2. Sīhanādavaggo第二 師子吼品
1. Cūḷasīhanādasuttaṃ
一 小師子吼経
139. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
139. このように私は聞きました。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林にある給孤独園におられました。そこで世尊は「比丘たちよ」と比丘たちに呼びかけられました。比丘たちは「尊き師よ」と世尊に応じました。世尊はこのように言われました。
‘‘Idheva, bhikkhave, samaṇo, idha dutiyo samaṇo, idha tatiyo samaṇo, idha catuttho samaṇo; suññā parappavādā samaṇebhi aññehīti . Evametaṃ , bhikkhave, sammā sīhanādaṃ nadatha.
「比丘たちよ、ここにこそ沙門があり、ここに第二の沙門があり、ここに第三の沙門があり、ここに第四の沙門がある。他宗派の教説には沙門が空しく欠けている。比丘たちよ、このようにまさに正しく師子吼を放ちなさい。
140. ‘‘Ṭhānaṃ kho panetaṃ, bhikkhave, vijjati yaṃ aññatitthiyā paribbājakā evaṃ vadeyyuṃ – ‘ko panāyasmantānaṃ assāso, kiṃ balaṃ, yena tumhe āyasmanto evaṃ vadetha – idheva samaṇo, idha dutiyo samaṇo, idha tatiyo samaṇo, idha catuttho samaṇo; suññā parappavādā samaṇebhi aññehī’ti? Evaṃvādino, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evamassu vacanīyā – ‘atthi kho no, āvuso, tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena cattāro dhammā akkhātā ye mayaṃ attani sampassamānā evaṃ vadema – idheva samaṇo, idha dutiyo samaṇo, idha tatiyo samaṇo, idha catuttho samaṇo; suññā parappavādā samaṇebhi aññehīti. Katame cattāro? Atthi kho no, āvuso, satthari pasādo, atthi dhamme pasādo, atthi sīlesu paripūrakāritā; sahadhammikā kho pana piyā manāpā – gahaṭṭhā ceva pabbajitā ca. Ime kho no, āvuso, tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena cattāro dhammā akkhātā ye mayaṃ attani sampassamānā evaṃ vadema – idheva samaṇo, idha dutiyo samaṇo, idha tatiyo samaṇo, idha catuttho samaṇo; suññā parappavādā samaṇebhi aññehī’ti.
140. 「比丘たちよ、異教の遍歴行者たちがこのように言うことがあるかもしれません。『友らよ、あなた方の確信は何であり、力は何であって、尊者たちが「ここにこそ沙門があり、ここに第二の沙門があり、ここに第三の沙門があり、ここに第四の沙門がある。他宗派の教説には沙門が空しく欠けている」とこのように言うのか』と。比丘たちよ、このように言う異教の遍歴行者たちには、このように答えるべきです。『友よ、知り見られる方、阿羅漢であり正等覚者であるかの世尊によって四つの法が説かれており、私たちは自己においてそれらをはっきりと見ているがゆえに、「ここにこそ沙門があり、ここに第二の沙門があり、ここに第三の沙門があり、ここに第四の沙門がある。他宗派の教説には沙門が空しく欠けている」とこのように言うのである。四つとは何か。友よ、私たちには師に対する信受があり、法に対する信受があり、諸戒に対する円満な実行がある。さらに法を同じくする者たち――在家の者であれ出家の者であれ――が愛らしく好ましい。友よ、知り見られる方、阿羅漢であり正等覚者であるかの世尊によってこれら四つの法が説かれており、私たちは自己においてそれらをはっきりと見ているがゆえに、「ここにこそ沙門があり、ここに第二の沙門があり、ここに第三の沙門があり、ここに第四の沙門がある。他宗派の教説には沙門が空しく欠けている」とこのように言うのである』と。
141. ‘‘Ṭhānaṃ kho panetaṃ, bhikkhave, vijjati yaṃ aññatitthiyā paribbājakā evaṃ vadeyyuṃ – ‘amhākampi kho, āvuso, atthi satthari pasādo yo amhākaṃ satthā, amhākampi atthi dhamme pasādo yo amhākaṃ dhammo, mayampi sīlesu paripūrakārino yāni amhākaṃ sīlāni, amhākampi sahadhammikā piyā manāpā – gahaṭṭhā ceva pabbajitā ca. Idha no, āvuso, ko viseso ko adhippayāso kiṃ nānākaraṇaṃ yadidaṃ tumhākañceva amhākañcā’ti?
141. 「比丘たちよ、異教の遍歴行者たちがこのように言うことがあるかもしれません。『友よ、私たちにも私たちの師に対する信受があり、私たちにも私たちの法に対する信受があり、私たちも私たちの戒において円満に実行しており、私たちにも法を同じくする者たち――在家の者であれ出家の者であれ――が愛らしく好ましい。友よ、ここであなた方と私たちの間に、何の特異性があり、何の志向の違いがあり、何の差別があるというのか』と。
‘‘Evaṃvādino, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evamassu vacanīyā – ‘kiṃ panāvuso, ekā niṭṭhā, udāhu puthu niṭṭhā’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘ekāvuso, niṭṭhā, na puthu niṭṭhā’ti.
「比丘たちよ、このように言う異教の遍歴行者たちには、このように尋ねるべきです。『友よ、究極の境地は一つであるのか、それとも多くの究極の境地があるのか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、究極の境地は一つであって、多くの究極の境地があるのではない』と答えるであろう。
‘‘‘Sā panāvuso, niṭṭhā sarāgassa udāhu vītarāgassā’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘vītarāgassāvuso, sā niṭṭhā, na sā niṭṭhā sarāgassā’ti.
「『友よ、その究極の境地は貪りある者のためのものか、それとも離貪の者のためのものか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、その究極の境地は離貪の者のためのものであり、貪りある者のためのものではない』と答えるであろう。
‘‘‘Sā panāvuso, niṭṭhā sadosassa udāhu vītadosassā’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘vītadosassāvuso, sā niṭṭhā, na sā niṭṭhā sadosassā’ti.
「『友よ、その究極の境地は怒りある者のためのものか、それとも離瞋の者のためのものか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、その究極の境地は離瞋の者のためのものであり、怒りある者のためのものではない』と答えるであろう。
‘‘‘Sā panāvuso, niṭṭhā samohassa udāhu vītamohassā’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘vītamohassāvuso, sā niṭṭhā, na sā niṭṭhā samohassā’ti.
「『友よ、その究極の境地は迷いある者のためのものか、それとも離痴の者のためのものか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、その究極の境地は離痴の者のためのものであり、迷いある者のためのものではない』と答えるであろう。
‘‘‘Sā panāvuso, niṭṭhā sataṇhassa udāhu vītataṇhassā’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘vītataṇhassāvuso, sā niṭṭhā, na sā niṭṭhā sataṇhassā’ti.
「『友よ、その究極の境地は渇愛ある者のためのものか、それとも離愛の者のためのものか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、その究極の境地は離愛の者のためのものであり、渇愛ある者のためのものではない』と答えるであろう。
‘‘‘Sā panāvuso, niṭṭhā saupādānassa udāhu anupādānassā’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘anupādānassāvuso, sā niṭṭhā, na sā niṭṭhā saupādānassā’ti.
「『友よ、その究極の境地は執着ある者のためのものか、それとも無執着の者のためのものか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、その究極の境地は無執着の者のためのものであり、執着ある者のためのものではない』と答えるであろう。
‘‘‘Sā panāvuso, niṭṭhā viddasuno udāhu aviddasuno’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘viddasuno, āvuso, sā niṭṭhā, na sā niṭṭhā aviddasuno’ti.
「『友よ、その究極の境地は智者のためのものか、それとも無知な者のためのものか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、その究極の境地は智者のためのものであり、無知な者のためのものではない』と答えるであろう。
‘‘‘Sā panāvuso, niṭṭhā anuruddhappaṭiviruddhassa udāhu ananuruddhaappaṭiviruddhassā’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘ananuruddhaappaṭiviruddhassāvuso, sā niṭṭhā, na sā niṭṭhā anuruddhappaṭiviruddhassā’ti.
「『友よ、その究極の境地は随順と反撥を抱く者のためのものか、それとも不随順・非反撥の者のためのものか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、その究極の境地は不随順・非反撥の者のためのものであり、随順と反撥を抱く者のためのものではない』と答えるであろう。
‘‘‘Sā panāvuso, niṭṭhā papañcārāmassa papañcaratino udāhu nippapañcārāmassa nippapañcaratino’ti? Sammā byākaramānā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ byākareyyuṃ – ‘nippapañcārāmassāvuso, sā niṭṭhā nippapañcaratino, na sā niṭṭhā papañcārāmassa papañcaratino’ti.
「『友よ、その究極の境地は戯論を好み戯論を悦ぶ者のためのものか、それとも無戯論を好み無戯論を悦ぶ者のためのものか』と。比丘たちよ、正しく答えるならば、異教の遍歴行者たちは『友よ、その究極の境地は無戯論を好み無戯論を悦ぶ者のためのものであり、戯論を好み戯論を悦ぶ者のためのものではない』と答えるであろう。
142. ‘‘Dvemā, bhikkhave, diṭṭhiyo – bhavadiṭṭhi ca vibhavadiṭṭhi ca. Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā bhavadiṭṭhiṃ allīnā bhavadiṭṭhiṃ upagatā bhavadiṭṭhiṃ ajjhositā, vibhavadiṭṭhiyā te paṭiviruddhā. Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā vibhavadiṭṭhiṃ allīnā vibhavadiṭṭhiṃ upagatā vibhavadiṭṭhiṃ ajjhositā, bhavadiṭṭhiyā te paṭiviruddhā. Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā imāsaṃ dvinnaṃ diṭṭhīnaṃ samudayañca atthaṅgamañca assādañca ādīnavañca nissaraṇañca yathābhūtaṃ nappajānanti, ‘te sarāgā te sadosā te samohā te sataṇhā te saupādānā te aviddasuno te anuruddhappaṭiviruddhā te papañcārāmā papañcaratino; te na parimuccanti jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi; na parimuccanti dukkhasmā’ti vadāmi. Ye ca kho keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā imāsaṃ dvinnaṃ diṭṭhīnaṃ samudayañca atthaṅgamañca assādañca ādīnavañca nissaraṇañca yathābhūtaṃ pajānanti, ‘te vītarāgā te vītadosā te vītamohā te vītataṇhā te anupādānā te viddasuno te ananuruddhaappaṭiviruddhā te nippapañcārāmā nippapañcaratino; te parimuccanti jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi; parimuccanti dukkhasmā’ti vadāmi.
142. 「比丘たちよ、二つの見解がある。有見(存在の見解)と無有見(非存在の見解)である。比丘たちよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、有見に執着し、有見に近づき、有見に耽溺している者は、無有見に反撥する。比丘たちよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、無有見に執着し、無有見に近づき、無有見に耽溺している者は、有見に反撥する。比丘たちよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、これら二つの見解の集起と、消滅と、味わいと、過患と、出離とをありのままに知らぬ者は、『彼らは貪りあり、怒りあり、迷いあり、渇愛あり、執着あり、無知であり、随順と反撥を抱き、戯論を好み戯論を悦んでいる。彼らは生から、老から、死から、憂いから、悲嘆から、苦から、憂愁から、絶望から脱することはなく、苦から脱することはない』と私は説く。しかし比丘たちよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、これら二つの見解の集起と、消滅と、味わいと、過患と、出離とをありのままに知る者は、『彼らは離貪であり、離瞋であり、離痴であり、離愛であり、無執着であり、智者であり、不随順・非反撥であり、無戯論を好み無戯論を悦んでいる。彼らは生から、老から、死から、憂いから、悲嘆から、苦から、憂愁から、絶望から脱し、苦から脱する』と私は説く。
143. ‘‘Cattārimāni, bhikkhave, upādānāni. Katamāni cattāri? Kāmupādānaṃ, diṭṭhupādānaṃ, sīlabbatupādānaṃ, attavādupādānaṃ. Santi, bhikkhave, eke samaṇabrāhmaṇā sabbupādānapariññāvādā paṭijānamānā. Te na sammā sabbupādānapariññaṃ paññapenti – kāmupādānassa pariññaṃ paññapenti, na diṭṭhupādānassa pariññaṃ paññapenti, na sīlabbatupādānassa pariññaṃ paññapenti, na attavādupādānassa pariññaṃ paññapenti. Taṃ kissa hetu? Imāni hi te bhonto samaṇabrāhmaṇā tīṇi ṭhānāni yathābhūtaṃ nappajānanti. Tasmā te bhonto samaṇabrāhmaṇā sabbupādānapariññāvādā paṭijānamānā; te na sammā sabbupādānapariññaṃ paññapenti – kāmupādānassa pariññaṃ paññapenti, na diṭṭhupādānassa pariññaṃ paññapenti, na sīlabbatupādānassa pariññaṃ paññapenti, na attavādupādānassa pariññaṃ paññapenti.
143. 「比丘たちよ、四つの執着(取)がある。四つとは何か。欲取(欲望への執着)、見取(見解への執着)、戒禁取(戒律・誓戒への執着)、我語取(我の教説への執着)である。比丘たちよ、ある沙門・婆羅門たちは、一切の執着の遍知を説くと自称している。彼らは一切の執着の遍知を正しく説示しない。欲取の遍知は説示するが、見取の遍知は説示せず、戒禁取の遍知は説示せず、我語取の遍知は説示しない。それはなぜか。それらの尊き沙門・婆羅門たちは、これら三つの境所をありのままに知らぬからである。それゆえにそれらの尊き沙門・婆羅門たちは、一切の執着の遍知を説くと自称しながら、一切の執着の遍知を正しく説示しない。欲取の遍知は説示するが、見取の遍知は説示せず、戒禁取の遍知は説示せず、我語取の遍知は説示しない。
‘‘Santi, bhikkhave, eke samaṇabrāhmaṇā sabbupādānapariññāvādā paṭijānamānā. Te na sammā sabbupādānapariññaṃ paññapenti – kāmupādānassa pariññaṃ paññapenti, diṭṭhupādānassa pariññaṃ paññapenti, na sīlabbatupādānassa pariññaṃ paññapenti, na attavādupādānassa pariññaṃ paññapenti. Taṃ kissa hetu? Imāni hi te bhonto samaṇabrāhmaṇā dve ṭhānāni yathābhūtaṃ nappajānanti. Tasmā te bhonto samaṇabrāhmaṇā sabbupādānapariññāvādā paṭijānamānā; te na sammā sabbupādānapariññaṃ paññapenti – kāmupādānassa pariññaṃ paññapenti, diṭṭhupādānassa pariññaṃ paññapenti, na sīlabbatupādānassa pariññaṃ paññapenti, na attavādupādānassa pariññaṃ paññapenti.
「比丘たちよ、ある沙門・婆羅門たちは、一切の執着の遍知を説くと自称している。彼らは一切の執着の遍知を正しく説示しない。欲取の遍知を説示し、見取の遍知を説示するが、戒禁取の遍知は説示せず、我語取の遍知は説示しない。それはなぜか。それらの尊き沙門・婆羅門たちは、これら二つの境所をありのままに知らぬからである。それゆえにそれらの尊き沙門・婆羅門たちは、一切の執着の遍知を説くと自称しながら、一切の執着の遍知を正しく説示しない。欲取の遍知を説示し、見取の遍知を説示するが、戒禁取の遍知は説示せず、我語取の遍知は説示しない。
‘‘Santi, bhikkhave, eke samaṇabrāhmaṇā sabbupādānapariññāvādā paṭijānamānā. Te na sammā sabbupādānapariññaṃ paññapenti – kāmupādānassa pariññaṃ paññapenti, diṭṭhupādānassa pariññaṃ paññapenti, sīlabbatupādānassa pariññaṃ paññapenti, na attavādupādānassa pariññaṃ paññapenti. Taṃ kissa hetu? Imañhi te bhonto samaṇabrāhmaṇā ekaṃ ṭhānaṃ yathābhūtaṃ nappajānanti. Tasmā te bhonto samaṇabrāhmaṇā sabbupādānapariññāvādā paṭijānamānā; te na sammā sabbupādānapariññaṃ paññapenti – kāmupādānassa pariññaṃ paññapenti, diṭṭhupādānassa pariññaṃ paññapenti, sīlabbatupādānassa pariññaṃ paññapenti, na attavādupādānassa pariññaṃ paññapenti.
「比丘たちよ、ある沙門・婆羅門たちは、一切の執着の遍知を説くと自称している。彼らは一切の執着の遍知を正しく説示しない。欲取の遍知を説示し、見取の遍知を説示し、戒禁取の遍知を説示するが、我語取の遍知は説示しない。それはなぜか。それらの尊き沙門・婆羅門たちは、この一つの境所をありのままに知らぬからである。それゆえにそれらの尊き沙門・婆羅門たちは、一切の執着の遍知を説くと自称しながら、一切の執着の遍知を正しく説示しない。欲取の遍知を説示し、見取の遍知を説示し、戒禁取の遍知を説示するが、我語取の遍知は説示しない。
‘‘Evarūpe kho, bhikkhave, dhammavinaye yo satthari pasādo so na sammaggato akkhāyati; yo dhamme pasādo so na sammaggato akkhāyati; yā sīlesu paripūrakāritā sā na sammaggatā akkhāyati; yā sahadhammikesu piyamanāpatā sā na sammaggatā akkhāyati. Taṃ kissa hetu? Evañhetaṃ, bhikkhave, hoti yathā taṃ durakkhāte dhammavinaye duppavedite aniyyānike anupasamasaṃvattanike asammāsambuddhappavedite.
「比丘たちよ、このような法と律においては、師に対する信受があったとしても、それは正しく至ったものとは宣言されない。法に対する信受があったとしても、それは正しく至ったものとは宣言されない。諸戒における円満な実行があったとしても、それは正しく至ったものとは宣言されない。法を同じくする者たちに対する親愛・好感があったとしても、それは正しく至ったものとは宣言されない。それはなぜか。比丘たちよ、それは悪しく説かれた法と律、悪しく宣揚され、出離をもたらさず、寂静へと導かず、正等覚者によって宣揚されていない法と律にあっては、そのようになるからである。
144. ‘‘Tathāgato ca kho, bhikkhave, arahaṃ sammāsambuddho sabbupādānapariññāvādo paṭijānamāno sammā sabbupādānapariññaṃ paññapeti – kāmupādānassa pariññaṃ paññapeti, diṭṭhupādānassa pariññaṃ paññapeti, sīlabbatupādānassa pariññaṃ paññapeti, attavādupādānassa pariññaṃ paññapeti. Evarūpe kho, bhikkhave, dhammavinaye yo satthari pasādo so sammaggato akkhāyati; yo dhamme pasādo so sammaggato akkhāyati; yā sīlesu paripūrakāritā sā sammaggatā akkhāyati; yā sahadhammikesu piyamanāpatā sā sammaggatā akkhāyati. Taṃ kissa hetu? Evañhetaṃ, bhikkhave, hoti yathā taṃ svākkhāte dhammavinaye suppavedite niyyānike upasamasaṃvattanike sammāsambuddhappavedite.
144. 「しかし比丘たちよ、如来・阿羅漢・正等覚者は、一切の執着の遍知を説くと宣言し、一切の執着の遍知を正しく説示する。欲取の遍知を説示し、見取の遍知を説示し、戒禁取の遍知を説示し、我語取の遍知を説示する。比丘たちよ、このような法と律においては、師に対する信受は正しく至ったものと宣言される。法に対する信受は正しく至ったものと宣言される。諸戒における円満な実行は正しく至ったものと宣言される。法を同じくする者たちに対する親愛・好感は正しく至ったものと宣言される。それはなぜか。比丘たちよ、それは善く説かれた法と律、善く宣揚され、出離をもたらし、寂静へと導き、正等覚者によって宣揚された法と律にあっては、そのようになるからである。
145. ‘‘Ime ca, bhikkhave, cattāro upādānā. Kiṃnidānā kiṃsamudayā kiṃjātikā kiṃpabhavā? Ime cattāro upādānā taṇhānidānā taṇhāsamudayā taṇhājātikā taṇhāpabhavā. Taṇhā cāyaṃ, bhikkhave, kiṃnidānā kiṃsamudayā kiṃjātikā kiṃpabhavā? Taṇhā vedanānidānā vedanāsamudayā vedanājātikā vedanāpabhavā. Vedanā cāyaṃ, bhikkhave, kiṃnidānā kiṃsamudayā kiṃjātikā kiṃpabhavā? Vedanā phassanidānā phassasamudayā phassajātikā phassapabhavā. Phasso cāyaṃ, bhikkhave, kiṃnidāno kiṃsamudayo kiṃjātiko kiṃpabhavo? Phasso saḷāyatananidāno saḷāyatanasamudayo saḷāyatanajātiko saḷāyatanapabhavo. Saḷāyatanañcidaṃ, bhikkhave, kiṃnidānaṃ kiṃsamudayaṃ kiṃjātikaṃ kiṃpabhavaṃ? Saḷāyatanaṃ nāmarūpanidānaṃ nāmarūpasamudayaṃ nāmarūpajātikaṃ nāmarūpapabhavaṃ. Nāmarūpañcidaṃ, bhikkhave, kiṃnidānaṃ kiṃsamudayaṃ kiṃjātikaṃ kiṃpabhavaṃ? Nāmarūpaṃ viññāṇanidānaṃ viññāṇasamudayaṃ viññāṇajātikaṃ viññāṇapabhavaṃ. Viññāṇañcidaṃ, bhikkhave, kiṃnidānaṃ kiṃsamudayaṃ kiṃjātikaṃ kiṃpabhavaṃ? Viññāṇaṃ saṅkhāranidānaṃ saṅkhārasamudayaṃ saṅkhārajātikaṃ saṅkhārapabhavaṃ. Saṅkhārā cime, bhikkhave, kiṃnidānā kiṃsamudayā kiṃjātikā kiṃpabhavā? Saṅkhārā avijjānidānā avijjāsamudayā avijjājātikā avijjāpabhavā.
145. 「比丘たちよ、これら四つの執着がある。それらは何を因とし、何を起源とし、何から生じ、何を出自とするのか。これら四つの執着は渇愛を因とし、渇愛を起源とし、渇愛から生じ、渇愛を出自とする。比丘たちよ、ではこの渇愛は何を因とし、何を起源とし、何から生じ、何を出自とするのか。渇愛は受を因とし、受を起源とし、受から生じ、受を出自とする。比丘たちよ、ではこの受は何を因とし、何を起源とし、何から生じ、何を出自とするのか。受は触を因とし、触を起源とし、触から生じ、触を出自とする。比丘たちよ、ではこの触は何を因とし、何を起源とし、何から生じ、何を出自とするのか。触は六処を因とし、六処を起源とし、六処から生じ、六処を出自とする。比丘たちよ、ではこの六処は何を因とし、何を起源とし、何から生じ、何を出自とするのか。六処は名色を因とし、名色を起源とし、名色から生じ、名色を出自とする。比丘たちよ、ではこの名色は何を因とし、何を起源とし、何から生じ、何を出自とするのか。名色は識を因とし、識を起源とし、識から生じ、識を出自とする。比丘たちよ、ではこの識は何を因とし、何を起源とし、何から生じ、何を出自とするのか。識は行を因とし、行を起源とし、行から生じ、行を出自とする。比丘たちよ、ではこれら行は何を因とし、何を起源とし、何から生じ、何を出自とするのか。諸行は無明を因とし、無明を起源とし、無明から生じ、無明を出自とする。
‘‘Yato ca kho, bhikkhave, bhikkhuno avijjā pahīnā hoti vijjā uppannā, so avijjāvirāgā vijjuppādā neva kāmupādānaṃ upādiyati, na diṭṭhupādānaṃ upādiyati, na sīlabbatupādānaṃ upādiyati, na attavādupādānaṃ upādiyati. Anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaññeva parinibbāyati. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānātī’’ti.
「比丘たちよ、比丘において無明が捨てられ明知が生じる時、彼は無明を離れ明知が生じるがゆえに、欲取に執着せず、見取に執着せず、戒禁取に執着せず、我語取に執着しない。執着しないゆえに動揺せず、動揺しないゆえに自らの内において完全に涅槃に達する。『生は尽きた。清浄な行いは成就された。なされるべきことはなされた。二度とこのような生存に戻ることはない』と了知するのである」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心を歓喜させ、世尊の説法を喜び称えた。
Cūḷasīhanādasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ.
小師子吼経第一、終わる。
2. Mahāsīhanādasuttaṃ
二 大師子吼経
146. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā vesāliyaṃ viharati bahinagare aparapure vanasaṇḍe. Tena kho pana samayena sunakkhatto licchaviputto acirapakkanto hoti imasmā dhammavinayā. So vesāliyaṃ parisati evaṃ vācaṃ bhāsati – ‘‘natthi samaṇassa gotamassa uttari manussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso. Takkapariyāhataṃ samaṇo gotamo dhammaṃ deseti vīmaṃsānucaritaṃ sayaṃpaṭibhānaṃ. Yassa ca khvāssa atthāya dhammo desito so niyyāti takkarassa sammā dukkhakkhayāyā’’ti.
146. このように私は聞きました。ある時、世尊はヴェーサーリーの城外にある西方の林におられました。その頃、リッチャヴィ族の子スナッカッタは、この法と律から去って間もない時でした。彼はヴェーサーリーの集会の中で、このように言葉を放っていました。「沙門ゴータマには、人法を超える聖なる知見の卓越性などない。沙門ゴータマは思弁により探求し、自らの分別考察によって思いついた教えを説いているにすぎない。彼がそのために教えを説いたその目的は、それに従う者を正しく苦の滅尽へと導くものではあるが」と。
Atha kho āyasmā sāriputto pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya vesāliṃ piṇḍāya pāvisi. Assosi kho āyasmā sāriputto sunakkhattassa licchaviputtassa vesāliyaṃ parisati evaṃ vācaṃ bhāsamānassa – ‘‘natthi samaṇassa gotamassa uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso. Takkapariyāhataṃ samaṇo gotamo dhammaṃ deseti vīmaṃsānucaritaṃ sayaṃpaṭibhānaṃ. Yassa ca khvāssa atthāya dhammo desito so niyyāti takkarassa sammā dukkhakkhayāyā’’ti.
そのとき、尊者サーリプッタは午前のうちに下衣を整え、衣と鉢を持って、托鉢のためにヴェーサーリーに入りました。尊者サーリプッタは、リッチャヴィ族の子スナッカッタがヴェーサーリーの集会の中で「沙門ゴータマには、人法を超える聖なる知見の卓越性などない。沙門ゴータマは思弁により探求し、自らの分別考察によって思いついた教えを説いているにすぎない。彼がそのために教えを説いたその目的は、それに従う者を正しく苦の滅尽へと導くものではあるが」と語っているのを耳にしました。
Atha kho āyasmā sāriputto vesāliyaṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘sunakkhatto, bhante, licchaviputto acirapakkanto imasmā dhammavinayā. So vesāliyaṃ parisati evaṃ vācaṃ bhāsati – ‘natthi samaṇassa gotamassa uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso. Takkapariyāhataṃ samaṇo gotamo dhammaṃ deseti vīmaṃsānucaritaṃ sayaṃpaṭibhānaṃ. Yassa ca khvāssa atthāya dhammo desito so niyyāti takkarassa sammā dukkhakkhayāyā’’’ti.
そこで尊者サーリプッタはヴェーサーリーで托鉢して歩き、食後に托鉢から戻ると、世尊のおられるところへと赴きました。近づいて世尊に拝礼し、一方に座りました。一方に座った尊者サーリプッタは、世尊にこのように申し上げました。「尊者よ、リッチャヴィ族の子スナッカッタは、この法と律から去って間もない者です。彼はヴェーサーリーの集会の中でこのように言葉を放っています。『沙門ゴータマには、人法を超える聖なる知見の卓越性などない。沙門ゴータマは思弁により探求し、自らの分別考察によって思いついた教えを説いているにすぎない。彼がそのために教えを説いたその目的は、それに従う者を正しく苦の滅尽へと導くものではあるが』と」。
147. ‘‘Kodhano heso, sāriputta, sunakkhatto moghapuriso. Kodhā ca panassa esā vācā bhāsitā. ‘Avaṇṇaṃ bhāsissāmī’ti kho, sāriputta, sunakkhatto moghapuriso vaṇṇaṃyeva tathāgatassa bhāsati. Vaṇṇo heso, sāriputta, tathāgatassa yo evaṃ vadeyya – ‘yassa ca khvāssa atthāya dhammo desito so niyyāti takkarassa sammā dukkhakkhayāyā’ti.
147. 「サーリプッタよ、愚人スナッカッタは怒りっぽい者である。そして怒りからこの言葉を放ったのだ。サーリプッタよ、愚人スナッカッタは『誹謗してやろう』と思いながら、かえって如来を称賛しているのである。サーリプッタよ、『彼がそのために教えを説いたその目的は、それに従う者を正しく苦の滅尽へと導く』とこのように言うことこそ、如来に対する称賛にほかならない。
‘‘Ayampi hi nāma, sāriputta, sunakkhattassa moghapurisassa mayi dhammanvayo na bhavissati – ‘itipi so bhagavā arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi, satthā devamanussānaṃ, buddho bhagavā’ti.
「サーリプッタよ、かの愚人スナッカッタには、私に対するこのような法の一致(教えに基づく確信)さえ生じないであろう。『かの世尊は、まさに阿羅漢であり、正等覚者であり、明行足であり、善逝であり、世間解であり、無上士・調御丈夫であり、天人師であり、仏陀であり、世尊である』と。
‘‘Ayampi hi nāma, sāriputta, sunakkhattassa moghapurisassa mayi dhammanvayo na bhavissati – ‘itipi so bhagavā anekavihitaṃ iddhividhaṃ paccanubhoti – ekopi hutvā bahudhā hoti, bahudhāpi hutvā eko hoti; āvibhāvaṃ, tirobhāvaṃ; tirokuṭṭaṃ tiropākāraṃ tiropabbataṃ asajjamāno gacchati, seyyathāpi ākāse; pathaviyāpi ummujjanimujjaṃ karoti, seyyathāpi udake; udakepi abhijjamāno gacchati, seyyathāpi pathaviyaṃ; ākāsepi pallaṅkena kamati, seyyathāpi pakkhī sakuṇo; imepi candimasūriye evaṃmahiddhike evaṃmahānubhāve pāṇinā parimasati parimajjati; yāva brahmalokāpi kāyena vasaṃ vattetī’ti.
「サーリプッタよ、かの愚人スナッカッタには、私に対するこのような法の一致さえ生じないであろう。『かの世尊は種々の神変の力を体験される。一つとなって多くの姿となり、多くの姿となって一つとなり、現れ、消え、壁を通り抜け、塀を通り抜け、山を通り抜けて、空間を行くように妨げられることなく進み、地の中にも水の中であるかのように沈殿し浮上し、水の上をも地の上であるかのように破ることなく歩み、空中をも鳥のように結跏趺坐して飛び、これほどの大神通・大威力ある日月を手で触れ撫で、梵天の世界に至るまでも身体によって意のままに支配される』と。
‘‘Ayampi hi nāma, sāriputta, sunakkhattassa moghapurisassa mayi dhammanvayo na bhavissati – ‘itipi so bhagavā dibbāya sotadhātuyā visuddhāya atikkantamānusikāya ubho sadde suṇāti – dibbe ca mānuse ca, ye dūre santike cā’ti.
「サーリプッタよ、かの愚人スナッカッタには、私に対するこのような法の一致さえ生じないであろう。『かの世尊は、清浄にして人を超越した天耳界によって、天界の音と人間の音、遠くにあるものと近くにあるものの双方の音を聞かれる』と。
‘‘Ayampi hi nāma, sāriputta, sunakkhattassa moghapurisassa mayi dhammanvayo na bhavissati – ‘itipi so bhagavā parasattānaṃ parapuggalānaṃ cetasā ceto paricca pajānāti – sarāgaṃ vā cittaṃ sarāgaṃ cittanti pajānāti, vītarāgaṃ vā cittaṃ vītarāgaṃ cittanti pajānāti; sadosaṃ vā cittaṃ sadosaṃ cittanti pajānāti, vītadosaṃ vā cittaṃ vītadosaṃ cittanti pajānāti; samohaṃ vā cittaṃ samohaṃ cittanti pajānāti, vītamohaṃ vā cittaṃ vītamohaṃ cittanti pajānāti; saṃkhittaṃ vā cittaṃ saṃkhittaṃ cittanti pajānāti, vikkhittaṃ vā cittaṃ vikkhittaṃ cittanti pajānāti; mahaggataṃ vā cittaṃ mahaggataṃ cittanti pajānāti, amahaggataṃ vā cittaṃ amahaggataṃ cittanti pajānāti; sauttaraṃ vā cittaṃ sauttaraṃ cittanti pajānāti, anuttaraṃ vā cittaṃ anuttaraṃ cittanti pajānāti; samāhitaṃ vā cittaṃ samāhitaṃ cittanti pajānāti, asamāhitaṃ vā cittaṃ asamāhitaṃ cittanti pajānāti; vimuttaṃ vā cittaṃ vimuttaṃ cittanti pajānāti, avimuttaṃ vā cittaṃ avimuttaṃ cittanti pajānātī’ti.
「サーリプッタよ、かの愚人スナッカッタには、私に対するこのような法の一致さえ生じないであろう。『かの世尊は、他の衆生たち、他の人物たちの心を自らの心で把握して知られる。貪りのある心を「貪りのある心」と了知し、離貪の心を「離貪の心」と了知される。怒りのある心を「怒りのある心」と了知し、離瞋の心を「離瞋の心」と了知される。迷いのある心を「迷いのある心」と了知し、離痴の心を「離痴の心」と了知される。縮こまった心を「縮こまった心」と了知し、散乱した心を「散乱した心」と了知される。広大な心を「広大な心」と了知し、広大でない心を「広大でない心」と了知される。さらに上がある心を「さらに上がある心」と了知し、無上の心を「無上の心」と了知される。定まった心を「定まった心」と了知し、定まらない心を「定まらない心」と了知される。解脱した心を「解脱した心」と了知し、未解脱の心を「未解脱の心」と了知される』と。
148. ‘‘Dasa kho panimāni, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalāni yehi balehi samannāgato tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti. Katamāni dasa?
148. 「サーリプッタよ、如来には十の如来の力(十力)があり、それらの力を具足しているがゆえに、如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。十とは何か。
‘‘Idha, sāriputta, tathāgato ṭhānañca ṭhānato aṭṭhānañca aṭṭhānato yathābhūtaṃ pajānāti. Yampi, sāriputta, tathāgato ṭhānañca ṭhānato aṭṭhānañca aṭṭhānato yathābhūtaṃ pajānāti, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「サーリプッタよ、ここに如来は、処(道理)を処として、非処(非道理)を非処として、ありのままに了知する。サーリプッタよ、如来が処を処として、非処を非処としてありのままに了知すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato atītānāgatapaccuppannānaṃ kammasamādānānaṃ ṭhānaso hetuso vipākaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Yampi, sāriputta, tathāgato atītānāgatapaccuppannānaṃ kammasamādānānaṃ ṭhānaso hetuso vipākaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は過去・未来・現在の行為の受容(業)について、その機縁と原因による結果をありのままに了知する。サーリプッタよ、如来が過去・未来・現在の行為の受容について、その機縁と原因による結果をありのままに了知すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato sabbatthagāminiṃ paṭipadaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Yampi, sāriputta, tathāgato sabbatthagāminiṃ paṭipadaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は一切の境地へと通じる実践(遍趣行智)をありのままに了知する。サーリプッタよ、如来が一切の境地へと通じる実践をありのままに了知すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato anekadhātunānādhātulokaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Yampi, sāriputta, tathāgato anekadhātunānādhātulokaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は多くの界(要素)からなり種々の界からなる世界(種種界智)をありのままに了知する。サーリプッタよ、如来が多くの界からなり種々の界からなる世界をありのままに了知すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato sattānaṃ nānādhimuttikataṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Yampi, sāriputta, tathāgato sattānaṃ nānādhimuttikataṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は衆生たちの種々の勝解(信向・傾向)をありのままに了知する。サーリプッタよ、如来が衆生たちの種々の勝解をありのままに了知すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato parasattānaṃ parapuggalānaṃ indriyaparopariyattaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Yampi, sāriputta, tathāgato parasattānaṃ parapuggalānaṃ indriyaparopariyattaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は他の衆生たち、他の人物たちの諸根の優劣(根上下智)をありのままに了知する。サーリプッタよ、如来が他の衆生たち、他の人物たちの諸根の優劣をありのままに了知すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato jhānavimokkhasamādhisamāpattīnaṃ saṃkilesaṃ vodānaṃ vuṭṭhānaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Yampi, sāriputta, tathāgato jhānavimokkhasamādhisamāpattīnaṃ saṃkilesaṃ vodānaṃ vuṭṭhānaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は諸々の禅定、解脱、三昧、等至の雑染、清浄、出起をありのままに了知する。サーリプッタよ、如来が諸々の禅定、解脱、三昧、等至の雑染、清浄、出起をありのままに了知すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo tissopi jātiyo catassopi jātiyo pañcapi jātiyo dasapi jātiyo vīsampi jātiyo tiṃsampi jātiyo cattālīsampi jātiyo paññāsampi jātiyo jātisatampi jātisahassampi jātisatasahassampi anekepi saṃvaṭṭakappe anekepi vivaṭṭakappe anekepi saṃvaṭṭavivaṭṭakappe – ‘amutrāsiṃ evaṃnāmo evaṃgotto evaṃvaṇṇo evamāhāro evaṃsukhadukkhappaṭisaṃvedī evamāyupariyanto, so tato cuto amutra udapādiṃ; tatrāpāsiṃ evaṃnāmo evaṃgotto evaṃvaṇṇo evamāhāro evaṃsukhadukkhappaṭisaṃvedī evamāyupariyanto, so tato cuto idhūpapanno’ti. Iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. Yampi, sāriputta, tathāgato anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は多様な過去の生存(宿住)を追想する。すなわち、一生、二生、三生、四生、五生、十生、二十生、三十生、四十生、五十生、百生、千生、十万生、多くの壊劫、多くの成劫、多くの壊成劫を思い起こし、『あそこにおいて私はこのような名であり、このような氏族であり、このような身分であり、このような食物を摂り、このような苦楽を経験し、このような寿命の限界であった。私はそこから死没してあそこに生じた。そこでもこのような名であり、このような氏族であり、このような身分であり、このような食物を摂り、このような苦楽を経験し、このような寿命の限界であった。私はそこから死没してここに生じた』と。このように様相とともに、具体的な叙述とともに、多様な過去の生存を追想する。サーリプッタよ、如来が多様な過去の生存を追想すること、すなわち一生、二生……このように様相とともに、具体的な叙述とともに多様な過去の生存を追想すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti – ‘ime vata bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā, te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā vacīsucaritena samannāgatā manosucaritena samannāgatā ariyānaṃ anupavādakā sammādiṭṭhikā sammādiṭṭhikammasamādānā, te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannā’ti. Iti dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti. Yampi, sāriputta, tathāgato dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti – ‘ime vata bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā, te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā vacīsucaritena samannāgatā manosucaritena samannāgatā ariyānaṃ anupavādakā sammādiṭṭhikā sammādiṭṭhikammasamādānā, te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannā’ti. Iti dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti. Idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は清浄にして人を超越した天眼によって、死にゆく衆生、生じる衆生を見、劣った者、勝れた者、美しい者、醜い者、善趣にある者、悪趣にある者を、業に従って赴く衆生として了知する。『ああ、これらの衆生は身の悪行を具足し、口の悪行を具足し、意の悪行を具足し、聖者たちを誹謗し、邪見を持ち、邪見の業を行っていた。彼らは身体が壊れて死後、悪処、悪趣、墜落の境遇、地獄に生じた。しかし、これらの衆生は身の善行を具足し、口の善行を具足し、意の善行を具足し、聖者たちを誹謗せず、正見を持ち、正見の業を行っていた。彼らは身体が壊れて死後、善趣、天の世界に生じた』と。このように清浄にして人を超越した天眼によって、死にゆく衆生、生じる衆生を見、劣った者、勝れた者、美しい者、醜い者、善趣にある者、悪趣にある者を、業に従って赴く衆生として了知する。サーリプッタよ、如来が清浄にして人を超越した天眼によって、死にゆく衆生、生じる衆生を見、劣った者、勝れた者、美しい者、醜い者、善趣にある者、悪趣にある者を、業に従って赴く衆生として了知すること――『ああ、これらの衆生は身の悪行を具足し……地獄に生じた。これらの衆生は身の善行を具足し……天の世界に生じた』と。このように清浄にして人を超越した天眼によって、死にゆく衆生、生じる衆生を見、劣った者、勝れた者、美しい者、醜い者、善趣にある者、悪趣にある者を、業に従って赴く衆生として了知すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, tathāgato āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Yampi, sāriputta, tathāgato āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati, idampi, sāriputta, tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「さらにまた、サーリプッタよ、如来は諸々の漏(煩悩)の滅尽によって、無漏の心解脱と慧解脱とを、現世において自ら卓越した智をもって証得し、到達して住する。サーリプッタよ、如来が諸々の漏の滅尽によって、無漏の心解脱と慧解脱とを、現世において自ら卓越した智をもって証得し、到達して住すること、これもまた如来の力であり、この力に基づいて如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
‘‘Imāni kho, sāriputta, dasa tathāgatassa tathāgatabalāni yehi balehi samannāgato tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「サーリプッタよ、これらが如来の十の如来の力であり、それらの力を具足しているがゆえに、如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。
149. ‘‘Yo kho maṃ, sāriputta, evaṃ jānantaṃ evaṃ passantaṃ evaṃ vadeyya – ‘natthi samaṇassa gotamassa uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso; takkapariyāhataṃ samaṇo gotamo dhammaṃ deseti vīmaṃsānucaritaṃ sayaṃpaṭibhāna’nti, taṃ, sāriputta, vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye. Seyyathāpi, sāriputta, bhikkhu sīlasampanno samādhisampanno paññāsampanno diṭṭheva dhamme aññaṃ ārādheyya, evaṃ sampadamidaṃ, sāriputta, vadāmi. Taṃ vācaṃ appahāya, taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye.
149. 「サーリプッタよ、このように知り、このように見ている私に対して、誰であれ『沙門ゴータマには、人法を超える聖なる知見の卓越性などない。沙門ゴータマは思弁により探求し、自らの分別考察によって思いついた教えを説いている』とこのように言う者がいるならば、サーリプッタよ、その言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を放棄しない限り、運ばれて置かれたかのように、その通りに地獄に落ちるであろう。サーリプッタよ、あたかも戒を具足し、定を具足し、慧を具足した比丘が、現世において阿羅漢果を成就するようなものであり、まさにその通りになると私は言う。その言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を放棄しない限り、運ばれて置かれたかのように、その通りに地獄に落ちるであろう。
150. ‘‘Cattārimāni, sāriputta, tathāgatassa vesārajjāni yehi vesārajjehi samannāgato tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti. Katamāni cattāri?
150. 「サーリプッタよ、如来には四つの無畏(四無所畏)があり、それらの無畏を具足しているがゆえに、如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずる。四つとは何か。
‘‘‘Sammāsambuddhassa te paṭijānato ime dhammā anabhisambuddhā’ti. Tatra vata maṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā devo vā māro vā brahmā vā koci vā lokasmiṃ sahadhammena paṭicodessatīti nimittametaṃ, sāriputta, na samanupassāmi. Etamahaṃ , sāriputta, nimittaṃ asamanupassanto khemappatto abhayappatto vesārajjappatto viharāmi.
「『正等覚者を自認するあなたには、これらの法が正しく覚られていない』と。そのことについて、沙門であれ婆羅門であれ、天であれ魔であれ、梵天であれ、世間のいかなる者であれ、理にかなって私を詰問できるという、そのような兆候を、サーリプッタよ、私はまったく見出さない。サーリプッタよ、私はその兆候を見出さないがゆえに、安穏に達し、無畏に達し、確信に達して住している。
‘‘‘Khīṇāsavassa te paṭijānato ime āsavā aparikkhīṇā’ti. Tatra vata maṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā devo vā māro vā brahmā vā koci vā lokasmiṃ sahadhammena paṭicodessatīti nimittametaṃ, sāriputta, na samanupassāmi. Etamahaṃ, sāriputta, nimittaṃ asamanupassanto khemappatto abhayappatto vesārajjappatto viharāmi.
「『諸漏の滅尽者を自認するあなたには、これらの漏が尽きていない』と。そのことについて、沙門であれ婆羅門であれ、天であれ魔であれ、梵天であれ、世間のいかなる者であれ、理にかなって私を詰問できるという、そのような兆候を、サーリプッタよ、私はまったく見出さない。サーリプッタよ、私はその兆候を見出さないがゆえに、安穏に達し、無畏に達し、確信に達して住している。
‘‘‘Ye kho pana te antarāyikā dhammā vuttā, te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’ti. Tatra vata maṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā devo vā māro vā brahmā vā koci vā lokasmiṃ sahadhammena paṭicodessatīti nimittametaṃ, sāriputta, na samanupassāmi. Etamahaṃ, sāriputta, nimittaṃ asamanupassanto khemappatto abhayappatto vesārajjappatto viharāmi.
「『あなたが障害となる法として説いた諸法は、それに親しむ者にとって障害とはならない』と。そのことについて、沙門であれ婆羅門であれ、天であれ魔であれ、梵天であれ、世間のいかなる者であれ、理にかなって私を詰問できるという、そのような兆候を、サーリプッタよ、私はまったく見出さない。サーリプッタよ、私はその兆候を見出さないがゆえに、安穏に達し、無畏に達し、確信に達して住している。
‘‘‘Yassa kho pana te atthāya dhammo desito, so na niyyāti takkarassa sammā dukkhakkhayāyā’ti. Tatra vata maṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā devo vā māro vā brahmā vā koci vā lokasmiṃ sahadhammena paṭicodessatī’ti nimittametaṃ, sāriputta, na samanupassāmi. Etamahaṃ, sāriputta, nimittaṃ asamanupassanto khemappatto abhayappatto vesārajjappatto viharāmi.
「『あなたがそのために教えを説いたその目的は、それに従う者を正しく苦の滅尽へと導くものではない』と。そのことについて、沙門であれ婆羅門であれ、天であれ魔であれ、梵天であれ、世間のいかなる者であれ、理にかなって私を詰問できるという、そのような兆候を、サーリプッタよ、私はまったく見出さない。サーリプッタよ、私はその兆候を見出さないがゆえに、安穏に達し、無畏に達し、確信に達して住している。
‘‘Imāni kho, sāriputta, cattāri tathāgatassa vesārajjāni yehi vesārajjehi samannāgato tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.
「サーリプッタよ、これらが如来の四つの無畏であり、それらの無畏を具足しているがゆえに、如来は至高の地位を自認し、大衆の中で師子吼を放ち、梵輪を転ずるのである」と。
‘‘Yo kho maṃ, sāriputta, evaṃ jānantaṃ evaṃ passantaṃ evaṃ vadeyya – ‘natthi samaṇassa gotamassa uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso, takkapariyāhataṃ samaṇo gotamo dhammaṃ deseti vīmaṃsānucaritaṃ sayaṃpaṭibhāna’nti, taṃ, sāriputta, vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye. Seyyathāpi, sāriputta, bhikkhu sīlasampanno samādhisampanno paññāsampanno diṭṭheva dhamme aññaṃ ārādheyya, evaṃ sampadamidaṃ, sāriputta, vadāmi. Taṃ vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye.
「サーリプッタよ、このように知り、このように見る私に対して、もし誰かが『沙門ゴータマには人法を越えた聖なる知見の卓越した境地はなく、沙門ゴータマは思索によって打ち立て、探求をめぐらし、自らの弁舌によって法を説いているのだ』と言うならば、サーリプッタよ、その者がその言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を捨て去らないなら、あたかも運ばれて置かれるように地獄に落ちるであろう。サーリプッタよ、あたかも戒を具足し、三昧を具足し、智慧を具足した比丘が、まさに現世において完全な智慧(阿羅漢果)を得るように、サーリプッタよ、私はこのことについてもこのように確実であると説く。『その言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を捨て去らないなら、あたかも運ばれて置かれるように地獄に落ちる』と。
151. ‘‘Aṭṭha kho imā, sāriputta, parisā. Katamā aṭṭha? Khattiyaparisā, brāhmaṇaparisā, gahapatiparisā, samaṇaparisā, cātumahārājikaparisā , tāvatiṃsaparisā, māraparisā, brahmaparisā – imā kho, sāriputta, aṭṭha parisā. Imehi kho, sāriputta, catūhi vesārajjehi samannāgato tathāgato imā aṭṭha parisā upasaṅkamati ajjhogāhati. Abhijānāmi kho panāhaṃ, sāriputta, anekasataṃ khattiyaparisaṃ upasaṅkamitā. Tatrapi mayā sannisinnapubbañceva, sallapitapubbañca, sākacchā ca samāpajjitapubbā. Tatra vata maṃ bhayaṃ vā sārajjaṃ vā okkamissatīti nimittametaṃ, sāriputta, na samanupassāmi. Etamahaṃ, sāriputta, nimittaṃ asamanupassanto khemappatto abhayappatto vesārajjappatto viharāmi.
151. 「サーリプッタよ、実にこれらの八つの会衆がある。いかなる八つか。刹帝利(王族)の会衆、婆羅門(司祭)の会衆、居士(資産家)の会衆、沙門(修行者)の会衆、四大王天の会衆、三十三天の会衆、魔衆の会衆、梵天の会衆である。サーリプッタよ、これらが八つの会衆である。サーリプッタよ、如来はこれら四つの無畏(確信)を具足して、これら八つの会衆に近づき、分け入るのである。サーリプッタよ、私は数百もの刹帝利の会衆に近づいたことを覚えている。そこでも私はかつて共に座り、かつて共に語り合い、かつて議論を交わしたことがある。その際に、私に恐怖や臆病さが生じるような兆候を、サーリプッタよ、私はまったく見出すことがない。サーリプッタよ、私はそのような兆候を見出さないがゆえに、安穏に達し、無畏に達し、確信に達して住しているのである。
‘‘Abhijānāmi kho panāhaṃ, sāriputta, anekasataṃ brāhmaṇaparisaṃ…pe… gahapatiparisaṃ… samaṇaparisaṃ… cātumahārājikaparisaṃ… tāvatiṃsaparisaṃ… māraparisaṃ… brahmaparisaṃ upasaṅkamitā. Tatrapi mayā sannisinnapubbañceva, sallapitapubbañca, sākacchā ca samāpajjitapubbā. Tatra vata maṃ bhayaṃ vā sārajjaṃ vā okkamissatīti nimittametaṃ, sāriputta, na samanupassāmi. Etamahaṃ, sāriputta, nimittaṃ asamanupassanto khemappatto abhayappatto vesārajjappatto viharāmi.
「サーリプッタよ、私は数百もの婆羅門の会衆に…(中略)…居士の会衆に…沙門の会衆に…四大王天の会衆に…三十三天の会衆に…魔衆の会衆に…梵天の会衆に近づいたことを覚えている。そこでも私はかつて共に座り、かつて共に語り合い、かつて議論を交わしたことがある。その際に、私に恐怖や臆病さが生じるような兆候を、サーリプッタよ、私はまったく見出すことがない。サーリプッタよ、私はそのような兆候を見出さないがゆえに、安穏に達し、無畏に達し、確信に達して住しているのである。
‘‘Yo kho maṃ, sāriputta, evaṃ jānantaṃ evaṃ passantaṃ evaṃ vadeyya – ‘natthi samaṇassa gotamassa uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso, takkapariyāhataṃ samaṇo gotamo dhammaṃ deseti vīmaṃsānucaritaṃ sayaṃpaṭibhāna’nti, taṃ, sāriputta, vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye. Seyyathāpi, sāriputta, bhikkhu sīlasampanno samādhisampanno paññāsampanno diṭṭheva dhamme aññaṃ ārādheyya, evaṃ sampadamidaṃ, sāriputta, vadāmi. Taṃ vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye.
「サーリプッタよ、このように知り、このように見る私に対して、もし誰かが『沙門ゴータマには人法を越えた聖なる知見の卓越した境地はなく、沙門ゴータマは思索によって打ち立て、探求をめぐらし、自らの弁舌によって法を説いているのだ』と言うならば、サーリプッタよ、その者がその言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を捨て去らないなら、あたかも運ばれて置かれるように地獄に落ちるであろう。サーリプッタよ、あたかも戒を具足し、三昧を具足し、智慧を具足した比丘が、まさに現世において完全な智慧(阿羅漢果)を得るように、サーリプッタよ、私はこのことについてもこのように確実であると説く。『その言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を捨て去らないなら、あたかも運ばれて置かれるように地獄に落ちる』と。
152. ‘‘Catasso kho imā, sāriputta, yoniyo. Katamā catasso? Aṇḍajā yoni, jalābujā yoni, saṃsedajā yoni, opapātikā yoni. Katamā ca, sāriputta, aṇḍajā yoni? Ye kho te, sāriputta, sattā aṇḍakosaṃ abhinibbhijja jāyanti – ayaṃ vuccati, sāriputta, aṇḍajā yoni. Katamā ca, sāriputta, jalābujā yoni? Ye kho te, sāriputta, sattā vatthikosaṃ abhinibbhijja jāyanti – ayaṃ vuccati, sāriputta, jalābujā yoni. Katamā ca, sāriputta, saṃsedajā yoni? Ye kho te, sāriputta, sattā pūtimacche vā jāyanti pūtikuṇape vā pūtikummāse vā candanikāye vā oḷigalle vā jāyanti – ayaṃ vuccati, sāriputta, saṃsedajā yoni. Katamā ca, sāriputta, opapātikā yoni? Devā, nerayikā, ekacce ca manussā, ekacce ca vinipātikā – ayaṃ vuccati, sāriputta, opapātikā yoni. Imā kho, sāriputta, catasso yoniyo.
152. 「サーリプッタよ、実にこれら四つの生類(生まれ方)がある。いかなる四つか。卵生、胎生、湿生、化生である。サーリプッタよ、卵生とはいかなるものか。サーリプッタよ、卵の殻を破って生まれる生きとし生ける者たち、サーリプッタよ、これが卵生と呼ばれる。サーリプッタよ、胎生とはいかなるものか。サーリプッタよ、胎盤の膜を破って生まれる生きとし生ける者たち、サーリプッタよ、これが胎生と呼ばれる。サーリプッタよ、湿生とはいかなるものか。サーリプッタよ、腐った魚、あるいは腐った死体、あるいは腐った麦飯、あるいは汚水の溜まり場、あるいは便所のような汚水溜まりに生まれる生きとし生ける者たち、サーリプッタよ、これが湿生と呼ばれる。サーリプッタよ、化生とはいかなるものか。神々、地獄の住人たち、一部の人間たち、一部の苦境に堕ちた者たち(餓鬼など)、サーリプッタよ、これが化生と呼ばれる。サーリプッタよ、これらが四つの生類である。
‘‘Yo kho maṃ, sāriputta, evaṃ jānantaṃ evaṃ passantaṃ evaṃ vadeyya – ‘natthi samaṇassa gotamassa uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso, takkapariyāhataṃ samaṇo gotamo dhammaṃ deseti vīmaṃsānucaritaṃ sayaṃpaṭibhāna’nti, taṃ, sāriputta, vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye. Seyyathāpi, sāriputta, bhikkhu sīlasampanno samādhisampanno paññāsampanno diṭṭheva dhamme aññaṃ ārādheyya, evaṃ sampadamidaṃ, sāriputta, vadāmi. Taṃ vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye.
「サーリプッタよ、このように知り、このように見る私に対して、もし誰かが『沙門ゴータマには人法を越えた聖なる知見の卓越した境地はなく、沙門ゴータマは思索によって打ち立て、探求をめぐらし、自らの弁舌によって法を説いているのだ』と言うならば、サーリプッタよ、その者がその言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を捨て去らないなら、あたかも運ばれて置かれるように地獄に落ちるであろう。サーリプッタよ、あたかも戒を具足し、三昧を具足し、智慧を具足した比丘が、まさに現世において完全な智慧(阿羅漢果)を得るように、サーリプッタよ、私はこのことについてもこのように確実であると説く。『その言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を捨て去らないなら、あたかも運ばれて置かれるように地獄に落ちる』と。
153. ‘‘Pañca kho imā, sāriputta, gatiyo. Katamā pañca? Nirayo, tiracchānayoni, pettivisayo, manussā, devā. Nirayañcāhaṃ, sāriputta, pajānāmi, nirayagāmiñca maggaṃ, nirayagāminiñca paṭipadaṃ; yathā paṭipanno ca kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati tañca pajānāmi. Tiracchānayoniñcāhaṃ, sāriputta, pajānāmi, tiracchānayonigāmiñca maggaṃ, tiracchānayonigāminiñca paṭipadaṃ; yathā paṭipanno ca kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tiracchānayoniṃ upapajjati tañca pajānāmi. Pettivisayaṃ cāhaṃ, sāriputta, pajānāmi, pettivisayagāmiñca maggaṃ, pettivisayagāminiñca paṭipadaṃ; yathā paṭipanno ca kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pettivisayaṃ upapajjati tañca pajānāmi. Manusse cāhaṃ, sāriputta, pajānāmi, manussalokagāmiñca maggaṃ, manussalokagāminiñca paṭipadaṃ; yathā paṭipanno ca kāyassa bhedā paraṃ maraṇā manussesu upapajjati tañca pajānāmi. Deve cāhaṃ, sāriputta, pajānāmi, devalokagāmiñca maggaṃ, devalokagāminiñca paṭipadaṃ; yathā paṭipanno ca kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati tañca pajānāmi. Nibbānañcāhaṃ, sāriputta, pajānāmi, nibbānagāmiñca maggaṃ, nibbānagāminiñca paṭipadaṃ; yathā paṭipanno ca āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati tañca pajānāmi.
153. 「サーリプッタよ、実にこれら五つの趣(生存の領域)がある。いかなる五つか。地獄、畜生、餓鬼、人間、神々(天)である。サーリプッタよ、私は地獄を知り、地獄へ至る道を知り、地獄へ至る実践を知っている。そして、どのように実践した者が身体が崩壊して死んだ後に、悪趣、悪転落、破滅の境遇、地獄に生まれるかも知っている。サーリプッタよ、私は畜生を知り、畜生に至る道を知り、畜生に至る実践を知っている。そして、どのように実践した者が身体が崩壊して死んだ後に、畜生として生まれるかも知っている。サーリプッタよ、私は餓鬼界を知り、餓鬼界に至る道を知り、餓鬼界に至る実践を知っている。そして、どのように実践した者が身体が崩壊して死んだ後に、餓鬼界に生まれるかも知っている。サーリプッタよ、私は人間を知り、人間界に至る道を知り、人間界に至る実践を知っている。そして、どのように実践した者が身体が崩壊して死んだ後に、人間に生まれるかも知っている。サーリプッタよ、私は神々(天)を知り、天上界に至る道を知り、天上界に至る実践を知っている。そして、どのように実践した者が身体が崩壊して死んだ後に、善趣、天上界に生まれるかも知っている。サーリプッタよ、私は涅槃を知り、涅槃へ至る道を知り、涅槃へ至る実践を知っている。そして、どのように実践した者が諸々の煩悩を滅ぼし、煩悩のない心解脱・慧解脱をまさに現世において自らの卓越した知によって現証し、具足して住するかも知っている。
154. ‘‘Idhāhaṃ, sāriputta, ekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannaṃ, ekantadukkhā tibbā kaṭukā vedanā vedayamānaṃ. Seyyathāpi, sāriputta, aṅgārakāsu sādhikaporisā pūrā aṅgārānaṃ vītaccikānaṃ vītadhūmānaṃ. Atha puriso āgaccheyya ghammābhitatto ghammapareto kilanto tasito pipāsito ekāyanena maggena tameva aṅgārakāsuṃ paṇidhāya. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘tathāyaṃ bhavaṃ puriso paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā imaṃyeva aṅgārakāsuṃ āgamissatī’ti. Tamenaṃ passeyya aparena samayena tassā aṅgārakāsuyā patitaṃ, ekantadukkhā tibbā kaṭukā vedanā vedayamānaṃ. Evameva kho ahaṃ, sāriputta, idhekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannaṃ, ekantadukkhā tibbā kaṭukā vedanā vedayamānaṃ.
154. 「サーリプッタよ、私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、悪趣、悪転落、破滅の境遇、地獄に生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、悪趣、悪転落、破滅の境遇、地獄に生まれ、ひたすら激しく激痛を伴う苦しみの感受を味わっているのを見る。サーリプッタよ、それはあたかも、一人の人間の背丈よりも深く、炎もなく煙も立たない炭火で満ちた炭火の穴があるようなものである。そこに、酷暑に焼かれ、暑さに打ちひしがれ、疲れ果て、渇き、水分を求めた一人の人が、まさにその炭火の穴を目指して一本の道をやって来るとしよう。眼ある人が彼を見てこのように言うであろう。『この人はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、まさにこの炭火の穴に至るであろう』と。後に、その眼ある人は彼がその炭火の穴に落ち、ひたすら激しく激痛を伴う苦しみの感受を味わっているのを見るであろう。サーリプッタよ、それとまったく同様に、私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、悪趣、悪転落、破滅の境遇、地獄に生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、悪趣、悪転落、破滅の境遇、地獄に生まれ、ひたすら激しく激痛を伴う苦しみの感受を味わっているのを見るのである。
‘‘Idha panāhaṃ, sāriputta, ekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tiracchānayoniṃ upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tiracchānayoniṃ upapannaṃ, dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vedayamānaṃ. Seyyathāpi, sāriputta, gūthakūpo sādhikaporiso, pūro gūthassa. Atha puriso āgaccheyya ghammābhitatto ghammapareto kilanto tasito pipāsito ekāyanena maggena tameva gūthakūpaṃ paṇidhāya. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘tathāyaṃ bhavaṃ puriso paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho yathā imaṃyeva gūthakūpaṃ āgamissatī’ti. Tamenaṃ passeyya aparena samayena tasmiṃ gūthakūpe patitaṃ, dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vedayamānaṃ. Evameva kho ahaṃ, sāriputta, idhekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tiracchānayoniṃ upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tiracchānayoniṃ upapannaṃ, dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vedayamānaṃ.
「サーリプッタよ、さらに私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、畜生として生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、畜生として生まれ、激しく激痛を伴う苦しみの感受を味わっているのを見る。サーリプッタよ、それはあたかも、一人の人間の背丈よりも深く、糞尿で満ちた汚物溜めがあるようなものである。そこに、酷暑に焼かれ、暑さに打ちひしがれ、疲れ果て、渇き、水分を求めた一人の人が、まさにその汚物溜めを目指して一本の道をやって来るとしよう。眼ある人が彼を見てこのように言うであろう。『この人はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、まさにこの汚物溜めに至るであろう』と。後に、その眼ある人は彼がその汚物溜めに落ち、激しく激痛を伴う苦しみの感受を味わっているのを見るであろう。サーリプッタよ、それとまったく同様に、私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、畜生として生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、畜生として生まれ、激しく激痛を伴う苦しみの感受を味わっているのを見るのである。
‘‘Idha panāhaṃ, sāriputta, ekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pettivisayaṃ upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pettivisayaṃ upapannaṃ, dukkhabahulā vedanā vedayamānaṃ. Seyyathāpi, sāriputta, rukkho visame bhūmibhāge jāto tanupattapalāso kabaracchāyo. Atha puriso āgaccheyya ghammābhitatto ghammapareto kilanto tasito pipāsito ekāyanena maggena tameva rukkhaṃ paṇidhāya. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘tathāyaṃ bhavaṃ puriso paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā imaṃyeva rukkhaṃ āgamissatī’ti. Tamenaṃ passeyya, aparena samayena tassa rukkhassa chāyāya nisinnaṃ vā nipannaṃ vā dukkhabahulā vedanā vedayamānaṃ. Evameva kho ahaṃ, sāriputta, idhekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pettivisayaṃ upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pettivisayaṃ upapannaṃ, dukkhabahulā vedanā vedayamānaṃ.
「サーリプッタよ、さらに私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、餓鬼界に生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、餓鬼界に生まれ、多くの苦しみの感受を味わっているのを見る。サーリプッタよ、それはあたかも、凸凹した土地に生え、葉がまばらで、まだらな影しか作らない木があるようなものである。そこに、酷暑に焼かれ、暑さに打ちひしがれ、疲れ果て、渇き、水分を求めた一人の人が、まさにその木を目指して一本の道をやって来るとしよう。眼ある人が彼を見てこのように言うであろう。『この人はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、まさにこの木に至るであろう』と。後に、その眼ある人は彼がその木の影に座るか横たわるかして、多くの苦しみの感受を味わっているのを見るであろう。サーリプッタよ、それとまったく同様に、私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、餓鬼界に生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、餓鬼界に生まれ、多くの苦しみの感受を味わっているのを見るのである。
‘‘Idha panāhaṃ, sāriputta, ekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā manussesu upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā manussesu upapannaṃ, sukhabahulā vedanā vedayamānaṃ. Seyyathāpi, sāriputta, rukkho same bhūmibhāge jāto bahalapattapalāso sandacchāyo . Atha puriso āgaccheyya ghammābhitatto ghammapareto kilanto tasito pipāsito ekāyanena maggena tameva rukkhaṃ paṇidhāya. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘tathāyaṃ bhavaṃ puriso paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā imameva rukkhaṃ āgamissatī’ti. Tamenaṃ passeyya aparena samayena tassa rukkhassa chāyāya nisinnaṃ vā nipannaṃ vā sukhabahulā vedanā vedayamānaṃ. Evameva kho ahaṃ, sāriputta, idhekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā manussesu upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā manussesu upapannaṃ, sukhabahulā vedanā vedayamānaṃ.
「サーリプッタよ、さらに私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、人間に生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、人間に生まれ、多くの楽の感受を味わっているのを見る。サーリプッタよ、それはあたかも、平らな土地に生え、青々と茂った葉を持ち、濃い影を作る木があるようなものである。そこに、酷暑に焼かれ、暑さに打ちひしがれ、疲れ果て、渇き、水分を求めた一人の人が、まさにその木を目指して一本の道をやって来るとしよう。眼ある人が彼を見てこのように言うであろう。『この人はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、まさにこの木に至るであろう』と。後に、その眼ある人は彼がその木の影に座るか横たわるかして、多くの楽の感受を味わっているのを見るであろう。サーリプッタよ、それとまったく同様に、私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、人間に生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、人間に生まれ、多くの楽の感受を味わっているのを見るのである。
‘‘Idha panāhaṃ, sāriputta, ekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjissatī’ti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannaṃ, ekantasukhā vedanā vedayamānaṃ. Seyyathāpi, sāriputta, pāsādo, tatrāssa kūṭāgāraṃ ullittāvalittaṃ nivātaṃ phusitaggaḷaṃ pihitavātapānaṃ. Tatrāssa pallaṅko gonakatthato paṭikatthato paṭalikatthato kadalimigapavarapaccattharaṇo sauttaracchado ubhatolohitakūpadhāno. Atha puriso āgaccheyya ghammābhitatto ghammapareto kilanto tasito pipāsito ekāyanena maggena tameva pāsādaṃ paṇidhāya. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘tathāyaṃ bhavaṃ puriso paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā imaṃyeva pāsādaṃ āgamissatī’ti. Tamenaṃ passeyya aparena samayena tasmiṃ pāsāde tasmiṃ kūṭāgāre tasmiṃ pallaṅke nisinnaṃ vā nipannaṃ vā ekantasukhā vedanā vedayamānaṃ. Evameva kho ahaṃ, sāriputta, idhekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho yathā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannaṃ, ekantasukhā vedanā vedayamānaṃ.
「サーリプッタよ、さらに私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、善趣、天上界に生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、善趣、天上界に生まれ、ひたすら楽の感受を味わっているのを見る。サーリプッタよ、それはあたかも、高楼があり、そこには内も外も塗り固められ、風が入らず、閂(かんぬき)が下り、窓が閉ざされた楼閣の部屋があるようなものである。そこには、長い毛の羊毛敷物、白い毛織物、花柄の刺繍敷物、上質なカダリ鹿の皮の敷物が敷かれ、天蓋があり、両端に赤い枕が置かれた寝台がある。そこに、酷暑に焼かれ、暑さに打ちひしがれ、疲れ果て、渇き、水分を求めた一人の人が、まさにその高楼を目指して一本の道をやって来るとしよう。眼ある人が彼を見てこのように言うであろう。『この人はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、まさにこの高楼に至るであろう』と。後に、その眼ある人は彼がその高楼の、その部屋の、その寝台に座るか横たわるかして、ひたすら楽の感受を味わっているのを見るであろう。サーリプッタよ、それとまったく同様に、私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、身体が崩壊して死んだ後に、善趣、天上界に生まれるであろう』と。後に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、彼が身体が崩壊して死んだ後に、善趣、天上界に生まれ、ひたすら楽の感受を味わっているのを見るのである。
‘‘Idha panāhaṃ, sāriputta, ekaccaṃ puggalaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā āsavānaṃ khayā anāsaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissatīti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharantaṃ, ekantasukhā vedanā vedayamānaṃ. Seyyathāpi, sāriputta, pokkharaṇī acchodakā sātodakā sītodakā setakā supatitthā ramaṇīyā. Avidūre cassā tibbo vanasaṇḍo. Atha puriso āgaccheyya ghammābhitatto ghammapareto kilanto tasito pipāsito ekāyanena maggena tameva pokkharaṇiṃ paṇidhāya. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘tathā bhavaṃ puriso paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā imaṃyeva pokkharaṇiṃ āgamissatī’ti. Tamenaṃ passeyya aparena samayena taṃ pokkharaṇiṃ ogāhetvā nhāyitvā ca pivitvā ca sabbadarathakilamathapariḷāhaṃ paṭippassambhetvā paccuttaritvā tasmiṃ vanasaṇḍe nisinnaṃ vā nipannaṃ vā, ekantasukhā vedanā vedayamānaṃ. Evameva kho ahaṃ, sāriputta, idhekaccaṃ puggalaṃ evaṃ cetasā ceto paricca pajānāmi – tathāyaṃ puggalo paṭipanno tathā ca iriyati tañca maggaṃ samārūḷho, yathā āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissatī’ti. Tamenaṃ passāmi aparena samayena āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharantaṃ, ekantasukhā vedanā vedayamānaṃ. Imā kho, sāriputta, pañca gatiyo.
「サーリプッタよ、さらに私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、諸々の煩悩を滅ぼし、煩悩のない心解脱・慧解脱をまさに現世において自らの卓越した知によって現証し、具足して住するであろう』と。後に、私は彼が諸々の煩悩を滅ぼし、煩悩のない心解脱・慧解脱をまさに現世において自らの卓越した知によって現証し、具足して住し、ひたすら楽の感受を味わっているのを見る。サーリプッタよ、それはあたかも、水が清らかで、甘く、冷たく、澄み、岸辺が整った心惹かれる蓮池があるようなものである。そしてその近くには深い木立の森がある。そこに、酷暑に焼かれ、暑さに打ちひしがれ、疲れ果て、渇き、水分を求めた一人の人が、まさにその蓮池を目指して一本の道をやって来るとしよう。眼ある人が彼を見てこのように言うであろう。『この人はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、まさにこの蓮池に至るであろう』と。後に、その眼ある人は彼がその蓮池に分け入り、水浴びをし、水を飲み、すべての苦悩や疲労や熱苦しさを静め、上がってその木立の森に座るか横たわるかして、ひたすら楽の感受を味わっているのを見るであろう。サーリプッタよ、それとまったく同様に、私はここにいるある人物について、心をもってその心を推し量り、このように知る。『この人物はこのように実践し、このように振る舞い、このような道を進んでいるので、諸々の煩悩を滅ぼし、煩悩のない心解脱・慧解脱をまさに現世において自らの卓越した知によって現証し、具足して住するであろう』と。後に、私は彼が諸々の煩悩を滅ぼし、煩悩のない心解脱・慧解脱をまさに現世において自らの卓越した知によって現証し、具足して住し、ひたすら楽の感受を味わっているのを見るのである。サーリプッタよ、これらが五つの趣である。
‘‘Yo kho maṃ, sāriputta, evaṃ jānantaṃ evaṃ passantaṃ evaṃ vadeyya – ‘natthi samaṇassa gotamassa uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso; takkapariyāhataṃ samaṇo gotamo dhammaṃ deseti vīmaṃsānucaritaṃ sayaṃpaṭibhāna’nti taṃ, sāriputta, vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye. Seyyathāpi, sāriputta, bhikkhu sīlasampanno samādhisampanno paññāsampanno diṭṭheva dhamme aññaṃ ārādheyya, evaṃ sampadamidaṃ, sāriputta, vadāmi ‘taṃ vācaṃ appahāya taṃ cittaṃ appahāya taṃ diṭṭhiṃ appaṭinissajjitvā yathābhataṃ nikkhitto evaṃ niraye’.
「サーリプッタよ、このように知り、このように見る私に対して、もし誰かが『沙門ゴータマには人法を越えた聖なる知見の卓越した境地はなく、沙門ゴータマは思索によって打ち立て、探求をめぐらし、自らの弁舌によって法を説いているのだ』と言うならば、サーリプッタよ、その者がその言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を捨て去らないなら、あたかも運ばれて置かれるように地獄に落ちるであろう。サーリプッタよ、あたかも戒を具足し、三昧を具足し、智慧を具足した比丘が、まさに現世において完全な智慧(阿羅漢果)を得るように、サーリプッタよ、私はこのことについてもこのように確実であると説く。『その言葉を捨てず、その心を捨てず、その見解を捨て去らないなら、あたかも運ばれて置かれるように地獄に落ちる』と。
155. ‘‘Abhijānāmi kho panāhaṃ, sāriputta, caturaṅgasamannāgataṃ brahmacariyaṃ caritā – tapassī sudaṃ homi paramatapassī, lūkho sudaṃ homi paramalūkho, jegucchī sudaṃ homi paramajegucchī, pavivitto sudaṃ homi paramapavivitto. Tatrāssu me idaṃ, sāriputta, tapassitāya hoti – acelako homi muttācāro hatthāpalekhano , na ehibhaddantiko na tiṭṭhabhaddantiko; nābhihaṭaṃ na uddissakataṃ na nimantanaṃ sādiyāmi. So na kumbhimukhā paṭiggaṇhāmi, na kaḷopimukhā paṭiggaṇhāmi, na eḷakamantaraṃ, na daṇḍamantaraṃ, na musalamantaraṃ, na dvinnaṃ bhuñjamānānaṃ, na gabbhiniyā, na pāyamānāya , na purisantaragatāya, na saṅkittīsu, na yattha sā upaṭṭhito hoti, na yattha makkhikā saṇḍasaṇḍacārinī; na macchaṃ na maṃsaṃ na suraṃ na merayaṃ na thusodakaṃ pivāmi; so ekāgāriko vā homi ekālopiko, dvāgāriko vā homi dvālopiko…pe… sattāgāriko vā homi sattālopiko; ekissāpi dattiyā yāpemi, dvīhipi dattīhi yāpemi…pe… sattahipi dattīhi yāpemi; ekāhikampi āhāraṃ āhāremi, dvīhikampi āhāraṃ āhāremi…pe… sattāhikampi āhāraṃ āhāremi; iti evarūpaṃ addhamāsikampi pariyāyabhattabhojanānuyogamanuyutto viharāmi.
155. 「サーリプッタよ、実に私は四つの要素を具足した清浄行(苦行の実践)を修めていたことを覚えている。私は苦行者であり、至高の苦行者であった。私は粗食・粗衣を旨とする者であり、至高の粗食・粗衣の者であった。私は嫌悪(罪過を極度に避けること)に努める者であり、至高の嫌悪の者であった。私は閑静(人里離れた生活)に住する者であり、至高の閑静の者であった。サーリプッタよ、その中で私の苦行とは次のようなものであった。私は無衣の者(裸行者)となり、礼儀作法を捨て、手で拭う者となり、『おいでください、大徳よ』と言われても応じず、『お待ちください、大徳よ』と言われても止まらず、運ばれてきた施しを受け取らず、自分のために特別に用意された施しを受け取らず、招待にも応じなかった。私は鍋の口から施しを受け取らず、平鍋の口から施しを受け取らず、敷居の間にあるものを受け取らず、棒の間にあるものを受け取らず、臼の間にあるものを受け取らず、二人が食事をしている間にあるものを受け取らず、妊婦から受け取らず、授乳中の女性から受け取らず、男の間にいる女性から受け取らず、募金集めの場から受け取らず、犬が待っている場所から受け取らず、ハエが群がって飛び交う場所から受け取らなかった。魚も肉も受け取らず、酒も蒸留酒も米の研ぎ汁(発酵飲料)も飲まなかった。私は一軒の家から一握りの施しを受け、あるいは二軒の家から二握りの施しを受け…(中略)…七軒の家から七握りの施しを受けた。一口の施しで命をつなぎ、あるいは二口の施しで命をつなぎ…(中略)…七口の施しで命をつないだ。一日に一度だけ食事をし、あるいは二日に一度だけ食事をし…(中略)…七日に一度だけ食事をし、このように半月に一度の周期で定期的に食事をとる実践に専念して住していた。
‘‘So sākabhakkho vā homi, sāmākabhakkho vā homi, nīvārabhakkho vā homi, daddulabhakkho vā homi, haṭabhakkho vā homi, kaṇabhakkho vā homi, ācāmabhakkho vā homi, piññākabhakkho vā homi, tiṇabhakkho vā homi, gomayabhakkho vā homi, vanamūlaphalāhāro yāpemi pavattaphalabhojī.
「私は野菜を食べる者となり、あるいは雑穀を食べる者となり、野米を食べる者となり、皮の屑を食べる者となり、水草を食べる者となり、米ぬかを食べる者となり、粥の上澄みを食べる者となり、胡麻の搾りかすを食べる者となり、草を食べる者となり、牛糞を食べる者となり、森の木の根や果実を食料とし、自然に落ちた果実を食べて命をつないだ。
‘‘So sāṇānipi dhāremi, masāṇānipi dhāremi, chavadussānipi dhāremi, paṃsukūlānipi dhāremi, tirīṭānipi dhāremi, ajinampi dhāremi, ajinakkhipampi dhāremi, kusacīrampi dhāremi, vākacīrampi dhāremi, phalakacīrampi dhāremi, kesakambalampi dhāremi, vāḷakambalampi dhāremi, ulūkapakkhampi dhāremi; kesamassulocakopi homi kesamassulocanānuyogamanuyutto; ubbhaṭṭhakopi homi āsanapaṭikkhitto; ukkuṭikopi homi ukkuṭikappadhānamanuyutto; kaṇṭakāpassayikopi homi kaṇṭakāpassaye seyyaṃ kappemi ; sāyatatiyakampi udakorohanānuyogamanuyutto viharāmi – iti evarūpaṃ anekavihitaṃ kāyassa ātāpanaparitāpanānuyogamanuyutto viharāmi. Idaṃsu me, sāriputta, tapassitāya hoti.
「私は麻の衣を着、粗い麻の衣を着、死体の覆い布を着、塵埃の中から拾い集めた糞掃衣を着、木の皮の衣を着、鹿の皮を着、鹿の皮を切り裂いた衣を着、草の衣を着、樹皮の衣を着、木の板で作った衣を着、人間の髪で織った衣を着、動物の毛で織った毛織物を着、フクロウの羽の衣を着た。また髪や髭を引き抜く者となり、髪や髭を引き抜く行に専念した。立ち続ける者となり、座ることを拒絶した。うずくまり続ける者となり、うずくまる精進に専念した。棘の床に臥す者となり、棘の床の上に寝床を設けた。夕暮れに三度、水浴び(沐浴の行)をすることに専念して住した。このように、多種多様な身体を焼き苦しめる行に専念して住していた。サーリプッタよ、これが私の苦行であった。
156. ‘‘Tatrāssu me idaṃ, sāriputta, lūkhasmiṃ hoti – nekavassagaṇikaṃ rajojallaṃ kāye sannicitaṃ hoti papaṭikajātaṃ. Seyyathāpi, sāriputta, tindukakhāṇu nekavassagaṇiko sannicito hoti papaṭikajāto, evamevāssu me, sāriputta, nekavassagaṇikaṃ rajojallaṃ kāye sannicitaṃ hoti papaṭikajātaṃ. Tassa mayhaṃ, sāriputta, na evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ imaṃ rajojallaṃ pāṇinā parimajjeyyaṃ, aññe vā pana me imaṃ rajojallaṃ pāṇinā parimajjeyyu’nti. Evampi me, sāriputta, na hoti. Idaṃsu me, sāriputta, lūkhasmiṃ hoti.
156. 「サーリプッタよ、その中で私の粗食・粗衣(汚れに耐えること)とは次のようなものであった。長年にわたって体に蓄積した塵や垢が、厚い樹皮のようになっていた。サーリプッタよ、あたかもティンドゥカ(黒檀の一種)の切り株に長年にわたって塵垢が積もって厚い樹皮のようになるように、サーリプッタよ、そのように私の体にも長年の塵や垢が蓄積して厚い樹皮のようになっていた。サーリプッタよ、その私には『ああ、私がこの塵や垢を手で払い落とせばよいのに、あるいは他の者が私のこの塵や垢を手で払い落としてくれればよいのに』という思いすら生じなかった。サーリプッタよ、そのような思いさえ私にはなかった。サーリプッタよ、これが私の粗食・粗衣(汚れに耐えること)であった。
‘‘Tatrāssu me idaṃ, sāriputta, jegucchismiṃ hoti – so kho ahaṃ, sāriputta, satova abhikkamāmi, satova paṭikkamāmi, yāva udakabindumhipi me dayā paccupaṭṭhitā hoti – ‘māhaṃ khuddake pāṇe visamagate saṅghātaṃ āpādesi’nti. Idaṃsu me, sāriputta, jegucchismiṃ hoti.
「サーリプッタよ、その中で私の嫌悪(罪過を極度に避けること)とは次のようなものであった。サーリプッタよ、私は正念をもって前進し、正念をもって後退し、一滴の水に対しても『私は微小な生き物たちを不慮の死に遭わせて殺めてはならない』と憐れみの心を現前させていた。サーリプッタよ、これが私の嫌悪(罪過を極度に避けること)であった。
‘‘Tatrāssu me idaṃ, sāriputta, pavivittasmiṃ hoti – so kho ahaṃ, sāriputta, aññataraṃ araññāyatanaṃ ajjhogāhetvā viharāmi. Yadā passāmi gopālakaṃ vā pasupālakaṃ vā tiṇahārakaṃ vā kaṭṭhahārakaṃ vā vanakammikaṃ vā, vanena vanaṃ gahanena gahanaṃ ninnena ninnaṃ thalena thalaṃ saṃpatāmi . Taṃ kissa hetu? Mā maṃ te addasaṃsu ahañca mā te addasanti. Seyyathāpi, sāriputta, āraññako mago manusse disvā vanena vanaṃ gahanena gahanaṃ ninnena ninnaṃ thalena thalaṃ saṃpatati, evameva kho ahaṃ, sāriputta, yadā passāmi gopālakaṃ vā pasupālakaṃ vā tiṇahārakaṃ vā kaṭṭhahārakaṃ vā vanakammikaṃ vā vanena vanaṃ gahanena gahanaṃ ninnena ninnaṃ thalena thalaṃ saṃpatāmi. Taṃ kissa hetu? Mā maṃ te addasaṃsu ahañca mā te addasanti. Idaṃsu me, sāriputta, pavivittasmiṃ hoti.
「サーリプッタよ、その中で私の閑静(人里離れること)とは次のようなものであった。サーリプッタよ、私はある恐ろしい森林の奥深くに分け入って住していた。私が牛飼い、あるいは羊飼い、あるいは草刈り人、あるいは薪集めの人、あるいは森の作業者を見かけると、森から森へ、茂みから茂みへ、低地から低地へ、高台から高台へと逃げ去った。それはなぜか。『彼らが私を見ず、私もまた彼らを見ないように』との思いからである。サーリプッタよ、あたかも森の野生動物が人間を見て、森から森へ、茂みから茂みへ、低地から低地へ、高台から高台へと逃げ去るように、サーリプッタよ、まったく同様に、私は牛飼い、羊飼い、草刈り人、薪集めの人、あるいは森の作業者を見かけると、森から森へ、茂みから茂みへ、低地から低地へ、高台から高台へと逃げ去ったのである。それはなぜか。『彼らが私を見ず、私もまた彼らを見ないように』との思いからである。サーリプッタよ、これが私の閑静(人里離れること)であった。
‘‘So kho ahaṃ, sāriputta, ye te goṭṭhā paṭṭhitagāvo apagatagopālakā, tattha catukkuṇḍiko upasaṅkamitvā yāni tāni vacchakānaṃ taruṇakānaṃ dhenupakānaṃ gomayāni tāni sudaṃ āhāremi. Yāvakīvañca me, sāriputta, sakaṃ muttakarīsaṃ apariyādinnaṃ hoti, sakaṃyeva sudaṃ muttakarīsaṃ āhāremi. Idaṃsu me, sāriputta, mahāvikaṭabhojanasmiṃ hoti.
「サーリプッタよ、私は牛飼いたちが去って牛たちがいなくなった牛小屋に行き、四つん這いになって近づいて、幼い子牛たち、乳離れしていない子牛たちの糞を食べていた。そして、サーリプッタよ、私自身の糞尿が尽きない限りは、私自身の糞尿を食べていた。サーリプッタよ、これが私の極めて不浄な食物を食す行であった。
157. ‘‘So kho ahaṃ, sāriputta, aññataraṃ bhiṃsanakaṃ vanasaṇḍaṃ ajjhogāhetvā viharāmi. Tatrāssudaṃ, sāriputta, bhiṃsanakassa vanasaṇḍassa bhiṃsanakatasmiṃ hoti – yo koci avītarāgo taṃ vanasaṇḍaṃ pavisati, yebhuyyena lomāni haṃsanti. So kho ahaṃ, sāriputta, yā tā rattiyo sītā hemantikā antaraṭṭhakā himapātasamayā tathārūpāsu rattīsu rattiṃ abbhokāse viharāmi, divā vanasaṇḍe; gimhānaṃ pacchime māse divā abbhokāse viharāmi, rattiṃ vanasaṇḍe. Apissu maṃ, sāriputta, ayaṃ anacchariyagāthā paṭibhāsi pubbe assutapubbā –
157. 「サーリプッタよ、私はある恐ろしい森林の奥深くに分け入って住していた。サーリプッタよ、その恐ろしい森林の恐ろしさとはこのようなものであった。離欲していない者がその森林に入ると、ほとんど身の毛もよだつほどであった。サーリプッタよ、私は冬の最も寒い八日間の降雪の時期には、そのような夜には夜間に吹きさらしの野外に住し、昼間は森林に住した。そして夏の最後の月には、昼間に吹きさらしの野外に住し、夜間に森林に住した。サーリプッタよ、その時、私にはかつて聞いたこともないこのような驚くべき詩句が思い浮かんだ。
‘‘Sotatto sosinno ceva, eko bhiṃsanake vane;
『寒さに凍え、汗に濡れ、恐ろしい森にただ一人住み、
Naggo na caggimāsīno, esanāpasuto munī’’ti.
裸にして火にもあたらず、聖者は探求に専念する』と。
‘‘So kho ahaṃ, sāriputta, susāne seyyaṃ kappemi chavaṭṭhikāni upadhāya. Apissu maṃ, sāriputta, gāmaṇḍalā upasaṅkamitvā oṭṭhubhantipi, omuttentipi, paṃsukenapi okiranti, kaṇṇasotesupi salākaṃ pavesenti. Na kho panāhaṃ, sāriputta, abhijānāmi tesu pāpakaṃ cittaṃ uppādetā. Idaṃsu me, sāriputta, upekkhāvihārasmiṃ hoti.
「サーリプッタよ、私は墓場において死人の骨を枕にして寝床を設けていた。サーリプッタよ、村の少年たちが近づいてきて、私に唾を吐きかけたり、小便を引っかけたり、土埃を浴びせかけたり、耳の穴に棒を差し込んだりさえした。しかし、サーリプッタよ、私は彼らに対して邪悪な心を起こした覚えはない。サーリプッタよ、これが私の捨(平静な心)の住であった。
158. ‘‘Santi kho pana, sāriputta, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘āhārena suddhī’ti. Te evamāhaṃsu – ‘kolehi yāpemā’ti. Te kolampi khādanti, kolacuṇṇampi khādanti, kolodakampi pivanti – anekavihitampi kolavikatiṃ paribhuñjanti. Abhijānāmi kho panāhaṃ, sāriputta, ekaṃyeva kolaṃ āhāraṃ āhāritā. Siyā kho pana te, sāriputta, evamassa – ‘mahā nūna tena samayena kolo ahosī’ti. Na kho panetaṃ, sāriputta, evaṃ daṭṭhabbaṃ. Tadāpi etaparamoyeva kolo ahosi seyyathāpi etarahi. Tassa mayhaṃ, sāriputta, ekaṃyeva kolaṃ āhāraṃ āhārayato adhimattakasimānaṃ patto kāyo hoti. Seyyathāpi nāma āsītikapabbāni vā kāḷapabbāni vā, evamevassu me aṅgapaccaṅgāni bhavanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma oṭṭhapadaṃ, evamevassu me ānisadaṃ hoti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma vaṭṭanāvaḷī, evamevassu me piṭṭhikaṇṭako unnatāvanato hoti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma jarasālāya gopānasiyo oluggaviluggā bhavanti, evamevassu me phāsuḷiyo oluggaviluggā bhavanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma gambhīre udapāne udakatārakā gambhīragatā okkhāyikā dissanti, evamevassu me akkhikūpesu akkhitārakā gambhīragatā okkhāyikā dissanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma tittakālābuāmakacchinno vātātapena saṃphuṭito hoti sammilāto, evamevassu me sīsacchavi saṃphuṭitā hoti sammilātā tāyevappāhāratāya. So kho ahaṃ, sāriputta, ‘udaracchaviṃ parimasissāmī’ti piṭṭhikaṇṭakaṃyeva pariggaṇhāmi, ‘piṭṭhikaṇṭakaṃ parimasissāmī’ti udaracchaviṃyeva pariggaṇhāmi, yāvassu me, sāriputta, udaracchavi piṭṭhikaṇṭakaṃ allīnā hoti tāyevappāhāratāya. So kho ahaṃ, sāriputta, ‘vaccaṃ vā muttaṃ vā karissāmī’ti tattheva avakujjo papatāmi tāyevappāhāratāya. So kho ahaṃ, sāriputta, tameva kāyaṃ assāsento pāṇinā gattāni anomajjāmi. Tassa mayhaṃ, sāriputta, pāṇinā gattāni anomajjato pūtimūlāni lomāni kāyasmā patanti tāyevappāhāratāya.
158. 「サーリプッタよ、一部の沙門や婆羅門の中には、『食物によって清浄が得られる』とこのように主張し、このような見解を持つ者たちがいる。彼らは『私たちはナツメの実によって命をつなぐ』と言った。彼らはナツメの実を食べ、ナツメの粉を食べ、ナツメの果汁の水を飲み、多種多様なナツメの加工品を摂取した。サーリプッタよ、私は実に一個のナツメの実だけを食物として摂取していたことを覚えている。サーリプッタよ、そなたには『その当時のナツメの実は大きかったのだろう』という思いがあるかもしれない。しかし、サーリプッタよ、そのように見るべきではない。当時もナツメの実の大きさは今と同じであった。サーリプッタよ、一個のナツメの実だけを食物として摂取していた私の身体は、極度の衰弱状態に達した。あたかもアーシティーカの節やカーラ草の節の竹のように、極端な少食のせいで私の手足の関節はそのようになった。あたかもラクダの足跡のように、極端な少食のせいで私の尻はそのようになった。あたかも編んだ縄の連なりのように、極端な少食のせいで私の背骨は凹凸になった。あたかも老朽化した小屋の垂木が崩れ落ちているように、極端な少食のせいで私の肋骨は崩れ落ちるように浮き出た。あたかも深い井戸の中の水の星(水面に映る星)が深く沈んで奥底に見えるように、極端な少食のせいで私の眼窩の奥深くへ瞳が落ち込んで見えた。あたかも切り取られたばかりの生の苦瓢(にがひょうたん)が風と日差しによって縮み、萎れてしまうように、極端な少食のせいで私の頭皮は縮み、萎れた。サーリプッタよ、私が『腹の皮を撫でよう』とすると背骨を掴んでしまい、『背骨を撫でよう』とすると腹の皮を掴んでしまうほどであった。サーリプッタよ、極端な少食のせいで、私の腹の皮はそれほどまでに背骨にくっついていた。サーリプッタよ、私が『大便や小便をしよう』とすると、極端な少食のせいでまさにその場にうつ伏せに倒れてしまった。サーリプッタよ、私がその身体を慰めようと手で手足を撫でると、極端な少食のせいで根元が腐った体毛が身体から抜け落ちた。
159. ‘‘Santi kho pana, sāriputta, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘āhārena suddhī’ti. Te evamāhaṃsu – ‘muggehi yāpema…pe… tilehi yāpema…pe… taṇḍulehi yāpemā’ti. Te taṇḍulampi khādanti, taṇḍulacuṇṇampi khādanti, taṇḍulodakampi pivanti – anekavihitampi taṇḍulavikatiṃ paribhuñjanti. Abhijānāmi kho panāhaṃ, sāriputta, ekaṃyeva taṇḍulaṃ āhāraṃ āhāritā. Siyā kho pana te, sāriputta, evamassa – ‘mahā nūna tena samayena taṇḍulo ahosī’ti. Na kho panetaṃ, sāriputta, evaṃ daṭṭhabbaṃ. Tadāpi etaparamoyeva taṇḍulo ahosi, seyyathāpi etarahi. Tassa mayhaṃ, sāriputta, ekaṃyeva taṇḍulaṃ āhāraṃ āhārayato adhimattakasimānaṃ patto kāyo hoti. Seyyathāpi nāma āsītikapabbāni vā kāḷapabbāni vā, evamevassu me aṅgapaccaṅgāni bhavanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma oṭṭhapadaṃ, evamevassu me ānisadaṃ hoti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma vaṭṭanāvaḷī, evamevassu me piṭṭhikaṇṭako unnatāvanato hoti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma jarasālāya gopānasiyo oluggaviluggā bhavanti, evamevassu me phāsuḷiyo oluggaviluggā bhavanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma gambhīre udapāne udakatārakā gambhīragatā okkhāyikā dissanti, evamevassu me akkhikūpesu akkhitārakā gambhīragatā okkhāyikā dissanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma tittakālābu āmakacchinno vātātapena saṃphuṭito hoti sammilāto, evamevassu me sīsacchavi saṃphuṭitā hoti sammilātā tāyevappāhāratāya. So kho ahaṃ, sāriputta, ‘udaracchaviṃ parimasissāmī’ti piṭṭhikaṇṭakaṃyeva pariggaṇhāmi, ‘piṭṭhikaṇṭakaṃ parimasissāmī’ti udaracchaviṃyeva pariggaṇhāmi. Yāvassu me, sāriputta, udaracchavi piṭṭhikaṇṭakaṃ allīnā hoti tāyevappāhāratāya. So kho ahaṃ, sāriputta, ‘vaccaṃ vā muttaṃ vā karissāmī’ti tattheva avakujjo papatāmi tāyevappāhāratāya. So kho ahaṃ, sāriputta, tameva kāyaṃ assāsento pāṇinā gattāni anomajjāmi. Tassa mayhaṃ, sāriputta, pāṇinā gattāni anomajjato pūtimūlāni lomāni kāyasmā patanti tāyevappāhāratāya.
159. 「サーリプッタよ、一部の沙門や婆羅門の中には、『食物によって清浄が得られる』とこのように主張し、このような見解を持つ者たちがいる。彼らは『私たちは緑豆によって命をつなぐ…(中略)…胡麻によって命をつなぐ…(中略)…米によって命をつなぐ』と言った。彼らは米を食べ、米粉を食べ、米の研ぎ汁の水を飲み、多種多様な米の加工品を摂取した。サーリプッタよ、私は実に一粒の米だけを食物として摂取していたことを覚えている。サーリプッタよ、そなたには『その当時の米粒は大きかったのだろう』という思いがあるかもしれない。しかし、サーリプッタよ、そのように見るべきではない。当時も米粒の大きさは今と同じであった。サーリプッタよ、一粒の米だけを食物として摂取していた私の身体は、極度の衰弱状態に達した。あたかもアーシティーカの節やカーラ草の節の竹のように、極端な少食のせいで私の手足の関節はそのようになった。あたかもラクダの足跡のように、極端な少食のせいで私の尻はそのようになった。あたかも編んだ縄の連なりのように、極端な少食のせいで私の背骨は凹凸になった。あたかも老朽化した小屋の垂木が崩れ落ちているように、極端な少食のせいで私の肋骨は崩れ落ちるように浮き出た。あたかも深い井戸の中の水の星が深く沈んで奥底に見えるように、極端な少食のせいで私の眼窩の奥深くへ瞳が落ち込んで見えた。あたかも切り取られたばかりの生の苦瓢が風と日差しによって縮み、萎れてしまうように、極端な少食のせいで私の頭皮は縮み、萎れた。サーリプッタよ、私が『腹の皮を撫でよう』とすると背骨を掴んでしまい、『背骨を撫でよう』とすると腹の皮を掴んでしまうほどであった。サーリプッタよ、極端な少食のせいで、私の腹の皮はそれほどまでに背骨にくっついていた。サーリプッタよ、私が『大便や小便をしよう』とすると、極端な少食のせいでまさにその場にうつ伏せに倒れてしまった。サーリプッタよ、私がその身体を慰めようと手で手足を撫でると、極端な少食のせいで根元が腐った体毛が身体から抜け落ちた。
‘‘Tāyapi kho ahaṃ, sāriputta, iriyāya tāya paṭipadāya tāya dukkarakārikāya nājjhagamaṃ uttariṃ manussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ. Taṃ kissa hetu? Imissāyeva ariyāya paññāya anadhigamā, yāyaṃ ariyā paññā adhigatā ariyā niyyānikā, niyyāti takkarassa sammā dukkhakkhayāya.
「サーリプッタよ、私はそのような振る舞い、そのような実践、そのような苦行を行っても、人法を越えた聖なる知見の卓越した境地に達することはなかった。それはなぜか。聖なる智慧を体得しなかったからである。その聖なる智慧こそが体得されるならば、聖なる解脱をもたらすものとなり、それを行う者を正しく苦の滅尽へと導くのである。
160. ‘‘Santi kho pana, sāriputta, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘saṃsārena suddhī’ti. Na kho pana so , sāriputta, saṃsāro sulabharūpo yo mayā asaṃsaritapubbo iminā dīghena addhunā, aññatra suddhāvāsehi devehi. Suddhāvāse cāhaṃ, sāriputta, deve saṃsareyyaṃ, nayimaṃ lokaṃ punarāgaccheyyaṃ.
160. 「サーリプッタよ、一部の沙門や婆羅門の中には、『輪廻(多くの生を経ること)によって清浄が得られる』とこのように主張し、このような見解を持つ者たちがいる。しかし、サーリプッタよ、この遥かな長い年月の間に私がかつて輪廻しなかったような輪廻の境涯は、浄居天の神々を除いて、容易に見出せるものではない。サーリプッタよ、もし私が浄居天の神々の世界に輪廻したならば、再びこの世に戻って来ることはなかったであろう。
‘‘Santi kho pana, sāriputta, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘upapattiyā suddhī’ti. Na kho pana sā, sāriputta, upapatti sulabharūpā yā mayā anupapannapubbā iminā dīghena addhunā, aññatra suddhāvāsehi devehi. Suddhāvāse cāhaṃ, sāriputta, deve upapajjeyyaṃ, nayimaṃ lokaṃ punarāgaccheyyaṃ.
「サーリプッタよ、一部の沙門や婆羅門の中には、『特定の生まれ(再生)によって清浄が得られる』とこのように主張し、このような見解を持つ者たちがいる。しかし、サーリプッタよ、この遥かな長い年月の間に私がかつて生まれなかったような生まれは、浄居天の神々を除いて、容易に見出せるものではない。サーリプッタよ、もし私が浄居天の神々の世界に生まれたならば、再びこの世に戻って来ることはなかったであろう。
‘‘Santi kho pana, sāriputta, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘āvāsena suddhī’ti. Na kho pana so, sāriputta, āvāso sulabharūpo yo mayā anāvuṭṭhapubbo iminā dīghena addhunā, aññatra suddhāvāsehi devehi. Suddhāvāse cāhaṃ, sāriputta, deve āvaseyyaṃ, nayimaṃ lokaṃ punarāgaccheyyaṃ.
「サーリプッタよ、一部の沙門や婆羅門の中には、『特定の住処によって清浄が得られる』とこのように主張し、このような見解を持つ者たちがいる。しかし、サーリプッタよ、この遥かな長い年月の間に私がかつて住まなかったような住処は、浄居天の神々を除いて、容易に見出せるものではない。サーリプッタよ、もし私が浄居天の神々の世界に住んだならば、再びこの世に戻って来ることはなかったであろう。
‘‘Santi kho pana, sāriputta, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘yaññena suddhī’ti. Na kho pana so, sāriputta, yañño sulabharūpo yo mayā ayiṭṭhapubbo iminā dīghena addhunā, tañca kho raññā vā satā khattiyena muddhāvasittena brāhmaṇena vā mahāsālena.
「サーリプッタよ、一部の沙門や婆羅門の中には、『祭祀(犠牲の儀式)によって清浄が得られる』とこのように主張し、このような見解を持つ者たちがいる。しかし、サーリプッタよ、この遥かな長い年月の間に、灌頂を受けた王族の王として、あるいは大富豪の婆羅門として、私がかつて執り行わなかったような祭祀は、容易に見出せるものではない。
‘‘Santi kho pana, sāriputta, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘aggiparicariyāya suddhī’ti. Na kho pana so, sāriputta, aggi sulabharūpo yo mayā apariciṇṇapubbo iminā dīghena addhunā, tañca kho raññā vā satā khattiyena muddhāvasittena brāhmaṇena vā mahāsālena.
「サーリプッタよ、一部の沙門や婆羅門の中には、『火の礼拝によって清浄が得られる』とこのように主張し、このような見解を持つ者たちがいる。しかし、サーリプッタよ、この遥かな長い年月の間に、灌頂を受けた王族の王として、あるいは大富豪の婆羅門として、私がかつて仕えなかったような火の礼拝は、容易に見出せるものではない。
161. ‘‘Santi kho pana, sāriputta, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘yāvadevāyaṃ bhavaṃ puriso daharo hoti yuvā susukāḷakeso bhadrena yobbanena samannāgato paṭhamena vayasā tāvadeva paramena paññāveyyattiyena samannāgato hoti. Yato ca kho ayaṃ bhavaṃ puriso jiṇṇo hoti vuddho mahallako addhagato vayoanuppatto, āsītiko vā nāvutiko vā vassasatiko vā jātiyā, atha tamhā paññāveyyattiyā, parihāyatī’ti. Na kho panetaṃ, sāriputta, evaṃ daṭṭhabbaṃ. Ahaṃ kho pana, sāriputta, etarahi jiṇṇo vuddho mahallako addhagato vayoanuppatto, āsītiko me vayo vattati. Idha me assu, sāriputta, cattāro sāvakā vassasatāyukā vassasatajīvino, paramāya satiyā ca gatiyā ca dhitiyā ca samannāgatā paramena ca paññāveyyattiyena. Seyyathāpi, sāriputta, daḷhadhammā dhanuggaho sikkhito katahattho katūpāsano lahukena asanena appakasireneva tiriyaṃ tālacchāyaṃ atipāteyya, evaṃ adhimattasatimanto evaṃ adhimattagatimanto evaṃ adhimattadhitimanto evaṃ paramena paññāveyyattiyena samannāgatā. Te maṃ catunnaṃ satipaṭṭhānānaṃ upādāyupādāya pañhaṃ puccheyyuṃ, puṭṭho puṭṭho cāhaṃ tesaṃ byākareyyaṃ, byākatañca me byākatato dhāreyyuṃ, na ca maṃ dutiyakaṃ uttari paṭipuccheyyuṃ. Aññatra asitapītakhāyitasāyitā aññatra uccārapassāvakammā, aññatra niddākilamathapaṭivinodanā apariyādinnāyevassa, sāriputta, tathāgatassa dhammadesanā, apariyādinnaṃyevassa tathāgatassa dhammapadabyañjanaṃ, apariyādinnaṃyevassa tathāgatassa pañhapaṭibhānaṃ. Atha me te cattāro sāvakā vassasatāyukā vassasatajīvino vassasatassa accayena kālaṃ kareyyuṃ. Mañcakena cepi maṃ, sāriputta, pariharissatha, nevatthi tathāgatassa paññāveyyattiyassa aññathattaṃ. Yaṃ kho taṃ , sāriputta, sammā vadamāno vadeyya – ‘asammohadhammo satto loke uppanno bahujanahitāya bahujanasukhāya lokānukampāya atthāya hitāya sukhāya devamanussāna’nti, mameva taṃ sammā vadamāno vadeyya ‘asammohadhammo satto loke uppanno bahujanahitāya bahujanasukhāya lokānukampāya atthāya hitāya sukhāya devamanussāna’’’nti.
161. 「サーリプッタよ、一部の沙門や婆羅門の中には、『人が若く、青年であり、漆黒の黒髪を持ち、素晴らしい若さを具足し、人生の第一の年代にある間だけ、至高の明晰な智慧を具足している。しかし、この人が年老い、高齢となり、老衰し、人生の終わりに近づき、齢八十、九十、あるいは百歳に達したならば、その明晰な智慧から衰退するのだ』とこのように主張し、このような見解を持つ者たちがいる。しかし、サーリプッタよ、そのように見るべきではない。サーリプッタよ、私は今や年老い、高齢となり、老衰し、人生の終わりに近づき、齢八十に達している。サーリプッタよ、ここに、百歳の寿命を持ち、百年間生きる者であって、至高の記憶力と理解力と堅固な意志を具足し、至高の明晰な智慧を具足した四人の弟子がいたとしよう。サーリプッタよ、あたかも強弓を引く弓の名手が、訓練を受け、熟練し、修練を積んで、軽い矢を用いて容易にヤシの木の横影を射抜くように、そのように極めて優れた記憶力を持ち、極めて優れた理解力を持ち、極めて優れた堅固な意志を持ち、至高の明晰な智慧を具足した弟子たちである。彼らが四念処に基づいて次々と私に質問を投げかけ、質問されるたびに私が彼らに答え、彼らが私の答えたことを正しく理解して受け止め、私に対して同じ質問を二度と問い直さないとしよう。飲食し、噛み、味わうこと、大小便をすること、睡眠や疲労を除去することを除けば、サーリプッタよ、如来の説法が尽きることはなく、如来の教法の句や言葉の表現が尽きることはなく、如来の質問に対する即答の智慧が尽きることはない。やがてその百歳の寿命を持ち百年間生きる四人の弟子たちは、百年の歳月を経て命を終えるであろう。サーリプッタよ、たとえそなたたちが私を寝台に乗せて運ばなければならないほど衰えたとしても、如来の明晰な智慧に何ら変わりはないのである。サーリプッタよ、正しく言う者が『迷妄なき性質を備えた生ける者が、多くの人々の利益のために、多くの人々の幸福のために、世間への憐れみのために、神々と人間の義と利益と幸福のために世に現れた』と言うならば、まさに私のことこそを、正しく言う者は『迷妄なき性質を備えた生ける者が、多くの人々の利益のために、多くの人々の幸福のために、世間への憐れみのために、神々と人間の義と利益と幸福のために世に現れた』と言うのである」と。
162. Tena kho pana samayena āyasmā nāgasamālo bhagavato piṭṭhito ṭhito hoti bhagavantaṃ bījayamāno. Atha kho āyasmā nāgasamālo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘acchariyaṃ, bhante, abbhutaṃ, bhante! Api hi me, bhante, imaṃ dhammapariyāyaṃ sutvā lomāni haṭṭhāni. Konāmo ayaṃ, bhante, dhammapariyāyo’’ti? ‘‘Tasmātiha tvaṃ, nāgasamāla, imaṃ dhammapariyāyaṃ lomahaṃsanapariyāyo tveva naṃ dhārehī’’ti.
162. そのとき、尊者ナーガサマーラは世尊の背後に立ち、世尊を扇いでいた。そこで尊者ナーガサマーラは世尊にこう申し上げた。「驚くべきことです、世尊よ。未曾有のことです、世尊よ。世尊よ、実に私はこの法門を聞いて、身の毛がよだちました。世尊よ、この法門は何と名付けられるべきでしょうか」「ナーガサマーラよ、それゆえに、そなたはこの法門を『毛豎法門(身の毛もよだつ教えの門)』として心に留めなさい」
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā nāgasamālo bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。心を躍らせた尊者ナーガサマーラは、世尊の説法を歓喜した。
Mahāsīhanādasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ.
大師子吼経 第二 終わる。
3. Mahādukkhakkhandhasuttaṃ
3. 大苦蘊経
163. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho sambahulā bhikkhū pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṃ piṇḍāya pāvisiṃsu. Atha kho tesaṃ bhikkhūnaṃ etadahosi – ‘‘atippago kho tāva sāvatthiyaṃ piṇḍāya carituṃ, yaṃ nūna mayaṃ yena aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ ārāmo tenupasaṅkameyyāmā’’ti. Atha kho te bhikkhū yena aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ ārāmo tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā tehi aññatitthiyehi paribbājakehi saddhiṃ sammodiṃsu; sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinne kho te bhikkhū te aññatitthiyā paribbājakā etadavocuṃ – ‘‘samaṇo, āvuso, gotamo kāmānaṃ pariññaṃ paññapeti, mayampi kāmānaṃ pariññaṃ paññapema; samaṇo, āvuso, gotamo rūpānaṃ pariññaṃ paññapeti, mayampi rūpānaṃ pariññaṃ paññapema; samaṇo, āvuso, gotamo vedanānaṃ pariññaṃ paññapeti, mayampi vedanānaṃ pariññaṃ paññapema; idha no, āvuso, ko viseso, ko adhippayāso, kiṃ nānākaraṇaṃ samaṇassa vā gotamassa amhākaṃ vā – yadidaṃ dhammadesanāya vā dhammadesanaṃ, anusāsaniyā vā anusāsani’’nti? Atha kho te bhikkhū tesaṃ aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ bhāsitaṃ neva abhinandiṃsu, nappaṭikkosiṃsu; anabhinanditvā appaṭikkositvā uṭṭhāyāsanā pakkamiṃsu – ‘‘bhagavato santike etassa bhāsitassa atthaṃ ājānissāmā’’ti.
163. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられた。そのとき、多くの比丘たちが午前の時に衣を着て鉢と大衣を持ち、托鉢のためにサーヴァッティーへと入った。そのとき、それらの比丘たちに次のような思いが生じた。「サーヴァッティーで托鉢して巡るには、まだあまりにも早すぎる。いざ、異教の出家者たちの園林へ赴いてみてはどうだろうか」と。そこで比丘たちは異教の出家者たちの園林へと赴いた。赴いて、異教の出家者たちと親しく挨拶を交わし、歓談と友愛に満ちた言葉を交わし終えて、一方に座った。一方に座った比丘たちに、異教の出家者たちはこう言った。「友らよ、沙門ゴータマは諸々の欲の完全な理解(遍知)を説きますが、私たちも諸々の欲の完全な理解を説きます。友らよ、沙門ゴータマは諸々の色の完全な理解を説きますが、私たちも諸々の色の完全な理解を説きます。友らよ、沙門ゴータマは諸々の受の完全な理解を説きますが、私たちも諸々の受の完全な理解を説きます。友らよ、ここで法を説くことにおいて、教戒において、沙門ゴータマと私たちの間に何の違い、何の優劣、何の相違があるというのでしょうか」と。そこでそれらの比丘たちは、異教の出家者たちの言葉を喜ぶことも排斥することもしなかった。喜ぶことも排斥することもなく、座から立ち上がって立ち去った。「世尊のみもとでこの発言の真意を知ろう」と思ったからである。
164. Atha kho te bhikkhū sāvatthiyaṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘idha mayaṃ, bhante, pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṃ piṇḍāya pāvisimha. Tesaṃ no, bhante, amhākaṃ etadahosi – ‘atippago kho tāva sāvatthiyaṃ piṇḍāya carituṃ, yaṃ nūna mayaṃ yena aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ ārāmo tenupasaṅkameyyāmā’ti. Atha kho mayaṃ, bhante, yena aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ ārāmo tenupasaṅkamimha; upasaṅkamitvā tehi aññatitthiyehi paribbājakehi saddhiṃ sammodimha; sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdimha. Ekamantaṃ nisinne kho amhe, bhante, te aññatitthiyā paribbājakā etadavocuṃ – ‘samaṇo, āvuso, gotamo kāmānaṃ pariññaṃ paññapeti, mayampi kāmānaṃ pariññaṃ paññapema. Samaṇo, āvuso, gotamo rūpānaṃ pariññaṃ paññapeti, mayampi rūpānaṃ pariññaṃ paññapema. Samaṇo, āvuso, gotamo vedanānaṃ pariññaṃ paññapeti, mayampi vedanānaṃ pariññaṃ paññapema. Idha no, āvuso, ko viseso, ko adhippayāso, kiṃ nānākaraṇaṃ samaṇassa vā gotamassa amhākaṃ vā, yadidaṃ dhammadesanāya vā dhammadesanaṃ anusāsaniyā vā anusāsani’nti. Atha kho mayaṃ, bhante, tesaṃ aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ bhāsitaṃ neva abhinandimha, nappaṭikkosimha; anabhinanditvā appaṭikkositvā uṭṭhāyāsanā pakkamimha – ‘bhagavato santike etassa bhāsitassa atthaṃ ājānissāmā’’’ti.
164. そこでそれらの比丘たちはサーヴァッティーで托鉢して巡り、食後に托鉢から戻ると、世尊のみもとへと赴いた。赴いて世尊に拝礼し、一方に座った。一方に座った比丘たちは世尊にこう申し上げた。「世尊よ、私たちは午前の時に衣を着て鉢と大衣を持ち、托鉢のためにサーヴァッティーへと入りました。世尊よ、その私たちに次のような思いが生じました。『サーヴァッティーで托鉢して巡るには、まだあまりにも早すぎる。いざ、異教の出家者たちの園林へ赴いてみてはどうだろうか』と。世尊よ、そこで私たちは異教の出家者たちの園林へと赴きました。赴いて、異教の出家者たちと親しく挨拶を交わし、歓談と友愛に満ちた言葉を交わし終えて、一方に座りました。世尊よ、一方に座った私たちに、異教の出家者たちはこう言いました。『友らよ、沙門ゴータマは諸々の欲の完全な理解を説きますが、私たちも諸々の欲の完全な理解を説きます。友らよ、沙門ゴータマは諸々の色の完全な理解を説きますが、私たちも諸々の色の完全な理解を説きます。友らよ、沙門ゴータマは諸々の受の完全な理解を説きますが、私たちも諸々の受の完全な理解を説きます。友らよ、ここで法を説くことにおいて、教戒において、沙門ゴータマと私たちの間に何の違い、何の優劣、何の相違があるというのでしょうか』と。世尊よ、そこで私たちは異教の出家者たちの言葉を喜ぶことも排斥することもしませんでした。喜ぶことも排斥することもなく、座から立ち上がって立ち去りました。『世尊のみもとでこの発言の真意を知ろう』と思ったからです」
165. ‘‘Evaṃvādino, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā evamassu vacanīyā – ‘ko panāvuso, kāmānaṃ assādo, ko ādīnavo, kiṃ nissaraṇaṃ? Ko rūpānaṃ assādo, ko ādīnavo, kiṃ nissaraṇaṃ? Ko vedanānaṃ assādo, ko ādīnavo, kiṃ nissaraṇa’nti? Evaṃ puṭṭhā, bhikkhave, aññatitthiyā paribbājakā na ceva sampāyissanti, uttariñca vighātaṃ āpajjissanti. Taṃ kissa hetu? Yathā taṃ, bhikkhave, avisayasmiṃ. Nāhaṃ taṃ, bhikkhave, passāmi sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya yo imesaṃ pañhānaṃ veyyākaraṇena cittaṃ ārādheyya, aññatra tathāgatena vā tathāgatasāvakena vā, ito vā pana sutvā.
165. 「比丘たちよ、そのように語る異教の出家者たちには、このように問うべきである。『友らよ、いったい諸々の欲の味わい(楽味)とは何であり、患難(過患)とは何であり、解脱(出離)とは何でしょうか。諸々の色の味わいとは何であり、患難とは何であり、解脱とは何でしょうか。諸々の受の味わいとは何であり、患難とは何であり、解脱とは何でしょうか』と。比丘たちよ、このように問われたならば、異教の出家者たちは答えに窮し、さらに困惑に陥るであろう。それはなぜか。比丘たちよ、それは彼らの領域(覚知の及ぶ範囲)ではないからである。比丘たちよ、天倶に、魔倶に、梵天倶なる世界において、沙門・婆羅門、天・人を含む生類の中で、如来、あるいは如来の弟子、あるいはここから教えを聞いた者を除いて、これらの問いの解答によって満足させることができる者を、私は見出さない。
166. ‘‘Ko ca, bhikkhave, kāmānaṃ assādo? Pañcime, bhikkhave, kāmaguṇā. Katame pañca? Cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā, sotaviññeyyā saddā…pe… ghānaviññeyyā gandhā … jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā – ime kho, bhikkhave, pañca kāmaguṇā. Yaṃ kho, bhikkhave, ime pañca kāmaguṇe paṭicca uppajjati sukhaṃ somanassaṃ – ayaṃ kāmānaṃ assādo.
166. 比丘たちよ、諸々の欲の味わいとは何か。比丘たちよ、これら五つの欲の対象(五欲功徳)がある。五つとは何か。眼によって認識される色(形や色)であって、望ましく、愛らしく、心に適い、愛すべき姿をなし、欲を伴い、貪りを生じさせるもの。耳によって認識される声……鼻によって認識される香……舌によって認識される味……身によって認識される触覚であって、望ましく、愛らしく、心に適い、愛すべき姿をなし、欲を伴い、貪りを生じさせるものである。比丘たちよ、これらが五つの欲の対象である。比丘たちよ、これら五つの欲の対象に縁って生じる楽や喜悦、これが欲の味わいである。
167. ‘‘Ko ca, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo? Idha, bhikkhave, kulaputto yena sippaṭṭhānena jīvikaṃ kappeti – yadi muddāya yadi gaṇanāya yadi saṅkhānena yadi kasiyā yadi vaṇijjāya yadi gorakkhena yadi issatthena yadi rājaporisena yadi sippaññatarena – sītassa purakkhato uṇhassa purakkhato ḍaṃsamakasavātātapasarīṃsapasamphassehi rissamāno khuppipāsāya mīyamāno; ayampi, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko, dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
167. 比丘たちよ、諸々の欲の患難とは何か。比丘たちよ、ここに良家の子が、生計を立てるための技術・職業――印形によるものであれ、計算によるものであれ、算術によるものであれ、耕作であれ、商業であれ、牧畜であれ、弓術であれ、王の奉仕であれ、その他の何らかの技術であれ――に従事し、寒さにさらされ、暑さにさらされ、虻・蚊・風・日照り・這う虫の接触に悩まされ、飢えや渇きで息絶えそうになりながら働く。比丘たちよ、これこそが、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積(苦蘊)である。
‘‘Tassa ce, bhikkhave, kulaputtassa evaṃ uṭṭhahato ghaṭato vāyamato te bhogā nābhinipphajjanti. So socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati, sammohaṃ āpajjati – ‘moghaṃ vata me uṭṭhānaṃ, aphalo vata me vāyāmo’ti. Ayampi, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
比丘たちよ、もしその良家の子が、このように奮励し努力し励んでも、それらの財を得られないならば、彼は憂い、疲れ果て、悲嘆に暮れ、胸を叩いて泣き叫び、混迷に陥る。『ああ、私の奮励は無駄であった。私の努力は実を結ばなかった』と。比丘たちよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Tassa ce, bhikkhave, kulaputtassa evaṃ uṭṭhahato ghaṭato vāyamato te bhogā abhinipphajjanti. So tesaṃ bhogānaṃ ārakkhādhikaraṇaṃ dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti – ‘kinti me bhoge neva rājāno hareyyuṃ, na corā hareyyuṃ, na aggi daheyya, na udakaṃ vaheyya , na appiyā dāyādā hareyyu’nti. Tassa evaṃ ārakkhato gopayato te bhoge rājāno vā haranti, corā vā haranti, aggi vā dahati, udakaṃ vā vahati, appiyā vā dāyādā haranti. So socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati, sammohaṃ āpajjati – ‘yampi me ahosi tampi no natthī’ti. Ayampi, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko, dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
比丘たちよ、もしその良家の子が、このように奮励し努力し励んで、それらの財を得たとしても、彼はそれらの財を守ることを動機として苦しみと落胆を経験する。『いかにして、私の財を王たちに奪われず、盗人たちに奪われず、火に焼かれず、水に流されず、憎い相続人たちに奪われずに済むだろうか』と。彼がこのように守護し保護していても、それらの財を王たちが奪い、あるいは盗人たちが奪い、火が焼き、水が流し、憎い相続人たちが奪い去る。彼は憂い、疲れ果て、悲嘆に暮れ、胸を叩いて泣き叫び、混迷に陥る。『私にあったものさえ、もはやなくなってしまった』と。比丘たちよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
168. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu rājānopi rājūhi vivadanti, khattiyāpi khattiyehi vivadanti, brāhmaṇāpi brāhmaṇehi vivadanti, gahapatīpi gahapatīhi vivadanti, mātāpi puttena vivadati, puttopi mātarā vivadati, pitāpi puttena vivadati, puttopi pitarā vivadati, bhātāpi bhātarā vivadati, bhātāpi bhaginiyā vivadati, bhaginīpi bhātarā vivadati, sahāyopi sahāyena vivadati. Te tattha kalahaviggahavivādāpannā aññamaññaṃ pāṇīhipi upakkamanti, leḍḍūhipi upakkamanti, daṇḍehipi upakkamanti, satthehipi upakkamanti. Te tattha maraṇampi nigacchanti, maraṇamattampi dukkhaṃ. Ayampi, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko, dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
168. さらにまた、比丘たちよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、王たちも王たちと争い、クシャトリヤたちもクシャトリヤたちと争い、バラモンたちもバラモンたちと争い、資産者たちも資産者たちと争い、母も子と争い、子も母と争い、父も子と争い、子も父と争い、兄も弟と争い、兄も妹と争い、妹も兄と争い、友も友と争う。彼らはそこで口論・抗争・論争に陥り、互いに素手で傷つけ合い、石ころで傷つけ合い、棒杖で傷つけ合い、刀剣で傷つけ合う。彼らはそこで死に至り、あるいは死に値する苦痛を受ける。比丘たちよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu asicammaṃ gahetvā, dhanukalāpaṃ sannayhitvā, ubhatobyūḷhaṃ saṅgāmaṃ pakkhandanti usūsupi khippamānesu, sattīsupi khippamānāsu, asīsupi vijjotalantesu. Te tattha usūhipi vijjhanti, sattiyāpi vijjhanti, asināpi sīsaṃ chindanti. Te tattha maraṇampi nigacchanti, maraṇamattampi dukkhaṃ. Ayampi, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko, dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
さらにまた、比丘たちよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、刀と盾を取り、弓と矢筒を身につけて、両陣営が整列した戦場へと突進する。矢が射かけられ、槍が投げられ、刀剣が閃く中で。彼らはそこで矢に射られ、槍に刺され、刀剣で首を切り落とされる。彼らはそこで死に至り、あるいは死に値する苦痛を受ける。比丘たちよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu asicammaṃ gahetvā, dhanukalāpaṃ sannayhitvā, addāvalepanā upakāriyo pakkhandanti usūsupi khippamānesu, sattīsupi khippamānāsu, asīsupi vijjotalantesu. Te tattha usūhipi vijjhanti, sattiyāpi vijjhanti, chakaṇakāyapi osiñcanti, abhivaggenapi omaddanti, asināpi sīsaṃ chindanti. Te tattha maraṇampi nigacchanti, maraṇamattampi dukkhaṃ. Ayampi, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko, dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
さらにまた、比丘たちよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、刀と盾を取り、弓と矢筒を身につけて、ぬかるみの塗られた胸壁の砦へと突進する。矢が射かけられ、槍が投げられ、刀剣が閃く中で。彼らはそこで矢に射られ、槍に刺され、糞尿の煮え湯を浴びせられ、押しつぶされ、刀剣で首を切り落とされる。彼らはそこで死に至り、あるいは死に値する苦痛を受ける。比丘たちよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
169. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu sandhimpi chindanti, nillopampi haranti, ekāgārikampi karonti, paripanthepi tiṭṭhanti, paradārampi gacchanti. Tamenaṃ rājāno gahetvā vividhā kammakāraṇā kārenti – kasāhipi tāḷenti, vettehipi tāḷenti, aḍḍhadaṇḍakehipi tāḷenti; hatthampi chindanti, pādampi chindanti, hatthapādampi chindanti, kaṇṇampi chindanti, nāsampi chindanti, kaṇṇanāsampi chindanti; bilaṅgathālikampi karonti, saṅkhamuṇḍikampi karonti, rāhumukhampi karonti, jotimālikampi karonti, hatthapajjotikampi karonti, erakavattikampi karonti, cīrakavāsikampi karonti, eṇeyyakampi karonti, baḷisamaṃsikampi karonti, kahāpaṇikampi karonti, khārāpatacchikampi karonti, palighaparivattikampi karonti, palālapīṭhakampi karonti, tattenapi telena osiñcanti, sunakhehipi khādāpenti, jīvantampi sūle uttāsenti, asināpi sīsaṃ chindanti. Te tattha maraṇampi nigacchanti, maraṇamattampi dukkhaṃ. Ayampi, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko, dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
169. さらにまた、比丘たちよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、壁に穴をあけ、略奪を行い、強奪を働き、道待ち伏せをし、他人の妻を犯す。王たちはその者を捕らえて、様々な刑罰を科す。鞭で打ち、杖で打ち、棒で打つ。手足を切り、耳を切り、鼻を切り、耳と鼻を切り落とす。また、粥鉢(頭蓋骨を削る刑)とし、法螺貝剃り(頭皮を剥ぐ刑)とし、ラーフの口(口をこじ開けて火を注ぐ刑)とし、火の首飾りとし、燃える手(手を松明とする刑)とし、草巻き(草を巻いて焼く刑)とし、樹皮衣(樹皮を剥ぐように皮膚を剥ぐ刑)とし、アンテロープ(四肢を杭で打ち付ける刑)とし、釣り針肉削ぎとし、貨幣刻み(全身を貨幣大に刻む刑)とし、アルカリ液漬けとし、閂回し(耳から耳へ鉄棒を通す刑)とし、藁敷き(骨を砕いて藁のようにする刑)とする。また煮えたぎる油を浴びせ、犬に食わせ、生きながら串刺しにし、刀剣で首を切り落とす。彼らはそこで死に至り、あるいは死に値する苦痛を受ける。比丘たちよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu kāyena duccaritaṃ caranti, vācāya duccaritaṃ caranti, manasā duccaritaṃ caranti. Te kāyena duccaritaṃ caritvā, vācāya duccaritaṃ caritvā, manasā duccaritaṃ caritvā, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjanti. Ayampi, bhikkhave, kāmānaṃ ādīnavo samparāyiko, dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
さらにまた、比丘たちよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、身によって悪行を行い、言葉によって悪行を行い、意によって悪行を行う。彼らは身によって悪行を行い、言葉によって悪行を行い、意によって悪行を行って、肉体の崩壊後、死後において、悪趣、悪処、堕処、地獄へと生まれ変わる。比丘たちよ、これこそが、来世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
170. ‘‘Kiñca, bhikkhave, kāmānaṃ nissaraṇaṃ? Yo kho, bhikkhave, kāmesu chandarāgavinayo chandarāgappahānaṃ – idaṃ kāmānaṃ nissaraṇaṃ.
170. 比丘たちよ、では、諸々の欲の解脱(出離)とは何か。比丘たちよ、諸々の欲に対する欲求と貪りの制御、欲求と貪りの放擲、これが諸々の欲の解脱である。
‘‘Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā evaṃ kāmānaṃ assādañca assādato ādīnavañca ādīnavato nissaraṇañca nissaraṇato yathābhūtaṃ nappajānanti te vata sāmaṃ vā kāme parijānissanti, paraṃ vā tathattāya samādapessanti yathā paṭipanno kāme parijānissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Ye ca kho keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā evaṃ kāmānaṃ assādañca assādato ādīnavañca ādīnavato nissaraṇañca nissaraṇato yathābhūtaṃ pajānanti, te vata sāmaṃ vā kāme parijānissanti paraṃ vā tathattāya samādapessanti yathā paṭipanno kāme parijānissatīti – ṭhānametaṃ vijjati.
比丘たちよ、実にいかなる沙門や婆羅門であれ、このように諸々の欲の味わいを味わいとして、患難を患難として、解脱を解脱としてありのままに知らぬ者が、自分自身で欲を完全に理解するか、あるいは他者をそのように教え導いて実践させ、欲を完全に理解させることができるなどということは、あり得ない。しかし、比丘たちよ、いかなる沙門や婆羅門であれ、このように諸々の欲の味わいを味わいとして、患難を患難として、解脱を解脱としてありのままに知る者が、自分自身で欲を完全に理解し、あるいは他者をそのように教え導いて実践させ、欲を完全に理解させることができるということは、十分にあり得ることである。
171. ‘‘Ko ca, bhikkhave, rūpānaṃ assādo? Seyyathāpi, bhikkhave, khattiyakaññā vā brāhmaṇakaññā vā gahapatikaññā vā pannarasavassuddesikā vā soḷasavassuddesikā vā, nātidīghā nātirassā nātikisā nātithūlā nātikāḷī nāccodātā paramā sā, bhikkhave, tasmiṃ samaye subhā vaṇṇanibhāti? ‘Evaṃ, bhante’. Yaṃ kho, bhikkhave, subhaṃ vaṇṇanibhaṃ paṭicca uppajjati sukhaṃ somanassaṃ – ayaṃ rūpānaṃ assādo.
171. 比丘たちよ、諸々の色の味わいとは何か。比丘たちよ、たとえばクシャトリヤの娘、あるいはバラモンの娘、あるいは資産者の娘が、十五歳か十六歳くらいで、高すぎず低すぎず、痩せすぎず太りすぎず、黒すぎず白すぎず、最高の美しさと容色を備えているとする。比丘たちよ、そのとき彼女は最高の美しさと容色を備えているのではないか」「そのとおりです、世尊よ」比丘たちよ、その美しさと容色に縁って生じる楽や喜悦、これが色の味わいである。
‘‘Ko ca, bhikkhave, rūpānaṃ ādīnavo? Idha, bhikkhave, tameva bhaginiṃ passeyya aparena samayena āsītikaṃ vā nāvutikaṃ vā vassasatikaṃ vā jātiyā, jiṇṇaṃ gopānasivaṅkaṃ bhoggaṃ daṇḍaparāyanaṃ pavedhamānaṃ gacchantiṃ āturaṃ gatayobbanaṃ khaṇḍadantaṃ palitakesaṃ , vilūnaṃ khalitasiraṃ valinaṃ tilakāhatagattaṃ . Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, yā purimā subhā vaṇṇanibhā sā antarahitā, ādīnavo pātubhūtoti? ‘Evaṃ, bhante’. Ayampi, bhikkhave, rūpānaṃ ādīnavo.
比丘たちよ、諸々の色の患難とは何か。比丘たちよ、ここにまさにその同じ女性が、後のある時に、八十歳、あるいは九十歳、あるいは百歳となり、老いさらばえ、棟木のように曲がり、屈み、杖にすがり、震えながら歩き、病み衰え、若さを失い、歯は抜け落ち、髪は白くなり、薄くなり、頭は禿げ上がり、皮膚には皺が寄り、斑点だらけとなった姿を見るであろう。比丘たちよ、どう思うか。かつてのあの美しさと容色は消え去り、患難が現れ出たのではないか」「そのとおりです、世尊よ」比丘たちよ、これもまた色の患難である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, tameva bhaginiṃ passeyya ābādhikaṃ dukkhitaṃ bāḷhagilānaṃ, sake muttakarīse palipannaṃ semānaṃ , aññehi vuṭṭhāpiyamānaṃ, aññehi saṃvesiyamānaṃ. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, yā purimā subhā vaṇṇanibhā sā antarahitā, ādīnavo pātubhūtoti? ‘Evaṃ, bhante’. Ayampi, bhikkhave, rūpānaṃ ādīnavo.
さらにまた、比丘たちよ、まさにその女性が、病に冒され、苦しみ、重病となって、自らの糞尿の中に倒れ伏し、他人に抱き起こされ、他人に寝かせられている姿を見るであろう。比丘たちよ、どう思うか。かつてのあの美しさと容色は消え去り、患難が現れ出たのではないか」「そのとおりです、世尊よ」比丘たちよ、これもまた色の患難である。
172. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, tameva bhaginiṃ passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ – ekāhamataṃ vā dvīhamataṃ vā tīhamataṃ vā, uddhumātakaṃ vinīlakaṃ vipubbakajātaṃ. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, yā purimā subhā vaṇṇanibhā sā antarahitā, ādīnavo pātubhūtoti? ‘Evaṃ, bhante’. Ayampi, bhikkhave, rūpānaṃ ādīnavo.
172. さらにまた、比丘たちよ、まさにその女性の遺体が墓場に捨てられ、死後一日、あるいは死後二日、あるいは死後三日が経ち、膨張し、青黒くなり、腐汁が流れ出ている姿を見るであろう。比丘たちよ、どう思うか。かつてのあの美しさと容色は消え去り、患難が現れ出たのではないか」「そのとおりです、世尊よ」比丘たちよ、これもまた色の患難である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, tameva bhaginiṃ passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ – kākehi vā khajjamānaṃ, kulalehi vā khajjamānaṃ, gijjhehi vā khajjamānaṃ, kaṅkehi vā khajjamānaṃ, sunakhehi vā khajjamānaṃ, byagghehi vā khajjamānaṃ, dīpīhi vā khajjamānaṃ, siṅgālehi vā khajjamānaṃ, vividhehi vā pāṇakajātehi khajjamānaṃ. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, yā purimā subhā vaṇṇanibhā sā antarahitā, ādīnavo pātubhūtoti? ‘Evaṃ, bhante’. Ayampi, bhikkhave, rūpānaṃ ādīnavo.
さらにまた、比丘たちよ、まさにその女性の遺体が墓場に捨てられ、烏に啄まれ、鷹に啄まれ、禿鷹に啄まれ、鶴に啄まれ、犬に喰われ、虎に喰われ、豹に喰われ、ジャッカルに喰われ、様々な小動物に喰われている姿を見るであろう。比丘たちよ、どう思うか。かつてのあの美しさと容色は消え去り、患難が現れ出たのではないか」「そのとおりです、世尊よ」比丘たちよ、これもまた色の患難である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, tameva bhaginiṃ passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ – aṭṭhikasaṅkhalikaṃ samaṃsalohitaṃ nhārusambandhaṃ, aṭṭhikasaṅkhalikaṃ nimaṃsalohitamakkhitaṃ nhārusambandhaṃ, aṭṭhikasaṅkhalikaṃ apagatamaṃsalohitaṃ nhārusambandhaṃ, aṭṭhikāni apagatasambandhāni disāvidisāvikkhittāni – aññena hatthaṭṭhikaṃ, aññena pādaṭṭhikaṃ, aññena gopphakaṭṭhikaṃ, aññena jaṅghaṭṭhikaṃ, aññena ūruṭṭhikaṃ, aññena kaṭiṭṭhikaṃ, aññena phāsukaṭṭhikaṃ, aññena piṭṭhiṭṭhikaṃ, aññena khandhaṭṭhikaṃ, aññena gīvaṭṭhikaṃ, aññena hanukaṭṭhikaṃ, aññena dantaṭṭhikaṃ, aññena sīsakaṭāhaṃ. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, yā purimā subhā vaṇṇanibhā sā antarahitā, ādīnavo pātubhūtoti? ‘Evaṃ, bhante’. Ayampi, bhikkhave, rūpānaṃ ādīnavo.
さらにまた、比丘たちよ、まさにその女性の遺体が墓場に捨てられ、血肉と筋が付着して連結した白骨となり、肉はなく血に塗れて筋で連結した白骨となり、血肉を失い筋だけで連結した白骨となり、関節が外れて骨が四方八方に散らばり、あちらに手の骨、こちらに足の骨、あちらに踝の骨、こちらに脛の骨、あちらに大腿の骨、こちらに腰の骨、あちらに肋骨、こちらに背骨、あちらに肩の骨、こちらに首の骨、あちらに顎の骨、こちらに歯の骨、あちらに頭蓋骨がある姿を見るであろう。比丘たちよ、どう思うか。かつてのあの美しさと容色は消え去り、患難が現れ出たのではないか」「そのとおりです、世尊よ」比丘たちよ、これもまた色の患難である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, tameva bhaginiṃ passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ – aṭṭhikāni setāni saṅkhavaṇṇapaṭibhāgāni, aṭṭhikāni puñjakitāni terovassikāni, aṭṭhikāni pūtīni cuṇṇakajātāni. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, yā purimā subhā vaṇṇanibhā sā antarahitā, ādīnavo pātubhūtoti? ‘Evaṃ, bhante’. Ayampi, bhikkhave, rūpānaṃ ādīnavo.
さらにまた、比丘たちよ、まさにその女性の遺体が墓場に捨てられ、貝殻のように白くなった骨となり、歳月を経て積み重なった骨の山となり、朽ち果てて粉々になった骨であるのを見るであろう。比丘たちよ、どう思うか。かつてのあの美しさと容色は消え去り、患難が現れ出たのではないか」「そのとおりです、世尊よ」比丘たちよ、これもまた色の患難である。
‘‘Kiñca, bhikkhave, rūpānaṃ nissaraṇaṃ? Yo, bhikkhave, rūpesu chandarāgavinayo chandarāgappahānaṃ – idaṃ rūpānaṃ nissaraṇaṃ.
比丘たちよ、では、諸々の色の解脱(出離)とは何か。比丘たちよ、諸々の色に対する欲求と貪りの制御、欲求と貪りの放擲、これが諸々の色の解脱である。
‘‘Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā evaṃ rūpānaṃ assādañca assādato ādīnavañca ādīnavato nissaraṇañca nissaraṇato yathābhūtaṃ nappajānanti te vata sāmaṃ vā rūpe parijānissanti, paraṃ vā tathattāya samādapessanti yathā paṭipanno rūpe parijānissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Ye ca kho keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā evaṃ rūpānaṃ assādañca assādato ādīnavañca ādīnavato nissaraṇañca nissaraṇato yathābhūtaṃ pajānanti te vata sāmaṃ vā rūpe parijānissanti paraṃ vā tathattāya samādapessanti yathā paṭipanno rūpe parijānissatīti – ṭhānametaṃ vijjati.
比丘たちよ、実にいかなる沙門や婆羅門であれ、このように諸々の色の味わいを味わいとして、患難を患難として、解脱を解脱としてありのままに知らぬ者が、自分自身で色を完全に理解するか、あるいは他者をそのように教え導いて実践させ、色を完全に理解させることができるなどということは、あり得ない。しかし、比丘たちよ、いかなる沙門や婆羅門であれ、このように諸々の色の味わいを味わいとして、患難を患難として、解脱を解脱としてありのままに知る者が、自分自身で色を完全に理解し、あるいは他者をそのように教え導いて実践させ、色を完全に理解させることができるということは、十分にあり得ることである。
173. ‘‘Ko ca, bhikkhave, vedanānaṃ assādo? Idha, bhikkhave, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, neva tasmiṃ samaye attabyābādhāyapi ceteti, na parabyābādhāyapi ceteti, na ubhayabyābādhāyapi ceteti; abyābajjhaṃyeva tasmiṃ samaye vedanaṃ vedeti. Abyābajjhaparamāhaṃ, bhikkhave, vedanānaṃ assādaṃ vadāmi.
173. 比丘たちよ、諸々の受の味わいとは何か。比丘たちよ、ここに比丘が、まさに諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れて、尋(思考)と伺(省察)を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅を達成して住する。比丘たちよ、比丘がまさに諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れて、尋と伺を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅を達成して住している時には、その時には、自らを害することをも思量せず、他者を害することをも思量せず、両者を害することをも思量しない。その時には、まさに害のない受を感受している。比丘たちよ、私は害のないことこそが、諸々の受の至高の味わいであると説く。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati…pe… yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu pītiyā ca virāgā, upekkhako ca viharati, sato ca sampajāno sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati…pe… yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, neva tasmiṃ samaye attabyābādhāyapi ceteti, na parabyābādhāyapi ceteti, na ubhayabyābādhāyapi ceteti; abyābajjhaṃyeva tasmiṃ samaye vedanaṃ vedeti. Abyābajjhaparamāhaṃ, bhikkhave, vedanānaṃ assādaṃ vadāmi.
さらにまた、比丘たちよ、比丘が尋と伺の静止により、内なる清浄と心の一境性を得て、尋もなく伺もなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を達成して住する……比丘たちよ、比丘が喜の離脱により、捨(平静)にして住し、正念・正知にして、身体によって楽を感受し、聖者たちが『捨にして正念あり、安楽に住す』と称賛する第三禅を達成して住する……比丘たちよ、比丘が楽の放擲により、また苦の放擲により、以前の喜悦と憂いの消滅により、不苦不楽にして、捨による清浄な正念のある第四禅を達成して住している時には、その時には、自らを害することをも思量せず、他者を害することをも思量せず、両者を害することをも思量しない。その時には、まさに害のない受を感受している。比丘たちよ、私は害のないことこそが、諸々の受の至高の味わいであると説く。
174. ‘‘Ko ca, bhikkhave, vedanānaṃ ādīnavo? Yaṃ, bhikkhave, vedanā aniccā dukkhā vipariṇāmadhammā – ayaṃ vedanānaṃ ādīnavo.
174. 比丘たちよ、諸々の受の患難とは何か。比丘たちよ、受が無常であり、苦であり、変易する性質のものであるということ、これが諸々の受の患難である。
‘‘Kiñca, bhikkhave, vedanānaṃ nissaraṇaṃ? Yo, bhikkhave, vedanāsu chandarāgavinayo, chandarāgappahānaṃ – idaṃ vedanānaṃ nissaraṇaṃ.
比丘たちよ、では、諸々の受の解脱(出離)とは何か。比丘たちよ、諸々の受に対する欲求と貪りの制御、欲求と貪りの放擲、これが諸々の受の解脱である。
‘‘Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā evaṃ vedanānaṃ assādañca assādato ādīnavañca ādīnavato nissaraṇañca nissaraṇato yathābhūtaṃ nappajānanti, te vata sāmaṃ vā vedanaṃ parijānissanti, paraṃ vā tathattāya samādapessanti yathā paṭipanno vedanaṃ parijānissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Ye ca kho keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā evaṃ vedanānaṃ assādañca assādato ādīnavañca ādīnavato nissaraṇañca nissaraṇato yathābhūtaṃ pajānanti te vata sāmaṃ vā vedanaṃ parijānissanti, paraṃ vā tathattāya samādapessanti yathā paṭipanno vedanaṃ parijānissatīti – ṭhānametaṃ vijjatī’’ti.
比丘たちよ、実にいかなる沙門や婆羅門であれ、このように諸々の受の味わいを味わいとして、患難を患難として、解脱を解脱としてありのままに知らぬ者が、自分自身で受を完全に理解するか、あるいは他者をそのように教え導いて実践させ、受を完全に理解させることができるなどということは、あり得ない。しかし、比丘たちよ、いかなる沙門や婆羅門であれ、このように諸々の受の味わいを味わいとして、患難を患難として、解脱を解脱としてありのままに知る者が、自分自身で受を完全に理解し、あるいは他者をそのように教え導いて実践させ、受を完全に理解させることができるということは、十分にあり得ることである」
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。心を躍らせた比丘たちは、世尊の説法を歓喜した。
Mahādukkhakkhandhasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ.
大苦蘊経 第三 終わる。
4. Cūḷadukkhakkhandhasuttaṃ
4. 小苦蘊経
175. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sakkesu viharati kapilavatthusmiṃ nigrodhārāme. Atha kho mahānāmo sakko yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho mahānāmo sakko bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘dīgharattāhaṃ, bhante, bhagavatā evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānāmi – ‘lobho cittassa upakkileso, doso cittassa upakkileso, moho cittassa upakkileso’ti. Evañcāhaṃ , bhante, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi – ‘lobho cittassa upakkileso, doso cittassa upakkileso, moho cittassa upakkileso’ti. Atha ca pana me ekadā lobhadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti, dosadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti, mohadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti. Tassa mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘kosu nāma me dhammo ajjhattaṃ appahīno yena me ekadā lobhadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti, dosadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti, mohadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhantī’’’ti.
175. このように私は聞いた。ある時、世尊は釈迦族の地、カピラヴァットゥのニグローダ園におられた。そのとき、釈迦族のマハーナーマが世尊のみもとへと赴いた。赴いて世尊に拝礼し、一方に座った。一方に座った釈迦族のマハーナーマは、世尊にこう申し上げた。「世尊よ、私は長い間、世尊がこのように法を説かれるのを理解してきました。『貪りは心の汚れであり、怒りは心の汚れであり、無明は心の汚れである』と。世尊よ、私は世尊が説かれた教えをそのように理解しています。『貪りは心の汚れであり、怒りは心の汚れであり、無明は心の汚れである』と。それにもかかわらず、時に私の心には貪りの諸法が満ちて居座り、怒りの諸法が満ちて居座り、無明の諸法が満ちて居座ることがあります。世尊よ、私にはこのような思いが生じるのです。『私の内に、いかなる法が捨て去られずに残っているために、時に貪りの諸法が心を圧倒して居座り、怒りの諸法が心を圧倒して居座り、無明の諸法が心を圧倒して居座るのだろうか』と」
176. ‘‘So eva kho te, mahānāma, dhammo ajjhattaṃ appahīno yena te ekadā lobhadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti, dosadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti, mohadhammāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti. So ca hi te, mahānāma, dhammo ajjhattaṃ pahīno abhavissa, na tvaṃ agāraṃ ajjhāvaseyyāsi, na kāme paribhuñjeyyāsi. Yasmā ca kho te, mahānāma, so eva dhammo ajjhattaṃ appahīno tasmā tvaṃ agāraṃ ajjhāvasasi, kāme paribhuñjasi.
176. 「マハーナーマよ、そなたの内において、まさにその法が捨て去られていないからこそ、時に貪りの諸法が心を圧倒して居座り、怒りの諸法が心を圧倒して居座り、無明の諸法が心を圧倒して居座るのである。マハーナーマよ、もしその法がそなたの内で捨て去られていたならば、そなたは在家に留まることもなく、諸々の欲を楽しむこともなかったであろう。マハーナーマよ、しかし、まさにその法がそなたの内で捨て去られていないからこそ、そなたは在家に留まり、諸々の欲を楽しんでいるのである。
177. ‘‘‘Appassādā kāmā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti – iti cepi, mahānāma, ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ hoti, so ca aññatreva kāmehi aññatra akusalehi dhammehi pītisukhaṃ nādhigacchati, aññaṃ vā tato santataraṃ; atha kho so neva tāva anāvaṭṭī kāmesu hoti. Yato ca kho, mahānāma, ariyasāvakassa ‘appassādā kāmā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ hoti, so ca aññatreva kāmehi aññatra akusalehi dhammehi pītisukhaṃ adhigacchati aññaṃ vā tato santataraṃ; atha kho so anāvaṭṭī kāmesu hoti.
177. マハーナーマよ、『諸々の欲は味わい少なく、多くの苦しみがあり、多くの絶望があり、ここには患難のほうが多い』と、このように聖弟子によって正しき智慧によりありのままによく見られていたとしても、彼が諸々の欲を離れ、不善の諸法を離れた喜楽、あるいはそれ以上に静かな境地を得ていないならば、彼はまだ諸々の欲に戻らない(不退転の)者とはなっていない。しかし、マハーナーマよ、聖弟子が『諸々の欲は味わい少なく、多くの苦しみがあり、多くの絶望があり、ここには患難のほうが多い』と、このように正しき智慧によりありのままによく見極め、諸々の欲を離れ、不善の諸法を離れた喜楽、あるいはそれ以上に静かな境地を得ているならば、その時、彼は諸々の欲に戻らない者となるのである。
‘‘Mayhampi kho, mahānāma, pubbeva sambodhā, anabhisambuddhassa bodhisattasseva sato, ‘appassādā kāmā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ hoti, so ca aññatreva kāmehi aññatra akusalehi dhammehi pītisukhaṃ nājjhagamaṃ, aññaṃ vā tato santataraṃ; atha khvāhaṃ neva tāva anāvaṭṭī kāmesu paccaññāsiṃ. Yato ca kho me, mahānāma, ‘appassādā kāmā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ ahosi, so ca aññatreva kāmehi aññatra akusalehi dhammehi pītisukhaṃ ajjhagamaṃ, aññaṃ vā tato santataraṃ; athāhaṃ anāvaṭṭī kāmesu paccaññāsiṃ.
マハーナーマよ、私自身も、正覚を得る以前、まだ悟りを開いていない菩薩であった時、『諸々の欲は味わい少なく、多くの苦しみがあり、多くの絶望があり、ここには患難のほうが多い』と、このように正しき智慧によりありのままによく見極めていたが、諸々の欲を離れ、不善の諸法を離れた喜楽、あるいはそれ以上に静かな境地を得ていなかったため、まだ諸々の欲に戻らない者であるとは言えなかった。しかし、マハーナーマよ、私にとって『諸々の欲は味わい少なく、多くの苦しみがあり、多くの絶望があり、ここには患難のほうが多い』と、このように正しき智慧によりありのままによく見極められ、諸々の欲を離れ、不善の諸法を離れた喜楽、あるいはそれ以上に静かな境地を得た時に、私は諸々の欲に戻らない者となったと自覚したのである。
178. ‘‘Ko ca, mahānāma, kāmānaṃ assādo? Pañcime, mahānāma, kāmaguṇā. Katame pañca? Cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā; sotaviññeyyā saddā…pe… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā – ime kho, mahānāma, pañca kāmaguṇā. Yaṃ kho, mahānāma, ime pañca kāmaguṇe paṭicca uppajjati sukhaṃ somanassaṃ – ayaṃ kāmānaṃ assādo.
178. マハーナーマよ、では、諸々の欲の味わいとは何か。マハーナーマよ、これら五つの欲の対象(五欲功徳)がある。五つとは何か。眼によって認識される色であって、望ましく、愛らしく、心に適い、愛すべき姿をなし、欲を伴い、貪りを生じさせるもの。耳によって認識される声……鼻によって認識される香……舌によって認識される味……身によって認識される触覚であって、望ましく、愛らしく、心に適い、愛すべき姿をなし、欲を伴い、貪りを生じさせるものである。マハーナーマよ、これらが五つの欲の対象である。マハーナーマよ、これら五つの欲の対象に縁って生じる楽や喜悦、これが欲の味わいである。
‘‘Ko ca, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo? Idha, mahānāma, kulaputto yena sippaṭṭhānena jīvikaṃ kappeti – yadi muddāya yadi gaṇanāya yadi saṅkhānena yadi kasiyā yadi vaṇijjāya yadi gorakkhena yadi issatthena yadi rājaporisena yadi sippaññatarena, sītassa purakkhato uṇhassa purakkhato ḍaṃsamakasavātātapasarīṃsapasamphassehi rissamāno khuppipāsāya mīyamāno; ayampi, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
マハーナーマよ、では、諸々の欲の患難とは何か。マハーナーマよ、ここに良家の子が、生計を立てるための技術・職業――印形によるものであれ、計算によるものであれ、算術によるものであれ、耕作であれ、商業であれ、牧畜であれ、弓術であれ、王の奉仕であれ、その他の何らかの技術であれ――に従事し、寒さにさらされ、暑さにさらされ、虻・蚊・風・日照り・這う虫の接触に悩まされ、飢えや渇きで息絶えそうになりながら働く。マハーナーマよ、これこそが、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Tassa ce mahānāma kulaputtassa evaṃ uṭṭhahato ghaṭato vāyamato te bhogā nābhinipphajjanti, so socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati ‘moghaṃ vata me uṭṭhānaṃ, aphalo vata me vāyāmo’ti. Ayampi, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
マハーナーマよ、もしその良家の子が、このように奮励し努力し励んでも、それらの財を得られないならば、彼は憂い、疲れ果て、悲嘆に暮れ、胸を叩いて泣き叫び、混迷に陥る。『ああ、私の奮励は無駄であった。私の努力は実を結ばなかった』と。マハーナーマよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Tassa ce, mahānāma, kulaputtassa evaṃ uṭṭhahato ghaṭato vāyamato te bhogā abhinipphajjanti. So tesaṃ bhogānaṃ ārakkhādhikaraṇaṃ dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti – ‘kinti me bhoge neva rājāno hareyyuṃ, na corā hareyyuṃ, na aggi daheyya, na udakaṃ vaheyya, na appiyā vā dāyādā hareyyu’nti. Tassa evaṃ ārakkhato gopayato te bhoge rājāno vā haranti, corā vā haranti, aggi vā dahati, udakaṃ vā vahati, appiyā vā dāyādā haranti. So socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati – ‘yampi me ahosi tampi no natthī’ti. Ayampi, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
マハーナーマよ、もしその良家の子が、このように奮励し努力し励んで、それらの財を得たとしても、彼はそれらの財を守ることを動機として苦しみと落胆を経験する。『いかにして、私の財を王たちに奪われず、盗人たちに奪われず、火に焼かれず、水に流されず、憎い相続人たちに奪われずに済むだろうか』と。彼がこのように守護し保護していても、それらの財を王たちが奪い、あるいは盗人たちが奪い、火が焼き、水が流し、憎い相続人たちが奪い去る。彼は憂い、疲れ果て、悲嘆に暮れ、胸を叩いて泣き叫び、混迷に陥る。『私にあったものさえ、もはやなくなってしまった』と。マハーナーマよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Puna caparaṃ, mahānāma, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu rājānopi rājūhi vivadanti, khattiyāpi khattiyehi vivadanti, brāhmaṇāpi brāhmaṇehi vivadanti, gahapatīpi gahapatīhi vivadanti, mātāpi puttena vivadati, puttopi mātarā vivadati, pitāpi puttena vivadati, puttopi pitarā vivadati, bhātāpi bhātarā vivadati, bhātāpi bhaginiyā vivadati, bhaginīpi bhātarā vivadati, sahāyopi sahāyena vivadati. Te tattha kalahaviggahavivādāpannā aññamaññaṃ pāṇīhipi upakkamanti, leḍḍūhipi upakkamanti, daṇḍehipi upakkamanti, satthehipi upakkamanti. Te tattha maraṇampi nigacchanti, maraṇamattampi dukkhaṃ. Ayampi, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
さらにまた、マハーナーマよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、王たちも王たちと争い、クシャトリヤたちもクシャトリヤたちと争い、バラモンたちもバラモンたちと争い、資産者たちも資産者たちと争い、母も子と争い、子も母と争い、父も子と争い、子も父と争い、兄も弟と争い、兄も妹と争い、妹も兄と争い、友も友と争う。彼らはそこで口論・抗争・論争に陥り、互いに素手で傷つけ合い、石ころで傷つけ合い、棒杖で傷つけ合い、刀剣で傷つけ合う。彼らはそこで死に至り、あるいは死に値する苦痛を受ける。マハーナーマよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Puna caparaṃ, mahānāma, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu asicammaṃ gahetvā, dhanukalāpaṃ sannayhitvā, ubhatobyūḷhaṃ saṅgāmaṃ pakkhandanti usūsupi khippamānesu, sattīsupi khippamānāsu, asīsupi vijjotalantesu. Te tattha usūhipi vijjhanti, sattiyāpi vijjhanti, asināpi sīsaṃ chindanti. Te tattha maraṇampi nigacchanti, maraṇamattampi dukkhaṃ. Ayampi, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
さらにまた、マハーナーマよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、刀と盾を取り、弓と矢筒を身につけて、両陣営が整列した戦場へと突進する。矢が射かけられ、槍が投げられ、刀剣が閃く中で。彼らはそこで矢に射られ、槍に刺され、刀剣で首を切り落とされる。彼らはそこで死に至り、あるいは死に値する苦痛を受ける。マハーナーマよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Puna caparaṃ, mahānāma, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu asicammaṃ gahetvā, dhanukalāpaṃ sannayhitvā, addāvalepanā upakāriyo pakkhandanti usūsupi khippamānesu, sattīsupi khippamānāsu, asīsupi vijjotalantesu. Te tattha usūhipi vijjhanti, sattiyāpi vijjhanti, chakaṇakāyapi osiñcanti, abhivaggenapi omaddanti, asināpi sīsaṃ chindanti. Te tattha maraṇampi nigacchanti, maraṇamattampi dukkhaṃ. Ayampi, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
さらにまた、マハーナーマよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、刀と盾を取り、弓と矢筒を身につけて、ぬかるみの塗られた胸壁の砦へと突進する。矢が射かけられ、槍が投げられ、刀剣が閃く中で。彼らはそこで矢に射られ、槍に刺され、糞尿の煮え湯を浴びせられ、押しつぶされ、刀剣で首を切り落とされる。彼らはそこで死に至り、あるいは死に値する苦痛を受ける。マハーナーマよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Puna caparaṃ, mahānāma, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu sandhimpi chindanti, nillopampi haranti, ekāgārikampi karonti, paripanthepi tiṭṭhanti, paradārampi gacchanti. Tamenaṃ rājāno gahetvā vividhā kammakāraṇā kārenti – kasāhipi tāḷenti, vettehipi tāḷenti, aḍḍhadaṇḍakehipi tāḷenti; hatthampi chindanti, pādampi chindanti, hatthapādampi chindanti, kaṇṇampi chindanti, nāsampi chindanti, kaṇṇanāsampi chindanti; bilaṅgathālikampi karonti, saṅkhamuṇḍikampi karonti, rāhumukhampi karonti, jotimālikampi karonti, hatthapajjotikampi karonti, erakavattikampi karonti, cīrakavāsikampi karonti, eṇeyyakampi karonti, baḷisamaṃsikampi karonti, kahāpaṇikampi karonti, khārāpatacchikampi karonti, palighaparivattikampi karonti, palālapīṭhakampi karonti, tattenapi telena osiñcanti, sunakhehipi khādāpenti, jīvantampi sūle uttāsenti, asināpi sīsaṃ chindanti. Te tattha maraṇampi nigacchanti, maraṇamattampi dukkhaṃ. Ayampi, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo sandiṭṭhiko dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
さらにまた、マハーナーマよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、壁に穴をあけ、略奪を行い、強奪を働き、道待ち伏せをし、他人の妻を犯す。王たちはその者を捕らえて、様々な刑罰を科す。鞭で打ち、杖で打ち、棒で打つ。手足を切り、耳を切り、鼻を切り、耳と鼻を切り落とす。また、粥鉢とし、法螺貝剃りとし、ラーフの口とし、火の首飾りとし、燃える手とし、草巻きとし、樹皮衣とし、アンテロープとし、釣り針肉削ぎとし、貨幣刻みとし、アルカリ液漬けとし、閂回しとし、藁敷きとする。また煮えたぎる油を浴びせ、犬に食わせ、生きながら串刺しにし、刀剣で首を切り落とす。彼らはそこで死に至り、あるいは死に値する苦痛を受ける。マハーナーマよ、これもまた、現世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
‘‘Puna caparaṃ, mahānāma, kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu kāyena duccaritaṃ caranti, vācāya duccaritaṃ caranti, manasā duccaritaṃ caranti. Te kāyena duccaritaṃ caritvā, vācāya duccaritaṃ caritvā, manasā duccaritaṃ caritvā, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā, apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjanti. Ayampi, mahānāma, kāmānaṃ ādīnavo samparāyiko, dukkhakkhandho kāmahetu kāmanidānaṃ kāmādhikaraṇaṃ kāmānameva hetu.
さらにまた、マハーナーマよ、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因として、身によって悪行を行い、言葉によって悪行を行い、意によって悪行を行う。彼らは身によって悪行を行い、言葉によって悪行を行い、意によって悪行を行って、肉体の崩壊後、死後において、悪趣、悪処、堕処、地獄へと生まれ変わる。マハーナーマよ、これこそが、来世における欲の患難であり、欲を原因とし、欲を因縁とし、欲を動機とし、まさに欲そのものを原因とする苦の集積である。
179. ‘‘Ekamidāhaṃ, mahānāma, samayaṃ rājagahe viharāmi gijjhakūṭe pabbate. Tena kho pana samayena sambahulā nigaṇṭhā isigilipasse kāḷasilāyaṃ ubbhaṭṭhakā honti āsanapaṭikkhittā, opakkamikā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayanti. Atha khvāhaṃ, mahānāma, sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena isigilipasse kāḷasilā yena te nigaṇṭhā tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā te nigaṇṭhe etadavocaṃ – ‘kinnu tumhe, āvuso, nigaṇṭhā ubbhaṭṭhakā āsanapaṭikkhittā, opakkamikā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayathā’ti? Evaṃ vutte, mahānāma, te nigaṇṭhā maṃ etadavocuṃ – ‘nigaṇṭho, āvuso, nāṭaputto sabbaññū sabbadassāvī aparisesaṃ ñāṇadassanaṃ paṭijānāti – ‘‘carato ca me tiṭṭhato ca suttassa ca jāgarassa ca satataṃ samitaṃ ñāṇadassanaṃ paccupaṭṭhita’’nti. So evamāha – ‘‘atthi kho vo , nigaṇṭhā, pubbe pāpakammaṃ kataṃ, taṃ imāya kaṭukāya dukkarakārikāya nijjīretha ; yaṃ panettha etarahi kāyena saṃvutā vācāya saṃvutā manasā saṃvutā taṃ āyatiṃ pāpassa kammassa akaraṇaṃ; iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantibhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo, kammakkhayā dukkhakkhayo, dukkhakkhayā vedanākkhayo, vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’’ti. Tañca panamhākaṃ ruccati ceva khamati ca, tena camha attamanā’ti.
179. マハーナーマよ、かつてある時、私はラージャガハの霊鷲山におりました。そのとき、多くのニガンタ(裸形外道)たちが、イシギリ山の傍らの黒岩の地で、直立し続け、座ることを拒否して、人為的で激しく、鋭く、耐えがたい苦痛の感覚を味わっていました。マハーナーマよ、そこで私は夕暮れ時に独座から立ち上がり、イシギリ山の傍らの黒岩、それらのニガンタたちのいるところへ赴きました。赴いて、ニガンタたちにこう言いました。『友らよ、ニガンタたちよ、なぜあなた方は直立し続け、座ることを拒否して、人為的で激しく、鋭く、耐えがたい苦痛の感覚を味わっているのですか』と。マハーナーマよ、このように尋ねると、それらのニガンタたちは私にこう答えました。『友よ、ニガンタ・ナータプッタは一切知者であり、一切見者であり、完全無欠な知識と見解を自認して「歩むときも、立つときも、眠るときも、目覚めているときも、常に絶え間なく知識と見解が現前している」と言います。彼はこのように語ります。「ニガンタたちよ、お前たちには過去になされた悪業がある。それをこの耐えがたい苦行によって消滅させよ。そして今、身をつつしみ、言葉をつつしみ、心をつつしんでいることは、未来における悪業の不作である。このように過去の業を苦行によって滅し尽くし、新たな業を作らないことによって、未来への流入がなくなる。未来への流入がなくなることによって業が尽き、業が尽きることによって苦が尽き、苦が尽きることによって受が尽き、受が尽きることによって一切の苦が消滅するであろう」と。そしてその教えは私たちにとって好ましく、納得のいくものであり、それゆえに私たちは喜んでいるのです』と。
180. ‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ, mahānāma, te nigaṇṭhe etadavocaṃ – ‘kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – ahuvamheva mayaṃ pubbe na nāhuvamhā’ti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – akaramheva mayaṃ pubbe pāpakammaṃ na nākaramhā’ti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – evarūpaṃ vā evarūpaṃ vā pāpakammaṃ akaramhā’ti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ, ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjīretabbaṃ, ettakamhi vā dukkhe nijjiṇṇe sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’ti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – diṭṭheva dhamme akusalānaṃ dhammānaṃ pahānaṃ, kusalānaṃ dhammānaṃ upasampada’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’.
180. マハーナーマよ、そのように言われたので、私はそれらのニガンタたちにこう尋ねました。『友らよ、ニガンタたちよ、では、あなた方は「私たちは過去に存在していたのであって、存在していなかったのではない」ということを知っているのですか』『いいえ、友よ、知りません』『友らよ、ニガンタたちよ、では、あなた方は「私たちは過去に悪業をなしたのであって、悪業をなさなかったのではない」ということを知っているのですか』『いいえ、友よ、知りません』『友らよ、ニガンタたちよ、では、あなた方は「私たちはこのような、あるいはあのような悪業をなした」ということを知っているのですか』『いいえ、友よ、知りません』『友らよ、ニガンタたちよ、では、あなた方は「これほどの苦がすでに消滅した、これほどの苦が消滅させられるべきである、これほどの苦が消滅したときに一切の苦が消滅したことになる」ということを知っているのですか』『いいえ、友よ、知りません』『友らよ、ニガンタたちよ、では、あなた方は現世において不善の諸法の放擲と、善なる諸法の完全な体得を知っているのですか』『いいえ、友よ、知りません』
‘‘‘Iti kira tumhe, āvuso nigaṇṭhā, na jānātha – ahuvamheva mayaṃ pubbe na nāhuvamhāti, na jānātha – akaramheva mayaṃ pubbe pāpakammaṃ na nākaramhāti, na jānātha – evarūpaṃ vā evarūpaṃ vā pāpakammaṃ akaramhāti, na jānātha – ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ, ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjīretabbaṃ, ettakamhi vā dukkhe nijjiṇṇe sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatīti. Na jānātha – diṭṭheva dhamme akusalānaṃ dhammānaṃ pahānaṃ, kusalānaṃ dhammānaṃ upasampadaṃ. Evaṃ sante, āvuso nigaṇṭhā, ye loke luddā lohitapāṇino kurūrakammantā manussesu paccājātā te nigaṇṭhesu pabbajantī’ti? ‘Na kho, āvuso gotama, sukhena sukhaṃ adhigantabbaṃ, dukkhena kho sukhaṃ adhigantabbaṃ; sukhena cāvuso gotama, sukhaṃ adhigantabbaṃ abhavissa, rājā māgadho seniyo bimbisāro sukhaṃ adhigaccheyya, rājā māgadho seniyo bimbisāro sukhavihāritaro āyasmatā gotamenā’ti.
「『友なるニガンタたちよ、実にあなた方は知らないのではないか――「我らは過去に存在していたのであり、存在していなかったのではない」ということを知らず、「我らは過去に悪業をなしたのであり、なさなかったのではない」ということを知らず、「このような悪業、あるいはあのような悪業をなした」ということを知らず、「これほどの苦が滅尽され、これほどの苦が滅尽されるべきであり、これほどの苦が滅尽されたとき、すべての苦が滅尽されるであろう」ということを知らないのではないか。また「現法において、不善の諸法を捨て去り、善の諸法を具足すること」を知らないのではないか。友なるニガンタたちよ、そうであるならば、世において獰猛で血塗られた手を持ち、残虐な業をなす者が人々の間に再び生まれたとき、彼らこそがニガンタたちのもとに出家するのではないか』と。[するとニガンタたちは言いました。]『友なるゴータマよ、楽によって楽が得られるのではなく、苦によってこそ楽が得られるのです。友なるゴータマよ、もし楽によって楽が得られるのであったなら、マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラは楽を得たであろうし、マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラは尊者ゴータマよりも、より楽に住する者となったはずです』と。
‘‘‘Addhāyasmantehi nigaṇṭhehi sahasā appaṭisaṅkhā vācā bhāsitā – na kho, āvuso gotama, sukhena sukhaṃ adhigantabbaṃ, dukkhena kho sukhaṃ adhigantabbaṃ; sukhena cāvuso gotama, sukhaṃ adhigantabbaṃ abhavissa, rājā māgadho seniyo bimbisāro sukhaṃ adhigaccheyya, rājā māgadho seniyo bimbisāro sukhavihāritaro āyasmatā gotamenā’’ti. Api ca ahameva tattha paṭipucchitabbo – ko nu kho āyasmantānaṃ sukhavihāritaro rājā vā māgadho seniyo bimbisāro āyasmā vā gotamo’ti? Addhāvuso gotama, amhehi sahasā appaṭisaṅkhā vācā bhāsitā, na kho, āvuso gotama, sukhena sukhaṃ adhigantabbaṃ, dukkhena kho sukhaṃ adhigantabbaṃ; sukhena cāvuso gotama, sukhaṃ adhigantabbaṃ abhavissa, rājā māgadho seniyo bimbisāro sukhaṃ adhigaccheyya, rājā māgadho seniyo bimbisāro sukhavihāritaro āyasmatā gotamenāti. Api ca tiṭṭhatetaṃ, idānipi mayaṃ āyasmantaṃ gotamaṃ pucchāma – ko nu kho āyasmantānaṃ sukhavihāritaro rājā vā māgadho seniyo bimbisāro āyasmā vā gotamo’ti?
『尊者であるニガンタたちよ、確かにあなた方はよく考えもせず軽率に言葉を発した。「友なるゴータマよ、楽によって楽が得られるのではなく、苦によってこそ楽が得られるのです。友なるゴータマよ、もし楽によって楽が得られるのであったなら、マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラは楽を得たであろうし、マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラは尊者ゴータマよりも、より楽に住する者となったはずです」と。しかし、むしろ私こそがそのことについて尋ねられるべきではないか。「尊者たちよ、いったいどちらがより楽に住する者なのか。マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラか、それとも尊者ゴータマか」と』[と私が言うと、彼らは答えました。]『確かに友なるゴータマよ、私たちはよく考えもせず軽率に言葉を発しました。「友なるゴータマよ、楽によって楽が得られるのではなく、苦によってこそ楽が得られるのです。友なるゴータマよ、もし楽によって楽が得られるのであったなら、マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラは楽を得たであろうし、マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラは尊者ゴータマよりも、より楽に住する者となったはずです」と。しかし、そのことはさておき、今こそ私たちは尊者ゴータマに尋ねます。「尊者たちよ、いったいどちらがより楽に住する者なのか。マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラか、それとも尊者ゴータマか」と』。
‘‘‘Tena hāvuso nigaṇṭhā, tumheva tattha paṭipucchissāmi, yathā vo khameyya tathā naṃ byākareyyātha. Taṃ kiṃ maññathāvuso nigaṇṭhā, pahoti rājā māgadho seniyo bimbisāro, aniñjamāno kāyena, abhāsamāno vācaṃ, satta rattindivāni ekantasukhaṃ paṭisaṃvedī viharitu’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’.
『それでは友なるニガンタたちよ、そのことについてあなた方に問い返しましょう。あなた方の納得のいくようにそれに答えなさい。友なるニガンタたちよ、これをどう思いますか。マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラは、身体を動かさず、言葉を発さず、七日七晩、ただ純粋な楽を享受して過ごすことができるでしょうか』。『いいえ、友よ、できません』。
‘‘‘Taṃ kiṃ maññathāvuso nigaṇṭhā, pahoti rājā māgadho seniyo bimbisāro, aniñjamāno kāyena, abhāsamāno vācaṃ, cha rattindivāni…pe… pañca rattindivāni… cattāri rattindivāni… tīṇi rattindivāni… dve rattindivāni… ekaṃ rattindivaṃ ekantasukhaṃ paṭisaṃvedī viharitu’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’.
『友なるニガンタたちよ、これをどう思いますか。マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラは、身体を動かさず、言葉を発さず、六日六晩……(中略)……五日五晩……四日四晩……三日三晩……二日二晩……一日一晩、ただ純粋な楽を享受して過ごすことができるでしょうか』。『いいえ、友よ、できません』。
‘‘‘Ahaṃ kho, āvuso nigaṇṭhā, pahomi aniñjamāno kāyena, abhāsamāno vācaṃ, ekaṃ rattindivaṃ ekantasukhaṃ paṭisaṃvedī viharituṃ. Ahaṃ kho, āvuso nigaṇṭhā, pahomi aniñjamāno kāyena, abhāsamāno vācaṃ, dve rattindivāni… tīṇi rattindivāni… cattāri rattindivāni… pañca rattindivāni… cha rattindivāni… satta rattindivāni ekantasukhaṃ paṭisaṃvedī viharituṃ. Taṃ kiṃ maññathāvuso nigaṇṭhā, evaṃ sante ko sukhavihāritaro rājā vā māgadho seniyo bimbisāro ahaṃ vā’ti? ‘Evaṃ sante āyasmāva gotamo sukhavihāritaro raññā māgadhena seniyena bimbisārenā’’’ti.
『友なるニガンタたちよ、私は身体を動かさず、言葉を発さず、一日一晩、ただ純粋な楽を享受して過ごすことができます。友なるニガンタたちよ、私は身体を動かさず、言葉を発さず、二日二晩……三日三晩……四日四晩……五日五晩……六日六晩……七日七晩、ただ純粋な楽を享受して過ごすことができます。友なるニガンタたちよ、これをどう思いますか。そうであるならば、マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラと私と、どちらがより楽に住する者でしょうか』。『そうであるならば、尊者ゴータマこそが、マガダ国の王セーニヤ・ビンビサーラよりも、より楽に住する者です』と」
Idamavoca bhagavā. Attamano mahānāmo sakko bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。釈迦族のマハーナーマは歓喜し、世尊の説法を喜んだ。
Cūḷadukkhakkhandhasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ.
小苦蘊経第四が終了した。
5. Anumānasuttaṃ
5. 比量経(推量経)
181. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ āyasmā mahāmoggallāno bhaggesu viharati susumāragire bhesakaḷāvane migadāye. Tatra kho āyasmā mahāmoggallāno bhikkhū āmantesi – ‘‘āvuso, bhikkhavo’’ti. ‘‘Āvuso’’ti kho te bhikkhū āyasmato mahāmoggallānassa paccassosuṃ. Āyasmā mahāmoggallāno etadavoca –
181. このように私は聞いた。ある時、尊者マハーモッガッラーナはバッガ国のススマラギラのベーサカラー林の鹿野苑に滞在していた。そこで尊者マハーモッガッラーナは比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけた。比丘たちは「尊者よ」と尊者マハーモッガッラーナに返答した。尊者マハーモッガッラーナはこう述べた。
‘‘Pavāreti cepi, āvuso, bhikkhu – ‘vadantu maṃ āyasmanto, vacanīyomhi āyasmantehī’ti, so ca hoti dubbaco, dovacassakaraṇehi dhammehi samannāgato, akkhamo appadakkhiṇaggāhī anusāsaniṃ, atha kho naṃ sabrahmacārī na ceva vattabbaṃ maññanti, na ca anusāsitabbaṃ maññanti, na ca tasmiṃ puggale vissāsaṃ āpajjitabbaṃ maññanti.
「友らよ、たとえ比丘が『尊者たちよ、私に指摘してください。私は尊者たちから訓戒を受けるべき者です』と自ら申し出たとしても、その者が諌めがたい者であり、諌めがたくする法を具えており、忍耐がなく、教誡を右から左へ受け流して素直に受け取らない者であるならば、同僚の修行者たちは彼に対して語るべきではないと考え、訓戒すべきではないと考え、その人物を信用すべきではないと考えるのである。
‘‘Katame cāvuso, dovacassakaraṇā dhammā? Idhāvuso, bhikkhu pāpiccho hoti, pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato. Yampāvuso, bhikkhu pāpiccho hoti, pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
友らよ、では何が諌めがたくする法なのであろうか。友らよ、ここに比丘が悪しき欲を持ち、悪しき欲の支配下にある。友らよ、比丘が悪しき欲を持ち、悪しき欲の支配下にあるということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu attukkaṃsako hoti paravambhī. Yampāvuso, bhikkhu attukkaṃsako hoti paravambhī – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が自らを称賛し、他者を軽蔑する。友らよ、比丘が自らを称賛し、他者を軽蔑するということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu kodhano hoti kodhābhibhūto. Yampāvuso, bhikkhu kodhano hoti kodhābhibhūto – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が怒りっぽく、怒りに圧倒されている。友らよ、比丘が怒りっぽく、怒りに圧倒されているということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu kodhano hoti kodhahetu upanāhī. Yampāvuso, bhikkhu kodhano hoti kodhahetu upanāhī – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が怒りっぽく、怒りを理由として怨恨を抱く。友らよ、比丘が怒りっぽく、怒りを理由として怨恨を抱くということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu kodhano hoti kodhahetu abhisaṅgī. Yampāvuso, bhikkhu kodhano hoti kodhahetu abhisaṅgī – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が怒りっぽく、怒りを理由として頑迷に固執する。友らよ、比丘が怒りっぽく、怒りを理由として頑迷に固執するということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu kodhano hoti kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā. Yampāvuso, bhikkhu kodhano hoti kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が怒りっぽく、怒りに満ちた言葉を発する。友らよ、比丘が怒りっぽく、怒りに満ちた言葉を発するということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena codakaṃ paṭippharati. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena codakaṃ paṭippharati – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かう。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かうということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena codakaṃ apasādeti. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena codakaṃ apasādeti – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑する。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑するということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena codakassa paccāropeti. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena codakassa paccāropeti – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せる。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せるということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena aññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ apanāmeti, kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena aññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ apanāmeti, kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかし、話を外へ逸らし、怒りや悪意や不満を露わにする。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかし、話を外へ逸らし、怒りや悪意や不満を露わにするということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena apadāne na sampāyati. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena apadāne na sampāyati – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明しない。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明しないということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu makkhī hoti paḷāsī. Yampāvuso, bhikkhu makkhī hoti paḷāsī – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が恩知らず(覆悪)で、張り合う者(惱)である。友らよ、比丘が恩知らずで張り合う者であるということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu issukī hoti maccharī. Yampāvuso, bhikkhu issukī hoti maccharī – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が嫉妬深く、物惜しみする者(慳)である。友らよ、比丘が嫉妬深く物惜しみする者であるということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu saṭho hoti māyāvī. Yampāvuso, bhikkhu saṭho hoti māyāvī – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が狡猾で、欺く者(諂誑)である。友らよ、比丘が狡猾で欺く者であるということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu thaddho hoti atimānī. Yampāvuso, bhikkhu thaddho hoti atimānī – ayampi dhammo dovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が頑固で、高慢である。友らよ、比丘が頑固で高慢であるということ、これもまた諌めがたくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu sandiṭṭhiparāmāsī hoti ādhānaggāhī duppaṭinissaggī. Yampāvuso, bhikkhu sandiṭṭhiparāmāsī hoti ādhānaggāhī duppaṭinissaggī – ayampi dhammo dovacassakaraṇo. Ime vuccantāvuso, dovacassakaraṇā dhammā.
さらに友らよ、比丘が自己の見解に執着し、固執して手放しがたい者である。友らよ、比丘が自己の見解に執着し、固執して手放しがたい者であるということ、これもまた諌めがたくする法である。友らよ、これらが諌めがたくする法と呼ばれる。
182. ‘‘No cepi, āvuso, bhikkhu pavāreti – ‘vadantu maṃ āyasmanto, vacanīyomhi āyasmantehī’ti, so ca hoti suvaco, sovacassakaraṇehi dhammehi samannāgato, khamo padakkhiṇaggāhī anusāsaniṃ, atha kho naṃ sabrahmacārī vattabbañceva maññanti, anusāsitabbañca maññanti, tasmiñca puggale vissāsaṃ āpajjitabbaṃ maññanti.
182. 友らよ、たとえ比丘が『尊者たちよ、私に指摘してください。私は尊者たちから訓戒を受けるべき者です』と自ら申し出なかったとしても、その者が諌めやすい者であり、諌めやすくする法を具えており、忍耐があり、教誡を素直に受け取る者であるならば、同僚の修行者たちは彼に対して語るべきであると考え、訓戒すべきであると考え、その人物を信用すべきであると考えるのである。
‘‘Katame cāvuso, sovacassakaraṇā dhammā? Idhāvuso, bhikkhu na pāpiccho hoti, na pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato. Yampāvuso, bhikkhu na pāpiccho hoti na pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
友らよ、では何が諌めやすくする法なのであろうか。友らよ、ここに比丘が悪しき欲を持たず、悪しき欲の支配下にない。友らよ、比丘が悪しき欲を持たず、悪しき欲の支配下にないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu anattukkaṃsako hoti aparavambhī. Yampāvuso, bhikkhu anattukkaṃsako hoti aparavambhī – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が自らを称賛せず、他者を軽蔑しない。友らよ、比丘が自らを称賛せず、他者を軽蔑しないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu na kodhano hoti na kodhābhibhūto. Yampāvuso, bhikkhu na kodhano hoti na kodhābhibhūto – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が怒りっぽくなく、怒りに圧倒されていない。友らよ、比丘が怒りっぽくなく、怒りに圧倒されていないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu na kodhano hoti na kodhahetu upanāhī. Yampāvuso, bhikkhu na kodhano hoti na kodhahetu upanāhī – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が怒りっぽくなく、怒りを理由として怨恨を抱かない。友らよ、比丘が怒りっぽくなく、怒りを理由として怨恨を抱かないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu na kodhano hoti na kodhahetu abhisaṅgī. Yampāvuso, bhikkhu na kodhano hoti na kodhahetu abhisaṅgī – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が怒りっぽくなく、怒りを理由として頑迷に固執しない。友らよ、比丘が怒りっぽくなく、怒りを理由として頑迷に固執しないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu na kodhano hoti na kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā. Yampāvuso, bhikkhu na kodhano hoti na kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が怒りっぽくなく、怒りに満ちた言葉を発しない。友らよ、比丘が怒りっぽくなく、怒りに満ちた言葉を発しないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena codakaṃ nappaṭippharati. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena codakaṃ nappaṭippharati – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かわない。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かわないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena codakaṃ na apasādeti. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena codakaṃ na apasādeti – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑しない。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑しないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena codakassa na paccāropeti. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena codakassa na paccāropeti – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せない。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena na aññenaññaṃ paṭicarati, na bahiddhā kathaṃ apanāmeti, na kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena na aññenaññaṃ paṭicarati, na bahiddhā kathaṃ apanāmeti, na kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかさず、話を外へ逸らさず、怒りや悪意や不満を露わにしない。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかさず、話を外へ逸らさず、怒りや悪意や不満を露わにしないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu codito codakena apadāne sampāyati. Yampāvuso, bhikkhu codito codakena apadāne sampāyati – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明する。友らよ、比丘が指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明するということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu amakkhī hoti apaḷāsī. Yampāvuso, bhikkhu amakkhī hoti apaḷāsī – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が恩知らずでなく、張り合う者でない。友らよ、比丘が恩知らずでなく張り合う者でないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu anissukī hoti amaccharī. Yampāvuso, bhikkhu anissukī hoti amaccharī – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が嫉妬深くなく、物惜しみする者でない。友らよ、比丘が嫉妬深くなく物惜しみする者でないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu asaṭho hoti amāyāvī. Yampāvuso, bhikkhu asaṭho hoti amāyāvī – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が狡猾でなく、欺く者でない。友らよ、比丘が狡猾でなく欺く者でないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu atthaddho hoti anatimānī. Yampāvuso, bhikkhu atthaddho hoti anatimānī – ayampi dhammo sovacassakaraṇo.
さらに友らよ、比丘が頑固でなく、高慢でない。友らよ、比丘が頑固でなく高慢でないということ、これもまた諌めやすくする法である。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu asandiṭṭhiparāmāsī hoti anādhānaggāhī suppaṭinissaggī. Yampāvuso, bhikkhu asandiṭṭhiparāmāsī hoti, anādhānaggāhī suppaṭinissaggī – ayampi dhammo sovacassakaraṇo. Ime vuccantāvuso, sovacassakaraṇā dhammā.
さらに友らよ、比丘が自己の見解に執着せず、固執せず、容易に手放す者である。友らよ、比丘が自己の見解に執着せず、固執せず、容易に手放す者であるということ、これもまた諌めやすくする法である。友らよ、これらが諌めやすくする法と呼ばれる。
183. ‘‘Tatrāvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ anuminitabbaṃ – ‘yo khvāyaṃ puggalo pāpiccho, pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ pāpiccho pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘na pāpiccho bhavissāmi, na pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
183. 友らよ、そこで比丘は自ら自身について次のように推量すべきである――『悪しき欲を持ち、悪しき欲の支配下にある人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が悪しき欲を持ち、悪しき欲の支配下にあるならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は悪しき欲を持たず、悪しき欲の支配下に落ちまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo attukkaṃsako paravambhī, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ attukkaṃsako paravambhī, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘anattukkaṃsako bhavissāmi aparavambhī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『自らを称賛し他者を軽蔑する人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が自らを称賛し他者を軽蔑するならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は自らを称賛せず、他者を軽蔑しまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo kodhano kodhābhibhūto, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo. Ahañceva kho panassaṃ kodhano kodhābhibhūto, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘na kodhano bhavissāmi na kodhābhibhūto’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『怒りっぽく怒りに圧倒されている人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が怒りっぽく怒りに圧倒されているならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は怒りっぽくならず、怒りに圧倒されまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo kodhano kodhahetu upanāhī, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ kodhano kodhahetu upanāhī, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘na kodhano bhavissāmi na kodhahetu upanāhī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『怒りっぽく怒りを理由として怨恨を抱く人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が怒りっぽく怒りを理由として怨恨を抱くならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は怒りっぽくならず、怒りを理由として怨恨を抱くまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo kodhano kodhahetu abhisaṅgī, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ kodhano kodhahetu abhisaṅgī, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘na kodhano bhavissāmi na kodhahetu abhisaṅgī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『怒りっぽく怒りを理由として頑迷に固執する人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が怒りっぽく怒りを理由として頑迷に固執するならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は怒りっぽくならず、怒りを理由として頑迷に固執しまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo kodhano kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ kodhano kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘na kodhano bhavissāmi na kodhasāmantā vācaṃ nicchāressāmī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『怒りっぽく怒りに満ちた言葉を発する人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が怒りっぽく怒りに満ちた言葉を発するならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は怒りっぽくならず、怒りに満ちた言葉を発しまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo codito codakena codakaṃ paṭippharati, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho pana codito codakena codakaṃ paṭipphareyyaṃ, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘codito codakena codakaṃ nappaṭippharissāmī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かう人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かうならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かうまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo codito codakena codakaṃ apasādeti, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho pana codito codakena codakaṃ apasādeyyaṃ, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘codito codakena codakaṃ na apasādessāmī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑する人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑するならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑しまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo codito codakena codakassa paccāropeti, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho pana codito codakena codakassa paccāropeyyaṃ, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘codito codakena codakassa na paccāropessāmī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せる人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せるならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着しまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo codito codakena aññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ apanāmeti, kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho pana codito codakena aññenaññaṃ paṭicareyyaṃ, bahiddhā kathaṃ apanāmeyyaṃ, kopañca dosañca appaccayañca pātukareyyaṃ, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘codito codakena na aññenaññaṃ paṭicarissāmi, na bahiddhā kathaṃ apanāmessāmi, na kopañca dosañca appaccayañca pātukarissāmī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかし、話を外へ逸らし、怒りや悪意や不満を露わにする人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかし、話を外へ逸らし、怒りや悪意や不満を露わにするならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかさず、話を外へ逸らさず、怒りや悪意や不満を露わにしまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo codito codakena apadāne na sampāyati, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho pana codito codakena apadāne na sampāyeyyaṃ, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘codito codakena apadāne sampāyissāmī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明しない人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明しないならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明しよう』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo makkhī paḷāsī, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ makkhī paḷāsī, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘amakkhī bhavissāmi apaḷāsī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『恩知らずで張り合う人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が恩知らずで張り合う者であるならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は恩知らずにならず、張り合う者となるまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo issukī maccharī, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ issukī maccharī, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘anissukī bhavissāmi amaccharī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『嫉妬深く物惜しみする人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が嫉妬深く物惜しみする者であるならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は嫉妬深くなぜ、物惜しみする者となるまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo saṭho māyāvī, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ saṭho māyāvī, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘asaṭho bhavissāmi amāyāvī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『狡猾で欺く人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が狡猾で欺く者であるならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は狡猾にならず、欺く者となるまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo thaddho atimānī, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ thaddho atimānī, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘atthaddho bhavissāmi anatimānī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『頑固で高慢な人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が頑固で高慢であるならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は頑固にならず、高慢になるまい』と心を起こすべきである。
‘‘‘Yo khvāyaṃ puggalo sandiṭṭhiparāmāsī ādhānaggāhī duppaṭinissaggī, ayaṃ me puggalo appiyo amanāpo; ahañceva kho panassaṃ sandiṭṭhiparāmāsī ādhānaggāhī duppaṭinissaggī, ahaṃpāssaṃ paresaṃ appiyo amanāpo’ti. Evaṃ jānantenāvuso, bhikkhunā ‘asandiṭṭhiparāmāsī bhavissāmi anādhānaggāhī suppaṭinissaggī’ti cittaṃ uppādetabbaṃ.
『自己の見解に執着し、固執して手放しがたい人物がいるならば、その人物は私にとって好ましくなく、不快である。もし私が自己の見解に執着し、固執して手放しがたいならば、私もまた他者にとって好ましくなく、不快な存在となるであろう』と。このように知る比丘は、友らよ、『私は自己の見解に執着せず、固執せず、容易に手放す者であろう』と心を起こすべきである。
184. ‘‘Tatrāvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi pāpiccho, pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘pāpiccho khomhi, pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘na khomhi pāpiccho, na pāpikānaṃ icchānaṃ vasaṃ gato’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
184. 友らよ、そこで比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私には悪しき欲があり、悪しき欲の支配下にあるだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私には悪しき欲があり、悪しき欲の支配下にある』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私には悪しき欲はなく、悪しき欲の支配下にない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi attukkaṃsako paravambhī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘attukkaṃsako khomhi paravambhī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘anattukkaṃsako khomhi aparavambhī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は自らを称賛し、他者を軽蔑しているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は自らを称賛し、他者を軽蔑している』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は自らを称賛せず、他者を軽蔑していない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi kodhano kodhābhibhūto’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘kodhano khomhi kodhābhibhūto’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘na khomhi kodhano kodhābhibhūto’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は怒りっぽく、怒りに圧倒されているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は怒りっぽく、怒りに圧倒されている』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は怒りっぽくなく、怒りに圧倒されていない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi kodhano kodhahetu upanāhī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti ‘kodhano khomhi kodhahetu upanāhī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti ‘na khomhi kodhano kodhahetu upanāhī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は怒りっぽく、怒りを理由として怨恨を抱いているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は怒りっぽく、怒りを理由として怨恨を抱いている』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は怒りっぽくなく、怒りを理由として怨恨を抱いていない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi kodhano kodhahetu abhisaṅgī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘kodhano khomhi kodhahetu abhisaṅgī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘na khomhi kodhano kodhahetu abhisaṅgī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は怒りっぽく、怒りを理由として頑迷に固執しているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は怒りっぽく、怒りを理由として頑迷に固執している』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は怒りっぽくなく、怒りを理由として頑迷に固執していない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi kodhano kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘kodhano khomhi kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘na khomhi kodhano kodhasāmantā vācaṃ nicchāretā’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は怒りっぽく、怒りに満ちた言葉を発しているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は怒りっぽく、怒りに満ちた言葉を発している』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は怒りっぽくなく、怒りに満ちた言葉を発していない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi codito codakena codakaṃ paṭippharāmī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti ‘codito khomhi codakena codakaṃ paṭippharāmī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘codito khomhi codakena codakaṃ nappaṭippharāmī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かっているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かっている』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に反論して歯向かっていない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi codito codakena codakaṃ apasādemī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti ‘codito khomhi codakena codakaṃ apasādemī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘codito khomhi codakena codakaṃ na apasādemī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑しているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑している』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者を非難し嘲笑していない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi codito codakena codakassa paccāropemī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘codito khomhi codakena codakassa paccāropemī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘codito khomhi codakena codakassa na paccāropemī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せている』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、その指摘者に逆に罪を着せていない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi codito codakena aññenaññaṃ paṭicarāmi, bahiddhā kathaṃ apanāmemi, kopañca dosañca appaccayañca pātukaromī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘codito khomhi codakena aññenaññaṃ paṭicarāmi, bahiddhā kathaṃ apanāmemi, kopañca dosañca appaccayañca pātukaromī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘codito khomhi codakena na aññenaññaṃ paṭicarāmi, na bahiddhā kathaṃ apanāmemi, na kopañca dosañca appaccayañca pātukaromī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかし、話を外へ逸らし、怒りや悪意や不満を露わにしているだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかし、話を外へ逸らし、怒りや悪意や不満を露わにしている』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、他の話題で話をはぐらかさず、話を外へ逸らさず、怒りや悪意や不満を露わにしていない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi codito codakena apadāne na sampāyāmī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘codito khomhi codakena apadāne na sampāyāmī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘codito khomhi codakena apadāne sampāyāmī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明していないだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明していない』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は指摘者から過ちを指摘されたとき、自らの行状について明瞭に弁明している』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi makkhī paḷāsī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘makkhī khomhi paḷāsī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘amakkhī khomhi apaḷāsī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は恩知らずで張り合う者であるだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は恩知らずで張り合う者である』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は恩知らずでなく、張り合う者ではない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi issukī maccharī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘issukī khomhi maccharī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘anissukī khomhi amaccharī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は嫉妬深く物惜しみする者であるだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は嫉妬深く物惜しみする者である』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は嫉妬深くなく、物惜しみする者ではない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi saṭho māyāvī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘saṭho khomhi māyāvī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘asaṭho khomhi amāyāvī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は狡猾で欺く者であるだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は狡猾で欺く者である』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は狡猾でなく、欺く者ではない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi thaddho atimānī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘thaddho khomhi atimānī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘atthaddho khomhi anatimānī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は頑固で高慢であるだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は頑固で高慢である』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は頑固でなく、高慢ではない』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhunā attanāva attānaṃ evaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘kiṃ nu khomhi sandiṭṭhiparāmāsī ādhānaggāhī duppaṭinissaggī’ti? Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘sandiṭṭhiparāmāsī khomhi ādhānaggāhī duppaṭinissaggī’ti, tenāvuso, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘asandiṭṭhiparāmāsī khomhi anādhānaggāhī suppaṭinissaggī’ti, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
さらに友らよ、比丘は自ら自身をこのように省察すべきである――『私は自己の見解に執着し、固執して手放しがたい者であるだろうか』と。友らよ、もし比丘が省察して『私は自己の見解に執着し、固執して手放しがたい者である』と知るならば、友らよ、その比丘はまさにそれらの悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して『私は自己の見解に執着せず、固執せず、容易に手放す者である』と知るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Sace, āvuso, bhikkhu paccavekkhamāno sabbepime pāpake akusale dhamme appahīne attani samanupassati, tenāvuso, bhikkhunā sabbesaṃyeva imesaṃ pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno sabbepime pāpake akusale dhamme pahīne attani samanupassati, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ, ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu.
友らよ、もし比丘が省察して、これらすべての悪しき不善の法が自己において未だ捨て去られていないのを見るならば、友らよ、その比丘はこれらすべての悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して、これらすべての悪しき不善の法が自己において捨て去られているのを見るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである。
‘‘Seyyathāpi, āvuso, itthī vā puriso vā, daharo yuvā maṇḍanajātiko, ādāse vā parisuddhe pariyodāte, acche vā udakapatte, sakaṃ mukhanimittaṃ paccavekkhamāno, sace tattha passati rajaṃ vā aṅgaṇaṃ vā, tasseva rajassa vā aṅgaṇassa vā pahānāya vāyamati; no ce tattha passati rajaṃ vā aṅgaṇaṃ vā, teneva attamano hoti – ‘lābhā vata me, parisuddhaṃ vata me’ti. Evameva kho, āvuso, sace bhikkhu paccavekkhamāno sabbepime pāpake akusale dhamme appahīne attani samanupassati, tenāvuso, bhikkhunā sabbesaṃyeva imesaṃ pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace panāvuso, bhikkhu paccavekkhamāno sabbepime pāpake akusale dhamme pahīne attani samanupassati, tenāvuso, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ, ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesū’’ti.
友らよ、それはあたかも、若い娘や若者でおしゃれ好きな者が、清浄で曇りのない鏡、あるいは澄んだ水の入った鉢に自らの顔の姿を映して見るとき、もしそこに塵や汚れを見つけたなら、その塵や汚れを除き去るために努め、もしそこに塵や汚れを見出さなければ、『ああ、私には幸いなことだ。実に私(の顔)は清浄である』とそれによって満足するようなものである。友らよ、まさにそのように、もし比丘が省察して、これらすべての悪しき不善の法が自己において未だ捨て去られていないのを見るならば、友らよ、その比丘はこれらすべての悪しき不善の法を捨断するために精進すべきである。しかし友らよ、もし比丘が省察して、これらすべての悪しき不善の法が自己において捨て去られているのを見るならば、友らよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたり善の諸法を学び修めて過ごすべきである」と。
Idamavocāyasmā mahāmoggallāno. Attamanā te bhikkhū āyasmato mahāmoggallānassa bhāsitaṃ abhinandunti.
尊者マハーモッガッラーナはこのように説いた。比丘たちは歓喜し、尊者マハーモッガッラーナの説示を喜んだ。
Anumānasuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ.
比量経第五が終了した。
6. Cetokhilasuttaṃ
6. 心荒野経(心杭経)
185. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
185. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティのジェータ林にある給孤独園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「尊い師よ」と世尊に返答した。世尊はこう述べられた。
‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, bhikkhuno pañca cetokhilā appahīnā, pañca cetasovinibandhā asamucchinnā, so vatimasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati.
「比丘たちよ、いかなる比丘であれ、五つの心の荒野(心杭)が捨て去られておらず、五つの心の束縛(心縛)が断ち切られていないならば、その者がこの法と規律において増大・成長・増広に至るということは――あり得ないことである。
‘‘Katamāssa pañca cetokhilā appahīnā honti? Idha, bhikkhave, bhikkhu satthari kaṅkhati vicikicchati nādhimuccati na sampasīdati. Yo so, bhikkhave, bhikkhu satthari kaṅkhati vicikicchati nādhimuccati na sampasīdati tassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ paṭhamo cetokhilo appahīno hoti.
比丘たちよ、彼においてどのような五つの心の荒野が捨て去られていないのか。比丘たちよ、ここに比丘が、師(世尊)について疑い、ためらい、確信せず、澄んだ信仰を抱かない。比丘たちよ、師について疑い、ためらい、確信せず、澄んだ信仰を抱かないその比丘の心は、熱誠、専念、不断の修習、精進へと傾かない。熱誠、専念、不断の修習、精進へと心が傾かない者にとって、このように彼の第一の心の荒野は捨て去られていないのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu dhamme kaṅkhati vicikicchati nādhimuccati na sampasīdati…pe… evamassāyaṃ dutiyo cetokhilo appahīno hoti.
さらに比丘たちよ、比丘が法について疑い、ためらい、確信せず、澄んだ信仰を抱かない……(中略)……このように彼の第二の心の荒野は捨て去られていないのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saṅghe kaṅkhati vicikicchati nādhimuccati na sampasīdati…pe… evamassāyaṃ tatiyo cetokhilo appahīno hoti.
さらに比丘たちよ、比丘が僧伽について疑い、ためらい、確信せず、澄んだ信仰を抱かない……(中略)……このように彼の第三の心の荒野は捨て去られていないのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sikkhāya kaṅkhati vicikicchati nādhimuccati na sampasīdati. Yo so, bhikkhave, bhikkhu sikkhāya kaṅkhati vicikicchati nādhimuccati na sampasīdati, tassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ catuttho cetokhilo appahīno hoti.
さらに比丘たちよ、比丘が戒律(学処)について疑い、ためらい、確信せず、澄んだ信仰を抱かない。比丘たちよ、戒律について疑い、ためらい、確信せず、澄んだ信仰を抱かないその比丘の心は、熱誠、専念、不断の修習、精進へと傾かない。熱誠、専念、不断の修習、精進へと心が傾かない者にとって、このように彼の第四の心の荒野は捨て去られていないのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabrahmacārīsu kupito hoti anattamano āhatacitto khilajāto. Yo so, bhikkhave, bhikkhu sabrahmacārīsu kupito hoti anattamano āhatacitto khilajāto, tassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ pañcamo cetokhilo appahīno hoti. Imāssa pañca cetokhilā appahīnā honti.
さらに比丘たちよ、比丘が同僚の修行者たちに対して腹を立て、不満を抱き、心を害し、頑なになっている。比丘たちよ、同僚の修行者たちに対して腹を立て、不満を抱き、心を害し、頑なになっているその比丘の心は、熱誠、専念、不断の修習、精進へと傾かない。熱誠、専念、不断の修習、精進へと心が傾かない者にとって、このように彼の第五の心の荒野は捨て去られていないのである。これら彼の五つの心の荒野が捨て去られていないのである。
186. ‘‘Katamāssa pañca cetasovinibandhā asamucchinnā honti? Idha, bhikkhave, bhikkhu kāme avītarāgo hoti avigatacchando avigatapemo avigatapipāso avigatapariḷāho avigatataṇho. Yo so, bhikkhave, bhikkhu kāme avītarāgo hoti avigatacchando avigatapemo avigatapipāso avigatapariḷāho avigatataṇho, tassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ paṭhamo cetasovinibandho asamucchinno hoti.
186. 比丘たちよ、彼においてどのような五つの心の束縛が断ち切られていないのか。比丘たちよ、ここに比丘が、諸々の欲望(諸欲)に対する貪りを離れず、欲求を離れず、愛着を離れず、渇望を離れず、熱苦を離れず、渇愛を離れていない。比丘たちよ、諸欲に対する貪りを離れず、欲求を離れず、愛着を離れず、渇望を離れず、熱苦を離れず、渇愛を離れていないその比丘の心は、熱誠、専念、不断の修習、精進へと傾かない。熱誠、専念、不断の修習、精進へと心が傾かない者にとって、このように彼の第一の心の束縛は断ち切られていないのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu kāye avītarāgo hoti…pe… evamassāyaṃ dutiyo cetasovinibandho asamucchinno hoti.
さらに比丘たちよ、比丘が自身の身体に対する貪りを離れず……(中略)……このように彼の第二の心の束縛は断ち切られていないのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu rūpe avītarāgo hoti…pe… evamassāyaṃ tatiyo cetasovinibandho asamucchinno hoti.
さらに比丘たちよ、比丘が外の物質的形相(外の色)に対する貪りを離れず……(中略)……このように彼の第三の心の束縛は断ち切られていないのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu yāvadatthaṃ udarāvadehakaṃ bhuñjitvā seyyasukhaṃ passasukhaṃ middhasukhaṃ anuyutto viharati. Yo so, bhikkhave, bhikkhu yāvadatthaṃ udarāvadehakaṃ bhuñjitvā seyyasukhaṃ passasukhaṃ middhasukhaṃ anuyutto viharati, tassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ catuttho cetasovinibandho asamucchinno hoti.
さらに比丘たちよ、比丘が腹いっぱいになるまで飽食し、横たわる楽、寝返りを打つ楽、眠る楽に耽って過ごしている。比丘たちよ、腹いっぱいになるまで飽食し、横たわる楽、寝返りを打つ楽、眠る楽に耽って過ごしているその比丘の心は、熱誠、専念、不断の修習、精進へと傾かない。熱誠、専念、不断の修習、精進へと心が傾かない者にとって、このように彼の第四の心の束縛は断ち切られていないのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ devanikāyaṃ paṇidhāya brahmacariyaṃ carati – ‘imināhaṃ sīlena vā vatena vā tapena vā brahmacariyena vā devo vā bhavissāmi devaññataro vā’ti. Yo so, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ devanikāyaṃ paṇidhāya brahmacariyaṃ carati – ‘imināhaṃ sīlena vā vatena vā tapena vā brahmacariyena vā devo vā bhavissāmi devaññataro vā’ti, tassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ na namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ pañcamo cetasovinibandho asamucchinno hoti. Imāssa pañca cetasovinibandhā asamucchinnā honti.
「さらにまた、比丘たちよ、ある比丘は、いずれかの神々の群れ(天界)を願って清浄行を修めます。『私はこの戒律によって、あるいは誓戒によって、あるいは苦行によって、あるいは清浄行によって、神(天人)となるか、あるいは神々の仲間となるであろう』と。比丘たちよ、いずれかの神々の群れを願って、『私はこの戒律によって、あるいは誓戒によって、あるいは苦行によって、あるいは清浄行によって、神となるか、あるいは神々の仲間となるであろう』と清浄行を修めるその比丘の心は、熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾きません。その心が熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾かない者、このようにして彼の第五の心の束縛が断ち切られていないのです。これらが、彼の断ち切られていない五つの心の束縛です。
‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, bhikkhuno ime pañca cetokhilā appahīnā, ime pañca cetasovinibandhā asamucchinnā, so vatimasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati.
比丘たちよ、どのような比丘であれ、これら五つの心の荒地が捨て去られておらず、これら五つの心の束縛が断ち切られていないならば、その者がこの法と律において成長し、増大し、円熟を達成するということはあり得ません。
187. ‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, bhikkhuno pañca cetokhilā pahīnā, pañca cetasovinibandhā susamucchinnā, so vatimasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjissatīti – ṭhānametaṃ vijjati.
187. 比丘たちよ、どのような比丘であれ、五つの心の荒地が捨て去られ、五つの心の束縛がよく断ち切られているならば、その者がこの法と律において成長し、増大し、円熟を達成するということはあり得ることです。
‘‘Katamāssa pañca cetokhilā pahīnā honti? Idha, bhikkhave, bhikkhu satthari na kaṅkhati na vicikicchati adhimuccati sampasīdati. Yo so, bhikkhave, bhikkhu satthari na kaṅkhati na vicikicchati adhimuccati sampasīdati, tassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ paṭhamo cetokhilo pahīno hoti.
では、どのようにして彼の五つの心の荒地が捨て去られているのでしょうか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、師(仏陀)に対して疑わず、躊躇せず、信順し、澄みきった信を抱きます。比丘たちよ、師に対して疑わず、躊躇せず、信順し、澄みきった信を抱くその比丘の心は、熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾きます。その心が熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾く者、このようにして彼の第一の心の荒地が捨て去られているのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu dhamme na kaṅkhati na vicikicchati adhimuccati sampasīdati…pe… evamassāyaṃ dutiyo cetokhilo pahīno hoti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は法に対して疑わず、躊躇せず、信順し、澄みきった信を抱きます……(中略)……このようにして彼の第二の心の荒地が捨て去られているのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saṅghe na kaṅkhati na vicikicchati adhimuccati sampasīdati…pe… evamassāyaṃ tatiyo cetokhilo pahīno hoti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は僧伽に対して疑わず、躊躇せず、信順し、澄みきった信を抱きます……(中略)……このようにして彼の第三の心の荒地が捨て去られているのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sikkhāya na kaṅkhati na vicikicchati adhimuccati sampasīdati…pe… evamassāyaṃ catuttho cetokhilo pahīno hoti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は学習(戒律の実践)に対して疑わず、躊躇せず、信順し、澄みきった信を抱きます……(中略)……このようにして彼の第四の心の荒地が捨て去られているのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabrahmacārīsu na kupito hoti na anattamano anāhatacitto akhilajāto. Yo so, bhikkhave, bhikkhu sabrahmacārīsu na kupito hoti na anattamano anāhatacitto akhilajāto, tassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ pañcamo cetokhilo pahīno hoti. Imāssa pañca cetokhilā pahīnā honti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は同僚の清浄行者たちに対して怒りを抱かず、不快にならず、害意のない心であり、荒地となってはいません。比丘たちよ、同僚の清浄行者たちに対して怒りを抱かず、不快にならず、害意のない心であり、荒地となっていないその比丘の心は、熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾きます。その心が熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾く者、このようにして彼の第五の心の荒地が捨て去られているのです。これらが、彼の捨て去られた五つの心の荒地です。
188. ‘‘Katamāssa pañca cetasovinibandhā susamucchinnā honti? Idha, bhikkhave, bhikkhu kāme vītarāgo hoti vigatacchando vigatapemo vigatapipāso vigatapariḷāho vigatataṇho. Yo so, bhikkhave, bhikkhu kāme vītarāgo hoti vigatacchando vigatapemo vigatapipāso vigatapariḷāho vigatataṇho, tassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ paṭhamo cetasovinibandho susamucchinno hoti.
188. では、どのようにして彼の五つの心の束縛がよく断ち切られているのでしょうか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、諸々の欲望(カーマ)への貪りを離れ、欲求を離れ、愛着を離れ、渇愛を離れ、熱苦を離れ、渇きを離れています。比丘たちよ、諸々の欲望への貪りを離れ、欲求を離れ、愛着を離れ、渇愛を離れ、熱苦を離れ、渇きを離れているその比丘の心は、熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾きます。その心が熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾く者、このようにして彼の第一の心の束縛がよく断ち切られているのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu kāye vītarāgo hoti…pe… rūpe vītarāgo hoti…pe… na yāvadatthaṃ udarāvadehakaṃ bhuñjitvā seyyasukhaṃ passasukhaṃ middhasukhaṃ anuyutto viharati. Yo so, bhikkhave, bhikkhu na yāvadatthaṃ udarāvadehakaṃ bhuñjitvā seyyasukhaṃ passasukhaṃ middhasukhaṃ anuyutto viharati, tassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ catuttho cetasovinibandho susamucchinno hoti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は身体への貪りを離れています……(中略)……色身への貪りを離れています……(中略)……腹いっぱいに望むだけ食べて、横たわる快楽、寝転がる快楽、眠気の快楽にふけって過ごすことがありません。比丘たちよ、腹いっぱいに望むだけ食べて、横たわる快楽、寝転がる快楽、眠気の快楽にふけることなく過ごすその比丘の心は、熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾きます。その心が熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾く者、このようにして彼の第四の心の束縛がよく断ち切られているのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu na aññataraṃ devanikāyaṃ paṇidhāya brahmacariyaṃ carati – ‘imināhaṃ sīlena vā vatena vā tapena vā brahmacariyena vā devo vā bhavissāmi devaññataro vā’ti. Yo so, bhikkhave, bhikkhu na aññataraṃ devanikāyaṃ paṇidhāya brahmacariyaṃ carati – ‘imināhaṃ sīlena vā vatena vā tapena vā brahmacariyena vā devo vā bhavissāmi devaññataro vā’ti, tassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya. Yassa cittaṃ namati ātappāya anuyogāya sātaccāya padhānāya, evamassāyaṃ pañcamo cetasovinibandho susamucchinno hoti. Imāssa pañca cetasovinibandhā susamucchinnā honti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘はいずれかの神々の群れを願って清浄行を修めることがありません。『私はこの戒律によって、あるいは誓戒によって、あるいは苦行によって、あるいは清浄行によって、神となるか、あるいは神々の仲間となるであろう』と。比丘たちよ、いずれかの神々の群れを願って、『私はこの戒律によって、あるいは誓戒によって、あるいは苦行によって、あるいは清浄行によって、神となるか、あるいは神々の仲間となるであろう』と清浄行を修めることのないその比丘の心は、熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾きます。その心が熱誠、専念、不断の努力、精進へと傾く者、このようにして彼の第五の心の束縛がよく断ち切られているのです。これらが、彼のよく断ち切られた五つの心の束縛です。
‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, bhikkhuno ime pañca cetokhilā pahīnā, ime pañca cetasovinibandhā susamucchinnā, so vatimasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjissatīti – ṭhānametaṃ vijjati.
比丘たちよ、どのような比丘であれ、これら五つの心の荒地が捨て去られ、これら五つの心の束縛がよく断ち切られているならば、その者がこの法と律において成長し、増大し、円熟を達成するということはあり得ることです。
189. ‘‘So chandasamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāveti, vīriyasamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāveti, cittasamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāveti, vīmaṃsāsamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāveti, ussoḷhīyeva pañcamī. Sa kho so, bhikkhave, evaṃ ussoḷhīpannarasaṅgasamannāgato bhikkhu bhabbo abhinibbidāya, bhabbo sambodhāya, bhabbo anuttarassa yogakkhemassa adhigamāya. Seyyathāpi, bhikkhave, kukkuṭiyā aṇḍāni aṭṭha vā dasa vā dvādasa vā. Tānassu kukkuṭiyā sammā adhisayitāni sammā pariseditāni sammā paribhāvitāni. Kiñcāpi tassā kukkuṭiyā na evaṃ icchā uppajjeyya – ‘aho vatime kukkuṭapotakā pādanakhasikhāya vā mukhatuṇḍakena vā aṇḍakosaṃ padāletvā sotthinā abhinibbhijjeyyu’nti. Atha kho bhabbāva te kukkuṭapotakā pādanakhasikhāya vā mukhatuṇḍakena vā aṇḍakosaṃ padāletvā sotthinā abhinibbhijjituṃ. Evameva kho, bhikkhave, evaṃ ussoḷhipannarasaṅgasamannāgato bhikkhu bhabbo abhinibbidāya, bhabbo sambodhāya, bhabbo anuttarassa yogakkhemassa adhigamāyā’’ti.
189. 彼は、意欲の定と精進の行をそなえた神足(四神足の第一)を修習し、精進の定と精進の行をそなえた神足を修習し、心の定と精進の行をそなえた神足を修習し、思惟の定と精進の行をそなえた神足を修習し、熱意そのものが第五となります。比丘たちよ、このように熱意を含む十五の要素をそなえたその比丘は、必ずや真実の知見(通達)に至り、必ずや正覚に至り、必ずや無上の安穏(涅槃)の達成に至ることができます。比丘たちよ、たとえば雌鶏に八個、あるいは十個、あるいは十二個の卵があり、それらの卵を雌鶏が正しく抱き、正しく温め、正しく孵化させようとしたとします。たとえその雌鶏に『ああ、どうか雛たちが足の爪先や嘴で卵の殻を破って無事に生まれてきますように』という願いが生じなくても、それらの雛たちは足の爪先や嘴で卵の殻を破って無事に生まれてくることができるのです。比丘たちよ、それと同じように、このように熱意を含む十五の要素をそなえた比丘は、必ずや真実の知見に至り、必ずや正覚に至り、必ずや無上の安穏の達成に至ることができるのです」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれました。それらの比丘たちは世尊の説法を歓喜して受け入れました。
Cetokhilasuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ.
心荒経(第六)が終了した。
7. Vanapatthasuttaṃ
7. 森林経
190. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘vanapatthapariyāyaṃ vo, bhikkhave, desessāmi, taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasikarotha, bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
190. このように私は聞きました。ある時、世尊はサヴァッティ(舎衛城)のジェータ林(祇樹)給孤独園におられました。そこで世尊は「比丘たちよ」と比丘たちに呼びかけられました。「尊い師よ」とそれらの比丘たちは世尊にお応えしました。世尊はこのように仰せられました。「比丘たちよ、あなたたちに森林生活の法門を説きましょう。それを聞き、よく心に留めなさい。私は語るでしょう」「かしこまりました、尊い師よ」とそれらの比丘たちは世尊にお応えしました。世尊はこのように仰せられました。
191. ‘‘Idha, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ vanapatthaṃ upanissāya viharati. Tassa taṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāti. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te kasirena samudāgacchanti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘ahaṃ kho imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharāmi, tassa me imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāmi. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te kasirena samudāgacchantī’ti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā rattibhāgaṃ vā divasabhāgaṃ vā tamhā vanapatthā pakkamitabbaṃ, na vatthabbaṃ.
191. 「比丘たちよ、ここに比丘がいて、ある森林に依り処を求めて住んでいます。彼がその森林に依って住んでいるのに、まだ現れていない正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩(漏)は尽きず、まだ到達していない無上の安穏(涅槃)に到達しません。また出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――も得難いのです。比丘たちよ、その比丘はこのように思量すべきです。『私はこの森林に依って住んでいる。この森林に依って住んでいるのに、まだ現れていない私の正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しない。また出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――も得難い』と。比丘たちよ、その比丘は夜のうちであれ、昼のうちであれ、その森林から立ち去るべきであり、住み続けるべきではありません。
192. ‘‘Idha pana, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ vanapatthaṃ upanissāya viharati. Tassa taṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāti. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te appakasirena samudāgacchanti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘ahaṃ kho imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharāmi. Tassa me imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāmi. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te appakasirena samudāgacchanti. Na kho panāhaṃ cīvarahetu agārasmā anagāriyaṃ pabbajito na piṇḍapātahetu…pe… na senāsanahetu…pe… na gilānappaccayabhesajjaparikkhārahetu agārasmā anagāriyaṃ pabbajito. Atha ca pana me imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāmī’ti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā saṅkhāpi tamhā vanapatthā pakkamitabbaṃ, na vatthabbaṃ.
192. 比丘たちよ、しかしここに比丘がいて、ある森林に依り処を求めて住んでいます。彼がその森林に依って住んでいるのに、まだ現れていない正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しません。しかし、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――は容易に得られます。比丘たちよ、その比丘はこのように思量すべきです。『私はこの森林に依って住んでいる。この森林に依って住んでいるのに、まだ現れていない私の正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しない。しかし、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――は容易に得られる。しかし私は衣のために家から出て出家したのではない。托鉢の食事のために……(中略)……住居のために……(中略)……病気のための医薬の必需品のために家から出て出家したのではない。それなのに、私がこの森林に依って住んでいても、まだ現れていない正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しないのだ』と。比丘たちよ、その比丘はよく考慮した上で、その森林から立ち去るべきであり、住み続けるべきではありません。
193. ‘‘Idha pana, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ vanapatthaṃ upanissāya viharati. Tassa taṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāti. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā, te kasirena samudāgacchanti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘ahaṃ kho imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharāmi. Tassa me imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāmi. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te kasirena samudāgacchanti. Na kho panāhaṃ cīvarahetu agārasmā anagāriyaṃ pabbajito, na piṇḍapātahetu…pe… na senāsanahetu…pe… na gilānappaccayabhesajjaparikkhārahetu agārasmā anagāriyaṃ pabbajito. Atha ca pana me imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāmī’ti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā saṅkhāpi tasmiṃ vanapatthe vatthabbaṃ, na pakkamitabbaṃ.
193. 比丘たちよ、しかしここに比丘がいて、ある森林に依り処を求めて住んでいます。彼がその森林に依って住んでいると、まだ現れていなかった正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達します。しかし、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――は得難いのです。比丘たちよ、その比丘はこのように思量すべきです。『私はこの森林に依って住んでいる。この森林に依って住んでいると、まだ現れていなかった私の正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達する。しかし、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――は得難い。しかし私は衣のために家から出て出家したのではない。托鉢の食事のために……(中略)……住居のために……(中略)……病気のための医薬の必需品のために家から出て出家したのではない。そして、私がこの森林に依って住んでいると、まだ現れていなかった正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達するのだ』と。比丘たちよ、その比丘はよく考慮した上で、その森林に住み続けるべきであり、立ち去るべきではありません。
194. ‘‘Idha pana, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ vanapatthaṃ upanissāya viharati. Tassa taṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāti. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te appakasirena samudāgacchanti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘ahaṃ kho imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharāmi. Tassa me imaṃ vanapatthaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāmi. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te appakasirena samudāgacchantī’ti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā yāvajīvampi tasmiṃ vanapatthe vatthabbaṃ, na pakkamitabbaṃ.
194. 比丘たちよ、しかしここに比丘がいて、ある森林に依り処を求めて住んでいます。彼がその森林に依って住んでいると、まだ現れていなかった正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達します。そして、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――も容易に得られます。比丘たちよ、その比丘はこのように思量すべきです。『私はこの森林に依って住んでいる。この森林に依って住んでいると、まだ現れていなかった私の正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達する。そして、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――も容易に得られる』と。比丘たちよ、その比丘は生涯にわたってその森林に住み続けるべきであり、立ち去るべきではありません。
195. ‘‘Idha, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ gāmaṃ upanissāya viharati …pe… aññataraṃ nigamaṃ upanissāya viharati…pe… aññataraṃ nagaraṃ upanissāya viharati…pe… aññataraṃ janapadaṃ upanissāya viharati…pe… aññataraṃ puggalaṃ upanissāya viharati. Tassa taṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāti. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te kasirena samudāgacchanti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘ahaṃ kho imaṃ puggalaṃ upanissāya viharāmi. Tassa me imaṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāmi. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te kasirena samudāgacchantī’ti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā rattibhāgaṃ vā divasabhāgaṃ vā so puggalo anāpucchā pakkamitabbaṃ, nānubandhitabbo.
195. 比丘たちよ、ここに比丘がいて、ある村に依り処を求めて住んでいます……(中略)……ある町に依り処を求めて住んでいます……(中略)……ある都市に依り処を求めて住んでいます……(中略)……ある地方に依り処を求めて住んでいます……(中略)……ある人物(指導者)に依り処を求めて住んでいます。彼がその人物に依って住んでいるのに、まだ現れていない正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しません。また出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――も得難いのです。比丘たちよ、その比丘はこのように思量すべきです。『私はこの人物に依って住んでいる。この人物に依って住んでいるのに、まだ現れていない私の正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しない。また出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――も得難い』と。比丘たちよ、その比丘は夜のうちであれ、昼のうちであれ、その人物に告げることなく立ち去るべきであり、従い続けるべきではありません。
196. ‘‘Idha pana, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ puggalaṃ upanissāya viharati. Tassa taṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāti. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā, te appakasirena samudāgacchanti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘ahaṃ kho imaṃ puggalaṃ upanissāya viharāmi. Tassa me imaṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāmi. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te appakasirena samudāgacchanti. Na kho panāhaṃ cīvarahetu agārasmā anagāriyaṃ pabbajito, na piṇḍapātahetu…pe… na senāsanahetu…pe… na gilānappaccayabhesajjaparikkhārahetu agārasmā anagāriyaṃ pabbajito. Atha ca pana me imaṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati na upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ na samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā na parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ nānupāpuṇāmī’ti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā saṅkhāpi so puggalo āpucchā pakkamitabbaṃ, nānubandhitabbo.
196. 比丘たちよ、しかしここに比丘がいて、ある人物に依り処を求めて住んでいます。彼がその人物に依って住んでいるのに、まだ現れていない正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しません。しかし、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――は容易に得られます。比丘たちよ、その比丘はこのように思量すべきです。『私はこの人物に依って住んでいる。この人物に依って住んでいるのに、まだ現れていない私の正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しない。しかし、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――は容易に得られる。しかし私は衣のために家から出て出家したのではない。托鉢の食事のために……(中略)……住居のために……(中略)……病気のための医薬の必需品のために家から出て出家したのではない。それなのに、私がこの人物に依って住んでいても、まだ現れていない正念は現れず、定まっていない心は定まらず、尽きていない煩悩は尽きず、まだ到達していない無上の安穏に到達しないのだ』と。比丘たちよ、その比丘はよく考慮した上で、その人物に告げて立ち去るべきであり、従い続けるべきではありません。
197. ‘‘Idha pana, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ puggalaṃ upanissāya viharati. Tassa taṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāti. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te kasirena samudāgacchanti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘ahaṃ kho imaṃ puggalaṃ upanissāya viharāmi. Tassa me imaṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāmi. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te kasirena samudāgacchanti. Na kho panāhaṃ cīvarahetu agārasmā anagāriyaṃ pabbajito, na piṇḍapātahetu…pe… na senāsanahetu…pe… na gilānappaccayabhesajjaparikkhārahetu agārasmā anagāriyaṃ pabbajito. Atha ca pana me imaṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāmī’ti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā saṅkhāpi so puggalo anubandhitabbo, na pakkamitabbaṃ.
197. 比丘たちよ、しかしここに比丘がいて、ある人物に依り処を求めて住んでいます。彼がその人物に依って住んでいると、まだ現れていなかった正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達します。しかし、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――は得難いのです。比丘たちよ、その比丘はこのように思量すべきです。『私はこの人物に依って住んでいる。この人物に依って住んでいると、まだ現れていなかった私の正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達する。しかし、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――は得難い。しかし私は衣のために家から出て出家したのではない。托鉢の食事のために……(中略)……住居のために……(中略)……病気のための医薬の必需品のために家から出て出家したのではない。そして、私がこの人物に依って住んでいると、まだ現れていなかった正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達するのだ』と。比丘たちよ、その比丘はよく考慮した上で、その人物に従い続けるべきであり、立ち去るべきではありません。
198. ‘‘Idha pana, bhikkhave, bhikkhu aññataraṃ puggalaṃ upanissāya viharati. Tassa taṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāti. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te appakasirena samudāgacchanti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘ahaṃ kho imaṃ puggalaṃ upanissāya viharāmi. Tassa me imaṃ puggalaṃ upanissāya viharato anupaṭṭhitā ceva sati upaṭṭhāti, asamāhitañca cittaṃ samādhiyati, aparikkhīṇā ca āsavā parikkhayaṃ gacchanti, ananuppattañca anuttaraṃ yogakkhemaṃ anupāpuṇāmi. Ye ca kho ime pabbajitena jīvitaparikkhārā samudānetabbā – cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārā – te appakasirena samudāgacchantī’ti. Tena, bhikkhave, bhikkhunā yāvajīvampi so puggalo anubandhitabbo, na pakkamitabbaṃ, api panujjamānenapī’’ti .
198. 比丘たちよ、しかしここに比丘がいて、ある人物に依り処を求めて住んでいます。彼がその人物に依って住んでいると、まだ現れていなかった正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達します。そして、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――も容易に得られます。比丘たちよ、その比丘はこのように思量すべきです。『私はこの人物に依って住んでいる。この人物に依って住んでいると、まだ現れていなかった私の正念が現れ、定まっていなかった心が定まり、尽きていなかった煩悩が尽き、まだ到達していなかった無上の安穏に到達する。そして、出家者が獲得すべき生活の必需品――衣・托鉢の食事・住居・病気のための医薬という必需品――も容易に得られる』と。比丘たちよ、その比丘は生涯にわたってその人物に従い続けるべきであり、追い払われようとも立ち去るべきではありません」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれました。それらの比丘たちは世尊の説法を歓喜して受け入れました。
Vanapatthasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ.
森林経(第七)が終了した。
8. Madhupiṇḍikasuttaṃ
8. 蜜丸経
199. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sakkesu viharati kapilavatthusmiṃ nigrodhārāme. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya kapilavatthuṃ piṇḍāya pāvisi. Kapilavatthusmiṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yena mahāvanaṃ tenupasaṅkami divāvihārāya. Mahāvanaṃ ajjhogāhetvā beluvalaṭṭhikāya mūle divāvihāraṃ nisīdi. Daṇḍapāṇipi kho sakko jaṅghāvihāraṃ anucaṅkamamāno anuvicaramāno yena mahāvanaṃ tenupasaṅkami. Mahāvanaṃ ajjhogāhetvā yena beluvalaṭṭhikā yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā daṇḍamolubbha ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho daṇḍapāṇi sakko bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘kiṃvādī samaṇo kimakkhāyī’’ti? ‘‘Yathāvādī kho, āvuso, sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya na kenaci loke viggayha tiṭṭhati, yathā ca pana kāmehi visaṃyuttaṃ viharantaṃ taṃ brāhmaṇaṃ akathaṃkathiṃ chinnakukkuccaṃ bhavābhave vītataṇhaṃ saññā nānusenti – evaṃvādī kho ahaṃ, āvuso, evamakkhāyī’’ti.
199. このように私は聞きました。ある時、世尊はシャーキャ国(釈迦族の地)のカピラヴァットゥ(迦毘羅衛)にあるニグローダ園におられました。そのとき、世尊は午前の時間に衣服を整え、鉢と衣を持って、カピラヴァットゥへ托鉢のために入られました。カピラヴァットゥで托鉢のために巡り、食後に托鉢から戻られると、昼の休息のために大林(マハーヴァナ)へと向かわれました。大林に入り、若きベルの木の根元に昼の休息のために座られました。杖を手にした(ダンダパーニ)シャーキャ族の者もまた、散歩のためにあちこちを歩き回りながら大林へとやって来ました。大林に入り、若きベルの木へ、世尊のおられるところへと近づきました。近づいて世尊と親しく挨拶を交わしました。親しく挨拶を交わし、歓談の言葉を終えて、杖に寄りかかって一方に立ちました。一方に立った杖を手にしたシャーキャ族の者は世尊にこう言いました。「沙門は何を主張し、何を説く者なのですか?」「友よ、神々、魔王、梵天を含む世界において、沙門・バラモン、神々や人間を含む生きとし生けるものの中で、世の誰とも論争して対立することのない教えを説き、また諸々の欲望を離れて生きるそのバラモン(覚者)において、疑念がなく、後悔を断ち、有(生存)と非有への渇愛を離れ、想(表象)が随眠(潜在的煩悩)として潜むことのないような教えを説く者――友よ、私はこのような主張をし、このように説く者です」と。
‘‘Evaṃ vutte daṇḍapāṇi sakko sīsaṃ okampetvā, jivhaṃ nillāḷetvā, tivisākhaṃ nalāṭikaṃ nalāṭe vuṭṭhāpetvā daṇḍamolubbha pakkāmi.
このように言われると、杖を手にしたシャーキャ族の者は、頭を振り、舌をペロリと出し、額に三筋のしわを寄せて、杖に寄りかかりながら立ち去りました。
200. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena nigrodhārāmo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘idhāhaṃ, bhikkhave, pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya kapilavatthuṃ piṇḍāya pāvisiṃ. Kapilavatthusmiṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yena mahāvanaṃ tenupasaṅkamiṃ divāvihārāya. Mahāvanaṃ ajjhogāhetvā beluvalaṭṭhikāya mūle divāvihāraṃ nisīdiṃ. Daṇḍapāṇipi kho, bhikkhave, sakko jaṅghāvihāraṃ anucaṅkamamāno anuvicaramāno yena mahāvanaṃ tenupasaṅkami. Mahāvanaṃ ajjhogāhetvā yena beluvalaṭṭhikā yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā mayā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā daṇḍamolubbha ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho, bhikkhave, daṇḍapāṇi sakko maṃ etadavoca – ‘kiṃvādī samaṇo kimakkhāyī’ti?
200. そして世尊は夕暮れの時に瞑想(静座)から立ち上がり、ニグローダ園へと向かわれました。到着して、用意された座席に座られました。座られてから、世尊は比丘たちに呼びかけられました。「比丘たちよ、私は今日、午前の時間に衣服を整え、鉢と衣を持って、カピラヴァットゥへ托鉢のために入った。カピラヴァットゥで托鉢のために巡り、食後に托鉢から戻ると、昼の休息のために大林へと向かった。大林に入り、若きベルの木の根元に昼の休息のために座った。比丘たちよ、杖を手にしたシャーキャ族の者もまた、散歩のためにあちこちを歩き回りながら大林へとやって来た。大林に入り、若きベルの木へ、私のいるところへと近づいた。近づいて私と親しく挨拶を交わした。親しく挨拶を交わし、歓談の言葉を終えて、杖に寄りかかって一方に立った。比丘たちよ、一方に立った杖を手にしたシャーキャ族の者は私にこう言った。『沙門は何を主張し、何を説く者なのですか?』と。
‘‘Evaṃ vutte ahaṃ, bhikkhave, daṇḍapāṇiṃ sakkaṃ etadavocaṃ – yathāvādī kho, āvuso, sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya na kenaci loke viggayha tiṭṭhati, yathā ca pana kāmehi visaṃyuttaṃ viharantaṃ taṃ brāhmaṇaṃ akathaṃkathiṃ chinnakukkuccaṃ bhavābhave vītataṇhaṃ saññā nānusenti – evaṃvādī kho ahaṃ, āvuso, evamakkhāyī’’ti. ‘‘Evaṃ vutte bhikkhave, daṇḍapāṇi sakko sīsaṃ okampetvā, jivhaṃ nillāḷetvā, tivisākhaṃ nalāṭikaṃ nalāṭe vuṭṭhāpetvā daṇḍamolubbha pakkāmī’’ti.
このように言われたとき、比丘たちよ、私は杖を手にしたシャーキャ族の者にこう言った。『友よ、神々、魔王、梵天を含む世界において、沙門・バラモン、神々や人間を含む生きとし生けるものの中で、世の誰とも論争して対立することのない教えを説き、また諸々の欲望を離れて生きるそのバラモンにおいて、疑念がなく、後悔を断ち、有と非有への渇愛を離れ、想が随眠として潜むことのないような教えを説く者――友よ、私はこのような主張をし、このように説く者です』と。比丘たちよ、このように言われると、杖を手にしたシャーキャ族の者は、頭を振り、舌をペロリと出し、額に三筋のしわを寄せて、杖に寄りかかりながら立ち去った」と。
201. Evaṃ vutte aññataro bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘kiṃvādī pana, bhante, bhagavā sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya na kenaci loke viggayha tiṭṭhati? Kathañca pana, bhante, bhagavantaṃ kāmehi visaṃyuttaṃ viharantaṃ taṃ brāhmaṇaṃ akathaṃkathiṃ chinnakukkuccaṃ bhavābhave vītataṇhaṃ saññā nānusentī’’ti? ‘‘Yatonidānaṃ, bhikkhu, purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti. Ettha ce natthi abhinanditabbaṃ abhivaditabbaṃ ajjhositabbaṃ. Esevanto rāgānusayānaṃ, esevanto paṭighānusayānaṃ, esevanto diṭṭhānusayānaṃ, esevanto vicikicchānusayānaṃ, esevanto mānānusayānaṃ, esevanto bhavarāgānusayānaṃ, esevanto avijjānusayānaṃ, esevanto daṇḍādāna-satthādāna-kalaha-viggaha-vivāda-tuvaṃtuvaṃ-pesuñña-musāvādānaṃ. Etthete pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhantī’ti. Idamavoca bhagavā. Idaṃ vatvāna sugato uṭṭhāyāsanā vihāraṃ pāvisi.
201. このように説かれたとき、ある比丘が世尊にこう申し上げました。「尊い師よ、世尊はどのような主張によって、神々、魔王、梵天を含む世界において、沙門・バラモン、神々や人間を含む生きとし生けるものの中で、世の誰とも論争して対立することがないのですか? また尊い師よ、諸々の欲望を離れて生きるそのバラモンにおいて、どのようにして疑念がなく、後悔を断ち、有と非有への渇愛を離れ、想が随眠として潜むことがないのですか?」「比丘よ、それを因縁として戯論の想の数々(概念的増殖)が人に生じる。もしそこに歓喜すべきこと、歓迎すべきこと、執着すべきことが何もないならば、これこそが貪りの随眠の尽きるところであり、怒りの随眠の尽きるところであり、見解(悪見)の随眠の尽きるところであり、疑いの随眠の尽きるところであり、慢心の随眠の尽きるところであり、有愛(生存への執着)の随眠の尽きるところであり、無明の随眠の尽きるところであり、杖を取ること・刃物を取ること・争い・論争・口論・『お前、お前』と言い合うこと・告げ口・嘘の言葉が尽きるところである。ここにおいて、これらの悪しき不善の法は余すところなく滅する」と。世尊はこのように説かれました。善逝はこのように語られると、座から立ち上がって精舎に入られました。
202. Atha kho tesaṃ bhikkhūnaṃ acirapakkantassa bhagavato etadahosi – ‘‘idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā, vitthārena atthaṃ avibhajitvā, uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘yatonidānaṃ, bhikkhu, purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti. Ettha ce natthi abhinanditabbaṃ abhivaditabbaṃ ajjhositabbaṃ. Esevanto rāgānusayānaṃ…pe… etthete pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhantī’ti. Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyā’’ti? Atha kho tesaṃ bhikkhūnaṃ etadahosi – ‘‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ. Pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’’ti.
202. そのとき、世尊が去られて間もなく、それらの比丘たちにこのような思いが生じました。「友らよ、世尊はこのように簡潔な要点を示し、詳細に意味を解き明かさずに、座から立ち上がって精舎に入られた。『比丘よ、それを因縁として戯論の想の数々が人に生じる。もしそこに歓喜すべきこと、歓迎すべきこと、執着すべきことが何もないならば、これこそが貪りの随眠の尽きるところであり……(中略)……ここにおいて、これらの悪しき不善の法は余すところなく滅する』と。世尊が簡潔に示され、詳細に解き明かされなかったこの要点の詳細な意味を、いったい誰が解き明かしてくれるだろうか?」そこでそれらの比丘たちにこのような思いが生じました。「このマハーカッチャーナ(大迦旃延)尊者は、師からも称賛され、知性ある同僚の清浄行者たちからも尊敬されている。そしてマハーカッチャーナ尊者なら、世尊が簡潔に示され、詳細に解き明かされなかったこの要点の詳細な意味を解き明かすことができる。さあ、私たちはマハーカッチャーナ尊者のところへ行こう。近づいて、マハーカッチャーナ尊者にこの意味を尋ねてみよう」と。
Atha kho te bhikkhū yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā āyasmatā mahākaccānena saddhiṃ sammodiṃsu. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etadavocuṃ – ‘‘idaṃ kho no, āvuso kaccāna, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘yatonidānaṃ, bhikkhu, purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti. Ettha ce natthi abhinanditabbaṃ abhivaditabbaṃ ajjhositabbaṃ. Esevanto rāgānusayānaṃ…pe… etthete pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhantī’ti. Tesaṃ no, āvuso kaccāna, amhākaṃ acirapakkantassa bhagavato etadahosi – ‘idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘‘yatonidānaṃ, bhikkhu, purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti. Ettha ce natthi abhinanditabbaṃ abhivaditabbaṃ ajjhositabbaṃ. Esevanto rāgānusayānaṃ…pe… etthete pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhantī’’ti. Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyāti? Tesaṃ no, āvuso kaccāna, amhākaṃ etadahosi – ‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ, pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’ti. Vibhajatāyasmā mahākaccāno’’ti.
そこでそれらの比丘たちはマハーカッチャーナ尊者のところへと向かいました。近づいて、マハーカッチャーナ尊者と親しく挨拶を交わしました。親しく挨拶を交わし、歓談の言葉を終えて、一方に座りました。一方に座った比丘たちはマハーカッチャーナ尊者にこう言いました。「カッチャーナ友よ、世尊はこのように簡潔な要点を示し、詳細に意味を解き明かさずに、座から立ち上がって精舎に入られました。『比丘よ、それを因縁として戯論の想の数々が人に生じる。もしそこに歓喜すべきこと、歓迎すべきこと、執着すべきことが何もないならば、これこそが貪りの随眠の尽きるところであり……(中略)……ここにおいて、これらの悪しき不善の法は余すところなく滅する』と。カッチャーナ友よ、世尊が去られて間もなく、私たちにこのような思いが生じました。『友らよ、世尊はこのように簡潔な要点を示し、詳細に意味を解き明かさずに、座から立ち上がって精舎に入られた――“比丘よ、それを因縁として戯論の想の数々が人に生じる。もしそこに歓喜すべきこと、歓迎すべきこと、執着すべきことが何もないならば、これこそが貪りの随眠の尽きるところであり……(中略)……ここにおいて、これらの悪しき不善の法は余すところなく滅する”と。世尊が簡潔に示され、詳細に解き明かされなかったこの要点の詳細な意味を、いったい誰が解き明かしてくれるだろうか?』と。カッチャーナ友よ、そこで私たちにこのような思いが生じました。『このマハーカッチャーナ尊者は、師からも称賛され、知性ある同僚の清浄行者たちからも尊敬されている。そしてマハーカッチャーナ尊者なら、世尊が簡潔に示され、詳細に解き明かされなかったこの要点の詳細な意味を解き明かすことができる。さあ、私たちはマハーカッチャーナ尊者のところへ行こう。近づいて、マハーカッチャーナ尊者にこの意味を尋ねてみよう』と。マハーカッチャーナ尊者よ、どうか解き明かしてください」と。
203. ‘‘Seyyathāpi, āvuso, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva mūlaṃ, atikkamma khandhaṃ, sākhāpalāse sāraṃ pariyesitabbaṃ maññeyya; evaṃsampadamidaṃ āyasmantānaṃ satthari sammukhībhūte, taṃ bhagavantaṃ atisitvā, amhe etamatthaṃ paṭipucchitabbaṃ maññatha. So hāvuso, bhagavā jānaṃ jānāti, passaṃ passati, cakkhubhūto ñāṇabhūto dhammabhūto brahmabhūto, vattā pavattā, atthassa ninnetā, amatassa dātā, dhammassāmī tathāgato. So ceva panetassa kālo ahosi, yaṃ bhagavantaṃyeva etamatthaṃ paṭipuccheyyātha. Yathā vo bhagavā byākareyya tathā naṃ dhāreyyāthā’’ti. ‘‘Addhāvuso kaccāna, bhagavā jānaṃ jānāti, passaṃ passati, cakkhubhūto ñāṇabhūto dhammabhūto brahmabhūto, vattā pavattā, atthassa ninnetā, amatassa dātā, dhammassāmī tathāgato. So ceva panetassa kālo ahosi, yaṃ bhagavantaṃyeva etamatthaṃ paṭipuccheyyāma. Yathā no bhagavā byākareyya tathā naṃ dhāreyyāma. Api cāyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ, pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Vibhajatāyasmā mahākaccāno agaruṃ katvā’’ti . ‘‘Tena hāvuso, suṇātha, sādhukaṃ manasikarotha, bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho te bhikkhū āyasmato mahākaccānassa paccassosuṃ. Āyasmā mahākaccāno etadavoca –
203. 「友らよ、たとえば心材(芯)を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人が、そびえ立つ大きな心材のある木に出会いながら、その根を通り過ぎ、幹を通り過ぎて、枝や葉の中に心材を探し求めるべきだと思うようなものです。尊者たちにとって、師が目の前におられるのに、その世尊を差し置いて、私たちにこの意味を尋ねるべきだと思うのは、まさにそれと同じことです。友らよ、あの世尊こそは知るべきを知り、見るべきを見る方、眼となった方、智となった方、法となった方、梵となった方、語る方、説く方、義理(真理)を導き出す方、不死を与える方、法の主である如来です。ですから、世尊にこそこの意味を尋ねるべき時でした。世尊があなたたちに説き明かしてくださる通りに、それを受け止めるべきでした」「確かに、カッチャーナ友よ、世尊こそは知るべきを知り、見るべきを見る方、眼となった方、智となった方、法となった方、梵となった方、語る方、説く方、義理を導き出す方、不死を与える方、法の主である如来です。ですから、世尊にこそこの意味を尋ねるべき時でした。世尊が私たちに説き明かしてくださる通りに、それを受け止めるところでした。しかし、マハーカッチャーナ尊者は師からも称賛され、知性ある同僚の清浄行者たちからも尊敬されており、マハーカッチャーナ尊者なら、世尊が簡潔に示され、詳細に解き明かされなかったこの要点の詳細な意味を解き明かすことができます。マハーカッチャーナ尊者よ、面倒がらずにどうか解き明かしてください」「それでは、友らよ、よく聞き、よく心に留めなさい。私は語りましょう」「はい、友よ」とそれらの比丘たちはマハーカッチャーナ尊者にお応えしました。マハーカッチャーナ尊者はこのように語りました。
204. ‘‘Yaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘yatonidānaṃ, bhikkhu, purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti. Ettha ce natthi abhinanditabbaṃ abhivaditabbaṃ ajjhositabbaṃ, esevanto rāgānusayānaṃ…pe… etthete pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhantī’ti, imassa kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi –
204. 「友らよ、世尊が簡潔な要点を示し、詳細に意味を解き明かさずに、座から立ち上がって精舎に入られたこと――『比丘よ、それを因縁として戯論の想の数々が人に生じる。もしそこに歓喜すべきこと、歓迎すべきこと、執着すべきことが何もないならば、これこそが貪りの随眠の尽きるところであり……(中略)……ここにおいて、これらの悪しき不善の法は余すところなく滅する』と仰せられたこと――について、世尊が簡潔に示され、詳細に解き明かされなかったこの要点に対し、私はこのように詳細な意味を理解します。
‘‘Cakkhuñcāvuso, paṭicca rūpe ca uppajjati cakkhuviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā, yaṃ vedeti taṃ sañjānāti, yaṃ sañjānāti taṃ vitakketi, yaṃ vitakketi taṃ papañceti, yaṃ papañceti tatonidānaṃ purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti atītānāgatapaccuppannesu cakkhuviññeyyesu rūpesu. Sotañcāvuso, paṭicca sadde ca uppajjati sotaviññāṇaṃ…pe… ghānañcāvuso, paṭicca gandhe ca uppajjati ghānaviññāṇaṃ…pe… jivhañcāvuso, paṭicca rase ca uppajjati jivhāviññāṇaṃ…pe… kāyañcāvuso, paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati kāyaviññāṇaṃ…pe… manañcāvuso, paṭicca dhamme ca uppajjati manoviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā, yaṃ vedeti taṃ sañjānāti, yaṃ sañjānāti taṃ vitakketi, yaṃ vitakketi taṃ papañceti, yaṃ papañceti tatonidānaṃ purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti atītānāgatapaccuppannesu manoviññeyyesu dhammesu.
友らよ、眼と色(形や色彩)とを縁として眼識が生じます。これら三つの集まりが触(接触)です。触を縁として受(感覚・感受)が生じます。受けるものを認識(想)します。認識するものを思量(尋)します。思量するものを戯論(概念的増殖)します。戯論するものを因縁として、過去・未来・現在の、眼識によって知られる色に関して、戯論の想の数々が人に生じるのです。友らよ、耳と声とを縁として耳識が生じ……(中略)……鼻と香りとを縁として鼻識が生じ……(中略)……舌と味とを縁として舌識が生じ……(中略)……身と感触(所触)とを縁として身識が生じ……(中略)……意(心)と法(心の対象)とを縁として意識が生じます。これら三つの集まりが触です。触を縁として受が生じます。受けるものを認識します。認識するものを思量します。思量するものを戯論します。戯論するものを因縁として、過去・未来・現在の、意識によって知られる法に関して、戯論の想の数々が人に生じるのです。
‘‘So vatāvuso, cakkhusmiṃ sati rūpe sati cakkhuviññāṇe sati phassapaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. Phassapaññattiyā sati vedanāpaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. Vedanāpaññattiyā sati saññāpaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. Saññāpaññattiyā sati vitakkapaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. Vitakkapaññattiyā sati papañcasaññāsaṅkhāsamudācaraṇapaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. So vatāvuso, sotasmiṃ sati sadde sati…pe… ghānasmiṃ sati gandhe sati…pe… jivhāya sati rase sati…pe… kāyasmiṃ sati phoṭṭhabbe sati…pe… manasmiṃ sati dhamme sati manoviññāṇe sati phassapaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. Phassapaññattiyā sati vedanāpaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. Vedanāpaññattiyā sati saññāpaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. Saññāpaññattiyā sati vitakkapaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati. Vitakkapaññattiyā sati papañcasaññāsaṅkhāsamudācaraṇapaññattiṃ paññāpessatīti – ṭhānametaṃ vijjati.
友らよ、眼があり、色があり、眼識があるとき、触という概念を設定することができる――これはあり得ることです。触という概念があるとき、受という概念を設定することができる――これはあり得ることです。受という概念があるとき、想という概念を設定することができる――これはあり得ることです。想という概念があるとき、思量(尋)という概念を設定することができる――これはあり得ることです。思量という概念があるとき、戯論の想の数々の発生という概念を設定することができる――これはあり得ることです。友らよ、耳があり、声があり……(中略)……鼻があり、香りがあり……(中略)……舌があり、味があり……(中略)……身があり、感触があり……(中略)……意があり、法があり、意識があるとき、触という概念を設定することができる――これはあり得ることです。触という概念があるとき、受という概念を設定することができる――これはあり得ることです。受という概念があるとき、想という概念を設定することができる――これはあり得ることです。想という概念があるとき、思量という概念を設定することができる――これはあり得ることです。思量という概念があるとき、戯論の想の数々の発生という概念を設定することができる――これはあり得ることです。
‘‘So vatāvuso, cakkhusmiṃ asati rūpe asati cakkhuviññāṇe asati phassapaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Phassapaññattiyā asati vedanāpaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Vedanāpaññattiyā asati saññāpaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Saññāpaññattiyā asati vitakkapaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Vitakkapaññattiyā asati papañcasaññāsaṅkhāsamudācaraṇapaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. So vatāvuso, sotasmiṃ asati sadde asati…pe… ghānasmiṃ asati gandhe asati…pe… jivhāya asati rase asati…pe… kāyasmiṃ asati phoṭṭhabbe asati…pe… manasmiṃ asati dhamme asati manoviññāṇe asati phassapaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Phassapaññattiyā asati vedanāpaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Vedanāpaññattiyā asati saññāpaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Saññāpaññattiyā asati vitakkapaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Vitakkapaññattiyā asati papañcasaññāsaṅkhāsamudācaraṇapaññattiṃ paññāpessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati.
友らよ、眼がなく、色がなく、眼識がないとき、触という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。触という概念がないとき、受という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。受という概念がないとき、想という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。想という概念がないとき、思量という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。思量という概念がないとき、戯論の想の数々の発生という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。友らよ、耳がなく、声がなく……(中略)……鼻がなく、香りがなく……(中略)……舌がなく、味がなく……(中略)……身がなく、感触がなく……(中略)……意がなく、法がなく、意識がないとき、触という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。触という概念がないとき、受という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。受という概念がないとき、想という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。想という概念がないとき、思量という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。思量という概念がないとき、戯論の想の数々の発生という概念を設定することができる――このようなことはあり得ません。
‘‘Yaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘yatonidānaṃ, bhikkhu, purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti ettha ce natthi abhinanditabbaṃ abhivaditabbaṃ ajjhositabbaṃ esevanto rāgānusayānaṃ…pe… etthete pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhantī’ti, imassa kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. Ākaṅkhamānā ca pana tumhe āyasmanto bhagavantaṃyeva upasaṅkamitvā etamatthaṃ paṭipuccheyyātha. Yathā no bhagavā byākaroti tathā naṃ dhāreyyāthā’’ti.
友らよ、世尊が簡潔な要点を示し、詳細に意味を解き明かさずに、座から立ち上がって精舎に入られたこと――『比丘よ、それを因縁として戯論の想の数々が人に生じる。もしそこに歓喜すべきこと、歓迎すべきこと、執着すべきことが何もないならば、これこそが貪りの随眠の尽きるところであり……(中略)……ここにおいて、これらの悪しき不善の法は余すところなく滅する』と仰せられたこと――について、世尊が簡潔に示され、詳細に解き明かされなかったこの要点に対し、私はこのように詳細な意味を理解します。しかし尊者たちよ、望むならば、世尊のところへ行ってこの意味をお尋ねなさい。そして世尊が説き明かしてくださる通りに、それを受け止めてください」と。
205. Atha kho te bhikkhū āyasmato mahākaccānassa bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘yaṃ kho no, bhante, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘yatonidānaṃ, bhikkhu, purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti. Ettha ce natthi abhinanditabbaṃ abhivaditabbaṃ ajjhositabbaṃ. Esevanto rāgānusayānaṃ…pe… etthete pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhantī’ti. Tesaṃ no, bhante, amhākaṃ acirapakkantassa bhagavato etadahosi – ‘idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘‘yatonidānaṃ, bhikkhu, purisaṃ papañcasaññāsaṅkhā samudācaranti. Ettha ce natthi abhinanditabbaṃ abhivaditabbaṃ ajjhositabbaṃ. Esevanto rāgānusayānaṃ, esevanto paṭighānusayānaṃ, esevanto diṭṭhānusayānaṃ, esevanto vicikicchānusayānaṃ, esevanto mānānusayānaṃ, esevanto bhavarāgānusayānaṃ, esevanto avijjānusayānaṃ, esevanto daṇḍādāna-satthādāna-kalaha-viggaha-vivādatuvaṃtuvaṃ-pesuñña-musāvādānaṃ. Etthete pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhantī’’ti. Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyā’ti? Tesaṃ no, bhante, amhākaṃ etadahosi – ‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ, pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ, yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’ti. Atha kho mayaṃ, bhante, yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkamimha; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipucchimha. Tesaṃ no, bhante, āyasmatā mahākaccānena imehi ākārehi imehi padehi imehi byañjanehi attho vibhatto’’ti. ‘‘Paṇḍito, bhikkhave, mahākaccāno; mahāpañño, bhikkhave, mahākaccāno. Maṃ cepi tumhe, bhikkhave, etamatthaṃ paṭipuccheyyātha, ahampi taṃ evamevaṃ byākareyyaṃ yathā taṃ mahākaccānena byākataṃ. Eso cevetassa attho. Evañca naṃ dhārethā’’ti.
205. そこで、それらの比丘たちは、尊者マハーカッチャーナの説示を歓喜し、随喜して、座から立ち上がると世尊のもとへと近づいた。近づいて、世尊に敬礼してから一方に座った。一方に座ったそれらの比丘たちは、世尊にこう申し上げた。「世尊よ、世尊は要約した教示を提示され、詳細にその意味を分別することなく座から立ち上がり、精舎に入られました。『比丘よ、それによって人に戯論の想の分節が付き従う因縁が生じる。そこにおいて、もし歓喜すべきものがなく、言明すべきものがなく、執着すべきものがないなら、これこそが貪の随眠の終わりであり……(中略)……そこにおいて、これらの悪しき不善の法は余すところなく滅尽する』と。世尊よ、世尊が立ち去られて間もなく、私たちにこのような考えが生じました。『友らよ、世尊はこのように要約した教示を提示され、詳細に意味を分別することなく座から立ち上がり、精舎に入られた。「比丘よ、それによって人に戯論の想の分節が付き従う因縁が生じる。そこにおいて、もし歓喜すべきものがなく、言明すべきものがなく、執着すべきものがないなら、これこそが貪の随眠の終わりであり、瞋の随眠の終わりであり、見の随眠の終わりであり、疑の随眠の終わりであり、慢の随眠の終わりであり、有貪の随眠の終わりであり、無明の随眠の終わりであり、杖をとること、刀をとること、争い、衝突、論争、『お前、お前』と言い合うこと、離間語、虚妄語の終わりである。そこにおいて、これらの悪しき不善の法は余すところなく滅尽する」と。世尊が要約して提示され、詳細に意味を分別されなかったこの教示の詳細な意味を、いったい誰が分別してくれるだろうか』と。世尊よ、私たちにこのような考えが生じました。『この尊者マハーカッチャーナは師からも称賛され、智慧ある同胞の修行者たちからも尊崇されている。尊者マハーカッチャーナなら、世尊が要約して提示され、詳細に意味を分別されなかったこの教示の詳細な意味を分別することができるであろう。さあ、私たちは尊者マハーカッチャーナのもとへと近づこう。近づいて、尊者マハーカッチャーナにこの意味を尋ねよう』と。そこで、世尊よ、私たちは尊者マハーカッチャーナのもとへと近づきました。近づいて、尊者マハーカッチャーナにこの意味を尋ねました。世尊よ、尊者マハーカッチャーナは、これらの相、これらの句、これらの文字によって、私たちに意味を分別してくださいました」と。「比丘たちよ、マハーカッチャーナは賢者である。比丘たちよ、マハーカッチャーナは大いなる智慧の持ち主である。比丘たちよ、もしあなたたちが私にその意味を尋ねたとしても、私もまさにマハーカッチャーナが説き明かしたのと同様に説き明かしたであろう。これこそがまさにその意味である。このようにその教えを心に保持しなさい」
Evaṃ vutte āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘seyyathāpi, bhante, puriso jighacchādubbalyapareto madhupiṇḍikaṃ adhigaccheyya, so yato yato sāyeyya, labhetheva sādurasaṃ asecanakaṃ. Evameva kho, bhante, cetaso bhikkhu dabbajātiko, yato yato imassa dhammapariyāyassa paññāya atthaṃ upaparikkheyya, labhetheva attamanataṃ, labhetheva cetaso pasādaṃ. Ko nāmo ayaṃ , bhante, dhammapariyāyo’’ti? ‘‘Tasmātiha tvaṃ, ānanda, imaṃ dhammapariyāyaṃ madhupiṇḍikapariyāyo tveva naṃ dhārehī’’ti.
このように言われたとき、尊者アーナンダは世尊にこう申し上げた。「世尊よ、譬えば飢えと衰弱に苦しむ人が蜜団子を得たなら、その人はどこから味わっても、ただ甘美で混じりけのない味を得るようなものです。世尊よ、まさにそのように、心ある有能な比丘が、この法門の意味を智慧によってどこから考察しようとも、必ず歓喜を得、必ず心の清澄を得ることでしょう。世尊よ、この法門は何と名付けられるのでしょうか」「それゆえ、アーナンダよ、そなたはこの法門を『蜜団子の法門(蜜丸喩経)』として保持しなさい」
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは心歓喜して、世尊の説かれた言葉を喜んだ。
Madhupiṇḍikasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ.
蜜団子経(第八)が終了した。
9. Dvedhāvitakkasuttaṃ
9. 二種尋経(二種思考経)
206. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
206. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「尊き方よ」と世尊に応じた。世尊はこう説かれた。
‘‘Pubbeva me, bhikkhave, sambodhā anabhisambuddhassa bodhisattasseva sato etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ dvidhā katvā dvidhā katvā vitakke vihareyya’nti. So kho ahaṃ, bhikkhave, yo cāyaṃ kāmavitakko yo ca byāpādavitakko yo ca vihiṃsāvitakko – imaṃ ekaṃ bhāgamakāsiṃ; yo cāyaṃ nekkhammavitakko yo ca abyāpādavitakko yo ca avihiṃsāvitakko – imaṃ dutiyaṃ bhāgamakāsiṃ.
「比丘たちよ、私は正覚を成就する前、まだ完全な悟りを開いていない菩薩であった頃、このように考えた。『私は思考(尋)を二つに分けて暮らしてはどうだろうか』と。比丘たちよ、そこで私は、欲の思考(欲尋)、害意の思考(瞋尋)、加害の思考(害尋)というものを一つの部分とした。そして、出離の思考(出離尋)、無害意の思考(無瞋尋)、不加害の思考(不害尋)というものを第二の部分とした。
207. ‘‘Tassa mayhaṃ, bhikkhave, evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato uppajjati kāmavitakko. So evaṃ pajānāmi – ‘uppanno kho me ayaṃ kāmavitakko. So ca kho attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati, paññānirodhiko vighātapakkhiko anibbānasaṃvattaniko’ . ‘Attabyābādhāya saṃvattatī’tipi me, bhikkhave, paṭisañcikkhato abbhatthaṃ gacchati; ‘parabyābādhāya saṃvattatī’tipi me, bhikkhave, paṭisañcikkhato abbhatthaṃ gacchati; ‘ubhayabyābādhāya saṃvattatī’tipi me, bhikkhave, paṭisañcikkhato abbhatthaṃ gacchati; ‘paññānirodhiko vighātapakkhiko anibbānasaṃvattaniko’tipi me, bhikkhave, paṭisañcikkhato abbhatthaṃ gacchati. So kho ahaṃ, bhikkhave, uppannuppannaṃ kāmavitakkaṃ pajahameva vinodameva byantameva naṃ akāsiṃ.
207. 比丘たちよ、私がそのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしていると、欲の思考が生じた。私はこのように理解した。『私にこの欲の思考が生じた。しかし、それは自らの苦悩のためになり、他者の苦悩のためになり、両者の苦悩のためになり、智慧を滅ぼし、苦悩をもたらし、涅槃へと導かないものである』と。比丘たちよ、私が『自らの苦悩のために働く』と省察すると、それは消滅していった。『他者の苦悩のために働く』と省察すると、それは消滅していった。『両者の苦悩のために働く』と省察すると、それは消滅していった。『智慧を滅ぼし、苦悩をもたらし、涅槃へと導かないものである』と省察すると、それは消滅していった。比丘たちよ、私は生じるごとに、その欲の思考を捨て去り、追い払い、消滅させたのである。
208. ‘‘Tassa mayhaṃ, bhikkhave, evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato uppajjati byāpādavitakko…pe… uppajjati vihiṃsāvitakko. So evaṃ pajānāmi – ‘uppanno kho me ayaṃ vihiṃsāvitakko. So ca kho attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati, paññānirodhiko vighātapakkhiko anibbānasaṃvattaniko’. ‘Attabyābādhāya saṃvattatī’tipi me, bhikkhave, paṭisañcikkhato abbhatthaṃ gacchati; ‘parabyābādhāya saṃvattatī’tipi me, bhikkhave, paṭisañcikkhato abbhatthaṃ gacchati; ‘ubhayabyābādhāya saṃvattatī’tipi me, bhikkhave, paṭisañcikkhato abbhatthaṃ gacchati; ‘paññānirodhiko vighātapakkhiko anibbānasaṃvattaniko’tipi me, bhikkhave, paṭisañcikkhato abbhatthaṃ gacchati. So kho ahaṃ, bhikkhave, uppannuppannaṃ vihiṃsāvitakkaṃ pajahameva vinodameva byantameva naṃ akāsiṃ.
208. 比丘たちよ、私がそのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしていると、害意の思考が生じ……(中略)……加害の思考が生じた。私はこのように理解した。『私にこの加害の思考が生じた。しかし、それは自らの苦悩のためになり、他者の苦悩のためになり、両者の苦悩のためになり、智慧を滅ぼし、苦悩をもたらし、涅槃へと導かないものである』と。『自らの苦悩のために働く』と省察すると、それは消滅していった。『他者の苦悩のために働く』と省察すると、それは消滅していった。『両者の苦悩のために働く』と省察すると、それは消滅していった。『智慧を滅ぼし、苦悩をもたらし、涅槃へと導かないものである』と省察すると、それは消滅していった。比丘たちよ、私は生じるごとに、その加害の思考を捨て去り、追い払い、消滅させたのである。
‘‘Yaññadeva, bhikkhave, bhikkhu bahulamanuvitakketi anuvicāreti, tathā tathā nati hoti cetaso. Kāmavitakkaṃ ce, bhikkhave, bhikkhu bahulamanuvitakketi anuvicāreti, pahāsi nekkhammavitakkaṃ, kāmavitakkaṃ bahulamakāsi, tassa taṃ kāmavitakkāya cittaṃ namati. Byāpādavitakkaṃ ce, bhikkhave…pe… vihiṃsāvitakkaṃ ce, bhikkhave, bhikkhu bahulamanuvitakketi anuvicāreti, pahāsi avihiṃsāvitakkaṃ, vihiṃsāvitakkaṃ bahulamakāsi, tassa taṃ vihiṃsāvitakkāya cittaṃ namati. Seyyathāpi, bhikkhave, vassānaṃ pacchime māse saradasamaye kiṭṭhasambādhe gopālako gāvo rakkheyya. So tā gāvo tato tato daṇḍena ākoṭeyya paṭikoṭeyya sannirundheyya sannivāreyya. Taṃ kissa hetu? Passati hi so, bhikkhave, gopālako tatonidānaṃ vadhaṃ vā bandhanaṃ vā jāniṃ vā garahaṃ vā. Evameva kho ahaṃ, bhikkhave, addasaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ ādīnavaṃ okāraṃ saṃkilesaṃ, kusalānaṃ dhammānaṃ nekkhamme ānisaṃsaṃ vodānapakkhaṃ.
比丘たちよ、比丘が多く考え、深く考察することに従って、そのように心の傾きが生じる。比丘たちよ、もし比丘が欲の思考を多く考え、深く考察し、出離の思考を捨てて欲の思考を多くするなら、その人の心はその欲の思考へと傾く。比丘たちよ、もし害意の思考を……(中略)……比丘たちよ、もし比丘が加害の思考を多く考え、深く考察し、不加害の思考を捨てて加害の思考を多くするなら、その人の心はその加害の思考へと傾く。比丘たちよ、譬えば雨期の最後の月、秋の季節に、穀物が実る狭い場所で牛飼いが牛たちを見守るようなものである。彼はあちこちで牛たちを杖で打ち、制止し、引き止め、押しとどめるであろう。それはなぜか。比丘たちよ、その牛飼いは、それに起因して(牛が穀物を荒らすことによる)殺傷や束縛、損失、あるいは非難を見ているからである。比丘たちよ、まさにそのように、私は不善の諸法には過患と卑しさ・汚れを見、善なる諸法には出離の功徳・清浄の側を見たのである。
209. ‘‘Tassa mayhaṃ, bhikkhave, evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato uppajjati nekkhammavitakko. So evaṃ pajānāmi – ‘uppanno kho me ayaṃ nekkhammavitakko. So ca kho nevattabyābādhāya saṃvattati, na parabyābādhāya saṃvattati, na ubhayabyābādhāya saṃvattati, paññāvuddhiko avighātapakkhiko nibbānasaṃvattaniko’. Rattiṃ cepi naṃ, bhikkhave, anuvitakkeyyaṃ anuvicāreyyaṃ, neva tatonidānaṃ bhayaṃ samanupassāmi. Divasaṃ cepi naṃ, bhikkhave, anuvitakkeyyaṃ anuvicāreyyaṃ, neva tatonidānaṃ bhayaṃ samanupassāmi. Rattindivaṃ cepi naṃ, bhikkhave, anuvitakkeyyaṃ anuvicāreyyaṃ, neva tatonidānaṃ bhayaṃ samanupassāmi. Api ca kho me aticiraṃ anuvitakkayato anuvicārayato kāyo kilameyya. Kāye kilante cittaṃ ūhaññeyya. Ūhate citte ārā cittaṃ samādhimhāti. So kho ahaṃ, bhikkhave, ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapemi sannisādemi ekodiṃ karomi samādahāmi. Taṃ kissa hetu? ‘Mā me cittaṃ ūhaññī’ti .
209. 比丘たちよ、私がそのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしていると、出離の思考が生じた。私はこのように理解した。『私にこの出離の思考が生じた。そしてそれは、自らの苦悩のためにならず、他者の苦悩のためにならず、両者の苦悩のためにならず、智慧を増大させ、苦悩をもたらさず、涅槃へと導くものである』と。比丘たちよ、私が夜通しそれを考え、考察したとしても、それに起因する恐怖をまったく見出さない。比丘たちよ、昼の間ずっとそれを考え、考察したとしても、それに起因する恐怖をまったく見出さない。比丘たちよ、昼夜を通してそれを考え、考察したとしても、それに起因する恐怖をまったく見出さない。しかしながら、あまりに長く考え、考察し続けるなら、私の身体は疲労するであろう。身体が疲労すれば、心がかき乱される。心がかき乱されれば、心は三昧から遠ざかる。比丘たちよ、そこで私は、内なる心を静止させ、静まらせ、一境とし、集中させた。それはなぜか。『私の心がかき乱されないように』と。
210. ‘‘Tassa mayhaṃ, bhikkhave, evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato uppajjati abyāpādavitakko…pe… uppajjati avihiṃsāvitakko. So evaṃ pajānāmi – ‘uppanno kho me ayaṃ avihiṃsāvitakko. So ca kho nevattabyābādhāya saṃvattati, na parabyābādhāya saṃvattati, na ubhayabyābādhāya saṃvattati, paññāvuddhiko avighātapakkhiko nibbānasaṃvattaniko’. Rattiṃ cepi naṃ, bhikkhave, anuvitakkeyyaṃ anuvicāreyyaṃ, neva tatonidānaṃ bhayaṃ samanupassāmi. Divasaṃ cepi naṃ, bhikkhave, anuvitakkeyyaṃ anuvicāreyyaṃ, neva tatonidānaṃ bhayaṃ samanupassāmi. Rattindivaṃ cepi naṃ, bhikkhave, anuvitakkeyyaṃ anuvicāreyyaṃ, neva tatonidānaṃ bhayaṃ samanupassāmi. Api ca kho me aticiraṃ anuvitakkayato anuvicārayato kāyo kilameyya. Kāye kilante cittaṃ ūhaññeyya. Ūhate citte ārā cittaṃ samādhimhāti. So kho ahaṃ, bhikkhave, ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapemi, sannisādemi, ekodiṃ karomi samādahāmi. Taṃ kissa hetu? ‘Mā me cittaṃ ūhaññī’ti.
210. 比丘たちよ、私がそのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしていると、無害意の思考が生じ……(中略)……不加害の思考が生じた。私はこのように理解した。『私にこの不加害の思考が生じた。そしてそれは、自らの苦悩のためにならず、他者の苦悩のためにならず、両者の苦悩のためにならず、智慧を増大させ、苦悩をもたらさず、涅槃へと導くものである』と。比丘たちよ、私が夜通しそれを考え、考察したとしても、それに起因する恐怖をまったく見出さない。比丘たちよ、昼の間ずっとそれを考え、考察したとしても、それに起因する恐怖をまったく見出さない。比丘たちよ、昼夜を通してそれを考え、考察したとしても、それに起因する恐怖をまったく見出さない。しかしながら、あまりに長く考え、考察し続けるなら、私の身体は疲労するであろう。身体が疲労すれば、心がかき乱される。心がかき乱されれば、心は三昧から遠ざかる。比丘たちよ、そこで私は、内なる心を静止させ、静まらせ、一境とし、集中させた。それはなぜか。『私の心がかき乱されないように』と。
‘‘Yaññadeva, bhikkhave, bhikkhu bahulamanuvitakketi anuvicāreti, tathā tathā nati hoti cetaso. Nekkhammavitakkañce, bhikkhave, bhikkhu bahulamanuvitakketi anuvicāreti, pahāsi kāmavitakkaṃ, nekkhammavitakkaṃ bahulamakāsi, tassaṃ taṃ nekkhammavitakkāya cittaṃ namati. Abyāpādavitakkañce, bhikkhave…pe… avihiṃsāvitakkañce, bhikkhave, bhikkhu bahulamanuvitakketi anuvicāreti, pahāsi vihiṃsāvitakkaṃ, avihiṃsāvitakkaṃ bahulamakāsi, tassa taṃ avihiṃsāvitakkāya cittaṃ namati. Seyyathāpi, bhikkhave, gimhānaṃ pacchime māse sabbasassesu gāmantasambhatesu gopālako gāvo rakkheyya, tassa rukkhamūlagatassa vā abbhokāsagatassa vā satikaraṇīyameva hoti – ‘etā gāvo’ti. Evamevaṃ kho, bhikkhave, satikaraṇīyameva ahosi – ‘ete dhammā’ti.
比丘たちよ、比丘が多く考え、深く考察することに従って、そのように心の傾きが生じる。比丘たちよ、もし比丘が出離の思考を多く考え、深く考察し、欲の思考を捨てて出離の思考を多くするなら、その人の心はその出離の思考へと傾く。比丘たちよ、もし無害意の思考を……(中略)……比丘たちよ、もし比丘が不加害の思考を多く考え、深く考察し、加害の思考を捨てて不加害の思考を多くするなら、その人の心はその不加害の思考へと傾く。比丘たちよ、譬えば乾期の最後の月に、すべての穀物が村落の内に収穫された後、牛飼いが牛たちを見守るようなものである。彼は樹の下にいようと野原にいようと、『ここに牛たちがいる』とただ心に留めるだけでよい。比丘たちよ、まさにそのように、私には『ここに諸法がある』とただ心に留めるだけであった。
211. ‘‘Āraddhaṃ kho pana me, bhikkhave, vīriyaṃ ahosi asallīnaṃ, upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā, passaddho kāyo asāraddho, samāhitaṃ cittaṃ ekaggaṃ. So kho ahaṃ, bhikkhave, vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Pītiyā ca virāgā upekkhako ca vihāsiṃ sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedesiṃ, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti, tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ.
211. 比丘たちよ、私の精進は奮起して弛むことがなく、気づき(念)は確立して忘失することがなく、身体は静まって興奮せず、心は集中して統一されていた。比丘たちよ、私は諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れて、尋(思考)と伺(考察)を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅を達成して住した。尋と伺の止滅により、内なる清澄と心の一境性を持ち、尋もなく伺もない、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を達成して住した。喜への執着を離れることによって平静(捨)を保ち、念と正知を持ち、身体で楽を感じ、聖者たちが『平静にして念あり、楽に住す』と説くところの第三禅を達成して住した。楽の放棄により、また苦の放棄により、あらかじめ喜悦と憂患を消滅させていたので、苦もなく楽もなく、平静による念の清浄を備えた第四禅を達成して住した。
212. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhininnāmesiṃ. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarāmi. Seyyathidaṃ, ekampi jātiṃ…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarāmi. Ayaṃ kho me, bhikkhave, rattiyā paṭhame yāme paṭhamā vijjā adhigatā; avijjā vihatā vijjā uppannā; tamo vihato āloko uppanno; yathā taṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato.
212. 私はこのように心が集中し、清浄で、純白で、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、適応性に富み、不動に達したとき、宿住随念智(過去世を想起する知恵)へと心を向けた。私は多様な過去の生存を想起した。すなわち、一生……(中略)……このように、相とともに、詳細とともに、多様な過去の生存を想起した。比丘たちよ、これが夜の初更において私が獲得した第一の明知である。無明は打ち破られ、明知が生じた。闇は打ち破られ、光が生じた。不放逸に、熱心に、専心して暮らす者において生じるように。
213. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhininnāmesiṃ. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passāmi cavamāne upapajjamāne…pe… ime vata bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā…pe… iti dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passāmi cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate, yathākammūpage satte pajānāmi. Ayaṃ kho me, bhikkhave, rattiyā majjhime yāme dutiyā vijjā adhigatā; avijjā vihatā vijjā uppannā; tamo vihato āloko uppanno; yathā taṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato.
213. 私はこのように心が集中し、清浄で、純白で、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、適応性に富み、不動に達したとき、衆生の死生智(天眼智)へと心を向けた。私は清浄で人間を超越した天眼によって、衆生が死に、生まれかわるのを見た……(中略)……『ああ、これらの衆生は身体による悪行を備え……(中略)』……このように、清浄で人間を超越した天眼によって、衆生が死に、生まれかわるのを見た。卑しい者、優れた者、美しい者、醜い者、幸いな境遇にある者、不幸な境遇にある者、業に従って赴く衆生を理解した。比丘たちよ、これが夜の中更において私が獲得した第二の明知である。無明は打ち破られ、明知が生じた。闇は打ち破られ、光が生じた。不放逸に、熱心に、専心して暮らす者において生じるように。
214. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmesiṃ. So ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ. ‘Ime āsavā’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ āsavasamudayo’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ āsavanirodho’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ. Tassa me evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccittha, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccittha, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccittha, vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ ahosi – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti abbhaññāsiṃ. Ayaṃ kho me, bhikkhave, rattiyā pacchime yāme tatiyā vijjā adhigatā; avijjā vihatā vijjā uppannā; tamo vihato āloko uppanno; yathā taṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato.
214. 私はこのように心が集中し、清浄で、純白で、汚れなく、随煩悩が去り、柔軟で、適応性に富み、不動に達したとき、諸々の漏尽智(煩悩の滅尽を知る知恵)へと心を向けた。私は『これが苦である』とありのままに知った。『これが苦の生起である』とありのままに知った。『これが苦の滅尽である』とありのままに知った。『これが苦の滅尽に至る道である』とありのままに知った。『これらが漏(煩悩)である』とありのままに知った。『これが漏の生起である』とありのままに知った。『これが漏の滅尽である』とありのままに知った。『これが漏の滅尽に至る道である』とありのままに知った。このように知り、このように見る私の心は、欲漏から解脱し、有漏から解脱し、無明漏から解脱した。解脱したとき、『解脱した』という知が生じた。『生は尽きた。清浄行は成就された。なすべきことはなされた。二度とこのような生存に戻ることはない』と了知した。比丘たちよ、これが夜の後更において私が獲得した第三の明知である。無明は打ち破られ、明知が生じた。闇は打ち破られ、光が生じた。不放逸に、熱心に、専心して暮らす者において生じるように。
215. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, araññe pavane mahantaṃ ninnaṃ pallalaṃ. Tamenaṃ mahāmigasaṅgho upanissāya vihareyya. Tassa kocideva puriso uppajjeyya anatthakāmo ahitakāmo ayogakkhemakāmo. So yvāssa maggo khemo sovatthiko pītigamanīyo taṃ maggaṃ pidaheyya, vivareyya kummaggaṃ, odaheyya okacaraṃ, ṭhapeyya okacārikaṃ. Evañhi so, bhikkhave, mahāmigasaṅgho aparena samayena anayabyasanaṃ āpajjeyya. Tasseva kho pana, bhikkhave, mahato migasaṅghassa kocideva puriso uppajjeyya atthakāmo hitakāmo yogakkhemakāmo. So yvāssa maggo khemo sovatthiko pītigamanīyo taṃ maggaṃ vivareyya, pidaheyya kummaggaṃ, ūhaneyya okacaraṃ, nāseyya okacārikaṃ. Evañhi so, bhikkhave, mahāmigasaṅgho aparena samayena vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjeyya.
215. 比丘たちよ、譬えば大森林の中に大きな低地の沼地があり、そこを大いなる鹿の群れが頼りにして暮らしていたとする。そこに、彼らの不利益を望み、損害を望み、安穏ならざることを望むある男が現れた。彼は、鹿たちにとって安全で、平穏で、歓喜して通える道を塞ぎ、悪路を開き、囮を置き、おびき寄せる者を配置した。比丘たちよ、それによってその大いなる鹿の群れは、やがて破滅と災厄に陥ることであろう。比丘たちよ、しかしその大いなる鹿の群れのために、彼らの利益を望み、幸福を望み、安穏を望むある男が現れた。彼は、鹿たちにとって安全で、平穏で、歓喜して通える道を開き、悪路を塞ぎ、囮を取り除き、おびき寄せる者を追い払った。比丘たちよ、それによってその大いなる鹿の群れは、やがて成長し、発展し、繁栄に至ることであろう。
‘‘Upamā kho me ayaṃ, bhikkhave, katā atthassa viññāpanāya. Ayaṃ cevettha attho – mahantaṃ ninnaṃ pallalanti kho, bhikkhave, kāmānametaṃ adhivacanaṃ. Mahāmigasaṅghoti kho, bhikkhave, sattānametaṃ adhivacanaṃ. Puriso anatthakāmo ahitakāmo ayogakkhemakāmoti kho, bhikkhave, mārassetaṃ pāpimato adhivacanaṃ. Kummaggoti kho, bhikkhave, aṭṭhaṅgikassetaṃ micchāmaggassa adhivacanaṃ, seyyathidaṃ – micchādiṭṭhiyā micchāsaṅkappassa micchāvācāya micchākammantassa micchāājīvassa micchāvāyāmassa micchāsatiyā micchāsamādhissa. Okacaroti kho, bhikkhave, nandīrāgassetaṃ adhivacanaṃ. Okacārikāti kho, bhikkhave, avijjāyetaṃ adhivacanaṃ. Puriso atthakāmo hitakāmo yogakkhemakāmoti kho, bhikkhave, tathāgatassetaṃ adhivacanaṃ arahato sammāsambuddhassa. Khemo maggo sovatthiko pītigamanīyoti kho, bhikkhave, ariyassetaṃ aṭṭhaṅgikassa maggassa adhivacanaṃ, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhiyā sammāsaṅkappassa sammāvācāya sammākammantassa sammāājīvassa sammāvāyāmassa sammāsatiyā sammāsamādhissa.
比丘たちよ、私は意味を理解させるためにこの譬えを作ったのである。ここにおける意味は次のとおりである。『大きな低地の沼地』とは、比丘たちよ、諸々の欲望の名称である。『大いなる鹿の群れ』とは、比丘たちよ、衆生たちの名称である。『不利益を望み、損害を望み、安穏ならざることを望む男』とは、比丘たちよ、悪魔パーピマンの名称である。『悪路』とは、比丘たちよ、八つの部分からなる邪道の名称である。すなわち、邪見、邪思惟、邪語、邪業、邪命、邪精進、邪念、邪定である。『囮』とは、比丘たちよ、歓喜と貪欲の名称である。『おびき寄せる者』とは、比丘たちよ、無明の名称である。『利益を望み、幸福を望み、安穏を望む男』とは、比丘たちよ、如来・応供・正等覚者の名称である。『安全で、平穏で、歓喜して通える道』とは、比丘たちよ、聖なる八正道の名称である。すなわち、正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念、正定である。
‘‘Iti kho, bhikkhave, vivaṭo mayā khemo maggo sovatthiko pītigamanīyo, pihito kummaggo, ūhato okacaro, nāsitā okacārikā. Yaṃ, bhikkhave, satthārā karaṇīyaṃ sāvakānaṃ hitesinā anukampakena anukampaṃ upādāya, kataṃ vo taṃ mayā. Etāni, bhikkhave, rukkhamūlāni, etāni suññāgārāni; jhāyatha, bhikkhave, mā pamādattha; mā pacchā vippaṭisārino ahuvattha. Ayaṃ vo amhākaṃ anusāsanī’’ti.
比丘たちよ、このようにして安全で平穏で歓喜して通える道は私によって開かれ、悪路は塞がれ、囮は取り除かれ、おびき寄せる者は滅ぼされた。比丘たちよ、弟子の利益を願い、慈悲ある師が憐れみによってなすべきことは、私によってあなた方になされた。比丘たちよ、あそこに樹下の静けさがあり、空き家がある。比丘たちよ、瞑想しなさい。放逸であってはならない。後になって後悔する者となってはならない。これがあなた方への私たちの教誡である」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心歓喜して、世尊の説かれた言葉を喜んだ。
Dvedhāvitakkasuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ.
二種尋経(第九)が終了した。
10. Vitakkasaṇṭhānasuttaṃ
10. 尋止息経(思考の静止に関する経)
216. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
216. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「尊き方よ」と世尊に応じた。世尊はこう説かれた。
‘‘Adhicittamanuyuttena, bhikkhave, bhikkhunā pañca nimittāni kālena kālaṃ manasi kātabbāni. Katamāni pañca? Idha, bhikkhave, bhikkhuno yaṃ nimittaṃ āgamma yaṃ nimittaṃ manasikaroto uppajjanti pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi, tena, bhikkhave, bhikkhunā tamhā nimittā aññaṃ nimittaṃ manasi kātabbaṃ kusalūpasaṃhitaṃ. Tassa tamhā nimittā aññaṃ nimittaṃ manasikaroto kusalūpasaṃhitaṃ ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Seyyathāpi, bhikkhave, dakkho palagaṇḍo vā palagaṇḍantevāsī vā sukhumāya āṇiyā oḷārikaṃ āṇiṃ abhinihaneyya abhinīhareyya abhinivatteyya ; evameva kho, bhikkhave, bhikkhuno yaṃ nimittaṃ āgamma yaṃ nimittaṃ manasikaroto uppajjanti pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi, tena, bhikkhave, bhikkhunā tamhā nimittā aññaṃ nimittaṃ manasi kātabbaṃ kusalūpasaṃhitaṃ. Tassa tamhā nimittā aññaṃ nimittaṃ manasikaroto kusalūpasaṃhitaṃ ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati.
「比丘たちよ、増上心を修習する比丘は、時に応じて五つの相(対象)を心に作意すべきである。どのようなものが五つであるか。比丘たちよ、ここに比丘がある相に依拠し、ある相を作意することによって、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、比丘たちよ、その比丘はその相から離れて、善を伴う他の相を作意すべきである。彼がその相から離れて善を伴う他の相を作意するとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。比丘たちよ、譬えば熟練した大工またはその弟子が、細い楔(くさび)を用いて粗い楔を打ち出し、取り出し、抜き去るようなものである。比丘たちよ、まさにそのように、比丘がある相に依拠し、ある相を作意することによって、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、比丘たちよ、その比丘はその相から離れて善を伴う他の相を作意すべきである。彼がその相から離れて善を伴う他の相を作意するとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。
217. ‘‘Tassa ce, bhikkhave, bhikkhuno tamhā nimittā aññaṃ nimittaṃ manasikaroto kusalūpasaṃhitaṃ uppajjanteva pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi, tena, bhikkhave, bhikkhunā tesaṃ vitakkānaṃ ādīnavo upaparikkhitabbo – ‘itipime vitakkā akusalā, itipime vitakkā sāvajjā, itipime vitakkā dukkhavipākā’ti. Tassa tesaṃ vitakkānaṃ ādīnavaṃ upaparikkhato ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Seyyathāpi, bhikkhave, itthī vā puriso vā daharo yuvā maṇḍanakajātiko ahikuṇapena vā kukkurakuṇapena vā manussakuṇapena vā kaṇṭhe āsattena aṭṭiyeyya harāyeyya jiguccheyya; evameva kho, bhikkhave, tassa ce bhikkhuno tamhāpi nimittā aññaṃ nimittaṃ manasikaroto kusalūpasaṃhitaṃ uppajjanteva pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi, tena, bhikkhave, bhikkhunā tesaṃ vitakkānaṃ ādīnavo upaparikkhitabbo – ‘itipime vitakkā akusalā, itipime vitakkā sāvajjā, itipime vitakkā dukkhavipākā’ti. Tassa tesaṃ vitakkānaṃ ādīnavaṃ upaparikkhato ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati.
217. 比丘たちよ、もしその比丘がその相から離れて善を伴う他の相を作意しても、なお貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、比丘たちよ、その比丘はそれらの思考の過患を観察すべきである。『このようにこれらの思考は不善であり、このようにこれらの思考には過失があり、このようにこれらの思考は苦の果報をもたらす』と。彼がそれらの思考の過患を観察するとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。比丘たちよ、譬えば身づくろいを好む若く若い女性や男性が、蛇の死骸や犬の死骸や人間の死骸を首に掛けられたなら、苦痛に思い、恥じらい、嫌悪するようなものである。比丘たちよ、まさにそのように、もしその比丘がその相から離れて善を伴う他の相を作意しても、なお貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、比丘たちよ、その比丘はそれらの思考の過患を観察すべきである。『このようにこれらの思考は不善であり、このようにこれらの思考には過失があり、このようにこれらの思考は苦の果報をもたらす』と。彼がそれらの思考の過患を観察するとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。
218. ‘‘Tassa ce, bhikkhave, bhikkhuno tesampi vitakkānaṃ ādīnavaṃ upaparikkhato uppajjanteva pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi, tena, bhikkhave, bhikkhunā tesaṃ vitakkānaṃ asatiamanasikāro āpajjitabbo. Tassa tesaṃ vitakkānaṃ asatiamanasikāraṃ āpajjato ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Seyyathāpi, bhikkhave, cakkhumā puriso āpāthagatānaṃ rūpānaṃ adassanakāmo assa; so nimīleyya vā aññena vā apalokeyya. Evameva kho, bhikkhave, tassa ce bhikkhuno tesampi vitakkānaṃ ādīnavaṃ upaparikkhato uppajjanteva pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi, te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati.
218. 比丘たちよ、もしその比丘がそれらの思考の過患を観察しても、なお貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、比丘たちよ、その比丘はそれらの思考を念頭におかず、作意しないようにすべきである。彼がそれらの思考を念頭におかず作意しないようにするとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。比丘たちよ、譬えば目の見える人が、視野に入ってきた諸々の姿形を見たくないと思い、目を閉じるか、あるいは他の方向を見るようなものである。比丘たちよ、まさにそのように、もしその比丘がそれらの思考の過患を観察しても、なお貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、それらは捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。
219. ‘‘Tassa ce, bhikkhave, bhikkhuno tesampi vitakkānaṃ asatiamanasikāraṃ āpajjato uppajjanteva pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi, tena, bhikkhave, bhikkhunā tesaṃ vitakkānaṃ vitakkasaṅkhārasaṇṭhānaṃ manasikātabbaṃ. Tassa tesaṃ vitakkānaṃ vitakkasaṅkhārasaṇṭhānaṃ manasikaroto ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Seyyathāpi, bhikkhave, puriso sīghaṃ gaccheyya. Tassa evamassa – ‘kiṃ nu kho ahaṃ sīghaṃ gacchāmi? Yaṃnūnāhaṃ saṇikaṃ gaccheyya’nti. So saṇikaṃ gaccheyya. Tassa evamassa – ‘kiṃ nu kho ahaṃ saṇikaṃ gacchāmi? Yaṃnūnāhaṃ tiṭṭheyya’nti. So tiṭṭheyya. Tassa evamassa – ‘kiṃ nu kho ahaṃ ṭhito? Yaṃnūnāhaṃ nisīdeyya’nti. So nisīdeyya. Tassa evamassa – ‘kiṃ nu kho ahaṃ nisinno? Yaṃnūnāhaṃ nipajjeyya’nti. So nipajjeyya. Evañhi so, bhikkhave, puriso oḷārikaṃ oḷārikaṃ iriyāpathaṃ abhinivajjetvā sukhumaṃ sukhumaṃ iriyāpathaṃ kappeyya. Evameva kho, bhikkhave, tassa ce bhikkhuno tesampi vitakkānaṃ asatiamanasikāraṃ āpajjato uppajjanteva pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati.
219. 比丘たちよ、もしその比丘がそれらの思考を念頭におかず作意しないようにしても、なお貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、比丘たちよ、その比丘はそれらの思考の形成のありさま(思考の根源・原因)を作意すべきである。彼がそれらの思考の形成のありさまを作意するとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。比丘たちよ、譬えば人が速く歩いているとする。彼にこのような考えが生じる。『なぜ私は速く歩いているのだろうか。ゆっくり歩いてはどうだろうか』と。彼はゆっくり歩く。彼にこのような考えが生じる。『なぜ私はゆっくり歩いているのだろうか。立ち止まってはどうだろうか』と。彼は立ち止まる。彼にこのような考えが生じる。『なぜ私は立っているのだろうか。座ってはどうだろうか』と。彼は座る。彼にこのような考えが生じる。『なぜ私は座っているのだろうか。横になってはどうだろうか』と。彼は横になる。比丘たちよ、このようにしてその人が粗大な姿勢を次々とやめて、微細な姿勢をとるようなものである。比丘たちよ、まさにそのように、もしその比丘がそれらの思考を念頭におかず作意しないようにしても、なお貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、彼がそれらの思考の形成のありさまを作意するとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。
220. ‘‘Tassa ce, bhikkhave, bhikkhuno tesampi vitakkānaṃ vitakkasaṅkhārasaṇṭhānaṃ manasikaroto uppajjanteva pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi. Tena, bhikkhave, bhikkhunā dantebhidantamādhāya jivhāya tāluṃ āhacca cetasā cittaṃ abhiniggaṇhitabbaṃ abhinippīḷetabbaṃ abhisantāpetabbaṃ. Tassa dantebhidantamādhāya jivhāya tāluṃ āhacca cetasā cittaṃ abhiniggaṇhato abhinippīḷayato abhisantāpayato ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Seyyathāpi, bhikkhave, balavā puriso dubbalataraṃ purisaṃ sīse vā gale vā khandhe vā gahetvā abhiniggaṇheyya abhinippīḷeyya abhisantāpeyya; evameva kho, bhikkhave, tassa ce bhikkhuno tesampi vitakkānaṃ vitakkasaṅkhārasaṇṭhānaṃ manasikaroto uppajjanteva pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi. Tena, bhikkhave, bhikkhunā dantebhidantamādhāya jivhāya tāluṃ āhacca cetasā cittaṃ abhiniggaṇhitabbaṃ abhinippīḷetabbaṃ abhisantāpetabbaṃ. Tassa dantebhidantamādhāya jivhāya tāluṃ āhacca cetasā cittaṃ abhiniggaṇhato abhinippīḷayato abhisantāpayato ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati.
220. 比丘たちよ、もしその比丘がそれらの思考の形成のありさまを作意しても、なお貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、比丘たちよ、その比丘は歯と歯をかみ合わせ、舌を口蓋に押し当てて、心によって心を制圧し、押さえつけ、打ち負かすべきである。彼が歯と歯をかみ合わせ、舌を口蓋に押し当てて、心によって心を制圧し、押さえつけ、打ち負かすとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。比丘たちよ、譬えば力強い男が、より弱い男の頭や首や肩をつかんで制圧し、押さえつけ、打ち負かすようなものである。比丘たちよ、まさにそのように、もしその比丘がそれらの思考の形成のありさまを作意しても、なお貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるならば、比丘たちよ、その比丘は歯と歯をかみ合わせ、舌を口蓋に押し当てて、心によって心を制圧し、押さえつけ、打ち負かすべきである。彼が歯と歯をかみ合わせ、舌を口蓋に押し当てて、心によって心を制圧し、押さえつけ、打ち負かすとき、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考は捨て去られ、消滅していく。それらを捨てることにより、内なる心は静止し、静まり、一境となり、集中する。
221. ‘‘Yato kho , bhikkhave, bhikkhuno yaṃ nimittaṃ āgamma yaṃ nimittaṃ manasikaroto uppajjanti pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi, tassa tamhā nimittā aññaṃ nimittaṃ manasikaroto kusalūpasaṃhitaṃ ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Tesampi vitakkānaṃ ādīnavaṃ upaparikkhato ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Tesampi vitakkānaṃ asatiamanasikāraṃ āpajjato ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Tesampi vitakkānaṃ vitakkasaṅkhārasaṇṭhānaṃ manasikaroto ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Dantebhidantamādhāya jivhāya tāluṃ āhacca cetasā cittaṃ abhiniggaṇhato abhinippīḷayato abhisantāpayato ye pāpakā akusalā vitakkā chandūpasaṃhitāpi dosūpasaṃhitāpi mohūpasaṃhitāpi te pahīyanti te abbhatthaṃ gacchanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu vasī vitakkapariyāyapathesu. Yaṃ vitakkaṃ ākaṅkhissati taṃ vitakkaṃ vitakkessati, yaṃ vitakkaṃ nākaṅkhissati na taṃ vitakkaṃ vitakkessati. Acchecchi taṇhaṃ, vivattayi saṃyojanaṃ, sammā mānābhisamayā antamakāsi dukkhassā’’ti.
221. 比丘たちよ、比丘がある相に依拠し、ある相を作意することによって、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が生じるとき、彼がその相から離れて善を伴う他の相を作意することによって、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が捨て去られ、消滅し、それらを捨てることによって内なる心が静止し、静まり、一境となり、集中する。それらの思考の過患を観察することによって、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が捨て去られ、消滅し、それらを捨てることによって内なる心が静止し、静まり、一境となり、集中する。それらの思考を念頭におかず作意しないようにすることによって、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が捨て去られ、消滅し、それらを捨てることによって内なる心が静止し、静まり、一境となり、集中する。それらの思考の形成のありさまを作意することによって、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が捨て去られ、消滅し、それらを捨てることによって内なる心が静止し、静まり、一境となり、集中する。歯と歯をかみ合わせ、舌を口蓋に押し当てて、心によって心を制圧し、押さえつけ、打ち負かすことによって、貪欲に伴うもの、瞋恚に伴うもの、愚痴に伴う悪しき不善の思考が捨て去られ、消滅し、それらを捨てることによって内なる心が静止し、静まり、一境となり、集中する。比丘たちよ、この比丘は『諸々の思考の道筋を意のままにする達人』と呼ばれる。彼は望む通りの思考を考え、望まない思考は考えないであろう。渇愛を断ち切り、結縛を脱ぎ捨て、正しく慢を完全に見通すことによって、苦しみの終わりをもたらしたのである」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心歓喜して、世尊の説かれた言葉を喜んだ。
Vitakkasaṇṭhānasuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ.
尋止息経(第十)が終了した。
Sīhanādavaggo niṭṭhito dutiyo.
第二 師子吼品が終了した。
Tassuddānaṃ –
その目録――
Cūḷasīhanādalomahaṃsavaro, mahācūḷadukkhakkhandhaanumānikasuttaṃ;
小師子吼経、優れた身毛竪立経、大苦蘊経、小苦蘊経、推量経、
Khilapatthamadhupiṇḍikadvidhāvitakka, pañcanimittakathā puna vaggo.
心荒廃経、林藪経、蜜団子経、二種尋経、五相経(尋止息経)によって、再びこの品となる。