってしまいます。大王よ、この理由もまた真実として受け取りなさい。それによって二人の正等覚者が同じ瞬間に現れない理由が分かります。
Apica kho, mahārāja, buddhānaṃ bhagavantānaṃ sabhāvapakati esā, yaṃ ekoyeva buddho loke uppajjati. Kasmā kāraṇā? Mahantatāya sabbaññubuddhaguṇānaṃ, yaṃ aññampi, mahārāja, mahantaṃ hoti, taṃ ekaṃyeva hoti. Pathavī, mahārāja, mahantī, sā ekāyeva. Sāgaro mahanto, so ekoyeva. Sineru girirājā mahanto, so ekoyeva. Ākāso mahanto, so ekoyeva. Sakko mahanto, so ekoyeva. Māro mahanto, so ekoyeva. Mahābrahmā mahanto, so ekoyeva. Tathāgato arahaṃ sammāsambuddho mahanto, so ekoyeva lokasmiṃ. Yattha te uppajjanti, tattha aññesaṃ okāso na hoti. Tasmā, mahārāja, tathāgato arahaṃ sammāsambuddho ekoyeva loke uppajjatīti. Sukathito, bhante nāgasena, pañho opammehi kāraṇehīti (mi. pa. 5.1.1).
さらにまた大王よ、世にただ一人の仏陀のみが出現するということは、諸仏・世尊の固有の性質・本性なのです。どういう理由からでしょうか。全知なる仏陀の徳が大いなるものであるからです。大王よ、他のものであっても偉大なものはただ一つしかありません。大王よ、大地は偉大ですが、それはただ一つです。大海は偉大ですが、それはただ一つです。山々の王なる須弥山は偉大ですが、それはただ一つです。虚空は偉大ですが、それはただ一つです。帝釈天は偉大ですが、それはただ一人です。魔王は偉大ですが、それはただ一人です。大梵天は偉大ですが、それはただ一人です。如来・応供・正等覚者は偉大であり、世においてただ一人です。彼らが出現する所には、他の者の余地はありません。それゆえ大王よ、如来・応供・正等覚者は世にただ一人だけ出現するのです』。『尊者ナーガセーナよ、比喩と理由によって見事に問いが説き明かされました』(ミリンダ王の問い5.1.1)。
Dhammassa cānudhammanti navavidhassa lokuttaradhammassa anudhammaṃ pubbabhāgappaṭipadaṃ. Sahadhammikoti sakāraṇo. Vādānuvādoti vādoyeva.
「法にかなう法」とは、九種の出世間法にかなう前段階の実践のことである。「理にかなった」とは、理由を具えた。「教説に応じた主張」とは、主張そのもののことである。
Acchariyaabbhutavaṇṇanā
驚嘆すべき希有の解釈
162. Āyasmā udāyīti tayo therā udāyī nāma – lāḷudāyī, kāḷudāyī, mahāudāyīti. Idha mahāudāyī adhippeto. Tassa kira imaṃ suttaṃ ādito paṭṭhāya yāva pariyosānā suṇantassa abbhantare pañcavaṇṇā pīti uppajjitvā pādapiṭṭhito sīsamatthakaṃ gacchati, sīsamatthakato pādapiṭṭhiṃ āgacchati, ubhato paṭṭhāya majjhaṃ otarati, majjhato paṭṭhāya ubhato gacchati. So nirantaraṃ pītiyā phuṭasarīro balavasomanassena dasabalassa guṇaṃ kathento acchariyaṃ bhantetiādimāha. Appicchatāti nittaṇhatā. Santuṭṭhitāti catūsu paccayesu tīhākārehi santoso. Sallekhatāti sabbakilesānaṃ sallikhitabhāvo. Yatra hi nāmāti yo nāma. Na attānaṃ pātukarissatīti attano guṇe na āvi karissati. Paṭākaṃ parihareyyunti ‘‘ko amhehi sadiso atthī’’ti vadantā paṭākaṃ ukkhipitvā nāḷandaṃ vicareyyuṃ.
162. 「尊者ウダーイー」とは、ウダーイーという名の長老は三人いる。ラールダーイー、カールダーイー、マハーウダーイーである。ここではマハーウダーイーが意図されている。彼はこの経を初めから終わりまで聞いているうちに、体内に五色の喜びが生じ、足の甲から頭頂へと昇り、頭頂から足の甲へと下り、両端から中央へと入り、中央から両端へと広がったという。彼は絶え間なく喜びに満たされた身体となり、強い歓喜をもって十力者の徳を語りつつ、「尊者よ、驚くべきことです」等と語った。「欲の少なさ」とは、渇愛のないこと。「足るを知ること」とは、四つの資具に対して三つの様相で満足すること。「削ぎ落とすこと」とは、すべての煩悩が削ぎ落とされた状態のこと。「実に……とは」とは、かの……とは。「自己を現さないであろう」とは、自己の徳を顕示しないであろう、ということである。「旗を掲げて巡るであろう」とは、『我らに匹敵する者が誰かいるだろうか』と言って旗を掲げてナーランダーを歩き回るであろう、ということである。
Passa kho tvaṃ, udāyi, tathāgatassa appicchatāti passa udāyi yādisī tathāgatassa appicchatāti therassa vacanaṃ sampaṭicchanto āha. Kiṃ pana bhagavā neva attānaṃ pātukaroti, na attano guṇaṃ kathetīti ce? Na, na katheti. Appicchatādīhi kathetabbaṃ, cīvarādihetuṃ na katheti. Tenevāha – ‘‘passa kho tvaṃ, udāyi, tathāgatassa appicchatā’’tiādi. Bujjhanakasattaṃ pana āgamma veneyyavasena katheti. Yathāha –
「ウダーイーよ、如来の欲の少なさを見よ」とは、ウダーイーよ、如来の欲の少なさがいかなるものであるかを見よ、と長老の言葉を受け入れて語られたのである。では、世尊は決して自己を現さず、自己の徳を語られないのかといえば、語らないのではない。欲の少なさなどの理由から語るべきであり、衣などの利養のために語るのではない。それゆえに『ウダーイーよ、如来の欲の少なさを見よ』等と語られたのである。しかし目覚めるべき衆生に応じて、導かれるべき者たちのために語られるのである。次のように言われている通りである。
‘‘Na me ācariyo atthi, sadiso me na vijjati;
『我に師はなく、我に等しい者は存在しない。
Sadevakasmiṃ lokasmiṃ, natthi me paṭipuggalo’’ti. (mahāva. 11);
神々を含む世界において、我に匹敵する者はいない』(大品11)。
Evaṃ tathāgatassa guṇadīpikā bahū gāthāpi suttantāpi vitthāretabbā.
このように、如来の徳を明らかにする多くの詩偈や経典を広く参照すべきである。
163. Abhikkhaṇaṃ bhāseyyāsīti punappunaṃ bhāseyyāsi. Pubbaṇhasamaye me kathitanti mā majjhanhikādīsu na kathayittha. Ajja vā me kathitanti mā paradivasādīsu na kathayitthāti attho. Pavedesīti kathesi. Imassa veyyākaraṇassāti niggāthakattā idaṃ suttaṃ ‘‘veyyākaraṇa’’nti vuttaṃ. Adhivacananti nāmaṃ. Idaṃ pana ‘‘iti hida’’nti paṭṭhāya padaṃ saṅgītikārehi ṭhapitaṃ. Sesaṃ sabbattha uttānatthamevāti.
163. 「しばしば語るべきである」とは、何度も繰り返し語るべきである、ということ。「午前中に私が語ったからといって」正午等に語らないでいてはならない。「今日私が語ったからといって」翌日等に語らないでいてはならない、という意味である。「説き明かした」とは、語った、ということ。「この解明の説話を」とは、詩偈を含まない散文であることから、この経は『解明の説話(記説)』と呼ばれる。「名称」とは、名前のことである。しかしこの「このように」から始まる句は結集者たちによって置かれたものである。残りはすべての箇所において平易な意味である。
Sumaṅgalavilāsiniyā dīghanikāyaṭṭhakathāya
スマンガラ・ヴィラーシニー(長部経典註釈)における
Sampasādanīyasuttavaṇṇanā niṭṭhitā.
『清浄信経(サンパサーダニーヤ経)』の注釈、完。