3. Opammavaggo3. 譬喩品
1. Kakacūpamasuttaṃ
1. 鋸喩経
222. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena āyasmā moḷiyaphagguno bhikkhunīhi saddhiṃ ativelaṃ saṃsaṭṭho viharati. Evaṃ saṃsaṭṭho āyasmā moḷiyaphagguno bhikkhunīhi saddhiṃ viharati – sace koci bhikkhu āyasmato moḷiyaphaggunassa sammukhā tāsaṃ bhikkhunīnaṃ avaṇṇaṃ bhāsati, tenāyasmā moḷiyaphagguno kupito anattamano adhikaraṇampi karoti. Sace pana koci bhikkhu tāsaṃ bhikkhunīnaṃ sammukhā āyasmato moḷiyaphaggunassa avaṇṇaṃ bhāsati, tena tā bhikkhuniyo kupitā anattamanā adhikaraṇampi karonti. Evaṃ saṃsaṭṭho āyasmā moḷiyaphagguno bhikkhunīhi saddhiṃ viharati. Atha kho aññataro bhikkhu yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho so bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘āyasmā, bhante, moḷiyaphagguno bhikkhunīhi saddhiṃ ativelaṃ saṃsaṭṭho viharati. Evaṃ saṃsaṭṭho, bhante, āyasmā moḷiyaphagguno bhikkhunīhi saddhiṃ viharati – sace koci bhikkhu āyasmato moḷiyaphaggunassa sammukhā tāsaṃ bhikkhunīnaṃ avaṇṇaṃ bhāsati, tenāyasmā moḷiyaphagguno kupito anattamano adhikaraṇampi karoti. Sace pana koci bhikkhu tāsaṃ bhikkhunīnaṃ sammukhā āyasmato moḷiyaphaggunassa avaṇṇaṃ bhāsati, tena tā bhikkhuniyo kupitā anattamanā adhikaraṇampi karonti. Evaṃ saṃsaṭṭho, bhante, āyasmā moḷiyaphagguno bhikkhunīhi saddhiṃ viharatī’’ti.
222. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられた。その頃、尊者モーリヤファッグナは比丘尼たちと過度に親密に交際して暮らしていた。尊者モーリヤファッグナは比丘尼たちとこのように親密に交際して暮らしていた――もしある比丘が尊者モーリヤファッグナの面前でそれらの比丘尼たちの悪口を言うと、それによって尊者モーリヤファッグナは怒り、不快になり、紛争すら引き起こした。また、もしある比丘がそれらの比丘尼たちの面前で尊者モーリヤファッグナの悪口を言うと、それによってそれらの比丘尼たちは怒り、不快になり、紛争すら引き起こした。このように尊者モーリヤファッグナは比丘尼たちと親密に交際して暮らしていた。そこで、ある比丘が世尊のもとへと近づいた。近づいて世尊に敬礼してから一方に座った。一方に座ったその比丘は、世尊にこう申し上げた。「世尊よ、尊者モーリヤファッグナは比丘尼たちと過度に親密に交際して暮らしています。世尊よ、尊者モーリヤファッグナは比丘尼たちとこのように親密に交際して暮らしています――もしある比丘が尊者モーリヤファッグナの面前でそれらの比丘尼たちの悪口を言うと、それによって尊者モーリヤファッグナは怒り、不快になり、紛争すら引き起こします。また、もしある比丘がそれらの比丘尼たちの面前で尊者モーリヤファッグナの悪口を言うと、それによってそれらの比丘尼たちは怒り、不快になり、紛争すら引き起こします。世尊よ、このように尊者モーリヤファッグナは比丘尼たちと親密に交際して暮らしています」と。
223. Atha kho bhagavā aññataraṃ bhikkhuṃ āmantesi – ‘‘ehi tvaṃ, bhikkhu, mama vacanena moḷiyaphaggunaṃ bhikkhuṃ āmantehi – ‘satthā taṃ, āvuso phagguna, āmantetī’’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho so bhikkhu bhagavato paṭissutvā yenāyasmā moḷiyaphagguno tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ moḷiyaphaggunaṃ etadavoca – ‘‘satthā taṃ, āvuso phagguna, āmantetī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho āyasmā moḷiyaphagguno tassa bhikkhuno paṭissutvā yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ moḷiyaphaggunaṃ bhagavā etadavoca –
そこで世尊はある比丘に呼びかけられた。「比丘よ、行って私の言葉でモーリヤファッグナ比丘に『友ファッグナよ、師があなたをお呼びです』と伝えなさい」「かしこまりました、世尊よ」とその比丘は世尊に応答して、尊者モーリヤファッグナのもとへと近づいた。近づいて尊者モーリヤファッグナにこう言った。「友ファッグナよ、師があなたをお呼びです」「友よ、わかりました」と尊者モーリヤファッグナはその比丘に応答して、世尊のもとへと近づいた。近づいて世尊に敬礼してから一方に座った。一方に座った尊者モーリヤファッグナに、世尊はこう言われた。
‘‘Saccaṃ kira tvaṃ, phagguna, bhikkhunīhi saddhiṃ ativelaṃ saṃsaṭṭho viharasi? Evaṃ saṃsaṭṭho kira tvaṃ, phagguna, bhikkhunīhi saddhiṃ viharasi – sace koci bhikkhu tuyhaṃ sammukhā tāsaṃ bhikkhunīnaṃ avaṇṇaṃ bhāsati, tena tvaṃ kupito anattamano adhikaraṇampi karosi. Sace pana koci bhikkhu tāsaṃ bhikkhunīnaṃ sammukhā tuyhaṃ avaṇṇaṃ bhāsati, tena tā bhikkhuniyo kupitā anattamanā adhikaraṇampi karonti. Evaṃ saṃsaṭṭho kira tvaṃ, phagguna, bhikkhunīhi saddhiṃ viharasī’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’ti. ‘‘Nanu tvaṃ, phagguna, kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’ti.
「ファッグナよ、そなたが比丘尼たちと過度に親密に交際して暮らしているというのは本当か。ファッグナよ、そなたが比丘尼たちとこのように親密に交際して暮らしている――もしある比丘がそなたの面前でそれらの比丘尼たちの悪口を言うと、それによってそなたは怒り、不快になり、紛争すら引き起こし、また、もしある比丘がそれらの比丘尼たちの面前でそなたの悪口を言うと、それによってそれらの比丘尼たちは怒り、不快になり、紛争すら引き起こす、というのは本当か」「その通りです、世尊よ」「ファッグナよ、そなたは良家の子息として、信仰によって家から出て出家したのではないのか」「その通りです、世尊よ」
224. ‘‘Na kho te etaṃ, phagguna, patirūpaṃ kulaputtassa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitassa, yaṃ tvaṃ bhikkhunīhi saddhiṃ ativelaṃ saṃsaṭṭho vihareyyāsi. Tasmātiha, phagguna, tava cepi koci sammukhā tāsaṃ bhikkhunīnaṃ avaṇṇaṃ bhāseyya, tatrāpi tvaṃ, phagguna, ye gehasitā chandā ye gehasitā vitakkā te pajaheyyāsi. Tatrāpi te, phagguna, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na ceva me cittaṃ vipariṇataṃ bhavissati, na ca pāpikaṃ vācaṃ nicchāressāmi, hitānukampī ca viharissāmi mettacitto, na dosantaro’ti. Evañhi te, phagguna, sikkhitabbaṃ.
「ファッグナよ、信仰によって家から出て出家した良家の子息であるそなたが、比丘尼たちと過度に親密に交際して暮らすなどということは相応しくない。それゆえ、ファッグナよ、たとえそなたの面前で誰かがそれらの比丘尼たちの悪口を言ったとしても、そこにおいても、ファッグナよ、そなたは世俗にまつわる欲望、世俗にまつわる思考を捨て去るべきである。そこにおいても、ファッグナよ、そなたはこのように学ぶべきである。『私の心は変容することなく、悪口を発することもなく、慈しみの心を持ち、怒りを宿すことなく、利益を願い憐れみを持って暮らそう』と。ファッグナよ、このようにそなたは学ぶべきである。
‘‘Tasmātiha, phagguna, tava cepi koci sammukhā tāsaṃ bhikkhunīnaṃ pāṇinā pahāraṃ dadeyya, leḍḍunā pahāraṃ dadeyya, daṇḍena pahāraṃ dadeyya, satthena pahāraṃ dadeyya. Tatrāpi tvaṃ, phagguna, ye gehasitā chandā ye gehasitā vitakkā te pajaheyyāsi. Tatrāpi te, phagguna, evaṃ sikkhitabbaṃ ‘na ceva me cittaṃ vipariṇataṃ bhavissati, na ca pāpikaṃ vācaṃ nicchāressāmi, hitānukampī ca viharissāmi mettacitto, na dosantaro’ti. Evañhi te, phagguna, sikkhitabbaṃ.
それゆえ、ファッグナよ、たとえそなたの面前で誰かがそれらの比丘尼たちを手で殴り、石で殴り、杖で殴り、刀で斬りつけたとしても、そこにおいても、ファッグナよ、そなたは世俗にまつわる欲望、世俗にまつわる思考を捨て去るべきである。そこにおいても、ファッグナよ、そなたはこのように学ぶべきである。『私の心は変容することなく、悪口を発することもなく、慈しみの心を持ち、怒りを宿すことなく、利益を願い憐れみを持って暮らそう』と。ファッグナよ、このようにそなたは学ぶべきである」
‘‘Tasmātiha, phagguna, tava cepi koci sammukhā avaṇṇaṃ bhāseyya, tatrāpi tvaṃ, phagguna, ye gehasitā chandā ye gehasitā vitakkā te pajaheyyāsi. Tatrāpi te, phagguna, evaṃ sikkhitabbaṃ ‘na ceva me cittaṃ vipariṇataṃ bhavissati, na ca pāpikaṃ vācaṃ nicchāressāmi, hitānukampī ca viharissāmi mettacitto, na dosantaro’ti. Evañhi te, phagguna, sikkhitabbaṃ.
「それゆえ、ファッグナよ、もし誰かがあなたの面前で悪口を言ったとしても、そのときにも、ファッグナよ、あなたは在家の欲求や在家の思いを捨てるべきである。そのときにも、ファッグナよ、あなたは次のように修習すべきである。『私の心は変じないであろう。悪い言葉を発することもなく、慈愛の心をもって、憎しみを抱くことなく、利益を願い憐れみをもって留まろう』と。このように、ファッグナよ、あなたは修習すべきである。
‘‘Tasmātiha, phagguna, tava cepi koci pāṇinā pahāraṃ dadeyya, leḍḍunā pahāraṃ dadeyya, daṇḍena pahāraṃ dadeyya, satthena pahāraṃ dadeyya, tatrāpi tvaṃ, phagguna, ye gehasitā chandā ye gehasitā vitakkā te pajaheyyāsi. Tatrāpi te, phagguna, evaṃ sikkhitabbaṃ ‘na ceva me cittaṃ vipariṇataṃ bhavissati, na ca pāpikaṃ vācaṃ nicchāressāmi, hitānukampī ca viharissāmi mettacitto, na dosantaro’ti. Evañhi te, phagguna, sikkhitabba’’nti.
「それゆえ、ファッグナよ、もし誰かが手で殴りつけたり、石を投げつけたり、棒で打ったり、刃物で切りつけたりしたとしても、そのときにも、ファッグナよ、あなたは在家の欲求や在家の思いを捨てるべきである。そのときにも、ファッグナよ、あなたは次のように修習すべきである。『私の心は変じないであろう。悪い言葉を発することもなく、慈愛の心をもって、憎しみを抱くことなく、利益を願い憐れみをもって留まろう』と。このように、ファッグナよ、あなたは修習すべきである」と。
225. Atha kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘ārādhayiṃsu vata me, bhikkhave, bhikkhū ekaṃ samayaṃ cittaṃ. Idhāhaṃ, bhikkhave, bhikkhū āmantesiṃ – ahaṃ kho, bhikkhave, ekāsanabhojanaṃ bhuñjāmi. Ekāsanabhojanaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, bhuñjamāno appābādhatañca sañjānāmi appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Etha tumhepi, bhikkhave, ekāsanabhojanaṃ bhuñjatha. Ekāsanabhojanaṃ kho, bhikkhave, tumhepi bhuñjamānā appābādhatañca sañjānissatha appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañcāti. Na me, bhikkhave, tesu bhikkhūsu anusāsanī karaṇīyā ahosi; satuppādakaraṇīyameva me, bhikkhave, tesu bhikkhūsu ahosi.
225. そのとき、世尊は比丘たちに呼びかけられた。「比丘たちよ、かつて比丘たちは私の心を喜ばせたことがあった。比丘たちよ、かつて私は比丘たちにこのように呼びかけた。『比丘たちよ、私は一座食(一食)をとっている。比丘たちよ、一食をとることで、私は病気の少なさ、無病、軽快さ、活力、そして安楽な暮らしを自覚している。比丘たちよ、さあ、あなたがたも一食をとるがよい。比丘たちよ、あなたがたも一食をとるならば、病気の少なさ、無病、軽快さ、活力、そして安楽な暮らしを自覚するであろう』と。比丘たちよ、私にはそれらの比丘たちを訓戒する必要はなかった。比丘たちよ、私にはただそれらの比丘たちに正念を起こさせることだけが必要であった。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, subhūmiyaṃ catumahāpathe ājaññaratho yutto assa ṭhito odhastapatodo. Tamenaṃ dakkho yoggācariyo assadammasārathi abhiruhitvā, vāmena hatthena rasmiyo gahetvā, dakkhiṇena hatthena patodaṃ gahetvā, yenicchakaṃ yadicchakaṃ sāreyyapi paccāsāreyyapi. Evameva kho, bhikkhave, na me tesu bhikkhūsu anusāsanī karaṇīyā ahosi, satuppādakaraṇīyameva me, bhikkhave, tesu bhikkhūsu ahosi. Tasmātiha, bhikkhave, tumhepi akusalaṃ pajahatha, kusalesu dhammesu āyogaṃ karotha. Evañhi tumhepi imasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjissatha.
「比丘たちよ、たとえば平坦な四辻に、調教された駿馬の引く車が繋がれ、鞭が立てかけられて止まっているようなものである。そこに熟練した調教師、馬の御者が乗り込み、左手で手綱を取り、右手で鞭を取って、望むところへ、望むとおりに、進めることも引き返させることもできるように。比丘たちよ、まさにそのように、私にはそれらの比丘たちを訓戒する必要はなく、ただ正念を起こさせることだけが必要であった。それゆえ、比丘たちよ、あなたがたも不善を捨て、善法に励むがよい。そうすれば、あなたがたもこの法と規律(教法)において、増長し、成熟し、広大に至るであろう。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, gāmassa vā nigamassa vā avidūre mahantaṃ sālavanaṃ. Tañcassa eḷaṇḍehi sañchannaṃ. Tassa kocideva puriso uppajjeyya atthakāmo hitakāmo yogakkhemakāmo. So yā tā sālalaṭṭhiyo kuṭilā ojāpaharaṇiyo tā chetvā bahiddhā nīhareyya, antovanaṃ suvisodhitaṃ visodheyya. Yā pana tā sālalaṭṭhiyo ujukā sujātā tā sammā parihareyya. Evañhetaṃ, bhikkhave, sālavanaṃ aparena samayena vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjeyya. Evameva kho, bhikkhave, tumhepi akusalaṃ pajahatha, kusalesu dhammesu āyogaṃ karotha. Evañhi tumhepi imasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjissatha.
「比丘たちよ、たとえば村や町の近くに大きな沙羅の森があり、それがヒマの木(雑木)に覆われていたとする。そこに、利益を望み、幸福を望み、安穏を望む一人の男が現れる。彼は、曲がりくねって養分を奪っている若木を切り取って外へ運び出し、森の内部をきれいに清める。そして、真っ直ぐで育ちの良い若木を適切に手入れする。比丘たちよ、このようにすれば、その沙羅の森は時を経て、増長し、成熟し、広大に至るであろう。比丘たちよ、まさにそのように、あなたがたも不善を捨て、善法に励むがよい。そうすれば、あなたがたもこの法と規律において、増長し、成熟し、広大に至るであろう。
226. ‘‘Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, imissāyeva sāvatthiyā vedehikā nāma gahapatānī ahosi. Vedehikāya, bhikkhave, gahapatāniyā evaṃ kalyāṇo kittisaddo abbhuggato – ‘soratā vedehikā gahapatānī, nivātā vedehikā gahapatānī, upasantā vedehikā gahapatānī’ti. Vedehikāya kho pana, bhikkhave, gahapatāniyā kāḷī nāma dāsī ahosi dakkhā analasā susaṃvihitakammantā.
226. 「比丘たちよ、かつてこのサーヴァッティーに、ヴェーデーヒカーという名の女家長がいた。比丘たちよ、ヴェーデーヒカー女家長にはこのような良い評判が広まっていた。『ヴェーデーヒカー女家長は柔和である、ヴェーデーヒカー女家長は謙虚である、ヴェーデーヒカー女家長は穏やかである』と。比丘たちよ、ヴェーデーヒカー女家長にはカーリーという名の女中がいた。彼女は有能で、怠けず、よく仕事を整えていた。
‘‘Atha kho, bhikkhave, kāḷiyā dāsiyā etadahosi – ‘mayhaṃ kho ayyāya evaṃ kalyāṇo kittisaddo abbhuggato – ‘‘soratā vedehikā gahapatānī, nivātā vedehikā gahapatānī, upasantā vedehikā gahapatānī’’ti. Kiṃ nu kho me ayyā santaṃyeva nu kho ajjhattaṃ kopaṃ na pātukaroti udāhu asantaṃ udāhu mayhamevete kammantā susaṃvihitā yena me ayyā santaṃyeva ajjhattaṃ kopaṃ na pātukaroti, no asantaṃ? Yaṃnūnāhaṃ ayyaṃ vīmaṃseyya’nti. Atha kho, bhikkhave, kāḷī dāsī divā uṭṭhāsi. Atha kho, bhikkhave, vedehikā gahapatānī kāḷiṃ dāsiṃ etadavoca – ‘he je kāḷī’ti. ‘Kiṃ, ayye’ti? ‘Kiṃ, je, divā uṭṭhāsī’ti? ‘Na khvayye , kiñcī’ti. ‘No vata re kiñci, pāpi dāsi , divā uṭṭhāsī’ti kupitā anattamanā bhākuṭiṃ akāsi. Atha kho, bhikkhave, kāḷiyā dāsiyā etadahosi – ‘santaṃyeva kho me ayyā ajjhattaṃ kopaṃ na pātukaroti, no asantaṃ; mayhamevete kammantā susaṃvihitā, yena me ayyā santaṃyeva ajjhattaṃ kopaṃ na pātukaroti, no asantaṃ. Yaṃnūnāhaṃ bhiyyosomattāya ayyaṃ vīmaṃseyya’’’nti.
「比丘たちよ、そのとき、女中カーリーはこう思った。『私の女主人は、「ヴェーデーヒカー女家長は柔和である、ヴェーデーヒカー女家長は謙虚である、ヴェーデーヒカー女家長は穏やかである」という良い評判が立っている。私の女主人は、心の中に怒りがあるのにそれを現さないだけなのだろうか、それとも怒りがないのだろうか。あるいは、私の仕事がよく整っているからこそ、女主人は内に怒りがあっても現さないだけで、怒りがないわけではないのだろうか。ひとつ女主人を試してみよう』と。そこで、比丘たちよ、女中カーリーは昼になってから起きた。すると、比丘たちよ、ヴェーデーヒカー女家長は女中カーリーに言った。『おい、カーリー』『何でしょうか、奥様』『なぜ昼になってから起きたのか』『奥様、別に何もありません』『何もないとはどういうことだ、この悪いたる女中めが、昼になって起きるとは』と、怒って不機嫌になり、眉をひそめた。そこで、比丘たちよ、女中カーリーはこう思った。『私の女主人は、内に怒りがあるのに現さなかっただけで、怒りがないわけではなかったのだ。私の仕事がよく整っていたからこそ、女主人は内に怒りがあっても現さなかっただけで、怒りがないわけではない。さらに女主人を試してみよう』と。
‘‘Atha kho, bhikkhave, kāḷī dāsī divātaraṃyeva uṭṭhāsi. Atha kho, bhikkhave, vedehikā gahapatānī kāḷiṃ dāsiṃ etadavoca – ‘he je, kāḷī’ti. ‘Kiṃ, ayye’ti? ‘Kiṃ, je, divātaraṃ uṭṭhāsī’ti? ‘Na khvayye, kiñcī’ti. ‘No vata re kiñci, pāpi dāsi, divātaraṃ uṭṭhāsī’ti kupitā anattamanā anattamanavācaṃ nicchāresi. Atha kho, bhikkhave, kāḷiyā dāsiyā etadahosi – ‘santaṃyeva kho me ayyā ajjhattaṃ kopaṃ na pātukaroti, no asantaṃ. Mayhamevete kammantā susaṃvihitā, yena me ayyā santaṃyeva ajjhattaṃ kopaṃ na pātukaroti, no asantaṃ. Yaṃnūnāhaṃ bhiyyosomattāya ayyaṃ vīmaṃseyya’nti.
「そこで、比丘たちよ、女中カーリーはさらに遅く昼になって起きた。すると、比丘たちよ、ヴェーデーヒカー女家長は女中カーリーに言った。『おい、カーリー』『何でしょうか、奥様』『なぜもっと遅く起きたのか』『奥様、別に何もありません』『何もないとはどういうことだ、この悪いたる女中めが、もっと遅く起きるとは』と、怒って不機嫌になり、不機嫌な言葉を放った。そこで、比丘たちよ、女中カーリーはこう思った。『私の女主人は、内に怒りがあるのに現さなかっただけで、怒りがないわけではなかったのだ。私の仕事がよく整っていたからこそ、女主人は内に怒りがあっても現さなかっただけで、怒りがないわけではない。さらに女主人を試してみよう』と。
‘‘Atha kho, bhikkhave, kāḷī dāsī divātaraṃyeva uṭṭhāsi. Atha kho, bhikkhave, vedehikā gahapatānī kāḷiṃ dāsiṃ etadavoca – ‘he je, kāḷī’ti. ‘Kiṃ, ayye’ti? ‘Kiṃ, je, divā uṭṭhāsī’ti? ‘Na khvayye, kiñcī’ti. ‘No vata re kiñci, pāpi dāsi, divā uṭṭhāsī’ti kupitā anattamanā aggaḷasūciṃ gahetvā sīse pahāraṃ adāsi, sīsaṃ vobhindi . Atha kho, bhikkhave, kāḷī dāsī bhinnena sīsena lohitena galantena paṭivissakānaṃ ujjhāpesi – ‘passathayye, soratāya kammaṃ; passathayye, nivātāya kammaṃ, passathayye, upasantāya kammaṃ! Kathañhi nāma ekadāsikāya divā uṭṭhāsīti kupitā anattamanā aggaḷasūciṃ gahetvā sīse pahāraṃ dassati, sīsaṃ vobhindissatī’ti.
「そこで、比丘たちよ、女中カーリーはさらに遅く昼になって起きた。すると、比丘たちよ、ヴェーデーヒカー女家長は女中カーリーに言った。『おい、カーリー』『何でしょうか、奥様』『なぜ昼になって起きたのか』『奥様、別に何もありません』『何もないとはどういうことだ、この悪いたる女中めが、昼になって起きるとは』と、怒って不機嫌になり、かんぬきの棒を取って頭を殴りつけ、頭を割った。そこで、比丘たちよ、女中カーリーは頭を割られて血を流しながら、近所の人々に訴え出た。『奥様方、ご覧ください、あの柔和な人の所業を。奥様方、ご覧ください、あの謙虚な人の所業を。奥様方、ご覧ください、あの穏やかな人の所業を。たった一人の女中が昼に起きたからといって、どうして怒って不機嫌になり、かんぬきの棒を取って頭を殴り、頭を割ったりするのでしょうか』と。
‘‘Atha kho, bhikkhave, vedehikāya gahapatāniyā aparena samayena evaṃ pāpako kittisaddo abbhuggacchi – ‘caṇḍī vedehikā gahapatānī, anivātā vedehikā gahapatānī, anupasantā vedehikā gahapatānī’ti.
「比丘たちよ、それから後、ヴェーデーヒカー女家長にはこのような悪い評判が広まった。『ヴェーデーヒカー女家長は獰猛である、ヴェーデーヒカー女家長は不遜である、ヴェーデーヒカー女家長は粗暴である』と。
‘‘Evameva kho, bhikkhave, idhekacco bhikkhu tāvadeva soratasorato hoti nivātanivāto hoti upasantūpasanto hoti yāva na amanāpā vacanapathā phusanti. Yato ca, bhikkhave, bhikkhuṃ amanāpā vacanapathā phusanti, atha bhikkhu ‘sorato’ti veditabbo, ‘nivāto’ti veditabbo, ‘upasanto’ti veditabbo. Nāhaṃ taṃ, bhikkhave, bhikkhuṃ ‘suvaco’ti vadāmi yo cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārahetu suvaco hoti, sovacassataṃ āpajjati. Taṃ kissa hetu? Tañhi so, bhikkhave, bhikkhu cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhāraṃ alabhamāno na suvaco hoti, na sovacassataṃ āpajjati. Yo ca kho, bhikkhave, bhikkhu dhammaṃyeva sakkaronto, dhammaṃ garuṃ karonto, dhammaṃ mānento, dhammaṃ pūjento, dhammaṃ apacāyamāno suvaco hoti, sovacassataṃ āpajjati, tamahaṃ ‘suvaco’ti vadāmi. Tasmātiha, bhikkhave, ‘dhammaṃyeva sakkarontā, dhammaṃ garuṃ karontā, dhammaṃ mānentā, dhammaṃ pūjentā, dhammaṃ apacāyamānā suvacā bhavissāma, sovacassataṃ āpajjissāmā’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.
「比丘たちよ、まさにそのように、この世のある比丘は、不快な言葉に出遭わない間は、きわめて柔和であり、きわめて謙虚であり、きわめて穏やかである。しかし、比丘たちよ、比丘が不快な言葉に出遭ったときにこそ、その比丘は『柔和である』と知られるべきであり、『謙虚である』と知られるべきであり、『穏やかである』と知られるべきである。比丘たちよ、衣・托鉢の食事・住居・病人の備えとしての医薬品(資具)のために素直であり、素直な態度を示す比丘を、私は『素直な者』とは言わない。それはなぜか? 比丘たちよ、その比丘は、衣・托鉢の食事・住居・病人の備えとしての医薬品を得られなくなると、素直ではなくなり、素直な態度を示さなくなるからである。しかし、比丘たちよ、法を敬い、法を重んじ、法を尊び、法を供養し、法を恭敬して素直であり、素直な態度を示す比丘をこそ、私は『素直な者』と呼ぶのである。それゆえ、比丘たちよ、『私たちは法を敬い、法を重んじ、法を尊び、法を供養し、法を恭敬して素直になり、素直な態度を示そう』と。比丘たちよ、このようにあなたがたは修習すべきである。
227. ‘‘Pañcime, bhikkhave, vacanapathā yehi vo pare vadamānā vadeyyuṃ – kālena vā akālena vā; bhūtena vā abhūtena vā; saṇhena vā pharusena vā; atthasaṃhitena vā anatthasaṃhitena vā; mettacittā vā dosantarā vā. Kālena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ akālena vā; bhūtena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ abhūtena vā; saṇhena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ pharusena vā; atthasaṃhitena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ anatthasaṃhitena vā; mettacittā vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ dosantarā vā. Tatrāpi vo, bhikkhave, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na ceva no cittaṃ vipariṇataṃ bhavissati, na ca pāpikaṃ vācaṃ nicchāressāma, hitānukampī ca viharissāma mettacittā, na dosantarā. Tañca puggalaṃ mettāsahagatena cetasā pharitvā viharissāma, tadārammaṇañca sabbāvantaṃ lokaṃ mettāsahagatena cittena vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharissāmā’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.
227. 「比丘たちよ、他人があなたがたに語りかけるときに用いる言葉の道(語り口)には、この五つがある。時に適っているか、時に適っていないか。真実であるか、虚偽であるか。穏やかであるか、粗暴であるか。有益であるか、無益であるか。慈愛の心によるか、悪意によるかである。比丘たちよ、他人は時に適って語ることもあれば、時に適わずに語ることもある。真実を語ることもあれば、虚偽を語ることもある。穏やかに語ることもあれば、粗暴に語ることもある。有益なことを語ることもあれば、無益なことを語ることもある。慈愛の心をもって語ることもあれば、悪意をもって語ることもある。そのようなときにも、比丘たちよ、あなたがたは次のように修習すべきである。『私たちの心は変じないであろう。悪い言葉を発することもなく、慈愛の心をもって、憎しみを抱くことなく、利益を願い憐れみをもって留まろう。そして、その人を慈しみを伴う心で満たして留まり、それを手がかりとして、全世界を、広大で、無量で、怨みなく、害意なき、慈しみを伴う心で満たして留まろう』と。このように、比丘たちよ、あなたがたは修習すべきである。
228. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso āgaccheyya kudālapiṭakaṃ ādāya. So evaṃ vadeyya – ‘ahaṃ imaṃ mahāpathaviṃ apathaviṃ karissāmī’ti. So tatra tatra vikhaṇeyya , tatra tatra vikireyya, tatra tatra oṭṭhubheyya, tatra tatra omutteyya – ‘apathavī bhavasi, apathavī bhavasī’ti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso imaṃ mahāpathaviṃ apathaviṃ kareyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Ayañhi, bhante, mahāpathavī gambhīrā appameyyā. Sā na sukarā apathavī kātuṃ; yāvadeva ca pana so puriso kilamathassa vighātassa bhāgī assā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, pañcime vacanapathā yehi vo pare vadamānā vadeyyuṃ – kālena vā akālena vā; bhūtena vā abhūtena vā; saṇhena vā pharusena vā; atthasaṃhitena vā anatthasaṃhitena vā; mettacittā vā dosantarā vā. Kālena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ akālena vā; bhūtena vā bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ abhūtena vā; saṇhena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ pharusena vā; atthasaṃhitena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ anatthasaṃhitena vā; mettacittā vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ dosantarā vā. Tatrāpi vo, bhikkhave, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na ceva no cittaṃ vipariṇataṃ bhavissati, na ca pāpikaṃ vācaṃ nicchāressāma, hitānukampī ca viharissāma mettacittā na dosantarā. Tañca puggalaṃ mettāsahagatena cetasā pharitvā viharissāma, tadārammaṇañca sabbāvantaṃ lokaṃ pathavisamena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharissāmā’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.
228. 「比丘たちよ、たとえば、ある男が鍬と籠を持ってやって来て、『私はこの大地を大地でなくしてしまおう』と言ったとする。彼はあちこちを掘り返し、あちこちにまき散らし、あちこちに唾を吐き、あちこちに小便をして、『大地でなくなるがよい、大地でなくなるがよい』と言う。比丘たちよ、どう思うか。その男はこの大地を大地でなくすことができるだろうか」「いいえ、世尊よ、できません」「それはなぜか」「世尊よ、この大地は深く、測り知れないからです。大地を大地でなくすことは容易ではありません。その男はただ疲労と苦悩を得るだけに終わるでしょう」「比丘たちよ、まさにそのように、他人があなたがたに語りかける言葉の道には五つがある。時に適っているか、時に適っていないか。真実であるか、虚偽であるか。穏やかであるか、粗暴であるか。有益であるか、無益であるか。慈愛の心によるか、悪意によるかである。比丘たちよ、他人は時に適って語ることもあれば、時に適わずに語ることもある。真実を語ることもあれば、虚偽を語ることもある。穏やかに語ることもあれば、粗暴に語ることもある。有益なことを語ることもあれば、無益なことを語ることもある。慈愛の心をもって語ることもあれば、悪意をもって語ることもある。そのようなときにも、比丘たちよ、あなたがたは次のように修習すべきである。『私たちの心は変じないであろう。悪い言葉を発することもなく、慈愛の心をもって、憎しみを抱くことなく、利益を願い憐れみをもって留まろう。そして、その人を慈しみを伴う心で満たして留まり、それを手がかりとして、全世界を、大地のように広大で、無量で、怨みなく、害意なき心で満たして留まろう』と。このように、比丘たちよ、あなたがたは修習すべきである。
229. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso āgaccheyya lākhaṃ vā haliddiṃ vā nīlaṃ vā mañjiṭṭhaṃ vā ādāya. So evaṃ vadeyya – ‘ahaṃ imasmiṃ ākāse rūpaṃ likhissāmi, rūpapātubhāvaṃ karissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso imasmiṃ ākāse rūpaṃ likheyya, rūpapātubhāvaṃ kareyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Ayañhi, bhante, ākāso arūpī anidassano. Tattha na sukaraṃ rūpaṃ likhituṃ, rūpapātubhāvaṃ kātuṃ; yāvadeva ca pana so puriso kilamathassa vighātassa bhāgī assā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, pañcime vacanapathā yehi vo pare vadamānā vadeyyuṃ kālena vā akālena vā …pe… ‘na ceva… tadārammaṇañca sabbāvantaṃ lokaṃ ākāsasamena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharissāmā’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.
229. 「比丘たちよ、たとえば、ある男が赤漆、ウコン、藍、茜染料を持ってやって来て、『私はこの空中に絵を描こう、絵を出現させよう』と言ったとする。比丘たちよ、どう思うか。その男はこの空中に絵を描き、絵を出現させることができるだろうか」「いいえ、世尊よ、できません」「それはなぜか」「世尊よ、この空間は形がなく、見ることができないからです。そこに絵を描き、絵を出現させることは容易ではありません。その男はただ疲労と苦悩を得るだけに終わるでしょう」「比丘たちよ、まさにそのように、他人があなたがたに語りかける言葉の道には五つがある。時に適っているか、時に適っていないか……(中略)……『私たちの心は変じないであろう……それを手がかりとして、全世界を、空間のように広大で、無量で、怨みなく、害意なき心で満たして留まろう』と。このように、比丘たちよ、あなたがたは修習すべきである。
230. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso āgaccheyya ādittaṃ tiṇukkaṃ ādāya. So evaṃ vadeyya – ‘ahaṃ imāya ādittāya tiṇukkāya gaṅgaṃ nadiṃ santāpessāmi saṃparitāpessāmī’ti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso ādittāya tiṇukkāya gaṅgaṃ nadiṃ santāpeyya saṃparitāpeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Gaṅgā hi, bhante, nadī gambhīrā appameyyā. Sā na sukarā ādittāya tiṇukkāya santāpetuṃ saṃparitāpetuṃ; yāvadeva ca pana so puriso kilamathassa vighātassa bhāgī assā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, pañcime vacanapathā yehi vo pare vadamānā vadeyyuṃ kālena vā akālena vā…pe… ‘na ceva… tadārammaṇañca sabbāvantaṃ lokaṃ gaṅgāsamena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharissāmā’’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.
230. 「比丘たちよ、たとえば、ある男が燃え盛る草の松明を持ってやって来て、『私はこの燃え盛る草の松明で、ガンジス川の水を熱し、沸騰させてやろう』と言ったとする。比丘たちよ、どう思うか。その男は燃え盛る草の松明でガンジス川の水を熱し、沸騰させることができるだろうか」「いいえ、世尊よ、できません」「それはなぜか」「世尊よ、ガンジス川は深く、測り知れないからです。それを燃え盛る草の松明で熱し、沸騰させることは容易ではありません。その男はただ疲労と苦悩を得るだけに終わるでしょう」「比丘たちよ、まさにそのように、他人があなたがたに語りかける言葉の道には五つがある。時に適っているか、時に適っていないか……(中略)……『私たちの心は変じないであろう……それを手がかりとして、全世界を、ガンジス川のように広大で、無量で、怨みなく、害意なき心で満たして留まろう』と。このように、比丘たちよ、あなたがたは修習すべきである。
231. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, biḷārabhastā madditā sumadditā suparimadditā, mudukā tūlinī chinnasassarā chinnabhabbharā. Atha puriso āgaccheyya kaṭṭhaṃ vā kathalaṃ vā ādāya. So evaṃ vadeyya – ‘ahaṃ imaṃ biḷārabhastaṃ madditaṃ sumadditaṃ suparimadditaṃ, mudukaṃ tūliniṃ, chinnasassaraṃ chinnabhabbharaṃ kaṭṭhena vā kathalena vā sarasaraṃ karissāmi bharabharaṃ karissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso amuṃ biḷārabhastaṃ madditaṃ sumadditaṃ suparimadditaṃ, mudukaṃ tūliniṃ, chinnasassaraṃ chinnabhabbharaṃ kaṭṭhena vā kathalena vā sarasaraṃ kareyya, bharabharaṃ kareyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amu hi, bhante, biḷārabhastā madditā sumadditā suparimadditā, mudukā tūlinī, chinnasassarā chinnabhabbharā. Sā na sukarā kaṭṭhena vā kathalena vā sarasaraṃ kātuṃ bharabharaṃ kātuṃ; yāvadeva ca pana so puriso kilamathassa vighātassa bhāgī assā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, pañcime vacanapathā yehi vo pare vadamānā vadeyyuṃ kālena vā akālena vā; bhūtena vā abhūtena vā; saṇhena vā pharusena vā; atthasaṃhitena vā anatthasaṃhitena vā; mettacittā vā dosantarā vā. Kālena vā bhikkhave pare vadamānā vadeyyuṃ akālena vā; bhūtena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ abhūtena vā; saṇhena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ pharusena vā; atthasaṃhitena vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ anatthasaṃhitena vā; mettacittā vā, bhikkhave, pare vadamānā vadeyyuṃ dosantarā vā. Tatrāpi vo, bhikkhave, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na ceva no cittaṃ vipariṇataṃ bhavissati, na ca pāpikaṃ vācaṃ nicchāressāma hitānukampī ca viharissāma mettacittā na dosantarā. Tañca puggalaṃ mettāsahagatena cetasā pharitvā viharissāma, tadārammaṇañca sabbāvantaṃ lokaṃ biḷārabhastāsamena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharissāmā’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.
231. 「比丘たちよ、たとえば、よく揉まれ、よく鞣され、完全に柔軟にされ、柔らかく綿のようになり、擦れる音も立たなくなった猫の皮袋があるとする。そこに、ある男が木切れや陶片を持ってやって来て、『私はこのよく揉まれ、よく鞣され、完全に柔軟にされ、柔らかく綿のようになり、擦れる音も立たなくなった猫の皮袋を、木切れや陶片でカサカサと音を立てさせ、ガサガサと音を立てさせてやろう』と言ったとする。比丘たちよ、どう思うか。その男はそのよく揉まれ、よく鞣され、完全に柔軟にされ、柔らかく綿のようになり、擦れる音も立たなくなった猫の皮袋を、木切れや陶片でカサカサと音を立てさせ、ガサガサと音を立てさせることができるだろうか」「いいえ、世尊よ、できません」「それはなぜか」「世尊よ、その猫の皮袋はよく揉まれ、よく鞣され、完全に柔軟にされ、柔らかく綿のようになり、擦れる音も立たなくなっているからです。それを木切れや陶片でカサカサと音を立てさせ、ガサガサと音を立てさせることは容易ではありません。その男はただ疲労と苦悩を得るだけに終わるでしょう」「比丘たちよ、まさにそのように、他人があなたがたに語りかける言葉の道には五つがある。時に適っているか、時に適っていないか。真実であるか、虚偽であるか。穏やかであるか、粗暴であるか。有益であるか、無益であるか。慈愛の心によるか、悪意によるかである。比丘たちよ、他人は時に適って語ることもあれば、時に適わずに語ることもある。真実を語ることもあれば、虚偽を語ることもある。穏やかに語ることもあれば、粗暴に語ることもある。有益なことを語ることもあれば、無益なことを語ることもある。慈愛の心をもって語ることもあれば、悪意をもって語ることもある。そのようなときにも、比丘たちよ、あなたがたは次のように修習すべきである。『私たちの心は変じないであろう。悪い言葉を発することもなく、慈愛の心をもって、憎しみを抱くことなく、利益を願い憐れみをもって留まろう。そして、その人を慈しみを伴う心で満たして留まり、それを手がかりとして、全世界を、猫の皮袋のように広大で、無量で、怨みなく、害意なき心で満たして留まろう』と。このように、比丘たちよ、あなたがたは修習すべきである。
232. ‘‘Ubhatodaṇḍakena cepi, bhikkhave, kakacena corā ocarakā aṅgamaṅgāni okanteyyuṃ, tatrāpi yo mano padūseyya, na me so tena sāsanakaro. Tatrāpi vo, bhikkhave, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na ceva no cittaṃ vipariṇataṃ bhavissati, na ca pāpikaṃ vācaṃ nicchāressāma, hitānukampī ca viharissāma mettacittā na dosantarā. Tañca puggalaṃ mettāsahagatena cetasā pharitvā viharissāma tadārammaṇañca sabbāvantaṃ lokaṃ mettāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharissāmā’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.
232. 「比丘たちよ、たとえ盗賊や凶悪犯が、両側に柄のある鋸で手足を切り刻んだとしても、そのことによって心に怒りを生じさせる者は、私の教えを実践する者ではない。そのようなときにも、比丘たちよ、あなたがたは次のように修習すべきである。『私たちの心は変じないであろう。悪い言葉を発することもなく、慈愛の心をもって、憎しみを抱くことなく、利益を願い憐れみをもって留まろう。そして、その人を慈しみを伴う心で満たして留まり、それを手がかりとして、全世界を、慈しみを伴う心で、広大で、無量で、怨みなく、害意なき心で満たして留まろう』と。このように、比丘たちよ、あなたがたは修習すべきである。
233. ‘‘Imañca tumhe, bhikkhave, kakacūpamaṃ ovādaṃ abhikkhaṇaṃ manasi kareyyātha. Passatha no tumhe, bhikkhave, taṃ vacanapathaṃ, aṇuṃ vā thūlaṃ vā, yaṃ tumhe nādhivāseyyāthā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Tasmātiha, bhikkhave, imaṃ kakacūpamaṃ ovādaṃ abhikkhaṇaṃ manasikarotha. Taṃ vo bhavissati dīgharattaṃ hitāya sukhāyā’’ti.
233. 「比丘たちよ、あなたがたはこの鋸の譬えの教誡を常に心に留めるがよい。比丘たちよ、あなたがたは耐え忍ぶことのできないような言葉の道(語り口)が、微細なものであれ粗大なものであれ、あると思うか」「いいえ、世尊よ、ありません」「それゆえ、比丘たちよ、この鋸の譬えの教誡を常に心に留めよ。それはあなたがたにとって、長きにわたり利益と幸福となるであろう」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは世尊の説法を歓喜して受け入れた。
Kakacūpamasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ.
鋸喩経第一 了。
2. Alagaddūpamasuttaṃ
2. 蛇喩経
234. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena ariṭṭhassa nāma bhikkhuno gaddhabādhipubbassa evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ hoti – ‘‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’’ti. Assosuṃ kho sambahulā bhikkhū – ‘‘ariṭṭhassa kira nāma bhikkhuno gaddhabādhipubbassa evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’’’ti. Atha kho te bhikkhū yena ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ etadavocuṃ – ‘‘saccaṃ kira te, āvuso ariṭṭha, evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’’’ti. ‘‘Evaṃbyākho ahaṃ, āvuso, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’’ti.
234. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられた。その頃、かつてハゲタカの捕獲人であったアリッタという比丘に、このような邪悪な悪見が生じていた。「私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはならない」と。多くの比丘たちが聞いた。「かつてハゲタカの捕獲人であったアリッタ比丘に、『私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはならない』という、このような邪悪な悪見が生じたそうだ」と。そこで、それらの比丘たちは、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘のもとへと赴いた。赴いて、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘にこう言った。「友アリッタよ、あなたに『私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはならない』という、このような邪悪な悪見が生じたというのは本当ですか」「友らよ、まさにその通り、私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはなりません」と。
Atha kho tepi bhikkhū ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ etasmā pāpakā diṭṭhigatā vivecetukāmā samanuyuñjanti samanugāhanti samanubhāsanti – ‘‘mā hevaṃ, āvuso ariṭṭha, avaca, mā bhagavantaṃ abbhācikkhi; na hi sādhu bhagavato abbhakkhānaṃ , na hi bhagavā evaṃ vadeyya. Anekapariyāyenāvuso ariṭṭha, antarāyikā dhammā antarāyikā vuttā bhagavatā, alañca pana te paṭisevato antarāyāya. Appassādā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā,ādīnavo ettha bhiyyo. Aṭṭhikaṅkalūpamā kāmā vuttā bhagavatā…pe… maṃsapesūpamā kāmā vuttā bhagavatā… tiṇukkūpamā kāmā vuttā bhagavatā… aṅgārakāsūpamā kāmā vuttā bhagavatā… supinakūpamā kāmā vuttā bhagavatā… yācitakūpamā kāmā vuttā bhagavatā… rukkhaphalūpamā kāmā vuttā bhagavatā… asisūnūpamā kāmā vuttā bhagavatā… sattisūlūpamā kāmā vuttā bhagavatā… sappasirūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’’ti. Evampi kho ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo tehi bhikkhūhi samanuyuñjiyamāno samanugāhiyamāno samanubhāsiyamāno tadeva pāpakaṃ diṭṭhigataṃ thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘‘evaṃbyākho ahaṃ, āvuso, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’’ti.
そこで、それらの比丘たちは、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘をその邪悪な悪見から離れさせようと、問い詰め、問いただし、糾問した。「友アリッタよ、そのようなことを言ってはなりません。世尊を誹謗してはなりません。世尊を誹謗するのは善いことではありません。世尊はそのようには説かれません。友アリッタよ、世尊はさまざまな仕方で、障害となる法は障害であると説かれ、それに親しむ者にとって確実に障害となるのです。世尊は、諸々の欲望(カーマ)はわずかな味わいしかなく、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説かれました。世尊は諸々の欲望を骨の骸骨のようなものと説かれ……(中略)……肉切れのようなものと説かれ……草の松明のようなものと説かれ……燃える炭の穴のようなものと説かれ……夢のようなものと説かれ……借り物のようなものと説かれ……木になる果実のようなものと説かれ……屠殺用の刀と俎板のようなものと説かれ……槍の穂先のようなものと説かれ……毒蛇の頭のようなものであり、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説かれたのです」と。しかし、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘は、それらの比丘たちからこのように問い詰められ、問いただされ、糾問されても、頑固に執着してその邪悪な悪見に固執し、「友らよ、まさにその通り、私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはなりません」と言い張った。
235. Yato kho te bhikkhū nāsakkhiṃsu ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ etasmā pāpakā diṭṭhigatā vivecetuṃ, atha kho te bhikkhū yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘ariṭṭhassa nāma, bhante, bhikkhuno gaddhabādhipubbassa evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’ti. Assumha kho mayaṃ, bhante – ‘ariṭṭhassa kira nāma bhikkhuno gaddhabādhipubbassa evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’ti. Atha kho mayaṃ, bhante, yena ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo tenupasaṅkamimha; upasaṅkamitvā ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ etadavocumha – ‘saccaṃ kira te, āvuso ariṭṭha, evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’ti?
235. それらの比丘たちは、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘をその邪悪な悪見から離れさせることができなかったので、世尊のもとへと赴いた。赴いて、世尊に礼拝して一方に座った。一方に座った比丘たちは世尊に申し上げた。「世尊よ、かつてハゲタカの捕獲人であったアリッタ比丘に、『私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはならない』という、このような邪悪な悪見が生じました。世尊よ、私たちは『元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘に、そのような邪悪な悪見が生じた』と耳にいたしました。そこで世尊よ、私たちは元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘のもとへと赴き、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘に『友アリッタよ、あなたにそのような邪悪な悪見が生じたというのは本当ですか』と尋ねました。
‘‘Evaṃ vutte, bhante, ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo amhe etadavoca – ‘evaṃbyākho ahaṃ, āvuso, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’ti. Atha kho mayaṃ, bhante, ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ etasmā pāpakā diṭṭhigatā vivecetukāmā samanuyuñjimha samanugāhimha samanubhāsimha – ‘mā hevaṃ, āvuso ariṭṭha, avaca, mā bhagavantaṃ abbhācikkhi; na hi sādhu bhagavato abbhakkhānaṃ, na hi bhagavā evaṃ vadeyya. Anekapariyāyenāvuso ariṭṭha, antarāyikā dhammā antarāyikā vuttā bhagavatā, alañca pana te paṭisevato antarāyāya. Appassādā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo. Aṭṭhikaṅkalūpamā kāmā vuttā bhagavatā…pe… sappasirūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’ti. Evampi kho, bhante, ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo amhehi samanuyuñjiyamāno samanugāhiyamāno samanubhāsiyamāno tadeva pāpakaṃ diṭṭhigataṃ thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘evaṃbyākho ahaṃ, āvuso, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’ti. Yato kho mayaṃ, bhante, nāsakkhimha ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ etasmā pāpakā diṭṭhigatā vivecetuṃ, atha mayaṃ etamatthaṃ bhagavato ārocemā’’ti.
「世尊よ、このように尋ねたところ、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘は私たちに言いました。『友らよ、まさにその通り、私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはなりません』と。そこで世尊よ、私たちは元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘をその邪悪な悪見から離れさせようと、問い詰め、問いただし、糾問しました。『友アリッタよ、そのようなことを言ってはなりません。世尊を誹謗してはなりません。世尊を誹謗するのは善いことではありません。世尊はそのようには説かれません。友アリッタよ、世尊はさまざまな仕方で、障害となる法は障害であると説かれ、それに親しむ者にとって確実に障害となるのです。世尊は、諸々の欲望はわずかな味わいしかなく、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説かれました。世尊は諸々の欲望を骨の骸骨のようなものと説かれ……(中略)……毒蛇の頭のようなものであり、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説かれたのです』と。しかし世尊よ、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘は、私たちがこのように問い詰め、問いただし、糾問しても、頑固に執着してその邪悪な悪見に固執し、『友らよ、まさにその通り、私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはなりません』と言い張りました。世尊よ、私たちは元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘をその邪悪な悪見から離れさせることができなかったため、このことを世尊にお知らせいたします」と。
236. Atha kho bhagavā aññataraṃ bhikkhuṃ āmantesi – ‘‘ehi tvaṃ, bhikkhu, mama vacanena ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ āmantehi – ‘satthā taṃ, āvuso ariṭṭha, āmantetī’’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho so bhikkhu bhagavato paṭissutvā, yena ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ etadavoca – ‘‘satthā taṃ, āvuso ariṭṭha, āmantetī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo tassa bhikkhuno paṭissutvā yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ bhagavā etadavoca – ‘‘saccaṃ kira te, ariṭṭha, evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’’’ti?
236. そこで世尊は、ある比丘に呼びかけられた。「比丘よ、行って、私の言葉として元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘を呼びなさい。『友アリッタよ、師があなたをお呼びです』と」。「かしこまりました、世尊よ」とその比丘は世尊に応諾し、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘のもとへ赴いた。赴いて、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘に言った。「友アリッタよ、師があなたをお呼びです」と。「友よ、承知しました」と元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘はその比丘に答え、世尊のもとへ赴いた。赴いて、世尊に礼拝して一方に座った。世尊は一方に座った元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘にこう言われた。「アリッタよ、あなたに『私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはならない』という、このような邪悪な悪見が生じたというのは本当か」と。
‘‘Evaṃbyākho ahaṃ, bhante, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi – ‘yathā yeme antarāyikā dhammā vuttā bhagavatā te paṭisevato nālaṃ antarāyāyā’’’ti. ‘‘Kassa kho nāma tvaṃ, moghapurisa, mayā evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānāsi? Nanu mayā, moghapurisa, anekapariyāyena antarāyikā dhammā antarāyikā vuttā? Alañca pana te paṭisevato antarāyāya. Appassādā kāmā vuttā mayā, bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo. Aṭṭhikaṅkalūpamā kāmā vuttā mayā… maṃsapesūpamā kāmā vuttā mayā… tiṇukkūpamā kāmā vuttā mayā… aṅgārakāsūpamā kāmā vuttā mayā… supinakūpamā kāmā vuttā mayā… yācitakūpamā kāmā vuttā mayā… rukkhaphalūpamā kāmā vuttā mayā… asisūnūpamā kāmā vuttā mayā… sattisūlūpamā kāmā vuttā mayā… sappasirūpamā kāmā vuttā mayā, bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo. Atha ca pana tvaṃ, moghapurisa, attanā duggahitena amhe ceva abbhācikkhasi, attānañca khanasi, bahuñca apuññaṃ pasavasi. Tañhi te, moghapurisa, bhavissati dīgharattaṃ ahitāya dukkhāyā’’ti.
「世尊よ、まさにその通り、私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、世尊によって障害となる法であると説かれたものも、それに親しむ者にとって障害とはなりません」「愚か者よ、あなたはいったい誰に対して、私がそのように法を説いたと理解しているのか。愚か者よ、私はさまざまな仕方で、障害となる法は障害であると説き、それに親しむ者にとって確実に障害となると説いたではないか。私は、諸々の欲望はわずかな味わいしかなく、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説いた。私は諸々の欲望を骨の骸骨のようなものと説き……肉切れのようなものと説き……草の松明のようなものと説き……燃える炭の穴のようなものと説き……夢のようなものと説き……借り物のようなものと説き……木になる果実のようなものと説き……屠殺用の刀と俎板のようなものと説き……槍の穂先のようなものと説き……毒蛇の頭のようなものであり、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説いたではないか。それにもかかわらず、愚か者よ、あなたは自らの誤った理解によって私を誹謗し、自らを損ない、多くの不功徳を生み出している。愚か者よ、それはあなたにとって長きにわたり不利益と苦しみをもたらすであろう」と。
Atha kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nāyaṃ ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo usmīkatopi imasmiṃ dhammavinaye’’ti? ‘‘Kiñhi siyā, bhante; no hetaṃ, bhante’’ti. Evaṃ vutte, ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo tuṇhībhūto maṅkubhūto pattakkhandho adhomukho pajjhāyanto appaṭibhāno nisīdi. Atha kho bhagavā ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ tuṇhībhūtaṃ maṅkubhūtaṃ pattakkhandhaṃ adhomukhaṃ pajjhāyantaṃ appaṭibhānaṃ viditvā ariṭṭhaṃ bhikkhuṃ gaddhabādhipubbaṃ etadavoca – ‘‘paññāyissasi kho tvaṃ, moghapurisa, etena sakena pāpakena diṭṭhigatena. Idhāhaṃ bhikkhū paṭipucchissāmī’’ti.
そして世尊は比丘たちに呼びかけられた。「比丘たちよ、どう思うか。この元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘は、この法と規律においてわずかでも温もり(法への理解)を得ているだろうか」「世尊よ、どうしてそうでありましょうか。いいえ、世尊よ、得ておりません」このように言われると、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘は、黙り込み、うろたえ、肩を落とし、うつむいて思い悩み、返答もできずに座っていた。そこで世尊は、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘が黙り込み、うろたえ、肩を落とし、うつむいて思い悩み、返答もできずにいるのを見て、元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘にこう言われた。「愚か者よ、あなたはその自らの邪悪な悪見によって知られるであろう。ここで私は比丘たちに尋ねることにする」と。
237. Atha kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘tumhepi me, bhikkhave, evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānātha yathāyaṃ ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo attanā duggahitena amhe ceva abbhācikkhati, attānañca khanati, bahuñca apuññaṃ pasavatī’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante. Anekapariyāyena hi no, bhante, antarāyikā dhammā antarāyikā vuttā bhagavatā; alañca pana te paṭisevato antarāyāya. Appassādā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo. Aṭṭhikaṅkalūpamā kāmā vuttā bhagavatā…pe… sappasirūpamā kāmā vuttā bhagavatā bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, bhikkhave, sādhu, kho me tumhe, bhikkhave, evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānātha. Anekapariyāyena hi kho, bhikkhave, antarāyikā dhammā vuttā mayā, alañca pana te paṭisevato antarāyāya. Appassādā kāmā vuttā mayā, bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo. Aṭṭhikaṅkalūpamā kāmā vuttā mayā…pe… sappasirūpamā kāmā vuttā mayā, bahudukkhā bahupāyāsā, ādīnavo ettha bhiyyo. Atha ca panāyaṃ ariṭṭho bhikkhu gaddhabādhipubbo attanā duggahitena amhe ceva abbhācikkhati, attānañca khanati, bahuñca apuññaṃ pasavati. Tañhi tassa moghapurisassa bhavissati dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya. So vata, bhikkhave, aññatreva kāmehi aññatra kāmasaññāya aññatra kāmavitakkehi kāme paṭisevissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati’’.
237. そこで世尊は比丘たちに呼びかけられた。「比丘たちよ、あなたがたも、この元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘が自らの誤った理解によって私を誹謗し、自らを損ない、多くの不功徳を生み出しているように、私が法を説いたと理解しているのか」「いいえ、世尊よ、そうではありません。世尊はさまざまな仕方で、障害となる法は障害であると説かれ、それに親しむ者にとって確実に障害となると説かれました。世尊は、諸々の欲望はわずかな味わいしかなく、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説かれました。世尊は諸々の欲望を骨の骸骨のようなものと説かれ……(中略)……毒蛇の頭のようなものであり、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説かれました」「善いかな、善いかな、比丘たちよ。比丘たちよ、あなたがたが、私が説いた法をそのように理解しているのは善いことである。比丘たちよ、私はさまざまな仕方で、障害となる法は障害であると説き、それに親しむ者にとって確実に障害となると説いた。私は、諸々の欲望はわずかな味わいしかなく、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説いた。諸々の欲望を骨の骸骨のようなものと説き……(中略)……毒蛇の頭のようなものであり、多くの苦しみと多くの絶望を伴い、その禍患は甚大であると説いた。それにもかかわらず、この元ハゲタカ捕りのアリッタ比丘は、自らの誤った理解によって私を誹謗し、自らを損ない、多くの不功徳を生み出している。それはその愚か者にとって長きにわたり不利益と苦しみをもたらすであろう。比丘たちよ、諸々の欲望を離れず、欲望の想念を離れず、欲望の思惟を離れて、諸々の欲望を享受するなどということは、およそあり得ないことである。
238. ‘‘Idha, bhikkhave, ekacce moghapurisā dhammaṃ pariyāpuṇanti – suttaṃ, geyyaṃ, veyyākaraṇaṃ, gāthaṃ, udānaṃ, itivuttakaṃ, jātakaṃ, abbhutadhammaṃ, vedallaṃ. Te taṃ dhammaṃ pariyāpuṇitvā tesaṃ dhammānaṃ paññāya atthaṃ na upaparikkhanti. Tesaṃ te dhammā paññāya atthaṃ anupaparikkhataṃ na nijjhānaṃ khamanti. Te upārambhānisaṃsā ceva dhammaṃ pariyāpuṇanti itivādappamokkhānisaṃsā ca. Yassa catthāya dhammaṃ pariyāpuṇanti tañcassa atthaṃ nānubhonti. Tesaṃ te dhammā duggahitā dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya saṃvattanti. Taṃ kissa hetu? Duggahitattā, bhikkhave, dhammānaṃ.
238. 「比丘たちよ、この世のある愚か者たちは、経・応頌・記説・諷頌・自説・如是語・本生・未曾有法・方広という教法を学ぶ。彼らはその教法を学んでも、それらの教法の意味を知恵によって吟味しない。彼らが知恵によって教法の意味を吟味しないため、それらは反省・検討に耐え得ない。彼らは他者を論難することや、議論から逃れることだけを目的に教法を学ぶ。そして、教法を学ぶ真の目的であるその利益を享受することがない。彼らにとってそれらの教法は誤って把握されたものであり、長きにわたり不利益と苦しみをもたらすことになる。それはなぜか? 比丘たちよ、教法が誤って把握されたからである。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso alagaddatthiko alagaddagavesī alagaddapariyesanaṃ caramāno. So passeyya mahantaṃ alagaddaṃ. Tamenaṃ bhoge vā naṅguṭṭhe vā gaṇheyya. Tassa so alagaddo paṭiparivattitvā hatthe vā bāhāya vā aññatarasmiṃ vā aṅgapaccaṅge ḍaṃseyya . So tatonidānaṃ maraṇaṃ vā nigaccheyya maraṇamattaṃ vā dukkhaṃ. Taṃ kissa hetu? Duggahitattā, bhikkhave, alagaddassa. Evameva kho, bhikkhave, idhekacce moghapurisā dhammaṃ pariyāpuṇanti – suttaṃ, geyyaṃ, veyyākaraṇaṃ, gāthaṃ, udānaṃ, itivuttakaṃ, jātakaṃ, abbhutadhammaṃ, vedallaṃ. Te taṃ dhammaṃ pariyāpuṇitvā tesaṃ dhammānaṃ paññāya atthaṃ na upaparikkhanti. Tesaṃ te dhammā paññāya atthaṃ anupaparikkhataṃ na nijjhānaṃ khamanti. Te upārambhānisaṃsā ceva dhammaṃ pariyāpuṇanti itivādappamokkhānisaṃsā ca. Yassa catthāya dhammaṃ pariyāpuṇanti tañcassa atthaṃ nānubhonti. Tesaṃ te dhammā duggahitā dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya saṃvattanti. Taṃ kissa hetu? Duggahitattā bhikkhave dhammānaṃ.
「比丘たちよ、たとえば、毒蛇を必要とし、毒蛇を探し求め、毒蛇を探して歩き回る男がいたとする。彼は大きな毒蛇を見つけ、その胴体や尾を掴む。すると、その毒蛇は身を翻して、彼の手や腕、あるいは手足のどこかを噛む。彼はそれが原因で死に至るか、死ぬほどの苦痛を受けることになる。それはなぜか? 比丘たちよ、毒蛇が誤って捕まえられたからである。比丘たちよ、まさにそのように、この世のある愚か者たちは、経・応頌・記説・諷頌・自説・如是語・本生・未曾有法・方広という教法を学ぶ。彼らはその教法を学んでも、それらの教法の意味を知恵によって吟味しない。彼らが知恵によって教法の意味を吟味しないため、それらは反省・検討に耐え得ない。彼らは他者を論難することや、議論から逃れることだけを目的に教法を学ぶ。そして、教法を学ぶ真の目的であるその利益を享受することがない。彼らにとってそれらの教法は誤って把握されたものであり、長きにわたり不利益と苦しみをもたらすことになる。それはなぜか? 比丘たちよ、教法が誤って把握されたからである。
239. ‘‘Idha pana, bhikkhave, ekacce kulaputtā dhammaṃ pariyāpuṇanti – suttaṃ, geyyaṃ, veyyākaraṇaṃ, gāthaṃ, udānaṃ, itivuttakaṃ, jātakaṃ, abbhutadhammaṃ, vedallaṃ. Te taṃ dhammaṃ pariyāpuṇitvā tesaṃ dhammānaṃ paññāya atthaṃ upaparikkhanti. Tesaṃ te dhammā paññāya atthaṃ upaparikkhataṃ nijjhānaṃ khamanti. Te na ceva upārambhānisaṃsā dhammaṃ pariyāpuṇanti na itivādappamokkhānisaṃsā ca . Yassa catthāya dhammaṃ pariyāpuṇanti tañcassa atthaṃ anubhonti. Tesaṃ te dhammā suggahitā dīgharattaṃ hitāya sukhāya saṃvattanti. Taṃ kissa hetu? Suggahitattā bhikkhave dhammānaṃ.
239. 「しかし比丘たちよ、この世のある良家の者たちは、経・応頌・記説・諷頌・自説・如是語・本生・未曾有法・方広という教法を学ぶ。彼らはその教法を学んだ後、それらの教法の意味を知恵によって吟味する。彼らが知恵によって教法の意味を吟味するため、それらは反省・検討に耐え得るものとなる。彼らは他者を論難することや、議論から逃れることを目的に教法を学ぶのではない。そして、教法を学ぶ真の目的であるその利益を享受する。彼らにとってそれらの教法は正しく把握されたものであり、長きにわたり利益と幸福をもたらすことになる。それはなぜか? 比丘たちよ、教法が正しく把握されたからである。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso alagaddatthiko alagaddagavesī alagaddapariyesanaṃ caramāno. So passeyya mahantaṃ alagaddaṃ. Tamenaṃ ajapadena daṇḍena suniggahitaṃ niggaṇheyya. Ajapadena daṇḍena suniggahitaṃ niggahitvā, gīvāya suggahitaṃ gaṇheyya. Kiñcāpi so, bhikkhave, alagaddo tassa purisassa hatthaṃ vā bāhaṃ vā aññataraṃ vā aṅgapaccaṅgaṃ bhogehi paliveṭheyya, atha kho so neva tatonidānaṃ maraṇaṃ vā nigaccheyya maraṇamattaṃ vā dukkhaṃ. Taṃ kissa hetu? Suggahitattā, bhikkhave, alagaddassa. Evameva kho, bhikkhave, idhekacce kulaputtā dhammaṃ pariyāpuṇanti – suttaṃ, geyyaṃ, veyyākaraṇaṃ, gāthaṃ, udānaṃ, itivuttakaṃ, jātakaṃ, abbhutadhammaṃ, vedallaṃ. Te taṃ dhammaṃ pariyāpuṇitvā tesaṃ dhammānaṃ paññāya atthaṃ upaparikkhanti. Tesaṃ te dhammā paññāya atthaṃ upaparikkhataṃ nijjhānaṃ khamanti. Te na ceva upārambhānisaṃsā dhammaṃ pariyāpuṇanti, na itivādappamokkhānisaṃsā ca. Yassa catthāya dhammaṃ pariyāpuṇanti, tañcassa atthaṃ anubhonti. Tesaṃ te dhammā suggahitā dīgharattaṃ atthāya hitāya sukhāya saṃvattanti. Taṃ kissa hetu? Suggahitattā, bhikkhave, dhammānaṃ. Tasmātiha, bhikkhave, yassa me bhāsitassa atthaṃ ājāneyyātha, tathā naṃ dhāreyyātha. Yassa ca pana me bhāsitassa atthaṃ na ājāneyyātha, ahaṃ vo tattha paṭipucchitabbo, ye vā panāssu viyattā bhikkhū.
「比丘たちよ、たとえば、毒蛇を必要とし、毒蛇を探し求め、毒蛇を探して歩き回る男がいたとする。彼は大きな毒蛇を見つけ、二股の杖でしっかりと押さえつける。二股の杖でしっかりと押さえつけた後、首のところをしっかりと掴む。比丘たちよ、その毒蛇が男の手や腕や手足のどこかに巻きついたとしても、彼はそれが原因で死に至ることも、死ぬほどの苦痛を受けることもない。それはなぜか? 比丘たちよ、毒蛇が正しく捕まえられたからである。比丘たちよ、まさにそのように、この世のある良家の者たちは、経・応頌・記説・諷頌・自説・如是語・本生・未曾有法・方広という教法を学ぶ。彼らはその教法を学んだ後、それらの教法の意味を知恵によって吟味する。彼らが知恵によって教法の意味を吟味するため、それらは反省・検討に耐え得るものとなる。彼らは他者を論難することや、議論から逃れることを目的に教法を学ぶのではない。教法を学ぶ真の目的であるその利益を享受する。彼らにとってそれらの教法は正しく把握されたものであり、長きにわたり有益であり利益と幸福をもたらすことになる。それはなぜか? 比丘たちよ、教法が正しく把握されたからである。それゆえ、比丘たちよ、私の説いた言葉の意味を理解したならば、その通りに保ちなさい。また、私の説いた言葉の意味を理解できないならば、私に尋ねるか、あるいは見識のある比丘たちに尋ねるべきである」
240. ‘‘Kullūpamaṃ vo, bhikkhave, dhammaṃ desessāmi nittharaṇatthāya, no gahaṇatthāya. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasikarotha, bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘seyyathāpi, bhikkhave, puriso addhānamaggappaṭipanno. So passeyya mahantaṃ udakaṇṇavaṃ, orimaṃ tīraṃ sāsaṅkaṃ sappaṭibhayaṃ, pārimaṃ tīraṃ khemaṃ appaṭibhayaṃ; na cassa nāvā santāraṇī uttarasetu vā apārā pāraṃ gamanāya. Tassa evamassa – ‘ayaṃ kho mahāudakaṇṇavo, orimaṃ tīraṃ sāsaṅkaṃ sappaṭibhayaṃ, pārimaṃ tīraṃ khemaṃ appaṭibhayaṃ; natthi ca nāvā santāraṇī uttarasetu vā apārā pāraṃ gamanāya. Yaṃnūnāhaṃ tiṇakaṭṭhasākhāpalāsaṃ saṃkaḍḍhitvā, kullaṃ bandhitvā, taṃ kullaṃ nissāya hatthehi ca pādehi ca vāyamamāno sotthinā pāraṃ uttareyya’nti. Atha kho so, bhikkhave, puriso tiṇakaṭṭhasākhāpalāsaṃ saṃkaḍḍhitvā, kullaṃ bandhitvā taṃ kullaṃ nissāya hatthehi ca pādehi ca vāyamamāno sotthinā pāraṃ uttareyya. Tassa purisassa uttiṇṇassa pāraṅgatassa evamassa – ‘bahukāro kho me ayaṃ kullo; imāhaṃ kullaṃ nissāya hatthehi ca pādehi ca vāyamamāno sotthinā pāraṃ uttiṇṇo. Yaṃnūnāhaṃ imaṃ kullaṃ sīse vā āropetvā khandhe vā uccāretvā yena kāmaṃ pakkameyya’nti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso evaṃkārī tasmiṃ kulle kiccakārī assā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Kathaṃkārī ca so, bhikkhave, puriso tasmiṃ kulle kiccakārī assa? Idha, bhikkhave, tassa purisassa uttiṇṇassa pāraṅgatassa evamassa – ‘bahukāro kho me ayaṃ kullo; imāhaṃ kullaṃ nissāya hatthehi ca pādehi ca vāyamamāno sotthinā pāraṃ uttiṇṇo. Yaṃnūnāhaṃ imaṃ kullaṃ thale vā ussādetvā udake vā opilāpetvā yena kāmaṃ pakkameyya’nti. Evaṃkārī kho so, bhikkhave, puriso tasmiṃ kulle kiccakārī assa. Evameva kho, bhikkhave, kullūpamo mayā dhammo desito nittharaṇatthāya, no gahaṇatthāya. Kullūpamaṃ vo, bhikkhave, dhammaṃ desitaṃ, ājānantehi dhammāpi vo pahātabbā pageva adhammā.
「比丘たちよ、わたしは渡るためのものであり、執着するためのものではない筏の譬えとしての法をあなたたちに説こう。それを聴き、よく心に留めなさい。わたしは語るであろう」と。「かしこまりました、世尊」とそれらの比丘たちは世尊にお応えした。世尊は次のように言われた。「比丘たちよ、たとえば旅路を行く一人の人がいたとする。その人は広大な水海(大水流)を見て、こちら側の岸は恐怖に満ちて危険であり、向こう側の岸は安全で危険がないが、こちら岸から向こう岸へ渡るための渡し船も橋もない。彼に次のような思いが生じる。『まさにこの広大な水海は、こちら側の岸は恐怖に満ちて危険であり、向こう側の岸は安全で危険がないが、こちら岸から向こう岸へ渡るための渡し船も橋もない。わたしが草や木や枝や葉を集めて筏を組み、その筏に頼り、手と足で努力して無事に彼岸へ渡ったらどうだろうか』と。そして比丘たちよ、その人は草や木や枝や葉を集めて筏を組み、その筏に頼り、手と足で努力して無事に彼岸へ渡ったとする。渡り終えて彼岸に達したその人に次のような思いが生じる。『まさにこの筏はわたしに大いに役立ってくれた。わたしはこの筏に頼り、手と足で努力して無事に彼岸へ渡ることができた。わたしがこの筏を頭に乗せるか、肩に担いで、意のままに立ち去ったらどうだろうか』と。比丘たちよ、あなたたちはどう思うか。その人はこのように行うことで、その筏に対してなすべきことをしていると言えるだろうか」「いいえ、世尊よ」「では比丘たちよ、その人はどのように行うことで、その筏に対してなすべきことをしていると言えるのか。比丘たちよ、ここに渡り終えて彼岸に達したその人に次のような思いが生じる。『まさにこの筏はわたしに大いに役立ってくれた。わたしはこの筏に頼り、手と足で努力して無事に彼岸へ渡ることができた。わたしがこの筏を陸に引き上げるか、水の中に沈めて、意のままに立ち去ったらどうだろうか』と。比丘たちよ、このように行うことで、その人はその筏に対してなすべきことをしていると言える。比丘たちよ、このようにまさに、わたしによって筏の譬えとしての法が、渡るためのものであり執着するためのものではないものとして説かれたのである。比丘たちよ、筏の譬えとしての法が説かれたことを理解するあなたたちは、法さえも捨てるべきであるのに、ましてや非法(法でないもの)においては言うまでもない」
241. ‘‘Chayimāni, bhikkhave, diṭṭhiṭṭhānāni. Katamāni cha? Idha, bhikkhave, assutavā puthujjano ariyānaṃ adassāvī ariyadhammassa akovido ariyadhamme avinīto, sappurisānaṃ adassāvī sappurisadhammassa akovido sappurisadhamme avinīto, rūpaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; vedanaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; saññaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; saṅkhāre ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; yampi taṃ diṭṭhaṃ sutaṃ mutaṃ viññātaṃ pattaṃ pariyesitaṃ, anuvicaritaṃ manasā tampi ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; yampi taṃ diṭṭhiṭṭhānaṃ – so loko so attā, so pecca bhavissāmi nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo, sassatisamaṃ tatheva ṭhassāmīti – tampi ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati. Sutavā ca kho, bhikkhave, ariyasāvako ariyānaṃ dassāvī ariyadhammassa kovido ariyadhamme suvinīto, sappurisānaṃ dassāvī sappurisadhammassa kovido sappurisadhamme suvinīto, rūpaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati; vedanaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati; saññaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati; saṅkhāre ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati; yampi taṃ diṭṭhaṃ sutaṃ mutaṃ viññātaṃ pattaṃ pariyesitaṃ, anuvicaritaṃ manasā, tampi ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati; yampi taṃ diṭṭhiṭṭhānaṃ – so loko so attā, so pecca bhavissāmi nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo, sassatisamaṃ tatheva ṭhassāmīti – tampi ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. So evaṃ samanupassanto asati na paritassatī’’ti.
「比丘たちよ、これら六つの見処(見解の根拠)がある。いかなるものが六つなのか。比丘たちよ、ここに教えを聞いたことのない凡夫は、聖者たちを見ず、聖者の法を知らず、聖者の法に導かれず、善士たちを見ず、善士の法を知らず、善士の法に導かれず、色(物質)を『これはわたしのものであり、これがわたしであり、これがわたしの真我である』と観察する。受(感覚)を『これはわたしのものであり、これがわたしであり、これがわたしの真我である』と観察する。想(知覚)を『これはわたしのものであり、これがわたしであり、これがわたしの真我である』と観察する。行(形成作用)を『これはわたしのものであり、これがわたしであり、これがわたしの真我である』と観察する。見られ、聞かれ、覚知され、識知され、達せられ、探求され、意によって吟味されたもの、それをもまた『これはわたしのものであり、これがわたしであり、これがわたしの真我である』と観察する。『あの世界がその真我であり、わたしは死後に常住で、永遠で、常なるもので、不変の性質のものとなり、永遠と同じくまさにそのように存続するであろう』という見処、それをもまた『これはわたしのものであり、これがわたしであり、これがわたしの真我である』と観察する。 しかし比丘たちよ、教えを聞いた聖なる弟子は、聖者たちを見、聖者の法を知り、聖者の法によく導かれ、善士たちを見、善士の法を知り、善士の法によく導かれ、色を『これはわたしのものではなく、これはわたしではなく、これはわたしの真我ではない』と観察する。受を『これはわたしのものではなく、これはわたしではなく、これはわたしの真我ではない』と観察する。想を『これはわたしのものではなく、これはわたしではなく、これはわたしの真我ではない』と観察する。行を『これはわたしのものではなく、これはわたしではなく、これはわたしの真我ではない』と観察する。見られ、聞かれ、覚知され、識知され、達せられ、探求され、意によって吟味されたもの、それをもまた『これはわたしのものではなく、これはわたしではなく、これはわたしの真我ではない』と観察する。『あの世界がその真我であり、わたしは死後に常住で、永遠で、常なるもので、不変の性質のものとなり、永遠と同じくまさにそのように存続するであろう』という見処、それをもまた『これはわたしのものではなく、これはわたしではなく、これはわたしの真我ではない』と観察する。彼はそのように観察して、存在しないものに対して思い悩むことがない」
242. Evaṃ vutte, aññataro bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘siyā nu kho, bhante, bahiddhā asati paritassanā’’ti? ‘‘Siyā, bhikkhū’’ti – bhagavā avoca. ‘‘Idha bhikkhu ekaccassa evaṃ hoti – ‘ahu vata me, taṃ vata me natthi; siyā vata me, taṃ vatāhaṃ na labhāmī’ti. So socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati. Evaṃ kho, bhikkhu, bahiddhā asati paritassanā hotī’’ti.
このように説かれたとき、ある比丘が世尊にこう申し上げた。「世尊よ、外なるものが存在しないことによって、思い悩むことがあるのでしょうか」「あるのだ、比丘よ」と世尊は言われた。「比丘よ、ここにある人には次のような思いが生じる。『ああ、わたしにはあったのに、実にそれは今わたしにはない。ああ、わたしにあればよいのに、実にわたしはそれを手に入れられない』と。彼は憂い、疲れ、嘆き、胸を打って泣き叫び、迷妄に陥る。比丘よ、このようにして外なるものが存在しないことによって思い悩むことがあるのだ」
‘‘Siyā pana, bhante, bahiddhā asati aparitassanā’’ti? ‘‘Siyā, bhikkhū’’ti – bhagavā avoca. ‘‘Idha bhikkhu ekaccassa na evaṃ hoti – ‘ahu vata me, taṃ vata me natthi; siyā vata me, taṃ vatāhaṃ na labhāmī’ti. So na socati na kilamati na paridevati na urattāḷiṃ kandati na sammohaṃ āpajjati. Evaṃ kho, bhikkhu, bahiddhā asati aparitassanā hotī’’ti.
「世尊よ、外なるものが存在しないことによって、思い悩まないことがあるのでしょうか」「あるのだ、比丘よ」と世尊は言われた。「比丘よ、ここにある人には次のような思いが生じない。『ああ、わたしにはあったのに、実にそれは今わたしにはない。ああ、わたしにあればよいのに、実にわたしはそれを手に入れられない』と。彼は憂えず、疲れず、嘆かず、胸を打って泣き叫ばず、迷妄に陥らない。比丘よ、このようにして外なるものが存在しないことによって思い悩まないことがあるのだ」
‘‘Siyā nu kho, bhante, ajjhattaṃ asati paritassanā’’ti? ‘‘Siyā, bhikkhū’’ti – bhagavā avoca. ‘‘Idha, bhikkhu, ekaccassa evaṃ diṭṭhi hoti – ‘so loko so attā, so pecca bhavissāmi nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo, sassatisamaṃ tatheva ṭhassāmī’ti. So suṇāti tathāgatassa vā tathāgatasāvakassa vā sabbesaṃ diṭṭhiṭṭhānādhiṭṭhānapariyuṭṭhānābhinivesānusayānaṃ samugghātāya sabbasaṅkhārasamathāya sabbūpadhipaṭinissaggāya taṇhākkhayāya virāgāya nirodhāya nibbānāya dhammaṃ desentassa. Tassa evaṃ hoti – ‘ucchijjissāmi nāmassu, vinassissāmi nāmassu, nassu nāma bhavissāmī’ti. So socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati. Evaṃ kho, bhikkhu, ajjhattaṃ asati paritassanā hotī’’ti.
「世尊よ、内なるものが存在しないことによって、思い悩むことがあるのでしょうか」「あるのだ、比丘よ」と世尊は言われた。「比丘よ、ここにある人には『あの世界がその真我であり、わたしは死後に常住で、永遠で、常なるもので、不変の性質のものとなり、永遠と同じくまさにそのように存続するであろう』という見解がある。彼は、すべての見処・執着・偏執・固執・随眠の根絶のために、すべての形成作用の静寂のために、すべての執着基盤の放棄のために、渇愛の滅尽のために、離欲のために、止滅のために、涅槃のために法を説く如来、あるいは如来の弟子の説法を聞く。彼に次のような思いが生じる。『ああ、わたしは断滅するのだ、ああ、わたしは滅びるのだ、ああ、わたしは存在しなくなるのだ』と。彼は憂い、疲れ、嘆き、胸を打って泣き叫び、迷妄に陥る。比丘よ、このようにして内なるものが存在しないことによって思い悩むことがあるのだ」
‘‘Siyā pana, bhante, ajjhattaṃ asati aparitassanā’’ti? ‘‘Siyā, bhikkhū’’ti bhagavā avoca. ‘‘Idha, bhikkhu, ekaccassa na evaṃ diṭṭhi hoti – ‘so loko so attā, so pecca bhavissāmi nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo, sassatisamaṃ tatheva ṭhassāmī’ti. So suṇāti tathāgatassa vā tathāgatasāvakassa vā sabbesaṃ diṭṭhiṭṭhānādhiṭṭhānapariyuṭṭhānābhinivesānusayānaṃ samugghātāya sabbasaṅkhārasamathāya sabbūpadhipaṭinissaggāya taṇhākkhayāya virāgāya nirodhāya nibbānāya dhammaṃ desentassa. Tassa na evaṃ hoti – ‘ucchijjissāmi nāmassu, vinassissāmi nāmassu, nassu nāma bhavissāmī’ti. So na socati na kilamati na paridevati na urattāḷiṃ kandati na sammohaṃ āpajjati. Evaṃ kho, bhikkhu, ajjhattaṃ asati aparitassanā hoti’’.
「世尊よ、内なるものが存在しないことによって、思い悩まないことがあるのでしょうか」「あるのだ、比丘よ」と世尊は言われた。「比丘よ、ここにある人には『あの世界がその真我であり、わたしは死後に常住で、永遠で、常なるもので、不変の性質のものとなり、永遠と同じくまさにそのように存続するであろう』という見解がない。彼は、すべての見処・執着・偏執・固執・随眠の根絶のために、すべての形成作用の静寂のために、すべての執着基盤の放棄のために、渇愛の滅尽のために、離欲のために、止滅のために、涅槃のために法を説く如来、あるいは如来の弟子の説法を聞く。彼に次のような思いが生じない。『ああ、わたしは断滅するのだ、ああ、わたしは滅びるのだ、ああ、わたしは存在しなくなるのだ』と。彼は憂えず、疲れず、嘆かず、胸を打って泣き叫ばず、迷妄に陥らない。比丘よ、このようにして内なるものが存在しないことによって思い悩まないことがあるのだ」
243. ‘‘Taṃ , bhikkhave, pariggahaṃ pariggaṇheyyātha, yvāssa pariggaho nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo, sassatisamaṃ tatheva tiṭṭheyya. Passatha no tumhe, bhikkhave, taṃ pariggahaṃ yvāssa pariggaho nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo, sassatisamaṃ tatheva tiṭṭheyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Sādhu, bhikkhave. Ahampi kho taṃ, bhikkhave, pariggahaṃ na samanupassāmi yvāssa pariggaho nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo sassatisamaṃ tatheva tiṭṭheyya.
「比丘たちよ、あなたたちは、常住で、永遠で、常なるもので、不変の性質のものであり、永遠と同じくまさにそのように存続するような所有物を所有できるだろうか。比丘たちよ、あなたたちは、常住で、永遠で、常なるもので、不変の性質のものであり、永遠と同じくまさにそのように存続するような、そのような所有物を見ているだろうか」「いいえ、世尊よ」「善いかな、比丘たちよ。わたしもまた、常住で、永遠で、常なるもので、不変の性質のものであり、永遠と同じくまさにそのように存続するような所有物を認めることはない」
‘‘Taṃ, bhikkhave, attavādupādānaṃ upādiyetha, yaṃsa attavādupādānaṃ upādiyato na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā. Passatha no tumhe, bhikkhave, taṃ attavādupādānaṃ yaṃsa attavādupādānaṃ upādiyato na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Sādhu, bhikkhave. Ahampi kho taṃ, bhikkhave, attavādupādānaṃ na samanupassāmi yaṃsa attavādupādānaṃ upādiyato na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā.
「比丘たちよ、あなたたちは、それを執着しても憂い・嘆き・苦しみ・悲しみ・絶望が生じないような我語取(真我の教説への執着)を執着できるだろうか。比丘たちよ、あなたたちは、それを執着しても憂い・嘆き・苦しみ・悲しみ・絶望が生じないような、そのような我語取を見ているだろうか」「いいえ、世尊よ」「善いかな、比丘たちよ。わたしもまた、それを執着しても憂い・嘆き・苦しみ・悲しみ・絶望が生じないような我語取を認めることはない」
‘‘Taṃ, bhikkhave, diṭṭhinissayaṃ nissayetha yaṃsa diṭṭhinissayaṃ nissayato na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā. Passatha no tumhe, bhikkhave, taṃ diṭṭhinissayaṃ yaṃsa diṭṭhinissayaṃ nissayato na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Sādhu, bhikkhave. Ahampi kho taṃ, bhikkhave, diṭṭhinissayaṃ na samanupassāmi yaṃsa diṭṭhinissayaṃ nissayato na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā’’.
「比丘たちよ、あなたたちは、それを拠り所としても憂い・嘆き・苦しみ・悲しみ・絶望が生じないような見依(悪見への依存)を拠り所とできるだろうか。比丘たちよ、あなたたちは、それを拠り所としても憂い・嘆き・苦しみ・悲しみ・絶望が生じないような、そのような見依を見ているだろうか」「いいえ、世尊よ」「善いかな、比丘たちよ。わたしもまた、それを拠り所としても憂い・嘆き・苦しみ・悲しみ・絶望が生じないような見依を認めることはない」
244. ‘‘Attani vā, bhikkhave, sati attaniyaṃ me ti assā’’ti?
「比丘たちよ、真我があるなら、『わたしのもの』というものがあるだろうか」
‘‘Evaṃ, bhante’’.
「その通りです、世尊よ」
‘‘Attaniye vā, bhikkhave, sati attā me ti assā’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’.
「比丘たちよ、わたしのものがあるなら、『わたしの真我』というものがあるだろうか」「その通りです、世尊よ」
‘‘Attani ca, bhikkhave, attaniye ca saccato thetato anupalabbhamāne, yampi taṃ diṭṭhiṭṭhānaṃ – ‘so loko so attā, so pecca bhavissāmi nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo, sassatisamaṃ tatheva ṭhassāmī’ti – nanāyaṃ , bhikkhave, kevalo paripūro bāladhammo’’’ti?
「比丘たちよ、真我もわたしのものも真実として確実なものとして得られないのに、『あの世界がその真我であり、わたしは死後に常住で、永遠で、常なるもので、不変の性質のものとなり、永遠と同じくまさにそのように存続するであろう』という見処は、比丘たちよ、完全に純粋な愚者の教説ではないだろうか」
‘‘Kiñhi no siyā, bhante, kevalo hi, bhante, paripūro bāladhammo’’ti.
「世尊よ、どうしてそうでないことがありましょうか。世尊よ、実に完全に純粋な愚者の教説です」
‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, rūpaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti?
「比丘たちよ、あなたたちはどう思うか。色は常であるか、無常であるか」
‘‘Aniccaṃ, bhante’’.
「無常です、世尊よ」
‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti?
「では、無常であるものは苦であるか、楽であるか」
‘‘Dukkhaṃ, bhante’’.
「苦です、世尊よ」
‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’ti?
「では、無常であり苦であり変壊する性質のものを、『これはわたしのものであり、これがわたしであり、これがわたしの真我である』と観察するのは適切であろうか」
‘‘No hetaṃ, bhante’’.
「いいえ、世尊よ」
‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, vedanā…pe… saññā… saṅkhārā… viññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti?
「比丘たちよ、あなたたちはどう思うか。受は……想は……行は……識は常であるか、無常であるか」
‘‘Aniccaṃ, bhante’’.
「無常です、世尊よ」
‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti?
「では、無常であるものは苦であるか、楽であるか」
‘‘Dukkhaṃ, bhante’’.
「苦です、世尊よ」
‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’ti?
「では、無常であり苦であり変壊する性質のものを、『これはわたしのものであり、これがわたしであり、これがわたしの真我である』と観察するのは適切であろうか」
‘‘No hetaṃ, bhante’’.
「いいえ、世尊よ」
‘‘Tasmātiha, bhikkhave, yaṃ kiñci rūpaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ, ajjhattaṃ vā bahiddhā vā, oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā, hīnaṃ vā paṇītaṃ vā, yaṃ dūre santike vā, sabbaṃ rūpaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Yā kāci vedanā…pe… yā kāci saññā… ye keci saṅkhārā… yaṃ kiñci viññāṇaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ, ajjhattaṃ vā bahiddhā vā, oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā, hīnaṃ vā paṇītaṃ vā, yaṃ dūre santike vā, sabbaṃ viññāṇaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ’’.
「それゆえ比丘たちよ、過去・未来・現在、内あるいは外、粗大あるいは微細、劣等あるいは勝妙、遠くあるいは近くにあるいかなる色であれ、すべての色を『これはわたしのものではなく、これはわたしではなく、これはわたしの真我ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきである。いかなる受であれ……いかなる想であれ……いかなる行であれ……過去・未来・現在、内あるいは外、粗大あるいは微細、劣等あるいは勝妙、遠くあるいは近くにあるいかなる識であれ、すべての識を『これはわたしのものではなく、これはわたしではなく、これはわたしの真我ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきである」
245. ‘‘Evaṃ passaṃ, bhikkhave, sutavā ariyasāvako rūpasmiṃ nibbindati, vedanāya nibbindati, saññāya nibbindati, saṅkhāresu nibbindati, viññāṇasmiṃ nibbindati, nibbidā virajjati , virāgā vimuccati, vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu ukkhittapaligho itipi, saṃkiṇṇaparikkho itipi, abbūḷhesiko itipi, niraggaḷo itipi, ariyo pannaddhajo pannabhāro visaṃyutto itipi.
「比丘たちよ、このように見る教えを聞いた聖なる弟子は、色を厭い離れ、受を厭い離れ、想を厭い離れ、行を厭い離れ、識を厭い離れる。厭い離れるがゆえに離欲し、離欲のゆえに解脱する。解脱したとき『解脱した』という智が生じる。『生は尽きた。梵行は修められた。なすべきことはなされた。もはやこの状態に戻ることはない』と知るのである。比丘たちよ、この比丘は、閂(かんぬき)を抜いた者とも、堀を埋めた者とも、柱を引き抜いた者とも、錠を外した者とも、旗を降ろし荷を下ろして束縛を離れた聖者とも呼ばれる。
‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu ukkhittapaligho hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhuno avijjā pahīnā hoti, ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā, āyatiṃ anuppādadhammā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu ukkhittapaligho hoti.
では比丘たちよ、どのようにして比丘は閂を抜いた者となるのか。比丘たちよ、ここに比丘が無明を捨て去り、根絶し、頭部を切られた多羅樹のようにし、非存在にし、将来生じない性質のものとしている。比丘たちよ、このようにして比丘は閂を抜いた者となる。
‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu saṃkiṇṇaparikkho hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhuno ponobbhaviko jātisaṃsāro pahīno hoti, ucchinnamūlo tālāvatthukato anabhāvaṃkato, āyatiṃ anuppādadhammo. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu saṃkiṇṇaparikkho hoti.
では比丘たちよ、どのようにして比丘は堀を埋めた者となるのか。比丘たちよ、ここに比丘が後の存在をもたらす輪廻の生を捨て去り、根絶し、頭部を切られた多羅樹のようにし、非存在にし、将来生じない性質のものとしている。比丘たちよ、このようにして比丘は堀を埋めた者となる。
‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu abbūḷhesiko hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhuno taṇhā pahīnā hoti, ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā, āyatiṃ anuppādadhammā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu abbūḷhesiko hoti.
では比丘たちよ、どのようにして比丘は柱を引き抜いた者となるのか。比丘たちよ、ここに比丘が渇愛を捨て去り、根絶し、頭部を切られた多羅樹のようにし、非存在にし、将来生じない性質のものとしている。比丘たちよ、このようにして比丘は柱を引き抜いた者となる。
‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu niraggaḷo hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhuno pañca orambhāgiyāni saṃyojanāni pahīnāni honti, ucchinnamūlāni tālāvatthukatāni anabhāvaṃkatāni, āyatiṃ anuppādadhammāni. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu niraggaḷo hoti.
では比丘たちよ、どのようにして比丘は錠を外した者となるのか。比丘たちよ、ここに比丘が五つの下分結を捨て去り、根絶し、頭部を切られた多羅樹のようにし、非存在にし、将来生じない性質のものとしている。比丘たちよ、このようにして比丘は錠を外した者となる。
‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu ariyo pannaddhajo pannabhāro visaṃyutto hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhuno asmimāno pahīno hoti, ucchinnamūlo tālāvatthukato anabhāvaṃkato, āyatiṃ anuppādadhammo. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu ariyo pannaddhajo pannabhāro visaṃyutto hoti.
では比丘たちよ、どのようにして比丘は旗を降ろし荷を下ろして束縛を離れた聖者となるのか。比丘たちよ、ここに比丘が我が慢(我慢)を捨て去り、根絶し、頭部を切られた多羅樹のようにし、非存在にし、将来生じない性質のものとしている。比丘たちよ、このようにして比丘は旗を降ろし荷を下ろして束縛を離れた聖者となる。
246. ‘‘Evaṃ vimuttacittaṃ kho, bhikkhave, bhikkhuṃ saindā devā sabrahmakā sapajāpatikā anvesaṃ nādhigacchanti – ‘idaṃ nissitaṃ tathāgatassa viññāṇa’nti. Taṃ kissa hetu? Diṭṭhevāhaṃ, bhikkhave, dhamme tathāgataṃ ananuvijjoti vadāmi. Evaṃvādiṃ kho maṃ, bhikkhave, evamakkhāyiṃ eke samaṇabrāhmaṇā asatā tucchā musā abhūtena abbhācikkhanti – ‘venayiko samaṇo gotamo, sato sattassa ucchedaṃ vināsaṃ vibhavaṃ paññāpetī’ti. Yathā cāhaṃ na, bhikkhave , yathā cāhaṃ na vadāmi, tathā maṃ te bhonto samaṇabrāhmaṇā asatā tucchā musā abhūtena abbhācikkhanti – ‘venayiko samaṇo gotamo, sato sattassa ucchedaṃ vināsaṃ vibhavaṃ paññāpetī’ti. Pubbe cāhaṃ bhikkhave, etarahi ca dukkhañceva paññāpemi, dukkhassa ca nirodhaṃ. Tatra ce, bhikkhave, pare tathāgataṃ akkosanti paribhāsanti rosenti vihesenti, tatra, bhikkhave, tathāgatassa na hoti āghāto na appaccayo na cetaso anabhiraddhi.
比丘たちよ、このように心が解脱した比丘を、インドラ(帝釈天)を伴う神々も、梵天を伴う神々も、プラジャーパティを伴う神々も捜し求めても『これが如来の識の拠り所である』と見出すことはできない。それはなぜか。比丘たちよ、わたしはまさに現世において如来は見出され得ない者であると説くからである。比丘たちよ、このように説き、このように明かすわたしに対して、一部の沙門や婆羅門たちは、真実でなく、虚妄で、偽りで、事実無根のことによって誹謗する。『沙門ゴータマは断滅論者であり、実在する有情の断滅、破滅、消滅を説いている』と。比丘たちよ、わたしがそうではなく、わたしが説いていないように、その高貴な沙門や婆羅門たちは、真実でなく、虚妄で、偽りで、事実無根のことによってわたしを誹謗する。『沙門ゴータマは断滅論者であり、実在する有情の断滅、破滅、消滅を説いている』と。比丘たちよ、わたしは昔も今も、ただ苦ということと、苦の止滅ということのみを説いている。比丘たちよ、そこで他人が如来を罵り、罵倒し、怒らせ、害したとしても、そのことによって如来には怨恨も、不快も、心の不満も生じない。
‘‘Tatra ce, bhikkhave, pare tathāgataṃ sakkaronti garuṃ karonti mānenti pūjenti, tatra, bhikkhave, tathāgatassa na hoti ānando na somanassaṃ na cetaso uppilāvitattaṃ. Tatra ce, bhikkhave, pare vā tathāgataṃ sakkaronti garuṃ karonti mānenti pūjenti, tatra, bhikkhave, tathāgatassa evaṃ hoti – ‘yaṃ kho idaṃ pubbe pariññātaṃ tattha me evarūpā kārā karīyantī’ti. Tasmātiha, bhikkhave, tumhe cepi pare akkoseyyuṃ paribhāseyyuṃ roseyyuṃ viheseyyuṃ, tatra tumhe hi na āghāto na appaccayo na cetaso anabhiraddhi karaṇīyā. Tasmātiha, bhikkhave, tumhe cepi pare sakkareyyuṃ garuṃ kareyyuṃ māneyyuṃ pūjeyyuṃ, tatra tumhehi na ānando na somanassaṃ na cetaso uppilāvitattaṃ karaṇīyaṃ. Tasmātiha, bhikkhave, tumhe cepi pare sakkareyyuṃ garuṃ kareyyuṃ māneyyuṃ pūjeyyuṃ, tatra tumhākaṃ evamassa – ‘yaṃ kho idaṃ pubbe pariññātaṃ, tattha me evarūpā kārā karīyantī’ti.
比丘たちよ、そこで他人が如来を尊重し、敬い、尊び、供養したとしても、そのことによって如来には歓喜も、快意も、心の高ぶりも生じない。比丘たちよ、そこで他人が如来を尊重し、敬い、尊び、供養したならば、そのことについて如来には次のような思いがある。『以前に完全に知られたまさにそのことに対して、わたしにこのようなもてなしがなされているのだ』と。それゆえ比丘たちよ、もし他人があなたたちを罵り、罵倒し、怒らせ、害したとしても、そのことによってあなたたちは怨恨も、不快も、心の不満も抱くべきではない。それゆえ比丘たちよ、もし他人があなたたちを尊重し、敬い、尊び、供養したとしても、そのことによってあなたたちは歓喜も、快意も、心の高ぶりも抱くべきではない。それゆえ比丘たちよ、もし他人があなたたちを尊重し、敬い、尊び、供養したならば、そのことについてあなたたちには次のような思いがあるべきである。『以前に完全に知られたまさにそのことに対して、わたしに(わたしたちに)このようなもてなしがなされているのだ』と。
247. ‘‘Tasmātiha, bhikkhave, yaṃ na tumhākaṃ taṃ pajahatha; taṃ vo pahīnaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissati. Kiñca, bhikkhave, na tumhākaṃ? Rūpaṃ, bhikkhave, na tumhākaṃ, taṃ pajahatha; taṃ vo pahīnaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissati. Vedanā, bhikkhave, na tumhākaṃ, taṃ pajahatha; sā vo pahīnā dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissati. Saññā, bhikkhave, na tumhākaṃ, taṃ pajahatha; sā vo pahīnā dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissati. Saṅkhārā, bhikkhave, na tumhākaṃ, te pajahatha; te vo pahīnā dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissanti. Viññāṇaṃ, bhikkhave, na tumhākaṃ, taṃ pajahatha; taṃ vo pahīnaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissati. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, yaṃ imasmiṃ jetavane tiṇakaṭṭhasākhāpalāsaṃ, taṃ jano hareyya vā daheyya vā yathāpaccayaṃ vā kareyya. Api nu tumhākaṃ evamassa – ‘amhe jano harati vā dahati vā yathāpaccayaṃ vā karotī’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Na hi no etaṃ, bhante, attā vā attaniyaṃ vā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yaṃ na tumhākaṃ taṃ pajahatha; taṃ vo pahīnaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissati. Kiñca, bhikkhave, na tumhākaṃ? Rūpaṃ, bhikkhave, na tumhākaṃ, taṃ pajahatha; taṃ vo pahīnaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissati. Vedanā, bhikkhave…pe… saññā, bhikkhave… saṅkhārā, bhikkhave…pe… viññāṇaṃ, bhikkhave, na tumhākaṃ, taṃ pajahatha; taṃ vo pahīnaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya bhavissati.
それゆえ比丘たちよ、あなたたちのものではないものを捨て去りなさい。それを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。では比丘たちよ、何があなたたちのものではないのか。比丘たちよ、色はあなたたちのものではない。それを捨て去りなさい。それを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。比丘たちよ、受はあなたたちのものではない。それを捨て去りなさい。それを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。比丘たちよ、想はあなたたちのものではない。それを捨て去りなさい。それを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。比丘たちよ、行はあなたたちのものではない。それらを捨て去りなさい。それらを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。比丘たちよ、識はあなたたちのものではない。それを捨て去りなさい。それを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。比丘たちよ、あなたたちはどう思うか。この祇樹給孤独園にある草や木や枝や葉を、人々が持ち去るか、燃やすか、あるいは思いのままに扱ったとしよう。あなたたちに『人々がわたしたちを持ち去り、燃やし、あるいは思いのままに扱っている』という思いが生じるだろうか」「いいえ、世尊よ」「それはなぜか」「世尊よ、実にそれは、わたしたちの真我でもなく、わたしたちのものでもないからです」「比丘たちよ、まさにそのように、あなたたちのものではないものを捨て去りなさい。それを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。では比丘たちよ、何があなたたちのものではないのか。比丘たちよ、色はあなたたちのものではない。それを捨て去りなさい。それを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。比丘たちよ、受は……想は……行は……比丘たちよ、識はあなたたちのものではない。それを捨て去りなさい。それを捨て去ることは、あなたたちにとって長きにわたり利益と幸福のためになるであろう。
248. ‘‘Evaṃ svākkhāto, bhikkhave, mayā dhammo uttāno vivaṭo pakāsito chinnapilotiko. Evaṃ svākkhāte, bhikkhave, mayā dhamme uttāne vivaṭe pakāsite chinnapilotike ye te bhikkhū arahanto khīṇāsavā vusitavanto katakaraṇīyā ohitabhārā anuppattasadatthā parikkhīṇabhavasaṃyojanā sammadaññā vimuttā, vaṭṭaṃ tesaṃ natthi paññāpanāya. Evaṃ svākkhāto, bhikkhave, mayā dhammo uttāno vivaṭo pakāsito chinnapilotiko. Evaṃ svākkhāte, bhikkhave, mayā dhamme uttāne vivaṭe pakāsite chinnapilotike yesaṃ bhikkhūnaṃ pañcorambhāgiyāni saṃyojanāni pahīnāni, sabbe te opapātikā, tattha parinibbāyino, anāvattidhammā tasmā lokā. Evaṃ svākkhāto, bhikkhave, mayā dhammo uttāno vivaṭo pakāsito chinnapilotiko. Evaṃ svākkhāte, bhikkhave, mayā dhamme uttāne vivaṭe pakāsite chinnapilotike yesaṃ bhikkhūnaṃ tīṇi saṃyojanāni pahīnāni, rāgadosamohā tanubhūtā, sabbe te sakadāgāmino, sakideva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karissanti. Evaṃ svākkhāto, bhikkhave, mayā dhammo uttāno vivaṭo pakāsito chinnapilotiko. Evaṃ svākkhāte, bhikkhave, mayā dhamme uttāne vivaṭe pakāsite chinnapilotike yesaṃ bhikkhūnaṃ tīṇi saṃyojanāni pahīnāni, sabbe te sotāpannā, avinipātadhammā, niyatā sambodhiparāyanā. Evaṃ svākkhāto, bhikkhave, mayā dhammo uttāno vivaṭo pakāsito chinnapilotiko. Evaṃ svākkhāte, bhikkhave, mayā dhamme uttāne vivaṭe pakāsite chinnapilotike ye te bhikkhū dhammānusārino saddhānusārino sabbe te sambodhiparāyanā. Evaṃ svākkhāto, bhikkhave, mayā dhammo uttāno vivaṭo pakāsito chinnapilotiko. Evaṃ svākkhāte, bhikkhave, mayā dhamme uttāne vivaṭe pakāsite chinnapilotike yesaṃ mayi saddhāmattaṃ pemamattaṃ sabbe te saggaparāyanā’’ti.
比丘たちよ、このようにわたしによって法はよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようである。比丘たちよ、このようにわたしによって法がよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようになったとき、漏尽した阿羅漢であり、梵行を全うし、なすべきことをなし、荷を下ろし、自己の目的を達成し、存在の結び目を滅尽し、正しい智慧によって解脱した比丘たちには、輪廻を示す根拠は何もない。比丘たちよ、このようにわたしによって法はよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようである。比丘たちよ、このようにわたしによって法がよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようになったとき、五つの下分結を捨て去った比丘たちは、すべて化生する者(不還者)であり、そこで般涅槃し、その世界から戻らない性質の者である。比丘たちよ、このようにわたしによって法はよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようである。比丘たちよ、このようにわたしによって法がよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようになったとき、三つの結び目を捨て去り、貪・瞋・癡が薄くなった比丘たちは、すべて一還元者(一来者)であり、ただ一度だけこの世に戻ってきて苦の終極をもたらすであろう。比丘たちよ、このようにわたしによって法はよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようである。比丘たちよ、このようにわたしによって法がよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようになったとき、三つの結び目を捨て去った比丘たちは、すべて預流者であり、悪趣に堕ちない性質の者であり、決定して正覚を究極の目的とする者である。比丘たちよ、このようにわたしによって法はよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようである。比丘たちよ、このようにわたしによって法がよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようになったとき、法に従う者(随法行者)、信仰に従う者(随信行者)である比丘たちは、すべて正覚を究極の目的とする者である。比丘たちよ、このようにわたしによって法はよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようである。比丘たちよ、このようにわたしによって法がよく説かれ、明白であり、開示され、示され、ぼろ布が取り除かれたようになったとき、わたしに対してわずかばかりの信仰とわずかばかりの親愛の情を持つ人々は、すべて天界を究極の目的とする者である」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心を歓喜させ、世尊の説法を喜んだ。
Alagaddūpamasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ.
蛇峪経 第二が終了した。
3. Vammikasuttaṃ
3. 蟻塚経
249. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena āyasmā kumārakassapo andhavane viharati. Atha kho aññatarā devatā abhikkantāya rattiyā abhikkantavaṇṇā kevalakappaṃ andhavanaṃ obhāsetvā yenāyasmā kumārakassapo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhitā kho sā devatā āyasmantaṃ kumārakassapaṃ etadavoca –
249. このようにわたしは聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティー(舎衛城)のジェータヴァナ(祇樹給孤独園)におられた。その時、クマーラカッサパ尊者はアンダヴァナ(盲人林)におられた。そのとき、ある天神(デーヴァ)が夜も更けたころ、すぐれた輝きを放ち、アンダヴァナ全体を照らしながらクマーラカッサパ尊者のもとへ近づいてきた。近づいて、一方に立った。一方に立ったその天神は、クマーラカッサパ尊者にこう言った。
‘‘Bhikkhu bhikkhu, ayaṃ vammiko rattiṃ dhūmāyati, divā pajjalati. Brāhmaṇo evamāha – ‘abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya addasa laṅgiṃ ‘laṅgī, bhadante’ti. Brāhmaṇo evamāha – ‘ukkhipa laṅgiṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya addasa uddhumāyikaṃ. ‘Uddhumāyikā, bhadante’ti. Brāhmaṇo evamāha – ‘ukkhipa uddhumāyikaṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya addasa dvidhāpathaṃ. ‘Dvidhāpatho, bhadante’ti. Brāhmaṇo evamāha – ‘ukkhipa dvidhāpathaṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya addasa caṅgavāraṃ . ‘Caṅgavāro, bhadante’ti. Brāhmaṇo evamāha – ‘ukkhipa caṅgavāraṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya addasa kummaṃ. ‘Kummo, bhadante’ti. Brāhmaṇo evamāha – ‘ukkhipa kummaṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya addasa asisūnaṃ. ‘Asisūnā, bhadante’ti. Brāhmaṇo evamāha – ‘ukkhipa asisūnaṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya addasa maṃsapesiṃ. ‘Maṃsapesi, bhadante’ti. Brāhmaṇo evamāha – ‘ukkhipa maṃsapesiṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya addasa nāgaṃ. ‘Nāgo, bhadante’ti. Brāhmaṇo evamāha – ‘tiṭṭhatu nāgo, mā nāgaṃ ghaṭṭesi; namo karohi nāgassā’’’ti.
「比丘よ、比丘よ、この蟻塚は夜には煙を噴き出し、昼には火を噴き上げます。婆羅門がこのように言いました。『賢者(スメーダ)よ、刀を手にして掘れ』と。賢者は刀を手にして掘り進め、閂(かんぬき)を見つけました。『尊者よ、閂があります』と。婆羅門はこう言いました。『閂を取り出せ。賢者よ、刀を手にして掘れ』と。賢者は刀を手にして掘り進め、ヒキガエル(または膨れたもの)を見つけました。『尊者よ、ヒキガエルがあります』と。婆羅門はこう言いました。『ヒキガエルを取り出せ。賢者よ、刀を手にして掘れ』と。賢者は刀を手にして掘り進め、二股道を見つけました。『尊者よ、二股道があります』と。婆羅門はこう言いました。『二股道を取り出せ。賢者よ、刀を手にして掘れ』と。賢者は刀を手にして掘り進め、水漉し(漉し器)を見つけました。『尊者よ、水漉しがあります』と。婆羅門はこう言いました。『水漉しを取り出せ。賢者よ、刀を手にして掘れ』と。賢者は刀を手にして掘り進め、亀を見つけました。『尊者よ、亀があります』と。婆羅門はこう言いました。『亀を取り出せ。賢者よ、刀を手にして掘れ』と。賢者は刀を手にして掘り進め、屠殺台(肉斬り台)を見つけました。『尊者よ、屠殺台があります』と。婆羅門はこう言いました。『屠殺台を取り出せ。賢者よ、刀を手にして掘れ』と。賢者は刀を手にして掘り進め、肉塊を見つけました。『尊者よ、肉塊があります』と。婆羅門はこう言いました。『肉塊を取り出せ。賢者よ、刀を手にして掘れ』と。賢者は刀を手にして掘り進め、龍(蛇神・ナーガ)を見つけました。『尊者よ、龍がいます』と。婆羅門はこう言いました。『龍はそのままにしておけ。龍を触ってはならない。龍を敬拝せよ』と。
‘‘Ime kho tvaṃ, bhikkhu, pañhe bhagavantaṃ upasaṅkamitvā puccheyyāsi, yathā ca te bhagavā byākaroti tathā naṃ dhāreyyāsi. Nāhaṃ taṃ, bhikkhu, passāmi sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya, yo imesaṃ pañhānaṃ veyyākaraṇena cittaṃ ārādheyya aññatra tathāgatena vā, tathāgatasāvakena vā, ito vā pana sutvā’’ti – idamavoca sā devatā. Idaṃ vatvā tatthevantaradhāyi.
比丘よ、あなたは世尊のもとへ赴き、これらの問いをお尋ねなさい。そして世尊があなたに解説してくださる通りに、それを心に保ちなさい。比丘よ、天神・悪魔・梵天を含む世界、沙門・婆羅門、神々および人間を含む世代の中で、如来あるいは如来の弟子、あるいはここから聞いた者を除いては、これらの問いの解明によって心を満足させることができる者をわたしは見出しません」と、その天神はこのように語った。こう語ると、まさにその場で姿を消した。
250. Atha kho āyasmā kumārakassapo tassā rattiyā accayena yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā kumārakassapo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘imaṃ, bhante, rattiṃ aññatarā devatā abhikkantāya rattiyā abhikkantavaṇṇā kevalakappaṃ andhavanaṃ obhāsetvā yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhitā kho, bhante, sā devatā maṃ etadavoca – ‘bhikkhu bhikkhu, ayaṃ vammiko rattiṃ dhūmāyati, divā pajjalati’. Brāhmaṇo evamāha – ‘abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyā’ti. Abhikkhaṇanto sumedho satthaṃ ādāya…pe… ito vā pana sutvāti. Idamavoca, bhante, sā devatā. Idaṃ vatvā tatthevantaradhāyi. ‘Ko nu kho, bhante, vammiko, kā rattiṃ dhūmāyanā, kā divā pajjalanā, ko brāhmaṇo, ko sumedho, kiṃ satthaṃ, kiṃ abhikkhaṇaṃ, kā laṅgī, kā uddhumāyikā, ko dvidhāpatho, kiṃ caṅgavāraṃ, ko kummo, kā asisūnā, kā maṃsapesi, ko nāgo’’’ti?
250. そこでクマーラカッサパ尊者はその夜が明けた後、世尊のおられるところへ赴いた。近づいて世尊に礼拝し、一方に座った。一方に座ったクマーラカッサパ尊者は世尊にこう申し上げた。「世尊よ、昨夜、ある天神が夜も更けたころ、すぐれた輝きを放ち、アンダヴァナ全体を照らしながらわたしのところへ近づいてまいりました。近づいて一方に立ちました。一方に立ったその天神はわたしにこう言いました。『比丘よ、比丘よ、この蟻塚は夜には煙を噴き出し、昼には火を噴き上げます。婆羅門がこのように言いました。「賢者よ、刀を手にして掘れ」と。賢者は刀を手にして掘り進め……(中略)……あるいはここから聞いた者を除いては』と。世尊よ、その天神はこのように語りました。こう語ると、まさにその場で姿を消しました。『世尊よ、蟻塚とは何でしょうか。夜に煙を噴き出すとは何でしょうか。昼に火を噴き上げるとは何でしょうか。婆羅門とは誰でしょうか。賢者とは誰でしょうか。刀とは何でしょうか。掘るとは何でしょうか。閂とは何でしょうか。ヒキガエルとは何でしょうか。二股道とは何でしょうか。水漉しとは何でしょうか。亀とは何でしょうか。屠殺台とは何でしょうか。肉塊とは何でしょうか。龍とは誰でしょうか』と」
251. ‘‘‘Vammiko’ti kho, bhikkhu, imassetaṃ cātumahābhūtikassa kāyassa adhivacanaṃ, mātāpettikasambhavassa odanakummāsūpacayassa aniccucchādana-parimaddanabhedana-viddhaṃsana-dhammassa.
251. 「比丘よ、『蟻塚』とは、地水火風の四大から成り、父母から生まれ、飯と粥によって養われ、無常であり、塗抹され、擦られ、破壊され、散滅する性質のものであるこの身体の別名である。
‘‘Yaṃ kho, bhikkhu, divā kammante ārabbha rattiṃ anuvitakketi anuvicāreti – ayaṃ rattiṃ dhūmāyanā. Yaṃ kho, bhikkhu, rattiṃ anuvitakketvā anuvicāretvā divā kammante payojeti kāyena vācāya ‘manasā’ – ayaṃ divā pajjalanā.
比丘よ、昼の仕事に関して夜に思索し吟味すること、これが『夜に煙を噴き出す』ことである。比丘よ、夜に思索し吟味したことを昼に行動に移し、身と口と意によってなすこと、これが『昼に火を噴き上げる』ことである。
‘‘‘Brāhmaṇo’ti kho, bhikkhu, tathāgatassetaṃ adhivacanaṃ arahato sammāsambuddhassa. ‘Sumedho’ti kho bhikkhu sekkhassetaṃ bhikkhuno adhivacanaṃ.
比丘よ、『婆羅門』とは、応供・正等覚者である如来の別名である。比丘よ、『賢者』とは、有学(修行途上)の比丘の別名である。
‘‘‘Sattha’nti kho, bhikkhu, ariyāyetaṃ paññāya adhivacanaṃ. ‘Abhikkhaṇa’nti kho, bhikkhu, vīriyārambhassetaṃ adhivacanaṃ.
比丘よ、『刀』とは、聖なる智慧の別名である。比丘よ、『掘る』とは、精進を奮い起こすことの別名である。
‘‘‘Laṅgī’ti kho, bhikkhu, avijjāyetaṃ adhivacanaṃ. Ukkhipa laṅgiṃ, pajaha avijjaṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyāti ayametassa attho.
比丘よ、『閂』とは、無明の別名である。『閂を取り出せ、無明を捨て去れ。賢者よ、刀を手にして掘れ』とは、この意味である。
‘‘‘Uddhumāyikā’ti kho, bhikkhu, kodhūpāyāsassetaṃ adhivacanaṃ. Ukkhipa uddhumāyikaṃ, pajaha kodhūpāyāsaṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyāti ayametassa attho.
比丘よ、『ヒキガエル』とは、怒りと怨恨の別名である。『ヒキガエルを取り出せ、怒りと怨恨を捨て去れ。賢者よ、刀を手にして掘れ』とは、この意味である。
‘‘‘Dvidhāpatho’ti kho, bhikkhu, vicikicchāyetaṃ adhivacanaṃ. Ukkhipa dvidhāpathaṃ, pajaha vicikicchaṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyāti ayametassa attho.
比丘よ、『二股道』とは、疑惑(疑い)の別名である。『二股道を取り出せ、疑惑を捨て去れ。賢者よ、刀を手にして掘れ』とは、この意味である。
‘‘‘Caṅgavāra’nti kho, bhikkhu, pañcannetaṃ nīvaraṇānaṃ adhivacanaṃ, seyyathidaṃ – kāmacchandanīvaraṇassa, byāpādanīvaraṇassa, thīnamiddhanīvaraṇassa, uddhaccakukkuccanīvaraṇassa, vicikicchānīvaraṇassa. Ukkhipa caṅgavāraṃ, pajaha pañca nīvaraṇe; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyāti ayametassa attho.
比丘よ、『水漉し』とは、五つの覆い(五蓋)の別名である。すなわち、欲愛の蓋、瞋恚の蓋、惛沈・睡眠の蓋、掉挙・悪作の蓋、疑惑の蓋である。『水漉しを取り出せ、五蓋を捨て去れ。賢者よ、刀を手にして掘れ』とは、この意味である。
‘‘‘Kummo’ti kho, bhikkhu, pañcannetaṃ upādānakkhandhānaṃ adhivacanaṃ, seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandhassa, vedanupādānakkhandhassa, saññupādānakkhandhassa, saṅkhārupādānakkhandhassa, viññāṇupādānakkhandhassa. Ukkhipa kummaṃ, pajaha pañcupādānakkhandhe; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyāti ayametassa attho.
比丘よ、『亀』とは、五つの執着の塊(五取蘊)の別名である。すなわち、色取蘊、受取蘊、想取読、行取蘊、識取蘊である。『亀を取り出せ、五取蘊を捨て去れ。賢者よ、刀を手にして掘れ』とは、この意味である。
‘‘‘Asisūnā’ti kho, bhikkhu, pañcannetaṃ kāmaguṇānaṃ adhivacanaṃ – cakkhuviññeyyānaṃ rūpānaṃ iṭṭhānaṃ kantānaṃ manāpānaṃ piyarūpānaṃ kāmūpasaṃhitānaṃ rajanīyānaṃ, sotaviññeyyānaṃ saddānaṃ…pe… ghānaviññeyyānaṃ gandhānaṃ…pe… jivhāviññeyyānaṃ rasānaṃ…pe… kāyaviññeyyānaṃ phoṭṭhabbānaṃ iṭṭhānaṃ kantānaṃ manāpānaṃ piyarūpānaṃ kāmūpasaṃhitānaṃ rajanīyānaṃ. Ukkhipa asisūnaṃ, pajaha pañca kāmaguṇe; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyāti ayametassa attho.
比丘よ、『屠殺台』とは、五つの欲望の対象(五欲功徳)の別名である。すなわち、眼によって認識され、望ましく、好ましく、快く、愛らしく、欲望を伴い、執着を誘う色(物質・姿)。耳によって認識される声……鼻によって認識される香……舌によって認識される味……身によって認識され、望ましく、好ましく、快く、愛らしく、欲望を伴い、執着を誘う感触である。『屠殺台を取り出せ、五欲功徳を捨て去れ。賢者よ、刀を手にして掘れ』とは、この意味である。
‘‘‘Maṃsapesī’ti kho, bhikkhu, nandīrāgassetaṃ adhivacanaṃ. Ukkhipa maṃsapesiṃ, pajaha nandīrāgaṃ; abhikkhaṇa, sumedha, satthaṃ ādāyāti ayametassa attho.
比丘よ、『肉塊』とは、歓喜と貪愛(喜貪)の別名である。『肉塊を取り出せ、喜貪を捨て去れ。賢者よ、刀を手にして掘れ』とは、この意味である。
‘‘‘Nāgo’ti kho, bhikkhu, khīṇāsavassetaṃ bhikkhuno adhivacanaṃ. Tiṭṭhatu nāgo, mā nāgaṃ ghaṭṭesi; namo karohi nāgassāti ayametassa attho’’ti.
比丘よ、『龍』とは、漏尽した(煩悩を滅尽した)比丘の別名である。『龍はそのままにしておけ。龍を触ってはならない。龍を敬拝せよ』とは、この意味である」と。
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā kumārakassapo bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。クマーラカッサパ尊者は心を歓喜させ、世尊の説法を喜んだ。
Vammikasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ.
蟻塚経 第三が終了した。
4. Rathavinītasuttaṃ
4. 駅車経(伝令車経)
252. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Atha kho sambahulā jātibhūmakā bhikkhū jātibhūmiyaṃ vassaṃvuṭṭhā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinne kho te bhikkhū bhagavā etadavoca –
252. このようにわたしは聞いた。ある時、世尊はラージャガハ(王舎城)のヴェーฬヴァナ(竹林)の鳥獣給養所におられた。そのとき、多くの郷土の比丘たちが、郷土での安居を終えて世尊のおられるところへやって来た。近づいて世尊に礼拝し、一方に座った。一方に座ったそれらの比丘たちに、世尊はこう言われた。
‘‘Ko nu kho, bhikkhave, jātibhūmiyaṃ jātibhūmakānaṃ bhikkhūnaṃ sabrahmacārīnaṃ evaṃ sambhāvito – ‘attanā ca appiccho appicchakathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca santuṭṭho santuṭṭhikathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca pavivitto pavivekakathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca asaṃsaṭṭho asaṃsaggakathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca āraddhavīriyo vīriyārambhakathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca sīlasampanno sīlasampadākathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca samādhisampanno samādhisampadākathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca paññāsampanno paññāsampadākathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca vimuttisampanno vimuttisampadākathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca vimuttiñāṇadassanasampanno vimuttiñāṇadassanasampadākathañca bhikkhūnaṃ kattā, ovādako viññāpako sandassako samādapako samuttejako sampahaṃsako sabrahmacārīna’’’nti? ‘‘Puṇṇo nāma, bhante, āyasmā mantāṇiputto jātibhūmiyaṃ jātibhūmakānaṃ bhikkhūnaṃ sabrahmacārīnaṃ evaṃ sambhāvito – ‘attanā ca appiccho appicchakathañca bhikkhūnaṃ kattā, attanā ca santuṭṭho…pe… ovādako viññāpako sandassako samādapako samuttejako sampahaṃsako sabrahmacārīna’’’nti.
「比丘たちよ、郷土において、郷土の比丘たちや同胞の修行者たちから、このように称賛されている者は誰であるか。『自ら少欲であり、比丘たちに少欲についての説法をする者。自ら知足であり、比丘たちに知足についての説法をする者。自ら遠離しており、比丘たちに遠離についての説法をする者。自ら交わりを離れており、比丘たちに交わりを離れることについての説法をする者。自ら精進を奮い起こしており、比丘たちに精進の発起についての説法をする者。自ら戒を具足しており、比丘たちに戒の具足についての説法をする者。自ら定を具足しており、比丘たちに定の具足についての説法をする者。自ら慧を具足しており、比丘たちに慧の具足についての説法をする者。自ら解脱を具足しており、比丘たちに解脱の具足についての説法をする者。自ら解脱知見を具足しており、比丘たちに解脱知見の具足についての説法をする者。同胞の修行者たちを教誡し、教示し、示し、励まし、奮い立たせ、歓喜させる者である』と」「世尊よ、マンターニの子であるプンナ(満慈子)尊者が、郷土において郷土の比丘たちや同胞の修行者たちから、このように称賛されています。『自ら少欲であり、比丘たちに少欲についての説法をする者。自ら知足であり……(中略)……同胞の修行者たちを教誡し、教示し、示し、励まし、奮い立たせ、歓喜させる者である』と」
253. Tena kho pana samayena āyasmā sāriputto bhagavato avidūre nisinno hoti. Atha kho āyasmato sāriputtassa etadahosi – ‘‘lābhā āyasmato puṇṇassa mantāṇiputtassa, suladdhalābhā āyasmato puṇṇassa mantāṇiputtassa, yassa viññū sabrahmacārī satthu sammukhā anumassa anumassa vaṇṇaṃ bhāsanti, tañca satthā abbhanumodati. Appeva nāma mayampi kadāci karahaci āyasmatā puṇṇena mantāṇiputtena saddhiṃ samāgaccheyyāma , appeva nāma siyā kocideva kathāsallāpo’’ti.
253. その時、サーリプッタ尊者が世尊から遠くないところに座っていた。そこでサーリプッタ尊者に次のような思いが生じた。「マンターニの子であるプンナ尊者にとって大きな利益である。マンターニの子であるプンナ尊者にとって実に善い利益である。有智の同胞の修行者たちが、師の面前で次々と徳を称え、師もまたそれを賞賛されるとは。いつの日か、いつの時にか、わたしたちもマンターニの子であるプンナ尊者とお会いして、何らかの語らいの機会があればよいのだが」と。
254. Atha kho bhagavā rājagahe yathābhirantaṃ viharitvā yena sāvatthi tena cārikaṃ pakkāmi. Anupubbena cārikaṃ caramāno yena sāvatthi tadavasari. Tatra sudaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Assosi kho āyasmā puṇṇo mantāṇiputto – ‘‘bhagavā kira sāvatthiṃ anuppatto; sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme’’ti.
254. そして世尊はラージャガハで心ゆくまで滞在された後、サーヴァッティーに向かって遊行に出られた。順次遊行して、サーヴァッティーに到着された。そこで世尊はサーヴァッティーのジェータヴァナ、アナータピンディカ園におられた。マンターニの子であるプンナ尊者は「世尊がサーヴァッティーに到着され、サーヴァッティーのジェータヴァナ、アナータピンディカ園におられるそうだ」と聞いた。
255. Atha kho āyasmā puṇṇo mantāṇiputto senāsanaṃ saṃsāmetvā pattacīvaramādāya yena sāvatthi tena cārikaṃ pakkāmi. Anupubbena cārikaṃ caramāno yena sāvatthi jetavanaṃ anāthapiṇḍikassa ārāmo yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ puṇṇaṃ mantāṇiputtaṃ bhagavā dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi. Atha kho āyasmā puṇṇo mantāṇiputto bhagavatā dhammiyā kathāya sandassito samādapito samuttejito sampahaṃsito bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā yena andhavanaṃ tenupasaṅkami divāvihārāya.
255. そこでマンターニの子であるプンナ尊者は、寝処を片付け、鉢と衣を手にして、サーヴァッティーに向かって遊行に出た。順次遊行して、サーヴァッティーのジェータヴァナ、アナータピンディカ園の世尊のおられるところへ近づいた。近づいて世尊に礼拝し、一方に座った。一方に座ったマンターニの子であるプンナ尊者に、世尊は法話によって示し、励まし、奮い立たせ、歓喜させられた。マンターニの子であるプンナ尊者は、世尊によって法話で示され、励まされ、奮い立たされ、歓喜させられ、世尊の説法を喜び、随喜して座から立ち上がり、世尊に礼拝して右回りして、昼の休息のためにアンダヴァナへ向かった。
256. Atha kho aññataro bhikkhu yenāyasmā sāriputto tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ sāriputtaṃ etadavoca – ‘‘yassa kho tvaṃ, āvuso sāriputta, puṇṇassa nāma bhikkhuno mantāṇiputtassa abhiṇhaṃ kittayamāno ahosi, so bhagavatā dhammiyā kathāya sandassito samādapito samuttejito sampahaṃsito bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā yena andhavanaṃ tena pakkanto divāvihārāyā’’ti.
256. そこで、ある比丘がサーリプッタ尊者のところへやって来た。近づいてサーリプッタ尊者にこう言った。「友サーリプッタよ、あなたが常にその徳を称えておられたマンターニの子であるプンナという比丘は、世尊によって法話で示され、励まされ、奮い立たされ、歓喜させられ、世尊の説法を喜び、随喜して座から立ち上がり、世尊に礼拝して右回りして、昼の休息のためにアンダヴァナへ向かわれました」と。
Atha kho āyasmā sāriputto taramānarūpo nisīdanaṃ ādāya āyasmantaṃ puṇṇaṃ mantāṇiputtaṃ piṭṭhito piṭṭhito anubandhi sīsānulokī. Atha kho āyasmā puṇṇo mantāṇiputto andhavanaṃ ajjhogāhetvā aññatarasmiṃ rukkhamūle divāvihāraṃ nisīdi. Āyasmāpi kho sāriputto andhavanaṃ ajjhogāhetvā aññatarasmiṃ rukkhamūle divāvihāraṃ nisīdi.
そこでサーリプッタ尊者は急いで坐具を手に取り、マンターニの子であるプンナ尊者の後を頭を見失わないように追った。そしてマンターニの子であるプンナ尊者はアンダヴァナに入り、ある木の下で昼の休息のために座った。サーリプッタ尊者もまたアンダヴァナに入り、ある木の下で昼の休息のために座った。
Atha kho āyasmā sāriputto sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yenāyasmā puṇṇo mantāṇiputto tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā puṇṇena mantāṇiputtena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā sāriputto āyasmantaṃ puṇṇaṃ mantāṇiputtaṃ etadavoca –
そしてサーリプッタ尊者は夕刻になって独座から立ち上がり、マンターニの子であるプンナ尊者のところへ近づいた。近づいてマンターニの子であるプンナ尊者と挨拶を交わした。親しく語り合い、心にとどまるべき会話を交わした後、一方に座った。一方に座ったサーリプッタ尊者は、マンターニの子であるプンナ尊者にこう言った。
257. ‘‘Bhagavati no, āvuso, brahmacariyaṃ vussatī’’ti?
257. 「友よ、世尊のもとで梵行(清浄な修行)が修められているのでしょうか」
‘‘Evamāvuso’’ti.
「友よ、その通りです」
‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, sīlavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti?
「友よ、戒清浄のために世尊のもとで梵行が修められているのでしょうか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ panāvuso, cittavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti?
「では友よ、心清浄のために世尊のもとで梵行が修められているのでしょうか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, diṭṭhivisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti?
「友よ、見清浄のために世尊のもとで梵行が修められているのでしょうか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ panāvuso, kaṅkhāvitaraṇavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti?
「では友よ、度疑清浄のために世尊のもとで梵行が修められているのでしょうか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, maggāmaggañāṇadassanavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti?
「友よ、道非道智見清浄のために世尊のもとで梵行が修められているのでしょうか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ panāvuso, paṭipadāñāṇadassanavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti?
「では友よ、行道智見清浄のために世尊のもとで梵行が修められているのでしょうか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, ñāṇadassanavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti?
「友よ、智見清浄のために世尊のもとで梵行が修められているのでしょうか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, sīlavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’ti iti puṭṭho samāno ‘no hidaṃ, āvuso’ti vadesi. ‘Kiṃ panāvuso, cittavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’ti iti puṭṭho samāno ‘no hidaṃ, āvuso’ti vadesi. ‘Kiṃ nu kho, āvuso, diṭṭhivisuddhatthaṃ…pe… kaṅkhāvitaraṇavisuddhatthaṃ…pe… maggāmaggañāṇadassanavisuddhatthaṃ…pe… paṭipadāñāṇadassanavisuddhatthaṃ…pe… kiṃ nu kho, āvuso, ñāṇadassanavisuddhatthaṃ bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’ti iti puṭṭho samāno ‘no hidaṃ āvuso’ti vadesi. Kimatthaṃ carahāvuso, bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti? ‘‘Anupādāparinibbānatthaṃ kho, āvuso, bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti.
「『友よ、では、戒清浄のために世尊のもとで清浄行(梵行)が修められているのですか』と問われて、『友よ、そうではありません』とあなたはお答えになりました。『友よ、では、心清浄のために世尊のもとで清浄行が修められているのですか』と問われて、『友よ、そうではありません』とあなたはお答えになりました。『友よ、では、見清浄のために……(中略)……度疑清浄のために……(中略)……道非道智見清浄のために……(中略)……行道智見清浄のために……(中略)……友よ、では、智見清浄のために世尊のもとで清浄行が修められているのですか』と問われて、『友よ、そうではありません』とあなたはお答えになりました。友よ、それならば、何のために世尊のもとで清浄行が修められているのですか」「友よ、無取著の完全なる涅槃(無余涅槃)のために、世尊のもとで清浄行が修められているのです」
‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, sīlavisuddhi anupādāparinibbāna’’nti?
「友よ、では、戒清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ panāvuso, cittavisuddhi anupādāparinibbāna’’nti?
「友よ、では、心清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, diṭṭhivisuddhi anupādāparinibbāna’’nti?
「友よ、では、見清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ panāvuso kaṅkhāvitaraṇavisuddhi anupādāparinibbāna’’nti?
「友よ、では、度疑清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, maggāmaggañāṇadassanavisuddhi anupādāparinibbāna’’nti?
「友よ、では、道非道智見清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ panāvuso, paṭipadāñāṇadassanavisuddhi anupādāparinibbāna’’nti?
「友よ、では、行道智見清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, ñāṇadassanavisuddhi anupādāparinibbāna’’nti?
「友よ、では、智見清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘Kiṃ panāvuso, aññatra imehi dhammehi anupādāparinibbāna’’nti?
「友よ、では、これらの法を離れて無取著の完全なる涅槃があるのですか」
‘‘No hidaṃ, āvuso’’.
「友よ、そうではありません」
‘‘‘Kiṃ nu kho, āvuso, sīlavisuddhi anupādāparinibbāna’nti iti puṭṭho samāno ‘no hidaṃ, āvuso’ti vadesi. ‘Kiṃ panāvuso, cittavisuddhi anupādāparinibbāna’nti iti puṭṭho samāno ‘no hidaṃ, āvuso’ti vadesi. ‘Kiṃ nu kho, āvuso, diṭṭhivisuddhi anupādāparinibbāna’nti…pe… kaṅkhāvitaraṇavisuddhi… maggāmaggañāṇadassanavisuddhi… paṭipadāñāṇadassanavisuddhi… ‘kiṃ nu kho, āvuso, ñāṇadassanavisuddhi anupādāparinibbāna’nti iti puṭṭho samāno ‘no hidaṃ, āvuso’ti vadesi. ‘Kiṃ panāvuso, aññatra imehi dhammehi anupādāparinibbāna’nti iti puṭṭho samāno ‘no hidaṃ, āvuso’ti vadesi. Yathākathaṃ panāvuso, imassa bhāsitassa attho daṭṭhabbo’’ti?
「『友よ、では、戒清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか』と問われて、『友よ、そうではありません』とあなたはお答えになりました。『友よ、では、心清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか』と問われて、『友よ、そうではありません』とあなたはお答えになりました。『友よ、では、見清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか』と……(中略)……度疑清浄が……道非道智見清浄が……行道智見清浄が……『友よ、では、智見清浄が無取著の完全なる涅槃なのですか』と問われて、『友よ、そうではありません』とあなたはお答えになりました。『友よ、では、これらの法を離れて無取著の完全なる涅槃があるのですか』と問われて、『友よ、そうではありません』とあなたはお答えになりました。友よ、この説示の義(意味)はどのように理解されるべきでしょうか」
258. ‘‘Sīlavisuddhiṃ ce, āvuso, bhagavā anupādāparinibbānaṃ paññapeyya, saupādānaṃyeva samānaṃ anupādāparinibbānaṃ paññapeyya . Cittavisuddhiṃ ce, āvuso, bhagavā anupādāparinibbānaṃ paññapeyya, saupādānaṃyeva samānaṃ anupādāparinibbānaṃ paññapeyya. Diṭṭhivisuddhiṃ ce, āvuso, bhagavā anupādāparinibbānaṃ paññapeyya, saupādānaṃyeva samānaṃ anupādāparinibbānaṃ paññapeyya. Kaṅkhāvitaraṇavisuddhiṃ ce, āvuso, bhagavā anupādāparinibbānaṃ paññapeyya, saupādānaṃyeva samānaṃ anupādāparinibbānaṃ paññapeyya. Maggāmaggañāṇadassanavisuddhiṃ ce, āvuso, bhagavā anupādāparinibbānaṃ paññapeyya, saupādānaṃyeva samānaṃ anupādāparinibbānaṃ paññapeyya. Paṭipadāñāṇadassanavisuddhiṃ ce, āvuso, bhagavā anupādāparinibbānaṃ paññapeyya, saupādānaṃyeva samānaṃ anupādāparinibbānaṃ paññapeyya. Ñāṇadassanavisuddhiṃ ce, āvuso, bhagavā anupādāparinibbānaṃ paññapeyya, saupādānaṃyeva samānaṃ anupādāparinibbānaṃ paññapeyya. Aññatra ce, āvuso, imehi dhammehi anupādāparinibbānaṃ abhavissa, puthujjano parinibbāyeyya. Puthujjano hi, āvuso, aññatra imehi dhammehi. Tena hāvuso, upamaṃ te karissāmi; upamāyapidhekacce viññū purisā bhāsitassa atthaṃ ājānanti.
258. 「友よ、もし世尊が戒清浄を無取著の完全なる涅槃であると施設(規定)されたならば、取著を伴うもの(有取著)であるにもかかわらず、無取著の完全なる涅槃であると施設されたことになります。友よ、もし世尊が心清浄を無取著の完全なる涅槃であると施設されたならば、有取著であるにもかかわらず、無取著の完全なる涅槃であると施設されたことになります。友よ、もし世尊が見清浄を……度疑清浄を……道非道智見清浄を……行道智見清浄を……友よ、もし世尊が智見清浄を無取著の完全なる涅槃であると施設されたならば、有取著であるにもかかわらず、無取著の完全なる涅槃であると施設されたことになります。友よ、もしこれらの法を離れて無取著の完全なる涅槃があるとするならば、凡夫もまた涅槃に達することになってしまいます。友よ、凡夫はこれらの法を離れているからです。それゆえ、友よ、あなたに譬えを設けましょう。この世では、譬えによっても賢明な人々はその説示の義を理解するからです。
259. ‘‘Seyyathāpi, āvuso, rañño pasenadissa kosalassa sāvatthiyaṃ paṭivasantassa sākete kiñcideva accāyikaṃ karaṇīyaṃ uppajjeyya. Tassa antarā ca sāvatthiṃ antarā ca sāketaṃ satta rathavinītāni upaṭṭhapeyyuṃ. Atha kho, āvuso, rājā pasenadi kosalo sāvatthiyā nikkhamitvā antepuradvārā paṭhamaṃ rathavinītaṃ abhiruheyya, paṭhamena rathavinītena dutiyaṃ rathavinītaṃ pāpuṇeyya, paṭhamaṃ rathavinītaṃ vissajjeyya dutiyaṃ rathavinītaṃ abhiruheyya. Dutiyena rathavinītena tatiyaṃ rathavinītaṃ pāpuṇeyya, dutiyaṃ rathavinītaṃ vissajjeyya, tatiyaṃ rathavinītaṃ abhiruheyya. Tatiyena rathavinītena catutthaṃ rathavinītaṃ pāpuṇeyya, tatiyaṃ rathavinītaṃ vissajjeyya, catutthaṃ rathavinītaṃ abhiruheyya. Catutthena rathavinītena pañcamaṃ rathavinītaṃ pāpuṇeyya, catutthaṃ rathavinītaṃ vissajjeyya, pañcamaṃ rathavinītaṃ abhiruheyya. Pañcamena rathavinītena chaṭṭhaṃ rathavinītaṃ pāpuṇeyya, pañcamaṃ rathavinītaṃ vissajjeyya, chaṭṭhaṃ rathavinītaṃ abhiruheyya. Chaṭṭhena rathavinītena sattamaṃ rathavinītaṃ pāpuṇeyya, chaṭṭhaṃ rathavinītaṃ vissajjeyya, sattamaṃ rathavinītaṃ abhiruheyya. Sattamena rathavinītena sāketaṃ anupāpuṇeyya antepuradvāraṃ. Tamenaṃ antepuradvāragataṃ samānaṃ mittāmaccā ñātisālohitā evaṃ puccheyyuṃ – ‘iminā tvaṃ, mahārāja, rathavinītena sāvatthiyā sāketaṃ anuppatto antepuradvāra’nti? Kathaṃ byākaramāno nu kho, āvuso, rājā pasenadi kosalo sammā byākaramāno byākareyyā’’ti?
259. 友よ、例えば、サーヴァッティーに滞在しているコーサラ国のパセーナディ王に、サーケータにおいて何か緊急の用件が生じたとします。その場合、サーヴァッティーとサーケータの間に七台の乗り継ぎ馬車を用意させるでしょう。そして、友よ、コーサラ国のパセーナディ王はサーヴァッティーを出発し、王宮の門から第一の馬車に乗り、第一の馬車によって第二の馬車に達し、第一の馬車を乗り捨てて第二の馬車に乗るでしょう。第二の馬車によって第三の馬車に達し、第二の馬車を乗り捨てて第三の馬車に乗るでしょう。第三の馬車によって第四の馬車に達し、第三の馬車を乗り捨てて第四の馬車に乗るでしょう。第四の馬車によって第五の馬車に達し、第四の馬車を乗り捨てて第五の馬車に乗るでしょう。第五の馬車によって第六の馬車に達し、第五の馬車を乗り捨てて第六の馬車に乗るでしょう。第六の馬車によって第七の馬車に達し、第六の馬車を乗り捨てて第七の馬車に乗るでしょう。第七の馬車によってサーケータの王宮の門に達するでしょう。そのように王宮の門に到着した王に対して、友人や大臣、親族や血縁者たちがこのように尋ねたとします。『大王よ、あなたはこの馬車によってサーヴァッティーからサーケータの王宮の門に到着されたのですか』と。友よ、コーサラ国のパセーナディ王はどのように答えるのが、正しく答えることになるでしょうか」
‘‘Evaṃ byākaramāno kho, āvuso, rājā pasenadi kosalo sammā byākaramāno byākareyya – ‘idha me sāvatthiyaṃ paṭivasantassa sākete kiñcideva accāyikaṃ karaṇīyaṃ uppajji . Tassa me antarā ca sāvatthiṃ antarā ca sāketaṃ satta rathavinītāni upaṭṭhapesuṃ. Atha khvāhaṃ sāvatthiyā nikkhamitvā antepuradvārā paṭhamaṃ rathavinītaṃ abhiruhiṃ. Paṭhamena rathavinītena dutiyaṃ rathavinītaṃ pāpuṇiṃ, paṭhamaṃ rathavinītaṃ vissajjiṃ dutiyaṃ rathavinītaṃ abhiruhiṃ. Dutiyena rathavinītena tatiyaṃ rathavinītaṃ pāpuṇiṃ, dutiyaṃ rathavinītaṃ vissajjiṃ, tatiyaṃ rathavinītaṃ abhiruhiṃ. Tatiyena rathavinītena catutthaṃ rathavinītaṃ pāpuṇiṃ, tatiyaṃ rathavinītaṃ vissajjiṃ, catutthaṃ rathavinītaṃ abhiruhiṃ. Catutthena rathavinītena pañcamaṃ rathavinītaṃ pāpuṇiṃ, catutthaṃ rathavinītaṃ vissajjiṃ, pañcamaṃ rathavinītaṃ abhiruhiṃ. Pañcamena rathavinītena chaṭṭhaṃ rathavinītaṃ pāpuṇiṃ, pañcamaṃ rathavinītaṃ vissajjiṃ, chaṭṭhaṃ rathavinītaṃ abhiruhiṃ. Chaṭṭhena rathavinītena sattamaṃ rathavinītaṃ pāpuṇiṃ, chaṭṭhaṃ rathavinītaṃ vissajjiṃ, sattamaṃ rathavinītaṃ abhiruhiṃ. Sattamena rathavinītena sāketaṃ anuppatto antepuradvāra’nti. Evaṃ byākaramāno kho, āvuso, rājā pasenadi kosalo sammā byākaramāno byākareyyā’’ti.
「友よ、このように答えるのが、コーサラ国のパセーナディ王が正しく答えることになります。『私にはサーヴァッティーに滞在していた際、サーケータにおいて緊急の用件が生じた。そこで、サーヴァッティーとサーケータの間に七台の乗り継ぎ馬車を用意させた。そして私はサーヴァッティーを出発し、王宮の門から第一の馬車に乗った。第一の馬車によって第二の馬車に達し、第一の馬車を乗り捨てて第二の馬車に乗った。第二の馬車によって第三の馬車に達し、第二の馬車を乗り捨てて第三の馬車に乗った。第三の馬車によって第四の馬車に達し、第三の馬車を乗り捨てて第四の馬車に乗った。第四の馬車によって第五の馬車に達し、第四の馬車を乗り捨てて第五の馬車に乗った。第五の馬車によって第六の馬車に達し、第五の馬車を乗り捨てて第六の馬車に乗った。第六の馬車によって第七の馬車に達し、第六の馬車を乗り捨てて第七の馬車に乗った。そして第七の馬車によってサーケータの王宮の門に到着したのだ』と。友よ、このように答えるのが、コーサラ国のパセーナディ王が正しく答えることになるでしょう」
‘‘Evameva kho, āvuso, sīlavisuddhi yāvadeva cittavisuddhatthā, cittavisuddhi yāvadeva diṭṭhivisuddhatthā, diṭṭhivisuddhi yāvadeva kaṅkhāvitaraṇavisuddhatthā, kaṅkhāvitaraṇavisuddhi yāvadeva maggāmaggañāṇadassanavisuddhatthā, maggāmaggañāṇadassanavisuddhi yāvadeva paṭipadāñāṇadassanavisuddhatthā, paṭipadāñāṇadassanavisuddhi yāvadeva ñāṇadassanavisuddhatthā, ñāṇadassanavisuddhi yāvadeva anupādāparinibbānatthā. Anupādāparinibbānatthaṃ kho, āvuso, bhagavati brahmacariyaṃ vussatī’’ti.
「友よ、それとまったく同様に、戒清浄はただ心清浄のためであり、心清浄はただ見清浄のためであり、見清浄はただ度疑清浄のためであり、度疑清浄はただ道非道智見清浄のためであり、道非道智見清浄はただ行道智見清浄のためであり、行道智見清浄はただ智見清浄のためであり、智見清浄はただ無取著の完全なる涅槃のためであるのです。友よ、無取著の完全なる涅槃のためにこそ、世尊のもとで清浄行が修められているのです」
260. Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto āyasmantaṃ puṇṇaṃ mantāṇiputtaṃ etadavoca – ‘‘konāmo āyasmā, kathañca panāyasmantaṃ sabrahmacārī jānantī’’ti? ‘‘Puṇṇoti kho me, āvuso, nāmaṃ; mantāṇiputtoti ca pana maṃ sabrahmacārī jānantī’’ti. ‘‘Acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso! Yathā taṃ sutavatā sāvakena sammadeva satthusāsanaṃ ājānantena, evameva āyasmatā puṇṇena mantāṇiputtena gambhīrā gambhīrapañhā anumassa anumassa byākatā. Lābhā sabrahmacārīnaṃ, suladdhalābhā sabrahmacārīnaṃ, ye āyasmantaṃ puṇṇaṃ mantāṇiputtaṃ labhanti dassanāya, labhanti payirūpāsanāya. Celaṇḍukena cepi sabrahmacārī āyasmantaṃ puṇṇaṃ mantāṇiputtaṃ muddhanā pariharantā labheyyuṃ dassanāya, labheyyuṃ payirūpāsanāya, tesampi lābhā tesampi suladdhaṃ, amhākampi lābhā amhākampi suladdhaṃ, ye mayaṃ āyasmantaṃ puṇṇaṃ mantāṇiputtaṃ labhāma dassanāya, labhāma payirūpāsanāyā’’ti.
260. このように説かれたとき、尊者サーリプッタは尊者プンナ・マンターニプッタにこのように言いました。「尊者の御名は何と申されますか。また、同僚の修行僧たちは尊者を何とお呼びになっているのでしょうか」「友よ、私の名はプンナです。そして同僚の修行僧たちは私のことをマンターニプッタと呼んでいます」「素晴らしいことです、友よ。驚くべきことです、友よ。よく聞く(多聞なる)弟子が師の教えを正しく理解しているように、まさにそのように尊者プンナ・マンターニプッタによって、深遠で深遠なる問いが順を追って考察され、解明されました。尊者プンナ・マンターニプッタにお目にかかることができ、親近することができる同僚の修行僧たちは幸いであり、大いなる利益を得ています。たとえ同僚の修行僧たちがターバンの上に尊者プンナ・マンターニプッタを頭上にお載せして運ぶとしても、お目にかかることができ、親近することができるなら、彼らにとっても幸いであり、大いなる利益でありましょう。そして、尊者プンナ・マンターニプッタにお目にかかることができ、親近することができている私たちにとっても幸いであり、大いなる利益であります」
Evaṃ vutte, āyasmā puṇṇo mantāṇiputto āyasmantaṃ sāriputtaṃ etadavoca – ‘‘ko nāmo āyasmā, kathañca panāyasmantaṃ sabrahmacārī jānantī’’ti? ‘‘Upatissoti kho me, āvuso, nāmaṃ; sāriputtoti ca pana maṃ sabrahmacārī jānantī’’ti. ‘‘Satthukappena vata kira, bho , sāvakena saddhiṃ mantayamānā na jānimha – ‘āyasmā sāriputto’ti. Sace hi mayaṃ jāneyyāma ‘āyasmā sāriputto’ti, ettakampi no nappaṭibhāseyya . Acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso! Yathā taṃ sutavatā sāvakena sammadeva satthusāsanaṃ ājānantena, evameva āyasmatā sāriputtena gambhīrā gambhīrapañhā anumassa anumassa pucchitā. Lābhā sabrahmacārīnaṃ suladdhalābhā sabrahmacārīnaṃ, ye āyasmantaṃ sāriputtaṃ labhanti dassanāya, labhanti payirūpāsanāya. Celaṇḍukena cepi sabrahmacārī āyasmantaṃ sāriputtaṃ muddhanā pariharantā labheyyuṃ dassanāya, labheyyuṃ payirūpāsanāya, tesampi lābhā tesampi suladdhaṃ, amhākampi lābhā amhākampi suladdhaṃ, ye mayaṃ āyasmantaṃ sāriputtaṃ labhāma dassanāya, labhāma payirūpāsanāyā’’ti.
このように言われたとき、尊者プンナ・マンターニプッタは尊者サーリプッタにこのように言いました。「尊者の御名は何と申されますか。また、同僚の修行僧たちは尊者を何とお呼びになっているのでしょうか」「友よ、私の名はウパティッサです。そして同僚の修行僧たちは私のことをサーリプッタと呼んでいます」「なんと、師に等しい高弟と語り合っていたのに、『尊者サーリプッタである』とは存じ上げませんでした。もし私たちが『尊者サーリプッタである』と知っていたならば、これほどには言葉が出てこなかったでしょう。素晴らしいことです、友よ。驚くべきことです、友よ。よく聞く弟子が師の教えを正しく理解しているように、まさにそのように尊者サーリプッタによって、深遠で深遠なる問いが順を追って考察され、問われました。尊者サーリプッタにお目にかかることができ、親近することができる同僚の修行僧たちは幸いであり、大いなる利益を得ています。たとえ同僚の修行僧たちがターバンの上に尊者サーリプッタを頭上にお載せして運ぶとしても、お目にかかることができ、親近することができるなら、彼らにとっても幸いであり、大いなる利益でありましょう。そして、尊者サーリプッタにお目にかかることができ、親近することができている私たちにとっても幸いであり、大いなる利益であります」
Itiha te ubhopi mahānāgā aññamaññassa subhāsitaṃ samanumodiṃsūti.
このようにして、この二人の偉大な象のような大徳たちは、互いの見事な説示を喜び合ったのである。
Rathavinītasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ.
七車経(第四)が終了した。
5. Nivāpasuttaṃ
5. 餌経(誘餌経)
261. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
261. このように私は聞きました。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園に滞在しておられました。そこで世尊は修行僧たちに「比丘たちよ」と呼びかけられました。「世尊よ」とそれらの修行僧たちは世尊に応答しました。世尊は次のように説かれました。
‘‘Na, bhikkhave, nevāpiko nivāpaṃ nivapati migajātānaṃ – ‘imaṃ me nivāpaṃ nivuttaṃ migajātā paribhuñjantā dīghāyukā vaṇṇavanto ciraṃ dīghamaddhānaṃ yāpentū’ti. Evañca kho, bhikkhave, nevāpiko nivāpaṃ nivapati migajātānaṃ – ‘imaṃ me nivāpaṃ nivuttaṃ migajātā anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjissanti, anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjissanti, mattā samānā pamādaṃ āpajjissanti, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā bhavissanti imasmiṃ nivāpe’ti.
「比丘たちよ、猟師(種蒔く者)は鹿の群れのために、『私が蒔いたこの餌を鹿の群れが食べて、長寿を得て美しくなり、末永く命を保つように』と思って餌を蒔くのではありません。比丘たちよ、そうではなく、猟師は鹿の群れのために次のように思って餌を蒔くのです。『私が蒔いたこの餌に鹿の群れが飛びつき、惑溺して食物を食べるだろう。飛びついて惑溺して食物を食べるにつれて慢心・陶酔に陥るだろう。陶酔したなら放逸に陥るだろう。放逸になったなら、この餌場において思いのままに捕らえられるようになるだろう』と。
262. ‘‘Tatra, bhikkhave, paṭhamā migajātā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu, te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjiṃsu, mattā samānā pamādaṃ āpajjiṃsu, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ nevāpikassa amusmiṃ nivāpe. Evañhi te, bhikkhave, paṭhamā migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā.
262. 比丘たちよ、そこで第一の鹿の群れは、猟師が蒔いたその餌に飛びつき、惑溺して食物を食べました。彼らはそこで飛びつき惑溺して食物を食べるにつれて陶酔に陥り、陶酔して放逸に陥り、放逸になってその餌場で猟師の思いのままにされました。比丘たちよ、このようにして第一の鹿の群れは、猟師の威力から逃れることができませんでした。
263. ‘‘Tatra, bhikkhave, dutiyā migajātā evaṃ samacintesuṃ – ‘ye kho te paṭhamā migajātā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjiṃsu, mattā samānā pamādaṃ āpajjiṃsu, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ nevāpikassa amusmiṃ nivāpe. Evañhi te paṭhamā migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ sabbaso nivāpabhojanā paṭivirameyyāma, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmā’ti. Te sabbaso nivāpabhojanā paṭiviramiṃsu, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihariṃsu. Tesaṃ gimhānaṃ pacchime māse, tiṇodakasaṅkhaye, adhimattakasimānaṃ patto kāyo hoti. Tesaṃ adhimattakasimānaṃ pattakāyānaṃ balavīriyaṃ parihāyi. Balavīriye parihīne tameva nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa paccāgamiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjiṃsu, mattā samānā pamādaṃ āpajjiṃsu, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ nevāpikassa amusmiṃ nivāpe. Evañhi te, bhikkhave, dutiyāpi migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā.
263. 比丘たちよ、そこで第二の鹿の群れは次のように熟慮しました。『あの第一の鹿の群れは、猟師が蒔いた餌に飛びつき、惑溺して食物を食べた。彼らはそこで飛びつき惑溺して食物を食べるにつれて陶酔に陥り、陶酔して放逸に陥り、放逸になってその餌場で猟師の思いのままにされた。このようにして第一の鹿の群れは猟師の威力から逃れることができなかった。それなら私たちは、餌の食物を一切断ち、恐るべき享受を離れて、森林の奥深くに分け入って暮らすことにしよう』と。彼らは餌の食物を一切断ち、恐るべき享受を離れて、森林の奥深くに分け入って暮らしました。彼らは乾季の最後の月に草と水が尽きると、身体は極度に衰弱しました。身体が極度に衰弱したため、体力と気力が衰えました。体力と気力が衰えたとき、まさに猟師が蒔いたその餌場へと戻ってきました。彼らはそこで飛びつき、惑溺して食物を食べました。彼らはそこで飛びつき惑溺して食物を食べるにつれて陶酔に陥り、陶酔して放逸に陥り、放逸になってその餌場で猟師の思いのままにされました。比丘たちよ、このようにして第二の鹿の群れもまた、猟師の威力から逃れることができませんでした。
264. ‘‘Tatra, bhikkhave, tatiyā migajātā evaṃ samacintesuṃ – ‘ye kho te paṭhamā migajātā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa…pe… evañhi te paṭhamā migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yepi te dutiyā migajātā evaṃ samacintesuṃ – ye kho te paṭhamā migajātā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa…pe… evañhi te paṭhamā migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ sabbaso nivāpabhojanā paṭivirameyyāma, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmāti. Te sabbaso nivāpabhojanā paṭiviramiṃsu, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihariṃsu. Tesaṃ gimhānaṃ pacchime māse tiṇodakasaṅkhaye adhimattakasimānaṃ patto kāyo hoti. Tesaṃ adhimattakasimānaṃ pattakāyānaṃ balavīriyaṃ parihāyi. Balavīriye parihīne tameva nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa paccāgamiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjiṃsu, mattā samānā pamādaṃ āpajjiṃsu, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ nevāpikassa amusmiṃ nivāpe. Evañhi te dutiyāpi migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa upanissāya āsayaṃ kappeyyāma. Tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjissāma, ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjissāma, amattā samānā na pamādaṃ āpajjissāma, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā bhavissāma nevāpikassa amusmiṃ nivāpe’ti. Te amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa upanissāya āsayaṃ kappayiṃsu. Tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu, te tattha ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjiṃsu, amattā samānā na pamādaṃ āpajjiṃsu, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ nevāpikassa amusmiṃ nivāpe.
264. 比丘たちよ、そこで第三の鹿の群れは次のように熟慮しました。『あの第一の鹿の群れは……(中略)……このようにして第一の鹿の群れは猟師の威力から逃れることができなかった。また、あの第二の鹿の群れもこのように熟慮した――あの第一の鹿の群れは……(中略)……このようにして第一の鹿の群れは猟師の威力から逃れることができなかった。それなら私たちは餌の食物を一切断ち、恐るべき享受を離れて、森林の奥深くに分け入って暮らすことにしよう、と。彼らは餌の食物を一切断ち、恐るべき享受を離れて森林の奥深くに分け入って暮らした。彼らは乾季の最後の月に草と水が尽きると身体は極度に衰弱した。身体が極度に衰弱したため体力と気力が衰えた。体力と気力が衰えたとき、まさに猟師が蒔いたその餌場へと戻ってきた。彼らはそこで飛びつき、惑溺して食物を食べた。彼らはそこで飛びつき惑溺して食物を食べるにつれて陶酔に陥り、陶酔して放逸に陥り、放逸になってその餌場で猟師の思いのままにされた。このようにして第二の鹿の群れも猟師の威力から逃れることができなかった。それなら私たちは、猟師が蒔いたその餌場の近くに隠れ家を作ろう。そこに隠れ家を作った上で、猟師が蒔いたその餌を飛びつくことなく、惑溺せずに食べるようにしよう。飛びつくことなく惑溺せずに食べるならば陶酔に陥らないだろう。陶酔しなければ放逸に陥らないだろう。不放逸であれば、その餌場で猟師の思いのままにされることもないだろう』と。彼らは猟師が蒔いたその餌場の近くに隠れ家を作りました。そこに隠れ家を作った上で、猟師が蒔いたその餌を飛びつくことなく惑溺せずに食べました。彼らはそこで飛びつくことなく惑溺せずに食べるにつれて陶酔に陥らず、陶酔しなかったので放逸に陥らず、不放逸であったのでその餌場で猟師の思いのままにされませんでした。
‘‘Tatra, bhikkhave, nevāpikassa ca nevāpikaparisāya ca etadahosi – ‘saṭhāssunāmime tatiyā migajātā ketabino, iddhimantāssunāmime tatiyā migajātā parajanā; imañca nāma nivāpaṃ nivuttaṃ paribhuñjanti, na ca nesaṃ jānāma āgatiṃ vā gatiṃ vā. Yaṃnūna mayaṃ imaṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mahatīhi daṇḍavākarāhi samantā sappadesaṃ anuparivāreyyāma – appeva nāma tatiyānaṃ migajātānaṃ āsayaṃ passeyyāma, yattha te gāhaṃ gaccheyyu’nti. Te amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mahatīhi daṇḍavākarāhi samantā sappadesaṃ anuparivāresuṃ. Addasaṃsu kho, bhikkhave, nevāpiko ca nevāpikaparisā ca tatiyānaṃ migajātānaṃ āsayaṃ, yattha te gāhaṃ agamaṃsu. Evañhi te, bhikkhave, tatiyāpi migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā.
比丘たちよ、そこで猟師とその配下の者たちはこのように思いました。『この第三の鹿の群れはずる賢く、欺瞞に満ちている。この第三の鹿の群れは超能力を具えた異界の者のようだ。蒔かれたこの餌を食べているというのに、彼らがどこから来てどこへ行くのか分からない。それなら私たちは、蒔かれたこの餌の周囲を大きな棒の柵(罠網)で隙間なく囲んでしまおう。そうすれば第三の鹿の群れの隠れ家、彼らが捕らえられる場所を見ることができるかもしれない』と。彼らは蒔かれたその餌の周囲を大きな棒の柵で隙間なく囲みました。比丘たちよ、猟師とその配下の者たちは、第三の鹿の群れの隠れ家、彼らが捕らえられる場所を見つけました。比丘たちよ、このようにして第三の鹿の群れもまた、猟師の威力から逃れることができませんでした。
265. ‘‘Tatra, bhikkhave, catutthā migajātā evaṃ samacintesuṃ – ‘ye kho te paṭhamā migajātā…pe… evañhi te paṭhamā migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yepi te dutiyā migajātā evaṃ samacintesuṃ ‘ye kho te paṭhamā migajātā…pe… evañhi te paṭhamā migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ sabbaso nivāpabhojanā paṭivirameyyāma, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmā’ti. Te sabbaso nivāpabhojanā paṭiviramiṃsu…pe… evañhi te dutiyāpi migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yepi te tatiyā migajātā evaṃ samacintesuṃ ‘ye kho te paṭhamā migajātā…pe… evañhi te paṭhamā migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yepi te dutiyā migajātā evaṃ samacintesuṃ ‘ye kho te paṭhamā migajātā…pe… evañhi te paṭhamā migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ sabbaso nivāpabhojanā paṭivirameyyāma, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmā’ti. Te sabbaso nivāpabhojanā paṭiviramiṃsu…pe… evañhi te dutiyāpi migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa upanissāya āsayaṃ kappeyyāma, tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjissāma, ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjissāma, amattā samānā na pamādaṃ āpajjissāma, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā bhavissāma nevāpikassa amusmiṃ nivāpe’ti. Te amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa upanissāya āsayaṃ kappayiṃsu, tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu, te tattha ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjiṃsu, amattā samānā na pamādaṃ āpajjiṃsu, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ nevāpikassa amusmiṃ nivāpe.
265. 比丘たちよ、そこで第四の鹿の群れは次のように熟慮しました。『あの第一の鹿の群れは……(中略)……このようにして第一の鹿の群れは猟師の威力から逃れることができなかった。また、第二の鹿の群れもこのように熟慮した……(中略)……このようにして第二の鹿の群れも猟師の威力から逃れることができなかった。また、第三の鹿の群れもこのように熟慮した……(中略)……このようにして第三の鹿の群れは猟師が蒔いたその餌場の近くに隠れ家を作り、そこに隠れ家を作って、猟師が蒔いたその餌を飛びつくことなく惑溺せずに食べた。彼らはそこで飛びつくことなく惑溺せずに食べるにつれて陶酔に陥らず、陶酔しなかったので放逸に陥らず、不放逸であったのでその餌場で猟師の思いのままにされなかった。
‘‘Tatra nevāpikassa ca nevāpikaparisāya ca etadahosi – ‘saṭhāssunāmime tatiyā migajātā ketabino, iddhimantāssunāmime tatiyā migajātā parajanā, imañca nāma nivāpaṃ nivuttaṃ paribhuñjanti. Na ca nesaṃ jānāma āgatiṃ vā gatiṃ vā. Yaṃnūna mayaṃ imaṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mahatīti daṇḍavākarāhi samantā sappadesaṃ anuparivāreyyāma, appeva nāma tatiyānaṃ migajātānaṃ āsayaṃ passeyyāma, yattha te gāhaṃ gaccheyyu’nti. Te amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mahatīti daṇḍavākarāhi samantā sappadesaṃ anuparivāresuṃ. Addasaṃsu kho nevāpiko ca nevāpikaparisā ca tatiyānaṃ migajātānaṃ āsayaṃ, yattha te gāhaṃ agamaṃsu. Evañhi te tatiyāpi migajātā na parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ yattha agati nevāpikassa ca nevāpikaparisāya ca tatrāsayaṃ kappeyyāma, tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjissāma, ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjissāma, amattā samānā na pamādaṃ āpajjissāma, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā bhavissāma nevāpikassa amusmiṃ nivāpe’ti. Te yattha agati nevāpikassa ca nevāpikaparisāya ca tatrāsayaṃ kappayiṃsu. Tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ nevāpikassa ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu, te tattha ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjiṃsu, amattā samānā na pamādaṃ āpajjiṃsu, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ nevāpikassa amusmiṃ nivāpe.
そこで猟師とその配下の者たちはこのように思った。「この第三の鹿の群れはずる賢く、欺瞞に満ちている。この第三の鹿の群れは超能力を具えた異界の者のようだ。蒔かれたこの餌を食べているというのに、彼らがどこから来てどこへ行くのか分からない。それなら私たちは、蒔かれたこの餌の周囲を大きな棒の柵で隙間なく囲んでしまおう。そうすれば第三の鹿の群れの隠れ家、彼らが捕らえられる場所を見ることができるかもしれない」と。彼らは蒔かれたその餌の周囲を大きな棒の柵で隙間なく囲んだ。猟師とその配下の者たちは、第三の鹿の群れの隠れ家、彼らが捕らえられる場所を見つけた。このようにして第三の鹿の群れも猟師の威力から逃れることができなかった。それなら私たちは、猟師とその配下の者たちの行き着けない場所に隠れ家を作ろう。そこに隠れ家を作った上で、猟師が蒔いたその餌を飛びつくことなく、惑溺せずに食べるようにしよう。飛びつくことなく惑溺せずに食べるならば陶酔に陥らないだろう。陶酔しなければ放逸に陥らないだろう。不放逸であれば、その餌場で猟師の思いのままにされることもないだろう』と。彼らは猟師とその配下の者たちの行き着けない場所に隠れ家を作りました。そこに隠れ家を作った上で、猟師が蒔いたその餌を飛びつくことなく惑溺せずに食べました。彼らはそこで飛びつくことなく惑溺せずに食べるにつれて陶酔に陥らず、陶酔しなかったので放逸に陥らず、不放逸であったのでその餌場で猟師の思いのままにされませんでした。
‘‘Tatra, bhikkhave, nevāpikassa ca nevāpikaparisāya ca etadahosi – ‘saṭhāssunāmime catutthā migajātā ketabino, iddhimantāssunāmime catutthā migajātā parajanā. Imañca nāma nivāpaṃ nivuttaṃ paribhuñjanti, na ca nesaṃ jānāma āgatiṃ vā gatiṃ vā. Yaṃnūna mayaṃ imaṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mahatīhi daṇḍavākarāhi samantā sappadesaṃ anuparivāreyyāma, appeva nāma catutthānaṃ migajātānaṃ āsayaṃ passeyyāma yattha te gāhaṃ gaccheyyu’nti. Te amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mahatīhi daṇḍavākarāhi samantā sappadesaṃ anuparivāresuṃ. Neva kho, bhikkhave, addasaṃsu nevāpiko ca nevāpikaparisā ca catutthānaṃ migajātānaṃ āsayaṃ, yattha te gāhaṃ gaccheyyuṃ. Tatra, bhikkhave, nevāpikassa ca nevāpikaparisāya ca etadahosi – ‘sace kho mayaṃ catutthe migajāte ghaṭṭessāma, te ghaṭṭitā aññe ghaṭṭissanti te ghaṭṭitā aññe ghaṭṭissanti. Evaṃ imaṃ nivāpaṃ nivuttaṃ sabbaso migajātā parimuñcissanti. Yaṃnūna mayaṃ catutthe migajāte ajjhupekkheyyāmā’ti. Ajjhupekkhiṃsu kho, bhikkhave, nevāpiko ca nevāpikaparisā ca catutthe migajāte. Evañhi te, bhikkhave, catutthā migajātā parimucciṃsu nevāpikassa iddhānubhāvā.
比丘たちよ、そこで猟師とその配下の者たちはこのように思いました。『この第四の鹿の群れはずる賢く、欺瞞に満ちている。この第四の鹿の群れは超能力を具えた異界の者のようだ。蒔かれたこの餌を食べているというのに、彼らがどこから来てどこへ行くのか分からない。それなら私たちは、蒔かれたこの餌の周囲を大きな棒の柵で隙間なく囲んでしまおう。そうすれば第四の鹿の群れの隠れ家、彼らが捕らえられる場所を見ることができるかもしれない』と。彼らは蒔かれたその餌の周囲を大きな棒の柵で隙間なく囲みました。しかし比丘たちよ、猟師とその配下の者たちは、第四の鹿の群れの隠れ家、彼らが捕らえられる場所を見つけることができませんでした。比丘たちよ、そこで猟師とその配下の者たちはこのように思いました。『もし私たちが第四の鹿の群れを追い立てるなら、彼らは驚き脅かされて他の鹿たちを動揺させ、それらがまた他の鹿たちを動揺させるだろう。そうすれば、すべての鹿の群れが蒔かれたこの餌から完全に逃げ去ってしまうだろう。それなら私たちは第四の鹿の群れを放っておくことにしよう』と。比丘たちよ、猟師とその配下の者たちは第四の鹿の群れを放っておきました。比丘たちよ、このようにして第四の鹿の群れは、猟師の威力から逃れることができたのです。
266. ‘‘Upamā kho me ayaṃ, bhikkhave, katā atthassa viññāpanāya. Ayaṃ cevettha attho – nivāpoti kho, bhikkhave, pañcannetaṃ kāmaguṇānaṃ adhivacanaṃ. Nevāpikoti kho, bhikkhave, mārassetaṃ pāpimato adhivacanaṃ. Nevāpikaparisāti kho, bhikkhave, māraparisāyetaṃ adhivacanaṃ. Migajātāti kho, bhikkhave, samaṇabrāhmaṇānametaṃ adhivacanaṃ.
266. 比丘たちよ、私がこの譬えを設けたのは意味を理解させるためです。ここでの意味は次の通りです。比丘たちよ、『餌』とは五つの欲望の対象(五欲功徳)の名称です。比丘たちよ、『猟師』とは悪魔波旬の名称です。比丘たちよ、『猟師の配下の者たち』とは悪魔の眷属の名称です。比丘たちよ、『鹿の群れ』とは沙門や婆羅門たちの名称です。
267. ‘‘Tatra, bhikkhave, paṭhamā samaṇabrāhmaṇā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjiṃsu, mattā samānā pamādaṃ āpajjiṃsu, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmise. Evañhi te, bhikkhave, paṭhamā samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Seyyathāpi te, bhikkhave, paṭhamā migajātā tathūpame ahaṃ ime paṭhame samaṇabrāhmaṇe vadāmi.
267. 比丘たちよ、そこで第一の沙門・婆羅門たちは、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑(世俗の富楽)に飛びつき、惑溺して食物を食べました。彼らはそこで飛びつき惑溺して食物を食べるにつれて陶酔に陥り、陶酔して放逸に陥り、放逸になってその餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされました。比丘たちよ、このようにして第一の沙門・婆羅門たちは、悪魔の威力から逃れることができませんでした。比丘たちよ、あの第一の鹿の群れのように、私はこれら第一の沙門・婆羅門たちをそれと同等であると説きます。
268. ‘‘Tatra, bhikkhave, dutiyā samaṇabrāhmaṇā evaṃ samacintesuṃ – ‘ye kho te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjiṃsu, mattā samānā pamādaṃ āpajjiṃsu, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmise. Evañhi te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭivirameyyāma, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmā’ti. Te sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭiviramiṃsu, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmāti. Te sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭiviramiṃsu, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihariṃsu. Te tattha sākabhakkhāpi ahesuṃ, sāmākabhakkhāpi ahesuṃ, nīvārabhakkhāpi ahesuṃ, daddulabhakkhāpi ahesuṃ, haṭabhakkhāpi ahesuṃ, kaṇabhakkhāpi ahesuṃ, ācāmabhakkhāpi ahesuṃ, piññākabhakkhāpi ahesuṃ, tiṇabhakkhāpi ahesuṃ, gomayabhakkhāpi ahesuṃ, vanamūlaphalāhārā yāpesuṃ pavattaphalabhojī.
268. 比丘たちよ、そこで第二の沙門・婆羅門たちは次のように熟慮しました。『あの第一の沙門・婆羅門たちは、悪魔が蒔いた餌と世間の魅惑に飛びつき、惑溺して食物を食べた。彼らはそこで飛びつき惑溺して食物を食べるにつれて陶酔に陥り、陶酔して放逸に陥り、放逸になってその餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされた。このようにして第一の沙門・婆羅門たちは悪魔の威力から逃れることができなかった。それなら私たちは、餌の食物と世間の魅惑を一切断ち、恐るべき享受を離れて、森林の奥深くに分け入って暮らすことにしよう』と。彼らは餌の食物と世間の魅惑を一切断ち、恐るべき享受を離れて、森林の奥深くに分け入って暮らしました。彼らはそこで菜食となり、雑穀を食べ、野生の稲を食べ、革の切れ端を食べ、水草を食べ、米糠を食べ、粥のうわずみを食べ、ごまかすを食べ、草を食べ、牛糞を食べ、森の根や果実を食物とし、自然に落ちた果実を食べて命をつなぎました。
‘‘Tesaṃ gimhānaṃ pacchime māse, tiṇodakasaṅkhaye, adhimattakasimānaṃ patto kāyo hoti. Tesaṃ adhimattakasimānaṃ pattakāyānaṃ balavīriyaṃ parihāyi. Balavīriye parihīne cetovimutti parihāyi. Cetovimuttiyā parihīnāya tameva nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa paccāgamiṃsu tāni ca lokāmisāni. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjiṃsu, mattā samānā pamādaṃ āpajjiṃsu, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmise. Evañhi te, bhikkhave, dutiyāpi samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Seyyathāpi te, bhikkhave, dutiyā migajātā tathūpame ahaṃ ime dutiye samaṇabrāhmaṇe vadāmi.
彼らは乾季の最後の月に草と水が尽きると、身体は極度に衰弱しました。身体が極度に衰弱したため体力と気力が衰えました。体力と気力が衰えたとき、心解脱が衰退しました。心解脱が衰退したため、まさに悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑へと戻ってきました。彼らはそこで飛びつき、惑溺して食物を食べました。彼らはそこで飛びつき惑溺して食物を食べるにつれて陶酔に陥り、陶酔して放逸に陥り、放逸になってその餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされました。比丘たちよ、このようにして第二の沙門・婆羅門たちもまた、悪魔の威力から逃れることができませんでした。比丘たちよ、あの第二の鹿の群れのように、私はこれら第二の沙門・婆羅門たちをそれと同等であると説きます。
269. ‘‘Tatra, bhikkhave, tatiyā samaṇabrāhmaṇā evaṃ samacintesuṃ – ‘ye kho te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni…pe…. Evañhi te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yepi te dutiyā samaṇabrāhmaṇā evaṃ samacintesuṃ – ‘ye kho te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni…pe…. Evañhi te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭivirameyyāma, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmā’ti. Te sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭiviramiṃsu. Bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihariṃsu. Te tattha sākabhakkhāpi ahesuṃ…pe… pavattaphalabhojī. Tesaṃ gimhānaṃ pacchime māse tiṇodakasaṅkhaye adhimattakasimānaṃ patto kāyo hoti. Tesaṃ adhimattakasimānaṃ pattakāyānaṃ balavīriyaṃ parihāyi, balavīriye parihīne cetovimutti parihāyi, cetovimuttiyā parihīnāya tameva nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa paccāgamiṃsu tāni ca lokāmisāni. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha anupakhajja mucchitā bhojanāni bhuñjamānā madaṃ āpajjiṃsu, mattā samānā pamādaṃ āpajjiṃsu, pamattā samānā yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmise. Evañhi te dutiyāpi samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni upanissāya āsayaṃ kappeyyāma, tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjissāma, ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjissāma, amattā samānā na pamādaṃ āpajjissāma, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā bhavissāma mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmise’’ti.
269. 比丘たちよ、そこで第三の沙門・婆羅門たちは次のように熟慮しました。『あの第一の沙門・婆羅門たちは……(中略)……このようにして第一の沙門・婆羅門たちは悪魔の威力から逃れることができなかった。また、第二の沙門・婆羅門たちもこのように熟慮した……(中略)……自然に落ちた果実を食べる者となった。彼らは乾季の最後の月に草と水が尽きると身体は極度に衰弱した。身体が極度に衰弱したため体力と気力が衰え、体力と気力が衰えたとき心解脱が衰退し、心解脱が衰退したためまさに悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑へと戻ってきた。彼らはそこで飛びつき、惑溺して食物を食べた。彼らはそこで飛びつき惑溺して食物を食べるにつれて陶酔に陥り、陶酔して放逸に陥り、放逸になってその餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされた。このようにして第二の沙門・婆羅門たちも悪魔の威力から逃れることができなかった。それなら私たちは、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑の近くに隠れ家を作ろう。そこに隠れ家を作った上で、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑を飛びつくことなく、惑溺せずに食べるようにしよう。飛びつくことなく惑溺せずに食べるならば陶酔に陥らないだろう。陶酔しなければ放逸に陥らないだろう。不放逸であれば、その餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされることもないだろう』と。
‘‘Te amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni upanissāya āsayaṃ kappayiṃsu. Tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjiṃsu, amattā samānā na pamādaṃ āpajjiṃsu, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmise. Api ca kho evaṃdiṭṭhikā ahesuṃ – sassato loko itipi, asassato loko itipi; antavā loko itipi, anantavā loko itipi; taṃ jīvaṃ taṃ sarīraṃ itipi, aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīraṃ itipi; hoti tathāgato paraṃ maraṇā itipi, na hoti tathāgato paraṃ maraṇā itipi, hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā itipi, neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā itipi. Evañhi te, bhikkhave, tatiyāpi samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Seyyathāpi te, bhikkhave, tatiyā migajātā tathūpame ahaṃ ime tatiye samaṇabrāhmaṇe vadāmi.
彼らは悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑の近くに隠れ家を作りました。そこに隠れ家を作った上で、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑を飛びつくことなく惑溺せずに食べました。彼らはそこで飛びつくことなく惑溺せずに食べるにつれて陶酔に陥らず、陶酔しなかったので放逸に陥らず、不放逸であったのでその餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされませんでした。しかしながら、彼らは次のような見解(偏見)を抱いていました。『世界は常住である』とか『世界は無常である』とか、『世界は有限である』とか『世界は無限である』とか、『生命と肉体は同一である』とか『生命と肉体は別のものである』とか、『如来は死後にも存在する』とか『如来は死後には存在しない』とか、『如来は死後に存在しも存在しなくもある』とか『如来は死後に存在するのではないし存在しないのでもない』という見解です。比丘たちよ、このようにして第三の沙門・婆羅門たちもまた、悪魔の威力から逃れることができませんでした。比丘たちよ、あの第三の鹿の群れのように、私はこれら第三の沙門・婆羅門たちをそれと同等であると説きます。
270. ‘‘Tatra, bhikkhave, catutthā samaṇabrāhmaṇā evaṃ samacintesuṃ – ‘ye kho te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa…pe…. Evañhi te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yepi te dutiyā samaṇabrāhmaṇā evaṃ samacintesuṃ – ‘ye kho te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā…pe…. Evañhi te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭivirameyyāma bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmā’ti. Te sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭiviramiṃsu…pe…. Evañhi te dutiyāpi samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yepi te tatiyā samaṇabrāhmaṇā evaṃ samacintesuṃ ye kho te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā …pe…. Evañhi te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yepi te dutiyā samaṇabrāhmaṇā evaṃ samacintesuṃ ye kho te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā…pe…. Evañhi te paṭhamā samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭivirameyyāma, bhayabhogā paṭiviratā araññāyatanāni ajjhogāhetvā vihareyyāmā’ti. Te sabbaso nivāpabhojanā lokāmisā paṭiviramiṃsu…pe…. Evañhi te dutiyāpi samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni upanissāya āsayaṃ kappeyyāma. Tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjissāma, ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjissāma, amattā samānā na pamādaṃ āpajjissāma, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā bhavissāma mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmiseti.
270. 比丘たちよ、そこで第四の沙門・婆羅門たちは次のように熟慮しました。『あの第一の沙門・婆羅門たちは……(中略)……このようにして第一の沙門・婆羅門たちは悪魔の威力から逃れることができなかった。また、第二の沙門・婆羅門たちもこのように熟慮した……(中略)……このようにして第二の沙門・婆羅門たちも悪魔の威力から逃れることができなかった。また、第三の沙門・婆羅門たちもこのように熟慮した……(中略)……それなら私たちは、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑の近くに隠れ家を作ろう。そこに隠れ家を作った上で、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑を飛びつくことなく惑溺せずに食べるようにしよう。飛びつくことなく惑溺せずに食べるならば陶酔に陥らないだろう。陶酔しなければ放逸に陥らないだろう。不放逸であれば、その餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされることもないだろう、と。
‘‘Te amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni upanissāya āsayaṃ kappayiṃsu. Tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu. Te tattha ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjiṃsu. Amattā samānā na pamādaṃ āpajjiṃsu. Appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmise. Api ca kho evaṃdiṭṭhikā ahesuṃ sassato loko itipi…pe… neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā itipi. Evañhi te tatiyāpi samaṇabrāhmaṇā na parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Yaṃnūna mayaṃ yattha agati mārassa ca māraparisāya ca tatrāsayaṃ kappeyāma. Tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjissāma, ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjissāma, amattā samānā na pamādaṃ āpajjissāma, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā bhavissāma mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmiseti.
彼らは悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑の近くに隠れ家を作った。そこに隠れ家を作った上で、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑を飛びつくことなく惑溺せずに食べた。彼らはそこで飛びつくことなく惑溺せずに食べるにつれて陶酔に陥らなかった。陶酔しなかったので放逸に陥らなかった。不放逸であったのでその餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされなかった。しかしながら、彼らは「世界は常住である」とか……(中略)……「如来は死後に存在するのではないし存在しないのでもない」という見解を抱いていた。このようにして第三の沙門・婆羅門たちも悪魔の威力から逃れることができなかった。それなら私たちは、悪魔とその眷属の行き着けない場所に隠れ家を作ろう。そこに隠れ家を作った上で、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑を飛びつくことなく、惑溺せずに食べるようにしよう。飛びつくことなく惑溺せずに食べるならば陶酔に陥らないだろう。陶酔しなければ放逸に陥らないだろう。不放逸であれば、その餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされることもないだろう』と。
‘‘Te yattha agati mārassa ca māraparisāya ca tatrāsayaṃ kappayiṃsu. Tatrāsayaṃ kappetvā amuṃ nivāpaṃ nivuttaṃ mārassa amūni ca lokāmisāni ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjiṃsu, te tattha ananupakhajja amucchitā bhojanāni bhuñjamānā na madaṃ āpajjiṃsu, amattā samānā na pamādaṃ āpajjiṃsu, appamattā samānā na yathākāmakaraṇīyā ahesuṃ mārassa amusmiṃ nivāpe amusmiñca lokāmise. Evañhi te, bhikkhave, catutthā samaṇabrāhmaṇā parimucciṃsu mārassa iddhānubhāvā. Seyyathāpi te, bhikkhave, catutthā migajātā tathūpame ahaṃ ime catutthe samaṇabrāhmaṇe vadāmi.
彼らは悪魔とその眷属の行き着けない場所に隠れ家を作りました。そこに隠れ家を作った上で、悪魔が蒔いたその餌と世間の魅惑を飛びつくことなく惑溺せずに食べました。彼らはそこで飛びつくことなく惑溺せずに食べるにつれて陶酔に陥らず、陶酔しなかったので放逸に陥らず、不放逸であったのでその餌と世間の魅惑において悪魔の思いのままにされませんでした。比丘たちよ、このようにして第四の沙門・婆羅門たちは、悪魔の威力から逃れることができたのです。比丘たちよ、あの第四の鹿の群れのように、私はこれら第四の沙門・婆羅門たちをそれと同等であると説きます。
271. ‘‘Kathañca, bhikkhave, agati mārassa ca māraparisāya ca? Idha, bhikkhave, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu andhamakāsi māraṃ, apadaṃ vadhitvā māracakkhuṃ adassanaṃ gato pāpimato.
271. 比丘たちよ、では、悪魔とその眷属の行き着けない場所とはどのようなものでしょうか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、諸々の欲望を離れ、不善の諸法を離れて、尋(思考)と伺(省察)を伴い、離反より生じた喜と楽のある初禅(第一禅)を達成して住します。比丘たちよ、この比丘は悪魔を目をくらませ、悪魔の眼を跡形もなく滅ぼして、邪悪なる者の見えない所へと赴いたと言われます。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は尋と伺の静止により、内なる清浄と心の一境性を得て、尋もなく伺もなく、三昧より生じた喜と楽のある第二禅を達成して住します。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……邪悪なる者の見えない所へと赴いたと言われます。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は喜への執着を離れることによって捨(平静)にとどまり、正念・正知にして、聖者たちが『平静にして念あり、楽に住する』と語る境地を身に感じて、第三禅を達成して住します。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……邪悪なる者の見えない所へと赴いたと言われます。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā, pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā, adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は楽を捨てることによって、また苦を捨てることによって、すでに以前に快意と不快が消滅していることから、不苦不楽にして、捨による念の清浄がある第四禅を達成して住します。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……邪悪なる者の見えない所へと赴いたと言われます。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「さらにまた、比丘たちよ、比丘は、一切の色想を超え、有対想(抵抗感の想い)を滅ぼし、種々想を作意しないことから、『無辺の虚空である』と空無辺処を具足して住します。比丘たちよ、これ[の境地にある者]を…(中略)…悪魔から[見えなくなった者である]と言います。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「さらにまた、比丘たちよ、比丘は、一切の空無辺処を超えて、『無辺の識である』と識無辺処を具足して住します。比丘たちよ、これ[の境地にある者]を…(中略)…悪魔から[見えなくなった者である]と言います。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「さらにまた、比丘たちよ、比丘は、一切の識無辺処を超えて、『何ものも存在しない』と無所有処を具足して住します。比丘たちよ、これ[の境地にある者]を…(中略)…悪魔から[見えなくなった者である]と言います。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「さらにまた、比丘たちよ、比丘は、一切の無所有処を超えて、非想非非想処を具足して住します。比丘たちよ、これ[の境地にある者]を…(中略)…悪魔から[見えなくなった者である]と言います。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati. Paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu andhamakāsi māraṃ, apadaṃ vadhitvā māracakkhuṃ adassanaṃ gato pāpimato tiṇṇo loke visattika’’nti.
「さらにまた、比丘たちよ、比丘は、一切の非想非非想処を超えて、想受滅(想受滅尽定)を具足して住します。そして、智慧によって[諸法を]見て、その諸々の煩悩(漏)は滅尽しています。比丘たちよ、この比丘を『悪魔を盲目にし、悪魔の眼を跡形もなく滅ぼして、悪魔に見えない境地へと至り、世間の執着(渇愛)を乗り越えた者である』と言うのです」
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれました。それらの比丘たちは心から喜び、世尊の説法を歓喜して受け入れました。
Nivāpasuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ.
第五の「餌の経」(伏魔経)が終わりました。
6. Pāsarāsisuttaṃ
6.聖求経(罠の群れの経)
272. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṃ piṇḍāya pāvisi. Atha kho sambahulā bhikkhū yenāyasmā ānando tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ ānandaṃ etadavocuṃ – ‘‘cirassutā no, āvuso ānanda, bhagavato sammukhā dhammī kathā. Sādhu mayaṃ, āvuso ānanda, labheyyāma bhagavato sammukhā dhammiṃ kathaṃ savanāyā’’ti. ‘‘Tena hāyasmanto yena rammakassa brāhmaṇassa assamo tenupasaṅkamatha; appeva nāma labheyyātha bhagavato sammukhā dhammiṃ kathaṃ savanāyā’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho te bhikkhū āyasmato ānandassa paccassosuṃ.
272. このように私は聞きました。ある時、世尊はサーヴァッティー(舎衛城)のジェータヴァナ(祇樹)にある給孤独園(祇園精舎)に住しておられました。そのとき、世尊は前線(午前中)に下衣を着け、衣と鉢を持って托鉢のためにサーヴァッティーに入られました。そのとき、多くの比丘たちが尊者アーナンダのところへ赴きました。赴いて、尊者アーナンダにこう言いました。「友アーナンダよ、私たちは世尊の御前から直接に法話を拝聴して久しいのです。友アーナンダよ、私たちが世尊の御前から直接に法話を拝聴する機会を得られたら幸いです」「それでは、尊者たちよ、バラモンのランマカの修行処へ赴きなさい。もしかしたら、世尊の御前から直接に法話を拝聴する機会を得られるかもしれません」「友よ、承知しました」と、それらの比丘たちは尊者アーナンダに答えました。
Atha kho bhagavā sāvatthiyaṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘āyāmānanda, yena pubbārāmo migāramātupāsādo tenupasaṅkamissāma divāvihārāyā’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā ānando bhagavato paccassosi. Atha kho bhagavā āyasmatā ānandena saddhiṃ yena pubbārāmo migāramātupāsādo tenupasaṅkami divāvihārāya. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘āyāmānanda, yena pubbakoṭṭhako tenupasaṅkamissāma gattāni parisiñcitu’’nti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā ānando bhagavato paccassosi.
そのとき、世尊はサーヴァッティーで托鉢を行い、食後、托鉢から戻られると、尊者アーナンダに呼びかけられました。「さあ、アーナンダよ、昼の休息のために東園鹿子母講堂へ赴こう」「畏まりました、世尊よ」と、尊者アーナンダは世尊に答えました。そこで世尊は、尊者アーナンダと共に昼の休息のために東園鹿子母講堂へ赴かれました。そして世尊は、夕刻に静座(瞑想)から立たれ、尊者アーナンダに呼びかけられました。「さあ、アーナンダよ、体を水で清めるために東の浴場へ赴こう」「畏まりました、世尊よ」と、尊者アーナンダは世尊に答えました。
273. Atha kho bhagavā āyasmatā ānandena saddhiṃ yena pubbakoṭṭhako tenupasaṅkami gattāni parisiñcituṃ. Pubbakoṭṭhake gattāni parisiñcitvā paccuttaritvā ekacīvaro aṭṭhāsi gattāni pubbāpayamāno. Atha kho āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ayaṃ, bhante, rammakassa brāhmaṇassa assamo avidūre. Ramaṇīyo, bhante, rammakassa brāhmaṇassa assamo; pāsādiko, bhante, rammakassa brāhmaṇassa assamo. Sādhu, bhante, bhagavā yena rammakassa brāhmaṇassa assamo tenupasaṅkamatu anukampaṃ upādāyā’’ti. Adhivāsesi bhagavā tuṇhībhāvena.
273. そこで世尊は、尊者アーナンダと共に体を水で清めるために東の浴場へ赴かれました。東の浴場で体を水で清め、水から上がると、体を乾かしながら一重の衣を着けて立っておられました。そのとき尊者アーナンダは世尊にこう申し上げました。「世尊よ、この近くにバラモンのランマカの修行処があります。世尊よ、バラモンのランマカの修行処は心地よく、世尊よ、バラモンのランマカの修行処は清々しい所です。世尊よ、願わくは憐れみを垂れて、バラモンのランマカの修行処へと赴いてください」世尊は沈黙によってこれを受け入れられました。
Atha kho bhagavā yena rammakassa brāhmaṇassa assamo tenupasaṅkami. Tena kho pana samayena sambahulā bhikkhū rammakassa brāhmaṇassa assame dhammiyā kathāya sannisinnā honti. Atha kho bhagavā bahidvārakoṭṭhake aṭṭhāsi kathāpariyosānaṃ āgamayamāno. Atha kho bhagavā kathāpariyosānaṃ viditvā ukkāsitvā aggaḷaṃ ākoṭesi. Vivariṃsu kho te bhikkhū bhagavato dvāraṃ. Atha kho bhagavā rammakassa brāhmaṇassa assamaṃ pavisitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘kāyanuttha, bhikkhave, etarahi kathāya sannisinnā? Kā ca pana vo antarākathā vippakatā’’ti? ‘‘Bhagavantameva kho no, bhante, ārabbha dhammī kathā vippakatā, atha bhagavā anuppatto’’ti. ‘‘Sādhu, bhikkhave! Etaṃ kho, bhikkhave, tumhākaṃ patirūpaṃ kulaputtānaṃ saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitānaṃ yaṃ tumhe dhammiyā kathāya sannisīdeyyātha. Sannipatitānaṃ vo, bhikkhave, dvayaṃ karaṇīyaṃ – dhammī vā kathā, ariyo vā tuṇhībhāvo’’.
そこで世尊は、バラモンのランマカの修行処へ赴かれました。そのとき、多くの比丘たちがバラモンのランマカの修行処で法話のために集まっていました。そこで世尊は、外の門口に立ち、話の終わりを待っておられました。そして世尊は、話の終わりを察すると、咳払いをして門のかんぬきを叩かれました。比丘たちは世尊のために門を開けました。そして世尊は、バラモンのランマカの修行処に入り、設えられた座に着かれました。座に着かれると、世尊は比丘たちに呼びかけられました。「比丘たちよ、今、あなた方はどのような話のために座っていたのか。また、あなた方の中途となっていた対話とは何であったのか」「世尊よ、私たちは世尊ご自身について法話をしていたところでございます。そのとき世尊が来られたのです」「善いかな、比丘たちよ。信仰によって家から出て非家(出家)の生活に入った良家の男子であるあなた方が、法話のために集まり座るということは、実に相応しいことである。比丘たちよ、集まったあなた方が行うべきことは二つである。法を語るか、あるいは聖なる沈黙を守るかである。
274. ‘‘Dvemā, bhikkhave, pariyesanā – ariyā ca pariyesanā, anariyā ca pariyesanā.
274. 「比丘たちよ、二つの探求(求法)がある。聖なる探求と、非聖なる探求である。
‘‘Katamā ca, bhikkhave, anariyā pariyesanā? Idha, bhikkhave, ekacco attanā jātidhammo samāno jātidhammaṃyeva pariyesati, attanā jarādhammo samāno jarādhammaṃyeva pariyesati, attanā byādhidhammo samāno byādhidhammaṃyeva pariyesati, attanā maraṇadhammo samāno maraṇadhammaṃyeva pariyesati, attanā sokadhammo samāno sokadhammaṃyeva pariyesati, attanā saṃkilesadhammo samāno saṃkilesadhammaṃyeva pariyesati.
「比丘たちよ、では、どのようなものが非聖なる探求であるのか。比丘たちよ、ここに、ある者は自らが『生ずべき性質のもの(生法)』でありながら、まさに『生ずべき性質のもの』を求め、自らが『老ゆべき性質のもの(老法)』でありながら、まさに『老ゆべき性質のもの』を求め、自らが『病むべき性質のもの(病法)』でありながら、まさに『病むべき性質のもの』を求め、自らが『死ぬべき性質のもの(死法)』でありながら、まさに『死ぬべき性質のもの』を求め、自らが『憂うべき性質のもの(愁法)』でありながら、まさに『憂うべき性質のもの』を求め、自らが『汚れある性質のもの(汚染法)』でありながら、まさに『汚れある性質のもの』を求める。
‘‘Kiñca, bhikkhave, jātidhammaṃ vadetha? Puttabhariyaṃ, bhikkhave, jātidhammaṃ, dāsidāsaṃ jātidhammaṃ, ajeḷakaṃ jātidhammaṃ, kukkuṭasūkaraṃ jātidhammaṃ, hatthigavāssavaḷavaṃ jātidhammaṃ, jātarūparajataṃ jātidhammaṃ. Jātidhammā hete, bhikkhave, upadhayo. Etthāyaṃ gathito mucchito ajjhāpanno attanā jātidhammo samāno jātidhammaṃyeva pariyesati.
「比丘たちよ、では、あなた方は何を『生ずべき性質のもの』と言うのか。比丘たちよ、子や妻は『生ずべき性質のもの』であり、下婢や下男は『生ずべき性質のもの』であり、山羊や羊は『生ずべき性質のもの』であり、鶏や豚は『生ずべき性質のもの』であり、象・牛・馬・雌馬は『生ずべき性質のもの』であり、金銀は『生ずべき性質のもの』である。比丘たちよ、これらの執着の拠り所(資産)は『生ずべき性質のもの』である。それに対して人は固執し、惑溺し、縛りつけられ、自らが『生ずべき性質のもの』でありながら、まさに『生ずべき性質のもの』を求めるのである。
‘‘Kiñca, bhikkhave, jarādhammaṃ vadetha? Puttabhariyaṃ, bhikkhave, jarādhammaṃ, dāsidāsaṃ jarādhammaṃ, ajeḷakaṃ jarādhammaṃ, kukkuṭasūkaraṃ jarādhammaṃ, hatthigavāssavaḷavaṃ jarādhammaṃ, jātarūparajataṃ jarādhammaṃ. Jarādhammā hete, bhikkhave, upadhayo. Etthāyaṃ gathito mucchito ajjhāpanno attanā jarādhammo samāno jarādhammaṃyeva pariyesati.
「比丘たちよ、では、何を『老ゆべき性質のもの』と言うのか。子や妻は『老ゆべき性質のもの』であり、下婢や下男は『老ゆべき性質のもの』であり、山羊や羊は『老ゆべき性質のもの』であり、鶏や豚は『老ゆべき性質のもの』であり、象・牛・馬・雌馬は『老ゆべき性質のもの』であり、金銀は『老ゆべき性質のもの』である。比丘たちよ、これらの執着の拠り所は『老ゆべき性質のもの』である。それに対して人は固執し、惑溺し、縛りつけられ、自らが『老ゆべき性質のもの』でありながら、まさに『老ゆべき性質のもの』を求めるのである。
‘‘Kiñca, bhikkhave, byādhidhammaṃ vadetha? Puttabhariyaṃ, bhikkhave, byādhidhammaṃ, dāsidāsaṃ byādhidhammaṃ, ajeḷakaṃ byādhidhammaṃ, kukkuṭasūkaraṃ byādhidhammaṃ, hatthigavāssavaḷavaṃ byādhidhammaṃ. Byādhidhammā hete, bhikkhave, upadhayo. Etthāyaṃ gathito mucchito ajjhāpanno attanā byādhidhammo samāno byādhidhammaṃyeva pariyesati.
「比丘たちよ、では、何を『病むべき性質のもの』と言うのか。子や妻は『病むべき性質のもの』であり、下婢や下男は『病むべき性質のもの』であり、山羊や羊は『病むべき性質のもの』であり、鶏や豚は『病むべき性質のもの』であり、象・牛・馬・雌馬は『病むべき性質のもの』である。比丘たちよ、これらの執着の拠り所は『病むべき性質のもの』である。それに対して人は固執し、惑溺し、縛りつけられ、自らが『病むべき性質のもの』でありながら、まさに『病むべき性質のもの』を求めるのである。
‘‘Kiñca, bhikkhave, maraṇadhammaṃ vadetha? Puttabhariyaṃ, bhikkhave, maraṇadhammaṃ, dāsidāsaṃ maraṇadhammaṃ, ajeḷakaṃ maraṇadhammaṃ, kukkuṭasūkaraṃ maraṇadhammaṃ, hatthigavāssavaḷavaṃ maraṇadhammaṃ. Maraṇadhammā hete, bhikkhave, upadhayo. Etthāyaṃ gathito mucchito ajjhāpanno attanā maraṇadhammo samāno maraṇadhammaṃyeva pariyesati.
「比丘たちよ、では、何を『死ぬべき性質のもの』と言うのか。子や妻は『死ぬべき性質のもの』であり、下婢や下男は『死ぬべき性質のもの』であり、山羊や羊は『死ぬべき性質のもの』であり、鶏や豚は『死ぬべき性質のもの』であり、象・牛・馬・雌馬は『死ぬべき性質のもの』である。比丘たちよ、これらの執着の拠り所は『死ぬべき性質のもの』である。それに対して人は固執し、惑溺し、縛りつけられ、自らが『死ぬべき性質のもの』でありながら、まさに『死ぬべき性質のもの』を求めるのである。
‘‘Kiñca, bhikkhave, sokadhammaṃ vadetha? Puttabhariyaṃ, bhikkhave, sokadhammaṃ, dāsidāsaṃ sokadhammaṃ, ajeḷakaṃ sokadhammaṃ, kukkuṭasūkaraṃ sokadhammaṃ, hatthigavāssavaḷavaṃ sokadhammaṃ. Sokadhammā hete, bhikkhave, upadhayo. Etthāyaṃ gathito mucchito ajjhāpanno attanā sokadhammo samāno sokadhammaṃyeva pariyesati.
「比丘たちよ、では、何を『憂うべき性質のもの』と言うのか。子や妻は『憂うべき性質のもの』であり、下婢や下男は『憂うべき性質のもの』であり、山羊や羊は『憂うべき性質のもの』であり、鶏や豚は『憂うべき性質のもの』であり、象・牛・馬・雌馬は『憂うべき性質のもの』である。比丘たちよ、これらの執着の拠り所は『憂うべき性質のもの』である。それに対して人は固執し、惑溺し、縛りつけられ、自らが『憂うべき性質のもの』でありながら、まさに『憂うべき性質のもの』を求めるのである。
‘‘Kiñca, bhikkhave, saṃkilesadhammaṃ vadetha? Puttabhariyaṃ, bhikkhave, saṃkilesadhammaṃ, dāsidāsaṃ saṃkilesadhammaṃ, ajeḷakaṃ saṃkilesadhammaṃ, kukkuṭasūkaraṃ saṃkilesadhammaṃ, hatthigavāssavaḷavaṃ saṃkilesadhammaṃ, jātarūparajataṃ saṃkilesadhammaṃ. Saṃkilesadhammā hete, bhikkhave, upadhayo. Etthāyaṃ gathito mucchito ajjhāpanno attanā saṃkilesadhammo samāno saṃkilesadhammaṃyeva pariyesati. Ayaṃ, bhikkhave, anariyā pariyesanā.
「比丘たちよ、では、何を『汚れある性質のもの』と言うのか。子や妻は『汚れある性質のもの』であり、下婢や下男は『汚れある性質のもの』であり、山羊や羊は『汚れある性質のもの』であり、鶏や豚は『汚れある性質のもの』であり、象・牛・馬・雌馬は『汚れある性質のもの』であり、金銀は『汚れある性質のもの』である。比丘たちよ、これらの執着の拠り所は『汚れある性質のもの』である。それに対して人は固執し、惑溺し、縛りつけられ、自らが『汚れある性質のもの』でありながら、まさに『汚れある性質のもの』を求めるのである。比丘たちよ、これが非聖なる探求である。
275. ‘‘Katamā ca, bhikkhave, ariyā pariyesanā? Idha, bhikkhave, ekacco attanā jātidhammo samāno jātidhamme ādīnavaṃ viditvā ajātaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesati, attanā jarādhammo samāno jarādhamme ādīnavaṃ viditvā ajaraṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesati, attanā byādhidhammo samāno byādhidhamme ādīnavaṃ viditvā abyādhiṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesati, attanā maraṇadhammo samāno maraṇadhamme ādīnavaṃ viditvā amataṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesati, attanā sokadhammo samāno sokadhamme ādīnavaṃ viditvā asokaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesati, attanā saṃkilesadhammo samāno saṃkilesadhamme ādīnavaṃ viditvā asaṃkiliṭṭhaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesati. Ayaṃ, bhikkhave, ariyā pariyesanā.
275. 「比丘たちよ、では、どのようなものが聖なる探求であるのか。比丘たちよ、ここに、ある者は自らが『生ずべき性質のもの』でありながら、『生ずべき性質のもの』における過患を知って、不生にして無上の安穏であるニッバーナ(涅槃)を求め、自らが『老ゆべき性質のもの』でありながら、『老ゆべき性質のもの』における過患を知って、不老にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが『病むべき性質のもの』でありながら、『病むべき性質のもの』における過患を知って、無病にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが『死ぬべき性質のもの』でありながら、『死ぬべき性質のもの』における過患を知って、不死にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが『憂うべき性質のもの』でありながら、『憂うべき性質のもの』における過患を知って、無憂にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが『汚れある性質のもの』でありながら、『汚れある性質のもの』における過患を知って、無染にして無上の安穏であるニッバーナを求める。比丘たちよ、これが聖なる探求である。
276. ‘‘Ahampi sudaṃ, bhikkhave, pubbeva sambodhā anabhisambuddho bodhisattova samāno attanā jātidhammo samāno jātidhammaṃyeva pariyesāmi, attanā jarādhammo samāno jarādhammaṃyeva pariyesāmi, attanā byādhidhammo samāno byādhidhammaṃyeva pariyesāmi, attanā maraṇadhammo samāno maraṇadhammaṃyeva pariyesāmi, attanā sokadhammo samāno sokadhammaṃyeva pariyesāmi, attanā saṃkilesadhammo samāno saṃkilesadhammaṃyeva pariyesāmi. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘kiṃ nu kho ahaṃ attanā jātidhammo samāno jātidhammaṃyeva pariyesāmi, attanā jarādhammo samāno…pe… byādhidhammo samāno… maraṇadhammo samāno… sokadhammo samāno… attanā saṃkilesadhammo samāno saṃkilesadhammaṃyeva pariyesāmi? Yaṃnūnāhaṃ attanā jātidhammo samāno jātidhamme ādīnavaṃ viditvā ajātaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyeseyyaṃ, attanā jarādhammo samāno jarādhamme ādīnavaṃ viditvā ajaraṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyeseyyaṃ, attanā byādhidhammo samāno byādhidhamme ādīnavaṃ viditvā abyādhiṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyeseyyaṃ, attanā maraṇadhammo samāno maraṇadhamme ādīnavaṃ viditvā amataṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyeseyyaṃ, attanā sokadhammo samāno sokadhamme ādīnavaṃ viditvā asokaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyeseyyaṃ, attanā saṃkilesadhammo samāno saṃkilesadhamme ādīnavaṃ viditvā asaṃkiliṭṭhaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyeseyya’nti.
276. 「比丘たちよ、私もまた、まさに正覚以前の、いまだ成道していなかった菩薩であった頃、自らが『生ずべき性質のもの』でありながらまさに『生ずべき性質のもの』を求め、自らが『老ゆべき性質のもの』でありながらまさに『老ゆべき性質のもの』を求め、自らが『病むべき性質のもの』でありながらまさに『病むべき性質のもの』を求め、自らが『死ぬべき性質のもの』でありながらまさに『死ぬべき性質のもの』を求め、自らが『憂うべき性質のもの』でありながらまさに『憂うべき性質のもの』を求め、自らが『汚れある性質のもの』でありながらまさに『汚れある性質のもの』を求めていた。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『どうして私は、自らが「生ずべき性質のもの」でありながらまさに「生ずべき性質のもの」を求め、自らが「老ゆべき性質のもの」でありながら…(中略)…自らが「病むべき性質のもの」でありながら…自らが「死ぬべき性質のもの」でありながら…自らが「憂うべき性質のもの」でありながら…自らが「汚れある性質のもの」でありながらまさに「汚れある性質のもの」を求めているのだろうか。いっそのこと私は、自らが「生ずべき性質のもの」でありながら、「生ずべき性質のもの」における過患を知って、不生にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが「老ゆべき性質のもの」でありながら、「老ゆべき性質のもの」における過患を知って、不老にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが「病むべき性質のもの」でありながら、「病むべき性質のもの」における過患を知って、無病にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが「死ぬべき性質のもの」でありながら、「死ぬべき性質のもの」における過患を知って、不死にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが「憂うべき性質のもの」でありながら、「憂うべき性質のもの」における過患を知って、無憂にして無上の安穏であるニッバーナを求め、自らが「汚れある性質のもの」でありながら、「汚れある性質のもの」における過患を知って、無染にして無上の安穏であるニッバーナを求めることとしようか』と。
277. ‘‘So kho ahaṃ, bhikkhave, aparena samayena daharova samāno susukāḷakeso, bhadrena yobbanena samannāgato paṭhamena vayasā akāmakānaṃ mātāpitūnaṃ assumukhānaṃ rudantānaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajiṃ. So evaṃ pabbajito samāno kiṃ kusalagavesī anuttaraṃ santivarapadaṃ pariyesamāno yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ. Upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ – ‘icchāmahaṃ, āvuso kālāma, imasmiṃ dhammavinaye brahmacariyaṃ caritu’nti. Evaṃ vutte, bhikkhave, āḷāro kālāmo maṃ etadavoca – ‘viharatāyasmā; tādiso ayaṃ dhammo yattha viññū puriso nacirasseva sakaṃ ācariyakaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyā’ti. So kho ahaṃ, bhikkhave, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ pariyāpuṇiṃ. So kho ahaṃ, bhikkhave, tāvatakeneva oṭṭhapahatamattena lapitalāpanamattena ñāṇavādañca vadāmi theravādañca, ‘jānāmi passāmī’ti ca paṭijānāmi ahañceva aññe ca. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘na kho āḷāro kālāmo imaṃ dhammaṃ kevalaṃ saddhāmattakena sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedeti; addhā āḷāro kālāmo imaṃ dhammaṃ jānaṃ passaṃ viharatī’ti.
277. 「比丘たちよ、その後、私はまだ若く、漆黒の髪を有し、輝かしい青春の盛りである第一の年代(壮年)のときに、両親が望まず涙を流して泣き叫ぶ中、髪と髭を剃り落とし、袈裟の衣を身にまとって、家から出て非家(出家)の生活に入った。このように出家した私は、善とは何かを求め、無上の至高の静寂の境地(寂静処)を探求して、アーラーラ・カーラーマのもとへと赴いた。赴いて、アーラーラ・カーラーマにこう言った。『友カーラーマよ、私はこの法と規律(法律)において清浄行(梵行)を修めたいと望みます』。比丘たちよ、このように言ったとき、アーラーラ・カーラーマは私にこう言った。『尊者よ、住すがよい。この法とは、智慧ある人であれば、ほどなくして自らの師の教えを自ら直証し、体得して住することができるようなものである』と。比丘たちよ、そこで私は、ほどなく速やかにその法を習得した。比丘たちよ、私はそれだけで、単に唇を動かすだけで、単に言葉を口にするだけで、智の教説を語り、長老の教説を語り、『私は知っている、私は見ている』と私自身も他の者たちも確言した。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『アーラーラ・カーラーマは、単なる信仰だけで「私はこの法を自ら直証し、体得して住している」と宣言しているのではない。確かにアーラーラ・カーラーマはこの法を知り、見つつ住しているのだ』と。
‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ – ‘kittāvatā no, āvuso kālāma, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesī’ti ? Evaṃ vutte, bhikkhave, āḷāro kālāmo ākiñcaññāyatanaṃ pavedesi. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘na kho āḷārasseva kālāmassa atthi saddhā, mayhaṃpatthi saddhā; na kho āḷārasseva kālāmassa atthi vīriyaṃ, mayhaṃpatthi vīriyaṃ; na kho āḷārasseva kālāmassa atthi sati, mayhaṃpatthi sati; na kho āḷārasseva kālāmassa atthi samādhi, mayhaṃpatthi samādhi; na kho āḷārasseva kālāmassa atthi paññā, mayhaṃpatthi paññā. Yaṃnūnāhaṃ yaṃ dhammaṃ āḷāro kālāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedeti, tassa dhammassa sacchikiriyāya padaheyya’nti. So kho ahaṃ, bhikkhave, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsiṃ.
「比丘たちよ、そこで私はアーラーラ・カーラーマのところへ赴いた。赴いて、アーラーラ・カーラーマにこう言った。『友カーラーマよ、あなたはどれほどの境地まで、この法を自ら直証し、体得して宣言しているのですか』と。比丘たちよ、このように問われたとき、アーラーラ・カーラーマは無所有処[の境地]を宣言した。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『信心があるのはアーラーラ・カーラーマだけではない、私にも信心がある。精進があるのはアーラーラ・カーラーマだけではない、私にも精進がある。念(気づき)があるのはアーラーラ・カーラーマだけではない、私にも念がある。三昧(集中)があるのはアーラーラ・カーラーマだけではない、私にも三昧がある。智慧があるのはアーラーラ・カーラーマだけではない、私にも智慧がある。いっそのこと私は、アーラーラ・カーラーマが自ら直証し、体得して宣言しているその法を、自ら体得するために励むこととしようか』と。比丘たちよ、そこで私は、ほどなく速やかにその法を自ら直証し、体得して住した。
‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ –
「比丘たちよ、そこで私はアーラーラ・カーラーマのところへ赴いた。赴いて、アーラーラ・カーラーマにこう言った。
‘Ettāvatā no, āvuso kālāma, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti?
『友カーラーマよ、あなたが自ら直証し、体得して宣言しているこの法とは、これほどの境地ですか』と。
‘Ettāvatā kho ahaṃ, āvuso, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemī’ti.
『友よ、私はまさにこれほどの境地まで、この法を自ら直証し、体得して宣言しているのです』と。
‘Ahampi kho, āvuso, ettāvatā imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmī’ti.
『友よ、私もまたこれほどの境地まで、この法を自ら直証し、体得して住しています』と。
‘Lābhā no, āvuso, suladdhaṃ no, āvuso, ye mayaṃ āyasmantaṃ tādisaṃ sabrahmacāriṃ passāma. Iti yāhaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemi taṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi. Yaṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi tamahaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemi. Iti yāhaṃ dhammaṃ jānāmi taṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi, yaṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi tamahaṃ dhammaṃ jānāmi. Iti yādiso ahaṃ tādiso tuvaṃ, yādiso tuvaṃ tādiso ahaṃ. Ehi dāni, āvuso, ubhova santā imaṃ gaṇaṃ pariharāmā’ti. Iti kho, bhikkhave, āḷāro kālāmo ācariyo me samāno (attano) antevāsiṃ maṃ samānaṃ attanā samasamaṃ ṭhapesi, uḷārāya ca maṃ pūjāya pūjesi. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘nāyaṃ dhammo nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, yāvadeva ākiñcaññāyatanūpapattiyā’ti. So kho ahaṃ, bhikkhave, taṃ dhammaṃ analaṅkaritvā tasmā dhammā nibbijja apakkamiṃ.
『友よ、私たちにとって大いなる利益です。友よ、尊者のような同修者(梵行者)にお会いできたことは、私たちにとって実に幸いなことです。このように、私が自ら直証し体得して宣言する法を、あなたは自ら直証し体得して住しています。あなたが自ら直証し体得して住している法を、私は自ら直証し体得して宣言しています。このように、私が知る法をあなたが知り、あなたが知る法を私が知っています。このように、私があるようであるあなたであり、あなたがあるようである私です。友よ、さあ今こそ、私たちは二人でこの会衆(弟子たち)を導きましょう』と。比丘たちよ、このように、私の師であったアーラーラ・カーラーマは、弟子であった私を自分と全く同等の地位に置き、私に大いなる崇敬を捧げたのである。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『この法は、厭離のためにならず、離欲のためにならず、滅のためにならず、静寂のためにならず、直知のためにならず、正覚のためにならず、ニッバーナ(涅槃)のためにならず、ただ無所有処への再生(境地)に資するのみである』と。比丘たちよ、私はその法に満足することなく、その法に幻滅して立ち去った。
278. ‘‘So kho ahaṃ, bhikkhave, kiṃ kusalagavesī anuttaraṃ santivarapadaṃ pariyesamāno yena udako rāmaputto tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ – ‘icchāmahaṃ, āvuso , imasmiṃ dhammavinaye brahmacariyaṃ caritu’nti. Evaṃ vutte, bhikkhave, udako rāmaputto maṃ etadavoca – ‘viharatāyasmā; tādiso ayaṃ dhammo yattha viññū puriso nacirasseva sakaṃ ācariyakaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyā’ti. So kho ahaṃ, bhikkhave, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ pariyāpuṇiṃ. So kho ahaṃ, bhikkhave, tāvatakeneva oṭṭhapahatamattena lapitalāpanamattena ñāṇavādañca vadāmi theravādañca, ‘jānāmi passāmī’ti ca paṭijānāmi ahañceva aññe ca. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘na kho rāmo imaṃ dhammaṃ kevalaṃ saddhāmattakena sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesi; addhā rāmo imaṃ dhammaṃ jānaṃ passaṃ vihāsī’ti.
278. 「比丘たちよ、善とは何かを求め、無上の至高の静寂の境地を探求していた私は、ウッダカ・ラーマプッタ(ラーマの子ウッダカ)のもとへと赴いた。赴いて、ウッダカ・ラーマプッタにこう言った。『友よ、私はこの法と規律において清浄行を修めたいと望みます』。比丘たちよ、このように言ったとき、ウッダカ・ラーマプッタは私にこう言った。『尊者よ、住すがよい。この法とは、智慧ある人であれば、ほどなくして自らの師の教えを自ら直証し、体得して住することができるようなものである』と。比丘たちよ、そこで私は、ほどなく速やかにその法を習得した。比丘たちよ、私はそれだけで、単に唇を動かすだけで、単に言葉を口にするだけで、智の教説を語り、長老の教説を語り、『私は知っている、私は見ている』と私自身も他の者たちも確言した。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『ラーマは、単なる信仰だけで「私はこの法を自ら直証し、体得して住している」と宣言していたのではない。確かにラーマはこの法を知り、見つつ住していたのだ』と。
‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, yena udako rāmaputto tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ – ‘kittāvatā no, āvuso, rāmo imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesī’ti? Evaṃ vutte, bhikkhave, udako rāmaputto nevasaññānāsaññāyatanaṃ pavedesi. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘na kho rāmasseva ahosi saddhā, mayhaṃpatthi saddhā; na kho rāmasseva ahosi vīriyaṃ, mayhaṃpatthi vīriyaṃ; na kho rāmasseva ahosi sati, mayhaṃpatthi sati; na kho rāmasseva ahosi samādhi, mayhaṃpatthi samādhi, na kho rāmasseva ahosi paññā, mayhaṃpatthi paññā. Yaṃnūnāhaṃ yaṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesi, tassa dhammassa sacchikiriyāya padaheyya’nti. So kho ahaṃ, bhikkhave, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsiṃ.
「比丘たちよ、そこで私はウッダカ・ラーマプッタのところへ赴いた。赴いて、ウッダカ・ラーマプッタにこう言った。『友よ、ラーマはどれほどの境地まで、この法を自ら直証し、体得して宣言していたのですか』と。比丘たちよ、このように問われたとき、ウッダカ・ラーマプッタは非想非非想処[の境地]を宣言した。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『信心があったのはラーマだけではない、私にも信心がある。精進があったのはラーマだけではない、私にも精進がある。念があったのはラーマだけではない、私にも念がある。三昧があったのはラーマだけではない、私にも三昧がある。智慧があったのはラーマだけではない、私にも智慧がある。いっそのこと私は、ラーマが自ら直証し、体得して宣言していたその法を、自ら体得するために励むこととしようか』と。比丘たちよ、そこで私は、ほどなく速やかにその法を自ら直証し、体得して住した。
‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, yena udako rāmaputto tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ –
「比丘たちよ、そこで私はウッダカ・ラーマプッタのところへ赴いた。赴いて、ウッダカ・ラーマプッタにこう言った。
‘Ettāvatā no, āvuso, rāmo imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti?
『友よ、ラーマが自ら直証し、体得して宣言していたこの法とは、これほどの境地ですか』と。
‘Ettāvatā kho, āvuso, rāmo imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti.
『友よ、ラーマはまさにこれほどの境地まで、この法を自ら直証し、体得して宣言していたのです』と。
‘Ahampi kho, āvuso, ettāvatā imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmī’ti.
『友よ、私もまたこれほどの境地まで、この法を自ら直証し、体得して住しています』と。
‘Lābhā no, āvuso, suladdhaṃ no, āvuso, ye mayaṃ āyasmantaṃ tādisaṃ sabrahmacāriṃ passāma. Iti yaṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesi, taṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi. Yaṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi, taṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesi. Iti yaṃ dhammaṃ rāmo abhiññāsi taṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi, yaṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi, taṃ dhammaṃ rāmo abhiññāsi. Iti yādiso rāmo ahosi tādiso tuvaṃ, yādiso tuvaṃ tādiso rāmo ahosi. Ehi dāni, āvuso, tuvaṃ imaṃ gaṇaṃ pariharā’ti. Iti kho, bhikkhave, udako rāmaputto sabrahmacārī me samāno ācariyaṭṭhāne maṃ ṭhapesi, uḷārāya ca maṃ pūjāya pūjesi. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘nāyaṃ dhammo nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, yāvadeva nevasaññānāsaññāyatanūpapattiyā’ti. So kho ahaṃ, bhikkhave, taṃ dhammaṃ analaṅkaritvā tasmā dhammā nibbijja apakkamiṃ.
『友よ、私たちにとって大いなる利益です。友よ、尊者のような同修者にお会いできたことは、私たちにとって実に幸いなことです。このように、ラーマが自ら直証し体得して宣言した法を、あなたは自ら直証し体得して住しています。あなたが自ら直証し体得して住している法を、ラーマは自ら直証し体得して宣言したのです。このように、ラーマが直知した法をあなたが知り、あなたが知る法をラーマが直知したのです。このように、ラーマがあったようであるあなたであり、あなたがあるようであるラーマでした。友よ、さあ今こそ、あなたがこの会衆を導いてください』と。比丘たちよ、このように、私の同修者であったウッダカ・ラーマプッタは、私を師匠の地位に据え、私に大いなる崇敬を捧げたのである。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『この法は、厭離のためにならず、離欲のためにならず、滅のためにならず、静寂のためにならず、直知のためにならず、正覚のためにならず、ニッバーナのためにならず、ただ非想非非想処への再生に資するのみである』と。比丘たちよ、私はその法に満足することなく、その法に幻滅して立ち去った。
279. ‘‘So kho ahaṃ, bhikkhave, kiṃ kusalagavesī anuttaraṃ santivarapadaṃ pariyesamāno magadhesu anupubbena cārikaṃ caramāno yena uruvelā senānigamo tadavasariṃ. Tatthaddasaṃ ramaṇīyaṃ bhūmibhāgaṃ, pāsādikañca vanasaṇḍaṃ, nadiñca sandantiṃ setakaṃ supatitthaṃ ramaṇīyaṃ, samantā ca gocaragāmaṃ. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘ramaṇīyo vata, bho, bhūmibhāgo, pāsādiko ca vanasaṇḍo, nadī ca sandati setakā supatitthā ramaṇīyā, samantā ca gocaragāmo. Alaṃ vatidaṃ kulaputtassa padhānatthikassa padhānāyā’ti. So kho ahaṃ, bhikkhave, tattheva nisīdiṃ – alamidaṃ padhānāyāti.
279. 「比丘たちよ、善とは何かを求め、無上の至高の静寂の境地を探求していた私は、マガダ国を順次に遊行して、ウルヴェーラーのセーナーニガーマ(将軍村)へと至った。そこで私は、心地よい土地の一角、清々しい樹林、澄んで流れの良い渡し場のある心地よい川、そして周囲にある托鉢の村を見た。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『実に心地よい土地の一角であり、清々しい樹林であり、川は澄んで流れ、良い渡し場があって心地よく、周囲には托鉢の村もある。これは実に、励み(精進・瞑想)を求める良家の男子が精進するのに相応しい場所である』と。比丘たちよ、そこで私は、『ここは精進するのに相応しい』とまさにそこに座したのである。
280. ‘‘So kho ahaṃ, bhikkhave, attanā jātidhammo samāno jātidhamme ādīnavaṃ viditvā ajātaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesamāno ajātaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃ, attanā jarādhammo samāno jarādhamme ādīnavaṃ viditvā ajaraṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesamāno ajaraṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃ, attanā byādhidhammo samāno byādhidhamme ādīnavaṃ viditvā abyādhiṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesamāno abyādhiṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃ, attanā maraṇadhammo samāno maraṇadhamme ādīnavaṃ viditvā amataṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃ, attanā sokadhammo samāno sokadhamme ādīnavaṃ viditvā asokaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃ, attanā saṃkilesadhammo samāno saṃkilesadhamme ādīnavaṃ viditvā asaṃkiliṭṭhaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesamāno asaṃkiliṭṭhaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃ. Ñāṇañca pana me dassanaṃ udapādi – ‘akuppā me vimutti, ayamantimā jāti, natthi dāni punabbhavo’ti.
280. 「比丘たちよ、自らが『生ずべき性質のもの』でありながら、『生ずべき性質のもの』における過患を知り、不生にして無上の安穏であるニッバーナを探求していた私は、不生にして無上の安穏であるニッバーナを体得した。自らが『老ゆべき性質のもの』でありながら、『老ゆべき性質のもの』における過患を知り、不老にして無上の安穏であるニッバーナを探求していた私は、不老にして無上の安穏であるニッバーナを体得した。自らが『病むべき性質のもの』でありながら、『病むべき性質のもの』における過患を知り、無病にして無上の安穏であるニッバーナを探求していた私は、無病にして無上の安穏であるニッバーナを体得した。自らが『死ぬべき性質のもの』でありながら、『死ぬべき性質のもの』における過患を知り、不死にして無上の安穏であるニッバーナを体得した。自らが『憂うべき性質のもの』でありながら、『憂うべき性質のもの』における過患を知り、無憂にして無上の安穏であるニッバーナを体得した。自らが『汚れある性質のもの』でありながら、『汚れある性質のもの』における過患を知り、無染にして無上の安穏であるニッバーナを探求していた私は、無染にして無上の安穏であるニッバーナを体得した。そして私に『わが解脱は確固たるものである。これが最後の生まれであり、もはや更なる再生(輪廻)はない』という智と見が生じた。
281. ‘‘Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘adhigato kho myāyaṃ dhammo gambhīro duddaso duranubodho santo paṇīto atakkāvacaro nipuṇo paṇḍitavedanīyo. Ālayarāmā kho panāyaṃ pajā ālayaratā ālayasammuditā. Ālayarāmā kho panāyaṃ pajā ālayaratāya ālayasammuditāya duddasaṃ idaṃ ṭhānaṃ yadidaṃ – idappaccayatā paṭiccasamuppādo. Idampi kho ṭhānaṃ duddasaṃ yadidaṃ – sabbasaṅkhārasamatho sabbūpadhipaṭinissaggo taṇhākkhayo virāgo nirodho nibbānaṃ. Ahañceva kho pana dhammaṃ deseyyaṃ, pare ca me na ājāneyyuṃ, so mamassa kilamatho, sā mamassa vihesā’ti. Apissu maṃ, bhikkhave, imā anacchariyā gāthāyo paṭibhaṃsu pubbe assutapubbā –
281. 「比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『私が覚知したこの法は深遠であり、見がたく、悟りがたく、静寂であり、精妙であり、思惟の領域を超え、微妙であり、智者によって知られるべきものである。しかし、この世の人々は愛執(住処)を楽しみ、愛執を喜び、愛執に歓喜している。愛執を楽しみ、愛執を喜び、愛執に歓喜している世の人々にとって、この道理、すなわち「縁起(これに縁りてあれが生ずること)」は見がたい。また、この道理、すなわち「一切の形成されたものの静止(諸行寂止)、一切の執着の放棄(一切依捨)、渇愛の滅尽、離欲、滅、ニッバーナ」も見がたい。もし私が法を説いたとしても、他者が私を理解しなければ、それは私にとって疲労であり、私にとって困憊となるであろう』と。比丘たちよ、さらに私には、かつて聞いたこともないこのような驚くべき詩偈が心に浮かんだ。
‘Kicchena me adhigataṃ, halaṃ dāni pakāsituṃ;
『私が苦労して覚知したものを、今あえて説く必要があるだろうか。
Rāgadosaparetehi, nāyaṃ dhammo susambudho.
貪りと怒りに圧倒された者たちには、この法は容易に覚られるものではない。
‘Paṭisotagāmiṃ nipuṇaṃ, gambhīraṃ duddasaṃ aṇuṃ;
流れに逆らい、微妙で、深遠で見がたく、微細なものを、
Rāgarattā na dakkhanti, tamokhandhena āvuṭā’’’ti .
貪りに染まり、暗黒の塊に覆われた者たちは見ることができないであろう』と。
282. ‘‘Itiha me, bhikkhave, paṭisañcikkhato appossukkatāya cittaṃ namati, no dhammadesanāya. Atha kho, bhikkhave, brahmuno sahampatissa mama cetasā cetoparivitakkamaññāya etadahosi – ‘nassati vata bho loko, vinassati vata bho loko, yatra hi nāma tathāgatassa arahato sammāsambuddhassa appossukkatāya cittaṃ namati , no dhammadesanāyā’ti. Atha kho, bhikkhave, brahmā sahampati – seyyathāpi nāma balavā puriso samiñjitaṃ vā bāhaṃ pasāreyya, pasāritaṃ vā bāhaṃ samiñjeyya, evameva – brahmaloke antarahito mama purato pāturahosi. Atha kho, bhikkhave, brahmā sahampati ekaṃsaṃ uttarāsaṅgaṃ karitvā yenāhaṃ tenañjaliṃ paṇāmetvā maṃ etadavoca – ‘desetu, bhante, bhagavā dhammaṃ, desetu sugato dhammaṃ. Santi sattā apparajakkhajātikā, assavanatā dhammassa parihāyanti. Bhavissanti dhammassa aññātāro’ti. Idamavoca, bhikkhave, brahmā sahampati. Idaṃ vatvā athāparaṃ etadavoca –
282. 「比丘たちよ、このように思惟するにつれ、私の心は無為(説法をしないこと)へと傾き、法を説くことへと向かわなかった。比丘たちよ、そのときサハンパティ梵天は、私の心の思惟を自らの心で察して、こう思った。『ああ、実に世間は滅びる。ああ、実に世間は失われる。正等覚者たる如来・応供(阿羅漢)の心が無為へと傾き、法を説くことへと向かわないとは』。比丘たちよ、そこでサハンパティ梵天は、力強い男が曲げた腕を伸ばし、伸ばした腕を曲げるような早さで、梵天界から姿を消して私の前に現れた。比丘たちよ、そこでサハンパティ梵天は上衣を一方の肩にかけ、私に向かって合掌してこう申し上げた。『世尊よ、願わくは法を説いてください。善逝(スガタ)よ、願わくは法を説いてください。塵(煩悩の垢)の少ない性質の生きとし生ける者たちもおります。法を聞かないことによって彼らは衰退してしまいます。法を理解する者たちも現れるでしょう』。比丘たちよ、サハンパティ梵天はこのように申し上げました。こう語ってから、さらに重ねてこう言いました。
‘Pāturahosi magadhesu pubbe,
『かつてマガダ国には、汚れある者たちによって思索された、
Dhammo asuddho samalehi cintito;
不浄なる教えが現れていました。
Apāpuretaṃ amatassa dvāraṃ,
どうかこの不死の門を開いてください。
Suṇantu dhammaṃ vimalenānubuddhaṃ.
汚れなき方によって悟られた法を[人々が]聞くことができるように。
‘Sele yathā pabbatamuddhaniṭṭhito,
岩山の頂に立ち、
Yathāpi passe janataṃ samantato;
周囲の群衆を見渡すがごとく、
Tathūpamaṃ dhammamayaṃ sumedha,
智慧深き方よ、普き眼(あまねきまなこ)を持つ方よ、
Pāsādamāruyha samantacakkhu;
法よりなる高楼(宮殿)に登ってください。
Sokāvatiṇṇaṃ janatamapetasoko,
憂いを離れた方よ、生と老いに圧倒され、
Avekkhassu jātijarābhibhūtaṃ.
憂いに沈む群衆を見下ろしてください。
‘Uṭṭhehi vīra vijitasaṅgāma,
立ち上がりたまえ、戦いに打ち勝った英雄よ、
Satthavāha aṇaṇa vicara loke;
商隊の指導者よ、負債なき方よ、世の中を巡りたまえ。
Desassu bhagavā dhammaṃ,
世尊よ、願わくは法を説いてください、
Aññātāro bhavissantī’’’ti.
[法を]理解する者たちが現れるでしょう』と。
283. ‘‘Atha kho ahaṃ, bhikkhave, brahmuno ca ajjhesanaṃ viditvā sattesu ca kāruññataṃ paṭicca buddhacakkhunā lokaṃ volokesiṃ. Addasaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, buddhacakkhunā lokaṃ volokento satte apparajakkhe mahārajakkhe, tikkhindriye mudindriye, svākāre dvākāre, suviññāpaye duviññāpaye, appekacce paralokavajjabhayadassāvine viharante, appekacce na paralokavajjabhayadassāvine viharante. Seyyathāpi nāma uppaliniyaṃ vā paduminiyaṃ vā puṇḍarīkiniyaṃ vā appekaccāni uppalāni vā padumāni vā puṇḍarīkāni vā udake jātāni udake saṃvaḍḍhāni udakānuggatāni antonimuggaposīni, appekaccāni uppalāni vā padumāni vā puṇḍarīkāni vā udake jātāni udake saṃvaḍḍhāni udakānuggatāni samodakaṃ ṭhitāni, appekaccāni uppalāni vā padumāni vā puṇḍarīkāni vā udake jātāni udake saṃvaḍḍhāni udakaṃ accuggamma ṭhitāni anupalittāni udakena; evameva kho ahaṃ, bhikkhave, buddhacakkhunā lokaṃ volokento addasaṃ satte apparajakkhe mahārajakkhe, tikkhindriye mudindriye, svākāre dvākāre, suviññāpaye duviññāpaye, appekacce paralokavajjabhayadassāvine viharante, appekacce na paralokavajjabhayadassāvine viharante. Atha khvāhaṃ, bhikkhave, brahmānaṃ sahampatiṃ gāthāya paccabhāsiṃ –
283. 「比丘たちよ、そこで私は、梵天の請願を知り、生きとし生ける者たちへの慈悲ゆえに、仏の眼をもって世間を見渡した。比丘たちよ、私が仏の眼をもって世間を見渡すと、塵の少ない者、塵の多い者、利根な者、鈍根な者、善き性質の者、悪しき性質の者、教えやすい者、教えがたい者、またある者は来世の罪過と恐怖を見る者として住し、ある者は来世の罪過と恐怖を見ない者として住しているのを見た。それはあたかも、青蓮華の池や紅蓮華の池や白蓮華の池において、ある青蓮華・紅蓮華・白蓮華は、水中に生まれ、水中で育ち、水面に出ることなく水底に沈んだまま育ち、ある青蓮華・紅蓮華・白蓮華は、水中に生まれ、水中で育ち、水面と同じ高さに立ち、ある青蓮華・紅蓮華・白蓮華は、水中に生まれ、水中で育ち、水面を抜け出て立ち、水に汚されることがないようなものである。比丘たちよ、まさにそのように、仏の眼をもって世間を見渡した私は、塵の少ない者、塵の多い者、利根な者、鈍根な者、善き性質の者、悪しき性質の者、教えやすい者、教えがたい者、来世の罪過と恐怖を見る者、来世の罪過と恐怖を見ない者たちがいるのを見た。そこで私は、サハンパティ梵天に詩偈をもって答えた。
‘Apārutā tesaṃ amatassa dvārā,
『耳ある者たちのために不死の門は開かれた。
Ye sotavanto pamuñcantu saddhaṃ;
彼らは[自らの]信仰を放つ(抱く)がよい。
Vihiṃsasaññī paguṇaṃ na bhāsiṃ,
梵天よ、私は労苦を思って、
Dhammaṃ paṇītaṃ manujesu brahme’’’ti.
人々に優れた精妙な法を語らなかったのだ』と。
‘‘Atha kho, bhikkhave, brahmā sahampati ‘katāvakāso khomhi bhagavatā dhammadesanāyā’ti maṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā tatthevantaradhāyi.
「比丘たちよ、そこでサハンパティ梵天は『世尊より法を説くための許しを得た』と喜び、私に礼拝し、右回りに巡って、まさにその場で姿を消した。
284. ‘‘Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘kassa nu kho ahaṃ paṭhamaṃ dhammaṃ deseyyaṃ; ko imaṃ dhammaṃ khippameva ājānissatī’ti? Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘ayaṃ kho āḷāro kālāmo paṇḍito viyatto medhāvī dīgharattaṃ apparajakkhajātiko. Yaṃnūnāhaṃ āḷārassa kālāmassa paṭhamaṃ dhammaṃ deseyyaṃ. So imaṃ dhammaṃ khippameva ājānissatī’ti. Atha kho maṃ, bhikkhave, devatā upasaṅkamitvā etadavoca – ‘sattāhakālaṅkato, bhante, āḷāro kālāmo’ti. Ñāṇañca pana me dassanaṃ udapādi – ‘sattāhakālaṅkato āḷāro kālāmo’ti. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘mahājāniyo kho āḷāro kālāmo. Sace hi so imaṃ dhammaṃ suṇeyya, khippameva ājāneyyā’ti.
284. 「比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『いったい誰に対して、私は最初に法を説くべきであろうか。誰がこの法を速やかに理解するであろうか』と。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『このアーラーラ・カーラーマは賢明で、聡明で、智恵があり、長きにわたり塵の少ない性質であった。いっそのこと私は、アーラーラ・カーラーマに対して最初に法を説くこととしようか。彼はこの法を速やかに理解するであろう』と。比丘たちよ、そのとき天神(神霊)が私のところへ来て、こう告げた。『世尊よ、アーラーラ・カーラーマは七日前に亡くなりました』と。私にもまた『アーラーラ・カーラーマは七日前に亡くなった』という智と見が生じた。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『アーラーラ・カーラーマは大いなる損失を被った。もし彼がこの法を聞いたならば、速やかに理解したであろうに』と。
‘‘Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘kassa nu kho ahaṃ paṭhamaṃ dhammaṃ deseyyaṃ; ko imaṃ dhammaṃ khippameva ājānissatī’ti? Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘ayaṃ kho udako rāmaputto paṇḍito viyatto medhāvī dīgharattaṃ apparajakkhajātiko. Yaṃnūnāhaṃ udakassa rāmaputtassa paṭhamaṃ dhammaṃ deseyyaṃ. So imaṃ dhammaṃ khippameva ājānissatī’ti. Atha kho maṃ, bhikkhave, devatā upasaṅkamitvā etadavoca – ‘abhidosakālaṅkato, bhante, udako rāmaputto’ti. Ñāṇañca pana me dassanaṃ udapādi – ‘abhidosakālaṅkato udako rāmaputto’ti. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘mahājāniyo kho udako rāmaputto. Sace hi so imaṃ dhammaṃ suṇeyya, khippameva ājāneyyā’ti.
「比丘たちよ、さらに私にこのような思いが生じた。『いったい誰に対して、私は最初に法を説くべきであろうか。誰がこの法を速やかに理解するであろうか』と。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『このウッダカ・ラーマプッタは賢明で、聡明で、智恵があり、長きにわたり塵の少ない性質であった。いっそのこと私は、ウッダカ・ラーマプッタに対して最初に法を説くこととしようか。彼はこの法を速やかに理解するであろう』と。比丘たちよ、そのとき天神が私のところへ来て、こう告げた。『世尊よ、ウッダカ・ラーマプッタは昨夜亡くなりました』と。私にもまた『ウッダカ・ラーマプッタは昨夜亡くなった』という智と見が生じた。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『ウッダカ・ラーマプッタは大いなる損失を被った。もし彼がこの法を聞いたならば、速やかに理解したであろうに』と。
‘‘Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘kassa nu kho ahaṃ paṭhamaṃ dhammaṃ deseyyaṃ; ko imaṃ dhammaṃ khippameva ājānissatī’ti? Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘bahukārā kho me pañcavaggiyā bhikkhū, ye maṃ padhānapahitattaṃ upaṭṭhahiṃsu. Yaṃnūnāhaṃ pañcavaggiyānaṃ bhikkhūnaṃ paṭhamaṃ dhammaṃ deseyya’nti. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, etadahosi – ‘kahaṃ nu kho etarahi pañcavaggiyā bhikkhū viharantī’ti? Addasaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena pañcavaggiye bhikkhū bārāṇasiyaṃ viharante isipatane migadāye. Atha khvāhaṃ, bhikkhave, uruvelāyaṃ yathābhirantaṃ viharitvā yena bārāṇasī tena cārikaṃ pakkamiṃ .
「比丘たちよ、さらに私にこのような思いが生じた。『いったい誰に対して、私は最初に法を説くべきであろうか。誰がこの法を速やかに理解するであろうか』と。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『あの五比丘(五人の修行者たち)は、私が精進に励んでいたときに仕えてくれたので、大いに恩恵がある。いっそのこと私は、五比丘に対して最初に法を説くこととしようか』と。比丘たちよ、その私にこのような思いが生じた。『いま五比丘はどこに住しているのだろうか』と。比丘たちよ、私は人を超えた清浄な天眼によって、五比丘がバーラーナシーのイシパタナ(鹿野苑)の鹿林に住しているのを見た。比丘たちよ、そこで私はウルヴェーラーに望むだけ滞在した後、バーラーナシーへ向けて遊行に出発した。
285. ‘‘Addasā kho maṃ, bhikkhave, upako ājīvako antarā ca gayaṃ antarā ca bodhiṃ addhānamaggappaṭipannaṃ. Disvāna maṃ etadavoca – ‘vippasannāni kho te, āvuso, indriyāni, parisuddho chavivaṇṇo pariyodāto! Kaṃsi tvaṃ, āvuso, uddissa pabbajito, ko vā te satthā, kassa vā tvaṃ dhammaṃ rocesī’ti? Evaṃ vutte, ahaṃ, bhikkhave, upakaṃ ājīvakaṃ gāthāhi ajjhabhāsiṃ –
285. 「比丘たちよ、邪命外道のウパカは、ガヤーと菩提樹の間の大道を行く私を見た。見て、私にこう言った。『友よ、あなたの諸根(感覚器官)は極めて清らかで、皮膚の色は清浄で輝いています。友よ、あなたはいったい誰を師として出家したのですか。あなたの師は誰ですか。あなたは誰の法を好んでいるのですか』と。比丘たちよ、このように言われたとき、私は邪命外道のウパカに詩偈をもって語りかけた。
‘Sabbābhibhū sabbavidūhamasmi, sabbesu dhammesu anūpalitto;
『私はすべてに打ち勝ち、すべてを知る者であり、一切の諸法に汚されることがない。
Sabbañjaho taṇhākkhaye vimutto, sayaṃ abhiññāya kamuddiseyyaṃ.
すべてを捨て去り、渇愛の滅尽において解脱した者である。自ら直証した私がいったい誰を[師と]指し示せようか。
‘Na me ācariyo atthi, sadiso me na vijjati;
私に師はなく、私に等しい者も存在しない。
Sadevakasmiṃ lokasmiṃ, natthi me paṭipuggalo.
神々を含む世界において、私に対抗できる者はいない。
‘Ahañhi arahā loke, ahaṃ satthā anuttaro;
実に私は世における阿羅漢(応供)であり、私は無上の師である。
Ekomhi sammāsambuddho, sītibhūtosmi nibbuto.
私一人が正等覚者であり、清涼となり、寂静(ニッバーナ)を得た。
‘Dhammacakkaṃ pavattetuṃ, gacchāmi kāsinaṃ puraṃ;
法輪を転じるために、私はカーシーの都(バーラーナシー)へと赴く。
Andhībhūtasmiṃ lokasmiṃ, āhañchaṃ amatadundubhi’nti.
盲目となった世間において、私は不死の太鼓を打ち鳴らすであろう』と。
‘Yathā kho tvaṃ, āvuso, paṭijānāsi, arahasi anantajino’ti!
『友よ、あなたが言明されるとおりであるなら、あなたは無限の勝利者(無辺勝者)に値します』
‘Mādisā ve jinā honti, ye pattā āsavakkhayaṃ;
『私のような者こそまさに勝利者である、諸々の煩悩の滅尽に達した者たちである。
Jitā me pāpakā dhammā, tasmāhamupaka jino’ti.
私は邪悪な諸法に打ち勝った。それゆえに、ウパカよ、私は勝利者である』と。
‘‘Evaṃ vutte, bhikkhave, upako ājīvako ‘hupeyyapāvuso’ti vatvā sīsaṃ okampetvā ummaggaṃ gahetvā pakkāmi.
「比丘たちよ、このように言われたとき、邪命外道のウパカは『友よ、そうかもしれないな』と言って頭を振り、脇道をとって立ち去った。
286. ‘‘Atha khvāhaṃ, bhikkhave, anupubbena cārikaṃ caramāno yena bārāṇasī isipatanaṃ migadāyo yena pañcavaggiyā bhikkhū tenupasaṅkamiṃ. Addasaṃsu kho maṃ, bhikkhave, pañcavaggiyā bhikkhū dūrato āgacchantaṃ. Disvāna aññamaññaṃ saṇṭhapesuṃ – ‘ayaṃ kho, āvuso, samaṇo gotamo āgacchati bāhulliko padhānavibbhanto āvatto bāhullāya. So neva abhivādetabbo, na paccuṭṭhātabbo; nāssa pattacīvaraṃ paṭiggahetabbaṃ. Api ca kho āsanaṃ ṭhapetabbaṃ, sace ākaṅkhissati nisīdissatī’ti. Yathā yathā kho ahaṃ, bhikkhave, upasaṅkamiṃ tathā tathā pañcavaggiyā bhikkhū nāsakkhiṃsu sakāya katikāya saṇṭhātuṃ. Appekacce maṃ paccuggantvā pattacīvaraṃ paṭiggahesuṃ, appekacce āsanaṃ paññapesuṃ, appekacce pādodakaṃ upaṭṭhapesuṃ. Api ca kho maṃ nāmena ca āvusovādena ca samudācaranti.
286. 「比丘たちよ、そこで私は順次に遊行して、バーラーナシーのイシパタナの鹿林、あの五比丘がいるところへと至った。比丘たちよ、五比丘は私が遠くから来るのを見た。見て、互いに申し合わせた。『友よ、あの沙門ゴータマがやって来る。多欲(贅沢)になり、修行を放棄し、多欲へと戻った者だ。彼に対して礼拝してはならないし、立ち迎えてはならない。彼の衣や鉢を受け取ってもならない。ただし、座席だけは設けておこう。もし座りたいなら座るだろう』と。しかし比丘たちよ、私が近づくにつれて、五比丘は自らの取り決めを守り通すことができなくなった。ある者は私を出迎えて衣と鉢を受け取り、ある者は座席を設え、ある者は足を洗う水を用意した。しかし彼らは、私の名前を呼び、『友よ』という呼びかけをもって接したのである。
‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ, bhikkhave, pañcavaggiye bhikkhū etadavocaṃ – ‘mā, bhikkhave, tathāgataṃ nāmena ca āvusovādena ca samudācaratha . Arahaṃ, bhikkhave, tathāgato sammāsambuddho. Odahatha, bhikkhave, sotaṃ, amatamadhigataṃ, ahamanusāsāmi, ahaṃ dhammaṃ desemi. Yathānusiṭṭhaṃ tathā paṭipajjamānā nacirasseva – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti. Evaṃ vutte, bhikkhave, pañcavaggiyā bhikkhū maṃ etadavocuṃ – ‘tāyapi kho tvaṃ, āvuso gotama, iriyāya tāya paṭipadāya tāya dukkarakārikāya nājjhagamā uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ, kiṃ pana tvaṃ etarahi bāhulliko padhānavibbhanto āvatto bāhullāya adhigamissasi uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanavisesa’nti? Evaṃ vutte, ahaṃ, bhikkhave, pañcavaggiye bhikkhū etadavocaṃ – ‘na, bhikkhave, tathāgato bāhulliko, na padhānavibbhanto, na āvatto bāhullāya. Arahaṃ, bhikkhave, tathāgato sammāsambuddho. Odahatha, bhikkhave, sotaṃ, amatamadhigataṃ, ahamanusāsāmi, ahaṃ dhammaṃ desemi. Yathānusiṭṭhaṃ tathā paṭipajjamānā nacirasseva – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti. Dutiyampi kho, bhikkhave, pañcavaggiyā bhikkhū maṃ etadavocuṃ – ‘tāyapi kho tvaṃ, āvuso gotama, iriyāya tāya paṭipadāya tāya dukkarakārikāya nājjhagamā uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ, kiṃ pana tvaṃ etarahi bāhulliko padhānavibbhanto āvatto bāhullāya adhigamissasi uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanavisesa’nti? Dutiyampi kho ahaṃ, bhikkhave, pañcavaggiye bhikkhū etadavocaṃ – ‘na, bhikkhave, tathāgato bāhulliko…pe… upasampajja viharissathā’ti. Tatiyampi kho, bhikkhave, pañcavaggiyā bhikkhū maṃ etadavocuṃ – ‘tāyapi kho tvaṃ, āvuso gotama, iriyāya tāya paṭipadāya tāya dukkarakārikāya nājjhagamā uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ, kiṃ pana tvaṃ etarahi bāhulliko padhānavibbhanto āvatto bāhullāya adhigamissasi uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanavisesa’nti?
「比丘たちよ、このように言われたとき、私は五比丘にこう告げた。『比丘たちよ、如来を名や「友よ(アーヴソ)」という呼びかけをもって待遇してはならない。比丘たちよ、如来は阿羅漢であり、正等覚者である。比丘たちよ、耳を傾けよ。不死は証得された。私は教示し、私は法を説く。教示された通りに実践するなら、良家の男子たちがそれのために正しく家から出て家なき状態へと出家する目的である、あの無上の清浄行の極致を、自ら現法において高い智慧により直証し、達成して具足して過ごすであろう』と。比丘たちよ、このように言われたとき、五比丘は私にこう言った。『友なるゴータマよ、あなたはその威儀、その実践、その苦行をもってしても、人法を超えた尊い智見の卓越を証得しなかったのに、どうして今、受用過多となって修行から脱落し、贅沢へと戻ったあなたが、人法を超えた尊い智見の卓越を証得するであろうか』と。比丘たちよ、このように言われたとき、私は五比丘にこう告げた。『比丘たちよ、如来は受用過多ではなく、修行から脱落したわけでもなく、贅沢へと戻ったわけでもない。比丘たちよ、如来は阿羅漢であり、正等覚者である。比丘たちよ、耳を傾けよ。不死は証得された。私は教示し、私は法を説く。教示された通りに実践するなら、良家の男子たちがそれのために正しく家から出て家なき状態へと出家する目的である、あの無上の清浄行の極致を、自ら現法において高い智慧により直証し、達成して具足して過ごすであろう』と。比丘たちよ、実に二度目も、五比丘は私にこう言った。『友なるゴータマよ、あなたはその威儀、その実践、その苦行をもってしても、人法を超えた尊い智見の卓越を証得しなかったのに、どうして今、受用過多となって修行から脱落し、贅沢へと戻ったあなたが、人法を超えた尊い智見の卓越を証得するであろうか』と。比丘たちよ、実に二度目も、私は五比丘にこう告げた。『比丘たちよ、如来は受用過多ではなく……(中略)……達成して具足して過ごすであろう』と。比丘たちよ、実に三度目も、五比丘は私にこう言った。『友なるゴータマよ、あなたはその威儀、その実践、その苦行をもってしても、人法を超えた尊い智見の卓越を証得しなかったのに、どうして今、受用過多となって修行から脱落し、贅沢へと戻ったあなたが、人法を超えた尊い智見の卓越を証得するであろうか』と。
‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ, bhikkhave, pañcavaggiye bhikkhū etadavocaṃ – ‘abhijānātha me no tumhe, bhikkhave, ito pubbe evarūpaṃ pabhāvitameta’nti ? ‘No hetaṃ, bhante’. ‘Arahaṃ, bhikkhave, tathāgato sammāsambuddho. Odahatha, bhikkhave, sotaṃ, amatamadhigataṃ, ahamanusāsāmi, ahaṃ dhammaṃ desemi. Yathānusiṭṭhaṃ tathā paṭipajjamānā nacirasseva – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharissathā’ti.
「比丘たちよ、このように言われたとき、私は五比丘にこう告げた。『比丘たちよ、あなたがたは、これ以前に私がこのようなことを語ったのを覚えているか』と。『大徳よ、そのようなことはありません』。『比丘たちよ、如来は阿羅漢であり、正等覚者である。比丘たちよ、耳を傾けよ。不死は証得された。私は教示し、私は法を説く。教示された通りに実践するなら、良家の男子たちがそれのために正しく家から出て家なき状態へと出家する目的である、あの無上の清浄行の極致を、自ら現法において高い智慧により直証し、達成して具足して過ごすであろう』と。
‘‘Asakkhiṃ kho ahaṃ, bhikkhave, pañcavaggiye bhikkhū saññāpetuṃ. Dvepi sudaṃ, bhikkhave, bhikkhū ovadāmi, tayo bhikkhū piṇḍāya caranti. Yaṃ tayo bhikkhū piṇḍāya caritvā āharanti tena chabbaggiyā yāpema. Tayopi sudaṃ, bhikkhave, bhikkhū ovadāmi, dve bhikkhū piṇḍāya caranti. Yaṃ dve bhikkhū piṇḍāya caritvā āharanti tena chabbaggiyā yāpema. Atha kho, bhikkhave, pañcavaggiyā bhikkhū mayā evaṃ ovadiyamānā evaṃ anusāsiyamānā attanā jātidhammā samānā jātidhamme ādīnavaṃ viditvā ajātaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesamānā ajātaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃsu, attanā jarādhammā samānā jarādhamme ādīnavaṃ viditvā ajaraṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesamānā ajaraṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃsu, attanā byādhidhammā samānā…pe… attanā maraṇadhammā samānā… attanā sokadhammā samānā… attanā saṃkilesadhammā samānā saṃkilesadhamme ādīnavaṃ viditvā asaṃkiliṭṭhaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ pariyesamānā asaṃkiliṭṭhaṃ anuttaraṃ yogakkhemaṃ nibbānaṃ ajjhagamaṃsu. Ñāṇañca pana nesaṃ dassanaṃ udapādi – ‘akuppā no vimutti , ayamantimā jāti, natthi dāni punabbhavo’ti.
「比丘たちよ、実に私は五比丘を納得させることができた。比丘たちよ、私は二人の比丘を教誡し、三人の比丘が托鉢に赴いた。三人の比丘が托鉢して持ち帰ったものによって、私たち六人は命を保った。比丘たちよ、私は三人の比丘を教誡し、二人の比丘が托鉢に赴いた。二人の比丘が托鉢して持ち帰ったものによって、私たち六人は命を保った。比丘たちよ、そして五比丘は、私によってこのように教誡され、このように教示され、自らは生を本性とするものでありながら、生を本性とするものにおける過患を知り、不生にして無上の安穏なる涅槃を求め、不生にして無上の安穏なる涅槃を証得した。自らは老を本性とするものでありながら、老を本性とするものにおける過患を知り、不老にして無上の安穏なる涅槃を求め、不老にして無上の安穏なる涅槃を証得した。自らは病を本性とするものでありながら……(中略)……自らは死を本性とするものでありながら……自らは憂いを本性とするものでありながら……自らは染汚を本性とするものでありながら、染汚を本性とするものにおける過患を知り、無染汚にして無上の安穏なる涅槃を求め、無染汚にして無上の安穏なる涅槃を証得した。そして彼らに智と見が生じた。『私たちの解脱は不動である。これが最後の生まれであり、もはや再生はない』と。
287. ‘‘Pañcime, bhikkhave, kāmaguṇā. Katame pañca? Cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā, sotaviññeyyā saddā…pe… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā. Ime kho, bhikkhave, pañca kāmaguṇā. Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā ime pañca kāmaguṇe gathitā mucchitā ajjhopannā anādīnavadassāvino anissaraṇapaññā paribhuñjanti, te evamassu veditabbā – ‘anayamāpannā byasanamāpannā yathākāmakaraṇīyā pāpimato’ . ‘Seyyathāpi, bhikkhave, āraññako mago baddho pāsarāsiṃ adhisayeyya. So evamassa veditabbo – anayamāpanno byasanamāpanno yathākāmakaraṇīyo luddassa. Āgacchante ca pana ludde yena kāmaṃ na pakkamissatī’ti. Evameva kho, bhikkhave, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā ime pañca kāmaguṇe gathitā mucchitā ajjhopannā anādīnavadassāvino anissaraṇapaññā paribhuñjanti, te evamassu veditabbā – ‘anayamāpannā byasanamāpannā yathākāmakaraṇīyā pāpimato’. Ye ca kho keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā ime pañca kāmaguṇe agathitā amucchitā anajjhopannā ādīnavadassāvino nissaraṇapaññā paribhuñjanti, te evamassu veditabbā – ‘na anayamāpannā na byasanamāpannā na yathākāmakaraṇīyā pāpimato’.
287. 「比丘たちよ、これら五つの欲望の対象(五妙欲)がある。いかなるものが五つであるか。眼によって認識される色(かたち)であって、望ましく、愛らしく、心にかない、好ましく、欲望を伴い、欲情をそそるもの。耳によって認識される声……(中略)……鼻によって認識される香……舌によって認識される味……身によって認識される感触であって、望ましく、愛らしく、心にかない、好ましく、欲望を伴い、欲情をそそるものである。比丘たちよ、これらが五つの欲望の対象である。比丘たちよ、これら五つの欲望の対象に縛られ、迷酔し、執着し、過患を見ず、脱出の智慧をもたずに享受する沙門またはバラモンは誰であれ、彼らは『災難に陥り、不幸に陥り、悪魔(パーピマント)の思いのままにされる者である』と知るべきである。『比丘たちよ、それはあたかも、野の鹿が罠の束に囚われて横たわっているようなものである。その鹿は「災難に陥り、不幸に陥り、猟師の思いのままにされる者である。猟師がやって来ても、思い通りに立ち去ることができない」と知るべきである』。比丘たちよ、それとまったく同様に、これら五つの欲望の対象に縛られ、迷酔し、執着し、過患を見ず、脱出の智慧をもたずに享受する沙門またはバラモンは誰であれ、彼らは『災難に陥り、不幸に陥り、悪魔の思いのままにされる者である』と知るべきである。しかし、比丘たちよ、これら五つの欲望の対象に縛られず、迷酔せず、執着せず、過患を見て、脱出の智慧をもって享受する沙門またはバラモンは誰であれ、彼らは『災難に陥っておらず、不幸に陥っておらず、悪魔の思いのままにされない者である』と知るべきである。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, āraññako mago abaddho pāsarāsiṃ adhisayeyya. So evamassa veditabbo – ‘na anayamāpanno na byasanamāpanno na yathākāmakaraṇīyo luddassa. Āgacchante ca pana ludde yena kāmaṃ pakkamissatī’ti. Evameva kho, bhikkhave, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā ime pañca kāmaguṇe agathitā amucchitā anajjhopannā ādīnavadassāvino nissaraṇapaññā paribhuñjanti, te evamassu veditabbā – ‘na anayamāpannā na byasanamāpannā na yathākāmakaraṇīyā pāpimato’.
「比丘たちよ、それはあたかも、野の鹿が罠の束に囚われずに横たわっているようなものである。その鹿は『災難に陥っておらず、不幸に陥っておらず、猟師の思いのままにされない者である。猟師がやって来ても、思い通りに立ち去ることができる』と知るべきである。比丘たちよ、それとまったく同様に、これら五つの欲望の対象に縛られず、迷酔せず、執着せず、過患を見て、脱出の智慧をもって享受する沙門またはバラモンは誰であれ、彼らは『災難に陥っておらず、不幸に陥っておらず、悪魔の思いのままにされない者である』と知るべきである。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, āraññako mago araññe pavane caramāno vissattho gacchati, vissattho tiṭṭhati, vissattho nisīdati, vissattho seyyaṃ kappeti. Taṃ kissa hetu? Anāpāthagato, bhikkhave, luddassa. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu andhamakāsi māraṃ apadaṃ, vadhitvā māracakkhuṃ adassanaṃ gato pāpimato.
「比丘たちよ、それはあたかも、野の鹿が森や野原を歩き回り、安らかに行き、安らかに立ち、安らかに座り、安らかに横たわるようなものである。それはなぜか。比丘たちよ、猟師の手の届かないところへ行ったからである。比丘たちよ、それとまったく同様に、比丘は諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れ、尋と伺を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅を具足して過ごす。比丘たちよ、この比丘は、悪魔(マーラ)を盲目にし、足跡を絶ち、悪魔の目を滅ぼして、悪魔(パーピマント)の不可視の境地に至ったと言われる。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「比丘たちよ、さらにまた、比丘は尋と伺の静止により、内面の清浄と心の一境性とを得て、尋もなく伺もなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を具足して過ごす。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……悪魔の不可視の境地に至ったと言われる。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati, sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「比丘たちよ、さらにまた、比丘は喜から離れることにより、捨(平静)にして過ごし、念(気づき)と正知を保ち、身をもって楽を受容する。聖者たちが『捨にして念あり、楽に住す』と称賛する、その第三禅を具足して過ごす。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……悪魔の不可視の境地に至ったと言われる。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「比丘たちよ、さらにまた、比丘は楽の放棄により、また苦の放棄により、以前の喜悦と憂患の消滅により、不苦不楽にして、捨による念の清浄ある第四禅を具足して過ごす。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……悪魔の不可視の境地に至ったと言われる。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「比丘たちよ、さらにまた、比丘はすべての物質的想念を超越し、衝突の想念の消滅により、多様性の想念を作意しないことから、『空間は無辺である』と空無辺処を具足して過ごす。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……悪魔の不可視の境地に至ったと言われる。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「比丘たちよ、さらにまた、比丘はすべての空無辺処を超越し、『意識は無辺である』と識無辺処を具足して過ごす。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……悪魔の不可視の境地に至ったと言われる。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「比丘たちよ、さらにまた、比丘はすべての識無辺処を超越し、『何ものも存在しない』と無所有処を具足して過ごす。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……悪魔の不可視の境地に至ったと言われる。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave…pe… pāpimato.
「比丘たちよ、さらにまた、比丘はすべての無所有処を超越し、非想非非想処を具足して過ごす。比丘たちよ、この比丘は……(中略)……悪魔の不可視の境地に至ったと言われる。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati, paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu andhamakāsi māraṃ apadaṃ, vadhitvā māracakkhuṃ adassanaṃ gato pāpimato. Tiṇṇo loke visattikaṃ vissattho gacchati, vissattho tiṭṭhati, vissattho nisīdati, vissattho seyyaṃ kappeti. Taṃ kissa hetu? Anāpāthagato, bhikkhave, pāpimato’’ti.
「比丘たちよ、さらにまた、比丘はすべての非想非非想処を超越し、想受滅(想知と感受の滅尽)を具足して過ごし、智慧によってそれを見て、彼の諸々の煩悩(漏)は尽き果てる。比丘たちよ、この比丘は、悪魔(マーラ)を盲目にし、足跡を絶ち、悪魔の目を滅ぼして、悪魔(パーピマント)の不可視の境地に至ったと言われる。世における執着(渇愛)を乗り越え、安らかに行き、安らかに立ち、安らかに座り、安らかに横たわる。それはなぜか。比丘たちよ、悪魔の手の届かないところへ行ったからである」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心から喜び、世尊の説かれたことを歓喜した。
Pāsarāsisuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ.
罠の束経(聖求経の異名)第六が終わった。
7. Cūḷahatthipadopamasuttaṃ
7. 象跡喩小経
288. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena jāṇussoṇi brāhmaṇo sabbasetena vaḷavābhirathena sāvatthiyā niyyāti divādivassa. Addasā kho jāṇussoṇi brāhmaṇo pilotikaṃ paribbājakaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna pilotikaṃ paribbājakaṃ etadavoca –
288. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられた。その時、ジャーヌッソーニ・バラモンは、真白な牝馬の引く車に乗って、昼日中にサーヴァッティーから外へと出て行った。ジャーヌッソーニ・バラモンは、ピローティカ遍歴行者が遠くからやって来るのを見た。ピローティカ遍歴行者を見て、彼にこう言った。
‘‘Handa, kuto nu bhavaṃ vacchāyano āgacchati divādivassā’’ti?
「やあ、尊者ヴァッチャーヤナは、真昼にいったいどこから来られたのか」と。
‘‘Ito hi kho ahaṃ, bho, āgacchāmi samaṇassa gotamassa santikā’’ti.
「友よ、私は沙門ゴータマのもとからやって来ました」。
‘‘Taṃ kiṃ maññati, bhavaṃ vacchāyano, samaṇassa gotamassa paññāveyyattiyaṃ?
「尊者ヴァッチャーヤナは、沙門ゴータマの智慧の明晰さについてどう思われるか。
‘‘Paṇḍito maññe’’ti.
賢者であると思われるか」。
‘‘Ko cāhaṃ, bho, ko ca samaṇassa gotamassa paññāveyyattiyaṃ jānissāmi! Sopi nūnassa tādisova yo samaṇassa gotamassa paññāveyyattiyaṃ jāneyyā’’ti.
「友よ、私ごとき者が何者であり、どうして沙門ゴータマの智慧の明晰さを知ることができましょうか! 沙門ゴータマの智慧の明晰さを知ることができる者こそ、まさに彼のような人でありましょう」。
‘‘Uḷārāya khalu bhavaṃ vacchāyano samaṇaṃ gotamaṃ pasaṃsāya pasaṃsatī’’ti.
「尊者ヴァッチャーヤナは、実に偉大な称賛をもって沙門ゴータマを称賛されるのだな」。
‘‘Ko cāhaṃ, bho, ko ca samaṇaṃ gotamaṃ pasaṃsissāmi?
「友よ、私ごとき者が何者であり、どうして沙門ゴータマを称賛できましょうか。
‘‘Pasatthapasatthova so bhavaṃ gotamo seṭṭho devamanussāna’’nti.
かの尊者ゴータマは称賛された人々の中でも最上であり、神々と人間の中で最高の方です」。
‘‘Kaṃ pana bhavaṃ vacchāyano atthavasaṃ sampassamāno samaṇe gotame evaṃ abhippasanno’’ti ?
「では、尊者ヴァッチャーヤナはどのような利点を見て、沙門ゴータマに対してこのように深く信順しているのか」。
‘‘Seyyathāpi, bho, kusalo nāgavaniko nāgavanaṃ paviseyya. So passeyya nāgavane mahantaṃ hatthipadaṃ, dīghato ca āyataṃ, tiriyañca vitthataṃ. So niṭṭhaṃ gaccheyya – ‘mahā vata, bho, nāgo’ti. Evameva kho ahaṃ, bho, yato addasaṃ samaṇe gotame cattāri padāni athāhaṃ niṭṭhamagamaṃ – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
「友よ、それはあたかも、熟練した象追いが象の森に入ったようなものです。彼は象の森で、縦に長く横に広い大きな象の足跡を見るでしょう。彼は『おお、実に大象である』と結論を下すでしょう。友よ、それとまったく同様に、私が沙門ゴータマにおいて四つの足跡を見たとき、私は『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下したのです。
289. ‘‘Katamāni cattāri? Idhāhaṃ, bho, passāmi ekacce khattiyapaṇḍite nipuṇe kataparappavāde vālavedhirūpe, te bhindantā maññe caranti paññāgatena diṭṭhigatāni. Te suṇanti – ‘samaṇo khalu, bho, gotamo amukaṃ nāma gāmaṃ vā nigamaṃ vā osarissatī’ti. Te pañhaṃ abhisaṅkharonti – ‘imaṃ mayaṃ pañhaṃ samaṇaṃ gotamaṃ upasaṅkamitvā pucchissāma. Evaṃ ce no puṭṭho evaṃ byākarissati, evamassa mayaṃ vādaṃ āropessāma. Evaṃ cepi no puṭṭho evaṃ byākarissati, evampissa mayaṃ vādaṃ āropessāmā’ti. Te suṇanti – ‘samaṇo khalu, bho, gotamo amukaṃ nāma gāmaṃ vā nigamaṃ vā osaṭo’ti. Te yena samaṇo gotamo tenupasaṅkamanti. Te samaṇo gotamo dhammiyā kathāya sandasseti samādapeti samuttejeti sampahaṃseti. Te samaṇena gotamena dhammiyā kathāya sandassitā samādapitā samuttejitā sampahaṃsitā na ceva samaṇaṃ gotamaṃ pañhaṃ pucchanti, kutossa vādaṃ āropessanti? Aññadatthu samaṇasseva gotamassa sāvakā sampajjanti. Yadāhaṃ, bho, samaṇe gotame imaṃ paṭhamaṃ padaṃ addasaṃ athāhaṃ niṭṭhamagamaṃ – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
280. 「いかなるものが四つであるか。友よ、ここに私は、巧妙で、他人の説を論破し、毛彫りの弓矢を射るかのような王族の賢者たちを見ます。彼らはその智慧をもって、諸々の見解を打ち破るようにして歩き回っています。彼らは『沙門ゴータマが某という村や町を訪れるそうだ』と聞きます。彼らは質問を準備します。『我々は沙門ゴータマのもとへ行き、この質問を尋ねよう。もし我々に問われて彼がこのように答えたなら、我々はこのように彼に論難を投げかけよう。もし我々に問われて彼がこのように答えたなら、またこのように彼に論難を投げかけよう』と。彼らは『沙門ゴータマが某という村や町を訪れた』と聞きます。彼らは沙門ゴータマのところへ赴きます。沙門ゴータマは法話をもって彼らを教示し、勧奨し、奮起させ、歓喜させます。彼らは沙門ゴータマによって法話をもって教示され、勧奨され、奮起され、歓喜させられると、沙門ゴータマに質問を尋ねることさえせず、どうして彼に論難を投げかけることがありましょうか。それどころか、まったく沙門ゴータマの弟子となるのです。友よ、私が沙門ゴータマにおいてこの第一の足跡を見たとき、私は『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下したのです。
‘‘Puna caparāhaṃ, bho, passāmi idhekacce brāhmaṇapaṇḍite…pe… gahapatipaṇḍite…pe… samaṇapaṇḍite nipuṇe kataparappavāde vālavedhirūpe te bhindantā maññe caranti paññāgatena diṭṭhigatāni. Te suṇanti – ‘samaṇo khalu bho gotamo amukaṃ nāma gāmaṃ vā nigamaṃ vā osarissatī’ti. Te pañhaṃ abhisaṅkharonti ‘imaṃ mayaṃ pañhaṃ samaṇaṃ gotamaṃ upasaṅkamitvā pucchissāma. Evaṃ ce no puṭṭho evaṃ byākarissati, evamassa mayaṃ vādaṃ āropessāma. Evaṃ cepi no puṭṭho evaṃ byākarissati, evaṃpissa mayaṃ vādaṃ āropessāmā’ti. Te suṇanti ‘samaṇo khalu bho gotamo amukaṃ nāma gāmaṃ vā nigamaṃ vā osaṭo’ti. Te yena samaṇo gotamo tenupasaṅkamanti. Te samaṇo gotamo dhammiyā kathāya sandasseti samādapeti samuttejeti sampahaṃseti. Te samaṇena gotamena dhammiyā kathāya sandassitā samādapitā samuttejitā sampahaṃsitā na ceva samaṇaṃ gotamaṃ pañhaṃ pucchanti, kutossa vādaṃ āropessanti? Aññadatthu samaṇaṃyeva gotamaṃ okāsaṃ yācanti agārasmā anagāriyaṃ pabbajjāya. Te samaṇo gotamo pabbājeti . Te tattha pabbajitā samānā vūpakaṭṭhā appamattā ātāpino pahitattā viharantā nacirasseva – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharanti. Te evamāhaṃsu – ‘manaṃ vata, bho, anassāma, manaṃ vata, bho, panassāma; mayañhi pubbe assamaṇāva samānā samaṇamhāti paṭijānimha, abrāhmaṇāva samānā brāhmaṇamhāti paṭijānimha, anarahantova samānā arahantamhāti paṭijānimha. Idāni khomha samaṇā, idāni khomha brāhmaṇā, idāni khomha arahanto’ti. Yadāhaṃ, bho, samaṇe gotame imaṃ catutthaṃ padaṃ addasaṃ athāhaṃ niṭṭhamagamaṃ – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’’’ti.
「友よ、さらにまた、私はここにバラモンの賢者たちを……(中略)……資産家の賢者たちを……(中略)……沙門の賢者たちを見ます。彼らは巧妙で、他人の説を論破し、毛彫りの弓矢を射るかのようです。彼らはその智慧をもって、諸々の見解を打ち破るようにして歩き回っています。彼らは『沙門ゴータマが某という村や町を訪れるそうだ』と聞きます。彼らは質問を準備します。『我々は沙門ゴータマのもとへ行き、この質問を尋ねよう。もし我々に問われて彼がこのように答えたなら、我々はこのように彼に論難を投げかけよう。もし我々に問われて彼がこのように答えたなら、またこのように彼に論難を投げかけよう』と。彼らは『沙門ゴータマが某という村や町を訪れた』と聞きます。彼らは沙門ゴータマのところへ赴きます。沙門ゴータマは法話をもって彼らを教示し、勧奨し、奮起させ、歓喜させます。彼らは沙門ゴータマによって法話をもって教示され、勧奨され、奮起され、歓喜させられると、沙門ゴータマに質問を尋ねることさえせず、どうして彼に論難を投げかけることがありましょうか。それどころか、まさに沙門ゴータマに家から出て家なき状態へと出家する機会を乞い願うのです。沙門ゴータマは彼らを出家させます。彼らはそこで出家し、遠離して不放逸に熱心に精進して過ごし、まもなく、良家の男子たちがそれのために正しく家から出て家なき状態へと出家する目的である、あの無上の清浄行の極致を、自ら現法において高い智慧により直証し、達成して具足して過ごすのです。彼らはこう言いました。『友よ、実に私たちは滅びるところであった、実に私たちは失われるところであった。私たちはかつて、沙門ではないのに「私たちは沙門である」と公言し、バラモンではないのに「私たちはバラモンである」と公言し、阿羅漢ではないのに「私たちは阿羅漢である」と公言していた。今や私たちは真の沙門であり、今や私たちは真のバラモンであり、今や私たちは真の阿羅漢である』と。友よ、私が沙門ゴータマにおいてこの第四の足跡を見たとき、私は『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下したのです。
‘‘Yato kho ahaṃ, bho, samaṇe gotame imāni cattāri padāni addasaṃ athāhaṃ niṭṭhamagamaṃ – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’’’ti.
「友よ、私が沙門ゴータマにおいてこれら四つの足跡を見たとき、私は『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下したのです」。
290. Evaṃ vutte, jāṇussoṇi brāhmaṇo sabbasetā vaḷavābhirathā orohitvā ekaṃsaṃ uttarāsaṅgaṃ karitvā yena bhagavā tenañjaliṃ paṇāmetvā tikkhattuṃ udānaṃ udānesi – ‘‘namo tassa bhagavato arahato sammāsambuddhassa; namo tassa bhagavato arahato sammāsambuddhassa; namo tassa bhagavato arahato sammāsambuddhassa. Appeva nāma mayampi kadāci karahaci tena bhotā gotamena saddhiṃ samāgaccheyyāma, appeva nāma siyā kocideva kathāsallāpo’’ti! Atha kho jāṇussoṇi brāhmaṇo yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho jāṇussoṇi brāhmaṇo yāvatako ahosi pilotikena paribbājakena saddhiṃ kathāsallāpo taṃ sabbaṃ bhagavato ārocesi. Evaṃ vutte, bhagavā jāṇussoṇiṃ brāhmaṇaṃ etadavoca – ‘‘na kho, brāhmaṇa, ettāvatā hatthipadopamo vitthārena paripūro hoti. Api ca, brāhmaṇa, yathā hatthipadopamo vitthārena paripūro hoti taṃ suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi, bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bho’’ti kho jāṇussoṇi brāhmaṇo bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca –
290. このように言われたとき、ジャーヌッソーニ・バラモンは真白な牝馬の車から降り、上衣を一方の肩にかけ、世尊のいらっしゃる方角に向かって合掌し、三度、感興のことば(ウダーナ)を唱えた。「かの世尊、阿羅漢、正等覚者に敬礼いたします。かの世尊、阿羅漢、正等覚者に敬礼いたします。かの世尊、阿羅漢、正等覚者に敬礼いたします。私たちもいつの日にか、かの尊者ゴータマと会うことができ、何らかの対話ができるとよいのだが!」と。そしてジャーヌッソーニ・バラモンは世尊のところへ赴いた。赴いて、世尊と歓談した。歓談し、記憶に留めるべき親交の挨拶を交わして、一方に座った。一方に座ったジャーヌッソーニ・バラモンは、ピローティカ遍歴行者との対話のすべてを世尊に告げた。このように言われたとき、世尊はジャーヌッソーニ・バラモンにこう仰せられた。「バラモンよ、これだけでは象の足跡の比喩は詳しく完成されていない。しかしバラモンよ、象の足跡の比喩がどのようにして詳しく完成されるか、それを聞きなさい、よく作意しなさい、私は語ろう」と。「かしこまりました、尊者よ」とジャーヌッソーニ・バラモンは世尊に応えた。世尊はこう仰せられた。
291. ‘‘Seyyathāpi, brāhmaṇa, nāgavaniko nāgavanaṃ paviseyya. So passeyya nāgavane mahantaṃ hatthipadaṃ, dīghato ca āyataṃ, tiriyañca vitthataṃ. Yo hoti kusalo nāgavaniko neva tāva niṭṭhaṃ gacchati – ‘mahā vata, bho, nāgo’ti. Taṃ kissa hetu? Santi hi, brāhmaṇa, nāgavane vāmanikā nāma hatthiniyo mahāpadā, tāsaṃ petaṃ padaṃ assāti.
291. 「バラモンよ、それはあたかも、象追いが象の森に入ったようなものである。彼は象の森で、縦に長く横に広い大きな象の足跡を見る。熟練した象追いは、まだ『おお、実に大象である』と結論を下さない。それはなぜか。バラモンよ、象の森には矮小な雌象たちで大きな足をもつものがおり、彼女らの足跡かもしれないからである。
‘‘So tamanugacchati. Tamanugacchanto passati nāgavane mahantaṃ hatthipadaṃ, dīghato ca āyataṃ, tiriyañca vitthataṃ, uccā ca nisevitaṃ. Yo hoti kusalo nāgavaniko neva tāva niṭṭhaṃ gacchati – ‘mahā vata, bho, nāgo’ti. Taṃ kissa hetu? Santi hi, brāhmaṇa, nāgavane uccā kāḷārikā nāma hatthiniyo mahāpadā, tāsaṃ petaṃ padaṃ assāti.
「彼はその足跡を追っていく。追っていくと、象の森で縦に長く横に広い大きな象の足跡を見、高いところで擦られた跡を見る。熟練した象追いは、まだ『おお、実に大象である』と結論を下さない。それはなぜか。バラモンよ、象の森には背の高い斑紋のある雌象たちで大きな足をもつものがおり、彼女らの足跡かもしれないからである。
‘‘So tamanugacchati. Tamanugacchanto passati nāgavane mahantaṃ hatthipadaṃ, dīghato ca āyataṃ, tiriyañca vitthataṃ, uccā ca nisevitaṃ, uccā ca dantehi ārañjitāni. Yo hoti kusalo nāgavaniko neva tāva niṭṭhaṃ gacchati – ‘mahā vata, bho, nāgo’ti. Taṃ kissa hetu? Santi hi, brāhmaṇa, nāgavane uccā kaṇerukā nāma hatthiniyo mahāpadā, tāsaṃ petaṃ padaṃ assāti.
「彼はその足跡を追っていく。追っていくと、象の森で縦に長く横に広い大きな象の足跡を見、高いところで擦られた跡を見、高いところで牙によって削られた跡を見る。熟練した象追いは、まだ『おお、実に大象である』と結論を下さない。それはなぜか。バラモンよ、象の森には背の高い長耳の雌象たちで大きな足をもつものがおり、彼女らの足跡かもしれないからである。
‘‘So tamanugacchati. Tamanugacchanto passati nāgavane mahantaṃ hatthipadaṃ, dīghato ca āyataṃ, tiriyañca vitthataṃ, uccā ca nisevitaṃ, uccā ca dantehi ārañjitāni, uccā ca sākhābhaṅgaṃ. Tañca nāgaṃ passati rukkhamūlagataṃ vā abbhokāsagataṃ vā gacchantaṃ vā tiṭṭhantaṃ vā nisinnaṃ vā nipannaṃ vā. So niṭṭhaṃ gacchati – ‘ayameva so mahānāgo’ti.
「彼はその足跡を追っていく。追っていくと、象の森で縦に長く横に広い大きな象の足跡を見、高いところで擦られた跡を見、高いところで牙によって削られた跡を見、高いところで折られた枝を見る。そして樹の根元にいるか、広場にいるか、歩いているか、立っているか、座っているか、横たわっているその大象を見る。彼は『これこそがまさにその大象である』と結論を下す。
‘‘Evameva kho, brāhmaṇa, idha tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā. So imaṃ lokaṃ sadevakaṃ samārakaṃ sabrahmakaṃ sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajaṃ sadevamanussaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedeti. So dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇaṃ sātthaṃ sabyañjanaṃ; kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ pakāseti. Taṃ dhammaṃ suṇāti gahapati vā gahapatiputto vā aññatarasmiṃ vā kule paccājāto. So taṃ dhammaṃ sutvā tathāgate saddhaṃ paṭilabhati. So tena saddhāpaṭilābhena samannāgato iti paṭisañcikkhati – ‘sambādho gharāvāso rajopatho, abbhokāso pabbajjā. Nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’nti. So aparena samayena appaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya mahantaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya appaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya mahantaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajati.
「バラモンよ、それとまったく同様に、ここに如来が世に現れる。阿羅漢、正等覚者、明行具足者、逝去者(善逝)、世間識者、無上の調御者、天と人の師、仏陀、世尊である。彼は神々、悪魔、梵天を含むこの世界を、沙門・バラモン、天と人を含む衆生において、自ら高い智慧により直証して開示する。彼は初めも善く、中ほども善く、終わりも善く、意味を備え、表現を整えた法を説く。まったく円満で純粋な清浄行を説き明かす。その法を資産家、あるいは資産家の子、あるいは何らかの家柄に生まれた者が聞く。彼はその法を聞いて、如来に対する信仰を得る。彼はその信仰の獲得を備えて、このように熟考する。『在家の生活は狭苦しく、塵埃の道である。出家は開かれた空のようなものである。家に住む者が、極めて円満で極めて清浄で磨かれた貝殻のような清浄行を実践することは容易ではない。私は髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとい、家から出て家なき状態へと出家しようか』と。彼は後の時に、わずかな財産の蓄積を捨て、あるいは大いなる財産の蓄積を捨て、わずかな親族の集まりを離れ、あるいは大いなる親族の集まりを離れて、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとい、家から出て家なき状態へと出家する。
292. ‘‘So evaṃ pabbajito samāno bhikkhūnaṃ sikkhāsājīvasamāpanno pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti, nihitadaṇḍo nihitasattho lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati.
292. 「彼はこのように出家した者となり、比丘たちの学処と正命を具備し、生きものを殺すことを捨てて、生きものを殺すことから離れる。棒を置き、刀を置き、恥じる心があり、慈悲深く、一切の生きとし生けるものの利益を憐れんで過ごす。
‘‘Adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato hoti dinnādāyī dinnapāṭikaṅkhī. Athenena sucibhūtena attanā viharati.
「与えられないものを取ることを捨てて、与えられないものを取ることから離れ、与えられたものを取り、与えられるものを望み、盗むことなく、自ら清らかになって過ごす。
‘‘Abrahmacariyaṃ pahāya brahmacārī hoti ārācārī virato methunā gāmadhammā.
「非清浄行を捨てて、清浄行を行う者となり、遠離して行い、淫欲の村の法(性交)から離れる。
‘‘Musāvādaṃ pahāya musāvādā paṭivirato hoti saccavādī saccasandho theto paccayiko avisaṃvādako lokassa.
「虚偽の言葉(嘘)を捨てて、虚偽の言葉から離れ、真実を語り、真実を結びつけ、堅固で、信頼され、世間を欺かない者となる。
‘‘Pisuṇaṃ vācaṃ pahāya pisuṇāya vācāya paṭivirato hoti, ito sutvā na amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā na imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya. Iti bhinnānaṃ vā sandhātā sahitānaṃ vā anuppadātā, samaggārāmo samaggarato samagganandī samaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā hoti.
「離間の言葉(悪口・仲違いさせる言葉)を捨てて、離間の言葉から離れる。ここから聞いて彼らを分裂させるためにかしこで語らず、かしこから聞いて彼らを分裂させるためにここで語らない。このようにして、分裂した人々を和合させ、和合した人々を励まし、和合を喜び、和合を楽しみ、和合を喜び祝って、和合をもたらす言葉を語る者となる。
‘‘Pharusaṃ vācaṃ pahāya pharusāya vācāya paṭivirato hoti. Yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā hoti.
「粗暴な言葉を捨てて、粗暴な言葉から離れる。無瑕で、耳に心地よく、親愛の情を抱かせ、心に届き、礼儀正しく、多くの人に愛され、多くの人に好まれる、そのような言葉を語る者となる。
‘‘Samphappalāpaṃ pahāya samphappalāpā paṭivirato hoti kālavādī bhūtavādī atthavādī dhammavādī vinayavādī, nidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā kālena sāpadesaṃ pariyantavatiṃ atthasaṃhitaṃ.
「無益なおしゃべりを捨てて、無益なおしゃべりから離れ、時にかなったことを語り、事実を語り、有益なことを語り、法を語り、律を語る。心に留めるべき言葉を、時に応じて、根拠があり、分別があり、利益を伴って語る者となる。
293. ‘‘So bījagāmabhūtagāmasamārambhā paṭivirato hoti, ekabhattiko hoti rattūparato, virato vikālabhojanā, naccagītavāditavisūkadassanā paṭivirato hoti, mālāgandhavilepanadhāraṇamaṇḍanavibhūsanaṭṭhānā paṭivirato hoti, uccāsayanamahāsayanā paṭivirato hoti, jātarūparajatapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, āmakadhaññapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, āmakamaṃsapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, itthikumārikapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, dāsidāsapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, ajeḷakapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, kukkuṭasūkarapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, hatthigavāssavaḷavāpaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, khettavatthupaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, dūteyyapahiṇagamanānuyogā paṭivirato hoti, kayavikkayā paṭivirato hoti, tulākūṭakaṃsakūṭamānakūṭā paṭivirato hoti, ukkoṭanavañcananikatisāciyogā paṭivirato hoti, chedanavadhabandhanaviparāmosaālopasahasākārā paṭivirato hoti .
293. 「彼は種子の集まりや植物の集まりを害することから離れる。一日に一食を摂り、夜の食事を断ち、非時の食事から離れる。歌舞・演奏・見せ物の観覧から離れる。花飾り・香料・塗料を身につけ装飾し身を飾ることから離れる。高い寝床や大きな寝床から離れる。金銀の受納から離れる。生の穀物の受納から離れる。生の肉の受納から離れる。婦人や少女の受納から離れる。召使いや下僕の受納から離れる。羊や山羊の受納から離れる。鶏や豚の受納から離れる。象、牛、馬、牝馬の受納から離れる。田畑や屋敷の受納から離れる。使い走りや使者の用務に従事することから離れる。売買から離れる。偽りの秤、偽りの金属、偽りの枡による不正から離れる。収賄、詐欺、偽計、曲事から離れる。切断、殺傷、緊縛、追剥、強奪、暴力行為から離れる。
294. ‘‘So santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarena kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamati samādāyeva pakkamati. Seyyathāpi nāma pakkhī sakuṇo yena yeneva ḍeti sapattabhārova ḍeti, evameva bhikkhu santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarena kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamati samādāyeva pakkamati. So iminā ariyena sīlakkhandhena samannāgato ajjhattaṃ anavajjasukhaṃ paṭisaṃvedeti.
294. 「彼は身体を保つだけの衣と、腹を満たすだけの托鉢食に満足している。彼はどこへ行くにも、それらだけを携えて赴く。それはあたかも、翼をもつ鳥がどこへ飛ぶにも、その翼の重みだけを担って飛ぶようなものである。それと同様に、比丘は身体を保つだけの衣と、腹を満たすだけの托鉢食に満足している。彼はどこへ行くにも、それらだけを携えて赴く。彼はこの聖なる戒律の蘊(戒蘊)を具備し、内面において過ちのない安楽を体験する。
295. ‘‘So cakkhunā rūpaṃ disvā na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ āpajjati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā… jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati manindriyaṃ, manindriye saṃvaraṃ āpajjati. So iminā ariyena indriyasaṃvarena samannāgato ajjhattaṃ abyāsekasukhaṃ paṭisaṃvedeti.
295. 「彼は眼によって色(かたち)を見て、その全体的特徴(相)を捉えず、細部の特徴(好相)を捉えない。眼の感覚器官(眼根)が制御されないまま過ごすとき、貪欲と憂患という悪しき不善の諸法が流れ込む原因となるため、その制御のために実践し、眼根を守り、眼根の制御を達成する。耳によって声を聞いて……(中略)……鼻によって香を嗅いで……舌によって味を味わって……身によって感触に触れて……意(こころ)によって法(対象)を認識して、その全体的特徴を捉えず、細部の特徴を捉えない。意の感覚器官(意根)が制御されないまま過ごすとき、貪欲と憂患という悪しき不善の諸法が流れ込む原因となるため、その制御のために実践し、意根を守り、意根の制御を達成する。彼はこの聖なる感覚器官の制御(根律儀)を具備し、内面において汚れのない無雑の安楽を体験する。
‘‘So abhikkante paṭikkante sampajānakārī hoti, ālokite vilokite sampajānakārī hoti, samiñjite pasārite sampajānakārī hoti, saṃghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī hoti, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī hoti, uccārapassāvakamme sampajānakārī hoti, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī hoti.
「彼は前進するときも後退するときも正知を保って行う。前を見るときも見回すときも正知を保って行う。屈伸するときも伸ばすときも正知を保って行う。大衣、鉢、衣を身につけるときも正知を保って行う。食べるときも飲むときも噛むときも味わうときも正知を保って行う。大便や小便をするときも正知を保って行う。行くときも立つときも座るときも眠るときも目覚めているときも語るときも沈黙しているときも正知を保って行う。
296. ‘‘So iminā ca ariyena sīlakkhandhena samannāgato, (imāya ca ariyāya santuṭṭhiyā samannāgato) iminā ca ariyena indriyasaṃvarena samannāgato, iminā ca ariyena satisampajaññena samannāgato vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. So pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā, ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya, parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā viharati, abhijjhāya cittaṃ parisodheti. Byāpādappadosaṃ pahāya abyāpannacitto viharati, sabbapāṇabhūtahitānukampī byāpādappadosā cittaṃ parisodheti. Thinamiddhaṃ pahāya vigatathinamiddho viharati ālokasaññī sato sampajāno, thinamiddhā cittaṃ parisodheti. Uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato viharati, ajjhattaṃ vūpasantacitto uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodheti. Vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho viharati akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodheti.
296. 「彼はこの聖なる戒律の蘊を具備し、(この聖なる満足を具備し、)この聖なる感覚器官の制御を具備し、この聖なる正念正知を具備して、人里離れた住居、すなわち森、樹の根元、山、渓谷、岩窟、墓地、密林、広場、藁束に親しむ。彼は食後、托鉢から戻り、足を組んで(結跏趺坐して)、身体をまっすぐに保ち、面前に念を確立して座る。彼は世間に対する貪欲を捨てて、貪欲を離れた心をもって過ごし、貪欲から心を清める。瞋恚と憎悪を捨てて、怒りのない心をもって過ごし、一切の生きとし生けるものの利益を憐れんで、瞋恚と憎悪から心を清める。惛沈と睡眠(眠気と倦怠)を捨てて、惛沈と睡眠を離れて過ごし、光明を想念し、念と正知を保ち、惛沈と睡眠から心を清める。掉挙と悪作(心の動揺と後悔)を捨てて、動揺することなく過ごし、内面において心静かにして、掉挙と悪作から心を清める。疑いを捨てて、疑いを乗り越えた者として過ごし、善き諸法について疑問を抱くことなく、疑いから心を清める。
297. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe, vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Idampi vuccati, brāhmaṇa, tathāgatapadaṃ itipi, tathāgatanisevitaṃ itipi, tathāgatārañjitaṃ itipi. Na tveva tāva ariyasāvako niṭṭhaṃ gacchati – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
297. 「彼はこれら心の汚れであり智慧を弱める五つの蓋(五蓋)を捨てて、諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れ、尋と伺を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅を具足して過ごす。バラモンよ、これもまた『如来の足跡』と言われ、『如来の擦った跡』と言われ、『如来の牙で削られた跡』と言われる。しかし聖弟子はまだ『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下したわけではない。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Idampi vuccati, brāhmaṇa…pe… suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
「バラモンよ、さらにまた、比丘は尋と伺の静止により、内面の清浄と心の一境性とを得て、尋もなく伺もなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を具足して過ごす。バラモンよ、これもまた……(中略)……世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と(結論を下すわけではない)。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Idampi vuccati, brāhmaṇa…pe… suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
「バラモンよ、さらにまた、比丘は喜から離れることにより、捨にして過ごし、念と正知を保ち、身をもって楽を受容する。聖者たちが『捨にして念あり、楽に住す』と称賛する、その第三禅を具足して過ごす。バラモンよ、これもまた……(中略)……世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と(結論を下すわけではない)。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā, pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā, adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Idampi vuccati, brāhmaṇa, tathāgatapadaṃ itipi, tathāgatanisevitaṃ itipi, tathāgatārañjitaṃ itipi. Na tveva tāva ariyasāvako niṭṭhaṃ gacchati – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
「バラモンよ、さらにまた、比丘は楽の放棄により、また苦の放棄により、以前の喜悦と憂患の消滅により、不苦不楽にして、捨による念の清浄ある第四禅を具足して過ごす。バラモンよ、これもまた『如来の足跡』と言われ、『如来の擦った跡』と言われ、『如来の牙で削られた跡』と言われる。しかし聖弟子はまだ『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下したわけではない。
298. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ, dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. Idampi vuccati, brāhmaṇa, tathāgatapadaṃ itipi, tathāgatanisevitaṃ itipi, tathāgatārañjitaṃ itipi. Na tveva tāva ariyasāvako niṭṭhaṃ gacchati – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
298. 「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、不純物が去り、柔軟で、活動に適し、堅固であり、不動に至ったとき、宿命(過去世)を想起する智へと心を向ける。彼は種々の過去世を想起する。すなわち、一つの生涯、二つの生涯……(中略)……このように、様相と詳細を伴って、種々の過去世を想起する。バラモンよ、これもまた『如来の足跡』と言われ、『如来の擦った跡』と言われ、『如来の牙で削られた跡』と言われる。しかし聖弟子はまだ『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下したわけではない。
‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena…pe… yathākammūpage satte pajānāti. Idampi vuccati, brāhmaṇa, tathāgatapadaṃ itipi, tathāgatanisevitaṃ itipi, tathāgatārañjitaṃ itipi. Na tveva tāva ariyasāvako niṭṭhaṃ gacchati – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、不純物が去り、柔軟で、活動に適し、堅固であり、不動に至ったとき、衆生の死と生に関する智(天眼智)へと心を向ける。彼は清浄で人間のそれを超えた天眼によって……(中略)……業に従って赴く衆生たちを知る。バラモンよ、これもまた『如来の足跡』と言われ、『如来の擦った跡』と言われ、『如来の牙で削られた跡』と言われる。しかし聖弟子はまだ『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下したわけではない。
299. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti. ‘Ime āsavā’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti. Idampi vuccati, brāhmaṇa, tathāgatapadaṃ itipi, tathāgatanisevitaṃ itipi, tathāgatārañjitaṃ itipi. Na tveva tāva ariyasāvako niṭṭhaṃ gato hoti, api ca kho niṭṭhaṃ gacchati – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti.
299. 「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、不純物が去り、柔軟で、活動に適し、堅固であり、不動に至ったとき、諸々の煩悩の滅尽の智(漏尽智)へと心を向ける。彼は『これは苦である』とありのままに知り、『これは苦の生起である』とありのままに知り、『これは苦の滅尽である』とありのままに知り、『これは苦の滅尽に至る道である』とありのままに知る。『これらは煩悩(漏)である』とありのままに知り、『これは煩悩の生起である』とありのままに知り、『これは煩悩の滅尽である』とありのままに知り、『これは煩悩の滅尽に至る道である』とありのままに知る。バラモンよ、これもまた『如来の足跡』と言われ、『如来の擦った跡』と言われ、『如来の牙で削られた跡』と言われる。聖弟子はまだ完全に結論を下し終わったわけではないが、しかし『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下しつつある。
‘‘Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Idampi vuccati, brāhmaṇa, tathāgatapadaṃ itipi, tathāgatanisevitaṃ itipi, tathāgatārañjitaṃ itipi. Ettāvatā kho, brāhmaṇa, ariyasāvako niṭṭhaṃ gato hoti – ‘sammāsambuddho bhagavā, svākkhāto bhagavatā dhammo, suppaṭipanno bhagavato sāvakasaṅgho’ti. Ettāvatā kho, brāhmaṇa, hatthipadopamo vitthārena paripūro hotī’’ti.
「このように知り、このように見る彼の心は、欲の煩悩からも解脱し、生存の煩悩からも解脱し、無明の煩悩からも解脱する。解脱したとき、『解脱した』という智が生じる。『生は尽きた。清浄行は達成された。なされるべきことはなされた。もはやこの生存状態に戻ることはない』と知る。バラモンよ、これもまた『如来の足跡』と言われ、『如来の擦った跡』と言われ、『如来の牙で削られた跡』と言われる。バラモンよ、ここに至って実に聖弟子は『世尊は正等覚者であり、法は世尊によって正しく説かれ、世尊の弟子僧伽は正しく実践している』と結論を下し終えたのである。バラモンよ、ここに至って象の足跡の比喩は詳しく完成されるのである」と。
Evaṃ vutte, jāṇussoṇi brāhmaṇo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘abhikkantaṃ, bho gotama, abhikkantaṃ, bho gotama! Seyyathāpi, bho gotama, nikkujjitaṃ vā ukkujjeyya, paṭicchannaṃ vā vivareyya, mūḷhassa vā maggaṃ ācikkheyya, andhakāre vā telapajjotaṃ dhāreyya – cakkhumanto rūpāni dakkhantīti; evamevaṃ bhotā gotamena anekapariyāyena dhammo pakāsito. Esāhaṃ bhavantaṃ gotamaṃ saraṇaṃ gacchāmi, dhammañca, bhikkhusaṅghañca. Upāsakaṃ maṃ bhavaṃ gotamo dhāretu ajjatagge pāṇupetaṃ saraṇaṃ gata’’nti.
このように言われたとき、ジャーヌッソーニ・バラモンは世尊にこう申し上げた。「素晴らしいことです、尊者ゴータマよ! 素晴らしいことです、尊者ゴータマよ! 尊者ゴータマよ、それはあたかも、倒れたものを起こすように、覆われたものを顕わにするように、迷った者に道を示すように、あるいは暗闇の中で『眼ある者は色を見るであろう』と油灯を掲げるようなものです。そのように、尊者ゴータマによって様々な方便をもって法が開示されました。私はかの尊者ゴータマと法と比丘僧伽に帰依いたします。尊者ゴータマは、私を今日より命ある限り帰依した在家信者として記憶してください」と。
Cūḷahatthipadopamasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ.
象跡喩小経第七が終わった。
8. Mahāhatthipadopamasuttaṃ
8. 象跡喩大経
300. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho āyasmā sāriputto bhikkhū āmantesi – ‘‘āvuso bhikkhave’’ti. ‘‘Āvuso’’ti kho te bhikkhū āyasmato sāriputtassa paccassosuṃ. Āyasmā sāriputto etadavoca – ‘‘seyyathāpi, āvuso, yāni kānici jaṅgalānaṃ pāṇānaṃ padajātāni sabbāni tāni hatthipade samodhānaṃ gacchanti, hatthipadaṃ tesaṃ aggamakkhāyati yadidaṃ mahantattena; evameva kho, āvuso, ye keci kusalā dhammā sabbete catūsu ariyasaccesu saṅgahaṃ gacchanti. Katamesu catūsu? Dukkhe ariyasacce, dukkhasamudaye ariyasacce, dukkhanirodhe ariyasacce, dukkhanirodhagāminiyā paṭipadāya ariyasacce’’.
300. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられた。その時、尊者サーリプッタは比丘たちに「友なる比丘たちよ」と呼びかけた。「友よ」と比丘たちは尊者サーリプッタに応えた。尊者サーリプッタはこう語った。「友よ、それはあたかも、地上のすべての動物の足跡が象の足跡の中に収まり、象の足跡がその大きさのゆえにそれらの中で最高と言われるようなものです。友よ、それとまったく同様に、いかなる善き法もすべて四聖諦(四つの聖なる真理)の中に包摂されます。いかなる四つであるか。苦聖諦(苦という聖なる真理)、苦集聖諦(苦の原因という聖なる真理)、苦滅聖諦(苦の滅という聖なる真理)、苦滅道聖諦(苦の滅に至る道という聖なる真理)です。
301. ‘‘Katamañcāvuso, dukkhaṃ ariyasaccaṃ? Jātipi dukkhā, jarāpi dukkhā, maraṇampi dukkhaṃ, sokaparidevadukkhadomanassupāyāsāpi dukkhā, yampicchaṃ na labhati tampi dukkhaṃ; saṃkhittena, pañcupādānakkhandhā dukkhā. Katame cāvuso, pañcupādānakkhandhā? Seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandho, vedanupādānakkhandho, saññupādānakkhandho, saṅkhārupādānakkhandho, viññāṇupādānakkhandho.
301. 「友よ、では、苦聖諦とは何か。生も苦であり、老も苦であり、死も苦であり、憂い、嘆き、苦痛、悲しみ、絶望も苦であり、求めて得られないことも苦である。要約すれば、五つの執着の対象となる群(五取蘊)は苦である。友よ、では、五取蘊とは何か。すなわち、色取蘊(物質の執着の群)、受取蘊(感覚の執着の群)、想取蘊(表象の執着の群)、行取蘊(意志・形成の執着の群)、識取蘊(意識の執着の群)である。
‘‘Katamo cāvuso, rūpupādānakkhandho? Cattāri ca mahābhūtāni, catunnañca mahābhūtānaṃ upādāya rūpaṃ.
「友よ、では、色取蘊とは何か。四大種(四つの大元素)と、四大種に依拠する物質(所造色)である。
‘‘Katamā cāvuso, cattāro mahābhūtā? Pathavīdhātu, āpodhātu, tejodhātu, vāyodhātu.
「友よ、では、四大種とは何か。地界(地の元素)、水界(水の元素)、火界(火の元素)、風界(風の元素)である。
302. ‘‘Katamā cāvuso, pathavīdhātu? Pathavīdhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā. Katamā cāvuso, ajjhattikā pathavīdhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ kakkhaḷaṃ kharigataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – kesā lomā nakhā dantā taco maṃsaṃ nhāru aṭṭhi aṭṭhimiñjaṃ vakkaṃ hadayaṃ yakanaṃ kilomakaṃ pihakaṃ papphāsaṃ antaṃ antaguṇaṃ udariyaṃ karīsaṃ, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ kakkhaḷaṃ kharigataṃ upādinnaṃ. Ayaṃ vuccatāvuso, ajjhattikā pathavīdhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā pathavīdhātu, yā ca bāhirā pathavīdhātu, pathavīdhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā pathavīdhātuyā nibbindati, pathavīdhātuyā cittaṃ virājeti.
302. 「友らよ、地界とは何でしょうか。地界には内なるものがあり、外なるものがあります。友らよ、内なる地界とは何でしょうか。内において、自己において、硬く、堅固であり、執受されたもの、すなわち、頭髪、体毛、爪、歯、皮、肉、筋、骨、骨髄、腎臓、心臓、肝臓、肋膜、脾臓、肺、腸、腸間膜、胃の内容物、糞便、あるいは、その他何であれ、内において自己において硬く、堅固であり、執受されたもの――友らよ、これを内なる地界といいます。そして、内なる地界であれ、外なる地界であれ、それはまさに地界にほかなりません。『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の我(自己)ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきです。このようにありのままに正しい智慧をもって見て、地界を厭い離れ、地界に対して心を離欲させるのです。
‘‘Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ bāhirā āpodhātu pakuppati . Antarahitā tasmiṃ samaye bāhirā pathavīdhātu hoti. Tassā hi nāma, āvuso, bāhirāya pathavīdhātuyā tāva mahallikāya aniccatā paññāyissati, khayadhammatā paññāyissati, vayadhammatā paññāyissati, vipariṇāmadhammatā paññāyissati. Kiṃ panimassa mattaṭṭhakassa kāyassa taṇhupādinnassa ‘ahanti vā mamanti vā asmī’ti vā? Atha khvāssa notevettha hoti.
友らよ、外なる水界が激しく荒れ狂う時があります。その時、外なる地界は姿を消してしまいます。友らよ、実にそのように広大である外なる地界でさえも、無常性が知られ、滅びゆく性質が知られ、失われゆく性質が知られ、変易する性質が知られるのです。ましてや、渇愛によって執受された、この束の間の身について、『我である』とか『我のものである』とか『我はある』などとどうして言えるでしょうか。実に、これに関してはそのように考える余地などないのです。
‘‘Tañce, āvuso, bhikkhuṃ pare akkosanti paribhāsanti rosenti vihesenti, so evaṃ pajānāti – ‘uppannā kho me ayaṃ sotasamphassajā dukkhavedanā. Sā ca kho paṭicca, no apaṭicca. Kiṃ paṭicca? Phassaṃ paṭicca’. So phasso aniccoti passati, vedanā aniccāti passati, saññā aniccāti passati, saṅkhārā aniccāti passati, viññāṇaṃ aniccanti passati. Tassa dhātārammaṇameva cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati.
友らよ、もし他者がその比丘を罵倒し、非難し、怒らせ、害そうとするならば、彼はこのように了解します。『私にこの耳の接触から生じる苦の感受が生じた。そしてそれは縁によって生じたものであり、縁なしに生じたものではない。何を縁としているのか。接触を縁としているのだ』と。彼はその接触を無常であると見、感受を無常であると見、想を無常であると見、諸行を無常であると見、識を無常であると見ます。彼の心は、まさに諸界を対象として飛び込み、清澄になり、安定し、確信を得るのです。
‘‘Tañce, āvuso, bhikkhuṃ pare aniṭṭhehi akantehi amanāpehi samudācaranti – pāṇisamphassenapi leḍḍusamphassenapi daṇḍasamphassenapi satthasamphassenapi. So evaṃ pajānāti – ‘tathābhūto kho ayaṃ kāyo yathābhūtasmiṃ kāye pāṇisamphassāpi kamanti, leḍḍusamphassāpi kamanti, daṇḍasamphassāpi kamanti, satthasamphassāpi kamanti. Vuttaṃ kho panetaṃ bhagavatā kakacūpamovāde – ‘‘ubhatodaṇḍakena cepi, bhikkhave, kakacena corā ocarakā aṅgamaṅgāni okanteyyuṃ, tatrāpi yo mano padūseyya na me so tena sāsanakaro’’ti. Āraddhaṃ kho pana me vīriyaṃ bhavissati asallīnaṃ, upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā, passaddho kāyo asāraddho, samāhitaṃ cittaṃ ekaggaṃ. Kāmaṃ dāni imasmiṃ kāye pāṇisamphassāpi kamantu, leḍḍusamphassāpi kamantu, daṇḍasamphassāpi kamantu, satthasamphassāpi kamantu, karīyati hidaṃ buddhānaṃ sāsana’nti.
友らよ、もし他者がその比丘に対して、好ましくなく、愛らしくなく、意にかなわないやり方で接し、手の接触によっても、土塊の接触によっても、棒杖の接触によっても、刀剣の接触によっても危害を加えるならば、彼はこのように了解します。『この体はそのような性質のものであり、この体には手の接触も及べば、土塊の接触も及び、棒杖の接触も及べば、刀剣の接触も及ぶ。実にこれは世尊によって鋸の譬えの教えにおいて説かれた。「比丘たちよ、たとえ盗賊や凶徒が両側に柄のある鋸で手足を切り刻もうとも、そこにおいて心を害するならば、その者は私の教えを実践する者ではない」と。実に私の精進は奮起して弛むことなく、気づきは確立して忘失せず、体は静まって興奮せず、心は集中して統一されるであろう。今やこの体に手の接触が及ぼうとも、土塊の接触が及ぼうとも、棒杖の接触が及ぼうとも、刀剣の接触が及ぼうとも意に介さない。実に諸仏の教えは実践されるのだ』と。
‘‘Tassa ce, āvuso, bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato evaṃ dhammaṃ anussarato evaṃ saṅghaṃ anussarato upekkhā kusalanissitā na saṇṭhāti. So tena saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati – ‘alābhā vata me, na vata me lābhā, dulladdhaṃ vata me, na vata me suladdhaṃ, yassa me evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā na saṇṭhātī’ti. Seyyathāpi, āvuso, suṇisā sasuraṃ disvā saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati; evameva kho, āvuso, tassa ce bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā na saṇṭhāti, so tena saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati – ‘alābhā vata me na vata me lābhā, dulladdhaṃ vata me, na vata me suladdhaṃ, yassa me evaṃ buddhaṃ anussarato evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā na saṇṭhātī’ti. Tassa ce, āvuso, bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato upekkhā kusalanissitā saṇṭhāti, so tena attamano hoti. Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hoti.
友らよ、もしその比丘が、このように仏を随念し、このように法を随念し、このように僧を随念しても、善に基づいた捨(平静)が確立しないならば、彼はそれによって動揺し、危機感を抱きます。『私には実に得るところがなく、実に得るところに乏しい。私にとって実に悪く得られたものであり、決して良く得られたものではない。このように仏を随念し、法を随念し、僧を随念している私に、善に基づいた捨が確立しないとは』と。友らよ、たとえば嫁が舅を見て動揺し、恐れ敬うように、友らよ、まさにそのように、もしその比丘がこのように仏を随念し、法を随念し、僧を随念しても、善に基づいた捨が確立しないならば、彼はそれによって動揺し、危機感を抱きます。『私には実に得るところがなく、実に得るところに乏しい。私にとって実に悪く得られたものであり、決して良く得られたものではない。このように仏を随念し、法を随念し、僧を随念している私に、善に基づいた捨が確立しないとは』と。友らよ、もしその比丘が、このように仏を随念し、このように法を随念し、このように僧を随念して、善に基づいた捨が確立するならば、彼はそれによって満足します。友らよ、これだけでも比丘にとって多くのことがなされたことになるのです。
303. ‘‘Katamā cāvuso, āpodhātu? Āpodhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā. Katamā cāvuso ajjhattikā āpodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ āpo āpogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – pittaṃ semhaṃ pubbo lohitaṃ sedo medo assu vasā kheḷo siṅghāṇikā lasikā muttaṃ, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ āpo āpogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccatāvuso, ajjhattikā āpodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā āpodhātu yā ca bāhirā āpodhātu, āpodhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā āpodhātuyā nibbindati, āpodhātuyā cittaṃ virājeti.
303. 友らよ、水界とは何でしょうか。水界には内なるものがあり、外なるものがあります。友らよ、内なる水界とは何でしょうか。内において、自己において、水であり、水の状態であり、執受されたもの、すなわち、胆汁、痰、膿、血液、汗、脂肪、涙、皮脂、唾液、鼻汁、関節滑液、尿、あるいは、その他何であれ、内において自己において水であり、水の状態であり、執受されたもの――友らよ、これを内なる水界といいます。そして、内なる水界であれ、外なる水界であれ、それはまさに水界にほかなりません。『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の我ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきです。このようにありのままに正しい智慧をもって見て、水界を厭い離れ、水界に対して心を離欲させるのです。
‘‘Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ bāhirā āpodhātu pakuppati. Sā gāmampi vahati, nigamampi vahati, nagarampi vahati, janapadampi vahati, janapadapadesampi vahati. Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ mahāsamudde yojanasatikānipi udakāni ogacchanti, dviyojanasatikānipi udakāni ogacchanti, tiyojanasatikānipi udakāni ogacchanti, catuyojanasatikānipi udakāni ogacchanti, pañcayojanasatikānipi udakāni ogacchanti, chayojanasatikānipi udakāni ogacchanti, sattayojanasatikānipi udakāni ogacchanti. Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ mahāsamudde sattatālampi udakaṃ saṇṭhāti, chattālampi udakaṃ saṇṭhāti, pañcatālampi udakaṃ saṇṭhāti, catuttālampi udakaṃ saṇṭhāti, titālampi udakaṃ saṇṭhāti, dvitālampi udakaṃ saṇṭhāti, tālamattampi udakaṃ saṇṭhāti. Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ mahāsamudde sattaporisampi udakaṃ saṇṭhāti, chapporisampi udakaṃ saṇṭhāti, pañcaporisampi udakaṃ saṇṭhāti, catupporisampi udakaṃ saṇṭhāti, tiporisampi udakaṃ saṇṭhāti, dviporisampi udakaṃ saṇṭhāti, porisamattampi udakaṃ saṇṭhāti. Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ mahāsamudde aḍḍhaporisampi udakaṃ saṇṭhāti, kaṭimattampi udakaṃ saṇṭhāti, jāṇukamattampi udakaṃ saṇṭhāti, gopphakamattampi udakaṃ saṇṭhāti. Hoti kho so, āvuso, samayo, yaṃ mahāsamudde aṅgulipabbatemanamattampi udakaṃ na hoti. Tassā hi nāma, āvuso, bāhirāya āpodhātuyā tāva mahallikāya aniccatā paññāyissati, khayadhammatā paññāyissati, vayadhammatā paññāyissati, vipariṇāmadhammatā paññāyissati. Kiṃ panimassa mattaṭṭhakassa kāyassa taṇhupādinnassa ‘ahanti vā mamanti vā asmīti’ vā? Atha khvāssa notevettha hoti…pe… tassa ce, āvuso, bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato upekkhā kusalanissitā saṇṭhāti. So tena attamano hoti. Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hoti.
友らよ、外なる水界が激しく荒れ狂う時があります。それは村をも流し去り、町をも流し去り、都市をも流し去り、地方をも流し去り、地方の一帯をも流し去ります。友らよ、大海の水が百由旬も深さを減じ、二百由旬も、三百由旬も、四百由旬も、五百由旬も、六百由旬も、七百由旬も深さを減じる時があります。友らよ、大海の水が七本の多羅樹の高さにとどまり、六本の多羅樹、五本の多羅樹、四本の多羅樹、三本の多羅樹、二本の多羅樹、一本の多羅樹の高さにとどまる時があります。友らよ、大海の水が七人分の高さにとどまり、六人分、五人分、四人分、三人分、二人分、一人分の高さにとどまる時があります。友らよ、大海の水が半人分の高さにとどまり、腰の高さ、膝の高さ、くるぶしの高さにとどまる時があります。友らよ、大海において指の関節を濡らすほどの水すらなくなる時があります。友らよ、実にそのように広大である外なる水界でさえも、無常性が知られ、滅びゆく性質が知られ、失われゆく性質が知られ、変易する性質が知られるのです。ましてや、渇愛によって執受された、この束の間の身について、『我である』とか『我のものである』とか『我はある』などとどうして言えるでしょうか。実に、これに関してはそのように考える余地などないのです……(中略)……友らよ、もしその比丘が、このように仏を随念し、このように法を随念し、このように僧を随念して、善に基づいた捨が確立するならば、彼はそれによって満足します。友らよ、これだけでも比丘にとって多くのことがなされたことになるのです。
304. ‘‘Katamā cāvuso, tejodhātu? Tejodhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā. Katamā cāvuso, ajjhattikā tejodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ tejo tejogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – yena ca santappati, yena ca jīrīyati, yena ca pariḍayhati, yena ca asitapītakhāyitasāyitaṃ sammā pariṇāmaṃ gacchati, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ tejo tejogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccatāvuso, ajjhattikā tejodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā tejodhātu yā ca bāhirā tejodhātu, tejodhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā tejodhātuyā nibbindati, tejodhātuyā cittaṃ virājeti.
304. 友らよ、火界とは何でしょうか。火界には内なるものがあり、外なるものがあります。友らよ、内なる火界とは何でしょうか。内において、自己において、熱であり、熱の状態であり、執受されたもの、すなわち、それによって熱せられ、それによって老い衰え、それによって燃え上がり、それによって食べ、飲み、噛み、味わったものが完全に消化されるもの、あるいは、その他何であれ、内において自己において熱であり、熱の状態であり、執受されたもの――友らよ、これを内なる火界といいます。そして、内なる火界であれ、外なる火界であれ、それはまさに火界にほかなりません。『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の我ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきです。このようにありのままに正しい智慧をもって見て、火界を厭い離れ、火界に対して心を離欲させるのです。
‘‘Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ bāhirā tejodhātu pakuppati. Sā gāmampi dahati, nigamampi dahati, nagarampi dahati, janapadampi dahati, janapadapadesampi dahati. Sā haritantaṃ vā panthantaṃ vā selantaṃ vā udakantaṃ vā ramaṇīyaṃ vā bhūmibhāgaṃ āgamma anāhārā nibbāyati. Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ kukkuṭapattenapi nhārudaddulenapi aggiṃ gavesanti. Tassā hi nāma, āvuso, bāhirāya tejodhātuyā tāva mahallikāya aniccatā paññāyissati, khayadhammatā paññāyissati, vayadhammatā paññāyissati, vipariṇāmadhammatā paññāyissati. Kiṃ panimassa mattaṭṭhakassa kāyassa taṇhupādinnassa ‘ahanti vā mamanti vā asmī’ti vā? Atha khvāssa notevettha hoti…pe… tassa ce, āvuso, bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato evaṃ dhammaṃ anussarato evaṃ saṅghaṃ anussarato upekkhā kusalanissitā saṇṭhāti, so tena attamano hoti. Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hoti.
友らよ、外なる火界が激しく燃え盛る時があります。それは村をも焼き払い、町をも焼き払い、都市をも焼き払い、地方をも焼き払い、地方の一帯をも焼き払います。それは草木のない境や、道の境や、岩山の境や、水辺の境や、快適な地勢に至って、燃料が尽きて消滅します。友らよ、鶏の羽によっても、筋の細片によっても火を求める時があります。友らよ、実にそのように広大である外なる火界でさえも、無常性が知られ、滅びゆく性質が知られ、失われゆく性質が知られ、変易する性質が知られるのです。ましてや、渇愛によって執受された、この束の間の身について、『我である』とか『我のものである』とか『我はある』などとどうして言えるでしょうか。実に、これに関してはそのように考える余地などないのです……(中略)……友らよ、もしその比丘が、このように仏を随念し、このように法を随念し、このように僧を随念して、善に基づいた捨が確立するならば、彼はそれによって満足します。友らよ、これだけでも比丘にとって多くのことがなされたことになるのです。
305. ‘‘Katamā cāvuso, vāyodhātu? Vāyodhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā. Katamā cāvuso, ajjhattikā vāyodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ vāyo vāyogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – uddhaṅgamā vātā, adhogamā vātā, kucchisayā vātā, koṭṭhāsayā vātā, aṅgamaṅgānusārino vātā, assāso passāso iti, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ vāyo vāyogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccatāvuso, ajjhattikā vāyodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā vāyodhātu, yā ca bāhirā vāyodhātu, vāyodhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama nesohamasmi na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā vāyodhātuyā nibbindati vāyodhātuyā cittaṃ virājeti.
305. 友らよ、風界とは何でしょうか。風界には内なるものがあり、外なるものがあります。友らよ、内なる風界とは何でしょうか。内において、自己において、風であり、風の状態であり、執受されたもの、すなわち、上に向かう風、下に向かう風、腹の中にある風、腸の中にある風、四肢を巡る風、息を吸うこと、息を吐くこと、あるいは、その他何であれ、内において自己において風であり、風の状態であり、執受されたもの――友らよ、これを内なる風界といいます。そして、内なる風界であれ、外なる風界であれ、それはまさに風界にほかなりません。『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の我ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきです。このようにありのままに正しい智慧をもって見て、風界を厭い離れ、風界に対して心を離欲させるのです。
‘‘Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ bāhirā vāyodhātu pakuppati. Sā gāmampi vahati, nigamampi vahati, nagarampi vahati, janapadampi vahati, janapadapadesampi vahati. Hoti kho so, āvuso, samayo yaṃ gimhānaṃ pacchime māse tālavaṇṭenapi vidhūpanenapi vātaṃ pariyesanti, ossavanepi tiṇāni na icchanti. Tassā hi nāma, āvuso, bāhirāya vāyodhātuyā tāva mahallikāya aniccatā paññāyissati, khayadhammatā paññāyissati, vayadhammatā paññāyissati, vipariṇāmadhammatā paññāyissati. Kiṃ panimassa mattaṭṭhakassa kāyassa taṇhupādinnassa ‘ahanti vā mamanti vā asmī’ti vā? Atha khvāssa notevettha hoti.
友らよ、外なる風界が激しく吹き荒れる時があります。それは村をも吹き飛ばし、町をも吹き飛ばし、都市をも吹き飛ばし、地方をも吹き飛ばし、地方の一帯をも吹き飛ばします。友らよ、夏の最後の月に、椰子の葉の団扇や扇子によって風を求め、軒先の草さえそよがない時があります。友らよ、実にそのように広大である外なる風界でさえも、無常性が知られ、滅びゆく性質が知られ、失われゆく性質が知られ、変易する性質が知られるのです。ましてや、渇愛によって執受された、この束の間の身について、『我である』とか『我のものである』とか『我はある』などとどうして言えるでしょうか。実に、これに関してはそのように考える余地などないのです。
‘‘Tañce, āvuso, bhikkhuṃ pare akkosanti paribhāsanti rosenti vihesenti. So evaṃ pajānāti, uppannā kho me ayaṃ sotasamphassajā dukkhā vedanā. Sā ca kho paṭicca, no apaṭicca. Kiṃ paṭicca? Phassaṃ paṭicca. Sopi phasso aniccoti passati, vedanā aniccāti passati, saññā aniccāti passati, saṅkhārā aniccāti passati, viññāṇaṃ aniccanti passati. Tassa dhātārammaṇameva cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati.
友らよ、もし他者がその比丘を罵倒し、非難し、怒らせ、害そうとするならば、彼はこのように了解します。『私にこの耳の接触から生じる苦の感受が生じた。そしてそれは縁によって生じたものであり、縁なしに生じたものではない。何を縁としているのか。接触を縁としているのだ』と。彼もまたその接触を無常であると見、感受を無常であると見、想を無常であると見、諸行を無常であると見、識を無常であると見ます。彼の心は、まさに諸界を対象として飛び込み、清澄になり、安定し、確信を得るのです。
‘‘Tañce, āvuso, bhikkhuṃ pare aniṭṭhehi akantehi amanāpehi samudācaranti, pāṇisamphassenapi leḍḍusamphassenapi daṇḍasamphassenapi satthasamphassenapi. So evaṃ pajānāti ‘tathābhūto kho ayaṃ kāyo yathābhūtasmiṃ kāye pāṇisamphassāpi kamanti, leḍḍusamphassāpi kamanti, daṇḍasamphassāpi kamanti, satthasamphassāpi kamanti. Vuttaṃ kho panetaṃ bhagavatā kakacūpamovāde ‘‘ubhatodaṇḍakena cepi, bhikkhave, kakacena corā ocarakā aṅgamaṅgāni okanteyyuṃ. Tatrāpi yo mano padūseyya, na me so tena sāsanakaro’’ti. Āraddhaṃ kho pana me vīriyaṃ bhavissati asallīnaṃ, upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā, passaddho kāyo asāraddho, samāhitaṃ cittaṃ ekaggaṃ. Kāmaṃ dāni imasmiṃ kāye pāṇisamphassāpi kamantu, leḍḍusamphassāpi kamantu, daṇḍasamphassāpi kamantu, satthasamphassāpi kamantu. Karīyati hidaṃ buddhānaṃ sāsana’nti.
友らよ、もし他者がその比丘に対して、好ましくなく、愛らしくなく、意にかなわないやり方で接し、手の接触によっても、土塊の接触によっても、棒杖の接触によっても、刀剣の接触によっても危害を加えるならば、彼はこのように了解します。『この体はそのような性質のものであり、この体には手の接触も及べば、土塊の接触も及び、棒杖の接触も及べば、刀剣の接触も及ぶ。実にこれは世尊によって鋸の譬えの教えにおいて説かれた。「比丘たちよ、たとえ盗賊や凶徒が両側に柄のある鋸で手足を切り刻もうとも、そこにおいて心を害するならば、その者は私の教えを実践する者ではない」と。実に私の精進は奮起して弛むことなく、気づきは確立して忘失せず、体は静まって興奮せず、心は集中して統一されるであろう。今やこの体に手の接触が及ぼうとも、土塊の接触が及ぼうとも、棒杖の接触が及ぼうとも、刀剣の接触が及ぼうとも意に介さない。実に諸仏の教えは実践されるのだ』と。
‘‘Tassa ce, āvuso, bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato upekkhā kusalanissitā na saṇṭhāti. So tena saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati – ‘alābhā vata me, na vata me lābhā, dulladdhaṃ vata me, na vata me suladdhaṃ. Yassa me evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato upekkhā kusalanissitā na saṇṭhātī’ti. Seyyathāpi, āvuso, suṇisā sasuraṃ disvā saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati; evameva kho, āvuso, tassa ce bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā na saṇṭhāti. So tena saṃvijjati saṃvegaṃ āpajjati – ‘alābhā vata me, na vata me lābhā, dulladdhaṃ vata me, na vata me suladdhaṃ. Yassa me evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā na saṇṭhātī’ti. Tassa ce, āvuso, bhikkhuno evaṃ buddhaṃ anussarato, evaṃ dhammaṃ anussarato, evaṃ saṅghaṃ anussarato, upekkhā kusalanissitā saṇṭhāti, so tena attamano hoti. Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hoti.
友らよ、もしその比丘が、このように仏を随念し、このように法を随念し、このように僧を随念しても、善に基づいた捨が確立しないならば、彼はそれによって動揺し、危機感を抱きます。『私には実に得るところがなく、実に得るところに乏しい。私にとって実に悪く得られたものであり、決して良く得られたものではない。このように仏を随念し、法を随念し、僧を随念している私に、善に基づいた捨が確立しないとは』と。友らよ、たとえば嫁が舅を見て動揺し、恐れ敬うように、友らよ、まさにそのように、もしその比丘がこのように仏を随念し、法を随念し、僧を随念しても、善に基づいた捨が確立しないならば、彼はそれによって動揺し、危機感を抱きます。『私には実に得るところがなく、実に得るところに乏しい。私にとって実に悪く得られたものであり、決して良く得られたものではない。このように仏を随念し、法を随念し、僧を随念している私に、善に基づいた捨が確立しないとは』と。友らよ、もしその比丘が、このように仏を随念し、このように法を随念し、このように僧を随念して、善に基づいた捨が確立するならば、彼はそれによって満足します。友らよ、これだけでも比丘にとって多くのことがなされたことになるのです。
306. ‘‘Seyyathāpi, āvuso, kaṭṭhañca paṭicca valliñca paṭicca tiṇañca paṭicca mattikañca paṭicca ākāso parivārito agāraṃ tveva saṅkhaṃ gacchati; evameva kho, āvuso, aṭṭhiñca paṭicca nhāruñca paṭicca maṃsañca paṭicca cammañca paṭicca ākāso parivārito rūpaṃ tveva saṅkhaṃ gacchati. Ajjhattikañceva, āvuso, cakkhuṃ aparibhinnaṃ hoti, bāhirā ca rūpā na āpāthaṃ āgacchanti, no ca tajjo samannāhāro hoti, neva tāva tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti. Ajjhattikañceva , āvuso, cakkhuṃ aparibhinnaṃ hoti bāhirā ca rūpā āpāthaṃ āgacchanti, no ca tajjo samannāhāro hoti, neva tāva tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti. Yato ca kho, āvuso, ajjhattikañceva cakkhuṃ aparibhinnaṃ hoti, bāhirā ca rūpā āpāthaṃ āgacchanti, tajjo ca samannāhāro hoti. Evaṃ tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti. Yaṃ tathābhūtassa rūpaṃ taṃ rūpupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, yā tathābhūtassa vedanā sā vedanupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, yā tathābhūtassa saññā sā saññupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, ye tathābhūtassa saṅkhārā te saṅkhārupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchanti, yaṃ tathābhūtassa viññāṇaṃ taṃ viññāṇupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati.
306. 友らよ、たとえば木材により、蔓により、草により、粘土によって空間が囲まれて『家』と呼ばれるようになるのと同様に、友らよ、まさにそのように、骨により、筋により、肉により、皮膚によって空間が囲まれて『色(身体)』と呼ばれるようになります。友らよ、内なる眼が無傷であっても、外なる色(対象)が視野に入って来ず、それに応じた注意が働かないならば、それに応じた識の現れはまだ生じません。友らよ、内なる眼が無傷であり、外なる色が視野に入って来ても、それに応じた注意が働かないならば、それに応じた識の現れはまだ生じません。友らよ、内なる眼が無傷であり、外なる色が視野に入って来て、それに応じた注意が働くとき、このようにしてそれに応じた識の現れが生じるのです。そのようになったものの色は色取蘊に包摂され、そのようになったものの受は受取蘊に包摂され、そのようになったものの想は想取蘊に包摂され、そのようになったものの行は行取蘊に包摂され、そのようになったものの識は識取蘊に包摂されます。
‘‘So evaṃ pajānāti – ‘evañhi kira imesaṃ pañcannaṃ upādānakkhandhānaṃ saṅgaho sannipāto samavāyo hoti. Vuttaṃ kho panetaṃ bhagavatā – ‘yo paṭiccasamuppādaṃ passati so dhammaṃ passati; yo dhammaṃ passati so paṭiccasamuppādaṃ passatīti. Paṭiccasamuppannā kho panime yadidaṃ pañcupādānakkhandhā. Yo imesu pañcasu upādānakkhandhesu chando ālayo anunayo ajjhosānaṃ so dukkhasamudayo. Yo imesu pañcasu upādānakkhandhesu chandarāgavinayo chandarāgappahānaṃ, so dukkhanirodho’ti. Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hoti.
彼はこのように了解します。『このようにして実にこれら五取蘊の包摂と集起と結合がある。実にこれは世尊によって説かれた。「縁起を見る者は法を見る。法を見る者は縁起を見る」と。実にこれら五取蘊は縁起によって生じたものである。これら五取蘊における意欲、執着、愛着、固執、これこそが苦の生起(集)である。これら五取蘊における欲貪の調伏、欲貪の放棄、これこそが苦の消滅(滅)である』と。友らよ、これだけでも比丘にとって多くのことがなされたことになるのです。
‘‘Ajjhattikañceva, āvuso, sotaṃ aparibhinnaṃ hoti…pe… ghānaṃ aparibhinnaṃ hoti… jivhā aparibhinnā hoti… kāyo aparibhinno hoti… mano aparibhinno hoti, bāhirā ca dhammā na āpāthaṃ āgacchanti no ca tajjo samannāhāro hoti, neva tāva tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti. Ajjhattiko ceva, āvuso, mano aparibhinno hoti, bāhirā ca dhammā āpāthaṃ āgacchanti, no ca tajjo samannāhāro hoti, neva tāva tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti. Yato ca kho, āvuso, ajjhattiko ceva mano aparibhinno hoti, bāhirā ca dhammā āpāthaṃ āgacchanti, tajjo ca samannāhāro hoti, evaṃ tajjassa viññāṇabhāgassa pātubhāvo hoti. Yaṃ tathābhūtassa rūpaṃ taṃ rūpupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, yā tathābhūtassa vedanā sā vedanupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, yā tathābhūtassa saññā sā saññupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati, ye tathābhūtassa saṅkhārā te saṅkhārupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchanti, yaṃ tathābhūtassa viññāṇaṃ taṃ viññāṇupādānakkhandhe saṅgahaṃ gacchati. So evaṃ pajānāti – ‘evañhi kira imesaṃ pañcannaṃ upādānakkhandhānaṃ saṅgaho sannipāto samavāyo hoti. Vuttaṃ kho panetaṃ bhagavatā – ‘‘yo paṭiccasamuppādaṃ passati so dhammaṃ passati; yo dhammaṃ passati so paṭiccasamuppādaṃ passatī’’ti. Paṭiccasamuppannā kho panime yadidaṃ pañcupādānakkhandhā. Yo imesu pañcasu upādānakkhandhesu chando ālayo anunayo ajjhosānaṃ so dukkhasamudayo. Yo imesu pañcasu upādānakkhandhesu chandarāgavinayo chandarāgappahānaṃ so dukkhanirodho’ti. Ettāvatāpi kho, āvuso, bhikkhuno bahukataṃ hotī’’ti.
友らよ、内なる耳が無傷であり……(中略)……鼻が無傷であり……舌が無傷であり……身が無傷であり……意(心)が無傷であっても、外なる法(対象)が認知の範囲に入って来ず、それに応じた注意が働かないならば、それに応じた識の現れはまだ生じません。友らよ、内なる意が無傷であり、外なる法が認知の範囲に入って来ても、それに応じた注意が働かないならば、それに応じた識の現れはまだ生じません。友らよ、内なる意が無傷であり、外なる法が認知の範囲に入って来て、それに応じた注意が働くとき、このようにしてそれに応じた識の現れが生じるのです。そのようになったものの色は色取蘊に包摂され、そのようになったものの受は受取蘊に包摂され、そのようになったものの想は想取蘊に包摂され、そのようになったものの行は行取蘊に包摂され、そのようになったものの識は識取蘊に包摂されます。彼はこのように了解します。『このようにして実にこれら五取蘊の包摂と集起と結合がある。実にこれは世尊によって説かれた。「縁起を見る者は法を見る。法を見る者は縁起を見る」と。実にこれら五取蘊は縁起によって生じたものである。これら五取蘊における意欲、執着、愛着、固執、これこそが苦の生起である。これら五取蘊における欲貪の調伏、欲貪の放棄、これこそが苦の消滅である』と。友らよ、これだけでも比丘にとって多くのことがなされたことになるのです」
Idamavoca āyasmā sāriputto. Attamanā te bhikkhū āyasmato sāriputtassa bhāsitaṃ abhinandunti.
尊者サーリプッタはこのように説かれました。それらの比丘たちは尊者サーリプッタの説示に満足し、歓喜しました。
Mahāhatthipadopamasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ.
第八 大象跡喩経が終了した。
9. Mahāsāropamasuttaṃ
9. 大心材喩経
307. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati gijjhakūṭe pabbate acirapakkante devadatte. Tatra kho bhagavā devadattaṃ ārabbha bhikkhū āmantesi –
307. このように私は聞きました。ある時、世尊はラージャガハ(王舎城)のギッジャクータ山(霊鷲山)におられました。デーヴァダッタが去って間もない頃のことです。そこで世尊は、デーヴァダッタに関して比丘たちに呼びかけられました。
‘‘Idha, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena attānukkaṃseti paraṃ vambheti – ‘ahamasmi lābhasakkārasilokavā , ime panaññe bhikkhū appaññātā appesakkhā’ti. So tena lābhasakkārasilokena majjati pamajjati pamādaṃ āpajjati, pamatto samāno dukkhaṃ viharati.
「比丘たちよ、ここに、ある良家の子息が信心によって家から出て出家します。『私は生、老、死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、悩みによって打ちひしがれ、苦に沈み、苦に取り囲まれている。どうにかしてこのすべての苦の塊の終極が知られないものだろうか』と。彼はこのように出家して、利得と敬愛と名声を生じさせます。彼はその利得と敬愛と名声によって満足し、望みが満たされます。彼はその利得と敬愛と名声によって自らを高め、他者を軽蔑します。『私は利得と敬愛と名声を得ているが、他のこれらの比丘たちは無名で無力である』と。彼はその利得と敬愛と名声によって酔いしれ、怠り、放逸に陥ります。放逸となって、彼は苦のうちに過ごすのです。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ atikkamma papaṭikaṃ, sākhāpalāsaṃ chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti maññamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘na vatāyaṃ bhavaṃ puriso aññāsi sāraṃ, na aññāsi phegguṃ, na aññāsi tacaṃ, na aññāsi papaṭikaṃ, na aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ atikkamma papaṭikaṃ, sākhāpalāsaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissatī’ti. Evameva kho, bhikkhave, idhekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti ‘ahamasmi lābhasakkārasilokavā, ime panaññe bhikkhū appaññātā appesakkhā’ti. So tena lābhasakkārasilokena majjati pamajjati pamādaṃ āpajjati, pamatto samāno dukkhaṃ viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu sākhāpalāsaṃ aggahesi brahmacariyassa; tena ca vosānaṃ āpādi.
比丘たちよ、たとえば、心材(芯の硬い木)を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人が、心材のある大きな立ち木において、心材を通り越し、辺材を通り越し、内皮を通り越し、外皮を通り越して、枝葉を切り取って『心材である』と思い込んで立ち去るようなものです。これを目のある人が見てこのように言うでしょう。『この人は実に心材を知らず、辺材を知らず、内皮を知らず、外皮を知らず、枝葉を知らなかった。だからこそ、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人でありながら、心材のある大きな立ち木において、心材を通り越し、辺材を通り越し、内皮を通り越し、外皮を通り越して、枝葉を切り取って「心材である」と思い込んで立ち去ったのだ。心材によって果たすべき用務の目的を、彼は達することができないであろう』と。比丘たちよ、まさにそのように、ここに、ある良家の子息が信心によって家から出て出家します。『私は生、老、死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、悩みによって打ちひしがれ、苦に沈み、苦に取り囲まれている。どうにかしてこのすべての苦の塊の終極が知られないものだろうか』と。彼はこのように出家して、利得と敬愛と名声を生じさせます。彼はその利得と敬愛と名声によって満足し、望みが満たされます。彼はその利得と敬愛と名声によって自らを高め、他者を軽蔑します。『私は利得と敬愛と名声を得ているが、他のこれらの比丘たちは無名で無力である』と。彼はその利得と敬愛と名声によって酔いしれ、怠り、放逸に陥ります。放逸となって、彼は苦のうちに過ごすのです。比丘たちよ、この比丘は清浄行(聖徳の行い)の枝葉を掴み取り、それによって中途で挫折してしまったと言われます。
308. ‘‘Idha pana, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena lābhasakkārasilokena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati. Appamatto samāno sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi sīlavā kalyāṇadhammo, ime panaññe bhikkhū dussīlā pāpadhammā’ti. So tāya sīlasampadāya majjati pamajjati pamādaṃ āpajjati, pamatto samāno dukkhaṃ viharati.
308. 比丘たちよ、しかしここに、ある良家の子息が信心によって家から出て出家します。『私は生、老、死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、悩みによって打ちひしがれ、苦に沈み、苦に取り囲まれている。どうにかしてこのすべての苦の塊の終極が知られないものだろうか』と。彼はこのように出家して、利得と敬愛と名声を生じさせます。彼はその利得と敬愛と名声によって満足することなく、望みが満たされたとはしません。彼はその利得と敬愛と名声によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその利得と敬愛と名声によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもありません。不放逸であって、戒の具足を達成します。彼はその戒の具足によって満足し、望みが満たされます。彼はその戒の具足によって自らを高め、他者を軽蔑します。『私は持戒であり、優れた徳を持っているが、他のこれらの比丘たちは破戒であり、悪徳である』と。彼はその戒の具足によって酔いしれ、怠り、放逸に陥ります。放逸となって、彼は苦のうちに過ごすのです。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ, papaṭikaṃ chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti maññamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘na vatāyaṃ bhavaṃ puriso aññāsi sāraṃ, na aññāsi phegguṃ, na aññāsi tacaṃ, na aññāsi papaṭikaṃ, na aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ, papaṭikaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno; yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissatī’ti.
比丘たちよ、たとえば、心材を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人が、心材のある大きな立ち木において、心材を通り越し、辺材を通り越し、内皮を通り越して、外皮を切り取って『心材である』と思い込んで立ち去るようなものです。これを目のある人が見てこのように言うでしょう。『この人は実に心材を知らず、辺材を知らず、内皮を知らず、外皮を知らず、枝葉を知らなかった。だからこそ、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人でありながら、心材のある大きな立ち木において、心材を通り越し、辺材を通り越し、内皮を通り越して、外皮を切り取って「心材である」と思い込んで立ち去ったのだ。心材によって果たすべき用務の目的を、彼は達することができないであろう』と。
‘‘Evameva kho, bhikkhave, idhekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena lābhasakkārasilokena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati. Appamatto samāno sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi sīlavā kalyāṇadhammo, ime panaññe bhikkhū dussīlā pāpadhammā’ti. So tāya sīlasampadāya majjati pamajjati pamādaṃ āpajjati, pamatto samāno dukkhaṃ viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu papaṭikaṃ aggahesi brahmacariyassa; tena ca vosānaṃ āpādi.
比丘たちよ、まさにそのように、ここに、ある良家の子息が信心によって家から出て出家します。『私は生、老、死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、悩みによって打ちひしがれ、苦に沈み、苦に取り囲まれている。どうにかしてこのすべての苦の塊の終極が知られないものだろうか』と。彼はこのように出家して、利得と敬愛と名声を生じさせます。彼はその利得と敬愛と名声によって満足することなく、望みが満たされたとはしません。彼はその利得と敬愛と名声によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその利得と敬愛と名声によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもありません。不放逸であって、戒の具足を達成します。彼はその戒の具足によって満足し、望みが満たされます。彼はその戒の具足によって自らを高め、他者を軽蔑します。『私は持戒であり、優れた徳を持っているが、他のこれらの比丘たちは破戒であり、悪徳である』と。彼はその戒の具足によって酔いしれ、怠り、放逸に陥ります。放逸となって、彼は苦のうちに過ごすのです。比丘たちよ、この比丘は清浄行の外皮を掴み取り、それによって中途で挫折してしまったと言われます。
309. ‘‘Idha pana, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena lābhasakkārasilokena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya sīlasampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati. Appamatto samāno samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi samāhito ekaggacitto, ime panaññe bhikkhū asamāhitā vibbhantacittā’ti. So tāya samādhisampadāya majjati pamajjati pamādaṃ āpajjati, pamatto samāno dukkhaṃ viharati.
309. 比丘たちよ、しかしここに、ある良家の子息が信心によって家から出て出家します。『私は生、老、死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、悩みによって打ちひしがれ、苦に沈み、苦に取り囲まれている。どうにかしてこのすべての苦の塊の終極が知られないものだろうか』と。彼はこのように出家して、利得と敬愛と名声を生じさせます。彼はその利得と敬愛と名声によって満足することなく、望みが満たされたとはしません。彼はその利得と敬愛と名声によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその利得と敬愛と名声によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもなく、不放逸であって、戒の具足を達成します。彼はその戒の具足によって満足しますが、望みが満たされたとはしません。彼はその戒の具足によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその戒の具足によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもありません。不放逸であって、三昧(定)の具足を達成します。彼はその定の具足によって満足し、望みが満たされます。彼はその定の具足によって自らを高め、他者を軽蔑します。『私は定に入り、心が統一されているが、他のこれらの比丘たちは散乱し、心が乱れている』と。彼はその定の具足によって酔いしれ、怠り、放逸に陥ります。放逸となって、彼は苦のうちに過ごすのです。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ tacaṃ chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti maññamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya ‘na vatāyaṃ bhavaṃ puriso aññāsi sāraṃ, na aññāsi phegguṃ, na aññāsi tacaṃ, na aññāsi papaṭikaṃ, na aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ tacaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissatī’ti.
比丘たちよ、たとえば、心材を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人が、心材のある大きな立ち木において、心材を通り越し、辺材を通り越して、内皮を切り取って『心材である』と思い込んで立ち去るようなものです。これを目のある人が見てこのように言うでしょう。『この人は実に心材を知らず、辺材を知らず、内皮を知らず、外皮を知らず、枝葉を知らなかった。だからこそ、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人でありながら、心材のある大きな立ち木において、心材を通り越し、辺材を通り越して、内皮を切り取って「心材である」と思い込んで立ち去ったのだ。心材によって果たすべき用務の目的を、彼は達することができないであろう』と。
‘‘Evameva kho, bhikkhave, idhekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena lābhasakkārasilokena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya sīlasampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi samāhito ekaggacitto, ime panaññe bhikkhū asamāhitā vibbhantacittā’ti. So tāya samādhisampadāya majjati pamajjati pamādaṃ āpajjati, pamatto samāno dukkhaṃ viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu tacaṃ aggahesi brahmacariyassa; tena ca vosānaṃ āpādi.
比丘たちよ、まさにそのように、ここに、ある良家の子息が信心によって家から出て出家します。『私は生、老、死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、悩みによって打ちひしがれ、苦に沈み、苦に取り囲まれている。どうにかしてこのすべての苦の塊の終極が知られないものだろうか』と。彼はこのように出家して、利得と敬愛と名声を生じさせます。彼はその利得と敬愛と名声によって満足することなく、望みが満たされたとはしません。彼はその利得と敬愛と名声によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその利得と敬愛と名声によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもなく、不放逸であって、戒の具足を達成します。彼はその戒の具足によって満足しますが、望みが満たされたとはしません。彼はその戒の具足によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその戒の具足によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもなく、不放逸であって、定の具足を達成します。彼はその定の具足によって満足し、望みが満たされます。彼はその定の具足によって自らを高め、他者を軽蔑します。『私は定に入り、心が統一されているが、他のこれらの比丘たちは散乱し、心が乱れている』と。彼はその定の具足によって酔いしれ、怠り、放逸に陥ります。放逸となって、彼は苦のうちに過ごすのです。比丘たちよ、この比丘は清浄行の内皮を掴み取り、それによって中途で挫折してしまったと言われます。
310. ‘‘Idha pana, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena lābhasakkārasilokena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati. Appamatto samāno sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya sīlasampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya samādhisampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati appamatto samāno ñāṇadassanaṃ ārādheti. So tena ñāṇadassanena attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tena ñāṇadassanena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi jānaṃ passaṃ viharāmi. Ime panaññe bhikkhū ajānaṃ apassaṃ viharantī’ti. So tena ñāṇadassanena majjati pamajjati pamādaṃ āpajjati, pamatto samāno dukkhaṃ viharati.
310. 比丘たちよ、しかしここに、ある良家の子息が信心によって家から出て出家します。『私は生、老、死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、悩みによって打ちひしがれ、苦に沈み、苦に取り囲まれている。どうにかしてこのすべての苦の塊の終極が知られないものだろうか』と。彼はこのように出家して、利得と敬愛と名声を生じさせます。彼はその利得と敬愛と名声によって満足することなく、望みが満たされたとはしません。彼はその利得と敬愛と名声によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその利得と敬愛と名声によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもありません。不放逸であって、戒の具足を達成します。彼はその戒の具足によって満足しますが、望みが満たされたとはしません。彼はその戒の具足によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその戒の具足によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもなく、不放逸であって、定の具足を達成します。彼はその定の具足によって満足しますが、望みが満たされたとはしません。彼はその定の具足によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその定の具足によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもなく、不放逸であって、知見(智見)を達成します。彼はその知見によって満足し、望みが満たされます。彼はその知見によって自らを高め、他者を軽蔑します。『私は知り、見ながら過ごしているが、他のこれらの比丘たちは知らず、見ずに過ごしている』と。彼はその知見によって酔いしれ、怠り、放逸に陥ります。放逸となって、彼は苦のうちに過ごすのです。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ phegguṃ chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti maññamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘na vatāyaṃ bhavaṃ puriso aññāsi sāraṃ na aññāsi phegguṃ na aññāsi tacaṃ na aññāsi papaṭikaṃ na aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ phegguṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissatī’ti. Evameva kho, bhikkhave, idhekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena lābhasakkārasilokena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya sīlasampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya samādhisampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno ñāṇadassanaṃ ārādheti. So tena ñāṇadassanena attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tena ñāṇadassanena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi jānaṃ passaṃ viharāmi, ime panaññe bhikkhū ajānaṃ apassaṃ viharantī’ti. So tena ñāṇadassanena majjati pamajjati pamādaṃ āpajjati, pamatto samāno dukkhaṃ viharati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu phegguṃ aggahesi brahmacariyassa; tena ca vosānaṃ āpādi.
比丘たちよ、たとえば、心材を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人が、心材のある大きな立ち木において、心材を通り越して、辺材を切り取って『心材である』と思い込んで立ち去るようなものです。これを目のある人が見てこのように言うでしょう。『この人は実に心材を知らず、辺材を知らず、内皮を知らず、外皮を知らず、枝葉を知らなかった。だからこそ、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探索に歩き回る人でありながら、心材のある大きな立ち木において、心材を通り越して、辺材を切り取って「心材である」と思い込んで立ち去ったのだ。心材によって果たすべき用務の目的を、彼は達することができないであろう』と。比丘たちよ、まさにそのように、ここに、ある良家の子息が信心によって家から出て出家します。『私は生、老、死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、悩みによって打ちひしがれ、苦に沈み、苦に取り囲まれている。どうにかしてこのすべての苦の塊の終極が知られないものだろうか』と。彼はこのように出家して、利得と敬愛と名声を生じさせます。彼はその利得と敬愛と名声によって満足することなく、望みが満たされたとはしません。彼はその利得と敬愛と名声によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその利得と敬愛と名声によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもなく、不放逸であって、戒の具足を達成します。彼はその戒の具足によって満足しますが、望みが満たされたとはしません。彼はその戒の具足によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその戒の具足によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもなく、不放逸であって、定の具足を達成します。彼はその定の具足によって満足しますが、望みが満たされたとはしません。彼はその定の具足によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。彼はその定の具足によって酔いしれることもなく、怠ることもなく、放逸に陥ることもなく、不放逸であって、知見を達成します。彼はその知見によって満足し、望みが満たされます。彼はその知見によって自らを高め、他者を軽蔑します。『私は知り、見ながら過ごしているが、他のこれらの比丘たちは知らず、見ずに過ごしている』と。彼はその知見によって酔いしれ、怠り、放逸に陥ります。放逸となって、彼は苦のうちに過ごすのです。比丘たちよ、この比丘は清浄行の辺材を掴み取り、それによって中途で挫折してしまったと言われます。
311. ‘‘Idha pana, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti, na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena lābhasakkārasilokena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya sīlasampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya samādhisampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno ñāṇadassanaṃ ārādheti. So tena ñāṇadassanena attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tena ñāṇadassanena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena ñāṇadassanena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno asamayavimokkhaṃ ārādheti. Aṭṭhānametaṃ , bhikkhave, anavakāso yaṃ so bhikkhu tāya asamayavimuttiyā parihāyetha.
311. 「比丘たちよ、ここに、ある良家の子が信心によって家から出て出家します。『わたしは生・老・死・憂い・悲哀・苦しみ・愁い・絶望に襲われており、苦しみに襲われ、苦しみに取り囲まれている。何としても、この全苦蘊の終焉を知ることができたらよいのだが』と。彼はこのように出家して、利得と供養と名声を生じさせます。彼はその利得と供養と名声によって満足せず、意図を満ち足らせることもありません。彼はその利得と供養と名声によって自らを高めず、他者を蔑みません。彼はその利得と供養と名声によって酔わず、怠らず、怠惰に陥りません。怠ることなくして、戒の具足(戒具足)を達成します。彼はその戒具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその戒具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。彼はその戒具足によって酔わず、怠らず、怠惰に陥りません。怠ることなくして、定の具足(定具足)を達成します。彼はその定具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその定具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。彼はその定具足によって酔わず、怠らず、怠惰に陥りません。怠ることなくして、知見を達成します。彼はその知見によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその知見によって自らを高めず、他者を蔑みません。彼はその知見によって酔わず、怠らず、怠惰に陥りません。怠ることなくして、時ならぬ解脱(非時解脱・不動の解脱)を達成します。比丘たちよ、その比丘がその非時解脱から退転するということは、あり得ないことであり、不可能なことです。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato sāraññeva chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti jānamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘aññāsi vatāyaṃ bhavaṃ puriso sāraṃ, aññāsi phegguṃ, aññāsi tacaṃ, aññāsi papaṭikaṃ, aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato sāraññeva chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti jānamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ anubhavissatī’ti.
「比丘たちよ、それはあたかも、ある人が心材(芯)を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、『心材である』と知って、心材そのものを伐り採って立ち去るようなものです。目ある人がそれを見て、このように言うでしょう。『実に、この人は心材を知り、軟材(辺材)を知り、樹皮を知り、外樹皮(甘皮)を知り、枝葉を知っていた。実に、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、「心材である」と知って、心材そのものを伐り採って立ち去った。彼が心材によってなすべき目的、その用を彼は果たすであろう』と。
‘‘Evameva kho, bhikkhave, idhekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti, na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena lābhasakkārasilokena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya sīlasampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tāya samādhisampadāya na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno ñāṇadassanaṃ ārādheti. So tena ñāṇadassanena attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tena ñāṇadassanena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. So tena ñāṇadassanena na majjati nappamajjati na pamādaṃ āpajjati, appamatto samāno asamayavimokkhaṃ ārādheti. Aṭṭhānametaṃ, bhikkhave, anavakāso yaṃ so bhikkhu tāya asamayavimuttiyā parihāyetha.
「比丘たちよ、実にそのように、ここに、ある良家の子が信心によって家から出て出家します。『わたしは生・老・死・憂い・悲哀・苦しみ・愁い・絶望に襲われており、苦しみに襲われ、苦しみに取り囲まれている。何としても、この全苦蘊の終焉を知ることができたらよいのだが』と。彼はこのように出家して、利得と供養と名声を生じさせます。彼はその利得と供養と名声によって満足せず、意図を満ち足らせることもありません。彼はその利得と供養と名声によって自らを高めず、他者を蔑みません。彼はその利得と供養と名声によって酔わず、怠らず、怠惰に陥りません。怠ることなくして、戒具足を達成します。彼はその戒具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその戒具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。彼はその戒具足によって酔わず、怠らず、怠惰に陥りません。怠ることなくして、定具足を達成します。彼はその定具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその定具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。彼はその定具足によって酔わず、怠らず、怠惰に陥りません。怠ることなくして、知見を達成します。彼はその知見によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその知見によって自らを高めず、他者を蔑みません。彼はその知見によって酔わず、怠らず、怠惰に陥りません。怠ることなくして、非時解脱を達成します。比丘たちよ、その比丘がその非時解脱から退転するということは、あり得ないことであり、不可能なことです。
‘‘Iti kho, bhikkhave, nayidaṃ brahmacariyaṃ lābhasakkārasilokānisaṃsaṃ, na sīlasampadānisaṃsaṃ, na samādhisampadānisaṃsaṃ, na ñāṇadassanānisaṃsaṃ. Yā ca kho ayaṃ, bhikkhave, akuppā cetovimutti – etadatthamidaṃ, bhikkhave, brahmacariyaṃ, etaṃ sāraṃ etaṃ pariyosāna’’nti.
「比丘たちよ、このように、この清浄行(梵行)は、利得と供養と名声を功徳(目的)とするものではなく、戒具足を功徳とするものでもなく、定具足を功徳とするものでもなく、知見を功徳とするものでもありません。比丘たちよ、この『揺るぎなき心解脱(不動の心解脱)』こそが――比丘たちよ、このためにこそこの梵行があり、これが心材(芯)であり、これが究極(究極の目的)なのです」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれました。それらの比丘たちは満足して、世尊の説かれたことを歓喜しました。
Mahāsāropamasuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ.
大心材譬喩経(第九)が終わりました。
10. Cūḷasāropamasuttaṃ
10. 小心材譬喩経
312. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho piṅgalakoccho brāhmaṇo yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho piṅgalakoccho brāhmaṇo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘yeme, bho gotama, samaṇabrāhmaṇā saṅghino gaṇino gaṇācariyā ñātā yasassino titthakarā sādhusammatā, bahujanassa, seyyathidaṃ – pūraṇo kassapo, makkhali gosālo, ajito kesakambalo, pakudho kaccāyano, sañcayo belaṭṭhaputto, nigaṇṭho nāṭaputto, sabbete sakāya paṭiññāya abbhaññaṃsu sabbeva nābbhaññaṃsu, udāhu ekacce abbhaññaṃsu ekacce nābbhaññaṃsū’’ti? ‘‘Alaṃ, brāhmaṇa, tiṭṭhatetaṃ – sabbete sakāya paṭiññāya abbhaññaṃsu sabbeva nābbhaññaṃsu, udāhu ekacce abbhaññaṃsu ekacce nābbhaññaṃsūti. Dhammaṃ te, brāhmaṇa, desessāmi, taṃ suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi, bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bho’’ti kho piṅgalakoccho brāhmaṇo bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca –
312. このように私は聞きました。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられました。そのとき、ピンガラコーッチャというバラモンが世尊のおられるところへと近づきました。近づいて世尊と挨拶を交わし、歓談すべき親愛の挨拶を交わした後に、一方に坐しました。一方に坐ったピンガラコーッチャ・バラモンは、世尊にこのように言いました。「尊者ゴータマよ、それらの沙門・バラモンたち、すなわち教団の主であり、群れの指導者であり、集団の師であり、著名で、名声があり、宗祖(教祖)であり、多くの人々に善人と認められている人々――例えば、プーラナ・カッサパ、マッカリ・ゴーサーラ、アジタ・ケーサカンバラ、パクダ・カッチャーヤナ、サンジャヤ・ベーラッティプッタ、ニガンダ・ナータプッタ――彼ら全員が自分自身の主張どおりに証知したのでしょうか、それとも全員が証知しなかったのでしょうか、あるいは一部が証知し、一部は証知しなかったのでしょうか」「バラモンよ、それはもうよい。『彼ら全員が自分自身の主張どおりに証知したのか、全員が証知しなかったのか、あるいは一部が証知し、一部は証知しなかったのか』ということは。バラモンよ、あなたに法を説きましょう。それを聞き、よく心に留めなさい。説きましょう」「はい、尊者よ」と、ピンガラコーッチャ・バラモンは世尊に応答しました。世尊はこう言われました。
313. ‘‘Seyyathāpi, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ atikkamma papaṭikaṃ, sākhāpalāsaṃ chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti maññamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘na vatāyaṃ bhavaṃ puriso aññāsi sāraṃ, na aññāsi phegguṃ, na aññāsi tacaṃ, na aññāsi papaṭikaṃ, na aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ atikkamma papaṭikaṃ, sākhāpalāsaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissatī’ti.
313. 「バラモンよ、それはあたかも、ある人が心材(芯)を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材(辺材)を通り越し、樹皮を通り越し、外樹皮(甘皮)を通り越して、枝葉を伐り採って、『心材である』と思いなして立ち去るようなものです。目ある人がそれを見て、このように言うでしょう。『実に、この人は心材を知らず、軟材を知らず、樹皮を知らず、外樹皮を知らず、枝葉を知らなかった。実に、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を通り越し、樹皮を通り越し、外樹皮を通り越して、枝葉を伐り採って、「心材である」と思いなして立ち去った。彼が心材によってなすべき目的、その用を彼は果たさないであろう』と。
314. ‘‘Seyyathāpi vā pana, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ, papaṭikaṃ chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti maññamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘na vatāyaṃ bhavaṃ puriso aññāsi sāraṃ, na aññāsi phegguṃ, na aññāsi tacaṃ, na aññāsi papaṭikaṃ, na aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ papaṭikaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissatī’ti.
314. 「バラモンよ、あるいはまた、ある人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を通り越し、樹皮を通り越して、外樹皮を伐り採って、『心材である』と思いなして立ち去るようなものです。目ある人がそれを見て、このように言うでしょう。『実に、この人は心材を知らず、軟材を知らず、樹皮を知らず、外樹皮を知らず、枝葉を知らなかった。実に、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を通り越し、樹皮を通り越して、外樹皮を伐り採って、「心材である」と思いなして立ち去った。彼が心材によってなすべき目的、その用を彼は果たさないであろう』と。
315. ‘‘Seyyathāpi vā pana, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ, tacaṃ chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti maññamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘na vatāyaṃ bhavaṃ puriso aññāsi sāraṃ, na aññāsi phegguṃ, na aññāsi tacaṃ, na aññāsi papaṭikaṃ, na aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ, tacaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissatī’ti.
315. 「バラモンよ、あるいはまた、ある人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を通り越して、樹皮を伐り採って、『心材である』と思いなして立ち去るようなものです。目ある人がそれを見て、このように言うでしょう。『実に、この人は心材を知らず、軟材を知らず、樹皮を知らず、外樹皮を知らず、枝葉を知らなかった。実に、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を通り越して、樹皮を伐り採って、「心材である」と思いなして立ち去った。彼が心材によってなすべき目的、その用を彼は果たさないであろう』と。
316. ‘‘Seyyathāpi vā pana, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ, phegguṃ chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti maññamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘na vatāyaṃ bhavaṃ puriso aññāsi sāraṃ, na aññāsi phegguṃ, na aññāsi tacaṃ, na aññāsi papaṭikaṃ, na aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ, phegguṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissatī’ti.
316. 「バラモンよ、あるいはまた、ある人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を伐り採って、『心材である』と思いなして立ち去るようなものです。目ある人がそれを見て、このように言うでしょう。『実に、この人は心材を知らず、軟材を知らず、樹皮を知らず、外樹皮を知らず、枝葉を知らなかった。実に、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を伐り採って、「心材である」と思いなして立ち去った。彼が心材によってなすべき目的、その用を彼は果たさないであろう』と。
317. ‘‘Seyyathāpi vā pana, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato sāraññeva chetvā ādāya pakkameyya ‘sāra’nti jānamāno. Tamenaṃ cakkhumā puriso disvā evaṃ vadeyya – ‘aññāsi vatāyaṃ bhavaṃ puriso sāraṃ, aññāsi phegguṃ, aññāsi tacaṃ, aññāsi papaṭikaṃ, aññāsi sākhāpalāsaṃ. Tathā hayaṃ bhavaṃ puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato sāraññeva chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti jānamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ anubhavissatī’ti.
317. 「バラモンよ、あるいはまた、ある人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、『心材である』と知って、心材そのものを伐り採って立ち去るようなものです。目ある人がそれを見て、このように言うでしょう。『実に、この人は心材を知り、軟材を知り、樹皮を知り、外樹皮を知り、枝葉を知っていた。実に、この人は心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、「心材である」と知って、心材そのものを伐り採って立ち去った。彼が心材によってなすべき目的、その用を彼は果たすであろう』と。
318. ‘‘Evameva kho, brāhmaṇa, idhekacco puggalo saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena attamano hoti paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi lābhasakkārasilokavā, ime panaññe bhikkhū appaññātā appesakkhā’ti. Lābhasakkārasilokena ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya na chandaṃ janeti, na vāyamati, olīnavuttiko ca hoti sāthaliko. Seyyathāpi so, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ atikkamma papaṭikaṃ, sākhāpalāsaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissati. Tathūpamāhaṃ, brāhmaṇa, imaṃ puggalaṃ vadāmi.
318. 「バラモンよ、実にそのように、ここに、ある人物が信心によって家から出て出家します。『わたしは生・老・死・憂い・悲哀・苦しみ・愁い・絶望に襲われており、苦しみに襲われ、苦しみに取り囲まれている。何としても、この全苦蘊の終焉を知ることができたらよいのだが』と。彼はこのように出家して、利得と供養と名声を生じさせます。彼はその利得と供養と名声によって満足し、意図を満ち足らせます。彼はその利得と供養と名声によって自らを高め、他者を蔑みます。『わたしは利得と供養と名声を得ているが、これら他の比丘たちは無名で、微力である』と。そして、利得と供養と名声よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法(境地)のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こさず、努力せず、退行的な行いをし、緩慢になります。バラモンよ、それはあたかも、あの人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を通り越し、樹皮を通り越し、外樹皮を通り越して、枝葉を伐り採って、『心材である』と思いなして立ち去り、彼が心材によってなすべき目的、その用を果たさないようなものです。バラモンよ、わたしはこの人物を、そのような譬えで語るのです。
319. ‘‘Idha pana, brāhmaṇa, ekacco puggalo saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Lābhasakkārasilokena ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti, paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi sīlavā kalyāṇadhammo, ime panaññe bhikkhū dussīlā pāpadhammā’ti. Sīlasampadāya ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya na chandaṃ janeti, na vāyamati, olīnavuttiko ca hoti sāthaliko. Seyyathāpi so, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ atikkamma tacaṃ, papaṭikaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ, tañcassa atthaṃ nānubhavissati. Tathūpamāhaṃ, brāhmaṇa, imaṃ puggalaṃ vadāmi.
319. 「バラモンよ、しかしまた、ある人物が信心によって家から出て出家します。『わたしは生・老・死・憂い・悲哀・苦しみ・愁い・絶望に襲われており、苦しみに襲われ、苦しみに取り囲まれている。何としても、この全苦蘊の終焉を知ることができたらよいのだが』と。彼はこのように出家して、利得と供養と名声を生じさせます。彼はその利得と供養と名声によって満足せず、意図を満ち足らせることもありません。彼はその利得と供養と名声によって自らを高めず、他者を蔑みません。そして、利得と供養と名声よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は戒具足を達成します。彼はその戒具足によって満足し、意図を満ち足らせます。彼はその戒具足によって自らを高め、他者を蔑みます。『わたしは持戒の者であり、善き徳の者である。しかし、これら他の比丘たちは破戒の者であり、悪しき徳の者である』と。そして、戒具足よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こさず、努力せず、退行的な行いをし、緩慢になります。バラモンよ、それはあたかも、あの人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を通り越し、樹皮を通り越して、外樹皮を伐り採って、『心材である』と思いなして立ち去り、彼が心材によってなすべき目的、その用を果たさないようなものです。バラモンよ、わたしはこの人物を、そのような譬えで語るのです。
320. ‘‘Idha pana, brāhmaṇa, ekacco puggalo saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti, na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Lābhasakkārasilokena ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Sīlasampadāya ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti, paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi samāhito ekaggacitto, ime panaññe bhikkhū asamāhitā vibbhantacittā’ti. Samādhisampadāya ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca, tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya na chandaṃ janeti, na vāyamati, olīnavuttiko ca hoti sāthaliko. Seyyathāpi so, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ atikkamma phegguṃ, tacaṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissati. Tathūpamāhaṃ, brāhmaṇa, imaṃ puggalaṃ vadāmi.
320. 「バラモンよ、しかしまた、ある人物が信心によって家から出て出家します。『わたしは生・老・死・憂い・悲哀・苦しみ・愁い・絶望に襲われており、苦しみに襲われ、苦しみに取り囲まれている。何としても、この全苦蘊の終焉を知ることができたらよいのだが』と。彼はこのように出家して、利得と供養と名声を生じさせます。彼はその利得と供養と名声によって満足せず、意図を満ち足らせることもありません。彼はその利得と供養と名声によって自らを高めず、他者を蔑みません。そして、利得と供養と名声よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は戒具足を達成します。彼はその戒具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその戒具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。そして、戒具足よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は定具足を達成します。彼はその定具足によって満足し、意図を満ち足らせます。彼はその定具足によって自らを高め、他者を蔑みます。『わたしは定に入り、一境の心を持つ。しかし、これら他の比丘たちは定に入らず、散乱した心を持つ』と。そして、定具足よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こさず、努力せず、退行的な行いをし、緩慢になります。バラモンよ、それはあたかも、あの人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を通り越して、樹皮を伐り採って、『心材である』と思いなして立ち去り、彼が心材によってなすべき目的、その用を果たさないようなものです。バラモンよ、わたしはこの人物を、そのような譬えで語るのです。
321. ‘‘Idha pana, brāhmaṇa, ekacco puggalo saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena…pe… antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Lābhasakkārasilokena ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Sīlasampadāya ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Samādhisampadāya ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So ñāṇadassanaṃ ārādheti. So tena ñāṇadassanena attamano hoti, paripuṇṇasaṅkappo. So tena ñāṇadassanena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti – ‘ahamasmi jānaṃ passaṃ viharāmi, ime panaññe bhikkhū ajānaṃ apassaṃ viharantī’ti. Ñāṇadassanena ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya na chandaṃ janeti, na vāyamati, olīnavuttiko ca hoti sāthaliko. Seyyathāpi so, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva sāraṃ, phegguṃ chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti maññamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ nānubhavissati. Tathūpamāhaṃ, brāhmaṇa, imaṃ puggalaṃ vadāmi.
321. 「バラモンよ、しかしまた、ある人物が信心によって家から出て出家します。『わたしは生・老・死…(中略)…全苦蘊の終焉を知ることができたらよいのだが』と。彼はこのように出家して、利得と供養と名声を生じさせます。彼はその利得と供養と名声によって満足せず、意図を満ち足らせることもありません。彼はその利得と供養と名声によって自らを高めず、他者を蔑みません。そして、利得と供養と名声よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は戒具足を達成します。彼はその戒具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその戒具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。戒具足よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は定具足を達成します。彼はその定具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその定具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。定具足よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は知見を達成します。彼はその知見によって満足し、意図を満ち足らせます。彼はその知見によって自らを高め、他者を蔑みます。『わたしは知り、見つつ暮らしている。しかし、これら他の比丘たちは知らず、見ずに暮らしている』と。そして、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こさず、努力せず、退行的な行いをし、緩慢になります。バラモンよ、それはあたかも、あの人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、心材を通り越して、軟材を伐り採って、『心材である』と思いなして立ち去り、彼が心材によってなすべき目的、その用を果たさないようなものです。バラモンよ、わたしはこの人物を、そのような譬えで語るのです。
322. ‘‘Idha pana, brāhmaṇa, ekacco puggalo saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto, appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno lābhasakkārasilokaṃ abhinibbatteti. So tena lābhasakkārasilokena na attamano hoti, na paripuṇṇasaṅkappo. So tena lābhasakkārasilokena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Lābhasakkārasilokena ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So sīlasampadaṃ ārādheti. So tāya sīlasampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya sīlasampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Sīlasampadāya ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So samādhisampadaṃ ārādheti. So tāya samādhisampadāya attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tāya samādhisampadāya na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Samādhisampadāya ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko. So ñāṇadassanaṃ ārādheti. So tena ñāṇadassanena attamano hoti, no ca kho paripuṇṇasaṅkappo. So tena ñāṇadassanena na attānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ñāṇadassanena ca ye aññe dhammā uttaritarā ca paṇītatarā ca tesaṃ dhammānaṃ sacchikiriyāya chandaṃ janeti, vāyamati, anolīnavuttiko ca hoti asāthaliko.
322. 「バラモンよ、しかしまた、ある人物が信心によって家から出て出家します。『わたしは生・老・死・憂い・悲哀・苦しみ・愁い・絶望に襲われており、苦しみに襲われ、苦しみに取り囲まれている。何としても、この全苦蘊の終焉を知ることができたらよいのだが』と。彼はこのように出家して、利得と供養と名声を生じさせます。彼はその利得と供養と名声によって満足せず、意図を満ち足らせることもありません。彼はその利得と供養と名声によって自らを高めず、他者を蔑みません。そして、利得と供養と名声よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は戒具足を達成します。彼はその戒具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその戒具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。戒具足よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は定具足を達成します。彼はその定具足によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその定具足によって自らを高めず、他者を蔑みません。定具足よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。彼は知見を達成します。彼はその知見によって満足しますが、意図を満ち足らせることはありません。彼はその知見によって自らを高めず、他者を蔑みません。そして、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙である諸の法のために、それらの法の実現に向けて意欲を起こし、努力し、退行的な行いをせず、緩慢になりません。
323. ‘‘Katame ca, brāhmaṇa, dhammā ñāṇadassanena uttaritarā ca paṇītatarā ca? Idha, brāhmaṇa, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca.
323. 「バラモンよ、では、どのような法が、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙なのでしょうか。バラモンよ、ここに比丘が、諸々の欲望から離れ、諸々の不善の法から離れて、尋(思考)と伺(省察)を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅(第一禅)を達成して住します。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca.
「バラモンよ、さらにまた、比丘が尋と伺の静止によって、内なる清浄があり、心の一境性があり、尋もなく伺もなく、三昧(定)から生じた喜と楽のある第二禅を達成して住します。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati, sato ca sampajāno sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca.
「バラモンよ、さらにまた、比丘が喜の離れることによって、捨(平静)にして住し、正念にして正知あり、身をもって楽を感受します。聖者たちが『捨にして念あり、楽に住す』と説くところの、第三禅を達成して住します。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca.
「バラモンよ、さらにまた、比丘が楽の断滅と苦の断滅によって、また以前からの喜悦と愁嘆の消滅によって、不苦不楽にして、捨による念の清浄がある第四禅を達成して住します。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca.
「バラモンよ、さらにまた、比丘が一切の物質的認識(色想)を超越することによって、対立的認識(有対想)の消滅によって、種々なる認識(別異想)を作意しないことによって、『空間は無限である』と空無辺処を達成して住します。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca.
「バラモンよ、さらにまた、比丘が一切の空無辺処を超越して、『識は無限である』と識無辺処を達成して住します。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca.
「バラモンよ、さらにまた、比丘が一切の識無辺処を超越して、『何ものも存在しない』と無所有処を達成して住します。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca.
「バラモンよ、さらにまた、比丘が一切の無所有処を超越して、非想非非想処を達成して住します。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。
‘‘Puna caparaṃ, brāhmaṇa, bhikkhu sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati, paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. Ayampi kho, brāhmaṇa, dhammo ñāṇadassanena uttaritaro ca paṇītataro ca. Ime kho, brāhmaṇa, dhammā ñāṇadassanena uttaritarā ca paṇītatarā ca.
「バラモンよ、さらにまた、比丘が一切の非想非非想処を超越して、想受滅(想受滅定・滅尽定)を達成して住し、智慧によって見て、彼の諸々の漏(煩悩)は完全に尽きています。バラモンよ、この法もまた、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙です。バラモンよ、これらの法が、知見よりもさらに勝れ、さらに勝妙な法です。
324. ‘‘Seyyathāpi so, brāhmaṇa, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato sāraṃyeva chetvā ādāya pakkanto ‘sāra’nti jānamāno. Yañcassa sārena sārakaraṇīyaṃ tañcassa atthaṃ anubhavissati. Tathūpamāhaṃ, brāhmaṇa, imaṃ puggalaṃ vadāmi.
324. 「バラモンよ、それはあたかも、あの人が心材を求め、心材を探し、心材の探求におもむいて、立っている大樹の心材のあるところから、『心材である』と知って、心材そのものを伐り採って立ち去り、彼が心材によってなすべき目的、その用を果たすようなものです。バラモンよ、わたしはこの人物を、そのような譬えで語るのです。
‘‘Iti kho, brāhmaṇa, nayidaṃ brahmacariyaṃ lābhasakkārasilokānisaṃsaṃ, na sīlasampadānisaṃsaṃ, na samādhisampadānisaṃsaṃ, na ñāṇadassanānisaṃsaṃ. Yā ca kho ayaṃ, brāhmaṇa, akuppā cetovimutti – etadatthamidaṃ, brāhmaṇa, brahmacariyaṃ, etaṃ sāraṃ etaṃ pariyosāna’’nti.
「バラモンよ、このように、この清浄行(梵行)は、利得と供養と名声を功徳とするものではなく、戒具足を功徳とするものでもなく、定具足を功徳とするものでもなく、知見を功徳とするものでもありません。バラモンよ、この『揺るぎなき心解脱』こそが――バラモンよ、このためにこそこの梵行があり、これが心材であり、これが究極なのです」と。
Evaṃ vutte, piṅgalakoccho brāhmaṇo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘abhikkantaṃ, bho gotama, abhikkantaṃ, bho gotama…pe… upāsakaṃ maṃ bhavaṃ gotamo dhāretu ajjatagge pāṇupetaṃ saraṇaṃ gata’’nti.
このように説かれたとき、ピンガラコーッチャ・バラモンは世尊にこう申し上げました。「素晴らしいことです、尊者ゴータマよ! 素晴らしいことです、尊者ゴータマよ!…(中略)…尊者ゴータマは、わたしを、今日より命ある限り帰依した在俗信者(優婆塞)として受け入れてくださいますように」と。
Cūḷasāropamasuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ.
小心材譬喩経(第十)が終わりました。
Opammavaggo niṭṭhito tatiyo.
第三・譬喩品が終わりました。
Tassuddānaṃ –
その目録(摂頌)――
Moḷiyaphaggunariṭṭhañca nāmo, andhavane kathipuṇṇaṃ nivāpo;
モーリヤファッグナ、アリッタという名、暗黒の林、布施、罠、
Rāsikaṇerumahāgajanāmo, sārūpamo puna piṅgalakoccho.
積み重なり、エーラッカ(カネール)、大象という名、心材の譬え、そしてピンガラコーッチャ。