Cookieを許可しますか?

Tipiṭakaではサービス提供と改善のためにCookieを使用します。 プライバシーポリシー

4. Aggaññasuttaṃ4. 起世経(アッガンニャ・スッタ)

Vāseṭṭhabhāradvājā

ヴァーセッタとバーラドヴァージャ

111. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde. Tena kho pana samayena vāseṭṭhabhāradvājā bhikkhūsu parivasanti bhikkhubhāvaṃ ākaṅkhamānā. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito pāsādā orohitvā pāsādapacchāyāyaṃ abbhokāse caṅkamati.

111. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティー(舎衛城)の東園鹿子母講堂に滞在しておられた。そのとき、ヴァーセッタとバーラドヴァージャは、比丘となることを望んで、比丘たちのもとで試みの生活(別住)を送っていた。そのとき世尊は、夕刻になって瞑想から立ち上がり、講堂から降りて、講堂の背後の日陰の戸外で経行しておられた。

112. Addasā kho vāseṭṭho bhagavantaṃ sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhitaṃ pāsādā orohitvā pāsādapacchāyāyaṃ abbhokāse caṅkamantaṃ. Disvāna bhāradvājaṃ āmantesi – ‘‘ayaṃ, āvuso bhāradvāja, bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito pāsādā orohitvā pāsādapacchāyāyaṃ abbhokāse caṅkamati. Āyāmāvuso bhāradvāja, yena bhagavā tenupasaṅkamissāma; appeva nāma labheyyāma bhagavato santikā dhammiṃ kathaṃ savanāyā’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho bhāradvājo vāseṭṭhassa paccassosi.

112. ヴァーセッタは、世尊が夕刻に瞑想から立ち上がり、講堂から降りて、講堂の背後の日陰の戸外で経行しておられるのを見た。見てから、バーラドヴァージャに告げた。「友バーラドヴァージャよ、この世尊は夕刻に瞑想から立ち上がり、講堂から降りて、講堂の背後の日陰の戸外で経行しておられます。さあ友バーラドヴァージャよ、世尊のおられる所へ参りましょう。世尊の御前で法話を聞く機会が得られるかもしれません」と。「そのようにしましょう、友よ」と、バーラドヴァージャはヴァーセッタに答えた。

113. Atha kho vāseṭṭhabhāradvājā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā bhagavantaṃ caṅkamantaṃ anucaṅkamiṃsu. Atha kho bhagavā vāseṭṭhaṃ āmantesi – ‘‘tumhe khvattha, vāseṭṭha, brāhmaṇajaccā brāhmaṇakulīnā brāhmaṇakulā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, kacci vo, vāseṭṭha, brāhmaṇā na akkosanti na paribhāsantī’’ti? ‘‘Taggha no, bhante, brāhmaṇā akkosanti paribhāsanti attarūpāya paribhāsāya paripuṇṇāya, no aparipuṇṇāyā’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana vo, vāseṭṭha, brāhmaṇā akkosanti paribhāsanti attarūpāya paribhāsāya paripuṇṇāya, no aparipuṇṇāyā’’ti? ‘‘Brāhmaṇā, bhante, evamāhaṃsu – ‘brāhmaṇova seṭṭho vaṇṇo, hīnā aññe vaṇṇā . Brāhmaṇova sukko vaṇṇo, kaṇhā aññe vaṇṇā . Brāhmaṇāva sujjhanti, no abrāhmaṇā. Brāhmaṇāva brahmuno puttā orasā mukhato jātā brahmajā brahmanimmitā brahmadāyādā. Te tumhe seṭṭhaṃ vaṇṇaṃ hitvā hīnamattha vaṇṇaṃ ajjhupagatā, yadidaṃ muṇḍake samaṇake ibbhe kaṇhe bandhupādāpacce. Tayidaṃ na sādhu, tayidaṃ nappatirūpaṃ, yaṃ tumhe seṭṭhaṃ vaṇṇaṃ hitvā hīnamattha vaṇṇaṃ ajjhupagatā yadidaṃ muṇḍake samaṇake ibbhe kaṇhe bandhupādāpacce’ti. Evaṃ kho no, bhante, brāhmaṇā akkosanti paribhāsanti attarūpāya paribhāsāya paripuṇṇāya, no aparipuṇṇāyā’’ti.

113. そこで、ヴァーセッタとバーラドヴァージャは世尊のおられる所へ近づいた。近づいて世尊に敬礼し、経行しておられる世尊のあとに従って歩いた。そのとき、世尊はヴァーセッタに語りかけられた。「ヴァーセッタよ、そなたたちはバラモンに生まれ、バラモンの家柄であり、バラモンの家から家を出て家なき身に出家したのであるが、バラモンたちはそなたたちを罵ったり非難したりはしないか」「世尊よ、実にバラモンたちは、ありとあらゆる口を極めた非難をもって、余すところなく私たちを罵り非難します」「ヴァーセッタよ、では、バラモンたちはどのようにして、ありとあらゆる口を極めた非難をもって、余すところなくそなたたちを罵り非難するのか」「世尊よ、バラモンたちはこのように言います。『バラモンのみが最上の階級であり、他の階級は劣っている。バラモンのみが清白な階級であり、他の階級は黒暗である。バラモンのみが清浄であって、非バラモンは清浄ではない。バラモンこそはブラフマー(梵天)の真の息子であり、口から生まれ、ブラフマーから生じ、ブラフマーによって造られ、ブラフマーの相続人である。それなのにそなたたちは、最上の階級を捨てて、剃頭の卑しい沙門、下賤で黒暗なる、梵天の足から生まれた者たちという劣った階級に身を投じた。そなたたちが最上の階級を捨てて、剃頭の卑しい沙門、下賤で黒暗なる、梵天の足から生まれた者たちという劣った階級に身を投じたことは、良きことではなく、ふさわしいことではない』と。世尊よ、このようにバラモンたちは、ありとあらゆる口を極めた非難をもって、余すところなく私たちを罵り非難するのです」。

114. ‘‘Taggha vo, vāseṭṭha, brāhmaṇā porāṇaṃ assarantā evamāhaṃsu – ‘brāhmaṇova seṭṭho vaṇṇo, hīnā aññe vaṇṇā; brāhmaṇova sukko vaṇṇo, kaṇhā aññe vaṇṇā; brāhmaṇāva sujjhanti, no abrāhmaṇā; brāhmaṇāva brahmuno puttā orasā mukhato jātā brahmajā brahmanimmitā brahmadāyādā’ti. Dissanti kho pana, vāseṭṭha, brāhmaṇānaṃ brāhmaṇiyo utuniyopi gabbhiniyopi vijāyamānāpi pāyamānāpi. Te ca brāhmaṇā yonijāva samānā evamāhaṃsu – ‘brāhmaṇova seṭṭho vaṇṇo, hīnā aññe vaṇṇā; brāhmaṇova sukko vaṇṇo, kaṇhā aññe vaṇṇā; brāhmaṇāva sujjhanti, no abrāhmaṇā; brāhmaṇāva brahmuno puttā orasā mukhato jātā brahmajā brahmanimmitā brahmadāyādā’ti. Te brahmānañceva abbhācikkhanti, musā ca bhāsanti, bahuñca apuññaṃ pasavanti.

114. 「実にヴァーセッタよ、バラモンたちは古の伝承を忘れて、このように言っているのである。『バラモンのみが最上の階級であり、他の階級は劣っている。バラモンのみが清白な階級であり、他の階級は黒暗である。バラモンのみが清浄であって、非バラモンは清浄ではない。バラモンこそはブラフマーの真の息子であり、口から生まれ、ブラフマーから生じ、ブラフマーによって造られ、ブラフマーの相続人である』と。しかしヴァーセッタよ、バラモンたちの妻たち(女バラモンたち)にも、月経があり、妊娠し、出産し、授乳しているのが見られるではないか。彼らは胎生として生まれてきたにもかかわらず、このように言っているのだ。『バラモンのみが最上の階級であり、他の階級は劣っている。バラモンのみが清白な階級であり、他の階級は黒暗である。バラモンのみが清浄であって、非バラモンは清浄ではない。バラモンこそはブラフマーの真の息子であり、口から生まれ、ブラフマーから生じ、ブラフマーによって造られ、ブラフマーの相続人である』と。彼らはブラフマーを誹謗し、虚偽を語り、多くの非功徳(罪過)を生み出しているのである。

Catuvaṇṇasuddhi

四姓の清浄

115. ‘‘Cattārome, vāseṭṭha, vaṇṇā – khattiyā, brāhmaṇā, vessā, suddā. Khattiyopi kho, vāseṭṭha, idhekacco pāṇātipātī hoti adinnādāyī kāmesumicchācārī musāvādī pisuṇavāco pharusavāco samphappalāpī abhijjhālu byāpannacitto micchādiṭṭhī. Iti kho, vāseṭṭha, yeme dhammā akusalā akusalasaṅkhātā sāvajjā sāvajjasaṅkhātā asevitabbā asevitabbasaṅkhātā naalamariyā naalamariyasaṅkhātā kaṇhā kaṇhavipākā viññugarahitā, khattiyepi te idhekacce sandissanti. Brāhmaṇopi kho, vāseṭṭha…pe… vessopi kho, vāseṭṭha…pe… suddopi kho, vāseṭṭha, idhekacco pāṇātipātī hoti adinnādāyī kāmesumicchācārī musāvādī pisuṇavāco pharusavāco samphappalāpī abhijjhālu byāpannacitto micchādiṭṭhī. Iti kho, vāseṭṭha, yeme dhammā akusalā akusalasaṅkhātā…pe… kaṇhā kaṇhavipākā viññugarahitā; suddepi te idhekacce sandissanti.

115. 「ヴァーセッタよ、これら四つの階級(四姓)がある。王族(クシャトリヤ)、バラモン、庶民(ヴァイシャ)、奴隷(シュードラ)である。ヴァーセッタよ、王族の中にもある者は、殺生をなし、不与取をなし、邪淫をなし、妄語をなし、両舌をなし、粗悪語をなし、綺語をなし、貪欲であり、瞋恚の心を抱き、邪見である。このようにヴァーセッタよ、これら不善であり不善と称される法、有罪であり有罪と称される法、習うべきでなく習うべきでないと称される法、聖者たるにふさわしくなく聖者たるにふさわしくないと称される法、黒暗にして黒暗の異熟(報い)をもたらし智者に非難される諸法が、王族の中のある者にも見られるのである。ヴァーセッタよ、バラモンの中にも……(中略)……ヴァーセッタよ、庶民の中にも……(中略)……ヴァーセッタよ、奴隷の中にもある者は、殺生をなし、不与取をなし、邪淫をなし、妄語をなし、両舌をなし、粗悪語をなし、綺語をなし、貪欲であり、瞋恚の心を抱き、邪見である。このようにヴァーセッタよ、これら不善であり不善と称される法……(中略)……黒暗にして黒暗の異熟をもたらし智者に非難される諸法が、奴隷の中のある者にも見られるのである。

‘‘Khattiyopi kho, vāseṭṭha, idhekacco pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā paṭivirato, kāmesumicchācārā paṭivirato, musāvādā paṭivirato, pisuṇāya vācāya paṭivirato, pharusāya vācāya paṭivirato, samphappalāpā paṭivirato, anabhijjhālu abyāpannacitto, sammādiṭṭhī. Iti kho, vāseṭṭha, yeme dhammā kusalā kusalasaṅkhātā anavajjā anavajjasaṅkhātā sevitabbā sevitabbasaṅkhātā alamariyā alamariyasaṅkhātā sukkā sukkavipākā viññuppasatthā, khattiyepi te idhekacce sandissanti. Brāhmaṇopi kho, vāseṭṭha…pe… vessopi kho, vāseṭṭha…pe… suddopi kho, vāseṭṭha, idhekacco pāṇātipātā paṭivirato hoti…pe… anabhijjhālu, abyāpannacitto, sammādiṭṭhī. Iti kho, vāseṭṭha, yeme dhammā kusalā kusalasaṅkhātā anavajjā anavajjasaṅkhātā sevitabbā sevitabbasaṅkhātā alamariyā alamariyasaṅkhātā sukkā sukkavipākā viññuppasatthā; suddepi te idhekacce sandissanti.

「ヴァーセッタよ、王族の中にもある者は、殺生を離れ、不与取を離れ、邪淫を離れ、妄語を離れ、両舌を離れ、粗悪語を離れ、綺語を離れ、貪欲でなく、瞋恚のない心を抱き、正見である。このようにヴァーセッタよ、これら善であり善と称される法、無罪であり無罪と称される法、習うべきであり習うべきと称される法、聖者たるにふさわしく聖者たるにふさわしいと称される法、清白にして清白の異熟をもたらし智者に称賛される諸法が、王族の中のある者にも見られるのである。ヴァーセッタよ、バラモンの中にも……(中略)……ヴァーセッタよ、庶民の中にも……(中略)……ヴァーセッタよ、奴隷の中にもある者は、殺生を離れ……(中略)……貪欲でなく、瞋恚のない心を抱き、正見である。このようにヴァーセッタよ、これら善であり善と称される法、無罪であり無罪と称される法、習うべきであり習うべきと称される法、聖者たるにふさわしく聖者たるにふさわしいと称される法、清白にして清白の異熟をもたらし智者に称賛される諸法が、奴隷の中のある者にも見られるのである。

116. ‘‘Imesu kho, vāseṭṭha, catūsu vaṇṇesu evaṃ ubhayavokiṇṇesu vattamānesu kaṇhasukkesu dhammesu viññugarahitesu ceva viññuppasatthesu ca yadettha brāhmaṇā evamāhaṃsu – ‘brāhmaṇova seṭṭho vaṇṇo, hīnā aññe vaṇṇā; brāhmaṇova sukko vaṇṇo, kaṇhā aññe vaṇṇā; brāhmaṇāva sujjhanti, no abrāhmaṇā; brāhmaṇāva brahmuno puttā orasā mukhato jātā brahmajā brahmanimmitā brahmadāyādā’ti. Taṃ tesaṃ viññū nānujānanti. Taṃ kissa hetu? Imesañhi, vāseṭṭha, catunnaṃ vaṇṇānaṃ yo hoti bhikkhu arahaṃ khīṇāsavo vusitavā katakaraṇīyo ohitabhāro anuppattasadattho parikkhīṇabhavasaṃyojano sammadaññāvimutto, so nesaṃ aggamakkhāyati dhammeneva, no adhammena. Dhammo hi, vāseṭṭha, seṭṭho janetasmiṃ, diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

116. 「ヴァーセッタよ、これら四つの階級において、智者に非難される黒暗の法と智者に称賛される清白の法とがこのように混ざり合って存在しているのに、バラモンたちが『バラモンのみが最上の階級であり、他の階級は劣っている。バラモンのみが清白な階級であり、他の階級は黒暗である。バラモンのみが清浄であって、非バラモンは清浄ではない。バラモンこそはブラフマーの真の息子であり、口から生まれ、ブラフマーから生じ、ブラフマーによって造られ、ブラフマーの相続人である』と言うならば、智者たちはそれを認めない。それはなぜか。ヴァーセッタよ、これら四つの階級のうち、阿羅漢となり、諸漏が尽き、梵行を修め終え、為すべきことを為し、重荷を下ろし、真の目的を達成し、有結(存在の束縛)を滅ぼし尽くし、正しい覚知によって解脱した比丘こそが、法によってこそ彼らの中で最上であると説かれ、非法によってではないからである。ヴァーセッタよ、実に法こそが、人々の間において現世でも来世でも最上なのである。

117. ‘‘Tadamināpetaṃ, vāseṭṭha, pariyāyena veditabbaṃ, yathā dhammova seṭṭho janetasmiṃ, diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

117. 「ヴァーセッタよ、法こそが人々の間において現世でも来世でも最上であるということは、次のような道理(理由)によっても知られるべきである。

‘‘Jānāti kho , vāseṭṭha, rājā pasenadi kosalo – ‘samaṇo gotamo anantarā sakyakulā pabbajito’ti. Sakyā kho pana, vāseṭṭha, rañño pasenadissa kosalassa anuyuttā bhavanti. Karonti kho, vāseṭṭha, sakyā raññe pasenadimhi kosale nipaccakāraṃ abhivādanaṃ paccuṭṭhānaṃ añjalikammaṃ sāmīcikammaṃ. Iti kho, vāseṭṭha, yaṃ karonti sakyā raññe pasenadimhi kosale nipaccakāraṃ abhivādanaṃ paccuṭṭhānaṃ añjalikammaṃ sāmīcikammaṃ, karoti taṃ rājā pasenadi kosalo tathāgate nipaccakāraṃ abhivādanaṃ paccuṭṭhānaṃ añjalikammaṃ sāmīcikammaṃ, na naṃ ‘sujāto samaṇo gotamo, dujjātohamasmi. Balavā samaṇo gotamo, dubbalohamasmi. Pāsādiko samaṇo gotamo, dubbaṇṇohamasmi. Mahesakkho samaṇo gotamo, appesakkhohamasmī’ti. Atha kho naṃ dhammaṃyeva sakkaronto dhammaṃ garuṃ karonto dhammaṃ mānento dhammaṃ pūjento dhammaṃ apacāyamāno evaṃ rājā pasenadi kosalo tathāgate nipaccakāraṃ karoti, abhivādanaṃ paccuṭṭhānaṃ añjalikammaṃ sāmīcikammaṃ. Imināpi kho etaṃ, vāseṭṭha, pariyāyena veditabbaṃ, yathā dhammova seṭṭho janetasmiṃ, diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

「ヴァーセッタよ、パセーナディ・コーサラ王は『沙門ゴータマは隣接する釈迦族の家柄から出家した』と知っている。そしてヴァーセッタよ、釈迦族はパセーナディ・コーサラ王に従属している。ヴァーセッタよ、釈迦族はパセーナディ・コーサラ王に対して、平伏し、敬礼し、起立し、合掌し、礼を尽くしている。このようにヴァーセッタよ、釈迦族がパセーナディ・コーサラ王に対して平伏し、敬礼し、起立し、合掌し、礼を尽くすことを、パセーナディ・コーサラ王は如来に対して平伏し、敬礼し、起立し、合掌し、礼を尽くして行うのである。『沙門ゴータマは良き生まれであり、私は悪しき生まれである。沙門ゴータマは力強く、私は無力である。沙門ゴータマは美しく、私は醜い。沙門ゴータマは大いなる威徳があり、私はわずかな威徳しかない』と考えてそうするのではない。ただ法を敬い、法を尊び、法を重んじ、法を供養し、法を敬愛するがゆえに、パセーナディ・コーサラ王はこのように如来に対して平伏し、敬礼し、起立し、合掌し、礼を尽くすのである。ヴァーセッタよ、この道理によっても、実に法こそが人々の間において現世でも来世でも最上であることが知られるべきである。

118. ‘‘Tumhe khvattha, vāseṭṭha, nānājaccā nānānāmā nānāgottā nānākulā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā. ‘Ke tumhe’ti – puṭṭhā samānā ‘samaṇā sakyaputtiyāmhā’ti – paṭijānātha. Yassa kho panassa, vāseṭṭha, tathāgate saddhā niviṭṭhā mūlajātā patiṭṭhitā daḷhā asaṃhāriyā samaṇena vā brāhmaṇena vā devena vā mārena vā brahmunā vā kenaci vā lokasmiṃ, tassetaṃ kallaṃ vacanāya – ‘bhagavatomhi putto oraso mukhato jāto dhammajo dhammanimmito dhammadāyādo’ti. Taṃ kissa hetu? Tathāgatassa hetaṃ, vāseṭṭha, adhivacanaṃ ‘dhammakāyo’ itipi, ‘brahmakāyo’ itipi, ‘dhammabhūto’ itipi, ‘brahmabhūto’ itipi.

118. 「ヴァーセッタよ、そなたたちは様々な生まれ、様々な名、様々な家系、様々な家柄から、家を出て家なき身に出家した。『そなたたちは何者か』と問われたならば、『私たちは釈迦の子たる沙門である』と公言する。ヴァーセッタよ、如来に対して信仰が確立し、根を下ろし、揺るぎなく、堅固で、沙門や婆羅門や神や魔や梵天や世間の誰によっても奪われない者、その人は『私は世尊の真の息子であり、口から生まれ、法から生じ、法によって造られ、法の相続人である』と語るにふさわしい。それはなぜか。ヴァーセッタよ、『法身』とは如来の名称であり、『梵身』ともいい、『法となった者』ともいい、『梵となった者』ともいうからである。

119. ‘‘Hoti kho so, vāseṭṭha, samayo yaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena ayaṃ loko saṃvaṭṭati. Saṃvaṭṭamāne loke yebhuyyena sattā ābhassarasaṃvattanikā honti. Te tattha honti manomayā pītibhakkhā sayaṃpabhā antalikkhacarā subhaṭṭhāyino ciraṃ dīghamaddhānaṃ tiṭṭhanti.

119. 「ヴァーセッタよ、遠い歳月の経過ののちに、この世界が壊滅(壊劫)する、そのような時がいつかやって来る。世界が壊滅するとき、生きとし生ける者たちは多くが極光音天に生まれる。彼らはそこで意成(意によって成る身)となり、喜悦を食とし、自ら光を放ち、虚空を行き、美しさを保ち、長い年月の間とどまる。

‘‘Hoti kho so, vāseṭṭha, samayo yaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena ayaṃ loko vivaṭṭati. Vivaṭṭamāne loke yebhuyyena sattā ābhassarakāyā cavitvā itthattaṃ āgacchanti. Tedha honti manomayā pītibhakkhā sayaṃpabhā antalikkhacarā subhaṭṭhāyino ciraṃ dīghamaddhānaṃ tiṭṭhanti.

「ヴァーセッタよ、遠い歳月の経過ののちに、この世界が再び生成(成劫)する、そのような時がいつかやって来る。世界が生成するとき、生きとし生ける者たちは多くが極光音天の身から没して、この(人間の)状態にやって来る。彼らはここでも意成となり、喜悦を食とし、自ら光を放ち、虚空を行き、美しさを保ち、長い年月の間とどまる。

Rasapathavipātubhāvo

地味の出現

120. ‘‘Ekodakībhūtaṃ kho pana, vāseṭṭha, tena samayena hoti andhakāro andhakāratimisā. Na candimasūriyā paññāyanti, na nakkhattāni tārakarūpāni paññāyanti, na rattindivā paññāyanti, na māsaḍḍhamāsā paññāyanti, na utusaṃvaccharā paññāyanti, na itthipumā paññāyanti, sattā sattātveva saṅkhyaṃ gacchanti. Atha kho tesaṃ, vāseṭṭha, sattānaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena rasapathavī udakasmiṃ samatani ; seyyathāpi nāma payaso tattassa nibbāyamānassa upari santānakaṃ hoti, evameva pāturahosi. Sā ahosi vaṇṇasampannā gandhasampannā rasasampannā, seyyathāpi nāma sampannaṃ vā sappi sampannaṃ vā navanītaṃ evaṃvaṇṇā ahosi. Seyyathāpi nāma khuddamadhuṃ aneḷakaṃ , evamassādā ahosi. Atha kho, vāseṭṭha, aññataro satto lolajātiko – ‘ambho, kimevidaṃ bhavissatī’ti rasapathaviṃ aṅguliyā sāyi. Tassa rasapathaviṃ aṅguliyā sāyato acchādesi, taṇhā cassa okkami. Aññepi kho, vāseṭṭha, sattā tassa sattassa diṭṭhānugatiṃ āpajjamānā rasapathaviṃ aṅguliyā sāyiṃsu. Tesaṃ rasapathaviṃ aṅguliyā sāyataṃ acchādesi, taṇhā ca tesaṃ okkami.

120. 「ヴァーセッタよ、そのとき、一面が一つの水となっており、暗黒であり、深い暗闇であった。月も太陽も現れず、星座や星々の姿も現れず、夜も昼も現れず、月も半月も現れず、季節も年も現れず、女も男も現れず、生きとし生ける者たちはただ『生類』とだけ呼ばれていた。ヴァーセッタよ、そのとき、それらの者たちに、遠い歳月の経過ののちに、水の上に地味(地の精華)が広がった。あたかも温められた乳が冷めるときの上に皮膜ができるように、まさにそのように現れたのである。それは色を備え、香りを備え、味を備えていた。あたかも上質な生酪や上質な熟酪のように、そのような色をしていた。あたかも純粋な蜂蜜のように、そのような味わいであった。そのときヴァーセッタよ、ある軽薄な性質の者が『おい、これは何だろうか』と言って、地味を指で味わってみた。彼が地味を指で味わうと、それに魅了され、彼に渇愛が生じた。ヴァーセッタよ、他の者たちもその者の行為に倣って、地味を指で味わってみた。彼らが地味を指で味わうと、それに魅了され、彼らにも渇愛が生じた。

Candimasūriyādipātubhāvo

月や太陽などの出現

121. ‘‘Atha kho te, vāseṭṭha, sattā rasapathaviṃ hatthehi āluppakārakaṃ upakkamiṃsu paribhuñjituṃ. Yato kho te , vāseṭṭha, sattā rasapathaviṃ hatthehi āluppakārakaṃ upakkamiṃsu paribhuñjituṃ. Atha tesaṃ sattānaṃ sayaṃpabhā antaradhāyi. Sayaṃpabhāya antarahitāya candimasūriyā pāturahesuṃ. Candimasūriyesu pātubhūtesu nakkhattāni tārakarūpāni pāturahesuṃ. Nakkhattesu tārakarūpesu pātubhūtesu rattindivā paññāyiṃsu. Rattindivesu paññāyamānesu māsaḍḍhamāsā paññāyiṃsu. Māsaḍḍhamāsesu paññāyamānesu utusaṃvaccharā paññāyiṃsu. Ettāvatā kho, vāseṭṭha, ayaṃ loko puna vivaṭṭo hoti.

121. 「ヴァーセッタよ、そこでそれらの者たちは、地味を手で塊にして貪り食うようになった。ヴァーセッタよ、彼らが地味を手で塊にして貪り食うようになると、そのとき、それらの者たちの自らの光が消失した。自らの光が消失したとき、月と太陽が現れた。月と太陽が現れたとき、星座や星々の姿が現れた。星座や星々の姿が現れたとき、夜と昼が現れた。夜と昼が現れると、月と半月が現れた。月と半月が現れると、季節と年が現れた。ヴァーセッタよ、これによってこの世界は再び展開したのである。

122. ‘‘Atha kho te, vāseṭṭha, sattā rasapathaviṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhaṃsu. Yathā yathā kho te, vāseṭṭha, sattā rasapathaviṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhaṃsu, tathā tathā tesaṃ sattānaṃ (rasapathaviṃ paribhuñjantānaṃ) kharattañceva kāyasmiṃ okkami, vaṇṇavevaṇṇatā ca paññāyittha. Ekidaṃ sattā vaṇṇavanto honti, ekidaṃ sattā dubbaṇṇā. Tattha ye te sattā vaṇṇavanto, te dubbaṇṇe satte atimaññanti – ‘mayametehi vaṇṇavantatarā, amhehete dubbaṇṇatarā’ti. Tesaṃ vaṇṇātimānapaccayā mānātimānajātikānaṃ rasapathavī antaradhāyi. Rasāya pathaviyā antarahitāya sannipatiṃsu. Sannipatitvā anutthuniṃsu – ‘aho rasaṃ, aho rasa’nti! Tadetarahipi manussā kañcideva surasaṃ labhitvā evamāhaṃsu – ‘aho rasaṃ, aho rasa’nti! Tadeva porāṇaṃ aggaññaṃ akkharaṃ anusaranti, na tvevassa atthaṃ ājānanti.

122. 「ヴァーセッタよ、そこでそれらの者たちは地味を味わい、それを食とし、それを糧として、長い年月の間とどまった。ヴァーセッタよ、彼らが地味を味わい、それを食とし、それを糧として長い年月の間とどまればとどまるほど、それに応じてそれらの者たちの身体に粗大さが生じ、容姿の美醜の差異が現れた。ある者たちは美しい容姿となり、ある者たちは醜い容姿となった。その中で美しい容姿となった者たちは、醜い容姿の者たちを見下した。『私たちは彼らよりも美しく、彼らは私たちよりも醜い』と。彼らの美貌による慢心、増上慢を原因として、地味は消失した。地味が消失したとき、彼らは集まった。集まって嘆き悲しんだ。『ああ、あの味わいよ! ああ、あの味わいよ!』と。それゆえ、今でも人間たちは何か非常に美味なものを得たとき、『ああ、美味い! ああ、美味い!』と言うのである。それは昔の根源の言葉をなぞっているだけであって、その意味を知っているのではない。

Bhūmipappaṭakapātubhāvo

地餅の出現

123. ‘‘Atha kho tesaṃ, vāseṭṭha, sattānaṃ rasāya pathaviyā antarahitāya bhūmipappaṭako pāturahosi. Seyyathāpi nāma ahicchattako, evameva pāturahosi. So ahosi vaṇṇasampanno gandhasampanno rasasampanno, seyyathāpi nāma sampannaṃ vā sappi sampannaṃ vā navanītaṃ evaṃvaṇṇo ahosi. Seyyathāpi nāma khuddamadhuṃ aneḷakaṃ, evamassādo ahosi.

123. 「ヴァーセッタよ、そのとき、それらの者たちに地味が消失したのち、地餅(キノコ状の地の食物)が現れた。あたかもキノコのように、まさにそのように現れた。それは色を備え、香りを備え、味を備えていた。あたかも上質な生酪や上質な熟酪のように、そのような色をしていた。あたかも純粋な蜂蜜のように、そのような味わいであった。

‘‘Atha kho te, vāseṭṭha, sattā bhūmipappaṭakaṃ upakkamiṃsu paribhuñjituṃ. Te taṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhaṃsu. Yathā yathā kho te, vāseṭṭha, sattā bhūmipappaṭakaṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhaṃsu, tathā tathā tesaṃ sattānaṃ bhiyyoso mattāya kharattañceva kāyasmiṃ okkami, vaṇṇavevaṇṇatā ca paññāyittha. Ekidaṃ sattā vaṇṇavanto honti, ekidaṃ sattā dubbaṇṇā. Tattha ye te sattā vaṇṇavanto, te dubbaṇṇe satte atimaññanti – ‘mayametehi vaṇṇavantatarā, amhehete dubbaṇṇatarā’ti. Tesaṃ vaṇṇātimānapaccayā mānātimānajātikānaṃ bhūmipappaṭako antaradhāyi.

「ヴァーセッタよ、そこでそれらの者たちは地餅を貪り食うようになった。彼らはそれを味わい、それを食とし、それを糧として、長い年月の間とどまった。ヴァーセッタよ、彼らが地餅を味わい、それを食とし、それを糧として長い年月の間とどまればとどまるほど、それに応じてそれらの者たちの身体にさらに粗大さが生じ、容姿の美醜の差異が現れた。ある者たちは美しい容姿となり、ある者たちは醜い容姿となった。その中で美しい容姿となった者たちは、醜い容姿の者たちを見下した。『私たちは彼らよりも美しく、彼らは私たちよりも醜い』と。彼らの美貌による慢心、増上慢を原因として、地餅は消失した。

Padālatāpātubhāvo

蔓草の出現

124. ‘‘Bhūmipappaṭake antarahite padālatā pāturahosi, seyyathāpi nāma kalambukā , evameva pāturahosi. Sā ahosi vaṇṇasampannā gandhasampannā rasasampannā, seyyathāpi nāma sampannaṃ vā sappi sampannaṃ vā navanītaṃ evaṃvaṇṇā ahosi. Seyyathāpi nāma khuddamadhuṃ aneḷakaṃ, evamassādā ahosi.

124. 「地餅が消失したとき、蔓草が現れた。あたかもカラムブカー(蔓草の一種)のように、まさにそのように現れた。それは色を備え、香りを備え、味を備えていた。あたかも上質な生酪や上質な熟酪のように、そのような色をしていた。あたかも純粋な蜂蜜のように、そのような味わいであった。

‘‘Atha kho te, vāseṭṭha, sattā padālataṃ upakkamiṃsu paribhuñjituṃ. Te taṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhaṃsu. Yathā yathā kho te, vāseṭṭha, sattā padālataṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhaṃsu, tathā tathā tesaṃ sattānaṃ bhiyyosomattāya kharattañceva kāyasmiṃ okkami, vaṇṇavevaṇṇatā ca paññāyittha. Ekidaṃ sattā vaṇṇavanto honti, ekidaṃ sattā dubbaṇṇā. Tattha ye te sattā vaṇṇavanto, te dubbaṇṇe satte atimaññanti – ‘mayametehi vaṇṇavantatarā, amhehete dubbaṇṇatarā’ti. Tesaṃ vaṇṇātimānapaccayā mānātimānajātikānaṃ padālatā antaradhāyi.

「ヴァーセッタよ、そこでそれらの者たちは蔓草を貪り食うようになった。彼らはそれを味わい、それを食とし、それを糧として、長い年月の間とどまった。ヴァーセッタよ、彼らが蔓草を味わい、それを食とし、それを糧として長い年月の間とどまればとどまるほど、それに応じてそれらの者たちの身体にさらに粗大さが生じ、容姿の美醜の差異が現れた。ある者たちは美しい容姿となり、ある者たちは醜い容姿となった。その中で美しい容姿となった者たちは、醜い容姿の者たちを見下した。『私たちは彼らよりも美しく、彼らは私たちよりも醜い』と。彼らの美貌による慢心、増上慢を原因として、蔓草は消失した。

‘‘Padālatāya antarahitāya sannipatiṃsu. Sannipatitvā anutthuniṃsu – ‘ahu vata no, ahāyi vata no padālatā’ti! Tadetarahipi manussā kenaci dukkhadhammena phuṭṭhā evamāhaṃsu – ‘ahu vata no, ahāyi vata no’ti! Tadeva porāṇaṃ aggaññaṃ akkharaṃ anusaranti, na tvevassa atthaṃ ājānanti.

「蔓草が消失したとき、彼らは集まった。集まって嘆き悲しんだ。『ああ、私たちの蔓草があったのに! ああ、私たちの蔓草は失われてしまった!』と。それゆえ、今でも人間たちは何か苦難に遭ったとき、『ああ、かつてはあったのに! ああ、失われてしまった!』と言うのである。それは昔の根源の言葉をなぞっているだけであって、その意味を知っているのではない。

Akaṭṭhapākasālipātubhāvo

不耕自生の稲の出現

125. ‘‘Atha kho tesaṃ, vāseṭṭha, sattānaṃ padālatāya antarahitāya akaṭṭhapāko sāli pāturahosi akaṇo athuso suddho sugandho taṇḍulapphalo. Yaṃ taṃ sāyaṃ sāyamāsāya āharanti, pāto taṃ hoti pakkaṃ paṭivirūḷhaṃ. Yaṃ taṃ pāto pātarāsāya āharanti, sāyaṃ taṃ hoti pakkaṃ paṭivirūḷhaṃ; nāpadānaṃ paññāyati. Atha kho te, vāseṭṭha, sattā akaṭṭhapākaṃ sāliṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhaṃsu.

125. 「ヴァーセッタよ、そのとき、それらの衆生の蔓草が消滅すると、耕作することなく実る稲が現れました。それは赤糠もなく、籾殻もなく、清浄で香り高く、粒の実るものでした。夕方に夕食のために刈り取ってきたものは、翌朝には実って生え揃っていました。朝に朝食のために刈り取ってきたものは、夕方には実って生え揃っており、刈り取った跡も見られませんでした。ヴァーセッタよ、そのとき、それらの衆生は耕作することなく実る稲を享受し、それを食物とし、それを糧として、極めて長い間とどまりました。

Itthipurisaliṅgapātubhāvo

男女の性別の出現

126. ‘‘Yathā yathā kho te, vāseṭṭha, sattā akaṭṭhapākaṃ sāliṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhaṃsu, tathā tathā tesaṃ sattānaṃ bhiyyosomattāya kharattañceva kāyasmiṃ okkami, vaṇṇavevaṇṇatā ca paññāyittha, itthiyā ca itthiliṅgaṃ pāturahosi purisassa ca purisaliṅgaṃ. Itthī ca purisaṃ ativelaṃ upanijjhāyati puriso ca itthiṃ. Tesaṃ ativelaṃ aññamaññaṃ upanijjhāyataṃ sārāgo udapādi, pariḷāho kāyasmiṃ okkami. Te pariḷāhapaccayā methunaṃ dhammaṃ paṭiseviṃsu.

126. 「ヴァーセッタよ、それらの衆生が耕作することなく実る稲を享受し、それを食物とし、それを糧として、極めて長い間とどまるにつれて、ますますそれらの衆生の身体には粗雑さが生じ、肌の色の優劣が現れました。そして女には女の性徴が現れ、男には男の性徴が現れました。そして女は男を過度に見つめ、男は女を過度に見つめました。互いを過度に見つめ合っているうちに貪欲が生じ、身体に熱情が宿りました。彼らは熱情を原因として、性交という不浄の行いを営みました。

‘‘Ye kho pana te, vāseṭṭha, tena samayena sattā passanti methunaṃ dhammaṃ paṭisevante, aññe paṃsuṃ khipanti, aññe seṭṭhiṃ khipanti, aññe gomayaṃ khipanti – ‘nassa asuci , nassa asucī’ti. ‘Kathañhi nāma satto sattassa evarūpaṃ karissatī’ti! Tadetarahipi manussā ekaccesu janapadesu vadhuyā nibbuyhamānāya aññe paṃsuṃ khipanti, aññe seṭṭhiṃ khipanti, aññe gomayaṃ khipanti. Tadeva porāṇaṃ aggaññaṃ akkharaṃ anusaranti, na tvevassa atthaṃ ājānanti.

ヴァーセッタよ、その当時、他の衆生たちは、性交を行う者たちを見ると、ある者は土を投げつけ、ある者は灰を投げつけ、ある者は牛糞を投げつけました。『滅びよ、不浄な者め、滅びよ、不浄な者め。どうして衆生が衆生に対してこのようなことをするのか』と。それゆえ、今日でも人間たちは、ある地方では嫁が輿入れするときに、ある者は土を投げつけ、ある者は灰を投げつけ、ある者は牛糞を投げつけるのです。彼らはその古代の根源的な文字(習俗)を踏襲しているだけで、その真の意味を理解していません。

Methunadhammasamācāro

性交の慣習

127. ‘‘Adhammasammataṃ kho pana , vāseṭṭha, tena samayena hoti, tadetarahi dhammasammataṃ. Ye kho pana, vāseṭṭha, tena samayena sattā methunaṃ dhammaṃ paṭisevanti, te māsampi dvemāsampi na labhanti gāmaṃ vā nigamaṃ vā pavisituṃ. Yato kho te, vāseṭṭha, sattā tasmiṃ asaddhamme ativelaṃ pātabyataṃ āpajjiṃsu. Atha agārāni upakkamiṃsu kātuṃ tasseva asaddhammassa paṭicchādanatthaṃ. Atha kho, vāseṭṭha, aññatarassa sattassa alasajātikassa etadahosi – ‘ambho, kimevāhaṃ vihaññāmi sāliṃ āharanto sāyaṃ sāyamāsāya pāto pātarāsāya! Yaṃnūnāhaṃ sāliṃ āhareyyaṃ sakiṃdeva sāyapātarāsāyā’ti!

127. 「ヴァーセッタよ、その当時においては不法と見なされていたことが、今日では法(正しいこと)と見なされています。ヴァーセッタよ、その当時、性交を行った衆生たちは、一ヶ月も二ヶ月も村や町に入ることができませんでした。ヴァーセッタよ、それらの衆生はその非法(性交)において過度におぼれるに至ったため、まさにその非法を隠すために家屋を建てることを始めました。ヴァーセッタよ、そのとき、ある怠け者の衆生がこのように思いました。『ああ、私はなぜ朝夕の食事のために夕方に稲を刈り、朝に稲を刈って苦労しているのだろうか。一度に朝夕の食事のための稲を刈り取ってくればよいではないか』と。

‘‘Atha kho so, vāseṭṭha, satto sāliṃ āhāsi sakiṃdeva sāyapātarāsāya. Atha kho, vāseṭṭha, aññataro satto yena so satto tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā taṃ sattaṃ etadavoca – ‘ehi, bho satta, sālāhāraṃ gamissāmā’ti. ‘Alaṃ, bho satta, āhato me sāli sakiṃdeva sāyapātarāsāyā’ti. Atha kho so, vāseṭṭha, satto tassa sattassa diṭṭhānugatiṃ āpajjamāno sāliṃ āhāsi sakiṃdeva dvīhāya. ‘Evampi kira, bho, sādhū’ti.

ヴァーセッタよ、そこでその衆生は、一度に朝夕の食事のための稲を刈り取ってきました。ヴァーセッタよ、そのとき、別の衆生がその衆生のもとへやって来ました。やって来て、その衆生にこう言いました。『友よ、さあ、稲を刈りに行こう』と。『友よ、もう結構だ。私は一度に朝夕の食事のための稲を刈り取ってきたのだ』と。ヴァーセッタよ、するとその衆生は、その衆生の見解に倣って、『友よ、これでもよいのだな』と、一度に二日分の稲を刈り取ってきました。

‘‘Atha kho, vāseṭṭha, aññataro satto yena so satto tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā taṃ sattaṃ etadavoca – ‘ehi, bho satta, sālāhāraṃ gamissāmā’ti. ‘Alaṃ, bho satta, āhato me sāli sakiṃdeva dvīhāyā’ti. Atha kho so, vāseṭṭha, satto tassa sattassa diṭṭhānugatiṃ āpajjamāno sāliṃ āhāsi sakiṃdeva catūhāya, ‘evampi kira, bho, sādhū’ti.

ヴァーセッタよ、そのとき、また別の衆生がその衆生のもとへやって来ました。やって来て、その衆生にこう言いました。『友よ、さあ、稲を刈りに行こう』と。『友よ、もう結構だ。私は一度に二日分の稲を刈り取ってきたのだ』と。ヴァーセッタよ、するとその衆生は、その衆生の見解に倣って、『友よ、これでもよいのだな』と、一度に四日分の稲を刈り取ってきました。

‘‘Atha kho, vāseṭṭha, aññataro satto yena so satto tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā taṃ sattaṃ etadavoca – ‘ehi, bho satta, sālāhāraṃ gamissāmā’ti. ‘Alaṃ, bho satta, āhato me sāli sakideva catūhāyā’ti. Atha kho so, vāseṭṭha, satto tassa sattassa diṭṭhānugatiṃ āpajjamāno sāliṃ āhāsi sakideva aṭṭhāhāya, ‘evampi kira, bho, sādhū’ti.

ヴァーセッタよ、そのとき、また別の衆生がその衆生のもとへやって来ました。やって来て、その衆生にこう言いました。『友よ、さあ、稲を刈りに行こう』と。『友よ、もう結構だ。私は一度に四日分の稲を刈り取ってきたのだ』と。ヴァーセッタよ、するとその衆生は、その衆生の見解に倣って、『友よ、これでもよいのだな』と、一度に八日分の稲を刈り取ってきました。

‘‘Yato kho te, vāseṭṭha, sattā sannidhikārakaṃ sāliṃ upakkamiṃsu paribhuñjituṃ. Atha kaṇopi taṇḍulaṃ pariyonandhi, thusopi taṇḍulaṃ pariyonandhi; lūnampi nappaṭivirūḷhaṃ, apadānaṃ paññāyittha, saṇḍasaṇḍā sālayo aṭṭhaṃsu.

ヴァーセッタよ、それらの衆生が稲を蓄えて享受し始めるやいなや、赤糠も米粒を包み、籾殻も米粒を包むようになり、刈り取ったものも再び生えなくなり、刈り取った跡が現れ、稲は群がり生えるようになりました。

Sālivibhāgo

稲の分配

128. ‘‘Atha kho te, vāseṭṭha, sattā sannipatiṃsu, sannipatitvā anutthuniṃsu – ‘pāpakā vata, bho, dhammā sattesu pātubhūtā. Mayañhi pubbe manomayā ahumhā pītibhakkhā sayaṃpabhā antalikkhacarā subhaṭṭhāyino, ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhamhā. Tesaṃ no amhākaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena rasapathavī udakasmiṃ samatani. Sā ahosi vaṇṇasampannā gandhasampannā rasasampannā. Te mayaṃ rasapathaviṃ hatthehi āluppakārakaṃ upakkamimha paribhuñjituṃ, tesaṃ no rasapathaviṃ hatthehi āluppakārakaṃ upakkamataṃ paribhuñjituṃ sayaṃpabhā antaradhāyi. Sayaṃpabhāya antarahitāya candimasūriyā pāturahesuṃ, candimasūriyesu pātubhūtesu nakkhattāni tārakarūpāni pāturahesuṃ, nakkhattesu tārakarūpesu pātubhūtesu rattindivā paññāyiṃsu, rattindivesu paññāyamānesu māsaḍḍhamāsā paññāyiṃsu. Māsaḍḍhamāsesu paññāyamānesu utusaṃvaccharā paññāyiṃsu. Te mayaṃ rasapathaviṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhamhā. Tesaṃ no pāpakānaṃyeva akusalānaṃ dhammānaṃ pātubhāvā rasapathavī antaradhāyi. Rasapathaviyā antarahitāya bhūmipappaṭako pāturahosi. So ahosi vaṇṇasampanno gandhasampanno rasasampanno. Te mayaṃ bhūmipappaṭakaṃ upakkamimha paribhuñjituṃ. Te mayaṃ taṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhamhā. Tesaṃ no pāpakānaṃyeva akusalānaṃ dhammānaṃ pātubhāvā bhūmipappaṭako antaradhāyi. Bhūmipappaṭake antarahite padālatā pāturahosi. Sā ahosi vaṇṇasampannā gandhasampannā rasasampannā. Te mayaṃ padālataṃ upakkamimha paribhuñjituṃ. Te mayaṃ taṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhamhā. Tesaṃ no pāpakānaṃyeva akusalānaṃ dhammānaṃ pātubhāvā padālatā antaradhāyi. Padālatāya antarahitāya akaṭṭhapāko sāli pāturahosi akaṇo athuso suddho sugandho taṇḍulapphalo. Yaṃ taṃ sāyaṃ sāyamāsāya āharāma, pāto taṃ hoti pakkaṃ paṭivirūḷhaṃ. Yaṃ taṃ pāto pātarāsāya āharāma, sāyaṃ taṃ hoti pakkaṃ paṭivirūḷhaṃ. Nāpadānaṃ paññāyittha. Te mayaṃ akaṭṭhapākaṃ sāliṃ paribhuñjantā taṃbhakkhā tadāhārā ciraṃ dīghamaddhānaṃ aṭṭhamhā. Tesaṃ no pāpakānaṃyeva akusalānaṃ dhammānaṃ pātubhāvā kaṇopi taṇḍulaṃ pariyonandhi, thusopi taṇḍulaṃ pariyonandhi, lūnampi nappaṭivirūḷhaṃ, apadānaṃ paññāyittha, saṇḍasaṇḍā sālayo ṭhitā. Yaṃnūna mayaṃ sāliṃ vibhajeyyāma, mariyādaṃ ṭhapeyyāmā’ti! Atha kho te, vāseṭṭha, sattā sāliṃ vibhajiṃsu, mariyādaṃ ṭhapesuṃ.

128. 「ヴァーセッタよ、そこでそれらの衆生は集まり、集まって嘆き合いました。『ああ、友よ、衆生たちの間に邪悪な状態が生じてしまった。かつて私たちは意より成り、喜悦を食とし、自ら光を放ち、天空を歩み、清浄にとどまり、極めて長い間とどまっていた。そんな私たちに、ある時、長い年月の果てに、水の上に地味が生じた。それは美しい色、香り、味を備えていた。私たちはその地味を手で塊にして味わうようになった。私たちがその地味を手で塊にして味わい始めると、自ら放っていた光は消え去った。自らの光が消滅すると、太陽と月が現れ、太陽と月が現れると、星宿と星座が現れ、星宿と星座が現れると、夜と昼が生じ、夜と昼が生じると、月と半月が生じ、月と半月が生じると、季節と年が生じた。私たちはその地味を享受し、それを食物とし、それを糧として、極めて長い間とどまった。しかし、私たちに邪悪で不善な状態が生じたことにより、地味は消え去った。地味が消え去ると、地膚が現れた。それは美しい色、香り、味を備えていた。私たちは地膚を味わうようになり、それを享受し、それを食物とし、それを糧として、極めて長い間とどまった。しかし、私たちに邪悪で不善な状態が生じたことにより、地膚は消え去った。地膚が消え去ると、蔓草が現れた。それは美しい色、香り、味を備えていた。私たちは蔓草を味わうようになり、それを享受し、それを食物とし、それを糧として、極めて長い間とどまった。しかし、私たちに邪悪で不善な状態が生じたことにより、蔓草は消え去った。蔓草が消え去ると、耕作することなく実る稲が現れた。それは赤糠もなく、籾殻もなく、清浄で香り高く、粒の実るものであった。夕方に夕食のために刈り取ってきたものは、翌朝には実って生え揃い、朝に朝食のために刈り取ってきたものは、夕方には実って生え揃い、刈り取った跡も見られなかった。私たちはその耕作することなく実る稲を享受し、それを食物とし、それを糧として、極めて長い間とどまった。しかし、私たちに邪悪で不善な状態が生じたことにより、赤糠も米粒を包み、籾殻も米粒を包むようになり、刈り取ったものも再び生えなくなり、刈り取った跡が現れ、稲は群がり生えるようになった。さあ、私たちは稲を分配し、境界を定めることにしようではないか』と。ヴァーセッタよ、そこでそれらの衆生は稲を分配し、境界を定めました。

129. ‘‘Atha kho, vāseṭṭha, aññataro satto lolajātiko sakaṃ bhāgaṃ parirakkhanto aññataraṃ bhāgaṃ adinnaṃ ādiyitvā paribhuñji. Tamenaṃ aggahesuṃ, gahetvā etadavocuṃ – ‘pāpakaṃ vata, bho satta, karosi, yatra hi nāma sakaṃ bhāgaṃ parirakkhanto aññataraṃ bhāgaṃ adinnaṃ ādiyitvā paribhuñjasi. Māssu, bho satta, punapi evarūpamakāsī’ti. ‘Evaṃ, bho’ti kho, vāseṭṭha, so satto tesaṃ sattānaṃ paccassosi. Dutiyampi kho, vāseṭṭha, so satto…pe… tatiyampi kho, vāseṭṭha, so satto sakaṃ bhāgaṃ parirakkhanto aññataraṃ bhāgaṃ adinnaṃ ādiyitvā paribhuñji. Tamenaṃ aggahesuṃ, gahetvā etadavocuṃ – ‘pāpakaṃ vata, bho satta, karosi, yatra hi nāma sakaṃ bhāgaṃ parirakkhanto aññataraṃ bhāgaṃ adinnaṃ ādiyitvā paribhuñjasi. Māssu, bho satta, punapi evarūpamakāsī’ti. Aññe pāṇinā pahariṃsu, aññe leḍḍunā pahariṃsu, aññe daṇḍena pahariṃsu. Tadagge kho, vāseṭṭha, adinnādānaṃ paññāyati, garahā paññāyati, musāvādo paññāyati, daṇḍādānaṃ paññāyati.

129. 「ヴァーセッタよ、そのとき、ある強欲な衆生が、自分の取り分を守りながら、他人の取り分を与えられてもいないのに奪って享受しました。人々は彼を捕らえ、捕らえてこう言いました。『友よ、そなたは自分の取り分を守りながら、他人の取り分を与えられてもいないのに奪って享受するとは、実に悪しきことをした。友よ、二度とこのようなことをしてはならない』と。ヴァーセッタよ、その衆生は『分かりました、友よ』とそれらの衆生に答えました。しかしヴァーセッタよ、二度目もその衆生は……中略……三度目もその衆生は、自分の取り分を守りながら、他人の取り分を与えられてもいないのに奪って享受しました。人々は彼を捕らえ、捕らえてこう言いました。『友よ、そなたは自分の取り分を守りながら、他人の取り分を与えられてもいないのに奪って享受するとは、実に悪しきことをした。友よ、二度とこのようなことをしてはならない』と。そしてある者は手で殴り、ある者は土の塊を投げつけ、ある者は杖で打ちました。ヴァーセッタよ、その時以来、不与取(盗み)が知られ、非難が知られ、妄語(嘘)が知られ、処罰(杖を用いること)が知られるようになったのです。

Mahāsammatarājā

大認可王(マハーサンマタ)

130. ‘‘Atha kho te, vāseṭṭha, sattā sannipatiṃsu, sannipatitvā anutthuniṃsu – ‘pāpakā vata bho dhammā sattesu pātubhūtā, yatra hi nāma adinnādānaṃ paññāyissati, garahā paññāyissati, musāvādo paññāyissati, daṇḍādānaṃ paññāyissati. Yaṃnūna mayaṃ ekaṃ sattaṃ sammanneyyāma, yo no sammā khīyitabbaṃ khīyeyya, sammā garahitabbaṃ garaheyya, sammā pabbājetabbaṃ pabbājeyya. Mayaṃ panassa sālīnaṃ bhāgaṃ anuppadassāmā’ti.

130. 「ヴァーセッタよ、そこでそれらの衆生は集まり、集まって嘆き合いました。『ああ、友よ、衆生たちの間に邪悪な状態が生じてしまった。不与取が知られ、非難が知られ、妄語が知られ、処罰が知られるようになるとは。さあ、私たちは一人の衆生を選定(推戴)し、その者が、怒るべき者に正しく怒り、非難すべき者を正しく非難し、追放すべき者を正しく追放するようにしようではないか。私たちはその者に稲の分け前を与えよう』と。

‘‘Atha kho te, vāseṭṭha, sattā yo nesaṃ satto abhirūpataro ca dassanīyataro ca pāsādikataro ca mahesakkhataro ca taṃ sattaṃ upasaṅkamitvā etadavocuṃ – ‘ehi, bho satta, sammā khīyitabbaṃ khīya, sammā garahitabbaṃ garaha, sammā pabbājetabbaṃ pabbājehi. Mayaṃ pana te sālīnaṃ bhāgaṃ anuppadassāmā’ti. ‘Evaṃ, bho’ti kho, vāseṭṭha, so satto tesaṃ sattānaṃ paṭissuṇitvā sammā khīyitabbaṃ khīyi, sammā garahitabbaṃ garahi, sammā pabbājetabbaṃ pabbājesi. Te panassa sālīnaṃ bhāgaṃ anuppadaṃsu.

ヴァーセッタよ、そこでそれらの衆生は、彼らの中で最も容姿端麗で、見目麗しく、威厳があり、優れた権威を持つ衆生のもとへ近づき、こう言いました。『友よ、来て、怒るべき者に正しく怒り、非難すべき者を正しく非難し、追放すべき者を正しく追放してください。私たちはあなたに稲の分け前を差し上げます』と。ヴァーセッタよ、その衆生はそれらの衆生に『承知した』と応諾し、怒るべき者に正しく怒り、非難すべき者を正しく非難し、追放すべき者を正しく追放しました。そして彼らはその者に稲の分け前を与えました。

131. ‘‘Mahājanasammatoti kho, vāseṭṭha, ‘mahāsammato, mahāsammato’ tveva paṭhamaṃ akkharaṃ upanibbattaṃ. Khettānaṃ adhipatīti kho, vāseṭṭha, ‘khattiyo, khattiyo’ tveva dutiyaṃ akkharaṃ upanibbattaṃ. Dhammena pare rañjetīti kho, vāseṭṭha, ‘rājā, rājā’ tveva tatiyaṃ akkharaṃ upanibbattaṃ. Iti kho, vāseṭṭha, evametassa khattiyamaṇḍalassa porāṇena aggaññena akkharena abhinibbatti ahosi tesaṃyeva sattānaṃ, anaññesaṃ. Sadisānaṃyeva, no asadisānaṃ. Dhammeneva, no adhammena. Dhammo hi, vāseṭṭha, seṭṭho janetasmiṃ diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

131. 「ヴァーセッタよ、『大衆によって選ばれた者(マハー・ジャナ・サンマタ)』ということから、『大認可王(マハーサンマタ)、大認可王』という第一の言葉(呼称)が生じました。ヴァーセッタよ、『田畑の主(ケッタ・アディパティ)』ということから、『刹帝利(クシャトリヤ・王族)、刹帝利』という第二の言葉が生じました。ヴァーセッタよ、『法(正義)によって他者を喜ばせる(ダンメーナ・パレー・ランジェーティ)』ということから、『王(ラージャ)、王』という第三の言葉が生じました。ヴァーセッタよ、このようにして、古代の根源的な言葉によって、この刹帝利階級の生起があったのです。それはまさにそれらの衆生によるものであり、他の者によるものではなく、平等な者たちによるものであり、不平等な者たちによるものではなく、法(正理)によるものであり、不法によるものではありませんでした。ヴァーセッタよ、現世においても来世においても、人々の中では法(正法・正理)こそが最上のものであるからです。

Brāhmaṇamaṇḍalaṃ

婆羅門階級

132. ‘‘Atha kho tesaṃ, vāseṭṭha, sattānaṃyeva ekaccānaṃ etadahosi – ‘pāpakā vata, bho, dhammā sattesu pātubhūtā, yatra hi nāma adinnādānaṃ paññāyissati, garahā paññāyissati, musāvādo paññāyissati, daṇḍādānaṃ paññāyissati, pabbājanaṃ paññāyissati. Yaṃnūna mayaṃ pāpake akusale dhamme vāheyyāmā’ti. Te pāpake akusale dhamme vāhesuṃ. Pāpake akusale dhamme vāhentīti kho, vāseṭṭha, ‘brāhmaṇā, brāhmaṇā’ tveva paṭhamaṃ akkharaṃ upanibbattaṃ. Te araññāyatane paṇṇakuṭiyo karitvā paṇṇakuṭīsu jhāyanti vītaṅgārā vītadhūmā pannamusalā sāyaṃ sāyamāsāya pāto pātarāsāya gāmanigamarājadhāniyo osaranti ghāsamesamānā . Te ghāsaṃ paṭilabhitvā punadeva araññāyatane paṇṇakuṭīsu jhāyanti. Tamenaṃ manussā disvā evamāhaṃsu – ‘ime kho, bho, sattā araññāyatane paṇṇakuṭiyo karitvā paṇṇakuṭīsu jhāyanti, vītaṅgārā vītadhūmā pannamusalā sāyaṃ sāyamāsāya pāto pātarāsāya gāmanigamarājadhāniyo osaranti ghāsamesamānā. Te ghāsaṃ paṭilabhitvā punadeva araññāyatane paṇṇakuṭīsu jhāyantī’ti, jhāyantīti kho , vāseṭṭha, ‘jhāyakā, jhāyakā’ tveva dutiyaṃ akkharaṃ upanibbattaṃ. Tesaṃyeva kho, vāseṭṭha, sattānaṃ ekacce sattā araññāyatane paṇṇakuṭīsu taṃ jhānaṃ anabhisambhuṇamānā gāmasāmantaṃ nigamasāmantaṃ osaritvā ganthe karontā acchanti. Tamenaṃ manussā disvā evamāhaṃsu – ‘ime kho, bho, sattā araññāyatane paṇṇakuṭīsu taṃ jhānaṃ anabhisambhuṇamānā gāmasāmantaṃ nigamasāmantaṃ osaritvā ganthe karontā acchanti, na dānime jhāyantī’ti. Na dānime jhāyantīti kho, vāseṭṭha, ‘ajjhāyakā ajjhāyakā’ tveva tatiyaṃ akkharaṃ upanibbattaṃ. Hīnasammataṃ kho pana, vāseṭṭha, tena samayena hoti, tadetarahi seṭṭhasammataṃ. Iti kho, vāseṭṭha, evametassa brāhmaṇamaṇḍalassa porāṇena aggaññena akkharena abhinibbatti ahosi tesaṃyeva sattānaṃ, anaññesaṃ sadisānaṃyeva no asadisānaṃ dhammeneva, no adhammena. Dhammo hi, vāseṭṭha, seṭṭho janetasmiṃ diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

132. 「ヴァーセッタよ、そのとき、まさにそれらの衆生の中のある者たちがこのように思いました。『ああ、友よ、衆生たちの間に邪悪な状態が生じてしまった。不与取が知られ、非難が知られ、妄語が知られ、処罰が知られ、追放が知られるようになるとは。さあ、私たちは邪悪で不善な状態を排除しようではないか』と。彼らは邪悪で不善な状態を排除しました(ヴァーヘースン)。ヴァーセッタよ、『邪悪で不善な状態を排除する者(ヴァーヘンティ)』ということから、『婆羅門(ブラーフマナ・清浄を保つ者)、婆羅門』という第一の言葉が生じました。彼らは森林の地に草庵を造り、草庵の中で、火もなく、煙もなく、杵も置いたままで静慮(瞑想)し、夕方に夕食のため、朝に朝食のために食物を求めて村や町や王都に下りて行きました。彼らは食物を得ると、再び森林の地の草庵で静慮しました。人間たちは彼らを見てこう言いました。『友よ、これらの衆生は森林の地に草庵を造り、草庵の中で静慮し、火もなく、煙もなく、杵も置いたままで、夕方に夕食のため、朝に朝食のために食物を求めて村や町や王都に下りて来る。彼らは食物を得ると、再び森林の地の草庵で静慮するのだ』と。ヴァーセッタよ、『静慮する者(ジャーヤンティ)』ということから、『瞑想者(ジャーヤカ)、瞑想者』という第二の言葉が生じました。ヴァーセッタよ、まさにそれらの衆生の中のある衆生たちは、森林の地の草庵においてその静慮を成就することができず、村の近郊や町の近郊に下りてきて、書物(典籍)を著しながら暮らしました。人間たちは彼らを見てこう言いました。『友よ、これらの衆生は森林の地の草庵においてその静慮を成就することができず、村の近郊や町の近郊に下りてきて、書物を著しながら暮らしている。今や彼らは瞑想しないのだ』と。ヴァーセッタよ、『今や彼らは瞑想しない者(ナ・ダーニ・メー・ジャーヤンティ)』ということから、『読誦者(アッジャーヤカ・典籍研究者)、読誦者』という第三の言葉が生じました。ヴァーセッタよ、その当時はそれは劣ったものと見なされていましたが、今日では優れたものと見なされています。ヴァーセッタよ、このようにして、古代の根源的な言葉によって、この婆羅門階級の生起があったのです。それはまさにそれらの衆生によるものであり、他の者によるものではなく、平等な者たちによるものであり、不平等な者たちによるものではなく、法によるものであり、不法によるものではありませんでした。ヴァーセッタよ、現世においても来世においても、人々の中では法こそが最上のものであるからです。

Vessamaṇḍalaṃ

吠舎階級

133. ‘‘Tesaṃyeva kho, vāseṭṭha, sattānaṃ ekacce sattā methunaṃ dhammaṃ samādāya visukammante payojesuṃ. Methunaṃ dhammaṃ samādāya visukammante payojentīti kho, vāseṭṭha, ‘vessā, vessā’ tveva akkharaṃ upanibbattaṃ. Iti kho, vāseṭṭha, evametassa vessamaṇḍalassa porāṇena aggaññena akkharena abhinibbatti ahosi tesaññeva sattānaṃ anaññesaṃ sadisānaṃyeva, no asadisānaṃ, dhammeneva no adhammena. Dhammo hi, vāseṭṭha, seṭṭho janetasmiṃ diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

133. 「ヴァーセッタよ、まさにそれらの衆生の中のある衆生たちは、性交の法を受け入れ、様々な家業(生業)に従事しました。ヴァーセッタよ、『性交の法を受け入れて様々な家業に従事する者(ヴィス・カンマンテ・パヨージェンティ)』ということから、『吠舎(ヴァイシャ・実業者・庶民)、吠舎』という言葉が生じました。ヴァーセッタよ、このようにして、古代の根源的な言葉によって、この吠舎階級の生起があったのです。それはまさにそれらの衆生によるものであり、他の者によるものではなく、平等な者たちによるものであり、不平等な者たちによるものではなく、法によるものであり、不法によるものではありませんでした。ヴァーセッタよ、現世においても来世においても、人々の中では法こそが最上のものであるからです。

Suddamaṇḍalaṃ

首陀羅階級

134. ‘‘Tesaññeva kho, vāseṭṭha, sattānaṃ ye te sattā avasesā te luddācārā khuddācārā ahesuṃ. Luddācārā khuddācārāti kho, vāseṭṭha, ‘suddā, suddā’ tveva akkharaṃ upanibbattaṃ. Iti kho, vāseṭṭha, evametassa suddamaṇḍalassa porāṇena aggaññena akkharena abhinibbatti ahosi tesaṃyeva sattānaṃ anaññesaṃ, sadisānaṃyeva no asadisānaṃ, dhammeneva, no adhammena. Dhammo hi, vāseṭṭha, seṭṭho janetasmiṃ diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

134. 「ヴァーセッタよ、まさにそれらの衆生の中で、残った者たちは粗暴な行い、卑しい行いをする者たちでした。ヴァーセッタよ、『粗暴な行い、卑しい行いをする者(ルッダーチャーラ・クッダーチャーラ)』ということから、『首陀羅(シュードラ・隷属民)、首陀羅』という言葉が生じました。ヴァーセッタよ、このようにして、古代の根源的な言葉によって、この首陀羅階級の生起があったのです。それはまさにそれらの衆生によるものであり、他の者によるものではなく、平等な者たちによるものであり、不平等な者たちによるものではなく、法によるものであり、不法によるものではありませんでした。ヴァーセッタよ、現世においても来世においても、人々の中では法こそが最上のものであるからです。

135. ‘‘Ahu kho so, vāseṭṭha, samayo, yaṃ khattiyopi sakaṃ dhammaṃ garahamāno agārasmā anagāriyaṃ pabbajati – ‘samaṇo bhavissāmī’ti. Brāhmaṇopi kho, vāseṭṭha…pe… vessopi kho, vāseṭṭha…pe… suddopi kho, vāseṭṭha, sakaṃ dhammaṃ garahamāno agārasmā anagāriyaṃ pabbajati – ‘samaṇo bhavissāmī’ti. Imehi kho, vāseṭṭha, catūhi maṇḍalehi samaṇamaṇḍalassa abhinibbatti ahosi, tesaṃyeva sattānaṃ anaññesaṃ, sadisānaṃyeva no asadisānaṃ, dhammeneva no adhammena. Dhammo hi, vāseṭṭha, seṭṭho janetasmiṃ diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

135. 「ヴァーセッタよ、王族であっても自らの義務(法)を嫌悪して、『私は沙門になろう』と家を出て出家することがあった時期がありました。ヴァーセッタよ、婆羅門であっても……中略……吠舎であっても……中略……ヴァーセッタよ、首陀羅であっても自らの義務を嫌悪して、『私は沙門になろう』と家を出て出家することがありました。ヴァーセッタよ、これら四つの階級から沙門階級の生起があったのです。それはまさにそれらの衆生によるものであり、他の者によるものではなく、平等な者たちによるものであり、不平等な者たちによるものではなく、法によるものであり、不法によるものではありませんでした。ヴァーセッタよ、現世においても来世においても、人々の中では法こそが最上のものであるからです。

Duccaritādikathā

悪行等の説示

136. ‘‘Khattiyopi kho, vāseṭṭha, kāyena duccaritaṃ caritvā vācāya duccaritaṃ caritvā manasā duccaritaṃ caritvā micchādiṭṭhiko micchādiṭṭhikammasamādāno micchādiṭṭhikammasamādānahetu kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Brāhmaṇopi kho, vāseṭṭha…pe… vessopi kho, vāseṭṭha… suddopi kho, vāseṭṭha… samaṇopi kho, vāseṭṭha, kāyena duccaritaṃ caritvā vācāya duccaritaṃ caritvā manasā duccaritaṃ caritvā micchādiṭṭhiko micchādiṭṭhikammasamādāno micchādiṭṭhikammasamādānahetu kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati.

136. 「ヴァーセッタよ、王族であっても、身体によって悪行を行い、言葉によって悪行を行い、心によって悪行を行い、邪見を持ち、邪見の行為を受け入れるならば、邪見の行為を受け入れたことを原因として、身が壊れ死んだ後、悪趣・苦界・堕処・地獄に生まれ変わります。ヴァーセッタよ、婆羅門であっても……中略……吠舎であっても……首陀羅であっても……ヴァーセッタよ、沙門であっても、身体によって悪行を行い、言葉によって悪行を行い、心によって悪行を行い、邪見を持ち、邪見の行為を受け入れるならば、邪見の行為を受け入れたことを原因として、身が壊れ死んだ後、悪趣・苦界・堕処・地獄に生まれ変わります。

‘‘Khattiyopi kho, vāseṭṭha, kāyena sucaritaṃ caritvā vācāya sucaritaṃ caritvā manasā sucaritaṃ caritvā sammādiṭṭhiko sammādiṭṭhikammasamādāno sammādiṭṭhikammasamādānahetu kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Brāhmaṇopi kho, vāseṭṭha…pe… vessopi kho, vāseṭṭha… suddopi kho, vāseṭṭha… samaṇopi kho, vāseṭṭha, kāyena sucaritaṃ caritvā vācāya sucaritaṃ caritvā manasā sucaritaṃ caritvā sammādiṭṭhiko sammādiṭṭhikammasamādāno sammādiṭṭhikammasamādānahetu kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati.

ヴァーセッタよ、王族であっても、身体によって善行を行い、言葉によって善行を行い、心によって善行を行い、正見を持ち、正見の行為を受け入れるならば、正見の行為を受け入れたことを原因として、身が壊れ死んだ後、善趣・天界に生まれ変わります。ヴァーセッタよ、婆羅門であっても……中略……吠舎であっても……首陀羅であっても……ヴァーセッタよ、沙門であっても、身体によって善行を行い、言葉によって善行を行い、心によって善行を行い、正見を持ち、正見の行為を受け入れるならば、正見の行為を受け入れたことを原因として、身が壊れ死んだ後、善趣・天界に生まれ変わります。

137. ‘‘Khattiyopi kho, vāseṭṭha, kāyena dvayakārī, vācāya dvayakārī, manasā dvayakārī, vimissadiṭṭhiko vimissadiṭṭhikammasamādāno vimissadiṭṭhikammasamādānahetu kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sukhadukkhappaṭisaṃvedī hoti. Brāhmaṇopi kho, vāseṭṭha …pe… vessopi kho, vāseṭṭha… suddopi kho, vāseṭṭha… samaṇopi kho, vāseṭṭha, kāyena dvayakārī, vācāya dvayakārī, manasā dvayakārī, vimissadiṭṭhiko vimissadiṭṭhikammasamādāno vimissadiṭṭhikammasamādānahetu kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sukhadukkhappaṭisaṃvedī hoti.

137. 「ヴァーセッタよ、王族であっても、身体によって両方(善悪)を行い、言葉によって両方を行い、心によって両方を行い、混じり合った見解を持ち、混じり合った見解の行為を受け入れるならば、混じり合った見解の行為を受け入れたことを原因として、身が壊れ死んだ後、苦楽を共に感受する者となります。ヴァーセッタよ、婆羅門であっても……中略……吠舎であっても……首陀羅であっても……ヴァーセッタよ、沙門であっても、身体によって両方を行い、言葉によって両方を行い、心によって両方を行い、混じり合った見解を持ち、混じり合った見解の行為を受け入れるならば、混じり合った見解の行為を受け入れたことを原因として、身が壊れ死んだ後、苦楽を共に感受する者となります。

Bodhipakkhiyabhāvanā

菩提分法の修習

138. ‘‘Khattiyopi kho, vāseṭṭha, kāyena saṃvuto vācāya saṃvuto manasā saṃvuto sattannaṃ bodhipakkhiyānaṃ dhammānaṃ bhāvanamanvāya diṭṭheva dhamme parinibbāyati . Brāhmaṇopi kho, vāseṭṭha…pe… vessopi kho vāseṭṭha… suddopi kho, vāseṭṭha … samaṇopi kho, vāseṭṭha, kāyena saṃvuto vācāya saṃvuto manasā saṃvuto sattannaṃ bodhipakkhiyānaṃ dhammānaṃ bhāvanamanvāya diṭṭheva dhamme parinibbāyati.

138. 「ヴァーセッタよ、王族であっても、身体を慎み、言葉を慎み、心を慎み、七つの菩提分法を修習することによって、現世において完全な涅槃に入ります。ヴァーセッタよ、婆羅門であっても……中略……吠舎であっても……首陀羅であっても……ヴァーセッタよ、沙門であっても、身体を慎み、言葉を慎み、心を慎み、七つの菩提分法を修習することによって、現世において完全な涅槃に入ります。

139. ‘‘Imesañhi, vāseṭṭha, catunnaṃ vaṇṇānaṃ yo hoti bhikkhu arahaṃ khīṇāsavo vusitavā katakaraṇīyo ohitabhāro anuppattasadattho parikkhīṇabhavasaṃyojano sammadaññā vimutto so nesaṃ aggamakkhāyati dhammeneva. No adhammena. Dhammo hi, vāseṭṭha, seṭṭho janetasmiṃ diṭṭhe ceva dhamme abhisamparāyañca.

139. 「ヴァーセッタよ、実にこれら四つの階級の中で、ある比丘が阿羅漢であり、諸漏を滅尽し、梵行を修め終え、なすべきことをなし、重荷を下ろし、究極の利趣を達成し、生存の束縛を滅ぼし尽くし、正しい知によって解脱しているならば、その比丘こそが彼らの中で最上であると説かれます。それは法によるものであり、不法によるものではありません。ヴァーセッタよ、現世においても来世においても、人々の中では法こそが最上のものであるからです。

140. ‘‘Brahmunā pesā, vāseṭṭha, sanaṅkumārena gāthā bhāsitā –

140. 「ヴァーセッタよ、サナンクマーラ梵天によっても、この詩句が語られました。

‘Khattiyo seṭṭho janetasmiṃ, ye gottapaṭisārino;

『家柄を気にかける人々の中では、 王族が最上である。 しかし、明知と行足(徳行)を具えた者は、 神々と人間の中で最上である』と。

Vijjācaraṇasampanno, so seṭṭho devamānuse’ti.

‘‘Sā kho panesā, vāseṭṭha, brahmunā sanaṅkumārena gāthā sugītā, no duggītā. Subhāsitā, no dubbhāsitā. Atthasaṃhitā, no anatthasaṃhitā. Anumatā mayā. Ahampi, vāseṭṭha, evaṃ vadāmi –

ヴァーセッタよ、このサナンクマーラ梵天によって語られた詩句は、正しく詠まれたものであり、誤って詠まれたものではありません。正しく語られたものであり、誤って語られたものではありません。有益なものであり、無益なものではありません。それは私によっても是認されています。ヴァーセッタよ、私もまたこのように語ります。

‘Khattiyo seṭṭho janetasmiṃ, ye gottapaṭisārino;

『家柄を気にかける人々の中では、 王族が最上である。

Vijjācaraṇasampanno, so seṭṭho devamānuse’ti.

しかし、明知と行足を具えた者は、 神々と人間の中で最上である』と」

Idamavoca bhagavā. Attamanā vāseṭṭhabhāradvājā bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.

世尊はこのように説かれました。ヴァーセッタとバーラドヴァージャは歓喜して、世尊の説法を喜び称えました。

Aggaññasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ.

第四の起世経(アッガンニャ・スッタ)が終了した。