Cookieを許可しますか?

Tipiṭakaではサービス提供と改善のためにCookieを使用します。 プライバシーポリシー

4. Mahāyamakavaggo4. 大双品

1. Cūḷagosiṅgasuttaṃ

1. 小ゴーシンガ経

325. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā nātike viharati giñjakāvasathe. Tena kho pana samayena āyasmā ca anuruddho āyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo gosiṅgasālavanadāye viharanti. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena gosiṅgasālavanadāyo tenupasaṅkami. Addasā kho dāyapālo bhagavantaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘mā, samaṇa, etaṃ dāyaṃ pāvisi. Santettha tayo kulaputtā attakāmarūpā viharanti. Mā tesaṃ aphāsumakāsī’’ti.

325. このように私は聞きました。ある時、世尊はナーティカの磚室(煉瓦の家)におられました。そのころ、尊者アヌルッダと尊者ナンディヤと尊者キミラが、ゴーシンガの沙羅林の鹿野苑(鹿公園)に住んでいました。そこで世尊は夕暮れの時に独座(瞑想)から立ち上がり、ゴーシンガの沙羅林の鹿野苑へと向かわれました。園守(番人)は遠くから世尊が来られるのを見ました。見て、世尊にこのように言いました。「沙門よ、この苑に入ってはなりません。ここには自らの霊性を求める良家の子たち三人が住んでいます。彼らの不快(邪魔)になってはなりません」と。

Assosi kho āyasmā anuruddho dāyapālassa bhagavatā saddhiṃ mantayamānassa. Sutvāna dāyapālaṃ etadavoca – ‘‘mā, āvuso dāyapāla, bhagavantaṃ vāresi. Satthā no bhagavā anuppatto’’ti. Atha kho āyasmā anuruddho yenāyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantañca nandiyaṃ āyasmantañca kimilaṃ etadavoca – ‘‘abhikkamathāyasmanto, abhikkamathāyasmanto, satthā no bhagavā anuppatto’’ti. Atha kho āyasmā ca anuruddho āyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo bhagavantaṃ paccuggantvā – eko bhagavato pattacīvaraṃ paṭiggahesi, eko āsanaṃ paññapesi, eko pādodakaṃ upaṭṭhāpesi. Nisīdi bhagavā paññatte āsane. Nisajja kho bhagavā pāde pakkhālesi. Tepi kho āyasmanto bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ anuruddhaṃ bhagavā etadavoca –

尊者アヌルッダは、園守が世尊と言葉を交わしているのを聞きました。聞いて、園守にこのように言いました。「友なる園守よ、世尊を遮ってはならない。わたしたちの師である世尊がお見えになったのだ」と。そこで尊者アヌルッダは尊者ナンディヤと尊者キミラのところへ赴きました。赴いて、尊者ナンディヤと尊者キミラにこのように言いました。「尊者たちよ、お迎えしましょう! 尊者たちよ、お迎えしましょう! わたしたちの師である世尊がお見えになりました」と。そこで尊者アヌルッダと尊者ナンディヤと尊者キミラは、世尊を出迎えて、一人は世尊の鉢と衣を受け取り、一人は座席を設け、一人は足洗いの水を用意しました。世尊は設けられた座席に坐られました。坐って、世尊は両足を洗われました。それらの尊者たちもまた世尊を礼拝して、一方に坐りました。一方に坐った尊者アヌルッダに、世尊はこのように言われました。

326. ‘‘Kacci vo, anuruddhā, khamanīyaṃ, kacci yāpanīyaṃ, kacci piṇḍakena na kilamathā’’ti? ‘‘Khamanīyaṃ, bhagavā, yāpanīyaṃ, bhagavā; na ca mayaṃ, bhante, piṇḍakena kilamāmā’’ti. ‘‘Kacci pana vo, anuruddhā, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharathā’’ti? ‘‘Taggha mayaṃ, bhante, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharāmā’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana tumhe, anuruddhā, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharathā’’ti? ‘‘Idha mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘lābhā vata me, suladdhaṃ vata me, yohaṃ evarūpehi sabrahmacārīhi saddhiṃ viharāmī’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, imesu āyasmantesu mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca; mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca; mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca. Tassa mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘yaṃnūnāhaṃ sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vatteyya’nti. So kho ahaṃ, bhante, sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vattāmi. Nānā hi kho no, bhante, kāyā ekañca pana maññe citta’’nti.

326. 「アヌルッダたちよ、そなたたちは息災であるか、無事であるか、托鉢の糧に苦しんではいないか」「世尊よ、息災であります。世尊よ、無事であります。大徳よ、わたしたちは托鉢の糧に苦しんではおりません」「アヌルッダたちよ、そなたたちは互いに和合し、喜び合い、諍うことなく、乳と水のように混じり合い、親愛の眼差しで見合いながら暮らしているか」「大徳よ、実にわたしたちは、和合し、喜び合い、諍うことなく、乳と水のように混じり合い、親愛の眼差しで見合いながら暮らしております」「アヌルッダたちよ、では、そなたたちはどのようにして、和合し、喜び合い、諍うことなく、乳と水のように混じり合い、親愛の眼差しで見合いながら暮らしているのか」「大徳よ、ここでわたしには、このように思われます。『実にわたしには利得があり、実にわたしには善き果報がある。このような同胞の修行僧たちとともに暮らしているのだから』と。大徳よ、そのわたしは、これら尊者たちに対して、公然の場でも陰の場でも慈しみの身業(身体の行い)を確立しています。公然の場でも陰の場でも慈しみの口業(言葉の行い)を確立しています。公然の場でも陰の場でも慈しみの意業(心の行い)を確立しています。大徳よ、そのわたしには、このように思われます。『わたしは自分自身の心を捨てて、まさにこれら尊者たちの心のままに従おう』と。大徳よ、そのわたしは、自分自身の心を捨てて、まさにこれら尊者たちの心のままに従っています。大徳よ、わたしたちの身体は別々ですが、心はまさに一つであるかのようです」と。

Āyasmāpi kho nandiyo…pe… āyasmāpi kho kimilo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘mayhampi, bhante, evaṃ hoti – ‘lābhā vata me, suladdhaṃ vata me, yohaṃ evarūpehi sabrahmacārīhi saddhiṃ viharāmī’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, imesu āyasmantesu mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca. Tassa mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘yaṃnūnāhaṃ sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vatteyya’nti. So kho ahaṃ, bhante, sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vattāmi. Nānā hi kho no, bhante, kāyā ekañca pana maññe cittanti.

尊者ナンディヤもまた…(中略)…尊者キミラもまた世尊にこのように申し上げました。「大徳よ、わたしにもまた、このように思われます。『実にわたしには利得があり、実にわたしには善き果報がある。このような同胞の修行僧たちとともに暮らしているのだから』と。大徳よ、そのわたしは、これら尊者たちに対して、公然の場でも陰の場でも慈しみの身業を確立しています。公然の場でも陰の場でも慈しみの口業を確立しています。公然の場でも陰の場でも慈しみの意業を確立しています。大徳よ、そのわたしには、このように思われます。『わたしは自分自身の心を捨てて、まさにこれら尊者たちの心のままに従おう』と。大徳よ、そのわたしは、自分自身の心を捨てて、まさにこれら尊者たちの心のままに従っています。大徳よ、わたしたちの身体は別々ですが、心はまさに一つであるかのようです。

‘‘Evaṃ kho mayaṃ, bhante, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharāmā’’ti.

「大徳よ、このようにして、わたしたちは和合し、喜び合い、諍うことなく、乳と水のように混じり合い、親愛の眼差しで見合いながら暮らしております」と。

327. ‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Kacci pana vo, anuruddhā, appamattā ātāpino pahitattā viharathā’’ti? ‘‘Taggha mayaṃ, bhante, appamattā ātāpino pahitattā viharāmā’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana tumhe, anuruddhā, appamattā ātāpino pahitattā viharathā’’ti? ‘‘Idha, bhante, amhākaṃ yo paṭhamaṃ gāmato piṇḍāya paṭikkamati so āsanāni paññapeti, pānīyaṃ paribhojanīyaṃ upaṭṭhāpeti, avakkārapātiṃ upaṭṭhāpeti. Yo pacchā gāmato piṇḍāya paṭikkamati, sace hoti bhuttāvaseso sace ākaṅkhati bhuñjati, no ce ākaṅkhati appaharite vā chaḍḍeti, appāṇake vā udake opilāpeti. So āsanāni paṭisāmeti, pānīyaṃ paribhojanīyaṃ paṭisāmeti, avakkārapātiṃ paṭisāmeti, bhattaggaṃ sammajjati. Yo passati pānīyaghaṭaṃ vā paribhojanīyaghaṭaṃ vā vaccaghaṭaṃ vā rittaṃ tucchaṃ so upaṭṭhāpeti. Sacassa hoti avisayhaṃ, hatthavikārena dutiyaṃ āmantetvā hatthavilaṅghakena upaṭṭhāpema, na tveva mayaṃ, bhante, tappaccayā vācaṃ bhindāma. Pañcāhikaṃ kho pana mayaṃ, bhante, sabbarattikaṃ dhammiyā kathāya sannisīdāma. Evaṃ kho mayaṃ, bhante, appamattā ātāpino pahitattā viharāmā’’ti.

327. 「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! アヌルッダたちよ、ところでそなたたちは怠ることなく、熱心に、専心して暮らしているか」「大徳よ、実にわたしたちは、怠ることなく、熱心に、専心して暮らしております」「アヌルッダたちよ、では、そなたたちはどのようにして、怠ることなく、熱心に、専心して暮らしているのか」「大徳よ、わたしたちの中で、村から最初に托鉢から戻った者が座席を設け、飲み水や手洗い水を用意し、残飯の器を用意します。後から村の托鉢から戻った者は、もし残った食べ物があれば、望むなら食べ、もし望まなければ草のない所に捨てるか、生き物のいない水に流します。そして座席を片付け、飲み水や手洗い水を片付け、残飯の器を片付け、食堂を掃除します。誰であれ、飲み水の甕や手洗い水の甕や便所の甕が空になっているのを見た者は、それを満たします。もしそれが一人で運べないなら、手招きで二人目を呼び、手を取り合って運びます。しかし、大徳よ、わたしたちはそのことで言葉を発することはありません。そして、大徳よ、五日ごとに、わたしたちは夜通し法の談話のために座合します。大徳よ、このようにして、わたしたちは怠ることなく、熱心に、専心して暮らしております」と。

328. ‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Atthi pana vo, anuruddhā, evaṃ appamattānaṃ ātāpīnaṃ pahitattānaṃ viharantānaṃ uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Kiñhi no siyā, bhante! Idha mayaṃ, bhante, yāvadeva ākaṅkhāma vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharāma. Ayaṃ kho no, bhante, amhākaṃ appamattānaṃ ātāpīnaṃ pahitattānaṃ viharantānaṃ uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti.

328. 「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! アヌルッダたちよ、このように怠ることなく、熱心に、専心して暮らしているそなたたちに、人を超えた法(超越的な境地)であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住(境地)が体得されているか」「大徳よ、どうしてないことがありましょう! 大徳よ、わたしたちは望むときにいつでも、諸々の欲望から離れ、諸々の不善の法から離れて、尋と伺を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅を達成して住します。大徳よ、これが、怠ることなく、熱心に、専心して暮らしているわたしたちに体得されている、人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住であります」と。

‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Etassa pana vo, anuruddhā, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā atthañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Kiñhi no siyā, bhante! Idha mayaṃ, bhante, yāvadeva ākaṅkhāma vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharāma. Etassa, bhante, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā ayamañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti.

「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! アヌルッダたちよ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住はあるか」「大徳よ、どうしてないことがありましょう! 大徳よ、わたしたちは望むときにいつでも、尋と伺の静止によって、内なる清浄があり、心の一境性があり、尋もなく伺もなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を達成して住します。大徳よ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、これこそが他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住であります」と。

‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Etassa pana vo, anuruddhā, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā atthañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Kiñhi no siyā, bhante! Idha mayaṃ, bhante, yāvadeva ākaṅkhāma pītiyā ca virāgā upekkhakā ca viharāma, satā ca sampajānā, sukhañca kāyena paṭisaṃvedema, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharāma. Etassa, bhante, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā ayamañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti.

「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! アヌルッダたちよ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住はあるか」「大徳よ、どうしてないことがありましょう! 大徳よ、わたしたちは望むときにいつでも、喜の離れることによって、捨にして住し、正念にして正知あり、身をもって楽を感受します。聖者たちが『捨にして念あり、楽に住す』と説くところの、第三禅を達成して住します。大徳よ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、これこそが他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住であります」と。

‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Etassa pana vo, anuruddhā, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā atthañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Kiñhi no siyā, bhante! Idha mayaṃ, bhante, yāvadeva ākaṅkhāma sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā, pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā, adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharāma. Etassa, bhante, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā ayamañño uttari manussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti.

「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! アヌルッダたちよ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住はあるか」「大徳よ、どうしてないことがありましょう! 大徳よ、わたしたちは望むときにいつでも、楽の断滅と苦の断滅によって、また以前からの喜悦と愁嘆の消滅によって、不苦不楽にして、捨による念の清浄がある第四禅を達成して住します。大徳よ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、これこそが他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住であります」と。

‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Etassa pana vo, anuruddhā, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā atthañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Kiñhi no siyā, bhante! Idha mayaṃ, bhante, yāvadeva ākaṅkhāma sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharāma. Etassa, bhante, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā ayamañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti.

「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! アヌルッダたちよ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住はあるか」「大徳よ、どうしてないことがありましょう! 大徳よ、わたしたちは望むときにいつでも、一切の物質的認識を超越することによって、対立的認識の消滅によって、種々なる認識を作意しないことによって、『空間は無限である』と空無辺処を達成して住します。大徳よ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、これこそが他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住であります」と。

‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Etassa pana vo, anuruddhā, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā atthañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Kiñhi no siyā, bhante! Idha mayaṃ, bhante, yāvadeva ākaṅkhāma sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharāma…pe… sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharāma…pe… sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharāma. Etassa, bhante, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā ayamañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti.

「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! アヌルッダたちよ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住はあるか」「大徳よ、どうしてないことがありましょう! 大徳よ、わたしたちは望むときにいつでも、一切の空無辺処を超越して、『識は無限である』と識無辺処を達成して住します。…(中略)…一切の識無辺処を超越して、『何ものも存在しない』と無所有処を達成して住します。…(中略)…一切の無所有処を超越して、非想非非想処を達成して住します。大徳よ、その住を超え、その住を静めることによって体得された、これこそが他の人を超えた法であり、聖なる知見にふさわしい殊勝なる安楽な住であります」と。

329. ‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Etassa pana vo, anuruddhā, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā atthañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Kiñhi no siyā, bhante! Idha mayaṃ, bhante, yāvadeva ākaṅkhāma sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharāma, paññāya ca no disvā āsavā parikkhīṇā. Etassa, bhante, vihārassa samatikkamāya etassa vihārassa paṭippassaddhiyā ayamañño uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro. Imamhā ca mayaṃ, bhante, phāsuvihārā aññaṃ phāsuvihāraṃ uttaritaraṃ vā paṇītataraṃ vā na samanupassāmā’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Imamhā phāsuvihārā uttaritaro vā paṇītataro vā phāsuvihāro natthī’’ti.

329. 「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! アヌルッダたちよ、しかし、そなたたちは、その住まいを超え、その住まいを静止させるために、他の人法を超えた尊い聖なる智慧と覚りにおける殊勝な安楽なる住まいを体得したのか」「世尊よ、どうして私たちにそれが体得されていないことがありましょうか。世尊よ、ここに私たちは、欲するがままに、まったく非想非非想処を超えて想受滅に達して住しています。そして、私たちは智慧によって見、諸々の煩悩(漏)は滅尽しました。世尊よ、その住まいを超え、その住まいを静止させるために、この他の人法を超えた尊い聖なる智慧と覚りにおける殊勝な安楽なる住まいを体得したのです。世尊よ、私たちはこの安楽なる住まいより他に、これ以上のもの、あるいはこれより殊勝な安楽なる住まいを見出しません」「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ! この安楽なる住まいより以上のもの、あるいはこれより殊勝な安楽なる住まいは存在しない」

330. Atha kho bhagavā āyasmantañca anuruddhaṃ āyasmantañca nandiyaṃ āyasmantañca kimilaṃ dhammiyā kathāya sandassetvā samādapetvā samuttejetvā sampahaṃsetvā uṭṭhāyāsanā pakkāmi. Atha kho āyasmā ca anuruddho āyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo bhagavantaṃ anusaṃyāyitvā tato paṭinivattitvā āyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavocuṃ – ‘‘kiṃ nu kho mayaṃ āyasmato anuruddhassa evamārocimha – ‘imāsañca imāsañca vihārasamāpattīnaṃ mayaṃ lābhino’ti, yaṃ no āyasmā anuruddho bhagavato sammukhā yāva āsavānaṃ khayā pakāsetī’’ti? ‘‘Na kho me āyasmanto evamārocesuṃ – ‘imāsañca imāsañca vihārasamāpattīnaṃ mayaṃ lābhino’ti, api ca me āyasmantānaṃ cetasā ceto paricca vidito – ‘imāsañca imāsañca vihārasamāpattīnaṃ ime āyasmanto lābhino’ti. Devatāpi me etamatthaṃ ārocesuṃ – ‘imāsañca imāsañca vihārasamāpattīnaṃ ime āyasmanto lābhino’ti. Tamenaṃ bhagavatā pañhābhipuṭṭhena byākata’’nti.

330. そこで世尊は、尊者アヌルッダと尊者ナンディヤと尊者キミラに法話をもって示し、受持させ、奮い立たせ、歓喜させてから、座より立ち上がって立ち去られた。すると尊者アヌルッダと尊者ナンディヤと尊者キミラは世尊に付き従って見送り、そこから引き返した。そして尊者ナンディヤと尊者キミラは尊者アヌルッダにこのように言った。「私たちは尊者アヌルッダに『私たちはこれこれの住定の体得者である』と告げたでしょうか。尊者アヌルッダは世尊の御前にて煩悩の滅尽に至るまで明かされたではありませんか」「尊者たちよ、あなた方が私に『私たちはこれこれの住定の体得者である』と告げたわけではありません。しかし、私は尊者たちの心を自らの心をもって推し量り、『これら尊者たちはこれこれの住定の体得者である』と知ったのです。神々もまた私に『これら尊者たちはこれこれの住定の体得者である』とこの意味を告げました。そのことを、世尊から問いを投げかけられてお答えしたのです」

331. Atha kho dīgho parajano yakkho yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho dīgho parajano yakkho bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘lābhā vata, bhante, vajjīnaṃ, suladdhalābhā vajjipajāya, yattha tathāgato viharati arahaṃ sammāsambuddho, ime ca tayo kulaputtā – āyasmā ca anuruddho, āyasmā ca nandiyo, āyasmā ca kimilo’’ti. Dīghassa parajanassa yakkhassa saddaṃ sutvā bhummā devā saddamanussāvesuṃ – ‘lābhā vata, bho, vajjīnaṃ, suladdhalābhā vajjipajāya, yattha tathāgato viharati arahaṃ sammāsambuddho, ime ca tayo kulaputtā – āyasmā ca anuruddho, āyasmā ca nandiyo, āyasmā ca kimilo’ti. Bhummānaṃ devānaṃ saddaṃ sutvā cātumahārājikā devā…pe… tāvatiṃsā devā…pe… yāmā devā…pe… tusitā devā…pe… nimmānaratī devā…pe… paranimmitavasavattī devā…pe… brahmakāyikā devā saddamanussāvesuṃ – ‘‘lābhā vata, bho, vajjīnaṃ, suladdhalābhā vajjipajāya, yattha tathāgato viharati arahaṃ sammāsambuddho, ime ca tayo kulaputtā – āyasmā ca anuruddho, āyasmā ca nandiyo, āyasmā ca kimilo’’ti. Itiha te āyasmanto tena khaṇena (tena layena) tena muhuttena yāvabrahmalokā viditā ahesuṃ.

331. そのとき、ディーガ・パラジャナという夜叉が世尊の御許へと近づいた。近づいて世尊に敬礼し、一方に立った。一方に立った夜叉ディーガ・パラジャナは世尊にこのように申し上げた。「世尊よ、ヴァッジの人々にとってまさに得難き利益であり、ヴァッジの民にとってまことに素晴らしい利益であります。そこには世尊、応供、正等覚者たる如来が住まわれ、そしてこれら三人の良家の子ら――尊者アヌルッダ、尊者ナンディヤ、尊者キミラが住まわれているからです」夜叉ディーガ・パラジャナの声を聞いて、地居天たちが声を響き渡らせた。「友よ、ヴァッジの人々にとってまさに得難き利益であり、ヴァッジの民にとってまことに素晴らしい利益である。そこには世尊、応供、正等覚者たる如来が住まわれ、そしてこれら三人の良家の子ら――尊者アヌルッダ、尊者ナンディヤ、尊者キミラが住まわれているのだから」地居天たちの声を聞いて、四大王衆天は……(略)……三十三天は……(略)……夜摩天は……(略)……兜率天は……(略)……化楽天は……(略)……他化自在天は……(略)……梵衆天は声を響き渡らせた。「友よ、ヴァッジの人々にとってまさに得難き利益であり、ヴァッジの民にとってまことに素晴らしい利益である。そこには世尊、応供、正等覚者たる如来が住まわれ、そしてこれら三人の良家の子ら――尊者アヌルッダ、尊者ナンディヤ、尊者キミラが住まわれているのだから」このようにして、それら尊者たちは、その瞬間に、その一刻に、梵天の世界に至るまで知られることとなった。

‘‘Evametaṃ, dīgha, evametaṃ, dīgha! Yasmāpi, dīgha, kulā ete tayo kulaputtā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, tañcepi kulaṃ ete tayo kulaputte pasannacittaṃ anussareyya, tassapāssa kulassa dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Yasmāpi, dīgha, kulaparivaṭṭā ete tayo kulaputtā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, so cepi kulaparivaṭṭo ete tayo kulaputte pasannacitto anussareyya, tassapāssa kulaparivaṭṭassa dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Yasmāpi, dīgha, gāmā ete tayo kulaputtā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, so cepi gāmo ete tayo kulaputte pasannacitto anussareyya, tassapāssa gāmassa dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Yasmāpi, dīgha, nigamā ete tayo kulaputtā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, so cepi nigamo ete tayo kulaputte pasannacitto anussareyya, tassapāssa nigamassa dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Yasmāpi, dīgha, nagarā ete tayo kulaputtā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, tañcepi nagaraṃ ete tayo kulaputte pasannacittaṃ anussareyya, tassapāssa nagarassa dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Yasmāpi, dīgha, janapadā ete tayo kulaputtā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, so cepi janapado ete tayo kulaputte pasannacitto anussareyya, tassapāssa janapadassa dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Sabbe cepi, dīgha, khattiyā ete tayo kulaputte pasannacittā anussareyyuṃ, sabbesānaṃpāssa khattiyānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Sabbe cepi, dīgha, brāhmaṇā…pe… sabbe cepi, dīgha, vessā…pe… sabbe cepi, dīgha, suddā ete tayo kulaputte pasannacittā anussareyyuṃ, sabbesānaṃpāssa suddānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Sadevako cepi, dīgha, loko samārako sabrahmako sassamaṇabrāhmaṇī pajā sadevamanussā ete tayo kulaputte pasannacittā anussareyya, sadevakassapāssa lokassa samārakassa sabrahmakassa sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Passa, dīgha, yāva ete tayo kulaputtā bahujanahitāya paṭipannā bahujanasukhāya lokānukampāya, atthāya hitāya sukhāya devamanussāna’’nti.

「その通りである、ディーガよ、その通りである、ディーガよ! ディーガよ、これら三人の良家の子らが家を出て非家に出家したその家であっても、もしその家がこれら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、その家にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。ディーガよ、これら三人の良家の子らが家を出て非家に出家したその一族であっても、もしその一族がこれら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、その一族にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。ディーガよ、これら三人の良家の子らが家を出て非家に出家したその村であっても、もしその村がこれら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、その村にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。ディーガよ、これら三人の良家の子らが家を出て非家に出家したその町であっても、もしその町がこれら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、その町にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。ディーガよ、これら三人の良家の子らが家を出て非家に出家したその都市であっても、もしその都市がこれら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、その都市にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。ディーガよ、これら三人の良家の子らが家を出て非家に出家したその地方であっても、もしその地方がこれら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、その地方にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。ディーガよ、もしすべての王族(刹帝利)がこれら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、すべての王族にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。もしすべてのバラモンが……(略)……もしすべての庶民(吠舎)が……(略)……ディーガよ、もしすべての隷民(首陀羅)がこれら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、すべての隷民にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。ディーガよ、天・魔・梵をふくむ世界、沙門・バラモン、天および人を含む人々が、これら三人の良家の子らを清らかな心で随念するならば、天・魔・梵をふくむ世界、沙門・バラモン、天および人を含む人々にとっても長き夜にわたり利益と幸福となるであろう。見よ、ディーガよ、これら三人の良家の子らは、まことに多くの人々の利益のために、多くの人々の幸福のために、世間への憐れみのために、神々と人々の福利・利益・幸福のために実践しているのである」

Idamavoca bhagavā. Attamano dīgho parajano yakkho bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.

世尊はこのように説かれた。意を喜ばせた夜叉ディーガ・パラジャナは、世尊のお言葉を歓喜した。

Cūḷagosiṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ.

小ゴーシンガ樹林経(小牛角林経)第一 終わる。

2. Mahāgosiṅgasuttaṃ

2. 大ゴーシンガ樹林経(大牛角林経)

332. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā gosiṅgasālavanadāye viharati sambahulehi abhiññātehi abhiññātehi therehi sāvakehi saddhiṃ – āyasmatā ca sāriputtena āyasmatā ca mahāmoggallānena āyasmatā ca mahākassapena āyasmatā ca anuruddhena āyasmatā ca revatena āyasmatā ca ānandena, aññehi ca abhiññātehi abhiññātehi therehi sāvakehi saddhiṃ. Atha kho āyasmā mahāmoggallāno sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yenāyasmā mahākassapo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākassapaṃ etadavoca – ‘‘āyāmāvuso, kassapa, yenāyasmā sāriputto tenupasaṅkamissāma dhammassavanāyā’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho āyasmā mahākassapo āyasmato mahāmoggallānassa paccassosi. Atha kho āyasmā ca mahāmoggallāno āyasmā ca mahākassapo āyasmā ca anuruddho yenāyasmā sāriputto tenupasaṅkamiṃsu dhammassavanāya. Addasā kho āyasmā ānando āyasmantañca mahāmoggallānaṃ āyasmantañca mahākassapaṃ āyasmantañca anuruddhaṃ yenāyasmā sāriputto tenupasaṅkamante dhammassavanāya. Disvāna yenāyasmā revato tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ revataṃ etadavoca – ‘‘upasaṅkamantā kho amū, āvuso revata, sappurisā yenāyasmā sāriputto tena dhammassavanāya. Āyāmāvuso revata, yenāyasmā sāriputto tenupasaṅkamissāma dhammassavanāyā’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho āyasmā revato āyasmato ānandassa paccassosi. Atha kho āyasmā ca revato āyasmā ca ānando yenāyasmā sāriputto tenupasaṅkamiṃsu dhammassavanāya.

332. このように私は聞いた。ある時、世尊はゴーシンガ樹林の沙羅樹林において、多くの名高い長老弟子たち――尊者サーリプッタ、尊者マハーモッガッラーナ、尊者マハーカッサパ、尊者アヌルッダ、尊者レーヴァタ、尊者アーナンダ、その他多くの名高い長老弟子たちとともに住まわれていた。そのとき、尊者マハーモッガッラーナは夕暮れの時に独座(瞑想)から立ち上がり、尊者マハーカッサパの御許へと近づいた。近づいて、尊者マハーカッサパにこのように言った。「友カッサパよ、さあ、法を聞くために尊者サーリプッタの御許へと近づきましょう」「友よ、そうしましょう」と尊者マハーカッサパは尊者マハーモッガッラーナに答えた。そこで尊者マハーモッガッラーナと尊者マハーカッサパと尊者アヌルッダは、法を聞くために尊者サーリプッタの御許へと近づいた。尊者アーナンダは、尊者マハーモッガッラーナと尊者マハーカッサパと尊者アヌルッダが法を聞くために尊者サーリプッタの御許へと近づいて行くのを見た。見てから、尊者レーヴァタの御許へと近づいた。近づいて、尊者レーヴァタにこのように言った。「友レーヴァタよ、かの善士たちが法を聞くために尊者サーリプッタの御許へと近づいて行かれます。友レーヴァタよ、さあ、法を聞くために尊者サーリプッタの御許へと近づきましょう」「友よ、そうしましょう」と尊者レーヴァタは尊者アーナンダに答えた。そこで尊者レーヴァタと尊者アーナンダは、法を聞くために尊者サーリプッタの御許へと近づいた。

333. Addasā kho āyasmā sāriputto āyasmantañca revataṃ āyasmantañca ānandaṃ dūratova āgacchante. Disvāna āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘etu kho āyasmā ānando! Svāgataṃ āyasmato ānandassa bhagavato upaṭṭhākassa bhagavato santikāvacarassa! Ramaṇīyaṃ, āvuso ānanda, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā, maññe, gandhā sampavanti; kathaṃrūpena, āvuso ānanda, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’ti? ‘‘Idhāvuso sāriputta, bhikkhu bahussuto hoti sutadharo sutasannicayo. Ye te dhammā ādikalyāṇā majjhekalyāṇā pariyosānakalyāṇā sātthā sabyañjanā; kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ abhivadanti, tathārūpāssa dhammā bahussutā honti, dhātā , vacasā paricitā, manasānupekkhitā, diṭṭhiyā suppaṭividdhā. So catassannaṃ parisānaṃ dhammaṃ deseti parimaṇḍalehi padabyañjanehi anuppabandhehi anusayasamugghātāya. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’ti.

333. 尊者サーリプッタは、尊者レーヴァタと尊者アーナンダが遠くからやって来るのを見た。見てから、尊者アーナンダにこのように言った。「尊者アーナンダよ、よく来られた。世尊の給仕者であり、世尊の身近に仕える尊者アーナンダを歓迎する! 友アーナンダよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友アーナンダよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増す(荘厳される)でしょうか」「友サーリプッタよ、ここに比丘がいて、多聞にして教えを保ち、聞き知ったことを蓄積しているとします。初めも善く、中ほども善く、終わりも善く、義を備え、文を備え、まったく完全に円満にして清浄なる梵行を説き明かす諸々の法――そのような法を多く聞き、保ち、口誦し、心で観察し、見解によってよく通達しています。その者が四部の会衆に、円満な文句と途切れぬ言葉をもって、随眠(潜在的煩悩)を根絶するために法を説きます。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう」

334. Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto āyasmantaṃ revataṃ etadavoca – ‘‘byākataṃ kho, āvuso revata, āyasmatā ānandena yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ revataṃ pucchāma – ‘ramaṇīyaṃ, āvuso revata, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā, maññe, gandhā sampavanti; kathaṃrūpena, āvuso revata, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti? ‘‘Idhāvuso sāriputta, bhikkhu paṭisallānārāmo hoti paṭisallānarato, ajjhattaṃ cetosamathamanuyutto anirākatajjhāno, vipassanāya samannāgato, brūhetā suññāgārānaṃ. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’ti.

334. このように言われたとき、尊者サーリプッタは尊者レーヴァタにこのように言った。「友レーヴァタよ、尊者アーナンダは自らの見解に従って明かされました。そこで今、私たちは尊者レーヴァタに問います。『友レーヴァタよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友レーヴァタよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』」「友サーリプッタよ、ここに比丘がいて、静寂(遠離)を楽しみ、静寂を喜び、内に心の寂静(止)に専念し、禅定を怠ることなく、観(ヴィパッサナー)を具え、空家に住むことを増大させています。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう」

335. Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca – ‘‘byākataṃ kho, āvuso anuruddha, āyasmatā revatena yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ anuruddhaṃ pucchāma – ‘ramaṇīyaṃ, āvuso anuruddha, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā, maññe, gandhā sampavanti; kathaṃrūpena, āvuso anuruddha, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti? ‘‘Idhāvuso sāriputta, bhikkhu dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena sahassaṃ lokānaṃ voloketi. Seyyathāpi, āvuso sāriputta, cakkhumā puriso uparipāsādavaragato sahassaṃ nemimaṇḍalānaṃ volokeyya; evameva kho, āvuso sāriputta, bhikkhu dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena sahassaṃ lokānaṃ voloketi. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’ti.

335. このように言われたとき、尊者サーリプッタは尊者アヌルッダにこのように言った。「友アヌルッダよ、尊者レーヴァタは自らの見解に従って明かされました。そこで今、私たちは尊者アヌルッダに問います。『友アヌルッダよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友アヌルッダよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』」「友サーリプッタよ、ここに比丘がいて、清浄にして人間を超えた天眼によって、千の世界を観察します。友サーリプッタよ、例えば目の見える人が優れた高楼に登って千の車輪の円環を観察するようなものです。友サーリプッタよ、ちょうどそのように、比丘が清浄にして人間を超えた天眼によって、千の世界を観察します。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう」

336. Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto āyasmantaṃ mahākassapaṃ etadavoca – ‘‘byākataṃ kho, āvuso kassapa, āyasmatā anuruddhena yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ mahākassapaṃ pucchāma – ‘ramaṇīyaṃ, āvuso kassapa, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā, maññe, gandhā sampavanti; kathaṃrūpena, āvuso kassapa, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti? ‘‘Idhāvuso sāriputta, bhikkhu attanā ca āraññiko hoti āraññikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca piṇḍapātiko hoti piṇḍapātikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca paṃsukūliko hoti paṃsukūlikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca tecīvariko hoti tecīvarikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca appiccho hoti appicchatāya ca vaṇṇavādī, attanā ca santuṭṭho hoti santuṭṭhiyā ca vaṇṇavādī, attanā ca pavivitto hoti pavivekassa ca vaṇṇavādī, attanā ca asaṃsaṭṭho hoti asaṃsaggassa ca vaṇṇavādī, attanā ca āraddhavīriyo hoti vīriyārambhassa ca vaṇṇavādī, attanā ca sīlasampanno hoti sīlasampadāya ca vaṇṇavādī, attanā ca samādhisampanno hoti samādhisampadāya ca vaṇṇavādī, attanā ca paññāsampanno hoti paññāsampadāya ca vaṇṇavādī, attanā ca vimuttisampanno hoti vimuttisampadāya ca vaṇṇavādī, attanā ca vimuttiñāṇadassanasampanno hoti vimuttiñāṇadassanasampadāya ca vaṇṇavādī. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’ti.

336. このように言われたとき、尊者サーリプッタは尊者マハーカッサパにこのように言った。「友カッサパよ、尊者アヌルッダは自らの見解に従って明かされました。そこで今、私たちは尊者マハーカッサパに問います。『友カッサパよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友カッサパよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』」「友サーリプッタよ、ここに比丘がいて、自ら阿蘭若(森林)住者であり、森林に住むことの徳を讃嘆し、自ら乞食者であり、乞食することの徳を讃嘆し、自ら糞掃衣を着る者であり、糞掃衣を着ることの徳を讃嘆し、自ら三衣を保つ者であり、三衣を保つことの徳を讃嘆し、自ら少欲であり、少欲の徳を讃嘆し、自ら知足であり、知足の徳を讃嘆し、自ら遠離する者であり、遠離の徳を讃嘆し、自ら交わりを離れた者であり、無交渉の徳を讃嘆し、自ら精進を発起する者であり、精進の徳を讃嘆し、自ら戒を具足し、戒の具足の徳を讃嘆し、自ら定を具足し、定の具足の徳を讃嘆し、自ら慧を具足し、慧の具足の徳を讃嘆し、自ら解脱を具足し、解脱の具足の徳を讃嘆し、自ら解脱知見を具足し、解脱知見の具足の徳を讃嘆します。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう」

337. Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ etadavoca – ‘‘byākataṃ kho, āvuso moggallāna, āyasmatā mahākassapena yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ pucchāma – ‘ramaṇīyaṃ, āvuso moggallāna, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā, maññe, gandhā sampavanti; kathaṃrūpena, āvuso moggallāna, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti? ‘‘Idhāvuso sāriputta, dve bhikkhū abhidhammakathaṃ kathenti, te aññamaññaṃ pañhaṃ pucchanti, aññamaññassa pañhaṃ puṭṭhā vissajjenti, no ca saṃsādenti , dhammī ca nesaṃ kathā pavattinī hoti. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’ti.

337. このように言われたとき、尊者サーリプッタは尊者マハーモッガッラーナにこのように言った。「友モッガッラーナよ、尊者マハーカッサパは自らの見解に従って明かされました。そこで今、私たちは尊者マハーモッガッラーナに問います。『友モッガッラーナよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友モッガッラーナよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』」「友サーリプッタよ、ここに二人の比丘がいて、アビダンマ(対法)の議論を交わします。彼らはお互いに問いを問いかけ、互いに問われた問いに答え、窮することなく、彼らの法に関する議論が滞りなく進みます。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう」

338. Atha kho āyasmā mahāmoggallāno āyasmantaṃ sāriputtaṃ etadavoca – ‘‘byākataṃ kho, āvuso sāriputta, amhehi sabbeheva yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ sāriputtaṃ pucchāma – ‘ramaṇīyaṃ, āvuso sāriputta, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā, maññe, gandhā sampavanti; kathaṃrūpena, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti? ‘‘Idhāvuso moggallāna, bhikkhu cittaṃ vasaṃ vatteti, no ca bhikkhu cittassa vasena vattati. So yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati pubbaṇhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā pubbaṇhasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati majjhanhikasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā majjhanhikasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati sāyanhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā sāyanhasamayaṃ viharati. Seyyathāpi, āvuso moggallāna, rañño vā rājamahāmattassa vā nānārattānaṃ dussānaṃ dussakaraṇḍako pūro assa. So yaññadeva dussayugaṃ ākaṅkheyya pubbaṇhasamayaṃ pārupituṃ, taṃ tadeva dussayugaṃ pubbaṇhasamayaṃ pārupeyya; yaññadeva dussayugaṃ ākaṅkheyya majjhanhikasamayaṃ pārupituṃ, taṃ tadeva dussayugaṃ majjhanhikasamayaṃ pārupeyya; yaññadeva dussayugaṃ ākaṅkheyya sāyanhasamayaṃ pārupituṃ, taṃ tadeva dussayugaṃ sāyanhasamayaṃ pārupeyya. Evameva kho, āvuso moggallāna, bhikkhu cittaṃ vasaṃ vatteti, no ca bhikkhu cittassa vasena vattati. So yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati pubbaṇhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā pubbaṇhasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati majjhanhikasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā majjhanhikasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati sāyanhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā sāyanhasamayaṃ viharati. Evarūpena kho, āvuso moggallāna, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’ti.

338. そこで尊者マハーモッガッラーナは尊者サーリプッタにこのように言った。「友サーリプッタよ、私たち皆が自らの見解に従って明かしました。そこで今、私たちは尊者サーリプッタに問います。『友サーリプッタよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友サーリプッタよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』」「友モッガッラーナよ、ここに比丘がいて、心を意のままに従わせ、心が彼を意のままに従わせることがありません。彼は朝の時に住したいと欲するその住定によって、朝の時に住し、真昼の時に住したいと欲するその住定によって、真昼の時に住し、夕暮れの時に住したいと欲するその住定によって、夕暮れの時に住します。友モッガッラーナよ、例えば王あるいは王の大臣が、様々な色に染められた衣が入った衣櫃を満たしているようなものです。彼が朝の時に着たいと欲するまさにその一対の衣を、朝の時に着て、真昼の時に着たいと欲するまさにその一対の衣を、真昼の時に着て、夕暮れの時に着たいと欲するまさにその一対の衣を、夕暮れの時に着るでしょう。友モッガッラーナよ、ちょうどそのように、比丘は心を意のままに従わせ、心が彼を意のままに従わせることがありません。彼は朝の時に住したいと欲するその住定によって、朝の時に住し、真昼の時に住したいと欲するその住定によって、真昼の時に住し、夕暮れの時に住したいと欲するその住定によって、夕暮れの時に住します。友モッガッラーナよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう」

339. Atha kho āyasmā sāriputto te āyasmante etadavoca – ‘‘byākataṃ kho, āvuso, amhehi sabbeheva yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Āyāmāvuso, yena bhagavā tenupasaṅkamissāma; upasaṅkamitvā etamatthaṃ bhagavato ārocessāma. Yathā no bhagavā byākarissati tathā naṃ dhāressāmā’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho te āyasmanto āyasmato sāriputtassa paccassosuṃ. Atha kho te āyasmanto yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘addasaṃ kho ahaṃ, bhante, āyasmantañca revataṃ āyasmantañca ānandaṃ dūratova āgacchante. Disvāna āyasmantaṃ ānandaṃ etadavocaṃ – ‘etu kho āyasmā ānando! Svāgataṃ āyasmato ānandassa bhagavato upaṭṭhākassa bhagavato santikāvacarassa! Ramaṇīyaṃ, āvuso ānanda, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā, maññe, gandhā sampavanti; kathaṃrūpena, āvuso ānanda, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’ti? Evaṃ vutte, bhante, āyasmā ānando maṃ etadavoca – ‘idhāvuso, sāriputta, bhikkhu bahussuto hoti sutadharo…pe… anusayasamugghātāya. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Yathā taṃ ānandova sammā byākaramāno byākareyya. Ānando hi, sāriputta, bahussuto sutadharo sutasannicayo. Ye te dhammā ādikalyāṇā majjhekalyāṇā pariyosānakalyāṇā sātthā sabyañjanā; kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ abhivadanti, tathārūpāssa dhammā bahussutā honti, dhātā, vacasā paricitā, manasānupekkhitā, diṭṭhiyā suppaṭividdhā. So catassannaṃ parisānaṃ dhammaṃ deseti parimaṇḍalehi padabyañjanehi anuppabandhehi anusayasamugghātāyā’’ti.

339. そこで尊者サーリプッタはそれらの尊者たちにこのように言った。「友らよ、私たち皆が自らの見解に従って明かしました。さあ、友らよ、世尊の御許へと近づきましょう。近づいて、このことを世尊に申し上げましょう。世尊が私たちに説き明かしてくださる通りに、それを受持しましょう」「友よ、そうしましょう」とそれらの尊者たちは尊者サーリプッタに答えた。そこでそれらの尊者たちは世尊の御許へと近づいた。近づいて、世尊に敬礼して一方に座った。一方に座った尊者サーリプッタは世尊にこのように申し上げた。「世尊よ、私は尊者レーヴァタと尊者アーナンダが遠くからやって来るのを見ました。見てから、尊者アーナンダにこのように言いました。『尊者アーナンダよ、よく来られた。世尊の給仕者であり、世尊の身近に仕える尊者アーナンダを歓迎する! 友アーナンダよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友アーナンダよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』と。世尊よ、このように言われたとき、尊者アーナンダは私にこのように言いました。『友サーリプッタよ、ここに比丘がいて、多聞にして教えを保ち……(略)……随眠を根絶するために法を説きます。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう』と」「善いかな、善いかな、サーリプッタよ! アーナンダが正しく答えるならば、そのように答えるであろう。サーリプッタよ、アーナンダは実に多聞にして教えを保ち、聞き知ったことを蓄積している。初めも善く、中ほども善く、終わりも善く、義を備え、文を備え、まったく完全に円満にして清浄なる梵行を説き明かす諸々の法――そのような法を多く聞き、保ち、口誦し、心で観察し、見解によってよく通達している。彼は四部の会衆に、円満な文句と途切れぬ言葉をもって、随眠を根絶するために法を説くのである」

340. ‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ, bhante, āyasmantaṃ revataṃ etadavocaṃ – ‘byākataṃ kho, āvuso revata āyasmatā ānandena yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ revataṃ pucchāma – ramaṇīyaṃ, āvuso revata, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā maññe gandhā sampavanti. Kathaṃrūpena, āvuso revata, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’ti? Evaṃ vutte, bhante, āyasmā revato maṃ etadavoca – ‘idhāvuso sāriputta bhikkhu paṭisallānārāmo hoti paṭisallānarato, ajjhattaṃ cetosamathamanuyutto, anirākatajjhāno, vipassanāya samannāgato, brūhetā suññāgārānaṃ. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Yathā taṃ revatova sammā byākaramāno byākareyya. Revato hi, sāriputta, paṭisallānārāmo paṭisallānarato, ajjhattaṃ cetosamathamanuyutto anirākatajjhāno, vipassanāya samannāgato brūhetā suññāgārāna’’nti.

340. 「世尊よ、このように言われたとき、私は尊者レーヴァタにこのように言いました。『友レーヴァタよ、尊者アーナンダは自らの見解に従って明かされました。そこで今、私たちは尊者レーヴァタに問います。友レーヴァタよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友レーヴァタよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』と。世尊よ、このように言われたとき、尊者レーヴァタは私にこのように言いました。『友サーリプッタよ、ここに比丘がいて、静寂を楽しみ、静寂を喜び、内に心の寂静に専念し、禅定を怠ることなく、観を具え、空家に住むことを増大させています。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう』と」「善いかな、善いかな、サーリプッタよ! レーヴァタが正しく答えるならば、そのように答えるであろう。サーリプッタよ、レーヴァタは実に静寂を楽しみ、静寂を喜び、内に心の寂静に専念し、禅定を怠ることなく、観を具え、空家に住むことを増大させているのである」

341. ‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ, bhante, āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavocaṃ – ‘byākataṃ kho āvuso anuruddha āyasmatā revatena…pe… kathaṃrūpena, āvuso anuruddha, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’ti. Evaṃ vutte, bhante, āyasmā anuruddho maṃ etadavoca – ‘idhāvuso sāriputta, bhikkhu dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena sahassaṃ lokānaṃ voloketi. Seyyathāpi, āvuso sāriputta, cakkhumā puriso…pe… evarūpena kho āvuso sāriputta bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta, yathā taṃ anuruddhova sammā byākaramāno byākareyya. Anuruddho hi, sāriputta, dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena sahassaṃ lokānaṃ voloketī’’ti.

341. 「世尊よ、このように言われたとき、私は尊者アヌルッダにこのように言いました。『友アヌルッダよ、尊者レーヴァタは明かされました……(略)……友アヌルッダよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』と。世尊よ、このように言われたとき、尊者アヌルッダは私にこのように言いました。『友サーリプッタよ、ここに比丘がいて、清浄にして人間を超えた天眼によって、千の世界を観察します。友サーリプッタよ、例えば目の見える人が……(略)……友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう』と」「善いかな、善いかな、サーリプッタよ! アヌルッダが正しく答えるならば、そのように答えるであろう。サーリプッタよ、アヌルッダは実に清浄にして人間を超えた天眼によって、千の世界を観察するからである」

342. ‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ, bhante, āyasmantaṃ mahākassapaṃ etadavocaṃ – ‘byākataṃ kho, āvuso kassapa āyasmatā anuruddhena yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ mahākassapaṃ pucchāma…pe… kathaṃ rūpena kho, āvuso kassapa, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’ti? Evaṃ vutte bhante, āyasmā mahākassapo maṃ etadavoca – ‘idhāvuso sāriputta, bhikkhu attanā ca āraññiko hoti āraññikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca piṇḍapātiko hoti…pe… attanā ca paṃsukūliko hoti…pe… attanā ca tecīvariko hoti…pe… attanā ca appiccho hoti…pe… attanā ca santuṭṭho hoti…pe… attanā ca pavivitto hoti…pe… attanā ca asaṃsaṭṭho hoti…pe… attanā ca āraddhavīriyo hoti…pe… attanā ca sīlasampanno hoti…pe… attanā ca samādhisampanno hoti…pe… attanā ca paññāsampanno hoti… attanā ca vimuttisampanno hoti… attanā ca vimuttiñāṇadassanasampanno hoti vimuttiñāṇadassanasampadāya ca vaṇṇavādī. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Yathā taṃ kassapova sammā byākaramāno byākareyya. Kassapo hi, sāriputta, attanā ca āraññiko āraññikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca piṇḍapātiko piṇḍapātikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca paṃsukūliko paṃsukūlikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca tecīvariko tecīvarikattassa ca vaṇṇavādī, attanā ca appiccho appicchatāya ca vaṇṇavādī, attanā ca santuṭṭho santuṭṭhiyā ca vaṇṇavādī, attanā ca pavivitto pavivekassa ca vaṇṇavādī, attanā ca asaṃsaṭṭho asaṃsaggassa ca vaṇṇavādī, attanā ca āraddhavīriyo vīriyārambhassa ca vaṇṇavādī, attanā ca sīlasampanno sīlasampadāya ca vaṇṇavādī, attanā ca samādhisampanno samādhisampadāya ca vaṇṇavādī, attanā ca paññāsampanno paññāsampadāya ca vaṇṇavādī, attanā ca vimuttisampanno vimuttisampadāya ca vaṇṇavādī, attanā ca vimuttiñāṇadassanasampanno vimuttiñāṇadassanasampadāya ca vaṇṇavādī’’ti.

342. 「世尊よ、このように言われたとき、私は尊者マハーカッサパにこのように言いました。『友カッサパよ、尊者アヌルッダは自らの見解に従って明かされました。そこで今、私たちは尊者マハーカッサパに問います……(略)……友カッサパよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』と。世尊よ、このように言われたとき、尊者マハーカッサパは私にこのように言いました。『友サーリプッタよ、ここに比丘がいて、自ら森林住者であり、森林に住むことの徳を讃嘆し、自ら乞食者であり……(略)……自ら糞掃衣を着る者であり……自ら三衣を保つ者であり……自ら少欲であり……自ら知足であり……自ら遠離する者であり……自ら交わりを離れた者であり……自ら精進を発起する者であり……自ら戒を具足し……自ら定を具足し……自ら慧を具足し……自ら解脱を具足し……自ら解脱知見を具足し、解脱知見の具足の徳を讃嘆します。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう』と」「善いかな、善いかな、サーリプッタよ! カッサパが正しく答えるならば、そのように答えるであろう。サーリプッタよ、カッサパは実に自ら森林住者であり、森林に住むことの徳を讃嘆し、自ら乞食者であり、乞食することの徳を讃嘆し、自ら糞掃衣を着る者であり、糞掃衣を着ることの徳を讃嘆し、自ら三衣を保つ者であり、三衣を保つことの徳を讃嘆し、自ら少欲であり、少欲の徳を讃嘆し、自ら知足であり、知足の徳を讃嘆し、自ら遠離する者であり、遠離の徳を讃嘆し、自ら交わりを離れた者であり、無交渉の徳を讃嘆し、自ら精進を発起する者であり、精進の徳を讃嘆し、自ら戒を具足し、戒の具足の徳を讃嘆し、自ら定を具足し、定の具足の徳を讃嘆し、自ら慧を具足し、慧の具足の徳を讃嘆し、自ら解脱を具足し、解脱の具足の徳を讃嘆し、自ら解脱知見を具足し、解脱知見の具足の徳を讃嘆するからである」

343. ‘‘Evaṃ vutte, ahaṃ bhante āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ etadavocaṃ – ‘byākataṃ kho, āvuso moggallāna, āyasmatā mahākassapena yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ pucchāma…pe… kathaṃrūpena, āvuso moggallāna, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’ti? Evaṃ vutte, bhante, āyasmā mahāmoggallāno maṃ etadavoca – ‘idhāvuso sāriputta, dve bhikkhū abhidhammakathaṃ kathenti. Te aññamaññaṃ pañhaṃ pucchanti, aññamaññassa pañhaṃ puṭṭhā vissajjenti, no ca saṃsādenti, dhammī ca nesaṃ kathā pavattinī hoti. Evarūpena kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta, yathā taṃ moggallānova sammā byākaramāno byākareyya. Moggallāno hi, sāriputta, dhammakathiko’’ti.

343. 「世尊よ、このように言われたとき、私は尊者マハーモッガッラーナにこのように言いました。『友モッガッラーナよ、尊者マハーカッサパは自らの見解に従って明かされました。そこで今、私たちは尊者マハーモッガッラーナに問います……(略)……友モッガッラーナよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』と。世尊よ、このように言われたとき、尊者マハーモッガッラーナは私にこのように言いました。『友サーリプッタよ、ここに二人の比丘がいて、アビダンマの議論を交わします。彼らはお互いに問いを問いかけ、互いに問われた問いに答え、窮することなく、彼らの法に関する議論が滞りなく進みます。友サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう』と」「善いかな、善いかな、サーリプッタよ! モッガッラーナが正しく答えるならば、そのように答えるであろう。サーリプッタよ、モッガッラーナは実に説法者(法の説示者)であるからである」

344. Evaṃ vutte, āyasmā mahāmoggallāno bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘atha khvāhaṃ, bhante, āyasmantaṃ sāriputtaṃ etadavocaṃ – ‘byākataṃ kho, āvuso sāriputta, amhehi sabbeheva yathāsakaṃ paṭibhānaṃ. Tattha dāni mayaṃ āyasmantaṃ sāriputtaṃ pucchāma – ramaṇīyaṃ, āvuso sāriputta, gosiṅgasālavanaṃ, dosinā ratti, sabbaphāliphullā sālā, dibbā, maññe, gandhā sampavanti. Kathaṃrūpena, āvuso sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’ti? Evaṃ vutte, bhante, āyasmā sāriputto maṃ etadavoca – ‘idhāvuso, moggallāna, bhikkhu cittaṃ vasaṃ vatteti no ca bhikkhu cittassa vasena vattati. So yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati pubbaṇhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā pubbaṇhasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati majjhanhikasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā majjhanhikasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati sāyanhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā sāyanhasamayaṃ viharati. Seyyathāpi, āvuso moggallāna, rañño vā rājamahāmattassa vā nānārattānaṃ dussānaṃ dussakaraṇḍako pūro assa. So yaññadeva dussayugaṃ ākaṅkheyya pubbaṇhasamayaṃ pārupituṃ, taṃ tadeva dussayugaṃ pubbaṇhasamayaṃ pārupeyya; yaññadeva dussayugaṃ ākaṅkheyya majjhanhikasamayaṃ pārupituṃ, taṃ tadeva dussayugaṃ majjhanhikasamayaṃ pārupeyya; yaññadeva dussayugaṃ ākaṅkheyya sāyanhasamayaṃ pārupituṃ, taṃ tadeva dussayugaṃ sāyanhasamayaṃ pārupeyya. Evameva kho, āvuso moggallāna, bhikkhu cittaṃ vasaṃ vatteti, no ca bhikkhu cittassa vasena vattati. So yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati pubbaṇhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā pubbaṇhasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati majjhanhikasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā majjhanhikasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati sāyanhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā sāyanhasamayaṃ viharati. Evarūpena kho, āvuso moggallāna, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, moggallāna! Yathā taṃ sāriputtova sammā byākaramāno byākareyya. Sāriputto hi, moggallāna, cittaṃ vasaṃ vatteti no ca sāriputto cittassa vasena vattati. So yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati pubbaṇhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā pubbaṇhasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati majjhanhikasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā majjhanhikasamayaṃ viharati; yāya vihārasamāpattiyā ākaṅkhati sāyanhasamayaṃ viharituṃ, tāya vihārasamāpattiyā sāyanhasamayaṃ viharatī’’ti.

344. このように言われたとき、尊者マハーモッガッラーナは世尊にこのように申し上げた。「世尊よ、そこで私は尊者サーリプッタにこのように言いました。『友サーリプッタよ、私たち皆が自らの見解に従って明かしました。そこで今、私たちは尊者サーリプッタに問います。友サーリプッタよ、ゴーシンガの沙羅樹林は美しく、月夜は清らかで、沙羅の樹はすべて満開となり、天上の香りが薫り漂うかのようです。友サーリプッタよ、どのような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょうか』と。世尊よ、このように言われたとき、尊者サーリプッタは私にこのように言いました。『友モッガッラーナよ、ここに比丘がいて、心を意のままに従わせ、心が彼を意のままに従わせることがありません。彼は朝の時に住したいと欲するその住定によって、朝の時に住し、真昼の時に住したいと欲するその住定によって、真昼の時に住し、夕暮れの時に住したいと欲するその住定によって、夕暮れの時に住します。友モッガッラーナよ、例えば王あるいは王の大臣が、様々な色に染められた衣が入った衣櫃を満たしているようなものです。彼が朝の時に着たいと欲するまさにその一対の衣を、朝の時に着て、真昼の時に着たいと欲するまさにその一対の衣を、真昼の時に着て、夕暮れの時に着たいと欲するまさにその一対の衣を、夕暮れの時に着るでしょう。友モッガッラーナよ、ちょうどそのように、比丘は心を意のままに従わせ、心が彼を意のままに従わせることがありません。彼は朝の時に住したいと欲するその住定によって、朝の時に住し、真昼の時に住したいと欲するその住定によって、真昼の時に住し、夕暮れの時に住したいと欲するその住定によって、夕暮れの時に住します。友モッガッラーナよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すでしょう』と」「善いかな、善いかな、モッガッラーナよ! サーリプッタが正しく答えるならば、そのように答えるであろう。モッガッラーナよ、サーリプッタは実に心を意のままに従わせ、心がサーリプッタを意のままに従わせることがない。彼は朝の時に住したいと欲するその住定によって、朝の時に住し、真昼の時に住したいと欲するその住定によって、真昼の時に住し、夕暮れの時に住したいと欲するその住定によって、夕暮れの時に住するからである」

345. Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘kassa nu kho, bhante, subhāsita’’nti? ‘‘Sabbesaṃ vo, sāriputta, subhāsitaṃ pariyāyena. Api ca mamapi suṇātha yathārūpena bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyya. Idha, sāriputta, bhikkhu pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā – ‘na tāvāhaṃ imaṃ pallaṅkaṃ bhindissāmi yāva me nānupādāya āsavehi cittaṃ vimuccissatī’ti. Evarūpena kho, sāriputta, bhikkhunā gosiṅgasālavanaṃ sobheyyā’’ti.

345. このように言われたとき、尊者サーリプッタは世尊にこのように申し上げた。「世尊よ、いったい誰の言葉が善説(もっとも優れた答え)であったのでしょうか」「サーリプッタよ、そなたたち皆の言葉がそれぞれの観点において善説である。しかし、どのような比丘によってゴーシンガの沙羅樹林が輝きを増すかについて、わたしの言葉をも聞きなさい。サーリプッタよ、ここに比丘がいて、食後に托鉢から戻り、結跏趺坐し、身をまっすぐに正し、念(気づき)を前面に確立して座る。『わが心が執着することなく諸々の煩悩から解脱しないうちは、この結跏趺坐を決して解くまい』と。サーリプッタよ、このような比丘によって、ゴーシンガの沙羅樹林は輝きを増すのである」

Idamavoca bhagavā. Attamanā te āyasmanto bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.

世尊はこのように説かれた。意を喜ばせたそれらの尊者たちは、世尊のお言葉を歓喜した。

Mahāgosiṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ.

大ゴーシンガ樹林経(大牛角林経)第二 終わる。

3. Mahāgopālakasuttaṃ

3. 大牧牛者経

346. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –

346. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティー(舎衛城)のジェータ林(祇樹)給孤独園に住まわれていた。そこで世尊は「比丘たちよ」と比丘たちに呼びかけられた。「尊き方よ」とそれらの比丘たちは世尊にお応えした。世尊は次のように言われた。

‘‘Ekādasahi, bhikkhave, aṅgehi samannāgato gopālako abhabbo gogaṇaṃ pariharituṃ phātiṃ kātuṃ . Katamehi ekādasahi? Idha, bhikkhave, gopālako na rūpaññū hoti, na lakkhaṇakusalo hoti, na āsāṭikaṃ hāretā hoti, na vaṇaṃ paṭicchādetā hoti, na dhūmaṃ kattā hoti, na titthaṃ jānāti, na pītaṃ jānāti, na vīthiṃ jānāti, na gocarakusalo hoti anavasesadohī ca hoti. Ye te usabhā gopitaro gopariṇāyakā te na atirekapūjāya pūjetā hoti. Imehi kho, bhikkhave, ekādasahi aṅgehi samannāgato gopālako abhabbo gogaṇaṃ pariharituṃ phātiṃ kātuṃ. Evameva kho, bhikkhave, ekādasahi dhammehi samannāgato bhikkhu abhabbo imasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjituṃ. Katamehi ekādasahi? Idha, bhikkhave, bhikkhu na rūpaññū hoti, na lakkhaṇakusalo hoti, na āsāṭikaṃ hāretā hoti, na vaṇaṃ paṭicchādetā hoti, na dhūmaṃ kattā hoti, na titthaṃ jānāti, na pītaṃ jānāti, na vīthiṃ jānāti, na gocarakusalo hoti, anavasesadohī ca hoti. Ye te bhikkhū therā rattaññū cirapabbajitā saṅghapitaro saṅghapariṇāyakā te na atirekapūjāya pūjetā hoti.

「比丘たちよ、十一の要素を具えた牧牛者は、牛の群れを守り育て、繁栄させることができない。どのような十一か。比丘たちよ、ここに牧牛者がいて、色(姿かたち)を知らず、特徴に巧みでなく、蠅の卵(蛆)を取り除かず、傷を覆わず、煙を焚かず、渡り場を知らず、飲んだ(水草の)量を知らず、道を知らず、放牧地に巧みでなく、余すところなく(乳を)搾り取り、牛の父・牛の指導者たる雄牛たちを特別の供養によって敬わない。比丘たちよ、これら十一の要素を具えた牧牛者は、牛の群れを守り育て、繁栄させることができない。比丘たちよ、ちょうどそのように、十一の法を具えた比丘は、この法と律において増大し、成長し、成熟することができない。どのような十一か。比丘たちよ、ここに比丘がいて、色を知らず、特徴に巧みでなく、蠅の卵を取り除かず、傷を覆わず、煙を焚かず、渡り場を知らず、飲んだ量を知らず、道を知らず、放牧地に巧みでなく、余すところなく搾り取り、長老で、長年の経験があり、出家して久しく、僧伽の父・僧伽の指導者たる比丘たちを特別の供養によって敬わない。

347. ‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na rūpaññū hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu yaṃ kiñci rūpaṃ sabbaṃ rūpaṃ ‘cattāri mahābhūtāni, catunnañca mahābhūtānaṃ upādāyarūpa’nti yathābhūtaṃ nappajānāti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na rūpaññū hoti.

347. 「比丘たちよ、どのようにして比丘は色を知らないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、いかなる色であれ、すべての色を『四大種、および四大種に依存する色(所造色)』であるとありのままに知らない。比丘たちよ、このようにして比丘は色を知らないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na lakkhaṇakusalo hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu ‘kammalakkhaṇo bālo, kammalakkhaṇo paṇḍito’ti yathābhūtaṃ nappajānāti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na lakkhaṇakusalo hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は特徴に巧みでないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、『愚者は業を特徴とし、賢者は業を特徴とする』ということをありのままに知らない。比丘たちよ、このようにして比丘は特徴に巧みでないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na āsāṭikaṃ hāretā hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu uppannaṃ kāmavitakkaṃ adhivāseti, nappajahati na vinodeti na byantī karoti na anabhāvaṃ gameti. Uppannaṃ byāpādavitakkaṃ…pe… uppannaṃ vihiṃsāvitakkaṃ…pe… uppannuppanne pāpake akusale dhamme adhivāseti, nappajahati na vinodeti na byantī karoti na anabhāvaṃ gameti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na āsāṭikaṃ hāretā hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は蠅の卵を取り除かないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、生じた欲尋(感覚的欲望の思い)を容認し、捨て去らず、追い払わず、終わらせず、消滅させない。生じた瞋尋(悪意の思い)を……(略)……生じた害尋(加害の思い)を……(略)……生起する悪しき不善の法を容認し、捨て去らず、追い払わず、終わらせず、消滅させない。比丘たちよ、このようにして比丘は蠅の卵を取り除かないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na vaṇaṃ paṭicchādetā hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu cakkhunā rūpaṃ disvā nimittaggāhī hoti anubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ, tassa saṃvarāya na paṭipajjati, na rakkhati cakkhundriyaṃ, cakkhundriye na saṃvaraṃ āpajjati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya nimittaggāhī hoti anubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ, tassa saṃvarāya na paṭipajjati, na rakkhati manindriyaṃ, manindriye na saṃvaraṃ āpajjati. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na vaṇaṃ paṭicchādetā hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は傷を覆わないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、眼で色を見て全体相(特徴)を把握し、細相(細部)を把握する。その眼根を防護せずに住する者には貪欲や憂愁といった悪しき不善の法が流れ込むであろうが、その制御のために実践せず、眼根を守らず、眼根の防護に達しない。耳で声を聞いて……(略)……鼻で香りを嗅いで……(略)……舌で味を味わって……(略)……身で感触に触れて……(略)……意で法を認識して全体相を把握し、細相を把握する。その意根を防護せずに住する者には貪欲や憂愁といった悪しき不善の法が流れ込むであろうが、その制御のために実践せず、意根を守らず、意根の防護に達しない。比丘たちよ、このようにして比丘は傷を覆わないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na dhūmaṃ kattā hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ na vitthārena paresaṃ desetā hoti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na dhūmaṃ kattā hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は煙を焚かないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、聞いた通り、学んだ通りの法を、他者に詳細に説き示さない。比丘たちよ、このようにして比丘は煙を焚かないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na titthaṃ jānāti? Idha, bhikkhave, bhikkhu ye te bhikkhū bahussutā āgatāgamā dhammadharā vinayadharā mātikādharā, te kālena kālaṃ upasaṅkamitvā na paripucchati, na paripañhati – ‘idaṃ, bhante, kathaṃ? Imassa ko attho’ti? Tassa te āyasmanto avivaṭañceva na vivaranti, anuttānīkatañca na uttānī karonti, anekavihitesu ca kaṅkhāṭhānīyesu dhammesu kaṅkhaṃ na paṭivinodenti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na titthaṃ jānāti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は渡り場を知らないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、多聞で、阿含(伝承)に通達し、経を保ち、律を保ち、論母(マータカー)を保つ長老比丘たちのもとに、時機に応じて近づいて問い尋ねず、質問しない。『尊者よ、これはどういうことですか。これにはどのような意味があるのですか』と。それらの尊者たちは、彼に対して開かれていないものを開いて明かさず、明白にされていないものを明白にせず、多種多様な疑念の生じる法に対して疑念を晴らしてやらない。比丘たちよ、このようにして比丘は渡り場を知らないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na pītaṃ jānāti? Idha, bhikkhave, bhikkhu tathāgatappavedite dhammavinaye desiyamāne na labhati atthavedaṃ, na labhati dhammavedaṃ, na labhati dhammūpasaṃhitaṃ pāmojjaṃ. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na pītaṃ jānāti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は飲んだ量を知らないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、如来によって説かれた法と律が説示されているとき、義の歓喜を得ず、法の歓喜を得ず、法に伴う悦びを得ない。比丘たちよ、このようにして比丘は飲んだ量を知らないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na vīthiṃ jānāti? Idha, bhikkhave, bhikkhu ariyaṃ aṭṭhaṅgikaṃ maggaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na vīthiṃ jānāti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は道を知らないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、聖なる八支聖道をありのままに知らない。比丘たちよ、このようにして比丘は道を知らないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na gocarakusalo hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu cattāro satipaṭṭhāne yathābhūtaṃ nappajānāti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu na gocarakusalo hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は放牧地に巧みでないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、四念住をありのままに知らない。比丘たちよ、このようにして比丘は放牧地に巧みでないのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu anavasesadohī hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhuṃ saddhā gahapatikā abhihaṭṭhuṃ pavārenti cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārehi, tatra bhikkhu mattaṃ na jānāti paṭiggahaṇāya. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu anavasesadohī hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は余すところなく搾り取るのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、信ある居士たちが衣・托鉢の食・住居・病人用の医薬の必需品をもって進んで布施を申し出たとき、受納するにあたって適度(節度)を知らない。比丘たちよ、このようにして比丘は余すところなく搾り取るのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu ye te bhikkhū therā rattaññū cirapabbajitā saṅghapitaro saṅghapariṇāyakā te na atirekapūjāya pūjetā hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu ye te bhikkhū therā rattaññū cirapabbajitā saṅghapitaro saṅghapariṇāyakā, tesu na mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhāpeti āvi ceva raho ca; na mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhāpeti āvi ceva raho ca; na mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhāpeti āvi ceva raho ca. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu ye te bhikkhū therā rattaññū cirapabbajitā saṅghapitaro saṅghapariṇāyakā te na atirekapūjāya pūjetā hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は、長老で、長年の経験があり、出家して久しく、僧伽の父・僧伽の指導者たる比丘たちを特別の供養によって敬わないのか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、長老で、長年の経験があり、出家して久しく、僧伽の父・僧伽の指導者たる比丘たちに対して、面と向かっても陰においても慈しみの身業を現ぜず、面と向かっても陰においても慈しみの口業を現ぜず、面と向かっても陰においても慈しみの意業を現じない。比丘たちよ、このようにして比丘は、長老で、長年の経験があり、出家して久しく、僧伽の父・僧伽の指導者たる比丘たちを特別の供養によって敬わないのである。

‘‘Imehi kho bhikkhave ekādasahi dhammehi samannāgato bhikkhu abhabbo imasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjituṃ.

「比丘たちよ、これら十一の法を具えた比丘は、この法と律において増大し、成長し、成熟することができないのである」

348. ‘‘Ekādasahi, bhikkhave, aṅgehi samannāgato gopālako bhabbo gogaṇaṃ pariharituṃ phātiṃ kātuṃ. Katamehi ekādasahi? Idha, bhikkhave, gopālako rūpaññū hoti, lakkhaṇakusalo hoti, āsāṭikaṃ hāretā hoti, vaṇaṃ paṭicchādetā hoti, dhūmaṃ kattā hoti, titthaṃ jānāti, pītaṃ jānāti, vīthiṃ jānāti, gocarakusalo hoti, sāvasesadohī ca hoti. Ye te usabhā gopitaro gopariṇāyakā te atirekapūjāya pūjetā hoti. Imehi kho, bhikkhave, ekādasahi aṅgehi samannāgato gopālako bhabbo gogaṇaṃ pariharituṃ phātiṃ kātuṃ. Evameva kho, bhikkhave, ekādasahi dhammehi samannāgato bhikkhu bhabbo imasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjituṃ. Katamehi ekādasahi? Idha, bhikkhave, bhikkhu rūpaññū hoti, lakkhaṇakusalo hoti, āsāṭikaṃ hāretā hoti, vaṇaṃ paṭicchādetā hoti, dhūmaṃ kattā hoti, titthaṃ jānāti, pītaṃ jānāti, vīthiṃ jānāti, gocarakusalo hoti, sāvasesadohī ca hoti. Ye te bhikkhū therā rattaññū cirapabbajitā saṅghapitaro saṅghapariṇāyakā te atirekapūjāya pūjetā hoti.

348. 「比丘たちよ、十一の要素を具えた牛飼いは、牛の群れを保護し、増大させることができる。いかなる十一か。 比丘たちよ、ここに牛飼いがいて、色形を知る者であり、特徴に巧みな者であり、蛆虫を取り除く者であり、傷を覆う者であり、煙を焚く者であり、渡し場を知り、飲水を知り、道を知り、放牧地に巧みであり、残して搾る者である。そして、牛の父であり牛の導き手である雄牛たちに、格別の敬意をもって供養する者である。 比丘たちよ、これら十一の要素を具えた牛飼いは、牛の群れを保護し、増大させることができる。 比丘たちよ、まったく同じように、十一の法を具えた比丘は、この法と律において成長し、増大し、広大さに達することができる。いかなる十一か。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、色を知る者であり、特徴に巧みな者であり、蛆虫を取り除く者であり、傷を覆う者であり、煙を焚く者であり、渡し場を知り、飲水を知り、道を知り、放牧地に巧みであり、残して受ける者である。そして、長老で、経験豊かで、出家して久しく、僧伽の父であり僧伽の導き手である比丘たちに、格別の敬意をもって供養する者である。

349. ‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu rūpaññū hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu yaṃ kiñci rūpaṃ sabbaṃ rūpaṃ ‘cattāri mahābhūtāni, catunnañca mahābhūtānaṃ upādāyarūpa’nti yathābhūtaṃ pajānāti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu rūpaññū hoti.

349. 「比丘たちよ、どのようにして比丘は色を知る者であるのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、およそあらゆる色について、『四大種、および四大種に依存する色(所造色)である』と、ありのままに知る。比丘たちよ、このようにして比丘は色を知る者である。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu lakkhaṇakusalo hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu kammalakkhaṇo bālo, kammalakkhaṇo paṇḍitoti yathābhūtaṃ pajānāti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu lakkhaṇakusalo hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は特徴に巧みな者であるのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、『愚者は業を特徴とし、賢者は業を特徴とする』と、ありのままに知る。比丘たちよ、このようにして比丘は特徴に巧みな者である。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu āsāṭikaṃ hāretā hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu uppannaṃ kāmavitakkaṃ nādhivāseti, pajahati vinodeti byantī karoti anabhāvaṃ gameti. Uppannaṃ byāpādavitakkaṃ…pe… uppannaṃ vihiṃsāvitakkaṃ…pe… uppannuppanne pāpake akusale dhamme nādhivāseti, pajahati vinodeti byantī karoti anabhāvaṃ gameti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu āsāṭikaṃ hāretā hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は蛆虫を取り除く者であるのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、生じた欲尋を受け容れず、捨て去り、排除し、終わらせ、消滅に至らせる。生じた悪意の尋を……(中略)……生じた加害の尋を……(中略)……生起した悪しき不善の諸法を受け容れず、捨て去り、排除し、終わらせ、消滅に至らせる。比丘たちよ、このようにして比丘は蛆虫を取り除く者である。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu vaṇaṃ paṭicchādetā hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu cakkhunā rūpaṃ disvā na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ āpajjati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati manindriyaṃ, manindriye saṃvaraṃ āpajjati. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu vaṇaṃ paṭicchādetā hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は傷を覆う者であるのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、眼で色を見て、全体の相を捉えず、細部の相を捉えない。眼根を守らずに過ごす者に貪欲や憂いという悪しき不善の諸法が流れ込むならば、その防護のために行い、眼根を守り、眼根における防護に達する。耳で声を聞いて……(中略)……鼻で香りを嗅いで……(中略)……舌で味を味わって……(中略)……身で感触に触れて……(中略)……意で法を認識して、全体の相を捉えず、細部の相を捉えない。意根を守らずに過ごす者に貪欲や憂いという悪しき不善の諸法が流れ込むならば、その防護のために行い、意根を守り、意根における防護に達する。比丘たちよ、このようにして比丘は傷を覆う者である。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu dhūmaṃ kattā hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ vitthārena paresaṃ desetā hoti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu dhūmaṃ kattā hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は煙を焚く者であるのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、聞き学んだ通りの法を、詳細に他者へ説く者である。比丘たちよ、このようにして比丘は煙を焚く者である。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu titthaṃ jānāti? Idha, bhikkhave, bhikkhu ye te bhikkhū bahussutā āgatāgamā dhammadharā vinayadharā mātikādharā te kālena kālaṃ upasaṅkamitvā paripucchati, paripañhati – ‘idaṃ, bhante, kathaṃ? Imassa ko attho’ti? Tassa te āyasmanto avivaṭañceva vivaranti, anuttānīkatañca uttānī karonti, anekavihitesu ca kaṅkhāṭhānīyesu dhammesu kaṅkhaṃ paṭivinodenti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu titthaṃ jānāti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は渡し場を知るのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、博学で、伝承に通じ、法を保持し、律を保持し、本母(論母)を保持する比丘たちのもとへ時々に近づいて質問し、問い質す。『尊者よ、これはどういうことでしょうか。これの意味は何でしょうか』と。するとそれらの尊者たちは、開かれていないものを開いて示し、明瞭でないものを明瞭にし、多種多様な疑念の生じる法についての疑念を晴らしてくれる。比丘たちよ、このようにして比丘は渡し場を知るのである。

‘‘Kathañca bhikkhave, bhikkhu pītaṃ jānāti? Idha, bhikkhave, bhikkhu tathāgatappavedite dhammavinaye desiyamāne labhati atthavedaṃ, labhati dhammavedaṃ, labhati dhammūpasaṃhitaṃ pāmojjaṃ. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu pītaṃ jānāti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は飲水を知るのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、如来によって説かれた法と律が説示されるとき、義の悦びを得、法の悦びを得、法にまつわる歓喜を得る。比丘たちよ、このようにして比丘は飲水を知るのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu vīthiṃ jānāti? Idha, bhikkhave, bhikkhu ariyaṃ aṭṭhaṅgikaṃ maggaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu vīthiṃ jānāti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は道を知るのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、聖なる八支綱をありのままに知る。比丘たちよ、このようにして比丘は道を知るのである。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu gocarakusalo hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu cattāro satipaṭṭhāne yathābhūtaṃ pajānāti. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu gocarakusalo hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は放牧地に巧みであるのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、四念処をありのままに知る。比丘たちよ、このようにして比丘は放牧地に巧みである。

‘‘Kathañca bhikkhave, bhikkhu sāvasesadohī hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhuṃ saddhā gahapatikā abhihaṭṭhuṃ pavārenti cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārehi. Tatra bhikkhu mattaṃ jānāti paṭiggahaṇāya. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu sāvasesadohī hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は残して受ける者であるのか。 比丘たちよ、ここに比丘に対して、信心深き家主たちが衣・托鉢の食・住居・病用の薬品・必需品をもって進んで招待する。そこで比丘は受け取るにあたって適量を知る。比丘たちよ、このようにして比丘は残して受ける者である。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu ye te bhikkhū therā rattaññū cirapabbajitā saṅghapitaro saṅghapariṇāyakā, te atirekapūjāya pūjetā hoti? Idha, bhikkhave, bhikkhu ye te bhikkhū therā rattaññū cirapabbajitā saṅghapitaro saṅghapariṇāyakā tesu mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhāpeti āvi ceva raho ca; mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhāpeti āvi ceva raho ca; mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhāpeti āvi ceva raho ca. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu ye te bhikkhū therā rattaññū cirapabbajitā saṅghapitaro saṅghapariṇāyakā te atirekapūjāya pūjetā hoti.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は、長老で、経験豊かで、出家して久しく、僧伽の父であり僧伽の導き手である比丘たちに、格別の敬意をもって供養する者であるのか。 比丘たちよ、ここに比丘がいて、長老で、経験豊かで、出家して久しく、僧伽の父であり僧伽の導き手である比丘たちに対して、公然と、また人知れず、慈しみの身業を確立する。公然と、また人知れず、慈しみの口業を確立する。公然と、また人知れず、慈しみの意業を確立する。比丘たちよ、このようにして比丘は、長老で、経験豊かで、出家して久しく、僧伽の父であり僧伽の導き手である比丘たちに、格別の敬意をもって供養する者である。

‘‘Imehi kho, bhikkhave, ekādasahi dhammehi samannāgato bhikkhu bhabbo imasmiṃ dhammavinaye vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjitu’’nti.

「比丘たちよ、これら十一の法を具えた比丘は、この法と律において成長し、増大し、広大さに達することができる」と。

Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.

世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心を歓喜させ、世尊の説法を喜んだ。

Mahāgopālakasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ.

大放牛者経(大牧牛者経)第三が終了した。

4. Cūḷagopālakasuttaṃ

4. 小放牛者経(小牧牛者経)

350. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā vajjīsu viharati ukkacelāyaṃ gaṅgāya nadiyā tīre. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –

350. このように私は聞いた。ある時、世尊はヴァッジ国のウッカチェーラーのガンジス川の岸辺に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに呼びかけられた。「比丘たちよ」と。それらの比丘たちは「尊い師よ」と世尊に応じた。世尊は次のように言われた。

‘‘Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, māgadhako gopālako duppaññajātiko, vassānaṃ pacchime māse saradasamaye, asamavekkhitvā gaṅgāya nadiyā orimaṃ tīraṃ, asamavekkhitvā pārimaṃ tīraṃ, atittheneva gāvo patāresi uttaraṃ tīraṃ suvidehānaṃ. Atha kho, bhikkhave, gāvo majjhegaṅgāya nadiyā sote āmaṇḍaliyaṃ karitvā tattheva anayabyasanaṃ āpajjiṃsu. Taṃ kissa hetu? Tathā hi so, bhikkhave, māgadhako gopālako duppaññajātiko, vassānaṃ pacchime māse saradasamaye, asamavekkhitvā gaṅgāya nadiyā orimaṃ tīraṃ, asamavekkhitvā pārimaṃ tīraṃ, atittheneva gāvo patāresi uttaraṃ tīraṃ suvidehānaṃ. Evameva kho, bhikkhave, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā akusalā imassa lokassa akusalā parassa lokassa, akusalā māradheyyassa akusalā amāradheyyassa, akusalā maccudheyyassa akusalā amaccudheyyassa, tesaṃ ye sotabbaṃ saddahātabbaṃ maññissanti, tesaṃ taṃ bhavissati dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya.

「比丘たちよ、かつて、マガダの愚かな牛飼いが、雨期の最後の月である秋の季節に、ガンジス川のこちら側の岸を観察することなく、向こう側の岸をも観察することなく、渡し場でない場所から牛たちをスヴィデーハの北の岸へと渡らせた。 比丘たちよ、そのとき牛たちはガンジス川の激流のただ中で渦を巻き、まさにその場所で滅亡と災難に遭った。 それはなぜか。比丘たちよ、そのマガダの愚かな牛飼いが、雨期の最後の月である秋の季節に、ガンジス川のこちら側の岸を観察することなく、向こう側の岸をも観察することなく、渡し場でない場所から牛たちをスヴィデーハの北の岸へと渡らせたからである。 比丘たちよ、まったく同じように、沙門や婆羅門であって、この世に熟達せず、あの世に熟達せず、魔王の領域に熟達せず、非魔王の領域に熟達せず、死神の領域に熟達せず、不死の領域に熟達しない者たちについて、誰であれ耳を傾け信じるべきだと考えるならば、それは彼らにとって長きにわたり不利益と苦しみとなるであろう。

351. ‘‘Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, māgadhako gopālako sappaññajātiko, vassānaṃ pacchime māse saradasamaye, samavekkhitvā gaṅgāya nadiyā orimaṃ tīraṃ, samavekkhitvā pārimaṃ tīraṃ, tittheneva gāvo patāresi uttaraṃ tīraṃ suvidehānaṃ. So paṭhamaṃ patāresi ye te usabhā gopitaro gopariṇāyakā. Te tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamaṃsu. Athāpare patāresi balavagāvo dammagāvo. Tepi tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamaṃsu. Athāpare patāresi vacchatare vacchatariyo. Tepi tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamaṃsu. Athāpare patāresi vacchake kisābalake . Tepi tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamaṃsu. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, vacchako taruṇako tāvadeva jātako mātugoravakena vuyhamāno, sopi tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamāsi. Taṃ kissa hetu? Tathā hi so, bhikkhave, māgadhako gopālako sappaññajātiko, vassānaṃ pacchime māse saradasamaye, samavekkhitvā gaṅgāya nadiyā orimaṃ tīraṃ, samavekkhitvā pārimaṃ tīraṃ, tittheneva gāvo patāresi uttaraṃ tīraṃ suvidehānaṃ. Evameva kho, bhikkhave, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā kusalā imassa lokassa kusalā parassa lokassa, kusalā māradheyyassa kusalā amāradheyyassa, kusalā maccudheyyassa kusalā amaccudheyyassa, tesaṃ ye sotabbaṃ saddahātabbaṃ maññissanti, tesaṃ taṃ bhavissati dīgharattaṃ hitāya sukhāya.

351. 「比丘たちよ、かつて、マガダの賢い牛飼いが、雨期の最後の月である秋の季節に、ガンジス川のこちら側の岸をよく観察し、向こう側の岸をもよく観察して、渡し場から牛たちをスヴィデーハの北の岸へと渡らせた。 彼はまず、牛の父であり牛の導き手である雄牛たちを渡らせた。彼らはガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡った。次に力強い牛たちや調教された牛たちを渡らせた。彼らもガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡った。次に若い雄牛や若い雌牛たちを渡らせた。彼らもガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡った。次に子牛たちや痩せて弱い牛たちを渡らせた。彼らもガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡った。比丘たちよ、かつて、生まれたばかりの幼い子牛でさえ、母牛を慕う鳴き声に支えられ運ばれて、ガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡った。 それはなぜか。比丘たちよ、そのマガダの賢い牛飼いが、雨期の最後の月である秋の季節に、ガンジス川のこちら側の岸をよく観察し、向こう側の岸をもよく観察して、渡し場から牛たちをスヴィデーハの北の岸へと渡らせたからである。 比丘たちよ、まったく同じように、沙門や婆羅門であって、この世に熟達し、あの世に熟達し、魔王の領域に熟達し、非魔王の領域に熟達し、死神の領域に熟達し、不死の領域に熟達した者たちについて、誰であれ耳を傾け信じるべきだと考えるならば、それは彼らにとって長きにわたり利益と幸福となるであろう。

352. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, ye te usabhā gopitaro gopariṇāyakā te tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamaṃsu, evameva kho, bhikkhave, ye te bhikkhū arahanto khīṇāsavā vusitavanto katakaraṇīyā ohitabhārā anuppattasadatthā parikkhīṇabhavasaṃyojanā sammadaññā vimuttā, te tiriyaṃ mārassa sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gatā.

352. 「比丘たちよ、牛の父であり牛の導き手である雄牛たちがガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡ったように、比丘たちよ、漏尽者であり、所作を成し遂げ、なすべきことをなし、重荷を下ろし、究極の目的を達成し、生存の束縛を滅ぼし尽くし、正知によって解脱した阿羅漢である比丘たちもまた、魔王の流れを横切って無事に対岸へと渡ったのである。

‘‘Seyyathāpi te, bhikkhave, balavagāvo dammagāvo tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamaṃsu, evameva kho, bhikkhave, ye te bhikkhū pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātikā tattha parinibbāyino anāvattidhammā tasmā lokā, tepi tiriyaṃ mārassa sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gamissanti.

「比丘たちよ、力強い牛たちや調教された牛たちがガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡ったように、比丘たちよ、五つの下分結の消滅によって化生し、そこ(浄居天)で完全な涅槃に入り、その世界から戻ることのない者(不還者)である比丘たちもまた、魔王の流れを横切って無事に対岸へと渡るであろう。

‘‘Seyyathāpi te, bhikkhave, vacchatarā vacchatariyo tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamaṃsu, evameva kho, bhikkhave, ye te bhikkhū tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā rāgadosamohānaṃ tanuttā sakadāgāmino sakiṃdeva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karissanti, tepi tiriyaṃ mārassa sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gamissanti.

「比丘たちよ、若い雄牛や若い雌牛たちがガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡ったように、比丘たちよ、三つの結の消滅によって、貪・瞋・痴の希薄さによって一入者(一来者)となり、一度だけこの世に戻ってきて苦しみを終徹させる比丘たちもまた、魔王の流れを横切って無事に対岸へと渡るであろう。

‘‘Seyyathāpi te, bhikkhave, vacchakā kisābalakā tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamaṃsu, evameva kho, bhikkhave, ye te bhikkhū tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā sotāpannā avinipātadhammā niyatā sambodhiparāyanā, tepi tiriyaṃ mārassa sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gamissanti.

「比丘たちよ、子牛たちや痩せて弱い牛たちがガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡ったように、比丘たちよ、三つの結の消滅によって預流者となり、堕落することのない法を具え、正覚へと決定づけられた比丘たちもまた、魔王の流れを横切って無事に対岸へと渡るであろう。

‘‘Seyyathāpi so, bhikkhave, vacchako taruṇako tāvadeva jātako mātugoravakena vuyhamāno tiriyaṃ gaṅgāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ agamāsi, evameva kho, bhikkhave, ye te bhikkhū dhammānusārino saddhānusārino, tepi tiriyaṃ mārassa sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gamissanti.

「比丘たちよ、生まれたばかりの幼い子牛が母牛を慕う鳴き声に支えられ運ばれて、ガンジス川の流れを斜めに横切って無事に対岸へ渡ったように、比丘たちよ、随法行者や随信行者である比丘たちもまた、魔王の流れを横切って無事に対岸へと渡るであろう。

‘‘Ahaṃ kho pana, bhikkhave, kusalo imassa lokassa kusalo parassa lokassa, kusalo māradheyyassa kusalo amāradheyyassa, kusalo maccudheyyassa kusalo amaccudheyyassa. Tassa mayhaṃ, bhikkhave, ye sotabbaṃ saddahātabbaṃ maññissanti, tesaṃ taṃ bhavissati dīgharattaṃ hitāya sukhāyā’’ti.

「比丘たちよ、実に私は、この世に熟達し、あの世に熟達し、魔王の領域に熟達し、非魔王の領域に熟達し、死神の領域に熟達し、不死の領域に熟達した者である。比丘たちよ、そのような私の言葉に耳を傾け、信じるべきだと考える人々にとって、それは長きにわたり利益と幸福となるであろう」と。

Idamavoca bhagavā. Idaṃ vatvā sugato athāparaṃ etadavoca satthā –

世尊はこのように説かれた。善逝はこのように語られた後、さらに師は次のように言われた。

‘‘Ayaṃ loko paro loko, jānatā suppakāsito;

「この世とあの世とは、知る者によって善く説き明かされた。 魔王の達するところと、死神の達しないところも。

Yañca mārena sampattaṃ, appattaṃ yañca maccunā.

「全世界を覚知し、知る正覚者によって、 安穏なる不死の門が、涅槃の達成のために開かれた。

‘‘Sabbaṃ lokaṃ abhiññāya, sambuddhena pajānatā;

「悪魔の流れは断ち切られ、粉砕され、滅ぼされた。 比丘たちよ、大いなる歓喜を保て。汝らは安穏に達したのだ」と。

Vivaṭaṃ amatadvāraṃ, khemaṃ nibbānapattiyā.

小放牛者経(小牧牛者経)第四が終了した。

‘‘Chinnaṃ pāpimato sotaṃ, viddhastaṃ vinaḷīkataṃ;

5. 小サッチャカ経

Pāmojjabahulā hotha, khemaṃ pattattha bhikkhavo’’ti.

353. このように私は聞いた。ある時、世尊はヴェーサーリーの大林の重閣講堂に滞在しておられた。 その頃、ニガンタの子サッチャカがヴェーサーリーに滞在していた。彼は論争を好み、賢者を自負し、多くの人々から有徳者として認められていた。彼はヴェーサーリーの集会でこのように豪語していた。「私は、教団の師であり、会衆の指導者であり、阿羅漢・正等覚者であると公言するいかなる沙門や婆羅門でも、私によって論争を挑まれて動揺せず、震撼せず、震え上がらず、その脇の下から汗を流さないような者を見たことがない。もし私が意識のない柱に論争を挑んだとしても、それは私に論争を挑まれて動揺し、震撼し、震え上がるであろう。人間の場合はなおさら言うまでもない」と。

Cūḷagopālakasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ.

そのとき、尊者アッサジは午前中に下衣を整え、鉢と衣を持って、托鉢のためにヴェーサーリーに入った。ニガンタの子サッチャカは、ヴェーサーリーを散歩しながらそぞろ歩いていたとき、尊者アッサジが遠くからやって来るのを見かけた。見ると尊者アッサジのところへ近づき、尊者アッサジと挨拶を交わした。歓迎と記憶に残る語らいを交わした後、一方に立った。一方に立ったニガンタの子サッチャカは、尊者アッサジにこう言った。「ところでアッサジさん、沙門ゴータマはどのように弟子たちを教導しているのですか。また、沙門ゴータマの弟子たちへの教えは、どのような形で多く説かれているのですか」と。 「アッギヴェッサナよ、世尊はこのように弟子たちを教導し、世尊の弟子たちへの教えはこのように多く説かれています。『比丘たちよ、色は無常である。受は無常である。想は無常である。行は無常である。識は無常である。比丘たちよ、色は無我である。受は無我である。想は無我である。行は無我である。識は無我である。一切の諸行は無常であり、一切の諸法は無我である』と。アッギヴェッサナよ、世尊はこのように弟子たちを教導し、世尊の弟子たちへの教えはこのように多く説かれています」 「アッサジさん、私たちは実に聞くに堪えないことを聞きました。私たちは、沙門ゴータマがそのように説いていると聞きました。いつか私たちはそのゴータマさんと出会い、何らかの対話が交わされ、彼をその悪しき見解から離れさせることができればよいのですが」

5. Cūḷasaccakasuttaṃ

354. その時、およそ五百人のリッチャヴィたちが何らかの用事で集会所に集まっていた。そこでニガンタの子サッチャカはそれらのリッチャヴィたちのもとへ近づいた。近づいて、リッチャヴィたちにこう言った。「リッチャヴィの方々、進み出てください。リッチャヴィの方々、進み出てください。今日、私と沙門ゴータマとの対話が行われます。もし沙門ゴータマが、彼の名高い弟子の一人であるアッサジという名の比丘が主張したとおりに主張するならば、あたかも力強い男が毛の長い羊の毛を掴んで引きずり回し、引っ張り回し、引き倒すように、私は沙門ゴータマを論争によって引きずり回し、引っ張り回し、引き倒しましょう。あたかも力強い醸造所の作業員が、大きな酒漉し籠を深い水溜まりに投げ入れ、角を掴んで引きずり回し、引っ張り回し、引き倒すように、私は沙門ゴータマを論争によって引きずり回し、引っ張り回し、引き倒しましょう。あたかも力強い酒呑みが漉し網の端を掴んで振り払い、揺さぶり、叩きつけるように、私は沙門ゴータマを論争によって振り払い、揺さぶり、叩きつけましょう。あたかも六十歳の象が深い蓮池に入って、いわゆる『麻布洗い』という遊びを戯れるように、私は沙門ゴータマをまさに麻布洗いのように戯れてやりましょう。リッチャヴィの方々、進み出てください。リッチャヴィの方々、進み出てください。今日、私と沙門ゴータマとの対話が行われます」と。 そこで、あるリッチャヴィたちはこう言った。「沙門ゴータマがニガンタの子サッチャカに論争を仕掛けることができるだろうか、それともニガンタの子サッチャカが沙門ゴータマに論争を仕掛けるのだろうか」と。あるリッチャヴィたちはこう言った。「ニガンタの子サッチャカごときが世尊に論争を仕掛けることなどできようか。むしろ世尊こそがニガンタの子サッチャカに論争を仕掛けるであろう」と。そこでニガンタの子サッチャカは、およそ五百人のリッチャヴィたちに取り囲まれて、大林の重閣講堂へと近づいた。

353. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā vesāliyaṃ viharati mahāvane kūṭāgārasālāyaṃ. Tena kho pana samayena saccako nigaṇṭhaputto vesāliyaṃ paṭivasati bhassappavādako paṇḍitavādo sādhusammato bahujanassa. So vesāliyaṃ parisati evaṃ vācaṃ bhāsati – ‘‘nāhaṃ taṃ passāmi samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā, saṅghiṃ gaṇiṃ gaṇācariyaṃ, api arahantaṃ sammāsambuddhaṃ paṭijānamānaṃ, yo mayā vādena vādaṃ samāraddho na saṅkampeyya na sampakampeyya na sampavedheyya, yassa na kacchehi sedā mucceyyuṃ. Thūṇaṃ cepāhaṃ acetanaṃ vādena vādaṃ samārabheyyaṃ, sāpi mayā vādena vādaṃ samāraddhā saṅkampeyya sampakampeyya sampavedheyya. Ko pana vādo manussabhūtassā’’ti?

355. その時、多くの比丘たちが野外で経行していた。そこでニガンタの子サッチャカは比丘たちのもとへ近づいた。近づいて比丘たちにこう言った。「皆さん、今、かのゴータマさんはどこにおられますか。私たちはそのゴータマさんにお会いしたいのです」「アッギヴェッサナよ、世尊は大林の奥深くに入り、とある樹の根元で昼の休息のために坐っておられます」と。そこでニガンタの子サッチャカは、大勢のリッチャヴィの会衆とともに大林の奥に入り、世尊のもとへと近づいた。近づいて世尊と挨拶を交わした。歓迎と記憶に残る語らいを交わした後、一方に坐った。それらのリッチャヴィたちも、ある者は世尊に礼拝して一方に坐り、ある者は世尊と挨拶を交わし、歓迎と記憶に残る語らいを交わして一方に坐り、ある者は世尊に向かって合掌して一方に坐り、ある者は世尊の御前で名と家柄を告げて一方に坐り、ある者は沈黙したまま一方に坐った。

Atha kho āyasmā assaji pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya vesāliṃ piṇḍāya pāvisi. Addasā kho saccako nigaṇṭhaputto vesāliyaṃ jaṅghāvihāraṃ anucaṅkamamāno anuvicaramāno āyasmantaṃ assajiṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna yenāyasmā assaji tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā assajinā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho saccako nigaṇṭhaputto āyasmantaṃ assajiṃ etadavoca – ‘‘kathaṃ pana, bho assaji, samaṇo gotamo sāvake vineti, kathaṃbhāgā ca pana samaṇassa gotamassa sāvakesu anusāsanī bahulā pavattatī’’ti? ‘‘Evaṃ kho, aggivessana, bhagavā sāvake vineti, evaṃbhāgā ca pana bhagavato sāvakesu anusāsanī bahulā pavattati – ‘rūpaṃ, bhikkhave, aniccaṃ, vedanā aniccā, saññā aniccā, saṅkhārā aniccā, viññāṇaṃ aniccaṃ. Rūpaṃ, bhikkhave, anattā, vedanā anattā, saññā anattā, saṅkhārā anattā, viññāṇaṃ anattā. Sabbe saṅkhārā aniccā, sabbe dhammā anattā’ti. Evaṃ kho, aggivessana, bhagavā sāvake vineti, evaṃbhāgā ca pana bhagavato sāvakesu anusāsanī bahulā pavattatī’’ti. ‘‘Dussutaṃ vata, bho assaji, assumha ye mayaṃ evaṃvādiṃ samaṇaṃ gotamaṃ assumha. Appeva nāma mayaṃ kadāci karahaci tena bhotā gotamena saddhiṃ samāgaccheyyāma, appeva nāma siyā kocideva kathāsallāpo, appeva nāma tasmā pāpakā diṭṭhigatā viveceyyāmā’’ti.

356. 一方に坐ったニガンタの子サッチャカは、世尊にこう言った。「もしゴータマさんが質問への回答の機会を与えてくださるなら、私はゴータマさんに少し尋ねたいことがあります」 「アッギヴェッサナよ、望むことを問いなさい」 「ところでゴータマさんは、どのように弟子たちを教導しているのですか。また、ゴータマさんの弟子たちへの教えは、どのような形で多く説かれているのですか」 「アッギヴェッサナよ、私はこのように弟子たちを教導し、私の弟子たちへの教えはこのように多く説かれている。『比丘たちよ、色は無常である。受は無常である。想は無常である。行は無常である。識は無常である。比丘たちよ、色は無我である。受は無我である。想は無我である。行は無我である。識は無我である。一切の諸行は無常であり、一切の諸法は無我である』と。アッギヴェッサナよ、私はこのように弟子たちを教導し、私の弟子たちへの教えはこのように多く説かれている」

354. Tena kho pana samayena pañcamattāni licchavisatāni santhāgāre sannipatitāni honti kenacideva karaṇīyena. Atha kho saccako nigaṇṭhaputto yena te licchavī tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā te licchavī etadavoca – ‘‘abhikkamantu bhonto licchavī, abhikkamantu bhonto licchavī, ajja me samaṇena gotamena saddhiṃ kathāsallāpo bhavissati. Sace me samaṇo gotamo tathā patiṭṭhissati yathā ca me ñātaññatarena sāvakena assajinā nāma bhikkhunā patiṭṭhitaṃ, seyyathāpi nāma balavā puriso dīghalomikaṃ eḷakaṃ lomesu gahetvā ākaḍḍheyya parikaḍḍheyya samparikaḍḍheyya, evamevāhaṃ samaṇaṃ gotamaṃ vādena vādaṃ ākaḍḍhissāmi parikaḍḍhissāmi samparikaḍḍhissāmi. Seyyathāpi nāma balavā soṇḍikākammakāro mahantaṃ soṇḍikākiḷañjaṃ gambhīre udakarahade pakkhipitvā kaṇṇe gahetvā ākaḍḍheyya parikaḍḍheyya samparikaḍḍheyya, evamevāhaṃ samaṇaṃ gotamaṃ vādena vādaṃ ākaḍḍhissāmi parikaḍḍhissāmi samparikaḍḍhissāmi. Seyyathāpi nāma balavā soṇḍikādhutto vālaṃ kaṇṇe gahetvā odhuneyya niddhuneyya nipphoṭeyya evamevāhaṃ samaṇaṃ gotamaṃ vādena vādaṃ odhunissāmi niddhunissāmi nipphoṭessāmi. Seyyathāpi nāma kuñjaro saṭṭhihāyano gambhīraṃ pokkharaṇiṃ ogāhetvā sāṇadhovikaṃ nāma kīḷitajātaṃ kīḷati, evamevāhaṃ samaṇaṃ gotamaṃ sāṇadhovikaṃ maññe kīḷitajātaṃ kīḷissāmi. Abhikkamantu bhonto licchavī, abhikkamantu bhonto licchavī, ajja me samaṇena gotamena saddhiṃ kathāsallāpo bhavissatī’’ti. Tatrekacce licchavī evamāhaṃsu – ‘‘kiṃ samaṇo gotamo saccakassa nigaṇṭhaputtassa vādaṃ āropessati, atha kho saccako nigaṇṭhaputto samaṇassa gotamassa vādaṃ āropessatī’’ti? Ekacce licchavī evamāhaṃsu – ‘‘kiṃ so bhavamāno saccako nigaṇṭhaputto yo bhagavato vādaṃ āropessati, atha kho bhagavā saccakassa nigaṇṭhaputtassa vādaṃ āropessatī’’ti? Atha kho saccako nigaṇṭhaputto pañcamattehi licchavisatehi parivuto yena mahāvanaṃ kūṭāgārasālā tenupasaṅkami.

「ゴータマさん、私にたとえが思い浮かびました」 「アッギヴェッサナよ、思い浮かんだことを言いなさい」と世尊は言われた。

355. Tena kho pana samayena sambahulā bhikkhū abbhokāse caṅkamanti. Atha kho saccako nigaṇṭhaputto yena te bhikkhū tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā te bhikkhū etadavoca – ‘‘kahaṃ nu kho, bho, etarahi so bhavaṃ gotamo viharati? Dassanakāmā hi mayaṃ taṃ bhavantaṃ gotama’’nti. ‘‘Esa, aggivessana, bhagavā mahāvanaṃ ajjhogāhetvā aññatarasmiṃ rukkhamūle divāvihāraṃ nisinno’’ti. Atha kho saccako nigaṇṭhaputto mahatiyā licchaviparisāya saddhiṃ mahāvanaṃ ajjhogāhetvā yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Tepi kho licchavī appekacce bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu, appekacce bhagavatā saddhiṃ sammodiṃsu, sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Appekacce yena bhagavā tenañjaliṃ paṇāmetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu, appekacce bhagavato santike nāmagottaṃ sāvetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu, appekacce tuṇhībhūtā ekamantaṃ nisīdiṃsu.

「ゴータマさん、およそ種子類や植物類が増大し、成長し、繁茂するのは、すべて大地に依存し、大地に立脚してのことです。このようにして、それらの種子類や植物類は増大し、成長し、繁茂します。あるいはまた、ゴータマさん、およそ体力を用いてなされる仕事がなされるのは、すべて大地に依存し、大地に立脚してのことです。このようにして、それらの体力を用いる仕事がなされます。ゴータマさん、まったく同じように、この人は色を自己とし、色に立脚して功徳や非功徳を生み出します。受を自己とし、受に立脚して功徳や非功徳を生み出します。想を自己とし、想に立脚して功徳や非功徳を生み出します。行を自己とし、行に立脚して功徳や非功徳を生み出します。識を自己とし、識に立脚して功徳や非功徳を生み出すのです」

356. Ekamantaṃ nisinno kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘puccheyyāhaṃ bhavantaṃ gotamaṃ kiñcideva desaṃ, sace me bhavaṃ gotamo okāsaṃ karoti pañhassa veyyākaraṇāyā’’ti. ‘‘Puccha, aggivessana, yadākaṅkhasī’’ti. ‘‘Kathaṃ pana bhavaṃ gotamo sāvake vineti, kathaṃbhāgā ca pana bhoto gotamassa sāvakesu anusāsanī bahulā pavattatī’’ti? ‘‘Evaṃ kho ahaṃ, aggivessana, sāvake vinemi, evaṃbhāgā ca pana me sāvakesu anusāsanī bahulā pavattati – ‘rūpaṃ, bhikkhave, aniccaṃ, vedanā aniccā, saññā aniccā, saṅkhārā aniccā, viññāṇaṃ aniccaṃ. Rūpaṃ, bhikkhave, anattā, vedanā anattā, saññā anattā, saṅkhārā anattā, viññāṇaṃ anattā. Sabbe saṅkhārā aniccā, sabbe dhammā anattā’ti. Evaṃ kho ahaṃ, aggivessana, sāvake vinemi, evaṃbhāgā ca pana me sāvakesu anusāsanī bahulā pavattatī’’ti.

「アッギヴェッサナよ、あなたは実に『色は私の自己であり、受は私の自己であり、想は私の自己であり、行は私の自己であり、識は私の自己である』と言っているのではないか」 「ゴータマさん、実に私は『色は私の自己であり、受は私の自己であり、想は私の自己であり、行は私の自己であり、識は私の自己である』と言っています。そしてこの大衆もそうです」

‘‘Upamā maṃ, bho gotama, paṭibhātī’’ti. ‘‘Paṭibhātu taṃ, aggivessanā’’ti bhagavā avoca.

「アッギヴェッサナよ、この大衆があなたに何をしてくれようか。さあ、アッギヴェッサナよ、あなた自身の主張を明らかにせよ」 「ゴータマさん、実に私は『色は私の自己であり、受は私の自己であり、想は私の自己であり、行は私の自己であり、識は私の自己である』と言います」

‘‘Seyyathāpi, bho gotama, ye kecime bījagāmabhūtagāmā vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjanti, sabbe te pathaviṃ nissāya pathaviyaṃ patiṭṭhāya. Evamete bījagāmabhūtagāmā vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ āpajjanti. Seyyathāpi vā pana, bho gotama, ye kecime balakaraṇīyā kammantā karīyanti, sabbe te pathaviṃ nissāya pathaviyaṃ patiṭṭhāya. Evamete balakaraṇīyā kammantā karīyanti. Evameva kho, bho gotama, rūpattāyaṃ purisapuggalo rūpe patiṭṭhāya puññaṃ vā apuññaṃ vā pasavati, vedanattāyaṃ purisapuggalo vedanāyaṃ patiṭṭhāya puññaṃ vā apuññaṃ vā pasavati, saññattāyaṃ purisapuggalo saññāyaṃ patiṭṭhāya puññaṃ vā apuññaṃ vā pasavati, saṅkhārattāyaṃ purisapuggalo saṅkhāresu patiṭṭhāya puññaṃ vā apuññaṃ vā pasavati, viññāṇattāyaṃ purisapuggalo viññāṇe patiṭṭhāya puññaṃ vā apuññaṃ vā pasavatī’’ti.

357. 「それでは、アッギヴェッサナよ、この点についてあなたに問い返そう。納得のいくようにそれに答えなさい。アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。たとえばコーサラ国のパセーナディ王や、あるいはマガダ国のヴェーデヒの子アジャータサットゥ王のように、灌頂を受けた刹帝利(クシャトリヤ)の王は、自らの領土内において、処刑すべき者を処刑し、没収すべき者を没収し、追放すべき者を追放するという権力を及ぼすことができるだろうか」 「ゴータマさん、コーサラ国のパセーナディ王や、あるいはマガダ国のヴェーデヒの子アジャータサットゥ王のように、灌頂を受けた刹帝利の王は、自らの領土内において、処刑すべき者を処刑し、没収すべき者を没収し、追放すべき者を追放するという権力を及ぼすことができます。実にゴータマさん、ヴァッジ族やマッラ族のような連合組織・集団においてさえ、自らの領土内で処刑すべき者を処刑し、没収すべき者を没収し、追放すべき者を追放するという権力を及ぼすことができるのです。ましてやコーサラ国のパセーナディ王や、あるいはマガダ国のヴェーデヒの子アジャータサットゥ王のような、灌頂を受けた刹帝利の王であればなおさらです。ゴータマさん、及ぼすことができますし、及ぼすに値します」

‘‘Nanu tvaṃ, aggivessana, evaṃ vadesi – ‘rūpaṃ me attā, vedanā me attā, saññā me attā, saṅkhārā me attā, viññāṇaṃ me attā’’’ti? ‘‘Ahañhi, bho gotama, evaṃ vadāmi – ‘rūpaṃ me attā, vedanā me attā, saññā me attā, saṅkhārā me attā, viññāṇaṃ me attā’ti, ayañca mahatī janatā’’ti.

「アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。あなたが『色は私の自己である』と言うとき、あなたはその色に対して『私の色はこうであれ、私の色はこうであってはならない』と意のままに支配することができるだろうか」 このように言われたとき、ニガンタの子サッチャカは沈黙した。 世尊は二度目もニガンタの子サッチャカに言われた。「アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。あなたが『色は私の自己である』と言うとき、あなたはその色に対して『私の色はこうであれ、私の色はこうであってはならない』と意のままに支配することができるだろうか」 二度目もまた、ニガンタの子サッチャカは沈黙した。 そこで世尊はニガンタの子サッチャカに言われた。「アッギヴェッサナよ、今こそ答えなさい。今や沈黙している時ではない。アッギヴェッサナよ、如来から法にかなった問いを三度まで問われて答えようとしない者は、まさにその場で頭が七つに裂けるのである」と。

‘‘Kiñhi te, aggivessana, mahatī janatā karissati? Iṅgha tvaṃ, aggivessana, sakaññeva vādaṃ nibbeṭhehī’’ti. ‘‘Ahañhi, bho gotama, evaṃ vadāmi – ‘rūpaṃ me attā, vedanā me attā, saññā me attā, saṅkhārā me attā, viññāṇaṃ me attā’’’ti.

そのとき、金剛手夜叉(ヴァジラパーニ)が、燃え盛り、輝き、炎を放つ鉄の金剛杵を手にして、ニガンタの子サッチャカの上空に立っていた。「もしこのニガンタの子サッチャカが、世尊から法にかなった問いを三度まで問われて答えなければ、まさにその場で彼の頭を七つに打ち砕いてやろう」と。 世尊もニガンタの子サッチャカも、その金剛手夜叉の姿を見た。するとニガンタの子サッチャカは恐怖し、おののき、身の毛をよだたせ、世尊のみを守護者として求め、世尊のみを隠れ家として求め、世尊のみを帰依所として求めて、世尊にこう言った。「ゴータマさん、私に問うてください。私は答えます」と。

357. ‘‘Tena hi, aggivessana, taññevettha paṭipucchissāmi, yathā te khameyya tathā naṃ byākareyyāsi. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, vatteyya rañño khattiyassa muddhāvasittassa sakasmiṃ vijite vaso – ghātetāyaṃ vā ghātetuṃ, jāpetāyaṃ vā jāpetuṃ, pabbājetāyaṃ vā pabbājetuṃ, seyyathāpi rañño pasenadissa kosalassa, seyyathāpi vā pana rañño māgadhassa ajātasattussa vedehiputtassā’’ti? ‘‘Vatteyya, bho gotama, rañño khattiyassa muddhāvasittassa sakasmiṃ vijite vaso – ghātetāyaṃ vā ghātetuṃ, jāpetāyaṃ vā jāpetuṃ, pabbājetāyaṃ vā pabbājetuṃ, seyyathāpi rañño pasenadissa kosalassa, seyyathāpi vā pana rañño māgadhassa ajātasattussa vedehiputtassa. Imesampi hi, bho gotama, saṅghānaṃ gaṇānaṃ – seyyathidaṃ, vajjīnaṃ mallānaṃ – vattati sakasmiṃ vijite vaso – ghātetāyaṃ vā ghātetuṃ, jāpetāyaṃ vā jāpetuṃ, pabbājetāyaṃ vā pabbājetuṃ. Kiṃ pana rañño khattiyassa muddhāvasittassa, seyyathāpi rañño pasenadissa kosalassa, seyyathāpi vā pana rañño māgadhassa ajātasattussa vedehiputtassa? Vatteyya, bho gotama, vattituñca marahatī’’ti.

358. 「アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。あなたが『色は私の自己である』と言うとき、あなたはその色に対して『私の色はこうであれ、私の色はこうであってはならない』と意のままに支配することができるだろうか」 「いいえ、ゴータマさん、そうではありません」

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, yaṃ tvaṃ evaṃ vadesi – ‘rūpaṃ me attā’ti, vattati te tasmiṃ rūpe vaso – evaṃ me rūpaṃ hotu, evaṃ me rūpaṃ mā ahosī’’ti? Evaṃ vutte, saccako nigaṇṭhaputto tuṇhī ahosi. Dutiyampi kho bhagavā saccakaṃ nigaṇṭhaputtaṃ etadavoca – ‘‘taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, yaṃ tvaṃ evaṃ vadesi – ‘rūpaṃ me attā’ti, vattati te tasmiṃ rūpe vaso – evaṃ me rūpaṃ hotu, evaṃ me rūpaṃ mā ahosī’’ti? Dutiyampi kho saccako nigaṇṭhaputto tuṇhī ahosi. Atha kho bhagavā saccakaṃ nigaṇṭhaputtaṃ etadavoca – ‘‘byākarohi dāni, aggivessana, na dāni te tuṇhībhāvassa kālo. Yo koci, aggivessana tathāgatena yāvatatiyaṃ sahadhammikaṃ pañhaṃ puṭṭho na byākaroti, etthevassa sattadhā muddhā phalatī’’ti.

「アッギヴェッサナよ、よく思慮しなさい。アッギヴェッサナよ、よく思慮した上で答えなさい。あなたの前の言葉と後の言葉、あるいは後の言葉と前の言葉は整合していない。 アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。あなたが『受は私の自己である』と言うとき、あなたはその受に対して『私の受はこうであれ、私の受はこうであってはならない』と意のままに支配することができるだろうか」 「いいえ、ゴータマさん、そうではありません」

Tena kho pana samayena vajirapāṇi yakkho āyasaṃ vajiraṃ ādāya ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ saccakassa nigaṇṭhaputtassa uparivehāsaṃ ṭhito hoti – ‘sacāyaṃ saccako nigaṇṭhaputto bhagavatā yāvatatiyaṃ sahadhammikaṃ pañhaṃ puṭṭho na byākarissati etthevassa sattadhā muddhaṃ phālessāmī’ti. Taṃ kho pana vajirapāṇiṃ yakkhaṃ bhagavā ceva passati saccako ca nigaṇṭhaputto. Atha kho saccako nigaṇṭhaputto bhīto saṃviggo lomahaṭṭhajāto bhagavantaṃyeva tāṇaṃ gavesī bhagavantaṃyeva leṇaṃ gavesī bhagavantaṃyeva saraṇaṃ gavesī bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘pucchatu maṃ bhavaṃ gotamo, byākarissāmī’’ti.

「アッギヴェッサナよ、よく思慮しなさい。アッギヴェッサナよ、よく思慮した上で答えなさい。あなたの前の言葉と後の言葉、あるいは後の言葉と前の言葉は整合していない。 アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。あなたが『想は私の自己である』と言うとき、あなたはその想に対して『私の想はこうであれ、私の想はこうであってはならない』と意のままに支配することができるだろうか」 「いいえ、ゴータマさん、そうではありません」

358. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, yaṃ tvaṃ evaṃ vadesi – ‘rūpaṃ me attā’ti, vattati te tasmiṃ rūpe vaso – evaṃ me rūpaṃ hotu, evaṃ me rūpaṃ mā ahosī’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’.

「アッギヴェッサナよ、よく思慮しなさい。アッギヴェッサナよ、よく思慮した上で答えなさい。あなたの前の言葉と後の言葉、あるいは後の言葉と前の言葉は整合していない。 アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。あなたが『行は私の自己である』と言うとき、あなたはその行に対して『私の行はこうであれ、私の行はこうであってはならない』と意のままに支配することができるだろうか」 「いいえ、ゴータマさん、そうではありません」

‘‘Manasi karohi, aggivessana; manasi karitvā kho, aggivessana, byākarohi. Na kho te sandhiyati purimena vā pacchimaṃ pacchimena vā purimaṃ. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, yaṃ tvaṃ evaṃ vadesi – ‘vedanā me attā’ti, vattati te tissaṃ vedanāyaṃ vaso – evaṃ me vedanā hotu, evaṃ me vedanā mā ahosī’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’.

「アッギヴェッサナよ、よく思慮しなさい。アッギヴェッサナよ、よく思慮した上で答えなさい。あなたの前の言葉と後の言葉、あるいは後の言葉と前の言葉は整合していない。 アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。あなたが『識は私の自己である』と言うとき、あなたはその識に対して『私の識はこうであれ、私の識はこうであってはならない』と意のままに支配することができるだろうか」 「いいえ、ゴータマさん、そうではありません」

‘‘Manasi karohi, aggivessana; manasi karitvā kho, aggivessana, byākarohi. Na kho te sandhiyati purimena vā pacchimaṃ, pacchimena vā purimaṃ. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, yaṃ tvaṃ evaṃ vadesi – ‘saññā me attā’ti, vattati te tissaṃ saññāyaṃ vaso – evaṃ me saññā hotu, evaṃ me saññā mā ahosī’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’.

「アッギヴェッサナよ、よく思慮しなさい。アッギヴェッサナよ、よく思慮した上で答えなさい。あなたの前の言葉と後の言葉、あるいは後の言葉と前の言葉は整合していない。 アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。色は常住であるか、無常であるか」 「無常です、ゴータマさん」 「では、無常であるものは苦であるか、楽であるか」 「苦です、ゴータマさん」 「では、無常であり、苦であり、変転する性質であるものを、『これは私のもの、これこそが私、これは私の自己である』とみなすのは妥当であろうか」 「いいえ、ゴータマさん、そうではありません」

‘‘Manasi karohi, aggivessana; manasi karitvā kho, aggivessana, byākarohi. Na kho te sandhiyati purimena vā pacchimaṃ, pacchimena vā purimaṃ. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, yaṃ tvaṃ evaṃ vadesi – ‘saṅkhārā me attā’ti, vattati te tesu saṅkhāresu vaso – evaṃ me saṅkhārā hontu, evaṃ me saṅkhārā mā ahesu’’nti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’.

「アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。受は……(中略)……想は……(中略)……行は……(中略)……アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。識は常住であるか、無常であるか」 「無常です、ゴータマさん」 「では、無常であるものは苦であるか、楽であるか」 「苦です、ゴータマさん」 「では、無常であり、苦であり、変転する性質であるものを、『これは私のもの、これこそが私、これは私の自己である』とみなすのは妥当であろうか」 「いいえ、ゴータマさん、そうではありません」

‘‘Manasi karohi, aggivessana; manasi karitvā kho, aggivessana, byākarohi. Na kho te sandhiyati purimena vā pacchimaṃ, pacchimena vā purimaṃ. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, yaṃ tvaṃ evaṃ vadesi – ‘viññāṇaṃ me attā’ti, vattati te tasmiṃ viññāṇe vaso – evaṃ me viññāṇaṃ hotu, evaṃ me viññāṇaṃ mā ahosī’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’.

「アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。苦に執着し、苦に近づき、苦に沈溺し、苦を『これは私のもの、これこそが私、これは私の自己である』とみなしている者が、自ら苦を完全に理解し、あるいは苦を滅ぼし尽くして過ごすことができるだろうか」 「どうしてそれができましょうか、ゴータマさん。いいえ、できません、ゴータマさん」

‘‘Manasi karohi, aggivessana; manasi karitvā kho, aggivessana, byākarohi. Na kho te sandhiyati purimena vā pacchimaṃ, pacchimena vā purimaṃ. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, rūpaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bho gotama’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bho gotama’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’.

「アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。そうであるならば、あなた自身が苦に執着し、苦に近づき、苦に沈溺し、苦を『これは私のもの、これこそが私、これは私の自己である』とみなしているのではないか」 「どうしてそうでないことがありましょうか、ゴータマさん。その通りです、ゴータマさん」

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, vedanā…pe… saññā…pe… saṅkhārā…pe… taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, viññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bho gotama’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bho gotama’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’.

359. 「アッギヴェッサナよ、たとえば、芯(心材)を必要とし、芯を求め、芯を探し求める人が、鋭い斧を持って森に入ったとしよう。彼はそこで、まっすぐに伸び、若く、病のない大きなバナナの幹を見かける。彼はそれを根元で切り倒し、根元で切って梢を切り落とし、梢を切って葉の鞘を剥ぐ。彼はそこで葉の鞘を剥いでも辺材(白太)すら得られないのに、どうして芯が得られようか。 アッギヴェッサナよ、まったく同じように、あなたは自らの主張について私から問われ、追及され、詰問されて、空虚であり、中身がなく、破綻してしまった。 アッギヴェッサナよ、あなたはヴェーサーリーの集会でこのように豪語していたではないか。『私は、教団の師であり、会衆の指導者であり、阿羅漢・正等覚者であると公言するいかなる沙門や婆羅門でも、私によって論争を挑まれて動揺せず、震撼せず、震え上がらず、その脇の下から汗を流さないような者を見たことがない。もし私が意識のない柱に論争を挑んだとしても、それは私に論争を挑まれて動揺し、震撼し、震え上がるであろう。人間の場合はなおさら言うまでもない』と。 しかしアッギヴェッサナよ、あなたの額からしたたり落ちた幾筋もの汗の雫は、上衣を通り抜けて地面に落ちている。だがアッギヴェッサナよ、今の私の体には汗一つない」 このように言って、世尊はその会衆の中で黄金色に輝く御体を現された。 このように言われると、ニガンタの子サッチャカは黙り込み、意気消沈し、肩を落とし、うなだれ、物思いに沈み、言葉を失って坐っていた。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, yo nu kho dukkhaṃ allīno dukkhaṃ upagato dukkhaṃ ajjhosito, dukkhaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati, api nu kho so sāmaṃ vā dukkhaṃ parijāneyya, dukkhaṃ vā parikkhepetvā vihareyyā’’ti? ‘‘Kiñhi siyā, bho gotama? No hidaṃ, bho gotamā’’ti.

360. そのとき、リッチャヴィの子ドゥムッカは、ニガンタの子サッチャカが黙り込み、意気消沈し、肩を落とし、うなだれ、物思いに沈み、言葉を失っているのを見て、世尊にこう言った。「世尊よ、私にたとえが思い浮かびました」 「ドゥムッカよ、思い浮かんだことを言いなさい」と世尊は言われた。 「尊者よ、たとえば村や町からそう遠くないところに蓮池があり、そこに蟹がいたとします。尊者よ、するとその村や町から大勢の少年少女たちが出てきて、その蓮池へと近づき、池に入ってその蟹を水から引き揚げ、陸の上に置きます。尊者よ、その蟹が鋏脚を伸ばすたびに、少年少女たちは木切れや瓦のかけらでそれを切り刻み、砕き、へし折ってしまいます。尊者よ、このようにすべての鋏脚が切り刻まれ、砕かれ、へし折られた蟹は、以前のように再びあの蓮池に入ることはできません。 尊者よ、まったく同じように、ニガンタの子サッチャカのあらゆる曲論や言動やあがきは、ことごとく世尊によって切り刻まれ、砕かれ、へし折られました。尊者よ、今やニガンタの子サッチャカは、論争を目的に再び世尊に近づくことはできません」 このように言われると、ニガンタの子サッチャカはリッチャヴィの子ドゥムッカにこう言った。「待て、ドゥムッカよ、待て、ドゥムッカよ。私たちはあなたと話しているのではない。ここでは私たちはゴータマさんと話しているのだ。

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, nanu tvaṃ evaṃ sante dukkhaṃ allīno dukkhaṃ upagato dukkhaṃ ajjhosito, dukkhaṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassasī’’ti? ‘‘Kiñhi no siyā, bho gotama? Evametaṃ bho gotamā’’ti.

361. 「ゴータマさん、私や他の多くの沙門・婆羅門たちの言葉はさておきましょう。戯言を言っていたようなものです。 ところでゴータマさん、どれほどのことでゴータマさんの弟子は教えを実践する者となり、訓誡に従う者となり、疑いを乗り越え、惑いを離れ、確信を得て、師の教えにおいて他者に頼ることなく過ごすのでしょうか」 「アッギヴェッサナよ、ここに私の弟子がいて、過去・未来・現在、内・外、粗・微、劣・勝、遠・近を問わず、およそあらゆる色について、『これは私のものではない、これは私ではない、これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見る。いかなる受も……(中略)……いかなる想も……(中略)……いかなる行も……(中略)……過去・未来・現在、内・外、粗・微、劣・勝、遠・近を問わず、およそあらゆる識について、『これは私のものではない、これは私ではない、これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見る。 アッギヴェッサナよ、これほどのことで、私の弟子は教えを実践する者となり、訓誡に従う者となり、疑いを乗り越え、惑いを離れ、確信を得て、師の教えにおいて他者に頼ることなく過ごすのである」

359. ‘‘Seyyathāpi, aggivessana, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno tiṇhaṃ kuṭhāriṃ ādāya vanaṃ paviseyya. So tattha passeyya mahantaṃ kadalikkhandhaṃ ujuṃ navaṃ akukkukajātaṃ . Tamenaṃ mūle chindeyya, mūle chetvā agge chindeyya, agge chetvā pattavaṭṭiṃ vinibbhujeyya . So tattha pattavaṭṭiṃ vinibbhujanto pheggumpi nādhigaccheyya, kuto sāraṃ? Evameva kho tvaṃ, aggivessana, mayā sakasmiṃ vāde samanuyuñjiyamāno samanugāhiyamāno samanubhāsiyamāno ritto tuccho aparaddho. Bhāsitā kho pana te esā, aggivessana, vesāliyaṃ parisati vācā – ‘nāhaṃ taṃ passāmi samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā, saṅghiṃ gaṇiṃ gaṇācariyaṃ, api arahantaṃ sammāsambuddhaṃ paṭijānamānaṃ, yo mayā vādena vādaṃ samāraddho na saṅkampeyya na sampakampeyya na sampavedheyya, yassa na kacchehi sedā mucceyyuṃ. Thūṇaṃ cepāhaṃ acetanaṃ vādena vādaṃ samārabheyyaṃ sāpi mayā vādena vādaṃ samāraddhā saṅkampeyya sampakampeyya sampavedheyya. Ko pana vādo manussabhūtassā’ti? Tuyhaṃ kho pana, aggivessana, appekaccāni sedaphusitāni nalāṭā muttāni, uttarāsaṅgaṃ vinibhinditvā bhūmiyaṃ patiṭṭhitāni. Mayhaṃ kho pana, aggivessana, natthi etarahi kāyasmiṃ sedo’’ti. Iti bhagavā tasmiṃ parisati suvaṇṇavaṇṇaṃ kāyaṃ vivari. Evaṃ vutte, saccako nigaṇṭhaputto tuṇhībhūto maṅkubhūto pattakkhandho adhomukho pajjhāyanto appaṭibhāno nisīdi.

359. 「アッギヴェッサナよ、例えば、芯材(堅木)を求め、芯材を探し、芯材の探索に赴く男が、鋭い斧を手にして森に入ったとしよう。彼はそこで、まっすぐに伸び、若く、傷のない巨大な芭蕉(バナナ)の幹を見出す。彼はそれを根元で切り倒し、根元で切り倒したなら先端を切り落とし、先端を切り落としたなら葉柄の層を剥ぎ取る。彼はそこで葉柄の層を剥ぎ取っても、白太(辺材)すら得られないのに、どうして芯材が得られようか。アッギヴェッサナよ、これとまったく同様に、そなたは自らの教説について私から問い詰められ、深く追及され、徹底的に論駁されて、空虚で無益であり、論破されてしまったのである。アッギヴェッサナよ、しかもそなたは、ヴェーサーリーの会衆の中でこのような言葉を語っていたではないか。『沙門であれ婆羅門であれ、教団の長、教団の師、あるいは応供(阿羅漢)・正等覚者(正自覚者)と自称する者であっても、私に論戦を挑まれて動揺せず、震撼せず、震えおののかず、脇の下から汗を流さないような者を私は見たことがない。たとえ心なき柱に対して私が論戦を挑んだとしても、それは私と論戦を交えれば動揺し、震撼し、震えおののくであろう。まして人間においては言うまでもない』と。しかしアッギヴェッサナよ、そなたの額からは幾粒もの汗が滴り落ち、上着を通り抜けて地面に落ちている。だがアッギヴェッサナよ、今の私には身体に何の汗もない」このように世尊はその会衆の中で黄金色の御身体を現された。このように言われたとき、ニガンタの子サッチャカは、押し黙り、落胆し、肩を落とし、うなだれ、物思いに沈み、言葉を失って座していた。

360. Atha kho dummukho licchaviputto saccakaṃ nigaṇṭhaputtaṃ tuṇhībhūtaṃ maṅkubhūtaṃ pattakkhandhaṃ adhomukhaṃ pajjhāyantaṃ appaṭibhānaṃ viditvā bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘upamā maṃ, bhagavā, paṭibhātī’’ti. ‘‘Paṭibhātu taṃ, dummukhā’’ti bhagavā avoca. ‘‘Seyyathāpi, bhante, gāmassa vā nigamassa vā avidūre pokkharaṇī. Tatrāssa kakkaṭako. Atha kho, bhante, sambahulā kumārakā vā kumārikā vā tamhā gāmā vā nigamā vā nikkhamitvā yena sā pokkharaṇī tenupasaṅkameyyuṃ; upasaṅkamitvā taṃ pokkharaṇiṃ ogāhetvā taṃ kakkaṭakaṃ udakā uddharitvā thale patiṭṭhāpeyyuṃ. Yaññadeva hi so, bhante, kakkaṭako aḷaṃ abhininnāmeyya taṃ tadeva te kumārakā vā kumārikā vā kaṭṭhena vā kathalena vā sañchindeyyuṃ sambhañjeyyuṃ sampalibhañjeyyuṃ. Evañhi so, bhante, kakkaṭako sabbehi aḷehi sañchinnehi sambhaggehi sampalibhaggehi abhabbo taṃ pokkharaṇiṃ puna otarituṃ, seyyathāpi pubbe. Evameva kho, bhante, yāni saccakassa nigaṇṭhaputtassa visūkāyitāni visevitāni vipphanditāni tānipi sabbāni bhagavatā sañchinnāni sambhaggāni sampalibhaggāni; abhabbo ca dāni, bhante, saccako nigaṇṭhaputto puna bhagavantaṃ upasaṅkamituṃ yadidaṃ vādādhippāyo’’ti. Evaṃ vutte, saccako nigaṇṭhaputto dummukhaṃ licchaviputtaṃ etadavoca – ‘‘āgamehi tvaṃ, dummukha, āgamehi tvaṃ, dummukha ( ) na mayaṃ tayā saddhiṃ mantema, idha mayaṃ bhotā gotamena saddhiṃ mantema.

360. そこで、リッチャヴィの子ドゥムッカは、ニガンタの子サッチャカが押し黙り、落胆し、肩を落とし、うなだれ、物思いに沈み、言葉を失っているのを見て、世尊にこう申し上げた。「世尊よ、私にひとつの譬えが思い浮かびました」「ドゥムッカよ、それを述べるがよい」と世尊は言われた。「世尊よ、例えば、村や町の近くに池があり、そこに蟹が一匹いたとしましょう。世尊よ、そこで大勢の少年や少女たちがその村や町から出てきて、その池へと近づいたとします。近づいて池に入り、その蟹を水から引き上げて陸地に置きます。世尊よ、その蟹が鋏脚(ハサミ)を突き出すたびに、それらの少年や少女たちは棒切れや瓦片でそれを切り落とし、打ち砕き、へし折ってしまいます。世尊よ、このようにしてすべての鋏脚を切り落とされ、打ち砕かれ、へし折られたその蟹は、以前のように再びその池へと入ることはできません。世尊よ、これとまったく同様に、ニガンタの子サッチャカのいかなる邪説、詭弁、空騒ぎも、すべて世尊によって断ち切られ、打ち砕かれ、へし折られました。世尊よ、今やニガンタの子サッチャカは、論戦を挑むという意図をもって再び世尊に近づくことはできません」このように言われたとき、ニガンタの子サッチャカはリッチャヴィの子ドゥムッカに言った。「ドゥムッカよ、控えておれ。ドゥムッカよ、控えておれ。我々はそなたと議論しているのではない。我々はここで尊者ゴータマと議論しているのだ」

361. ‘‘Tiṭṭhatesā, bho gotama, amhākañceva aññesañca puthusamaṇabrāhmaṇānaṃ vācā. Vilāpaṃ vilapitaṃ maññe. Kittāvatā ca nu kho bhoto gotamassa sāvako sāsanakaro hoti ovādapatikaro tiṇṇavicikiccho vigatakathaṃkatho vesārajjappatto aparappaccayo satthusāsane viharatī’’ti? ‘‘Idha, aggivessana, mama sāvako yaṃ kiñci rūpaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā, sabbaṃ rūpaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya passati; yā kāci vedanā…pe… yā kāci saññā…pe… ye keci saṅkhārā…pe… yaṃ kiñci viññāṇaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā, yaṃ dūre santike vā, sabbaṃ viññāṇaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya passati. Ettāvatā kho, aggivessana, mama sāvako sāsanakaro hoti ovādapatikaro tiṇṇavicikiccho vigatakathaṃkatho vesārajjappatto aparappaccayo satthusāsane viharatī’’ti.

361. 「尊者ゴータマよ、我らや他の多くの沙門・婆羅門たちの言葉はさておきましょう。それらは戯言にすぎなかったと思われます。ところで、尊者ゴータマの弟子は、いかになれば教えを実践する者となり、訓戒に従う者となり、疑惑を乗り越え、疑念を離れ、確信を得て、師の教えにおいて他に頼ることなく生きるようになるのですか」「アッギヴェッサナよ、ここに私の弟子は、過去・未来・現在のいかなる色(物質)であれ、内にあるものであれ外にあるものであれ、粗大であれ微細であれ、劣ったものであれ勝れたものであれ、遠くにあるものであれ近くにあるものであれ、すべての色について『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の我(自己)ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって如実に観察する。いかなる受であれ……(中略)……いかなる想であれ……(中略)……いかなる行であれ……(中略)……過去・未来・現在のいかなる識であれ、内にあるものであれ外にあるものであれ、粗大であれ微細であれ、劣ったものであれ勝れたものであれ、遠くにあるものであれ近くにあるものであれ、すべての識について『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の我(自己)ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって如実に観察する。アッギヴェッサナよ、このことによって、私の弟子は教えを実践する者となり、訓戒に従う者となり、疑惑を乗り越え、疑念を離れ、確信を得て、師の教えにおいて他に頼ることなく生きるようになるのである」

‘‘Kittāvatā pana, bho gotama, bhikkhu arahaṃ hoti khīṇāsavo vusitavā katakaraṇīyo ohitabhāro anuppattasadattho parikkhīṇabhavasaṃyojano sammadaññā vimutto’’ti? ‘‘Idha, aggivessana, bhikkhu yaṃ kiñci rūpaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā sabbaṃ rūpaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā anupādā vimutto hoti; yā kāci vedanā…pe… yā kāci saññā…pe… ye keci saṅkhārā…pe… yaṃ kiñci viññāṇaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā sabbaṃ viññāṇaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā anupādā vimutto hoti. Ettāvatā kho, aggivessana, bhikkhu arahaṃ hoti khīṇāsavo vusitavā katakaraṇīyo ohitabhāro anuppattasadattho parikkhīṇabhavasaṃyojano sammadaññā vimutto. Evaṃ vimuttacitto kho, aggivessana, bhikkhu tīhi anuttariyehi samannāgato hoti – dassanānuttariyena, paṭipadānuttariyena, vimuttānuttariyena. Evaṃ vimuttacitto kho, aggivessana, bhikkhu tathāgataññeva sakkaroti garuṃ karoti māneti pūjeti – buddho so bhagavā bodhāya dhammaṃ deseti, danto so bhagavā damathāya dhammaṃ deseti, santo so bhagavā samathāya dhammaṃ deseti, tiṇṇo so bhagavā taraṇāya dhammaṃ deseti, parinibbuto so bhagavā parinibbānāya dhammaṃ desetī’’ti.

「尊者ゴータマよ、比丘はどれほどのことによって、煩悩を滅ぼし、清浄行を修め終え、なすべきことをなし、重荷を下ろし、真の目的を達成し、存在の結縛を滅ぼし尽くし、正しき智慧によって解脱した阿羅漢であるというのですか」「アッギヴェッサナよ、ここに比丘が、過去・未来・現在、内または外、粗大または微細、劣等または優等、遠いまたは近い、いかなる物質的形態(色)であれ、そのすべての物質的形態について『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見て、執着することなく解脱している。いかなる感受(受)であれ……いかなる表象(想)であれ……いかなる形成作用(行)であれ……過去・未来・現在、内または外、粗大または微細、劣等または優等、遠いまたは近い、いかなる意識(識)であれ、そのすべての意識について『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見て、執着することなく解脱している。アッギヴェッサナよ、実にこれだけのことによって、比丘は煩悩を滅ぼし、清浄行を修め終え、なすべきことをなし、重荷を下ろし、真の目的を達成し、存在の結縛を滅ぼし尽くし、正しき智慧によって解脱した阿羅漢である。アッギヴェッサナよ、このように心が解脱した比丘は、三つの無上なるもの、すなわち見の無上、実践の無上、解脱の無上を備えている。アッギヴェッサナよ、このように心が解脱した比丘は、まさに如来を恭敬し、重んじ、敬い、供養する。『世尊は目覚めた方であり、覚りのために法を説かれる。世尊は調御された方であり、調御のために法を説かれる。世尊は寂静なる方であり、寂静のために法を説かれる。世尊は渡り終えた方であり、渡るために法を説かれる。世尊は完全に涅槃に入られた方であり、完全な涅槃のために法を説かれる』と」

362. Evaṃ vutte, saccako nigaṇṭhaputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘mayameva, bho gotama, dhaṃsī, mayaṃ pagabbā, ye mayaṃ bhavantaṃ gotamaṃ vādena vādaṃ āsādetabbaṃ amaññimha. Siyā hi, bho gotama, hatthiṃ pabhinnaṃ āsajja purisassa sotthibhāvo, na tveva bhavantaṃ gotamaṃ āsajja siyā purisassa sotthibhāvo. Siyā hi, bho gotama, pajjalitaṃ aggikkhandhaṃ āsajja purisassa sotthibhāvo, na tveva bhavantaṃ gotamaṃ āsajja siyā purisassa sotthibhāvo. Siyā hi, bho gotama, āsīvisaṃ ghoravisaṃ āsajja purisassa sotthibhāvo, na tveva bhavantaṃ gotamaṃ āsajja siyā purisassa sotthibhāvo. Mayameva, bho gotama, dhaṃsī, mayaṃ pagabbā, ye mayaṃ bhavantaṃ gotamaṃ vādena vādaṃ āsādetabbaṃ amaññimha. Adhivāsetu me bhavaṃ gotamo svātanāya bhattaṃ saddhiṃ bhikkhusaṅghenā’’ti. Adhivāsesi bhagavā tuṇhībhāvena.

三六二 このように説かれたとき、ニガンタの子サッチャカは世尊にこう申し上げた。「尊者ゴータマよ、私たちは実に無謀であり、軽率でした。尊者ゴータマを論争によって論破できると思っていたのですから。尊者ゴータマよ、発情した凶暴な象に襲われても人は無事であるかもしれませんが、尊者ゴータマに論争を挑んで人が無事であるはずがありません。尊者ゴータマよ、燃え盛る火の塊に触れても人は無事であるかもしれませんが、尊者ゴータマに論争を挑んで人が無事であるはずがありません。尊者ゴータマよ、猛毒の毒蛇に触れても人は無事であるかもしれませんが、尊者ゴータマに論争を挑んで人が無事であるはずがありません。尊者ゴータマよ、私たちは実に無謀であり、軽率でした。尊者ゴータマを論争によって論破できると思っていたのですから。尊者ゴータマよ、明日の食事を比丘僧伽とともにお受けください」世尊は沈黙によって受諾された。

363. Atha kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavato adhivāsanaṃ viditvā te licchavī āmantesi – ‘‘suṇantu me bhonto licchavī, samaṇo me gotamo nimantito svātanāya saddhiṃ bhikkhusaṅghena. Tena me abhihareyyātha yamassa patirūpaṃ maññeyyāthā’’ti. Atha kho te licchavī tassā rattiyā accayena saccakassa nigaṇṭhaputtassa pañcamattāni thālipākasatāni bhattābhihāraṃ abhihariṃsu. Atha kho nigaṇṭhaputto sake ārāme paṇītaṃ khādanīyaṃ bhojanīyaṃ paṭiyādāpetvā bhagavato kālaṃ ārocāpesi – ‘‘kālo, bho gotama, niṭṭhitaṃ bhatta’’nti. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya yena saccakassa nigaṇṭhaputtassa ārāmo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi saddhiṃ bhikkhusaṅghena. Atha kho saccako nigaṇṭhaputto buddhappamukhaṃ bhikkhusaṅghaṃ paṇītena khādanīyena bhojanīyena sahatthā santappesi sampavāresi. Atha kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavantaṃ bhuttāviṃ onītapattapāṇiṃ aññataraṃ nīcaṃ āsanaṃ gahetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘yamidaṃ, bho gotama, dāne puññañca puññamahī ca taṃ dāyakānaṃ sukhāya hotū’’ti. ‘‘Yaṃ kho, aggivessana, tādisaṃ dakkhiṇeyyaṃ āgamma avītarāgaṃ avītadosaṃ avītamohaṃ, taṃ dāyakānaṃ bhavissati. Yaṃ kho, aggivessana, mādisaṃ dakkhiṇeyyaṃ āgamma vītarāgaṃ vītadosaṃ vītamohaṃ, taṃ tuyhaṃ bhavissatī’’ti.

三六三 そこでニガンタの子サッチャカは、世尊が受諾されたことを知って、それらのリッチャヴィたちに告げた。「リッチャヴィの皆さん、聞いてください。沙門ゴータマを明日の食事に比丘僧伽とともにお招きしました。それについてふさわしいと思われるものを私のもとに届けてください」そこでそれらのリッチャヴィたちは、その夜が明けたのち、ニガンタの子サッチャカのもとに五百もの盛られた器の料理を届けた。そしてニガンタの子サッチャカは、自らの園で上等な咀嚼食物と美味な食事を用意させて、世尊に時を告げさせた。「尊者ゴータマよ、時となりました。食事の用意が整いました」 そこで世尊は、午前中に下衣を整え、鉢と大衣を持って、ニガンタの子サッチャカの園へと向かわれた。到着すると、用意された座席に比丘僧伽とともに着座された。そこでニガンタの子サッチャカは、仏陀を首頭とする比丘僧伽に、上等な咀嚼食物と美味な食事を自らの手で給仕し、満足させた。そしてニガンタの子サッチャカは、食事を終えて鉢から手を離された世尊に対し、ある低い座を取って一面に座った。一面に座ったニガンタの子サッチャカは、世尊にこう申し上げた。「尊者ゴータマよ、この布施における功徳と功徳の豊かさが、施主たちの幸福となりますように」「アッギヴェッサナよ、貪りを離れず、怒りを離れず、迷いを離れていない、そのような供養を受けるべき者に施されたものは、施主たちのものとなるであろう。アッギヴェッサナよ、貪りを離れ、怒りを離れ、迷いを離れた私のような供養を受けるべき者に施されたものは、あなたのものとなるであろう」

Cūḷasaccakasuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ.

小サッチャカ経 第五 了

6. Mahāsaccakasuttaṃ

6 大サッチャカ経

364. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā vesāliyaṃ viharati mahāvane kūṭāgārasālāyaṃ. Tena kho pana samayena bhagavā pubbaṇhasamayaṃ sunivattho hoti pattacīvaramādāya vesāliṃ piṇḍāya pavisitukāmo . Atha kho saccako nigaṇṭhaputto jaṅghāvihāraṃ anucaṅkamamāno anuvicaramāno yena mahāvanaṃ kūṭāgārasālā tenupasaṅkami. Addasā kho āyasmā ānando saccakaṃ nigaṇṭhaputtaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ayaṃ, bhante, saccako nigaṇṭhaputto āgacchati bhassappavādako paṇḍitavādo sādhusammato bahujanassa. Eso kho, bhante, avaṇṇakāmo buddhassa, avaṇṇakāmo dhammassa, avaṇṇakāmo saṅghassa. Sādhu, bhante, bhagavā muhuttaṃ nisīdatu anukampaṃ upādāyā’’ti. Nisīdi bhagavā paññatte āsane. Atha kho saccako nigaṇṭhaputto yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi, sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavantaṃ etadavoca –

三六四 このように私は聞いた。ある時、世尊はヴェーサーリーの大林にある重閣堂に滞在しておられた。そのとき世尊は午前中に下衣を整え、鉢と大衣を持ってヴェーサーリーへ托鉢に入ろうとしておられた。そのときニガンタの子サッチャカが散策し歩き回って、大林の重閣堂へとやって来た。尊者アーナンダは、ニガンタの子サッチャカが遠くからやって来るのを見た。見てから世尊にこう申し上げた。「世尊よ、弁舌巧みで賢者を自称し、多くの人々に尊ばれているこのニガンタの子サッチャカがやって来ます。世尊よ、彼は仏陀を誹謗しようと望み、法を誹謗しようと望み、僧伽を誹謗しようと望んでいます。世尊よ、慈悲の心をもって、どうか今しばらくここにお座りください」世尊は用意された座席に着座された。 そこでニガンタの子サッチャカは世尊のもとへと近づいた。近づいてから世尊と親しく挨拶を交わし、歓談と思い出話を交わした後に一面に座った。一面に座ったニガンタの子サッチャカは世尊にこう申し上げた。

365. ‘‘Santi, bho gotama, eke samaṇabrāhmaṇā kāyabhāvanānuyogamanuyuttā viharanti, no cittabhāvanaṃ. Phusanti hi te, bho gotama, sārīrikaṃ dukkhaṃ vedanaṃ. Bhūtapubbaṃ, bho gotama, sārīrikāya dukkhāya vedanāya phuṭṭhassa sato ūrukkhambhopi nāma bhavissati, hadayampi nāma phalissati, uṇhampi lohitaṃ mukhato uggamissati, ummādampi pāpuṇissati cittakkhepaṃ. Tassa kho etaṃ, bho gotama, kāyanvayaṃ cittaṃ hoti, kāyassa vasena vattati. Taṃ kissa hetu? Abhāvitattā cittassa. Santi pana, bho gotama, eke samaṇabrāhmaṇā cittabhāvanānuyogamanuyuttā viharanti, no kāyabhāvanaṃ. Phusanti hi te, bho gotama, cetasikaṃ dukkhaṃ vedanaṃ. Bhūtapubbaṃ, bho gotama, cetasikāya dukkhāya vedanāya phuṭṭhassa sato ūrukkhambhopi nāma bhavissati, hadayampi nāma phalissati, uṇhampi lohitaṃ mukhato uggamissati, ummādampi pāpuṇissati cittakkhepaṃ. Tassa kho eso, bho gotama, cittanvayo kāyo hoti, cittassa vasena vattati. Taṃ kissa hetu? Abhāvitattā kāyassa. Tassa mayhaṃ, bho gotama, evaṃ hoti – ‘addhā bhoto gotamassa sāvakā cittabhāvanānuyogamanuyuttā viharanti, no kāyabhāvana’’’nti.

三六五 「尊者ゴータマよ、世には身体の修養に専念して暮らし、心の修養を行わない沙門・婆羅門たちがいます。彼らは実に肉体的な苦しい感受を経験します。尊者ゴータマよ、過去にも、肉体的な苦しい感受に襲われた者は、太ももが麻痺し、心臓が破裂し、口から熱い血を吐き、狂気や錯乱に陥ることがありました。尊者ゴータマよ、彼の心は身体に従うものとなり、身体の支配下に入ります。それはなぜでしょうか。心が修養されていないからです。しかし尊者ゴータマよ、世には心の修養に専念して暮らし、身体の修養を行わない沙門・婆羅門たちもいます。彼らは実に精神的な苦しい感受を経験します。尊者ゴータマよ、過去にも、精神的な苦しい感受に襲われた者は、太ももが麻痺し、心臓が破裂し、口から熱い血を吐き、狂気や錯乱に陥ることがありました。尊者ゴータマよ、彼の身体は心に従うものとなり、心の支配下に入ります。それはなぜでしょうか。身体が修養されていないからです。尊者ゴータマよ、それゆえ私にはこう思われるのです。『確かに尊者ゴータマの弟子たちは心の修養に専念して暮らし、身体の修養を行っていないのだ』と」

366. ‘‘Kinti pana te, aggivessana, kāyabhāvanā sutā’’ti? ‘‘Seyyathidaṃ – nando vaccho, kiso saṃkicco, makkhali gosālo – etehi, bho gotama, acelakā muttācārā hatthāpalekhanā naehibhaddantikā natiṭṭhabhaddantikā na abhihaṭaṃ na uddissakataṃ na nimantanaṃ sādiyanti, te na kumbhimukhā paṭiggaṇhanti na kaḷopimukhā paṭiggaṇhanti na eḷakamantaraṃ na daṇḍamantaraṃ na musalamantaraṃ na dvinnaṃ bhuñjamānānaṃ na gabbhiniyā na pāyamānāya na purisantaragatāya na saṅkittīsu na yattha sā upaṭṭhito hoti na yattha makkhikā saṇḍasaṇḍacārinī, na macchaṃ na maṃsaṃ na suraṃ na merayaṃ na thusodakaṃ pivanti. Te ekāgārikā vā honti ekālopikā, dvāgārikā vā honti dvālopikā…pe… sattāgārikā vā honti sattālopikā. Ekissāpi dattiyā yāpenti, dvīhipi dattīhi yāpenti…pe… sattahipi dattīhi yāpenti. Ekāhikampi āhāraṃ āhārenti, dvīhikampi āhāraṃ āhārenti…pe… sattāhikampi āhāraṃ āhārenti. Iti evarūpaṃ addhamāsikampi pariyāyabhattabhojanānuyogamanuyuttā viharantī’’ti.

三六六 「アッギヴェッサナよ、それでは、あなたが聞き知っている身体の修養とはどのようなものか」「尊者ゴータマよ、それは例えばナンディ・ヴァッチャ、キサ・サンキッチャ、マッカリ・ゴーサーラたちです。彼らは無衣の裸形であり、世の礼儀を捨て、食後に手をなめ、乞食の際に『おいでください』と言われても進まず、『そこにお立ちください』と言われてもとどまらず、持参されたものも、自分のために特別に作られたものも、招待による食事も受け取らず、瓶の口から直接取り出されたものを受け取らず、鍋の口から直接取り出されたものを受け取らず、敷居をまたいで差し出されたものも、杖を隔てて差し出されたものも、杵を隔てて差し出されたものも受け取らず、二人が食事をしている最中のものも、妊婦からも、授乳中の女からも、男と同席している女からも受け取らず、募金による施し物も、犬のいる所からも、ハエが群がっている所からも受け取らず、魚も肉も酒も甘酒も米のとぎ汁も口にしません。彼らは一軒の家から一度の施しを受け、あるいは二軒の家から二度の施しを受け……七軒の家から七度の施しを受けます。あるいは一口の施しで暮らし、二口の施しで暮らし……七口の施しで暮らします。あるいは一日に一度だけ食事をし、二日に一度だけ食事をし……七日に一度だけ食事をします。このように半月に一度といった順序での食事の摂取に専念して暮らしています」

‘‘Kiṃ pana te, aggivessana, tāvatakeneva yāpentī’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama. Appekadā, bho gotama, uḷārāni uḷārāni khādanīyāni khādanti, uḷārāni uḷārāni bhojanāni bhuñjanti, uḷārāni uḷārāni sāyanīyāni sāyanti, uḷārāni uḷārāni pānāni pivanti. Te imaṃ kāyaṃ balaṃ gāhenti nāma, brūhenti nāma, medenti nāmā’’ti.

「アッギヴェッサナよ、彼らはそれだけで暮らしているのか」「いいえ、尊者ゴータマよ。尊者ゴータマよ、彼らはある時には極上の咀嚼食物を食し、極上の食事を食し、極上の美味を味わい、極上の飲み物を飲みます。彼らはこの身体に力をつけ、養い、太らせるのです」

‘‘Yaṃ kho te, aggivessana, purimaṃ pahāya pacchā upacinanti, evaṃ imassa kāyassa ācayāpacayo hoti. Kinti pana te, aggivessana, cittabhāvanā sutā’’ti? Cittabhāvanāya kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavatā puṭṭho samāno na sampāyāsi.

「アッギヴェッサナよ、彼らが以前の行為を捨てて後に蓄積するなら、このようにしてこの身体には減少と増大があるだけである。アッギヴェッサナよ、それでは、あなたが聞き知っている心の修養とはどのようなものか」心の修養について世尊から問われたニガンタの子サッチャカは、答えることができなかった。

367. Atha kho bhagavā saccakaṃ nigaṇṭhaputtaṃ etadavoca – ‘‘yāpi kho te esā, aggivessana, purimā kāyabhāvanā bhāsitā sāpi ariyassa vinaye no dhammikā kāyabhāvanā. Kāyabhāvanampi kho tvaṃ, aggivessana, na aññāsi, kuto pana tvaṃ cittabhāvanaṃ jānissasi? Api ca, aggivessana, yathā abhāvitakāyo ca hoti abhāvitacitto ca, bhāvitakāyo ca hoti bhāvitacitto ca. Taṃ suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi, bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bho’’ti kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca –

三六七 そこで世尊はニガンタの子サッチャカにこう仰せられた。「アッギヴェッサナよ、あなたが語った先ほどの身体の修養もまた、聖者の戒律においては正しい法に適った身体の修養ではない。アッギヴェッサナよ、あなたは身体の修養すら知らなかったのに、どうして心の修養を知ることができようか。しかしアッギヴェッサナよ、いかにして身体が修養されず心も修養されていない状態となり、身体が修養され心も修養されている状態となるか、それを聞きなさい。よく心にとどめなさい。私は説くであろう」「はい、尊者よ」と、ニガンタの子サッチャカは世尊に応えた。世尊はこう仰せられた。

368. ‘‘Kathañca, aggivessana, abhāvitakāyo ca hoti abhāvitacitto ca? Idha, aggivessana, assutavato puthujjanassa uppajjati sukhā vedanā. So sukhāya vedanāya phuṭṭho samāno sukhasārāgī ca hoti sukhasārāgitañca āpajjati. Tassa sā sukhā vedanā nirujjhati. Sukhāya vedanāya nirodhā uppajjati dukkhā vedanā. So dukkhāya vedanāya phuṭṭho samāno socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati. Tassa kho esā, aggivessana, uppannāpi sukhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati abhāvitattā kāyassa, uppannāpi dukkhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati abhāvitattā cittassa. Yassa kassaci, aggivessana, evaṃ ubhatopakkhaṃ uppannāpi sukhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati abhāvitattā kāyassa, uppannāpi dukkhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati abhāvitattā cittassa, evaṃ kho, aggivessana, abhāvitakāyo ca hoti abhāvitacitto ca.

三六八 「アッギヴェッサナよ、どのようにして身体が修養されず心も修養されていない状態となるのか。アッギヴェッサナよ、ここに教えを聞いたことのない凡夫に快い感受(楽受)が生じる。彼は快い感受に触れられると、快楽に執着し、快楽への貪着に陥る。その快い感受が滅びる。快い感受が滅することによって苦しい感受(苦受)が生じる。彼は苦しい感受に触れられると、憂い、嘆き、悲しみ、胸を叩いて泣き叫び、迷乱に陥る。アッギヴェッサナよ、身体が修養されていないがゆえに、生じた快い感受であっても彼の心を支配して居座り、心が修養されていないがゆえに、生じた苦しい感受であっても彼の心を支配して居座る。アッギヴェッサナよ、このように双方が、身体が修養されていないがゆえに生じた快い感受であっても心を支配して居座り、心が修養されていないがゆえに生じた苦しい感受であっても心を支配して居座る者、アッギヴェッサナよ、このようにして身体が修養されず心も修養されていない者となるのである。

369. ‘‘Kathañca, aggivessana, bhāvitakāyo ca hoti bhāvitacitto ca? Idha, aggivessana, sutavato ariyasāvakassa uppajjati sukhā vedanā. So sukhāya vedanāya phuṭṭho samāno na sukhasārāgī ca hoti, na sukhasārāgitañca āpajjati. Tassa sā sukhā vedanā nirujjhati. Sukhāya vedanāya nirodhā uppajjati dukkhā vedanā. So dukkhāya vedanāya phuṭṭho samāno na socati na kilamati na paridevati na urattāḷiṃ kandati na sammohaṃ āpajjati. Tassa kho esā, aggivessana, uppannāpi sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati bhāvitattā kāyassa, uppannāpi dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati bhāvitattā cittassa. Yassa kassaci, aggivessana, evaṃ ubhatopakkhaṃ uppannāpi sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati bhāvitattā kāyassa, uppannāpi dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati bhāvitattā cittassa. Evaṃ kho, aggivessana, bhāvitakāyo ca hoti bhāvitacitto cā’’ti.

三六九 「アッギヴェッサナよ、どのようにして身体が修養され心も修養されている状態となるのか。アッギヴェッサナよ、ここに教えを聞いた聖なる弟子に快い感受が生じる。彼は快い感受に触れられても、快楽に執着せず、快楽への貪着に陥らない。その快い感受が滅びる。快い感受が滅することによって苦しい感受が生じる。彼は苦しい感受に触れられても、憂えず、嘆かず、悲しまず、胸を叩いて泣き叫ばず、迷乱に陥らない。アッギヴェッサナよ、身体が修養されているがゆえに、生じた快い感受であっても彼の心を支配して居座ることはなく、心が修養されているがゆえに、生じた苦しい感受であっても彼の心を支配して居座ることはない。アッギヴェッサナよ、このように双方が、身体が修養されているがゆえに生じた快い感受であっても心を支配して居座ることはなく、心が修養されているがゆえに生じた苦しい感受であっても心を支配して居座ることはない者、アッギヴェッサナよ、このようにして身体が修養され心も修養されている者となるのである」

370. ‘‘Evaṃ pasanno ahaṃ bhoto gotamassa! Bhavañhi gotamo bhāvitakāyo ca hoti bhāvitacitto cā’’ti. ‘‘Addhā kho te ayaṃ, aggivessana, āsajja upanīya vācā bhāsitā, api ca te ahaṃ byākarissāmi. Yato kho ahaṃ, aggivessana, kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito, taṃ vata me uppannā vā sukhā vedanā cittaṃ pariyādāya ṭhassati, uppannā vā dukkhā vedanā cittaṃ pariyādāya ṭhassatīti netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’’ti.

三七〇 「私は尊者ゴータマにこのように信服いたします。尊者ゴータマこそは身体も修養され、心も修養されている方です」「アッギヴェッサナよ、確かにあなたのこの言葉は当てこすりで挑発的なものだが、私はあなたに明かそう。アッギヴェッサナよ、私が髪と髭を剃り落とし、袈裟の衣を身にまとって、家から家なき身へと出家して以来、生じた快い感受が心を支配して居座ることや、生じた苦しい感受が心を支配して居座るということは、決してあり得ないことである」

‘‘Na hi nūna bhoto gotamassa uppajjati tathārūpā sukhā vedanā yathārūpā uppannā sukhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭheyya; na hi nūna bhoto gotamassa uppajjati tathārūpā dukkhā vedanā yathārūpā uppannā dukkhā vedanā cittaṃ pariyādāya tiṭṭheyyā’’ti.

「尊者ゴータマには、生じて心を支配して居座るようなそのような快い感受が生じないのでしょう。尊者ゴータマには、生じて心を支配して居座るようなそのような苦しい感受が生じないのでしょう」

371. ‘‘Kiñhi no siyā, aggivessana? Idha me, aggivessana, pubbeva sambodhā anabhisambuddhassa bodhisattasseva sato etadahosi – ‘sambādho gharāvāso rajāpatho, abbhokāso pabbajjā. Nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, aparena samayena daharova samāno, susukāḷakeso bhadrena yobbanena samannāgato paṭhamena vayasā, akāmakānaṃ mātāpitūnaṃ assumukhānaṃ rudantānaṃ, kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajiṃ. So evaṃ pabbajito samāno kiṃkusalagavesī anuttaraṃ santivarapadaṃ pariyesamāno yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ – ‘icchāmahaṃ, āvuso kālāma, imasmiṃ dhammavinaye brahmacariyaṃ caritu’nti. Evaṃ vutte, aggivessana, āḷāro kālāmo maṃ etadavoca – ‘viharatāyasmā, tādiso ayaṃ dhammo yattha viññū puriso nacirasseva sakaṃ ācariyakaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyā’ti. So kho ahaṃ, aggivessana, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ pariyāpuṇiṃ. So kho ahaṃ, aggivessana, tāvatakeneva oṭṭhapahatamattena lapitalāpanamattena ñāṇavādañca vadāmi theravādañca, ‘jānāmi passāmī’ti ca paṭijānāmi, ahañceva aññe ca. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘na kho āḷāro kālāmo imaṃ dhammaṃ kevalaṃ saddhāmattakena sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedeti, addhā āḷāro kālāmo imaṃ dhammaṃ jānaṃ passaṃ viharatī’’’ti.

三七一 「アッギヴェッサナよ、どうしてそうでないことがあろうか。アッギヴェッサナよ、かつて正覚を得る前、まだ目覚めていない菩薩であった私に、このように思われた。『家庭の生活は狭苦しく、塵埃の道である。出家は広々とした大空である。家に住む者が、極めて円満で極めて純白な、磨かれた貝殻のような清浄行を実践することは容易ではない。私は髪と髭を剃り落とし、袈裟の衣を身にまとって、家から家なき身へと出家しようか』と。アッギヴェッサナよ、その後、私はまだ若く、黒髪の美しい青春の盛り、第一の年齢である時に、両親が望まず涙を流して泣き叫ぶ中、髪と髭を剃り落とし、袈裟の衣を身にまとって、家から家なき身へと出家した。 このように出家した私は、いかなるものが善であるかを求め、無上の寂静の境地を求めて、アーラーラ・カーラーマのもとへと赴いた。近づいてからアーラーラ・カーラーマにこう言った。『友カーラーマよ、私はこの法と規律において清浄行を行じたいのです』と。アッギヴェッサナよ、このように言われたとき、アーラーラ・カーラーマは私にこう言った。『尊者よ、住みたまえ。この教えは、識者が自ら直観して証得し、到達して住するのに、まもなくして自らの師と同じ境地に至るような教えである』と。アッギヴェッサナよ、私はまもなく速やかにその法を習得した。アッギヴェッサナよ、私はまさに唇を動かすだけの言葉数によって、知者の説や長老の説を語り、『私は知っている、私は見ている』と私自身も他者も自負した。アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『アーラーラ・カーラーマは、この法を単なる信仰だけで自ら直観して証得し、到達して住していると宣言しているのではない。確かにアーラーラ・カーラーマはこの法を知り、見て住しているのだ』と。

‘‘Atha khvāhaṃ, aggivessana, yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ – ‘kittāvatā no, āvuso kālāma, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesī’ti? Evaṃ vutte, aggivessana, āḷāro kālāmo ākiñcaññāyatanaṃ pavedesi. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘na kho āḷārasseva kālāmassa atthi saddhā, mayhaṃpatthi saddhā; na kho āḷārasseva kālāmassa atthi vīriyaṃ, mayhaṃpatthi vīriyaṃ; na kho āḷārasseva kālāmassa atthi sati, mayhaṃpatthi sati; na kho āḷārasseva kālāmassa atthi samādhi, mayhaṃpatthi samādhi; na kho āḷārasseva kālāmassa atthi paññā, mayhaṃpatthi paññā; yaṃnūnāhaṃ yaṃ dhammaṃ āḷāro kālāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedeti tassa dhammassa sacchikiriyāya padaheyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsiṃ.

そこでアッギヴェッサナよ、私はアーラーラ・カーラーマのもとへと赴いた。近づいてからアーラーラ・カーラーマにこう言った。『友カーラーマよ、あなたはこの法をどれほど自ら直観して証得し、到達したと宣言されるのですか』と。アッギヴェッサナよ、このように言われたとき、アーラーラ・カーラーマは無所有処を宣言した。アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『アーラーラ・カーラーマにのみ信があるのではなく、私にも信がある。アーラーラ・カーラーマにのみ精進があるのではなく、私にも精進がある。アーラーラ・カーラーマにのみ正念があるのではなく、私にも正念がある。アーラーラ・カーラーマにのみ三昧があるのではなく、私にも三昧がある。アーラーラ・カーラーマにのみ智慧があるのではなく、私にも智慧がある。アーラーラ・カーラーマが自ら直観して証得し到達して住すると宣言するその法を、私も証得するために励もうか』と。アッギヴェッサナよ、私はまもなく速やかにその法を自ら直観して証得し、到達して住した。

‘‘Atha khvāhaṃ, aggivessana, yena āḷāro kālāmo tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā āḷāraṃ kālāmaṃ etadavocaṃ – ‘ettāvatā no, āvuso kālāma, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti? ‘Ettāvatā kho ahaṃ, āvuso, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemī’ti. ‘Ahampi kho, āvuso, ettāvatā imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmī’ti. ‘Lābhā no, āvuso, suladdhaṃ no, āvuso, ye mayaṃ āyasmantaṃ tādisaṃ sabrahmacāriṃ passāma. Iti yāhaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemi taṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi; yaṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi tamahaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedemi. Iti yāhaṃ dhammaṃ jānāmi taṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi; yaṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi tamahaṃ dhammaṃ jānāmi. Iti yādiso ahaṃ tādiso tuvaṃ, yādiso tuvaṃ tādiso ahaṃ. Ehi dāni, āvuso, ubhova santā imaṃ gaṇaṃ pariharāmā’ti. Iti kho, aggivessana, āḷāro kālāmo ācariyo me samāno (attano) antevāsiṃ maṃ samānaṃ attanā samasamaṃ ṭhapesi, uḷārāya ca maṃ pūjāya pūjesi. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘nāyaṃ dhammo nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, yāvadeva ākiñcaññāyatanūpapattiyā’ti. So kho ahaṃ, aggivessana, taṃ dhammaṃ analaṅkaritvā tasmā dhammā nibbijja apakkamiṃ.

そこでアッギヴェッサナよ、私はアーラーラ・カーラーマのもとへと赴いた。近づいてからアーラーラ・カーラーマにこう言った。『友カーラーマよ、あなたはこの法をこれほど自ら直観して証得し、到達したと宣言されるのですか』と。『友よ、私は実にこの法をこれほど自ら直観して証得し、到達したと宣言する』と。『友よ、私もまたこの法をこれほど自ら直観して証得し、到達して住しています』と。『友よ、私たちにとって利益であり、私たちにとって幸いなことです。私たちはあなたのような同朋の修行者を見ることができました。このように私が自ら直観して証得し到達したと宣言する法を、あなたは自ら直観して証得し到達して住しています。あなたが自ら直観して証得し到達して住している法を、私は自ら直観して証得し到達したと宣言します。このように私が知る法をあなたが知り、あなたが知る法を私が知っています。このように私と同じようにあなたがあり、あなたと同じように私があります。さあ、友よ、二人でこの集団を指導しましょう』と。アッギヴェッサナよ、このように私の師であったアーラーラ・カーラーマは、弟子であった私を自分と同等の立場に据え、大いなる敬意をもって遇してくれた。アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『この教えは、嫌悪のためにならず、離欲のためにならず、滅尽のためにならず、寂静のためにならず、直観のためにならず、正覚のためにならず、涅槃のためにならず、ただ無所有処への転生に役立つだけである』と。アッギヴェッサナよ、私はその法を十分なものとせず、その法に失望して立ち去った。

372. ‘‘So kho ahaṃ, aggivessana, kiṃkusalagavesī anuttaraṃ santivarapadaṃ pariyesamāno yena udako rāmaputto tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ – ‘icchāmahaṃ, āvuso imasmiṃ dhammavinaye brahmacariyaṃ caritu’nti. Evaṃ vutte, aggivessana, udako rāmaputto maṃ etadavoca – ‘viharatāyasmā, tādiso ayaṃ dhammo yattha viññū puriso nacirasseva sakaṃ ācariyakaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyā’ti. So kho ahaṃ, aggivessana, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ pariyāpuṇiṃ. So kho ahaṃ, aggivessana, tāvatakeneva oṭṭhapahatamattena lapitalāpanamattena ñāṇavādañca vadāmi theravādañca, ‘jānāmi passāmī’ti ca paṭijānāmi, ahañceva aññe ca. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘na kho rāmo imaṃ dhammaṃ kevalaṃ saddhāmattakena sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesi. Addhā rāmo imaṃ dhammaṃ jānaṃ passaṃ vihāsī’ti. Atha khvāhaṃ, aggivessana, yena udako rāmaputto tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ – ‘kittāvatā no, āvuso rāmo, imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesī’ti? Evaṃ vutte, aggivessana, udako rāmaputto nevasaññānāsaññāyatanaṃ pavedesi. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘na kho rāmasseva ahosi saddhā, mayhaṃpatthi saddhā; na kho rāmasseva ahosi vīriyaṃ, mayhaṃpatthi vīriyaṃ; na kho rāmasseva ahosi sati, mayhaṃpatthi sati; na kho rāmasseva ahosi samādhi, mayhaṃpatthi samādhi; na kho rāmasseva ahosi paññā, mayhaṃpatthi paññā; yaṃnūnāhaṃ yaṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmīti pavedesi tassa dhammassa sacchikiriyāya padaheyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, nacirasseva khippameva taṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsiṃ.

三七二 アッギヴェッサナよ、その私は、いかなるものが善であるかを求め、無上の寂静の境地を求めて、ラーマの子ウッダカのもとへと赴いた。近づいてからラーマの子ウッダカにこう言った。『友よ、私はこの法と規律において清浄行を行じたいのです』と。アッギヴェッサナよ、このように言われたとき、ラーマの子ウッダカは私にこう言った。『尊者よ、住みたまえ。この教えは、識者が自ら直観して証得し、到達して住するのに、まもなくして自らの師と同じ境地に至るような教えである』と。アッギヴェッサナよ、私はまもなく速やかにその法を習得した。アッギヴェッサナよ、私はまさに唇を動かすだけの言葉数によって、知者の説や長老の説を語り、『私は知っている、私は見ている』と私自身も他者も自負した。アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『ラーマは、この法を単なる信仰だけで自ら直観して証得し、到達して住していると宣言したのではない。確かにラーマはこの法を知り、見て住していたのだ』と。そこでアッギヴェッサナよ、私はラーマの子ウッダカのもとへと赴いた。近づいてからラーマの子ウッダカにこう言った。『友よ、ラーマはこの法をどれほど自ら直観して証得し、到達したと宣言されたのですか』と。アッギヴェッサナよ、このように言われたとき、ラーマの子ウッダカは非想非非想処を宣言した。アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『ラーマにのみ信があったのではなく、私にも信がある。ラーマにのみ精進があったのではなく、私にも精進がある。ラーマにのみ正念があったのではなく、私にも正念がある。ラーマにのみ三昧があったのではなく、私にも三昧がある。ラーマにのみ智慧があったのではなく、私にも智慧がある。ラーマが自ら直観して証得し到達して住すると宣言したその法を、私も証得するために励もうか』と。アッギヴェッサナよ、私はまもなく速やかにその法を自ら直観して証得し、到達して住した。

‘‘Atha khvāhaṃ, aggivessana, yena udako rāmaputto tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā udakaṃ rāmaputtaṃ etadavocaṃ – ‘ettāvatā no, āvuso, rāmo imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti? ‘Ettāvatā kho, āvuso, rāmo imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesī’ti. ‘Ahampi kho, āvuso, ettāvatā imaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharāmī’ti. ‘Lābhā no, āvuso, suladdhaṃ no, āvuso, ye mayaṃ āyasmantaṃ tādisaṃ sabrahmacāriṃ passāma. Iti yaṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesi, taṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi; yaṃ tvaṃ dhammaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharasi, taṃ dhammaṃ rāmo sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja pavedesi. Iti yaṃ dhammaṃ rāmo abhiññāsi taṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi; yaṃ tvaṃ dhammaṃ jānāsi taṃ dhammaṃ rāmo abhiññāsi. Iti yādiso rāmo ahosi tādiso tuvaṃ; yādiso tuvaṃ tādiso rāmo ahosi. Ehi dāni, āvuso, tuvaṃ imaṃ gaṇaṃ pariharā’ti. Iti kho, aggivessana, udako rāmaputto sabrahmacārī me samāno ācariyaṭṭhāne ca maṃ ṭhapesi, uḷārāya ca maṃ pūjāya pūjesi. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘nāyaṃ dhammo nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, yāvadeva nevasaññānāsaññāyatanūpapattiyā’ti. So kho ahaṃ, aggivessana, taṃ dhammaṃ analaṅkaritvā tasmā dhammā nibbijja apakkamiṃ.

そこでアッギヴェッサナよ、私はラーマの子ウッダカのもとへと赴いた。近づいてからラーマの子ウッダカにこう言った。『友よ、ラーマはこの法をこれほど自ら直観して証得し、到達したと宣言されたのですか』と。『友よ、実にラーマはこの法をこれほど自ら直観して証得し、到達したと宣言された』と。『友よ、私もまたこの法をこれほど自ら直観して証得し、到達して住しています』と。『友よ、私たちにとって利益であり、私たちにとって幸いなことです。私たちはあなたのような同朋の修行者を見ることができました。このようにラーマが自ら直観して証得し到達したと宣言した法を、あなたは自ら直観して証得し到達して住しています。あなたが自ら直観して証得し到達して住している法を、ラーマは自ら直観して証得し到達したと宣言されました。このようにラーマが直観した法をあなたが知り、あなたが知る法をラーマが直観されました。このようにラーマと同じようにあなたがあり、あなたと同じようにラーマがありました。さあ、友よ、今やあなたがこの集団を指導してください』と。アッギヴェッサナよ、このように修行の同朋であったラーマの子ウッダカは、私を師の地位に据え、大いなる敬意をもって遇してくれた。アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『この教えは、嫌悪のためにならず、離欲のためにならず、滅尽のためにならず、寂静のためにならず、直観のためにならず、正覚のためにならず、涅槃のためにならず、ただ非想非非想処への転生に役立つだけである』と。アッギヴェッサナよ、私はその法を十分なものとせず、その法に失望して立ち去った。

373. ‘‘So kho ahaṃ, aggivessana, kiṃkusalagavesī anuttaraṃ santivarapadaṃ pariyesamāno magadhesu anupubbena cārikaṃ caramāno yena uruvelā senānigamo tadavasariṃ. Tatthaddasaṃ ramaṇīyaṃ bhūmibhāgaṃ, pāsādikañca vanasaṇḍaṃ, nadiñca sandantiṃ setakaṃ supatitthaṃ ramaṇīyaṃ, samantā ca gocaragāmaṃ. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘ramaṇīyo vata, bho, bhūmibhāgo, pāsādiko ca vanasaṇḍo, nadī ca sandati setakā supatitthā ramaṇīyā, samantā ca gocaragāmo. Alaṃ vatidaṃ kulaputtassa padhānatthikassa padhānāyā’ti. So kho ahaṃ, aggivessana, tattheva nisīdiṃ ‘alamidaṃ padhānāyā’ti.

三七三 アッギヴェッサナよ、その私は、いかなるものが善であるかを求め、無上の寂静の境地を求めて、マガダ国を順次に遊行し、ウルヴェーラーのセーナーニー村へと至った。そこで私は、美しい土地、心澄み渡る樹林、清らかで渡りやすく美しい流れの川、そして周囲にある托鉢の村を見出した。アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『実にこの土地は美しく、樹林は心澄み渡り、川は清らかで渡りやすく美しく流れ、周囲には托鉢の村がある。これは実に、精進を求める良家の男子の精進のためにふさわしい場所である』と。アッギヴェッサナよ、私は『ここは精進にふさわしい』と、まさにその場に腰を下ろした。

374. ‘‘Apissumaṃ, aggivessana, tisso upamā paṭibhaṃsu anacchariyā pubbe assutapubbā. Seyyathāpi, aggivessana, allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ udake nikkhittaṃ. Atha puriso āgaccheyya uttarāraṇiṃ ādāya – ‘aggiṃ abhinibbattessāmi, tejo pātukarissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, api nu so puriso amuṃ allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ, udake nikkhittaṃ, uttarāraṇiṃ ādāya abhimanthento aggiṃ abhinibbatteyya, tejo pātukareyyā’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Aduñhi, bho gotama, allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ, tañca pana udake nikkhittaṃ. Yāvadeva ca pana so puriso kilamathassa vighātassa bhāgī assā’’ti. ‘‘Evameva kho, aggivessana, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā kāyena ceva cittena ca kāmehi avūpakaṭṭhā viharanti, yo ca nesaṃ kāmesu kāmacchando kāmasneho kāmamucchā kāmapipāsā kāmapariḷāho, so ca ajjhattaṃ na suppahīno hoti, na suppaṭippassaddho, opakkamikā cepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayanti, abhabbāva te ñāṇāya dassanāya anuttarāya sambodhāya. No cepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā opakkamikā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayanti, abhabbāva te ñāṇāya dassanāya anuttarāya sambodhāya. Ayaṃ kho maṃ, aggivessana, paṭhamā upamā paṭibhāsi anacchariyā pubbe assutapubbā.

三七四 アッギヴェッサナよ、そのとき私に、かつて聞いたこともない、驚くべき三つの譬えが思い浮かんだ。アッギヴェッサナよ、例えば、樹液を含んだ生木が水の中に投げ込まれているとする。そこに人が火きり木を持ってやって来て、『火を生じさせよう、熱を現そう』と言ったとする。アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。その人は水に投げ込まれた樹液を含んだその生木に、火きり木を当ててこすり合わせることで、火を生じさせ、熱を現すことができるだろうか」「いいえ、尊者ゴータマよ」「それはなぜか」「尊者ゴータマよ、それは樹液を含んだ生木であり、しかも水の中に投げ込まれているからです。その人はただ疲労と苦悩を得るだけに終わるでしょう」「アッギヴェッサナよ、それと同様に、いかなる沙門や婆羅門であれ、身体的にも精神的にも諸々の欲望から離れずに暮らし、彼らの欲望に対する愛着・愛著・迷執・渇愛・熱悩が、内においてよく捨て去られておらず、よく静められていないなら、彼ら沙門・婆羅門たちが自己の苦行によって激しく鋭い痛切な苦しい感受を味わおうとも、無上の正覚という智慧と洞察を得ることはできない。また彼ら沙門・婆羅門たちが自己の苦行による激しく鋭い痛切な苦しい感受を味わわなくとも、やはり無上の正覚という智慧と洞察を得ることはできない。アッギヴェッサナよ、これが私に思い浮かんだ、かつて聞いたこともない驚くべき第一の譬えである。

375. ‘‘Aparāpi kho maṃ, aggivessana, dutiyā upamā paṭibhāsi anacchariyā pubbe assutapubbā. Seyyathāpi, aggivessana, allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ, ārakā udakā thale nikkhittaṃ. Atha puriso āgaccheyya uttarāraṇiṃ ādāya – ‘aggiṃ abhinibbattessāmi, tejo pātukarissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, api nu so puriso amuṃ allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ, ārakā udakā thale nikkhittaṃ, uttarāraṇiṃ ādāya abhimanthento aggiṃ abhinibbatteyya tejo pātukareyyā’’ti? ‘‘No hidaṃ, bho gotama’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Aduñhi, bho gotama, allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ, kiñcāpi ārakā udakā thale nikkhittaṃ. Yāvadeva ca pana so puriso kilamathassa vighātassa bhāgī assāti. Evameva kho, aggivessana, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā kāyena ceva cittena ca kāmehi vūpakaṭṭhā viharanti, yo ca nesaṃ kāmesu kāmacchando kāmasneho kāmamucchā kāmapipāsā kāmapariḷāho so ca ajjhattaṃ na suppahīno hoti, na suppaṭippassaddho, opakkamikā cepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayanti, abhabbāva te ñāṇāya dassanāya anuttarāya sambodhāya. No cepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā opakkamikā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayanti, abhabbāva te ñāṇāya dassanāya anuttarāya sambodhāya. Ayaṃ kho maṃ, aggivessana, dutiyā upamā paṭibhāsi anacchariyā pubbe assutapubbā’’.

三七五 アッギヴェッサナよ、さらに私に、かつて聞いたこともない驚くべき第二の譬えが思い浮かんだ。アッギヴェッサナよ、例えば、樹液を含んだ生木が水から離れた陸の上に置かれているとする。そこに人が火きり木を持ってやって来て、『火を生じさせよう、熱を現そう』と言ったとする。アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。その人は水から離れた陸の上に置かれた樹液を含んだその生木に、火きり木を当ててこすり合わせることで、火を生じさせ、熱を現すことができるだろうか」「いいえ、尊者ゴータマよ」「それはなぜか」「尊者ゴータマよ、たとえ水から離れた陸の上に置かれていても、それは樹液を含んだ生木だからです。その人はただ疲労と苦悩を得るだけに終わるでしょう」「アッギヴェッサナよ、それと同様に、いかなる沙門や婆羅門であれ、身体的にも精神的にも諸々の欲望から離れて暮らしていても、彼らの欲望に対する愛着・愛著・迷執・渇愛・熱悩が、内においてよく捨て去られておらず、よく静められていないなら、彼ら沙門・婆羅門たちが自己の苦行によって激しく鋭い痛切な苦しい感受を味わおうとも、無上の正覚という智慧と洞察を得ることはできない。また彼ら沙門・婆羅門たちが自己の苦行による激しく鋭い痛切な苦しい感受を味わわなくとも、やはり無上の正覚という智慧と洞察を得ることはできない。アッギヴェッサナよ、これが私に思い浮かんだ、かつて聞いたこともない驚くべき第二の譬えである。

376. ‘‘Aparāpi kho maṃ, aggivessana, tatiyā upamā paṭibhāsi anacchariyā pubbe assutapubbā. Seyyathāpi, aggivessana, sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ, ārakā udakā thale nikkhittaṃ. Atha puriso āgaccheyya uttarāraṇiṃ ādāya – ‘aggiṃ abhinibbattessāmi, tejo pātukarissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, api nu so puriso amuṃ sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ, ārakā udakā thale nikkhittaṃ, uttarāraṇiṃ ādāya abhimanthento aggiṃ abhinibbatteyya, tejo pātukareyyā’’ti? ‘‘Evaṃ, bho gotama’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Aduñhi, bho gotama, sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ, tañca pana ārakā udakā thale nikkhitta’’nti. ‘‘Evameva kho, aggivessana, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā kāyena ceva cittena ca kāmehi vūpakaṭṭhā viharanti, yo ca nesaṃ kāmesu kāmacchando kāmasneho kāmamucchā kāmapipāsā kāmapariḷāho, so ca ajjhattaṃ suppahīno hoti suppaṭippassaddho, opakkamikā cepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayanti, bhabbāva te ñāṇāya dassanāya anuttarāya sambodhāya. No cepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā opakkamikā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayanti, bhabbāva te ñāṇāya dassanāya anuttarāya sambodhāya. Ayaṃ kho maṃ, aggivessana, tatiyā upamā paṭibhāsi anacchariyā pubbe assutapubbā. Imā kho maṃ, aggivessana, tisso upamā paṭibhaṃsu anacchariyā pubbe assutapubbā.’’

三七六 アッギヴェッサナよ、さらに私に、かつて聞いたこともない驚くべき第三の譬えが思い浮かんだ。アッギヴェッサナよ、例えば、乾燥して枯れ果てた木が水から離れた陸の上に置かれているとする。そこに人が火きり木を持ってやって来て、『火を生じさせよう、熱を現そう』と言ったとする。アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。その人は水から離れた陸の上に置かれた乾燥して枯れ果てたその木に、火きり木を当ててこすり合わせることで、火を生じさせ、熱を現すことができるだろうか」「その通りです、尊者ゴータマよ」「それはなぜか」「尊者ゴータマよ、それは乾燥して枯れ果てた木であり、しかも水から離れた陸の上に置かれているからです」「アッギヴェッサナよ、それと同様に、いかなる沙門や婆羅門であれ、身体的にも精神的にも諸々の欲望から離れて暮らし、彼らの欲望に対する愛着・愛著・迷執・渇愛・熱悩が、内においてよく捨て去られ、よく静められているなら、彼ら沙門・婆羅門たちが自己の苦行によって激しく鋭い痛切な苦しい感受を味わおうとも、無上の正覚という智慧と洞察を得ることができる。また彼ら沙門・婆羅門たちが自己の苦行による激しく鋭い痛切な苦しい感受を味わわなくとも、無上の正覚という智慧と洞察を得ることができる。アッギヴェッサナよ、これが私に思い浮かんだ、かつて聞いたこともない驚くべき第三の譬えである。アッギヴェッサナよ、これら三つの、かつて聞いたこともない驚くべき譬えが私に思い浮かんだのである。

377. ‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ dantebhi dantamādhāya , jivhāya tāluṃ āhacca, cetasā cittaṃ abhiniggaṇheyyaṃ abhinippīḷeyyaṃ abhisantāpeyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, dantebhi dantamādhāya, jivhāya tāluṃ āhacca, cetasā cittaṃ abhiniggaṇhāmi abhinippīḷemi abhisantāpemi. Tassa mayhaṃ, aggivessana, dantebhi dantamādhāya jivhāya tāluṃ āhacca cetasā cittaṃ abhiniggaṇhato abhinippīḷayato abhisantāpayato kacchehi sedā muccanti. Seyyathāpi, aggivessana, balavā puriso dubbalataraṃ purisaṃ sīse vā gahetvā khandhe vā gahetvā abhiniggaṇheyya abhinippīḷeyya abhisantāpeyya, evameva kho me, aggivessana, dantebhi dantamādhāya, jivhāya tāluṃ āhacca, cetasā cittaṃ abhiniggaṇhato abhinippīḷayato abhisantāpayato kacchehi sedā muccanti. Āraddhaṃ kho pana me, aggivessana, vīriyaṃ hoti asallīnaṃ, upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā, sāraddho ca pana me kāyo hoti appaṭippassaddho teneva dukkhappadhānena padhānābhitunnassa sato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

三七七 アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『私は歯と歯を噛み合わせ、舌を上顎に押し当て、心をもって心を抑え込み、締めつけ、熱せしめようか』と。アッギヴェッサナよ、私は歯と歯を噛み合わせ、舌を上顎に押し当て、心をもって心を抑え込み、締めつけ、熱せしめた。アッギヴェッサナよ、私が歯と歯を噛み合わせ、舌を上顎に押し当て、心をもって心を抑え込み、締めつけ、熱せしめているとき、両脇から汗が流れ出た。アッギヴェッサナよ、例えば強い男が、より弱い男の頭あるいは肩をつかんで、抑え込み、締めつけ、熱せしめるようなものである。アッギヴェッサナよ、それとまったく同様に、私が歯と歯を噛み合わせ、舌を上顎に押し当て、心をもって心を抑え込み、締めつけ、熱せしめているとき、両脇から汗が流れ出た。アッギヴェッサナよ、私の精進は奮い起こされて衰えず、正念は確立して乱れなかったが、その苦痛に満ちた精進によって打ちのめされたために、私の身体は激しく興奮して静まることがなかった。アッギヴェッサナよ、このような苦しい感受が生じても、私の心を支配して居座ることはなかった。

378. ‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ appāṇakaṃyeva jhānaṃ jhāyeyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca assāsapassāse uparundhiṃ. Tassa mayhaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca assāsapassāsesu uparuddhesu kaṇṇasotehi vātānaṃ nikkhamantānaṃ adhimatto saddo hoti. Seyyathāpi nāma kammāragaggariyā dhamamānāya adhimatto saddo hoti, evameva kho me, aggivessana, mukhato ca nāsato ca assāsapassāsesu uparuddhesu kaṇṇasotehi vātānaṃ nikkhamantānaṃ adhimatto saddo hoti. Āraddhaṃ kho pana me, aggivessana, vīriyaṃ hoti asallīnaṃ upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā. Sāraddho ca pana me kāyo hoti appaṭippassaddho teneva dukkhappadhānena padhānābhitunnassa sato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

三七八 アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『私は息なき禅定を修めようか』と。アッギヴェッサナよ、私は口と鼻からの呼気と吸気を止めた。アッギヴェッサナよ、私が口と鼻からの呼気と吸気を止めると、耳の穴から風が吹き出す凄まじい音が響いた。あたかも鍛冶屋のふいごが吹き鳴らされるときの凄まじい音のように、アッギヴェッサナよ、まさにそのように私が口と鼻からの呼気と吸気を止めると、耳の穴から風が吹き出す凄まじい音が響いた。アッギヴェッサナよ、私の精進は奮い起こされて衰えず、正念は確立して乱れなかったが、その苦痛に満ちた精進によって打ちのめされたために、私の身体は激しく興奮して静まることがなかった。アッギヴェッサナよ、このような苦しい感受が生じても、私の心を支配して居座ることはなかった。

‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ appāṇakaṃyeva jhānaṃ jhāyeyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāse uparundhiṃ. Tassa mayhaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāsesu uparuddhesu adhimattā vātā muddhani ūhananti . Seyyathāpi, aggivessana, balavā puriso tiṇhena sikharena muddhani abhimattheyya , evameva kho me, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāsesu uparuddhesu adhimattā vātā muddhani ūhananti. Āraddhaṃ kho pana me, aggivessana, vīriyaṃ hoti asallīnaṃ upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā. Sāraddho ca pana me kāyo hoti appaṭippassaddho teneva dukkhappadhānena padhānābhitunnassa sato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『私は息なき禅定を修めようか』と。アッギヴェッサナよ、私は口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めた。アッギヴェッサナよ、私が口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めると、凄まじい風が頭頂を突き刺すように吹き荒れた。アッギヴェッサナよ、例えば強い男が鋭い錐で頭頂をえぐるようなものである。アッギヴェッサナよ、まさにそのように私が口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めると、凄まじい風が頭頂を突き刺すように吹き荒れた。アッギヴェッサナよ、私の精進は奮い起こされて衰えず、正念は確立して乱れなかったが、その苦痛に満ちた精進によって打ちのめされたために、私の身体は激しく興奮して静まることがなかった。アッギヴェッサナよ、このような苦しい感受が生じても、私の心を支配して居座ることはなかった。

‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ appāṇakaṃyeva jhānaṃ jhāyeyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāse uparundhiṃ. Tassa mayhaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāsesu uparuddhesu adhimattā sīse sīsavedanā honti. Seyyathāpi, aggivessana, balavā puriso daḷhena varattakkhaṇḍena sīse sīsaveṭhaṃ dadeyya, evameva kho me, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāsesu uparuddhesu adhimattā sīse sīsavedanā honti. Āraddhaṃ kho pana me, aggivessana, vīriyaṃ hoti asallīnaṃ upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā. Sāraddho ca pana me kāyo hoti appaṭippassaddho teneva dukkhappadhānena padhānābhitunnassa sato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『私は息なき禅定を修めようか』と。アッギヴェッサナよ、私は口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めた。アッギヴェッサナよ、私が口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めると、頭部に激しい頭痛が生じた。アッギヴェッサナよ、例えば強い男が頑丈な革紐で頭をきつく締め上げるようなものである。アッギヴェッサナよ、まさにそのように私が口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めると、頭部に激しい頭痛が生じた。アッギヴェッサナよ、私の精進は奮い起こされて衰えず、正念は確立して乱れなかったが、その苦痛に満ちた精進によって打ちのめされたために、私の身体は激しく興奮して静まることがなかった。アッギヴェッサナよ、このような苦しい感受が生じても、私の心を支配して居座ることはなかった。

‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ appāṇakaṃyeva jhānaṃ jhāyeyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāse uparundhiṃ. Tassa mayhaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāsesu uparuddhesu adhimattā vātā kucchiṃ parikantanti. Seyyathāpi, aggivessana, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā tiṇhena govikantanena kucchiṃ parikanteyya, evameva kho me, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāsesu uparuddhesu adhimattā vātā kucchiṃ parikantanti. Āraddhaṃ kho pana me, aggivessana, vīriyaṃ hoti asallīnaṃ upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā. Sāraddho ca pana me kāyo hoti appaṭippassaddho teneva dukkhappadhānena padhānābhitunnassa sato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

アッギヴェッサナよ、その私にこう思われた。『私は息なき禅定を修めようか』と。アッギヴェッサナよ、私は口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めた。アッギヴェッサナよ、私が口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めると、凄まじい風が腹を切り裂いた。アッギヴェッサナよ、例えば熟練した牛の屠殺者あるいはその弟子が、鋭い牛解体包丁で腹を切り裂くようなものである。アッギヴェッサナよ、まさにそのように私が口と鼻と耳からの呼気と吸気を止めると、凄まじい風が腹を切り裂いた。アッギヴェッサナよ、私の精進は奮い起こされて衰えず、正念は確立して乱れなかったが、その苦痛に満ちた精進によって打ちのめされたために、私の身体は激しく興奮して静まることがなかった。アッギヴェッサナよ、このような苦しい感受が生じても、私の心を支配して居座ることはなかった。

‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ appāṇakaṃyeva jhānaṃ jhāyeyya’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāse uparundhiṃ. Tassa mayhaṃ, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāsesu uparuddhesu adhimatto kāyasmiṃ ḍāho hoti. Seyyathāpi, aggivessana, dve balavanto purisā dubbalataraṃ purisaṃ nānābāhāsu gahetvā aṅgārakāsuyā santāpeyyuṃ samparitāpeyyuṃ, evameva kho me, aggivessana, mukhato ca nāsato ca kaṇṇato ca assāsapassāsesu uparuddhesu adhimatto kāyasmiṃ ḍāho hoti. Āraddhaṃ kho pana me, aggivessana, vīriyaṃ hoti asallīnaṃ upaṭṭhitā sati asammuṭṭhā. Sāraddho ca pana me kāyo hoti appaṭippassaddho teneva dukkhappadhānena padhānābhitunnassa sato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā dukkhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati. Apissu maṃ, aggivessana, devatā disvā evamāhaṃsu – ‘kālaṅkato samaṇo gotamo’ti. Ekaccā devatā evamāhaṃsu – ‘na kālaṅkato samaṇo gotamo, api ca kālaṅkarotī’ti. Ekaccā devatā evamāhaṃsu – ‘na kālaṅkato samaṇo gotamo, napi kālaṅkaroti, arahaṃ samaṇo gotamo, vihārotveva so arahato evarūpo hotī’ti .

「アッギヴェッサナよ、そのとき私にこのような思いが生じた。『私は無息の禅定を修めてみようか』と。そこで、アッギヴェッサナよ、私は口と鼻と耳からの呼気と吸気を塞いだ。アッギヴェッサナよ、私が口と鼻と耳からの呼気と吸気を塞いだとき、身体に過度の熱が生じた。アッギヴェッサナよ、あたかも二人の力強い男が、より力の弱い男を両腕で捕らえて、炭火の穴の上で炙り、激しく炙るかのように、まさにそのように、アッギヴェッサナよ、口と鼻と耳からの呼気と吸気を塞いだとき、私の身体に過度の熱が生じた。しかし、アッギヴェッサナよ、私の精進は奮い立って挫けず、気づき(正念)は確立して乱れなかった。だが、私の身体は、その苦しい苦行によって精進に圧倒され、興奮して静まらなかった。アッギヴェッサナよ、このようにして生じた苦しい感受も、私の心を捉えて留まることはなかった。アッギヴェッサナよ、神々は私を見てこう言った。『修行者ゴータマは死んでしまった』と。ある神々はこう言った。『修行者ゴータマは死んでいないが、今まさに死のうとしている』と。また別の神々はこう言った。『修行者ゴータマは死んでもいないし、死のうとしてもいない。修行者ゴータマは阿羅漢である。まさに阿羅漢の住処(境地)とはこのようなものである』と。

379. ‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ sabbaso āhārupacchedāya paṭipajjeyya’nti. Atha kho maṃ, aggivessana, devatā upasaṅkamitvā etadavocuṃ – ‘mā kho tvaṃ, mārisa, sabbaso āhārupacchedāya paṭipajji. Sace kho tvaṃ, mārisa, sabbaso āhārupacchedāya paṭipajjissasi, tassa te mayaṃ dibbaṃ ojaṃ lomakūpehi ajjhohāressāma , tāya tvaṃ yāpessasī’ti. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘ahañceva kho pana sabbaso ajajjitaṃ paṭijāneyyaṃ, imā ca me devatā dibbaṃ ojaṃ lomakūpehi ajjhohāreyyuṃ , tāya cāhaṃ yāpeyyaṃ, taṃ mamassa musā’ti. So kho ahaṃ, aggivessana, tā devatā paccācikkhāmi, ‘hala’nti vadāmi.

379. 「アッギヴェッサナよ、そのとき私にこのような思いが生じた。『私は一切の食物を断つ修行をしてみようか』と。すると、アッギヴェッサナよ、神々が私のところにやって来て、こう言った。『尊者よ、一切の食物を断つ修行をしないでください。尊者よ、もしあなたが一切の食物を断つ修行をするならば、私たちはあなたの毛孔から天上の滋養分を注ぎ入れましょう。それによってあなたは生き長らえるでしょう』と。アッギヴェッサナよ、そのとき私にこのような思いが生じた。『私は一切の断食を誓っておきながら、これらの神々が毛孔から天上の滋養分を注ぎ入れ、それによって私が生き長らえるなら、それは私にとって虚偽となるであろう』と。そこで、アッギヴェッサナよ、私はそれらの神々を退け、『それには及ばない』と言った。

380. ‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘yaṃnūnāhaṃ thokaṃ thokaṃ āhāraṃ āhāreyyaṃ, pasataṃ pasataṃ, yadi vā muggayūsaṃ, yadi vā kulatthayūsaṃ, yadi vā kaḷāyayūsaṃ, yadi vā hareṇukayūsa’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, thokaṃ thokaṃ āhāraṃ āhāresiṃ, pasataṃ pasataṃ, yadi vā muggayūsaṃ, yadi vā kulatthayūsaṃ, yadi vā kaḷāyayūsaṃ, yadi vā hareṇukayūsaṃ. Tassa mayhaṃ, aggivessana, thokaṃ thokaṃ āhāraṃ āhārayato, pasataṃ pasataṃ, yadi vā muggayūsaṃ, yadi vā kulatthayūsaṃ, yadi vā kaḷāyayūsaṃ, yadi vā hareṇukayūsaṃ, adhimattakasimānaṃ patto kāyo hoti. Seyyathāpi nāma āsītikapabbāni vā kāḷapabbāni vā, evamevassu me aṅgapaccaṅgāni bhavanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma oṭṭhapadaṃ, evamevassu me ānisadaṃ hoti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma vaṭṭanāvaḷī, evamevassu me piṭṭhikaṇṭako uṇṇatāvanato hoti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma jarasālāya gopāṇasiyo oluggaviluggā bhavanti, evamevassu me phāsuḷiyo oluggaviluggā bhavanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma gambhīre udapāne udakatārakā gambhīragatā okkhāyikā dissanti, evamevassu me akkhikūpesu akkhitārakā gambhīragatā okkhāyikā dissanti tāyevappāhāratāya. Seyyathāpi nāma tittakālābu āmakacchinno vātātapena saṃphuṭito hoti sammilāto, evamevassu me sīsacchavi saṃphuṭitā hoti sammilātā tāyevappāhāratāya.

380. 「アッギヴェッサナよ、そのとき私にこのような思いが生じた。『私は、緑豆の汁であれ、馬豆の汁であれ、エンドウ豆の汁であれ、そら豆の汁であれ、掌にひとすくいほどのわずかな食物を少しずつ摂ることにしようか』と。そこで、アッギヴェッサナよ、私は緑豆の汁であれ、馬豆の汁であれ、エンドウ豆の汁であれ、そら豆の汁であれ、掌にひとすくいほどのわずかな食物を少しずつ摂った。アッギヴェッサナよ、私が掌にひとすくいほどの豆の汁を少しずつ摂っていたとき、私の身体は極度の衰弱に至った。あたかも葦の節や黒葦の節のように、まさにそのように、私の手足の節々は、そのわずかな食事のために痩せ細った。あたかもラクダの足の跡のように、まさにそのように、私の臀部は、そのわずかな食事のために痩せこけた。あたかも連なった数珠のように、まさにそのように、私の背骨は、そのわずかな食事のために凸凹と浮き出た。あたかも朽ちた小屋の垂木が崩れ落ちるように、まさにそのように、私の肋骨は、そのわずかな食事のために崩れ落ちるかのようであった。あたかも深い井戸の中の水面に映る星影が深く奥底に見えるように、まさにそのように、私の眼窩にある瞳は、そのわずかな食事のために深く落ち込んで見えた。あたかも切り取られたばかりの生の苦瓢が、風と熱気にさらされて縮み萎れるように、まさにそのように、私の頭皮は、そのわずかな食事のために縮み萎れた。

‘‘So kho ahaṃ, aggivessana, udaracchaviṃ parimasissāmīti piṭṭhikaṇṭakaṃyeva pariggaṇhāmi, piṭṭhikaṇṭakaṃ parimasissāmīti udaracchaviṃyeva pariggaṇhāmi, yāvassu me, aggivessana, udaracchavi piṭṭhikaṇṭakaṃ allīnā hoti tāyevappāhāratāya. So kho ahaṃ, aggivessana, vaccaṃ vā muttaṃ vā karissāmīti tattheva avakujjo papatāmi tāyevappāhāratāya. So kho ahaṃ, aggivessana, imameva kāyaṃ assāsento pāṇinā gattāni anumajjāmi. Tassa mayhaṃ, aggivessana, pāṇinā gattāni anumajjato pūtimūlāni lomāni kāyasmā papatanti tāyevappāhāratāya. Apissu maṃ, aggivessana, manussā disvā evamāhaṃsu – ‘kāḷo samaṇo gotamo’ti. Ekacce manussā evamāhaṃsu – ‘na kāḷo samaṇo gotamo, sāmo samaṇo gotamo’ti. Ekacce manussā evamāhaṃsu – ‘na kāḷo samaṇo gotamo, napi sāmo, maṅguracchavi samaṇo gotamo’ti. Yāvassu me, aggivessana, tāva parisuddho chavivaṇṇo pariyodāto upahato hoti tāyevappāhāratāya.

「アッギヴェッサナよ、私が腹の皮を撫でようとすると背骨を掴み、背骨を撫でようとすると腹の皮を掴むほどであった。アッギヴェッサナよ、それほどまでに私の腹の皮は、そのわずかな食事のために背骨にくっついていた。アッギヴェッサナよ、私が大便や小便をしようとすると、そのわずかな食事のために、まさにその場でうつ伏せに倒れてしまった。アッギヴェッサナよ、私がこの身体をいたわろうとして手で手足を撫でると、アッギヴェッサナよ、手足を撫でる私の身体から、根の腐った体毛が抜け落ちた。それほどまでにわずかな食事のためであった。アッギヴェッサナよ、人々は私を見てこう言った。『修行者ゴータマは黒い』と。ある人々はこう言った。『修行者ゴータマは黒くはない、褐色だ』と。またある人々はこう言った。『修行者ゴータマは黒くも褐色でもない、黄褐色だ』と。アッギヴェッサナよ、それほどまでに、かつて清らかで輝いていた私の皮膚の色艶は、そのわずかな食事のために損なわれていた。

381. ‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘ye kho keci atītamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā opakkamikā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayiṃsu, etāvaparamaṃ, nayito bhiyyo. Yepi hi keci anāgatamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā opakkamikā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayissanti, etāvaparamaṃ, nayito bhiyyo. Yepi hi keci etarahi samaṇā vā brāhmaṇā vā opakkamikā dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedayanti, etāvaparamaṃ, nayito bhiyyo. Na kho panāhaṃ imāya kaṭukāya dukkarakārikāya adhigacchāmi uttari manussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ. Siyā nu kho añño maggo bodhāyā’ti? Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘abhijānāmi kho panāhaṃ pitu sakkassa kammante sītāya jambucchāyāya nisinno vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharitā. Siyā nu kho eso maggo bodhāyā’ti? Tassa mayhaṃ, aggivessana, satānusāri viññāṇaṃ ahosi – ‘eseva maggo bodhāyā’ti. Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘kiṃ nu kho ahaṃ tassa sukhassa bhāyāmi, yaṃ taṃ sukhaṃ aññatreva kāmehi aññatra akusalehi dhammehī’ti? Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘na kho ahaṃ tassa sukhassa bhāyāmi, yaṃ taṃ sukhaṃ aññatreva kāmehi aññatra akusalehi dhammehī’ti.

381. 「アッギヴェッサナよ、そのとき私にこのような思いが生じた。『過去の時代において、どのような修行者やバラモンたちであれ、自ら招いた激しく鋭く酷く痛烈な苦痛を味わったとしても、これが極限であり、これ以上のものではなかった。未来の時代において、どのような修行者やバラモンたちであれ、自ら招いた激しく鋭く酷く痛烈な苦痛を味わうとしても、これが極限であり、これ以上のものではない。現在の時代において、どのような修行者やバラモンたちであれ、自ら招いた激しく鋭く酷く痛烈な苦痛を味わっているとしても、これが極限であり、これ以上のものではない。しかし、私はこの過酷な苦行によっても、人骨を超える聖なる知見の卓越した境地に達することはなかった。覚りのための別の道があるのではないだろうか』と。アッギヴェッサナよ、そのとき私にこのような思いが生じた。『私は、父である釈迦族の作業場において、涼しい閻浮樹(ジャンブの木)の木陰に座り、まさに諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れ、尋と伺を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅を達成して住していたことを思い出す。これこそが覚りへの道ではないだろうか』と。アッギヴェッサナよ、私に記憶に従う意識が生じた。『これこそが覚りへの道である』と。アッギヴェッサナよ、そのとき私にこのような思いが生じた。『欲望から離れ、不善の諸法から離れた楽であるのに、どうして私はその楽を恐れることがあろうか』と。アッギヴェッサナよ、私にこのような思いが生じた。『欲望から離れ、不善の諸法から離れた楽であるのだから、私はその楽を恐れはしない』と。

382. ‘‘Tassa mayhaṃ, aggivessana, etadahosi – ‘na kho taṃ sukaraṃ sukhaṃ adhigantuṃ evaṃ adhimattakasimānaṃ pattakāyena, yaṃnūnāhaṃ oḷārikaṃ āhāraṃ āhāreyyaṃ odanakummāsa’nti. So kho ahaṃ, aggivessana, oḷārikaṃ āhāraṃ āhāresiṃ odanakummāsaṃ. Tena kho pana maṃ, aggivessana, samayena pañca bhikkhū paccupaṭṭhitā honti – ‘yaṃ kho samaṇo gotamo dhammaṃ adhigamissati, taṃ no ārocessatī’ti. Yato kho ahaṃ, aggivessana, oḷārikaṃ āhāraṃ āhāresiṃ odanakummāsaṃ, atha me te pañca bhikkhū nibbijja pakkamiṃsu – ‘bāhulliko samaṇo gotamo, padhānavibbhanto, āvatto bāhullāyā’ti.

382. 「アッギヴェッサナよ、そのとき私にこのような思いが生じた。『このように極度に衰弱した身体では、その楽を体得することは容易ではない。私は粗大な食物、すなわち粥や飯を摂ることにしようか』と。そこで、アッギヴェッサナよ、私は粗大な食物である粥や飯を摂った。アッギヴェッサナよ、そのとき五人の比丘たちが『修行者ゴータマが法を体得したなら、それを私たちに知らせてくれるだろう』と私に仕えていた。アッギヴェッサナよ、私が粗大な食物である粥や飯を摂るようになると、その五人の比丘たちは愛想をつかして去って行った。『修行者ゴータマは贅沢になり、精進修行を放棄して、享楽へと戻ってしまった』と。

383. ‘‘So kho ahaṃ, aggivessana, oḷārikaṃ āhāraṃ āhāretvā, balaṃ gahetvā, vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati. Vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati. Pītiyā ca virāgā upekkhako ca vihāsiṃ, sato ca sampajāno. Sukhañca kāyena paṭisaṃvedesiṃ yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati. Sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā, pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā, adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

383. 「アッギヴェッサナよ、私は粗大な食物を摂って体力を得た後、まさに諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れ、尋と伺を伴い、離脱から生じた喜と楽のある初禅を達成して住した。アッギヴェッサナよ、このようにして生じた楽しい感受も、私の心を捉えて留まることはなかった。尋と伺の静止により、内なる清浄と心の一境性を得て、尋もなく伺もなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を達成して住した。アッギヴェッサナよ、このようにして生じた楽しい感受も、私の心を捉えて留まることはなかった。喜への執着を離れたことにより捨(平静)に住し、正念と正知を保ち、聖者たちが『捨にして正念あり、楽に住す』と称賛する、身体で楽を感じる第三禅を達成して住した。アッギヴェッサナよ、このようにして生じた楽しい感受も、私の心を捉えて留まることはなかった。楽の断滅と苦の断滅により、またあらかじめ喜悦と憂愁が消滅したことにより、苦もなく楽もない、捨による正念の清浄なる第四禅を達成して住した。アッギヴェッサナよ、このようにして生じた楽しい感受も、私の心を捉えて留まることはなかった。

384. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhininnāmesiṃ. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarāmi, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarāmi. Ayaṃ kho me, aggivessana, rattiyā paṭhame yāme paṭhamā vijjā adhigatā; avijjā vihatā, vijjā uppannā; tamo vihato, āloko uppanno; yathā taṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

384. 「このように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、煩悩を離れ、柔軟で、活動に適し、不動の境地に達したとき、私は過去の生涯を想起する知(宿命通)へと心を向けた。私は多様な過去の生涯を思い出した。すなわち、一生……(中略)……このように姿形と詳細を伴って、多様な過去の生涯を思い出した。アッギヴェッサナよ、これが夜の初更において私が体得した第一の明(智慧)である。無明は打破され、明が生じた。暗黒は打破され、光が生じた。不放逸で熱心に、専心して住する者にまさに生じるように。アッギヴェッサナよ、このようにして生じた楽しい感受も、私の心を捉えて留まることはなかった。

385. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhininnāmesiṃ. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passāmi cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate yathākammūpage satte pajānāmi…pe… ayaṃ kho me, aggivessana, rattiyā majjhime yāme dutiyā vijjā adhigatā; avijjā vihatā, vijjā uppannā; tamo vihato, āloko uppanno; yathā taṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

385. 「このように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、煩悩を離れ、柔軟で、活動に適し、不動の境地に達したとき、私は衆生の死と生に関する知(天眼通)へと心を向けた。私は清浄で人骨を超えた天眼によって、衆生が死に、生まれ変わり、卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、善き境涯にある者、悪しき境涯にある者を見、衆生が業に従って赴くさまを了解した。……(中略)……アッギヴェッサナよ、これが夜の中更において私が体得した第二の明である。無明は打破され、明が生じた。暗黒は打破され、光が生じた。不放逸で熱心に、専心して住する者にまさに生じるように。アッギヴェッサナよ、このようにして生じた楽しい感受も、私の心を捉えて留まることはなかった。

386. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmesiṃ. So ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ. ‘Ime āsavā’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ āsavasamudayo’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ āsavanirodho’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ‘ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ. Tassa me evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccittha, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccittha, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccittha. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ ahosi. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti abbhaññāsiṃ. Ayaṃ kho me, aggivessana, rattiyā pacchime yāme tatiyā vijjā adhigatā; avijjā vihatā, vijjā uppannā; tamo vihato, āloko uppanno; yathā taṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato. Evarūpāpi kho me, aggivessana, uppannā sukhā vedanā cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati.

386. 「このように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、煩悩を離れ、柔軟で、活動に適し、不動の境地に達したとき、私は諸々の漏(煩悩)を滅尽する知(漏尽通)へと心を向けた。私は『これこそが苦である』と如実に知った。『これこそが苦の集起である』と如実に知った。『これこそが苦の滅尽である』と如実に知った。『これこそが苦の滅尽に至る道である』と如実に知った。『これこそが漏である』と如実に知った。『これこそが漏の集起である』と如実に知った。『これこそが漏の滅尽である』と如実に知った。『これこそが漏の滅尽に至る道である』と如実に知った。このように知り、このように見る私の心は、欲漏(欲望の煩悩)からも解脱し、有漏(生存の煩悩)からも解脱し、無明漏(無知の煩悩)からも解脱した。解脱したとき、『解脱した』という知が生じた。『生は尽きた、清浄行は成就された、なされるべきことはなされた、もはや二度とこの状態に戻ることはない』と如実に知った。アッギヴェッサナよ、これが夜の後更において私が体得した第三の明である。無明は打破され、明が生じた。暗黒は打破され、光が生じた。不放逸で熱心に、専心して住する者にまさに生じるように。アッギヴェッサナよ、このようにして生じた楽しい感受も、私の心を捉えて留まることはなかった。

387. ‘‘Abhijānāmi kho panāhaṃ, aggivessana, anekasatāya parisāya dhammaṃ desetā. Apissu maṃ ekameko evaṃ maññati – ‘mamevārabbha samaṇo gotamo dhammaṃ desetī’ti. ‘Na kho panetaṃ, aggivessana, evaṃ daṭṭhabbaṃ; yāvadeva viññāpanatthāya tathāgato paresaṃ dhammaṃ deseti. So kho ahaṃ, aggivessana, tassāyeva kathāya pariyosāne, tasmiṃyeva purimasmiṃ samādhinimitte ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapemi sannisādemi ekodiṃ karomi samādahāmi, yena sudaṃ niccakappaṃ viharāmī’’’ti.

387. 「アッギヴェッサナよ、私は数百人の集会に対して法を説いたことを覚えている。そのとき、一人ひとりが『修行者ゴータマはまさに私だけのために法を説いている』と思うほどであった。しかし、アッギヴェッサナよ、そのように見るべきではない。如来はただ他者を理解させるためにのみ法を説くのである。アッギヴェッサナよ、私はその説法の終わりにおいて、まさに先の内なる三昧の対象に心を静止させ、落ち着かせ、一境にし、集中させる。それによって私は常に住しているのである」と。

‘‘Okappaniyametaṃ bhoto gotamassa yathā taṃ arahato sammāsambuddhassa. Abhijānāti kho pana bhavaṃ gotamo divā supitā’’ti? ‘‘Abhijānāmahaṃ, aggivessana, gimhānaṃ pacchime māse pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto catugguṇaṃ saṅghāṭiṃ paññapetvā dakkhiṇena passena sato sampajāno niddaṃ okkamitā’’ti. ‘‘Etaṃ kho, bho gotama, eke samaṇabrāhmaṇā sammohavihārasmiṃ vadantī’’ti? ‘‘Na kho, aggivessana, ettāvatā sammūḷho vā hoti asammūḷho vā. Api ca, aggivessana, yathā sammūḷho ca hoti asammūḷho ca, taṃ suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi, bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bho’’ti kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca –

「尊者ゴータマにとっては、それは阿羅漢・正等覚者として信ずべきことです。ところで尊者ゴータマは、昼に睡眠を取ることを自覚しておられますか」「アッギヴェッサナよ、私は夏の最後の月に、食後に托鉢から戻り、四重にした大衣を敷いて、右脇を下にして横たわり、正念・正知を保って眠りに入ることを覚えている」「尊者ゴータマよ、ある修行者やバラモンたちは、それを『迷妄の住(愚鈍な暮らし)』と呼んでいますが」「アッギヴェッサナよ、それだけで迷妄であるとか迷妄でないとかになるのではない。しかし、アッギヴェッサナよ、どのようにして迷妄であり、どのようにして迷妄でないのか、それを聞きなさい、よく心に留めなさい。私は語ろう」と。「かしこまりました、尊者よ」とサッチャカ・ニガンタプッタは世尊に応じた。世尊はこう言われた。

388. ‘‘Yassa kassaci, aggivessana, ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā appahīnā, tamahaṃ ‘sammūḷho’ti vadāmi. Āsavānañhi, aggivessana, appahānā sammūḷho hoti. Yassa kassaci, aggivessana, ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā pahīnā, tamahaṃ ‘asammūḷho’ti vadāmi. Āsavānañhi, aggivessana, pahānā asammūḷho hoti.

388. 「アッギヴェッサナよ、誰であれ、心を汚し、再生をもたらし、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、将来の生・老・死をもたらす諸々の漏を断滅していないなら、私は彼を『迷妄の者』と呼ぶ。アッギヴェッサナよ、まさに諸々の漏を断滅していないがゆえに迷妄の者となるのである。アッギヴェッサナよ、誰であれ、心を汚し、再生をもたらし、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、将来の生・老・死をもたらす諸々の漏を断滅しているなら、私は彼を『迷妄なき者』と呼ぶ。アッギヴェッサナよ、まさに諸々の漏を断滅しているがゆえに迷妄なき者となるのである。

‘‘Tathāgatassa kho, aggivessana, ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā pahīnā ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammā. Seyyathāpi, aggivessana, tālo matthakacchinno abhabbo puna virūḷhiyā, evameva kho, aggivessana, tathāgatassa ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā pahīnā ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammā’’ti.

「アッギヴェッサナよ、如来においては、心を汚し、再生をもたらし、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、将来の生・老・死をもたらす諸々の漏は断滅され、根絶され、頭を切られた多羅樹のようになり、存在しないものとされ、将来において再び生じない法となっている。アッギヴェッサナよ、あたかも頭部を切り落とされた多羅樹が二度と成長しないように、まさにそのように、アッギヴェッサナよ、如来においては、心を汚し、再生をもたらし、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、将来の生・老・死をもたらす諸々の漏は断滅され、根絶され、頭を切られた多羅樹のようになり、存在しないものとされ、将来において再び生じない法となっているのである」と。

389. Evaṃ vutte, saccako nigaṇṭhaputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘acchariyaṃ, bho gotama, abbhutaṃ, bho gotama! Yāvañcidaṃ bhoto gotamassa evaṃ āsajja āsajja vuccamānassa, upanītehi vacanappathehi samudācariyamānassa, chavivaṇṇo ceva pariyodāyati, mukhavaṇṇo ca vippasīdati, yathā taṃ arahato sammāsambuddhassa. Abhijānāmahaṃ, bho gotama, pūraṇaṃ kassapaṃ vādena vādaṃ samārabhitā. Sopi mayā vādena vādaṃ samāraddho aññenaññaṃ paṭicari, bahiddhā kathaṃ apanāmesi, kopañca dosañca appaccayañca pātvākāsi. Bhoto pana gotamassa evaṃ āsajja āsajja vuccamānassa, upanītehi vacanappathehi samudācariyamānassa, chavivaṇṇo ceva pariyodāyati, mukhavaṇṇo ca vippasīdati, yathā taṃ arahato sammāsambuddhassa. Abhijānāmahaṃ, bho gotama, makkhaliṃ gosālaṃ…pe… ajitaṃ kesakambalaṃ… pakudhaṃ kaccāyanaṃ… sañjayaṃ belaṭṭhaputtaṃ… nigaṇṭhaṃ nāṭaputtaṃ vādena vādaṃ samārabhitā. Sopi mayā vādena vādaṃ samāraddho aññenaññaṃ paṭicari, bahiddhā kathaṃ apanāmesi, kopañca dosañca appaccayañca pātvākāsi. Bhoto pana gotamassa evaṃ āsajja āsajja vuccamānassa, upanītehi vacanappathehi samudācariyamānassa, chavivaṇṇo ceva pariyodāyati, mukhavaṇṇo ca vippasīdati, yathā taṃ arahato sammāsambuddhassa. Handa ca dāni mayaṃ, bho gotama, gacchāma. Bahukiccā mayaṃ, bahukaraṇīyā’’ti. ‘‘Yassadāni tvaṃ, aggivessana, kālaṃ maññasī’’ti.

389. このように説かれたとき、サッチャカ・ニガンタプッタは世尊にこう言った。「驚くべきことです、尊者ゴータマよ、未曾有のことです、尊者ゴータマよ! 尊者ゴータマがこのように繰り返し迫られ、鋭い言葉で詰問されても、皮膚の色艶はますます清らかになり、顔色は澄みわたっています。実に阿羅漢・正等覚者たるにふさわしいことです。尊者ゴータマよ、私はプーラナ・カッサパと論争を交わしたことを覚えています。彼も私と論争を交わしたとき、話をはぐらかし、議論を外へと逸らし、怒りと敵意と不満を露わにしました。しかし、尊者ゴータマは、このように繰り返し迫られ、鋭い言葉で詰問されても、皮膚の色艶はますます清らかになり、顔色は澄みわたっています。実に阿羅漢・正等覚者たるにふさわしいことです。尊者ゴータマよ、私はマッカリ・ゴーサーラと……(中略)……アジタ・ケーサカンバラと……パクダ・カッチャーヤナと……サンジャヤ・ベーラッティプッタと……ニガンタ・ナータプッタと論争を交わしたことを覚えています。彼も私と論争を交わしたとき、話をはぐらかし、議論を外へと逸らし、怒りと敵意と不満を露わにしました。しかし、尊者ゴータマは、このように繰り返し迫られ、鋭い言葉で詰問されても、皮膚の色艶はますます清らかになり、顔色は澄みわたっています。実に阿羅漢・正等覚者たるにふさわしいことです。さあ、尊者ゴータマよ、私たちはもう失礼いたしましょう。私たちは多忙で、なすべきことが多くありますので」「アッギヴェッサナよ、今やそなたが時宜と思うようにするがよい」と。

Atha kho saccako nigaṇṭhaputto bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā pakkāmīti.

そこで、サッチャカ・ニガンタプッタは世尊の説法を喜び歓喜して、座から立ち上がって去って行った。

Mahāsaccakasuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ.

大サッチャカ経 第六 終わる。

7. Cūḷataṇhāsaṅkhayasuttaṃ

7. 愛尽小経

390. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde. Atha kho sakko devānamindo yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho sakko devānamindo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘kittāvatā nu kho, bhante, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussāna’’nti?

390. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーの東園、鹿子母講堂(ミガーラマーター宮殿)におられた。そのとき、神々の王である帝釈天(サッカ)が世尊のもとに近づいた。近づいて世尊に敬礼し、一方に立った。一方に立った神々の王である帝釈天は、世尊にこう申し上げた。「世尊よ、どのようにして比丘は、要約すれば渇愛の消尽によって解脱し、究極の目標を達し、究極の安穏を得て、究極の清浄行を全うし、究極の極致に達した、神々と人間の中で最上の者となるのでしょうか」と。

‘‘Idha, devānaminda, bhikkhuno sutaṃ hoti – ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. Evañcetaṃ, devānaminda, bhikkhuno sutaṃ hoti – ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. So sabbaṃ dhammaṃ abhijānāti; sabbaṃ dhammaṃ abhiññāya sabbaṃ dhammaṃ parijānāti; sabbaṃ dhammaṃ pariññāya yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti – sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, so tāsu vedanāsu aniccānupassī viharati, virāgānupassī viharati, nirodhānupassī viharati, paṭinissaggānupassī viharati. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharanto, virāgānupassī viharanto, nirodhānupassī viharanto, paṭinissaggānupassī viharanto na kiñci loke upādiyati. Anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaññeva parinibbāyati – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Ettāvatā kho, devānaminda, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussāna’’nti.

「神々の王よ、ここに比丘がいて『一切の法(現象)は執着するに値しない』と聞いて知る。神々の王よ、比丘がこのように『一切の法は執着するに値しない』と聞いたなら、彼は一切の法を直接知る。一切の法を直接知って、一切の法をあますところなく知る(遍知する)。一切の法を遍知して、楽であれ苦であれ不苦不楽であれ、いかなる感受を感受しようとも、彼はそれらの感受について無常を観察して住し、離欲を観察して住し、滅尽を観察して住し、放棄を観察して住する。彼はそれらの感受について無常を観察して住し、離欲を観察して住し、滅尽を観察して住し、放棄を観察して住するとき、世間の何ものにも執着しない。執着しないので動揺せず、動揺しないので自らまさに完全な涅槃に入る。『生は尽きた、清浄行は成就された、なされるべきことはなされた、もはや二度とこの状態に戻ることはない』と知る。神々の王よ、これによって比丘は、要約すれば渇愛の消尽によって解脱し、究極の目標を達し、究極の安穏を得て、究極の清浄行を全うし、究極の極致に達した、神々と人間の中で最上の者となるのである」と。

Atha kho sakko devānamindo bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā tatthevantaradhāyi.

そこで、神々の王である帝釈天は世尊の説法を喜び歓喜して、世尊に敬礼し、右繞(右回りに回礼)して、その場で姿を消した。

391. Tena kho pana samayena āyasmā mahāmoggallāno bhagavato avidūre nisinno hoti. Atha kho āyasmato mahāmoggallānassa etadahosi – ‘‘kiṃ nu kho so yakkho bhagavato bhāsitaṃ abhisamecca anumodi udāhu no; yaṃnūnāhaṃ taṃ yakkhaṃ jāneyyaṃ – yadi vā so yakkho bhagavato bhāsitaṃ abhisamecca anumodi yadi vā no’’ti? Atha kho āyasmā mahāmoggallāno – seyyathāpi nāma balavā puriso samiñjitaṃ vā bāhaṃ pasāreyya, pasāritaṃ vā bāhaṃ samiñjeyya, evameva – pubbārāme migāramātupāsāde antarahito devesu tāvatiṃsesu pāturahosi. Tena kho pana samayena sakko devānamindo ekapuṇḍarīke uyyāne dibbehi pañcahi tūriyasatehi samappito samaṅgībhūto paricāreti. Addasā kho sakko devānamindo āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna tāni dibbāni pañca tūriyasatāni paṭippaṇāmetvā yenāyasmā mahāmoggallāno tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ etadavoca – ‘‘ehi kho, mārisa moggallāna, svāgataṃ, mārisa moggallāna! Cirassaṃ kho, mārisa moggallāna, imaṃ pariyāyaṃ akāsi yadidaṃ idhāgamanāya. Nisīda, mārisa moggallāna, idamāsanaṃ paññatta’’nti. Nisīdi kho āyasmā mahāmoggallāno paññatte āsane. Sakkopi kho devānamindo aññataraṃ nīcaṃ āsanaṃ gahetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho sakkaṃ devānamindaṃ āyasmā mahāmoggallāno etadavoca – ‘‘yathā kathaṃ pana kho, kosiya, bhagavā saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ abhāsi? Sādhu mayampi etissā kathāya bhāgino assāma savanāyā’’ti.

391. そのとき、尊者マハーモッガッラーナ(大目連)は世尊の近くに座っていた。すると、尊者マハーモッガッラーナにこのような思いが生じた。「あの夜叉(帝釈天)は世尊の言葉を十分に理解して歓喜したのだろうか、それともそうではないのだろうか。私はあの夜叉が世尊の言葉を十分に理解して歓喜したのか、そうではないのかを確かめてみようか」と。そこで、尊者マハーモッガッラーナは、あたかも力強い男が曲げた腕を伸ばし、伸ばした腕を曲げるかのように素早く、東園の鹿子母講堂から姿を消して、三十三天の神々の中に現れた。そのとき、神々の王である帝釈天は一樹白蓮華園において、天上の五百の楽器の演奏を伴い、それに囲まれて楽しんでいた。神々の王である帝釈天は、尊者マハーモッガッラーナが遠くからやって来るのを見た。見ると、それらの天上の五百の楽器を止めさせ、尊者マハーモッガッラーナのもとへと近づいた。近づいて尊者マハーモッガッラーナにこう言った。「尊者モッガッラーナよ、ようこそおいでくださいました。尊者モッガッラーナよ、歓迎いたします。尊者モッガッラーナよ、ここへ来られる機会を作られたのは実に久しぶりのことです。尊者モッガッラーナよ、お座りください。この座席が用意されています」と。尊者マハーモッガッラーナは用意された座席に座った。帝釈天もまた、一つの低い座席を取って一方に座った。一方に座った神々の王である帝釈天に、尊者マハーモッガッラーナはこう言った。「コーシヤ(帝釈天)よ、世尊は要約された渇愛の消尽による解脱について、どのように説かれたのですか。私たちもその教えを聞く機会にあずかりたいものです」と。

392. ‘‘Mayaṃ kho, mārisa moggallāna, bahukiccā bahukaraṇīyā – appeva sakena karaṇīyena, api ca devānaṃyeva tāvatiṃsānaṃ karaṇīyena. Api ca, mārisa moggallāna, sussutaṃyeva hoti suggahitaṃ sumanasikataṃ sūpadhāritaṃ, yaṃ no khippameva antaradhāyati. Bhūtapubbaṃ, mārisa moggallāna, devāsurasaṅgāmo samupabyūḷho ahosi. Tasmiṃ kho pana, mārisa moggallāna, saṅgāme devā jiniṃsu, asurā parājiniṃsu. So kho ahaṃ, mārisa moggallāna, taṃ saṅgāmaṃ abhivijinitvā vijitasaṅgāmo tato paṭinivattitvā vejayantaṃ nāma pāsādaṃ māpesiṃ. Vejayantassa kho, mārisa moggallāna, pāsādassa ekasataṃ niyyūhaṃ. Ekekasmiṃ niyyūhe satta satta kūṭāgārasatāni. Ekamekasmiṃ kūṭāgāre satta satta accharāyo. Ekamekissā accharāya satta satta paricārikāyo. Iccheyyāsi no tvaṃ, mārisa moggallāna, vejayantassa pāsādassa rāmaṇeyyakaṃ daṭṭhu’’nti? Adhivāsesi kho āyasmā mahāmoggallāno tuṇhībhāvena.

392. 「尊者モッガッラーナよ、私たちは多忙で、なすべきことが多くあります。自分自身の用事だけでなく、三十三天の神々のための用事もあります。それに、尊者モッガッラーナよ、よく聞き、よく受け入れ、よく心に留め、よく思索したことでも、私たちにはすぐに消え去ってしまうのです。かつて、尊者モッガッラーナよ、神々と阿修羅の戦いが激しく繰り広げられました。尊者モッガッラーナよ、その戦いにおいて神々が勝ち、阿修羅が敗れました。尊者モッガッラーナよ、私はその戦いに勝利し、戦勝者となってそこから帰還して、ベイジャヤンタ(最勝)という名の宮殿を造営しました。尊者モッガッラーナよ、最勝宮殿には百の突出した楼閣があります。それぞれの楼閣には七百の重層の部屋があります。それぞれの部屋には七人ずつの天女がいます。それぞれの天女には七人ずつの侍女がいます。尊者モッガッラーナよ、最勝宮殿の素晴らしさをご覧になりたくはありませんか」と。尊者マハーモッガッラーナは沈黙によって同意した。

393. Atha kho sakko ca devānamindo vessavaṇo ca mahārājā āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ purakkhatvā yena vejayanto pāsādo tenupasaṅkamiṃsu. Addasaṃsu kho sakkassa devānamindassa paricārikāyo āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ dūratova āgacchantaṃ; disvā ottappamānā hirīyamānā sakaṃ sakaṃ ovarakaṃ pavisiṃsu. Seyyathāpi nāma suṇisā sasuraṃ disvā ottappati hirīyati, evameva sakkassa devānamindassa paricārikāyo āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ disvā ottappamānā hirīyamānā sakaṃ sakaṃ ovarakaṃ pavisiṃsu. Atha kho sakko ca devānamindo vessavaṇo ca mahārājā āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ vejayante pāsāde anucaṅkamāpenti anuvicarāpenti – ‘‘idampi, mārisa moggallāna, passa vejayantassa pāsādassa rāmaṇeyyakaṃ; idampi, mārisa moggallāna, passa vejayantassa pāsādassa rāmaṇeyyaka’’nti. ‘‘Sobhati idaṃ āyasmato kosiyassa, yathā taṃ pubbe katapuññassa. Manussāpi kiñcideva rāmaṇeyyakaṃ disvā evamāhaṃsu – ‘sobhati vata bho yathā devānaṃ tāvatiṃsāna’nti. Tayidaṃ āyasmato kosiyassa sobhati, yathā taṃ pubbe katapuññassā’’ti. Atha kho āyasmato mahāmoggallānassa etadahosi – ‘‘atibāḷhaṃ kho ayaṃ yakkho pamatto viharati. Yaṃnūnāhaṃ imaṃ yakkhaṃ saṃvejeyya’’nti. Atha kho āyasmā mahāmoggallāno tathārūpaṃ iddhābhisaṅkhāraṃ abhisaṅkhāsi yathā vejayantaṃ pāsādaṃ pādaṅguṭṭhakena saṅkampesi sampakampesi sampavedhesi. Atha kho sakko ca devānamindo, vessavaṇo ca mahārājā, devā ca tāvatiṃsā acchariyabbhutacittajātā ahesuṃ – ‘‘acchariyaṃ vata, bho, abbhutaṃ vata, bho, samaṇassa mahiddhikatā mahānubhāvatā, yatra hi nāma dibbabhavanaṃ pādaṅguṭṭhakena saṅkampessati sampakampessati sampavedhessatī’’ti! Atha kho āyasmā mahāmoggallāno sakkaṃ devānamindaṃ saṃviggaṃ lomahaṭṭhajātaṃ viditvā sakkaṃ devānamindaṃ etadavoca – ‘‘yathā kathaṃ pana kho, kosiya, bhagavā saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ abhāsi? Sādhu mayampi etissā kathāya bhāgino assāma savanāyā’’ti.

393. そこで、神々の王である帝釈天とヴェッサヴァナ(毘沙門)大王は、尊者マハーモッガッラーナを先頭に立てて、最勝宮殿へと向かった。帝釈天の侍女たちは、尊者マハーモッガッラーナが遠くからやって来るのを見た。見ると、恐縮し恥じらって、それぞれ自分の小部屋へと入った。あたかも嫁が舅を見て恐縮し恥じらうように、まさにそのように、帝釈天の侍女たちは尊者マハーモッガッラーナを見て恐縮し恥じらい、それぞれ自分の小部屋へと入った。そこで、神々の王である帝釈天とヴェッサヴァナ大王は、尊者マハーモッガッラーナを最勝宮殿の中を巡り歩かせ、案内した。「尊者モッガッラーナよ、最勝宮殿のこの素晴らしさもご覧ください。尊者モッガッラーナよ、最勝宮殿のこの素晴らしさもご覧ください」と。「これは尊者コーシヤにふさわしいものです。まさに過去に功徳を積んだ者としてふさわしいものです。人間たちも何か素晴らしいものを見ると、『ああ、まさに三十三天の神々のようだ』と言います。これは尊者コーシヤにふさわしいものです。まさに過去に功徳を積んだ者としてふさわしいものです」と。そのとき、尊者マハーモッガッラーナにこのような思いが生じた。「この夜叉(帝釈天)はあまりにも放逸に暮らしている。私はこの夜叉を驚愕させてみようか」と。そこで、尊者マハーモッガッラーナは、最勝宮殿を足の親指で揺るがし、激しく揺るがし、激震させるような神通の力を現じた。すると、神々の王である帝釈天も、ヴェッサヴァナ大王も、三十三天の神々も、驚愕し未曾有の思いを抱いた。「おお、驚くべきことだ、未曾有のことだ! この修行者の偉大な神通力、偉大な威力は、なんと天上の宮殿を足の親指で揺るがし、激しく揺るがし、激震させるほどであるとは!」と。そこで、尊者マハーモッガッラーナは、神々の王である帝釈天が驚愕し身の毛をよだたせているのを知って、神々の王である帝釈天にこう言った。「コーシヤよ、世尊は要約された渇愛の消尽による解脱について、どのように説かれたのですか。私たちもその教えを聞く機会にあずかりたいものです」と。

394. ‘‘Idhāhaṃ, mārisa moggallāna, yena bhagavā tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsiṃ. Ekamantaṃ ṭhito kho ahaṃ, mārisa moggallāna, bhagavantaṃ etadavocaṃ – ‘kittāvatā nu kho, bhante, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussāna’’’nti?

394. 「尊者モッガッラーナよ、私はここで世尊のもとへと近づきました。近づいて世尊に敬礼し、一方に立ちました。一方に立った私は、尊者モッガッラーナよ、世尊にこう申し上げました。『世尊よ、どのようにして比丘は、要約すれば渇愛の消尽によって解脱し、究極の目標を達し、究極の安穏を得て、究極の清浄行を全うし、究極の極致に達した、神々と人間の中で最上の者となるのでしょうか』と。

‘‘Evaṃ vutte, mārisa moggallāna, bhagavā maṃ etadavoca – ‘idha, devānaminda, bhikkhuno sutaṃ hoti – sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. Evaṃ cetaṃ devānaminda bhikkhuno sutaṃ hoti ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. So sabbaṃ dhammaṃ abhijānāti, sabbaṃ dhammaṃ abhiññāya sabbaṃ dhammaṃ parijānāti, sabbaṃ dhammaṃ pariññāya yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharati, virāgānupassī viharati, nirodhānupassī viharati, paṭinissaggānupassī viharati. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharanto, virāgānupassī viharanto, nirodhānupassī viharanto, paṭinissaggānupassī viharanto na kiñci loke upādiyati, anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaññeva parinibbāyati – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Ettāvatā kho, devānaminda, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussānanti. Evaṃ kho me, mārisa moggallāna, bhagavā saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ abhāsī’’ti.

「尊者モッガッラーナよ、このように申し上げたとき、世尊は私にこう言われました。『神々の王よ、ここに比丘がいて「一切の法は執着するに値しない」と聞いて知る。神々の王よ、比丘がこのように「一切の法は執着するに値しない」と聞いたなら、彼は一切の法を直接知る。一切の法を直接知って、一切の法を遍知する。一切の法を遍知して、楽であれ苦であれ不苦不楽であれ、いかなる感受を感受しようとも、彼はそれらの感受について無常を観察して住し、離欲を観察して住し、滅尽を観察して住し、放棄を観察して住する。彼はそれらの感受について無常を観察して住し、離欲を観察して住し、滅尽を観察して住し、放棄を観察して住するとき、世間の何ものにも執着しない。執着しないので動揺せず、動揺しないので自らまさに完全な涅槃に入る。「生は尽きた、清浄行は成就された、なされるべきことはなされた、もはや二度とこの状態に戻ることはない」と知る。神々の王よ、これによって比丘は、要約すれば渇愛の消尽によって解脱し、究極の目標を達し、究極の安穏を得て、究極の清浄行を全うし、究極の極致に達した、神々と人間の中で最上の者となるのである』と。尊者モッガッラーナよ、このように世尊は私に、要約された渇愛の消尽による解脱について説かれたのです」と。

Atha kho āyasmā mahāmoggallāno sakkassa devānamindassa bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā – seyyathāpi nāma balavā puriso samiñjitaṃ vā bāhaṃ pasāreyya, pasāritaṃ vā bāhaṃ samiñjeyya evameva – devesu tāvatiṃsesu antarahito pubbārāme migāramātupāsāde pāturahosi. Atha kho sakkassa devānamindassa paricārikāyo acirapakkante āyasmante mahāmoggallāne sakkaṃ devānamindaṃ etadavocuṃ – ‘‘eso nu te, mārisa, so bhagavā satthā’’ti? ‘‘Na kho me, mārisa, so bhagavā satthā. Sabrahmacārī me eso āyasmā mahāmoggallāno’’ti. ‘‘Lābhā te, mārisa, (suladdhaṃ te, mārisa) yassa te sabrahmacārī evaṃmahiddhiko evaṃmahānubhāvo! Aho nūna te so bhagavā satthā’’ti.

そこで、尊者マハーモッガッラーナは神々の王である帝釈天の言葉を喜び歓喜して、あたかも力強い男が曲げた腕を伸ばし、伸ばした腕を曲げるかのように素早く、三十三天の神々の中から姿を消して、東園の鹿子母講堂に現れた。帝釈天の侍女たちは、尊者マハーモッガッラーナが去って間もなく、神々の王である帝釈天にこう言った。「尊者よ、あの方はあなたの師である世尊なのですか」「いや、あの方は私の師である世尊ではない。私の同僚の修行者である尊者マハーモッガッラーナである」「尊者よ、あなたにとって何という幸運でしょう。同僚の修行者がこれほどまでに偉大な神通力と偉大な威力をお持ちであるとは! ましてや、あなたの師である世尊はどれほどのことでしょう!」と。

395. Atha kho āyasmā mahāmoggallāno yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā mahāmoggallāno bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘abhijānāti no, bhante, bhagavā ahu ñātaññatarassa mahesakkhassa yakkhassa saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ bhāsitā’’ti ? ‘‘Abhijānāmahaṃ, moggallāna, idha sakko devānamindo yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā maṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho, moggallāna, sakko devānamindo maṃ etadavoca – ‘kittāvatā nu kho, bhante, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussāna’’nti.

395. そこで、尊者マハーモッガッラーナは世尊のもとへと近づいた。近づいて世尊に敬礼し、一方に座った。一方に座った尊者マハーモッガッラーナは、世尊にこう申し上げた。「世尊よ、世尊はつい先ほど、ある名高い大威徳の夜叉(帝釈天)に、要約された渇愛の消尽による解脱について説かれたことを覚えておられますか」「モッガッラーナよ、私は覚えている。ここで神々の王である帝釈天が私のところへと近づいた。近づいて私に敬礼し、一方に立った。一方に立った神々の王である帝釈天は、モッガッラーナよ、私にこう言った。『世尊よ、どのようにして比丘は、要約すれば渇愛の消尽によって解脱し、究極の目標を達し、究極の安穏を得て、究極の清浄行を全うし、究極の極致に達した、神々と人間の中で最上の者となるのでしょうか』と。

Evaṃ vutte ahaṃ, moggallāna, sakkaṃ devānamindaṃ etadavocaṃ ‘‘idha devānaminda bhikkhuno sutaṃ hoti ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. Evaṃ cetaṃ devānaminda bhikkhuno sutaṃ hoti ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. So sabbaṃ dhammaṃ abhijānāti, sabbaṃ dhammaṃ abhiññāya sabbaṃ dhammaṃ parijānāti, sabbaṃ dhammaṃ pariññāya yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharati, virāgānupassī viharati, nirodhānupassī viharati, paṭinissaggānupassī viharati. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharanto, virāgānupassī viharanto, nirodhānupassī viharanto, paṭinissaggānupassī viharanto na kiñci loke upādiyati, anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaññeva parinibbāyati – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Ettāvatā kho, devānaminda, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussānanti. Evaṃ kho ahaṃ, moggallāna, abhijānāmi sakkassa devānamindassa saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ bhāsitā’’ti.

「そう言われたとき、モッガッラーナよ、私は神々の王である帝釈天にこう言った。『神々の王よ、ここに比丘がいて「一切の法は執着するに値しない」と聞いて知る。神々の王よ、比丘がこのように「一切の法は執着するに値しない」と聞いたなら、彼は一切の法を直接知る。一切の法を直接知って、一切の法を遍知する。一切の法を遍知して、楽であれ苦であれ不苦不楽であれ、いかなる感受を感受しようとも、彼はそれらの感受について無常を観察して住し、離欲を観察して住し、滅尽を観察して住し、放棄を観察して住する。彼はそれらの感受について無常を観察して住し、離欲を観察して住し、滅尽を観察して住し、放棄を観察して住するとき、世間の何ものにも執着しない。執着しないので動揺せず、動揺しないので自らまさに完全な涅槃に入る。「生は尽きた、清浄行は成就された、なされるべきことはなされた、もはや二度とこの状態に戻ることはない」と知る。神々の王よ、これによって比丘は、要約すれば渇愛の消尽によって解脱し、究極の目標を達し、究極の安穏を得て、究極の清浄行を全うし、究極の極致に達した、神々と人間の中で最上の者となるのである』と。モッガッラーナよ、このように私は神々の王である帝釈天に、要約された渇愛の消尽による解脱を説いたことを覚えている」と。

Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā mahāmoggallāno bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.

世尊はこのように説かれた。意気揚々となった尊者マハーモッガッラーナは、世尊の説法を喜び受け入れた。

Cūḷataṇhāsaṅkhayasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ.

愛尽小経 第七 終わる。

8. Mahātaṇhāsaṅkhayasuttaṃ

8. 愛尽大経

396. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena sātissa nāma bhikkhuno kevaṭṭaputtassa evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ hoti – ‘‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati anañña’’nti. Assosuṃ kho sambahulā bhikkhū – ‘‘sātissa kira nāma bhikkhuno kevaṭṭaputtassa evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’’’nti. Atha kho te bhikkhū yena sāti bhikkhu kevaṭṭaputto tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ etadavocuṃ – ‘‘saccaṃ kira te, āvuso sāti, evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’’’nti? ‘‘Evaṃ byā kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’’nti. Atha kho te bhikkhū sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ etasmā pāpakā diṭṭhigatā vivecetukāmā samanuyuñjanti samanugāhanti samanubhāsanti – ‘‘mā evaṃ, āvuso sāti, avaca, mā bhagavantaṃ abbhācikkhi, na hi sādhu bhagavato abbhakkhānaṃ, na hi bhagavā evaṃ vadeyya. Anekapariyāyenāvuso sāti, paṭiccasamuppannaṃ viññāṇaṃ vuttaṃ bhagavatā, aññatra paccayā natthi viññāṇassa sambhavo’’ti. Evampi kho sāti bhikkhu kevaṭṭaputto tehi bhikkhūhi samanuyuñjiyamāno samanugāhiyamāno samanubhāsiyamāno tadeva pāpakaṃ diṭṭhigataṃ thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘‘evaṃ byā kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati anañña’’nti.

396. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ樹林、給孤独園(祇樹給孤独園)におられた。そのとき、漁師の息子であるサーティという名の比丘に、このような悪しき邪見が生じていた。「私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、まさにこの意識そのものが流転し、輪廻するのであって、別のものではない」と。多くの比丘たちが「漁師の息子であるサーティという名の比丘に、『私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、まさにこの意識そのものが流転し、輪廻するのであって、別のものではない』というような悪しき邪見が生じたそうだ」と聞いた。そこで、それらの比丘たちは漁師の息子であるサーティ比丘のもとへと近づいた。近づいて漁師の息子であるサーティ比丘にこう言った。「友サーティよ、あなたに『私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、まさにこの意識そのものが流転し、輪廻するのであって、別のものではない』というような悪しき邪見が生じたというのは本当ですか」「友らよ、まさにその通りです。私は世尊の説かれた法をそのように理解しています。まさにこの意識そのものが流転し、輪廻するのであって、別のものではありません」と。そこで、それらの比丘たちは漁師の息子であるサーティ比丘をその悪しき邪見から離れさせようとして、問いただし、追及し、詰問した。「友サーティよ、そのように言ってはなりません。世尊を誹謗してはなりません。世尊を誹謗することはよくないことです。世尊はそのようにおっしゃるはずがありません。友サーティよ、世尊はさまざまな説示によって、意識は縁によって生じる(縁起する)ものであり、条件(縁)がなければ意識の生起はないと説かれたではありませんか」と。このように比丘たちから問いただされ、追及され、詰問されても、漁師の息子であるサーティ比丘はその悪しき邪見に執着し、固執して主張した。「友らよ、まさにその通りです。私は世尊の説かれた法をそのように理解しています。まさにこの意識そのものが流転し、輪廻するのであって、別のものではありません」と。

397. Yato kho te bhikkhū nāsakkhiṃsu sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ etasmā pāpakā diṭṭhigatā vivecetuṃ, atha kho te bhikkhū yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘sātissa nāma, bhante, bhikkhuno kevaṭṭaputtassa evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’nti. Assumha kho mayaṃ, bhante, sātissa kira nāma bhikkhuno kevaṭṭaputtassa evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’nti. Atha kho mayaṃ, bhante, yena sāti bhikkhu kevaṭṭaputto tenupasaṅkamimha; upasaṅkamitvā sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ etadavocumha – ‘saccaṃ kira te, āvuso sāti, evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’’nti? Evaṃ vutte, bhante, sāti bhikkhu kevaṭṭaputto amhe etadavoca – ‘evaṃ byā kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’nti. Atha kho mayaṃ, bhante, sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ etasmā pāpakā diṭṭhigatā vivecetukāmā samanuyuñjimha samanugāhimha samanubhāsimha – ‘mā evaṃ, āvuso sāti, avaca, mā bhagavantaṃ abbhācikkhi, na hi sādhu bhagavato abbhakkhānaṃ, na hi bhagavā evaṃ vadeyya. Anekapariyāyenāvuso sāti, paṭiccasamuppannaṃ viññāṇaṃ vuttaṃ bhagavatā, aññatra paccayā natthi viññāṇassa sambhavo’ti. Evampi kho, bhante, sāti bhikkhu kevaṭṭaputto amhehi samanuyuñjiyamāno samanugāhiyamāno samanubhāsiyamāno tadeva pāpakaṃ diṭṭhigataṃ thāmasā parāmasā abhinivissa voharati – ‘evaṃ byā kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’nti. Yato kho mayaṃ, bhante, nāsakkhimha sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ etasmā pāpakā diṭṭhigatā vivecetuṃ, atha mayaṃ etamatthaṃ bhagavato ārocemā’’ti.

397. それらの比丘たちが漁師の息子であるサーティ比丘をその悪しき邪見から離れさせることができなかったので、比丘たちは世尊のもとへと近づいた。近づいて世尊に敬礼し、一方に座った。一方に座ったそれらの比丘たちは、世尊にこう申し上げた。「世尊よ、漁師の息子であるサーティという名の比丘に、『私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、まさにこの意識そのものが流転し、輪廻するのであって、別のものではない』というような悪しき邪見が生じました。世尊よ、私たちは、漁師の息子であるサーティという名の比丘にそのような悪しき邪見が生じたと聞きました。そこで、私たちは漁師の息子であるサーティ比丘のもとへ行き、漁師の息子であるサーティ比丘に『友サーティよ、あなたにそのような悪しき邪見が生じたというのは本当ですか』と尋ねました。世尊よ、そう尋ねられたとき、漁師の息子であるサーティ比丘は私たちに『友らよ、まさにその通りです。私は世尊の説かれた法をそのように理解しています。まさにこの意識そのものが流転し、輪廻するのであって、別のものではありません』と言いました。そこで世尊よ、私たちは漁師の息子であるサーティ比丘をその悪しき邪見から離れさせようとして、問いただし、追及し、詰問して『友サーティよ、そのように言ってはなりません。世尊を誹謗してはなりません。世尊を誹謗することはよくないことです。世尊はそのようにおっしゃるはずがありません。友サーティよ、世尊はさまざまな説示によって、意識は縁によって生じるものであり、条件がなければ意識の生起はないと説かれたではありませんか』と言いました。世尊よ、このように私たちから問いただされ、追及され、詰問されても、漁師の息子であるサーティ比丘はその悪しき邪見に執着し、固執して『友らよ、まさにその通りです。私は世尊の説かれた法をそのように理解しています。まさにこの意識そのものが流転し、輪廻するのであって、別のものではありません』と主張するのです。世尊よ、私たちが漁師の息子であるサーティ比丘をその悪しき邪見から離れさせることができなかったので、この事柄を世尊にお知らせ申し上げる次第です」と。

398. Atha kho bhagavā aññataraṃ bhikkhuṃ āmantesi – ‘‘ehi tvaṃ bhikkhu, mama vacanena sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ āmantehi – ‘satthā taṃ, āvuso sāti, āmantetī’’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho so bhikkhu bhagavato paṭissutvā yena sāti bhikkhu kevaṭṭaputto tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ etadavoca – ‘‘satthā taṃ, āvuso sāti, āmantetī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho sāti bhikkhu kevaṭṭaputto tassa bhikkhuno paṭissutvā yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ bhagavā etadavoca – ‘‘saccaṃ kira, te, sāti, evarūpaṃ pāpakaṃ diṭṭhigataṃ uppannaṃ – ‘tathāhaṃ bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’’’nti? ‘‘Evaṃ byā kho ahaṃ, bhante, bhagavatā dhammaṃ desitaṃ ājānāmi yathā tadevidaṃ viññāṇaṃ sandhāvati saṃsarati, anañña’’nti. ‘‘Katamaṃ taṃ, sāti, viññāṇa’’nti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, vado vedeyyo tatra tatra kalyāṇapāpakānaṃ kammānaṃ vipākaṃ paṭisaṃvedetī’’ti. ‘‘Kassa nu kho nāma tvaṃ, moghapurisa, mayā evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānāsi? Nanu mayā, moghapurisa, anekapariyāyena paṭiccasamuppannaṃ viññāṇaṃ vuttaṃ, aññatra paccayā natthi viññāṇassa sambhavoti? Atha ca pana tvaṃ, moghapurisa, attanā duggahitena amhe ceva abbhācikkhasi, attānañca khaṇasi, bahuñca apuññaṃ pasavasi. Tañhi te, moghapurisa, bhavissati dīgharattaṃ ahitāya dukkhāyā’’ti.

398. そこで世尊は、ある比丘に呼びかけられました。「比丘よ、行きなさい。私の言葉として、漁師の子であるサーティ比丘を呼びなさい。『友サーティよ、師がお前を呼んでおられる』と」。「かしこまりました、世尊よ」とその比丘は世尊に応答し、漁師の子であるサーティ比丘のもとへと赴きました。近づいて、漁師の子であるサーティ比丘にこのように言いました。「友サーティよ、師がお前を呼んでおられる」。「わかりました、友よ」と漁師の子であるサーティ比丘はその比丘に応答し、世尊のもとへと赴きました。近づいて世尊に礼拝し、一方に座りました。一方に座った漁師の子であるサーティ比丘に、世尊はこのように言われました。「サーティよ、本当にお前にこのような悪しき邪見が生じたのか――『私が世尊の説かれた法を理解しているところによれば、他ならぬこの識が流転し、輪廻するのであり、別のものではない』と」。「世尊よ、実に私は、世尊の説かれた法をそのように理解しております。他ならぬこの識が流転し、輪廻するのであり、別のものではない、と」。「サーティよ、その識とは何か」。「世尊よ、それは語り、感じ、あちこちで善悪の業の果報を経験するかのものです」。「愚者よ、お前は、いったい誰に対して私がそのように法を説いたと理解しているのか。愚者よ、私は多様な方法で、識は縁によって生じるものであり、縁を離れては識の生起はないと説いたではないか。それにもかかわらず、愚者よ、お前は自らの誤った理解によって、私たちを誹謗し、自らを傷つけ、多くの非福を生み出している。愚者よ、そのことはお前にとって、長きにわたり不利益と苦しみをもたらすであろう」。

399. Atha kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nāyaṃ sāti bhikkhu kevaṭṭaputto usmīkatopi imasmiṃ dhammavinaye’’ti? ‘‘Kiñhi siyā bhante? No hetaṃ, bhante’’ti. Evaṃ vutte, sāti bhikkhu kevaṭṭaputto tuṇhībhūto maṅkubhūto pattakkhandho adhomukho pajjhāyanto appaṭibhāno nisīdi. Atha kho bhagavā sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ tuṇhībhūtaṃ maṅkubhūtaṃ pattakkhandhaṃ adhomukhaṃ pajjhāyantaṃ appaṭibhānaṃ viditvā sātiṃ bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ etadavoca – ‘‘paññāyissasi kho tvaṃ, moghapurisa, etena sakena pāpakena diṭṭhigatena. Idhāhaṃ bhikkhū paṭipucchissāmī’’ti. Atha kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘tumhepi me, bhikkhave, evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānātha yathāyaṃ sāti bhikkhu kevaṭṭaputto attanā duggahitena amhe ceva abbhācikkhati, attānañca khaṇati, bahuñca apuññaṃ pasavatī’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante! Anekapariyāyena hi no, bhante, paṭiccasamuppannaṃ viññāṇaṃ vuttaṃ bhagavatā, aññatra paccayā natthi viññāṇassa sambhavo’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, bhikkhave! Sādhu kho me tumhe, bhikkhave, evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānātha. Anekapariyāyena hi vo, bhikkhave, paṭiccasamuppannaṃ viññāṇaṃ vuttaṃ mayā, aññatra paccayā natthi viññāṇassa sambhavoti. Atha ca panāyaṃ sāti bhikkhu kevaṭṭaputto attanā duggahitena amhe ceva abbhācikkhati, attānañca khaṇati, bahuñca apuññaṃ pasavati pasavati. Tañhi tassa moghapurisassa bhavissati dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya.

399. そこで世尊は、比丘たちに呼びかけられました。「比丘たちよ、あなた方はどう思うか。この漁師の子であるサーティ比丘は、この法と律において少しでも熱意(温もり)を持っているだろうか」。「どうしてそうであり得ましょうか、世尊よ。そうではありません、世尊よ」。このように言われると、漁師の子であるサーティ比丘は、黙り込み、うなだれ、肩を落とし、顔を伏せ、考え込み、返答に窮して座っていました。そこで世尊は、漁師の子であるサーティ比丘が黙り込み、うなだれ、肩を落とし、顔を伏せ、考え込み、返答に窮しているのを知って、漁師の子であるサーティ比丘にこのように言われました。「愚者よ、お前はその自らの悪しき邪見によって知られることになるであろう。ここで私は比丘たちに問うことにしよう」。そこで世尊は、比丘たちに呼びかけられました。「比丘たちよ、あなた方も、この漁師の子であるサーティ比丘が自らの誤った理解によって私たちを誹謗し、自らを傷つけ、多くの非福を生み出しているように、私がそのように法を説いたと理解しているのか」。「そうではありません、世尊よ。世尊は私たちに、多様な方法で、識は縁によって生じるものであり、縁を離れては識の生起はないと説かれたからです」。「善い哉、善い哉、比丘たちよ。比丘たちよ、あなた方が私の説いた法をそのように理解しているのは善いことである。比丘たちよ、実に私はあなた方に、多様な方法で、識は縁によって生じるものであり、縁を離れては識の生起はないと説いた。それにもかかわらず、この漁師の子であるサーティ比丘は、自らの誤った理解によって私たちを誹謗し、自らを傷つけ、多くの非福を生み出している。そのことは、その愚者にとって長きにわたり不利益と苦しみをもたらすであろう。

400. ‘‘Yaṃ yadeva, bhikkhave, paccayaṃ paṭicca uppajjati viññāṇaṃ, tena teneva viññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati . Cakkhuñca paṭicca rūpe ca uppajjati viññāṇaṃ, cakkhuviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati; sotañca paṭicca sadde ca uppajjati viññāṇaṃ, sotaviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati; ghānañca paṭicca gandhe ca uppajjati viññāṇaṃ, ghānaviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati; jivhañca paṭicca rase ca uppajjati viññāṇaṃ, jivhāviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati; kāyañca paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati viññāṇaṃ, kāyaviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati; manañca paṭicca dhamme ca uppajjati viññāṇaṃ, manoviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati.

400. 「比丘たちよ、実にどのような縁に依存して識が生じるかに応じて、まさにその識として名づけられる。眼と色に依存して識が生じれば、眼識と名づけられる。耳と声に依存して識が生じれば、耳識と名づけられる。鼻と香に依存して識が生じれば、鼻識と名づけられる。舌と味に依存して識が生じれば、舌識と名づけられる。身と感触に依存して識が生じれば、身識と名づけられる。意と法(心の対象)に依存して識が生じれば、意識と名づけられる。

‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, yaṃ yadeva paccayaṃ paṭicca aggi jalati tena teneva saṅkhyaṃ gacchati. Kaṭṭhañca paṭicca aggi jalati, kaṭṭhaggitveva saṅkhyaṃ gacchati; sakalikañca paṭicca aggi jalati, sakalikaggitveva saṅkhyaṃ gacchati; tiṇañca paṭicca aggi jalati, tiṇaggitveva saṅkhyaṃ gacchati; gomayañca paṭicca aggi jalati, gomayaggitveva saṅkhyaṃ gacchati; thusañca paṭicca aggi jalati, thusaggitveva saṅkhyaṃ gacchati; saṅkārañca paṭicca aggi jalati, saṅkāraggitveva saṅkhyaṃ gacchati. Evameva kho, bhikkhave, yaṃ yadeva paccayaṃ paṭicca uppajjati viññāṇaṃ, tena teneva saṅkhyaṃ gacchati. Cakkhuñca paṭicca rūpe ca uppajjati viññāṇaṃ, cakkhuviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati; sotañca paṭicca sadde ca uppajjati viññāṇaṃ, sotaviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati, ghānañca paṭicca gandhe ca uppajjati viññāṇaṃ, ghāṇaviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati, jivhañca paṭicca rase ca uppajjati viññāṇaṃ, jivhāviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati. Kāyañca paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati viññāṇaṃ, kāyaviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati. Manañca paṭicca dhamme ca uppajjati viññāṇaṃ, manoviññāṇaṃtveva saṅkhyaṃ gacchati.

「比丘たちよ、たとえば、火がどのような燃料(縁)に依存して燃えるかに応じて、まさにその火として名づけられるようなものである。木に依存して火が燃えれば、木火と名づけられる。木片に依存して火が燃えれば、木片火と名づけられる。草に依存して火が燃えれば、草火と名づけられる。牛糞に依存して火が燃えれば、牛糞火と名づけられる。籾殻に依存して火が燃えれば、籾殻火と名づけられる。塵芥に依存して火が燃えれば、塵芥火と名づけられる。比丘たちよ、ちょうどそのように、どのような縁に依存して識が生じるかに応じて、まさにその識として名づけられる。眼と色に依存して識が生じれば、眼識と名づけられる。耳と声に依存して識が生じれば、耳識と名づけられる。鼻と香に依存して識が生じれば、鼻識と名づけられる。舌と味に依存して識が生じれば、舌識と名づけられる。身と感触に依存して識が生じれば、身識と名づけられる。意と法に依存して識が生じれば、意識と名づけられる。

401. ‘‘Bhūtamidanti, bhikkhave, passathā’’ti?

401. 「比丘たちよ、『これは生じたものである』とあなた方は見るか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhārasambhavanti, bhikkhave, passathā’’ti?

「比丘たちよ、『それは食物(食)を縁として生起するものである』とあなた方は見るか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhāranirodhā yaṃ bhūtaṃ, taṃ nirodhadhammanti, bhikkhave, passathā’’ti?

「比丘たちよ、『その食の滅によって、生じたものは滅する性質のものである』とあなた方は見るか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Bhūtamidaṃ nossūti, bhikkhave, kaṅkhato uppajjati vicikicchā’’ti?

「比丘たちよ、『これは生じたものだろうか、そうではないだろうか』と疑う者に、疑惑が生じるか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhārasambhavaṃ nossūti, bhikkhave, kaṅkhato uppajjati vicikicchā’’ti?

「比丘たちよ、『それは食を縁として生起するものだろうか、そうではないだろうか』と疑う者に、疑惑が生じるか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhāranirodhā yaṃ bhūtaṃ, taṃ nirodhadhammaṃ nossūti, bhikkhave, kaṅkhato uppajjati vicikicchā’’ti?

「比丘たちよ、『その食の滅によって、生じたものは滅する性質のものだろうか、そうではないだろうか』と疑う者に、疑惑が生じるか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Bhūtamidanti, bhikkhave, yathābhūtaṃ sammappaññāya passato yā vicikicchā sā pahīyatī’’ti?

「比丘たちよ、『これは生じたものである』と正しい智慧によってありのままに見る者には、その疑惑は捨て去られるか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhārasambhavanti, bhikkhave, yathābhūtaṃ sammappaññāya passato yā vicikicchā sā pahīyatī’’ti?

「比丘たちよ、『それは食を縁として生起するものである』と正しい智慧によってありのままに見る者には、その疑惑は捨て去られるか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhāranirodhā yaṃ bhūtaṃ, taṃ nirodhadhammanti, bhikkhave, yathābhūtaṃ sammappaññāya passato yā vicikicchā sā pahīyatī’’ti?

「比丘たちよ、『その食の滅によって、生じたものは滅する性質のものである』と正しい智慧によってありのままに見る者には、その疑惑は捨て去られるか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Bhūtamidanti, bhikkhave, itipi vo ettha nibbicikicchā’’ti?

「比丘たちよ、『これは生じたものである』ということについて、あなた方はこのように疑惑がないか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhārasambhavanti, bhikkhave, itipi vo ettha nibbicikicchā’’ti?

「比丘たちよ、『それは食を縁として生起するものである』ということについて、あなた方はこのように疑惑がないか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhāranirodhā yaṃ bhūtaṃ taṃ nirodhadhammanti, bhikkhave, itipi vo ettha nibbicikicchā’’ti?

「比丘たちよ、『その食の滅によって、生じたものは滅する性質のものである』ということについて、あなた方はこのように疑惑がないか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Bhūtamidanti, bhikkhave, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭha’’nti?

「比丘たちよ、『これは生じたものである』と正しい智慧によってありのままによく見極められたか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhārasambhavanti, bhikkhave, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭha’’nti?

「比丘たちよ、『それは食を縁として生起するものである』と正しい智慧によってありのままによく見極められたか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Tadāhāranirodhā yaṃ bhūtaṃ taṃ nirodhadhammanti, bhikkhave, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭha’’nti?

「比丘たちよ、『その食の滅によって、生じたものは滅する性質のものである』と正しい智慧によってありのままによく見極められたか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

‘‘Imaṃ ce tumhe, bhikkhave, diṭṭhiṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ allīyetha kelāyetha dhanāyetha mamāyetha, api nu me tumhe, bhikkhave, kullūpamaṃ dhammaṃ desitaṃ ājāneyyātha nittharaṇatthāya no gahaṇatthāyā’’ti?

「比丘たちよ、もしあなた方が、このように極めて清浄で、このように純白な見解に執着し、愛着し、宝とし、我がものとするならば、比丘たちよ、あなた方は私が筏に譬えて説いた法を、渡るためのものであり、執着するためのものではないと理解していることになるだろうか」。

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

「そうではありません、世尊よ」。

‘‘Imaṃ ce tumhe, bhikkhave, diṭṭhiṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ na allīyetha na kelāyetha na dhanāyetha na mamāyetha, api nu me tumhe, bhikkhave, kullūpamaṃ dhammaṃ desitaṃ ājāneyyātha nittharaṇatthāya no gahaṇatthāyā’’ti?

「比丘たちよ、もしあなた方が、このように極めて清浄で、このように純白な見解に執着せず、愛着せず、宝とせず、我がものとしないならば、比丘たちよ、あなた方は私が筏に譬えて説いた法を、渡るためのものであり、執着するためのものではないと理解していることになるだろうか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「はい、世尊よ」。

402. ‘‘Cattārome, bhikkhave, āhārā bhūtānaṃ vā sattānaṃ ṭhitiyā, sambhavesīnaṃ vā anuggahāya. Katame cattāro? Kabaḷīkāro āhāro oḷāriko vā sukhumo vā, phasso dutiyo, manosañcetanā tatiyā, viññāṇaṃ catutthaṃ.

402. 「比丘たちよ、生じた有情たちの存続のため、あるいは生まれようと求める者たち(求生)の助けとなる四つの食がある。いかなる四つか。粗大であれ微細であれ段食(食物)、第二に触食、第三に意思食(意触思食)、第四に識食である。

‘‘Ime ca, bhikkhave, cattāro āhārā kiṃnidānā kiṃsamudayā kiṃjātikā kiṃpabhavā?

「比丘たちよ、ではこれら四つの食は何を因とし、何を起源とし、何から生まれ、何を根源とするのか。

‘‘Ime cattāro āhārā taṇhānidānā taṇhāsamudayā taṇhājātikā taṇhāpabhavā.

「これら四つの食は、渇愛を因とし、渇愛を起源とし、渇愛から生まれ、渇愛を根源とする。

‘‘Taṇhā cāyaṃ, bhikkhave, kiṃnidānā kiṃsamudayā kiṃjātikā kiṃpabhavā?

「比丘たちよ、ではこの渇愛は何を因とし、何を起源とし、何から生まれ、何を根源とするのか。

‘‘Taṇhā vedanānidānā vedanāsamudayā vedanājātikā vedanāpabhavā.

「渇愛は、受(感受)を因とし、受を起源とし、受から生まれ、受を根源とする。

‘‘Vedanā cāyaṃ, bhikkhave, kiṃnidānā kiṃsamudayā kiṃjātikā kiṃpabhavā?

「比丘たちよ、ではこの受は何を因とし、何を起源とし、何から生まれ、何を根源とするのか。

‘‘Vedanā phassanidānā phassasamudayā phassajātikā phassapabhavā.

「受は、触(接触)を因とし、触を起源とし、触から生まれ、触を根源とする。

‘‘Phasso cāyaṃ, bhikkhave, kiṃnidāno kiṃsamudayo kiṃjātiko kiṃpabhavo?

「比丘たちよ、ではこの触は何を因とし、何を起源とし、何から生まれ、何を根源とするのか。

‘‘Phasso saḷāyatananidāno saḷāyatanasamudayo saḷāyatanajātiko saḷāyatanapabhavo.

「触は、六処(六つの感覚領域)を因とし、六処を起源とし、六処から生まれ、六処を根源とする。

‘‘Saḷāyatanaṃ cidaṃ, bhikkhave, kiṃnidānaṃ kiṃsamudayaṃ kiṃjātikaṃ kiṃpabhavaṃ?

「比丘たちよ、ではこの六処は何を因とし、何を起源とし、何から生まれ、何を根源とするのか。

‘‘Saḷāyatanaṃ nāmarūpanidānaṃ nāmarūpasamudayaṃ nāmarūpajātikaṃ nāmarūpapabhavaṃ.

「六処は、名色(精神と物質)を因とし、名色を起源とし、名色から生まれ、名色を根源とする。

‘‘Nāmarūpaṃ cidaṃ, bhikkhave, kiṃnidānaṃ kiṃsamudayaṃ kiṃjātikaṃ kiṃpabhavaṃ?

「比丘たちよ、ではこの名色は何を因とし、何を起源とし、何から生まれ、何を根源とするのか。

‘‘Nāmarūpaṃ viññāṇanidānaṃ viññāṇasamudayaṃ viññāṇajātikaṃ viññāṇapabhavaṃ.

「名色は、識を因とし、識を起源とし、識から生まれ、識を根源とする。

‘‘Viññāṇaṃ cidaṃ, bhikkhave, kiṃnidānaṃ kiṃsamudayaṃ kiṃjātikaṃ kiṃpabhavaṃ?

「比丘たちよ、ではこの識は何を因とし、何を起源とし、何から生まれ、何を根源とするのか。

‘‘Viññāṇaṃ saṅkhāranidānaṃ saṅkhārasamudayaṃ saṅkhārajātikaṃ saṅkhārapabhavaṃ.

「識は、行(形成作用)を因とし、行を起源とし、行から生まれ、行を根源とする。

‘‘Saṅkhārā cime, bhikkhave, kiṃnidānā kiṃsamudayā kiṃjātikā kiṃpabhavā?

「比丘たちよ、ではこれら行は何を因とし、何を起源とし、何から生まれ、何を根源とするのか。

‘‘Saṅkhārā avijjānidānā avijjāsamudayā avijjājātikā avijjāpabhavā.

「行は、無明を因とし、無明を起源とし、無明から生まれ、無明を根源とする。

‘‘Iti kho, bhikkhave, avijjāpaccayā saṅkhārā, saṅkhārapaccayā viññāṇaṃ, viññāṇapaccayā nāmarūpaṃ, nāmarūpapaccayā saḷāyatanaṃ, saḷāyatanapaccayā phasso, phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā, taṇhāpaccayā upādānaṃ, upādānapaccayā bhavo, bhavapaccayā jāti, jātipaccayā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā sambhavanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hoti.’’’

「比丘たちよ、このように、無明に縁って行があり、行に縁って識があり、識に縁って名色があり、名色に縁って六処があり、六処に縁って触があり、触に縁って受があり、受に縁って渇愛があり、渇愛に縁って取(執着)があり、取に縁って有(存在)があり、有に縁って生があり、生に縁って老死・憂い・悲嘆・苦しみ・嘆き・悶えが生じる。このようにして、このすべての苦蘊(苦しみの集まり)の生起がある。

403. ‘‘Jātipaccayā jarāmaraṇanti iti kho panetaṃ vuttaṃ; jātipaccayā nu kho, bhikkhave, jarāmaraṇaṃ, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Jātipaccayā, bhante, jarāmaraṇaṃ; evaṃ no ettha hoti – jātipaccayā jarāmaraṇa’’nti. ‘‘Bhavapaccayā jātīti iti kho panetaṃ vuttaṃ; bhavapaccayā nu kho, bhikkhave, jāti, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Bhavapaccayā, bhante, jāti; evaṃ no ettha hoti – bhavapaccayā jātī’’ti. ‘‘Upādānapaccayā bhavoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; upādānapaccayā nu kho, bhikkhave, bhavo, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Upādānapaccayā, bhante, bhavo; evaṃ no ettha hoti – upādānapaccayā bhavo’’ti. ‘‘Taṇhāpaccayā upādānanti iti kho panetaṃ vuttaṃ, taṇhāpaccayā nu kho, bhikkhave, upādānaṃ, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Taṇhāpaccayā, bhante, upādānaṃ; evaṃ no ettha hoti – taṇhāpaccayā upādāna’’nti. ‘‘Vedanāpaccayā taṇhāti iti kho panetaṃ vuttaṃ; vedanāpaccayā nu kho, bhikkhave, taṇhā, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Vedanāpaccayā, bhante, taṇhā; evaṃ no ettha hoti – vedanāpaccayā taṇhā’’ti. ‘‘Phassapaccayā vedanāti iti kho panetaṃ vuttaṃ; phassapaccayā nu kho, bhikkhave, vedanā, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Phassapaccayā, bhante, vedanā; evaṃ no ettha hoti – phassapaccayā vedanā’’ti. ‘‘Saḷāyatanapaccayā phassoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; saḷāyatanapaccayā nu kho, bhikkhave, phasso, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Saḷāyatanapaccayā, bhante, phasso; evaṃ no ettha hoti – saḷāyatanapaccayā phasso’’ti. ‘‘Nāmarūpapaccayā saḷāyatananti iti kho panetaṃ vuttaṃ; nāmarūpapaccayā nu kho, bhikkhave, saḷāyatanaṃ, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Nāmarūpapaccayā, bhante, saḷāyatanaṃ; evaṃ no ettha hoti – nāmarūpapaccayā saḷāyatana’’nti. ‘‘Viññāṇapaccayā nāmarūpanti iti kho panetaṃ vuttaṃ; viññāṇapaccayā nu kho, bhikkhave, nāmarūpaṃ, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Viññāṇapaccayā, bhante, nāmarūpaṃ; evaṃ no ettha hoti – viññāṇapaccayā nāmarūpa’’nti. ‘‘Saṅkhārapaccayā viññāṇanti iti kho panetaṃ vuttaṃ; saṅkhārapaccayā nu kho, bhikkhave, viññāṇaṃ, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Saṅkhārapaccayā, bhante, viññāṇaṃ; evaṃ no ettha hoti – saṅkhārapaccayā viññāṇa’’nti. ‘‘Avijjāpaccayā saṅkhārāti iti kho panetaṃ vuttaṃ; avijjāpaccayā nu kho, bhikkhave, saṅkhārā, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Avijjāpaccayā, bhante, saṅkhārā; evaṃ no ettha hoti – avijjāpaccayā saṅkhārā’’ti.

403. 「『生に縁って老死がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、生に縁って老死があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、生に縁って老死があります。私たちにとってこれについては、『生に縁って老死がある』と考えられます」。「『有に縁って生がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、有に縁って生があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、有に縁って生があります。私たちにとってこれについては、『有に縁って生がある』と考えられます」。「『取に縁って有がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、取に縁って有があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、取に縁って有があります。私たちにとってこれについては、『取に縁って有がある』と考えられます」。「『渇愛に縁って取がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、渇愛に縁って取があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、渇愛に縁って取があります。私たちにとってこれについては、『渇愛に縁って取がある』と考えられます」。「『受に縁って渇愛がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、受に縁って渇愛があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、受に縁って渇愛があります。私たちにとってこれについては、『受に縁って渇愛がある』と考えられます」。「『触に縁って受がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、触に縁って受があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、触に縁って受があります。私たちにとってこれについては、『触に縁って受がある』と考えられます」。「『六処に縁って触がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、六処に縁って触があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、六処に縁って触があります。私たちにとってこれについては、『六処に縁って触がある』と考えられます」。「『名色に縁って六処がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、名色に縁って六処があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、名色に縁って六処があります。私たちにとってこれについては、『名色に縁って六処がある』と考えられます」。「『識に縁って名色がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、識に縁って名色があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、識に縁って名色があります。私たちにとってこれについては、『識に縁って名色がある』と考えられます」。「『行に縁って識がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、行に縁って識があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、行に縁って識があります。私たちにとってこれについては、『行に縁って識がある』と考えられます」。「『無明に縁って行がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、無明に縁って行があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、無明に縁って行があります。私たちにとってこれについては、『無明に縁って行がある』と考えられます」。

404. ‘‘Sādhu, bhikkhave. Iti kho, bhikkhave, tumhepi evaṃ vadetha, ahampi evaṃ vadāmi – imasmiṃ sati idaṃ hoti, imassuppādā idaṃ uppajjati, yadidaṃ – avijjāpaccayā saṅkhārā, saṅkhārapaccayā viññāṇaṃ, viññāṇapaccayā nāmarūpaṃ, nāmarūpapaccayā saḷāyatanaṃ, saḷāyatanapaccayā phasso, phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā, taṇhāpaccayā upādānaṃ, upādānapaccayā bhavo, bhavapaccayā jāti, jātipaccayā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā sambhavanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hoti.

404. 「善い哉、比丘たちよ。比丘たちよ、このようにあなた方もそのように言い、私もまたこのように言う――『これがあるとき、これがある。これの生起によって、これが生じる。すなわち、無明に縁って行があり、行に縁って識があり、識に縁って名色があり、名色に縁って六処があり、六処に縁って触があり、触に縁って受があり、受に縁って渇愛があり、渇愛に縁って取があり、取に縁って有があり、有に縁って生があり、生に縁って老死・憂い・悲嘆・苦しみ・嘆き・悶えが生じる。このようにして、このすべての苦蘊の生起がある』と。

‘‘Avijjāyatveva asesavirāganirodhā saṅkhāranirodho, saṅkhāranirodhā viññāṇanirodho, viññāṇanirodhā nāmarūpanirodho, nāmarūpanirodhā saḷāyatananirodho, saḷāyatananirodhā phassanirodho, phassanirodhā vedanānirodho, vedanānirodhā taṇhānirodho, taṇhānirodhā upādānanirodho, upādānanirodhā bhavanirodho, bhavanirodhā jātinirodho, jātinirodhā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā nirujjhanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa nirodho hoti.

「しかし無明が完全に離欲され滅することによって行が滅し、行の滅によって識が滅し、識の滅によって名色が滅し、名色の滅によって六処が滅し、六処の滅によって触が滅し、触の滅によって受が滅し、受の滅によって渇愛が滅し、渇愛の滅によって取が滅し、取の滅によって有が滅し、有の滅によって生が滅し、生の滅によって老死・憂い・悲嘆・苦しみ・嘆き・悶えが滅する。このようにして、このすべての苦蘊の滅がある。

405. ‘‘Jātinirodhā jarāmaraṇanirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; jātinirodhā nu kho, bhikkhave, jarāmaraṇanirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Jātinirodhā, bhante, jarāmaraṇanirodho; evaṃ no ettha hoti – jātinirodhā jarāmaraṇanirodho’’ti. ‘‘Bhavanirodhā jātinirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; bhavanirodhā nu kho, bhikkhave, jātinirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Bhavanirodhā, bhante, jātinirodho; evaṃ no ettha hoti – bhavanirodhā jātinirodho’’ti. ‘‘Upādānanirodhā bhavanirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; upādānanirodhā nu kho, bhikkhave, bhavanirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Upādānanirodhā, bhante, bhavanirodho; evaṃ no ettha hoti – upādānanirodhā bhavanirodho’’ti. ‘‘Taṇhānirodhā upādānanirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; taṇhānirodhā nu kho, bhikkhave, upādānanirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Taṇhānirodhā, bhante, upādānanirodho; evaṃ no ettha hoti – taṇhānirodhā upādānanirodho’’ti. ‘‘Vedanānirodhā taṇhānirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; vedanānirodhā nu kho, bhikkhave, taṇhānirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Vedanānirodhā, bhante, taṇhānirodho; evaṃ no ettha hoti – vedanānirodhā taṇhānirodho’’ti. ‘‘Phassanirodhā vedanānirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; phassanirodhā nu kho, bhikkhave, vedanānirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Phassanirodhā, bhante, vedanānirodho; evaṃ no ettha hoti – phassanirodhā vedanānirodho’’ti. ‘‘Saḷāyatananirodhā phassanirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; saḷāyatananirodhā nu kho, bhikkhave, phassanirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotīti? Saḷāyatananirodhā, bhante, phassanirodho; evaṃ no ettha hoti – saḷāyatananirodhā phassanirodho’’ti. ‘‘Nāmarūpanirodhā saḷāyatananirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; nāmarūpanirodhā nu kho, bhikkhave, saḷāyatananirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Nāmarūpanirodhā, bhante, saḷāyatananirodho; evaṃ no ettha hoti – nāmarūpanirodhā saḷāyatananirodho’’ti. ‘‘Viññāṇanirodhā nāmarūpanirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; viññāṇanirodhā nu kho, bhikkhave, nāmarūpanirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Viññāṇanirodhā, bhante, nāmarūpanirodho; evaṃ no ettha hoti – viññāṇanirodhā nāmarūpanirodho’’ti. ‘‘Saṅkhāranirodhā viññāṇanirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; saṅkhāranirodhā nu kho, bhikkhave, viññāṇanirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Saṅkhāranirodhā, bhante, viññāṇanirodho; evaṃ no ettha hoti – saṅkhāranirodhā viññāṇanirodho’’ti. ‘‘Avijjānirodhā saṅkhāranirodhoti iti kho panetaṃ vuttaṃ; avijjānirodhā nu kho, bhikkhave, saṅkhāranirodho, no vā, kathaṃ vā ettha hotī’’ti? ‘‘Avijjānirodhā, bhante, saṅkhāranirodho; evaṃ no ettha hoti – avijjānirodhā saṅkhāranirodho’’ti.

405. 「『生の滅によって老死の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、生の滅によって老死の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、生の滅によって老死の滅があります。私たちにとってこれについては、『生の滅によって老死の滅がある』と考えられます」。「『有の滅によって生の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、有の滅によって生の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、有の滅によって生の滅があります。私たちにとってこれについては、『有の滅によって生の滅がある』と考えられます」。「『取の滅によって有の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、取の滅によって有の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、取の滅によって有の滅があります。私たちにとってこれについては、『取の滅によって有の滅がある』と考えられます」。「『渇愛の滅によって取の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、渇愛の滅によって取の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、渇愛の滅によって取の滅があります。私たちにとってこれについては、『渇愛の滅によって取の滅がある』と考えられます」。「『受の滅によって渇愛の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、受の滅によって渇愛の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、受の滅によって渇愛の滅があります。私たちにとってこれについては、『受の滅によって渇愛の滅がある』と考えられます」。「『触の滅によって受の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、触の滅によって受の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、触の滅によって受の滅があります。私たちにとってこれについては、『触の滅によって受の滅がある』と考えられます」。「『六処の滅によって触の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、六処の滅によって触の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、六処の滅によって触の滅があります。私たちにとってこれについては、『六処の滅によって触の滅がある』と考えられます」。「『名色の滅によって六処の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、名色の滅によって六処の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、名色の滅によって六処の滅があります。私たちにとってこれについては、『名色の滅によって六処の滅がある』と考えられます」。「『識の滅によって名色の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、識の滅によって名色の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、識の滅によって名色の滅があります。私たちにとってこれについては、『識の滅によって名色の滅がある』と考えられます」。「『行の滅によって識の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、行の滅によって識の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、行の滅によって識の滅があります。私たちにとってこれについては、『行の滅によって識の滅がある』と考えられます」。「『無明の滅によって行の滅がある』とこのように説かれた。比丘たちよ、無明の滅によって行の滅があるのか、そうではないのか、あるいはあなた方はこれについてどう考えるか」。「世尊よ、無明の滅によって行の滅があります。私たちにとってこれについては、『無明の滅によって行の滅がある』と考えられます」。

406. ‘‘Sādhu, bhikkhave. Iti kho, bhikkhave, tumhepi evaṃ vadetha, ahampi evaṃ vadāmi – imasmiṃ asati idaṃ na hoti, imassa nirodhā idaṃ nirujjhati, yadidaṃ – avijjānirodhā saṅkhāranirodho, saṅkhāranirodhā viññāṇanirodho, viññāṇanirodhā nāmarūpanirodho, nāmarūpanirodhā saḷāyatananirodho, saḷāyatananirodhā phassanirodho, phassanirodhā vedanānirodho, vedanānirodhā taṇhānirodho, taṇhānirodhā upādānanirodho, upādānanirodhā bhavanirodho, bhavanirodhā jātinirodho, jātinirodhā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā nirujjhanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa nirodho hoti.

406. 「善い哉、比丘たちよ。比丘たちよ、このようにあなた方もそのように言い、私もまたこのように言う――『これがないとき、これがない。これの滅によって、これが滅する。すなわち、無明の滅によって行が滅し、行の滅によって識が滅し、識の滅によって名色が滅し、名色の滅によって六処が滅し、六処の滅によって触が滅し、触の滅によって受が滅し、受の滅によって渇愛が滅し、渇愛の滅によって取が滅し、取の滅によって有が滅し、有の滅によって生が滅し、生の滅によって老死・憂い・悲嘆・苦しみ・嘆き・悶えが滅する。このようにして、このすべての苦蘊の滅がある』と。

407. ‘‘Api nu tumhe, bhikkhave, evaṃ jānantā evaṃ passantā pubbantaṃ vā paṭidhāveyyātha – ‘ahesumha nu kho mayaṃ atītamaddhānaṃ, nanu kho ahesumha atītamaddhānaṃ, kiṃ nu kho ahesumha atītamaddhānaṃ, kathaṃ nu kho ahesumha atītamaddhānaṃ, kiṃ hutvā kiṃ ahesumha nu kho mayaṃ atītamaddhāna’’’nti?

407. 「比丘たちよ、このように知り、このように見るあなた方が、過去の端(過去世)へと馳せ走るだろうか――『私たちは過去の世に存在したのだろうか、過去の世に存在しなかったのだろうか、過去の世に何であったのだろうか、過去の世にどのようにあったのだろうか、過去の世に何であって何になったのだろうか』と」。

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

「そうではありません、世尊よ」。

‘‘Api nu tumhe, bhikkhave, evaṃ jānantā evaṃ passantā aparantaṃ vā paṭidhāveyyātha – bhavissāma nu kho mayaṃ anāgatamaddhānaṃ, nanu kho bhavissāma anāgatamaddhānaṃ, kiṃ nu kho bhavissāma anāgatamaddhānaṃ, kathaṃ nu kho bhavissāma anāgatamaddhānaṃ, kiṃ hutvā kiṃ bhavissāma nu kho mayaṃ anāgatamaddhāna’’nti?

「比丘たちよ、このように知り、このように見るあなた方が、未来の端(未来世)へと馳せ走るだろうか――『私たちは未来の世に存在するのだろうか、未来の世に存在しないのだろうか、未来の世に何になるのだろうか、未来の世にどのようにあるのだろうか、未来の世に何であって何になるのだろうか』と」。

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

「そうではありません、世尊よ」。

‘‘Api nu tumhe, bhikkhave, evaṃ jānantā evaṃ passantā etarahi vā paccuppannamaddhānaṃ ajjhattaṃ kathaṃkathī assatha – ahaṃ nu khosmi, no nu khosmi, kiṃ nu khosmi, kathaṃ nu khosmi, ayaṃ nu kho satto kuto āgato, so kuhiṃgāmī bhavissatī’’ti?

「比丘たちよ、このように知り、このように見るあなた方が、今現在において、内なることについて疑問を抱くだろうか――『私は存在するのか、私は存在しないのか、私は何であるのか、私はどのようにあるのか、この有情はどこから来たのか、それはどこへ行くのだろうか』と」。

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

「そうではありません、世尊よ」。

‘‘Api nu tumhe, bhikkhave, evaṃ jānantā evaṃ passantā evaṃ vadeyyātha – satthā no garu, satthugāravena ca mayaṃ evaṃ vademā’’ti?

「比丘たちよ、このように知り、このように見るあなた方が、このように言うだろうか――『私たちの師は尊崇すべき方である。師への尊敬のゆえに私たちはこのように言うのである』と」。

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

「そうではありません、世尊よ」。

‘‘Api nu tumhe, bhikkhave, evaṃ jānantā evaṃ passantā evaṃ vadeyyātha – samaṇo evamāha, samaṇā ca nāma mayaṃ evaṃ vademā’’ti?

「比丘たちよ、このように知り、このように見るあなた方が、このように言うだろうか――『沙門がこのように言った。そして私たちは沙門であるからこのように言うのである』と」。

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

「そうではありません、世尊よ」。

‘‘Api nu tumhe, bhikkhave, evaṃ jānantā evaṃ passantā aññaṃ satthāraṃ uddiseyyāthā’’ti?

「比丘たちよ、このように知り、このように見るあなた方が、他の師を指し示すだろうか」。

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

「そうではありません、世尊よ」。

‘‘Api nu tumhe, bhikkhave, evaṃ jānantā evaṃ passantā yāni tāni puthusamaṇabrāhmaṇānaṃ vata kotūhalamaṅgalāni tāni sārato paccāgaccheyyāthā’’ti?

「比丘たちよ、このように知り、このように見るあなた方が、多くの沙門・バラモンたちの儀礼や迷信的吉凶(祭祀や吉兆)を真実であるとして頼るだろうか」。

‘‘No hetaṃ, bhante’’.

「そうではありません、世尊よ」。

‘‘Nanu, bhikkhave, yadeva tumhākaṃ sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ, tadeva tumhe vadethā’’ti.

「比丘たちよ、まさにあなた方自身によって知られ、自身によって見られ、自身によって了解されたことだけを、あなた方は語っているのではないか」。

‘‘Evaṃ, bhante’’.

「その通りです、世尊よ」。

‘‘Sādhu, bhikkhave, upanītā kho me tumhe, bhikkhave, iminā sandiṭṭhikena dhammena akālikena ehipassikena opaneyyikena paccattaṃ veditabbena viññūhi. Sandiṭṭhiko ayaṃ, bhikkhave, dhammo akāliko ehipassiko opaneyyiko paccattaṃ veditabbo viññūhi – iti yantaṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vutta’’nti.

「善い哉、比丘たちよ。比丘たちよ、あなた方はこの現世において見られる法、時を隔てない法、来て見るべき法、身を向けるべき法、智者によって各自が知覚されるべき法によって私に導かれたのである。『比丘たちよ、この法は現世において見られるものであり、時を隔てないものであり、来て見るべきものであり、身を向けるべきものであり、智者によって各自が知覚されるべきものである』と説かれたのは、まさにこれに依拠して説かれたのである。

408. ‘‘Tiṇṇaṃ kho pana, bhikkhave, sannipātā gabbhassāvakkanti hoti. Idha mātāpitaro ca sannipatitā honti, mātā ca na utunī hoti, gandhabbo ca na paccupaṭṭhito hoti, neva tāva gabbhassāvakkanti hoti. Idha mātāpitaro ca sannipatitā honti, mātā ca utunī hoti, gandhabbo ca na paccupaṭṭhito hoti, neva tāva gabbhassāvakkanti hoti. Yato ca kho, bhikkhave, mātāpitaro ca sannipatitā honti, mātā ca utunī hoti, gandhabbo ca paccupaṭṭhito hoti – evaṃ tiṇṇaṃ sannipātā gabbhassāvakkanti hoti. Tamenaṃ, bhikkhave, mātā nava vā dasa vā māse gabbhaṃ kucchinā pariharati mahatā saṃsayena garubhāraṃ . Tamenaṃ, bhikkhave, mātā navannaṃ vā dasannaṃ vā māsānaṃ accayena vijāyati mahatā saṃsayena garubhāraṃ. Tamenaṃ jātaṃ samānaṃ sakena lohitena poseti. Lohitañhetaṃ, bhikkhave, ariyassa vinaye yadidaṃ mātuthaññaṃ. Sa kho so, bhikkhave, kumāro vuddhimanvāya indriyānaṃ paripākamanvāya yāni tāni kumārakānaṃ kīḷāpanakāni tehi kīḷati, seyyathidaṃ – vaṅkakaṃ ghaṭikaṃ mokkhacikaṃ ciṅgulakaṃ pattāḷhakaṃ rathakaṃ dhanukaṃ. Sa kho so, bhikkhave, kumāro vuddhimanvāya indriyānaṃ paripākamanvāya pañcahi kāmaguṇehi samappito samaṅgībhūto paricāreti – cakkhuviññeyyehi rūpehi iṭṭhehi kantehi manāpehi piyarūpehi kāmūpasaṃhitehi rajanīyehi, sotaviññeyyehi saddehi… ghānaviññeyyehi gandhehi… jivhāviññeyyehi rasehi… kāyaviññeyyehi phoṭṭhabbehi iṭṭhehi kantehi manāpehi piyarūpehi kāmūpasaṃhitehi rajanīyehi.

408. 「比丘たちよ、実に三者が集まることによって胎児の降誕(受胎)がある。ここで、父母が集い(性交し)、しかし母に月経がなく、ガンダッバ(結生しようとする存在)が現前していないならば、まだ胎児の受胎はない。ここで、父母が集い、母に月経があるが、ガンダッバが現前していないならば、まだ胎児の受胎はない。しかし比丘たちよ、父母が集い、母に月経があり、ガンダッバが現前しているとき、このように三者が集まることによって胎児の受胎がある。比丘たちよ、母はその胎児を九ヶ月または十ヶ月の間、大いなる不安を抱きつつ重い荷として腹の中に宿す。比丘たちよ、母は九ヶ月または十ヶ月が過ぎた後、大いなる不安を抱きつつ重い荷を出産する。そして生まれたその子を、自らの血によって養い育てる。比丘たちよ、聖者の律において、母の乳こそが実に血である。比丘たちよ、その子供は成長し、感覚諸能力が成熟するにつれて、幼児たちの様々な遊具で遊ぶようになる。たとえば、小さな鋤、独楽、とんぼ返り、風車、升、小さな車、小さな弓などで。比丘たちよ、その子供は成長し、感覚諸能力が成熟するにつれて、五つの欲望の対象(五欲功徳)を具え、享受して楽しむ。すなわち、眼によって認識される色であって、好ましく、愛らしく、心にかない、愛着を誘い、欲望を伴い、情欲をかきたてるもの、耳によって認識される声……鼻によって認識される香……舌によって認識される味……身によって認識される感触であって、好ましく、愛らしく、心にかない、愛着を誘い、欲望を伴い、情欲をかきたてるものである。

409. ‘‘So cakkhunā rūpaṃ disvā piyarūpe rūpe sārajjati, appiyarūpe rūpe byāpajjati, anupaṭṭhitakāyasati ca viharati parittacetaso. Tañca cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ yathābhūtaṃ nappajānāti – yatthassa te pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhanti. So evaṃ anurodhavirodhaṃ samāpanno yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, so taṃ vedanaṃ abhinandati abhivadati ajjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ vedanaṃ abhinandato abhivadato ajjhosāya tiṭṭhato uppajjati nandī. Yā vedanāsu nandī tadupādānaṃ, tassupādānapaccayā bhavo, bhavapaccayā jāti, jātipaccayā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā sambhavanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hoti. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya piyarūpe dhamme sārajjati, appiyarūpe dhamme byāpajjati, anupaṭṭhitakāyasati ca viharati parittacetaso. Tañca cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ yathābhūtaṃ nappajānāti – yatthassa te pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhanti. So evaṃ anurodhavirodhaṃ samāpanno yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, so taṃ vedanaṃ abhinandati abhivadati ajjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ vedanaṃ abhinandato abhivadato ajjhosāya tiṭṭhato uppajjati nandī. Yā vedanāsu nandī tadupādānaṃ, tassupādānapaccayā bhavo, bhavapaccayā jāti, jātipaccayā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā sambhavanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hoti.

409. 「彼は眼で色を見て、愛らしい色に執着し、愛らしくない色に腹を立て、身についての気づき(身至念)を確立せずに狭小な心で暮らす。そして、それによってかの悪しき不善の諸法が余すところなく滅するかの心解脱と慧解脱を、ありのままに知らない。彼はこのように随順と違背に陥り、快であれ苦であれ不苦不楽であれ、どのような感受であっても感受するとき、その感受を歓喜し、称賛し、固執して留まる。その感受を歓喜し、称賛し、固執して留まる彼に、歓喜が生じる。感受に対する歓喜こそが執取(取)であり、その執取に縁って存在(有)があり、存在に縁って生があり、生に縁って老死・憂い・悲嘆・苦しみ・嘆き・悶えが生じる。このようにして、このすべての苦蘊の生起がある。耳で声を聞いて……(中略)……鼻で香を嗅いで……(中略)……舌で味を味わって……(中略)……身で感触に触れて……(中略)……意で法を認識して、愛らしい法に執着し、愛らしくない法に腹を立て、身についての気づきを確立せずに狭小な心で暮らす。そして、それによってかの悪しき不善の諸法が余すところなく滅するかの心解脱と慧解脱を、ありのままに知らない。彼はこのように随順と違背に陥り、快であれ苦であれ不苦不楽であれ、どのような感受であっても感受するとき、その感受を歓喜し、称賛し、固執して留まる。その感受を歓喜し、称賛し、固執して留まる彼に、歓喜が生じる。感受に対する歓喜こそが執取であり、その執取に縁って存在があり、存在に縁って生があり、生に縁って老死・憂い・悲嘆・苦しみ・嘆き・悶えが生じる。このようにして、このすべての苦蘊の生起がある。

410. ‘‘Idha, bhikkhave, tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā. So imaṃ lokaṃ sadevakaṃ samārakaṃ sabrahmakaṃ sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajaṃ sadevamanussaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedeti. So dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇaṃ sātthaṃ sabyañjanaṃ; kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ pakāseti. Taṃ dhammaṃ suṇāti gahapati vā gahapatiputto vā aññatarasmiṃ vā kule paccājāto. So taṃ dhammaṃ sutvā tathāgate saddhaṃ paṭilabhati. So tena saddhāpaṭilābhena samannāgato iti paṭisañcikkhati – ‘sambādho gharāvāso rajāpatho, abbhokāso pabbajjā. Nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā, kāsāyāni vatthāni acchādetvā, agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’’’nti. So aparena samayena appaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya, mahantaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya, appaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya, mahantaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya, kesamassuṃ ohāretvā, kāsāyāni vatthāni acchādetvā, agārasmā anagāriyaṃ pabbajati.

410. 「比丘たちよ、世に如来が生じる。応供、正等覚者、明行足、善逝、世間解、無上士、調御丈夫、天人師、仏、世尊である。彼は、天を含み、魔を含み、梵天を含み、沙門・バラモンを含み、天と人を含むこの世界を生類とともに、自ら証知して実現し、開示する。彼は、初めも善く、中ほども善く、終わりも善く、意味を備え、表現を整えた法を説く。完全に満たされた清浄な崇高なる行い(梵行)を明らかにする。その法を、居士や居士の子、あるいは他のいずれかの家系に生まれた者が聞く。彼はその法を聞いて如来への信仰を獲得する。彼はその信仰の獲得を具えて、このように思慮する――『在家の生活は狭苦しく、塵埃の道である。出家は開かれた大空のようである。家に住まう者が、完全に満たされ、完全に清浄で、磨かれた貝殻のような梵行を実践することは容易ではない。いざ、私は髭と髪を剃り落とし、黄褐色の衣を身にまとって、家から出て家なき身へと出家しよう』と。彼は後の時に、わずかな財産であれ捨て去り、多くの財産であれ捨て去り、わずかな親族の輪であれ捨て去り、多くの親族の輪であれ捨て去って、髭と髪を剃り落とし、黄褐色の衣を身にまとって、家から出て家なき身へと出家する。

411. ‘‘So evaṃ pabbajito samāno bhikkhūnaṃ sikkhāsājīvasamāpanno pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti, nihitadaṇḍo nihitasattho lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati.

411. 「彼はこのように出家して、比丘たちの戒律と生計を具備し、生きものを殺すことを捨てて、生きものを殺すことから離れる。棒を捨て、武器を捨て、慎み深く慈悲深く、すべての生きとし生けるものの利益を憐れんで暮らす。

‘‘Adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato hoti, dinnādāyī dinnapāṭikaṅkhī athenena sucibhūtena attanā viharati.

「与えられていないものを取ることを捨てて、与えられていないものを取ることから離れ、与えられたものを受け取り、与えられたものを望み、盗むことなく清らかな自己となって暮らす。

‘‘Abrahmacariyaṃ pahāya brahmacārī hoti, ārācārī virato methunā gāmadhammā.

「不淫を捨てて梵行者となり、遠離を行じ、粗野な習俗である性交から離れる。

‘‘Musāvādaṃ pahāya musāvādā paṭivirato hoti, saccavādī saccasandho theto paccayiko avisaṃvādako lokassa.

「虚偽の言葉を捨てて、虚偽の言葉から離れ、真実を語り、真実に結びつき、堅固で、信頼され、世間を欺かない者となる。

‘‘Pisuṇaṃ vācaṃ pahāya pisuṇāya vācāya paṭivirato hoti – ito sutvā na amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā na imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya. Iti bhinnānaṃ vā sandhātā, sahitānaṃ vā anuppadātā samaggārāmo samaggarato samagganandī, samaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā hoti.

「中傷の言葉を捨てて、中傷の言葉から離れる。ここから聞いて彼らを仲違いさせるためにあちらで告げ口せず、あちらから聞いてこれらを仲違いさせるためにここで告げ口しない。このように、仲違いした者たちを和解させ、結束した者たちを励まし、和合を好み、和合を喜び、和合を楽しみ、和合をもたらす言葉を語る者となる。

‘‘Pharusaṃ vācaṃ pahāya pharusāya vācāya paṭivirato hoti – yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā hoti.

「粗暴な言葉を捨てて、粗暴な言葉から離れる。欠点がなく、耳に快く、愛らしく、心に届き、礼儀正しく、多くの人に愛され、多くの人に喜ばれるような、そのような言葉を語る者となる。

‘‘Samphappalāpaṃ pahāya samphappalāpā paṭivirato hoti, kālavādī bhūtavādī atthavādī dhammavādī vinayavādī, nidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā kālena, sāpadesaṃ pariyantavatiṃ atthasaṃhitaṃ.

「無益な雑談を捨てて、無益な雑談から離れ、時に適ったことを語る者、事実を語る者、有益なことを語る者、法を語る者、律を語る者となり、時に応じて心に留めるべき、根拠があり、節度があり、利益を伴う言葉を語る者となる。

‘‘So bījagāmabhūtagāmasamārambhā paṭivirato hoti, ekabhattiko hoti rattūparato, virato vikālabhojanā. Naccagītavāditavisūkadassanā paṭivirato hoti, mālāgandhavilepanadhāraṇamaṇḍanavibhūsanaṭṭhānā paṭivirato hoti, uccāsayanamahāsayanā paṭivirato hoti, jātarūparajatapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, āmakadhaññapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, āmakamaṃsapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, itthikumārikapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, dāsidāsapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, ajeḷakapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, kukkuṭasūkarapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, hatthigavāssavaḷavapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, khettavatthupaṭiggahaṇā paṭivirato hoti, dūteyyapahiṇagamanānuyogā paṭivirato hoti, kayavikkayā paṭivirato hoti, tulākūṭakaṃsakūṭamānakūṭā paṭivirato hoti, ukkoṭanavañcana-nikati-sāciyogā paṭivirato hoti, chedana-vadhabandhanaviparāmosa-ālopa-sahasākārā paṭivirato hoti .

「彼は種子類や植物類を損なうことから離れ、一日に一度の食事をとり、夜の食事を断ち、非時の食事から離れる。舞踊・歌謡・音楽・見世物の観覧から離れ、花飾り・香料・塗料を身につけ装飾・美化することから離れ、高く大きな寝台から離れ、金銀の受け取りから離れ、生の穀物の受け取りから離れ、生の肉の受け取りから離れ、婦人や幼女の受け取りから離れ、女奴隷や男奴隷の受け取りから離れ、山羊や羊の受け取りから離れ、鶏や豚の受け取りから離れ、象・牛・馬・牝馬の受け取りから離れ、田畑や屋敷の受け取りから離れ、使者の使い走りや使いの用務に従事することから離れ、売買から離れ、偽りの秤・偽りの金・偽りの枡による不正から離れ、賄賂・詐欺・不正・ペテンから離れ、切断・殺害・束縛・強盗・略奪・暴行から離れる。

‘‘So santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarena kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamati samādāyeva pakkamati. Seyyathāpi nāma pakkhī sakuṇo yena yeneva ḍeti sapattabhārova ḍeti, evameva bhikkhu santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarena, kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamati samādāyeva pakkamati. So iminā ariyena sīlakkhandhena samannāgato ajjhattaṃ anavajjasukhaṃ paṭisaṃvedeti.

「彼は身体を守る衣と、腹を満たす托鉢の食事によって満足している。彼はどこへ行くにも、それらだけを携えて赴く。あたかも翼のある鳥が、どこへ飛んで行くにも自らの翼の重みだけを携えて飛ぶように、まさにそのように比丘は身体を守る衣と、腹を満たす托鉢の食事によって満足している。彼はどこへ行くにも、それらだけを携えて赴く。彼はこの聖なる戒の集まりを具足して、内なる非難されることのない安楽を経験する。

‘‘So cakkhunā rūpaṃ disvā na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ āpajjati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati manindriyaṃ manindriye saṃvaraṃ āpajjati. So iminā ariyena indriyasaṃvarena samannāgato ajjhattaṃ abyāsekasukhaṃ paṭisaṃvedeti.

「彼は眼で色を見て、その相(全体像)に囚われず、その細相(特徴)に囚われない。眼の感覚器官が制御されないままに暮らすならば、執着や憂いという悪しき不善の諸法が流れ込むであろうから、それを制御するために実践し、眼の器官を防護し、眼の器官における制御を達成する。耳で声を聞いて……(中略)……鼻で香を嗅いで……(中略)……舌で味を味わって……(中略)……身で感触に触れて……(中略)……意で法を認識して、その相に囚われず、その細相に囚われない。意の感覚器官が制御されないままに暮らすならば、執着や憂いという悪しき不善の諸法が流れ込むであろうから、それを制御するために実践し、意の器官を防護し、意の器官における制御を達成する。彼はこの聖なる感覚器官の制御を具足して、内なる不純に染まらない安楽を経験する。

‘‘So abhikkante paṭikkante sampajānakārī hoti, ālokite vilokite sampajānakārī hoti, samiñjite pasārite sampajānakārī hoti, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī hoti, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī hoti, uccārapassāvakamme sampajānakārī hoti, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī hoti.

「彼は進むときも退くときも明確に知覚して行い(正知)、前を見るときも見回すときも明確に知覚して行い、手足を曲げるときも伸ばすときも明確に知覚して行い、大衣・鉢・衣を身につけるときも明確に知覚して行い、食べるときも飲むときも噛むときも味わうときも明確に知覚して行い、大小便の用を足すときも明確に知覚して行い、歩くときも立つときも座るときも眠るときも目覚めているときも語るときも沈黙しているときも、明確に知覚して行う。

412. ‘‘So iminā ca ariyena sīlakkhandhena samannāgato, (imāya ca ariyāya santuṭṭhiyā samannāgato) , iminā ca ariyena indriyasaṃvarena samannāgato, iminā ca ariyena satisampajaññena samannāgato, vivittaṃ senāsanaṃ bhajati – araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. So pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā, ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya, parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā viharati, abhijjhāya cittaṃ parisodheti; byāpādapadosaṃ pahāya abyāpannacitto viharati, sabbapāṇabhūtahitānukampī, byāpādapadosā cittaṃ parisodheti; thīnamiddhaṃ pahāya vigatathīnamiddho viharati ālokasaññī, sato sampajāno, thīnamiddhā cittaṃ parisodheti; uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato viharati ajjhattaṃ vūpasantacitto, uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodheti; vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho viharati akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodheti.

412. 「彼はこの聖なる戒の集まりを具足し、この聖なる感覚器官の制御を具足し、この聖なる気づきと明確な知覚(正念正知)を具足して、人里離れた住処に身を寄せる――森、樹の根元、山、峡谷、山の洞窟、墓地、密林、開けた野原、藁束である。彼は食事を終えて托鉢から戻り、足を組んで座り、身体をまっすぐに保ち、目前に気づきを確立する。彼は世間に対する執着を捨てて、執着を離れた心で暮らし、執着から心を清める。悪意や瞋恚を捨てて、悪意のない心で暮らし、すべての生きとし生けるものの利益を憐れみ、悪意や瞋恚から心を清める。惛沈と睡眠(心の沈滞と眠気)を捨てて、惛沈と睡眠を離れて暮らし、光を意識し、気づきと明確な知覚を保ち、惛沈と睡眠から心を清める。掉挙と悪作(心の浮つきと後悔)を捨てて、浮つくことなく、内なる静まり澄んだ心で暮らし、掉挙と悪作から心を清める。疑惑を捨てて、疑惑を乗り越えて暮らし、善き諸法について迷うことなく、疑惑から心を清める。

413. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe, vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ…pe… tatiyaṃ jhānaṃ…pe… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati.

413. 「彼は心を汚し、智慧を弱めるこれら五つの蓋(心の障害)を捨てて、諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れて、尋(思考)を伴い、伺(考察)を伴い、遠離から生じた喜と楽のある初禅を達成して暮らす。さらにまた、比丘たちよ、比丘は尋と伺の静止によって、内なる静寂と心の一境性を獲得し、尋がなく伺がなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を……(中略)……第三禅を……(中略)……第四禅を達成して暮らす。

414. ‘‘So cakkhunā rūpaṃ disvā piyarūpe rūpe na sārajjati, appiyarūpe rūpe na byāpajjati, upaṭṭhitakāyasati ca viharati appamāṇacetaso. Tañca cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ yathābhūtaṃ pajānāti – yatthassa te pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhanti. So evaṃ anurodhavirodhavippahīno yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti, sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, so taṃ vedanaṃ nābhinandati nābhivadati nājjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ vedanaṃ anabhinandato anabhivadato anajjhosāya tiṭṭhato yā vedanāsu nandī sā nirujjhati. Tassa nandīnirodhā upādānanirodho, upādānanirodhā bhavanirodho, bhavanirodhā jātinirodho, jātinirodhā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā nirujjhanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa nirodho hoti. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya piyarūpe dhamme na sārajjati, appiyarūpe dhamme na byāpajjati, upaṭṭhitakāyasati ca viharati appamāṇacetaso, tañca cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ yathābhūtaṃ pajānāti – yatthassa te pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhanti. So evaṃ anurodhavirodhavippahīno yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti, sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, so taṃ vedanaṃ nābhinandati nābhivadati nājjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ vedanaṃ anabhinandato anabhivadato anajjhosāya tiṭṭhato yā vedanāsu nandī sā nirujjhati. Tassa nandīnirodhā upādānanirodho, upādānanirodhā bhavanirodho, bhavanirodhā jātinirodho, jātinirodhā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā nirujjhanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa nirodho hoti. Imaṃ kho me tumhe, bhikkhave, saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ dhāretha, sātiṃ pana bhikkhuṃ kevaṭṭaputtaṃ mahātaṇhājālataṇhāsaṅghāṭappaṭimukka’’nti.

414. 「彼は眼によって色(物質的形態)を見て、好ましい色に貪着せず、好ましくない色に嫌悪を抱かず、身についての気づき(身至念)を確立して、無量の心をもって住します。そして、彼の悪しく不善なる諸法が無余に滅する、その心解脱と慧解脱をありのままに如実に知るのです。彼はこのように好悪・反撥を捨て去り、どのような受を感受しようとも――楽受であれ、苦受であれ、不苦不楽受であれ――その受を歓喜せず、歓迎せず、執着してとどまることがありません。彼がその受を歓喜せず、歓迎せず、執着してとどまらないとき、受に対する歓喜が滅します。彼の歓喜の滅により執着の滅があり、執着の滅により存在(有)の滅があり、存在の滅により生の滅があり、生の滅により老死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、絶望が滅します。このようにして、このすべての苦蘊の滅があるのです。耳によって声を聞いて……(中略)……鼻によって香を嗅いで……(中略)……舌によって味を味わって……(中略)……身によって感触に触れて……(中略)……意によって法(心の対象)を認識して、好ましい法に貪着せず、好ましくない法に嫌悪を抱かず、身についての気づきを確立して、無量の心をもって住し、彼の悪しく不善なる諸法が無余に滅する、その心解脱と慧解脱をありのままに如実に知るのです。彼はこのように好悪・反撥を捨て去り、どのような受を感受しようとも――楽受であれ、苦受であれ、不苦不楽受であれ――その受を歓喜せず、歓迎せず、執着してとどまることがありません。彼がその受を歓喜せず、歓迎せず、執着してとどまらないとき、受に対する歓喜が滅します。彼の歓喜の滅により執着の滅があり、執着の滅により存在の滅があり、存在の滅により生の滅があり、生の滅により老死、憂い、悲しみ、苦しみ、嘆き、絶望が滅します。このようにして、このすべての苦蘊の滅があるのです。比丘たちよ、あなた方はこの簡潔に説かれた渇愛の滅尽による解脱を心に保持しなさい。一方、漁師の子であるサーティ比丘は、渇愛の大網・渇愛の束縛に囚われていると見なしなさい」

Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.

世尊はこのように説かれました。かの比丘たちは歓喜し、世尊の説法を喜悦して受け入れました。

Mahātaṇhāsaṅkhayasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ.

大愛尽経第八 了

9. Mahāassapurasuttaṃ

9. 大アッサプラ経(大馬邑経)

415. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā aṅgesu viharati assapuraṃ nāma aṅgānaṃ nigamo. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –

415. このように私は聞きました。ある時、世尊はアンガ国のアッサプラというアンガ国の人々の町に滞在しておられました。そこで世尊は「比丘たちよ」と比丘たちに呼びかけられました。「世尊よ」とそれらの比丘たちは世尊にお応えしました。世尊はこのように言われました。

‘‘Samaṇā samaṇāti vo, bhikkhave, jano sañjānāti. Tumhe ca pana ‘ke tumhe’ti puṭṭhā samānā ‘samaṇāmhā’ti paṭijānātha; tesaṃ vo, bhikkhave, evaṃsamaññānaṃ sataṃ evaṃpaṭiññānaṃ sataṃ ‘ye dhammā samaṇakaraṇā ca brāhmaṇakaraṇā ca te dhamme samādāya vattissāma, evaṃ no ayaṃ amhākaṃ samaññā ca saccā bhavissati paṭiññā ca bhūtā. Yesañca mayaṃ cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhāraṃ paribhuñjāma, tesaṃ te kārā amhesu mahapphalā bhavissanti mahānisaṃsā, amhākañcevāyaṃ pabbajjā avañjhā bhavissati saphalā saudrayā’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.

「比丘たちよ、人々はあなた方のことを『沙門である、沙門である』と認めています。またあなた方も『あなた方は何者か』と問われれば、『沙門である』と言明します。比丘たちよ、そのような呼び名を持ち、そのような言明をするあなた方は、『沙門とする法、婆羅門とする法を実践して歩もう。そうすれば、我らのこの呼び名は真実となり、言明も真正のものとなるだろう。また、我らが衣・食・住居・病用の医薬品という資具を供養してくださる人々にとって、その奉仕は大きな果報と大きな功徳をもたらすものとなり、我らのこの出家も無駄にならず、実り多く実益あるものとなるだろう』とこのように学ぶべきです。比丘たちよ、まさにこのように学ぶべきなのです。

416. ‘‘Katame ca, bhikkhave, dhammā samaṇakaraṇā ca brāhmaṇakaraṇā ca? ‘Hirottappena samannāgatā bhavissāmā’ti evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi, sati uttariṃ karaṇīye’.

416. 比丘たちよ、では、沙門とする法、婆羅門とする法とは何でしょうか。『私たちは慚と愧(恥と畏れ)を具足しよう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足した。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

417. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? ‘Parisuddho no kāyasamācāro bhavissati uttāno vivaṭo na ca chiddavā saṃvuto ca. Tāya ca pana parisuddhakāyasamācāratāya nevattānukkaṃsessāma na paraṃ vambhessāmā’ti evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, parisuddho no kāyasamācāro; alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi, sati uttariṃ karaṇīye’.

417. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。『私たちの身体の行い(身行)は清浄で、明白で、開かれており、欠陥がなく、よく護られたものとなろう。そして、その清浄な身体の行いによって、自らを称賛せず他者を蔑むこともないであろう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足し、身体の行いは清浄である。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

418. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? ‘Parisuddho no vacīsamācāro bhavissati uttāno vivaṭo na ca chiddavā saṃvuto ca. Tāya ca pana parisuddhavacīsamācāratāya nevattānukkaṃsessāma na paraṃ vambhessāmā’ti evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, parisuddho no kāyasamācāro, parisuddho vacīsamācāro; alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi, sati uttariṃ karaṇīye’.

418. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。『私たちの言葉の行い(口行)は清浄で、明白で、開かれており、欠陥がなく、よく護られたものとなろう。そして、その清浄な言葉の行いによって、自らを称賛せず他者を蔑むこともないであろう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足し、身体の行いは清浄であり、言葉の行いも清浄である。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

419. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? ‘Parisuddho no manosamācāro bhavissati uttāno vivaṭo na ca chiddavā saṃvuto ca. Tāya ca pana parisuddhamanosamācāratāya nevattānukkaṃsessāma na paraṃ vambhessāmā’ti evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, parisuddho no kāyasamācāro, parisuddho vacīsamācāro, parisuddho manosamācāro; alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi, sati uttariṃ karaṇīye’.

419. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。『私たちの心の行い(意行)は清浄で、明白で、開かれており、欠陥がなく、よく護られたものとなろう。そして、その清浄な心の行いによって、自らを称賛せず他者を蔑むこともないであろう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足し、身体の行いは清浄であり、言葉の行いは清浄であり、心の行いも清浄である。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

420. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? ‘Parisuddho no ājīvo bhavissati uttāno vivaṭo na ca chiddavā saṃvuto ca. Tāya ca pana parisuddhājīvatāya nevattānukkaṃsessāma na paraṃ vambhessāmā’ti evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, parisuddho no kāyasamācāro, parisuddho vacīsamācāro, parisuddho manosamācāro, parisuddho ājīvo; alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi, sati uttariṃ karaṇīye’.

420. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。『私たちの生計(生活様式)は清浄で、明白で、開かれており、欠陥がなく、よく護られたものとなろう。そして、その清浄な生計によって、自らを称賛せず他者を蔑むこともないであろう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足し、身体の行いは清浄であり、言葉の行いは清浄であり、心の行いは清浄であり、生計も清浄である。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

421. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? ‘Indriyesu guttadvārā bhavissāma; cakkhunā rūpaṃ disvā na nimittaggāhī nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ, tassa saṃvarāya paṭipajjissāma, rakkhissāma cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ āpajjissāma. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya na nimittaggāhī nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ, tassa saṃvarāya paṭipajjissāma, rakkhissāma manindriyaṃ, manindriye saṃvaraṃ āpajjissāmā’ti evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, parisuddho no kāyasamācāro, parisuddho vacīsamācāro, parisuddho manosamācāro, parisuddho ājīvo, indriyesumha guttadvārā; alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi, sati uttariṃ karaṇīye’.

421. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。『感覚器官の門を護る者となろう。眼によって色を見て、全体の相(特徴)を捉えず、細部の相を捉えない。眼の器官を制御せずに住すれば、世俗の貪欲と憂いという悪しく不善の諸法が流れ込む原因となるので、それを防ぐために努め、眼の器官を護り、眼の器官における防護を達成しよう。耳によって声を聞いて……(中略)……鼻によって香を嗅いで……(中略)……舌によって味を味わって……(中略)……身によって感触に触れて……(中略)……意によって法を認識して、全体の相を捉えず、細部の相を捉えない。意の器官を制御せずに住すれば、世俗の貪欲と憂いという悪しく不善の諸法が流れ込む原因となるので、それを防ぐために努め、意の器官を護り、意の器官における防護を達成しよう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足し、身体の行いは清浄であり、言葉の行いは清浄であり、心の行いは清浄であり、生計は清浄であり、感覚器官の門を護っている。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

422. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? ‘Bhojane mattaññuno bhavissāma, paṭisaṅkhā yoniso āhāraṃ āharissāma, neva davāya na madāya na maṇḍanāya na vibhūsanāya yāvadeva imassa kāyassa ṭhitiyā yāpanāya, vihiṃsūparatiyā, brahmacariyānuggahāya, iti purāṇañca vedanaṃ paṭihaṅkhāma navañca vedanaṃ na uppādessāma, yātrā ca no bhavissati, anavajjatā ca, phāsu vihāro cā’ti evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, parisuddho no kāyasamācāro, parisuddho vacīsamācāro, parisuddho manosamācāro, parisuddho ājīvo, indriyesumha guttadvārā, bhojane mattaññuno; alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo, sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi sati uttariṃ karaṇīye’.

422. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。『食事において節度を知る者となろう。如理に省察して食物を摂り、遊戯のためでなく、驕りのためでなく、装飾のためでなく、美化のためでなく、ただこの身を保ち維持するため、飢えの苦しみを鎮めるため、清浄行を助けるためだけに食し、このようにして古い苦受を滅ぼし、新しい苦受を生じさせず、維持と無過失と安穏な生活を得よう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足し、身体の行いは清浄であり、言葉の行いは清浄であり、心の行いは清浄であり、生計は清浄であり、感覚器官の門を護り、食事において節度を知っている。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

423. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? ‘Jāgariyaṃ anuyuttā bhavissāma, divasaṃ caṅkamena nisajjāya āvaraṇīyehi dhammehi cittaṃ parisodhessāma. Rattiyā paṭhamaṃ yāmaṃ caṅkamena nisajjāya āvaraṇīyehi dhammehi cittaṃ parisodhessāma. Rattiyā majjhimaṃ yāmaṃ dakkhiṇena passena sīhaseyyaṃ kappessāma pāde pādaṃ accādhāya, sato sampajāno uṭṭhānasaññaṃ manasi karitvā. Rattiyā pacchimaṃ yāmaṃ paccuṭṭhāya caṅkamena nisajjāya āvaraṇīyehi dhammehi cittaṃ parisodhessāmā’ti, evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, parisuddho no kāyasamācāro, parisuddho vacīsamācāro, parisuddho manosamācāro, parisuddho ājīvo, indriyesumha guttadvārā, bhojane mattaññuno, jāgariyaṃ anuyuttā; alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti, tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo, sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi sati uttariṃ karaṇīye’.

423. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。『目覚め(不眠・覚醒)に専念する者となろう。昼間は経行(歩行瞑想)と坐禅によって、心を覆い隠す障害の諸法から心を清めよう。夜の初夜(初めの四時間)には経行と坐禅によって心を覆い隠す障害の諸法から心を清めよう。夜の中夜(中間の四時間)には右脇を下にして足を重ね、正念と正知を保ち、起き上がる想いを心に留めて獅子の臥法をとろう。夜の後夜(最後の四時間)には起き上がって経行と坐禅によって心を覆い隠す障害の諸法から心を清めよう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足し、身体の行いは清浄であり、言葉の行いは清浄であり、心の行いは清浄であり、生計は清浄であり、感覚器官の門を護り、食事において節度を知り、目覚めに専念している。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

424. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? ‘Satisampajaññena samannāgatā bhavissāma, abhikkante paṭikkante sampajānakārī, ālokite vilokite sampajānakārī, samiñjite pasārite sampajānakārī, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī, uccārapassāvakamme sampajānakārī, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī’ti, evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Siyā kho pana, bhikkhave, tumhākaṃ evamassa – ‘hirottappenamha samannāgatā, parisuddho no kāyasamācāro, parisuddho vacīsamācāro, parisuddho manosamācāro, parisuddho ājīvo, indriyesumha guttadvārā, bhojane mattaññuno, jāgariyaṃ anuyuttā, satisampajaññena samannāgatā; alamettāvatā katamettāvatā, anuppatto no sāmaññattho, natthi no kiñci uttariṃ karaṇīya’nti tāvatakeneva tuṭṭhiṃ āpajjeyyātha. Ārocayāmi vo, bhikkhave, paṭivedayāmi vo, bhikkhave – ‘mā vo, sāmaññatthikānaṃ sataṃ sāmaññattho parihāyi sati uttariṃ karaṇīye’.

424. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。『正念と正知(気づきと明確な了解)を具足する者となろう。前進するときも後退するときも正知をもって行い、前を見るときも見回すときも正知をもって行い、身体を屈伸するときも正知をもって行い、大衣・鉢・衣を身につけるときも正知をもって行い、食べ、飲み、噛み、味わうときも正知をもって行い、大小便をするときも正知をもって行い、歩むときも、立つときも、坐るときも、眠るときも、覚めているときも、語るときも、沈黙しているときも正知をもって行おう』と、比丘たちよ、あなた方はこのように学ぶべきです。比丘たちよ、しかしあなた方にこのように思われることがあるかもしれません。『私たちは慚と愧を具足し、身体の行いは清浄であり、言葉の行いは清浄であり、心の行いは清浄であり、生計は清浄であり、感覚器官の門を護り、食事において節度を知り、目覚めに専念し、正念と正知を具足している。これで十分だ、これだけなされた。沙門の目的は達成された。我らにはこれ以上なすべきことは何もない』と、それだけで満足してしまうかもしれません。比丘たちよ、私はあなた方に告げます、比丘たちよ、私はあなた方に知らせます。『沙門の目的を求める者たちであるのに、さらに上に成すべきことがあるにもかかわらず、沙門の目的を失ってはならない』と。

425. ‘‘Kiñca, bhikkhave, uttariṃ karaṇīyaṃ? Idha, bhikkhave, bhikkhu vivittaṃ senāsanaṃ bhajati – araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanappatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. So pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā, ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā viharati, abhijjhāya cittaṃ parisodheti; byāpādapadosaṃ pahāya abyāpannacitto viharati, sabbapāṇabhūtahitānukampī, byāpādapadosā cittaṃ parisodheti; thīnamiddhaṃ pahāya vigatathīnamiddho viharati, ālokasaññī sato sampajāno, thīnamiddhā cittaṃ parisodheti; uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato viharati, ajjhattaṃ vūpasantacitto, uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodheti; vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho viharati, akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodheti.

425. 比丘たちよ、では、さらに上に成すべきこととは何でしょうか。比丘たちよ、ここに比丘は人里離れた住処――森林、樹の根元、山、洞窟、岩窟、墓地、密林、野外、わら山――に親しみます。彼は托鉢から戻り、食後に結跏趺坐し、身体をまっすぐに保ち、面前に気づきを確立して坐ります。彼は世間への貪欲(貪愛)を捨てて、貪欲を離れた心をもって住し、貪欲から心を清めます。怒り(瞋恚)を捨てて、怒りのない心をもって住し、一切の生きとし生けるものの利益を憐れみ、怒りから心を清めます。物憂さと眠気(惛沈・睡眠)を捨てて、物憂さと眠気を離れて住し、光の想いを持ち、正念と正知を保ち、物憂さと眠気から心を清めます。心の動揺と後悔(掉挙・悪作)を捨てて、動揺することなく住し、内面に静まり返った心をもって、心の動揺と後悔から心を清めます。疑い(疑)を捨てて、疑いを乗り越えて住し、善なる諸法において戸惑うことなく、疑いから心を清めます。

426. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso iṇaṃ ādāya kammante payojeyya. Tassa te kammantā samijjheyyuṃ . So yāni ca porāṇāni iṇamūlāni tāni ca byantī kareyya, siyā cassa uttariṃ avasiṭṭhaṃ dārabharaṇāya. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe iṇaṃ ādāya kammante payojesiṃ, tassa me te kammantā samijjhiṃsu. Sohaṃ yāni ca porāṇāni iṇamūlāni tāni ca byantī akāsiṃ, atthi ca me uttariṃ avasiṭṭhaṃ dārabharaṇāyā’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

426. 比丘たちよ、それはあたかも、ある人が借金をして事業に従事したようなものです。その人の事業は成功しました。彼は昔の借金の元本をすべて返済し、さらに妻子を養うための余剰が残りました。彼にはこのように思われるでしょう。『私は以前、借金をして事業を営んだが、その事業は成功した。私は昔の借金の元本をすべて返済し、さらに妻子を養うための余剰もある』と。彼はそれによって歓喜を得て、喜悦に達するでしょう。

‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso ābādhiko assa dukkhito bāḷhagilāno, bhattañcassa nacchādeyya, na cassa kāye balamattā. So aparena samayena tamhā ābādhā mucceyya, bhattañcassa chādeyya, siyā cassa kāye balamattā. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe ābādhiko ahosiṃ dukkhito bāḷhagilāno, bhattañca me nacchādesi, na ca me āsi kāye balamattā, somhi etarahi tamhā ābādhā mutto, bhattañca me chādeti, atthi ca me kāye balamattā’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

比丘たちよ、あたかも、ある人が病気にかかり、苦しみ、重病となって、食事も進まず、身体に力も全くなくなったようなものです。その後、ある時にその病気から治癒し、食事も進むようになり、身体に力が戻りました。彼にはこのように思われるでしょう。『私は以前、病気にかかり、苦しみ、重病となって、食事も進まず、身体に力も全くなかった。今や私はその病気から治癒し、食事も進み、身体にも力がある』と。彼はそれによって歓喜を得て、喜悦に達するでしょう。

‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso bandhanāgāre baddho assa. So aparena samayena tamhā bandhanā mucceyya sotthinā abbhayena , na cassa kiñci bhogānaṃ vayo. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe bandhanāgāre baddho ahosiṃ, somhi etarahi tamhā bandhanā mutto, sotthinā abbhayena, natthi ca me kiñci bhogānaṃ vayo’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

比丘たちよ、あたかも、ある人が牢獄に囚われていたようなものです。その後、ある時にその牢獄から無事に、恐れなく解放され、財産の損失も全くありませんでした。彼にはこのように思われるでしょう。『私は以前、牢獄に囚われていたが、今やその牢獄から無事に、恐れなく解放され、財産の損失も全くない』と。彼はそれによって歓喜を得て、喜悦に達するでしょう。

‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso dāso assa anattādhīno parādhīno na yenakāmaṃgamo. So aparena samayena tamhā dāsabyā mucceyya attādhīno aparādhīno bhujisso yenakāmaṃgamo. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe dāso ahosiṃ anattādhīno parādhīno na yenakāmaṃgamo, somhi etarahi tamhā dāsabyā mutto attādhīno aparādhīno bhujisso yenakāmaṃgamo’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

比丘たちよ、あたかも、ある人が奴隷であり、自立しておらず他人に依存し、意のままに行くことができなかったようなものです。その後、ある時にその奴隷の境遇から解放され、自立し、他人に依存せず、自由の身となって意のままに行けるようになりました。彼にはこのように思われるでしょう。『私は以前、奴隷であり、自立しておらず他人に依存し、意のままに行くことができなかった。今や私はその奴隷の境遇から解放され、自立し、他人に依存せず、自由の身となって意のままに行ける』と。彼はそれによって歓喜を得て、喜悦に達するでしょう。

‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso sadhano sabhogo kantāraddhānamaggaṃ paṭipajjeyya . So aparena samayena tamhā kantārā nitthareyya sotthinā abbhayena, na cassa kiñci bhogānaṃ vayo. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho pubbe sadhano sabhogo kantāraddhānamaggaṃ paṭipajjiṃ. Somhi etarahi tamhā kantārā nitthiṇṇo sotthinā abbhayena, natthi ca me kiñci bhogānaṃ vayo’ti. So tatonidānaṃ labhetha pāmojjaṃ, adhigaccheyya somanassaṃ.

比丘たちよ、あたかも、ある富裕で財産のある人が、険しい荒野の旅路を進んだようなものです。その後、ある時にその荒野を無事に、恐れなく通過し、財産の損失も全くありませんでした。彼にはこのように思われるでしょう。『私は以前、富裕で財産を持って険しい荒野の旅路を進んだが、今やその荒野を無事に、恐れなく通過し、財産の損失も全くない』と。彼はそれによって歓喜を得て、喜悦に達するでしょう。

‘‘Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu yathā iṇaṃ yathā rogaṃ yathā bandhanāgāraṃ yathā dāsabyaṃ yathā kantāraddhānamaggaṃ, ime pañca nīvaraṇe appahīne attani samanupassati. Seyyathāpi, bhikkhave, āṇaṇyaṃ yathā ārogyaṃ yathā bandhanāmokkhaṃ yathā bhujissaṃ yathā khemantabhūmiṃ; evameva bhikkhu ime pañca nīvaraṇe pahīne attani samanupassati.

比丘たちよ、このように比丘は、これら五つの蓋(心の障害)が自己において未だ捨てられていないとき、借金のように、病気のように、牢獄のように、奴隷のように、険しい荒野の旅路のように見なします。比丘たちよ、無借金のように、健康のように、牢獄からの解放のように、自由人のように、安全な安住の地のように、比丘はこれら五つの蓋が自己において捨て去られたとき、そのように見なすのです。

427. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe, vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi, savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, dakkho nhāpako vā nhāpakantevāsī vā kaṃsathāle nhānīyacuṇṇāni ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ sanneyya. Sāyaṃ nhānīyapiṇḍi snehānugatā snehaparetā santarabāhirā, phuṭā snehena na ca pagghariṇī. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti.

427. 彼は、これら心の汚れであり智慧を弱める五つの蓋を捨て去り、諸々の欲望を離れ、不善の諸法を離れて、尋(思考)と伺(省察)があり、遠離から生じた喜と楽のある初禅(第一禅)に達して住します。彼はこの身体そのものを、遠離から生じた喜と楽によって潤し、浸し、満たし、行き渡らせます。彼の身体全体において、遠離から生じた喜と楽によって行き渡っていない部分はどこにもありません。比丘たちよ、それはあたかも、熟練した風呂の係り、あるいはその弟子が、真鍮の鉢に沐浴の粉を撒き散らし、水を少しずつ振りかけながら練り固めるようなものです。その沐浴の団子には湿り気が行き渡り、湿り気に包まれ、内外ともに湿り気で満ちていながら、したたり落ちることはありません。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを遠離から生じた喜と楽によって潤し、浸し、満たし、行き渡らせます。彼の身体全体において、遠離から生じた喜と楽によって行き渡っていない部分はどこにもありません。

428. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ samādhijena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa samādhijena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, udakarahado ubbhidodako . Tassa nevassa puratthimāya disāya udakassa āyamukhaṃ, na pacchimāya disāya udakassa āyamukhaṃ, na uttarāya disāya udakassa āyamukhaṃ, na dakkhiṇāya disāya udakassa āyamukhaṃ, devo ca na kālena kālaṃ sammādhāraṃ anuppaveccheyya. Atha kho tamhāva udakarahadā sītā vāridhārā ubbhijjitvā tameva udakarahadaṃ sītena vārinā abhisandeyya parisandeyya paripūreyya paripphareyya, nāssa kiñci sabbāvato udakarahadassa sītena vārinā apphuṭaṃ assa. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ samādhijena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa samādhijena pītisukhena apphuṭaṃ hoti.

428. 比丘たちよ、さらにまた、比丘は尋と伺の静止により、内なる清浄があり、心が一つに集中して(心一境性)、尋もなく伺もなく、三昧(定)から生じた喜と楽のある第二禅に達して住します。彼はこの身体そのものを、三昧から生じた喜と楽によって潤し、浸し、満たし、行き渡らせます。彼の身体全体において、三昧から生じた喜と楽によって行き渡っていない部分はどこにもありません。比丘たちよ、それはあたかも、底から水が湧き出る泉のある池のようなものです。そこには東の方角からの水の流入口もなく、西の方角からの水の流入口もなく、北の方角からの水の流入口もなく、南の方角からの水の流入口もなく、また天が時折豊かな雨を降らせることもありません。しかしその池そのものから冷たい水の流れが湧き出て、その池全体を冷たい水によって潤し、浸し、満たし、行き渡らせます。その池の全体において、冷たい水によって行き渡っていない部分はどこにもありません。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを三昧から生じた喜と楽によって潤し、浸し、満たし、行き渡らせます。彼の身体全体において、三昧から生じた喜と楽によって行き渡っていない部分はどこにもありません。

429. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati, sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ nippītikena sukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa nippītikena sukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, uppaliniyaṃ vā paduminiyaṃ vā puṇḍarīkiniyaṃ vā appekaccāni uppalāni vā padumāni vā puṇḍarīkāni vā udake jātāni udake saṃvaḍḍhāni udakānuggatāni antonimuggaposīni, tāni yāva caggā yāva ca mūlā sītena vārinā abhisannāni parisannāni paripūrāni paripphuṭāni, nāssa kiñci sabbāvataṃ uppalānaṃ vā padumānaṃ vā puṇḍarīkānaṃ vā sītena vārinā apphuṭaṃ assa. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ nippītikena sukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa nippītikena sukhena apphuṭaṃ hoti.

429. 比丘たちよ、さらにまた、比丘は喜への執着を離れることによって捨(平静)に住し、正念と正知を保ち、身体で楽を感じて、聖者たちが『平静にして正念あり、楽に住する』と語る第三禅に達して住します。彼はこの身体そのものを、喜を離れた楽によって潤し、浸し、満たし、行き渡らせます。彼の身体全体において、喜を離れた楽によって行き渡っていない部分はどこにもありません。比丘たちよ、それはあたかも、青蓮華の池、紅蓮華の池、あるいは白蓮華の池において、水中に生じ、水中で育ち、水面に出ず、水中に潜ったまま養われている蓮華が、先端から根元に至るまで冷たい水によって潤され、浸され、満たされ、行き渡っており、それら蓮華の全体において冷たい水によって行き渡っていない部分がどこにもないようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを喜を離れた楽によって潤し、浸し、満たし、行き渡らせます。彼の身体全体において、喜を離れた楽によって行き渡っていない部分はどこにもありません。

430. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā, pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā, adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātena pharitvā nisinno hoti, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa parisuddhena cetasā pariyodātena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, puriso odātena vatthena sasīsaṃ pārupetvā nisinno assa, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa odātena vatthena apphuṭaṃ assa. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātena pharitvā nisinno hoti, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa parisuddhena cetasā pariyodātena apphuṭaṃ hoti.

430. 比丘たちよ、さらにまた、比丘は楽の放棄により、苦の放棄により、すでにそれ以前に喜悦と憂いが消滅したことにより、苦もなく楽もない、捨による正念の清浄がある第四禅に達して住します。彼はこの身体そのものを清浄で純白な心で満たして坐ります。彼の身体全体において、清浄で純白な心によって行き渡っていない部分はどこにもありません。比丘たちよ、それはあたかも、ある人が頭から白い布をかぶって坐っているようなものです。彼の身体全体において、白い布で覆われていない部分はどこにもありません。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを清浄で純白な心で満たして坐り、彼の身体全体において、清浄で純白な心によって行き渡っていない部分はどこにもありません。

431. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ, dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. Seyyathāpi, bhikkhave, puriso sakamhā gāmā aññaṃ gāmaṃ gaccheyya, tamhāpi gāmā aññaṃ gāmaṃ gaccheyya, so tamhā gāmā sakaṃyeva gāmaṃ paccāgaccheyya. Tassa evamassa – ‘ahaṃ kho sakamhā gāmā amuṃ gāmaṃ agacchiṃ , tatrapi evaṃ aṭṭhāsiṃ evaṃ nisīdiṃ evaṃ abhāsiṃ evaṃ tuṇhī ahosiṃ; tamhāpi gāmā amuṃ gāmaṃ agacchiṃ, tatrapi evaṃ aṭṭhāsiṃ evaṃ nisīdiṃ evaṃ abhāsiṃ evaṃ tuṇhī ahosiṃ; somhi tamhā gāmā sakaṃyeva gāmaṃ paccāgato’ti. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati.

431. 彼は、心がこのように定まり、清浄で、純白で、汚れがなく、随煩悩を離れ、柔軟で、活動に適し、不動の境地に至ったとき、前世を想起する智(宿命智)へと心を向けます。彼は多くの様々な前世を想起します。すなわち、一生、二生……(中略)……このように、行相と細部にわたって多くの様々な前世を想起するのです。比丘たちよ、それはあたかも、ある人が自分の村から他の村へ行き、その村からさらに別の村へ行き、その村からまた自分の村へと帰って来たようなものです。彼にはこのように思われるでしょう。『私は自分の村からかの村へ行った。そこではこのように立ち、このように坐り、このように語り、このように沈黙した。またかの村からあの村へ行った。そこでもこのように立ち、このように坐り、このように語り、このように沈黙した。そして私はあの村から自分の村へと帰って来た』と。比丘たちよ、まさにそのように、比丘は多くの様々な前世を想起します。すなわち、一生、二生……(中略)……このように、行相と細部にわたって多くの様々な前世を想起するのです。

432. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate, yathākammūpage satte pajānāti…pe… seyyathāpi, bhikkhave, dve agārā sadvārā . Tattha cakkhumā puriso majjhe ṭhito passeyya manusse gehaṃ pavisantepi nikkhamantepi, anucaṅkamantepi anuvicarantepi. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti…pe….

432. 彼は、心がこのように定まり、清浄で、純白で、汚れがなく、随煩悩を離れ、柔軟で、活動に適し、不動の境地に至ったとき、衆生の死生に関する智(死生智・天眼智)へと心を向けます。彼は清浄で人間の能力を超えた天眼によって、死にゆく衆生、生まれかわる衆生、卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、善き境遇にある者、悪しき境遇にある者を見、衆生がそれぞれの業に従って赴くのを如実に知ります……(中略)……比丘たちよ、それはあたかも、扉のある二つの家があり、そこに目の見える人が中間に立って、人々が家に入ったり出たり、行き来したり歩き回ったりするのを見るようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、比丘は清浄で人間の能力を超えた天眼によって、死にゆく衆生、生まれかわる衆生、卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、善き境遇にある者、悪しき境遇にある者を見、衆生がそれぞれの業に従って赴くのを如実に知るのです……(中略)……。

433. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti. ‘Ime āsavā’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti.

433. 彼は、心がこのように定まり、清浄で、純白で、汚れがなく、随煩悩を離れ、柔軟で、活動に適し、不動の境地に至ったとき、諸々の漏(煩悩)の滅尽に関する智(漏尽智)へと心を向けます。彼は『これは苦である』とありのままに如実に知り、『これは苦の生起である』とありのままに如実に知り、『これは苦の滅である』とありのままに如実に知り、『これは苦の滅に至る道である』とありのままに如実に知ります。『これらは漏(煩悩)である』とありのままに如実に知り、『これは漏の生起である』とありのままに如実に知り、『これは漏の滅である』とありのままに如実に知り、『これは漏の滅に至る道である』とありのままに如実に知ります。このように知り、このように見るとき、彼の心は欲の漏から解脱し、有の漏から解脱し、無明の漏から解脱します。解脱したとき、『解脱した』という智が生じます。『生は尽きた。清浄行は達成された。なすべきことはなされた。もはや再びこの生存の状態に戻ることはない』と如実に知るのです。

‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, pabbatasaṅkhepe udakarahado accho vippasanno anāvilo. Tattha cakkhumā puriso tīre ṭhito passeyya sippisambukampi sakkharakathalampi macchagumbampi, carantampi tiṭṭhantampi. Tassa evamassa – ‘ayaṃ kho udakarahado accho vippasanno anāvilo. Tatrime sippisambukāpi sakkharakathalāpi macchagumbāpi carantipi tiṭṭhantipīti. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ pajānāti…pe… nāparaṃ itthattāyāti pajānāti.

比丘たちよ、それはあたかも、山間の峡谷に、澄んで、透明で、濁りのない水池があるようなものです。そこに目の見える人が岸辺に立って、貝殻や小石や魚の群れが、動き回ったり静止したりしているのを見るでしょう。彼にはこのように思われるでしょう。『この水池は澄んで、透明で、濁りがない。そこにこれらの貝殻や小石や魚の群れが動き回り、静止している』と。比丘たちよ、まさにそのように、比丘は『これは苦である』とありのままに如実に知り……(中略)……『もはや再びこの生存の状態に戻ることはない』と如実に知るのです。

434. ‘‘Ayaṃ vuccati, bhikkhave, bhikkhu ‘samaṇo’ itipi ‘brāhmaṇo’itipi ‘nhātako’itipi ‘vedagū’itipi ‘sottiyo’itipi ‘ariyo’itipi ‘arahaṃ’itipi. Kathañca, bhikkhave, bhikkhu samaṇo hoti? Samitāssa honti pāpakā akusalā dhammā, saṃkilesikā, ponobbhavikā, sadarā, dukkhavipākā, āyatiṃ, jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu samaṇo hoti.

434. 比丘たちよ、この比丘こそが『沙門』とも呼ばれ、『婆羅門』とも呼ばれ、『沐浴者(スナータカ)』とも呼ばれ、『ヴェーダに通達した者(ヴェーダグー)』とも呼ばれ、『学識ある者(ショッティヤ)』とも呼ばれ、『聖者(アリヤ)』とも呼ばれ、『阿羅漢(アラハン)』とも呼ばれるのです。比丘たちよ、では、比丘はどのようにして沙門となるのでしょうか。彼において、悪しく不善の諸法、汚れをもたらし、再受胎を生じさせ、苦悩に満ち、苦の異熟をもたらし、未来において生・老・死をもたらす諸法が静まった(鎮められた)のです。比丘たちよ、このようにして比丘は沙門となるのです。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu brāhmaṇo hoti? Bāhitāssa honti pāpakā akusalā dhammā, saṃkilesikā, ponobbhavikā, sadarā, dukkhavipākā, āyatiṃ, jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu brāhmaṇo hoti.

比丘たちよ、では、比丘はどのようにして婆羅門となるのでしょうか。彼において、悪しく不善の諸法、汚れをもたらし、再受胎を生じさせ、苦悩に満ち、苦の異熟をもたらし、未来において生・老・死をもたらす諸法が排除された(遠ざけられた)のです。比丘たちよ、このようにして比丘は婆羅門となるのです。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu nhātako hoti? Nhātāssa honti pāpakā akusalā dhammā, saṃkilesikā, ponobbhavikā, sadarā, dukkhavipākā, āyatiṃ, jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu nhātako hoti.

比丘たちよ、では、比丘はどのようにして沐浴者となるのでしょうか。彼において、悪しく不善の諸法、汚れをもたらし、再受胎を生じさせ、苦悩に満ち、苦の異熟をもたらし、未来において生・老・死をもたらす諸法が洗い流されたのです。比丘たちよ、このようにして比丘は沐浴者となるのです。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu vedagū hoti? Viditāssa honti pāpakā akusalā dhammā, saṃkilesikā, ponobbhavikā, sadarā, dukkhavipākā, āyatiṃ, jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu vedagū hoti.

比丘たちよ、では、比丘はどのようにしてヴェーダに通達した者となるのでしょうか。彼において、悪しく不善の諸法、汚れをもたらし、再受胎を生じさせ、苦悩に満ち、苦の異熟をもたらし、未来において生・老・死をもたらす諸法が知悉されたのです。比丘たちよ、このようにして比丘はヴェーダに通達した者となるのです。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu sottiyo hoti? Nissutāssa honti pāpakā akusalā dhammā, saṃkilesikā, ponobbhavikā, sadarā, dukkhavipākā, āyatiṃ, jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu sottiyo hoti.

比丘たちよ、では、比丘はどのようにして学識ある者となるのでしょうか。彼において、悪しく不善の諸法、汚れをもたらし、再受胎を生じさせ、苦悩に満ち、苦の異熟をもたらし、未来において生・老・死をもたらす諸法が流れ出た(流失した)のです。比丘たちよ、このようにして比丘は学識ある者となるのです。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu ariyo hoti? Ārakāssa honti pāpakā akusalā dhammā, saṃkilesikā, ponobbhavikā, sadarā, dukkhavipākā, āyatiṃ, jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu ariyo hoti.

比丘たちよ、では、比丘はどのようにして聖者となるのでしょうか。彼にとって、悪しく不善の諸法、汚れをもたらし、再受胎を生じさせ、苦悩に満ち、苦の異熟をもたらし、未来において生・老・死をもたらす諸法が遠く離れたものとなったのです。比丘たちよ、このようにして比丘は聖者となるのです。

‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu arahaṃ hoti? Ārakāssa honti pāpakā akusalā dhammā, saṃkilesikā, ponobbhavikā, sadarā, dukkhavipākā, āyatiṃ, jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, bhikkhave, bhikkhu arahaṃ hotī’’ti.

比丘たちよ、では、比丘はどのようにして阿羅漢となるのでしょうか。彼にとって、悪しく不善の諸法、汚れをもたらし、再受胎を生じさせ、苦悩に満ち、苦の異熟をもたらし、未来において生・老・死をもたらす諸法が遠く離れた(滅尽した)ものとなったのです。比丘たちよ、このようにして比丘は阿羅漢となるのです」

Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.

世尊はこのように説かれました。かの比丘たちは歓喜し、世尊の説法を喜悦して受け入れました。

Mahāassapurasuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ.

大アッサプラ経第九 了

10. Cūḷaassapurasuttaṃ

10. 小アッサプラ経(小馬邑経)

435. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā aṅgesu viharati assapuraṃ nāma aṅgānaṃ nigamo. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘samaṇā samaṇāti vo, bhikkhave, jano sañjānāti. Tumhe ca pana ‘ke tumhe’ti puṭṭhā samānā ‘samaṇāmhā’ti paṭijānātha. Tesaṃ vo, bhikkhave, evaṃsamaññānaṃ sataṃ evaṃpaṭiññānaṃ sataṃ – ‘yā samaṇasāmīcippaṭipadā taṃ paṭipajjissāma; evaṃ no ayaṃ amhākaṃ samaññā ca saccā bhavissati paṭiññā ca bhūtā; yesañca mayaṃ cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhāraṃ paribhuñjāma, tesaṃ te kārā amhesu mahapphalā bhavissanti mahānisaṃsā, amhākañcevāyaṃ pabbajjā avañjhā bhavissati saphalā saudrayā’ti. Evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ.

435. このように私は聞きました。ある時、世尊はアンガ国のアッサプラというアンガ国の人々の町に滞在しておられました。そこで世尊は「比丘たちよ」と比丘たちに呼びかけられました。「世尊よ」とそれらの比丘たちは世尊にお応えしました。世尊はこのように言われました。「比丘たちよ、人々はあなた方のことを『沙門である、沙門である』と認めています。またあなた方も『あなた方は何者か』と問われれば、『沙門である』と言明します。比丘たちよ、そのような呼び名を持ち、そのような言明をするあなた方は、『沙門にふさわしい適切な実践を歩もう。そうすれば、我らのこの呼び名は真実となり、言明も真正のものとなるだろう。また、我らが衣・食・住居・病用の医薬品という資具を供養してくださる人々にとって、その奉仕は大きな果報と大きな功徳をもたらすものとなり、我らのこの出家も無駄にならず、実り多く実益あるものとなるだろう』とこのように学ぶべきです。比丘たちよ、まさにこのように学ぶべきなのです。

436. ‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu na samaṇasāmīcippaṭipadaṃ paṭipanno hoti? Yassa kassaci, bhikkhave, bhikkhuno abhijjhālussa abhijjhā appahīnā hoti, byāpannacittassa byāpādo appahīno hoti, kodhanassa kodho appahīno hoti, upanāhissa upanāho appahīno hoti, makkhissa makkho appahīno hoti, paḷāsissa paḷāso appahīno hoti, issukissa issā appahīnā hoti, maccharissa macchariyaṃ appahīnaṃ hoti, saṭhassa sāṭheyyaṃ appahīnaṃ hoti, māyāvissa māyā appahīnā hoti, pāpicchassa pāpikā icchā appahīnā hoti, micchādiṭṭhikassa micchādiṭṭhi appahīnā hoti – imesaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, samaṇamalānaṃ samaṇadosānaṃ samaṇakasaṭānaṃ āpāyikānaṃ ṭhānānaṃ duggativedaniyānaṃ appahānā ‘na samaṇasāmīcippaṭipadaṃ paṭipanno’ti vadāmi. Seyyathāpi, bhikkhave, matajaṃ nāma āvudhajātaṃ ubhatodhāraṃ pītanisitaṃ. Tadassa saṅghāṭiyā sampārutaṃ sampaliveṭhitaṃ. Tathūpamāhaṃ, bhikkhave, imassa bhikkhuno pabbajjaṃ vadāmi.

436. 比丘たちよ、では、どのようにして比丘は沙門にふさわしい適切な実践を歩んでいないことになるのでしょうか。比丘たちよ、貪欲な比丘において貪欲が捨てられておらず、悪意ある心を持つ者において悪意が捨てられておらず、怒りっぽい者において怒りが捨てられておらず、恨みを抱く者において怨恨が捨てられておらず、恩知らずな者において恩知らず(覆悪)が捨てられておらず、張り合う者において張り合い(激忿)が捨てられておらず、嫉妬深い者において嫉妬が捨てられておらず、物惜しみする者において物惜しみ(慳貪)が捨てられておらず、ずる賢い者においてずる賢さ(諂い)が捨てられておらず、人を欺く者において欺き(偽善)が捨てられておらず、悪しき欲求を持つ者において悪しき欲求が捨てられておらず、邪見を持つ者において邪見が捨てられていないならば――比丘たちよ、これらの沙門の汚れ、沙門の過失、沙門の滓(かす)であり、悪処・悪趣に至らしめ苦痛を感受させる原因を捨てていないことによって、私は『沙門にふさわしい適切な実践を歩んでいない』と言うのです。比丘たちよ、それはあたかも、マタジャと呼ばれる両刃の鋭く研ぎ澄まされた武器を、大衣(僧服)で覆い巻き包んでいるようなものです。比丘たちよ、私はこの比丘の出家をそれと同じようなものと見なします。

437. ‘‘Nāhaṃ, bhikkhave, saṅghāṭikassa saṅghāṭidhāraṇamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, acelakassa acelakamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, rajojallikassa rajojallikamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, udakorohakassa udakorohaṇamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, rukkhamūlikassa rukkhamūlikamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, abbhokāsikassa abbhokāsikamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, ubbhaṭṭhakassa ubbhaṭṭhakamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, pariyāyabhattikassa pariyāyabhattikamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, mantajjhāyakassa mantajjhāyakamattena sāmaññaṃ vadāmi. Nāhaṃ, bhikkhave, jaṭilakassa jaṭādhāraṇamattena sāmaññaṃ vadāmi.

437. 比丘たちよ、私は、大衣をまとう者がただ大衣を着ているということだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、無衣(裸形)の者がただ裸であるということだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、塵垢を塗る者がただ塵垢を塗っているということだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、水に浴する者がただ水に入ることだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、樹下に住する者がただ樹下に住むことだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、野外に住する者がただ野外に住むことだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、直立行を行う者がただ立ち続けることだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、特定の食事法を行う者がただその食事法を守ることだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、呪文を唱える者がただ呪文を唱えることだけで沙門であるとは言いません。比丘たちよ、私は、結髪行者がただ結髪をしていることだけで沙門であるとは言いません。

‘‘Saṅghāṭikassa ce, bhikkhave, saṅghāṭidhāraṇamattena abhijjhālussa abhijjhā pahīyetha, byāpannacittassa byāpādo pahīyetha, kodhanassa kodho pahīyetha, upanāhissa upanāho pahīyetha, makkhissa makkho pahīyetha, paḷāsissa paḷāso pahīyetha, issukissa issā pahīyetha, maccharissa macchariyaṃ pahīyetha, saṭhassa sāṭheyyaṃ pahīyetha, māyāvissa māyā pahīyetha, pāpicchassa pāpikā icchā pahīyetha, micchādiṭṭhikassa micchādiṭṭhi pahīyetha, tamenaṃ mittāmaccā ñātisālohitā jātameva naṃ saṅghāṭikaṃ kareyyuṃ, saṅghāṭikattameva samādapeyyuṃ – ‘ehi tvaṃ, bhadramukha, saṅghāṭiko hohi, saṅghāṭikassa te sato saṅghāṭidhāraṇamattena abhijjhālussa abhijjhā pahīyissati, byāpannacittassa byāpādo pahīyissati, kodhanassa kodho pahīyissati, upanāhissa upanāho pahīyissati, makkhissa makkho pahīyissati, paḷāsissa paḷāso pahīyissati, issukissa issā pahīyissati, maccharissa macchariyaṃ pahīyissati, saṭhassa sāṭheyyaṃ pahīyissati, māyāvissa māyā pahīyissati, pāpicchassa pāpikā icchā pahīyissati, micchādiṭṭhikassa micchādiṭṭhi pahīyissatī’ti. Yasmā ca kho ahaṃ, bhikkhave, saṅghāṭikampi idhekaccaṃ passāmi abhijjhāluṃ byāpannacittaṃ kodhanaṃ upanāhiṃ makkhiṃ paḷāsiṃ issukiṃ macchariṃ saṭhaṃ māyāviṃ pāpicchaṃ micchādiṭṭhikaṃ, tasmā na saṅghāṭikassa saṅghāṭidhāraṇamattena sāmaññaṃ vadāmi.

比丘たちよ、もし大衣をまとう者が、ただ大衣を着ているということだけで、貪欲な者の貪欲が捨てられ、悪意ある心を持つ者の悪意が捨てられ、怒りっぽい者の怒りが捨てられ、恨みを抱く者の怨恨が捨てられ、恩知らずな者の恩知らずが捨てられ、張り合う者の張り合いが捨てられ、嫉妬深い者の嫉妬が捨てられ、物惜しみする者の物惜しみが捨てられ、ずる賢い者のずる賢さが捨てられ、人を欺く者の欺きが捨てられ、悪しき欲求を持つ者の悪しき欲求が捨てられ、邪見を持つ者の邪見が捨てられるのであれば、友人や仲間、親族や血縁者たちは、彼が生まれるやいなや大衣を着せ、大衣を着ることに専念させるでしょう。『さあ、君よ、大衣をまとう者になりなさい。大衣をまとう者となり、ただ大衣を着ているだけで、貪欲なあなたの貪欲は捨てられ、悪意ある心を持つあなたの悪意は捨てられ、怒りっぽいあなたの怒りは捨てられ、恨みを抱くあなたの怨恨は捨てられ、恩知らずなあなたの恩知らずは捨てられ、張り合うあなたの張り合いは捨てられ、嫉妬深いあなたの嫉妬は捨てられ、物惜しみするあなたの物惜しみは捨てられ、ずる賢いあなたのずる賢さは捨てられ、人を欺くあなたの欺きは捨てられ、悪しき欲求を持つあなたの悪しき欲求は捨てられ、邪見を持つあなたの邪見は捨てられるのだから』と。しかし、比丘たちよ、大衣をまとっていても、貪欲で、悪意ある心を持ち、怒りっぽく、恨みを抱き、恩知らずで、張り合い、嫉妬深く、物惜しみし、ずる賢く、人を欺き、悪しき欲求を持ち、邪見を持つ者を、私は現に見るがゆえに、大衣を着ているということだけで沙門であるとは言わないのです。

‘‘Acelakassa ce, bhikkhave…pe… rajojallikassa ce, bhikkhave…pe… udakorohakassa ce, bhikkhave…pe… rukkhamūlikassa ce, bhikkhave…pe… abbhokāsikassa ce, bhikkhave…pe… ubbhaṭṭhakassa ce, bhikkhave…pe… pariyāyabhattikassa ce, bhikkhave…pe… mantajjhāyakassa ce, bhikkhave…pe… jaṭilakassa ce, bhikkhave, jaṭādhāraṇamattena abhijjhālussa abhijjhā pahīyetha, byāpannacittassa byāpādo pahīyetha, kodhanassa kodho pahīyetha, upanāhissa upanāho pahīyetha, makkhissa makkho pahīyetha, paḷāsissa paḷāso pahīyetha, issukissa issā pahīyetha, maccharissa macchariyaṃ pahīyetha, saṭhassa sāṭheyyaṃ pahīyetha, māyāvissa māyā pahīyetha, pāpicchassa pāpikā icchā pahīyetha, micchādiṭṭhikassa micchādiṭṭhi pahīyetha, tamenaṃ mittāmaccā ñātisālohitā jātameva naṃ jaṭilakaṃ kareyyuṃ, jaṭilakattameva samādapeyyuṃ – ‘ehi tvaṃ, bhadramukha, jaṭilako hohi, jaṭilakassa te sato jaṭādhāraṇamattena abhijjhālussa abhijjhā pahīyissati byāpannacittassa byāpādo pahīyissati, kodhanassa kodho pahīyissati…pe… pāpicchassa pāpikā icchā pahīyissati micchādiṭṭhikassa micchādiṭṭhi pahīyissatī’ti. Yasmā ca kho ahaṃ, bhikkhave, jaṭilakampi idhekaccaṃ passāmi abhijjhāluṃ byāpannacittaṃ kodhanaṃ upanāhiṃ makkhiṃ palāsiṃ issukiṃ macchariṃ saṭhaṃ māyāviṃ pāpicchaṃ micchādiṭṭhiṃ, tasmā na jaṭilakassa jaṭādhāraṇamattena sāmaññaṃ vadāmi.

比丘たちよ、もし無衣の者が……(中略)……塵垢を塗る者が……(中略)……水に浴する者が……(中略)……樹下に住する者が……(中略)……野外に住する者が……(中略)……直立行を行う者が……(中略)……特定の食事法を行う者が……(中略)……呪文を唱える者が……(中略)……比丘たちよ、結髪行者が、ただ結髪をしているということだけで、貪欲な者の貪欲が捨てられ、悪意ある心を持つ者の悪意が捨てられ、怒りっぽい者の怒りが捨てられ、恨みを抱く者の怨恨が捨てられ、恩知らずな者の恩知らずが捨てられ、張り合う者の張り合いが捨てられ、嫉妬深い者の嫉妬が捨てられ、物惜しみする者の物惜しみが捨てられ、ずる賢い者のずる賢さが捨てられ、人を欺く者の欺きが捨てられ、悪しき欲求を持つ者の悪しき欲求が捨てられ、邪見を持つ者の邪見が捨てられるのであれば、友人や仲間、親族や血縁者たちは、彼が生まれるやいなや結髪行者とし、結髪をすることに専念させるでしょう。『さあ、君よ、結髪行者になりなさい。結髪行者となり、ただ結髪をしているだけで、貪欲なあなたの貪欲は捨てられ、悪意ある心を持つあなたの悪意は捨てられ、怒りっぽいあなたの怒りは捨てられ……(中略)……悪しき欲求を持つあなたの悪しき欲求は捨てられ、邪見を持つあなたの邪見は捨てられるのだから』と。しかし、比丘たちよ、結髪行者であっても、貪欲で、悪意ある心を持ち、怒りっぽく、恨みを抱き、恩知らずで、張り合い、嫉妬深く、物惜しみし、ずる賢く、人を欺き、悪しき欲求を持ち、邪見を持つ者を、私は現に見るがゆえに、ただ結髪をしているということだけで沙門であるとは言わないのです」

438. ‘‘Kathañca, bhikkhave, bhikkhu samaṇasāmīcippaṭipadaṃ paṭipanno hoti? Yassa kassaci, bhikkhave, bhikkhuno abhijjhālussa abhijjhā pahīnā hoti, byāpannacittassa byāpādo pahīno hoti, kodhanassa kodho pahīno hoti, upanāhissa upanāho pahīno hoti, makkhissa makkho pahīno hoti, paḷāsissa paḷāso pahīno hoti, issukissa issā pahīnā hoti, maccharissa macchariyaṃ pahīnaṃ hoti, saṭhassa sāṭheyyaṃ pahīnaṃ hoti, māyāvissa māyā pahīnā hoti, pāpicchassa pāpikā icchā pahīnā hoti, micchādiṭṭhikassa micchādiṭṭhi pahīnā hoti – imesaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, samaṇamalānaṃ samaṇadosānaṃ samaṇakasaṭānaṃ āpāyikānaṃ ṭhānānaṃ duggativedaniyānaṃ pahānā ‘samaṇasāmīcippaṭipadaṃ paṭipanno’ti vadāmi. So sabbehi imehi pāpakehi akusalehi dhammehi visuddhamattānaṃ samanupassati ( ) . Tassa sabbehi imehi pāpakehi akusalehi dhammehi visuddhamattānaṃ samanupassato ( ) pāmojjaṃ jāyati, pamuditassa pīti jāyati, pītimanassa kāyo passambhati, passaddhakāyo sukhaṃ vedeti, sukhino cittaṃ samādhiyati.

「比丘たちよ、どのようにして比丘は沙門の正しき行道を行じた者となるのか。比丘たちよ、貪欲であった比丘の貪欲が捨て去られ、瞋恚の心をもつ者の瞋恚が捨て去られ、怒りっぽい者の怒りが捨て去られ、怨恨を抱く者の怨恨が捨て去られ、恩を知らぬ者の忘恩が捨て去られ、張り合う者の張り合いが捨て去られ、嫉妬深い者の嫉妬が捨て去られ、物惜しみする者の物惜しみが捨て去られ、陰険な者の陰険さが捨て去られ、偽善的な者の偽善が捨て去られ、邪悪な欲望をもつ者の悪欲が捨て去られ、邪見の者の邪見が捨て去られているなら――比丘たちよ、これら沙門の汚れ、沙門の過ち、沙門の滓であり、悪趣へと向かわせ、悪しき境遇において苦しみを受けさせる諸々の法を捨てることによって、『沙門の正しき行道を行じた者である』と私は言うのである。彼は、これらすべての悪しき不善の法から清められた自己を観察する。これらすべての悪しき不善の法から清められた自己を観察する彼に歓喜が生じる。歓喜した者に喜悦が生じる。意に喜悦ある者の身体は軽安となる。身体が軽安となった者は楽を感じる。楽ある者の心は三昧に入る。

‘‘So mettāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ, tathā tatiyaṃ, tathā catutthaṃ. Iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ mettāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharati. Karuṇāsahagatena cetasā…pe… muditāsahagatena cetasā…pe… upekkhāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ, tathā tatiyaṃ, tathā catutthaṃ. Iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ upekkhāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, pokkharaṇī acchodakā sātodakā sītodakā setakā supatitthā ramaṇīyā. Puratthimāya cepi disāya puriso āgaccheyya ghammābhitatto ghammapareto kilanto tasito pipāsito. So taṃ pokkharaṇiṃ āgamma vineyya udakapipāsaṃ vineyya ghammapariḷāhaṃ…pe… pacchimāya cepi disāya puriso āgaccheyya…pe… uttarāya cepi disāya puriso āgaccheyya…pe… dakkhiṇāya cepi disāya puriso āgaccheyya. Yato kuto cepi naṃ puriso āgaccheyya ghammābhitatto ghammapareto, kilanto tasito pipāsito. So taṃ pokkharaṇiṃ āgamma vineyya udakapipāsaṃ, vineyya ghammapariḷāhaṃ. Evameva kho, bhikkhave, khattiyakulā cepi agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti, so ca tathāgatappaveditaṃ dhammavinayaṃ āgamma, evaṃ mettaṃ karuṇaṃ muditaṃ upekkhaṃ bhāvetvā labhati ajjhattaṃ vūpasamaṃ . Ajjhattaṃ vūpasamā ‘samaṇasāmīcippaṭipadaṃ paṭipanno’ti vadāmi. Brāhmaṇakulā cepi…pe… vessakulā cepi…pe… suddakulā cepi…pe… yasmā kasmā cepi kulā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti, so ca tathāgatappaveditaṃ dhammavinayaṃ āgamma, evaṃ mettaṃ karuṇaṃ muditaṃ upekkhaṃ bhāvetvā labhati ajjhattaṃ vūpasamaṃ. Ajjhattaṃ vūpasamā ‘samaṇasāmīcippaṭipadaṃ paṭipanno’ti vadāmi.

「彼は慈を伴う心をもって一隅を満たして住し、同様に第二の隅を、同様に第三の隅を、同様に第四の隅を満たして住す。このように、上も下も横も、すべての場所を、一切の世界を、すべてを自分と同じと見る心をもって、慈を伴う広大で無辺の、怨みなく害意なき心をもって満たして住す。悲を伴う心をもって……喜を伴う心をもって……捨を伴う心をもって一隅を満たして住し、同様に第二の隅を、同様に第三の隅を、同様に第四の隅を満たして住す。このように、上も下も横も、すべての場所を、一切の世界を、すべてを自分と同じと見る心をもって、捨を伴う広大で無辺の、怨みなく害意なき心をもって満たして住す。比丘たちよ、例えば、池があって、水は清らかで、美味で、冷たく、澄み、岸辺も整備され、心地よいとする。もし東の方向から、暑さに苦しみ、暑さに圧倒され、疲れ、渇き、喉の渇いた人がやって来たとしよう。彼はその池にやって来て、水への渇きを癒やし、暑さによる熱苦しさを除くだろう……西の方向から人がやって来ても……北の方向から人がやって来ても……南の方向から人がやって来ても、あるいはどこから人がやって来ようとも、暑さに苦しみ、暑さに圧倒され、疲れ、渇き、喉の渇いた人がその池にやって来れば、水への渇きを癒やし、暑さによる熱苦しさを除くであろう。比丘たちよ、それと同様に、刹帝利の家柄から家を出て無家の境涯に出家したとしても、その者が如来の説かれた法と律に依って、このように慈・悲・喜・捨を修習し、内なる静寂を得るなら、内なる静寂によって『沙門の正しき行道を行じた者である』と私は言うのである。婆羅門の家柄からでも……吠舎の家柄からでも……首陀羅の家柄からでも……どのような家柄から家を出て無家の境涯に出家したとしても、その者が如来の説かれた法と律に依って、このように慈・悲・喜・捨を修習し、内なる静寂を得るなら、内なる静寂によって『沙門の正しき行道を行じた者である』と私は言うのである。

‘‘Khattiyakulā cepi agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti. So ca āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Āsavānaṃ khayā samaṇo hoti. Brāhmaṇakulā cepi…pe… vessakulā cepi… suddakulā cepi… yasmā kasmā cepi kulā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti, so ca āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Āsavānaṃ khayā samaṇo hotī’’ti.

「刹帝利の家柄から家を出て無家の境涯に出家したとしても、その者が諸々の漏の滅尽によって、無漏の心解脱・慧解脱を現世において自ら覚知し、証得して住するなら、諸々の漏の滅尽によって沙門となる。婆羅門の家柄からでも……吠舎の家柄からでも……首陀羅の家柄からでも……どのような家柄から家を出て無家の境涯に出家したとしても、その者が諸々の漏の滅尽によって、無漏の心解脱・慧解脱を現世において自ら覚知し、証得して住するなら、諸々の漏の滅尽によって沙門となるのである」と。

Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.

世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心から喜び、世尊の説法を歓喜奉行した。

Cūḷaassapurasuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ.

小アッサプラ経 第十 終わる。

Mahāyamakavaggo niṭṭhito catuttho.

大双品 第四 終わる。

Tassuddānaṃ –

その摂頌(目録)――

Giñjakasālavanaṃ pariharituṃ, paññavato puna saccakanisedho;

「磚室と沙羅樹林、智者、サッチャカの制止、

Mukhavaṇṇapasīdanatāpindo, kevaṭṭaassapurajaṭilena.

顔色の清浄、気団、ケーヴァッタ、アッサプラの結髪者(二経)である」