10. Saṅgītisuttavaṇṇanā10. 等誦経の注釈
296. Evaṃ me sutanti saṅgītisuttaṃ. Tatrāyamapubbapadavaṇṇanā – cārikaṃ caramānoti nibaddhacārikaṃ caramāno. Tadā kira satthā dasasahassacakkavāḷe ñāṇajālaṃ pattharitvā lokaṃ volokayamāno pāvānagaravāsino mallarājāno disvā ime rājāno mayhaṃ sabbaññutaññāṇajālassa anto paññāyanti, kiṃ nu khoti āvajjanto ‘‘rājāno ekaṃ sandhāgāraṃ kāresuṃ, mayi gate maṅgalaṃ bhaṇāpessanti, ahaṃ tesaṃ maṅgalaṃ vatvā uyyojetvā ‘bhikkhusaṅghassa dhammakathaṃ kathehī’ti sāriputtaṃ vakkhāmi, sāriputto tīhi piṭakehi sammasitvā cuddasapañhādhikena pañhasahassena paṭimaṇḍetvā bhikkhusaṅghassa saṅgītisuttaṃ nāma kathessati, suttantaṃ āvajjetvā pañca bhikkhusatāni saha paṭisambhidāhi arahattaṃ pāpuṇissantī’’ti imamatthaṃ disvā cārikaṃ pakkanto. Tena vuttaṃ – ‘‘mallesu cārikaṃ caramāno’’ti.
296. 「このように私は聞いた(evaṃ me sutaṃ)」とは、等誦経(サンギーティ・スッタ)である。そこでの未出の語句の解釈は以下の通りである。「遊行して(cārikaṃ caramāno)」とは、恒常的な遊行を行って。その時、師は一万の宇宙に智慧の網を広げて世間を観察されていたが、パーヴァー市に住むマッラ族の諸王を見て、「これらの王たちは私の全知の智慧の網の内側に見出される。何事であろうか」と思念され、「諸王は一つの公会堂(集会所)を造営した。私が至れば慶讃の法話をさせるであろう。私は彼らに慶讃を説いて送り出し、『比丘僧伽のために法の講話をせよ』とサーリプッタに命じるであろう。サーリプッタは三蔵を精査し、千十四の問いで飾り立てて、比丘僧伽のために等誦経を説くであろう。この経を聞いて五百人の比丘が無碍解とともに阿羅漢果に達するであろう」とこの利益を見て遊行に出発された。それゆえ「マッラ族において遊行して(mallesu cārikaṃ caramāno)」と説かれた。
Ubbhatakanavasandhāgāravaṇṇanā
ウッバタカ新公会堂の解説
297. Ubbhatakanti tassa nāmaṃ, uccattā vā evaṃ vuttaṃ. Sandhāgāranti nagaramajjhe sandhāgārasālā. Samaṇena vāti ettha yasmā gharavatthupariggahakāleyeva devatā attano vasanaṭṭhānaṃ gaṇhanti. Tasmā devena vāti avatvā ‘‘samaṇena vā brāhmaṇena vā kenaci vā manussabhūtenā’’ti vuttaṃ. Yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsūti bhagavato āgamanaṃ sutvā ‘‘amhehi gantvāpi na bhagavā ānīto, dūtaṃ pesetvāpi na pakkosāpito, sayameva pana mahābhikkhusaṅghaparivāro amhākaṃ vasanaṭṭhānaṃ sampatto, amhehi ca sandhāgārasālā kāritā, ettha mayaṃ dasabalaṃ ānetvā maṅgalaṃ bhaṇāpessāmā’’ti cintetvā upasaṅkamiṃsu.
297. 「ウッバタカ(ubbhatakaṃ)」とは、その建物の名であり、あるいは高層であるゆえにそう呼ばれた。「公会堂(sandhāgāraṃ)」とは、都市の中央にある公会堂(集会場)である。「沙門によっても(samaṇena vā)」について、ここでは屋敷地を占有する時にすでに神々が自らの住処を確保するため、「神によっても」とは言わずに「沙門によってもバラモンによっても、いかなる人間によっても」と説かれた。「世尊のおられるところへ近づいた(yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu)」とは、世尊の来訪を聞いて、「我らは出迎えにも行かず、使者を送って招きもしなかったのに、世尊自ら大比丘僧伽に囲まれて我らの住処に来られた。そして我らによって公会堂が造営された。ここに我らは十力者をお招きして慶讃の法話を語っていただこう」と考えて近づいたのである。
298. Yena sandhāgāraṃ tenupasaṅkamiṃsūti taṃ divasaṃ kira sandhāgāre cittakammaṃ niṭṭhapetvā aṭṭakā muttamattā honti, buddhā ca nāma araññajjhāsayā araññārāmā, antogāme vaseyyuṃ vā no vā. Tasmā bhagavato manaṃ jānitvāva paṭijaggissāmāti cintetvā te bhagavantaṃ upasaṅkamiṃsu. Idāni pana manaṃ labhitvā paṭijaggitukāmā yena sandhāgāraṃ tenupasaṅkamiṃsu. Sabbasantharinti yathā sabbaṃ santhataṃ hoti, evaṃ. Yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsūti ettha pana te mallarājāno sandhāgāraṃ paṭijaggitvā nagaravīthiyopi sammajjāpetvā dhaje ussāpetvā gehadvāresu puṇṇaghaṭe ca kadaliyo ca ṭhapāpetvā sakalanagaraṃ dīpamālādīhi vippakiṇṇatārakaṃ viya katvā khīrapāyake dārake khīraṃ pāyyetha, dahare kumāre lahuṃ lahuṃ bhojāpetvā sayāpetha, uccāsaddaṃ mā karittha, ajja ekarattiṃ satthā antogāme vasissati, buddhā nāma appasaddakāmā hontīti bheriṃ carāpetvā sayaṃ daṇḍadīpikaṃ ādāya yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu.
298. 「公会堂のあるところへ近づいた(yena sandhāgāraṃ tenupasaṅkamiṃsu)」とは、その日、公会堂の彩色画が完成し、足場が取り外されたばかりであったという。仏陀という方々は森林を好み森林に遊ばれる方であり、村の中に宿泊されるか否かは定かでない。それゆえ「世尊のお心を確かめてから準備を整えよう」と考えて彼らは世尊の御許に近づいたのである。今やその意向を得て準備を整えようと欲し、公会堂のあるところへ近づいた。「一面に敷き詰めて(sabbasanthariṃ)」とは、すべてに敷物が敷き詰められるように、ということである。「世尊のおられるところへ近づいた(yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu)」において、かのマッラ族の諸王は公会堂を整え、市街の通りも掃き清めさせ、旗を掲げさせ、家の門口に満水瓶とバナナの木を置かせ、全都市を灯火の列などで満天の星のように飾り立て、「乳飲み子には乳を飲ませよ、幼い子供たちには早く食事をさせて寝かせよ、大声を出すな、今宵、師が一晩村の中に宿泊される、仏陀とは静寂を好まれる方である」と太鼓を鳴らして触れ回らせ、自ら松明を手にして世尊のおられるところへ近づいた。
299. Bhagavantaṃyeva purakkhatvāti bhagavantaṃ purato katvā. Tattha bhagavā bhikkhūnañceva upāsakānañca majjhe nisinno ativiya virocati, samantapāsādiko suvaṇṇavaṇṇo abhirūpo dassanīyo. Purimakāyato suvaṇṇavaṇṇā rasmi uṭṭhahitvā asītihatthaṃ ṭhānaṃ gaṇhāti. Pacchimakāyato. Dakkhiṇahatthato. Vāmahatthato suvaṇṇavaṇṇā rasmi uṭṭhahitvā asītihatthaṃ ṭhānaṃ gaṇhāti. Upari kesantato paṭṭhāya sabbakesāvaṭṭehi moragīvavaṇṇā rasmi uṭṭhahitvā gaganatale asītihatthaṃ ṭhānaṃ gaṇhāti. Heṭṭhā pādatalehi pavāḷavaṇṇā rasmi uṭṭhahitvā ghanapathaviyaṃ asītihatthaṃ ṭhānaṃ gaṇhāti. Evaṃ samantā asīti hatthamattaṃ ṭhānaṃ chabbaṇṇā buddharasmiyo vijjotamānā vipphandamānā vidhāvanti. Sabbe disābhāgā suvaṇṇacampakapupphehi vikiriyamānā viya suvaṇṇaghaṭato nikkhantasuvaṇṇarasadhārāhi siñcamānā viya pasāritasuvaṇṇapaṭaparikkhittā viya verambhavātasamuṭṭhitakiṃsukakaṇikārapupphacuṇṇasamākiṇṇā viya ca vippakāsanti.
299. 「世尊を前にして(bhagavantaṃyeva purakkhatvā)」とは、世尊を先頭にして。そこにおいて世尊は比丘たちと在家信徒たちの中央に座し、この上なく輝き、全方位に端正で、黄金色に輝き、美しく見事であった。身体の前部から黄金色の光が放たれ、八十肘の空間を満たした。身体の後部からも。右の手からも。左の手からも黄金色の光が放たれ、八十肘の空間を満たした。頭上の髪の生え際からすべての巻き毛から孔雀の首の色の光が放たれ、天空の八十肘の空間を満たした。足の裏からは珊瑚色の光が放たれ、固い大地において八十肘の空間を満たした。このように周囲八十肘ほどの空間に六色の仏光が輝き、煌めき、駆け巡った。四方八方のすべての空間は、黄金のチャンパカの花が散り敷かれたかのごとく、黄金の瓶から流れ出る黄金の液体の流れで注がれたかのごとく、広げられた金の布で囲まれたかのごとく、嵐の風によって舞い上がったキンスカやカニカーラの花粉で満たされたかのごとく燦然と輝いた。
Bhagavatopi asītianubyañjanabyāmappabhādvattiṃsavaralakkhaṇasamujjalaṃ sarīraṃ samuggatatārakaṃ viya gaganatalaṃ, vikasitamiva padumavanaṃ, sabbapāliphullo viya yojanasatiko pāricchattako paṭipāṭiyā ṭhapitānaṃ dvattiṃsacandānaṃ dvattiṃsasūriyānaṃ dvattiṃsacakkavattirājānaṃ dvattiṃsadevarājānaṃ dvattiṃsamahābrahmānaṃ siriyā siriṃ abhibhavamānaṃ viya virocati. Parivāretvā nisinnā bhikkhūpi sabbeva appicchā santuṭṭhā pavivittā asaṃsaṭṭhā āraddhavīriyā vattāro vacanakkhamā codakā pāpagarahino sīlasampannā samādhisampannā paññāvimutti vimuttiñāṇadassanasampannā. Tehi parivārito bhagavā rattakambalaparikkhitto viya suvaṇṇakkhandho, rattapadumavanasaṇḍamajjhagatā viya suvaṇṇanāvā, pavāḷavedikāparikkhitto viya suvaṇṇapāsādo virocittha.
世尊の八十種好と丈光(一尋の光明)と三十二相に燦然と輝く御身体は、星々の昇った天空のようであり、咲き誇る蓮池のようであり、全枝に花咲く百由旬の波利質多羅樹(パリチャッタカ樹)のようであり、一列に並べられた三十二の月、三十二の太陽、三十二の転輪聖王、三十二の天王、三十二の大梵天の栄華をその栄光によって凌駕するかのように輝いていた。取り囲んで座している比丘たちもまた、皆ことごとく少欲で、知足で、遠離し、交わりを絶ち、精進を起こし、言葉を心得、言葉を耐え忍び、諫言をなし、悪を非難し、戒を具え、三昧を具え、智慧と解脱と解脱知見を具えていた。彼らに取り囲まれた世尊は、赤い毛織の布に包まれた黄金の柱のごとく、紅蓮の群生の中央にある黄金の船のごとく、珊瑚の高欄に囲まれた黄金の宮殿のごとく輝いていた。
Asītimahātherāpi naṃ meghavaṇṇaṃ paṃsukūlaṃ pārupitvā maṇivammavammitā viya mahānāgā parivārayiṃsu vantarāgā bhinnakilesā vijaṭitajaṭā chinnabandhanā kule vā gaṇe vā alaggā. Iti bhagavā sayaṃ vītarāgo vītarāgehi, vītadoso vītadosehi, vītamoho vītamohehi, nittaṇho nittaṇhehi, nikkileso nikkilesehi, sayaṃ buddho bahussutabuddhehi parivārito pattaparivāritaṃ viya kesaraṃ, kesaraparivāritā viya kaṇṇikā, aṭṭhanāgasahassaparivārito viya chaddanto nāgarājā, navutihaṃsasahassaparivārito viya dhataraṭṭho haṃsarājā, senaṅgaparivārito viya cakkavattirājā, marugaṇaparivārito viya sakko devarājā, brahmagaṇaparivārito viya hārito mahābrahmā, asamena buddhavesena aparimāṇena buddhavilāsena tassaṃ parisati nisinno pāveyyake malle bahudeva rattiṃ dhammiyā kathāya sandassetvā uyyojesi.
八十の大長老たちもまた、雨雲の色の糞掃衣をまとい、宝玉の鎧を着た大龍のように世尊を取り囲んだ。彼らは貪欲を吐き捨て、煩悩を打ち砕き、もつれを解きほぐし、束縛を断ち切り、家柄にも集団にも執着がなかった。このように世尊は、自ら離貪にして離貪の者たちに、離瞋にして離瞋の者たちに、離痴にして離痴の者たちに、無渇愛にして無渇愛の者たちに、無煩悩にして無煩悩の者たちに、自ら覚者(仏陀)にして多聞なる仏弟子たちに取り囲まれ、花弁に囲まれた花蘂のごとく、花蘂に囲まれた花台のごとく、八千の象に囲まれた六牙象王のごとく、九万の白鳥に囲まれたダタラッタ白鳥王のごとく、四種軍に囲まれた転輪聖王のごとく、神々の群れに囲まれた帝釈天王のごとく、梵天の群れに囲まれたハーリタ大梵天のごとく、無比なる仏陀の威容と無量の仏陀の優美さをもってかの会座に座し、パーヴァーのマッラ族のために夜の多くを法の講話によって示し、彼らを送り出された。
Ettha ca dhammikathā nāma sandhāgāraanumodanappaṭisaṃyuttā pakiṇṇakakathā veditabbā. Tadā hi bhagavā ākāsagaṅgaṃ otārento viya pathavojaṃ ākaḍḍhanto viya mahājambuṃ matthake gahetvā cālento viya yojaniyamadhugaṇḍaṃ cakkayantena pīḷetvā madhupānaṃ pāyamāno viya ca pāveyyakānaṃ mallānaṃ hitasukhāvahaṃ pakiṇṇakakathaṃ kathesi.
そしてここでの「法の講話(dhammikathā)」とは、公会堂の慶讃に関連した種々の雑談(教話)と知るべきである。その時、世尊は天のガンジス川を降らせるかのごとく、大地の精気を引き寄せるかのごとく、大ジャンブ樹の梢を掴んで揺り動かすかのごとく、一由旬もの蜜蜂の巣を圧搾機で絞って蜂蜜の飲み物を飲ませるかのごとく、パーヴァーのマッラ族に利益と幸福をもたらす種々の講話を説かれたのである。
300. Tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtanti yaṃ yaṃ disaṃ anuviloketi, tattha tattha tuṇhībhūtameva. Anuviloketvāti maṃsacakkhunā dibbacakkhunāti dvīhi cakkhūhi tato tato viloketvā. Maṃsacakkhunā hi nesaṃ bahiddhā iriyāpathaṃ pariggahesi. Tattha ekabhikkhussāpi neva hatthakukkuccaṃ na pādakukkuccaṃ ahosi, na koci sīsamukkhipi, na kathaṃ kathesi, na niddāyanto nisīdi. Sabbepi tīhi sikkhāhi sikkhitā nivāte padīpasikhā viya niccalā nisīdiṃsu. Iti nesaṃ imaṃ iriyāpathaṃ maṃsacakkhunā pariggahesi. Ālokaṃ pana vaḍḍhayitvā dibbacakkhunā hadayarūpaṃ disvā abbhantaragataṃ sīlaṃ olokesi. So anekasatānaṃ bhikkhūnaṃ antokumbhiyaṃ jalamānaṃ padīpaṃ viya arahattupagaṃ sīlaṃ addasa. Āraddhavipassakā hi te bhikkhū. Iti nesaṃ sīlaṃ disvā ‘‘imepi bhikkhū mayhaṃ anucchavikā, ahampi imesaṃ anucchaviko’’ti cakkhutalesu nimittaṃ ṭhapetvā bhikkhusaṅghaṃ oloketvā āyasmantaṃ sāriputtaṃ āmantesi ‘‘piṭṭhi me āgilāyatī’’ti. Kasmā āgilāyati? Bhagavato hi chabbassāni mahāpadhānaṃ padahantassa mahantaṃ kāyadukkhaṃ ahosi. Athassa aparabhāge mahallakakāle piṭṭhivāto uppajji.
300. 「静まり返って(tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtaṃ)」とは、どの方角を見渡しても、そこかしこが静まり返っていることである。「見渡して(anuviloketvā)」とは、肉眼と天眼という二つの眼であちこちを見渡して。肉眼によって彼らの外的な立ち居振る舞いを把握された。そこでは一人の比丘も手のそわそわした動きや足のそわそわした動きがなく、誰も頭を上げず、話をせず、居眠りして座る者もいなかった。すべての者が三学によって修練され、風のない場所の灯火の炎のように微動だにせず座っていた。このように彼らのこの立ち居振る舞いを肉眼で把握された。さらに光を増大させて天眼によって心臓の物質(心基処)を見て、内面にある戒を観察された。世尊は数百の比丘たちの中に、壺の中で燃える灯火のように阿羅漢果に至る戒をご覧になった。かの比丘たちはヴィパッサナーを開始した者たちであったからである。このように彼らの戒を見て、「これらの比丘たちも私にふさわしく、私も彼らにふさわしい」と眼の前に相(サイン)を留め、比丘僧伽を見渡して尊者サーリプッタに「私の背中が痛む(piṭṭhi me āgilāyati)」と告げられた。なぜ痛むのか。世尊には六年間の大精進(苦行)を修められたことによる大きな身体の苦痛があった。その後、晩年の高齢期になって背中の風病が生じたのである。
Saṅghāṭiṃ paññāpetvāti sandhāgārassa kira ekapasse te rājāno kappiyamañcakaṃ paññapesuṃ ‘‘appeva nāma satthā nipajjeyyā’’ti. Satthāpi catūhi iriyāpathehi paribhuttaṃ imesaṃ mahapphalaṃ bhavissatīti tattha saṅghāṭiṃ paññāpetvā nipajji.
「大衣を敷いて(saṅghāṭiṃ paññāpetvā)」とは、公会堂の一角に王たちが「もしや師が横になられるかもしれない」と清浄な小ベッドを用意していたという。師もまた「四威儀によって用いられることが彼らにとって大果となるであろう」と、そこに大衣を敷いて横になられた。
Bhinnanigaṇṭhavatthuvaṇṇanā
分裂したニガンタの物語の解説
301. Tassa kālaṅkiriyāyātiādīsu yaṃ vattabbaṃ, taṃ sabbaṃ heṭṭhā vuttameva.
301. 「彼の死において(tassa kālaṅkiriyāya)」等の箇所で語られるべきことは、すべて前述の通りである。
302. Āmantesīti bhaṇḍanādivūpasamakaraṃ svākhyātaṃ dhammaṃ desetukāmo āmantesi.
302. 「呼びかけた(āmantesi)」とは、論争等を静める善く説かれた法を説こうと欲して呼びかけたのである。
Ekakavaṇṇanā
一法集の解説
303. Tatthāti tasmiṃ dhamme. Saṅgāyitabbanti samaggehi gāyitabbaṃ, ekavacanehi aviruddhavacanehi bhaṇitabbaṃ. Na vivaditabbanti atthe vā byañjane vā vivādo na kātabbo. Eko dhammoti ekakadukatikādivasena bahudhā sāmaggirasaṃ dassetukāmo paṭhamaṃ tāva ‘‘eko dhammo’’ti āha. Sabbe sattāti kāmabhavādīsu saññābhavādīsu ekavokārabhavādīsu ca sabbabhavesu sabbe sattā. Āhāraṭṭhitikāti āhārato ṭhiti etesanti āhāraṭṭhitikā. Iti sabbasattānaṃ ṭhiti hetu āhāro nāma eko dhammo amhākaṃ satthārā yāthāvato ñatvā sammadakkhāto āvusoti dīpeti.
303. 「そこにおいて(tattha)」とは、その法において。「等誦されるべきである(saṅgāyitabbaṃ)」とは、和合して合唱されるべきであり、異論のない一致した言葉で唱えられるべきである。「論争すべからず(na vivaditabbaṃ)」とは、意味においても文章においても論争してはならない。「一の法(eko dhammo)」とは、一法、二法、三法などの順に従って多様に和合の妙味を示そうと欲して、まず初めに「一の法」と言ったのである。「一切の衆生は(sabbe sattā)」とは、欲界の生存など、有想の生存など、一蘊の生存などにおけるすべての生存のあらゆる衆生である。「食によって存続する(āhāraṭṭhitikā)」とは、食によって彼らの存続があるゆえに「食によって存続する」である。このように一切衆生の存続の原因である食という一つの法が、我らの師によってありのままに知られ、正しく説かれたのである、友よ、と明らかにするのである。
Nanu ca evaṃ sante yaṃ vuttaṃ ‘‘asaññasattā devā ahetukā anāhārā aphassakā’’tiādi, (vibha. 1017) taṃ vacanaṃ virujjhatīti, na virujjhati. Tesañhi jhānaṃ āhāro hoti. Evaṃ santepi ‘‘cattārome, bhikkhave, āhārā bhūtānaṃ vā sattānaṃ ṭhitiyā sambhavesīnaṃ vā anuggahāya. Katame cattāro? Kabaḷīkāro āhāro oḷāriko vā sukhumo vā, phasso dutiyo, manosañcetanā tatiyā, viññāṇaṃ catuttha’’nti (saṃ. ni. 2.11) idampi virujjhatīti, idampi na virujjhati. Etasmiñhi sutte nippariyāyena āhāralakkhaṇāva dhammā āhārāti vuttā. Idha pana pariyāyena paccayo āhāroti vutto. Sabbadhammānañhi paccayo laddhuṃ vaṭṭati. So ca yaṃ yaṃ phalaṃ janeti, taṃ taṃ āharati nāma, tasmā āhāroti vuccati. Tenevāha ‘‘avijjampāhaṃ, bhikkhave, sāhāraṃ vadāmi, no anāhāraṃ. Ko ca, bhikkhave, avijjāya āhāro? Pañcanīvaraṇātissa vacanīyaṃ. Pañcanīvaraṇepāhaṃ, bhikkhave, sāhāre vadāmi, no anāhāre. Ko ca, bhikkhave, pañcannaṃ nīvaraṇānaṃ āhāro? Ayonisomanasikārotissa vacanīya’’nti (a. ni. 10.61). Ayaṃ idha adhippeto.
「そうであるならば、『無想天の神々は無因であり、無食であり、無触である』(分別論1017)などと説かれた言葉と矛盾するのではないか」と言うかもしれないが、矛盾しない。彼らにとっては禅定が食となるからである。「そうであるとしても、『比丘たちよ、生存する衆生の存続のため、あるいは生を求める者たちの援助のために、これら四つの食がある。いかなる四つか。粗大あるいは微細な段食、第二に触、第三に意思、第四に識である』(相応部2.11)というこれとも矛盾するのではないか」と言うかもしれないが、これも矛盾しない。かの経においては、直接的な意味(無方便)で食の特相を有する法のみが食と説かれている。しかしここでは、間接的な意味(方便)によって縁(条件)が食と説かれているのである。一切の法において縁が見出されるべきである。そしてそれは、生み出すところの様々な結果をまさに「もたらす(āharati)」ゆえに「食(āhāra)」と呼ばれる。それゆえに「比丘たちよ、無明にも食があると私は説く、無食ではない、と。比丘たちよ、では無明の食とは何か。『五蓋である』と答えられるべきである。比丘たちよ、五蓋にも食があると私は説く、無食ではない、と。比丘たちよ、では五蓋の食とは何か。『如理作意の欠如である』と答えられるべきである」(増支部10.61)と説かれたのである。これがここで意図されている。
Etasmiñhi paccayāhāre gahite pariyāyāhāropi nippariyāyāhāropi sabbo gahitova hoti. Tattha asaññabhave paccayāhāro labbhati. Anuppanne hi buddhe titthāyatane pabbajitā vāyokasiṇe parikammaṃ katvā catutthajjhānaṃ nibbattetvā tato vuṭṭhāya dhī cittaṃ, dhibbatetaṃ cittaṃ cittassa nāma abhāvoyeva sādhu, cittañhi nissāyeva vadhabandhādipaccayaṃ dukkhaṃ uppajjati. Citte asati natthetanti khantiṃ ruciṃ uppādetvā aparihīnajjhānā kālaṅkatvā asaññabhave nibbattanti. Yo yassa iriyāpatho manussaloke paṇihito ahosi, so tena iriyāpathena nibbattitvā pañca kappasatāni ṭhito vā nisinno vā nipanno vā hoti. Evarūpānampi sattānaṃ paccayāhāro labbhati. Te hi yaṃ jhānaṃ bhāvetvā nibbattā, tadeva nesaṃ paccayo hoti. Yathā jiyāvegena khittasaro yāva jiyāvego atthi, tāva gacchati, evaṃ yāva jhānapaccayo atthi, tāva tiṭṭhanti. Tasmiṃ niṭṭhite khīṇavego saro viya patanti. Ye pana te nerayikā neva uṭṭhānaphalūpajīvī na puññaphalūpajīvīti vuttā, tesaṃ ko āhāroti? Tesaṃ kammameva āhāro. Kiṃ pañca āhārā atthīti ce. Pañca, na pañcāti idaṃ na vattabbaṃ. Nanu paccayo āhāroti vuttametaṃ. Tasmā yena kammena te niraye nibbattā, tadeva tesaṃ ṭhitipaccayattā āhāro hoti. Yaṃ sandhāya idaṃ vuttaṃ ‘‘na ca tāva kālaṅkaroti, yāva na taṃ pāpakammaṃ byantī hotī’’ti (ma. ni. 3.250).
この縁としての食が取られるならば、間接的な食も直接的な食もすべて含まれたことになる。そこにおいて無想の生存にも縁としての食は見出される。仏陀が出現していなかった頃、異教徒のもとで出家した者たちが風の遍処(風カシナ)の修習を行って第四禅を生じさせ、そこから出定して「心よ、呪われよ。心よ、実に呪われよ。心のないことこそが実に素晴らしい。心に依拠してこそ殺害や拘束などの原因となる苦が生じる。心がなければこれは存在しない」と確信と願望を生じさせ、禅定から退転することなく命終して無想の生存に生まれる。人間界において定めた通りの姿勢によって生まれ、五百劫のあいだ立ったまま、あるいは座ったまま、あるいは横たわったままとなる。このような衆生たちにも縁としての食は見出される。彼らはある禅定を修習して生まれたのであり、まさにそれこそが彼らの縁となるからである。弓の勢いによって放たれた矢が、弓の勢いがある限り進むように、禅定の縁がある限り存続する。それが尽きたとき、勢いの尽きた矢のように落下する。では「精勤の結果によって生きるのでもなく、功徳の結果によって生きるのでもない」と説かれた地獄の者たちには、いかなる食があるのか。彼らには業そのものが食である。「では五つの食があるのか」と言うなら、五つであるとか五つでないとか言うべきではない。縁が食であると説かれたではないか。それゆえ、彼らが地獄に生まれた原因となった業そのものが、彼らの存続の縁であるゆえに食なのである。それを指して「その悪業が尽きない限り、命終することはない」(中部3.250)と説かれたのである。
Kabaḷīkāraṃ āhāraṃ ārabbha cettha vivādo na kātabbo. Mukhe uppanno kheḷopi hi tesaṃ āhārakiccaṃ sādheti. Kheḷopi hi niraye dukkhavedaniyo hutvā paccayo hoti, sagge sukhavedaniyo. Iti kāmabhave nippariyāyena cattāro āhārā. Rūpārūpabhavesu ṭhapetvā asaññaṃ sesānaṃ tayo. Asaññānañceva avasesānañca paccayāhāroti iminā āhārena ‘‘sabbe sattā āhāraṭṭhitikā’’ti etaṃ pañhaṃ kathetvā ‘‘ayaṃ kho āvuso’’ti evaṃ niyyātanampi ‘‘atthi kho āvuso’’ti puna uddharaṇampi akatvā ‘‘sabbe sattā saṅkhāraṭṭhitikā’’ti dutiyapañhaṃ vissajjesi.
また、段食に関してここで論争すべきではない。口の中に生じる唾液もまた、彼らにとって食の役割を果たすからである。唾液も地獄においては苦痛を感じるものとなって縁となり、天界においては快楽を感じるものとなる。このように欲界においては直接的な意味で四つの食がある。色界と無色界においては無想天を除いて残りの三つである。無想天およびその他の者たちには縁としての食がある。この食によって「一切の衆生は食によって存続する」というこの問いを説き、「これである、友よ」という結びもなさず、「あるのである、友よ」という再度の提示もなさずに、「一切の衆生は諸行(サンカーラ)によって存続する」という第二の問いを答えたのである。
Kasmā pana na niyyātesi na uddharittha? Tattha tattha niyyātiyamānepi uddhariyamānepi pariyāpuṇituṃ vācetuṃ dukkhaṃ hoti, tasmā dve ekābaddhe katvā vissajjesi. Imasmimpi vissajjane heṭṭhā vuttapaccayova attano phalassa saṅkharaṇato saṅkhāroti vutto. Iti heṭṭhā āhārapaccayo kathito, idha saṅkhārapaccayoti ayamettha heṭṭhimato viseso. ‘‘Heṭṭhā nippariyāyāhāro gahito, idha pariyāyāhāroti evaṃ gahite viseso pākaṭo bhaveyya, no ca gaṇhiṃsū’ti mahāsīvatthero āha. Indriyabaddhassapi hi anindriyabaddhassapi paccayo laddhuṃ vaṭṭati. Vinā paccayena dhammo nāma natthi. Tattha anindriyabaddhassa tiṇarukkhalatādino pathavīraso āporaso ca paccayo hoti. Deve avassante hi tiṇādīni milāyanti, vassante ca pana haritāni honti. Iti tesaṃ pathavīraso āporaso ca paccayo hoti. Indriyabaddhassa avijjā taṇhā kammaṃ āhāroti evamādayo paccayā, iti heṭṭhā paccayoyeva āhāroti kathito, idha saṅkhāroti. Ayamevettha viseso.
ではなぜ結びもなさず、再度の提示もしなかったのか。あちこちで結びがなされ、提示がなされると、学び唱えることが困難になるため、二つを一つに結びつけて答えたのである。この解答においても、前述の縁そのものが自らの結果を形成(造作)することから「行(諸行)」と説かれた。このように前述のものは食の縁として語られ、ここでは諸行の縁として語られた、というのがここでの前述との違いである。「前述のものは直接的な食が取られ、ここでは間接的な食と、このように取られたならば違いが明白になろうが、彼らはそう解釈しなかった」とマハーシーヴァ長老は言った。根(有情の機能)に結びついたものにも、根に結びつかないものにも縁は見出されるべきである。縁なくして存在する法はない。そこにおいて根に結びつかない草木や蔓などには、大地の精気と水の精気が縁となる。雨が降らないときは草木などは枯れ、雨が降るときは青々とする。このように彼らには大地の精気と水の精気が縁となる。根に結びついたものには、無明、渇愛、業、食などの縁がある。このように前述のものは縁そのものが食として語られ、ここでは諸行として語られた。これこそがここでの違いである。
Ayaṃ kho, āvusoti āvuso amhākaṃ satthārā mahābodhimaṇḍe nisīditvā sayaṃ sabbaññutaññāṇena sacchikatvā ayaṃ ekadhammo desito. Tattha ekadhamme tumhehi sabbeheva saṅgāyitabbaṃ na vivaditabbaṃ. Yathayidaṃ brahmacariyanti yathā saṅgāyamānānaṃ tumhākaṃ idaṃ sāsanabrahmacariyaṃ addhaniyaṃ assa. Ekena hi bhikkhunā ‘‘atthi, kho āvuso, eko dhammo sammadakkhāto. Katamo eko dhammo? Sabbe sattā āhāraṭṭhitikā. Sabbe sattā saṅkhāraṭṭhitikā’’ti kathite tassa kathaṃ sutvā añño kathessati. Tassapi aññoti evaṃ paramparakathāniyamena idaṃ brahmacariyaṃ ciraṃ tiṭṭhamānaṃ sadevakassa lokassa atthāya hitāya bhavissatīti ekakavasena dhammasenāpati sāriputtatthero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「これである、友よ(ayaṃ kho, āvuso)」とは、友よ、我らの師によって大菩提樹の座に座し、自ら一切知智によって現証してこの一の法が説かれた。その一の法において、あなた方全員によって等誦されるべきであり、論争すべからず。「この清浄行が(yathayidaṃ brahmacariyaṃ)」とは、等誦するあなた方のこの教えの清浄行が永続するように、ということである。一人の比丘によって「友よ、正しく説かれた一の法がある。いかなる一の法か。一切の衆生は食によって存続する。一切の衆生は諸行によって存続する」と語られたなら、その言葉を聞いて別の者が語るであろう。その者の言葉を聞いてまた別の者が、とこのように継承して語り継がれる規定によって、この清浄行が長く存続し、神々を含む世間の利益と幸福のためになるであろう、と法将軍サーリプッタ長老は一法集の観点から和合の妙味を示したのである。
Ekakavaṇṇanā niṭṭhitā.
一法集の解説は終了した。
Dukavaṇṇanā
二法集の解説
304. Iti ekakavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni dukavasena dassetuṃ puna desanaṃ ārabhi. Tattha nāmarūpaduke nāmanti cattāro arūpino khandhā nibbānañca. Tattha cattāro khandhā nāmanaṭṭhena nāmaṃ. Nāmanaṭṭhenāti nāmakaraṇaṭṭhena. Yathā hi mahājanasammatattā mahāsammatassa ‘‘mahāsammato’’ti nāmaṃ ahosi, yathā mātāpitaro ‘‘ayaṃ tisso nāma hotu, phusso nāma hotū’’ti evaṃ puttassa kittimanāmaṃ karonti, yathā vā ‘‘dhammakathiko vinayadharo’’ti guṇato nāmaṃ āgacchati, na evaṃ vedanādīnaṃ. Vedanādayo hi mahāpathavīādayo viya attano nāmaṃ karontāva uppajjanti. Tesu uppannesu tesaṃ nāmaṃ uppannameva hoti. Na hi vedanaṃ uppannaṃ ‘‘tvaṃ vedanā nāma hohī’’ti, koci bhaṇati, na cassā yena kenaci kāraṇena nāmaggahaṇakiccaṃ atthi, yathā pathaviyā uppannāya ‘‘tvaṃ pathavī nāma hohī’’ti nāmaggahaṇakiccaṃ natthi, cakkavāḷasinerumhi candimasūriyanakkhattesu uppannesu ‘‘tvaṃ cakkavāḷaṃ nāma, tvaṃ nakkhattaṃ nāma hohī’’ti nāmaggahaṇakiccaṃ natthi, nāmaṃ uppannameva hoti, opapātikā paññatti nipatati, evaṃ vedanāya uppannāya ‘‘tvaṃ vedanā nāma hohī’’ti nāmaggahaṇakiccaṃ natthi, tāya uppannāya vedanāti nāmaṃ uppannameva hoti. Saññādīsupi eseva nayo atītepi hi vedanā vedanāyeva. Saññā. Saṅkhārā. Viññāṇaṃ viññāṇameva. Anāgatepi. Paccuppannepi. Nibbānaṃ pana sadāpi nibbānamevāti. Nāmanaṭṭhena nāmaṃ. Namanaṭṭhenāpi cettha cattāro khandhā nāmaṃ. Te hi ārammaṇābhimukhaṃ namanti. Nāmanaṭṭhena sabbampi nāmaṃ. Cattāro hi khandhā ārammaṇe aññamaññaṃ nāmenti, nibbānaṃ ārammaṇādhipatipaccayatāya attani anavajjadhamme nāmeti.
304. このように一法(一の組)によって和合の味(意義)を示し、今度は二法(二つの組)によって示すために再び教示を始められた。その中で、名色二法における「名(nāma)」とは、四つの非物質的な蘊(受・想・行・識)と涅槃のことである。そのうち四蘊は「名づける(屈服・指向する、または名義をもたらす)義」によって名である。「名づける義によって」とは、名称を作り出す義によるということである。すなわち、大衆によって同意・推戴されたことから大推戴王(マハーサンマタ)に「大推戴王」という名がついたように、父母が「この子はティッサとなれ、プッサとなれ」と息子のために人工的な名をつけるように、あるいは「説法師」「持律者」と徳性から名が来るように、受(感覚)などにおいてはそのようではない。実に受などは、大地などのように自らの名称を作り出しつつ生じるのである。それらが生じたとき、それらの名称は生じたままにある。生じた受に向かって「お前は受という名であれ」と誰も語ることはなく、また何らかの理由によってその名を取り決める必要もない。あたかも大地が生じたときに「お前は地という名であれ」と名を取り決める必要がなく、輪囲山や須弥山において月や太陽や星座が生じたときに「お前は輪囲山という名、お前は星座という名であれ」と名を取り決める必要はなく、名は生じたままにあり、化生的に施設(概念)が生じるのと同じである。そのように受が生じたとき、「お前は受という名であれ」と名を取り決める必要はなく、それが生じたことによって「受」という名称はすでに生じているのである。想などにおいてもこの理趣による。過去においても受はまさに受であり、想、行、識はまさに識であった。未来においても、現在においても同様である。また涅槃は常に涅槃である。「名づける義によって名である」。またここでは「屈伏・指向する(傾く)義によって」も四蘊は名である。それらは所縁に向かって傾くからである。「名づける義によって」はすべて(四蘊と涅槃)が名である。四蘊は所縁において互いを傾けさせ、涅槃は所縁増上縁となることによって自らに無過失の法(心・心所)を傾けさせるからである。
Rūpanti cattāro ca mahābhūtā catunnañca mahābhūtānaṃ upādāya rūpaṃ, taṃ sabbampi ruppanaṭṭhena rūpaṃ. Tassa vitthārakathā visuddhimagge vuttanayeneva veditabbā.
「色(rūpa)」とは、四大種と四大種に依拠する色(所造色)であり、そのすべては「変壊する(破壊される)義」によって色である。その詳細な論述は『清浄道論』で説かれた理趣の通りに知られるべきである。
Avijjāti dukkhādīsu aññāṇaṃ. Ayampi vitthārato visuddhimagge kathitāyeva. Bhavataṇhāti bhavapatthanā. Yathāha ‘‘tattha katamā bhavataṇhā? Yo bhavesu bhavacchando’’tiādi (dha. sa. 1319).
「無明」とは、苦などに対する無知である。これも詳細にはまさに『清浄道論』に説かれている。「有愛」とは、生存(有)への希求である。「その中で、有愛とは何か。諸々の生存における生存への意欲である」など(法集論1319)と説かれている通りである。
Bhavadiṭṭhīti bhavo vuccati sassataṃ, sassatavasena uppajjanakadiṭṭhi. Sā ‘‘tattha katamā bhavadiṭṭhi? ‘Bhavissati attā ca loko cā’ti yā evarūpā diṭṭhi diṭṭhigata’’ntiādinā (dha. sa. 1320) nayena abhidhamme vitthāritā. Vibhavadiṭṭhīti vibhavo vuccati ucchedaṃ, ucchedavasena uppajjanakadiṭṭhi. Sāpi ‘‘tattha katamā vibhavadiṭṭhi? ‘Na bhavissati attā ca loko cā’ti (dha. sa. 285). Yā evarūpā diṭṭhi diṭṭhigata’’ntiādinā (dha. sa. 1321) nayena tattheva vitthāritā.
「有見」とは、有とは常住といわれ、常住の見解に基づいて生じる見解である。それは「その中で、有見とは何か。『我も世間も存在するであろう』という、このような見解、悪見に陥ることである」などの理趣(法集論1320)によって阿毘達磨において詳述されている。「非有見(断見)」とは、非有とは断滅といわれ、断滅の見解に基づいて生じる見解である。それも「その中で、非有見とは何か。『我も世間も存在しないであろう』という、このような見解、悪見に陥ることである」などの理趣(法集論1321)によってまさにそこで詳述されている。
Ahirikanti ‘‘yaṃ na hirīyati hirīyitabbenā’’ti (dha. sa. 1328) evaṃ vitthāritā nillajjatā. Anottappanti ‘‘yaṃ na ottappati ottappitabbenā’’ti (dha. sa. 1329) evaṃ vitthārito abhāyanakaākāro.
「無慚」とは、「恥じるべきことに対して恥じないこと」(法集論1328)とこのように詳述される無恥のことである。「無愧」とは、「恐れるべきことに対して恐れないこと」(法集論1329)とこのように詳述される恐れのないありさまのことである。
Hirī ca ottappañcāti ‘‘yaṃ hirīyati hirīyitabbena, ottappati ottappitabbenā’’ti (dha. sa. 1330-31) evaṃ vitthāritāni hiriottappāni. Api cettha ajjhattasamuṭṭhānā hirī, bahiddhāsamuṭṭhānaṃ ottappaṃ. Attādhipateyyā hirī, lokādhipateyyaṃ ottappaṃ. Lajjāsabhāvasaṇṭhitā hirī, bhayasabhāvasaṇṭhitaṃ ottappaṃ. Vitthārakathā panettha sabbākārena visuddhimagge vuttā.
「慚と愧」とは、「恥じるべきことに対して恥じ、恐れるべきことに対して恐れること」(法集論1330-31)とこのように詳述された慚と愧である。さらにここでは、内を原因として生じるのが慚であり、外を原因として生じるのが愧である。自己を主とするのが慚であり、世間を主とするのが愧である。恥じる性質に基づくのが慚であり、恐れる性質に基づくのが愧である。これについての詳細な論述は、あらゆる様相において『清浄道論』に説かれている。
Dovacassatāti dukkhaṃ vaco etasmiṃ vippaṭikūlagāhimhi vipaccanīkasāte anādare puggaleti dubbaco, tassa kammaṃ dovacassaṃ, tassa bhāvo dovacassatā. Vitthārato panesā ‘‘tattha katamā dovacassatā? Sahadhammike vuccamāne dovacassāya’’nti (dha. sa. 1332) abhidhamme āgatā. Sā atthato saṅkhārakkhandho hoti. ‘‘Catunnañca khandhānaṃ etenākārena pavattānaṃ etaṃ adhivacana’’nti vadanti. Pāpamittatāti pāpā assaddhādayo puggalā etassa mittāti pāpamitto, tassa bhāvo pāpamittatā. Vitthārato panesā – ‘‘tattha katamā pāpamittatā? Ye te puggalā assaddhā dussīlā appassutā maccharino duppaññā. Yā tesaṃ sevanā nisevanā saṃsevanā bhajanā saṃbhajanā bhatti saṃbhatti taṃsampavaṅkatā’’ti (dha. sa. 1333) evaṃ āgatā. Sāpi atthato dovacassatā viya daṭṭhabbā.
「悪受順性(剛情・諌めがたさ)」とは、逆らうように受け取り、反対することを好み、敬意を払わない人において、言葉(忠告)を受け入れることが困難であること(dubbaca)、その人の行為が悪受順(dovacassa)であり、その状態が悪受順性(dovacassatā)である。詳細にはこれは、「その中で、悪受順性とは何か。同信の道友に語られるとき、諌めがたい状態にあること」(法集論1332)と阿毘達磨に出てくる。それは実体としては行蘊である。「この様相で生起した四蘊の同義語である」とも言われる。「悪友性」とは、不信心などの邪悪な人々を友とする者を悪友といい、その状態が悪友性である。詳細にはこれは、「その中で、悪友性とは何か。不信心で、破戒で、聞くこと少なく、物惜しみし、智慧のない人々に対して親しみ、近づき、親交を結び、頼り、交わり、献身し、深く帰依し、傾倒することである」(法集論1333)とこのように出てくる。これも実体としては悪受順性のように見なされるべきである。
Sovacassatā ca kalyāṇamittatā ca vuttappaṭipakkhanayena veditabbā. Ubhopi panetā idha lokiyalokuttaramissakā kathitā.
「善受順性(素直さ・諌めやすさ)」と「善友性」は、説かれたものの正反対の理趣によって知られるべきである。またこれら両者は、ここでは世間的・出世間的の混ざり合ったものとして語られている。
Āpattikusalatāti ‘‘pañcapi āpattikkhandhā āpattiyo, sattapi āpattikkhandhā āpattiyo. Yā tāsaṃ āpattīnaṃ āpattikusalatā paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1336) evaṃ vutto āpattikusalabhāvo.
「罪過の巧みさ(犯戒熟知)」とは、「五つの罪過の集まりも罪過であり、七つの罪過の集まりも罪過である。それらの罪過に対する巧みさ、智慧、了知である」(法集論1336)とこのように説かれた罪過に対する巧みな状態である。
Āpattivuṭṭhānakusalatāti ‘‘yā tāhi āpattīhi vuṭṭhānakusalatā paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1337) evaṃ vuttā saha kammavācāya āpattīhi vuṭṭhānaparicchedajānanā paññā.
「出罪過の巧みさ(出罪熟知)」とは、「それらの罪過から脱することに対する巧みさ、智慧、了知である」(法集論1337)とこのように説かれた、羯磨(儀軌の作法)を伴って罪過から脱する明確な区別を知る智慧である。
Samāpattikusalatāti ‘‘atthi savitakkasavicārā samāpatti, atthi avitakkavicāramattā samāpatti, atthi avitakkaavicārā samāpatti. Yā tāsaṃ samāpattīnaṃ kusalatā paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1338) evaṃ vuttā saha parikammena appanāparicchedajānanā paññā. Samāpattivuṭṭhānakusalatāti ‘‘yā tāhi samāpattīhi vuṭṭhānakusalatā paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1339) evaṃ vuttā yathāparicchinnasamayavaseneva samāpattito vuṭṭhānasamatthā ‘‘ettakaṃ gate sūriye uṭṭhahissāmī’’ti vuṭṭhānakālaparicchedakā paññā.
「等至の巧みさ(定入熟知)」とは、「有尋有伺の等至があり、無尋唯伺の等至があり、無尋無伺の等至がある。それらの等至に対する巧みさ、智慧、了知である」(法集論1338)とこのように説かれた、遍作(準備段階)を伴って安止(完全な定)の区別を知る智慧である。「出等至の巧みさ(出定熟知)」とは、「それらの等至から出ることに対する巧みさ、智慧、了知である」(法集論1339)とこのように説かれた、あらかじめ限定した時間に従って等至から出ることができ、「太陽がこれほど進んだときに出定しよう」と出定の時間を限定する智慧である。
Dhātukusalatāti ‘‘aṭṭhārasa dhātuyo cakkhudhātu…pe… manoviññāṇadhātu. Yā tāsaṃ dhātūnaṃ kusalatā paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1340) evaṃ vuttā aṭṭhārasannaṃ dhātūnaṃ sabhāvaparicchedakā savanadhāraṇasammasanapaṭivedhapaññā. Manasikārakusalatāti ‘‘yā tāsaṃ dhātūnaṃ manasikārakusalatā paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1341) evaṃ vuttā tāsaṃyeva dhātūnaṃ sammasanapaṭivedhapaccavekkhaṇapaññā.
「界の巧みさ(界熟知)」とは、「十八界、すなわち眼界……乃至……意識界である。それらの界に対する巧みさ、智慧、了知である」(法集論1340)とこのように説かれた、十八界の自性を限定・識別する聴聞・受持・思惟・通達の智慧である。「作意の巧みさ(作意熟知)」とは、「それらの界に対する作意の巧みさ、智慧、了知である」(法集論1341)とこのように説かれた、まさにそれらの界を思惟・通達・省察する智慧である。
Āyatanakusalatāti ‘‘dvādasāyatanāni cakkhāyatanaṃ…pe… dhammāyatanaṃ. Yā tesaṃ āyatanānaṃ āyatanakusalatā paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1342) evaṃ vuttā dvādasannaṃ āyatanānaṃ uggahamanasikārapajānanā paññā. Apica dhātukusalatāpi uggahamanasikārasavanasammasanapaṭivedhapaccavekkhaṇesu vattati manasikārakusalatāpi āyatanakusalatāpi. Ayaṃ panettha viseso, savanauggahapaccavekkhaṇā lokiyā, paṭivedho lokuttaro, sammasanamanasikārā lokiyalokuttaramissakā. Paṭiccasamuppādakusalatāti ‘‘avijjāpaccayā saṅkhārā…pe… samudayo hotīti yā tattha paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1343) evaṃ vuttā dvādasannaṃ paccayākārānaṃ uggahādivasena pavattā paññā.
「処の巧みさ(処熟知)」とは、「十二処、すなわち眼処……乃至……法処である。それらの処に対する処の巧みさ、智慧、了知である」(法集論1342)とこのように説かれた、十二処を把握・作意・了知する智慧である。さらに、界の巧みさも、作意の巧みさも、処の巧みさも、把握・作意・聴聞・思惟・通達・省察において働く。しかしここでの差異は、聴聞・把握・省察は世間的であり、通達は出世間的であり、思惟と作意は世間的・出世間的の混ざり合ったものである。「縁起の巧みさ(縁起熟知)」とは、「無明によって行があり……乃至……生起がある、というそのことに対する智慧、了知である」(法集論1343)とこのように説かれた、十二の縁起の支分を把握すること等によって生起する智慧である。
Ṭhānakusalatāti ‘‘ye ye dhammā yesaṃ yesaṃ dhammānaṃ hetupaccayā uppādāya taṃ taṃ ṭhānanti yā tattha paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1344) evaṃ vuttā ‘‘cakkhuṃ vatthuṃ katvā rūpaṃ ārammaṇaṃ katvā uppannassa cakkhuviññāṇassa cakkhurūpaṃ (dha. sa. aṭṭha. 1344) ṭhānañceva kāraṇañcā’’ti evaṃ ṭhānaparicchindanasamatthā paññā. Aṭṭhānakusalatāti ‘‘ye ye dhammā yesaṃ yesaṃ dhammānaṃ na hetū na paccayā uppādāya taṃ taṃ aṭṭhānanti yā tattha paññā pajānanā’’ti (dha. sa. 1345) evaṃ vuttā ‘‘cakkhuṃ vatthuṃ katvā rūpaṃ ārammaṇaṃ katvā sotaviññāṇādīni nuppajjanti, tasmā tesaṃ cakkhurūpaṃ na ṭhānaṃ na kāraṇa’’nti evaṃ aṭṭhānaparicchindanasamatthā paññā apica etasmiṃ duke ‘‘kittāvatā pana, bhante, ṭhānāṭhānakusalo bhikkhūti alaṃ vacanāyāti. Idhānanda, bhikkhu aṭṭhānametaṃ anavakāso, yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci saṅkhāraṃ niccato upagaccheyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatīti pajānāti. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati, yaṃ puthujjano kañci saṅkhāraṃ niccato upagaccheyyā’’ti (ma. ni. 3.127) imināpi suttena attho veditabbo.
「処(是処)の巧みさ」とは、「どのような法がどのような法の生起の原因・条件となるか、それがその処であるという、そこにおける智慧、了知である」(法集論1344)とこのように説かれた、「眼を依処とし、色を所縁として生じる眼識にとって、眼と色は処(道理)であり原因である」と、このように処を限定・識別することのできる智慧である。「非処の巧みさ」とは、「どのような法がどのような法の生起の原因でも条件でもないか、それがその非処であるという、そこにおける智慧、了知である」(法集論1345)とこのように説かれた、「眼を依処とし、色を所縁として耳識などは生じない。ゆえにそれらにとって眼と色は処でも原因でもない」と、このように非処を限定・識別することのできる智慧である。さらにこの二法において、「大徳よ、どれほどによって比丘は『処と非処に巧みな者』と呼ぶに足るのでしょうか」「アーナンダよ、ここに比丘が、見解を具足した人(預流者)がいかなる行(形成されたもの)をも常住であるとみなすことはあり得ず、その機会はない、そのような処(道理)は存在しないと了知する。しかし凡夫がいかなる行をも常住であるとみなすことはあり得る、そのような処は存在する」(中部115『多界経』)というこの経によっても意味が知られるべきである。
Ajjavanti gomuttavaṅkatā candavaṅkatā naṅgalakoṭivaṅkatāti tayo anajjavā. Ekacco hi bhikkhu paṭhamavaye ekavīsatiyā anesanāsu chasu ca agocaresu carati, majjhimapacchimavayesu lajjī kukkuccako sikkhākāmo hoti, ayaṃ gomuttavaṅkatā nāma. Eko paṭhamavayepi pacchimavayepi catupārisuddhisīlaṃ pūreti, lajjī kukkuccako sikkhākāmo hoti, majjhimavaye purimasadiso, ayaṃ candavaṅkatā nāma. Eko paṭhamavayepi majjhimavayepi catupārisuddhisīlaṃ pūreti, lajjī kukkuccako sikkhākāmo hoti, pacchimavaye purimasadiso ayaṃ naṅgalakoṭivaṅkatā nāma. Eko sabbametaṃ vaṅkataṃ pahāya tīsupi vayesu pesalo lajjī kukkuccako sikkhākāmo hoti. Tassa yo so ujubhāvo, idaṃ ajjavaṃ nāma. Abhidhammepi vuttaṃ – ‘‘tattha katamo ajjavo. Yā ajjavatā ajimhatā avaṅkatā akuṭilatā, ayaṃ vuccati ajjavo’’ti (dha. sa. 1346). Lajjavanti ‘‘tattha katamo lajjavo? Yo hirīyati hirīyitabbena hirīyati pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ samāpattiyā. Ayaṃ vuccati lajjavo’’ti evaṃ vutto lajjībhāvo.
「正直(質直)」において、牛尿のような曲がり、月のような曲がり、鋤の先のような曲がりという三つの不正直がある。ある比丘は初めの年代(青年期)には二十一の不正な求めと六つの非境処(行ってはならない場所)に遊行し、中年と晩年には恥を知り、悪を恐れ、戒律を学ぶことを望むようになる。これを「牛尿のような曲がり」と名づける。ある者は初めの年代にも晩年にも四種清浄戒を満たし、恥を知り、悪を恐れ、戒律を学ぶことを望むが、中年においては先(青年期に悪を行った者)のようである。これを「月のような曲がり」と名づける。ある者は初めの年代にも中年にも四種清浄戒を満たし、恥を知り、悪を恐れ、戒律を学ぶことを望むが、晩年においては先のようである。これを「鋤の先のような曲がり」と名づける。ある者はこれらすべての曲がりを捨てて、三つの年代すべてにおいて戒を愛し、恥を知り、悪を恐れ、戒律を学ぶことを望む。その人のその実直な状態、これを「正直」と名づける。阿毘達磨にも「その中で正直とは何か。正直さ、曲がりのなさ、ゆがみのなさ、ねじれのなさ、これが正直と呼ばれる」(法集論1346)と説かれている。「柔軟(温順)」とは、「その中で柔軟とは何か。恥じるべきことに対して恥じ、悪なる不善の諸法に陥ることを恥じること、これが柔軟と呼ばれる」とこのように説かれた恥を知る状態である。
Khantīti ‘‘tattha katamā khanti? Yā khanti khamanatā adhivāsanatā acaṇḍikkaṃ anassuropo attamanatā cittassā’’ti (dha. sa. 1348) evaṃ vuttā adhivāsanakhanti. Soraccanti ‘‘tattha katamaṃ soraccaṃ? Yo kāyiko avītikkamo, vācasiko avītikkamo, kāyikavācasiko avītikkamo. Idaṃ vuccati soraccaṃ. Sabbopi sīlasaṃvaro soracca’’nti (dha. sa. 1349) evaṃ vutto suratabhāvo.
「堪忍」とは、「その中で堪忍とは何か。堪忍、忍耐、耐容、激昂しないこと、憤慨しないこと、心の歓喜である」(法集論1348)とこのように説かれた耐容する忍辱である。「柔和」とは、「その中で柔和とは何か。身体的な不越軌、言語的な不越軌、身体的・言語的な不越軌である。これが柔和と呼ばれる。すべての戒律の防護が柔和である」(法集論1349)とこのように説かれた穏やかな状態である。
Sākhalyanti ‘‘tattha katamaṃ sākhalyaṃ? Yā sā vācā aṇḍakā kakkasā parakaṭukā parābhisajjanī kodhasāmantā asamādhisaṃvattanikā, tathārūpiṃ vācaṃ pahāya yā sā vācā neḷā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā, tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā hoti. Yā tattha saṇhavācatā sakhilavācatā apharusavācatā. Idaṃ vuccati sākhalya’’nti (dha. sa. 1350) evaṃ vutto sammodakamudukabhāvo. Paṭisanthāroti ayaṃ lokasannivāso āmisena dhammena cāti dvīhi chiddo, tassa taṃ chiddaṃ yathā na paññāyati, evaṃ pīṭhassa viya paccattharaṇena āmisena dhammena ca paṭisantharaṇaṃ. Abhidhammepi vuttaṃ ‘‘tattha katamo paṭisanthāro? Āmisapaṭisanthāro ca dhammapaṭisanthāro ca. Idhekacco paṭisanthārako hoti āmisapaṭisanthārena vā dhammapaṭisanthārena vā. Ayaṃ vuccati paṭisanthāro’’ti (dha. sa. 1351). Ettha ca āmisena saṅgaho āmisapaṭisanthāro nāma. Taṃ karontena mātāpitūnaṃ bhikkhugatikassa veyyāvaccakarassa rañño corānañca aggaṃ aggahetvāpi dātuṃ vaṭṭati. Āmasitvā dinne hi rājāno ca corā ca anatthampi karonti jīvitakkhayampi pāpenti, anāmasitvā dinne attamanā honti. Coranāgavatthuādīni cettha vatthūni kathetabbāni. Tāni samantapāsādikāya vinayaṭṭhakathāyaṃ (pāci. aṭṭha. 185-7) vitthāritāni. Sakkaccaṃ uddesadānaṃ pāḷivaṇṇanā dhammakathākathananti evaṃ dhammena saṅgaho dhammapaṭisanthāro nāma.
「温和(快い言葉)」とは、「その中で温和とは何か。下品で、粗暴で、他者を傷つけ、他者を怒らせ、怒りに近く、集中に役立たない言葉を捨てて、無過失で、耳に心地よく、親しみやすく、心に染み入り、礼儀正しく、多くの人に好まれ、多くの人の意にかなう言葉を語る者であること。そこにおける滑らかな言葉遣い、親しみやすい言葉遣い、粗暴でない言葉遣い、これが温和と呼ばれる」(法集論1350)とこのように説かれた、喜ばしく柔らかな状態である。「もてなし(交際の作法)」とは、この世の社会は財と法という二つにおいて欠陥があるが、その欠陥が見えなくなるように、あたかも台座に敷物を敷くように財と法によってもてなすことである。阿毘達磨にも「その中でもてなしとは何か。財のもてなしと法のもてなしである。世にある人が財のもてなしによって、あるいは法のもてなしによってもてなす者であること。これがもてなしと呼ばれる」(法集論1351)と説かれている。そしてここでは、財による包摂を「財のもてなし」と名づける。それを行う者は、父母、比丘の親族、給仕者、王、盗賊などに対して、最良のものを(自ら)取らずに与えることも適っている。手を触れて(減らして)与えられた場合、王や盗賊は不利益をもたらし命を奪うことさえあるが、手を触れずに与えられた場合は満足するからである。ここでは盗賊ナーガの物語などの事例が語られるべきである。それらは律の註釈書『普端厳(サマンタパーサーディカー)』に詳述されている。恭しく読誦を授け、パーリの解説をし、説法を行うというように法によって包摂することを「法のもてなし」と名づける。
Avihiṃsāti karuṇāpi karuṇāpubbabhāgopi. Vuttampi cetaṃ – ‘‘tattha katamā avihiṃsā? Yā sattesu karuṇā karuṇāyanā karuṇāyitattaṃ karuṇācetovimutti, ayaṃ vuccati avihiṃsā’’ti. Soceyyanti mettāya ca mettāpubbabhāgassa ca vasena sucibhāvo. Vuttampi cetaṃ – ‘‘tattha katamaṃ soceyyaṃ? Yā sattesu metti mettāyanā mettāyitattaṃ mettācetovimutti, idaṃ vuccati soceyya’’nti.
「不害」とは、悲(カルナー)であり、また悲の前段階でもある。これについても「その中で不害とは何か。有情に対する悲、憐憫、同情、悲心解脱、これが不害と呼ばれる」と説かれている。「清潔(清浄)」とは、慈(メッター)と慈の前段階に基づく清らかな状態である。これについても「その中で清潔とは何か。有情に対する慈、友愛、親愛、慈心解脱、これが清潔と呼ばれる」と説かれている。
Muṭṭhassaccanti sativippavāso, yathāha ‘‘tattha katamaṃ muṭṭhassaccaṃ? Yā asati ananussati appaṭissati assaraṇatā adhāraṇatā pilāpanatā sammussanatā, idaṃ vuccati muṭṭhassaccaṃ’’ (dha. sa. 1356). Asampajaññanti, ‘‘tattha katamaṃ asampajaññaṃ? Yaṃ aññāṇaṃ adassanaṃ avijjālaṅgī moho akusalamūla’’nti evaṃ vuttā avijjāyeva. Sati satiyeva. Sampajaññaṃ ñāṇaṃ.
「忘念」とは、正念の喪失である。「その中で忘念とは何か。念なきこと、随念なきこと、不憶念、記憶しないこと、保持しないこと、浮動、忘失、これが忘念と呼ばれる」(法集論1356)と説かれている通りである。「不正知」とは、「その中で不正知とは何か。無知、不見、無明の閂、愚痴、不善根である」とこのように説かれたまさに無明のことである。「念」とはまさに正念である。「正知」とは智慧である。
Indriyesu aguttadvāratāti ‘‘tattha katamā indriyesu aguttadvāratā? Idhekacco cakkhunā rūpaṃ disvā nimittaggāhī hotī’’tiādinā (dha. sa. 1352) nayena vitthārito indriyasaṃvarabhedo. Bhojane amattaññutāti ‘‘tattha katamā bhojane amattaññutā? Idhekacco appaṭisaṅkhā ayoniso āhāraṃ āhāreti davāya madāya maṇḍanāya vibhūsanāya. Yā tattha asantuṭṭhitā amattaññutā appaṭisaṅkhā bhojane’’ti evaṃ āgato bhojane amattaññubhāvo. Anantaraduko vuttappaṭipakkhanayena veditabbo.
「諸根の不防護」とは、「その中で諸根の不防護とは何か。世にある人が眼で色を見て相(全体相)を捉える者となる……」(法集論1352)などの理趣によって詳述された根の防護の破綻である。「飲食の不節量」とは、「その中で飲食の不節量とは何か。世にある人が省察せず、正しくない作意によって、遊戯のため、誇りのため、装飾のため、美化のために食物を摂る。そこにおける不満足、不節量、飲食における不省察である」とこのように出てくる食事において適量を知らない状態である。次の二法(根の防護と飲食の節量)は、説かれたものの正反対の理趣によって知られるべきである。
Paṭisaṅkhānabalanti ‘‘tattha katamaṃ paṭisaṅkhānabalaṃ? Yā paññā pajānanā’’ti evaṃ vitthāritaṃ appaṭisaṅkhāya akampanañāṇaṃ. Bhāvanābalanti bhāventassa uppannaṃ balaṃ. Atthato vīriyasambojjhaṅgasīsena satta bojjhaṅgā honti. Vuttampi cetaṃ – ‘‘tattha katamaṃ bhāvanābalaṃ? Yā kusalānaṃ dhammānaṃ āsevanā bhāvanā bahulīkammaṃ, idaṃ vuccati bhāvanābalaṃ. Sattabojjhaṅgā bhāvanābala’’nti.
「思択力」とは、「その中で思択力とは何か。智慧、了知である」とこのように詳述された、思択しないことによって揺らぐことのない智慧である。「修習力」とは、修習する者に生じた力である。実体としては精進覚支を筆頭とする七覚支である。これについても「その中で修習力とは何か。善なる諸法の親近、修習、多修、これが修習力と呼ばれる。七覚支が修習力である」と説かれている。
Satibalanti assatiyā akampanavasena satiyeva. Samādhibalanti uddhacce akampanavasena samādhiyeva. Samatho samādhi. Vipassanā paññā. Samathova taṃ ākāraṃ gahetvā puna pavattetabbassa samathassa nimittavasena samathanimittaṃ paggāhanimittepi eseva nayo. Paggāho vīriyaṃ. Avikkhepo ekaggatā. Imehi pana sati ca sampajaññañca paṭisaṅkhānabalañca bhāvanābalañca satibalañca samādhibalañca samatho ca vippassanā ca samathanimittañca paggāhanimittañca paggāho ca avikkhepo cāti chahi dukehi parato sīladiṭṭhisampadādukena ca lokiyalokuttaramissakā dhammā kathitā.
「念力」とは、忘念によって揺るがないことによるまさに正念である。「定力」とは、掉挙(心の散乱)によって揺るがないことによるまさに正定である。「止(サマタ)」とは三摩地(集中)である。「観(ヴィパッサナー)」とは智慧である。止そのものがその様相を捉えて再び生起させるべき止の徴標(相)となることによって「止相」であり、策励の徴標(策励相)においてもこの理趣による。「策励」とは精進である。「不散乱」とは心一境性である。さて、念と正知、思択力と修習力、念力と定力、止と観、止相と策励相、策励と不散乱というこれら六つの二法から、さらに後の戒と見の具足の二法までは、世間的・出世間的の混ざり合った諸法が説かれている。
Sīlavipattīti ‘‘tattha katamā sīlavipatti? Kāyiko vītikkamo…pe… sabbampi dussīlyaṃ sīlavipattī’’ti evaṃ vutto sīlavināsako asaṃvaro. Diṭṭhivipattīti ‘‘tattha katamā diṭṭhivipatti? Natthi dinnaṃ natthi yiṭṭha’’nti evaṃ āgatā sammādiṭṭhivināsikā micchādiṭṭhi.
「戒の喪失(破戒)」とは、「その中で戒の喪失とは何か。身体的な越軌……乃至……すべての不身持が戒の喪失である」とこのように説かれた、戒を破壊する不防護である。「見の喪失(悪見)」とは、「その中で見の喪失とは何か。『与えられたものには果報がない、供養されたものには果報がない』……」とこのように出てくる正見を破壊する邪見である。
Sīlasampadāti ‘‘tattha katamā sīlasampadā? Kāyiko avītikkamo’’ti evaṃ pubbe vuttasoraccameva sīlassa sampādanato paripūraṇato ‘‘sīlasampadā’’ti vuttaṃ. Ettha ca ‘‘sabbopi sīlasaṃvaro sīlasampadā’’ti idaṃ mānasikapariyādānatthaṃ vuttaṃ. Diṭṭhisampadāti ‘‘tattha katamā diṭṭhisampadā? Atthi dinnaṃ atthi yiṭṭhaṃ…pe… sacchikatvā pavedentīti yā evarūpā paññā pajānanā’’ti evaṃ āgataṃ diṭṭhipāripūribhūtaṃ ñāṇaṃ.
「戒の具足」とは、「その中で戒の具足とは何か。身体的な不越軌である」とこのように、先に説かれた柔和そのものが戒を具足させ成就させることから「戒の具足」と説かれた。そしてここでは「すべての戒律の防護が戒の具足である」ということは、心的な統制を意味するために説かれている。「見の具足」とは、「その中で見の具足とは何か。『与えられたものには果報がある、供養されたものには果報がある……乃至……自ら証得して説き明かす』という、このような智慧、了知である」とこのように出てくる、見解の円満となった智慧である。
Sīlavisuddhīti visuddhiṃ pāpetuṃ samatthaṃ sīlaṃ. Abhidhamme panāyaṃ ‘‘tattha katamā sīlavisuddhi? Kāyiko avītikkamo vācasiko avītikkamo kāyikavācasiko avītikkamo, ayaṃ vuccati sīlavisuddhī’’ti evaṃ vibhattā. Diṭṭhivisuddhīti visuddhiṃ pāpetuṃ samatthaṃ dassanaṃ. Abhidhamme panāyaṃ ‘‘tattha katamā diṭṭhivisuddhi? Kammassakatañāṇaṃ saccānulomikañāṇaṃ maggasamaṅgissañāṇaṃ phalasamaṅgissañāṇa’’nti evaṃ vuttā. Ettha ca tividhaṃ duccaritaṃ attanā katampi parena katampi sakaṃ nāma na hoti atthabhañjanato. Sucaritaṃ sakaṃ nāma atthajananatoti evaṃ jānanaṃ kammassakatañāṇaṃ nāma. Tasmiṃ ṭhatvā bahuṃ vaṭṭagāmikammaṃ āyūhitvā sukhato sukheneva arahattaṃ pattā gaṇanapathaṃ vītivattā. Vipassanāñāṇaṃ pana vacīsaccañca anulometi, paramatthasaccañca na vilometīti saccānulomikaṃ ñāṇanti vuttaṃ.
「戒の清浄」とは、清浄に至らしめることのできる戒である。阿毘達磨においてはこれは「その中で戒の清浄とは何か。身体的な不越軌、言語的な不越軌、身体的・言語的な不越軌、これが戒の清浄と呼ばれる」とこのように分別されている。「見の清浄」とは、清浄に至らしめることのできる正しい見解(覚知)である。阿毘達磨においてはこれは「その中で見の清浄とは何か。業自所有智、諦随順智、道に具足する者の智、果に具足する者の智である」とこのように説かれている。そしてここでは、三種の悪行は自ら行おうと他人が行おうと、利益を損なうものであるがゆえに真に自らの所有とはならない。善行は利益を生み出すがゆえに自らの所有である、とこのように知ることを「業自所有智」と名づける。そこに立脚して多くの輪廻に向かう業を退け、安楽から安楽へと阿羅漢果に達した者は数え切れないほどである。一方、観智(ヴィパッサナーの智慧)は言語の真理に随順し、勝義の真理にも背かないので「諦随順智」と説かれた。
‘‘Diṭṭhivisuddhi kho pana yathādiṭṭhissa ca padhāna’’nti ettha diṭṭhivisuddhīti ñāṇadassanaṃ kathitaṃ. Yathādiṭṭhissa ca padhānanti taṃsampayuttameva vīriyaṃ. Api ca purimapadena catumaggañāṇaṃ. Pacchimapadena taṃsampayuttaṃ vīriyaṃ. Abhidhamme pana ‘‘diṭṭhivisuddhi kho panāti yā paññā pajānanā amoho dhammavicayo sammādiṭṭhi. Yathādiṭṭhissa ca padhānanti yo cetasiko vīriyārambho sammāvāyāmo’’ti evaṃ ayaṃ duko vibhatto.
「見の清浄と、見解に応じた精進」において、「見の清浄」とは智見(正しい認識)が語られている。「見解に応じた精進」とは、それに相応する精進そのものである。さらに前句によって四道の智慧が、後句によってそれに相応する精進が示される。阿毘達磨においては「見の清浄とは智慧、了知、無痴、択法、正見である。見解に応じた精進とは、心的な精進の開始、正精進である」とこのようにこの二法が分別されている。
‘‘Saṃvego ca saṃvejanīyesu ṭhānesū’’ti ettha ‘‘saṃvegoti jātibhayaṃ jarābhayaṃ byādhibhayaṃ maraṇabhaya’’nti evaṃ jātiādīni bhayato dassanañāṇaṃ. Saṃvejanīyaṃ ṭhānanti jātijarābyādhimaraṇaṃ. Etāni hi cattāri jāti dukkhā, jarā dukkhā, byādhi dukkho, maraṇaṃ dukkhanti evaṃ saṃveguppattikāraṇattā saṃvejanīyaṃ ṭhānanti vuttāni. Saṃviggassa ca yoniso padhānanti evaṃ saṃvegajātassa upāyapadhānaṃ. ‘‘Idha bhikkhu anuppannānaṃ pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ anuppādāya chandaṃ janetī’’ti evaṃ āgatavīriyassetaṃ adhivacanaṃ.
「恐縮すべき処における恐縮(畏怖・危機感)」において、「恐縮」とは「生の恐れ、老いの恐れ、病の恐れ、死の恐れ」とこのように生などを恐れとして見る智慧である。「恐縮すべき処」とは、生・老・病・死である。これら四つは「生は苦である、老いは苦である、病は苦である、死は苦である」とこのように恐縮を生じさせる原因であることから「恐縮すべき処」と説かれた。「恐縮した者の如理の精進」とは、このように恐縮を生じた者の巧みな手段による精進である。「ここに比丘が、まだ生じていない悪なる不善の諸法を生じさせないために意欲を生じ……」とこのように出てくる精進の同義語である。
Asantuṭṭhitā ca kusalesu dhammesūti yā kusalānaṃ dhammānaṃ bhāvanāya asantuṭṭhassa bhiyyokamyatā, tāya hi samaṅgībhūto puggalo sīlaṃ pūretvā jhānaṃ uppādeti. Jhānaṃ labhitvā vipassanaṃ ārabhati. Āraddhavipassako arahattaṃ agahetvā antarā vosānaṃ nāpajjati. Appaṭivānitā ca padhānasminti ‘‘kusalānaṃ dhammānaṃ bhāvanāya sakkaccakiriyatā sātaccakiriyatā aṭṭhitakiriyatā anolīnavuttitā anikkhittachandatā anikkhittadhuratā āsevanā bhāvanā bahulīkamma’’nti evaṃ vuttā rattindivaṃ cha koṭṭhāse katvā jāgariyānuyogavasena āraddhe padhānasmiṃ arahattaṃ apatvā anivattanatā.
「善なる諸法における不満足」とは、善なる諸法の修習において満足しない者の「さらに多くを望むこと」であり、それを具足した人は戒を満たして禅定を生じさせる。禅定を得てヴィパッサナー(観)を始める。観を始めた者は阿羅漢果を得ずして途中で挫折することはない。「精進における不退転」とは、「善なる諸法の修習において恭しく行うこと、持続して行うこと、絶え間なく行うこと、萎縮しない態度、意欲を捨てないこと、重責を放棄しないこと、親近、修習、多修」とこのように説かれた、昼夜を六つに分けて不眠の修行に従事することによって開始された精進において、阿羅漢果に達することなく退転しないことである。
Vijjāti tisso vijjā. Vimuttīti dve vimuttiyo, cittassa ca adhimutti, nibbānañca. Ettha ca aṭṭha samāpattiyo nīvaraṇādīhi suṭṭhu muttattā adhimutti nāma. Nibbānaṃ sabbasaṅkhatato muttattā vimuttīti veditabbaṃ.
「明」とは三明である。「解脱」とは二つの解脱であり、心の確信(勝解)と涅槃である。そしてここでは、八等至(四禅と四無色定)は蓋(障害)などから見事に解脱していることから「勝解(解脱)」と名づけられる。涅槃はすべての有為(作られたもの)から解脱していることから「解脱」であると知られるべきである。
Khaye ñāṇanti kilesakkhayakare ariyamagge ñāṇaṃ. Anuppāde ñāṇanti paṭisandhivasena anuppādabhūte taṃtaṃmaggavajjhakilesānaṃ vā anuppādapariyosāne uppanne ariyaphale ñāṇaṃ. Tenevāha ‘‘khaye ñāṇanti maggasamaṅgissa ñāṇaṃ. Anuppāde ñāṇanti phalasamaṅgissa ñāṇa’’nti. Ime kho, āvusotiādi ekake vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti pañcatiṃsāya dukānaṃ vasena thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「尽智」とは、煩悩を滅尽させる聖道における智である。「無生智」とは、結生(再生)の観点から不生となった、それぞれの聖道によって断ぜられるべき煩悩の不生の究極において生じた聖果における智である。それゆえ「尽智とは道に具足する者の智であり、無生智とは果に具足する者の智である」と言われた。「友よ、これら(二法)は……」などは一法で説かれた理趣に従って適用されるべきである。このように長老は三十五の二法によって和合の味(意義)を示された。
Dukavaṇṇanā niṭṭhitā.
二法の解説は終わった。
Tikavaṇṇanā
三法の解説
305. Iti dukavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni tikavasena dassetuṃ puna ārabhi. Tattha lubbhatīti lobho. Akusalañca taṃ mūlañca, akusalānaṃ vā mūlanti akusalamūlaṃ. Dussatīti doso. Muyhatīti moho. Tesaṃ paṭipakkhanayena alobhādayo veditabbā.
305. このように二法によって和合の味を示し、今度は三法によって示すために再び始められた。その中で、「貪る」ことから貪(lobha)である。不善であり、かつ根本であること、あるいは不善の根本であることから「不善根」である。「憎む」ことから瞋(dosa)である。「迷う」ことから痴(moha)である。それらの正反対の理趣によって無貪などが知られるべきである。
Duṭṭhu caritāni, virūpāni vā caritānīti duccaritāni. Kāyena duccaritaṃ, kāyato vā pavattaṃ duccaritanti kāyaduccaritaṃ. Sesesupi eseva nayo. Suṭṭhu caritāni, sundarāni vā caritānīti sucaritāni. Dvepi cete tikā paṇṇattiyā vā kammapathehi vā kathetabbā. Paññattiyā tāva kāyadvāre paññattasikkhāpadassa vītikkamo kāyaduccaritaṃ. Avītikkamo kāyasucaritaṃ. Vacīdvāre paññattasikkhāpadassa vītikkamo vacīduccaritaṃ, avītikkamo vacīsucaritaṃ. Ubhayattha paññattassa sikkhāpadassa vītikkamova manoduccaritaṃ, avītikkamo manosucaritaṃ. Ayaṃ paṇṇattikathā. Pāṇātipātādayo pana tisso cetanā kāyadvārepi vacīdvārepi uppannā kāyaduccaritaṃ. Catasso musāvādādicetanā vacīduccaritaṃ. Abhijjhā byāpādo micchādiṭṭhīti tayo cetanāsampayuttadhammā manoduccaritaṃ. Pāṇātipātādīhi viramantassa uppannā tisso cetanāpi viratiyopi kāyasucaritaṃ. Musāvādādīhi viramantassa catasso cetanāpi viratiyopi vacīsucaritaṃ. Anabhijjhā abyāpādo sammādiṭṭhīti tayo cetanāsampayuttadhammā manosucaritanti ayaṃ kammapathakathā.
悪しく行われたこと、あるいは醜く行われたことから「悪行」である。身体によって悪しく行われたこと、あるいは身体から生起した悪行を「身悪行」という。残り(口・意)においてもこの理趣による。善く行われたこと、あるいは美しく行われたことから「善行」である。これら二つの三法は、施設(戒律の規定)によって、あるいは業道によって語られるべきである。まず施設としては、身門において制定された学処を犯すことが身悪行である。犯さないことが身善行である。語門において制定された学処を犯すことが口悪行である。犯さないことが口善行である。両方において制定された学処を犯すことそのものが意悪行であり、犯さないことが意善行である。これが施設の論述である。一方、殺生などの三つの思(意志)は身門においても語門においても生じる身悪行である。嘘などの四つの思は口悪行である。貪欲、瞋恚、邪見という三つの思に相応する心所が意悪行である。殺生などを離れる者に生じる三つの思も離(離れること)も身善行である。嘘などを離れる者に生じる四つの思も離も口善行である。無貪、無瞋、正見という三つの思に相応する心所が意善行である。これが業道の論述である。
Kāmapaṭisaṃyutto vitakko kāmavitakko. Byāpādapaṭisaṃyutto vitakko byāpādavitakko. Vihiṃsāpaṭisaṃyutto vitakko vihiṃsāvitakko. Tesu dve sattesupi saṅkhāresupi uppajjanti. Kāmavitakko hi piye manāpe satte vā saṅkhāre vā vitakkentassa uppajjati. Byāpādavitakko appiye amanāpe satte vā saṅkhāre vā kujjhitvā olokanakālato paṭṭhāya yāva vināsanā uppajjati. Vihiṃsāvitakko saṅkhāresu nuppajjati. Saṅkhāro hi dukkhāpetabbo nāma natthi. Ime sattā haññantu vā ucchijjantu vā vinassantu vā mā vā ahesunti cintanakāle pana sattesu uppajjati.
欲望に結びついた思惟が「欲尋」である。瞋恚に結びついた思惟が「恚尋」である。加害に結びついた思惟が「害尋」である。それらのうち二つ(欲尋と恚尋)は有情に対しても諸行(有為の事物)に対しても生じる。すなわち欲尋は、愛しく好ましい有情あるいは事物について思惟する者に生じる。恚尋は、愛しくなく好ましくない有情あるいは事物に対して怒って見つめる時から破壊するに至るまで生じる。害尋は事物に対しては生じない。事物は苦しめるべき対象ではないからである。しかし「この有情たちが殺されるか、絶滅させられるか、滅びるか、存在しなくなればよいのに」と考える時に有情に対して生じる。
Nekkhammapaṭisaṃyutto vitakko nekkhammavitakko. So asubhapubbabhāge kāmāvacaro hoti. Asubhajjhāne rūpāvacaro. Taṃ jhānaṃ pādakaṃ katvā uppannamaggaphalakāle lokuttaro. Abyāpādapaṭisaṃyutto vitakko abyāpādavitakko. So mettāpubbabhāge kāmāvacaro hoti. Mettājhāne rūpāvacaro. Taṃ jhānaṃ pādakaṃ katvā uppannamaggaphalakāle lokuttaro. Avihiṃsāpaṭisaṃyutto vitakko avihiṃsāvitakko. So karuṇāpubbabhāge kāmāvacaro. Karuṇājhāne rūpāvacaro. Taṃ jhānaṃ pādakaṃ katvā uppannamaggaphalakāle lokuttaro. Yadā alobho sīsaṃ hoti, tadā itare dve tadanvāyikā bhavanti. Yadā mettā sīsaṃ hoti, tadā itare dve tadanvāyikā bhavanti. Yadā karuṇā sīsaṃ hoti, tadā itare dve tadanvāyikā bhavantīti. Kāmasaṅkappādayo vuttanayeneva veditabbā. Desanāmattameva hetaṃ. Atthato pana kāmavitakkādīnañca kāmasaṅkappādīnañca nānākaraṇaṃ natthi.
出離に結びついた思惟が「出離尋」である。それは不浄観の準備段階においては欲界に属する。不浄の禅定においては色界に属する。その禅定を基礎として道果が生じた時には出世間に属する。無瞋に結びついた思惟が「無恚尋」である。それは慈悲の準備段階においては欲界に属する。慈の禅定においては色界に属する。その禅定を基礎として道果が生じた時には出世間に属する。非加害に結びついた思惟が「無害尋」である。それは悲の準備段階においては欲界に属する。悲の禅定においては色界に属する。その禅定を基礎として道果が生じた時には出世間に属する。無貪が主となるとき、他の二つはそれに従うものとなる。慈が主となるとき、他の二つはそれに従うものとなる。悲が主となるとき、他の二つはそれに従うものとなる。「欲思惟(欲思)」などは説かれた理趣によって知られるべきである。これらは教示の表現の違いにすぎない。実体としては欲尋などと欲思惟などの間に差異はないからである。
Kāmapaṭisaṃyuttā saññā kāmasaññā. Byāpādapaṭisaṃyuttā saññā byāpādasaññā. Vihiṃsāpaṭisaṃyuttā saññā vihiṃsāsaññā. Tāsampi kāmavitakkādīnaṃ viya uppajjanākāro veditabbo. Taṃsampayuttāyeva hi etā. Nekkhammasaññādayopi nekkhammavitakkādisampayuttāyeva. Tasmā tāsampi tatheva kāmāvacarādibhāvo veditabbo.
欲望に結びついた想が「欲想」である。瞋恚に結びついた想が「恚想」である。加害に結びついた想が「害想」である。それらも欲尋などのように生起の様相が知られるべきである。実にそれら(想)はそれら(尋)と相応しているからである。出離想なども出離尋などと相応している。したがってそれらについても同様に欲界に属することなどが知られるべきである。
Kāmadhātuādīsu ‘‘kāmapaṭisaṃyutto takko vitakko micchāsaṅkappo. Ayaṃ vuccati kāmadhātu. Sabbepi akusalā dhammā kāmadhātū’’ti ayaṃ kāmadhātu. ‘‘Byāpādapaṭisaṃyutto takko vitakko micchāsaṅkappo. Ayaṃ vuccati byāpādadhātu. Dasasu āghātavatthūsu cittassa āghāto paṭighāto anattamanatā cittassā’’ti ayaṃ byāpādadhātu. ‘‘Vihiṃsā paṭisaṃyutto takko vitakko micchāsaṅkappo. Ayaṃ vuccati vihiṃsādhātu. Idhekacco pāṇinā vā leḍḍunā vā daṇḍena vā satthena vā rajjuyā vā aññataraññatarena vā satte viheṭhetī’’ti ayaṃ vihiṃsādhātu. Tattha dve kathā sabbasaṅgāhikā ca asambhinnā ca. Tattha kāmadhātuyā gahitāya itarā dve gahitāva honti, tato pana nīharitvā ayaṃ byāpādadhātu ayaṃ vihiṃsādhātūti dassetīti ayaṃ sabbasaṅgāhikakathā nāma. Kāmadhātuṃ kathento pana bhagavā byāpādadhātuṃ byāpādadhātuṭṭhāne, vihiṃsādhātuṃ vihiṃsādhātuṭṭhāne ṭhapetvā avasesaṃ kāmadhātu nāmāti kathesīti ayaṃ asambhinnakathā nāma.
欲界などの項目において、「欲望に結びついた考察、思惟、邪思惟。これが欲界と呼ばれる。すべての不善の法も欲界である」というのが欲界である。「瞋恚に結びついた考察、思惟、邪思惟。これが恚界と呼ばれる。十の怨恨の対象における心の怨恨、反発、心の不快である」というのが恚界である。「加害に結びついた考察、思惟、邪思惟。これが害界と呼ばれる。世にある人が手で、あるいは土塊で、杖で、刀で、縄で、あるいはその他の何らかのもので有情を苦しめる」というのが害界である。そこにはすべてを包括する説と、区別された説の二つの説明がある。そのうち欲界が取られたとき、他の二つも取られているが、そこから取り出して「これが恚界であり、これが害界である」と示すのが「すべてを包括する説」と呼ばれる。一方、欲界を語るにあたり、世尊が恚界を恚界の場所に、害界を害界の場所に置き、残りを欲界と名づけて語られたのが「区別された説」と呼ばれる。
Nekkhammadhātuādīsu ‘‘nekkhammapaṭisaṃyutto takko vitakko sammāsaṅkappo. Ayaṃ vuccati nekkhammadhātu. Sabbepi kusalā dhammā nekkhammadhātū’’ti ayaṃ nekkhammadhātu. ‘‘Abyāpādapaṭisaṃyutto takko…pe… ayaṃ vuccati abyāpādadhātu. Yā sattesu metti…pe… mettācetovimuttī’’ti ayaṃ abyāpādadhātu. ‘‘Avihiṃsāpaṭisaṃyutto takko…pe… ayaṃ vuccati avihiṃsādhātu. Yā sattesu karuṇā…pe… karuṇācetovimuttī’’ti ayaṃ avihiṃsādhātu. Idhāpi vuttanayeneva dve kathā veditabbā.
出離界などの項目において、「出離に結びついた考察、思惟、正思惟。これが出離界と呼ばれる。すべての善の法も出離界である」というのが出離界である。「無瞋に結びついた考察……乃至……これが無恚界と呼ばれる。有情に対する慈……乃至……慈心解脱である」というのが無恚界である。「非加害に結びついた考察……乃至……これが無害界と呼ばれる。有情に対する悲……乃至……悲心解脱である」というのが無害界である。ここでも説かれた理趣によって二つの説明が知られるべきである。
Aparāpi tisso dhātuyoti aññāpi suññataṭṭhena tisso dhātuyo. Tāsu ‘‘tattha katamā kāmadhātu? Heṭṭhato avīcinirayaṃ pariyantaṃ karitvā’’ti evaṃ vitthārito kāmabhavo kāmadhātu nāma. ‘‘Heṭṭhato brahmalokaṃ pariyantaṃ karitvā ākāsānañcāyatanupage deve pariyantaṃ karitvā’’ti evaṃ vitthāritā pana rūpārūpabhavā itarā dve dhātuyo. Dhātuyā āgataṭṭhānamhi hi bhavena paricchinditabbā. Bhavassa āgataṭṭhāne dhātuyā paricchinditabbā. Idha bhavena paricchedo kathito. Rūpadhātuādīsu rūpārūpadhātuyo rūpārūpabhavāyeva. Nirodhadhātuyā nibbānaṃ kathitaṃ.
「さらに別の三界」とは、空無の義によって別の三界である。それらのうち「その中で欲界とは何か。下は阿鼻地獄を限界として……」とこのように詳述された欲有(欲界の生存)が欲界と呼ばれる。「下は梵天の世界を限界とし、空無辺処に至る神々を限界として……」とこのように詳述された色有と無色有が他の二つの界(色界と無色界)である。界として説かれた箇所では生存(有)によって限定されるべきであり、生存として説かれた箇所では界によって限定されるべきである。ここでは生存による限定が語られている。色界などの項目において、色界と無色界はまさに色有と無色有である。滅界によっては涅槃が語られている。
Hīnādīsu hīnā dhātūti dvādasa akusalacittuppādā. Avasesā tebhūmakadhammā majjhimadhātu. Nava lokuttaradhammā paṇītadhātu.
劣などの項目において、「劣界」とは十二の不善心の発現である。残りの三界(欲界・色界・無色界)の法が「中界」である。九つの出世間の法が「勝界」である。
Kāmataṇhāti pañcakāmaguṇiko rāgo. Rūpārūpabhavesu pana rāgo jhānanikantisassatadiṭṭhisahagato rāgo bhavavasena patthanā bhavataṇhā. Ucchedadiṭṭhisahagato rāgo vibhavataṇhā. Apica ṭhapetvā pacchimaṃ taṇhādvayaṃ sesataṇhā kāmataṇhā nāma. Yathāha ‘‘tattha katamā bhavataṇhā? Bhavadiṭṭhisahagato rāgo sārāgo cittassa sārāgo. Ayaṃ vuccati bhavataṇhā. Tattha katamā vibhavataṇhā? Ucchedadiṭṭhisahagato rāgo sārāgo cittassa sārāgo, ayaṃ vuccati vibhavataṇhā. Avasesā taṇhā kāmataṇhā’’ti. Puna kāmataṇhādīsu pañcakāmaguṇiko rāgo kāmataṇhā. Rūpārūpabhavesu chandarāgo itarā dve taṇhā. Abhidhamme panetā ‘‘kāmadhātupaṭisaṃyutto…pe… arūpadhātupaṭisaṃyutto’’ti evaṃ vitthāritā. Iminā vārena kiṃ dasseti? Sabbepi tebhūmakā dhammā rajanīyaṭṭhena taṇhāvatthukāti sabbataṇhā kāmataṇhāya pariyādiyitvā tato nīharitvā itarā dve taṇhā dasseti. Rūpataṇhādīsu rūpabhave chandarāgo rūpataṇhā. Arūpabhave chandarāgo arūpataṇhā. Ucchedadiṭṭhisahagato rāgo nirodhataṇhā.
「欲愛」とは、五欲の綱(感覚的欲望)に対する貪りである。一方、色有と無色有に対する貪り、禅定への愛着や常住の見解を伴う貪り、生存に基づく希求が「有愛」である。断滅の見解を伴う貪りが「非有愛」である。さらに、後の二つの愛を除いた残りの愛が欲愛と呼ばれる。「その中で有愛とは何か。有見(常見)を伴う貪り、激しい貪り、心の激しい貪り。これが有愛と呼ばれる。その中で非有愛とは何か。断見を伴う貪り、激しい貪り、心の激しい貪り。これが非有愛と呼ばれる。残りの愛が欲愛である」と説かれている通りである。再び欲愛などにおいて、五欲の綱に対する貪りが欲愛である。色有と無色有における意欲・貪りが他の二つの愛である。しかし阿毘達磨においてはこれらは「欲界に結びついた……乃至……無色界に結びついた」とこのように詳述されている。この説示によって何を示すのか。すべての三界の法は染着すべき対象であることから愛着の根拠であり、すべての愛を欲愛に包括させたうえで、そこから取り出して他の二つの愛を示しているのである。色愛などの項目において、色有における意欲・貪りが色愛である。無色有における意欲・貪りが無色愛である。断滅の見解を伴う貪りが滅愛である。
Saṃyojanattike vaṭṭasmiṃ saṃyojayanti bandhantīti saṃyojanāni. Sati rūpādibhede kāye diṭṭhi, vijjamānā vā kāye diṭṭhīti sakkāyadiṭṭhi. Vicinanto etāya kicchati, na sakkoti sanniṭṭhānaṃ kātunti vicikicchā. Sīlañca vatañca parāmasatīti sīlabbataparāmāso. Atthato pana ‘‘rūpaṃ attato samanupassatī’’tiādinā nayena āgatā vīsativatthukā diṭṭhi sakkāyadiṭṭhi nāma. ‘‘Satthari kaṅkhatī’’tiādinā nayena āgatā aṭṭhavatthukā vimati vicikicchā nāma. ‘‘Idhekacco sīlena suddhi vatena suddhi sīlabbatena suddhīti sīlaṃ parāmasati, vataṃ parāmasati, sīlabbataṃ parāmasati. Yā evarūpā diṭṭhi diṭṭhigata’’ntiādinā nayena āgato vipariyesaggāho sīlabbataparāmāso nāma.
三結において、輪廻において結びつける、縛りつけることから「結(縛り)」である。色などの区別のある身体が存在するときにおける見解、あるいは現前する身体における見解が「有身見」である。これによって探求する者が苦しみ、決定を下すことができないことから「疑(疑惑)」である。戒と禁制(儀礼)を誤って執着することから「戒禁取」である。実体としては、「色を我と見なす」などの理趣によって説かれた二十の対象を持つ見解を有身見と名づける。「師について疑う」などの理趣によって説かれた八つの対象を持つ疑惑を疑と名づける。「世にある人が『戒によって清浄となる、禁制によって清浄となる、戒禁によって清浄となる』と戒を執着し、禁制を執着し、戒禁を執着する。このような見解、悪見」などの理趣によって説かれた顛倒した執着を戒禁取と名づける。
Tayo āsavāti ettha cirapārivāsiyaṭṭhena vā āsavanaṭṭhena vā āsavā. Tattha ‘‘purimā, bhikkhave, koṭi na paññāyati avijjāya, ito pubbe avijjā nāhosi, atha pacchā samabhavī’’ti, ‘‘purimā, bhikkhave, koṭi na paññāyati bhavataṇhāya bhavadiṭṭhiyā, ito pubbe bhavadiṭṭhi nāhosi, atha pacchā samabhavī’’ti evaṃ tāva cirapārivāsiyaṭṭhena āsavā veditabbā. Cakkhuto rūpe savati āsavati sandati pavattati. Sotato sadde. Ghānato gandhe. Jivhāto rase. Kāyato phoṭṭhabbe. Manato dhamme savati āsavati sandati pavattatīti evaṃ āsavanaṭṭhena āsavāti veditabbā.
「三漏」において、長く滞留するという義によって、あるいは漏れ出るという義によって「漏(汚れの流出)」である。そこにおいて「比丘たちよ、無明の以前の端緒(始原)は見出されない。『これ以前には無明は存在せず、その後に生じた』ということはない」「比丘たちよ、有愛・有見の以前の端緒は見出されない。『これ以前には有見は存在せず、その後に生じた』ということはない」と、このようにまず長く滞留するという義によって漏と知られるべきである。また、眼から色へと漏れ出し、流れ出て、流動し、生起する。耳から声へ、鼻から香へ、舌から味へ、身から触へ、意から法へと漏れ出し、流れ出て、流動し、生起するというように、漏れ出るという義によって漏と知られるべきである。
Pāḷiyaṃ pana katthaci dve āsavā āgatā ‘‘diṭṭhadhammikā ca āsavā samparāyikā ca āsavā’’ti, katthaci ‘‘tayome, bhikkhave, āsavā. Kāmāsavo bhavāsavo avijjāsavo’’ti tayo. Abhidhamme teyeva diṭṭhāsavena saddhiṃ cattāro. Nibbedhikapariyāye ‘‘atthi, bhikkhave, āsavā nirayagāminiyā, atthi āsavā tiracchānayonigāminiyā, atthi āsavā pettivisayagāminiyā, atthi āsavā manussalokagāminiyā atthi āsavā devalokagāminiyā’’ti evaṃ pañca. Chakkanipāte āhuneyyasutte ‘‘atthi, bhikkhave, āsavā saṃvarā pahātabbā, atthi āsavā paṭisevanā pahātabbā, atthi āsavā parivajjanā pahātabbā, atthi āsavā adhivāsanā pahātabbā, atthi āsavā vinodanā pahātabbā, atthi āsavā bhāvanā pahātabbā’’ti evaṃ cha. Sabbāsavapariyāye teyeva dassanāpahātabbehi saddhiṃ satta. Imasmiṃ pana saṅgītisutte tayo. Tattha ‘‘yo kāmesu kāmacchando’’ti evaṃ vutto pañcakāmaguṇiko rāgo kāmāsavo nāma. ‘‘Yo bhavesu bhavacchando’’ti evaṃ vutto sassatadiṭṭhisahagato rāgo, bhavavasena vā patthanā bhavāsavo nāma. ‘‘Dukkhe aññāṇa’’ntiādinā nayena āgatā avijjā avijjāsavo nāmāti. Kāmabhavādayo kāmadhātuādivasena vuttāyeva.
パーリ(聖典)中には、あるところでは「現世の漏と来世の漏」と二つの漏が出ており、あるところでは「比丘たちよ、これら三つの漏がある。欲漏、有漏、無明漏である」と三つが出ている。阿毘達磨ではそれらに見漏を加えて四つである。『決択の説示(洞察経)』においては「比丘たちよ、地獄に至る漏があり、畜生界に至る漏があり、餓鬼界に至る漏があり、人間界に至る漏があり、天界に至る漏がある」とこのように五つである。六集の『応請経』においては「比丘たちよ、防護によって断ぜられるべき漏があり、受用によって断ぜられるべき漏があり、回避によって断ぜられるべき漏があり、忍受によって断ぜられるべき漏があり、除去によって断ぜられるべき漏があり、修習によって断ぜられるべき漏がある」とこのように六つである。『一切漏経』においては、それらに見解によって断ぜられるべきものを加えて七つである。しかしこの『集誦経』においては三つである。そのうち「諸欲における欲の意欲」とこのように説かれた五欲の綱に対する貪りを「欲漏」と名づける。「諸有における有の意欲」とこのように説かれた常住の見解を伴う貪り、あるいは生存に基づく希求を「有漏」と名づける。「苦に対する無知」などの理趣によって説かれた無明を「無明漏」と名づける。欲有などは欲界などとしてすでに説かれた通りである。
Kāmesanādīsu ‘‘tattha katamā kāmesanā? Yo kāmesu kāmacchando kāmajjhosānaṃ, ayaṃ vuccati kāmesanā’’ti evaṃ vutto kāmagavesanarāgo kāmesanā nāma. ‘‘Tattha katamā bhavesanā? Yo bhavesu bhavacchando bhavajjhosānaṃ, ayaṃ vuccati bhavesanā’’ti evaṃ vutto bhavagavesanarāgo bhavesanā nāma. ‘‘Tattha katamā brahmacariyesanā? Sassato lokoti vā…pe… neva hoti na nahoti tathāgato parammaraṇāti vā, yā evarūpā diṭṭhi diṭṭhigataṃ vipariyesaggāho, ayaṃ vuccati brahmacariyesanā’’ti evaṃ vuttā diṭṭhigatikasammatassa brahmacariyassa gavesanadiṭṭhi brahmacariyesanā nāma. Na kevalañca bhavarāgadiṭṭhiyova, tadekaṭṭhaṃ kammampi esanāyeva. Vuttañhetaṃ ‘‘tattha katamā kāmesanā? Kāmarāgo tadekaṭṭhaṃ akusalaṃ kāyakammaṃ vacīkammaṃ manokammaṃ, ayaṃ vuccati kāmesanā. Tattha katamā bhavesanā? Bhavarāgo tadekaṭṭhaṃ akusalaṃ kāyakammaṃ vacīkammaṃ manokammaṃ, ayaṃ vuccati bhavesanā. Tattha katamā brahmacariyesanā? Antaggāhikā diṭṭhi tadekaṭṭhaṃ akusalaṃ kāyakammaṃ vacīkammaṃ manokammaṃ, ayaṃ vuccati brahmacariyesanā’’ti.
欲求などの項目において、「その中で欲求(欲の探求)とは何か。諸欲における欲の意欲、欲への耽溺、これが欲求と呼ばれる」とこのように説かれた欲望を探求する貪りを欲求と名づける。「その中で有求とは何か。諸有における有の意欲、有への耽溺、これが有求と呼ばれる」とこのように説かれた生存を探求する貪りを有求と名づける。「その中で梵行求とは何か。『世間は常住である』あるいは……乃至……『如来は死後において存在するでもなく、存在しないでもない』という、このような見解、悪見、顛倒した執着、これが梵行求と呼ばれる」とこのように説かれた、見解にとらわれた者たちによって承認された梵行を探求する見解を梵行求と名づける。また、単に生存への貪りや見解だけでなく、それに類する業もまた探求(求)である。実にこのように説かれている。「その中で欲求とは何か。欲貪と、それに類する不善の身業・口業・意業、これが欲求と呼ばれる。その中で有求とは何か。有貪と、それに類する不善の身業・口業・意業、これが有求と呼ばれる。その中で梵行求とは何か。極端な見解(辺執見)と、それに類する不善の身業・口業・意業、これが梵行求と呼ばれる」と。
Vidhāsu ‘‘kathaṃvidhaṃ sīlavantaṃ vadanti, kathaṃvidhaṃ paññavantaṃ vadantī’’tiādīsu (saṃ. ni. 1.95) ākārasaṇṭhānaṃ vidhā nāma. ‘‘Ekavidhena ñāṇavatthu duvidhena ñāṇavatthū’’tiādīsu (vibha. 751) koṭṭhāso. ‘‘Seyyohamasmīti vidhā’’tiādīsu (vibha. 920) māno vidhā nāma. Idha so adhippeto. Māno hi seyyādivasena vidahanato vidhāti vuccati. Seyyohamasmīti iminā seyyasadisahīnānaṃ vasena tayo mānā vuttā. Sadisahīnesupi eseva nayo.
高慢の分類(三慢)において、「どのような(kathaṃvidhaṃ)戒ある者と説くのか、どのような智慧ある者と説くのか」などにおいては様相・形態を分類(vidhā)と名づける。「一種類の知るべき対象、二種類の知るべき対象」などにおいては部分(区分)である。「『私は優れている』という高慢」などにおいては傲慢(慢)を分類(高慢)と名づける。ここではそれが意図されている。慢は優れているなどの観点から分別(決定)することから「高慢(vidhā)」と呼ばれる。「私は優れている」というこれによって、優れた者・等しい者・劣った者の観点から三つの慢が説かれた。等しい者や劣った者においてもこの理趣による。
Ayañhi māno nāma seyyassa tividho, sadisassa tividho, hīnassa tividhoti navavidho hoti. Tattha ‘‘seyyassa seyyohamasmī’’ti māno rājūnañceva pabbajitānañca uppajjati.
実にこの慢というものは、優れた者に対して三種、等しい者に対して三種、劣った者に対して三種と九種類ある。その中で「(自分より)優れた者に対して『私は優れている』」という慢は、王たちや出家者たちに生じる。
Rājā hi raṭṭhena vā dhanavāhanehi vā ‘‘ko mayā sadiso atthī’’ti etaṃ mānaṃ karoti. Pabbajitopi sīladhutaṅgādīhi ‘‘ko mayā sadiso atthī’’ti etaṃ mānaṃ karoti. ‘‘Seyyassa sadisohamasmī’’ti mānopi etesaṃyeva uppajjati. Rājā hi raṭṭhena vā dhanavāhanehi vā aññarājūhi saddhiṃ mayhaṃ kiṃ nānākaraṇanti etaṃ mānaṃ karoti. Pabbajitopi sīladhutaṅgādīhipi aññena bhikkhunā mayhaṃ kiṃ nānākaraṇanti etaṃ mānaṃ karoti. ‘‘Seyyassa hīnohamasmī’’ti mānopi etesaṃyeva uppajjati. Yassa hi rañño raṭṭhaṃ vā dhanavāhanādīni vā nātisampannāni honti, so mayhaṃ rājāti vohāramukhamattameva, kiṃ rājā nāma ahanti etaṃ mānaṃ karoti. Pabbajitopi appalābhasakkāro ahaṃ dhammakathiko bahussuto mahātheroti kathāmattakameva, kiṃ dhammakathiko nāmāhaṃ kiṃ bahussuto kiṃ mahāthero yassa me lābhasakkāro natthīti etaṃ mānaṃ karoti.
すなわち王は、国土や財産・乗り物などによって「誰が私に等しいだろうか」とこの慢を起こす。出家者もまた、戒や頭陀行などによって「誰が私に等しいだろうか」とこの慢を起こす。「優れた者に対して『私は等しい』」という慢も、彼ら自身に生じる。王は国土や財産・乗り物によって「他の王たちと私に何の差異があろうか」とこの慢を起こす。出家者もまた戒や頭陀行などによって「他の比丘と私に何の差異があろうか」とこの慢を起こす。「優れた者に対して『私は劣っている』」という慢も、彼ら自身に生じる。国土や財産・乗り物などがあまり豊かでない王は、「私には『王』という世間の呼び名があるだけで、私のような者がどうして王と呼べようか」とこの慢(卑下慢)を起こす。出家者も利得や名声の乏しい者が、「私は説法師であり多聞であり長老であるというのは言葉だけであり、利得や名声のない私がどうして説法師であり多聞であり長老であろうか」とこの慢を起こす。
‘‘Sadisassa seyyohamasmī’’ti mānādayo amaccādīnaṃ uppajjanti. Amacco vā hi raṭṭhiyo vā bhogayānavāhanādīhi ko mayā sadiso añño rājapuriso atthīti vā mayhaṃ aññehi saddhiṃ kiṃ nānākaraṇanti vā amaccoti nāmameva mayhaṃ, ghāsacchādanamattampi me natthi, kiṃ amacco nāmāhanti vā ete māne karoti.
「等しい者に対して『私は優れている』」などの慢は大臣たちなどに生じる。大臣や地方官は、富や車両・乗り物などによって「他のいかなる王の臣下が私に等しいだろうか」とか、「私と他の者たちに何の差異があろうか」とか、「私には大臣という名があるだけで、衣食さえ事欠いているのに、私のような者がどうして大臣であろうか」とこれらの慢を起こす。
‘‘Hīnassa seyyohamasmī’’ti mānādayo dāsādīnaṃ uppajjanti. Dāso hi mātito vā pitito vā ko mayā sadiso añño dāso nāma atthi, aññe jīvituṃ asakkontā kucchihetu dāsā jātā, ahaṃ pana paveṇīāgatattā seyyoti vā paveṇīāgatabhāvena ubhatosuddhikadāsattena asukadāsena nāma saddhiṃ kiṃ mayhaṃ nānākaraṇanti vā kucchivasenāhaṃ dāsabya upagato, mātāpitukoṭiyā pana me dāsaṭṭhānaṃ natthi, kiṃ dāso nāma ahanti vā ete māne karoti. Yathā ca dāso, evaṃ pukkusacaṇḍālādayopi ete māne karontiyeva.
「劣った者に対して『私は優れている』」などの慢は奴隷たちなどに生じる。奴隷は母方あるいは父方から「他のいかなる奴隷が私に等しいだろうか。他の者は生きることができずに腹のために奴隷となったが、私は家柄・血統から来ているので優れている」とか、「代々の奴隷の身分として双方ともに純粋な奴隷である点で、かの奴隷と私に何の差異があろうか」とか、「私は生活のために奴隷の境遇に入ったが、父母の家系からすれば私に奴隷たる要素はない。私のような者がどうして奴隷であろうか」とこれらの慢を起こす。そして奴隷がそうであるように、清掃人や賎民などもまさにこれらの慢を起こすのである。
Ettha ca seyyassa seyyohamasmīti, ca sadisassa sadisohamasmīti ca hīnassa hīnohamasmīti ca ime tayo mānā yāthāvamānā nāma arahattamaggavajjhā. Sesā cha mānā ayāthāvamānā nāma paṭhamamaggavajjhā.
そしてここでは、「優れた者に対して『私は優れている』」「等しい者に対して『私は等しい』」「劣った者に対して『私は劣っている』」というこれら三つの慢は「事実に基づく慢(如実慢)」と名づけられ、阿羅漢道によって断ぜられるべきものである。残りの六つの慢は「事実に反する慢(不如実慢)」と名づけられ、第一の聖道(預流道)によって断ぜられるべきものである。
Tayo addhāti tayo kālā. Atīto addhātiādīsu dvepariyāyā suttantapariyāyo ca abhidhammapariyāyo ca. Suttantapariyāyena paṭisandhito pubbe atīto addhā nāma. Cutito pacchā anāgato addhā nāma. Saha cutipaṭisandhīhi tadantaraṃ paccuppanno addhā nāma. Abhidhammapariyāyena tīsu khaṇesu bhaṅgato uddhaṃ atīto addhā nāma. Uppādato pubbe anāgato addhā nāma. Khaṇattaye paccuppanno addhā nāma. Atītādibhedo ca nāma ayaṃ dhammānaṃ hoti, na kālassa. Atītādibhede pana dhamme upādāya idha paramatthato avijjamānopi kālo teneva vohārena vuttoti veditabbo.
「三世(三つの時)」とは三つの時間である。「過去世」などにおいて、経典の説示と阿毘達磨の説示という二つの説示がある。経典の説示によれば、結生(受胎)以前を過去世と名づける。死後を未来世と名づける。死と結生を伴うその間を現在世と名づける。阿毘達磨の説示によれば、三つの瞬間(生・住・滅)における滅(壊滅)以降を過去世と名づける。生起以前を未来世と名づける。三つの瞬間にあるものを現在世と名づける。そして過去などの区分は諸法のものであって、時間のもの(独立した実体)ではない。しかし過去などの区分にある法に基づいて、ここでは勝義としては存在しない時間もその世俗の表現によって説かれていると知られるべきである。
Tayo antāti tayo koṭṭhāsā. ‘‘Kāyabandhanassa anto jīratī’’tiādīsu (cūḷava. 278) hi antoyeva anto. ‘‘Esevanto dukkhassā’’tiādīsu (saṃ. ni. 2.51) parabhāgo anto. ‘‘Antamidaṃ, bhikkhave, jīvikāna’’nti (saṃ. ni. 3.80) ettha lāmakabhāvo anto. ‘‘Sakkāyo kho, āvuso, paṭhamo anto’’tiādīsu (a. ni. 6.61) koṭṭhāso anto. Idha koṭṭhāso adhippeto. Sakkāyoti pañcupādānakkhandhā. Sakkāyasamudayoti tesaṃ nibbattikā purimataṇhā. Sakkāyanirodhoti ubhinnaṃ appavattibhūtaṃ nibbānaṃ. Maggo pana nirodhādhigamassa upāyattā nirodhe gahite gahitovāti veditabbo.
「三際(三つの辺極・部分)」とは三つの部分である。「帯の端(際)が擦り切れる」などにおいては、端そのものが際(端)である。「これが苦の終極(際)である」などにおいては、究極の段階が際である。「比丘たちよ、これは生計の最下(際)である」においては、下劣な状態が際である。「友よ、有身が第一の際である」などにおいては、区分(構成部分)が際である。ここでは区分が意図されている。「有身」とは五取蘊である。「有身の生起」とは、それらを生じさせる以前の愛(渇愛)である。「有身の滅」とは、両者の非生起となった涅槃である。一方、「道(有身の滅に至る道)」は滅の獲得のための手段であるがゆえに、滅が取られたときにすでに取られていると知られるべきである。
Dukkhadukkhatāti dukkhabhūtā dukkhatā. Dukkhavedanāyetaṃ nāmaṃ. Saṅkhāradukkhatāti saṅkhārabhāvena dukkhatā. Adukkhamasukhāvedanāyetaṃ nāmaṃ. Sā hi saṅkhatattā uppādajarābhaṅgapīḷitā, tasmā aññadukkhasabhāvavirahato saṅkhāradukkhatāti vuttā. Vipariṇāmadukkhatāti vipariṇāme dukkhatā. Sukhavedanāyetaṃ nāmaṃ. Sukhassa hi vipariṇāme dukkhaṃ uppajjati, tasmā sukhaṃ vipariṇāmadukkhatāti vuttaṃ. Apica ṭhapetvā dukkhavedanaṃ sukhavedanañca sabbepi tebhūmakā dhammā ‘‘sabbe saṅkhārā dukkhā’’ti vacanato saṅkhāradukkhatāti veditabbā.
「苦苦性」とは、苦そのものである苦の性質です。これは苦受の名称です。「行苦性」とは、諸行であることによる苦の性質です。これは不苦不楽受の名称です。なぜなら、それは有為であるがゆえに、生起・老朽・崩壊によって逼迫されており、それゆえに他の苦の性質を離れていることから「行苦性」と言われるのです。「壊苦性」とは、変易における苦の性質です。これは楽受の名称です。なぜなら、楽が変易するときに苦が生じるのであり、それゆえに楽は「壊苦性」と言われるのです。さらに、苦受と楽受を除いて、すべての三界の諸法もまた「一切の行は苦である」という言葉から、行苦性であると知るべきです。
Micchattaniyatoti micchāsabhāvo hutvā niyato. Niyatamicchādiṭṭhiyā saddhiṃ ānantariyakammassetaṃ nāmaṃ. Sammāsabhāve niyato sammattaniyato. Catunnaṃ ariyamaggānametaṃ nāmaṃ. Na niyatoti aniyato. Avasesānaṃ dhammānametaṃ nāmaṃ.
「邪性決定」とは、邪の性質となって定まったものです。これは決定邪見を伴う無間業の名称です。正の性質において定まったものを「正性決定」と呼びます。これは四つの聖道の名称です。「決定していない」ものを「不定」と呼びます。これは残りの諸法の名称です。
Tayo tamāti ‘‘tamandhakāro sammoho avijjogho mahābhayo’’ti vacanato avijjā tamo nāma. Idha pana avijjāsīsena vicikicchā vuttā. Ārabbhāti āgamma. Kaṅkhatīti kaṅkhaṃ uppādeti. Vicikicchatīti vicinanto kicchaṃ āpajjati, sanniṭṭhātuṃ na sakkoti. Nādhimucchatīti tattha adhimucchituṃ na sakkoti. Na sampasīdatīti taṃ ārabbha pasādaṃ āropetuṃ na sakkoti.
「三つの闇」とは、「暗黒、迷妄、無明の激流、大いなる恐怖」という言葉から、無明が闇と呼ばれます。しかしここでは、無明を主として疑いが説かれています。「縁りて」とは、拠ってのことです。「疑う」とは、疑念を生じさせることです。「疑念を抱く」とは、思索しつつ困難に陥り、結論づけることができないことです。「信解しない」とは、そこにおいて信解することができないことです。「清浄な信仰を抱かない」とは、それに関して清澄な信を確立することができないことです。
Arakkheyyānīti na rakkhitabbāni. Tīsu dvāresu paccekaṃ rakkhaṇakiccaṃ natthi, sabbāni satiyā eva rakkhitānīti dīpeti. Natthi tathāgatassāti. ‘‘Idaṃ nāma me sahasā uppannaṃ kāyaduccaritaṃ, imāhaṃ yathā me paro na jānāti, tathā rakkhāmi, paṭicchādemī’’ti evaṃ rakkhitabbaṃ natthi tathāgatassa kāyaduccaritaṃ. Sesesupi eseva nayo. Kiṃ pana sesakhīṇāsavānaṃ kāyasamācārādayo aparisuddhāti? No aparisuddhā. Na pana tathāgatassa viya parisuddhā. Appassutakhīṇāsavo hi kiñcāpi lokavajjaṃ nāpajjati, paṇṇattiyaṃ pana akovidattā vihārakāraṃ kuṭikāraṃ sahagāraṃ sahaseyyanti evarūpā kāyadvāre āpattiyo āpajjati. Sañcarittaṃ padasodhammaṃ uttarichappañcavācaṃ bhūtārocananti evarūpā vacīdvāre āpattiyo āpajjati. Upanikkhittasādiyanavasena manodvāre rūpiyappaṭiggāhaṇāpattiṃ āpajjati, dhammasenāpatisadisassāpi hi khīṇāsavassa manodvāre saupārambhavasena manoduccaritaṃ uppajjati eva.
「護るべきでないもの」とは、防護される必要のないものです。三門において個別に防護する務めはなく、すべては正念によってのみ護られていることを示しています。「如来には存在しない」とは、「私のこの突発的に生じた身体の悪行を、他者が知ることのないように、このように護り、隠そう」というように、如来にはそのように護るべき身の悪行は存在しません。他の門においてもこの理趣と同じです。では、他の諸々の漏尽者(阿羅漢)たちの身体の行いなどは不清浄なのでしょうか。不清浄ではありません。しかし、如来のようには清浄ではないのです。聞くことの少ない漏尽者は、世間の罪過には決して陥りませんが、制戒に不案内であるため、精舎の造営、草庵の造営、同宿、同室の臥内といった、このような身体の門における罪過に陥ります。媒酌、句読の説法、六語以上の説法、実在せる勝過の開示といった、このような言葉の門における罪過に陥ります。預託された金銀を容認することによって、意の門において金銀受受の罪過に陥ります。法将(サーリプッタ)のような漏尽者であっても、意の門において咎めを受ける可能性のある意の悪行が生じることがあるのです。
Cātumavatthusmiñhi pañcahi bhikkhusatehi saddhiṃ sāriputtamoggallānānaṃ paṇāmitakāle tesaṃ atthāya cātumeyyakehi sakyehi bhagavati khamāpite thero bhagavatā ‘‘kinti te sāriputta ahosi mayā bhikkhusaṅghe paṇāmite’’ti puṭṭho ahaṃ parisāya abyattabhāvena satthārā paṇāmito. Ito dāni paṭṭhāya paraṃ na ovadissāmīti cittaṃ uppādetvā āha ‘‘evaṃ kho me, bhante, ahosi bhagavatā bhikkhusaṅgho paṇāmito, appossukko dāni bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharissati, mayampi dāni appossukkā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyuttā viharissāmā’’ti.
というのも、チャーツマーの地において、五百人の比丘たちとともにサーリプッタとモッガッラーナが退去させられた時、彼らのためにチャーツマーの釈迦族の人々が世尊に許しを請い、長老は世尊から「サーリプッタよ、私が比丘僧伽を退去させた時、そなたにはどのように思われたか」と問われ、私は会衆の愚かさゆえに師から退去させられたのだから、「今より後は他者を教誡すまい」と心に生じさせて、こう申し上げました。「世尊よ、世尊が比丘僧伽を退去させられた時、私にはこのように思われました。『今や世尊は無関心になられ、現法楽住に専念して過ごされるであろう。私たちもまた、今や無関心となって現法楽住に専念して過ごそう』と」。
Athassa tasmiṃ manoduccarite upārambhaṃ āropento satthā āha – ‘‘āgamehi tvaṃ, sāriputta na kho te, sāriputta, punapi evarūpaṃ cittaṃ uppādetabba’’nti. Evaṃ paraṃ na ovadissāmi nānusāsissāmīti vitakkitamattampi therassa manoduccaritaṃ nāma jātaṃ. Bhagavato pana ettakaṃ nāma natthi, anacchariyañcetaṃ. Sabbaññutaṃ pattassa duccaritaṃ na bhaveyya. Bodhisattabhūmiyaṃ ṭhitassa chabbassāni padhānaṃ anuyuñjantassāpi panassa nāhosi. Udaracchaviyā piṭṭhikaṇṭakaṃ allīnāya ‘‘kālaṅkato samaṇo gotamo’’ti devatānaṃ vimatiyā uppajjamānāyapi ‘‘siddhattha kasmā kilamasi? Sakkā bhoge ca bhuñjituṃ puññāni ca kātu’’nti mārena pāpimatā vuccamānassa ‘‘bhoge bhuñjissāmī’’ti vitakkamattampi nuppajjati. Atha naṃ māro bodhisattakāle chabbassāni buddhakāle ekaṃ vassaṃ anubandhitvā kiñci vajjaṃ apassitvā idaṃ vatvā pakkāmi –
そのとき、師はその意の悪行に対して咎めを加えつつ、こう仰せられました。「待て、サーリプッタよ。サーリプッタよ、そなたはそのような心を二度と生じさせてはならない」と。このように「他者を教誡すまい、教授すまい」と思惟しただけでも、長老にとっては意の悪行となったのです。しかし、世尊にはそのようなものは微塵も存在せず、これは驚くべきことではありません。一切知性に到達した者に悪行があるはずがありません。菩薩の境地にあり、六年間の苦行に専念していた時でさえ、彼には悪行がありませんでした。腹の皮が背骨にくっつき、「沙門ゴータマは命を終えた」と神々の間に疑念が生じた時でさえ、悪魔波旬から「シッダッタよ、なぜ苦しむのか。諸々の財宝を享受し、功徳を積むこともできるではないか」と言われても、「財宝を享受しよう」という思惟すら生じませんでした。そこで悪魔は、彼が菩薩であった時の六年間、仏となった後の一年間、追い続けましたが、何の過失も見出すことができず、これを唱えて立ち去りました。
‘‘Sattavassāni bhagavantaṃ, anubandhiṃ padāpadaṃ;
「七年もの間、世尊の足跡を、私は一歩一歩追い続けた。
Otāraṃ nādhigacchissaṃ, sambuddhassa satīmato’’ti. (su. ni. 448);
正覚者であり、正念ある方の過失の機会を、私は見出すことができなかった」と。(経集448)
Apica aṭṭhārasannaṃ buddhadhammānaṃ vasenāpi bhagavato duccaritābhāvo veditabbo. Aṭṭhārasa buddhadhammā nāma natthi tathāgatassa kāyaduccaritaṃ, natthi vacīduccaritaṃ, natthi manoduccaritaṃ, atīte buddhassa appaṭihatañāṇaṃ, anāgate, paccuppanne buddhassa appaṭihatañāṇaṃ, sabbaṃ kāyakammaṃ buddhassa bhagavato ñāṇānuparivatti, sabbaṃ vacīkammaṃ, sabbaṃ manokammaṃ buddhassa bhagavato ñāṇānuparivatti, natthi chandassa hāni, natthi vīriyassa hāni, natthi satiyā hāni, natthi davā, natthi ravā, natthi calitaṃ natthi sahasā, natthi abyāvaṭo mano, natthi akusalacittanti.
さらに、十八不共仏法によっても世尊に悪行がないことを知るべきです。十八不共仏法とは、如来には身体の悪行がなく、言葉の悪行がなく、意の悪行がなく、過去において仏には妨げのない智慧があり、未来において、現在において仏には妨げのない智慧があり、仏・世尊のすべての身体の行為は智慧に随伴し、すべての言葉の行為、すべての意の行為は仏・世尊の智慧に随伴し、意欲の減退がなく、精進の減退がなく、正念の減退がなく、戯れがなく、粗暴な叫びがなく、動揺がなく、性急さがなく、無関心な心がなく、不善の心がないことです。
Kiñcanāti palibodhā. Rāgo kiñcananti rāgo uppajjamāno satte bandhati palibundhati tasmā kiñcananti vuccati. Itaresupi dvīsu eseva nayo.
「障碍」とは、障害となるものです。「貪愛の障碍」とは、貪愛が生じると衆生を束縛し、妨げとなるので、障碍と呼ばれます。他の二つにおいてもこの理趣と同じです。
Aggīti anudahanaṭṭhena aggi. Rāgaggīti rāgo uppajjamāno satte anudahati jhāpeti, tasmā aggīti vuccati. Itaresupi eseva nayo. Tattha vatthūni ekā daharabhikkhunī cittalapabbatavihāre uposathāgāraṃ gantvā dvārapālarūpakaṃ olokayamānā ṭhitā. Athassā anto rāgo uppanno. Sā teneva jhāyitvā kālamakāsi. Bhikkhuniyo gacchamānā ‘‘ayaṃ daharā ṭhitā, pakkosatha, na’’nti āhaṃsu. Ekā gantvā kasmā ṭhitāsīti hatthe gaṇhi. Gahitamattā parivattitvā papatā. Idaṃ tāva rāgassa anudahanatāya vatthu. Dosassa pana anudahanatāya manopadosikā devā. Mohassa anudahanatāya khiḍḍāpadosikā devā daṭṭhabbā. Mohavasena hi tāsaṃ satisammoso hoti. Tasmā khiḍḍāvasena āhārakālaṃ ativattitvā kālaṅkaronti.
「火」とは、焼き尽くすという意味から火です。「貪愛の火」とは、貪愛が生じると衆生を焼き尽くし、焦がすので、火と呼ばれます。他のものについてもこの理趣と同じです。その事例として、ある若い比丘尼がチッタラパッバタ精舎の布薩堂に行き、門番の像を見つめて立っていました。その時、彼女の内に貪愛が生じました。彼女はそれによって焼き焦がされて命を落としました。行き交う比丘尼たちが「この若い者が立っている。呼びなさい」と言いました。一人が行って「なぜ立っているのですか」と手を取りました。取られた途端に転がり倒れました。これはまず貪愛の焼き尽くすことの事例です。瞋恚の焼き尽くすことについては意憤神たちを、愚痴の焼き尽くすことについては戯忘念神たちを見るべきです。愚痴によって彼らには正念の忘失が生じます。それゆえに戯れによって食事の時間を過ごしてしまい、命を落とすのです。
Āhuneyyaggītiādīsu āhunaṃ vuccati sakkāro, āhunaṃ arahantīti āhuneyyā. Mātāpitaro hi puttānaṃ bahūpakāratāya āhunaṃ arahanti. Tesu vippaṭipajjamānā puttā nirayādīsu nibbattanti. Tasmā kiñcāpi mātāpitaro nānudahanti, anudahanassa pana paccayā honti. Iti anudahanaṭṭhena āhuneyyaggīti vuccanti. Svāyamattho mittavindakavatthunā dīpetabbo –
「応供火」などの箇所において、供応とは敬愛の供養を言い、供応を受けるに値するので応供です。父母は子らに対する恩恵が極めて大きいがゆえに、供応を受けるに値します。彼らに対して誤った振る舞いをする子らは、地獄などに生まれます。したがって、父母は自ら焼き尽くすことはないとしても、焼き尽くされることの条件となります。このように、焼き尽くすという意味から応供火と呼ばれます。この意味はミッタヴィンダカの物語によって明らかにされるべきです。
Mittavindako hi mātarā ‘‘tāta, ajja uposathiko hutvā vihāre sabbarattiṃ dhammassavanaṃ suṇa, sahassaṃ te dassāmī’’ti vutto dhanalobhena uposathaṃ samādāya vihāraṃ gantvā idaṃ ṭhānaṃ akutobhayanti sallakkhetvā dhammāsanassa heṭṭhā nipanno sabbarattiṃ niddāyitvā gharaṃ agamāsi. Mātā pātova yāguṃ pacitvā upanāmesi. So sahassaṃ gahetvāva pivi. Athassa etadahosi – ‘‘dhanaṃ saṃharissāmī’’ti. So nāvāya samuddaṃ pakkhanditukāmo ahosi. Atha naṃ mātā ‘‘tāta, imasmiṃ kule cattālīsakoṭidhanaṃ atthi, alaṃ gamanenā’’ti nivāresi. So tassā vacanaṃ anādiyitvā gacchati eva. Mātā purato aṭṭhāsi. Atha naṃ kujjhitvā ‘‘ayaṃ mayhaṃ purato tiṭṭhatī’’ti pādena paharitvā patitaṃ antaraṃ katvā agamāsi.
ミッタヴィンダカは、母から「我が子よ、今日、布薩を守る者となって精舎で夜通し法を聞きなさい。そなたに千金を与えよう」と言われ、財への貪欲から布薩を受け、精舎へ行って「この場所はどこからも安全だ」と察し、法座の下に横たわって夜通し眠り、家へ帰りました。母は朝早く粥を炊いて差し出しました。彼は千金を受け取ってから飲みました。その時、彼にこのような考えが生じました。「財を集めよう」と。彼は船で海へ漕ぎ出そうとしました。そこで母は「我が子よ、この家には四十俱胝の財産がある。行くには及ばない」と引き止めました。彼は母の言葉に耳を貸さずにただ行こうとしました。母は前方に立ち塞がりました。すると彼は怒って「こいつが私の前に立っている」と足で蹴り、倒れた母を放置して行ってしまいました。
Mātā uṭṭhahitvā ‘‘mādisāya mātari evarūpaṃ kammaṃ katvā gatassa te gataṭṭhāne sukhaṃ bhavissatīti evaṃsaññī nāma tvaṃ puttā’’ti āha. Tassa nāvaṃ āruyha gacchato sattame divase nāvā aṭṭhāsi. Atha te manussā ‘‘addhā ettha pāpapuriso atthi salākaṃ dethā’’ti āhaṃsu. Salākā diyyamānā tasseva tikkhattuṃ pāpuṇāti. Te tassa uḷumpaṃ datvā taṃ samudde pakkhipiṃsu. So ekaṃ dīpaṃ gantvā vimānapetīhi saddhiṃ sampattiṃ anubhavanto tāhi ‘‘purato purato mā agamāsī’’ti vuccamānopi taddiguṇaṃ taddiguṇaṃ sampattiṃ passanto anupubbena khuracakkadharaṃ ekaṃ addasa. Tassa taṃ cakkaṃ padumapupphaṃ viya upaṭṭhāsi. So taṃ āha – ‘‘ambho, idaṃ tayā piḷandhitaṃ padumaṃ mayhaṃ dehī’’ti. ‘‘Na idaṃ sāmi padumaṃ, khuracakkaṃ eta’’nti. So ‘‘vañcesi maṃ, tvaṃ kiṃ mayā padumaṃ adiṭṭhapubba’’nti vatvā tvaṃ lohitacandanaṃ vilimpitvā piḷandhanaṃ padumapupphaṃ mayhaṃ na dātukāmoti āha. So cintesi ‘‘ayampi mayā katasadisaṃ kammaṃ katvā tassa phalaṃ anubhavitukāmo’’ti. Atha naṃ ‘‘handa re’’ti vatvā tassa matthake cakkaṃ pakkhipi. Tena vuttaṃ –
母は起き上がり、「私のような母にこのような行いをして行ったそなたに、行った先で安楽があると思うのか、我が子よ」と言いました。彼が船に乗って行くと、七日目に船が停止しました。そこで人々は「確かにここに罪人がいる。籤を引かせよ」と言いました。籤が配られると、彼に三度当たりました。彼らは彼にいかだを与えて、海に投げ込みました。彼はある島へ行き、天宮の女性餓鬼たちとともに栄華を享受し、彼女たちから「前へ前へと行ってはなりません」と言われたにもかかわらず、その倍々の栄華を見て、順次に剃刀の輪を頭に戴く一人の者を見ました。彼にはその輪が蓮華のように見えました。彼はその者に言いました。「友よ、そなたが身につけているその蓮華を私にください」と。「旦那よ、これは蓮華ではなく、剃刀の輪です」と。彼は「私を騙すのか。私が蓮華を見たことがないと思っているのか」と言い、「そなたは赤白檀を塗り、身につけている蓮華を私に与えたくないのだ」と言いました。その者は「こいつも私と同じような業をなして、その果報を受けたいのだな」と考えました。そして「ほらよ」と言って、彼の頭に輪を投げ込みました。それゆえに言われたのです。
‘‘Catubbhi aṭṭhajjhagamā, aṭṭhāhipi ca soḷasa;
「四つから八つを得て、八つから十六を、
Soḷasāhi ca bāttiṃsa, atricchaṃ cakkamāsado;
十六から三十二を得ても、過度の欲望から輪に至った。
Icchāhatassa posassa, cakkaṃ bhamati matthake’’ti. (jā. 1.1.104).
欲望に打ちのめされた人の、頭上で輪が回転する」と。(ジャータカ1.1.104)
Gahapatīti pana gehasāmiko vuccati. So mātugāmassa sayanavatthālaṅkārādianuppadānena bahūpakāro. Taṃ aticaranto mātugāmo nirayādīsu nibbattati, tasmā sopi purimanayeneva anudahanaṭṭhena gahapataggīti vutto.
「居士」とは、家の主(夫)のことです。彼は女性に対して寝具、衣服、装飾品などを提供することで多大な恩恵を与えます。彼を裏切る女性は地獄などに生まれます。それゆえに彼もまた前述の理趣によって、焼き尽くすという意味から居士火と呼ばれます。
Tattha vatthu – kassapabuddhassa kāle sotāpannassa upāsakassa bhariyā aticārinī ahosi. So taṃ paccakkhato disvā ‘‘kasmā tvaṃ evaṃ karosī’’ti āha. Sā ‘‘sacāhaṃ evarūpaṃ karomi, ayaṃ me sunakho viluppamāno khādatū’’ti vatvā kālaṅkatvā kaṇṇamuṇḍakadahe vemānikapetī hutvā nibbattā. Divā sampattiṃ anubhavati, rattiṃ dukkhaṃ. Tadā bārāṇasīrājā migavaṃ caranto araññaṃ pavisitvā anupubbena kaṇṇamuṇḍakadahaṃ sampatto tāya saddhiṃ sampattiṃ anubhavati. Sā taṃ vañcetvā rattiṃ dukkhaṃ anubhavati. So ñatvā ‘‘kattha nu kho gacchatī’’ti piṭṭhito piṭṭhito gantvā avidūre ṭhito kaṇṇamuṇḍakadahato nikkhamitvā taṃ ‘‘paṭapaṭa’’nti khādamānaṃ ekaṃ sunakhaṃ disvā asinā dvidhā chindi. Dve ahesuṃ. Puna chinne cattāro. Puna chinne aṭṭha. Puna chinne soḷasa ahesuṃ. Sā ‘‘kiṃ karosi sāmī’’ti āha. So ‘‘kiṃ ida’’nti āha. Sā ‘‘evaṃ akatvā kheḷapiṇḍaṃ bhūmiyaṃ niṭṭhubhitvā pādena ghaṃsāhī’’ti āha. So tathā akāsi. Sunakhā antaradhāyiṃsu. Taṃ divasaṃ tassā kammaṃ khīṇaṃ. Rājā vippaṭisārī hutvā gantuṃ āraddho. Sā ‘‘mayhaṃ, sāmi, kammaṃ khīṇaṃ mā agamā’’ti āha. Rājā asutvāva gato.
その事例として、カッサパ仏の時代に、預流者の在俗信徒の妻が不貞を働いていました。彼はそれを現認して「なぜお前はこのようなことをするのか」と言いました。彼女は「もし私がこのようなことをしたのなら、この犬に引き裂かれて喰われますように」と言い、命を終えてカンナムンダ池の天宮餓鬼となって生まれました。昼は栄華を享受し、夜は苦痛を受けます。その時、バーラーナシーの王が狩りをして森に入り、順次にカンナムンダ池に至り、彼女とともに栄華を享受しました。彼女は彼を欺いて、夜は苦痛を受けました。彼はそれを知って「一体どこへ行くのだろう」と後を追い、遠くない所に立ち、カンナムンダ池から現れて彼女を「パタパタ」と喰らっている一匹の犬を見て、剣で真っ二つに斬りました。二匹になりました。さらに斬ると四匹になりました。さらに斬ると八匹になりました。さらに斬ると十六匹になりました。彼女は「旦那様、何をなさるのですか」と言いました。彼は「これは何事か」と言いました。彼女は「そうするのではなく、唾の塊を地面に吐いて足で擦り消してください」と言いました。彼はそのようにしました。犬たちは消え去りました。その日、彼女の業は尽きました。王は後悔して去ろうとしました。彼女は「旦那様、私の業は尽きました。行かないでください」と言いました。王は聞かずに去りました。
Dakkhiṇeyyaggīti ettha pana dakkhiṇāti cattāro paccayā, bhikkhusaṅgho dakkhiṇeyyo. So gihīnaṃ tīsu saraṇesu pañcasu sīlesu dasasu sīlesu mātāpituupaṭṭhāne dhammikasamaṇabrāhmaṇaupaṭṭhāneti evamādīsu kalyāṇadhammesu niyojanena bahūpakāro, tasmiṃ micchāpaṭipannā gihī bhikkhusaṅghaṃ akkositvā paribhāsitvā nirayādīsu nibbattanti, tasmā sopi purimanayeneva anudahanaṭṭhena dakkhiṇeyyaggīti vutto. Imassa panatthassa vibhāvanatthaṃ vimānavatthusmiṃ revatīvatthu vitthāretabbaṃ.
「布施応供火」の箇所において、布施とは四つの資具のことであり、比丘僧伽が布施を受けるに値する者です。僧伽は在俗者たちに三帰依、五戒、十戒、父母の給仕、正しい沙門・バラモンの給仕といった善法へと導くことによって多大な恩恵を与えます。これに対して邪な振る舞いをし、比丘僧伽を罵り、誹謗した在俗者たちは地獄などに生まれます。それゆえに僧伽もまた前述の理趣によって、焼き尽くすという意味から布施応供火と呼ばれます。この意味を明らかにするためには、天宮事経のレーヴァティーの物語を詳しく説くべきです。
‘‘Tividhena rūpasaṅgaho’’ti ettha tividhenāti tīhi koṭṭhāsehi. Saṅgahoti jātisañjātikiriyagaṇanavasena catubbidho saṅgaho. Tattha sabbe khattiyā āgacchantūtiādiko (ma. ni. 1.462) jātisaṅgaho. Sabbe kosalakātiādiko sañjātisaṅgaho. Sabbe hatthārohātiādiko kiriyasaṅgaho. Cakkhāyatanaṃ katamaṃ khandhagaṇanaṃ gacchatīti? Cakkhāyatanaṃ rūpakkhandhagaṇanaṃ gacchatīti. Hañci cakkhāyatanaṃ rūpakkhandhena saṅgahitanti ayaṃ gaṇanasaṅgaho, so idha adhippeto. Tasmā tividhena rūpasaṅgahoti tīhi koṭṭhāsehi rūpagaṇanāti attho.
「三種による色法の包摂」の箇所において、「三種によって」とは三つの部分によってのことです。「包摂」とは、種族・生国・行為・数量の別による四種類の包摂です。そのうち、「すべての刹帝利は来たれ」などの表現は種族の包摂です。「すべてのコーサラ人」などの表現は生国の包摂です。「すべての象兵」などの表現は行為の包摂です。「眼処はどの蘊の数量に入るか。眼処は色蘊の数量に入る。実に眼処は色蘊によって包摂される」という、これが数量の包摂であり、ここではそれが意図されています。したがって、「三種による色法の包摂」とは、三つの部分による色法の数量の包摂という意味です。
Sanidassanādīsu attānaṃ ārabbha pavattena cakkhuviññāṇasaṅkhātena saha nidassanenāti sanidassanaṃ. Cakkhupaṭihananasamatthato saha paṭighenāti sappaṭighaṃ. Taṃ atthato rūpāyatanameva. Cakkhuviññāṇasaṅkhātaṃ nāssa nidassananti anidassanaṃ. Sotādipaṭihananasamatthato saha paṭighenāti sappaṭighaṃ. Taṃ atthato cakkhāyatanādīni nava āyatanāni. Vuttappakāraṃ nāssa nidassananti anidassanaṃ. Nāssa paṭighoti appaṭighaṃ. Taṃ atthato ṭhapetvā dasāyatanāni avasesaṃ sukhumarūpaṃ.
「有見」などの箇所において、自己を縁として生じる眼識と呼ばれる顕示を伴うので「有見」です。眼を衝突させる能力があることから、衝突を伴うので「有対」です。それは実質的には色処そのものです。眼識と呼ばれる顕示を持たないものが「無見」です。耳などを衝突させる能力があることから、衝突を伴うので「有対」です。それは実質的には眼処などの九つの処です。前述のような顕示を持たないものが「無見」です。衝突を持たないものが「無対」です。それは実質的には十処を除いた残りの微細色です。
Tayo saṅkhārāti sahajātadhamme ceva samparāye phaladhamme ca saṅkharonti rāsī karontīti saṅkhārā. Abhisaṅkharotīti abhisaṅkhāro. Puñño abhisaṅkhāro puññābhisaṅkhāro.
「三つの行」とは、俱生する諸法と、来世における果報の法とを形成し、集積するので「諸行」です。作意して形成するので「福行(作意)」です。功徳ある作意が「福行」です。
‘‘Tattha katamo puññābhisaṅkhāro? Kusalā cetanā kāmāvacarā rūpāvacarā dānamayā sīlamayā bhāvanāmayā’’ti evaṃ vuttānaṃ aṭṭhannaṃ kāmāvacarakusalamahācittacetanānaṃ, pañcannaṃ rūpāvacarakusalacetanānañcetaṃ adhivacanaṃ. Ettha ca dānasīlamayā aṭṭheva cetanā honti. Bhāvanāmayā terasāpi. Yathā hi paguṇaṃ dhammaṃ sajjhāyamāno ekaṃ dve anusandhiṃ gatopi na jānāti, pacchā āvajjanto jānāti, evameva kasiṇaparikammaṃ karontassa paguṇajjhānaṃ paccavekkhantassa ñāṇavippayuttāpi bhāvanā hoti. Tena vuttaṃ ‘‘bhāvanāmayā terasāpī’’ti.
「そこにおいて、福行とは何か。欲界、色界の善なる思であり、施・戒・修から成る」とこのように説かれた八つの欲界善大心相応の思と、五つの色界善の思の名称です。そしてここでは、施と戒から成るものは八つの思のみです。修から成るものは十三すべてです。というのも、熟知した法を暗誦している者が、一、二の文脈を通過しても気づかず、後で省みて知るように、遍作の修習を行い、熟達した禅定を観察している者には、智慧を伴わない修習もまた存在します。それゆえに「修から成るものは十三すべてである」と言われたのです。
Tattha dānamayādīsu ‘‘dānaṃ ārabbha dānamadhikicca yā uppajjati cetanā sañcetanā cetayitattaṃ, ayaṃ vuccati dānamayo puññābhisaṅkhāro. Sīlaṃ ārabbha, bhāvanaṃ ārabbha, bhāvanamadhikicca yā uppajjati cetanā sañcetanā cetayitattaṃ, ayaṃ vuccati bhāvanāmayo puññābhisaṅkhāro’’ti ayaṃ saṅkhepadesanā.
そこにおいて、施から成るものなどのうち、「布施を縁とし、布施を主題として生じる思、意思、作意の状態、これを施から成る福行と呼ぶ。持戒を縁とし、修習を縁とし、修習を主題として生じる思、意思、作意の状態、これを修から成る福行と呼ぶ」というのが簡潔な教示です。
Cīvarādīsu pana catūsu paccayesu rūpādīsu vā chasu ārammaṇesu annādīsu vā dasasu dānavatthūsu taṃ taṃ dentassa tesaṃ uppādanato paṭṭhāya pubbabhāge, pariccāgakāle, pacchā somanassacittena anussaraṇe cāti tīsu kālesu pavattā cetanā dānamayā nāma. Sīlapūraṇatthāya pana pabbajissāmīti vihāraṃ gacchantassa, pabbajantassa manorathaṃ matthakaṃ pāpetvā pabbajito vatamhi sādhu sādhūti āvajjantassa, pātimokkhaṃ saṃvarantassa, cīvarādayo paccaye paccavekkhantassa, āpāthagatesu rūpādīsu cakkhudvārādīni saṃvarantassa, ājīvaṃ sodhentassa ca pavattā cetanā sīlamayā nāma.
しかし、衣などの四つの資具、色などの六つの対象、あるいは食物などの十の布施物において、それぞれを与える者に、それらを用意する時からの準備段階、手放す時、そして後に歓喜の心で追憶する時という三つの時において生じる思が「施から成るもの」と呼ばれます。一方、戒を満たすために「出家しよう」と精舎へ行く時、出家する時、望みを達成して「出家したぞ、まことに善いことだ」と省察する時、別解脱律儀を守る時、衣などの資具を省察する時、認識対象となった色などに対して眼などの感覚器官を防護する時、そして生計を清める時に生じる思が「戒から成るもの」と呼ばれます。
Paṭisambhidāyaṃ vuttena vipassanāmaggena ‘‘cakkhuṃ aniccato dukkhato anattato bhāventassa…pe… manaṃ. Rūpe. Dhamme. Cakkhuviññāṇaṃ…pe… manoviññāṇaṃ. Cakkhusamphassaṃ…pe… manosamphassaṃ. Cakkhusamphassajaṃ vedanaṃ…pe… manosamphassajaṃ vedanaṃ. Rūpasaññaṃ, jarāmaraṇaṃ aniccato dukkhato anattato bhāventassa pavattā cetanā bhāvanāmayā nāmā’’ti ayaṃ vitthārakathā.
無礙解道において説かれた観の道によって、「眼を無常・苦・無我として修習する者…中略…意を。色を。法を。眼識を…中略…意識を。眼触を…中略…意触を。眼触から生じた受を…中略…意触から生じた受を。色想を、老死を無常・苦・無我として修習する者に生じる思が修から成るものと呼ばれる」というのが詳細な説明です。
Apuñño ca so abhisaṅkhāro cāti apuññābhisaṅkhāro. Dvādasaakusalacittasampayuttānaṃ cetanānaṃ etaṃ adhivacanaṃ. Vuttampi cetaṃ ‘‘tattha katamo apuññābhisaṅkhāro? Akusalacetanā kāmāvacarā, ayaṃ vuccati apuññābhisaṅkhāro’’ti. Āneñjaṃ niccalaṃ santaṃ vipākabhūtaṃ arūpameva abhisaṅkharotīti āneñjābhisaṅkhāro. Catunnaṃ arūpāvacarakusalacetanānaṃ etaṃ adhivacanaṃ. Yathāha ‘‘tattha katamo āneñjābhisaṅkhāro? Kusalacetanā arūpāvacarā, ayaṃ vuccati āneñjābhisaṅkhāro’’ti.
不善であり、かつ作意であるので「非福行」です。これは十二の不善心に相応する思の名称です。「そこにおいて非福行とは何か。欲界の不善の思、これを非福行と呼ぶ」と説かれている通りです。不動であり、静寂であり、果報である無色界そのものを作意するので「不動行」です。これは四つの無色界善の思の名称です。「そこにおいて不動行とは何か。無色界の善の思、これを不動行と呼ぶ」と説かれている通りです。
Puggalattike sattavidho purisapuggalo, tisso sikkhā sikkhatīti sekkho. Khīṇāsavo sikkhitasikkhattā puna na sikkhissatīti asekkho. Puthujjano sikkhāhi paribāhiyattā nevasekkho nāsekkho.
「人の三つ組み」において、七種の聖者があり、三学を学ぶので「有学」です。漏尽者は学ぶべきことを学び終えたので、再び学ぶことがないため「無学」です。異生は諸々の学処から外れているので「非有学非無学」です。
Therattike jātimahallako gihī jātitthero nāma. ‘‘Cattārome, bhikkhave, therakaraṇā dhammā. Idha, bhikkhave, thero sīlavā hoti, bahussuto hoti, catunnaṃ jhānānaṃ lābhī hoti, āsavānaṃ khayā bahussuto hoti, catunnaṃ jhānānaṃ lābhī hoti, āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Ime kho, bhikkhave, cattāro therakaraṇā dhammā’’ti (a. ni. 4.22). Evaṃ vuttesu dhammesu ekena vā anekehi vā samannāgato dhammathero nāma. Aññataro theranāmako bhikkhūti evaṃ theranāmako vā, yaṃ vā pana mahallakakāle pabbajitaṃ sāmaṇerādayo disvā thero theroti vadanti, ayaṃ sammutithero nāma.
「長老の三つ組み」において、年齢を重ねた在俗者は「生長老」と呼ばれます。「比丘たちよ、長老となす四つの法がある。比丘たちよ、ここに長老は戒を具足し、多聞であり、四つの禅定の獲得者であり、漏の滅尽によって多聞であり、四つの禅定の獲得者であり、漏の滅尽によって無漏の心解脱・慧解脱を現世において自ら覚知し、証得して住する。比丘たちよ、これらが四つの長老となす法である」(増支部4.22)。このように説かれた諸法のうち、一つあるいは多数を具足した者が「法長老」と呼ばれます。「某という長老という名の比丘」というように長老という名を持つ者、あるいは高齢になって出家した者を沙弥たちが見て「長老、長老」と呼ぶような者、これが「世俗長老」と呼ばれます。
Puññakiriyavatthūsu dānameva dānamayaṃ. Puññakiriyā ca sā tesaṃ tesaṃ ānisaṃsānaṃ vatthu cāti puññakiriyavatthu. Itaresupi dvīsu eseva nayo. Atthato pana pubbe vuttadānamayacetanādivaseneva saddhiṃ pubbabhāgaaparabhāgacetanāhi imāni tīṇi puññakiriyavatthūni veditabbāni. Ekamekañcettha pubbabhāgato paṭṭhāya kāyena karontassa kāyakammaṃ hoti. Tadatthaṃ vācaṃ nicchārentassa vacīkammaṃ. Kāyaṅgavācaṅgaṃ acopetvā manasā cintentassa manokammaṃ. Annādīni dentassa cāpi annadānādīni demīti vā dānapāramiṃ āvajjetvā vā dānakāle dānamayaṃ puññakiriyavatthu hoti. Vattasīse ṭhatvā dadato sīlamayaṃ. Khayato vayato sammasanaṃ paṭṭhapetvā dadato bhāvanāmayaṃ puññakiriyavatthu hoti.
「福業事」のうち、布施そのものが施から成るものです。福業であり、かつそれら種々の果報の根拠(事)であるので「福業事」です。他の二つにおいてもこの理趣と同じです。しかし実質的には、前述の施から成る思などに基づき、前段階および後段階の思とともに、これら三つの福業事を知るべきです。そしてここにおいて、それぞれ前段階から始めて身体で行う者には身業となります。その目的のために言葉を発する者には口業となります。身と口の器官を動かさずに心で思惟する者には意業となります。食物などを与える者にとっても、「食物の施しなどを施そう」と考え、あるいは施しの波羅蜜を念頭に置いて布施する時には「施から成る福業事」となります。義務・行法を重んじて与える者には「戒から成るもの」となります。壊滅と変易を観察して与える者には「修から成る福業事」となります。
Aparānipi satta puññakiriyavatthūni apacitisahagataṃ puññakiriyavatthu, veyyāvaccasahagataṃ, pattānuppadānaṃ, pattabbhanumodanaṃ, desanāmayaṃ, savanamayaṃ, diṭṭhijugataṃ puññakiriyavatthūti. Tattha mahallakaṃ disvā paccuggamanapattacīvarappaṭiggahaṇaabhivādanamaggasampadānādivasena apacitisahagataṃ veditabbaṃ. Vuḍḍhatarānaṃ vattappaṭipattikaraṇavasena, gāmaṃ piṇḍāya paviṭṭhaṃ bhikkhuṃ disvā pattaṃ gahetvā gāme bhikkhaṃ samādapetvā upasaṃharaṇavasena, ‘‘gaccha bhikkhūnaṃ pattaṃ āharā’’ti sutvā vegena gantvā pattāharaṇādivasena ca veyyāvaccasahagataṃ veditabbaṃ. Cattāro paccaye datvā sabbasattānaṃ patti hotūti pavattanavasena pattānuppadānaṃ veditabbaṃ. Parehi dinnāya pattiyā sādhu suṭṭhūti anumodanāvasena pattabbhanumodanaṃ veditabbaṃ. Eko ‘‘evaṃ maṃ ‘dhammakathiko’ti jānissantī’’ti icchāya ṭhatvā lābhagaruko hutvā deseti, taṃ na mahapphalaṃ. Eko attano paguṇadhammaṃ apaccāsīsamāno paresaṃ deseti, idaṃ desanāmayaṃ puññakiriyavatthu nāma. Eko suṇanto ‘‘iti maṃ ‘saddho’ti jānissantī’’ti suṇāti, taṃ na mahapphalaṃ. Eko ‘‘evaṃ me mahapphalaṃ bhavissatī’’ti hitappharaṇena muducittena dhammaṃ suṇāti, idaṃ savanamayaṃ puññakiriyavatthu. Diṭṭhijugataṃ pana sabbesaṃ niyamalakkhaṇaṃ. Yaṃkiñci puññaṃ karontassa hi diṭṭhiyā ujubhāveneva mahapphalaṃ hoti.
さらに他の七つの福業事として、敬礼を伴う福業事、奉仕を伴うもの、功徳の回向、功徳の随喜、説法から成るもの、聞法から成るもの、見正直の福業事があります。そこにおいて、年長者を見て出迎え、鉢や衣を受け取り、礼拝し、道を譲るなどの行為によって「敬礼を伴うもの」と知るべきです。より年長の者に対して諸々の義務を果たすこと、村へ托鉢に入った比丘を見て鉢を受け取り、村で施食を集めて届けること、「行って比丘たちの鉢を持ってきなさい」と聞いて素早く走って行って鉢を取ってくることなどによって「奉仕を伴うもの」と知るべきです。四つの資具を与えて「すべての衆生の功徳となれ」と差し向けることによって「功徳の回向」と知るべきです。他者から回向された功徳に対して「善哉、素晴らしい」と随喜することによって「功徳の随喜」と知るべきです。ある者は「このようにすれば私を『説法者』と認めてくれるだろう」という欲求に立ち、利得を重視して説法しますが、それは大きな果報をもたらしません。ある者は自ら熟達した法を見返りを期待せずに他者のために説法しますが、これが「説法から成る福業事」と呼ばれます。ある者は聞きながら「このようにすれば私を『信仰篤き者』と認めてくれるだろう」と聞きますが、それは大きな果報をもたらしません。ある者は「このようにすれば私に大いなる果報があるだろう」と、利益を広げる柔軟な心で法を聞きますが、これが「聞法から成る福業事」です。「見正直」はすべての決定的な特徴です。いかなる功徳をなす者であっても、見解がまっすぐであることによってのみ大きな果報となるのです。
Iti imesaṃ sattannaṃ puññakiriyavatthūnaṃ purimeheva tīhi saṅgaho veditabbo. Ettha hi apacitiveyyāvaccāni sīlamaye. Pattidānapattabbhanumodanāni dānamaye. Desanāsavanāni bhāvanāmaye. Diṭṭhijugataṃ tīsupi saṅgahaṃ gacchati.
このように、これら七つの福業事は前述の三つの中に包摂されると知るべきです。ここでは敬礼と奉仕は「戒から成るもの」に、功徳の回向と功徳の随喜は「施から成るもの」に、説法と聞法は「修から成るもの」に包摂されます。見正直は三つすべてに包摂されます。
Codanāvatthūnīti codanākāraṇāni. Diṭṭhenāti maṃsacakkhunā vā dibbacakkhunā vā vītikkamaṃ disvā codeti. Sutenāti pakatisotena vā dibbasotena vā parassa saddaṃ sutvā codeti. Parisaṅkāya vāti diṭṭhaparisaṅkitena vā sutaparisaṅkitena vā mutaparisaṅkitena vā codeti. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana samantapāsādikāyaṃ vuttanayeneva veditabbo.
「糾問事」とは、糾問の根拠です。「見によって」とは、肉眼あるいは天眼によって違反を見て糾問することです。「聞によって」とは、通常の耳あるいは天耳によって他者の声を聞いて糾問することです。「疑いによって」とは、見たことによる疑い、聞いたことによる疑い、あるいは覚知したことによる疑いによって糾問することです。これがここでの要約であり、詳細は『サマンタパーサーディカー』で説かれた理趣の通りに知るべきです。
Kāmūpapattiyoti kāmūpasevanā kāmappaṭilābhā vā. Paccupaṭṭhitakāmāti nibaddhakāmā nibaddhārammaṇā. Seyyathāpi manussāti yathā manussā. Manussā hi nibaddheyeva vatthusmiṃ vasaṃ vattenti. Yattha paṭibaddhacittā honti, satampi sahassampi datvā mātugāmaṃ ānetvā nibaddhabhogaṃ bhuñjanti. Ekacce devā nāma catudevalokavāsino. Tepi nibaddhavatthusmiṃyeva vasaṃ vattenti. Ekacce vinipātikā nāma nerayike ṭhapetvā avasesā macchakacchapādayopi hi nibaddhavatthusmiṃyeva vasaṃ vattenti. Maccho attano macchiyā kacchapo kacchapiyāti. Nimminitvā nimminitvāti nīlapītādivasena yādisaṃ yādisaṃ attano rūpaṃ icchanti, tādisaṃ tādisaṃ nimminitvā āyasmato anuruddhassa purato manāpakāyikā devatā viya. Nimmānaratīti evaṃ sayaṃ nimmite nimmite nimmāne rati etesanti nimmānaratī. Paranimmitakāmāti parehi nimmitakāmā. Tesañhi manaṃ ñatvā pare yathārucitaṃ kāmabhogaṃ nimminanti, te tattha vasaṃ vattenti. Kathaṃ parassa manaṃ jānantīti? Pakatisevanavasena. Yathā hi kusalo sūdo rañño bhuñjantassa yaṃ yaṃ so bahuṃ gaṇhāti, taṃ taṃ tassa ruccatīti jānāti, evaṃ pakatiyā abhirucitārammaṇaṃ ñatvā tādisakaṃyeva nimminanti. Te tattha vasaṃ vattenti, methunaṃ sevanti. Keci pana therā ‘‘hasitamattena olokitamattena āliṅgitamattena ca tesaṃ kāmakiccaṃ ijjhatī’’ti vadanti, taṃ aṭṭhakathāyaṃ ‘‘etaṃ pana natthī’’ti paṭikkhittaṃ. Na hi kāyena aphusantassa phoṭṭhabbaṃ kāmakiccaṃ sādheti. Channampi hi kāmāvacarānaṃ kāmā pākatikā eva. Vuttampi cetaṃ –
「欲の受生」とは、欲の享受、あるいは欲の獲得のことです。「現前の欲」とは、恒常的な欲、恒常的な対象のことです。「例えば人間のように」とは、人間の如くであることです。人間はまさに特定の対象において意のままにします。心を寄せた相手に対しては、百金あるいは千金を与えて女性を迎え入れ、恒常的な享受を味わいます。「一部の神々」とは、四王天に住む神々のことです。彼らもまた特定の対象において意のままにします。「一部の堕悪趣の者」とは、地獄の者たちを除いた残りの魚や亀などであり、彼らもまた特定の対象において意のままにします。魚は自らの雌魚において、亀は自らの雌亀においてです。「化作しては化作して」とは、青や黄などのように、自らが望む通りの姿を化作して、アーユスマント・アヌルッダの御前に現れた快妙身の神々のようにすることです。「化楽天」とは、このように自ら化作し化作した創造物において歓楽することから化楽天です。「他化自在天」とは、他者によって化作された欲を持つ者たちです。彼らの心を察して他者が望み通りの欲の対象を化作し、彼らはそこにおいて意のままにします。どのようにして他者の心を知るのでしょうか。普段の好みの観察によります。熟練した料理人が、王が食事をする際に多く取るものを「あれが王の好みだ」と知るように、普段から好む対象を知って、まさにそのようなものを化作します。彼らはそこにおいて意のままにし、交わりを享受します。しかし一部の長老たちは「笑うだけで、見つめ合うだけで、抱き合うだけで、彼らの愛欲の務めは成就する」と言いますが、それは註釈において「そのようなことはない」と退けられています。身体で触れることなしには、触覚の愛欲の務めは果たせないからです。六欲天のすべての欲は、通常通りのものなのです。それゆえに言われたのです。
‘‘Cha ete kāmāvacarā, sabbakāmasamiddhino;
「これら六つの欲界の天は、一切の欲望を満ち足らせる。
Sabbesaṃ ekasaṅkhātaṃ, āyu bhavati kittaka’’nti. (vibha. 1023);
すべて同一と数えられる、寿命の長さはどれほどか」と。(分別論1023)
Sukhūpapattiyoti sukhappaṭilābhā. Uppādetvā uppādetvā sukhaṃ viharantīti te heṭṭhā paṭhamajjhānasukhaṃ nibbattetvā upari vipākajjhānasukhaṃ anubhavantīti attho. Sukhena abhisannāti dutiyajjhānasukhena tintā. Parisannāti samantato tintā. Paripūrāti paripuṇṇā. Paripphuṭāti tasseva vevacanaṃ. Idampi vipākajjhānasukhameva sandhāya vuttaṃ. Ahosukhaṃ ahosukhanti tesaṃ kira bhavalobho mahā uppajjati. Tasmā kadāci karahaci evaṃ udānaṃ udānenti. Santamevāti paṇītameva. Tusitāti tato uttariṃ sukhassa apatthanato santuṭṭhā hutvā. Sukhaṃ paṭivedentīti tatiyajjhānasukhaṃ anubhavanti.
「楽の受生」とは、楽の獲得のことです。「生じさせては生じさせて楽に住する」とは、彼らは下位の初禅の楽を生じさせて、上位において異熟の禅定の楽を享受するという意味です。「楽によって満たされ」とは、第二禅の楽によって潤され、「遍く潤され」とは、一面に潤され、「充実し」とは、満ち満ちて、「満ち渡り」とは、それと同義です。これもまた異熟の禅定の楽について言われたものです。「ああ、楽よ、ああ、楽よ」とは、彼らには存在に対する大いなる歓喜が生じるのだそうです。それゆえに時に応じてこのような感興の言葉を唱えます。「実に静寂なり」とは、優れているということです。「満足して」とは、それ以上の楽を望まないことから満ち足りてのことです。「楽を感受する」とは、第三禅の楽を享受することです。
Sekkhā paññāti satta ariyapaññā. Arahato paññā asekkhā. Avasesā paññā nevasekkhānāsekkhā.
「有学の智慧」とは、七つの聖者の智慧です。阿羅漢の智慧が「無学」です。残りの智慧は「非有学非無学」です。
Cintāmayādīsu ayaṃ vitthāro – ‘‘tattha katamā cintāmayā paññā? Yogavihitesu vā kammāyatanesu yogavihitesu vā sippāyatanesu yogavihitesu vā vijjāṭṭhānesu kammassakataṃ vā saccānulomikaṃ vā rūpaṃ aniccanti vā…pe… viññāṇaṃ aniccanti vā yaṃ evarūpaṃ anulomikaṃ khantiṃ diṭṭhiṃ ruciṃ muttiṃ pekkhaṃ dhammanijjhānakkhantiṃ parato asutvā paṭilabhati, ayaṃ vuccati cintāmayā paññā. Tattha katamā sutamayā paññā? Yogavihitesu vā kammāyatanesu…pe… dhammanijjhānakkhantiṃ parato sutvā paṭilabhati, ayaṃ vuccati sutamayā paññā. (Tattha katamā bhāvanāmayā paññā?) Sabbāpi samāpannassa paññā bhāvanāmayā paññā’’ti (vibha. 768-69).
「思所成」などの箇所において、詳細はこの通りです。「そこにおいて、思所成の智慧とは何か。実践に適した作業の場において、あるいは実践に適した技術の場において、あるいは実践に適した学問の場において、あるいは業自得性、あるいは真理に随順し、色を無常であるとし…中略…識を無常であるとするような、このような随順せる忍辱、見解、志向、見通し、観察、法の審察に対する受容を、他者から聞くことなく自ら得るもの、これを思所成の智慧と呼ぶ。そこにおいて、聞所成の智慧とは何か。実践に適した作業の場において…中略…法の審察に対する受容を、他者から聞いて得るもの、これを聞所成の智慧と呼ぶ。(そこにおいて、修所成の智慧とは何か。)等至に入った者のすべての智慧が、修所成の智慧である」と。(分別論768-69)
Sutāvudhanti sutameva āvudhaṃ. Taṃ atthato tepiṭakaṃ buddhavacanaṃ. Tañhi nissāya bhikkhu paññāvudhaṃ nissāya sūro yodho avikampamāno mahākantāraṃ viya saṃsārakantāraṃ atikkamati avihaññamāno. Teneva vuttaṃ – ‘‘sutāvudho, bhikkhave, ariyasāvako akusalaṃ pajahati, kusalaṃ bhāveti, sāvajjaṃ pajahati, anavajjaṃ bhāveti, suddhamattānaṃ pariharatī’’ti (a. ni. 7.67).
「聞の武器」とは、聞(教え)そのものが武器であることです。それは実質的には三蔵の仏語です。比丘はそれに依拠し、智慧の武器に依拠する勇敢な戦士のように動じることなく、大荒野のような輪廻の荒野を、疲弊することなく越えていくのです。それゆえに言われたのです。「比丘たちよ、聞の武器を持つ聖弟子は、不善を捨て、善を修め、罪過あるものを捨て、罪過なきものを修め、自らを清浄に保つ」と。(増支部7.67)
Pavivekāvudhanti ‘‘kāyaviveko cittaviveko upadhiviveko’’ti ayaṃ tividhopi vivekova āvudhaṃ. Tassa nānākaraṇaṃ kāyaviveko vivekaṭṭhakāyānaṃ nekkhammābhiratānaṃ. Cittaviveko ca parisuddhacittānaṃ paramavodānappattānaṃ. Upadhiviveko ca nirupadhīnaṃ puggalānaṃ. Imasmiñhi tividhe viveke abhirato, na kutoci bhāyati. Tasmā ayampi avassayaṭṭhena āvudhanti vutto. Lokiyalokuttarapaññāva āvudhaṃ paññāvudhaṃ. Yassa sā atthi, so na kutoci bhāyati, na cassa koci bhāyati. Tasmā sāpi avassayaṭṭheneva āvudhanti vuttā.
「遠離の武器」とは、「身の遠離、心の遠離、依処の遠離」というこの三種の遠離そのものが武器であることです。その差異は、身の遠離は身が閑静にあり出離を好む者たちのものです。心の遠離は清浄な心を持ち至上の清澄に達した者たちのものです。依処の遠離は執着の依拠なき人々のものです。この三種の遠離を愛楽する者は、どこからも恐れることがありません。それゆえにこれもまた拠り所となるという意味から武器と呼ばれます。世間的・出世間的な智慧そのものが武器であり、「智慧の武器」です。それを持つ者はどこからも恐れず、また誰も彼を恐れません。それゆえにそれもまた拠り所となるという意味から武器と呼ばれます。
Anaññātaññassāmītindriyanti ito pubbe anaññātaṃ aviditaṃ dhammaṃ jānissāmīti paṭipannassa uppannaṃ indriyaṃ. Sotāpattimaggañāṇassetaṃ adhivacanaṃ. Aññindriyanti aññābhūtaṃ ājānanabhūtaṃ indriyaṃ. Sotāpattiphalato paṭṭhāya chasu ṭhānesu ñāṇassetaṃ adhivacanaṃ. Aññātāvindriyanti aññātāvīsu jānanakiccapariyosānappattesu dhammesu indriyaṃ. Arahattaphalañāṇassetaṃ adhivacanaṃ.
「未知当知根」とは、これまでに知られていない、了知されていない法を「私は知ろう」と実践している者に生じる感覚機能(根)です。これは預流道智の名称です。「已知根」とは、既知となった、了知された状態の感覚機能です。これは預流果から始まって六つの段階における智慧の名称です。「具知根」とは、知り尽くした者たちにおける、知る務めを究極に達した諸法における感覚機能です。これは阿羅漢果智の名称です。
Maṃsacakkhu cakkhupasādo. Dibbacakkhu ālokanissitaṃ ñāṇaṃ. Paññācakkhu lokiyalokuttarapaññā.
「肉眼」とは、眼の浄色です。「天眼」とは、光明に依拠した智慧です。「慧眼」とは、世間的・出世間的な智慧です。
Adhisīlasikkhādīsu adhisīlañca taṃ sikkhitabbato sikkhā cāti adhisīlasikkhā. Itarasmiṃ dvayepi eseva nayo. Tattha sīlaṃ adhisīlaṃ, cittaṃ adhicittaṃ, paññā adhipaññāti ayaṃ pabhedo veditabbo –
「増上戒学」などの箇所において、増上戒であり、かつ学ぶべきものであることから学であるので「増上戒学」です。他の二つにおいてもこの理趣と同じです。そこにおいて、戒と増上戒、心と増上心、慧と増上慧という、この区分を知るべきです。
Sīlaṃ nāma pañcasīladasasīlāni, pātimokkhasaṃvaro adhisīlaṃ nāma. Aṭṭha samāpattiyo cittaṃ, vipassanāpādakajjhānaṃ adhicittaṃ. Kammassakatañāṇaṃ paññā, vipassanāpaññā adhipaññā. Anuppannepi hi buddhuppāde pavattatīti pañcasīladasasīlāni sīlameva, pātimokkhasaṃvarasīlaṃ buddhuppādeyeva pavattatīti adhisīlaṃ. Cittapaññāsupi eseva nayo. Apica nibbānaṃ patthayantena samādinnaṃ pañcasīlampi dasasīlampi adhisīlameva. Samāpannā aṭṭha samāpattiyopi adhicittameva. Sabbaṃ vā lokiyaṃ sīlameva, lokuttaraṃ adhisīlaṃ. Cittapaññāsupi eseva nayo.
「戒」とは五戒や十戒のことであり、別解脱律儀が増上戒と呼ばれます。「心」とは八等至のことであり、観の基礎となる禅定が増上心です。「慧」とは業自得智のことであり、観慧が増上慧です。仏陀の出現がない時でも行われるので五戒や十戒は通常の戒であり、別解脱律儀戒は仏陀の出現時にのみ行われるので増上戒です。心と慧においてもこの理趣と同じです。さらに、涅槃を願い求めて受持された五戒や十戒もまた増上戒そのものです。等至に入った八等至もまた増上心そのものです。あるいは、すべての世間的なものは通常の戒であり、出世間的なものが増上戒です。心と慧においてもこの理趣と同じです。
Bhāvanāsu khīṇāsavassa pañcadvārikakāyo kāyabhāvanā nāma. Aṭṭha samāpattiyo cittabhāvanā nāma. Arahattaphalapaññā paññābhāvanā nāma. Khīṇāsavassa hi ekanteneva pañcadvārikakāyo subhāvito hoti. Aṭṭha samāpattiyo cassa na aññesaṃ viya dubbalā, tasseva ca paññā bhāvitā nāma hoti paññāvepullapattiyā. Tasmā evaṃ vuttaṃ.
「修習」のうち、漏尽者の五門における身体が「身修習」と呼ばれます。八等至が「心修習」と呼ばれます。阿羅漢果の智慧が「慧修習」と呼ばれます。というのも、漏尽者の五門における身体は完全に修習されているからです。また、彼の八等至は他者のように脆弱ではなく、智慧の増大に達していることから、彼においてのみ智慧が修習されたと言われます。それゆえにこのように説かれたのです。
Anuttariyesu vipassanā dassanānuttariyaṃ maggo paṭipadānussariyaṃ. Phalaṃ vimuttānuttariyaṃ. Phalaṃ vā dassanānuttariyaṃ. Maggo paṭipadānuttariyaṃ. Nibbānaṃ vimuttānuttariyaṃ. Nibbānaṃ vā dassanānuttariyaṃ, tato uttariñhi daṭṭhabbaṃ nāma natthi. Maggo paṭipadānuttariyaṃ. Phalaṃ vimuttānuttariyaṃ. Anuttariyanti uttamaṃ jeṭṭhakaṃ.
「無上なるもの」のうち、観が見無上であり、道が行無上です。果が解脱無上です。あるいは、果が見無上であり、道が行無上であり、涅槃が解脱無上です。あるいは、涅槃が見無上であり、それ以上に見るべきものは存在しないからです。道が行無上であり、果が解脱無上です。「無上」とは、最上、最高のことです。
Samādhīsu paṭhamajjhānasamādhi savitakkasavicāro. Pañcakanayena dutiyajjhānasamādhi avitakkavicāramatto. Seso avitakkaavicāro.
「三摩地」のうち、初禅の三摩地は有尋有伺です。五法(五支)の理趣による第二禅の三摩地は無尋唯伺です。残りは無尋無伺です。
Suññatādīsu tividhā kathā āgamanato, saguṇato, ārammaṇatoti. Āgamanato nāma eko bhikkhu anattato abhinivisitvā anattato disvā anattato vuṭṭhāti, tassa vipassanā suññatā nāma hoti. Kasmā? Asuññatattakārakānaṃ kilesānaṃ abhāvā. Vipassanāgamanena maggasamādhi suññato nāma hoti. Maggāgamanena phalasamādhi suññato nāma. Aparo aniccato abhinivisitvā aniccato disvā aniccato vuṭṭhāti. Tassa vipassanā animittā nāma hoti. Kasmā? Nimittakārakakilesābhāvā. Vipassanāgamanena maggasamādhi animitto nāma hoti. Maggāgamanena phalaṃ animittaṃ nāma. Aparo dukkhato abhinivisitvā dukkhato disvā dukkhato vuṭṭhāti, tassa vipassanā appaṇihitā nāma hoti. Kasmā? Paṇidhikārakakilesābhāvā. Vipassanāgamanena maggasamādhi appaṇihito nāma. Maggāgamanena phalaṃ appaṇihitaṃ nāmāti ayaṃ āgamanato kathā. Maggasamādhi pana rāgādīhi suññatattā suññato, rāganimittādīnaṃ abhāvā animitto, rāgapaṇidhiādīnaṃ abhāvā appaṇihitoti ayaṃ saguṇato kathā. Nibbānaṃ rāgādīhi suññatattā rāgādinimittapaṇidhīnañca abhāvā suññatañceva animittañca appaṇihitañca. Tadārammaṇo maggasamādhi suññato animitto appaṇihito. Ayaṃ ārammaṇato kathā.
「空」などの箇所において、来入、自性、所縁という三つの説き方があります。「来入」とは、ある比丘が無我として専心し、無我として観察し、無我として出起するなら、彼の観は「空」と呼ばれます。なぜでしょうか。非空となす煩悩が存在しないからです。観の来入によって道三摩地は「空」と呼ばれます。道の来入によって果三摩地は「空」と呼ばれます。別の者は無常として専心し、無常として観察し、無常として出起します。彼の観は「無相」と呼ばれます。なぜでしょうか。相(執着の対象)をなす煩悩が存在しないからです。観の来入によって道三摩地は「無相」と呼ばれます。道の来入によって果は「無相」と呼ばれます。別の者は苦として専心し、苦として観察し、苦として出起します。彼の観は「無願」と呼ばれます。なぜでしょうか。願求をなす煩悩が存在しないからです。観の来入によって道三摩地は「無願」と呼ばれます。道の来入によって果は「無願」と呼ばれます。これが来入による説です。一方、道三摩地は貪りなどを欠いている(空である)がゆえに「空」であり、貪りの相などがないゆえに「無相」であり、貪りの願求などがないゆえに「無願」である、これが自性による説です。涅槃は貪りなどを欠いており、貪りなどの相や願求がないゆえに、空であり、無相であり、無願です。それを所縁とする道三摩地は空、無相、無願です。これが所縁による説です。
Soceyyānīti sucibhāvakarā soceyyappaṭipadā dhammā. Vitthāro panettha ‘‘tattha katamaṃ kāyasoceyyaṃ? Pāṇātipātā veramaṇī’’tiādinā nayena vuttānaṃ tiṇṇaṃ sucaritānaṃ vasena veditabbo.
「清浄」とは、清らかさをもたらす清浄の実践法です。ここでの詳細は、「そこにおいて身の清浄とは何か。殺生からの離脱である」などの理趣によって説かれた三つの善行に基づいて知るべきです。
Moneyyānīti munibhāvakarā moneyyappaṭipadā dhammā. Tesaṃ vitthāro ‘‘tattha katamaṃ kāyamoneyyaṃ? Tividhakāyaduccaritassa pahānaṃ kāyamoneyyaṃ, tividhaṃ kāyasucaritaṃ kāyamoneyyaṃ, kāyārammaṇe ñāṇaṃ kāyamoneyyaṃ, kāyapariññā kāyamoneyyaṃ, kāyapariññāsahagato maggo kāyamoneyyaṃ, kāyasmiṃ chandarāgappahānaṃ kāyamoneyyaṃ, kāyasaṅkhāranirodhā catutthajjhānasamāpatti kāyamoneyyaṃ. Tattha katamaṃ vacīmoneyyaṃ? Catubbidhavacīduccaritassa pahānaṃ vacīmoneyyaṃ, catubbidhaṃ vacīsucaritaṃ vacīmoneyyaṃ, vācārammaṇe ñāṇaṃ vacīmoneyyaṃ vācāpariññā vacīmoneyyaṃ pariññāsahagato maggo, vācāya chandarāgappahānaṃ, vacīsaṅkhāranirodhā dutiyajjhānasamāpatti vacīmoneyyaṃ. Tattha katamaṃ manomoneyyaṃ? Tividhamanoduccaritassa pahānaṃ manomoneyyaṃ, tividhaṃ manosucaritaṃ manomoneyyaṃ, manārammaṇe ñāṇaṃ manomoneyyaṃ, manopariññā manomoneyyaṃ. Pariññāsahagato maggo, manasmiṃ chandarāgappahānaṃ, cittasaṅkhāranirodhā saññāvedayitanirodhasamāpatti manomoneyya’’nti (mahāni. 14).
「沈黙(牟尼)」とは、沈黙の聖者の境地をもたらす沈黙の実践法です。その詳細は、「そこにおいて身の沈黙とは何か。三種の身の悪行を捨断することが身の沈黙であり、三種の身の善行が身の沈黙であり、身を所縁とする智慧が身の沈黙であり、身の遍知が身の沈黙であり、身の遍知を伴う道が身の沈黙であり、身における欲貪の捨断が身の沈黙であり、身行の止滅による第四禅の等至が身の沈黙である。そこにおいて言葉の沈黙とは何か。四種の言葉の悪行を捨断することが言葉の沈黙であり、四種の言葉の善行が言葉の沈黙であり、言葉を所縁とする智慧が言葉の沈黙であり、言葉の遍知が言葉の沈黙であり、遍知を伴う道、言葉における欲貪の捨断、語行の止滅による第二禅の等至が言葉の沈黙である。そこにおいて意の沈黙とは何か。三種の意の悪行を捨断することが意の沈黙であり、三種の意の善行が意の沈黙であり、心を所縁とする智慧が意の沈黙であり、心の遍知が意の沈黙であり、遍知を伴う道、心における欲貪の捨断、心行の止滅による想受滅等至が意の沈黙である」と。(大義釈14)
Kosallesu āyoti vuḍḍhi. Apāyoti avuḍḍhi. Tassa tassa kāraṇaṃ upāyo. Tesaṃ pajānanā kosallaṃ. Vitthāro pana vibhaṅge vuttoyeva.
「巧みさ」のうち、「進」とは増大のことです。「退」とは非増大(減少)のことです。それぞれの原因が「手段」です。それらを正しく知ることが「巧みさ」です。詳細はまさに『分別論』に説かれています。
Vuttañhetaṃ – ‘‘tattha katamaṃ āyakosallaṃ? Ime dhamme manasikaroto anuppannā ceva akusalā dhammā nuppajjanti, uppannā ca akusalā dhammā nirujjhanti. Ime vā pana me dhamme manasikaroto anuppannā ceva kusalā dhammā uppajjanti, uppannā ca kusalā dhammā bhiyyobhāvāya vepullāya bhāvanāya pāripūriyā saṃvattantīti, yā tattha paññā pajānanā…pe… sammādiṭṭhi. Idaṃ vuccati āyakosallaṃ. Tattha katamaṃ apāyakosallaṃ? Ime dhamme manasikaroto anuppannā ceva kusalā dhammā na uppajjanti, uppannā ca kusalā dhammā nirujjhanti. Ime vā pana me dhamme manasikaroto anuppannā ceva akusalā dhammā uppajjanti, uppannā ca akusalā dhammā bhiyyobhāvāya vepullāya bhāvanāya pāripūriyā saṃvattantīti, yā tattha paññā pajānanā…pe… sammādiṭṭhi. Idaṃ vuccati apāyakosallaṃ. Sabbāpi tatrupāyā paññā upāyakosalla’’nti (vibha. 771). Idaṃ pana accāyikakicce vā bhaye vā uppanne tassa tikicchanatthaṃ ṭhānuppattiyā kāraṇajānanavaseneva veditabbaṃ.
実にこのように説かれています。「そこにおいて、進における巧みさとは何か。これらの法を作意する者には、未生なる不善の諸法が生じず、生じた不善の諸法が滅する。あるいは、これらの法を作意する者には、未生なる善の諸法が生じ、生じた善の諸法がさらなる状態、増大、修習、充実へと資する、と知るそこにおける智慧、了知…中略…正見である。これを進における巧みさと呼ぶ。そこにおいて、退における巧みさとは何か。これらの法を作意する者には、未生なる善の諸法が生じず、生じた善の諸法が滅する。あるいは、これらの法を作意する者には、未生なる不善の諸法が生じ、生じた不善の諸法がさらなる状態、増大、修習、充実へと資する、と知るそこにおける智慧、了知…中略…正見である。これを退における巧みさと呼ぶ。すべてのそれに対する手段の智慧が、手段における巧みさである」と。(分別論771)しかしこれは、緊急の用務あるいは恐怖が生じた時に、それに対処するために即座に原因を理解することによって知るべきです。
Madāti majjanākāravasena pavattamānā. Tesu ‘‘ahaṃ nirogo saṭṭhi vā sattati vā vassāni atikkantāni, na me harītakīkhaṇḍampi khāditapubbaṃ, ime panaññe asukaṃ nāma ṭhānaṃ rujjati, bhesajjaṃ khādāmāti vicaranti, ko añño mādiso nirogo nāmā’’ti evaṃ mānakaraṇaṃ ārogyamado. ‘‘Mahallakakāle puññaṃ karissāma, daharamha tāvā’’ti yobbane ṭhatvā mānakaraṇaṃ yobbanamado. ‘‘Ciraṃ jīviṃ, ciraṃ jīvāmi, ciraṃ jīvissāmi; sukhaṃ jīviṃ, sukhaṃ jīvāmi, sukhaṃ jīvissāmī’’ti evaṃ mānakaraṇaṃ jīvitamado.
「驕慢」とは、酔い狂う様相をもって生じるものです。それらのうち、「私は病気にならず、六十年あるいは七十年が過ぎたが、訶梨勒の小片すら飲んだことがない。しかし他の者たちは、どこそこが痛むと言っては薬を飲んでうろついている。私のような無病の者が他に誰がいるだろうか」とこのように驕るのが「無病の驕慢」です。「高齢になってから功徳を積もう、今はまだ若いのだから」と若さに甘んじて驕るのが「若さの驕慢」です。「長く生きてきた、長く生きている、これからも長く生きるだろう。安楽に生きてきた、安楽に生きている、これからも安楽に生きるだろう」とこのように驕るのが「命の驕慢」です。
Ādhipateyyesu adhipatito āgataṃ ādhipateyyaṃ. ‘‘Ettakomhi sīlena samādhinā paññāya vimuttiyā, na me etaṃ patirūpa’’nti evaṃ attānaṃ adhipattiṃ jeṭṭhakaṃ katvā pāpassa akaraṇaṃ attādhipateyyaṃ nāma. Lokaṃ adhipatiṃ katvā akaraṇaṃ lokādhipateyyaṃ nāma. Lokuttaradhammaṃ adhipatiṃ katvā akaraṇaṃ dhammādhipateyyaṃ nāma.
「主導性」のうち、主導者から生じるものが主導性です。「私はこれほどの戒、三摩地、智慧、解脱を具えているのだから、このようなことは私にふさわしくない」と、このように自己を主導者とし最高位において悪を行わないことが「自己主導」と呼ばれます。世間を主導者として悪を行わないことが「世間主導」と呼ばれます。出世間の法を主導者として悪を行わないことが「法主導」と呼ばれます。
Kathāvatthūnīti kathākāraṇāni. Atītaṃ vā addhānanti atītaṃ dhammaṃ, atītakkhandheti attho. Apica ‘‘yaṃ, bhikkhave, rūpaṃ atītaṃ niruddhaṃ vipariṇataṃ, ‘ahosī’ti tassa saṅkhā, ‘ahosī’ti tassa paññatti ‘ahosī’ti tassa samaññā, na tassa saṅkhā ‘atthī’ti, na tassa saṅkhā ‘bhavissatī’ti (saṃ. ni. 3.62) evaṃ āgatena niruttipathasuttenapettha attho dīpetabbo.
「談論事」とは、談論の根拠です。「過去の時代」とは、過去の法、過去の五蘊という意味です。さらに、「比丘たちよ、過去の、止滅した、変易した色について『あった』というのがその表現であり、『あった』というのがその概念であり、『あった』というのがその呼称であって、『ある』という表現ではなく、『あるだろう』という表現でもない」(相応部3.62)と、このように説かれた言辞の道に関する経によっても、ここでの意味を明らかにするべきです。
Vijjāti tamavijjhanaṭṭhena vijjā. Viditakaraṇaṭṭhenāpi vijjā. Pubbenivāsānussatiñāṇañhi uppajjamānaṃ pubbenivāsaṃ chādetvā ṭhitaṃ tamaṃ vijjhati, pubbenivāsañca viditaṃ karotīti vijjā. Cutūpapātañāṇaṃ cutipaṭisandhicchādakaṃ tamaṃ vijjhati, tañca viditaṃ karotīti vijjā. Āsavānaṃ khaye ñāṇaṃ catusaccacchādakaṃ tamaṃ vijjhati, catusaccadhammañca viditaṃ karotīti vijjā.
「明」とは、闇を貫くという意味から明です。また、知らしめるという意味からも明です。宿住随念智は、生起する際に過去世を覆い隠していた闇を貫き、過去世を知らしめるので明です。死生智は、死と再生を覆い隠す闇を貫き、それを知らしめるので明です。漏尽智は、四聖諦を覆い隠す闇を貫き、四聖諦の法を知らしめるので明です。
Vihāresu aṭṭha samāpattiyo dibbo vihāro. Catasso appamaññā brahmā vihāro. Phalasamāpatti ariyo vihāro.
「安住」のうち、八等至が「天の安住」です。四無量心が「梵の安住」です。果等至が「聖なる安住」です。
Pāṭihāriyāni kevaṭṭasutte vitthāritāneva.
「神変」については、ケーヴァッタ経においてすでに詳しく説かれています。
‘‘Ime kho, āvuso’’tiādīsu vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti samasaṭṭhiyā tikānaṃ vasena asītisatapañhe kathento thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「友たちよ、これらは」などの箇所は、前述の理趣に従って適用すべきです。このように六十の三つ組みによって百八十の問いを説き明かし、長老は和合の味わいを示したのです。
Tikavaṇṇanā niṭṭhitā.
三つ組みの註解を終わります。
Catukkavaṇṇanā
四つ組みの註解
306. Iti tikavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni catukkavasena dassetuṃ puna desanaṃ ārabhi. Tattha ‘‘satipaṭṭhānacatukkaṃ’’ pubbe vitthāritameva.
306. このように三つ組みによって和合の味わいを示し、今度は四つ組みによって示すために、再び説法を始められました。そこにおいて「四念処」は以前にすでに詳しく説かれました。
Sammappadhānacatukke chandaṃ janetīti ‘‘yo chando chandikatā kattukamyatā kusalo dhammacchando’’ti evaṃ vuttaṃ kattukamyataṃ janeti. Vāyamatīti vāyāmaṃ karoti. Vīriyaṃ ārabhatīti vīriyaṃ janeti. Cittaṃ paggaṇhātīti cittaṃ upatthambheti. Ayamettha saṅkhepo. Vitthāro pana sammappadhānavibhaṅge āgatoyeva.
「四正勤」において、「意欲を生じさせる」とは、「意欲、意欲すること、なさんとする欲求、善なる法欲」とこのように説かれた、なさんとする欲求を生じさせることです。「励む」とは、努力をなすことです。「精進を奮い起こす」とは、精進を生じさせることです。「心を奮い立たせる」とは、心を支えることです。これがここでの要約です。詳細はまさに『正勤分別論』に説かれている通りです。
Iddhipādesu chandaṃ nissāya pavatto samādhi chandasamādhi. Padhānabhūtā saṅkhārā padhānasaṅkhārā. Samannāgatanti tehi dhammehi upetaṃ. Iddhiyā pādaṃ, iddhibhūtaṃ vā pādanti iddhipādaṃ. Sesesupi eseva nayo. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana iddhipādavibhaṅge āgato eva. Visuddhimagge panassa attho dīpito. Jhānakathāpi visuddhimagge vitthāritāva.
「神足」において、意欲に依拠して生じる三摩地が「欲三摩地」です。精励の本体である行が「勤行」です。「具足した」とは、それらの諸法を具えたことです。神変の足場、あるいは神変そのものである足場が「神足」です。他のものにおいてもこの理趣と同じです。これがここでの要約であり、詳細はまさに『神足分別論』に説かれている通りです。さらに『清浄道論』においてその意味が明らかにされています。禅定の説もまた『清浄道論』において詳しく説かれています。
307. Diṭṭhadhammasukhavihārāyāti imasmiṃyeva attabhāve sukhavihāratthāya. Idha phalasamāpattijhānāni, khīṇāsavassa aparabhāge nibbattitajhānāni ca kathitāni.
307. 「現法楽住のために」とは、まさにこの自己の存在(現世)において安楽に住するためです。ここでは果等至の禅定と、漏尽者が後になって生じさせた禅定が説かれています。
Ālokasaññaṃ manasikarotīti divā vā rattiṃ vā sūriyacandapajjotamaṇiādīnaṃ ālokaṃ ālokoti manasikaroti. Divāsaññaṃ adhiṭṭhātīti evaṃ manasi katvā divātisaññaṃ ṭhapeti. Yathā divā tathā rattinti yathā divā diṭṭho āloko, tatheva taṃ rattiṃ manasikaroti. Yathā rattiṃ tathā divāti yathā rattiṃ āloko diṭṭho, evameva divā manasikaroti. Iti vivaṭena cetasāti evaṃ apihitena cittena. Apariyonaddhenāti samantato anaddhena. Sappabhāsanti saobhāsaṃ. Ñāṇadassanapaṭilābhāyāti ñāṇadassanapaṭilābhatthāya. Iminā kiṃ kathitaṃ? Middhavinodanaāloko kathito parikammaāloko vā. Iminā kiṃ kathitaṃ hoti? Khīṇāsavassa dibbacakkhuñāṇaṃ. Tasmiṃ vā āgatepi anāgatepi pādakajjhānasamāpattimeva sandhāya ‘‘sappabhāsaṃ cittaṃ bhāvetī’’ti vuttaṃ.
「光明の想を作意する」とは、昼あるいは夜に、太陽や月、灯火や宝珠などの光を「光である」と作意することである。「昼の想を確立する」とは、このように作意して「昼である」という想を確立することである。「昼のように夜も」とは、昼に見られた光を、まさにそのように夜にも作意することである。「夜のように昼も」とは、夜に見られた光を、まさにそのように昼にも作意することである。「このように開かれた心によって」とは、このように覆われていない心によってという意味である。「覆われていない〔心〕によって」とは、周囲から覆い包まれていないという意味である。「輝きを伴った」とは、光を伴ったという意味である。「智と見の獲得のために」とは、智と見を獲得する目的のためにという意味である。これによって何が説かれたのか。惛沈・睡眠を払い除く光、あるいは準備段階の光が説かれたのである。これによって何が説かれたことになるのか。漏尽者の天眼智である。あるいは、それが生じた時であれ生じていない時であれ、基礎となる禅定の等至のみを指して「輝きを伴った心を修習する」と説かれたのである。
Satisampajaññāyāti sattaṭṭhānikassa satisampajaññassa atthāya. Viditā vedanā uppajjantītiādīsu khīṇāsavassa vatthu viditaṃ hoti ārammaṇaṃ viditaṃ vatthārammaṇaṃ viditaṃ. Vatthārammaṇaviditatāya evaṃ vedanā uppajjanti, evaṃ tiṭṭhanti, evaṃ nirujjhanti. Na kevalañca vedanā eva idha vuttā saññādayopi, avuttā cetanādayopi, viditā ca uppajjanti ceva tiṭṭhanti ca nirujjhanti ca. Api ca vedanāya uppādo vidito hoti, upaṭṭhānaṃ viditaṃ hoti. Avijjāsamudayā vedanāsamudayo, taṇhāsamudayā kammasamudayo, phassasamudayā vedanāyasamudayo. Nibbattilakkhaṇaṃ passantopi vedanākkhandhassa samudayaṃ passati. Evaṃ vedanāya uppādo vidito hoti. Kathaṃ vedanāya upaṭṭhānaṃ viditaṃ hoti? Aniccato manasikaroto khayatūpaṭṭhānaṃ viditaṃ hoti. Dukkhato manasikaroto bhayatūpaṭṭhānaṃ viditaṃ hoti. Anattato manasikaroto suññatūpaṭṭhānaṃ viditaṃ hoti. Evaṃ vedanāya upaṭṭhānaṃ viditaṃ hoti, khayato bhayato suññato jānāti. Kathaṃ vedanāya atthaṅgamo vidito hoti? Avijjānirodhā vedanānirodho.…Pe… evaṃ vedanāya atthaṅgamo vidito hoti. Imināpi nayenettha attho veditabbo.
「正念と正知のために」とは、七つの基礎を有する正念と正知のためという意味である。「知られて受が生じる」などの句において、漏尽者には拠り所(依処)が知られており、対象(所縁)が知られており、拠り所と対象が知られている。拠り所と対象が知られていることによって、このように受が生じ、このように持続し、このように滅する。そして、ここで説かれたのはただ受だけでなく、想などもであり、説かれていない思なども、知られて生じ、持続し、滅するのである。さらに、受の生起が知られており、現起が知られている。無明の生起によって受が生起し、渇愛の生起によって業が生起し、触の生起によって受が生起する。生起の特徴を見ている者も、受蘊の生起を見る。このように受の生起が知られているのである。どのようにして受の現起が知られるのか。無常として作意する者には尽滅としての現起が知られる。苦として作意する者には恐怖としての現起が知られる。無我として作意する者には空無としての現起が知られる。このように受の現起が知られ、尽滅として、恐怖として、空無として知るのである。どのようにして受の滅尽が知られるのか。無明の滅によって受が滅する……中略……このように受の滅尽が知られるのである。この方法によっても、ここでの意味は理解されるべきである。
Iti rūpantiādi vuttanayameva. Ayaṃ āvuso samādhibhāvanāti ayaṃ āsavānaṃ khayañāṇassa pādakajjhānasamādhibhāvanā.
「このように色である」などはすでに説かれた通りの意味である。「友よ、これこそが三摩地の修習である」とは、これが諸々の漏の滅尽の智の基礎となる禅定三摩地の修習であるということである。
308. Appamaññāti pamāṇaṃ agahetvā anavasesapharaṇavasena appamaññāva. Anupadavaṇṇanā pana bhāvanāsamādhividhānañca etāsaṃ visuddhimagge vitthāritameva. Arūpakathāpi visuddhimagge vitthāritāva.
308. 「無量」とは、限定することなく残余のない遍満によるものであるから、まさに無量である。これらの一語一語の解釈、および修習と三摩地の規定は、『清浄道論』において詳しく説かれている。無色界についての説示もまた、『清浄道論』において詳しく説かれている。
Apassenānīti apassayāni. Saṅkhāyāti ñāṇena ñatvā. Paṭisevatīti ñāṇena ñatvā sevitabbayuttakameva sevati. Tassa ca vitthāro ‘‘paṭisaṅkhā yoniso cīvaraṃ paribhuñjatī’’tiādinā nayena veditabbo. Saṅkhāyekaṃ adhivāsetīti ñāṇena ñatvā adhivāsetabbayuttakameva adhivāseti. Vitthāro panettha ‘‘paṭisaṅkhā yoniso khamo hoti sītassā’’tiādinā nayena veditabbo. Parivajjetīti ñāṇena ñatvā parivajjetuṃ yuttameva parivajjeti. Tassa vitthāro ‘‘paṭisaṅkhā yoniso caṇḍaṃ hatthiṃ parivajjetī’’tiādinā nayena veditabbo. Vinodetīti ñāṇena ñatvā vinodetabbameva vinodeti, nudati nīharati anto pavisituṃ na deti. Tassa vitthāro ‘‘uppannaṃ kāmavitakkaṃ nādhivāsetī’’tiādinā nayena veditabbo.
「依処」とは、依るべき拠り所である。「分別して(よく思慮して)」とは、智によって知って。「受用する」とは、智によって知って受用するにふさわしいもののみを受用する。その詳細は「正しく思慮して衣を受用する」などの方法によって理解されるべきである。「分別してあるものを忍受する」とは、智によって知って忍受するにふさわしいもののみを忍受する。ここでの詳細は「正しく思慮して寒さを耐え忍ぶ者となる」などの方法によって理解されるべきである。「避ける」とは、智によって知って避けるべきもののみを避ける。その詳細は「正しく思慮して狂暴な象を避ける」などの方法によって理解されるべきである。「除去する」とは、智によって知って除去すべきもののみを除去し、追い払い、取り除き、内に入り込ませない。その詳細は「生じた欲の尋を忍受しない」などの方法によって理解されるべきである。
Ariyavaṃsacatukkavaṇṇanā
聖種四法釈
309. Ariyavaṃsāti ariyānaṃ vaṃsā. Yathā hi khattiyavaṃso, brāhmaṇavaṃso, vessavaṃso, suddavaṃso, samaṇavaṃso, kulavaṃso, rājavaṃso, evaṃ ayampi aṭṭhamo ariyavaṃso ariyatanti ariyapaveṇī nāma hoti. So kho panāyaṃ ariyavaṃso imesaṃ vaṃsānaṃ mūlagandhādīnaṃ kāḷānusāritagandhādayo viya aggamakkhāyati. Ke pana te ariyā yesaṃ ete vaṃsāti? Ariyā vuccanti buddhā ca paccekabuddhā ca tathāgatasāvakā ca, etesaṃ ariyānaṃ vaṃsāti ariyavaṃsā. Ito pubbe hi satasahassakappādhikānaṃ catunnaṃ asaṅkhyeyyānaṃ matthake taṇhaṅkaro medhaṅkaro saraṇaṅkaro dīpaṅkaroti cattāro buddhā uppannā, te ariyā, tesaṃ ariyānaṃ vaṃsāti ariyavaṃsā. Tesaṃ buddhānaṃ parinibbānato aparabhāge asaṅkhyeyyaṃ atikkamitvā koṇḍañño nāma buddho uppanno…pe… imasmiṃ kappe kakusandho, koṇāgamano, kassapo, amhākaṃ bhagavā gotamoti cattāro buddhā uppannā. Tesaṃ ariyānaṃ vaṃsāti ariyavaṃsā. Apica atītānāgatapaccuppannānaṃ sabbabuddhapaccekabuddhabuddhasāvakānaṃ ariyānaṃ vaṃsāti ariyavaṃsā. Te kho panete aggaññā aggāti jānitabbā. Rattaññā dīgharattaṃ pavattāti jānitabbā. Vaṃsaññā vaṃsāti jānitabbā.
309. 「聖種」とは、聖者たちの種姓(伝統)である。王族の家系、バラモンの家系、商人(毘舎)の家系、平民(首陀)の家系、出家者の系統、名門の家系、王家があるように、この第八の聖種もまた「聖者の伝統」「聖者の血統」と呼ばれる。この聖種は、これらの家系や系統の中で、根香などにおける伽羅(沈香)の香りなどのように最上であると説かれる。では、これらが種姓であるその聖者たちとは何者か。聖者たちとは仏陀、辟支仏、如来の弟子たち(声聞)のことであり、これら聖者たちの種姓であるから「聖種」という。これより以前、十万劫に加えて四つの阿僧祇劫の頂点において、タンハンカラ、メーダンカラ、サラナンカラ、ディーパンカラ(燃燈仏)という四仏が出現された。彼らは聖者であり、その聖者たちの種姓であるから聖種という。それらの仏陀が入滅された後、一阿僧祇劫を経てコンダンニャという仏陀が出現された……中略……この劫において、カクサンダ(拘留孫仏)、コナーガマナ(拘那含牟尼仏)、カッサパ(迦葉仏)、そして我らの世尊ゴータマ(釈迦牟尼仏)という四仏が出現された。それら聖者たちの種姓であるから聖種という。さらに、過去・未来・現在のすべての仏陀、辟支仏、仏弟子の聖者たちの種姓であるから聖種という。それらの聖種は「最上であると知られたもの」「最上であると知られるべきもの」である。「古くから知られたもの」「長き夜にわたって存続してきたと知られるべきもの」である。「種姓として知られたもの」「種姓であると知られるべきもの」である。
Porāṇāti na adhunuppattikā. Asaṃkiṇṇā avikiṇṇā anapanītā. Asaṃkiṇṇapubbā atītabuddhehi na saṃkiṇṇapubbā. ‘‘Kiṃ imehī’’ti na apanītapubbā? Na saṅkīyantīti idānipi na apanīyanti. Na saṅkīyissantīti anāgatabuddhehipi na apanīyissanti, ye loke viññū samaṇabrāhmaṇā, tehi appaṭikuṭṭhā, samaṇehi brāhmaṇehi viññūhi aninditā agarahitā.
「古来の」とは、今生じたばかりのものではない。「混淆されず」とは、散らされず、取り去られていないことである。「かつても混淆されず」とは、過去の仏陀たちによっても混淆されなかったことである。「これらに何の用があろうか」と取り去られることはなかった。「現在も混淆されず」とは、今も取り去られないことである。「未来も混淆されないであろう」とは、未来の仏陀たちによっても取り去られないであろうということである。世の賢明な沙門・バラモンたちによって「非難されず」、沙門、バラモン、賢者たちによってそしられず、咎められないのである。
Santuṭṭho hotīti paccayasantosavasena santuṭṭho hoti. Itarītarena cīvarenāti thūlasukhumalūkhapaṇītathirajiṇṇānaṃ yena kenaci. Atha kho yathāladdhādīnaṃ itarītarena yena kenaci santuṭṭho hotīti attho. Cīvarasmiñhi tayo santosā – yathālābhasantoso, yathābalasantoso, yathāsāruppasantosoti. Piṇḍapātādīsupi eseva nayo. Tesaṃ vitthārakathā sāmaññaphale vuttanayeneva veditabbā. Ime tayo santose sandhāya ‘‘santuṭṭho hoti, itarītarena yathāladdhādīsu yena kenaci cīvarena santuṭṭho hotī’’ti vuttaṃ.
「満足している」とは、資具の満足によって満足している。「何であれ得られた衣によって」とは、粗末なもの、繊細なもの、粗悪なもの、上質なもの、堅牢なもの、古びたもののうち、いずれによってであれ満足しているという意味である。すなわち、得られたままなどの、何であれ得られたものによって満足しているという意味である。衣に関して三つの満足がある。すなわち、得られたものによる満足(随得知足)、自らの力に応じた満足(随力知足)、ふさわしさによる満足(随宜知足)である。托鉢などにおいてもこの方法は同じである。それらの詳細な説示は、『沙門果経』で説かれた方法によって理解されるべきである。これら三つの満足を指して「満足している、何であれ得られたままなどの衣によって満足している」と説かれたのである。
Ettha ca cīvaraṃ jānitabbaṃ, cīvarakkhettaṃ jānitabbaṃ, paṃsukūlaṃ jānitabbaṃ, cīvarasantoso jānitabbo, cīvarapaṭisaṃyuttāni dhutaṅgāni jānitabbāni. Tattha cīvaraṃ jānitabbanti khomādīni cha cīvarāni dukūlādīni cha anulomacīvarāni jānitabbāni. Imāni dvādasa kappiyacīvarāni. Kusacīraṃ vākacīraṃ phalakacīraṃ kesakambalaṃ vāḷakambalaṃ potthako cammaṃ ulūkapakkhaṃ rukkhadussaṃ latādussaṃ erakadussaṃ kadalidussaṃ veḷudussanti evamādīni pana akappiyacīvarāni. Cīvarakkhettanti ‘‘saṅghato vā gaṇato vā ñātito vā mittato vā attano vā dhanena paṃsukūlaṃ vā’’ti evaṃ uppajjanato cha khettāni, aṭṭhannañca mātikānaṃ vasena aṭṭha khettāni jānitabbāni. Paṃsukūlanti sosānikaṃ, pāpaṇikaṃ, rathiyaṃ saṅkārakūṭakaṃ, sotthiyaṃ, sinānaṃ, titthaṃ, gatapaccāgataṃ, aggidaḍḍhaṃ, gokhāyitaṃ upacikakhāyitaṃ, undūrakhāyitaṃ, antacchinnaṃ, dasācchinnaṃ, dhajāhaṭaṃ, thūpaṃ, samaṇacīvaraṃ, sāmuddiyaṃ, ābhisekiyaṃ, panthikaṃ, vātāhaṭaṃ, iddhimayaṃ, devadattiyanti tevīsati paṃsukūlāni veditabbāni.
そしてここで、衣が知られるべきであり、衣の田(生じる源泉)が知られるべきであり、糞掃衣が知られるべきであり、衣の満足が知られるべきであり、衣に関する頭陀行が知られるべきである。そこで、衣が知られるべきとは、麻布などの六種の衣と、デュークラ(絹の一種)などの六種の準じる衣が知られるべきである。これら十二が如法な衣である。草の衣、樹皮の衣、木片の衣、頭髪の毛織物、獣毛の毛織物、フクロウの羽の衣、鹿皮、樹皮布、蔓草布、エラカ草布、芭蕉布、竹布などは、不如法な衣である。衣の田とは、「僧伽から、あるいは会集から、あるいは親族から、あるいは友人から、あるいは自らの財によって、あるいは糞掃衣から」というように生じることから六つの田があり、八つの条項によって八つの田が知られるべきである。糞掃衣とは、墓場の布、市場の布、街路のゴミ捨て場の布、胞衣を拭いた布、沐浴場の布、渡し場の布、墓場から持ち帰られた布、火で焼けた布、牛が噛んだ布、白蟻が噛んだ布、鼠が齧った布、端が切れた布、縁が切れた布、旗として掲げられた布、塚に供えられた布、沙門の古衣、海の波で打ち上げられた布、戴冠式の布、旅人の布、風で運ばれた布、神通によって生じた布、天から授けられた布という、二十三の糞掃衣が知られるべきである。
Ettha ca sotthiyanti gabbhamalaharaṇaṃ. Gatapaccāgatanti matakasarīraṃ pārupitvā susānaṃ netvā ānītacīvaraṃ. Dhajāhaṭanti dhajaṃ ussāpetvā tato ānītaṃ. Thūpanti vammike pūjitacīvaraṃ. Sāmuddiyanti samuddavīcīhi thalaṃ pāpitaṃ. Panthikanti panthaṃ gacchantehi corabhayena pāsāṇehi koṭṭetvā pārutacīvaraṃ. Iddhimayanti ehibhikkhucīvaraṃ. Sesaṃ pākaṭameva.
そしてここで、「胞衣を拭いた布」とは胎児の汚れを拭き取った布である。「墓場から持ち帰られた布」とは死体を覆って墓場に運び、持ち帰られた布である。「旗として掲げられた布」とは旗を掲げてそこから持ち寄られたものである。「塚に供えられた布」とは蟻塚に供養された布である。「海の波で打ち上げられた布」とは海の波によって陸地に運ばれたものである。「旅人の布」とは道を歩む者が盗賊の恐怖から岩で叩いて覆った布である。「神通によって生じた布」とは「来たれ、比丘よ」の衣である。残りは明白である。
Cīvarasantosoti vīsati cīvarasantosā, vitakkasantoso, gamanasantoso, pariyesanasantoso, paṭilābhasantoso, mattappaṭiggahaṇasantoso, loluppavivajjanasantoso, yathālābhasantoso, yathābalasantoso, yathāsāruppasantoso, udakasantoso, dhovanasantoso, karaṇasantoso, parimāṇasantoso, suttasantoso, sibbanasantoso, rajanasantoso, kappasantoso, paribhogasantoso, sannidhiparivajjanasantoso, vissajjanasantosoti.
「衣の満足」とは、二十の衣の満足である。尋思の満足、行進の満足、遍求の満足、獲得の満足、適量受納の満足、貪欲遠離の満足、随得知足、随力知足、随宜知足、水の満足、洗濯の満足、作製の満足、分量の満足、糸の満足、縫製の満足、染色の満足、点浄の満足、受用の満足、蓄積遠離の満足、放棄の満足である。
Tattha sādakabhikkhunā temāsaṃ nibaddhavāsaṃ vasitvā ekamāsamattaṃ vitakketuṃ vaṭṭati. So hi pavāretvā cīvaramāse cīvaraṃ karoti. Paṃsukūliko aḍḍhamāseneva karoti. Iti māsaḍḍhamāsamattaṃ vitakkanaṃ vitakkasantoso. Vitakkasantosena pana santuṭṭhena bhikkhunā pācīnakkhaṇḍarājivāsikapaṃsukūlikattherasadisena bhavitabbaṃ.
そこで、衣布を持つ比丘は、三ヶ月間定住して、一ヶ月程度思い巡らすことが許される。彼は自恣(安居の終了儀礼)を行って衣の月に衣を作るからである。糞掃衣を保つ者は半月で作る。このように一ヶ月や半月ほど思い巡らすことが「尋思の満足」である。尋思の満足によって満足している比丘は、東方区画の列に住む糞掃衣の長老のようであるべきである。
Thero kira cetiyapabbatavihāre cetiyaṃ vandissāmīti āgato cetiyaṃ vanditvā cintesi ‘‘mayhaṃ cīvaraṃ jiṇṇaṃ bahūnaṃ vasanaṭṭhāne labhissāmī’’ti. So mahāvihāraṃ gantvā saṅghattheraṃ disvā vasanaṭṭhānaṃ pucchitvā tattha vuttho punadivase cīvaraṃ ādāya āgantvā theraṃ vandi. Thero kiṃ āvusoti āha. Gāmadvāraṃ, bhante, gamissāmīti. Ahampāvuso, gamissāmīti. Sādhu, bhanteti gacchanto mahābodhidvārakoṭṭhake ṭhatvā puññavantānaṃ vasanaṭṭhāne manāpaṃ labhissāmīti cintetvā aparisuddho me vitakkoti tatova paṭinivatti. Punadivase ambaṅgaṇasamīpato, punadivase mahācetiyassa uttaradvārato, tatheva paṭinivattitvā catutthadivase therassa santikaṃ agamāsi. Thero imassa bhikkhuno vitakko na parisuddho bhavissatīti cīvaraṃ gahetvā tena saddhiṃyeva pañhaṃ pucchamāno gāmaṃ pāvisi. Tañca rattiṃ eko manusso uccārapalibuddho sāṭakeyeva vaccaṃ katvā taṃ saṅkāraṭṭhāne chaḍḍesi. Paṃsukūlikatthero taṃ nīlamakkhikāhi samparikiṇṇaṃ disvā añjaliṃ paggahesi. Mahāthero ‘‘kiṃ, āvuso, saṅkāraṭṭhānassa añjaliṃ paggaṇhāsī’’ti? ‘‘Nāhaṃ, bhante, saṅkāraṭṭhānassa añjaliṃ paggaṇhāmi, mayhaṃ pitu dasabalassa paggaṇhāmi, puṇṇadāsiyā sarīraṃ pārupitvā chaḍḍitaṃ paṃsukūlaṃ tumbamatte pāṇake vidhunitvā susānato gaṇhantena dukkaraṃ kataṃ, bhante’’ti. Mahāthero ‘‘parisuddho vitakko paṃsukūlikassā’’ti cintesi. Paṃsukūlikattheropi tasmiṃyeva ṭhāne ṭhito vipassanaṃ vaḍḍhetvā tīṇi phalāni patto taṃ sāṭakaṃ gahetvā cīvaraṃ katvā pārupitvā pācīnakkhaṇḍarājiṃ gantvā aggaphalaṃ arahattaṃ pāpuṇi.
伝えられるところによれば、長老はチェーティヤパッバタ精舎において仏塔を礼拝しようとやって来て、仏塔を礼拝して「私の衣は古びた。多くの者が住む場所で得られるだろう」と考えた。彼は大精舎へ行き、僧長老に会って住処を尋ね、そこに泊まり、翌日衣を持ってやって来て長老を礼拝した。長老は「友よ、何か」と言った。「大徳よ、村の門へ行きます」「友よ、私も行こう」「結構です、大徳よ」と歩みつつ、大菩提樹の門楼に立って「徳ある者たちの住処で好ましいものが得られるだろう」と考え、「私の思いは清浄でない」とその場から引き返した。翌日アンバンガナの近くから、その翌日大仏塔の北門から、同じように引き返し、四日目に長老の許へ行った。長老は「この比丘の思いは清浄ではないのだろう」と衣を取って、彼と共に問いを尋ねつつ村に入った。その夜、ある人が便意を催し、下着の上に大便をしてそれをゴミ捨て場に捨てた。糞掃衣の長老はそれが青バエに群がられているのを見て合掌した。大長老は「友よ、なぜゴミ捨て場に合掌するのか」と言った。「大徳よ、私はゴミ捨て場に合掌しているのではありません。我が父である十力尊(仏陀)に合掌しているのです。下女プンナーの遺体を覆って捨てられた糞掃衣を、容器ほどの大きさの虫たちを払い落として墓場から取られた時、大徳よ、難行をなされたのです」と。大長老は「糞掃衣者の思いは清浄である」と考えた。糞掃衣の長老もまさにその場に立ったまま毘鉢舎那(洞察)を増長させ、三つの果に達し、その布を取って衣を作り、まとって東方区画の列へ行き、最上の果である阿羅漢果に到達した。
Cīvaratthāya gacchantassa pana ‘‘kattha labhissāmī’’ti acintetvā kammaṭṭhānasīseneva gamanaṃ gamanasantoso nāma.
衣のために行く者が「どこで得られるだろうか」と考えずに、業処(瞑想主題)を第一として行くことを「行進の満足」と名づける。
Pariyesantassa pana yena vā tena vā saddhiṃ apariyesitvā lajjiṃ pesalaṃ bhikkhuṃ gahetvā pariyesanaṃ pariyesanasantoso nāma.
求める者が、誰彼構わずではなく、慚愧の念ある高潔な比丘を伴って求めることを「遍求の満足」と名づける。
Evaṃ pariyesantassa āhariyamānaṃ cīvaraṃ dūrato disvā ‘‘etaṃ manāpaṃ bhavissati, etaṃ amanāpa’’nti evaṃ avitakketvā thūlasukhumādīsu yathāladdheneva santussanaṃ paṭilābhasantoso nāma.
このように求める者が、遠くから運ばれてくる衣を見て「これは好ましいだろう、これは好ましくないだろう」とこのように思慮せず、粗末なものや繊細なものなど、得られたままのものによって満足することを「獲得の満足」と名づける。
Evaṃ laddhaṃ gaṇhantassāpi ‘‘ettakaṃ dupaṭṭassa bhavissati, ettakaṃ ekapaṭṭassā’’ti attano pahonakamatteneva santussanaṃ mattappaṭiggahaṇasantoso nāma.
このように得られたものを取る者も「これだけは二重衣用になり、これだけは一重衣用になるだろう」と自らに十分な量だけで満足することを「適量受納の満足」と名づける。
Cīvaraṃ pariyesantassa pana ‘‘asukassa gharadvāre manāpaṃ labhissāmī’’ti acintetvā dvārapaṭipāṭiyā caraṇaṃ loluppavivajjanasantoso nāma.
衣を求める者が「誰々の家の門で好ましいものが得られるだろう」と考えず、門を順々に巡り歩くことを「貪欲遠離の満足」と名づける。
Lūkhapaṇītesu yena kenaci yāpetuṃ sakkontassa yathāladdheneva yāpanaṃ yathālābhasantoso nāma.
粗悪なものや上質なもののうち、何によってであれ過ごすことができる者が、得られたままのものによって過ごすことを「随得知足」と名づける。
Attano thāmaṃ jānitvā yena yāpetuṃ sakkoti, tena yāpanaṃ yathābalasantoso nāma.
自らの力を知って、それによって過ごすことができるものによって過ごすことを「随力知足」と名づける。
Manāpaṃ aññassa datvā attano yena kenaci yāpanaṃ yathāsāruppasantoso nāma.
好ましいものを他の者に与えて、自らは何であれ得られたものによって過ごすことを「随宜知足」と名づける。
‘‘Kattha udakaṃ manāpaṃ, kattha amanāpa’’nti avicāretvā yena kenaci dhovanupagena udakena dhovanaṃ udakasantoso nāma. Paṇḍumattikagerukapūtipaṇṇarasakiliṭṭhāni pana udakāni vajjetuṃ vaṭṭati.
「どこに好ましい水があり、どこに好ましくない水があるか」と分別せず、洗濯に適したいかなる水によってでも洗濯することを「水の満足」と名づける。ただし、白土、黄土、腐った葉の汁で汚れた水は避けるべきである。
Dhovantassa pana muggarādīhi apaharitvā hatthehi madditvā dhovanaṃ dhovanasantoso nāma. Tathā asujjhantaṃ paṇṇāni pakkhipitvā tāpitaudakenāpi dhovituṃ vaṭṭati.
洗濯する者が、木槌などで叩かず、手で揉んで洗濯することを「洗濯の満足」と名づける。そのようにして清浄にならないものは、葉を入れて温めた水で洗濯することも許される。
Evaṃ dhovitvā karontassa idaṃ thūlaṃ, idaṃ sukhumanti akopetvā pahonakanīhāreneva karaṇaṃ karaṇasantoso nāma.
このように洗濯して仕立てる者が、「これは粗末だ、これは繊細だ」と損ねることなく、十分なやり方によってのみ仕立てることを「作製の満足」と名づける。
Timaṇḍalappaṭicchādanamattasseva karaṇaṃ parimāṇasantoso nāma.
三輪(両膝と臍)を覆うだけの分量に仕立てることを「分量の満足」と名づける。
Cīvarakaraṇatthāya pana manāpasuttaṃ pariyesissāmīti avicāretvā rathikādīsu vā devaṭṭhāne vā āharitvā pādamūle vā ṭhapitaṃ yaṃkiñcideva suttaṃ gahetvā karaṇaṃ suttasantoso nāma.
衣の仕立てのために「好ましい糸を探そう」と分別せず、小道などや祠堂などから運ばれて足元に置かれたいかなる糸を取ってでも仕立てることを「糸の満足」と名づける。
Kusibandhanakāle pana aṅgulamatte sattavāre na vijjhitabbaṃ, evaṃ karontassa hi yo bhikkhu sahāyo na hoti, tassa vattabhedopi natthi. Tivaṅgulamatte pana sattavāre vijjhitabbaṃ, evaṃ karontassa maggapaṭipannenāpi sahāyena bhavitabbaṃ. Yo na hoti, tassa vattabhedo. Ayaṃ sibbanasantoso nāma.
縁を縫い合わせる時に、一指の幅の間に七回縫い刺してはならない。このようにする者には、助力となる比丘がいない場合、行儀の違反はない。しかし三指の幅の間に七回縫い刺すべきである。このようにする者には、道にある者であっても助力者となるべきである。そうでない者には行儀の違反がある。これを「縫製の満足」と名づける。
Rajantena pana kāḷakacchakādīni pariyesantena na rajitabbaṃ. Somavakkalādīsu yaṃ labhati, tena rajitabbaṃ. Alabhantena pana manussehi araññe vākaṃ gahetvā chaḍḍitarajanaṃ vā bhikkhūhi pacitvā chaḍḍitakasaṭaṃ vā gahetvā rajitabbaṃ, ayaṃ rajanasantoso nāma.
染める者は、カーラカッチャカ(染料の一種)などを探して染めてはならない。ソーマヴァッカ草などのうちで得られたものによって染めるべきである。得られない者は、人々が森で樹皮を取って捨てた染料かすや、比丘たちが煮出して捨てた染料かすを取って染めるべきである。これを「染色の満足」と名づける。
Nīlakaddamakāḷasāmesu yaṃkiñci gahetvā hatthipiṭṭhe nisinnassa paññāyamānakapakaraṇaṃ kappasantoso nāma.
青泥や黒土などの何であれ取って、象の背に乗った者に見える程度の点浄を行うことを「点浄の満足」と名づける。
Hirikopīnapaṭicchādanamattavasena paribhuñjanaṃ paribhogasantoso nāma.
羞恥すべき陰部を覆うだけの目的として受用することを「受用の満足」と名づける。
Dussaṃ pana labhitvā suttaṃ vā sūciṃ vā kārakaṃ vā alabhantena ṭhapetuṃ vaṭṭati, labhantena na vaṭṭati. Katampi sace antevāsikādīnaṃ dātukāmo hoti, te ca asannihitā yāva āgamanā ṭhapetuṃ vaṭṭati. Āgatamattesu dātabbaṃ. Dātuṃ asakkontena adhiṭṭhātabbaṃ. Aññasmiṃ cīvare sati paccattharaṇampi adhiṭṭhātuṃ vaṭṭati. Anadhiṭṭhitameva hi sannidhi hoti. Adhiṭṭhitaṃ na hotīti mahāsīvatthero āha. Ayaṃ sannidhiparivajjanasantoso nāma.
布を得たが、糸や針や仕立て人が得られない者は保管することが許されるが、得られる者は許されない。仕立て上がったものでも、もし弟子などに与えようと望み、彼らが近くにいないなら、来るまで保管することが許される。来たならばすぐに与えるべきである。与えることができない者は〔自らのものとして〕決定(誓約)すべきである。他の衣がある場合、敷物としても決定することが許される。未決定のものこそが蓄積となるからである。決定されたものは蓄積とはならないと大シーヴァ長老は説いた。これを「蓄積遠離の満足」と名づける。
Vissajjantena pana na mukhaṃ oloketvā dātabbaṃ. Sāraṇīyadhamme ṭhatvā vissajjitabbanti ayaṃ vissajjanasantoso nāma.
手放す(施す)者は、顔色をうかがって与えてはならない。同住の法(敬愛すべき徳)に立脚して手放すべきである。これを「放棄の満足」と名づける。
Cīvarapaṭisaṃyuttāni dhutaṅgāni nāma paṃsukūlikaṅgañceva tecīvarikaṅgañca. Tesaṃ vitthārakathā visuddhimaggato veditabbā. Iti cīvarasantosamahāariyavaṃsaṃ pūrayamāno bhikkhu imāni dve dhutaṅgāni gopeti. Imāni gopento cīvarasantosamahāariyavaṃsena santuṭṭho hoti.
衣に関する頭陀行とは、糞掃衣支と三衣支である。それらの詳細な説示は『清浄道論』から理解されるべきである。このように、衣の満足という大聖種を完成する比丘は、これら二つの頭陀行を守る。これらを守りつつ、衣の満足という大聖種によって満足しているのである。
Vaṇṇavādīti eko santuṭṭho hoti, santosassa vaṇṇaṃ na katheti, eko na santuṭṭho hoti, santosassa vaṇṇaṃ katheti, eko neva santuṭṭho hoti, na santosassa vaṇṇaṃ katheti, eko santuṭṭho ceva hoti, santosassa ca vaṇṇaṃ katheti, taṃ dassetuṃ ‘‘itarītaracīvarasantuṭṭhiyā ca vaṇṇavādī’’ti vuttaṃ.
「称賛する」とは、ある者は自ら満足しているが満足の徳を語らず、ある者は自ら満足していないが満足の徳を語り、ある者は自ら満足もせず満足の徳も語らず、ある者は自ら満足し満足の徳をも語る。それを示すために「得られたままの衣による満足を称賛する」と説かれたのである。
Anesananti dūteyyapahinagamanānuyogappabhedaṃ nānappakāraṃ anesanaṃ. Appatirūpanti ayuttaṃ. Aladdhā cāti alabhitvā. Yathā ekacco ‘‘kathaṃ nu kho cīvaraṃ labhissāmī’’ti. Puññavantehi bhikkhūhi saddhiṃ ekato hutvā kohaññaṃ karonto uttasati paritasati, santuṭṭho bhikkhu evaṃ aladdhā cīvaraṃ na paritasati. Laddhā cāti dhammena samena labhitvā. Agadhitoti vigatalobhagiddho. Amucchitoti adhimattataṇhāya mucchaṃ anāpanno. Anajjhāpannoti taṇhāya anotthato apariyonaddho. Ādīnavadassāvīti anesanāpattiyañca gedhitaparibhoge ca ādīnavaṃ passamāno. Nissaraṇapaññoti ‘‘yāvadeva sītassa paṭighātāyā’’ti vuttaṃ nissaraṇameva pajānanto.
「不如意な求め」とは、使者や使い走りに行くことに従事するなどの種々の不如意な求めである。「不適切な」とは、ふさわしくないことである。「得られなくても」とは、得ることができなくても。ある者が「どのようにして衣を得ようか」と、徳ある比丘たちと共に一団となって偽善を行って恐れおののくように、満足している比丘はこのように衣が得られなくても恐れおののくことはない。「得ても」とは、如法に正しく得ても。「執着せず」とは、貪欲の執着を離れて。「迷惑せず」とは、過度の渇愛によって昏迷に陥らず。「固執せず」とは、渇愛によって圧倒されず、覆い包まれることなく。「過患を見る者となり」とは、不如意な求めの罪過と執着した受用における過患を見る者となり。「出離を弁える」とは、「ただ寒さを防ぐためだけに」と説かれた出離のみを知る者となり、ということである。
Itarītaracīvarasantuṭṭhiyāti yena kenaci cīvarena santuṭṭhiyā. Nevattānukkaṃsetīti ‘‘ahaṃ paṃsukūliko mayā upasampadamāḷeyeva paṃsukūlikaṅgaṃ gahitaṃ, ko mayā sadiso atthī’’ti attukkaṃsanaṃ na karoti. Na paraṃ vambhetīti ‘‘ime panaññe bhikkhū na paṃsukūlikā’’ti vā ‘‘paṃsukūlikaṅgamattampi etesaṃ natthī’’ti vā evaṃ paraṃ na vambheti. Yo hi tattha dakkhoti yo tasmiṃ cīvarasantose, vaṇṇavādādīsu vā dakkho cheko byatto. Analasoti sātaccakiriyāya ālasiyavirahito. Sampajāno paṭissatoti sampajānapaññāya ceva satiyā ca yutto. Ariyavaṃse ṭhitoti ariyavaṃse patiṭṭhito.
「得られたままの衣による満足によって」とは、いかなる衣による満足によってであれ。「自らを高めることもなく」とは、「私は糞掃衣者である。私は受具戒の壇上においてまさに糞掃衣支を保った。誰が私に匹敵しようか」と自らを高めることをしない。「他者を蔑むこともない」とは、「これらの他の比丘たちは糞掃衣者ではない」とか「糞掃衣支のわずかさえ彼らにはない」とこのように他者を蔑むことをしない。「まさにそのことにおいて巧みな者」とは、その衣の満足や、称賛することなどにおいて巧みで、熟達し、弁えた者である。「怠ることなく」とは、不断の実践によって怠惰を離れた者。「正知あり正念ある者」とは、正知の智慧と正念を具えた者。「聖種に立つ者」とは、聖種に確立した者である。
Itarītarena piṇḍapātenāti yena kenaci piṇḍapātena. Etthāpi piṇḍapāto jānitabbo. Piṇḍapātakkhettaṃ jānitabbaṃ, piṇḍapātasantoso jānitabbo, piṇḍapātapaṭisaṃyuttaṃ dhutaṅgaṃ jānitabbaṃ. Tattha piṇḍapātoti ‘‘odano, kummāso, sattu, maccho, maṃsaṃ, khīraṃ, dadhi, sappi, navanītaṃ, telaṃ, madhu, phāṇitaṃ, yāgu, khādanīyaṃ, sāyanīyaṃ, lehanīya’’nti soḷasa piṇḍapātā.
「何であれ得られた托鉢食によって」とは、いかなる托鉢食によってであれ。ここでも托鉢食が知られるべきであり、托鉢食の田が知られるべきであり、托鉢食の満足が知られるべきであり、托鉢食に関する頭陀行が知られるべきである。そこで、托鉢食とは、「飯、麦飯、麦こがし、魚、肉、乳、酪、酥、生酥、油、蜜、糖蜜、粥、噛むべき食物、味わうべき食物、舐めるべき食物」という十六の托鉢食である。
Piṇḍapātakkhettanti saṅghabhattaṃ, uddesabhattaṃ, nimantanaṃ, salākabhattaṃ, pakkhikaṃ, uposathikaṃ, pāṭipadikaṃ, āgantukabhattaṃ, gamikabhattaṃ, gilānabhattaṃ, gilānupaṭṭhākabhattaṃ, dhurabhattaṃ, kuṭibhattaṃ, vārabhattaṃ, vihārabhattanti pannarasa piṇḍapātakkhettāni.
托鉢食の田とは、僧伽のための食事、指名された食事、招待された食事、割符による食事、半月ごとの食事、布薩の日の食事、月初めの日の食事、来客のための食事、旅立つ者のための食事、病人のための食事、病人看病者のための食事、定宿のための食事、草庵のための食事、当番の食事、精舎のための食事という十五の托鉢食の田である。
Piṇḍapātasantosoti piṇḍapāte vitakkasantoso, gamanasantoso, pariyesanasantoso paṭilābhasantoso, paṭiggahaṇasantoso, mattappaṭiggahaṇasantoso, loluppavivajjanasantoso, yathālābhasantoso, yathābalasantoso, yathāsāruppasantoso, upakārasantoso, parimāṇasantoso, paribhogasantoso, sannidhiparivajjanasantoso, vissajjanasantosoti pannarasa santosā.
托鉢食の満足とは、托鉢食における尋思の満足、行進の満足、遍求の満足、獲得の満足、受納の満足、適量受納の満足、貪欲遠離の満足、随得知足、随力知足、随宜知足、有益の満足、分量の満足、受用の満足、蓄積遠離の満足、放棄の満足という十五の満足である。
Tattha sādako bhikkhu mukhaṃ dhovitvā vitakketi. Piṇḍapātikena pana gaṇena saddhiṃ caratā sāyaṃ therūpaṭṭhānakāle ‘‘sve kattha piṇḍāya carissāmāti asukagāme, bhante’’ti, ettakaṃ cintetvā tato paṭṭhāya na vitakketabbaṃ. Ekacārikena vitakkamāḷake ṭhatvā vitakketabbaṃ. Tato paraṃ vitakkento ariyavaṃsā cuto hoti paribāhiro. Ayaṃ vitakkasantoso nāma.
そこで、衣布を持つ比丘は顔を洗って思い巡らす。しかし、托鉢行を保つ者が集団と共に行動する時は、夕方に長老に仕える際、「明日はどこへ托鉢に行きましょうか」「某々の村へ、大徳よ」と、これだけを考えて、それ以降は思い巡らしてはならない。一人で行動する者は、尋思の壇に立って思い巡らすべきである。それ以上思い巡らす者は聖種から脱落し、部外者となる。これを「尋思の満足」と名づける。
Piṇḍāya pavisantena ‘‘kuhiṃ labhissāmī’’ti acintetvā kammaṭṭhānasīsena gantabbaṃ. Ayaṃ gamanasantoso nāma.
托鉢に入る者は「どこで得られるだろうか」と考えず、業処を第一として行くべきである。これを「行進の満足」と名づける。
Pariyesantena yaṃ vā taṃ vā agahetvā lajjiṃ pesalameva gahetvā pariyesitabbaṃ. Ayaṃ pariyesanasantoso nāma.
求める者は、誰彼構わず取るのではなく、慚愧の念ある高潔な者のみを伴って求めるべきである。これを「遍求の満足」と名づける。
Dūratova āhariyamānaṃ disvā ‘‘etaṃ manāpaṃ, etaṃ amanāpa’’nti cittaṃ na uppādetabbaṃ. Ayaṃ paṭilābhasantoso nāma.
遠くから運ばれてくるのを見て「これは好ましい、これは好ましくない」という心を起こしてはならない。これを「獲得の満足」と名づける。
‘‘Imaṃ manāpaṃ gaṇhissāmi, imaṃ amanāpaṃ na gaṇhissāmī’’ti acintetvā yaṃkiñci yāpanamattaṃ gahetabbameva, ayaṃ paṭiggahaṇasantoso nāma.
「この好ましいものを取ろう、この好ましくないものは取るまい」と考えず、生き延びるだけのものを何であれ取るべきである。これを「受納の満足」と名づける。
Ettha pana deyyadhammo bahu, dāyako appaṃ dātukāmo, appaṃ gahetabbaṃ. Deyyadhammo bahu, dāyakopi bahuṃ dātukāmo, pamāṇeneva gahetabbaṃ. Deyyadhammo na bahu, dāyakopi appaṃ dātukāmo, appaṃ gahetabbaṃ. Deyyadhammo na bahu, dāyako pana bahuṃ dātukāmo, pamāṇena gahetabbaṃ. Paṭiggahaṇasmiñhi mattaṃ ajānanto manussānaṃ pasādaṃ makkheti, saddhādeyyaṃ vinipāteti, sāsanaṃ na karoti, vijātamātuyāpi cittaṃ gahetuṃ na sakkoti. Iti mattaṃ jānitvāva paṭiggahetabbanti ayaṃ mattappaṭiggahaṇasantoso nāma.
そしてここで、施物が豊富で施主がわずかに与えたいと望むなら、わずかに取るべきである。施物が豊富で施主も多くを与えたいと望むなら、適量を取るべきである。施物が豊富でなく施主もわずかに与えたいと望むなら、わずかに取るべきである。施物が豊富でなく施主が多くを与えたいと望むなら、適量を取るべきである。受納において分量を知らない者は、人々の清らかな信仰を汚し、信仰による施物を失わせ、教えに従わず、産み落とした母の心さえ掴むことができない。このように分量を知って受納すべきであるから、これを「適量受納の満足」と名づける。
Saddhakulāniyeva agantvā dvārappaṭipāṭiyā gantabbaṃ. Ayaṃ loluppavivajjanasantoso nāma. Yathālābhasantosādayo cīvare vuttanayā eva.
信仰のある家だけに偏って行くのではなく、門を順々に巡り歩くべきである。これを「貪欲遠離の満足」と名づける。随得知足などは衣において説かれた通りの方法である。
Piṇḍapātaṃ paribhuñjitvā samaṇadhammaṃ anupālessāmīti evaṃ upakāraṃ ñatvā paribhuñjanaṃ upakārasantoso nāma.
「托鉢食を受用して沙門の法を全うしよう」と、このように有益さを知って受用することを「有益の満足」と名づける。
Pattaṃ pūretvā ānītaṃ na paṭiggahetabbaṃ, anupasampanne sati tena gāhāpetabbaṃ, asati harāpetvā paṭiggahaṇamattaṃ gahetabbaṃ. Ayaṃ parimāṇasantoso nāma.
鉢を満たして運ばれたものを受け取ってはならない。具足戒を受けていない者がいるなら、その者に取らせるべきであり、いないなら持ち去らせて受納すべき分量だけを取るべきである。これを「分量の満足」と名づける。
‘‘Jighacchāya paṭivinodanaṃ idamettha nissaraṇa’’nti evaṃ paribhuñjanaṃ paribhogasantoso nāma.
「飢えを除くことがここでの出離である」とこのように受用することを「受用の満足」と名づける。
Nidahitvā na paribhuñjitabbanti ayaṃ sannidhiparivajjanasantoso nāma.
蓄えておいて受用してはならない。これを「蓄積遠離の満足」と名づける。
Mukhaṃ anoloketvā sāraṇīyadhamme ṭhitena vissajjetabbaṃ. Ayaṃ vissajjanasantoso nāma.
顔色をうかがうことなく、同住の法に立脚して手放すべきである。これを「放棄の満足」と名づける。
Piṇḍapātapaṭisaṃyuttāni pana pañca dhutaṅgāni – piṇḍapātikaṅgaṃ, sapadānacārikaṅgaṃ, ekāsanikaṅgaṃ, pattapiṇḍikaṅgaṃ, khalupacchābhattikaṅganti. Tesaṃ vitthārakathā visuddhimagge vuttā. Iti piṇḍapātasantosamahāariyavaṃsaṃ pūrayamāno bhikkhu imāni pañca dhutaṅgāni gopeti. Imāni gopento piṇḍapātasantosamahāariyavaṃsena santuṭṭho hoti. ‘‘Vaṇṇavādī’’tiādīni vuttanayeneva veditabbāni.
托鉢食に関する頭陀行には五つある。常乞食支、次第乞食支、一座食支、一鉢食支、不受余食支である。それらの詳細な説示は『清浄道論』で説かれている。このように托鉢食の満足という大聖種を完成する比丘は、これら五つの頭陀行を守る。これらを守りつつ、托鉢食の満足という大聖種によって満足しているのである。「称賛する」などは説かれた通りの方法によって理解されるべきである。
Senāsanenāti idha senāsanaṃ jānitabbaṃ, senāsanakkhettaṃ jānitabbaṃ, senāsanasantoso jānitabbo, senāsanapaṭisaṃyuttaṃ dhutaṅgaṃ jānitabbaṃ. Tattha senāsananti mañco, pīṭhaṃ, bhisi, bimbohanaṃ, vihāro, aḍḍhayogo, pāsādo, hammiyaṃ, guhā, leṇaṃ, aṭṭo, māḷo, veḷugumbo, rukkhamūlaṃ, yattha vā pana bhikkhū paṭikkamantīti imāni pannarasa senāsanāni.
「坐臥処によって」とは、ここで坐臥処が知られるべきであり、坐臥処の田が知られるべきであり、坐臥処の満足が知られるべきであり、坐臥処に関する頭陀行が知られるべきである。そこで坐臥処とは、寝台、椅子、敷布団、枕、精舎、屋根付きの建物、高楼、平屋、洞窟、岩窟、物見櫓、円屋、竹藪、樹下、あるいは比丘たちが赴くところという、これら十五の坐臥処である。
Senāsanakkhettanti ‘‘saṅghato vā gaṇato vā ñātito vā mittato vā attano vā dhanena paṃsukūlaṃ vā’’ti cha khettāni.
坐臥処の田とは、「僧伽から、あるいは会集から、あるいは親族から、あるいは友人から、あるいは自らの財によって、あるいは糞掃衣のように」という六つの田である。
Senāsanasantosoti senāsane vitakkasantosādayo pannarasa santosā. Te piṇḍapāte vuttanayeneva veditabbā. Senāsanapaṭisaṃyuttāni pana pañca dhutaṅgāni – āraññikaṅgaṃ, rukkhamūlikaṅgaṃ, abbhokāsikaṅgaṃ, sosānikaṅgaṃ, yathāsantatikaṅganti. Tesaṃ vitthārakathā visuddhimagge vuttā. Iti senāsanasantosamahāariyavaṃsaṃ pūrayamāno bhikkhu imāni pañca dhutaṅgāni gopeti. Imāni gopento senāsanasantosamahāariyavaṃsena santuṭṭho hoti.
坐臥処の満足とは、坐臥処における尋思の満足などの十五の満足である。それらは托鉢食において説かれた通りの方法によって理解されるべきである。坐臥処に関する頭陀行には五つある。阿蘭若住支、樹下住支、露地住支、塚間住支、随処住支である。それらの詳細な説示は『清浄道論』で説かれている。このように坐臥処の満足という大聖種を完成する比丘は、これら五つの頭陀行を守る。これらを守りつつ、坐臥処の満足という大聖種によって満足しているのである。
Gilānapaccayo pana piṇḍapāteyeva paviṭṭho. Tattha yathālābhayathābalayathāsāruppasantoseneva santussitabbaṃ. Nesajjikaṅgaṃ bhāvanārāmaariyavaṃsaṃ bhajati. Vuttampi cetaṃ –
病人の資具(医薬)は托鉢食にのみ含まれる。そこでは随得・随力・随宜の満足によって満足すべきである。常坐不臥支は修習を喜ぶ聖種に属する。これに関して次のように説かれている。
‘‘Pañca senāsane vuttā, pañca āhāranissitā;
「五つは坐臥処について説かれ、五つは食物に依拠し、
Eko vīriyasaṃyutto, dve ca cīvaranissitā’’ti.
一つは精進に結びつき、二つは衣に依拠する」と。
Iti āyasmā dhammasenāpati sāriputtatthero pathaviṃ pattharamāno viya sāgarakucchiṃ pūrayamāno viya ākāsaṃ vitthārayamāno viya ca paṭhamaṃ cīvarasantosaṃ ariyavaṃsaṃ kathetvā candaṃ uṭṭhāpento viya sūriyaṃ ullaṅghento viya ca dutiyaṃ piṇḍapātasantosaṃ kathetvā sineruṃ ukkhipento viya tatiyaṃ senāsanasantosaṃ ariyavaṃsaṃ kathetvā idāni sahassanayappaṭimaṇḍitaṃ catutthaṃ bhāvanārāmaṃ ariyavaṃsaṃ kathetuṃ puna caparaṃ āvuso bhikkhu pahānārāmo hotīti desanaṃ ārabhi.
このように法将軍サーリプッタ長老は、大地を広げるかのごとく、大海の腹を満たすかのごとく、虚空を拡張するかのごとく、第一の衣の満足の聖種を説き、月を昇らせるかのごとく、太陽を高く掲げるかのごとく、第二の托鉢食の満足を説き、須弥山を持ち上げるかのごとく、第三の坐臥処の満足の聖種を説き、いまや千の方法で飾られた第四の修習を喜ぶ聖種を説くために、「さらにまた、友よ、比丘は断尽を喜ぶ者となる」と説法を開始された。
Tattha āramanaṃ ārāmo, abhiratīti attho. Pañcavidhe pahāne ārāmo assāti pahānārāmo. Kāmacchandaṃ pajahanto ramati, nekkhammaṃ bhāvento ramati, byāpādaṃ pajahanto ramati…pe… sabbakilese pajahanto ramati, arahattamaggaṃ bhāvento ramatīti evaṃ pahāne ratoti pahānarato. Vuttanayeneva bhāvanāya ārāmo assāti bhāvanārāmo. Bhāvanāya ratoti bhāvanārato.
そこで、「楽しむこと」が園(喜び)であり、歓喜の意味である。五種の断尽において喜びがある者を「断尽を喜ぶ者」という。欲愛を捨てつつ喜び、出離を修習しつつ喜び、瞋恚を捨てつつ喜び……中略……すべての煩悩を捨てつつ喜び、阿羅漢道を修習しつつ喜ぶと、このように断尽を喜ぶ者を「断尽を喜ぶ者」という。すでに説かれた方法によって、修習において喜びがある者を「修習を喜ぶ者」という。修習を喜ぶ者を「修習を喜ぶ者」という。
Imesu pana catūsu ariyavaṃsesu purimehi tīhi terasannaṃ dhutaṅgānaṃ catupaccayasantosassa ca vasena sakalaṃ vinayapiṭakaṃ kathitaṃ hoti. Bhāvanārāmena avasesaṃ piṭakadvayaṃ. Imaṃ pana bhāvanārāmataṃ ariyavaṃsaṃ kathentena bhikkhunā paṭisambhidāmagge nekkhammapāḷiyā kathetabbo. Dīghanikāye dasuttarasuttantapariyāyena kathetabbo. Majjhimanikāye satipaṭṭhānasuttantapariyāyena kathetabbo. Abhidhamme niddesapariyāyena kathetabbo.
これら四つの聖種のうち、前の三つによって十三の頭陀行と四資具の満足に基づき、すべての律蔵が説かれたことになる。修習を喜ぶことによって残りの二蔵(経蔵・論蔵)が説かれたことになる。この修習を喜ぶ聖種を説く比丘は、『無礙解道』においては「出離品」によって説くべきである。『長部』においては「十上経」の方法によって説くべきである。『中部』においては「念処経」の方法によって説くべきである。『阿毘達磨』においては「分別(示説)」の方法によって説くべきである。
Tattha paṭisambhidāmagge nekkhammapāḷiyāti so nekkhammaṃ bhāvento ramati, kāmacchandaṃ pajahanto ramati. Abyāpādaṃ byāpādaṃ. Ālokasaññaṃ, thinamiddhaṃ. Avikkhepaṃ uddhaccaṃ. Dhammavavatthānaṃ, vicikicchaṃ. Ñāṇaṃ, avijjaṃ. Pāmojjaṃ, aratiṃ. Paṭhamaṃ jhānaṃ, pañca nīvaraṇe. Dutiyaṃ jhānaṃ, vitakkavicāre. Tatiyaṃ jhānaṃ, pītiṃ. Catutthaṃ jhānaṃ, sukhadukkhe. Ākāsānañcāyatanasamāpattiṃ bhāvento ramati, rūpasaññaṃ paṭighasaññaṃ nānattasaññaṃ pajahanto ramati. Viññāṇañcāyatanasamāpattiṃ…pe… nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiṃ bhāvento ramati, ākiñcaññāyatanasaññaṃ pajahanto ramati.
そこで、『無礙解道』の「出離品」によってとは、彼は出離を修習しつつ喜び、欲愛を捨てつつ喜ぶ。無瞋を〔修習しつつ喜び〕、瞋恚を〔捨てつつ喜ぶ〕。光明の想を、惛沈・睡眠を。無散乱を、掉挙を。法の決定を、疑いを。智を、無明を。歓喜を、不快を。初禅を、五蓋を。第二禅を、尋・伺を。第三禅を、喜を。第四禅を、苦楽を。空無辺処の等至を修習しつつ喜び、色想・有対想・種々想を捨てつつ喜ぶ。識無辺処の等至を……中略……非想非非想処の等至を修習しつつ喜び、無所有処想を捨てつつ喜ぶ。
Aniccānupassanaṃ bhāvento ramati, niccasaññaṃ pajahanto ramati. Dukkhānupassanaṃ, sukhasaññaṃ. Anattānupassanaṃ, attasaññaṃ. Nibbidānupassanaṃ, nandiṃ. Virāgānupassanaṃ, rāgaṃ. Nirodhānupassanaṃ, samudayaṃ. Paṭinissaggānupassanaṃ, ādānaṃ. Khayānupassanaṃ, ghanasaññaṃ. Vayānupassanaṃ, āyūhanaṃ. Vipariṇāmānupassanaṃ, dhuvasaññaṃ. Animittānupassanaṃ, nimittaṃ. Apaṇihitānupassanaṃ, paṇidhiṃ. Suññatānupassanaṃ abhinivesaṃ. Adhipaññādhammavipassanaṃ, sārādānābhinivesaṃ. Yathābhūtañāṇadassanaṃ, sammohābhinivesaṃ. Ādīnavānupassanaṃ, ālayābhinivesaṃ. Paṭisaṅkhānupassanaṃ, appaṭisaṅkhaṃ. Vivaṭṭānupassanaṃ, saṃyogābhinivesaṃ. Sotāpattimaggaṃ, diṭṭhekaṭṭhe kilese. Sakadāgāmimaggaṃ, oḷārike kilese. Anāgāmimaggaṃ, aṇusahagate kilese. Arahattamaggaṃ bhāvento ramati, sabbakilese pajahanto ramatīti evaṃ paṭisambhidāmagge nekkhammapāḷiyā kathetabbo.
無常の随観を修習しつつ喜び、常想を捨てつつ喜ぶ。苦の随観を、楽想を。無我の随観を、我想を。厭離の随観を、歓喜を。離貪の随観を、貪を。滅の随観を、集(生起)を。捨遣の随観を、執取を。尽滅の随観を、堅固想を。衰滅の随観を、蓄積を。変易の随観を、恒常想を。無相の随観を、相を。無願の随観を、願を。空の随観を、執着を。増上慧法観を、本質把握の執着を。如実智見を、惑乱の執着を。過患の随観を、執着の住処を。省察の随観を、無省察を。還滅の随観を、束縛への執着を。預流道を、見惑の煩悩を。一来道を、粗大な煩悩を。不還道を、微細な煩悩を。阿羅漢道を修習しつつ喜び、すべての煩悩を捨てつつ喜ぶと、このように『無礙解道』の「出離品」によって説くべきである。
Dīghanikāye dasuttarasuttantapariyāyenāti ekaṃ dhammaṃ bhāvento ramati, ekaṃ dhammaṃ pajahanto ramati…pe… dasa dhamme bhāvento ramati, dasa dhamme pajahanto ramati. Katamaṃ ekaṃ dhammaṃ bhāvento ramati? Kāyagatāsatiṃ sātasahagataṃ. Imaṃ ekaṃ dhammaṃ bhāvento ramati. Katamaṃ ekaṃ dhammaṃ pajahanto ramati? Asmimānaṃ. Imaṃ ekaṃ dhammaṃ pajahanto ramati. Katame dve dhamme…pe… katame dasa dhamme bhāvento ramati? Dasa kasiṇāyatanāni. Ime dasa dhamme bhāvento ramati. Katame dasa dhamme pajahanto ramati? Dasa micchatte. Ime dasa dhamme pajahanto ramati. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu bhāvanārāmo hotīti evaṃ dīghanikāye dasuttarasuttantapariyāyena kathetabbo.
『長部』の「十上経」の方法によってとは、一つの法を修習しつつ喜び、一つの法を捨てつつ喜び……中略……十の法を修習しつつ喜び、十の法を捨てつつ喜ぶ。修習しつつ喜ぶべき一つの法とは何か。喜悦を伴う身至念である。この一つの法を修習しつつ喜ぶ。捨てつつ喜ぶべき一つの法とは何か。我慢である。この一つの法を捨てつつ喜ぶ。修習しつつ喜ぶべき二つの法とは何か……中略……修習しつつ喜ぶべき十の法とは何か。十遍処である。これら十の法を修習しつつ喜ぶ。捨てつつ喜ぶべき十の法とは何か。十の邪性である。これら十の法を捨てつつ喜ぶ。「比丘たちよ、このように比丘は修習を喜ぶ者となる」と、このように『長部』の「十上経」の方法によって説くべきである。
Majjhimanikāye satipaṭṭhānasuttantapariyāyenāti ekāyano, bhikkhave, maggo sattānaṃ visuddhiyā, sokaparidevānaṃ samatikkamāya, dukkhadomanassānaṃ atthaṅgamāya, ñāyassa adhigamāya, nibbānassa sacchikiriyāya yadidaṃ cattāro satipaṭṭhānā. Katame cattāro? Idha, bhikkhave, bhikkhu kāye kāyānupassī viharati… vedanāsu vedanānupassī… citte cittānupassī… dhammesu dhammānupassī… ‘atthi dhammā’ti vā panassa sati paccupaṭṭhitā hoti yāvadeva ñāṇamattāya paṭissatimattāya anissito ca viharati na ca kiñci loke upādiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu bhāvanārāmo hoti bhāvanārato, pahānārāmo hoti pahānarato. Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu gacchanto vā gacchāmīti pajānāti…pe… puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ…pe… pūtīni cuṇṇakajātāni. So imameva kāyaṃ upasaṃharati, ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatītoti. Iti ajjhattaṃ vā kāye kāyānupassī viharati…pe… evampi kho, bhikkhave, bhikkhu bhāvanārāmo hotīti evaṃ majjhimanikāye satipaṭṭhānasuttantapariyāyena kathetabbo.
『中部』の「念処経」の方法によってとは、「比丘たちよ、衆生の清浄のため、憂いと嘆きの克服のため、苦しみと悲しみの消滅のため、正理の獲得のため、涅槃の証得のための唯一の道がある。すなわち四念処である。いかなる四つか。比丘たちよ、ここに比丘が身において身を随観して住し……受において受を随観し……心において心を随観し……法において法を随観して……あるいはまた彼に『法が存在する』という念が、まさに智の量、正念の量のために現起し、依拠することなく住し、世において何ものにも執着しない。比丘たちよ、このように比丘は修習を喜び修習を楽しみ、断尽を喜び断尽を楽しむ者となる。さらにまた、比丘たちよ、比丘は歩む時に『私は歩む』と了知し……中略……さらにまた、比丘たちよ、比丘はあたかも墓場に捨てられた死体が……中略……腐乱して粉々になったのを見るように、まさにこの身を比較する。『この身もまたこのような法(性質)であり、このようになるものであり、これを免れない』と。このように内なる身において身を随観して住し……中略……比丘たちよ、このように比丘は修習を喜ぶ者となる」と、このように『中部』の「念処経」の方法によって説くべきである。
Abhidhamme niddesapariyāyenāti sabbepi saṅkhate aniccato dukkhato rogato gaṇḍato…pe… saṃkilesikadhammato passanto ramati. Ayaṃ, bhikkhave, bhikkhu bhāvanārāmo hotīti evaṃ niddesapariyāyena kathetabbo.
『阿毘達磨』の示説の方法によってとは、すべてのつくられたもの(有為)を無常として、苦として、病として、腫れ物として……中略……煩悩を伴う法として見つつ喜ぶ。「比丘たちよ、この比丘は修習を喜ぶ者となる」と、このように示説の方法によって説くべきである。
Neva attānukkaṃsetīti ajja me saṭṭhi vā sattati vā vassāni aniccaṃ dukkhaṃ anattāti vipassanāya kammaṃ karontassa, ko mayā sadiso atthīti evaṃ attukkaṃsanaṃ na karoti. Na paraṃ vambhetīti aniccaṃ dukkhanti vipassanāmattakampi natthi, kiṃ ime vissaṭṭhakammaṭṭhānā carantīti evaṃ paraṃ vambhanaṃ na karoti. Sesaṃ vuttanayameva.
「自らを高めることもなく」とは、「今日まで私は六十年あるいは七十年、無常・苦・無我であると毘鉢舎那の実践をしてきた。誰が私に匹敵しようか」とこのように自らを高めることをしない。「他者を蔑むこともない」とは、「無常・苦という毘鉢舎那のわずかさえなく、なぜこれらは業処を放棄して歩き回るのか」とこのように他者を蔑むことをしない。残りはすでに説かれた通りの方法である。
310. Padhānānīti uttamavīriyāni. Saṃvarapadhānanti cakkhādīni saṃvarantassa uppannavīriyaṃ. Pahānapadhānanti kāmavitakkādayo pajahantassa uppannavīriyaṃ. Bhāvanāpadhānanti bojjhaṅge bhāventassa uppannavīriyaṃ. Anurakkhaṇāpadhānanti samādhinimittaṃ anurakkhantassa uppannavīriyaṃ.
310. 「正勤」とは、最上の精進である。「律儀勤」とは、眼などを防護する者に生じる精進である。「断勤」とは、欲の尋などを捨てる者に生じる精進である。「修勤」とは、覚支を修習する者に生じる精進である。「随護勤」とは、三摩地の相を守る者に生じる精進である。
Vivekanissitantiādīsu viveko virāgo nirodhoti tīṇipi nibbānassa nāmāni. Nibbānañhi upadhivivekattā viveko. Taṃ āgamma rāgādayo virajjantīti virāgo. Nirujjhantīti nirodho. Tasmā ‘‘vivekanissita’’ntiādīsu ārammaṇavasena adhigantabbavasena vā nibbānanissitanti attho. Vossaggapariṇāminti ettha dve vossaggā pariccāgavossaggo ca pakkhandanavossaggo ca. Tattha vipassanā tadaṅgavasena kilese ca khandhe ca pariccajatīti pariccāgavossaggo. Maggo ārammaṇavasena nibbānaṃ pakkhandatīti pakkhandanavossaggo. Tasmā vossaggapariṇāminti yathā bhāviyamāno satisambojjhaṅgo vossaggatthāya pariṇamati, vipassanābhāvañca maggabhāvañca pāpuṇāti, evaṃ bhāvetīti ayamettha attho. Sesapadesupi eseva nayo.
「遠離に依拠し」などの句において、遠離、離貪、滅は、三つともに涅槃の名称である。実に涅槃は依拠の遠離であるから「遠離」である。それに依って貪などが離れるから「離貪」である。滅するから「滅」である。それゆえ「遠離に依拠し」などの句において、対象の力によって、あるいは獲得されるべきものとして涅槃に依拠しているという意味である。「捨遣へと変向する」において、ここに二つの捨遣がある。放棄の捨遣と跳入の捨遣である。そこで毘鉢舎那は部分的な力によって煩悩と諸蘊を放棄するから「放棄の捨遣」である。道は対象の力によって涅槃へと跳入するから「跳入の捨遣」である。それゆえ「捨遣へと変向する」とは、修習される念等覚支が捨遣のために変向し、毘鉢舎那の状態と道の状態に達するように、そのように修習するというのがここでの意味である。残りの句においてもこの方法は同じである。
Bhadrakanti bhaddakaṃ. Samādhinimittaṃ vuccati aṭṭhikasaññādivasena adhigato samādhiyeva. Anurakkhatīti samādhiparibandhakadhamme rāgadosamohe sodhento rakkhati. Ettha ca aṭṭhikasaññādikā pañceva saññā vuttā. Imasmiṃ pana ṭhāne dasapi asubhāni vitthāretvā kathetabbāni. Tesaṃ vitthāro visuddhimagge vuttoyeva.
「善美な」とは、優れた。「三摩地の相」とは、骨想などの力によって獲得された三摩地そのものをいう。「随護する」とは、三摩地の障害となる法である貪・瞋・痴を清めつつ守ることである。そしてここで骨想などの五つの想のみが説かれている。しかしこの箇所では十の不浄想をも詳しく説くべきである。それらの詳細はまさに『清浄道論』で説かれている。
Dhamme ñāṇanti ekapaṭivedhavasena catusaccadhamme ñāṇaṃ catusaccabbhantare nirodhasacce dhamme ñāṇañca. Yathāha – ‘‘tattha katamaṃ dhamme ñāṇaṃ? Catūsu maggesu catūsu phalesu ñāṇa’’nti (vibha. 796). Anvaye ñāṇanti cattāri saccāni paccakkhato disvā yathā idāni, evaṃ atītepi anāgatepi imeva pañcakkhandhā dukkhasaccaṃ, ayameva taṇhā samudayasaccaṃ, ayameva nirodho nirodhasaccaṃ, ayameva maggo maggasaccanti evaṃ tassa ñāṇassa anugatiyaṃ ñāṇaṃ. Tenāha – ‘‘so iminā dhammena ñātena diṭṭhena pattena viditena pariyogāḷhena atītānāgatena nayaṃ netī’’ti. Pariye ñāṇanti paresaṃ cittaparicchede ñāṇaṃ. Yathāha – ‘‘tattha katamaṃ pariye ñāṇaṃ? Idha bhikkhu parasattānaṃ parapuggalānaṃ cetasā ceto paricca jānātī’’ti (vibha. 796) vitthāretabbaṃ. Ṭhapetvā pana imāni tīṇi ñāṇāni avasesaṃ sammutiñāṇaṃ nāma. Yathāha – ‘‘tattha katamaṃ sammutiñāṇaṃ? Ṭhapetvā dhamme ñāṇaṃ ṭhapetvā anvaye ñāṇaṃ ṭhapetvā paricchede ñāṇaṃ avasesaṃ sammutiñāṇa’’nti (vibha. 796).
「法における智」とは、一つの通達の力による四諦の法における智、および四諦の中の滅諦の法における智である。説かれているように「そこで法における智とは何か。四つの道と四つの果における智である」(『分別論』796)。「類推における智」とは、四諦を現前として見て、現在のように、過去においても未来においても、まさにこれら五蘊が苦諦であり、まさにこの渇愛が集諦であり、まさにこの滅が滅諦であり、まさにこの道が道諦であると、このようにその智に従う智のことである。それゆえ説かれている。「彼はこの知られ、見られ、到達され、了解され、深く探究された法によって、過去と未来へと方法を導く」と。「他心における智」とは、他者の心を区分する智である。説かれているように「そこで他心における智とは何か。ここに比丘が他なる衆生、他なる人物の心を心によって区分して知る」(『分別論』796)と詳しく説かれるべきである。これら三つの智を除いて、残りは世俗智と呼ばれる。説かれているように「そこで世俗智とは何か。法における智を除き、類推における智を除き、区分における智を除いて、残りが世俗智である」(『分別論』796)と。
Dukkhe ñāṇādīhi arahattaṃ pāpetvā ekassa bhikkhuno niggamanaṃ catusaccakammaṭṭhānaṃ kathitaṃ. Tattha dve saccāni vaṭṭaṃ, dve vivaṭṭaṃ, vaṭṭe abhiniveso hoti, no vivaṭṭe. Dvīsu saccesu ācariyasantike pariyattiṃ uggahetvā kammaṃ karoti, dvīsu saccesu ‘‘nirodhasaccaṃ nāma iṭṭhaṃ kantaṃ manāpaṃ, maggasaccaṃ nāma iṭṭhaṃ kantaṃ manāpa’’nti savanavasena kammaṃ karoti. Dvīsu saccesu uggahaparipucchāsavanadhāraṇasammasanapaṭivedho vaṭṭati, dvīsu savanapaṭivedho vaṭṭati. Tīṇi kiccavasena paṭivijjhati, ekaṃ ārammaṇavasena. Dve saccāni duddasattā gambhīrāni, dve gambhīrattā duddasāni.
苦における智などによって阿羅漢果に到達させ、一人の比丘の完成として四諦の業処が説かれた。そこで二つの諦は輪廻であり、二つは解脱である。輪廻においては執着があり、解脱においては執着がない。二つの諦において師匠の許で教えを学び実践し、二つの諦において「滅諦とは好ましく愛しく快適なものであり、道諦とは好ましく愛しく快適なものである」と聞くことによって実践する。二つの諦においては学習、試問、聴聞、受持、思惟、通達が妥当し、二つの諦においては聴聞と通達が妥当する。三つは役割の力によって通達し、一つは対象の力によって通達する。二つの諦は見がたいために深遠であり、二つは深遠であるために見がたい。
Sotāpattiyaṅgādicatukkavaṇṇanā
預流支等四法釈
311. Sotāpattiyaṅgānīti sotāpattiyā aṅgāni, sotāpattimaggassa paṭilābhakāraṇānīti attho. Sappurisasaṃsevoti buddhādīnaṃ sappurisānaṃ upasaṅkamitvā sevanaṃ. Saddhammassavananti sappāyassa tepiṭakadhammassa savanaṃ. Yonisomanasikāroti aniccādivasena manasikāro. Dhammānudhammappaṭipattīti lokuttaradhammassa anudhammabhūtāya pubbabhāgapaṭipattiyā paṭipajjanaṃ.
311. 「預流支」とは、預流の支分であり、預流道を獲得する原因という意味である。「善士親近」とは、仏陀などの善士に近づいて親しむことである。「正法聴聞」とは、適した三蔵の教えを聞くことである。「如理作意」とは、無常などとして作意することである。「法随法行」とは、出世間法に従う法である前段階の実践を実践することである。
Aveccappasādenāti acalappasādena. ‘‘Itipi so bhagavā’’tiādīni visuddhimagge vitthāritāni. Phaladhātuāhāracatukkāni uttānatthāneva. Apicettha lūkhapaṇītavatthuvasena oḷārikasukhumatā veditabbā.
「不壊の浄信によって」とは、揺るぎない浄信によってである。「かの世尊は実に」などは『清浄道論』で詳しく説かれている。果、界、食の四法は平易な意味である。さらにここで、粗末なものや上質なものの力によって、粗大さと微細さが理解されるべきである。
Viññāṇaṭṭhitiyoti viññāṇaṃ etāsu tiṭṭhatīti viññāṇaṭṭhitiyo. Ārammaṇaṭṭhitivasenetaṃ vuttaṃ. Rūpūpāyanti rūpaṃ upagataṃ hutvā. Pañcavokārabhavasmiñhi abhisaṅkhāraviññāṇaṃ rūpakkhandhaṃ nissāya tiṭṭhati. Taṃ sandhāyetaṃ vuttaṃ. Rūpārammaṇanti rūpakkhandhagocaraṃ rūpapatiṭṭhitaṃ hutvā. Nandūpasecananti lobhasahagataṃ sampayuttanandiyāva upasittaṃ hutvā. Itaraṃ upanissayakoṭiyā. Vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjatīti saṭṭhipi sattatipi vassāni evaṃ pavattamānaṃ vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjati. Vedanūpāyādīsupi eseva nayo. Imehi pana tīhi padehi catuvokārabhave abhisaṅkhāraviññāṇaṃ vuttaṃ. Tassa yāvatāyukaṃ pavattanavasena vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjanā veditabbā. Catukkavasena pana desanāya āgatattā viññāṇūpāyanti na vuttaṃ. Evaṃ vuccamāne ca ‘‘katamaṃ nu kho ettha kammaviññāṇaṃ, katamaṃ vipākaviññāṇa’’nti sammoho bhaveyya, tasmāpi na vuttaṃ. Agatigamanāni vitthāritāneva.
「識の住処」とは、識がこれらに住するから識の住処という。対象に留まることの力によってこれが説かれた。「色に近づき」とは、色に近づくものとなって。五蘊の生存においては、行識(形成する識)は色蘊に依拠して住するからである。それを指してこれが説かれた。「色を対象とし」とは、色蘊を境地とし、色に確立したものとなって。「歓喜に潤され」とは、貪欲を伴い、相応する歓喜によってまさに潤されたものとなって。他方は強い依存の極点によってである。「増大し、増長し、広大さに達する」とは、六十年も七十年もこのように存続して増大し、増長し、広大さに達するということである。受に近づくなどにおいてもこの方法は同じである。これら三つの句によって、四蘊(受・想・行・識)の生存における行識が説かれた。それの寿命の限りに存続することによる増大、増長、広大さに達することが理解されるべきである。四法としての説示として説かれたため「識に近づき」とは説かれなかった。もしそのように説かれると「ここでどれが業識であり、どれが異熟識なのか」という惑乱が生じる恐れがあるため、その点からも説かれなかったのである。邪路に赴くこと(四邪曲)はすでに詳しく説かれている。
Cīvarahetūti tattha manāpaṃ cīvaraṃ labhissāmīti cīvarakāraṇā uppajjati. Iti bhavābhavahetūti ettha itīti nidassanatthe nipāto. Yathā cīvarādihetu, evaṃ bhavābhavahetūpīti attho. Bhavābhavoti cettha paṇītapaṇītatarāni telamadhuphāṇitādīni adhippetāni. Imesaṃ pana catunnaṃ taṇhuppādānaṃ pahānatthāya paṭipāṭiyāva cattāro ariyavaṃsā desitāti veditabbā. Paṭipadācatukkaṃ heṭṭhā vuttameva. Akkhamādīsu padhānakaraṇakāle sītādīni na khamatīti akkhamā. Khamatīti khamā. Indriyadamanaṃ damā. ‘‘Uppannaṃ kāmavitakkaṃ nādhivāsetī’’tiādinā nayena vitakkasamanaṃ samā.
「衣を理由として」とは、そこで好ましい衣を得ようと衣の原因から生じる。「このように有と非有を理由として」において、「このように」とは例示の意味の不変化詞である。衣などの理由と同じように、有と非有の理由によってもという意味である。「有と非有」とは、ここでは上質でより上質な油、蜜、糖蜜などが意図されている。これら四つの渇愛の生起を断じるために、順番に四つの聖種が説かれたと理解されるべきである。四種の実践はすでに下で説かれた通りである。不忍耐などにおいて、正勤をなす時に寒さなどを耐え忍ばないから「不忍耐」である。耐え忍ぶから「忍耐」である。諸根の調御が「調御」である。「生じた欲の尋を忍受しない」などの方法による尋の静止が「静止」である。
Dhammapadānīti dhammakoṭṭhāsāni. Anabhijjhā dhammapadaṃ nāma alobho vā alobhasīsena adhigatajjhānavipassanāmaggaphalanibbānāni vā. Abyāpādo dhammapadaṃ nāma akopo vā mettāsīsena adhigatajjhānādīni vā. Sammāsati dhammapadaṃ nāma suppaṭṭhitasati vā satisīsena adhigatajjhānādīni vā. Sammāsamādhi dhammapadaṃ nāma samāpatti vā aṭṭhasamāpattivasena adhigatajjhānavipassanāmaggaphalanibbānāni vā. Dasāsubhavasena vā adhigatajjhānādīni anabhijjhā dhammapadaṃ. Catubrahmavihāravasena adhigatāni abyāpādo dhammapadaṃ. Dasānussatiāhārepaṭikūlasaññāvasena adhigatāni sammāsati dhammapadaṃ. Dasakasiṇaānāpānavasena adhigatāni sammāsamādhi dhammapadanti.
「法の句(法の区分)」とは、法の部分である。「無貪という法の句」とは、無貪、あるいは無貪を第一として獲得された禅定、毘鉢舎那、道、果、涅槃である。「無瞋という法の句」とは、無瞋、あるいは慈悲を第一として獲得された禅定などである。「正念という法の句」とは、よく確立した正念、あるいは正念を第一として獲得された禅定などである。「正定という法の句」とは、等至、あるいは八等至の力によって獲得された禅定、毘鉢舎那、道、果、涅槃である。あるいは、十不浄想の力によって獲得された禅定などが無貪という法の句である。四無量心の力によって獲得されたものが無瞋という法の句である。十随念と食厭想の力によって獲得されたものが正念という法の句である。十遍処と入出息念の力によって獲得されたものが正定という法の句である。
Dhammasamādānesu paṭhamaṃ acelakapaṭipadā. Dutiyaṃ tibbakilesassa arahattaṃ gahetuṃ asakkontassa assumukhassāpi rudato parisuddhabrahmacariyacaraṇaṃ. Tatiyaṃ kāmesu pātabyatā. Catutthaṃ cattāro paccaye alabhamānassāpi jhānavipassanāvasena sukhasamaṅgino sāsanabrahmacariyaṃ.
法受(四法受)の中で、第一は無着行(裸行)である。第二は、激しい煩悩があり、阿羅漢果を得ることができず、涙を浮かべて泣きながらも清浄な梵行を実践することである。第三は、諸々の欲望に耽溺することである。第四は、四種の資具を得られなくても、禅定や瞑想(観)によって楽を具えて教えの梵行を実践することである。
Dhammakkhandhāti ettha guṇaṭṭho khandhaṭṭho. Sīlakkhandhoti sīlaguṇo. Ettha ca phalasīlaṃ adhippetaṃ. Sesapadesupi eseva nayo. Iti catūsupi ṭhānesu phalameva vuttaṃ.
法蘊(法聚)とは、ここで徳の意味が「蘊(聚)」の意味である。戒蘊とは戒の徳のことである。そしてここでは果の戒が意図されている。残りの句においてもこの方法による。このように四処すべてにおいて果のみが説かれている。
Balānīti upatthambhanaṭṭhena akampiyaṭṭhena ca balāni. Tesaṃ paṭipakkhehi kosajjādīhi akampaniyatā veditabbā. Sabbānipi samathavipassanāmaggavasena lokiyalokuttarāneva kathitāni.
力(四力)とは、支持する意味と動揺しない意味によって力と呼ばれる。それらの反対である怠惰などによって動揺させられないことと知るべきである。すべて禅定・観・道によって世間的・出世間的なものとして説かれている。
Adhiṭṭhānānīti ettha adhīti upasaggamattaṃ. Atthato pana tena vā tiṭṭhanti, tattha vā tiṭṭhanti, ṭhānameva vā taṃtaṃguṇādhikānaṃ purisānaṃ adhiṭṭhānaṃ, paññāva adhiṭṭhānaṃ paññādhiṭṭhānaṃ. Ettha ca paṭhamena aggaphalapaññā. Dutiyena vacīsaccaṃ. Tatiyena āmisapariccāgo. Catutthena kilesūpasamo kathitoti veditabbo. Paṭhamena ca kammassakatapaññaṃ vipassanāpaññaṃ vā ādiṃ katvā phalapaññā kathitā. Dutiyena vacīsaccaṃ ādiṃ katvā paramatthasaccaṃ nibbānaṃ. Tatiyena āmisapariccāgaṃ ādiṃ katvā aggamaggena kilesapariccāgo. Catutthena samāpattivikkhambhite kilese ādiṃ katvā aggamaggena kilesavūpasamo. Paññādhiṭṭhānena vā ekena arahattaphalapaññā kathitā. Sesehi paramatthasaccaṃ. Saccādhiṭṭhānena vā ekena paramatthasaccaṃ kathitaṃ. Sesehi arahattapaññāti mūsikābhayatthero āha.
住処(四決定処)とは、ここで「adhi」は単なる接頭辞である。意味としては、それによって住する、あるいはそこに住する、またはその諸々の優れた徳を持つ人々の拠り所(地位)そのものを「住処」という。智慧そのものが住処であるから「慧住処」である。そしてここでは、第一によって最上の果の智慧が、第二によって言語の真実が、第三によって物質的放棄(施捨)が、第四によって煩悩の寂静が説かれたと知るべきである。また、第一によって業所有智や観慧を初めとする果の智慧が説かれた。第二によって言語の真実を初めとする勝義の真実である涅槃が説かれた。第三によって物質的放棄を初めとする最上の道(阿羅漢道)による煩悩の放棄が説かれた。第四によって等至(禅定)によって伏せられた諸煩悩を初めとする最上の道による煩悩の寂静が説かれた。あるいは、慧住処という一つによって阿羅漢果の智慧が説かれ、残りによって勝義の真実が説かれた。あるいは、真実住処という一つによって勝義の真実が説かれ、残りによって阿羅漢の智慧が説かれたと、ムーシカーバヤ長老は言った。
Pañhabyākaraṇādicatukkavaṇṇanā
問答等の四法義釈
312. Pañhabyākaraṇāni mahāpadesakathāya vitthāritāneva.
312. 諸々の問題の解答(四種問答)については、大指示の説においてすでに詳細に説明されている。
Kaṇhanti kāḷakaṃ dasaakusalakammapathakammaṃ. Kaṇhavipākanti apāye nibbattanato kāḷakavipākaṃ. Sukkanti paṇḍaraṃ kusalakammapathakammaṃ. Sukkavipākanti sagge nibbattanato paṇḍaravipākaṃ. Kaṇhasukkanti missakakammaṃ. Kaṇhasukkavipākanti sukhadukkhavipākaṃ. Missakakammañhi katvā akusalena tiracchānayoniyaṃ maṅgalahatthiṭṭhānādīsu uppanno kusalena pavatte sukhaṃ vedayati. Kusalena rājakulepi nibbatto akusalena pavatte dukkhaṃ vedayati. Akaṇhaasukkanti kammakkhayakaraṃ catumaggañāṇaṃ adhippetaṃ. Tañhi yadi kaṇhaṃ bhaveyya, kaṇhavipākaṃ dadeyya. Yadi sukkaṃ bhaveyya, sukkavipākaṃ dadeyya. Ubhayavipākassa pana adānato akaṇhāsukkavipākattā akaṇhaṃ asukkanti ayamettha attho.
黒(黒業)とは、黒い十不善業道の業である。黒報とは、悪趣(地獄等)に生じさせることから黒い異熟(果報)である。白とは、白い善業道の業である。白報とは、天界に生じさせることから白い果報である。黒白とは、混淆した業である。黒白報とは、苦楽が混ざった果報である。混淆した業を行って、不善によって畜生界の吉祥象などの境遇に生まれ、善によって生じた生存期間において楽を享受する。あるいは善によって王家に生まれても、不善によって生じた生存期間において苦を経験する。非黒非白とは、業を尽きさせる四道智が意図されている。それというのも、もしそれが黒であるならば黒報を与え、白であるならば白報を与えるはずである。しかし両方の果報を与えないことから、非黒非白の果報であるため「非黒非白」とされる。これがここでの意味である。
Sacchikaraṇīyāti paccakkhakaraṇena ceva paṭilābhena ca sacchikātabbā. Cakkhunāti dibbacakkhunā. Kāyenāti sahajātanāmakāyena. Paññāyāti arahattaphalañāṇena.
現証すべきものとは、直接体験することによって、また獲得することによって現証されるべきものである。眼によってとは、天眼によってである。身によってとは、倶生の名身(心・心所)によってである。慧によってとは、阿羅漢果智によってである。
Oghāti vaṭṭasmiṃ satte ohananti osīdāpentīti oghā. Tattha pañcakāmaguṇiko rāgo kāmogho. Rūpārūpabhavesu chandarāgo bhavogho. Tathā jhānanikanti sassatadiṭṭhisahagato ca rāgo. Dvāsaṭṭhi diṭṭhiyo diṭṭhogho.
暴流(四暴流)とは、輪廻において衆生を沈め、沈没させるから暴流である。そこにおいて、五欲の徳に対する貪りを欲暴流という。色界・無色界の生存に対する欲貪を有暴流という。同様に禅定への執着や常見に伴う貪りもそうである。六十二見を見暴流という。
Vaṭṭasmiṃ yojentīti yogā. Te oghā viya veditabbā.
軛(四軛)とは、輪廻に繋ぎ留めるから軛である。それらは暴流のように知るべきである。
Visaṃyojentīti visaññogā. Tattha asubhajjhānaṃ kāmayogavisaṃyogo. Taṃ pādakaṃ katvā adhigato anāgāmimaggo ekanteneva kāmayogavisaññogo nāma. Arahattamaggo bhavayogavisaññogo nāma. Sotāpattimaggo diṭṭhiyogavisaññogo nāma. Arahattamaggo avijjāyogavisaññogo nāma.
離軛(四離軛)とは、離脱させるから離軛である。そこにおいて、不浄観の禅定は欲軛の離脱である。それを基礎として得られた不還道(阿那含道)は決定的に欲軛の離脱と呼ばれる。阿羅漢道は有軛の離脱と呼ばれる。預流道は見軛の離脱と呼ばれる。阿羅漢道は無明軛の離脱と呼ばれる。
Ganthanavasena ganthā. Vaṭṭasmiṃ nāmakāyañceva rūpakāyañca ganthati bandhati palibundhatīti kāyagantho. Idaṃsaccābhinivesoti idameva saccaṃ, moghamaññanti evaṃ pavatto diṭṭhābhiniveso.
結縛することによって結(四身結)である。輪廻において名身と色身とを結び、縛り、執着させるから「身結」という。「これのみが真実である、他は虚妄である」とこのように生じる見解の執着を「此実執着」という。
Upādānānīti ādānaggahaṇāni. Kāmoti rāgo, soyeva gahaṇaṭṭhena upādānanti kāmupādānaṃ. Diṭṭhīti micchādiṭṭhi, sāpi gahaṇaṭṭhena upādānanti diṭṭhupādānaṃ. Iminā suddhīti evaṃ sīlavatānaṃ gahaṇaṃ sīlabbatupādānaṃ. Attāti etena vadati ceva upādiyati cāti attavādupādānaṃ.
取(四取)とは、把持し執着することである。欲とは貪りであり、それ自体が把持するという意味で取であるから欲取である。見とは邪見であり、それも把持するという意味で取であるから見取である。「これによって清浄になる」とこのように戒禁(戒律や誓戒)を把持することを戒禁取という。我とは、これによって語り、また執着するから我語取である。
Yoniyoti koṭṭhāsā. Aṇḍe jātāti aṇḍajā. Jalābumhi jātāti jalābujā. Saṃsede jātāti saṃsedajā. Sayanasmiṃ pūtimacchādīsu ca nibbattānametaṃ adhivacanaṃ. Vegena āgantvā upapatitā viyāti opapātikā. Tattha devamanussesu saṃsedajaopapātikānaṃ ayaṃ viseso. Saṃsedajā mandā daharā hutvā nibbattanti. Opapātikā soḷasavassuddesikā hutvā. Manussesu hi bhummadevesu ca imā catassopi yoniyo labbhanti. Tathā tiracchānesu supaṇṇanāgādīsu. Vuttañhetaṃ – ‘‘tattha, bhikkhave, aṇḍajā supaṇṇā aṇḍajeva nāge haranti, na jalābuje na saṃsedaje na opapātike’’ti (saṃ. ni. 3.393). Cātumahārājikato paṭṭhāya uparidevā opapātikāyeva. Tathā nerayikā. Petesu catassopi labbhanti. Gabbhāvakkantiyo sampasādanīye kathitā eva.
胎生(四生)とは、区分である。卵において生まれたものを卵生という。母胎(子宮)において生まれたものを胎生という。湿気において生まれたものを湿生という。これは腐った魚などの床において生じた者たちの呼称である。勢いよくやって来て忽然と現れたかのようであるから化生という。その中で神々と人間において、湿生と化生にはこの違いがある。湿生の者は幼少の姿で生まれ、化生の者は十六歳ほどの姿で生まれる。人間と地居天にはこれら四つの生すべてが得られる。同様に鳥や竜などの畜生にも得られる。次のように説かれているではないか。「比丘たちよ、そこにおいて卵生の金翅鳥は卵生の竜のみを捕らえ、胎生も湿生も化生も捕らえない」(相応部3.393)と。四大王衆天から上の諸天はすべて化生のみである。同様に地獄の者たちもそうである。餓鬼においては四つすべてが得られる。入胎については『自歓喜経』においてすでに説かれている。
Attabhāvapaṭilābhesu paṭhamo khiḍḍāpadosikavasena veditabbo. Dutiyo orabbhikādīhi ghātiyamānaurabbhādivasena. Tatiyo manopadosikāvasena. Catuttho cātumahārājike upādāya uparisesadevatāvasena. Te hi devā neva attasañcetanāya maranti, na parasañcetanāya.
個体(身)の獲得(四身獲得)の中で、第一は戯忘念天(戯れによって死ぬ神々)によって知るべきである。第二は羊肉業者などによって殺される羊などによって知るべきである。第三は意憤恨天(怒りによって死ぬ神々)によって知るべきである。第四は四大王衆天をはじめとする上位の残りの諸天によって知るべきである。それらの諸天は、自身の思念によっても死なず、他者の思念によっても死なないからである。
Dakkhiṇāvisuddhādicatukkavaṇṇanā
布施清浄等の四法義釈
313. Dakkhiṇāvisuddhiyoti dānasaṅkhātā dakkhiṇā visujjhanti mahapphalā honti etāhīti dakkhiṇāvisuddhiyo.
313. 布施の清浄(四種布施清浄)とは、施しと呼ばれる布施が清浄になり、これらによって大きな果報をもたらすから「布施の清浄」である。
Dāyakato visujjhati, no paṭiggāhakatoti yattha dāyako sīlavā hoti, dhammenuppannaṃ deyyadhammaṃ deti, paṭiggāhako dussīlo. Ayaṃ dakkhiṇā vessantaramahārājassa dakkhiṇāsadisā. Paṭiggāhakato visujjhati, no dāyakatoti yattha paṭiggāhako sīlavā hoti, dāyako dussīlo, adhammenuppannaṃ deti, ayaṃ dakkhiṇā coraghātakassa dakkhiṇāsadisā. Neva dāyakato visujjhati, no paṭiggāhakatoti yattha ubhopi dussīlā deyyadhammopi adhammena nibbatto. Vipariyāyena catutthā veditabbā.
「施者によって清浄であり、受者によってではない」とは、施者が有戒であり、法によって生じた施物を施すが、受者が破戒である場合である。この布施はヴェッササンタラ大王の布施に類する。「受者によって清浄であり、施者によってではない」とは、受者が有戒であり、施者が破戒で、非法によって生じたものを施す場合である。この布施は盗賊処刑人の布施に類する。「施者によっても清浄でなく、受者によっても清浄でない」とは、双方が破戒であり、施物もまた非法によって生じた場合である。反対のものが第四と知るべきである。
Saṅgahavatthūnīti saṅgahakāraṇāni. Tāni heṭṭhā vibhattāneva.
摂事(四摂事)とは、包摂する原因のことである。それらはすでに下で詳説されている。
Anariyavohārāti anariyānaṃ lāmakānaṃ vohārā.
非聖なる言論とは、聖者でない劣った者たちの言論である。
Ariyavohārāti ariyānaṃ sappurisānaṃ vohārā.
聖なる言論とは、聖者である善人たちの言論である。
Diṭṭhavāditāti diṭṭhaṃ mayāti evaṃ vāditā. Ettha ca taṃtaṃsamuṭṭhāpakacetanāvasena attho veditabbo.
見を語ることとは、「私は見た」とこのように語ることである。そしてここでは、それぞれの言動を起こす思念(意図)によって意味を知るべきである。
Attantapādicatukkavaṇṇanā
自熱苦等の四法義釈
314. Attantapādīsu paṭhamo acelako. Dutiyo orabbhikādīsu aññataro. Tatiyo yaññayājako. Catuttho sāsane sammāpaṭipanno.
314. 自熱苦(自らを苦しめる者)等において、第一は裸形苦行者である。第二は羊肉業者などの一人である。第三は祭祀を司る祭官である。第四はこの教えにおいて正しく実践する者である。
Attahitāya paṭipannādīsu paṭhamo yo sayaṃ sīlādisampanno, paraṃ sīlādīsu na samādapeti āyasmā vakkalitthero viya. Dutiyo yo attanā na sīlādisampanno, paraṃ sīlādīsu samādapeti āyasmā upanando viya. Tatiyo yo nevattanā sīlādisampanno, paraṃ sīlādīsu na samādapeti devadatto viya. Catuttho yo attanā ca sīlādisampanno parañca sīlādīsu samādapeti āyasmā mahākassapo viya.
自利のために行じる者等において、第一は自らは戒などを具足しているが、他者には戒などを勧めない者であり、ヴァッカリ長老のようである。第二は自らは戒などを具足していないが、他者には戒などを勧める者であり、ウパナンダ長老のようである。第三は自らも戒などを具足しておらず、他者にも戒などを勧めない者であり、デーヴァダッタのようである。第四は自らも戒などを具足し、他者にも戒などを勧める者であり、マハーカッサパ長老のようである。
Tamādīsu tamoti andhakārabhūto. Tamaparāyaṇoti tamameva paraṃ ayanaṃ gati assāti tamaparāyaṇo. Evaṃ sabbapadesu attho veditabbo. Ettha ca paṭhamo nīce caṇḍālādikule dujjīvite hīnattabhāve nibbattitvā tīṇi duccaritāni paripūreti. Dutiyo tathāvidho hutvā tīṇi sucaritāni paripūreti. Tatiyo uḷāre khattiyakule bahuannapāne sampannattabhāve nibbattitvā tīṇi duccaritāni paripūreti. Catuttho tādisova hutvā tīṇi sucaritāni paripūreti.
暗(四人)等において、「暗」とは暗闇の状態にある者である。「暗に向かう者」とは、暗闇そのものを先への道(趣向先)とするから「暗に向かう者」である。このようにすべての句において意味を知るべきである。そしてここでは、第一は賤しいチャンダーラなどの家、苦しい生活、劣った身に生まれて、三つの悪行を満たす者である。第二はそのような境遇であっても、三つの善行を満たす者である。第三は高貴な王族の家、多くの飲食、恵まれた身に生まれて、三つの悪行を満たす者である。第四はそのような境遇であって、三つの善行を満たす者である。
Samaṇamacaloti samaṇaacalo. Ma-kāro padasandhimattaṃ. So sotāpanno veditabbo. Sotāpanno hi catūhi vātehi indakhīlo viya parappavādehi akampiyo. Acalasaddhāya samannāgatoti samaṇamacalo. Vuttampi cetaṃ – ‘‘katamo ca puggalo samaṇamacalo? Idhekacco puggalo tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā’’ti (pu. pa. 190) vitthāro. Rāgadosānaṃ pana tanubhūtattā sakadāgāmī samaṇapadumo nāma. Tenāha – ‘‘katamo pana puggalo samaṇapadumo? Idhekacco puggalo sakideva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karoti, ayaṃ vuccati puggalo samaṇapadumo’’ti (pu. pa. 190). Rāgadosānaṃ abhāvā khippameva pupphissatīti anāgāmī samaṇapuṇḍarīko nāma. Tenāha – ‘‘katamo ca puggalo samaṇapuṇḍarīko? Idhekacco puggalo pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ…pe… ayaṃ vuccati puggalo samaṇapuṇḍarīko’’ti (pu. pa. 190). Arahā pana sabbesampi ganthakārakilesānaṃ abhāvā samaṇesu samaṇasukhumālo nāma. Tenāha – ‘‘katamo ca puggalo samaṇesu samaṇasukhumālo? Idhekacco āsavānaṃ khayā…pe… upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati puggalo samaṇesu samaṇasukhumālo’’ti.
沙門不壊(不動の沙門)とは、沙門において不動の者のことである。「m」の文字は単なる連声である。それは預流者と知るべきである。預流者は四方の風に対するインダキーラ(門柱)のように、他人の異論によって動揺しないからである。不動の信を具えているから沙門不壊である。次のように説かれているではないか。「いかなる人が沙門不壊であるのか。ここに、ある人は三結の滅尽により……」(人施設論190)と詳しく説かれる。しかし貪りと怒りが薄らいでいることから、一来者は「沙門紅蓮」と呼ばれる。それゆえに「では、いかなる人が沙門紅蓮であるのか。ここに、ある人はただ一度だけこの世に戻って苦の終息をなす。この人を沙門紅蓮という」(人施設論190)と言われた。貪りと怒りがないために速やかに開花することから、不還者は「沙門白蓮」と呼ばれる。それゆえに「いかなる人が沙門白蓮であるのか。ここに、ある人は五下分結の……(中略)……この人を沙門白蓮という」(人施設論190)と言われた。一方、阿羅漢はあらゆる束縛をなす煩悩がないことから、沙門たちの中で「沙門極美」と呼ばれる。それゆえに「いかなる人が沙門たちの中で沙門極美であるのか。ここに、ある人は諸々の漏を尽くし……(中略)……具足して住する。この人を沙門たちの中で沙門極美という」と言われた。
‘‘Ime kho, āvuso’’tiādi vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti samapaññāsāya catukkānaṃ vasena dvepañhasatāni kathento thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「友らよ、これらこそが」等の句は、前述の通りに適用すべきである。このように長老は、五十組の四法によって二百の問いを説き、和合の味わいを示された。
Catukkavaṇṇanā niṭṭhitā.
四法義釈終わり。
Pañcakavaṇṇanā
五法義釈
315. Iti catukkavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni pañcakavasena dassetuṃ puna desanaṃ ārabhi. Tattha pañcasu khandhesu rūpakkhandho lokiyo. Sesā lokiyalokuttarā. Upādānakkhandhā lokiyāva. Vitthārato pana khandhakathā visuddhimagge vuttā. Kāmaguṇā heṭṭhā vitthāritāva.
315. このように四法によって和合の味わいを示し、今度は五法によって示すために再び教えを説き始めた。そこにおいて五蘊の中で色蘊は世間的である。残りは世間的・出世間的である。五取蘊は世間的のみである。詳細には蘊の説は『清浄道論』において説かれている。五欲の徳はすでに下で詳説されている。
Sukatadukkaṭādīhi gantabbāti gatiyo. Nirayoti nirassādo. Sahokāsena khandhā kathitā. Tato paresu tīsu nibbattā khandhāva vuttā. Catutthe okāsopi.
善行や悪行などによって行かれるべき場所であるから趣(五趣)である。地獄とは無楽(味気ないもの)である。空間とともに蘊が説かれている。それ以降の三つにおいては、そこに生まれた蘊のみが説かれている。第四(人間界)においては空間も説かれている。
Āvāse macchariyaṃ āvāsamacchariyaṃ. Tena samannāgato bhikkhu āgantukaṃ disvā ‘‘ettha cetiyassa vā saṅghassa vā parikkhāro ṭhapito’’tiādīni vatvā saṅghikampi āvāsaṃ nivāreti. So kālaṅkatvā peto vā ajagaro vā hutvā nibbattati. Kule macchariyaṃ kulamacchariyaṃ. Tena samannāgato bhikkhu tehi kāraṇehi attano upaṭṭhākakule aññesaṃ pavesanampi nivāreti. Lābhe macchariyaṃ lābhamacchariyaṃ. Tena samannāgato bhikkhu saṅghikampi lābhaṃ maccharāyanto yathā aññe na labhanti, evaṃ karoti. Vaṇṇe macchariyaṃ vaṇṇamacchariyaṃ. Vaṇṇoti cettha sarīravaṇṇopi guṇavaṇṇopi veditabbo. Pariyattidhamme macchariyaṃ dhammamacchariyaṃ. Tena samannāgato bhikkhu ‘‘imaṃ dhammaṃ pariyāpuṇitvā eso maṃ abhibhavissatī’’ti aññassa na deti. Yo pana dhammānuggahena vā puggalānuggahena vā na deti, na taṃ macchariyaṃ.
住処における物惜しみを「住処吝」という。これを具えた比丘は、外来の者を見て「ここに仏塔や僧伽の資具が保管されている」などと言って、僧伽共有の住処であっても制止する。彼は命を終えて餓鬼や大蛇となって生まれる。家(信徒の家)における物惜しみを「家吝」という。これを具えた比丘は、それらの理由から自分の布施者の家に他人が入ることさえ制止する。利得における物惜しみを「利得吝」という。これを具えた比丘は、僧伽の利得であっても惜しんで、他の者が得られないようにする。美観(容色や名声)における物惜しみを「称讃吝」という。ここで美観とは、身体の美しさも徳の称賛も知るべきである。教説の法における物惜しみを「法吝」という。これを具えた比丘は「この法を学んで、彼が私を凌駕するだろう」と思って他人に与えない。しかし、法への配慮や人物への配慮から与えないのであれば、それは物惜しみではない。
Cittaṃ nivārenti pariyonandhantīti nīvaraṇāni. Kāmacchando nīvaraṇapatto arahattamaggavajjho. Kāmarāgānusayo kāmarāgasaṃyojanapatto anāgāmimaggavajjho. Thinaṃ cittagelaññaṃ. Middhaṃ khandhattayagelaññaṃ. Ubhayampi arahattamaggavajjhaṃ. Tathā uddhaccaṃ. Kukkuccaṃ anāgāmimaggavajjhaṃ. Vicikicchā paṭhamamaggavajjhā.
心を遮り、覆い隠すから蓋(五蓋)である。蓋の域に達した欲愛は阿羅漢道によって断ぜられるべきものである。欲貪随眠および欲貪結の域に達したものは不還道によって断ぜられるべきものである。惛沈は心の病である。睡眠は三蘊(受・想・行)の病である。両方とも阿羅漢道によって断ぜられるべきものである。掉挙も同様である。悪作は不還道によって断ぜられるべきものである。疑は第一の道(預流道)によって断ぜられるべきものである。
Saṃyojanānīti bandhanāni. Tehi pana baddhesu puggalesu rūpārūpabhave nibbattā sotāpannasakadāgāmino antobaddhā bahisayitā nāma. Tesañhi kāmabhave bandhanaṃ. Kāmabhave anāgāmino bahibaddhā antosayitā nāma. Tesañhi rūpārūpabhave bandhanaṃ. Kāmabhave sotāpannasakadāgāmino antobaddhā antosayitā nāma. Rūpārūpabhave anāgāmino bahibaddhā bahisayitā nāma. Khīṇāsavo sabbattha abandhano.
結(五下分結)とは束縛のことである。それらによって縛られた人々の中で、色界・無色界の生存に生まれた預流者と一来者は「内において縛られ外に臥す者」と呼ばれる。彼らには欲界の生存への束縛があるからである。欲界の生存における不還者は「外において縛られ内に臥す者」と呼ばれる。彼らには色界・無色界の生存への束縛があるからである。欲界の生存における預流者と一来者は「内において縛られ内に臥す者」と呼ばれる。色界・無色界の生存における不還者は「外において縛られ外に臥す者」と呼ばれる。漏尽者(阿羅漢)はすべての場所において無縛である。
Sikkhitabbaṃ padaṃ sikkhāpadaṃ, sikkhākoṭṭhāsoti attho. Sikkhāya vā padaṃ sikkhāpadaṃ, adhicittaadhipaññāsikkhāya adhigamupāyoti attho. Ayamettha saṅkhepo. Vitthārato pana sikkhāpadakathā vibhaṅgappakaraṇe sikkhāpadavibhaṅge āgatā eva.
学ばれるべき箇条が学処(五戒)であり、学習の区分という意味である。あるいは学習の足がかりが学処であり、増上心学・増上昇慧学を獲得するための手段という意味である。これがここでの要約である。詳細には学処の説は『分別論』の学処分別において説かれている通りである。
Abhabbaṭṭhānādipañcakavaṇṇanā
無堪能処等の五法義釈
316. ‘‘Abhabbo, āvuso, khīṇāsavo bhikkhu sañcicca pāṇa’’ntiādi desanāsīsameva, sotāpannādayopi pana abhabbā. Puthujjanakhīṇāsavānaṃ nindāpasaṃsatthampi evaṃ vuttaṃ. Puthujjano nāma gārayho, mātughātādīnipi karoti. Khīṇāsavo pana pāsaṃso, kunthakipillikaghātādīnipi na karotīti.
316. 「友らよ、諸漏を尽くした比丘は故意に生類を……できない」等の教えは端緒にすぎず、預流者たちもまたなし得ない。凡夫と漏尽者を謗り称賛するためにもこのように説かれた。凡夫とは非難されるべきものであり、母殺しなども犯す。しかし漏尽者は称賛されるべきものであり、蟻一匹の殺害さえ行わない。
Byasanesu viyassatīti byasanaṃ, hitasukhaṃ khipati viddhaṃsetīti attho. Ñātīnaṃ byasanaṃ ñātibyasanaṃ, corarogabhayādīhi ñātivināsoti attho. Bhogānaṃ byasanaṃ bhogabyasanaṃ, rājacorādivasena bhogavināsoti attho. Rogo eva byasanaṃ rogabyasanaṃ. Rogo hi ārogyaṃ byasati vināsetīti byasanaṃ, sīlassa byasanaṃ sīlabyasanaṃ. Dussīlyassetaṃ nāmaṃ. Sammādiṭṭhiṃ vināsayamānā uppannā diṭṭhi eva byasanaṃ diṭṭhibyasanaṃ. Ettha ca ñātibyasanādīni tīṇi neva akusalāni na tilakkhaṇāhatāni. Sīladiṭṭhibyasanadvayaṃ akusalaṃ tilakkhaṇāhataṃ. Teneva ‘‘nāvuso, sattā ñātibyasanahetu vā’’tiādimāha.
災難(五衰亡)において、損なうから「衰亡」であり、利益と幸福を投げ捨て、破壊するという意味である。親族の損害を「親族衰亡」といい、盗賊や病気や恐怖などによる親族の死滅という意味である。財産の損害を「財衰亡」といい、王や盗賊などによる財産の喪失という意味である。病気そのものが損害であるから「病衰亡」である。病気は健康を損ない、破壊するから衰亡である。戒の損害を「戒衰亡」という。これは破戒の名称である。正見を破壊して生じた見解そのものが損害であるから「見衰亡」である。そしてここでは、親族衰亡などの三つは不善ではなく、三相に支配されたものでもない。戒衰亡と見衰亡の二つは不善であり、三相に支配されたものである。それゆえに「友らよ、衆生は親族の衰亡を原因として……」等と言われた。
Ñātisampadāti ñātīnaṃ sampadā pāripūrī bahubhāvo. Bhogasampadāyapi eseva nayo. Ārogyassa sampadā ārogyasampadā. Pāripūrī dīgharattaṃ arogatā. Sīladiṭṭhisampadāsupi eseva nayo. Idhāpi ñātisampadādayo no kusalā, na tilakkhaṇāhatā. Sīladiṭṭhisampadā kusalā, tilakkhaṇāhatā. Teneva ‘‘nāvuso, sattā ñātisampadāhetu vā’’tiādimāha.
親族の具足(五具足)とは、親族の充実・充足・多数であることである。財の具足においてもこの方法による。無病の具足が無病具足である。充実とは長期にわたる無病状態である。戒と見の具足においてもこの方法による。ここでも親族の具足などは善ではなく、三相に支配されたものでもない。戒と見の具足は善であり、三相に支配されたものである。それゆえに「友らよ、衆生は親族の具足を原因として……」等と言われた。
Sīlavipattisīlasampattikathā mahāparinibbāne vitthāritāva.
戒の破滅と戒の具足の説は、『大般涅槃経』においてすでに詳説されている。
Codakenāti vatthusaṃsandassanā, āpattisaṃsandassanā, saṃvāsappaṭikkhepo, sāmīcippaṭikkhepoti catūhi codanāvatthūhi codayamānena. Kālena vakkhāmi no akālenāti ettha cuditakassa kālo kathito, na codakassa. Paraṃ codentena hi parisamajjhe vā uposathapavāraṇagge vā āsanasālābhojanasālādīsu vā na codetabbaṃ. Divāṭṭhāne nisinnakāle ‘‘karotāyasmā okāsaṃ, ahaṃ āyasmantaṃ vattukāmo’’ti evaṃ okāsaṃ kāretvā codetabbaṃ. Puggalaṃ pana upaparikkhitvā yo lolapuggalo abhūtaṃ vatvā bhikkhūnaṃ ayasaṃ āropeti, so okāsakammaṃ vināpi codetabbo. Bhūtenāti tacchena sabhāvena. Saṇhenāti maṭṭhena mudukena. Atthasañhitenāti atthakāmatāya hitakāmatāya upetena.
叱責者(諫戒者)によってとは、事由の提示、罪名の提示、同住の拒絶、敬意の拒絶という四つの叱責の事由によって叱責する者によることである。「適切な時に語り、不適切な時ではない」とは、ここで被叱責者の時が説かれており、叱責者の時ではない。他者を叱責する者は、会衆の中や布薩・自恣の場、あるいは会堂・食堂などで叱責すべきではない。日中の居処に座っている時に「尊者よ、機会を与えてください。私は尊者に申し上げたいことがあります」とこのように機会を作らせて叱責すべきである。しかし人物を観察して、不誠実な人物で事実でないことを言って比丘たちに不名誉を着せる者であるならば、その者は機会を得る作法なしでも叱責されるべきである。「事実によって」とは、真実のありのままによってである。「優しさによって」とは、滑らかで柔和なことによってである。「有益なことによって」とは、利益を望み、幸福を望む心を備えていることによってである。
Padhāniyaṅgapañcakavaṇṇanā
勤修支五法義釈
317. Padhāniyaṅgānīti padhānaṃ vuccati padahanaṃ, padhānamassa atthīti padhāniyo, padhāniyassa bhikkhuno aṅgāni padhāniyaṅgāni. Saddhoti saddhāya samannāgato. Saddhā panesā āgamanasaddhā, adhigamanasaddhā, okappanasaddhā, pasādasaddhāti catubbidhā. Tattha sabbaññubodhisattānaṃ saddhā abhinīhārato āgatattā āgamanasaddhā nāma. Ariyasāvakānaṃ paṭivedhena adhigatattā adhigamanasaddhā nāma. Buddho dhammo saṅghoti vutte acalabhāvena okappanaṃ okappanasaddhā nāma. Pasāduppatti pasādasaddhā nāma. Idha okappanasaddhā adhippetā. Bodhinti catutthamaggañāṇaṃ. Taṃ suppaṭividdhaṃ tathāgatenāti saddahati. Desanāsīsameva cetaṃ, iminā pana aṅgena tīsupi ratanesu saddhā adhippetā. Yassa hi buddhādīsu pasādo balavā, tassa padhānavīriyaṃ ijjhati. Appābādhoti arogo. Appātaṅkoti niddukkho. Samavepākiniyāti samavipācanīyā. Gahaṇiyāti kammajatejodhātuyā. Nātisītāya nāccuṇhāyāti atisītagahaṇiko sītabhīrū hoti, accuṇhagahaṇiko uṇhabhīrū hoti, tesaṃ padhānaṃ na ijjhati. Majjhimagahaṇikassa ijjhati. Tenāha – ‘‘majjhimāya padhānakkhamāyā’’ti. Yathābhūtaṃ attānaṃ āvikattāti yathābhūtaṃ attano aguṇaṃ pakāsetā. Udayatthagāminiyāti udayañca atthaṅgamañca gantuṃ paricchindituṃ samatthāya, etena paññāsalakkhaṇapariggāhakaṃ udayabbayañāṇaṃ vuttaṃ. Ariyāyāti parisuddhāya. Nibbedhikāyāti anibbiddhapubbe lobhakkhandhādayo nibbijjhituṃ samatthāya. Sammā dukkhakkhayagāminiyāti tadaṅgavasena kilesānaṃ pahīnattā yaṃ yaṃ dukkhaṃ khīyati, tassa tassa dukkhassa khayagāminiyā. Iti sabbehi imehi padehi vipassanāpaññāva kathitā. Duppaññassa hi padhānaṃ na ijjhati.
317. 勤修支(五勤修支)とは、勤修(努力)が精進と呼ばれ、勤修を持つ者が勤修者であり、勤修する比丘の条件(支分)が勤修支である。信ある者とは、信を具えた者である。この信には、来訪の信、到達の信、帰依(確信)の信、澄浄の信の四種類がある。そこにおいて全知の菩薩たちの信は、本願から来ているため「来訪の信」と呼ばれる。聖弟子たちの信は、通達によって得られたため「到達の信」と呼ばれる。「仏・法・僧」と説かれた時に不動の状態で確信することを「帰依の信」という。澄浄な心の発生を「澄浄の信」という。ここでは帰依の信が意図されている。菩提とは第四の道智(阿羅漢道智)である。それを如来が正しく通達されたと信じる。これも教えの端緒にすぎず、この支分によって三宝への信が意図されている。仏などに強い澄浄の信がある者には、勤修の精進が成就するからである。少病とは無病である。少悩とは苦しみがないことである。消化が等しいとは、等しく消化されることである。消化力(熱エネルギー)とは、業から生じた火の元素のことである。「過度に冷たくなく過度に熱くない」とは、過度に冷たい消化機能の者は冷えを恐れ、過度に熱い消化機能の者は熱さを恐れ、彼らの勤修は成就しない。中庸な消化機能の者は成就する。それゆえに「中庸であり勤修に耐えうる」と言われた。ありのままに自身を顕示する者とは、ありのままに自身の至らなさを表明する者である。生滅へ向かう(生滅を観察する)とは、生起と消滅へ向かい、区別することができることであり、これによって五十相を把握する生滅智が説かれている。聖なるものとは清浄なことである。洞察力あるとは、かつて貫かれたことのない貪りの集まりなどを洞察することができることである。正しく苦の滅尽へ向かうとは、各部分によって煩悩が断ぜられることにより、尽きるべきそれぞれの苦の滅尽へと向かうことである。このようにこれらすべての句によって観慧(ヴィパッサナーの智慧)のみが説かれている。知恵なき者には勤修が成就しないからである。
Suddhāvāsādipañcakavaṇṇanā
浄居天等の五法義釈
318. Suddhāvāsāti suddhā idha āvasiṃsu āvasanti āvasissanti vāti suddhāvāsā. Suddhāti kilesamalarahitā anāgāmikhīṇāsavā. Avihātiādīsu yaṃ vattabbaṃ, taṃ mahāpadāne vuttameva.
318. 浄居天(五浄居天)とは、清浄な者たちがここに住した、住している、あるいは住するであろうから浄居天である。清浄とは、煩悩の汚れを離れた不還者と漏尽者(阿羅漢)のことである。無煩天などにおいて語るべきことは、『大本経』においてすでに説かれている。
Anāgāmīsu āyuno majjhaṃ anatikkamitvā antarāva kilesaparinibbānaṃ arahattaṃ patto antarāparinibbāyī nāma. Majjhaṃ upahacca atikkamitvā patto upahaccaparinibbāyī nāma. Asaṅkhārena appayogena akilamanto sukhena patto asaṅkhāraparinibbāyī nāma. Sasaṅkhārena sappayogena kilamanto dukkhena patto sasaṅkhāraparinibbāyī nāma. Ime cattāro pañcasupi suddhāvāsesu labbhanti. Uddhaṃsotoakaniṭṭhagāmīti ettha pana catukkaṃ veditabbaṃ. Yo hi avihāto paṭṭhāya cattāro devaloke sodhetvā akaniṭṭhaṃ gantvā parinibbāyati, ayaṃ uddhaṃsoto akaniṭṭhagāmī nāma. Yo avihāto dutiyaṃ vā tatiyaṃ vā catutthaṃ vā devalokaṃ gantvā parinibbāyati, ayaṃ uddhaṃsoto na akaniṭṭhagāmī nāma. Yo kāmabhavato akaniṭṭhesu nibbattitvā parinibbāyati, ayaṃ na uddhaṃsoto akaniṭṭhagāmī nāma. Yo heṭṭhā catūsu devalokesu tattha tattheva nibbattitvā parinibbāyati, ayaṃ na uddhaṃsoto na akaniṭṭhagāmī nāmāti.
不還者たちの中で、寿命の中間を越えずに、その途中で煩悩の完全な滅度(阿羅漢果)に達する者を中般涅槃(中般)という。中間を越えて達する者を生般涅槃(生般)という。加行(意図的な努力)なしに苦労せず安楽に達する者を無行般涅槃(無行般)という。加行を伴い苦労して苦労の末に達する者を有行般涅槃(有行般)という。これら四者は五つの浄居天すべてにおいて得られる。「上流阿迦膩吒行」については、ここで四つの組み合わせを知るべきである。無煩天から始めて四つの天界を順に浄化して色究竟天(阿迦膩吒天)に至って般涅槃する者、これが上流阿迦膩吒行と呼ばれる。無煩天から第二、第三、あるいは第四の天界へ行って般涅槃する者は、上流であって非阿迦膩吒行と呼ばれる。欲界の生存から直接に色究竟天に生まれて般涅槃する者は、非上流であって阿迦膩吒行と呼ばれる。下位の四つの天界においてそれぞれの場所で生まれて般涅槃する者は、非上流であって非阿迦膩吒行と呼ばれる。
Cetokhilapañcakavaṇṇanā
心荒廃五法義釈
319. Cetokhilāti cittassa thaddhabhāvā. Satthari kaṅkhatīti satthu sarīre vā guṇe vā kaṅkhati. Sarīre kaṅkhamāno ‘‘dvattiṃsamahāpurisavaralakkhaṇapaṭimaṇḍitaṃ nāma sarīraṃ atthi nu kho natthī’’ti kaṅkhati. Guṇe kaṅkhamāno ‘‘atītānāgatapaccuppannajānanasamatthaṃ sabbaññutañāṇaṃ atthi nu kho natthī’’ti kaṅkhati. Ātappāyāti vīriyakaraṇatthāya. Anuyogāyāti punappunaṃ yogāya. Sātaccāyāti satatakiriyāya. Padhānāyāti padahanatthāya. Ayaṃ paṭhamo cetokhiloti ayaṃ satthari vicikicchāsaṅkhāto paṭhamo cittassa thaddhabhāvo. Dhammeti pariyattidhamme ca paṭivedhadhamme ca. Pariyattidhamme kaṅkhamāno ‘‘tepiṭakaṃ buddhavacanaṃ caturāsītidhammakkhandhasahassānīti vadanti, atthi nu kho etaṃ natthī’’ti kaṅkhati. Paṭivedhadhamme kaṅkhamāno ‘‘vipassanānissando maggo nāma, magganissando phalaṃ nāma, sabbasaṅkhārapaṭinissaggo nibbānaṃ nāmāti vadanti, taṃ atthi nu kho natthī’’ti kaṅkhati. Saṅghe kaṅkhatīti ‘‘ujuppaṭipannotiādīnaṃ padānaṃ vasena evarūpaṃ paṭipadaṃ paṭipanno cattāro maggaṭṭhā cattāro phalaṭṭhāti aṭṭhannaṃ puggalānaṃ samūhabhūto saṅgho nāma atthi nu kho natthī’’ti kaṅkhati. Sikkhāya kaṅkhamāno ‘‘adhisīlasikkhā nāma, adhicittaadhipaññāsikkhā nāmāti vadanti, sā atthi nu kho natthī’’ti kaṅkhati. Ayaṃ pañcamoti ayaṃ sabrahmacārīsu kopasaṅkhāto pañcamo cittassa thaddhabhāvo kacavarabhāvo khāṇukabhāvo.
319. 心の荒廃(五心荒野)とは、心の頑なな状態のことである。師(仏)を疑うとは、師の身体あるいは徳について疑うことである。身体について疑う者は「三十二相の優れた大士の相で飾られた身体というものが本当にあるのだろうか、ないのだろうか」と疑う。徳について疑う者は「過去・未来・現在を知ることができる一切知智というものが本当にあるのだろうか、ないのだろうか」と疑う。熱誠のためとは精進をなすためである。専修のためとは度重なる実践のためである。継続のためとは不断の実践のためである。勤修のためとは努力をなすためである。これが第一の心の荒廃であるとは、これが師に対する疑いと呼ばれる第一の心の頑なな状態である。法においてとは、教説の法と通達の法においてである。教説の法について疑う者は「三蔵の仏の言葉は八万四千の法蘊であると言われるが、これは本当にあるのだろうか、ないのだろうか」と疑う。通達の法について疑う者は「観の流れが道と呼ばれ、道の流れが果と呼ばれ、すべての形成されたものの放棄が涅槃と呼ばれるが、それは本当にあるのだろうか、ないのだろうか」と疑う。僧伽を疑うとは、「『正しく行じる者』などの句によって示されるこのような実践を行じる四つの道に立つ者、四つの果に立つ者という八輩の人々の集まりである僧伽というものが本当にあるのだろうか、ないのだろうか」と疑うことである。学処を疑う者は、「増上戒学、増上心学、増上昇慧学と呼ばれるものがあると言うが、それは本当にあるのだろうか、ないのだろうか」と疑う。これが第五であるとは、これが同門の梵行者たちに対する怒りと呼ばれる、心の第五の頑なな状態、塵芥の状態、切り株の状態である。
Cetasovinibandhādipañcakavaṇṇanā
心繋縛等の五法義釈
320. Cetasovinibandhāti cittaṃ bandhitvā muṭṭhiyaṃ katvā viya gaṇhantīti cetasovinibandhā. Kāmeti vatthukāmepi kilesakāmepi. Kāyeti attano kāye. Rūpeti bahiddhārūpe. Yāvadatthanti yattakaṃ icchati, tattakaṃ. Udarāvadehakanti udarapūraṃ. Tañhi udaraṃ avadehanato ‘‘udarāvadehaka’’nti vuccati. Seyyasukhanti mañcapīṭhasukhaṃ. Passasukhanti yathā samparivattakaṃ sayantassa dakkhiṇapassavāmapassānaṃ sukhaṃ hoti, evaṃ uppannaṃ sukhaṃ. Middhasukhanti niddāsukhaṃ. Anuyuttoti yuttappayutto viharati. Paṇidhāyāti patthayitvā. Brahmacariyenāti methunaviratibrahmacariyena. Devo vā bhavissāmīti mahesakkhadevo vā bhavissāmi. Devaññataro vāti appesakkhadevesu vā aññataro.
320. 心の繋縛(五心繋縛)とは、心を縛って握り拳の中に入れるかのように捕らえるから心の繋縛である。欲望においてとは、対象としての欲望(事欲)においても煩悩としての欲望(煩悩欲)においてもである。身体においてとは自身の身体においてである。色(姿)においてとは外の色(対象)においてである。欲するだけとは望むだけの量である。腹を満たすまでとは胃袋を一杯にすることである。その胃袋を詰め込むことから「腹を満たすまで」と呼ばれる。臥牀の楽とは寝台や椅子の心地よさである。横臥の楽とは寝返りを打って横たわる者に右脇や左脇の心地よさがあるように、そのように生じる心地よさである。睡眠の楽とは眠りの心地よさである。耽溺するとは、それに専念して住することである。願ってとは望んでである。梵行によってとは、性行為を断つ梵行によってである。「天となるであろう」とは威徳ある神となることであり、「あるいは天のいずれかとなるであろう」とは威徳の少ない神々の中のいずれかとなることである。
Indriyesu paṭhamapañcake lokiyāneva kathitāni. Dutiyapañcake paṭhamadutiyacatutthāni lokiyāni, tatiyapañcamāni lokiyalokuttarāni. Tatiyapañcake samathavipassanāmaggavasena lokiyalokuttarāni.
根(諸根)の中で、第一の五法においては世間的なもののみが説かれている。第二の五法においては、第一・第二・第四は世間的であり、第三・第五は世間的・出世間的である。第三の五法においては、止観の道によって世間的・出世間的である。
Nissaraṇiyapañcakavaṇṇanā
出離界五法義釈
321. Nissaraṇiyāti nissaṭā visaññuttā. Dhātuyoti attasuññasabhāvā. Kāme manasikarototi kāme manasikarontassa, asubhajjhānato vuṭṭhāya agadaṃ gahetvā visaṃ vīmaṃsanto viya vīmaṃsanatthaṃ kāmābhimukhaṃ cittaṃ pesentassāti attho. Na pakkhandatīti na pavisati. Na pasīdatīti pasādaṃ nāpajjati. Na santiṭṭhatīti na patiṭṭhati. Na vimuccatīti nādhimuccati. Yathā pana kukkuṭapattaṃ vā nhārudaddulaṃ vā aggimhi pakkhittaṃ patilīyati patikuṭati pativattati na sampasāriyati; evaṃ patilīyati na pasāriyati. Nekkhammaṃ kho panāti idha nekkhammaṃ nāma dasasu asubhesu paṭhamajjhānaṃ, tadassa manasikaroto cittaṃ pakkhandati. Tassa taṃ cittanti tassa taṃ asubhajjhānacittaṃ. Sugatanti gocare gatattā suṭṭhu gataṃ. Subhāvitanti ahānabhāgiyattā suṭṭhu bhāvitaṃ. Suvuṭṭhitanti kāmato suṭṭhu vuṭṭhitaṃ. Suvimuttanti kāmehi suṭṭhu vimuttaṃ. Kāmapaccayā āsavā nāma kāmahetukā cattāro āsavā. Vighātāti dukkhā. Pariḷāhāti kāmarāgapariḷāhā. Na so taṃ vedanaṃ vedetīti so taṃ kāmavedanaṃ vighātapariḷāhavedanañca na vedayati. Idamakkhātaṃ kāmānaṃ nissaraṇanti idaṃ asubhajjhānaṃ kāmehi nissaṭattā kāmānaṃ nissaraṇanti akkhātaṃ. Yo pana taṃ jhānaṃ pādakaṃ katvā saṅkhāre sammasanto tatiyaṃ maggaṃ patvā anāgāmiphalena nibbānaṃ disvā puna kāmā nāma natthīti jānāti, tassa cittaṃ accantanissaraṇameva. Sesapadesupi eseva nayo.
321. 出離の(五出離界)とは、脱出した、離脱したということである。界とは我ならざる本性のことである。諸々の欲望を作意する者にとってとは、欲望を作意している者にとって、不浄観の禅定から出た後に解毒剤を手にして毒を試す者のように、検証するために諸々の欲望へと心を向ける者にとってという意味である。飛び込まないとは入っていかないことである。澄浄にならないとは清浄な信頼に至らないことである。定着しないとは安住しないことである。解脱しないとは確信(傾倒)しないことである。あたかも鶏の羽や筋の切れ端が火の中に投げ入れられると、縮み、丸まり、巻き返って広がらないように、そのように縮んで広がらないのである。「しかし出離を作意するならば」とは、ここで出離とは十の不浄における初禅であり、彼がそれを作意するならば心が飛び込む。その彼の心とは、その彼の不浄観の禅定の心である。善く至ったとは、対象において赴いたためによく赴いたことである。善く修習されたとは、退転しない性質のものであるためによく修められたことである。善く出起したとは、欲望からよく脱出したことである。善く解脱したとは、欲望からよく解脱したことである。欲望を条件とする諸漏とは、欲望を原因とする四つの漏である。熱悩とは苦しみである。焦燥とは欲貪の焦燥である。彼はその感受を受けないとは、彼はその欲望の感受や熱悩・焦燥の感受を経験しないということである。「これが諸欲の出離と説かれる」とは、この不浄観の禅定は諸欲から脱出しているため、諸欲の出離と説かれる。しかし、その禅定を基礎として諸行を観察し、第三の道(不還道)に達して不還果によって涅槃を見て、二度と欲望というものはないと知る者の心は、完全に出離したものである。残りの句においてもこの方法による。
Ayaṃ pana viseso, dutiyavāre mettājhānāni byāpādassa nissaraṇaṃ nāma. Tatiyavāre karuṇājhānāni vihiṃsāya nissaraṇaṃ nāma. Catutthavāre arūpajjhānāni rūpānaṃ nissaraṇaṃ nāma. Accantanissaraṇe cettha arahattaphalaṃ yojetabbaṃ.
しかしこの違いがある。第二の段において慈の禅定は害意(瞋恚)の出離と呼ばれる。第三の段において悲の禅定は害毒(残忍さ)の出離と呼ばれる。第四の段において無色定は色(物質)の出離と呼ばれる。そして完全な出離においては阿羅漢果を適用すべきである。
Pañcamavāre sakkāyaṃ manasikarototi suddhasaṅkhāre pariggaṇhitvā arahattaṃ pattassa sukkhavipassakassa phalasamāpattito vuṭṭhāya vīmaṃsanatthaṃ pañcupādānakkhandhābhimukhaṃ cittaṃ pesentassa. Idamakkhātaṃ sakkāyanissaraṇanti idaṃ arahattamaggena ca phalena ca nibbānaṃ disvā ṭhitassa bhikkhuno puna sakkāyo natthīti uppannaṃ arahattaphalasamāpatticittaṃ sakkāyassa nissaraṇanti akkhātaṃ.
第五の段において「有身を作意する者にとって」とは、純粋な諸行を把握して阿羅漢に達した乾観者(止定を経ない観行者)が、果等至から出起して検証するために五取蘊へと心を向ける者にとってのことである。「これが有身の出離と説かれる」とは、阿羅漢道と果によって涅槃を見て留まる比丘の、二度と有身はないと生じた阿羅漢果等至の心が、有身の出離と説かれるということである。
Vimuttāyatanapañcakavaṇṇanā
解脱処五法義釈
322. Vimuttāyatanānīti vimuccanakāraṇāni. Atthapaṭisaṃvedinoti pāḷiatthaṃ jānantassa. Dhammapaṭisaṃvedinoti pāḷiṃ jānantassa. Pāmojjanti taruṇapīti. Pītīti tuṭṭhākārabhūtā balavapīti. Kāyoti nāmakāyo paṭipassambhati. Sukhaṃ vedayatīti sukhaṃ paṭilabhati. Cittaṃ samādhiyatīti arahattaphalasamādhinā samādhiyati. Ayañhi taṃ dhammaṃ suṇanto āgatāgataṭṭhāne jhānavipassanāmaggaphalāni jānāti, tassa evaṃ jānato pīti uppajjati. So tassā pītiyā antarā osakkituṃ na dento upacārakammaṭṭhāniko hutvā vipassanaṃ vaḍḍhetvā arahattaṃ pāpuṇāti. Taṃ sandhāya vuttaṃ – ‘‘cittaṃ samādhiyatī’’ti. Sesesupi eseva nayo. Ayaṃ pana viseso, samādhinimittanti aṭṭhatiṃsāya ārammaṇesu aññataro samādhiyeva samādhinimittaṃ. Suggahitaṃ hotītiādīsu ācariyasantike kammaṭṭhānaṃ uggaṇhantena suṭṭhu gahitaṃ hoti. Suṭṭhu manasikatanti suṭṭhu upadhāritaṃ. Suppaṭividdhaṃ paññāyāti paññāya suṭṭhu paccakkhaṃ kataṃ. Tasmiṃ dhammeti tasmiṃ kammaṭṭhānapāḷidhamme.
322. 解脱処(五解脱処)とは、解脱の原因のことである。義を感受する者にとってとは、聖典(パーリ)の意味を知る者にとってである。法を感受する者にとってとは、聖典の文言を知る者にとってである。歓喜とは初期の喜びである。喜とは満足のありさまとなった強い喜びである。身とは名身(心・心所)が静まることである。楽を感受するとは安楽を獲得することである。心が定まる(三昧に入る)とは、阿羅漢果三昧によって定まることである。それというのも、彼がその法を聞くとき、次々に現れる場面において禅定・観・道・果を知り、そのように知る彼に喜が生じる。彼はその喜を途中で後退させず、近行の瞑想対象を持つ者となって観を増大させ、阿羅漢に到達する。それを指して「心が定まる」と言われた。残りにおいてもこの方法による。しかしこの違いがある。「三昧の相」とは、三十八の瞑想対象の中のいずれかの三昧そのものが三昧の相である。「善く把握されている」等において、師の御前で瞑想対象を学ぶ者によって善く把握されている。善く作意されているとは、善く考察されていることである。智慧によって善く通達されているとは、智慧によって善く直接体験されていることである。その法においてとは、その瞑想対象の聖典の法においてである。
Vimuttiparipācanīyāti vimutti vuccati arahattaṃ, taṃ paripācentīti vimuttiparipācanīyā. Aniccasaññāti aniccānupassanāñāṇe uppannasaññā. Anicce dukkhasaññāti dukkhānupassanāñāṇe uppannasaññā. Dukkhe anattasaññāti anattānupassanāñāṇe uppannasaññā. Pahānasaññāti pahānānupassanāñāṇe uppannasaññā. Virāgasaññāti virāgānupassanāñāṇe uppannasaññā.
解脱を成熟させるものとは、解脱とは阿羅漢のことであり、それを成熟させるから解脱成熟法である。無常想とは無常随観智において生じた想である。無常における苦想とは苦随観智において生じた想である。苦における無我想とは無我随観智において生じた想である。断想とは断随観智において生じた想である。離貪想とは離貪随観智において生じた想である。
‘‘Ime kho āvuso’’tiādi vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti chabbīsatiyā pañcakānaṃ vasena tiṃsasatapañhe kathento thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「友らよ、これらこそが」等の句は、前述の通りに適用すべきである。このように長老は、二十六組の五法によって百三十の問いを説き、和合の味わいを示された。
Pañcakavaṇṇanā niṭṭhitā.
五法義釈終わり。
Chakkavaṇṇanā
六法義釈
323. Iti pañcakavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni chakkavasena dassetuṃ puna desanaṃ ārabhi. Tattha ajjhattikānīti ajjhattajjhattikāni. Bāhirānīti tato ajjhattajjhattato bahibhūtāni. Vitthārato pana āyatanakathā visuddhimagge kathitāva. Viññāṇakāyāti viññāṇasamūhā. Cakkhuviññāṇanti cakkhupasādanissitaṃ kusalākusalavipākaviññāṇaṃ. Esa nayo sabbattha. Cakkhusamphassoti cakkhunissito samphasso. Sotasamphassādīsupi eseva nayo. Manosamphassoti ime dasa samphasse ṭhapetvā seso sabbo manosamphasso nāma. Vedanāchakkampi eteneva nayena veditabbaṃ. Rūpasaññāti rūpaṃ ārammaṇaṃ katvā uppannā saññā. Etenupāyena sesāpi veditabbā. Cetanāchakkepi eseva nayo. Tathā taṇhāchakke.
323. このように五法によって和合の味わいを示し、今度は六法によって示すために再び教えを説き始めた。そこにおいて内なるものとは、個々の内なる領域(六内処)である。外なるものとは、その内なる領域から外にあるもの(六外処)である。詳細には処の説は『清浄道論』においてすでに説かれている。識身とは識の集まり(六識身)である。眼識とは、眼の浄色に依存した善・不善の異熟識である。この方法がすべての処に当てはまる。眼触とは眼に依存した接触である。耳触等においてもこの方法による。意触とは、これら十の接触を除いた残りのすべての意触と呼ばれるものである。受の六法もまたこの方法によって知るべきである。色想とは色(形態)を対象として生じた想である。この方法によって残りも知るべきである。思の六法においてもこの方法による。渇愛の六法においても同様である。
Agāravoti gāravavirahito. Appatissoti appatissayo anīcavutti. Ettha pana yo bhikkhu satthari dharamāne tīsu kālesu upaṭṭhānaṃ na yāti. Satthari anupāhane caṅkamante saupāhano caṅkamati, nīce caṅkamante ucce caṅkamati, heṭṭhā vasante upari vasati, satthudassanaṭṭhāne ubho aṃse pārupati, chattaṃ dhāreti, upāhanaṃ dhāreti, nahāyati, uccāraṃ vā passāvaṃ vā karoti. Parinibbute pana cetiyaṃ vandituṃ na gacchati, cetiyassa paññāyanaṭṭhāne satthudassanaṭṭhāne vuttaṃ sabbaṃ karoti, ayaṃ satthari agāravo nāma. Yo pana dhammassavane saṃghuṭṭhe sakkaccaṃ na gacchati, sakkaccaṃ dhammaṃ na suṇāti, samullapanto nisīdati, sakkaccaṃ na gaṇhāti, na vāceti, ayaṃ dhamme agāravo nāma. Yo pana therena bhikkhunā anajjhiṭṭho dhammaṃ deseti, nisīdati, pañhaṃ katheti, vuḍḍhe bhikkhū ghaṭṭento gacchati, tiṭṭhati, nisīdati, dussapallatthikaṃ vā hatthapallatthikaṃ vā karoti, saṅghamajjhe ubho aṃse pārupati, chattupāhanaṃ dhāreti, ayaṃ saṅghe agāravo nāma. Ekabhikkhusmimpi hi agārave kate saṅghe agāravo katova hoti. Tisso sikkhā pana apūrayamānova sikkhāya agāravo nāma. Appamādalakkhaṇaṃ ananubrūhayamāno appamāde agāravo nāma. Duvidhampi paṭisanthāraṃ akaronto paṭisanthāre agāravo nāma. Cha gāravā vuttappaṭipakkhavasena veditabbā.
敬いなき者とは敬意を離れた者である。従順でない者とは従順でなく慎み深くない者である。ここで、師(仏)が存命中に三つの時(朝・昼・夕)に奉仕に行かない比丘がいる。師が靴を履かずに経行されているのに靴を履いて経行し、低い場所を経行されているのに高い場所を経行し、下の階に住まわれているのに上の階に住み、師の目の届く場所で両肩を衣で覆い、傘を差し、靴を履き、体を洗い、大便や小便をする。また入滅後には仏塔を拝みに行かず、仏塔の見える場所で師の面前について説かれたすべての無礼を行う。これを師において敬いなき者という。また、法を聞く合図がなされた時に丁重に行かず、丁重に法を聞かず、雑談しながら座り、丁重に学ばず、教えない。これを法において敬いなき者という。また、年長の長老比丘に求められていないのに法を説き、座り、問いを語り、高齢の比丘たちを押しのけて歩き、立ち、座り、布で膝を抱えたり手で膝を抱えたりして座り、僧伽の中で両肩を覆い、傘や靴を身につける。これを僧伽において敬いなき者という。一人の比丘に対してであっても無敬意がなされたならば、僧伽に対して無敬意がなされたことになるからである。三学を満たさないことそのものを学処において敬いなき者という。不放逸の徳目を実践しないことを不放逸において敬いなき者という。二種の歓待(財の歓待と法の歓待)を行わないことを歓待において敬いなき者という。六つの敬意は、説かれたものの反対によって知るべきである。
Somanassūpavicārāti somanassasampayuttā vicārā. Somanassaṭṭhāniyanti somanassakāraṇabhūtaṃ. Upavicaratīti vitakkena vitakketvā vicārena paricchindati. Esa nayo sabbattha. Domanassūpavicārāpi evameva veditabbā. Tathā upekkhūpavicārā. Sāraṇīyadhammā heṭṭhā vitthāritā. Diṭṭhisāmaññagatoti iminā pana padena kosambakasutte paṭhamamaggo kathito. Idha cattāropi maggā.
喜の随行(六喜意行)とは、喜を伴う考察のことである。喜の生じる場所(対象)とは喜の原因となる対象のことである。思い巡らすとは、尋(思考)によって考え、伺(考察)によって識別することである。この方法がすべての処に当てはまる。憂の随行(六憂意行)も同様に知るべきである。捨の随行(六捨意行)も同様である。和敬法(六和敬法)はすでに下で詳説されている。「見を同じくして」とは、この句によって『コーサンビー経』では第一の道(預流道)が説かれた。ここでは四つの道すべてである。
Vivādamūlachakkavaṇṇanā
諍事根本六法義釈
325. Vivādamūlānīti vivādassa mūlāni. Kodhanoti kujjhanalakkhaṇena kodhena samannāgato. Upanāhīti veraappaṭinissaggalakkhaṇena upanāhena samannāgato. Ahitāya dukkhāya devamanussānanti dvinnaṃ bhikkhūnaṃ vivādo kathaṃ devamanussānaṃ ahitāya dukkhāya saṃvattati. Kosambakakkhandhake viya dvīsu bhikkhūsu vivādaṃ āpannesu tasmiṃ vihāre tesaṃ antevāsikā vivadanti. Tesaṃ ovādaṃ gaṇhanto bhikkhunisaṅgho vivadati. Tato tesaṃ upaṭṭhākā vivadanti. Atha manussānaṃ ārakkhadevatā dve koṭṭhāsā honti. Tattha dhammavādīnaṃ ārakkhadevatā dhammavādiniyo honti adhammavādīnaṃ adhammavādiniyo. Tato ārakkhadevatānaṃ mittā bhummā devatā bhijjanti. Evaṃ paramparā yāva brahmalokā ṭhapetvā ariyasāvake sabbe devamanussā dve koṭṭhāsā honti. Dhammavādīhi pana adhammavādinova bahutarā honti. Tato ‘‘yaṃ bahukehi gahitaṃ, taṃ taccha’’nti dhammaṃ vissajjetvā bahutarāva adhammaṃ gaṇhanti. Te adhammaṃ purakkhatvā vadantā apāyesu nibbattanti. Evaṃ dvinnaṃ bhikkhūnaṃ vivādo devamanussānaṃ ahitāya dukkhāya hoti.
325. 諍事の根本(六諍根)とは、諍論の原因のことである。怒りっぽい者とは、怒るという特徴を持つ怒りを具えた者である。恨みを抱く者とは、怨恨を捨てないという特徴を持つ恨みを具えた者である。「神々と人間の不利益と苦しみのためになる」とは、二人の比丘の諍いがどのようにして神々と人間の不利益と苦しみになるのか。『拘睒弥犍度』のように、二人の比丘が諍いに陥ったとき、その寺院において彼らの弟子たちが諍う。彼らの教戒を受ける比丘尼僧伽が諍う。それから彼らの布施者たちが諍う。すると人々の守護神たちが二派に分かれる。そこにおいて法を語る者たちの守護神は法を語る者となり、無法を語る者たちの守護神は無法を語る者となる。それから守護神たちの友人である地居天たちが分裂する。このように順々に梵天界に至るまで、聖弟子たちを除いてすべての神々と人間が二派に分かれる。しかし法を語る者たちよりも無法を語る者たちの方が数が多い。それゆえに「多数の者が支持するものが真実である」と法を捨てて、多数の者が無法を支持する。彼らは無法を重んじて語り、悪趣に生まれる。このように二人の比丘の諍いは、神々と人間の不利益と苦しみになるのである。
Ajjhattaṃ vāti tumhākaṃ abbhantaraparisāya. Bahiddhā vāti paresaṃ parisāya.
「内において」とはあなた方の内部の会衆においてであり、「外において」とは他者の会衆においてである。
Makkhīti paresaṃ guṇamakkhanalakkhaṇena makkhena samannāgato. Paḷāsīti yugaggāhalakkhaṇena paḷāsena samannāgato. Issukīti parasakkārādīni issāyanalakkhaṇāya issāya samannāgato. Maccharīti āvāsamacchariyādīhi samannāgato. Saṭhoti kerāṭiko. Māyāvīti katapāpapaṭicchādako. Pāpicchoti asantasambhāvanicchako dussīlo. Micchādiṭṭhīti natthikavādī ahetukavādī akiriyavādī. Sandiṭṭhiparāmāsīti sayaṃ diṭṭhimeva parāmasati. Ādhānaggāhīti daḷhaggāhī. Duppaṭinissaggīti na sakkā hoti gahitaṃ vissajjāpetuṃ.
恩知らず(覆)とは、他者の徳を覆い隠すという特徴を持つ覆を具えた者である。張り合う者(悩)とは、対等の立場を取ろうとする特徴を持つ悩を具えた者である。嫉妬深い者とは、他者の名誉などを嫉むという特徴を持つ嫉を具えた者である。物惜しみする者とは、住処への物惜しみなどを具えた者である。狡猾な者とはペテン師である。欺く者とは、犯した罪を隠蔽する者である。悪しき欲望を持つ者とは、実体のない評判を欲する破戒者である。邪見の者とは、虚無論者・無因論者・無作用論者である。自己の見解に固執する者とは、自らの見解のみを把握する者である。強固に執着する者とは固く執着する者である。手放しがたい者とは、執着したものを捨てさせることができない者である。
Pathavīdhātūti patiṭṭhādhātu. Āpodhātūti ābandhanadhātu. Tejodhātūti paripācanadhātu. Vāyodhātūti vitthambhanadhātu. Ākāsadhātūti asamphuṭṭhadhātu. Viññāṇadhātūti vijānanadhātu.
地界とは支持する要素である。水界とは結合する要素である。火界とは成熟させる要素である。風界とは支え広げる要素である。空界とは接触されない要素である。識界とは識別する要素である。
Nissaraṇiyachakkavaṇṇanā
出離六法義釈
326. Nissaraṇiyā dhātuyoti nissaṭadhātuyova. Pariyādāya tiṭṭhatīti pariyādiyitvā hāpetvā tiṭṭhati. **‘Mā hevantissa vacanīyo’**ti yasmā abhūtaṃ byākaraṇaṃ byākaroti, tasmā mā evaṃ bhaṇīti vattabbo. Yadidaṃ mettācetovimuttīti yā ayaṃ mettācetovimutti, idaṃ nissaraṇaṃ byāpādassa, byāpādato nissaṭāti attho. Yo pana mettāya tikacatukkajjhānato vuṭṭhito saṅkhāre sammasitvā tatiyamaggaṃ patvā ‘‘puna byāpādo natthī’’ti tatiyaphalena nibbānaṃ passati, tassa cittaṃ accantaṃ nissaraṇaṃ byāpādassa. Etenupāyena sabbattha attho veditabbo.
326. 出離の界(六出離界)とは、脱出の要素そのものである。尽くして留まる(圧倒する)とは、滅尽させ損なわせて留まることである。「彼にこのように言うべきではない」とは、彼が事実でない断定を語るがゆえに、「そのように言ってはならない」と告げられるべきである。「この慈の心解脱こそが」とは、この慈の心解脱が害意の出離であり、害意から脱出したものであるという意味である。しかし慈の三禅・四禅から出起して諸行を観察し、第三の道(不還道)に達して「二度と害意はない」と第三の果によって涅槃を見る者の心は、完全な害意の出離である。この方法によってすべての処において意味を知るべきである。
Animittā cetovimuttīti arahattaphalasamāpatti. Sā hi rāganimittādīnañceva rūpanimittādīnañca niccanimittādīnañca abhāvā ‘‘animittā’’ti vuttā. Nimittānusārīti vuttappabhedaṃ nimittaṃ anusaratīti nimittānusārī.
無相の心解脱とは阿羅漢果等至のことである。それというのも、貪りの相など、色の相など、常住の相などがないことから「無相」と説かれたのである。相に随行する者とは、説かれた種々の相に随行するから「相に随行する者」である。
Asmīti asmimāno. Ayamahamasmīti pañcasu khandhesu ayaṃ nāma ahaṃ asmīti ettāvatā arahattaṃ byākataṃ hoti. Vicikicchākathaṃkathāsallanti vicikicchābhūtaṃ kathaṃkathāsallaṃ. **‘Mā hevantissa vacanīyo’**ti sace te paṭhamamaggavajjhā vicikicchā uppajjati, arahattabyākaraṇaṃ micchā hoti, tasmā mā abhūtaṃ bhaṇīti vāretabbo. Asmimānasamugghātoti arahattamaggo. Arahattamaggaphalavasena hi nibbāne diṭṭhe puna asmimāno natthīti arahattamaggo asmimānasamugghātoti vutto.
「我あり」とは我慢のことである。「これこそが我である」とは、五蘊において「これこそが私である」と、これによって阿羅漢であることが宣言されたことになる。疑いと惑いの矢とは、疑いの性質を持つ惑いという矢のことである。「彼にこのように言うべきではない」とは、もしあなたに第一の道(預流道)によって断ぜられるべき疑いが生じるならば、阿羅漢の宣言は誤りであるから、「事実でないことを語ってはならない」と制止されるべきである。我慢の根絶とは阿羅漢道のことである。阿羅漢道と果によって涅槃が見られたとき、二度と我慢はないことから、阿羅漢道が「我慢の根絶」と説かれたのである。
Anuttariyādichakkavaṇṇanā
無上等の六法義釈
327. Anuttariyānīti anuttarāni jeṭṭhakāni. Dassanesu anuttariyaṃ dassanānuttariyaṃ. Sesapadesupi eseva nayo. Tattha hatthiratanādīnaṃ dassanaṃ na dassanānuttariyaṃ, niviṭṭhasaddhassa pana niviṭṭhapemavasena dasabalassa vā bhikkhusaṅghassa vā kasiṇāsubhanimittādīnaṃ vā aññatarassa dassanaṃ dassanānuttariyaṃ nāma. Khattiyādīnaṃ guṇakathāsavanaṃ na savanānuttariyaṃ, niviṭṭhasaddhassa pana niviṭṭhapemavasena tiṇṇaṃ vā ratanānaṃ guṇakathāsavanaṃ tepiṭakabuddhavacanasavanaṃ vā savanānuttariyaṃ nāma. Maṇiratanādilābho na lābhānuttariyaṃ, sattavidhaariyadhanalābho pana lābhānuttariyaṃ nāma. Hatthisippādisikkhanaṃ na sikkhānuttariyaṃ, sikkhattayapūraṇaṃ pana sikkhānuttariyaṃ nāma. Khattiyādīnaṃ pāricariyā na pāricariyānuttariyaṃ, tiṇṇaṃ pana ratanānaṃ pāricariyā pāricariyānuttariyaṃ nāma. Khattiyādīnaṃ guṇānussaraṇaṃ nānussatānuttariyaṃ, tiṇṇaṃ pana ratanānaṃ guṇānussaraṇaṃ anussatānuttariyaṃ nāma.
327. 無上(六無上)とは、これより上なき最高のものである。見ることの中での無上を見無上という。残りの句においてもこの方法による。そこにおいて象宝などを見ることは見無上ではない。しかし信が確立した者が、確立した愛着によって十力(仏)や比丘僧伽、あるいは遍処(カシナ)や不浄の相などのいずれかを見ることを「見無上」という。王族などの徳の語りを聞くことは聞無上ではない。しかし信が確立した者が、確立した愛着によって三宝の徳の語りを聞くこと、あるいは三蔵の仏の言葉を聞くことを「聞無上」という。如意宝珠などを得ることは得無上ではない。しかし七種の聖なる財(七聖財)を得ることを「得無上」という。象の技芸などを学ぶことは学無上ではない。しかし三学を満たすことを「学無上」という。王族などに仕えることは事奉無上ではない。しかし三宝に仕えることを「事奉無上」という。王族などの徳を随念することは随念無上ではない。しかし三宝の徳を随念することを「随念無上」という。
Anussatiyova anussatiṭṭhānāni nāma. Buddhānussatīti buddhassa guṇānussaraṇaṃ. Evaṃ anussarato hi pīti uppajjati. So taṃ pītiṃ khayato vayato paṭṭhapetvā arahattaṃ pāpuṇāti. Upacārakammaṭṭhānaṃ nāmetaṃ gihīnampi labbhati, esa nayo sabbattha. Vitthārakathā panettha visuddhimagge vuttanayeneva veditabbā.
随念そのものが随念処(六随念)である。仏随念とは仏の徳を随念することである。このように随念する者には喜が生じる。彼はその喜を生滅から観察し始めて阿羅漢に到達する。これは近行の瞑想対象と呼ばれるものであり、在家者にも得られる。この方法がすべての処に当てはまる。ここでの詳細な説は『清浄道論』において説かれた方法によって知るべきである。
Satatavihārachakkavaṇṇanā
常住六法義釈
328. Satatavihārāti khīṇāsavassa niccavihārā. Cakkhunā rūpaṃ disvāti cakkhudvārārammaṇe āpāthagate taṃ rūpaṃ cakkhuviññāṇena disvā javanakkhaṇe iṭṭhe arajjanto neva sumano hoti, aniṭṭhe adussanto na dummano. Asamapekkhane mohaṃ anuppādento upekkhako viharati majjhatto, satiyā yuttattā sato, sampajaññena yuttattā sampajāno. Sesapadesupi eseva nayo. Iti chasupi dvāresu upekkhako viharatīti iminā chaḷaṅgupekkhā kathitā. Sampajānoti vacanato pana cattāri ñāṇasampayuttacittāni labbhanti. Satatavihārāti vacanato aṭṭhapi mahācittāni labbhanti arajjanto adussantoti vacanato dasapi cittāni labbhanti. Somanassaṃ kathaṃ labbhatīti ce āsevanato labbhati.
328. 常住(六常住法)とは、漏尽者(阿羅漢)の常に住するありさまのことである。眼によって色を見てとは、眼門の対象が射程に入ったときに、その色を眼識によって見て、速行の瞬間に好ましいものに執着せず、決して喜ぶことはなく、好ましくないものに怒らず、憂えることもない。観察しないことにおいて愚痴を生じさせず、中立である捨に留まり、念を具えているから正念であり、正知を具えているから正知である。残りの句においてもこの方法による。このように「六門において捨に留まる」ということによって六支捨が説かれた。しかし「正知である」という言葉からは、智相応の四つの心が得られる。「常住」という言葉からは、八つの大唯作心が得られる。「執着せず怒らず」という言葉からは、十の心が得られる。喜はどのようにして得られるのかと言えば、習熟(修習)から得られる。
Abhijātichakkavaṇṇanā
生類六法義釈
329. Abhijātiyoti jātiyo. Kaṇhābhijātiko samānoti kaṇhe nīcakule jāto hutvā. Kaṇhaṃ dhammaṃ abhijāyatīti kāḷakaṃ dasadussīlyadhammaṃ pasavati karoti. So taṃ abhijāyitvā niraye nibbattati. Sukkaṃ dhammanti ahaṃ pubbepi puññānaṃ akatattā nīcakule nibbatto. Idāni puññaṃ karomīti puññasaṅkhātaṃ paṇḍaraṃ dhammaṃ abhijāyati. So tena sagge nibbattati. Akaṇhaṃ asukkaṃ nibbānanti nibbānañhi sace kaṇhaṃ bhaveyya, kaṇhavipākaṃ dadeyya. Sace sukkaṃ, sukkavipākaṃ dadeyya. Dvinnampi appadānato pana ‘‘akaṇhaṃ asukka’’nti vuttaṃ. Nibbānañca nāma imasmiṃ atthe arahattaṃ adhippetaṃ. Tañhi kilesanibbānante jātattā nibbānaṃ nāma. Taṃ esa abhijāyati pasavati karoti. Sukkābhijātiko samānoti sukke uccakule jāto hutvā. Sesaṃ vuttanayeneva veditabbaṃ.
329. 生類(六種生類)とは生まれのことである。黒き生類である者とは、黒い下賤な家に生まれた者である。黒き法を生み出すとは、黒い十不善の法を生み出し、行うことである。彼はそれを生み出して地獄に生まれる。白き法とは、「私は過去においても功徳を作らなかったために下賤な家に生まれた。今こそ功徳を作ろう」と、功徳と呼ばれる白い法を生み出すことである。彼はそれによって天界に生まれる。非黒非白の涅槃とは、涅槃というものは、もし黒であるならば黒報を与え、白であるならば白報を与えるはずである。しかし両方を与えないことから「非黒非白」と説かれた。そして涅槃とは、この文脈においては阿羅漢果が意図されている。それというのも、それは煩悩の涅槃の果てに生じるから涅槃と呼ばれるのである。彼れはこれを生み出し、産出し、行う。白き生類である者とは、白い高貴な家に生まれた者である。残りは前述の方法によって知るべきである。
Nibbedhabhāgiyachakkavaṇṇanā
通達分六法義釈
Nibbedhabhāgiyāti nibbedho vuccati nibbānaṃ, taṃ bhajanti upagacchantīti nibbedhabhāgiyā. Aniccasaññādayo pañcake vuttā. Nirodhānupassanāñāṇe saññā nirodhasaññā nāma.
「決別の分(通達分)」とは、決別とは涅槃のことであり、それに親しみ、そこへ至るゆえに「決別の分」と言われる。無常想などは五法において説かれた。滅随観智における想が滅想である。
‘‘Ime kho, āvuso’’tiādi vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti dvāvīsatiyā chakkānaṃ vasena bāttiṃsasatapañhe kathento thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「友らよ、これら〔の法〕」などとは、すでに説かれた方法に従って適用されるべきである。このように、長老は二十二の六法によって百三十二の問いを語り、和合の味を示された。
Chakkavaṇṇanā niṭṭhitā.
六法の解説は終了した。
Sattakavaṇṇanā
七法の解説
330. Iti chakkavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni sattakavasena dassetuṃ puna desanaṃ ārabhi.
330. このように六法によって和合の味を示し、今度は七法によって示すために、再び教説を始められた。
Tattha sampattipaṭilābhaṭṭhena saddhāva dhanaṃ saddhādhanaṃ. Esa nayo sabbattha. Paññādhanaṃ panettha sabbaseṭṭhaṃ. Paññāya hi ṭhatvā tīṇi sucaritāni pañcasīlāni dasasīlāni pūretvā saggūpagā honti, sāvakapāramīñāṇaṃ, paccekabodhiñāṇaṃ, sabbaññutaññāṇañca paṭivijjhanti. Imāsaṃ sampattīnaṃ paṭilābhakāraṇato paññā ‘‘dhana’’nti vuttā. Sattapi cetāni lokiyalokuttaramissakāneva kathitāni. Bojjhaṅgakathā kathitāva.
その中で、果報(達成)を獲得するという意味において、信仰そのものが財であるから「信財」である。この方法はすべてにおいて同様である。しかしながら、ここでは「慧財」が最も優れている。実に、智慧に立脚して三つの善行、五戒、十戒を満たして天界に赴く者となり、声聞の波羅蜜智、独覚の菩提智、一切知智を証得するからである。これらの果報を獲得する原因であることから、智慧は「財」と説かれた。そしてこれら七つは、世間と出世間が混ざり合ったものとして語られている。七覚支の説示は、すでに説かれた通りである。
Samādhiparikkhārāti samādhiparivārā. Sammādiṭṭhādīni vuttatthāneva. Imepi satta parikkhārā lokiyalokuttarāva kathitā.
「定の資具(定具)」とは、定の眷属のことである。正見などは、すでに説かれた通りの意味である。これら七つの資具もまた、世間と出世間として語られている。
Asataṃ dhammā asantā vā dhammā lāmakā dhammāti asaddhammā. Vipariyāyena saddhammā veditabbā. Sesamettha uttānatthameva. Saddhammesu pana saddhādayo sabbepi vipassakasseva kathitā. Tesupi paññā lokiyalokuttarā. Ayaṃ viseso.
邪悪なる者たちの法、あるいは存在しない法、劣悪なる法が「非法(悪法)」である。その反対として「正法(善法)」が知られるべきである。この箇所の残りは明白な意味である。しかし正法においては、信などはすべて毘鉢舎那の実践者についてのみ語られている。その中でも智慧には世間と出世間がある。これが相違点である。
Sappurisānaṃ dhammāti sappurisadhammā. Tattha suttageyyādikaṃ dhammaṃ jānātīti dhammaññū. Tassa tasseva bhāsitassa atthaṃ jānātīti atthaññū. ‘‘Ettakomhi sīlena samādhinā paññāyā’’ti evaṃ attānaṃ jānātīti attaññū. Paṭiggahaṇaparibhogesu mattaṃ jānātīti mattaññū. Ayaṃ kālo uddesassa, ayaṃ kālo paripucchāya, ayaṃ kālo yogassa adhigamāyāti evaṃ kālaṃ jānātīti kālaññū. Ettha ca pañca vassāni uddesassa kālo. Dasa paripucchāya. Idaṃ atisambādhaṃ. Dasa vassāni pana uddesassa kālo. Vīsati paripucchāya. Tato paraṃ yoge kammaṃ kātabbaṃ. Aṭṭhavidhaṃ parisaṃ jānātīti parisaññū. Sevitabbāsevitabbaṃ puggalaṃ jānātīti puggalaññū.
善人たちの法が「善人法」である。その中で、経や重頌などの法を知るゆえに「知法」である。そのそれぞれの教説の意味を知るゆえに「知義」である。「私は戒・定・慧においてこの程度のものである」とこのように自らを知るゆえに「知己」である。受納と受用において適量を知るゆえに「知量」である。「今は読誦の時である、今は尋問の時である、今は修行による証得の時である」とこのように時を知るゆえに「知時」である。そしてここでは、五年間は読誦の時であり、十年間は尋問の時である。これは厳格な場合である。しかし、十年間を読誦の時、二十年間を尋問の時とし、その後に修行に努めるべきである。八種の会衆を知るゆえに「知衆」である。親しむべき人、親しむべきでない人を知るゆえに「知人」である。
331. Niddasavatthūnīti niddasādivatthūni. Niddaso bhikkhu, nibbīso, nittiṃso, niccattālīso, nippaññāso bhikkhūti evaṃ vacanakāraṇāni. Ayaṃ kira pañho titthiyasamaye uppanno. Titthiyā hi dasavassakāle mataṃ nigaṇṭhaṃ niddasoti vadanti. So kira puna dasavasso na hoti. Na kevalañca dasavassova. Navavassopi…pe… ekavassopi na hoti. Eteneva nayena vīsativassādikālepi mataṃ nibbīso, nittiṃso, niccattālīso, nippaññāsoti vadanti. Āyasmā ānando gāme vicaranto taṃ kathaṃ sutvā vihāraṃ gantvā bhagavato ārocesi. Bhagavā āha –
331. 「ニッダサの事」とは、ニッダサなどの事柄のことである。「十歳の比丘、二十歳の比丘、三十歳の比丘、四十歳の比丘、五十歳の比丘」とこのように言われる理由である。聞くところによれば、この問いは異学派の教義において生じた。というのも、異学派の者たちは十年経った時に死んだ無繋派(ジャイナ教徒)を「ニッダサ(十出家)」と呼ぶ。彼は再び十年目の者とはならないからであるという。ただ十年目の者とならないだけでなく、九年目の者にも……(略)……一年目の者にもならない。これと同じ方法で、二十年などの時を経て死んだ者を「二十出家、三十出家、四十出家、五十出家」と呼ぶ。尊者アーナンダは村を遊行しているときにその言葉を聞き、精舎に行って世尊に申し上げた。世尊は仰せられた――
‘‘Na idaṃ, ānanda, titthiyānaṃ adhivacanaṃ mama sāsane khīṇāsavassetaṃ adhivacanaṃ. Khīṇāsavo hi dasavassakāle parinibbuto puna dasavasso na hoti. Na kevalañca dasavassova, navavassopi…pe… ekavassopi. Na kevalañca ekavassova, dasamāsikopi…pe… ekamāsikopi. Ekadivasikopi. Ekamuhuttopi na hoti eva. Kasmā? Puna paṭisandhiyā abhāvā. Nibbīsādīsupi eseva nayo. Iti bhagavā mama sāsane khīṇāsavassetaṃ adhivacana’’nti –
「アーナンダよ、これは異学派の表現ではない。我が教えにおいて漏尽者(阿羅漢)の表現である。漏尽者は十年経った時に般涅槃したなら、再び十年目の者とはならない。ただ十年目の者とならないだけでなく、九年目の者にも……(略)……一年目の者にもならない。ただ一年目の者とならないだけでなく、十ヶ月の者にも……(略)……一ヶ月の者にもならない。一日の者にも、一瞬の者にも決してならない。なぜなら、再び結生(再生)することがないからである。二十出家などにおいてもこの通りである。このように世尊は『我が教えにおいて漏尽者の表現である』と――」
Vatvā yehi kāraṇehi so niddaso hoti, tāni dassetuṃ satta niddasavatthūni deseti. Theropi tameva desanaṃ uddharitvā satta niddasavatthūni idhāvuso, bhikkhu, sikkhāsamādānetiādimāha. Tattha idhāti imasmiṃ sāsane. Sikkhāsamādāne tibbacchando hotīti sikkhattayapūraṇe bahalacchando hoti. Āyatiñca sikkhāsamādāne avigatapemoti anāgate punadivasādīsupi sikkhāpūraṇe avigatapemena samannāgato hoti. Dhammanisantiyāti dhammanisāmanāya. Vipassanāyetaṃ adhivacanaṃ. Icchāvinayeti taṇhāvinayane. Paṭisallāneti ekībhāve. Vīriyārambheti kāyikacetasikassa vīriyassa pūraṇe. Satinepakketi satiyañceva nepakkabhāve ca. Diṭṭhipaṭivedheti maggadassane. Sesaṃ sabbattha vuttanayeneva veditabbaṃ.
仰せになり、いかなる理由によって彼がニッダサとなるのか、それらを示すために七つのニッダサの事を説かれた。長老もまたその教説を取り上げて、「友らよ、ここに七つのニッダサの事がある。比丘は学の受持に……」などと語られた。その中で「ここに」とは、この教えにおいてという意味である。「学の受持に強い意欲がある」とは、三学を満たすことに強い意欲があることである。「将来においても学の受持に愛着を失わない」とは、未来の翌日などにおいても学を満たすことに対する失われない愛着を具足していることである。「法の観察に」とは、法の洞察においてという意味である。これは毘鉢舎那の別名である。「欲の調伏に」とは、渇愛を調伏することにおいて。「独住に」とは、単独であることにおいて。「精進の開始に」とは、身体的・精神的な精進を満たすことにおいて。「念と熟慮に」とは、念と熟慮の状態において。「見の通達に」とは、道を見る(証得する)ことにおいて。残りはすべて、すでに説かれた方法に従って知られるべきである。
Saññāsu asubhānupassanāñāṇe saññā asubhasaññā. Ādīnavānupassanāñāṇe saññā ādīnavasaññā nāma. Sesā heṭṭhā vuttā eva. Balasattakaviññāṇaṭṭhitisattakapuggalasattakāni vuttanayāneva. Appahīnaṭṭhena anusayantīti anusayā. Thāmagato kāmarāgo kāmarāgānusayo. Esa nayo sabbattha. Saṃyojanasattakaṃ uttānatthameva.
諸々の想の中で、不浄随観智における想が「不浄想」である。過患随観智における想が「過患想」と呼ばれる。残りは下文ですでに説かれた通りである。七力、七識住、七人についてはすでに説かれた通りである。断ぜられていないという意味で随眠する(潜勢する)ゆえに「随眠」である。強固となった欲貪が「欲貪随眠」である。この方法はすべてにおいて同様である。七結は明白な意味である。
Adhikaraṇasamathasattakavaṇṇanā
滅諍七法の解説
Adhikaraṇasamathesu adhikaraṇāni samenti vūpasamentīti adhikaraṇasamathā. Uppannuppannānanti uppannānaṃ uppannānaṃ. Adhikaraṇānanti vivādādhikaraṇaṃ anuvādādhikaraṇaṃ āpattādhikaraṇaṃ kiccādhikaraṇanti imesaṃ catunnaṃ. Samathāya vūpasamāyāti samathatthañceva vūpasamanatthañca. Sammukhāvinayo dātabbo…pe… tiṇavatthārakoti ime satta samathā dātabbā.
滅諍において、諍いを鎮め、完全に鎮めるゆえに「滅諍」である。「生起したるものたちの」とは、生起した生起したという意味である。「諍いの」とは、言諍、譏諍、犯諍、事諍というこれら四つのことである。「寂静のために、寂滅のために」とは、寂静のためであり、また完全に鎮めるためであるという意味である。「現前毘尼が与えられるべきである……(略)……草覆地毘尼」というこれら七つの滅諍が与えられるべきである。
Tatrāyaṃ vinicchayanayo. Adhikaraṇesu tāva dhammoti vā adhammoti vā aṭṭhārasahi vatthūhi vivadantānaṃ bhikkhūnaṃ yo vivādo, idaṃ vivādādhikaraṇaṃ nāma. Sīlavipattiyā vā ācāradiṭṭhiājīvavipattiyā vā anuvadantānaṃ anuvādo upavadanā ceva codanā ca, idaṃ anuvādādhikaraṇaṃ nāma. Mātikāya āgatā pañca, vibhaṅge dveti sattapi āpattikkhandhā, idaṃ āpattādhikaraṇaṃ nāma. Saṅghassa apalokanādīnaṃ catunnaṃ kammānaṃ karaṇaṃ, idaṃ kiccādhikaraṇaṃ nāma.
ここにその判定の規準がある。諍いの中で、まず「法である」とか「非法である」とか十八の事柄によって論争する比丘たちの論争、これを「言諍」と呼ぶ。戒の失墜、あるいは行儀・見・生活の失墜について非難する者たちの非難、告発、および糾弾、これを「譏諍」と呼ぶ。本誦(波羅提木叉)に説かれる五種、分別に説かれる二種の計七種の罪聚、これを「犯諍」と呼ぶ。僧伽の告白などの四種の羯磨の遂行、これを「事諍」と呼ぶ。
Tattha vivādādhikaraṇaṃ dvīhi samathehi sammati sammukhāvinayena ca yebhuyyasikāya ca. Sammukhāvinayeneva sammamānaṃ yasmiṃ vihāre uppannaṃ tasmiṃyeva vā aññattha vūpasametuṃ gacchantānaṃ antarāmagge vā yattha gantvā saṅghassa niyyātitaṃ tattha saṅghena vā saṅghe vūpasametuṃ asakkonte tattheva ubbāhikāya sammatapuggalehi vā vinicchitaṃ sammati. Evaṃ sammamāne ca panetasmiṃ yā saṅghasammukhatā dhammasammukhatā vinayasammukhatā puggalasammukhatā, ayaṃ sammukhāvinayo nāma.
その中で、言諍は現前毘尼と多語毘尼の二つの滅諍によって鎮まる。現前毘尼によって鎮まる場合、それが生じた精舎において、あるいは他所に鎮めるために赴く途上において、あるいは赴いて僧伽に委ねられた場所において僧伽によって、あるいは僧伽が鎮めることができない場合に、その場所において推選された比丘たちによって判定されて鎮まる。このように鎮まる際、僧伽の現前、法の現前、律の現前、人の現前というこれらが「現前毘尼」と呼ばれる。
Tattha ca kārakasaṅghassa saṅghasāmaggivasena sammukhībhāvo saṅghasammukhatā. Sametabbassa vatthuno bhūtatā dhammasammukhatā. Yathā taṃ sametabbaṃ, tatheva sammanaṃ vinayasammukhatā. Yo ca vivadati, yena ca vivadati, tesaṃ ubhinnaṃ atthapaccatthikānaṃ sammukhībhāvo puggalasammukhatā. Ubbāhikāya vūpasame panettha saṅghasammukhatā parihāyati. Evaṃ tāva sammukhāvinayeneva sammati.
その中で、実行する僧伽が僧伽の和合として現前することが「僧伽の現前」である。鎮められるべき事柄が真実であることが「法の現前」である。それが鎮められるべき通りに鎮まることが「律の現前」である。論争する者と、論争される相手、これら原告と被告の双方が現前することが「人の現前」である。しかし推選された者による鎮静においては、僧伽の現前は除外される。このように、まずは現前毘尼によって鎮まる。
Sace panevampi na sammati, atha naṃ ubbāhikāya sammatā bhikkhū ‘‘na mayaṃ sakkoma vūpasametu’’nti saṅghasseva niyyātenti, tato saṅgho pañcaṅgasamannāgataṃ bhikkhuṃ salākaggāhāpakaṃ sammannati. Tena guḷhakavivaṭakasakaṇṇajappakesu tīsu salākaggāhesu aññataravasena salākaṃ gāhāpetvā sannipatitaparisāya dhammavādīnaṃ yebhuyyatāya yathā te dhammavādino vadanti, evaṃ vūpasantaṃ adhikaraṇaṃ sammukhāvinayena ca yebhuyyasikāya ca vūpasantaṃ hoti.
しかし、もしこのようにしても鎮まらないなら、そのとき推選された比丘たちは「私たちは鎮めることができません」と僧伽に委ね、その後、僧伽は五つの特質を具えた比丘を行籌係に任命する。彼が秘密、公然、耳打ちの三種の行籌のいずれかによって行籌させ、集まった会衆の中で法を語る者たちが多数であることにより、それら法を語る者たちが言う通りにこのように鎮められた諍いは、現前毘尼と多語毘尼によって鎮められたものとなる。
Tattha sammukhāvinayo vuttanayo eva. Yaṃ pana yebhuyyasikākammassa karaṇaṃ, ayaṃ yebhuyyasikā nāma. Evaṃ vivādādhikaraṇaṃ dvīhi samathehi sammati. Anuvādādhikaraṇaṃ catūhi samathehi sammati – sammukhāvinayena ca sativinayena ca amūḷhavinayena ca tassapāpiyasikāya ca. Sammukhāvinayeneva sammamānaṃ yo ca anuvadati, yañca anuvadati, tesaṃ vacanaṃ sutvā sace kāci āpatti natthi, ubho khamāpetvā, sace atthi, ayaṃ nāmettha āpattīti evaṃ vinicchitaṃ vūpasammati. Tattha sammukhāvinayalakkhaṇaṃ vuttanayameva. Yadā pana khīṇāsavassa bhikkhuno amūlikāya sīlavipattiyā anuddhaṃsitassa sativinayaṃ yācamānassa saṅgho ñatticatutthena kammena sativinayaṃ deti, tadā sammukhāvinayena ca sativinayena ca vūpasantaṃ hoti. Dinne pana sativinaye puna tasmiṃ puggale kassaci anuvādo na ruhati.
その中で、現前毘尼はすでに説かれた通りの方法である。一方、多語の羯磨を行うこと、これが「多語毘尼」と呼ばれる。このように、言諍は二つの滅諍によって鎮まる。譏諍は四つの滅諍――現前毘尼、憶念毘尼、不癡毘尼、覓罪相毘尼によって鎮まる。現前毘尼によって鎮まる場合、非難する者と非難される者、彼らの言葉を聞いて、もし何の罪もなければ双方を和解させ、もし罪があれば「ここではこの名の罪である」とこのように判定されて鎮まる。その中で現前毘尼の特徴はすでに説かれた通りである。しかし、根拠のない戒の失墜によって非難された漏尽者の比丘が憶念毘尼を求めたとき、僧伽が白四羯磨によって憶念毘尼を与えるならば、そのとき現前毘尼と憶念毘尼によって鎮められたものとなる。憶念毘尼が与えられたならば、もはやその人に対して誰の非難も成り立たない。
Yadā ummattako bhikkhu ummādavasena assāmaṇake ajjhācāre ‘‘saratāyasmā evarūpiṃ āpatti’’nti bhikkhūhi codiyamāno ‘‘ummattakena me, āvuso, etaṃ kataṃ, nāhaṃ taṃ sarāmī’’ti bhaṇantopi bhikkhūhi codiyamānova puna acodanatthāya amūḷhavinayaṃ yācati, saṅgho cassa ñatticatutthena kammena amūḷhavinayaṃ deti, tadā sammukhāvinayena ca amūḷhavinayena ca vūpasantaṃ hoti. Dinne pana amūḷhavinaye puna tasmiṃ puggale kassaci tappaccayā anuvādo na ruhati.
発狂した比丘が、発狂のゆえに沙門にふさわしくない行いをしたことについて、比丘たちから「尊者はこのような罪を覚えているか」と糾問された際、「友らよ、私は発狂してこれを行ったのであり、それを覚えていません」と言っているにもかかわらず比丘たちから糾問され続け、再び糾問されないために不癡毘尼を求め、僧伽が彼に白四羯磨によって不癡毘尼を与えるならば、そのとき現前毘尼と不癡毘尼によって鎮められたものとなる。不癡毘尼が与えられたならば、もはやその人に対してその件による誰の非難も成り立たない。
Yadā pana pārājikena vā pārājikasāmantena vā codiyamānassa aññenaññaṃ paṭicarato pāpussannatāya pāpiyassa puggalassa ‘‘sacāyaṃ acchinnamūlo bhavissati, sammā vattitvā osāraṇaṃ labhissati. Sace chinnamūlo ayamevassa nāsanā bhavissatī’’ti maññamāno saṅgho ñatticatutthena kammena tassapāpiyasikaṃ karoti, tadā sammukhāvinayena ca tassapāpiyasikāya ca vūpasantaṃ hotīti. Evaṃ anuvādādhikaraṇaṃ catūhi samathehi sammati. Āpattādhikaraṇaṃ tīhi samathehi sammati sammukhāvinayena ca paṭiññātakaraṇena ca tiṇavatthārakena ca. Tassa sammukhāvinayeneva vūpasamo natthi. Yadā pana ekassa vā bhikkhuno santike saṅghagaṇamajjhesu vā bhikkhu lahukaṃ āpattiṃ deseti, tadā āpattādhikaraṇaṃ sammukhāvinayena ca paṭiññātakaraṇena ca vūpasammati.
一方、波羅夷または波羅夷に準ずる罪で糾問された際に言い逃れをする、罪悪が甚だしい邪悪な人物について、「もし彼にまだ善根が断たれていないなら、正しく振る舞って復権を得るであろう。もし善根が断たれているなら、これこそが彼の追放となるであろう」と考えて、僧伽が白四羯磨によって彼に覓罪相毘尼を行うならば、そのとき現前毘尼と覓罪相毘尼によって鎮められたものとなる。このように譏諍は四つの滅諍によって鎮まる。犯諍は三つの滅諍――現前毘尼、自言治毘尼、草覆地毘尼によって鎮まる。それには現前毘尼単独による鎮静はない。しかし、一人の比丘のもとで、あるいは僧伽や衆のただ中で比丘が軽罪を告白するとき、そのとき犯諍は現前毘尼と自言治毘尼によって鎮まる。
Tattha sammukhāvinaye tāva yo ca deseti, yassa ca deseti, tesaṃ sammukhībhāvo puggalasammukhatā. Sesaṃ vuttanayameva.
その中で現前毘尼においては、まず告白する者と告白される者の双方が現前することが「人の現前」である。残りはすでに説かれた通りである。
Puggalassa gaṇassa ca desanākāle saṅghasammukhatā parihāyati. Yā panettha ahaṃ, bhante, itthannāmaṃ āpattiṃ āpannoti ca āma, passāmīti ca paṭiññā, tāya paṭiññāya ‘‘āyatiṃ saṃvareyyāsī’’ti karaṇaṃ, taṃ paṭiññātakaraṇaṃ nāma. Saṅghādisese hi parivāsādiyācanā paṭiññā. Parivāsādīnaṃ dānaṃ paṭiññātakaraṇaṃ nāma. Dve pakkhajātā pana bhaṇḍanakārakā bhikkhū bahuṃ assāmaṇakaṃ ajjhācaritvā puna lajjidhamme uppanne sace mayaṃ imāhi āpattīhi aññamaññaṃ kāressāma, siyāpi taṃ adhikaraṇaṃ kakkhaḷattāya saṃvatteyyāti aññamaññaṃ āpattiyā kārāpane dosaṃ disvā yadā tiṇavatthārakakammaṃ karonti, tadā āpattādhikaraṇaṃ sammukhāvinayena ca tiṇavatthārakena ca sammati.
一個人と衆に対する告白の時には、僧伽の現前は除外される。ここで「大徳よ、私は何某という罪を犯しました」ということ、そして「はい、見届けます」という告白、その告白によって「将来は慎みなさい」と処置すること、それが「自言治毘尼」と呼ばれる。実に、僧残罪においては別住などの要求が告白であり、別住などを与えることが自言治毘尼と呼ばれる。一方、二つの陣営に分かれて争っていた比丘たちが、沙門にふさわしくない多くの過ちを犯し、その後、慚愧の心が起こったとき、「もし私たちがこれらの罪によって互いを処罰させ合うなら、この諍いは激化することになるかもしれない」と互いに罪を処罰させることの過失を見て、草覆地の羯磨を行うとき、そのとき犯諍は現前毘尼と草覆地毘尼によって鎮まる。
Tattha hi yattakā hatthapāsūpagatā ‘‘na metaṃ khamatī’’ti evaṃ diṭṭhāvikammaṃ akatvā niddampi okkantā honti, sabbesaṃ ṭhapetvā thullavajjañca gihipaṭisaṃyuttañca sabbāpattiyo vuṭṭhahanti, evaṃ āpattādhikaraṇaṃ tīhi samathehi sammati. Kiccādhikaraṇaṃ ekena samathena sammati sammukhāvinayeneva. Imāni cattāri adhikaraṇāni yathānurūpaṃ imehi sattahi samathehi sammanti. Tena vuttaṃ – uppannuppannānaṃ adhikaraṇānaṃ samathāya vūpasamāya sammukhāvinayo dātabbo…pe… tiṇavatthārakoti. Ayamettha vinicchayanayo. Vitthāro pana samathakkhandhake āgatoyeva. Vinicchayopissa samantapāsādikāyaṃ vutto.
実にそこでは、座席の範囲内にいて「私はこれに同意しない」とこのように反対の見解を表明せず、眠り込んでいた者たちであっても、重罪と在家に関係するものを除いて、すべての者たちの全罪から立ち直る(除かれる)。このように犯諍は三つの滅諍によって鎮まる。事諍は一つの滅諍、すなわち現前毘尼のみによって鎮まる。これら四つの諍いは、相応じてこれら七つの滅諍によって鎮まる。それゆえに「生起したる諍いの寂静のために、寂滅のために現前毘尼が与えられるべきである……(略)……草覆地毘尼」と説かれたのである。これがここでの判定の規準である。しかしその詳細は『滅諍犍度』に説かれている通りである。その判定もまた『善見律註(サマンタパーサーディカー)』において説かれている。
‘‘Ime kho, āvuso’’tiādi vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti cuddasannaṃ sattakānaṃ vasena aṭṭhanavuti pañhe kathento thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「友らよ、これら〔の法〕」などとは、すでに説かれた方法に従って適用されるべきである。このように、長老は十四の七法によって九十八の問いを語り、和合の味を示された。
Sattakavaṇṇanā niṭṭhitā.
七法の解説は終了した。
Aṭṭhakavaṇṇanā
八法の解説
333. Iti sattakavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni aṭṭhakavasena dassetuṃ puna desanaṃ ārabhi. Tattha micchattāti ayāthāvā micchāsabhāvā. Sammattāti yāthāvā sammāsabhāvā.
333. このように七法によって和合の味を示し、今度は八法によって示すために、再び教説を始められた。その中で「邪性」とは、真実でない邪悪な本性である。「正性」とは、真実である正しい本性である。
334. Kusītavatthūnīti kusītassa alasassa vatthūni patiṭṭhā kosajjakāraṇānīti attho. Kammaṃ kattabbaṃ hotīti cīvaravicāraṇādikammaṃ kātabbaṃ hoti. Na vīriyaṃ ārabhatīti duvidhampi vīriyaṃ nārabhati. Appattassāti jhānavipassanāmaggaphaladhammassa appattassa pattiyā. Anadhigatassāti tasseva anadhigatassa adhigamatthāya. Asacchikatassāti tasseva apaccakkhakatassa sacchikaraṇatthāya. Idaṃ paṭhamanti idaṃ handāhaṃ nipajjāmīti evaṃ osīdanaṃ paṭhamaṃ kusītavatthu. Iminā nayena sabbattha attho veditabbo. ‘‘Māsācitaṃ maññe’’ti ettha pana māsācitaṃ nāma tintamāso. Yathā tintamāso garuko hoti, evaṃ garukoti adhippāyo. Gilānā vuṭṭhito hotīti gilāno hutvā pacchā vuṭṭhito hoti.
334. 「懈怠の事」とは、怠惰で無気力な者の事柄、拠り所、怠惰の原因という意味である。「作業がなされるべきである」とは、衣の準備などの作業がなされるべきであるということである。「精進を開始しない」とは、二種の精進のいずれも開始しないことである。「未得の」とは、未だ得ていない禅定・毘鉢舎那・道果の法を獲得するために。「未達の」とは、その同じ未だ到達していないものに到達するために。「未作証の」とは、その同じ未だ現証していないものを現証するために。「これが第一である」とは、「さあ、私は横になろう」とこのように沈み込むことが、第一の懈怠の事である。この方法によって、すべての箇所で意味が知られるべきである。「水を含んだ黒豆のように思われる」という句において、「水を含んだ黒豆」とは湿った黒豆のことである。湿った黒豆が重いように、そのように重いという意味である。「病気から回復したばかりである」とは、病気になって、その後に回復したばかりであるということである。
335. Ārambhavatthūnīti vīriyakāraṇāni. Tesampi imināva nayena attho veditabbo.
335. 「精進開始の事」とは、精進の原因のことである。それらの意味もまた、この方法に従って知られるべきである。
336. Dānavatthūnīti dānakāraṇāni. Āsajja dānaṃ detīti patvā dānaṃ deti. Āgataṃ disvāva muhuttaṃyeva nisīdāpetvā sakkāraṃ katvā dānaṃ deti, dassāmi dassāmīti na kilameti. Iti ettha āsādanaṃ dānakāraṇaṃ nāma hoti. Bhayā dānaṃ detītiādīsupi bhayādīni dānakāraṇānīti veditabbāni. Tattha bhayaṃ nāma ayaṃ adāyako akārakoti garahābhayaṃ vā apāyabhayaṃ vā. Adāsi meti mayhaṃ pubbe esa idaṃ nāma adāsīti deti. Dassati meti anāgate idaṃ nāma dassatīti deti. Sāhu dānanti dānaṃ nāma sādhu sundaraṃ, buddhādīhi paṇḍitehi pasatthanti deti. Cittālaṅkāracittaparikkhāratthaṃ dānaṃ detīti samathavipassanācittassa alaṅkāratthañceva parivāratthañca deti. Dānañhi cittaṃ mudukaṃ karoti. Yena laddhaṃ hoti, sopi laddhaṃ meti muducitto hoti, yena dinnaṃ, sopi dinnaṃ mayāti muducitto hoti, iti ubhinnampi cittaṃ mudukaṃ karoti, teneva ‘‘adantadamanaṃ dāna’’nti vuccati. Yathāha –
336. 「施の事」とは、施しの原因のことである。「近づいて施しを与える」とは、やって来たのを見て施しを与えることである。やって来たのを見るやいなや、ほんのわずかの間座らせて敬意を表して施しを与え、「あげよう、あげよう」と言って焦らすことはない。このように、ここでの「近づくこと」が施しの原因と呼ばれる。「恐れから施しを与える」などにおいても、恐れなどが施しの原因であると知られるべきである。その中で「恐れ」とは、「この人は施しをしない者、善行をしない者だ」という非難の恐れ、あるいは悪趣への恐れである。「彼は私に与えてくれた」とは、「過去に彼は私にこれこれをくれた」と思って与える。「彼は私に与えてくれるだろう」とは、「将来にこれこれをくれるだろう」と思って与える。「施しは善いことである」とは、施しというものは善く美しく、仏陀などの賢者たちに称賛されていると思って与える。「心の装飾のため、心の資具のために施しを与える」とは、奢摩他と毘鉢舎那の心の装飾のため、また眷属(資具)のために与えることである。実に、施しは心を柔軟にする。得た者も「私は得た」と心が柔軟になり、与えた者も「私は与えた」と心が柔軟になり、このように双方の心を柔軟にする。それゆえに「施しは調伏されない者を調伏するもの」と言われる。次のように言われる通りである――
‘‘Adantadamanaṃ dānaṃ, adānaṃ dantadūsakaṃ;
「施しは調伏されない者を調伏し、不施は調伏された者を損なう。
Dānena piyavācāya, unnamanti namanti cā’’ti.
施しと愛語によって、〔人々は〕誇り高く立ち、また謙虚に従う」と。
Imesu pana aṭṭhasu dānesu cittālaṅkāradānameva uttamaṃ.
しかし、これら八種の施しの中で、心の装飾のための施しこそが最上である。
337. Dānūpapattiyoti dānapaccayā upapattiyo. Dahatīti ṭhapeti. Adhiṭṭhātīti tasseva vevacanaṃ. Bhāvetīti vaḍḍheti. Hīne vimuttanti hīnesu pañcakāmaguṇesu vimuttaṃ. Uttari abhāvitanti tato uttari maggaphalatthāya abhāvitaṃ. Tatrūpapattiyā saṃvattatīti yaṃ patthetvā kusalaṃ kataṃ, tattha tattha nibbattanatthāya saṃvattati.
337. 「布施による再生(施生処)」とは、布施を条件とする再生のことである。「留める」とは、置くことである。「決意する」とは、その同義語である。「修習する」とは、増大させることである。「劣ったものに解脱した」とは、劣悪な五欲の対象に執着を離れたということである。「さらに上に修習しなかった」とは、それより上の道果のために修習しなかったということである。「そこへの再生に役立つ」とは、願ってなされた善行が、その場所に再生するために役立つということである。
Vītarāgassāti maggena vā samucchinnarāgassa samāpattiyā vā vikkhambhitarāgassa. Dānamatteneva hi brahmaloke nibbattituṃ na sakkā. Dānaṃ pana samādhivipassanācittassa alaṅkāro parivāro hoti. Tato dānena muducitto brahmavihāre bhāvetvā brahmaloke nibbattati. Tena vuttaṃ ‘‘vītarāgassa no sarāgassā’’ti.
「離貪の者」とは、道によって貪りを断ち切った者、あるいは等至(禅定)によって貪りを抑止した者のことである。実に、布施のみによって梵天界に再生することはできない。しかし施しは、禅定と毘鉢舎那の心の装飾となり資具となる。それゆえに施しによって心が柔軟になった者が四無量心を修習して梵天界に再生する。それゆえに「離貪の者であり、有貪の者ではない」と説かれたのである。
Khattiyānaṃ parisā khattiyaparisā, samūhoti attho. Esa nayo sabbattha.
王族たちの会衆が「王族衆」であり、集まりという意味である。この方法はすべてにおいて同様である。
Lokassa dhammā lokadhammā. Etehi mutto nāma natthi, buddhānampi hontiyeva. Vuttampi cetaṃ – ‘‘aṭṭhime, bhikkhave, lokadhammā lokaṃ anuparivattanti, loko ca aṭṭha lokadhamme anuparivattatī’’ti (a. ni. 8.5). Lābho alābhoti lābhe āgate alābho āgato evāti veditabbo. Yasādīsupi eseva nayo.
世間の法が「世間法(世法)」である。これらを免れている者は誰もおらず、仏陀たちにも存在する。次のように説かれている通りである――「比丘たちよ、これら八つの世間法が世間に従い巡り、世間もまた八つの世間法に従い巡る」(増支部8.5)。「利得と非利得」とは、利得が訪れたならば、非利得もまた訪れるものと知るべきである。名声などにおいてもこの通りである。
338. Abhibhāyatanavimokkhakathā heṭṭhā kathitā eva.
338. 勝処と解脱の説示は、下文ですでに説かれた通りである。
‘‘Ime kho, āvuso’’tiādi vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti ekādasannaṃ aṭṭhakānaṃ vasena aṭṭhāsīti pañhe kathento thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「友らよ、これら〔の法〕」などとは、すでに説かれた方法に従って適用されるべきである。このように、長老は十一の八法によって八十八の問いを語り、和合の味を示された。
Aṭṭhakavaṇṇanā niṭṭhitā.
八法の解説は終了した。
Navakavaṇṇanā
九法の解説
340. Iti aṭṭhakavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni navakavasena dassetuṃ puna desanaṃ ārabhi. Tattha āghātavatthūnīti āghātakāraṇāni. Āghātaṃ bandhatīti kopaṃ bandhati karoti uppādeti.
340. このように八法によって和合の味を示し、今度は九法によって示すために、再び教説を始められた。その中で「怨恨の事」とは、怨恨の原因のことである。「怨恨を抱く」とは、怒りを結び、生じさせ、起こすことである。
Taṃ kutettha labbhāti taṃ anatthacaraṇaṃ mā ahosīti etasmiṃ puggale kuto labbhā, kena kāraṇena sakkā laddhuṃ? Paro nāma parassa attano cittaruciyā anatthaṃ karotīti evaṃ cintetvā āghātaṃ paṭivinodeti. Atha vā sacāhaṃ paṭikopaṃ kareyyaṃ, taṃ kopakaraṇaṃ ettha puggale kuto labbhā, kena kāraṇena laddhabbanti attho. Kuto lābhātipi pāṭho, sacāhaṃ ettha kopaṃ kareyyaṃ, tasmiṃ me kopakaraṇe kuto lābhā, lābhā nāma ke siyunti attho. Imasmiñca atthe tanti nipātamattameva hoti.
「それはどこで得られようか」とは、「その不利益の行いがなかったらよかったのに」ということが、この人物においてどこで得られようか、いかなる理由によって得ることができようか。他人は他人の自分の心の好みに応じて不利益を行うものである、とこのように考えて怨恨を除去する。あるいは、「もし私が怒り返したとして、その怒りを起こすことがこの人物においてどこで得られようか、いかなる理由で得られるべきであろうか」という意味である。「何の利益があろうか」という読みもあり、その場合は「もし私がここで怒りを起こしたとして、その怒りを起こすことに私に何の利益があろうか、何の利益があるというのか」という意味である。そしてこの意味においては、「それ(taṃ)」は単なる不変化詞である。
341. Sattāvāsāti sattānaṃ āvāsā, vasanaṭṭhānānīti attho. Tattha suddhāvāsāpi sattāvāsova, asabbakālikattā pana na gahitā. Suddhāvāsā hi buddhānaṃ khandhāvārasadisā. Asaṅkhyeyyakappe buddhesu anibbattantesu taṃ ṭhānaṃ suññaṃ hotīti asabbakālikattā na gahitā. Sesamettha yaṃ vattabbaṃ, taṃ heṭṭhā vuttameva.
341. 「有情の住処(有情居)」とは、有情たちの住まい、居住場所という意味である。その中で浄居天も有情の住処であるが、常に存在するわけではないゆえに含まれなかった。実に浄居天は、仏陀たちの陣営のようなものである。無数劫の間、仏陀が出現されないときはその場所は空虚となるため、常に存在するわけではないゆえに含まれなかった。ここで語られるべき残りのことは、下文ですでに説かれた通りである。
342. Akkhaṇesu dhammo ca desiyatīti catusaccadhammo desiyati. Opasamikoti kilesūpasamakaro. Parinibbānikoti kilesaparinibbānena parinibbānāvaho. Sambodhagāmīti catumaggañāṇapaṭivedhagāmī. Aññataranti asaññabhavaṃ vā arūpabhavaṃ vā.
342. 難処において、「そして法が説かれている」とは、四諦の法が説かれているということである。「寂静をもたらす」とは、煩悩の寂静をもたらすもの。「完全な涅槃に導く」とは、煩悩の完全な滅によって完全な涅槃をもたらすもの。「正覚に至る」とは、四つの道の智慧の証得に至るもの。「ある〔境遇〕」とは、無想定の境地、あるいは無色界の境地のことである。
343. Anupubbavihārāti anupaṭipāṭiyā samāpajjitabbavihārā.
343. 「次第住(等至)」とは、順番に従って入定すべき住処のことである。
344. Anupubbanirodhāti anupaṭipāṭiyā nirodhā.
344. 「次第滅」とは、順番に従った滅のことである。
‘‘Ime, kho āvuso’’tiādi vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti channaṃ navakānaṃ vasena catupaṇṇāsa pañhe kathento thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「友らよ、これら〔の法〕」などとは、すでに説かれた方法に従って適用されるべきである。このように、長老は六つの九法によって五十四の問いを語り、和合の味を示された。
Navakavaṇṇanā niṭṭhitā.
九法の解説は終了した。
Dasakavaṇṇanā
十法の解説
345. Iti navakavasena sāmaggirasaṃ dassetvā idāni dasakavasena dassetuṃ puna desanaṃ ārabhi. Tattha nāthakaraṇāti ‘‘sanāthā, bhikkhave, viharatha mā anāthā, dasa ime, bhikkhave, dhammā nāthakaraṇā’’ti (a. ni. 10.18) evaṃ akkhātā attano patiṭṭhākarā dhammā.
345. このように九法によって和合の味を示し、今度は十法によって示すために、再び教説を始められた。その中で「依怙となる法(作救護法)」とは、「比丘たちよ、拠り所を持って住しなさい。拠り所なしに住してはならない。比丘たちよ、これら十の法は依怙となるものである」(増支部10.18)とこのように説かれた、自らの拠り所となる諸法のことである。
Kalyāṇamittotiādīsu sīlādiguṇasampannā kalyāṇā assa mittāti kalyāṇamitto. Te cassa ṭhānanisajjādīsu saha ayanato sahāyāti kalyāṇasahāyo. Cittena ceva kāyena ca kalyāṇamittesu eva sampavaṅko onatoti kalyāṇasampavaṅko. Suvaco hotīti sukhena vattabbo hoti sukhena anusāsitabbo. Khamoti gāḷhena pharusena kakkhaḷena vuccamāno khamati, na kuppati. Padakkhiṇaggāhī anusāsaninti yathā ekacco ovadiyamāno vāmato gaṇhāti, paṭippharati vā asuṇanto vā gacchati, evaṃ akatvā ‘‘ovadatha, bhante, anusāsatha, tumhesu anovadantesu ko añño ovadissatī’’ti padakkhiṇaṃ gaṇhāti.
「善友を持つ」などの句において、戒などの徳を具えた優れた者たちが彼の友であるゆえに「善友を持つ」である。またそれらの人々が起居などにおいて共に行くゆえに「善同僚を持つ」である。心においても身体においても善友たちに傾倒し親しむゆえに「善友に傾倒する」である。「素直である」とは、素直に語りかけられるべき者、素直に訓戒されるべき者であること。「耐え忍ぶ」とは、厳しく荒々しく激しい言葉で言われても耐え忍び、怒らないこと。「訓戒を右回りに(恭敬して)受け取る」とは、ある者が教誡されたときに左向きに受け取ったり、反発したり、聞かずに立ち去ったりするようにすることなく、「大徳よ、私を教誡してください、訓戒してください。あなた方が教誡してくださらなければ、他に誰が教誡してくれましょうか」と恭敬して受け取ることである。
Uccāvacānīti uccāni ca avacāni ca. Kiṃ karaṇīyānīti kiṃ karomīti evaṃ vatvā kattabbakammāni. Tattha uccakammāni nāma cīvarassa karaṇaṃ rajanaṃ cetiye sudhākammaṃ uposathāgāracetiyagharabodhiyagharesu kattabbanti evamādi. Avacakammaṃ nāma pādadhovanamakkhanādikhuddakakammaṃ. Tatrupāyāyāti tatrupagamanīyā. Alaṃ kātunti kātuṃ samattho hoti. Alaṃ saṃvidhātunti vicāretuṃ samattho.
「大小の」とは、高いことと低いこと。「なすべき仕事」とは、「何をいたしましょうか」とこのように言ってなすべき作業のことである。その中で高い作業とは、衣を作ること、染めること、仏塔に漆喰を塗ること、布薩堂・仏塔堂・菩提樹堂においてなされるべきことなどである。低い作業とは、足を洗うこと、油を塗ることなどの小さな作業である。「その巧みさにおいて」とは、それらの作業に巧みであること。「行うに堪える」とは、行う能力があること。「配慮するに堪える」とは、差配する能力があることである。
Dhamme assa kāmo sinehoti dhammakāmo, tepiṭakaṃ buddhavacanaṃ piyāyatīti attho. Piyasamudāhāroti parasmiṃ kathente sakkaccaṃ suṇāti, sayañca paresaṃ desetukāmo hotīti attho. ‘‘Abhidhamme abhivinaye’’ti ettha dhammo abhidhammo, vinayo abhivinayoti catukkaṃ veditabbaṃ. Tattha dhammoti suttantapiṭakaṃ. Abhidhammoti satta pakaraṇāni. Vinayoti ubhatovibhaṅgā. Abhivinayoti khandhakaparivārā. Atha vā suttantapiṭakampi abhidhammapiṭakampi dhammo eva. Maggaphalāni abhidhammo. Sakalaṃ vinayapiṭakaṃ vinayo. Kilesavūpasamakāraṇaṃ abhivinayo. Iti sabbasmimpi ettha dhamme abhidhamme vinaye abhivinaye ca. Uḷārapāmojjoti bahulapāmojjo hotīti attho.
法への愛着、親愛があるゆえに「法を愛する」であり、三蔵の仏陀の言葉を愛好するという意味である。「親しみやすい語らいをする」とは、他者が語るときに恭敬して聞き、自らも他者に説くことを望むという意味である。「阿毘達磨において、阿毘毘奈耶において」という句において、法が阿毘達磨であり、律が阿毘毘奈耶であるという四区分が知られるべきである。その中で「法」とは経蔵である。「阿毘達磨」とは七論である。「律」とは双分別(波羅提木叉分別)である。「阿毘毘奈耶」とは犍度と附随である。あるいは、経蔵も論蔵も法そのものである。道と果が阿毘達磨である。律蔵全体が律である。煩悩を寂静ならしめる原因が阿毘毘奈耶である。このように、ここでの一切の法、阿毘達磨、律、阿毘毘奈耶において。「大いなる歓喜を抱く」とは、大いなる歓喜に満ちているという意味である。
Kusalesu dhammesūti kāraṇatthe bhummaṃ, catubhūmakakusaladhammakāraṇā, tesaṃ adhigamatthāya anikkhittadhuro hotīti attho.
「善き法において」とは、原因の意味における処格であり、四地の善き法の原因のために、それらを証得するために重荷を降ろさないという意味である。
346. Kasiṇadasake sakalaṭṭhena kasiṇāni. Tadārammaṇānaṃ dhammānaṃ khettaṭṭhena vā adhiṭṭhānaṭṭhena vā āyatanāni. Uddhanti upari gaganatalābhimukhaṃ. Adhoti heṭṭhā bhūmitalābhimukhaṃ. Tiriyanti khettamaṇḍalamiva samantā paricchinditvā. Ekacco hi uddhameva kasiṇaṃ vaḍḍheti, ekacco adho, ekacco samantato. Tena tena vā kāraṇena evaṃ pasāreti ālokamiva rūpadassanakāmo. Tena vuttaṃ ‘‘pathavīkasiṇameko sañjānāti uddhaṃ adho tiriya’’nti. Advayanti idaṃ pana ekassa aññabhāvānupagamanatthaṃ vuttaṃ. Yathā hi udakaṃ paviṭṭhassa sabbadisāsu udakameva hoti, na aññaṃ, evameva pathavīkasiṇaṃ pathavīkasiṇameva hoti, natthi tassa añño kasiṇasambhedoti. Esa nayo sabbattha. Appamāṇanti idaṃ tassa tassa pharaṇaappamāṇavasena vuttaṃ. Tañhi cetasā pharanto sakalameva pharati, na ‘‘ayamassa ādi, idaṃ majjha’’nti pamāṇaṃ gaṇhātīti. Viññāṇakasiṇanti cettha kasiṇugghāṭimākāse pavattaviññāṇaṃ. Tattha kasiṇavasena kasiṇugghāṭimākāse kasiṇugghāṭimākāsavasena tattha pavattaviññāṇe uddhaṃ adho tiriyatā veditabbā. Ayamettha saṅkhepo. Kammaṭṭhānabhāvanānayena panetāni pathavīkasiṇādīni vitthārato visuddhimagge vuttāneva.
346. 「十遍」において、全体という意味で「遍」である。それらを対象とする諸法の領域という意味、あるいは拠り所という意味で「処」である。「上に」とは、上方の虚空の面に向かって。「下に」とは、下方の地面に向かって。「横に」とは、田畑の区画のように周囲を区切って。実に、ある者は上方にのみ遍を広げ、ある者は下方に、ある者は四方に広げる。色を見ようとする者が光を広げるように、様々な理由によってこのように広げるのである。それゆえに「ある者は地遍を上方、下方、横に認識する」と説かれたのである。「二つなく」とは、一つのものが他の状態へ移行しないことのために説かれた。実に、水に入った者には全方位において水のみがあって他がないように、地遍は地遍そのものであって、それに他の遍が混ざり合うことはない。この方法はすべてにおいて同様である。「無量に」とは、それぞれの満ち広がりが無量であることによって説かれた。実に、心によって満ち広げる者は全体を満ち広げるのであり、「これがこれの始まり、これが中間」と限界を設けることはないからである。また、ここでの「識遍」とは、遍を取り去った虚空に生じる識のことである。そこでは、遍によって遍を取り去った虚空に、遍を取り去った虚空によってそこに生じる識において、上方、下方、横への広がりが知られるべきである。これがここでの要約である。業処の修習法に従ったこれらの地遍などの詳細は、『清浄道論』においてすでに説かれた通りである。
Akusalakammapathadasakavaṇṇanā
十不善業道の解説
347. Kammapathesu kammāneva sugatiduggatīnaṃ pathabhūtattā kammapathā nāma. Tesu pāṇātipāto adinnādānaṃ musāvādādayo ca cattāro brahmajāle vitthāritā eva. Kāmesumicchācāroti ettha pana kāmesūti methunasamācāresu methunavatthūsu vā. Micchācāroti ekantanindito lāmakācāro. Lakkhaṇato pana asaddhammādhippāyena kāyadvārappavattā agamanīyaṭṭhānavītikkamacetanā kāmesumicchācāro.
347. 「業道」において、業そのものが善趣や悪趣への道であることから「業道」と呼ばれる。それらの中で、殺生、不与取、妄語などの四つは、『梵網経』においてすでに詳細に説かれた。しかし「邪淫」の句において、「諸々の愛欲において」とは、性交の行為において、あるいは性交の対象においてという意味である。「邪淫(邪行)」とは、もっぱら非難されるべき劣悪な行いである。特徴としては、不法の意図をもって身門に生じる、犯してはならない対象を犯す思が邪淫である。
Tattha agamanīyaṭṭhānaṃ nāma purisānaṃ tāva māturakkhitā, piturakkhitā, mātāpiturakkhitā, bhāturakkhitā, bhaginirakkhitā, ñātirakkhitā, gottarakkhitā, dhammarakkhitā, sārakkhā, saparidaṇḍāti māturakkhitādayo dasa. Dhanakkītā, chandavāsinī, bhogavāsinī, paṭavāsinī, odapattakinī, obhatacumbaṭā, dāsī ca bhariyā ca, kammakārī ca bhariyā ca, dhajāhaṭā, muhuttikāti etā dhanakkītādayo dasāti vīsati. Itthīsu pana dvinnaṃ sārakkhasaparidaṇḍānaṃ dasannañca dhanakkītādīnanti dvādasannaṃ itthīnaṃ aññe purisā. Idaṃ agamanīyaṭṭhānaṃ nāma. So panesa micchācāro sīlādiguṇarahite agamanīyaṭṭhāne appasāvajjo. Sīlādiguṇasampanne mahāsāvajjo. Tassa cattāro sambhārā agamanīyavatthu, tasmiṃ sevanacittaṃ, sevanappayogo, maggenamaggappaṭipattiadhivāsananti. Eko payogo sāhatthiko eva.
そこで犯してはならない対象とは、まず男性にとっては、母に守られた女、父に守られた女、父母に守られた女、兄弟に守られた女、姉妹に守られた女、親族に守られた女、同族に守られた女、法に守られた女、夫ある女、刑罰を伴う女という、母に守られた女などの十種。財で買われた女、自由意志で同棲する女、財物目当てで同棲する女、衣類目当てで同棲する女、水杯の儀礼で娶られた女、頭の荷を降ろして娶られた女、召使いであり妻である女、労働者であり妻である女、捕虜として連れてこられた女、一時契約の女という、財で買われた女などの十種、計二十種である。女性にとっては、夫ある女と刑罰を伴う女の二種、および財で買われた女などの十種の計十二種の女性にとっての他の男性たち。これが犯してはならない対象と呼ばれる。そしてこの邪淫は、戒などの徳を持たない不倫の対象においては罪が軽く、戒などの徳を具えた者においては罪が重い。それには四つの構成要素がある。犯してはならない対象であること、そこに性交の心があること、性交の努力をすること、道によって道に入ることを容認すること、である。行為の方法は自ら行うもの一つのみである。
Abhijjhāyatīti abhijjhā, parabhaṇḍābhimukhī hutvā tanninnatāya pavattatīti attho. Sā ‘‘aho vata idaṃ mamassā’’ti evaṃ parabhaṇḍābhijjhāyanalakkhaṇā adinnādānaṃ viya appasāvajjā mahāsāvajjā ca. Tassā dve sambhārā parabhaṇḍaṃ, attano pariṇāmanañca. Parabhaṇḍavatthuke hi lobhe uppannepi na tāva kammapathabhedo hoti, yāva ‘‘aho vatīdaṃ mamassā’’ti attano na pariṇāmeti.
「貪る」ゆえに「貪欲」であり、他人の財物に向かい、そこに傾いて生じるという意味である。それは「ああ、これが私のものになればよいのに」とこのように他人の財物を貪る特徴を持ち、不与取のように罪が軽かったり重かったりする。それには二つの構成要素がある。他人の財物であること、それを自分のものにしようと転向させること、である。実に、他人の財物を対象とする貪りが生じたとしても、「ああ、これが私のものになればよいのに」と自らのものに転向させない限りは、まだ業道の破綻とはならない。
Hitasukhaṃ byāpādayatīti byāpādo. So paraṃ vināsāya manopadosalakkhaṇo pharusāvācā viya appasāvajjo mahāsāvajjo ca. Tassa dve sambhārā parasatto ca, tassa vināsacintā ca. Parasattavatthuke hi kodhe uppannepi na tāva kammapathabhedo hoti, yāva ‘‘aho vatāyaṃ ucchijjheyya vinasseyyā’’ti tassa vināsaṃ na cinteti.
利益と幸福を損なうゆえに「瞋恚」である。それは他者を破滅させようとする心の害意を特徴とし、粗悪語のように罪が軽かったり重かったりする。それには二つの構成要素がある。他なる有情であること、その破滅を考えること、である。実に、他なる有情を対象とする怒りが生じたとしても、「ああ、こいつが断滅し、破滅すればよいのに」とその破滅を考えない限りは、まだ業道の破綻とはならない。
Yathābhuccagahaṇābhāvena micchā passatīti micchādiṭṭhi. Sā ‘‘natthi dinna’’ntiādinā nayena viparītadassanalakkhaṇā. Samphappalāpo viya appasāvajjā mahāsāvajjā ca. Apica aniyatā appasāvajjā, niyatā mahāsāvajjā. Tassā dve sambhārā vatthuno ca gahitākāraviparītatā, yathā ca taṃ gaṇhāti, tathābhāvena tassūpaṭṭhānanti.
あるがままに把握しないことによって誤って見るゆえに「邪見」である。それは「施しには何の結果もない」などの方法による転倒した見解を特徴とする。無益話のように罪が軽かったり重かったりする。さらに、不定のものは罪が軽く、定まったもの(邪定見)は罪が重い。それには二つの構成要素がある。事柄が把握された通りのあり方と転倒していること、そしてそれを把握する通りにそのように現出すること、である。
Imesaṃ pana dasannaṃ akusalakammapathānaṃ dhammato koṭṭhāsato ārammaṇato vedanāto mūlatoti pañcahākārehi vinicchayo veditabbo.
これら十の不善業道について、法、分類、対象、感受(受)、根という五つの様相によって判定が知られるべきである。
Tattha dhammatoti etesu hi paṭipāṭiyā satta cetanādhammāva honti. Abhijjhādayo tayo cetanāsampayuttā.
その中で「法として」とは、これらの中で順序として七つは思の法そのものである。貪欲などの三つは思と相応するものである。
Koṭṭhāsatoti paṭipāṭiyā satta, micchādiṭṭhi cāti ime aṭṭha kammapathā eva honti, no mūlāni. Abhijjhābyāpādā kammapathā ceva mūlāni ca. Abhijjhā hi mūlaṃ patvā lobho akusalamūlaṃ hoti. Byāpādo doso akusalamūlaṃ hoti.
「分類として」とは、順序として七つと邪見のこれら八つは業道そのものであり、根ではない。貪欲と瞋恚は業道であり、かつ根でもある。実に貪欲は根本に至れば不善根である貪となり、瞋恚は不善根である瞋となる。
Ārammaṇatoti pāṇātipāto jīvitindriyārammaṇato saṅkhārārammaṇo hoti. Adinnādānaṃ sattārammaṇaṃ vā saṅkhārārammaṇaṃ vā, micchācāro phoṭṭhabbavasena saṅkhārārammaṇo. ‘‘Sattārammaṇo’’tipi eke. Musāvādo sattārammaṇo vā saṅkhārārammaṇo vā, tathā pisuṇavācā. Pharusavācā sattārammaṇāva. Samphappalāpo diṭṭhasutamutaviññātavasena sattārammaṇo vā saṅkhārārammaṇo vā. Tathā abhijjhā. Byāpādo sattārammaṇova. Micchādiṭṭhi tebhūmakadhammavasena saṅkhārārammaṇā.
「対象として」とは、殺生は命根を対象とすることから行(諸形成物)を対象とする。不与取は有情を対象とするか、あるいは行を対象とする。邪淫は触の対象であることから行を対象とする。「有情を対象とする」と言う者もいる。妄語は有情を対象とするか、あるいは行を対象とする。離間語も同様である。粗悪語は有情のみを対象とする。無益話は見・聞・覚・知されたものによって有情を対象とするか、あるいは行を対象とする。貪欲も同様である。瞋恚は有情のみを対象とする。邪見は三界の法によって行を対象とする。
Vedanātoti pāṇātipāto dukkhavedano hoti. Kiñcāpi hi rājāno coraṃ disvā hasamānāpi ‘‘gacchatha naṃ ghātethā’’ti vadanti, sanniṭṭhāpakacetanā pana dukkhasampayuttāva hoti. Adinnādānaṃ tivedanaṃ. Micchācāro sukhamajjhattavasena dvivedano. Sanniṭṭhāpakacitte pana majjhattavedano na hoti. Musāvādo tivedano. Tathā pisuṇavācā. Pharusavācā dukkhavedanā. Samphappalāpo tivedano. Abhijjhā sukhamajjhattavasena dvivedanā tathā micchādiṭṭhi. Byāpādo dukkhavedano.
「感受として」とは、殺生は苦受(憂受)を伴う。王たちが盗賊を見て笑いながら「行ってこいつを殺せ」と言うにしても、決定する思は苦と相応しているのである。不与取は三受を伴う。邪淫は楽と不苦不楽によって二受を伴う。しかし決定する心においては不苦不楽受ではない。妄語は三受を伴う。離間語も同様である。粗悪語は苦受を伴う。無益話は三受を伴う。貪欲は楽と不苦不楽によって二受を伴い、邪見も同様である。瞋恚は苦受を伴う。
Mūlatoti pāṇātipāto dosamohavasena dvimūlako hoti. Adinnādānaṃ dosamohavasena vā lobhamohavasena vā. Micchācāro lobhamohavasena. Musāvādo dosamohavasena vā lobhamohavasena vā tathā pisuṇavācā samphappalāpo ca. Pharusavācā dosamohavasena. Abhijjhā mohavasena ekamūlā. Tathā byāpādo. Micchādiṭṭhi lobhamohavasena dvimūlāti.
「根として」とは、殺生は瞋と痴によって二根を伴う。不与取は瞋と痴によって、あるいは貪と痴による。邪淫は貪と痴による。妄語は瞋と痴によって、あるいは貪と痴により、離間語と無益話も同様である。粗悪語は瞋と痴による。貪欲は痴によって一根である。瞋恚も同様である。邪見は貪と痴によって二根である。
Kusalakammapathadasakavaṇṇanā
十善業道の解説
Pāṇātipātā veramaṇiādīni samādānasampattasamucchedavirativasena veditabbāni.
殺生からの離別などは、受持、現前、断絶の離別によって知られるべきである。
Dhammato pana etesupi paṭipāṭiyā satta cetanāpi vattanti viratiyopi. Ante tayo cetanāsampayuttāva.
法としては、これらにおいても順序として七つは思としても離別としても存在する。最後の三つは思と相応するもののみである。
Koṭṭhāsatoti paṭipāṭiyā satta kammapathā eva, no mūlāni. Ante tayo kammapathā ceva mūlāni ca. Anabhijjhā hi mūlaṃ patvā alobho kusalamūlaṃ hoti. Abyāpādo adoso kusalamūlaṃ. Sammādiṭṭhi amoho kusalamūlaṃ.
分類としては、順序として七つは業道そのものであり、根ではない。最後の三つは業道であり、かつ根でもある。実に無貪欲は根本に至れば善根である無貪となり、無瞋恚は善根である無瞋となり、正見は善根である無痴となる。
Ārammaṇatoti pāṇātipātādīnaṃ ārammaṇāneva etesaṃ ārammaṇāni. Vītikkamitabbatoyeva hi veramaṇī nāma hoti. Yathā pana nibbānārammaṇo ariyamaggo kilese pajahati, evaṃ jīvitindriyādiārammaṇāpete kammapathā pāṇātipātādīni dussīlyāni pajahantīti veditabbā.
対象としては、殺生などの対象そのものがこれら(善業道)の対象である。実に、犯されるべきものからこそ離別があるからである。しかし、涅槃を対象とする聖道が煩悩を捨断するように、命根などを対象とするこれら業道もまた、殺生などの破戒を捨断すると知られるべきである。
Vedanātoti sabbe sukhavedanā honti majjhattavedanā vā. Kusalaṃ patvā hi dukkhavedanā nāma natthi.
感受としては、すべて楽受であるか、あるいは不苦不楽受である。実に、善に至って苦受というものは存在しないからである。
Mūlatoti paṭipāṭiyā satta ñāṇasampayuttacittena viramantassa alobhaadosaamohavasena timūlāni honti, ñāṇavippayuttacittena viramantassa dvimūlāni. Anabhijjhā ñāṇasampayuttacittena viramantassa dvimūlā, ñāṇavippayuttacittena ekamūlā. Alobho pana attanāva attano mūlaṃ na hoti. Abyāpādepi eseva nayo. Sammādiṭṭhi alobhādosavasena dvimūlā evāti.
根としては、智と相応する心によって離れる者には、順序として七つは無貪・無瞋・無痴によって三根を伴い、智と不相応な心によって離れる者には二根を伴う。無貪欲は、智と相応する心によって離れる者には二根を伴い、智と不相応な心には一根を伴う。無貪そのものは自らの根とはならないからである。無瞋恚においてもこの方法は同じである。正見は無貪と無瞋によって二根のみを伴う。
Ariyavāsadasakavaṇṇanā
聖住十法の解説
348. Ariyavāsāti ariyā eva vasiṃsu vasanti vasissanti etesūti ariyavāsā. Pañcaṅgavippahīnoti pañcahi aṅgehi vippayuttova hutvā khīṇāsavo avasi vasati vasissatīti tasmā ayaṃ pañcaṅgavippahīnatā, ariyassa vāsattā ariyavāsoti vutto. Esa nayo sabbattha.
348. 「聖者の住処(聖住)」とは、聖者たちだけがこれらに住した、住している、住するであろうゆえに「聖者の住処」である。「五支を捨断した」とは、漏尽者は五つの要素を離れた者となって住した、住している、住するであろうから、それゆえにこの五支の捨断は、聖者の住まいであることから「聖者の住処」と説かれた。この方法はすべてにおいて同様である。
Evaṃ kho, āvuso, bhikkhu chaḷaṅgasamannāgato hotīti chaḷaṅgupekkhāya samannāgato hoti. Chaḷaṅgupekkhā nāma keti? Ñāṇādayo. ‘‘Ñāṇa’’nti vutte kiriyato cattāri ñāṇasampayuttacittāni labbhanti. ‘‘Satatavihāro’’ti vutte aṭṭha mahācittāni. ‘‘Rajjanadussanaṃ natthī’’ti vutte dasa cittāni labbhanti. Somanassaṃ āsevanavasena labbhati.
「友らよ、このように比丘は六支を具備した者となる」とは、六支捨(六種中立)を具備した者となることである。六支捨とは何かといえば、智などのことである。「智」と言ったとき、唯作の四つの智相応心が該当する。「恒常の住」と言ったとき、八つの大唯作心が該当する。「愛染と嫌悪がない」と言ったとき、十の心が該当する。喜(喜悦)は反復修習によって得られる。
Satārakkhena cetasāti khīṇāsavassa hi tīsu dvāresu sabbakālaṃ sati ārakkhakiccaṃ sādheti. Tenevassa ‘‘carato ca tiṭṭhato ca suttassa ca jāgarassa ca satataṃ samitaṃ ñāṇadassanaṃ paccupaṭṭhitaṃ hotī’’ti vuccati.
「念によって守られた心によって」とは、漏尽者にとっては三門において常に念が守護の働きを果たすからである。それゆえに彼について「歩むときも、留まるときも、眠るときも、覚めているときも、常に絶え間なく智見が現前している」と説かれるのである。
Puthusamaṇabrāhmaṇānanti bahūnaṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ. Ettha ca samaṇāti pabbajjupagatā. Brāhmaṇāti bhovādino. Puthupaccekasaccānīti bahūni pāṭekkasaccāni, idameva dassanaṃ saccaṃ, idameva dassanaṃ saccanti evaṃ pāṭiyekkaṃ gahitāni bahūni saccānīti attho. Nunnānīti nihatāni. Paṇunnānīti suṭṭhu nihatāni. Cattānīti vissaṭṭhāni. Vantānīti vamitāni. Muttānīti chinnabandhanāni katāni. Pahīnānīti pajahitāni. Paṭinissaṭṭhānīti yathā na puna cittaṃ āruhanti, evaṃ paṭinissajjitāni. Sabbāneva tāni gahitaggahaṇassa vissaṭṭhabhāvavevacanāni.
「多くの沙門・婆羅門たちの」とは、多くの出家者や婆羅門たちのことである。そしてここで「沙門」とは出家した者たちであり、「婆羅門」とは「尊き人よ」と語る者たちのことである。「多くの個別の真理」とは、多くの個々の教説のことであり、「これのみが真理の見解であり、これのみが真理の見解である」とこのように個別に把握された多くの見解という意味である。「払いのけられた」とは、打ち破られた。「退けられた」とは、見事に打ち破られた。「放たれた」とは、手放された。「吐き出された」とは、吐瀉された。「脱せられた」とは、束縛を断たれた。「捨断された」とは、放棄された。「完全に捨て去られた」とは、二度と心に上らないように捨て去られたことである。これらすべては、固執された把握が手放された状態の同義語である。
Samavayasaṭṭhesanoti ettha avayāti anūnā. Saṭṭhāti vissaṭṭhā. Sammā avayā saṭṭhā esanā assāti samavayasaṭṭhesano. Sammā vissaṭṭhasabbaesanoti attho. Rāgā cittaṃ vimuttantiādīhi maggassa kiccanipphatti kathitā.
「諸々の探求が完全に静まった」の句において、「完全(アヴァヤー)」とは不足がないこと。「静まった(サッター)」とは手放されたこと。正しく不足なく探求が手放されている者ゆえに「諸々の探求が完全に静まった者」である。正しく一切の探求を手放した者という意味である。「貪りから心が解脱した」などによって、道の働きの達成が語られている。
Rāgo me pahīnotiādīhi paccavekkhaṇāya phalaṃ kathitaṃ.
「私には貪りが捨断された」などによって、省察の果が語られている。
Asekkhadhammadasakavaṇṇanā
無学法十法の解説
Asekkhā sammādiṭṭhītiādayo sabbepi phalasampayuttadhammā eva. Ettha ca sammādiṭṭhi, sammāñāṇanti dvīsu ṭhānesu paññāva kathitā. Sammāvimuttīti iminā padena vuttāvasesā. Phalasamāpattidhammā saṅgahitāti veditabbā.
「無学の正見」などは、すべて果と相応する法そのものである。そしてここでは「正見」と「正智」という二つの箇所において智慧そのものが語られている。「正解脱」というこの語によって、説かれていない残りの果定の法が含まれていると知られるべきである。
‘‘Ime kho, āvuso’’tiādi vuttanayeneva yojetabbaṃ. Iti channaṃ dasakānaṃ vasena samasaṭṭhi pañhe kathento thero sāmaggirasaṃ dassesīti.
「友らよ、これら〔の法〕」などとは、すでに説かれた方法に従って適用されるべきである。このように、長老は六つの十法によって六十の問いを語り、和合の味を示された。
Dasakavaṇṇanā niṭṭhitā.
十法の解説は終了した。
Pañhasamodhānavaṇṇanā
設問総括の解説
349. Idha pana ṭhatvā pañhā samodhānetabbā. Imasmiñhi sutte ekakavasena dve pañhā kathitā. Dukavasena sattati. Tikavasena asītisataṃ. Catukkavasena dvesatāni. Pañcakavasena tiṃsasataṃ. Chakkavasena bāttiṃsasataṃ. Sattakavasena aṭṭhanavuti. Aṭṭhakavasena aṭṭhāsīti. Navakavasena catupaṇṇāsa. Dasakavasena samasaṭṭhīti evaṃ sahassaṃ cuddasa pañhā kathitā.
349. ここにおいて立ち止まり、問いが集約されるべきである。実にこの経においては、一法によって二つの問いが語られた。二法によって七十。三法によって百八十。四法によって二百。五法によって百三十。六法によって百三十二。七法によって九十八。八法によって八十八。九法によって五十四。十法によって六十。このように千十四の問いが語られた。
Imañhi suttantaṃ ṭhapetvā tepiṭake buddhavacane añño suttanto evaṃ bahupañhapaṭimaṇḍito natthi. Bhagavā imaṃ suttantaṃ ādito paṭṭhāya sakalaṃ sutvā cintesi – ‘‘dhammasenāpati sāriputto buddhabalaṃ dīpetvā appaṭivattiyaṃ sīhanādaṃ nadati. Sāvakabhāsitoti vutte okappanā na hoti, jinabhāsitoti vutte hoti, tasmā jinabhāsitaṃ katvā devamanussānaṃ okappanaṃ imasmiṃ suttante uppādessāmī’’ti. Tato vuṭṭhāya sādhukāraṃ adāsi. Tena vuttaṃ ‘‘atha kho bhagavā vuṭṭhahitvā āyasmantaṃ sāriputtaṃ āmantesi, sādhu, sādhu, sāriputta, sādhu kho tvaṃ sāriputta, bhikkhūnaṃ saṅgītipariyāyaṃ abhāsī’’ti.
実にこの経典を除いて、三蔵の仏陀の言葉の中にこれほど多くの問いで飾られた他の経典はない。世尊はこの経典を初めからすべてお聞きになり、次のように思われた――「法将サーリプッタは仏力を明示して、反駁できない獅子吼を吼えている。『声聞の語ったもの』と言われたなら確信が生じないが、『勝者(仏陀)の語ったもの』と言われたなら確信が生じる。それゆえに、勝者が語ったものとして、神々と人間たちにこの経典への確信を生じさせよう」と。そして立ち上がって称賛の声をあげられた。それゆえに「そのとき世尊は立ち上がり、尊者サーリプッタに呼びかけられた。『善いかな、善いかな、サーリプッタよ。サーリプッタよ、そなたは比丘たちに結集の法門を実によく語った』」と説かれたのである。
Tattha saṅgītipariyāyanti sāmaggiyā kāraṇaṃ. Idaṃ vuttaṃ hoti – ‘‘sādhu, kho tvaṃ, sāriputta, mama sabbaññutaññāṇena saṃsanditvā bhikkhūnaṃ sāmaggirasaṃ abhāsī’’ti. Samanuñño satthā ahosīti anumodanena samanuñño ahosi. Ettakena ayaṃ suttanto jinabhāsito nāma jāto. Desanāpariyosāne imaṃ suttantaṃ manasikarontā te bhikkhū arahattaṃ pāpuṇiṃsūti.
その中で「結集の法門」とは、和合の原因のことである。これは次のように言われたことになる――「サーリプッタよ、そなたは私の如来の一切知智に照らし合わせて、比丘たちに和合の味を実によく語った」と。「師は同意された」とは、随喜することによって同意されたことである。これによって、この経典は勝者によって語られたものとなった。教説の終わりに、この経典を作意(思惟)していた比丘たちは阿羅漢果に到達した。
Sumaṅgalavilāsiniyā dīghanikāyaṭṭhakathāya
スマンガラ・ヴィラーシニー長部註における
Saṅgītisuttavaṇṇanā niṭṭhitā.
『集誦経』の解説は終了した。