2. Bhikkhuvaggo第二 比丘品
1. Ambalaṭṭhikarāhulovādasuttaṃ
第一 アンバラッティカーにおけるラーフラへの教誡経
107. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Tena kho pana samayena āyasmā rāhulo ambalaṭṭhikāyaṃ viharati. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena ambalaṭṭhikā yenāyasmā rāhulo tenupasaṅkami. Addasā kho āyasmā rāhulo bhagavantaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna āsanaṃ paññāpesi, udakañca pādānaṃ. Nisīdi bhagavā paññatte āsane. Nisajja pāde pakkhālesi. Āyasmāpi kho rāhulo bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi.
107. このように私は聞きました。あるとき、世尊は王舎城のカランダカニヴァーパの竹林に滞在しておられました。その頃、尊者ラーフラはアンバラッティカーに滞在していました。そこで世尊は夕刻、独座から立ち上がり、アンバラッティカーの尊者ラーフラのもとへと向かわれました。尊者ラーフラは、世尊が遠くから来られるのを見ました。見ると、座席を整え、足を洗うための水を用意しました。世尊は用意された座席に座られました。座って足を洗われました。尊者ラーフラもまた世尊に礼拝し、一方に座りました。
108. Atha kho bhagavā parittaṃ udakāvasesaṃ udakādhāne ṭhapetvā āyasmantaṃ rāhulaṃ āmantesi – ‘‘passasi no tvaṃ, rāhula, imaṃ parittaṃ udakāvasesaṃ udakādhāne ṭhapita’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evaṃ parittakaṃ kho, rāhula, tesaṃ sāmaññaṃ yesaṃ natthi sampajānamusāvāde lajjā’’ti. Atha kho bhagavā parittaṃ udakāvasesaṃ chaḍḍetvā āyasmantaṃ rāhulaṃ āmantesi – ‘‘passasi no tvaṃ, rāhula, parittaṃ udakāvasesaṃ chaḍḍita’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evaṃ chaḍḍitaṃ kho, rāhula, tesaṃ sāmaññaṃ yesaṃ natthi sampajānamusāvāde lajjā’’ti. Atha kho bhagavā taṃ udakādhānaṃ nikkujjitvā āyasmantaṃ rāhulaṃ āmantesi – ‘‘passasi no tvaṃ, rāhula, imaṃ udakādhānaṃ nikkujjita’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evaṃ nikkujjitaṃ kho, rāhula, tesaṃ sāmaññaṃ yesaṃ natthi sampajānamusāvāde lajjā’’ti. Atha kho bhagavā taṃ udakādhānaṃ ukkujjitvā āyasmantaṃ rāhulaṃ āmantesi – ‘‘passasi no tvaṃ, rāhula, imaṃ udakādhānaṃ rittaṃ tuccha’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evaṃ rittaṃ tucchaṃ kho, rāhula, tesaṃ sāmaññaṃ yesaṃ natthi sampajānamusāvāde lajjāti. Seyyathāpi, rāhula, rañño nāgo īsādanto urūḷhavā abhijāto saṅgāmāvacaro saṅgāmagato purimehipi pādehi kammaṃ karoti, pacchimehipi pādehi kammaṃ karoti, purimenapi kāyena kammaṃ karoti, pacchimenapi kāyena kammaṃ karoti, sīsenapi kammaṃ karoti, kaṇṇehipi kammaṃ karoti, dantehipi kammaṃ karoti, naṅguṭṭhenapi kammaṃ karoti; rakkhateva soṇḍaṃ. Tattha hatthārohassa evaṃ hoti – ‘ayaṃ kho rañño nāgo īsādanto urūḷhavā abhijāto saṅgāmāvacaro saṅgāmagato purimehipi pādehi kammaṃ karoti, pacchimehipi pādehi kammaṃ karoti…pe… naṅguṭṭhenapi kammaṃ karoti; rakkhateva soṇḍaṃ. Apariccattaṃ kho rañño nāgassa jīvita’nti. Yato kho, rāhula, rañño nāgo īsādanto urūḷhavā abhijāto saṅgāmāvacaro saṅgāmagato purimehipi pādehi kammaṃ karoti, pacchimehipi pādehi kammaṃ karoti…pe… naṅguṭṭhenapi kammaṃ karoti, soṇḍāyapi kammaṃ karoti, tattha hatthārohassa evaṃ hoti – ‘ayaṃ kho rañño nāgo īsādanto urūḷhavā abhijāto saṅgāmāvacaro saṅgāmagato purimehipi pādehi kammaṃ karoti, pacchimehipi pādehi kammaṃ karoti, purimenapi kāyena kammaṃ karoti, pacchimenapi kāyena kammaṃ karoti, sīsenapi kammaṃ karoti, kaṇṇehipi kammaṃ karoti, dantehipi kammaṃ karoti, naṅguṭṭhenapi kammaṃ karoti, soṇḍāyapi kammaṃ karoti. Pariccattaṃ kho rañño nāgassa jīvitaṃ. Natthi dāni kiñci rañño nāgassa akaraṇīya’nti. Evameva kho, rāhula, yassa kassaci sampajānamusāvāde natthi lajjā, nāhaṃ tassa kiñci pāpaṃ akaraṇīyanti vadāmi. Tasmātiha te, rāhula, ‘hassāpi na musā bhaṇissāmī’ti – evañhi te, rāhula, sikkhitabbaṃ.
108. そこで世尊は、水器にわずかに残った水を残したまま、尊者ラーフラに声をかけられました。「ラーフラよ、お前はこの水器に残されたわずかな水を見るか」「はい、尊者よ」。「ラーフラよ、故意に嘘をつくことに恥じらいのない者たちの沙門法(出家者としての境地)は、このようにわずかなものである」。そこで世尊は、そのわずかに残った水を捨てて、尊者ラーフラに声をかけられました。「ラーフラよ、お前はそのわずかに残った水が捨てられたのを見るか」「はい、尊者よ」。「ラーフラよ、故意に嘘をつくことに恥じらいのない者たちの沙門法は、このように捨て去られたものである」。そこで世尊は、その水器を伏せて、尊者ラーフラに声をかけられました。「ラーフラよ、お前はこの水器が伏せられたのを見るか」「はい、尊者よ」。「ラーフラよ、故意に嘘をつくことに恥じらいのない者たちの沙門法は、このように覆されたものである」。そこで世尊は、その水器を元に戻して、尊者ラーフラに声をかけられました。「ラーフラよ、お前はこの水器が空っぽで虚しいのを見るか」「はい、尊者よ」。「ラーフラよ、故意に嘘をつくことに恥じらいのない者たちの沙門法は、このように空っぽで虚しいものである。ラーフラよ、たとえば、王の象で、轅(ながえ)のような牙を持ち、頑強で、血統が良く、戦場に慣れた象が戦場に赴き、前足で行動し、後足で行動し、前身で行動し、後身で行動し、頭で行動し、耳で行動し、牙で行動し、尾でも行動するが、鼻だけは保護しているとする。そのとき象使いはこう思う。『この王の象は、轅のような牙を持ち、頑強で、血統が良く、戦場に慣れた象であり、戦場に赴いて前足で行動し、後足で行動し……(中略)……尾でも行動するが、鼻だけは保護している。この王の象は命を捨ててはいない』と。ラーフラよ、しかし王の象が、轅のような牙を持ち、頑強で、血統が良く、戦場に慣れた象であり、戦場に赴いて前足で行動し、後足で行動し……(中略)……尾でも行動し、鼻でも行動するようになると、そのとき象使いはこう思う。『この王の象は、轅のような牙を持ち、頑強で、血統が良く、戦場に慣れた象であり、戦場に赴いて前足で行動し、後足で行動し、前身で行動し、後身で行動し、頭で行動し、耳で行動し、牙で行動し、尾でも行動し、鼻でも行動する。王の象は命を捨てた。今やこの王の象になせないことは何もない』と。ラーフラよ、これとまったく同じように、故意に嘘をつくことに恥じらいのない者には、私はなせない悪行はないと言おう。それゆえ、ラーフラよ、『冗談であっても嘘はつかない』――このように、ラーフラよ、お前は学ぶべきである。
109. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, rāhula, kimatthiyo ādāso’’ti? ‘‘Paccavekkhaṇattho, bhante’’ti. ‘‘Evameva kho, rāhula, paccavekkhitvā paccavekkhitvā kāyena kammaṃ kattabbaṃ, paccavekkhitvā paccavekkhitvā vācāya kammaṃ kattabbaṃ, paccavekkhitvā paccavekkhitvā manasā kammaṃ kattabbaṃ. Yadeva tvaṃ, rāhula, kāyena kammaṃ kattukāmo ahosi, tadeva te kāyakammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ kattukāmo idaṃ me kāyakammaṃ attabyābādhāyapi saṃvatteyya, parabyābādhāyapi saṃvatteyya, ubhayabyābādhāyapi saṃvatteyya – akusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ kattukāmo idaṃ me kāyakammaṃ attabyābādhāyapi saṃvatteyya, parabyābādhāyapi saṃvatteyya, ubhayabyābādhāyapi saṃvatteyya – akusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, evarūpaṃ te, rāhula, kāyena kammaṃ sasakkaṃ na karaṇīyaṃ . Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ kattukāmo idaṃ me kāyakammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvatteyya, na parabyābādhāyapi saṃvatteyya, na ubhayabyābādhāyapi saṃvatteyya – kusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, evarūpaṃ te, rāhula, kāyena kammaṃ karaṇīyaṃ.
109. 「ラーフラよ、お前はどう思うか、鏡は何のためにあるのか」「省察(点検)のためです、尊者よ」。「ラーフラよ、まったく同じように、よくよく省察して身体による行為をなすべきであり、よくよく省察して言葉による行為をなすべきであり、よくよく省察して心による行為をなすべきである。ラーフラよ、お前が身体による行為をなそうと欲するとき、まさにその身体の行為を省察すべきである。『私がなそうと欲しているこの身体の行為は、自己を害することになるだろうか、他者を害することになるだろうか、双方を害することになるだろうか。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の身体の行為であろうか』と。ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなそうと欲しているこの身体の行為は、自己を害することになり、他者を害することになり、双方を害することになる。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の身体の行為である』と――ラーフラよ、そのような身体の行為は決してなすべきではない。しかし、ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなそうと欲しているこの身体の行為は、自己を害することもなく、他者を害することもなく、双方を害することもない。これは楽をもたらし、楽の結果をもたらす善の身体の行為である』と――ラーフラよ、そのような身体の行為をなすべきである。
‘‘Karontenapi te, rāhula, kāyena kammaṃ tadeva te kāyakammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ karomi idaṃ me kāyakammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ karomi idaṃ me kāyakammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, paṭisaṃhareyyāsi tvaṃ, rāhula, evarūpaṃ kāyakammaṃ. Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ karomi idaṃ me kāyakammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvattati, na parabyābādhāyapi saṃvattati, na ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – kusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, anupadajjeyyāsi tvaṃ, rāhula, evarūpaṃ kāyakammaṃ.
「ラーフラよ、身体による行為をなしている最中にも、まさにその身体の行為を省察すべきである。『私がなしているこの身体の行為は、自己を害することになっているだろうか、他者を害することになっているだろうか、双方を害することになっているだろうか。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の身体の行為であろうか』と。ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなしているこの身体の行為は、自己を害することになっており、他者を害することになっており、双方を害することになっている。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の身体の行為である』と――ラーフラよ、お前はそのような身体の行為を中止すべきである。しかし、ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなしているこの身体の行為は、自己を害することもなく、他者を害することもなく、双方を害することもない。これは楽をもたらし、楽の結果をもたらす善の身体の行為である』と――ラーフラよ、お前はそのような身体の行為を継続してなすべきである。
‘‘Katvāpi te, rāhula, kāyena kammaṃ tadeva te kāyakammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ akāsiṃ idaṃ me kāyakammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati , parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace kho tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ akāsiṃ, idaṃ me kāyakammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, evarūpaṃ te, rāhula, kāyakammaṃ satthari vā viññūsu vā sabrahmacārīsu desetabbaṃ, vivaritabbaṃ, uttānīkātabbaṃ; desetvā vivaritvā uttānīkatvā āyatiṃ saṃvaraṃ āpajjitabbaṃ. Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ kāyena kammaṃ akāsiṃ idaṃ me kāyakammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvattati, na parabyābādhāyapi saṃvattati, na ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – kusalaṃ idaṃ kāyakammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, teneva tvaṃ, rāhula, pītipāmojjena vihareyyāsi ahorattānusikkhī kusalesu dhammesu.
「ラーフラよ、身体による行為をなした後にも、まさにその身体の行為を省察すべきである。『私がなしたこの身体の行為は、自己を害することになっただろうか、他者を害することになっただろうか、双方を害することになっただろうか。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の身体の行為であったか』と。ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなしたこの身体の行為は、自己を害することになり、他者を害することになり、双方を害することになった。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の身体の行為であった』と――ラーフラよ、そのような身体の行為は、師匠や有識の同朋修行者たちに告白し、開示し、露わにすべきである。告白し、開示し、露わにして、将来において慎みを保つべきである。しかし、ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなしたこの身体の行為は、自己を害することもなく、他者を害することもなく、双方を害することもなかった。これは楽をもたらし、楽の結果をもたらす善の身体の行為であった』と――ラーフラよ、お前はその歓喜と喜びによって、昼夜にわたり善の諸法を学びつつ過ごすべきである。
110. ‘‘Yadeva tvaṃ, rāhula, vācāya kammaṃ kattukāmo ahosi, tadeva te vacīkammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ kattukāmo idaṃ me vacīkammaṃ attabyābādhāyapi saṃvatteyya, parabyābādhāyapi saṃvatteyya, ubhayabyābādhāyapi saṃvatteyya – akusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ kattukāmo idaṃ me vacīkammaṃ attabyābādhāyapi saṃvatteyya, parabyābādhāyapi saṃvatteyya, ubhayabyābādhāyapi saṃvatteyya – akusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, evarūpaṃ te, rāhula, vācāya kammaṃ sasakkaṃ na karaṇīyaṃ. Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ kattukāmo idaṃ me vacīkammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvatteyya, na parabyābādhāyapi saṃvatteyya – kusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, evarūpaṃ te, rāhula, vācāya kammaṃ karaṇīyaṃ.
110. 「ラーフラよ、お前が言葉による行為をなそうと欲するとき、まさにその言葉の行為を省察すべきである。『私がなそうと欲しているこの言葉の行為は、自己を害することになるだろうか、他者を害することになるだろうか、双方を害することになるだろうか。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の言葉の行為であろうか』と。ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなそうと欲しているこの言葉の行為は、自己を害することになり、他者を害することになり、双方を害することになる。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の言葉の行為である』と――ラーフラよ、そのような言葉の行為は決してなすべきではない。しかし、ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなそうと欲しているこの言葉の行為は、自己を害することもなく、他者を害することもない。これは楽をもたらし、楽の結果をもたらす善の言葉の行為である』と――ラーフラよ、そのような言葉の行為をなすべきである。
‘‘Karontenapi, rāhula, vācāya kammaṃ tadeva te vacīkammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ karomi idaṃ me vacīkammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ karomi idaṃ me vacīkammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, paṭisaṃhareyyāsi tvaṃ, rāhula, evarūpaṃ vacīkammaṃ. Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ karomi idaṃ me vacīkammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvattati, na parabyābādhāyapi saṃvattati, na ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – kusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, anupadajjeyyāsi, tvaṃ rāhula, evarūpaṃ vacīkammaṃ.
「ラーフラよ、言葉による行為をなしている最中にも、まさにその言葉の行為を省察すべきである。『私がなしているこの言葉の行為は、自己を害することになっているだろうか、他者を害することになっているだろうか、双方を害することになっているだろうか。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の言葉の行為であろうか』と。ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなしているこの言葉の行為は、自己を害することになっており、他者を害することになっており、双方を害することになっている。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の言葉の行為である』と――ラーフラよ、お前はそのような言葉の行為を中止すべきである。しかし、ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなしているこの言葉の行為は、自己を害することもなく、他者を害することもなく、双方を害することもない。これは楽をもたらし、楽の結果をもたらす善の言葉の行為である』と――ラーフラよ、お前はそのような言葉の行為を継続してなすべきである。
‘‘Katvāpi te, rāhula, vācāya kammaṃ tadeva te vacīkammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ akāsiṃ idaṃ me vacīkammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati , parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace kho tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ akāsiṃ idaṃ me vacīkammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, evarūpaṃ te, rāhula, vacīkammaṃ satthari vā viññūsu vā sabrahmacārīsu desetabbaṃ, vivaritabbaṃ, uttānīkattabbaṃ; desetvā vivaritvā uttānīkatvā āyatiṃ saṃvaraṃ āpajjitabbaṃ. Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ vācāya kammaṃ akāsiṃ idaṃ me vacīkammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvattati, na parabyābādhāyapi saṃvattati, na ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – kusalaṃ idaṃ vacīkammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, teneva tvaṃ, rāhula, pītipāmojjena vihareyyāsi ahorattānusikkhī kusalesu dhammesu.
「ラーフラよ、言葉による行為をなした後にも、まさにその言葉の行為を省察すべきである。『私がなしたこの言葉の行為は、自己を害することになっただろうか、他者を害することになっただろうか、双方を害することになっただろうか。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の言葉の行為であったか』と。ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなしたこの言葉の行為は、自己を害することになり、他者を害することになり、双方を害することになった。これは苦をもたらし、苦の結果をもたらす不善の言葉の行為であった』と――ラーフラよ、そのような言葉の行為は、師匠や有識の同朋修行者たちに告白し、開示し、露わにすべきである。告白し、開示し、露わにして、将来において慎みを保つべきである。しかし、ラーフラよ、もしお前が省察してこのように知るならば――『私がなしたこの言葉の行為は、自己を害することもなく、他者を害することもなく、双方を害することもなかった。これは楽をもたらし、楽の結果をもたらす善の言葉の行為であった』と――ラーフラよ、お前はその歓喜と喜びによって、昼夜にわたり善の諸法を学びつつ過ごすべきである。」
111. ‘‘Yadeva tvaṃ, rāhula, manasā kammaṃ kattukāmo ahosi, tadeva te manokammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ kattukāmo idaṃ me manokammaṃ attabyābādhāyapi saṃvatteyya, parabyābādhāyapi saṃvatteyya, ubhayabyābādhāyapi saṃvatteyya – akusalaṃ idaṃ manokammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ kattukāmo idaṃ me manokammaṃ attabyābādhāyapi saṃvatteyya, parabyābādhāyapi saṃvatteyya, ubhayabyābādhāyapi saṃvatteyya – akusalaṃ idaṃ manokammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, evarūpaṃ te, rāhula, manasā kammaṃ sasakkaṃ na karaṇīyaṃ. Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ kattukāmo idaṃ me manokammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvatteyya, na parabyābādhāyapi saṃvatteyya, na ubhayabyābādhāyapi saṃvatteyya – kusalaṃ idaṃ manokammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, evarūpaṃ te, rāhula, manasā kammaṃ karaṇīyaṃ.
111. 「ラーフラよ、そなたが心によって行為をなそうと欲するときは、その都度、その意業を省察すべきである。『私が心によってなそうと欲しているこの行為は、果たして自分を害することになるだろうか、他者を害することになるだろうか、両者を害することになるだろうか。これは不善の意業であり、苦しみをもたらし、苦しみの果報をもたらすものだろうか』と。ラーフラよ、もしそなたが省察してこのように知るならば――『私が心によってなそうと欲しているこの行為は、自分を害することになり、他者を害することになり、両者を害することになる。これは不善の意業であり、苦しみをもたらし、苦しみの果報をもたらすものである』と――ラーフラよ、そなたはそのような心による行為を決してなしてはならない。しかしラーフラよ、もしそなたが省察してこのように知るならば――『私が心によってなそうと欲しているこの行為は、自分を害することにならず、他者を害することにならず、両者を害することにもならない。これは善なる意業であり、楽をもたらし、楽の果報をもたらすものである』と――ラーフラよ、そなたはそのような心による行為をなすべきである。
‘‘Karontenapi te, rāhula, manasā kammaṃ tadeva te manokammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ karomi idaṃ me manokammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ manokammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ karomi idaṃ me manokammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ manokammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, paṭisaṃhareyyāsi tvaṃ, rāhula, evarūpaṃ manokammaṃ. Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ karomi idaṃ me manokammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvattati, na parabyābādhāyapi saṃvattati, na ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – kusalaṃ idaṃ manokammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, anupadajjeyyāsi tvaṃ, rāhula, evarūpaṃ manokammaṃ.
「ラーフラよ、心による行為をなしている最中にも、その都度、その意業を省察すべきである。『私が心によってなしているこの行為は、果たして自分を害しているだろうか、他者を害しているだろうか、両者を害しているだろうか。これは不善の意業であり、苦しみをもたらし、苦しみの果報をもたらすものだろうか』と。しかしラーフラよ、もしそなたが省察してこのように知るならば――『私が心によってなしているこの行為は、自分を害しており、他者を害しており、両者を害している。これは不善の意業であり、苦しみをもたらし、苦しみの果報をもたらすものである』と――ラーフラよ、そなたはそのような意業をやめるべきである。しかしラーフラよ、もしそなたが省察してこのように知るならば――『私が心によってなしているこの行為は、自分を害しておらず、他者を害しておらず、両者を害してもいない。これは善なる意業であり、楽をもたらし、楽の果報をもたらすものである』と――ラーフラよ、そなたはそのような意業をそのまま続けるべきである。
‘‘Katvāpi te, rāhula, manasā kammaṃ tadeva te manokammaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘yaṃ nu kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ akāsiṃ idaṃ me manokammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati , parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ manokammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti? Sace kho tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ akāsiṃ idaṃ me manokammaṃ attabyābādhāyapi saṃvattati, parabyābādhāyapi saṃvattati, ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – akusalaṃ idaṃ manokammaṃ dukkhudrayaṃ dukkhavipāka’nti, evarūpaṃ pana te, rāhula, manokammaṃ aṭṭīyitabbaṃ harāyitabbaṃ jigucchitabbaṃ; aṭṭīyitvā harāyitvā jigucchitvā āyatiṃ saṃvaraṃ āpajjitabbaṃ. Sace pana tvaṃ, rāhula, paccavekkhamāno evaṃ jāneyyāsi – ‘yaṃ kho ahaṃ idaṃ manasā kammaṃ akāsiṃ idaṃ me manokammaṃ nevattabyābādhāyapi saṃvattati, na parabyābādhāyapi saṃvattati, na ubhayabyābādhāyapi saṃvattati – kusalaṃ idaṃ manokammaṃ sukhudrayaṃ sukhavipāka’nti, teneva tvaṃ, rāhula, pītipāmojjena vihareyyāsi ahorattānusikkhī kusalesu dhammesu.
「ラーフラよ、心による行為をなした後にも、その都度、その意業を省察すべきである。『私が心によってなしたこの行為は、果たして自分を害しただろうか、他者を害しただろうか、両者を害しただろうか。これは不善の意業であり、苦しみをもたらし、苦しみの果報をもたらすものだっただろうか』と。ラーフラよ、もしそなたが省察してこのように知るならば――『私が心によってなしたこの行為は、自分を害し、他者を害し、両者を害した。これは不善の意業であり、苦しみをもたらし、苦しみの果報をもたらすものであった』と――ラーフラよ、そなたはそのような意業を悩み、恥じ、忌み嫌うべきである。悩み、恥じ、忌み嫌って、以後は慎みを保つべきである。しかしラーフラよ、もしそなたが省察してこのように知るならば――『私が心によってなしたこの行為は、自分を害さず、他者を害さず、両者を害しもしなかった。これは善なる意業であり、楽をもたらし、楽の果報をもたらすものであった』と――ラーフラよ、そなたはその喜悦と歓喜によって、昼夜にわたり善法において学び修めて安住すべきである。
112. ‘‘Ye hi keci, rāhula, atītamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā kāyakammaṃ parisodhesuṃ, vacīkammaṃ parisodhesuṃ, manokammaṃ parisodhesuṃ, sabbe te evamevaṃ paccavekkhitvā paccavekkhitvā kāyakammaṃ parisodhesuṃ, paccavekkhitvā paccavekkhitvā vacīkammaṃ parisodhesuṃ, paccavekkhitvā paccavekkhitvā manokammaṃ parisodhesuṃ. Yepi hi keci, rāhula, anāgatamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā kāyakammaṃ parisodhessanti, vacīkammaṃ parisodhessanti, manokammaṃ parisodhessanti, sabbe te evamevaṃ paccavekkhitvā paccavekkhitvā kāyakammaṃ parisodhessanti, paccavekkhitvā paccavekkhitvā vacīkammaṃ parisodhessanti, paccavekkhitvā paccavekkhitvā manokammaṃ parisodhessanti. Yepi hi keci, rāhula, etarahi samaṇā vā brāhmaṇā vā kāyakammaṃ parisodhenti, vacīkammaṃ parisodhenti, manokammaṃ parisodhenti, sabbe te evamevaṃ paccavekkhitvā paccavekkhitvā kāyakammaṃ parisodhenti, paccavekkhitvā paccavekkhitvā vacīkammaṃ parisodhenti, paccavekkhitvā paccavekkhitvā manokammaṃ parisodhenti. Tasmātiha, rāhula, ‘paccavekkhitvā paccavekkhitvā kāyakammaṃ parisodhessāmi, paccavekkhitvā paccavekkhitvā vacīkammaṃ parisodhessāmi, paccavekkhitvā paccavekkhitvā manokammaṃ parisodhessāmī’ti – evañhi te, rāhula, sikkhitabba’’nti.
112. 「ラーフラよ、過去の時代において、身業を清め、口業を清め、意業を清めた沙門や婆羅門がいたとすれば、彼らすべてはこのように繰り返し省察して身業を清め、繰り返し省察して口業を清め、繰り返し省察して意業を清めたのである。ラーフラよ、未来の時代において、身業を清め、口業を清め、意業を清めるであろう沙門や婆羅門がいるとすれば、彼らすべてはこのように繰り返し省察して身業を清め、繰り返し省察して口業を清め、繰り返し省察して意業を清めるであろう。ラーフラよ、現在の時代において、身業を清め、口業を清め、意業を清めている沙門や婆羅門がいるとすれば、彼らすべてはこのように繰り返し省察して身業を清め、繰り返し省察して口業を清め、繰り返し省察して意業を清めているのである。それゆえ、ラーフラよ、『私は繰り返し省察して身業を清めよう。繰り返し省察して口業を清めよう。繰り返し省察して意業を清めよう』と、このようにそなたは学ぶべきである」と。
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā rāhulo bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。尊者ラーフラは心から喜び、世尊の説法を歓喜して受け入れた。
Ambalaṭṭhikarāhulovādasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ.
マンゴー林におけるラーフラへの教誡経(アンバラッティカラールロヴァーダ経)第一 終わる。
2. Mahārāhulovādasuttaṃ
2. 大ラーフラ教誡経(マハーラーフロヴァーダ経)
113. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṃ piṇḍāya pāvisi. Āyasmāpi kho rāhulo pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya bhagavantaṃ piṭṭhito piṭṭhito anubandhi. Atha kho bhagavā apaloketvā āyasmantaṃ rāhulaṃ āmantesi – ‘‘yaṃ kiñci, rāhula, rūpaṃ – atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā – sabbaṃ rūpaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabba’’nti. ‘‘Rūpameva nu kho, bhagavā, rūpameva nu kho, sugatā’’ti? ‘‘Rūpampi, rāhula, vedanāpi, rāhula, saññāpi, rāhula, saṅkhārāpi, rāhula, viññāṇampi, rāhulā’’ti. Atha kho āyasmā rāhulo ‘‘ko najja bhagavatā sammukhā ovādena ovadito gāmaṃ piṇḍāya pavisissatī’’ti tato paṭinivattitvā aññatarasmiṃ rukkhamūle nisīdi pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. Addasā kho āyasmā sāriputto āyasmantaṃ rāhulaṃ aññatarasmiṃ rukkhamūle nisinnaṃ pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. Disvāna āyasmantaṃ rāhulaṃ āmantesi – ‘‘ānāpānassatiṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Ānāpānassati, rāhula, bhāvanā bhāvitā bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā’’ti.
113. このように私は聞きました。ある時、世尊はサーヴァッティのジェータ林にある給孤独園におられました。そのとき、世尊は午前中に下着を整え、衣を着て鉢を持ち、托鉢のためにサーヴァッティに入られました。尊者ラーフラもまた午前中に下着を整え、衣を着て鉢を持ち、世尊のすぐ後ろについて行きました。そのとき世尊は振り返って、尊者ラーフラに語りかけられました。「ラーフラよ、およそ色(物質的存在)がいかなるものであれ――過去・未来・現在のもの、内なるもの、外なるもの、粗大なもの、微細なもの、卑しいもの、勝れたもの、遠くにあるもの、近くにあるもの――そのすべての色について、『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の自己(アートマン)ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきである」と。「世尊よ、色だけでしょうか。善逝よ、色だけでしょうか」。「ラーフラよ、色もそうであり、受(感覚)も、想(表象)も、行(意志・形成作用)も、識(識別作用・意識)もそうである」と。そこで尊者ラーフラは、「今日、世尊から面と向かって教誡を受けながら、誰が托鉢のために村に入ろうか」と考え、その場から引き返し、ある樹の根元に赴いて結跏趺坐し、身体をまっすぐに保ち、面前に気づき(念・サティ)を確立して座りました。尊者サーリプッタは、尊者ラーフラがある樹の根元に結跏趺坐し、身体をまっすぐに保ち、面前に気づきを確立して座っているのを見ました。見ると、尊者ラーフラに語りかけました。「ラーフラよ、出入息念(呼吸の気づき)の瞑想を修めなさい。ラーフラよ、出入息念の瞑想は、修習され、多修されるならば、大いなる果報と大いなる功徳をもたらすのである」と。
114. Atha kho āyasmā rāhulo sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā rāhulo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘kathaṃ bhāvitā nu kho, bhante, ānāpānassati, kathaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā’’ti? ‘‘Yaṃ kiñci, rāhula, ajjhattaṃ paccattaṃ kakkhaḷaṃ kharigataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – kesā lomā nakhā dantā taco maṃsaṃ nhāru aṭṭhi aṭṭhimiñjaṃ vakkaṃ hadayaṃ yakanaṃ kilomakaṃ pihakaṃ papphāsaṃ antaṃ antaguṇaṃ udariyaṃ karīsaṃ, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ kakkhaḷaṃ kharigataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, rāhula, ajjhattikā pathavīdhātu . Yā ceva kho pana ajjhattikā pathavīdhātu yā ca bāhirā pathavīdhātu, pathavīdhāturevesā. Taṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā pathavīdhātuyā nibbindati, pathavīdhātuyā cittaṃ virājeti’’.
114. そこで尊者ラーフラは夕刻に独座瞑想から立ち上がり、世尊のもとへと近づきました。近づいて世尊に礼拝し、一方に座りました。一方に座った尊者ラーフラは、世尊にこのように申し上げました。「大徳よ、出入息念はどのように修習され、どのように多修されたときに、大いなる果報と大いなる功徳をもたらすのでしょうか」と。「ラーフラよ、およそ内なるもので、個人の身にあって、堅く、堅固となった執着されたもの、すなわち髪の毛、体毛、爪、歯、皮、肉、筋、骨、骨髄、腎臓、心臓、肝臓、肋膜、脾臓、肺、腸、腸間膜、胃の中の未消化物、糞便、あるいはその他にいかなるものであれ、内なるもので、個人の身にあって、堅く、堅固となった執着されたもの――ラーフラよ、これを内なる地界(地元素)と呼ぶ。内なる地界であれ、外なる地界であれ、それらはただ地界にすぎない。それを『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにありのままに正しい智慧をもって見ることで、地界を厭い離れ、地界に対して心を離欲させるのである。
115. ‘‘Katamā ca, rāhula, āpodhātu? Āpodhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā. Katamā ca, rāhula, ajjhattikā āpodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ āpo āpogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – pittaṃ semhaṃ pubbo lohitaṃ sedo medo assu vasā kheḷo siṅghāṇikā lasikā muttaṃ, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ āpo āpogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, rāhula, ajjhattikā āpodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā āpodhātu yā ca bāhirā āpodhātu āpodhāturevesā. Taṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā āpodhātuyā nibbindati, āpodhātuyā cittaṃ virājeti.
115. 「ラーフラよ、水界(水元素)とは何か。水界には内なるものがあり、外なるものがある。ラーフラよ、内なる水界とは何か。内なるもので、個人の身にあって、水であり、液体となった執着されたもの、すなわち胆汁、痰、膿、血液、汗、脂肪、涙、皮脂、唾液、鼻汁、関節滑液、尿、あるいはその他にいかなるものであれ、内なるもので、個人の身にあって、水であり、液体となった執着されたもの――ラーフラよ、これを内なる水界と呼ぶ。内なる水界であれ、外なる水界であれ、それらはただ水界にすぎない。それを『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにありのままに正しい智慧をもって見ることで、水界を厭い離れ、水界に対して心を離欲させるのである。
116. ‘‘Katamā ca, rāhula, tejodhātu? Tejodhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā. Katamā ca, rāhula, ajjhattikā tejodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ tejo tejogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – yena ca santappati yena ca jīrīyati yena ca pariḍayhati yena ca asitapītakhāyitasāyitaṃ sammā pariṇāmaṃ gacchati, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ tejo tejogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, rāhula, ajjhattikā tejodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā tejodhātu yā ca bāhirā tejodhātu tejodhāturevesā. Taṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā tejodhātuyā nibbindati, tejodhātuyā cittaṃ virājeti.
116. 「ラーフラよ、火界(火元素)とは何か。火界には内なるものがあり、外なるものがある。ラーフラよ、内なる火界とは何か。内なるもので、個人の身にあって、火であり、熱となった執着されたもの、すなわちそれによって温められ、それによって老化し、それによって燃え上がり、それによって食べ、飲み、噛み、味わったものが正しく消化されるもの、あるいはその他にいかなるものであれ、内なるもので、個人の身にあって、火であり、熱となった執着されたもの――ラーフラよ、これを内なる火界と呼ぶ。内なる火界であれ、外なる火界であれ、それらはただ火界にすぎない。それを『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにありのままに正しい智慧をもって見ることで、火界を厭い離れ、火界に対して心を離欲させるのである。
117. ‘‘Katamā ca, rāhula, vāyodhātu? Vāyodhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā. Katamā ca, rāhula, ajjhattikā vāyodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ vāyo vāyogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – uddhaṅgamā vātā, adhogamā vātā, kucchisayā vātā, koṭṭhāsayā vātā, aṅgamaṅgānusārino vātā, assāso passāso, iti yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ vāyo vāyogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, rāhula, ajjhattikā vāyodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā vāyodhātu yā ca bāhirā vāyodhātu vāyodhāturevesā. Taṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā vāyodhātuyā nibbindati, vāyodhātuyā cittaṃ virājeti.
117. 「ラーフラよ、風界(風元素)とは何か。風界には内なるものがあり、外なるものがある。ラーフラよ、内なる風界とは何か。内なるもので、個人の身にあって、風であり、気体となった執着されたもの、すなわち上に向かう風、下に向かう風、腹の中の風、腸の中の風、全身を巡る風、息を吸うこと、息を吐くこと、あるいはその他にいかなるものであれ、内なるもので、個人の身にあって、風であり、気体となった執着されたもの――ラーフラよ、これを内なる風界と呼ぶ。内なる風界であれ、外なる風界であれ、それらはただ風界にすぎない。それを『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにありのままに正しい智慧をもって見ることで、風界を厭い離れ、風界に対して心を離欲させるのである。
118. ‘‘Katamā ca, rāhula, ākāsadhātu? Ākāsadhātu siyā ajjhattikā, siyā bāhirā. Katamā ca, rāhula, ajjhattikā ākāsadhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ ākāsaṃ ākāsagataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – kaṇṇacchiddaṃ nāsacchiddaṃ mukhadvāraṃ, yena ca asitapītakhāyitasāyitaṃ ajjhoharati, yattha ca asitapītakhāyitasāyitaṃ santiṭṭhati, yena ca asitapītakhāyitasāyitaṃ adhobhāgaṃ nikkhamati, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ ākāsaṃ ākāsagataṃ, aghaṃ aghagataṃ, vivaraṃ vivaragataṃ, asamphuṭṭhaṃ, maṃsalohitehi upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, rāhula, ajjhattikā ākāsadhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā ākāsadhātu yā ca bāhirā ākāsadhātu ākāsadhāturevesā. Taṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā ākāsadhātuyā cittaṃ nibbindati, ākāsadhātuyā cittaṃ virājeti.
118. 「ラーフラよ、空界(空間元素)とは何か。空界には内なるものがあり、外なるものがある。ラーフラよ、内なる空界とは何か。内なるもので、個人の身にあって、空であり、空間となった執着されたもの、すなわち耳の穴、鼻の穴、口の門、それによって食べ、飲み、噛み、味わったものを飲み込み、それにおいて食べ、飲み、噛み、味わったものがとどまり、それによって食べ、飲み、噛み、味わったものが下部から排出されるもの、あるいはその他にいかなるものであれ、内なるもので、個人の身にあって、空であり、空間となり、空隙であり、空隙となり、触れられず、肉や血によって覆われたもの――ラーフラよ、これを内なる空界と呼ぶ。内なる空界であれ、外なる空界であれ、それらはただ空界にすぎない。それを『これは私のものではない。これは私ではない。これは私の自己ではない』と、このようにありのままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにありのままに正しい智慧をもって見ることで、空界に対して心を厭い離れ、空界に対して心を離欲させるのである。
119. ‘‘Pathavīsamaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Pathavīsamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti. Seyyathāpi, rāhula, pathaviyā sucimpi nikkhipanti, asucimpi nikkhipanti, gūthagatampi nikkhipanti, muttagatampi nikkhipanti, kheḷagatampi nikkhipanti, pubbagatampi nikkhipanti, lohitagatampi nikkhipanti, na ca tena pathavī aṭṭīyati vā harāyati vā jigucchati vā; evameva kho tvaṃ, rāhula, pathavīsamaṃ bhāvanaṃ bhāvehi. Pathavīsamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti.
119. 「ラーフラよ、大地のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、大地のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れ(接触・感触)や好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。ラーフラよ、あたかも人々が大地の上に清らかなものを投げ捨て、不浄なものを投げ捨て、糞尿を投げ捨て、唾液を投げ捨て、膿を投げ捨て、血液を投げ捨てても、それによって大地が悩み、恥じ、忌み嫌うことがないように、まさにそのように、ラーフラよ、大地のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、大地のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。
‘‘Āposamaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Āposamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti. Seyyathāpi, rāhula, āpasmiṃ sucimpi dhovanti, asucimpi dhovanti, gūthagatampi dhovanti, muttagatampi dhovanti, kheḷagatampi dhovanti, pubbagatampi dhovanti, lohitagatampi dhovanti, na ca tena āpo aṭṭīyati vā harāyati vā jigucchati vā; evameva kho tvaṃ, rāhula, āposamaṃ bhāvanaṃ bhāvehi. Āposamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti.
「ラーフラよ、水のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、水のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。ラーフラよ、あたかも人々が水の中で清らかなものを洗い、不浄なものを洗い、糞尿を洗い、唾液を洗い、膿を洗い、血液を洗っても、それによって水が悩み、恥じ、忌み嫌うことがないように、まさにそのように、ラーフラよ、水のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、水のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。
‘‘Tejosamaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Tejosamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti. Seyyathāpi, rāhula, tejo sucimpi dahati, asucimpi dahati, gūthagatampi dahati, muttagatampi dahati, kheḷagatampi dahati, pubbagatampi dahati, lohitagatampi dahati, na ca tena tejo aṭṭīyati vā harāyati vā jigucchati vā; evameva kho tvaṃ, rāhula, tejosamaṃ bhāvanaṃ bhāvehi. Tejosamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti.
「ラーフラよ、火のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、火のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。ラーフラよ、あたかも火が清らかなものを焼き、不浄なものを焼き、糞尿を焼き、唾液を焼き、膿を焼き、血液を焼いても、それによって火が悩み、恥じ、忌み嫌うことがないように、まさにそのように、ラーフラよ、火のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、火のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。
‘‘Vāyosamaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Vāyosamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti. Seyyathāpi, rāhula, vāyo sucimpi upavāyati, asucimpi upavāyati, gūthagatampi upavāyati, muttagatampi upavāyati, kheḷagatampi upavāyati, pubbagatampi upavāyati, lohitagatampi upavāyati, na ca tena vāyo aṭṭīyati vā harāyati vā jigucchati vā; evameva kho tvaṃ, rāhula, vāyosamaṃ bhāvanaṃ bhāvehi. Vāyosamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti.
「ラーフラよ、風のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、風のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。ラーフラよ、あたかも風が清らかなものにも吹きつけ、不浄なものにも吹きつけ、糞尿にも吹きつけ、唾液にも吹きつけ、膿にも吹きつけ、血液にも吹きつけても、それによって風が悩み、恥じ、忌み嫌うことがないように、まさにそのように、ラーフラよ、風のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、風のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。
‘‘Ākāsasamaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Ākāsasamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti. Seyyathāpi, rāhula, ākāso na katthaci patiṭṭhito; evameva kho tvaṃ, rāhula, ākāsasamaṃ bhāvanaṃ bhāvehi. Ākāsasamañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato uppannā manāpāmanāpā phassā cittaṃ na pariyādāya ṭhassanti.
「ラーフラよ、虚空のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、虚空のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。ラーフラよ、あたかも虚空がどこにも執着してとどまることがないように、まさにそのように、ラーフラよ、虚空のような瞑想を修めなさい。ラーフラよ、虚空のような瞑想を修めていると、生じた好ましい触れや好ましくない触れも、心を捉えてとどまることはない。
120. ‘‘Mettaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Mettañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato yo byāpādo so pahīyissati. Karuṇaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Karuṇañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato yā vihesā sā pahīyissati. Muditaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Muditañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato yā arati sā pahīyissati. Upekkhaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Upekkhañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato yo paṭigho so pahīyissati. Asubhaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Asubhañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato yo rāgo so pahīyissati. Aniccasaññaṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Aniccasaññañhi te, rāhula, bhāvanaṃ bhāvayato yo asmimāno so pahīyissati.
120. 「ラーフラよ、慈しみ(慈)の瞑想を修めなさい。ラーフラよ、慈しみの瞑想を修めていると、あらゆる悪意(瞋恚)は捨て去られるであろう。ラーフラよ、憐れみ(悲)の瞑想を修めなさい。ラーフラよ、憐れみの瞑想を修めていると、あらゆる害意は捨て去られるであろう。ラーフラよ、共に喜ぶこと(喜)の瞑想を修めなさい。ラーフラよ、共に喜ぶことの瞑想を修めていると、あらゆる不快(不満)は捨て去られるであろう。ラーフラよ、平静(捨)の瞑想を修めなさい。ラーフラよ、平静の瞑想を修めていると、あらゆる嫌悪(反感)は捨て去られるであろう。ラーフラよ、不浄の瞑想を修めなさい。ラーフラよ、不浄の瞑想を修めていると、あらゆる貪欲(愛執)は捨て去られるであろう。ラーフラよ、無常の想(無常観)を修めなさい。ラーフラよ、無常の想を修めていると、『我あり』という慢心(我慢)は捨て去られるであろう。
121. ‘‘Ānāpānassatiṃ, rāhula, bhāvanaṃ bhāvehi. Ānāpānassati hi te, rāhula, bhāvitā bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā. Kathaṃ bhāvitā ca, rāhula, ānāpānassati, kathaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā? Idha, rāhula, bhikkhu araññagato vā rukkhamūlagato vā suññāgāragato vā nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So satova assasati satova passasati.
121. 「ラーフラよ、出入息念の瞑想を修めなさい。ラーフラよ、出入息念は修習され、多修されるならば、大いなる果報と大いなる功徳をもたらすのである。では、ラーフラよ、どのように修習され、どのように多修された出入息念が、大いなる果報と大いなる功徳をもたらすのか。ここに、ラーフラよ、比丘が森に行き、樹の根元に行き、あるいは空き家に行って、結跏趺坐し、身体をまっすぐに保ち、面前に気づきを確立して座る。彼は気づきを保って息を吸い、気づきを保って息を吐く。
‘‘Dīghaṃ vā assasanto ‘dīghaṃ assasāmī’ti pajānāti, dīghaṃ vā passasanto ‘dīghaṃ passasāmī’ti pajānāti; rassaṃ vā assasanto ‘rassaṃ assasāmī’ti pajānāti, rassaṃ vā passasanto ‘rassaṃ passasāmī’ti pajānāti. ‘Sabbakāyappaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati; ‘sabbakāyappaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati.
「長く息を吸うときは『長く吸っている』と了知し、長く息を吐くときは『長く吐いている』と了知する。短く息を吸うときは『短く吸っている』と了知し、短く息を吐くときは『短く吐いている』と了知する。『息の全身体を体験しながら吸おう』と修習し、『息の全身体を体験しながら吐こう』と修習する。『身体の形成作用(身行)を静めながら吸おう』と修習し、『身体の形成作用を静めながら吐こう』と修習する。
‘‘‘Pītippaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati; ‘pītippaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘sukhappaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati; ‘sukhappaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘cittasaṅkhārappaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati; ‘cittasaṅkhārappaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati.
「『喜悦を体験しながら吸おう』と修習し、『喜悦を体験しながら吐こう』と修習する。『幸福を体験しながら吸おう』と修習し、『幸福を体験しながら吐こう』と修習する。『心の形成作用(心行)を体験しながら吸おう』と修習し、『心の形成作用を体験しながら吐こう』と修習する。『心の形成作用を静めながら吸おう』と修習し、『心の形成作用を静めながら吐こう』と修習する。
‘‘‘Cittappaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati; ‘cittappaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘abhippamodayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati; ‘abhippamodayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘samādahaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati; ‘samādahaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘vimocayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati; ‘vimocayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati.
「『心を体験しながら吸おう』と修習し、『心を体験しながら吐こう』と修習する。『心を喜ばせながら吸おう』と修習し、『心を喜ばせながら吐こう』と修習する。『心を集中させながら吸おう』と修習し、『心を集中させながら吐こう』と修習する。『心を解き放ちながら吸おう』と修習し、『心を解き放ちながら吐こう』と修習する。
‘‘‘Aniccānupassī assasissāmī’ti sikkhati; ‘aniccānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘virāgānupassī assasissāmī’ti sikkhati; ‘virāgānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘nirodhānupassī assasissāmī’ti sikkhati; ‘nirodhānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘paṭinissaggānupassī assasissāmī’ti sikkhati; ‘paṭinissaggānupassī passasissāmī’ti sikkhati.
「『無常を観察しながら吸おう』と修習し、『無常を観察しながら吐こう』と修習する。『離欲を観察しながら吸おう』と修習し、『離欲を観察しながら吐こう』と修習する。『止滅を観察しながら吸おう』と修習し、『止滅を観察しながら吐こう』と修習する。『放棄を観察しながら吸おう』と修習し、『放棄を観察しながら吐こう』と修習する。
‘‘Evaṃ bhāvitā kho, rāhula, ānāpānassati, evaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā. Evaṃ bhāvitāya, rāhula, ānāpānassatiyā, evaṃ bahulīkatāya yepi te carimakā assāsā tepi viditāva nirujjhanti no aviditā’’ti.
「ラーフラよ、このように修習され、このように多修された出入息念は、大いなる果報と大いなる功徳をもたらすのである。ラーフラよ、このように出入息念が修習され、多修されるならば、最後の息が止まる時であっても、それは知られたうえで滅し、知られずに滅することはないのである」と。
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā rāhulo bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。尊者ラーフラは心から喜び、世尊の説法を歓喜して受け入れた。
Mahārāhulovādasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ.
大ラーフラ教誡経 第二 終わる。
3. Cūḷamālukyasuttaṃ
3. 小マールンキャ経(チューラマールンキャスッタ)
122. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho āyasmato mālukyaputtassa rahogatassa paṭisallīnassa evaṃ cetaso parivitakko udapādi – ‘‘yānimāni diṭṭhigatāni bhagavatā abyākatāni ṭhapitāni paṭikkhittāni – ‘sassato loko’tipi, ‘asassato loko’tipi, ‘antavā loko’tipi, ‘anantavā loko’tipi, ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’ntipi, ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’ntipi, ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’tipi, ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’tipi, ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’tipi, ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’tipi – tāni me bhagavā na byākaroti. Yāni me bhagavā na byākaroti taṃ me na ruccati, taṃ me nakkhamati. Sohaṃ bhagavantaṃ upasaṅkamitvā etamatthaṃ pucchissāmi. Sace me bhagavā byākarissati – ‘sassato loko’ti vā ‘asassato loko’ti vā…pe… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā – evāhaṃ bhagavati brahmacariyaṃ carissāmi; no ce me bhagavā byākarissati – ‘sassato loko’ti vā ‘asassato loko’ti vā…pe… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā – evāhaṃ sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvattissāmī’’ti.
122. このように私は聞きました。ある時、世尊はサーヴァッティのジェータ林にある給孤独園におられました。そのとき、尊者マールンキャプッタは独座瞑想に入っていた際、心にこのような思惟が生じました。「世尊によって説き明かされず、棚上げにされ、拒絶されたこれらの見解――『世界は永遠である』とか、『世界は永遠ではない』とか、『世界は有限である』とか、『世界は無限である』とか、『命(魂)と身体は同一である』とか、『命と身体は別のものである』とか、『如来は死後に存在する』とか、『如来は死後に存在しない』とか、『如来は死後に存在し、かつ存在しない』とか、『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』といった見解――それらを世尊は私に説き明かしてくださらない。世尊が私に説き明かしてくださらないことは、私には好ましくなく、受け入れがたい。私は世尊のもとへ赴き、この意味について質問しよう。もし世尊が私に『世界は永遠である』とか『世界は永遠ではない』とか……中略……『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』と説き明かしてくださるなら、私は世尊のもとで清浄行(梵行)を修めよう。もし世尊が私に『世界は永遠である』とか『世界は永遠ではない』とか……中略……『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』と説き明かしてくださらないなら、私は学びを捨てて俗世に戻ることにしよう」と。
123. Atha kho āyasmā mālukyaputto sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā mālukyaputto bhagavantaṃ etadavoca –
123. そこで尊者マールンキャプッタは夕刻に独座瞑想から立ち上がり、世尊のもとへと近づきました。近づいて世尊に礼拝し、一方に座りました。一方に座った尊者マールンキャプッタは、世尊にこのように申し上げました。
124. ‘‘Idha mayhaṃ, bhante, rahogatassa paṭisallīnassa evaṃ cetaso parivitakko udapādi – yānimāni diṭṭhigatāni bhagavatā abyākatāni ṭhapitāni paṭikkhittāni – ‘sassato loko’tipi, ‘asassato loko’tipi…pe… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’tipi – tāni me bhagavā na byākaroti. Yāni me bhagavā na byākaroti taṃ me na ruccati, taṃ me nakkhamati. Sohaṃ bhagavantaṃ upasaṅkamitvā etamatthaṃ pucchissāmi. Sace me bhagavā byākarissati – ‘sassato loko’ti vā, ‘asassato loko’ti vā…pe… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā – evāhaṃ bhagavati, brahmacariyaṃ carissāmi. No ce me bhagavā byākarissati – ‘sassato loko’ti vā, ‘asassato loko’ti vā…pe… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā – evāhaṃ sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvattissāmīti. Sace bhagavā jānāti – ‘sassato loko’ti, ‘sassato loko’ti me bhagavā byākarotu; sace bhagavā jānāti – ‘asassato loko’ti, ‘asassato loko’ti me bhagavā byākarotu. No ce bhagavā jānāti – ‘sassato loko’ti vā, ‘asassato loko’ti vā, ajānato kho pana apassato etadeva ujukaṃ hoti yadidaṃ – ‘na jānāmi, na passāmī’ti. Sace bhagavā jānāti – ‘antavā loko’ti, ‘anantavā loko’ti me bhagavā byākarotu; sace bhagavā jānāti – ‘anantavā loko’ti, ‘anantavā loko’ti me bhagavā byākarotu. No ce bhagavā jānāti – ‘antavā loko’ti vā, ‘anantavā loko’ti vā, ajānato kho pana apassato etadeva ujukaṃ hoti yadidaṃ – ‘na jānāmi, na passāmī’ti. Sace bhagavā jānāti – ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti, ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti me bhagavā byākarotu; sace bhagavā jānāti – ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti, ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti me bhagavā byākarotu. No ce bhagavā jānāti – ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti vā, ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti vā, ajānato kho pana apassato etadeva ujukaṃ hoti yadidaṃ – ‘na jānāmi, na passāmī’ti. Sace bhagavā jānāti – ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti me bhagavā byākarotu; sace bhagavā jānāti – ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti me bhagavā byākarotu. No ce bhagavā jānāti – ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ajānato kho pana apassato etadeva ujukaṃ hoti yadidaṃ – ‘na jānāmi na passāmī’ti. Sace bhagavā jānāti – ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti me bhagavā byākarotu; sace bhagavā jānāti – ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti me bhagavā byākarotu. No ce bhagavā jānāti – ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ajānato kho pana apassato etadeva ujukaṃ hoti yadidaṃ – ‘na jānāmi, na passāmī’’’ti.
124. 「大徳よ、私に独座瞑想のなかで、このような思惟が生じました。『世尊によって説き明かされず、棚上げにされ、拒絶されたこれらの見解――「世界は永遠である」とか、「世界は永遠ではない」とか……中略……「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」といった見解――それらを世尊は私に説き明かしてくださらない。世尊が私に説き明かしてくださらないことは、私には好ましくなく、受け入れがたい。私は世尊のもとへ赴き、この意味について質問しよう。もし世尊が私に「世界は永遠である」とか、「世界は永遠ではない」とか……中略……「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」と説き明かしてくださるなら、私は世尊のもとで清浄行を修めよう。もし世尊が私に「世界は永遠である」とか、「世界は永遠ではない」とか……中略……「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」と説き明かしてくださらないなら、私は学びを捨てて俗世に戻ることにしよう』と。 世尊が『世界は永遠である』とご存知なら、世尊は私に『世界は永遠である』と説き明かしてください。世尊が『世界は永遠ではない』とご存知なら、世尊は私に『世界は永遠ではない』と説き明かしてください。もし世尊が『世界は永遠である』とも『世界は永遠ではない』ともご存知でないなら、知らず見ない者にとっては『私は知らず、見ない』と言うことこそが正直な態度です。 世尊が『世界は有限である』とご存知なら、世尊は私に『世界は有限である』と説き明かしてください。世尊が『世界は無限である』とご存知なら、世尊は私に『世界は無限である』と説き明かしてください。もし世尊が『世界は有限である』とも『世界は無限である』ともご存知でないなら、知らず見ない者にとっては『私は知らず、見ない』と言うことこそが正直な態度です。 世尊が『命と身体は同一である』とご存知なら、世尊は私に『命と身体は同一である』と説き明かしてください。世尊が『命と身体は別のものである』とご存知なら、世尊は私に『命と身体は別のものである』と説き明かしてください。もし世尊が『命と身体は同一である』とも『命と身体は別のものである』ともご存知でないなら、知らず見ない者にとっては『私は知らず、見ない』と言うことこそが正直な態度です。 世尊が『如来は死後に存在する』とご存知なら、世尊は私に『如来は死後に存在する』と説き明かしてください。世尊が『如来は死後に存在しない』とご存知なら、世尊は私に『如来は死後に存在しない』と説き明かしてください。もし世尊が『如来は死後に存在する』とも『如来は死後に存在しない』ともご存知でないなら、知らず見ない者にとっては『私は知らず、見ない』と言うことこそが正直な態度です。 世尊が『如来は死後に存在し、かつ存在しない』とご存知なら、世尊は私に『如来は死後に存在し、かつ存在しない』と説き明かしてください。世尊が『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』とご存知なら、世尊は私に『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』と説き明かしてください。もし世尊が『如来は死後に存在し、かつ存在しない』とも『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』ともご存知でないなら、知らず見ない者にとっては『私は知らず、見ない』と言うことこそが正直な態度です」と。
125. ‘‘Kiṃ nu tāhaṃ, mālukyaputta, evaṃ avacaṃ – ‘ehi tvaṃ, mālukyaputta, mayi brahmacariyaṃ cara, ahaṃ te byākarissāmi – ‘sassato loko’ti vā, ‘asassato loko’ti vā, ‘antavā loko’ti vā, ‘anantavā loko’ti vā, ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti vā, ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti vā, ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Tvaṃ vā pana maṃ evaṃ avaca – ahaṃ, bhante, bhagavati brahmacariyaṃ carissāmi, bhagavā me byākarissati – ‘sassato loko’ti vā, ‘asassato loko’ti vā, ‘antavā loko’ti vā, ‘anantavā loko’ti vā, ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti vā, ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti vā, ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Iti kira, mālukyaputta, nevāhaṃ taṃ vadāmi – ehi tvaṃ, mālukyaputta, mayi brahmacariyaṃ cara, ahaṃ te byākarissāmi – ‘sassato loko’ti vā, ‘asassato loko’ti vā…pe… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇāti vā’ti; napi kira maṃ tvaṃ vadesi – ahaṃ, bhante, bhagavati brahmacariyaṃ carissāmi, bhagavā me byākarissati – ‘sassato loko’ti vā ‘asassato loko’ti vā…pe… ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā’’ti. Evaṃ sante, moghapurisa, ko santo kaṃ paccācikkhasi?
125. 「マールンキャプッタよ、私がかつてそなたに『来なさい、マールンキャプッタよ、私の下で清浄行を修めなさい。私はそなたに「世界は永遠である」とか、「世界は永遠ではない」とか、「世界は有限である」とか、「世界は無限である」とか、「命と身体は同一である」とか、「命と身体は別のものである」とか、「如来は死後に存在する」とか、「如来は死後に存在しない」とか、「如来は死後に存在し、かつ存在しない」とか、「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」と説き明かしてあげよう』と言ったことがあっただろうか」。「いいえ、大徳よ、ありません」。「あるいはまた、そなたが私に『大徳よ、私は世尊の下で清浄行を修めます。世尊は私に「世界は永遠である」とか、「世界は永遠ではない」とか、「世界は有限である」とか、「世界は無限である」とか、「命と身体は同一である」とか、「命と身体は別のものである」とか、「如来は死後に存在する」とか、「如来は死後に存在しない」とか、「如来は死後に存在し、かつ存在しない」とか、「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」と説き明かしてくださるでしょう』と言ったことがあっただろうか」。「いいえ、大徳よ、ありません」。「マールンキャプッタよ、実に私もそなたに『来なさい、マールンキャプッタよ、私の下で清浄行を修めなさい。私はそなたに「世界は永遠である」とか、「世界は永遠ではない」とか……中略……「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」と説き明かしてあげよう』と言ったことはなく、そなたも私に『大徳よ、私は世尊の下で清浄行を修めます。世尊は私に「世界は永遠である」とか、「世界は永遠ではない」とか……中略……「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」と説き明かしてくださるでしょう』と言ったこともない。そうであるならば、愚か者よ、一体どのような立場で誰を非難し拒絶しているのか。
126. ‘‘Yo kho, mālukyaputta, evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ bhagavati brahmacariyaṃ carissāmi yāva me bhagavā na byākarissati – ‘‘sassato loko’’ti vā, ‘‘asassato loko’’ti vā…pe… ‘‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vāti, abyākatameva taṃ, mālukyaputta, tathāgatena assa, atha so puggalo kālaṃ kareyya. Seyyathāpi, mālukyaputta, puriso sallena viddho assa savisena gāḷhapalepanena. Tassa mittāmaccā ñātisālohitā bhisakkaṃ sallakattaṃ upaṭṭhapeyyuṃ. So evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ purisaṃ jānāmi yenamhi viddho, khattiyo vā brāhmaṇo vā vesso vā suddo vā’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ purisaṃ jānāmi yenamhi viddho, evaṃnāmo evaṃgotto iti vā’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ purisaṃ jānāmi yenamhi viddho, dīgho vā rasso vā majjhimo vā’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ purisaṃ jānāmi yenamhi viddho, kāḷo vā sāmo vā maṅguracchavī vā’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ purisaṃ jānāmi yenamhi viddho, amukasmiṃ gāme vā nigame vā nagare vā’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ dhanuṃ jānāmi yenamhi viddho, yadi vā cāpo yadi vā kodaṇḍo’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ jiyaṃ jānāmi yāyamhi viddho, yadi vā akkassa yadi vā saṇhassa yadi vā nhārussa yadi vā maruvāya yadi vā khīrapaṇṇino’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ kaṇḍaṃ jānāmi yenamhi viddho, yadi vā gacchaṃ yadi vā ropima’nti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ kaṇḍaṃ jānāmi yenamhi viddho, yassa pattehi vājitaṃ yadi vā gijjhassa yadi vā kaṅkassa yadi vā kulalassa yadi vā morassa yadi vā sithilahanuno’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ kaṇḍaṃ jānāmi yenamhi viddho, yassa nhārunā parikkhittaṃ yadi vā gavassa yadi vā mahiṃsassa yadi vā bheravassa yadi vā semhārassā’ti; so evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ imaṃ sallaṃ āharissāmi yāva na taṃ sallaṃ jānāmi yenamhi viddho, yadi vā sallaṃ yadi vā khurappaṃ yadi vā vekaṇḍaṃ yadi vā nārācaṃ yadi vā vacchadantaṃ yadi vā karavīrapatta’nti – aññātameva taṃ, mālukyaputta, tena purisena assa, atha so puriso kālaṃ kareyya. Evameva kho, mālukyaputta, yo evaṃ vadeyya – ‘na tāvāhaṃ bhagavati brahmacariyaṃ carissāmi yāva me bhagavā na byākarissati – ‘‘sassato loko’’ti vā ‘‘asassato loko’’ti vā…pe… ‘‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vāti – abyākatameva taṃ, mālukyaputta, tathāgatena assa, atha so puggalo kālaṅkareyya.
126. 「マールンキャプッタよ、『世尊が私に「世界は永遠である」とか、「世界は永遠ではない」とか……中略……「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」と説き明かしてくださるまでは、私は世尊の下で清浄行を修めない』と言う者がいたとすれば、マールンキャプッタよ、如来がそれを説き明かさないうちに、その人は命を終えてしまうであろう。 マールンキャプッタよ、あたかも、ある人が毒を厚く塗られた矢によって射られたとする。その人の友人や仲間、親族や血縁者が医師や外科医を呼んで手当てをさせようとするとき、その人がこのように言うようなものである。『私を射たその人が、王族であるか、婆羅門であるか、庶民であるか、隷属民であるかを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射たその人の名が何であり、家柄が何であるかを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射たその人が、背が高いか、低いか、中くらいかを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射たその人が、黒い肌か、褐色か、黄金色の肌かを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射たその人が、どの村、どの町、どの都市の者であるかを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射たその弓が、普通の弓であるか、あるいは弩(いしゆみ)であるかを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射た弓の弦が、アッカ(植物繊維)製か、麻製か、腱製か、マールヴァ(ツル植物)製か、乳草製かを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射たその矢柄が、自然の竹か、栽培されたものかを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射た矢柄に付けられた羽が、禿鷹のものか、青鷺のものか、鷲のものか、孔雀のものか、シティラハヌ(水鳥)のものかを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射た矢柄を巻き締めた筋が、牛のものか、水牛のものか、鹿のものか、猿のものかを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。またこのように言うようなものである。『私を射た矢じりが、普通の矢じりか、剃刀形か、曲がり刃か、鉄矢か、仔牛の歯形か、キョウチクトウの葉形かを知るまでは、私はこの矢を抜かない』と。 マールンキャプッタよ、その人はそれらを知ることができないまま、ただちに命を落とすであろう。まさにそのように、マールンキャプッタよ、『世尊が私に「世界は永遠である」とか「世界は永遠ではない」とか……中略……「如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない」と説き明かしてくださるまでは、私は世尊の下で清浄行を修めない』と言う者がいたとすれば、マールンキャプッタよ、如来がそれを説き明かさないうちに、その人は命を終えてしまうのである。
127. ‘‘‘Sassato loko’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evaṃ ‘no asassato loko’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evampi ‘no sassato loko’ti vā, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati, ‘asassato loko’ti vā diṭṭhiyā sati attheva jāti, atthi jarā, atthi maraṇaṃ, santi sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā; yesāhaṃ diṭṭheva dhamme nighātaṃ paññapemi. ‘Antavā loko’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evaṃ ‘no anantavā loko’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evampi ‘no antavā loko’ti vā, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati, ‘anantavā loko’ti vā diṭṭhiyā sati attheva jāti, atthi jarā, atthi maraṇaṃ, santi sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā; yesāhaṃ diṭṭheva dhamme nighātaṃ paññapemi. ‘Taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evaṃ ‘no aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evampi ‘no taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti vā, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati, ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti vā diṭṭhiyā sati attheva jāti…pe… nighātaṃ paññapemi. ‘Hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evaṃ ‘no na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evampi ‘no hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati, ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā diṭṭhiyā sati attheva jāti…pe… yesāhaṃ diṭṭheva dhamme nighātaṃ paññapemi. ‘Hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evaṃ ‘no neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati brahmacariyavāso abhavissāti, evampi ‘no hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti, mālukyaputta, diṭṭhiyā sati, ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti vā diṭṭhiyā sati attheva jāti…pe… yesāhaṃ diṭṭheva dhamme nighātaṃ paññapemi.
127. 「マールンキャプッタよ、『世界は永遠である』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけではない。マールンキャプッタよ、『世界は永遠ではない』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけでもない。マールンキャプッタよ、『世界は永遠である』という見解があろうと、『世界は永遠ではない』という見解があろうと、実に生があり、老いがあり、死があり、憂い・嘆き・苦しみ・悲しみ・絶望があるのであり、それらの現世における滅尽を私は説くのである。 マールンキャプッタよ、『世界は有限である』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけではない。『世界は無限である』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけでもない。『世界は有限である』という見解があろうと、『世界は無限である』という見解があろうと、実に生があり、老いがあり、死があり、憂い・嘆き・苦しみ・悲しみ・絶望があるのであり、それらの現世における滅尽を私は説くのである。 マールンキャプッタよ、『命と身体は同一である』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけではない。『命と身体は別のものである』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけでもない。『命と身体は同一である』という見解があろうと、『命と身体は別のものである』という見解があろうと、実に生があり……中略……滅尽を私は説くのである。 マールンキャプッタよ、『如来は死後に存在する』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけではない。『如来は死後に存在しない』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけでもない。『如来は死後に存在する』という見解があろうと、『如来は死後に存在しない』という見解があろうと、実に生があり……中略……それらの現世における滅尽を私は説くのである。 マールンキャプッタよ、『如来は死後に存在し、かつ存在しない』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけではない。『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』という見解があるとき、清浄行の生活が成り立つわけでもない。『如来は死後に存在し、かつ存在しない』という見解があろうと、『如来は死後に存在するものでもなく、存在しないものでもない』という見解があろうと、実に生があり……中略……それらの現世における滅尽を私は説くのである。
128. ‘‘Tasmātiha, mālukyaputta, abyākatañca me abyākatato dhāretha; byākatañca me byākatato dhāretha. Kiñca, mālukyaputta, mayā abyākataṃ? ‘Sassato loko’ti mālukyaputta, mayā abyākataṃ; ‘asassato loko’ti – mayā abyākataṃ; ‘antavā loko’ti – mayā abyākataṃ; ‘anantavā loko’ti – mayā abyākataṃ; ‘taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’nti – mayā abyākataṃ; ‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’nti – mayā abyākataṃ; ‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti – mayā abyākataṃ; ‘na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti – mayā abyākataṃ; ‘hoti ca na ca hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti – mayā abyākataṃ; ‘neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’ti – mayā abyākataṃ. Kasmā cetaṃ, mālukyaputta, mayā abyākataṃ? Na hetaṃ, mālukyaputta, atthasaṃhitaṃ na ādibrahmacariyakaṃ na nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati. Tasmā taṃ mayā abyākataṃ. Kiñca, mālukyaputta, mayā byākataṃ? ‘Idaṃ dukkha’nti, mālukyaputta, mayā byākataṃ; ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti – mayā byākataṃ; ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti – mayā byākataṃ; ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti – mayā byākataṃ. Kasmā cetaṃ, mālukyaputta, mayā byākataṃ? Etañhi, mālukyaputta, atthasaṃhitaṃ etaṃ ādibrahmacariyakaṃ nibbidāya virāgāya nirodhāya upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattati. Tasmā taṃ mayā byākataṃ. Tasmātiha, mālukyaputta, abyākatañca me abyākatato dhāretha; byākatañca me byākatato dhārethā’’ti.
128. 「それゆえ、マールンキャプッタよ、わたしによって説かれなかったことは説かれなかったこととして心に留めよ。わたしによって説かれたことは説かれたこととして心に留めよ。そしてマールンキャプッタよ、何がわたしによって説かれなかったのか。『世界は常住である』ということは、マールンキャプッタよ、わたしによって説かれなかった。『世界は無常である』ということは、わたしによって説かれなかった。『世界は有限である』ということは、わたしによって説かれなかった。『世界は無限である』ということは、わたしによって説かれなかった。『生命と身体は同一である』ということは、わたしによって説かれなかった。『生命と身体は別のものである』ということは、わたしによって説かれなかった。『如来は死後に存在する』ということは、わたしによって説かれなかった。『如来は死後に存在しない』ということは、わたしによって説かれなかった。『如来は死後に存在しもするし、存在しなくもある』ということは、わたしによって説かれなかった。『如来は死後に存在するでもなく、存在しないでもない』ということは、わたしによって説かれなかった。マールンキャプッタよ、なぜそれがわたしによって説かれなかったのか。マールンキャプッタよ、それは義理あることではなく、梵行の根本ではなく、嫌悪のためにも、離欲のためにも、滅のためにも、静寂のためにも、直観のためにも、正覚のためにも、涅槃のためにも資することがないからである。それゆえ、それはわたしによって説かれなかった。ではマールンキャプッタよ、何がわたしによって説かれたのか。『これは苦である』と、マールンキャプッタよ、わたしによって説かれた。『これは苦の生起である』と、わたしによって説かれた。『これは苦の滅である』と、わたしによって説かれた。『これは苦の滅に至る道である』と、わたしによって説かれた。マールンキャプッタよ、なぜそれがわたしによって説かれたのか。マールンキャプッタよ、それは実に義理あることであり、梵行の根本であり、嫌悪のため、離欲のため、滅のため、静寂のため、直観のため、正覚のため、涅槃のために資するからである。それゆえ、それはわたしによって説かれた。それゆえ、マールンキャプッタよ、わたしによって説かれなかったことは説かれなかったこととして心に留めよ。わたしによって説かれたことは説かれたこととして心に留めよ」と。
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā mālukyaputto bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。尊者マールンキャプッタは世尊の説法を喜び、歓喜した。
Cūḷamālukyasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ.
小マールンキャ経(第三)が終わった。
4. Mahāmālukyasuttaṃ
4. 大マールンキャ経
129. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘dhāretha no tumhe, bhikkhave, mayā desitāni pañcorambhāgiyāni saṃyojanānī’’ti?
129. このようにわたしは聞いた――ある時、世尊はサヴァッティのジェータ林にある給孤独園におられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「尊き方よ」と世尊に答えた。世尊はこのように言われた。「比丘たちよ、お前たちはわたしが説いた五つの下分結を覚えているか」と。
Evaṃ vutte, āyasmā mālukyaputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ahaṃ kho, bhante, dhāremi bhagavatā desitāni pañcorambhāgiyāni saṃyojanānī’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana tvaṃ, mālukyaputta, dhāresi mayā desitāni pañcorambhāgiyāni saṃyojanānī’’ti? ‘‘Sakkāyadiṭṭhiṃ kho ahaṃ, bhante, bhagavatā orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ desitaṃ dhāremi; vicikicchaṃ kho ahaṃ, bhante, bhagavatā orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ desitaṃ dhāremi; sīlabbataparāmāsaṃ kho ahaṃ, bhante, bhagavatā orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ desitaṃ dhāremi; kāmacchandaṃ kho ahaṃ, bhante, bhagavatā orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ desitaṃ dhāremi; byāpādaṃ kho ahaṃ, bhante, bhagavatā orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ desitaṃ dhāremi. Evaṃ kho ahaṃ, bhante, dhāremi bhagavatā desitāni pañcorambhāgiyāni saṃyojanānī’’ti.
このように言われた時、尊者マールンキャプッタは世尊にこのように申し上げた。「尊師よ、わたしは世尊が説かれた五つの下分結を覚えております」。「マールンキャプッタよ、ではお前はわたしが説いた五つの下分結をどのように覚えているのか」。「尊師よ、わたしは有身見が世尊によって下分結として説かれたと覚えております。尊師よ、わたしは疑いが世尊によって下分結として説かれたと覚えております。尊師よ、わたしは戒禁取が世尊によって下分結として説かれたと覚えております。尊師よ、わたしは欲欲が世尊によって下分結として説かれたと覚えております。尊師よ、わたしは瞋恚が世尊によって下分結として説かれたと覚えております。尊師よ、このようにわたしは世尊が説かれた五つの下分結を覚えております」と。
‘‘Kassa kho nāma tvaṃ, mālukyaputta, imāni evaṃ pañcorambhāgiyāni saṃyojanāni desitāni dhāresi? Nanu, mālukyaputta, aññatitthiyā paribbājakā iminā taruṇūpamena upārambhena upārambhissanti? Daharassa hi, mālukyaputta, kumārassa mandassa uttānaseyyakassa sakkāyotipi na hoti, kuto panassa uppajjissati sakkāyadiṭṭhi? Anusetvevassa sakkāyadiṭṭhānusayo. Daharassa hi, mālukyaputta, kumārassa mandassa uttānaseyyakassa dhammātipi na hoti, kuto panassa uppajjissati dhammesu vicikicchā? Anusetvevassa vicikicchānusayo. Daharassa hi, mālukyaputta, kumārassa mandassa uttānaseyyakassa sīlātipi na hoti, kuto panassa uppajjissati sīlesu sīlabbataparāmāso? Anusetvevassa sīlabbataparāmāsānusayo. Daharassa hi, mālukyaputta, kumārassa mandassa uttānaseyyakassa kāmātipi na hoti, kuto panassa uppajjissati kāmesu kāmacchando? Anusetvevassa kāmarāgānusayo. Daharassa hi, mālukyaputta, kumārassa mandassa uttānaseyyakassa sattātipi na hoti, kuto panassa uppajjissati sattesu byāpādo? Anusetvevassa byāpādānusayo. Nanu, mālukyaputta, aññatitthiyā paribbājakā iminā taruṇūpamena upārambhena upārambhissantī’’ti? Evaṃ vutte, āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘etassa, bhagavā, kālo, etassa, sugata, kālo yaṃ bhagavā pañcorambhāgiyāni saṃyojanāni deseyya. Bhagavato sutvā bhikkhū dhāressantī’’ti. ‘‘Tena hānanda, suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā ānando bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca –
「マールンキャプッタよ、いったい誰に対して、わたしがこのように五つの下分結を説いたと覚えているのか。マールンキャプッタよ、異学の遊行者たちは、この赤子の譬えをもって詰問するのではないか。『マールンキャプッタよ、まだ仰向けに寝ているだけの幼い愚かな赤子には「身体」という観念すら生じないのに、どうしてその子に有身見が生じるだろうか。ただその子には有身見の随眠が潜んでいるだけである。マールンキャプッタよ、まだ仰向けに寝ているだけの幼い愚かな赤子には「教え」という観念すら生じないのに、どうしてその子に諸法についての疑いが生じるだろうか。ただその子には疑いの随眠が潜んでいるだけである。マールンキャプッタよ、まだ仰向けに寝ているだけの幼い愚かな赤子には「戒律」という観念すら生じないのに、どうしてその子に諸戒についての戒禁取が生じるだろうか。ただその子には戒禁取の随眠が潜んでいるだけである。マールンキャプッタよ、まだ仰向けに寝ているだけの幼い愚かな赤子には「欲望」という観念すら生じないのに、どうしてその子に諸々の欲に対する欲欲が生じるだろうか。ただその子には欲貪の随眠が潜んでいるだけである。マールンキャプッタよ、まだ仰向けに寝ているだけの幼い愚かな赤子には「生類」という観念すら生じないのに、どうしてその子に諸々の生類に対する瞋恚が生じるだろうか。ただその子には瞋恚の随眠が潜んでいるだけである』と。マールンキャプッタよ、異学の遊行者たちは、この赤子の譬えをもって詰問するのではないか」。このように言われた時、尊者アーナンダは世尊にこのように申し上げた。「世尊よ、善逝よ、世尊が五つの下分結をお説きになる時です。比丘たちは世尊から聞いてそれを覚えるでしょう」。「アーナンダよ、それならば聞きなさい、よく心に留めなさい。わたしは説くであろう」。「かしこまりました、尊師」と尊者アーナンダは世尊に応じた。世尊はこのように言われた。
130. ‘‘Idhānanda, assutavā puthujjano ariyānaṃ adassāvī ariyadhammassa akovido ariyadhamme avinīto, sappurisānaṃ adassāvī sappurisadhammassa akovido sappurisadhamme avinīto sakkāyadiṭṭhipariyuṭṭhitena cetasā viharati sakkāyadiṭṭhiparetena; uppannāya ca sakkāyadiṭṭhiyā nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti. Tassa sā sakkāyadiṭṭhi thāmagatā appaṭivinītā orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ. Vicikicchāpariyuṭṭhitena cetasā viharati vicikicchāparetena; uppannāya ca vicikicchāya nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti. Tassa sā vicikicchā thāmagatā appaṭivinītā orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ. Sīlabbataparāmāsapariyuṭṭhitena cetasā viharati sīlabbataparāmāsaparetena; uppannassa ca sīlabbataparāmāsassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti. Tassa so sīlabbataparāmāso thāmagato appaṭivinīto orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ. Kāmarāgapariyuṭṭhitena cetasā viharati kāmarāgaparetena; uppannassa ca kāmarāgassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti. Tassa so kāmarāgo thāmagato appaṭivinīto orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ. Byāpādapariyuṭṭhitena cetasā viharati byāpādaparetena; uppannassa ca byāpādassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti. Tassa so byāpādo thāmagato appaṭivinīto orambhāgiyaṃ saṃyojanaṃ.
130. 「アーナンダよ、ここに、教えを聞いたことのない凡夫がいて、聖者たちに会うことがなく、聖者の教えに通じておらず、聖者の教えに導かれておらず、善士たちに会うことがなく、善士の教えに通じておらず、善士の教えに導かれておらず、有身見に取り憑かれた心で暮らし、有身見に圧倒されて過ごしている。そして、生じた有身見からの脱出を正しく知らない。彼のその有身見は強固となり、除かれず、下分結となる。疑いに取り憑かれた心で暮らし、疑いに圧倒されて過ごしている。そして、生じた疑いからの脱出を正しく知らない。彼のその疑いは強固となり、除かれず、下分結となる。戒禁取に取り憑かれた心で暮らし、戒禁取に圧倒されて過ごしている。そして、生じた戒禁取からの脱出を正しく知らない。彼のその戒禁取は強固となり、除かれず、下分結となる。欲貪に取り憑かれた心で暮らし、欲貪に圧倒されて過ごしている。そして、生じた欲貪からの脱出を正しく知らない。彼のその欲貪は強固となり、除かれず、下分結となる。瞋恚に取り憑かれた心で暮らし、瞋恚に圧倒されて過ごしている。そして、生じた瞋恚からの脱出を正しく知らない。彼のその瞋恚は強固となり、除かれず、下分結となる。
131. ‘‘Sutavā ca kho, ānanda, ariyasāvako ariyānaṃ dassāvī ariyadhammassa kovido ariyadhamme suvinīto, sappurisānaṃ dassāvī sappurisadhammassa kovido sappurisadhamme suvinīto na sakkāyadiṭṭhipariyuṭṭhitena cetasā viharati na sakkāyadiṭṭhiparetena; uppannāya ca sakkāyadiṭṭhiyā nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa sā sakkāyadiṭṭhi sānusayā pahīyati. Na vicikicchāpariyuṭṭhitena cetasā viharati na vicikicchāparetena; uppannāya ca vicikicchāya nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa sā vicikicchā sānusayā pahīyati. Na sīlabbataparāmāsapariyuṭṭhitena cetasā viharati na sīlabbataparāmāsaparetena; uppannassa ca sīlabbataparāmāsassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa so sīlabbataparāmāso sānusayo pahīyati. Na kāmarāgapariyuṭṭhitena cetasā viharati na kāmarāgaparetena; uppannassa ca kāmarāgassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa so kāmarāgo sānusayo pahīyati. Na byāpādapariyuṭṭhitena cetasā viharati na byāpādaparetena; uppannassa ca byāpādassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa so byāpādo sānusayo pahīyati.
131. 「アーナンダよ、しかるに教えを聞いた聖弟子は、聖者たちに会い、聖者の教えに通じ、聖者の教えによく導かれ、善士たちに会い、善士の教えに通じ、善士の教えによく導かれて、有身見に取り憑かれた心で暮らすことがなく、有身見に圧倒されて過ごすこともない。そして、生じた有身見からの脱出を正しく知る。彼のその有身見は随眠とともに捨て去られる。疑いに取り憑かれた心で暮らすことがなく、疑いに圧倒されて過ごすこともない。そして、生じた疑いからの脱出を正しく知る。彼のその疑いは随眠とともに捨て去られる。戒禁取に取り憑かれた心で暮らすことがなく、戒禁取に圧倒されて過ごすこともない。そして、生じた戒禁取からの脱出を正しく知る。彼のその戒禁取は随眠とともに捨て去られる。欲貪に取り憑かれた心で暮らすことがなく、欲貪に圧倒されて過ごすこともない。そして、生じた欲貪からの脱出を正しく知る。彼のその欲貪は随眠とともに捨て去られる。瞋恚に取り憑かれた心で暮らすことがなく、瞋恚に圧倒されて過ごすこともない。そして、生じた瞋恚からの脱出を正しく知る。彼のその瞋恚は随眠とともに捨て去られる。
132. ‘‘Yo, ānanda, maggo yā paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya taṃ maggaṃ taṃ paṭipadaṃ anāgamma pañcorambhāgiyāni saṃyojanāni ñassati vā dakkhati vā pajahissati vāti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Seyyathāpi, ānanda, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato tacaṃ acchetvā phegguṃ acchetvā sāracchedo bhavissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati; evameva kho, ānanda, yo maggo yā paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya taṃ maggaṃ taṃ paṭipadaṃ anāgamma pañcorambhāgiyāni saṃyojanāni ñassati vā dakkhati vā pajahissati vāti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati.
132. 「アーナンダよ、五つの下分結を断じるための道、実践行があるが、その道、その実践行によらずして五つの下分結を知り、あるいは見極め、あるいは断じるということは、あり得ないことである。アーナンダよ、譬えば、立っている大樹の芯材を得るのに、樹皮を断ち切らず、軟木を断ち切らずして芯材を切り取ることができるということは、あり得ないのと同じである。まさにそのように、アーナンダよ、五つの下分結を断じるための道、実践行があるが、その道、その実践行によらずして五つの下分結を知り、あるいは見極め、あるいは断じるということは、あり得ないことである。
‘‘Yo ca kho, ānanda, maggo yā paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya taṃ maggaṃ taṃ paṭipadaṃ āgamma pañcorambhāgiyāni saṃyojanāni ñassati vā dakkhati vā pajahissati vāti – ṭhānametaṃ vijjati. Seyyathāpi, ānanda, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato tacaṃ chetvā phegguṃ chetvā sāracchedo bhavissatīti – ṭhānametaṃ vijjati; evameva kho, ānanda, yo maggo yā paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya taṃ maggaṃ taṃ paṭipadaṃ āgamma pañcorambhāgiyāni saṃyojanāni ñassati vā dakkhati vā pajahissati vāti – ṭhānametaṃ vijjati. Seyyathāpi, ānanda, gaṅgā nadī pūrā udakassa samatittikā kākapeyyā. Atha dubbalako puriso āgaccheyya – ‘ahaṃ imissā gaṅgāya nadiyā tiriyaṃ bāhāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gacchissāmī’ti ; so na sakkuṇeyya gaṅgāya nadiyā tiriyaṃ bāhāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gantuṃ. Evameva kho, ānanda, yesaṃ kesañci sakkāyanirodhāya dhamme desiyamāne cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccati; seyyathāpi so dubbalako puriso evamete daṭṭhabbā. Seyyathāpi, ānanda, gaṅgā nadī pūrā udakassa samatittikā kākapeyyā. Atha balavā puriso āgaccheyya – ‘ahaṃ imissā gaṅgāya nadiyā tiriyaṃ bāhāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gacchissāmī’ti; so sakkuṇeyya gaṅgāya nadiyā tiriyaṃ bāhāya sotaṃ chetvā sotthinā pāraṃ gantuṃ. Evameva kho, ānanda, yesaṃ kesañci sakkāyanirodhāya dhamme desiyamāne cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccati; seyyathāpi so balavā puriso evamete daṭṭhabbā.
「しかし、アーナンダよ、五つの下分結を断じるための道、実践行があり、その道、その実践行によって五つの下分結を知り、あるいは見極め、あるいは断じるということは、十分にあり得ることである。アーナンダよ、譬えば、立っている大樹の芯材を得るのに、樹皮を断ち切り、軟木を断ち切って芯材を切り取ることができるということは、十分にあり得るのと同じである。まさにそのように、アーナンダよ、五つの下分結を断じるための道、実践行があり、その道、その実践行によって五つの下分結を知り、あるいは見極め、あるいは断じるということは、十分にあり得ることである。アーナンダよ、譬えば、ガンジス川が水に満ち、烏が縁から飲めるほど水かさがあるとする。そこに力の弱い男がやって来て、『わたしはこのガンジス川の流れを腕で横切って遮り、無事に彼岸へ渡ろう』と言ったとしても、彼はガンジス川の流れを腕で横切って遮り、無事に彼岸へ渡ることはできないであろう。まさにそのように、アーナンダよ、有身の滅のための教えが説かれている時に、心が飛び込まず、澄み渡らず、留まらず、解脱しない者は誰であれ、あたかもその力の弱い男のようであると見なすべきである。アーナンダよ、譬えば、ガンジス川が水に満ち、烏が縁から飲めるほど水かさがあるとする。そこに力強い男がやって来て、『わたしはこのガンジス川の流れを腕で横切って遮り、無事に彼岸へ渡ろう』と言えば、彼はガンジス川の流れを腕で横切って遮り、無事に彼岸へ渡ることができるであろう。まさにそのように、アーナンダよ、有身の滅のための教えが説かれている時に、心が飛び込み、澄み渡り、留まり、解脱する者は誰であれ、あたかもその力強い男のようであると見なすべきである。
133. ‘‘Katamo cānanda, maggo, katamā paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya? Idhānanda, bhikkhu upadhivivekā akusalānaṃ dhammānaṃ pahānā sabbaso kāyaduṭṭhullānaṃ paṭippassaddhiyā vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So yadeva tattha hoti rūpagataṃ vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ te dhamme aniccato dukkhato rogato gaṇḍato sallato aghato ābādhato parato palokato suññato anattato samanupassati. So tehi dhammehi cittaṃ paṭivāpeti . So tehi dhammehi cittaṃ paṭivāpetvā amatāya dhātuyā cittaṃ upasaṃharati – ‘etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ sabbasaṅkhārasamatho sabbūpadhipaṭinissaggo taṇhākkhayo virāgo nirodho nibbāna’nti. So tattha ṭhito āsavānaṃ khayaṃ pāpuṇāti; no ce āsavānaṃ khayaṃ pāpuṇāti teneva dhammarāgena tāya dhammanandiyā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātiko hoti, tattha parinibbāyī, anāvattidhammo tasmā lokā. Ayampi kho, ānanda, maggo ayaṃ paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya.
133. 「アーナンダよ、では、五つの下分結を断じるための道、実践行とはいかなるものか。アーナンダよ、ここに比丘が、執着の対象から離れることにより、不善の諸法を断じることにより、身体の粗悪な状態を完全に静めることにより、諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れて、尋と伺を伴い、遠離から生じた喜と楽のある初禅に達して住する。彼はそこで、色に属するもの、受に属するもの、想に属するもの、行に属するもの、識に属するもののいずれであれ、それらの諸法を無常であると、苦であると、病であると、腫物であると、矢であると、凶事であると、患いであると、他者であると、壊れるものであると、空であると、無我であると観察する。彼はそれらの諸法から心を離す。彼はそれらの諸法から心を離した上で、不死の境地へと心を向ける――『すべての諸行の静止、すべての執着の放棄、渇愛の滅尽、離欲、滅、涅槃であるこれこそが静寂であり、これこそが殊勝である』と。彼はそこに留まり、諸漏の滅尽に達する。もし諸漏の滅尽に達しないならば、まさにその法の貪と法の喜びによって、五つの下分結の滅尽により化生する者(不還者)となり、そこで完全な涅槃に入り、その世界から戻ることのない者となる。アーナンダよ、これこそが五つの下分結を断じるための道であり、実践行である。
‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā…pe… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So yadeva tattha hoti rūpagataṃ vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ… anāvattidhammo tasmā lokā. Ayampi kho, ānanda, maggo ayaṃ paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya.
「さらにまた、アーナンダよ、比丘は尋と伺の静止により……(中略)……第二禅に達して住する……第三禅……第四禅に達して住する。彼はそこで、色に属するもの、受に属するもの、想に属するもの、行に属するもの、識に属するもののいずれであれ……その世界から戻ることのない者となる。アーナンダよ、これもまた五つの下分結を断じるための道であり、実践行である。
‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. So yadeva tattha hoti vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ…pe… anāvattidhammo tasmā lokā. Ayampi kho, ānanda, maggo ayaṃ paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya.
「さらにまた、アーナンダよ、比丘はすべての色想を超え、抵抗想の消滅により、種々想を作意しないことにより、『無限の空間である』と空無辺処に達して住する。彼はそこで、受に属するもの、想に属するもの、行に属するもの、識に属するもののいずれであれ……(中略)……その世界から戻ることのない者となる。アーナンダよ、これもまた五つの下分結を断じるための道であり、実践行である。
‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. So yadeva tattha hoti vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ…pe… anāvattidhammo tasmā lokā. Ayampi kho, ānanda, maggo ayaṃ paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya.
「さらにまた、アーナンダよ、比丘はすべての空無辺処を超えて、『無限の認識作用である』と識無辺処に達して住する。彼はそこで、受に属するもの、想に属するもの、行に属するもの、識に属するもののいずれであれ……(中略)……その世界から戻ることのない者となる。アーナンダよ、これもまた五つの下分結を断じるための道であり、実践行である。
‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. So yadeva tattha hoti vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ…pe… anāvattidhammo tasmā lokā. Ayampi kho, ānanda, maggo ayaṃ paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāyā’’ti.
「さらにまた、アーナンダよ、比丘はすべての識無辺処を超えて、『何ものも存在しない』と無所有処に達して住する。彼はそこで、受に属するもの、想に属するもの、行に属するもの、識に属するもののいずれであれ……(中略)……その世界から戻ることのない者となる。アーナンダよ、これもまた五つの下分結を断じるための道であり、実践行である」と。
‘‘Eso ce, bhante, maggo esā paṭipadā pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ pahānāya, atha kiñcarahi idhekacce bhikkhū cetovimuttino ekacce bhikkhū paññāvimuttino’’ti? ‘‘Ettha kho panesāhaṃ , ānanda, indriyavemattataṃ vadāmī’’ti.
「尊師よ、もしこれが五つの下分結を断じるための道であり、実践行であるならば、なぜ今ここに、ある比丘たちは心解脱者であり、ある比丘たちは慧解脱者なのでしょうか」。「アーナンダよ、わたしはそれについて、彼らの諸根(能力)の差異を説くのである」と。
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは世尊の説法を喜び、歓喜した。
Mahāmālukyasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ.
大マールンキャ経(第四)が終わった。
5. Bhaddālisuttaṃ
5. バッダーリ経
134. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘ahaṃ kho, bhikkhave, ekāsanabhojanaṃ bhuñjāmi; ekāsanabhojanaṃ kho, ahaṃ, bhikkhave, bhuñjamāno appābādhatañca sañjānāmi appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Etha, tumhepi, bhikkhave, ekāsanabhojanaṃ bhuñjatha; ekāsanabhojanaṃ kho, bhikkhave, tumhepi bhuñjamānā appābādhatañca sañjānissatha appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañcā’’ti. Evaṃ vutte, āyasmā bhaddāli bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ahaṃ kho, bhante, na ussahāmi ekāsanabhojanaṃ bhuñjituṃ; ekāsanabhojanañhi me, bhante, bhuñjato siyā kukkuccaṃ, siyā vippaṭisāro’’ti. ‘‘Tena hi tvaṃ, bhaddāli, yattha nimantito assasi tattha ekadesaṃ bhuñjitvā ekadesaṃ nīharitvāpi bhuñjeyyāsi. Evampi kho tvaṃ, bhaddāli, bhuñjamāno ekāsano yāpessasī’’ti . ‘‘Evampi kho ahaṃ, bhante, na ussahāmi bhuñjituṃ; evampi hi me, bhante, bhuñjato siyā kukkuccaṃ, siyā vippaṭisāro’’ti. Atha kho āyasmā bhaddāli bhagavatā sikkhāpade paññāpiyamāne bhikkhusaṅghe sikkhaṃ samādiyamāne anussāhaṃ pavedesi. Atha kho āyasmā bhaddāli sabbaṃ taṃ temāsaṃ na bhagavato sammukhībhāvaṃ adāsi, yathā taṃ satthusāsane sikkhāya aparipūrakārī.
134. このようにわたしは聞いた――ある時、世尊はサヴァッティのジェータ林にある給孤独園におられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「尊き方よ」と世尊に答えた。世尊はこのように言われた。「比丘たちよ、わたしは一坐一食(一日一食)の食事をとっている。比丘たちよ、わたしは一坐一食の食事をとることで、無病であり、無患であり、身軽であり、力強さがあり、心地よい暮らしであることを自覚している。さあ、比丘たちよ、お前たちも一坐一食の食事をとりなさい。比丘たちよ、お前たちも一坐一食の食事をとることで、無病であり、無患であり、身軽であり、力強さがあり、心地よい暮らしであることを自覚するであろう」と。このように言われた時、尊者バッダーリは世尊にこのように申し上げた。「尊師よ、わたしは一坐一食の食事をとることに堪えられません。尊師よ、わたしが一坐一食の食事をとれば、後悔が生じ、悔恨が生じることでしょう」。「バッダーリよ、それならば、お前が招かれたところで食事をとる時、そこで一部を食べ、一部を持ち帰って食べるがよい。バッダーリよ、そのように食べることで、お前は一坐の食事によって命をつなぐことができるだろう」。「尊師よ、そのようにしてもわたしは食べることができません。尊師よ、そのように食べても、わたしには後悔が生じ、悔恨が生じることでしょう」。こうして尊者バッダーリは、世尊が学処を定められ、比丘僧伽が戒律を受け入れている時に、熱意のなさを示した。そして尊者バッダーリは、その雨安居の三か月の間、師の教えにおいて戒律を満たさない者として、世尊の御前に姿を現さなかった。
135. Tena kho pana samayena sambahulā bhikkhū bhagavato cīvarakammaṃ karonti – niṭṭhitacīvaro bhagavā temāsaccayena cārikaṃ pakkamissatīti. Atha kho āyasmā bhaddāli yena te bhikkhū tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā tehi bhikkhūhi saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ bhaddāliṃ te bhikkhū etadavocuṃ – ‘‘idaṃ kho, āvuso bhaddāli, bhagavato cīvarakammaṃ karīyati . Niṭṭhitacīvaro bhagavā temāsaccayena cārikaṃ pakkamissati. Iṅghāvuso bhaddāli, etaṃ dosakaṃ sādhukaṃ manasi karohi, mā te pacchā dukkarataraṃ ahosī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho āyasmā bhaddāli tesaṃ bhikkhūnaṃ paṭissutvā yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā bhaddāli bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘accayo maṃ, bhante, accagamā yathābālaṃ yathāmūḷhaṃ yathāakusalaṃ, yohaṃ bhagavatā sikkhāpade paññāpiyamāne bhikkhusaṅghe sikkhaṃ samādiyamāne anussāhaṃ pavedesiṃ. Tassa me, bhante, bhagavā accayaṃ accayato paṭiggaṇhātu āyatiṃ saṃvarāyā’’ti.
135. その頃、多くの比丘たちが世尊のために衣を作っていた――「衣が仕上がれば、世尊は三か月が過ぎた後に遊行にお出かけになるだろう」と。そこで尊者バッダーリは、それらの比丘たちのところへ行き、挨拶を交わした。歓迎と記憶に残る言葉を交わし終えて、一方に座った。一方に座った尊者バッダーリに、それらの比丘たちはこう言った。「友バッダーリよ、世尊のために衣が作られています。衣が仕上がれば、世尊は三か月が過ぎた後に遊行にお出かけになるでしょう。さあ、友バッダーリよ、その過失をよく心に留めなさい。後になってさらに困難なことにならないようにしなさい」と。「わかりました、友よ」と尊者バッダーリはそれらの比丘たちに答え、世尊のところへ赴いた。進み出て世尊に敬礼し、一方に座った。一方に座った尊者バッダーリは、世尊にこう申し上げた。「尊師よ、愚鈍で、迷妄で、不善なるわたしに過ちが押し寄せてまいりました。わたしは世尊が学処を定められ、比丘僧伽が戒律を受け入れている時に、熱意のなさを示しました。尊師よ、世尊は将来の慎みのため、わたしの過ちを過ちとしてお受け入れください」と。
‘‘Taggha tvaṃ, bhaddāli, accayo accagamā yathābālaṃ yathāmūḷhaṃ yathāakusalaṃ, yaṃ tvaṃ mayā sikkhāpade paññāpiyamāne bhikkhusaṅghe sikkhaṃ samādiyamāne anussāhaṃ pavedesi. Samayopi kho te, bhaddāli, appaṭividdho ahosi – ‘bhagavā kho sāvatthiyaṃ viharati, bhagavāpi maṃ jānissati – bhaddāli nāma bhikkhu satthusāsane sikkhāya aparipūrakārī’ti. Ayampi kho te, bhaddāli, samayo appaṭividdho ahosi. Samayopi kho te, bhaddāli, appaṭividdho ahosi – ‘sambahulā kho bhikkhu sāvatthiyaṃ vassaṃ upagatā, tepi maṃ jānissanti – bhaddāli nāma bhikkhu satthusāsane sikkhāya aparipūrakārī’ti. Ayampi kho te, bhaddāli, samayo appaṭividdho ahosi. Samayopi kho te, bhaddāli, appaṭividdho ahosi – ‘sambahulā kho bhikkhuniyo sāvatthiyaṃ vassaṃ upagatā, tāpi maṃ jānissanti – bhaddāli nāma bhikkhu satthusāsane sikkhāya aparipūrakārī’ti. Ayampi kho te, bhaddāli, samayo appaṭividdho ahosi. Samayopi kho te, bhaddāli, appaṭividdho ahosi – ‘sambahulā kho upāsakā sāvatthiyaṃ paṭivasanti, tepi maṃ jānissanti – bhaddāli nāma bhikkhu satthusāsane sikkhāya aparipūrakārī’ti. Ayampi kho te, bhaddāli, samayo appaṭividdho ahosi. Samayopi kho te, bhaddāli, appaṭividdho ahosi – ‘sambahulā kho upāsikā sāvatthiyaṃ paṭivasanti, tāpi maṃ jānissanti – bhaddāli nāma bhikkhu satthusāsane sikkhāya aparipūrakārī’ti. Ayampi kho te, bhaddāli, samayo appaṭividdho ahosi. Samayopi kho te, bhaddāli, appaṭividdho ahosi – ‘sambahulā kho nānātitthiyā samaṇabrāhmaṇā sāvatthiyaṃ vassaṃ upagatā, tepi maṃ jānissanti – bhaddāli nāma bhikkhu samaṇassa gotamassa sāvako theraññataro bhikkhu sāsane sikkhāya aparipūrakārī’ti. Ayampi kho te, bhaddāli, samayo appaṭividdho ahosī’’ti.
「実に、バッダーリよ、愚鈍で、迷妄で、不善なるお前に過ちが押し寄せたのだ。お前はわたしが学処を定め、比丘僧伽が戒律を受け入れている時に、熱意のなさを示したのだ。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。『世尊はサヴァッティにおられる。世尊も「バッダーリという名の比丘は、師の教えにおいて戒律を満たさない者である」と知られるであろう』と。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。『多くの比丘たちがサヴァッティで雨安居に入っている。彼らも「バッダーリという名の比丘は、師の教えにおいて戒律を満たさない者である」と知るであろう』と。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。『多くの比丘尼たちがサヴァッティで雨安居に入っている。彼女たちも「バッダーリという名の比丘は、師の教えにおいて戒律を満たさない者である」と知るであろう』と。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。『多くの男の信者たちがサヴァッティに住んでいる。彼らも「バッダーリという名の比丘は、師の教えにおいて戒律を満たさない者である」と知るであろう』と。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。『多くの女の信者たちがサヴァッティに住んでいる。彼女たちも「バッダーリという名の比丘は、師の教えにおいて戒律を満たさない者である」と知るであろう』と。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかった。『種々の異学の沙門・バラモンたちがサヴァッティで雨安居に入っている。彼らも「沙門ゴータマの弟子であるバッダーリという長老比丘は、教えにおいて戒律を満たさない者である」と知るであろう』と。バッダーリよ、お前はこのことすら思い至らなかったのだ」と。
‘‘Accayo maṃ, bhante, accagamā yathābālaṃ yathāmūḷhaṃ yathāakusalaṃ, yohaṃ bhagavatā sikkhāpade paññāpiyamāne bhikkhusaṅghe sikkhaṃ samādiyamāne anussāhaṃ pavedesiṃ. Tassa me, bhante, bhagavā accayaṃ accayato paṭiggaṇhātu āyatiṃ saṃvarāyā’’ti. ‘‘Taggha tvaṃ, bhaddāli, accayo accagamā yathābālaṃ yathāmūḷhaṃ yathāakusalaṃ, yaṃ tvaṃ mayā sikkhāpade paññāpiyamāne bhikkhusaṅghe sikkhaṃ samādiyamāne anussāhaṃ pavedesi’’.
「尊師よ、愚鈍で、迷妄で、不善なるわたしに過ちが押し寄せてまいりました。わたしは世尊が学処を定められ、比丘僧伽が戒律を受け入れている時に、熱意のなさを示しました。尊師よ、世尊は将来の慎みのため、わたしの過ちを過ちとしてお受け入れください」。「実に、バッダーリよ、愚鈍で、迷妄で、不善なるお前に過ちが押し寄せたのだ。お前はわたしが学処を定め、比丘僧伽が戒律を受け入れている時に、熱意のなさを示したのだ」と。
136. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, bhaddāli, idhassa bhikkhu ubhatobhāgavimutto, tamahaṃ evaṃ vadeyyaṃ – ‘ehi me tvaṃ, bhikkhu, paṅke saṅkamo hohī’ti, api nu kho so saṅkameyya vā aññena vā kāyaṃ sannāmeyya, ‘no’ti vā vadeyyā’’ti?
136. 「バッダーリよ、これをどう思うか。ここに倶分解脱の比丘がいたとして、わたしが彼に『比丘よ、来なさい。泥の中にわたしのために橋となってくれ』と言ったならば、彼はそれを渡らせるか、あるいは他の方向へ体を向けるか、それとも『嫌です』と言うだろうか」。
‘‘No hetaṃ, bhante’’.
「尊師よ、そのようなことはありません」。
‘‘Taṃ kiṃ maññasi, bhaddāli, idhassa bhikkhu paññāvimutto… kāyasakkhi… diṭṭhippatto… saddhāvimutto… dhammānusārī… saddhānusārī, tamahaṃ evaṃ vadeyyaṃ – ‘ehi me tvaṃ, bhikkhu, paṅke saṅkamo hohī’ti, api nu kho so saṅkameyya vā aññena vā kāyaṃ sannāmeyya, ‘no’ti vā vadeyyā’’ti?
「バッダーリよ、これをどう思うか。ここに慧解脱の比丘……身証……見至……信解脱……随法行……随信行の比丘がいたとして、わたしが彼に『比丘よ、来なさい。泥の中にわたしのために橋となってくれ』と言ったならば、彼はそれを渡らせるか、あるいは他の方向へ体を向けるか、それとも『嫌です』と言うだろうか」。
‘‘No hetaṃ, bhante’’.
「尊師よ、そのようなことはありません」。
‘‘Taṃ kiṃ maññasi, bhaddāli, api nu tvaṃ, bhaddāli, tasmiṃ samaye ubhatobhāgavimutto vā hosi paññāvimutto vā kāyasakkhi vā diṭṭhippatto vā saddhāvimutto vā dhammānusārī vā saddhānusārī vā’’ti?
「バッダーリよ、これをどう思うか。お前はその時、倶分解脱であったのか、あるいは慧解脱であったのか、身証であったのか、見至であったのか、信解脱であったのか、随法行であったのか、随信行であったのか」と。
‘‘No hetaṃ, bhante’’.
「尊師よ、そのようなことはありませんでした」。
‘‘Nanu tvaṃ, bhaddāli, tasmiṃ samaye ritto tuccho aparaddho’’ti?
「バッダーリよ、お前はその時、空虚で、空っぽで、落ち度があったのではないか」と。
‘‘Evaṃ, bhante. Accayo maṃ, bhante, accagamā yathābālaṃ yathāmūḷhaṃ yathāakusalaṃ, yohaṃ bhagavatā sikkhāpade paññāpiyamāne bhikkhusaṅghe sikkhaṃ samādiyamāne anussāhaṃ pavedesiṃ. Tassa me, bhante, bhagavā accayaṃ accayato paṭiggaṇhātu āyatiṃ saṃvarāyā’’ti. ‘‘Taggha tvaṃ, bhaddāli, accayo accagamā yathābālaṃ yathāmūḷhaṃ yathāakusalaṃ, yaṃ tvaṃ mayā sikkhāpade paññāpiyamāne bhikkhusaṅghe sikkhaṃ samādiyamāne anussāhaṃ pavedesi. Yato ca kho tvaṃ, bhaddāli, accayaṃ accayato disvā yathādhammaṃ paṭikarosi, taṃ te mayaṃ paṭiggaṇhāma. Vuddhihesā, bhaddāli, ariyassa vinaye yo accayaṃ accayato disvā yathādhammaṃ paṭikaroti, āyatiṃ saṃvaraṃ āpajjati’’.
「その通りでございます、尊師よ。愚鈍で、迷妄で、不善なるわたしに過ちが押し寄せてまいりました。わたしは世尊が学処を定められ、比丘僧伽が戒律を受け入れている時に、熱意のなさを示しました。尊師よ、世尊は将来の慎みのため、わたしの過ちを過ちとしてお受け入れください」。「実に、バッダーリよ、愚鈍で、迷妄で、不善なるお前に過ちが押し寄せたのだ。お前はわたしが学処を定め、比丘僧伽が戒律を受け入れている時に、熱意のなさを示したのだ。しかしバッダーリよ、お前が過ちを過ちと見て、法に従って悔い改めるがゆえに、われらはお前のそれを受け入れる。バッダーリよ、過ちを過ちと見て法に従って悔い改め、将来において慎みを保つこと、これこそが聖者の律における成長である。
137. ‘‘Idha, bhaddāli, ekacco bhikkhu satthusāsane sikkhāya aparipūrakārī hoti. Tassa evaṃ hoti – ‘yaṃnūnāhaṃ vivittaṃ senāsanaṃ bhajeyyaṃ araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Appeva nāmāhaṃ uttari manussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ sacchikareyya’nti. So vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato satthāpi upavadati, anuviccapi viññū sabrahmacārī upavadanti, devatāpi upavadanti, attāpi attānaṃ upavadati. So satthārāpi upavadito, anuviccapi viññūhi sabrahmacārīhi upavadito, devatāhipi upavadito, attanāpi attānaṃ upavadito na uttari manussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ sacchikaroti. Taṃ kissa hetu? Evañhi taṃ, bhaddāli, hoti yathā taṃ satthusāsane sikkhāya aparipūrakārissa.
137. 「バッダーリよ、ここに、ある比丘は師の教えにおいて戒律を満たさない者である。彼にこのような思いが生じる――『わたしは、森林、樹下、山、峡谷、山の洞窟、墓場、密林、野天、藁塚といった人気のない人里離れた住居に身を寄せよう。願わくは、人を超えた法、聖なる知見の卓越した境地を証得したい』と。彼は、森林、樹下、山、峡谷、山の洞窟、墓場、密林、野天、藁塚といった人気のない人里離れた住居に身を寄せる。そのように隠遁して暮らす彼を、師も非難し、よく調べた賢明な同朋たちも非難し、神々も非難し、自己自身も自己を非難する。彼は師からも非難され、よく調べた賢明な同朋たちからも非難され、神々からも非難され、自己自身からも非難されて、人を超えた法、聖なる知見の卓越した境地を証得することができない。それはなぜか。バッダーリよ、師の教えにおいて戒律を満たさない者には、実にこのようにあるからである。
138. ‘‘Idha pana, bhaddāli, ekacco bhikkhu satthusāsane sikkhāya paripūrakārī hoti. Tassa evaṃ hoti – ‘yaṃnūnāhaṃ vivittaṃ senāsanaṃ bhajeyyaṃ araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Appeva nāmāhaṃ uttari manussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ sacchikareyya’nti. So vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato satthāpi na upavadati, anuviccapi viññū sabrahmacārī na upavadanti, devatāpi na upavadanti, attāpi attānaṃ na upavadati. So satthārāpi anupavadito, anuviccapi viññūhi sabrahmacārīhi anupavadito, devatāhipi anupavadito, attanāpi attānaṃ anupavadito uttari manussadhammā alamariyañāṇadassanavisesaṃ sacchikaroti. So vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Taṃ kissa hetu? Evañhi taṃ, bhaddāli, hoti yathā taṃ satthusāsane sikkhāya paripūrakārissa.
138. 「しかしバッダーリよ、ここに、ある比丘は師の教えにおいて戒律を満たす者である。彼にこのような思いが生じる――『わたしは、森林、樹下、山、峡谷、山の洞窟、墓場、密林、野天、藁塚といった人気のない人里離れた住居に身を寄せよう。願わくは、人を超えた法、聖なる知見の卓越した境地を証得したい』と。彼は、森林、樹下、山、峡谷、山の洞窟、墓場、密林、野天、藁塚といった人気のない人里離れた住居に身を寄せる。そのように隠遁して暮らす彼を、師も非難せず、よく調べた賢明な同朋たちも非難せず、神々も非難せず、自己自身も自己を非難しない。彼は師からも非難されず、よく調べた賢明な同朋たちからも非難されず、神々からも非難されず、自己自身からも非難されずして、人を超えた法、聖なる知見の卓越した境地を証得する。彼は諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れて、尋と伺を伴い、遠離から生じた喜と楽のある初禅に達して住する。それはなぜか。バッダーリよ、師の教えにおいて戒律を満たす者には、実にこのようにあるからである。
139. ‘‘Puna caparaṃ, bhaddāli, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Taṃ kissa hetu? Evañhi taṃ, bhaddāli, hoti yathā taṃ satthusāsane sikkhāya paripūrakārissa.
139. 「さらにまた、バッダーリよ、比丘は尋と伺の静止により、内なる清浄と心の一境性を得て、尋もなく伺もない、三昧から生じた喜と楽のある第二禅に達して住する。それはなぜか。バッダーリよ、師の教えにおいて戒律を満たす者には、実にこのようにあるからである。
‘‘Puna caparaṃ, bhaddāli, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati, sato ca sampajāno sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Taṃ kissa hetu? Evañhi taṃ, bhaddāli, hoti yathā taṃ satthusāsane sikkhāya paripūrakārissa.
「さらにまた、バッダーリよ、比丘は喜を離れることにより捨の境地に住し、正念と正知を保ち、身をもって楽を感受する。聖者たちが『捨にして念あり、楽に住す』と称える第三禅に達して住する。それはなぜか。バッダーリよ、師の教えにおいて戒律を満たす者には、実にこのようにあるからである。
‘‘Puna caparaṃ, bhaddāli, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Taṃ kissa hetu? Evañhi taṃ, bhaddāli, hoti yathā taṃ satthusāsane sikkhāya paripūrakārissa.
「さらにまた、バッダーリよ、比丘は楽の放棄により、苦の放棄により、すでに喜悦と憂いを滅したことにより、不苦不楽にして捨による正念の清浄な第四禅に達して住する。それはなぜか。バッダーリよ、師の教えにおいて戒律を満たす者には、実にこのようにあるからである。
‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. Taṃ kissa hetu? Evañhi taṃ, bhaddāli, hoti yathā taṃ satthusāsane sikkhāya paripūrakārissa.
「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白で、曇りなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動となり、動揺しなくなった時、宿命通の知へと心を傾ける。彼は多様な過去の生存を想起する。すなわち、一生、二生……(中略)……このように様態とともに、詳細とともに、多様な過去の生存を想起する。それはなぜか。バッダーリよ、師の教えにおいて戒律を満たす者には、実にこのようにあるからである。
‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti – ‘ime vata bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā…pe… vinipātaṃ nirayaṃ upapannā; ime vā pana bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā…pe… sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannā’ti iti dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena…pe… yathākammūpage satte pajānāti. Taṃ kissa hetu? Evañhi taṃ, bhaddāli, hoti yathā taṃ satthusāsane sikkhāya paripūrakārissa.
「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白で、曇りなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動となり、動揺しなくなった時、生類の死生の知へと心を傾ける。彼は清浄で人間を超えた天眼によって、死にゆく生類、生まれかわる生類、卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、良い境遇にある者、悪い境遇にある者を見、生類が業に従っていくのを知る――『これらの生類は、実に身の悪行を備え……(中略)……没落の境遇、地獄に生まれた。あるいは、これらの生類は、実に身の善行を備え……(中略)……善き境遇、天界に生まれた』と。このように清浄で人間を超えた天眼によって……(中略)……業に従っていく生類を知る。それはなぜか。バッダーリよ、師の教えにおいて戒律を満たす者には、実にこのようにあるからである。
‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti; ‘ime āsavā’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Taṃ kissa hetu? Evañhi taṃ, bhaddāli, hoti yathā taṃ satthusāsane sikkhāya paripūrakārissā’’ti.
「彼はこのように心が集中し、清浄で、純白で、曇りなく、随煩悩が去り、柔軟で、作業に適し、不動となり、動揺しなくなった時、漏尽の知へと心を傾ける。彼は『これは苦である』とありのままに知り、『これは苦の生起である』とありのままに知り、『これは苦の滅である』とありのままに知り、『これは苦の滅に至る道である』とありのままに知る。『これらは諸漏である』とありのままに知り、『これは漏の生起である』とありのままに知り、『これは漏の滅である』とありのままに知り、『これは漏の滅に至る道である』とありのままに知る。このように知り、このように見る彼の心は、欲漏からも解脱し、有漏からも解脱し、無明漏からも解脱する。解脱した時、『解脱した』という知が生じる。『生は尽きた。梵行は成就した。なされるべきことはなされた。もはや二度とこの状態に戻ることはない』と知るのである。それはなぜか。バッダーリよ、師の教えにおいて戒律を満たす者には、実にこのようにあるからである」と。
140. Evaṃ vutte, āyasmā bhaddāli bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ko nu kho, bhante, hetu, ko paccayo yena midhekaccaṃ bhikkhuṃ pasayha pasayha kāraṇaṃ karonti? Ko pana, bhante, hetu, ko paccayo yena midhekaccaṃ bhikkhuṃ no tathā pasayha pasayha kāraṇaṃ karontī’’ti? ‘‘Idha, bhaddāli, ekacco bhikkhu abhiṇhāpattiko hoti āpattibahulo. So bhikkhūhi vuccamāno aññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ apanāmeti, kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, na sammā vattati, na lomaṃ pāteti, na netthāraṃ vattati, ‘yena saṅgho attamano hoti taṃ karomī’ti nāha. Tatra, bhaddāli, bhikkhūnaṃ evaṃ hoti – ayaṃ kho, āvuso, bhikkhu abhiṇhāpattiko āpattibahulo. So bhikkhūhi vuccamāno aññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ apanāmeti, kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, na sammā vattati, na lomaṃ pāteti, na netthāraṃ vattati, ‘yena saṅgho attamano hoti taṃ karomī’ti nāha. Sādhu vatāyasmanto imassa bhikkhuno tathā tathā upaparikkhatha yathāssidaṃ adhikaraṇaṃ na khippameva vūpasameyyāti. Tassa kho evaṃ, bhaddāli, bhikkhuno bhikkhū tathā tathā upaparikkhanti yathāssidaṃ adhikaraṇaṃ na khippameva vūpasammati.
140. このように言われた時、尊者バッダーリは世尊にこのように申し上げた。「尊師よ、ある比丘に対しては厳しく厳しく処罰がなされるという、その原因は何であり、その理由は何でしょうか。また尊師よ、ある比丘に対してはそのように厳しく厳しく処罰がなされないという、その原因は何であり、その理由は何でしょうか」。「バッダーリよ、ここに、ある比丘は頻繁に罪を犯し、罪を重ねる者である。彼は比丘たちから戒められると、話をそらし、話を外へ逸らし、怒りや憤りや不満を露わにし、正しく振る舞わず、従順にならず、罪の告白を行わず、『僧伽が喜ぶことをいたしましょう』とも言わない。バッダーリよ、そこで比丘たちはこのように思う――『友よ、この比丘は頻繁に罪を犯し、罪を重ねる者である。彼は比丘たちから戒められると、話をそらし、話を外へ逸らし、怒りや憤りや不満を露わにし、正しく振る舞わず、従順にならず、罪の告白を行わず、「僧伽が喜ぶことをいたしましょう」とも言わない。尊者たちよ、この比丘のこの問題が速やかに収束しないように、様々に吟味しようではないか』と。バッダーリよ、比丘たちはその比丘に対して、その問題が速やかに収束しないように様々に吟味するのである。
141. ‘‘Idha pana, bhaddāli, ekacco bhikkhu abhiṇhāpattiko hoti āpattibahulo. So bhikkhūhi vuccamāno nāññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ na apanāmeti, na kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, sammā vattati, lomaṃ pāteti, netthāraṃ vattati, ‘yena saṅgho attamano hoti taṃ karomī’ti āha. Tatra, bhaddāli, bhikkhūnaṃ evaṃ hoti – ayaṃ kho, āvuso, bhikkhu abhiṇhāpattiko āpattibahulo. So bhikkhūhi vuccamāno nāññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ na apanāmeti, na kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, sammā vattati, lomaṃ pāteti, netthāraṃ vattati, ‘yena saṅgho attamano hoti taṃ karomī’ti āha. Sādhu vatāyasmanto, imassa bhikkhuno tathā tathā upaparikkhatha yathāssidaṃ adhikaraṇaṃ khippameva vūpasameyyāti. Tassa kho evaṃ, bhaddāli, bhikkhuno bhikkhū tathā tathā upaparikkhanti yathāssidaṃ adhikaraṇaṃ khippameva vūpasammati.
141. 「しかしバッダーリよ、ここに、ある比丘は頻繁に罪を犯し、罪を重ねる者である。しかし彼は比丘たちから戒められても、話をそらさず、話を外へ逸らさず、怒りや憤りや不満を露わにせず、正しく振る舞い、従順になり、罪の告白を行い、『僧伽が喜ぶことをいたしましょう』と言う。バッダーリよ、そこで比丘たちはこのように思う――『友よ、この比丘は頻繁に罪を犯し、罪を重ねる者である。しかし彼は比丘たちから戒められても、話をそらさず、話を外へ逸らさず、怒りや憤りや不満を露わにせず、正しく振る舞い、従順になり、罪の告白を行い、「僧伽が喜ぶことをいたしましょう」と言っている。尊者たちよ、この比丘のこの問題が速やかに収束するように、様々に吟味しようではないか』と。バッダーリよ、比丘たちはその比丘に対して、その問題が速やかに収束するように様々に吟味するのである。
142. ‘‘Idha, bhaddāli, ekacco bhikkhu adhiccāpattiko hoti anāpattibahulo. So bhikkhūhi vuccamāno aññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ apanāmeti, kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, na sammā vattati, na lomaṃ pāteti, na netthāraṃ vattati, ‘yena saṅgho attamano hoti taṃ karomī’ti nāha. Tatra, bhaddāli, bhikkhūnaṃ evaṃ hoti – ayaṃ kho, āvuso, bhikkhu adhiccāpattiko anāpattibahulo. So bhikkhūhi vuccamāno aññenaññaṃ paṭicarati, bahiddhā kathaṃ apanāmeti, kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, na sammā vattati, na lomaṃ pāteti, na netthāraṃ vattati, ‘yena saṅgho attamano hoti taṃ karomī’ti nāha. Sādhu vatāyasmanto, imassa bhikkhuno tathā tathā upaparikkhatha yathāssidaṃ adhikaraṇaṃ na khippameva vūpasameyyāti. Tassa kho evaṃ, bhaddāli, bhikkhuno bhikkhū tathā tathā upaparikkhanti yathāssidaṃ adhikaraṇaṃ na khippameva vūpasammati.
142. 「バッダーリよ、ここに、ある比丘は偶発的に罪を犯す者であり、罪を重ねない者である。しかし彼は比丘たちから戒められると、話をそらし、話を外へ逸らし、怒りや憤りや不満を露わにし、正しく振る舞わず、従順にならず、罪の告白を行わず、『僧伽が喜ぶことをいたしましょう』とも言わない。バッダーリよ、そこで比丘たちはこのように思う――『友よ、この比丘は偶発的に罪を犯す者であり、罪を重ねない者である。しかし彼は比丘たちから戒められると、話をそらし、話を外へ逸らし、怒りや憤りや不満を露わにし、正しく振る舞わず、従順にならず、罪の告白を行わず、「僧伽が喜ぶことをいたしましょう」とも言わない。尊者たちよ、この比丘のこの問題が速やかに収束しないように、様々に吟味しようではないか』と。バッダーリよ、比丘たちはその比丘に対して、その問題が速やかに収束しないように様々に吟味するのである。
143. ‘‘Idha pana, bhaddāli, ekacco bhikkhu adhiccāpattiko hoti anāpattibahulo. So bhikkhūhi vuccamāno nāññenaññaṃ paṭicarati, na bahiddhā kathaṃ apanāmeti, na kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, sammā vattati, lomaṃ pāteti, netthāraṃ vattati, ‘yena saṅgho attamano hoti taṃ karomī’ti āha. Tatra, bhaddāli, bhikkhūnaṃ evaṃ hoti – ayaṃ kho, āvuso, bhikkhu adhiccāpattiko anāpattibahulo. So bhikkhūhi vuccamāno nāññenaññaṃ paṭicarati, na bahiddhā kathaṃ apanāmeti, na kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti, sammā vattati, lomaṃ pāteti, netthāraṃ vattati, ‘yena saṅgho attamano hoti taṃ karomī’ti āha. Sādhu vatāyasmanto, imassa bhikkhuno tathā tathā upaparikkhatha yathāssidaṃ adhikaraṇaṃ khippameva vūpasameyyāti. Tassa kho evaṃ, bhaddāli, bhikkhuno bhikkhū tathā tathā upaparikkhanti yathāssidaṃ adhikaraṇaṃ khippameva vūpasammati.
143. 「しかしバッダーリよ、ここに、ある比丘は偶発的に罪を犯す者であり、罪を重ねない者である。そして彼は比丘たちから戒められても、話をそらさず、話を外へ逸らさず、怒りや憤りや不満を露わにせず、正しく振る舞い、従順になり、罪の告白を行い、『僧伽が喜ぶことをいたしましょう』と言う。バッダーリよ、そこで比丘たちはこのように思う――『友よ、この比丘は偶発的に罪を犯す者であり、罪を重ねない者である。そして彼は比丘たちから戒められても、話をそらさず、話を外へ逸らさず、怒りや憤りや不満を露わにせず、正しく振る舞い、従順になり、罪の告白を行い、「僧伽が喜ぶことをいたしましょう」と言っている。尊者たちよ、この比丘のこの問題が速やかに収束するように、様々に吟味しようではないか』と。バッダーリよ、比丘たちはその比丘に対して、その問題が速やかに収束するように様々に吟味するのである。
144. ‘‘Idha, bhaddāli, ekacco bhikkhu saddhāmattakena vahati pemamattakena. Tatra, bhaddāli, bhikkhūnaṃ evaṃ hoti – ‘ayaṃ kho, āvuso, bhikkhu saddhāmattakena vahati pemamattakena. Sace mayaṃ imaṃ bhikkhuṃ pasayha pasayha kāraṇaṃ karissāma – mā yampissa taṃ saddhāmattakaṃ pemamattakaṃ tamhāpi parihāyī’ti. Seyyathāpi, bhaddāli, purisassa ekaṃ cakkhuṃ, tassa mittāmaccā ñātisālohitā taṃ ekaṃ cakkhuṃ rakkheyyuṃ – ‘mā yampissa taṃ ekaṃ cakkhuṃ tamhāpi parihāyī’ti; evameva kho, bhaddāli, idhekacco bhikkhu saddhāmattakena vahati pemamattakena. Tatra, bhaddāli, bhikkhūnaṃ evaṃ hoti – ‘ayaṃ kho, āvuso, bhikkhu saddhāmattakena vahati pemamattakena. Sace mayaṃ imaṃ bhikkhuṃ pasayha pasayha kāraṇaṃ karissāma – mā yampissa taṃ saddhāmattakaṃ pemamattakaṃ tamhāpi parihāyī’ti. Ayaṃ kho, bhaddāli, hetu ayaṃ paccayo yena midhekaccaṃ bhikkhuṃ pasayha pasayha kāraṇaṃ karonti. Ayaṃ pana, bhaddāli, hetu ayaṃ paccayo, yena midhekaccaṃ bhikkhuṃ no tathā pasayha pasayha kāraṇaṃ karontī’’ti.
144. 「バッダーリよ、ここに、ある比丘はわずかな信とわずかな愛によってのみ保たれています。バッダーリよ、そのとき比丘たちにはこのように思われるのです。『友よ、この比丘はわずかな信とわずかな愛によってのみ保たれている。もし私たちがこの比丘を度重なり責めさいなむならば、彼のそのわずかな信とわずかな愛さえも失われてしまわないだろうか』と。バッダーリよ、たとえば、片目しかない人がいて、その友や仲間や親族・血縁者たちが『彼のその一つしかない目さえも失われてしまわないように』とその一つの目を保護するようなものです。バッダーリよ、まさにそのように、ここに、ある比丘はわずかな信とわずかな愛によってのみ保たれています。そのとき比丘たちにはこのように思われるのです。『友よ、この比丘はわずかな信とわずかな愛によってのみ保たれている。もし私たちがこの比丘を度重なり責めさいなむならば、彼のそのわずかな信とわずかな愛さえも失われてしまわないだろうか』と。バッダーリよ、これこそが、ここである比丘を度重なり責めさいなむ原因であり、理由です。そしてまた、バッダーリよ、これこそが、ここである比丘をそのようには度重なり責めさいなまない原因であり、理由なのです」
145. ‘‘‘Ko nu kho, bhante, hetu, ko paccayo yena pubbe appatarāni ceva sikkhāpadāni ahesuṃ bahutarā ca bhikkhū aññāya saṇṭhahiṃsu? Ko pana, bhante, hetu, ko paccayo yena etarahi bahutarāni ceva sikkhāpadāni honti appatarā ca bhikkhū aññāya saṇṭhahantī’ti? ‘‘Evametaṃ, bhaddāli, hoti sattesu hāyamānesu, saddhamme antaradhāyamāne, bahutarāni ceva sikkhāpadāni honti appatarā ca bhikkhū aññāya saṇṭhahantīti. Na tāva, bhaddāli, satthā sāvakānaṃ sikkhāpadaṃ paññāpeti yāva na idhekacce āsavaṭṭhānīyā dhammā saṅghe pātubhavanti. Yato ca kho, bhaddāli, idhekacce āsavaṭṭhānīyā dhammā saṅghe pātubhavanti, atha satthā sāvakānaṃ sikkhāpadaṃ paññāpeti tesaṃyeva āsavaṭṭhānīyānaṃ dhammānaṃ paṭighātāya. Na tāva, bhaddāli, idhekacce āsavaṭṭhānīyā dhammā saṅghe pātubhavanti yāva na saṅgho mahattaṃ patto hoti. Yato ca kho, bhaddāli, saṅgho mahattaṃ patto hoti, atha idhekacce āsavaṭṭhānīyā dhammā saṅghe pātubhavanti. Atha satthā sāvakānaṃ sikkhāpadaṃ paññāpeti tesaṃyeva āsavaṭṭhānīyānaṃ dhammānaṃ paṭighātāya. Na tāva, bhaddāli, idhekacce āsavaṭṭhānīyā dhammā saṅghe pātubhavanti yāva na saṅgho lābhaggaṃ patto hoti, yasaggaṃ patto hoti, bāhusaccaṃ patto hoti, rattaññutaṃ patto hoti. Yato ca kho, bhaddāli, saṅgho rattaññutaṃ patto hoti, atha idhekacce āsavaṭṭhānīyā dhammā saṅghe pātubhavanti, atha satthā sāvakānaṃ sikkhāpadaṃ paññāpeti tesaṃyeva āsavaṭṭhānīyānaṃ dhammānaṃ paṭighātāya.
145. 「『尊師よ、以前には学処(戒則)がより少なく、しかも多くの比丘たちが究極の智(阿羅漢果)に確立していたのは、いったいどのような原因、どのような理由によるのでしょうか。また、尊師よ、今では学処がより多くなり、しかもより少数の比丘たちしか究極の智に確立しないのは、いったいどのような原因、どのような理由によるのでしょうか』と。『バッダーリよ、そのように有情たちが退廃し、正法が隠没しつつあるとき、学処はより多くなり、しかもより少数の比丘たちしか究極の智に確立しなくなるのです。バッダーリよ、僧伽(サンガ)において漏(煩悩)の生じる基盤となる諸法が現れ出ない限り、師は弟子たちのために学処を制定しません。しかし、バッダーリよ、僧伽において漏の生じる基盤となる諸法が現れ出たときに、師はまさにそれらの漏の生じる基盤となる諸法を防御するために弟子たちに学処を制定するのです。バッダーリよ、僧伽が大いなる規模に達しない限り、漏の生じる基盤となる諸法が現れ出ることはありません。しかし、僧伽が大いなる規模に達したとき、漏の生じる基盤となる諸法が僧伽に現れ出るのです。そのとき師はまさにそれらの漏の生じる基盤となる諸法を防御するために弟子たちに学処を制定します。バッダーリよ、僧伽が利養の頂点に達せず、名声の頂点に達せず、多聞の頂点に達せず、古参(久しく出家していること)の頂点に達しない限り、漏の生じる基盤となる諸法が現れ出ることはありません。しかし、僧伽が古参の頂点に達したとき、漏の生じる基盤となる諸法が僧伽に現れ出るのです。そのとき師はまさにそれらの漏の生じる基盤となる諸法を防御するために弟子たちに学処を制定するのです』
146. ‘‘Appakā kho tumhe, bhaddāli, tena samayena ahuvattha yadā vo ahaṃ ājānīyasusūpamaṃ dhammapariyāyaṃ desesiṃ. Taṃ sarasi bhaddālī’’ti?
146. 『バッダーリよ、私があなたたちに良馬の仔の譬えの法門を説いたとき、あなたがたはまだ少数でした。バッダーリよ、あなたはそれを覚えていますか』」
‘‘No hetaṃ, bhante’’.
「いいえ、尊師よ、覚えておりません」
‘‘Tatra, bhaddāli, kaṃ hetuṃ paccesī’’ti?
「バッダーリよ、それについてどのような理由を考えますか」
‘‘So hi nūnāhaṃ, bhante, dīgharattaṃ satthusāsane sikkhāya aparipūrakārī ahosi’’nti.
「尊師よ、実に私は、長い年月にわたり師の教えにおいて学処を満たす者ではなかったからです」
‘‘Na kho, bhaddāli, eseva hetu, esa paccayo. Api ca me tvaṃ, bhaddāli, dīgharattaṃ cetasā cetoparicca vidito – ‘na cāyaṃ moghapuriso mayā dhamme desiyamāne aṭṭhiṃ katvā manasi katvā sabbacetaso samannāharitvā ohitasoto dhammaṃ suṇātī’ti. Api ca te ahaṃ, bhaddāli, ājānīyasusūpamaṃ dhammapariyāyaṃ desessāmi. Taṃ suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā bhaddāli bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca –
「バッダーリよ、それだけが原因・理由ではありません。むしろ、バッダーリよ、私は長い年月にわたり心をもってあなたの心を観察し、次のように知っていました。『この愚者は、私が法を説いているとき、注意を払い、作意し、全精神を集中し、耳を傾けて法を聞いていない』と。しかし、バッダーリよ、私はあなたに良馬の仔の譬えの法門を説きましょう。それを聞き、よく心にとどめなさい。私は語るでしょう」 「そのようにいたします、尊師」と、尊者バッダーリは世尊にお応えした。世尊はこう言われた。
147. ‘‘Seyyathāpi, bhaddāli, dakkho assadamako bhadraṃ assājānīyaṃ labhitvā paṭhameneva mukhādhāne kāraṇaṃ kāreti. Tassa mukhādhāne kāraṇaṃ kāriyamānassa hontiyeva visūkāyitāni visevitāni vipphanditāni kānici kānici, yathā taṃ akāritapubbaṃ kāraṇaṃ kāriyamānassa. So abhiṇhakāraṇā anupubbakāraṇā tasmiṃ ṭhāne parinibbāyati. Yato kho, bhaddāli, bhadro assājānīyo abhiṇhakāraṇā anupubbakāraṇā tasmiṃ ṭhāne parinibbuto hoti, tamenaṃ assadamako uttari kāraṇaṃ kāreti yugādhāne. Tassa yugādhāne kāraṇaṃ kāriyamānassa hontiyeva visūkāyitāni visevitāni vipphanditāni kānici kānici, yathā taṃ akāritapubbaṃ kāraṇaṃ kāriyamānassa. So abhiṇhakāraṇā anupubbakāraṇā tasmiṃ ṭhāne parinibbāyati. Yato kho, bhaddāli, bhadro assājānīyo abhiṇhakāraṇā anupubbakāraṇā tasmiṃ ṭhāne parinibbuto hoti, tamenaṃ assadamako uttari kāraṇaṃ kāreti anukkame maṇḍale khurakāse dhāve davatte rājaguṇe rājavaṃse uttame jave uttame haye uttame sākhalye. Tassa uttame jave uttame haye uttame sākhalye kāraṇaṃ kāriyamānassa hontiyeva visūkāyitāni visevitāni vipphanditāni kānici kānici, yathā taṃ akāritapubbaṃ kāraṇaṃ kāriyamānassa. So abhiṇhakāraṇā anupubbakāraṇā tasmiṃ ṭhāne parinibbāyati. Yato kho, bhaddāli, bhadro assājānīyo abhiṇhakāraṇā anupubbakāraṇā tasmiṃ ṭhāne parinibbuto hoti, tamenaṃ assadamako uttari vaṇṇiyañca pāṇiyañca anuppavecchati. Imehi kho, bhaddāli, dasahaṅgehi samannāgato bhadro assājānīyo rājāraho hoti rājabhoggo rañño aṅganteva saṅkhyaṃ gacchati.
147. 「バッダーリよ、たとえば、熟練した調馬師が優れた駿馬の仔を得ると、まず最初に轡(くつわ)をかける訓練を行います。その轡をかける訓練を行われているとき、以前に訓練されたことがない訓練を行われているため、ある程度の身もだえや抵抗や暴れが生じるものです。しかし、たび重なる訓練と順を追った訓練によって、その点において調御されます。バッダーリよ、優れた駿馬がたび重なる訓練と順を追った訓練によってその点において調御されたとき、調馬師はさらに進んで車駕(軛)につなぐ訓練を行います。その軛につなぐ訓練を行われているとき、以前に訓練されたことがない訓練を行われているため、ある程度の身もだえや抵抗や暴れが生じるものです。しかし、たび重なる訓練と順を追った訓練によって、その点において調御されます。バッダーリよ、優れた駿馬がたび重なる訓練と順を追った訓練によってその点において調御されたとき、調馬師はさらに進んで、歩調、円回り、蹄の走らせ方、疾走、飛び跳ね、王者の徳、王家の血統、最高の速度、最高の馬力、最高の従順さについての訓練を行います。その最高の速度、最高の馬力、最高の従順さについての訓練を行われているとき、以前に訓練されたことがない訓練を行われているため、ある程度の身もだえや抵抗や暴れが生じるものです。しかし、たび重なる訓練と順を追った訓練によって、その点において調御されます。バッダーリよ、優れた駿馬がたび重なる訓練と順を追った訓練によってその点において調御されたとき、調馬師はさらに念入りな手入れと適切な飼料を与えます。バッダーリよ、これら十の要素を具えた優れた駿馬は、王にふさわしく、王の用に供され、まさに王の一つの象徴(肢体)と数えられるのです。
‘‘Evameva kho, bhaddāli, dasahi dhammehi samannāgato bhikkhu āhuneyyo hoti pāhuneyyo dakkhiṇeyyo añjalikaraṇīyo anuttaraṃ puññakkhettaṃ lokassa. Katamehi dasahi? Idha, bhaddāli, bhikkhu asekhāya sammādiṭṭhiyā samannāgato hoti, asekhena sammāsaṅkappena samannāgato hoti, asekhāya sammāvācāya samannāgato hoti, asekhena sammākammantena samannāgato hoti, asekhena sammāājīvena samannāgato hoti, asekhena sammāvāyāmena samannāgato hoti, asekhāya sammāsatiyā samannāgato hoti, asekhena sammāsamādhinā samannāgato hoti, asekhena sammāñāṇena samannāgato hoti, asekhāya sammāvimuttiyā samannāgato hoti – imehi kho, bhaddāli, dasahi dhammehi samannāgato bhikkhu āhuneyyo hoti pāhuneyyo dakkhiṇeyyo añjalikaraṇīyo anuttaraṃ puññakkhettaṃ lokassā’’ti.
バッダーリよ、まさにそのように、十の法を具足した比丘は、供養されるにふさわしく、もてなされるにふさわしく、施しを受けるにふさわしく、合掌されるにふさわしく、世における無上の福田となるのです。どのような十の法でしょうか。バッダーリよ、ここに比丘が無学の正見を具足し、無学の正思惟を具足し、無学の正語を具足し、無学の正業を具足し、無学の正命を具足し、無学の正精進を具足し、無学の正念を具足し、無学の正定を具足し、無学の正智を具足し、無学の正解脱を具足していることです。バッダーリよ、これら十の法を具足した比丘は、供養されるにふさわしく、もてなされるにふさわしく、施しを受けるにふさわしく、合掌されるにふさわしく、世における無上の福田となるのです」
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā bhaddāli bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。意気揚々となった尊者バッダーリは、世尊の説法を歓喜した。
Bhaddālisuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ.
バッダーリ経 第五 終了。
6. Laṭukikopamasuttaṃ
6. 鶉喩経(ウズラの譬えの経)
148. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā aṅguttarāpesu viharati āpaṇaṃ nāma aṅguttarāpānaṃ nigamo. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya āpaṇaṃ piṇḍāya pāvisi. Āpaṇe piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yenaññataro vanasaṇḍo tenupasaṅkami divāvihārāya. Taṃ vanasaṇḍaṃ ajjhogāhetvā aññatarasmiṃ rukkhamūle divāvihāraṃ nisīdi. Āyasmāpi kho udāyī pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya āpaṇaṃ piṇḍāya pāvisi. Āpaṇe piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yena so vanasaṇḍo tenupasaṅkami divāvihārāya. Taṃ vanasaṇḍaṃ ajjhogāhetvā aññatarasmiṃ rukkhamūle divāvihāraṃ nisīdi. Atha kho āyasmato udāyissa rahogatassa paṭisallīnassa evaṃ cetaso parivitakko udapādi – ‘‘bahūnaṃ vata no bhagavā dukkhadhammānaṃ apahattā, bahūnaṃ vata no bhagavā sukhadhammānaṃ upahattā; bahūnaṃ vata no bhagavā akusalānaṃ dhammānaṃ apahattā, bahūnaṃ vata no bhagavā kusalānaṃ dhammānaṃ upahattā’’ti. Atha kho āyasmā udāyī sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi.
148. このように私は聞きました。ある時、世尊はアンゴッタラーパ地方のアーパナというアンゴッタラーパ人の町に滞在しておられました。そのとき世尊は、午前の時間に下衣をととのえ、鉢と衣を持って、托鉢のためにアーパナに入られました。アーパナで托鉢を歩き、食後、托鉢から戻られると、昼の休息のためにある樹林へと向かわれました。その樹林に深く入り、ある樹の根元に昼の休息のために座られました。尊者ウダーイーもまた、午前の時間に下衣をととのえ、鉢と衣を持って、托鉢のためにアーパナに入りました。アーパナで托鉢を歩き、食後、托鉢から戻ると、昼の休息のためにその樹林へと向かいました。その樹林に深く入り、ある樹の根元に昼の休息のために座りました。そのとき、独座し静まり休息していた尊者ウダーイーの心に、このような思いが生じました。「世尊は、実に私たちの多くの苦の法を取り除いてくださり、多くの楽の法をもたらしてくださった。世尊は、実に私たちの多くの不善の法を取り除いてくださり、多くの善の法をもたらしてくださった」と。そこで尊者ウダーイーは夕刻、独座から立ち上がり、世尊の御許へと向かいました。近づいて世尊に礼拝し、一方に座りました。
149. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā udāyī bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idha mayhaṃ, bhante, rahogatassa paṭisallīnassa evaṃ cetaso parivitakko udapādi – ‘bahūnaṃ vata no bhagavā dukkhadhammānaṃ apahattā, bahūnaṃ vata no bhagavā sukhadhammānaṃ upahattā; bahūnaṃ vata no bhagavā akusalānaṃ dhammānaṃ apahattā, bahūnaṃ vata no bhagavā kusalānaṃ dhammānaṃ upahattā’ti. Mayañhi, bhante, pubbe sāyañceva bhuñjāma pāto ca divā ca vikāle. Ahu kho so, bhante, samayo yaṃ bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘iṅgha tumhe, bhikkhave, etaṃ divāvikālabhojanaṃ pajahathā’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, ahudeva aññathattaṃ, ahudeva domanassaṃ – ‘yampi no saddhā gahapatikā divā vikāle paṇītaṃ khādanīyaṃ bhojanīyaṃ denti tassapi no bhagavā pahānamāha, tassapi no sugato paṭinissaggamāhā’ti. Te mayaṃ, bhante, bhagavati pemañca gāravañca hiriñca ottappañca sampassamānā evaṃ taṃ divāvikālabhojanaṃ pajahimhā. Te mayaṃ, bhante, sāyañceva bhuñjāma pāto ca. Ahu kho so, bhante, samayo yaṃ bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘iṅgha tumhe, bhikkhave, etaṃ rattiṃvikālabhojanaṃ pajahathā’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, ahudeva aññathattaṃ ahudeva domanassaṃ – ‘yampi no imesaṃ dvinnaṃ bhattānaṃ paṇītasaṅkhātataraṃ tassapi no bhagavā pahānamāha, tassapi no sugato paṭinissaggamāhā’ti. Bhūtapubbaṃ, bhante, aññataro puriso divā sūpeyyaṃ labhitvā evamāha – ‘handa ca imaṃ nikkhipatha, sāyaṃ sabbeva samaggā bhuñjissāmā’ti. Yā kāci, bhante, saṅkhatiyo sabbā tā rattiṃ, appā divā. Te mayaṃ, bhante, bhagavati pemañca gāravañca hiriñca ottappañca sampassamānā evaṃ taṃ rattiṃvikālabhojanaṃ pajahimhā. Bhūtapubbaṃ, bhante, bhikkhū rattandhakāratimisāyaṃ piṇḍāya carantā candanikampi pavisanti, oligallepi papatanti, kaṇṭakāvāṭampi ārohanti, suttampi gāviṃ ārohanti, māṇavehipi samāgacchanti katakammehipi akatakammehipi, mātugāmopi te asaddhammena nimanteti. Bhūtapubbāhaṃ, bhante, rattandhakāratimisāyaṃ piṇḍāya carāmi. Addasā kho maṃ, bhante, aññatarā itthī vijjantarikāya bhājanaṃ dhovantī. Disvā maṃ bhītā vissaramakāsi – ‘abhumme pisāco vata ma’nti! Evaṃ vutte, ahaṃ, bhante, taṃ itthiṃ etadavocaṃ – ‘nāhaṃ, bhagini, pisāco; bhikkhu piṇḍāya ṭhito’ti. ‘Bhikkhussa ātumārī, bhikkhussa mātumārī ! Varaṃ te, bhikkhu, tiṇhena govikantanena kucchi parikanto, na tveva varaṃ yaṃ rattandhakāratimisāyaṃ kucchihetu piṇḍāya carasī’ti . Tassa mayhaṃ, bhante, tadanussarato evaṃ hoti – ‘bahūnaṃ vata no bhagavā dukkhadhammānaṃ apahattā, bahūnaṃ vata no bhagavā sukhadhammānaṃ upahattā; bahūnaṃ vata no bhagavā akusalānaṃ dhammānaṃ apahattā, bahūnaṃ vata no bhagavā kusalānaṃ dhammānaṃ upahattā’’’ti.
149. 一方に座った尊者ウダーイーは、世尊にこう申し上げました。「尊師よ、ここで独座し静まり休息していた私に、このような思いが生じました。『世尊は、実に私たちの多くの苦の法を取り除いてくださり、多くの楽の法をもたらしてくださった。世尊は、実に私たちの多くの不善の法を取り除いてくださり、多くの善の法をもたらしてくださった』と。尊師よ、以前、私たちは夕方にも、朝にも、昼の非時(午後)にも食事をしておりました。尊師よ、世尊が比丘たちに『さあ、比丘たちよ、この昼の非時の食事を捨て去りなさい』と告げられたことがありました。そのとき私には、実に不満が生じ、憂いが生じました。『信ある家長たちが昼の非時に与えてくれる美味な噛み物や食べ物さえも、世尊は私たちに捨てるように言われ、善逝は放棄するように言われるのか』と。しかし尊師よ、私たちは世尊に対する愛情と敬敬と慚と愧を顧みて、その昼の非時の食事を捨て去りました。尊師よ、私たちは夕方と朝にのみ食事をしておりました。尊師よ、世尊が比丘たちに『さあ、比丘たちよ、この夜の非時の食事を捨て去りなさい』と告げられたことがありました。そのとき私には、実に不満が生じ、憂いが生じました。『これら二つの食事のうちで、より美味とされるものさえも、世尊は私たちに捨てるように言われ、善逝は放棄するように言われるのか』と。尊師よ、かつてある人が昼間に汁物を得て、こう言ったことがありました。『さあ、これを取っておこう。夕方に皆で一緒に食べよう』と。尊師よ、手の込んだ料理というものはすべて夜のものであり、昼のものはわずかです。しかし尊師よ、私たちは世尊に対する愛情と敬敬と慚と愧を顧みて、その夜の非時の食事を捨て去りました。尊師よ、かつて比丘たちは暗夜の闇の中で托鉢に歩き、汚水の溝に入り込んだり、肥だめに落ちたり、茨の穴に足を踏み入れたり、眠っている牝牛につまずいたり、罪を犯した、あるいは犯していない悪漢たちに出くわしたり、女性が非道な誘いをしてきたりしたものでした。尊師よ、かつて私も暗夜の闇の中で托鉢に歩いておりました。尊師よ、ある女性が稲妻の光の中で器を洗っているときに私を見ました。彼女は私を見て怯え、『ああ、恐ろしい、実に夜叉(もののけ)が私を襲いに来た!』と悲鳴をあげました。そう言われたので、尊師よ、私はその女性にこう言いました。『妹よ、私は夜叉ではない。托鉢のために立っている比丘である』と。『比丘の親が死んでしまえ、比丘の母が死んでしまえ! 比丘よ、鋭い牛刀で腹を裂かれるほうがましだ。暗夜の闇の中で腹のために托鉢に歩くなど、ましなことではない!』と。尊師よ、そのことを思い起こすとき、私にはこのように思われるのです。『世尊は、実に私たちの多くの苦の法を取り除いてくださり、多くの楽の法をもたらしてくださった。世尊は、実に私たちの多くの不善の法を取り除いてくださり、多くの善の法をもたらしてくださった』と」
150. ‘‘Evameva panudāyi, idhekacce moghapurisā ‘idaṃ pajahathā’ti mayā vuccamānā te evamāhaṃsu – ‘kiṃ panimassa appamattakassa oramattakassa adhisallikhatevāyaṃ samaṇo’ti. Te tañceva nappajahanti, mayi ca appaccayaṃ upaṭṭhāpenti. Ye ca bhikkhū sikkhākāmā tesaṃ taṃ, udāyi, hoti balavaṃ bandhanaṃ, daḷhaṃ bandhanaṃ, thiraṃ bandhanaṃ, apūtikaṃ bandhanaṃ, thūlo, kaliṅgaro – seyyathāpi, udāyi, laṭukikā sakuṇikā pūtilatāya bandhanena baddhā tattheva vadhaṃ vā bandhaṃ vā maraṇaṃ vā āgameti. Yo nu kho, udāyi, evaṃ vadeyya – ‘yena sā laṭukikā sakuṇikā pūtilatāya bandhanena baddhā tattheva vadhaṃ vā bandhaṃ vā maraṇaṃ vā āgameti, tañhi tassā abalaṃ bandhanaṃ, dubbalaṃ bandhanaṃ, pūtikaṃ bandhanaṃ, asārakaṃ bandhana’nti; sammā nu kho so, udāyi, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante. Yena sā, bhante, laṭukikā sakuṇikā pūtilatāya bandhanena baddhā tattheva vadhaṃ vā bandhaṃ vā maraṇaṃ vā āgameti, tañhi tassā balavaṃ bandhanaṃ, daḷhaṃ bandhanaṃ, thiraṃ bandhanaṃ apūtikaṃ bandhanaṃ, thūlo, kaliṅgaro’’ti. ‘‘Evameva kho, udāyi, idhekacce moghapurisā ‘idaṃ pajahathā’ti mayā vuccamānā te evamāhaṃsu – ‘kiṃ panimassa appamattakassa oramattakassa adhisallikhatevāyaṃ samaṇo’ti? Te tañceva nappajahanti, mayi ca appaccayaṃ upaṭṭhāpenti. Ye ca bhikkhū sikkhākāmā tesaṃ taṃ, udāyi, hoti balavaṃ bandhanaṃ, daḷhaṃ bandhanaṃ, thiraṃ bandhanaṃ, apūtikaṃ bandhanaṃ, thūlo, kaliṅgaro’’.
150. 「ウダーイーよ、まったくその通りである。しかし、ここに、ある愚者たちは、私から『これを捨てなさい』と言われると、彼らはこう言った。『このわずかで些細なことについて、なぜこの沙門は過剰に厳格になろうとするのか』と。彼らはそれを捨てず、私に対して不満を抱くのである。そして、学を好む比丘たちにとって、それは強力な束縛、強固な束縛、堅固な束縛、朽ちることのない束縛、太い木塊のような束縛となる。ウダーイーよ、たとえば、ウズラの小鳥が腐った蔦の蔓で縛られて、その場において捕獲され、束縛され、死を迎えるようなものである。ウダーイーよ、『そのウズラの小鳥が腐った蔦の蔓で縛られて、その場において捕獲され、束縛され、死を迎えるとしても、それは彼女にとって力なき束縛、脆弱な束縛、腐った束縛、無力な束縛である』と語る者がいたとしたら、ウダーイーよ、その者は正しく語っていると言えるだろうか」 「いいえ、尊師よ。そのウズラの小鳥が腐った蔦の蔓で縛られて、その場において捕獲され、束縛され、死を迎えるならば、それは彼女にとって実に強力な束縛、強固な束縛、堅固な束縛、朽ちることのない束縛、太い木塊のような束縛です」 「ウダーイーよ、まさにそのように、ここに、ある愚者たちは、私から『これを捨てなさい』と言われると、彼らはこう言った。『このわずかで些細なことについて、なぜこの沙門は過剰に厳格になろうとするのか』と。彼らはそれを捨てず、私に対して不満を抱くのである。そして、学を好む比丘たちにとって、それは強力な束縛、強固な束縛、堅固な束縛、朽ちることのない束縛、太い木塊のような束縛となるのである。
151. ‘‘Idha panudāyi, ekacce kulaputtā ‘idaṃ pajahathā’ti mayā vuccamānā te evamāhaṃsu – ‘kiṃ panimassa appamattakassa oramattakassa pahātabbassa yassa no bhagavā pahānamāha, yassa no sugato paṭinissaggamāhā’ti? Te tañceva pajahanti, mayi ca na appaccayaṃ upaṭṭhāpenti. Ye ca bhikkhū sikkhākāmā te taṃ pahāya appossukkā pannalomā paradattavuttā migabhūtena cetasā viharanti. Tesaṃ taṃ, udāyi, hoti abalaṃ bandhanaṃ, dubbalaṃ bandhanaṃ, pūtikaṃ bandhanaṃ, asārakaṃ bandhanaṃ – seyyathāpi, udāyi, rañño nāgo īsādanto urūḷhavā abhijāto saṅgāmāvacaro daḷhehi varattehi bandhanehi baddho īsakaṃyeva kāyaṃ sannāmetvā tāni bandhanāni saṃchinditvā saṃpadāletvā yena kāmaṃ pakkamati. Yo nu kho, udāyi, evaṃ vadeyya – ‘yehi so rañño nāgo īsādanto urūḷhavā abhijāto saṅgāmāvacaro daḷhehi varattehi bandhanehi baddho īsakaṃyeva kāyaṃ sannāmetvā tāni bandhanāni saṃchinditvā saṃpadāletvā yena kāmaṃ pakkamati, tañhi tassa balavaṃ bandhanaṃ, daḷhaṃ bandhanaṃ, thiraṃ bandhanaṃ, apūtikaṃ bandhanaṃ, thūlo, kaliṅgaro’ti; sammā nu kho so, udāyi, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante. Yehi so, bhante, rañño nāgo īsādanto urūḷhavā abhijāto saṅgāmāvacaro daḷhehi varattehi bandhanehi baddho īsakaṃyeva kāyaṃ sannāmetvā tāni bandhanāni saṃchinditvā saṃpadāletvā yena kāmaṃ pakkamati, tañhi tassa abalaṃ bandhanaṃ…pe… asārakaṃ bandhana’’nti. ‘‘Evameva kho, udāyi, idhekacce kulaputtā ‘idaṃ pajahathā’ti mayā vuccamānā te evamāhaṃsu – ‘kiṃ panimassa appamattakassa oramattakassa pahātabbassa yassa no bhagavā pahānamāha, yassa no sugato paṭinissaggamāhā’ti? Te tañceva pajahanti, mayi ca na appaccayaṃ upaṭṭhāpenti. Ye ca bhikkhū sikkhākāmā te taṃ pahāya appossukkā pannalomā paradattavuttā migabhūtena cetasā viharanti. Tesaṃ taṃ, udāyi, hoti abalaṃ bandhanaṃ, dubbalaṃ bandhanaṃ, pūtikaṃ bandhanaṃ, asārakaṃ bandhanaṃ’’.
151. ウダーイーよ、しかし、ここにある良家の子らは、私から『これを捨てなさい』と言われると、彼らはこう言った。『世尊が私たちに捨てるように言われ、善逝が放棄するように言われる、このわずかで些細な捨てるべきものに何の執着があろうか』と。彼らはまさにそれを捨て、私に対して不満を抱くこともない。そして、学を好む比丘たちは、それを捨て去って、無関心で、恐れなく、他から与えられたもので生活し、野生の鹿のような(執着のない)心で過ごす。彼らにとって、それは力なき束縛、脆弱な束縛、腐った束縛、無力な束縛となるのである。ウダーイーよ、たとえば、王の象で、長大な牙を持ち、成長し、高貴で、戦場に慣れた象が、太い革紐で縛られていても、身体をわずかに動かすだけでそれらの束縛を断ち切り、引き裂いて、意のままに立ち去るようなものである。ウダーイーよ、『王の象で、長大な牙を持ち、成長し、高貴で、戦場に慣れた象が、太い革紐で縛られていても、身体をわずかに動かすだけでそれらの束縛を断ち切り、引き裂いて、意のままに立ち去るとしても、それは彼にとって強力な束縛、強固な束縛、堅固な束縛、朽ちることのない束縛、太い木塊のような束縛である』と語る者がいたとしたら、ウダーイーよ、その者は正しく語っていると言えるだろうか」 「いいえ、尊師よ。王の象で、長大な牙を持ち、成長し、高貴で、戦場に慣れた象が、太い革紐で縛られていても、身体をわずかに動かすだけでそれらの束縛を断ち切り、引き裂いて、意のままに立ち去るならば、それは彼にとって実に力なき束縛……(中略)……無力な束縛です」 「ウダーイーよ、まさにそのように、ここにある良家の子らは、私から『これを捨てなさい』と言われると、彼らはこう言った。『世尊が私たちに捨てるように言われ、善逝が放棄するように言われる、このわずかで些細な捨てるべきものに何の執着があろうか』と。彼らはまさにそれを捨て、私に対して不満を抱くこともない。そして、学を好む比丘たちは、それを捨て去って、無関心で、恐れなく、他から与えられたもので生活し、野生の鹿のような心で過ごす。彼らにとって、それは力なき束縛、脆弱な束縛、腐った束縛、無力な束縛となるのである。
152. ‘‘Seyyathāpi, udāyi, puriso daliddo assako anāḷhiyo; tassa’ssa ekaṃ agārakaṃ oluggaviluggaṃ kākātidāyiṃ naparamarūpaṃ, ekā khaṭopikā oluggaviluggā naparamarūpā, ekissā kumbhiyā dhaññasamavāpakaṃ naparamarūpaṃ, ekā jāyikā naparamarūpā. So ārāmagataṃ bhikkhuṃ passeyya sudhotahatthapādaṃ manuññaṃ bhojanaṃ bhuttāviṃ sītāya chāyāya nisinnaṃ adhicitte yuttaṃ. Tassa evamassa – ‘sukhaṃ vata, bho, sāmaññaṃ, ārogyaṃ vata, bho, sāmaññaṃ! So vatassaṃ yohaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’nti. So na sakkuṇeyya ekaṃ agārakaṃ oluggaviluggaṃ kākātidāyiṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekaṃ khaṭopikaṃ oluggaviluggaṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekissā kumbhiyā dhaññasamavāpakaṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekaṃ jāyikaṃ naparamarūpaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajituṃ. Yo nu kho, udāyi, evaṃ vadeyya – ‘yehi so puriso bandhanehi baddho na sakkoti ekaṃ agārakaṃ oluggaviluggaṃ kākātidāyiṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekaṃ khaṭopikaṃ oluggaviluggaṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekissā kumbhiyā dhaññasamavāpakaṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekaṃ jāyikaṃ naparamarūpaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajituṃ; tañhi tassa abalaṃ bandhanaṃ, dubbalaṃ bandhanaṃ, pūtikaṃ bandhanaṃ, asārakaṃ bandhana’nti; sammā nu kho so, udāyi, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante. Yehi so, bhante, puriso bandhanehi baddho, na sakkoti ekaṃ agārakaṃ oluggaviluggaṃ kākātidāyiṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekaṃ khaṭopikaṃ oluggaviluggaṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekissā kumbhiyā dhaññasamavāpakaṃ naparamarūpaṃ pahāya, ekaṃ jāyikaṃ naparamarūpaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajituṃ; tañhi tassa balavaṃ bandhanaṃ, daḷhaṃ bandhanaṃ, thiraṃ bandhanaṃ, apūtikaṃ bandhanaṃ, thūlo, kaliṅgaro’’ti. ‘‘Evameva kho, udāyi, idhekacce moghapurisā ‘idaṃ pajahathā’ti mayā vuccamānā te evamāhaṃsu – ‘kiṃ panimassa appamattakassa oramattakassa adhisallikhatevāyaṃ samaṇo’ti? Te tañceva nappajahanti, mayi ca appaccayaṃ upaṭṭhāpenti. Ye ca bhikkhū sikkhākāmā tesaṃ taṃ, udāyi, hoti balavaṃ bandhanaṃ, daḷhaṃ bandhanaṃ, thiraṃ bandhanaṃ, apūtikaṃ bandhanaṃ, thūlo, kaliṅgaro’’.
152. ウダーイーよ、たとえば、貧しく、財産もなく、困窮している男がいて、彼には、崩れかけ、カラスが飛び交うような、みすぼらしいあばら家が一軒、崩れかけのみすぼらしい粗末な寝台が一つ、みすぼらしい壺に入った一握りの穀物、そしてみすぼらしい妻が一人あったとする。彼は、寺院に入った比丘が、手足を綺麗に洗い、美味な食事を食べ終え、涼しい木陰に座って、崇高な心(定)に専念しているのを見たとしよう。彼にこのような思いが生じたとする。『ああ、沙門の境遇は実に快適だ。ああ、沙門の境遇は実に健やかだ。私も髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て家なき(出家の)境涯に入ることができたらよいのだが』と。しかし彼は、崩れかけ、カラスが飛び交うような、みすぼらしいあばら家一軒を捨て去ることができず、崩れかけのみすぼらしい粗末な寝台一つを捨て去ることができず、みすぼらしい壺に入った一握りの穀物を捨て去ることができず、みすぼらしい妻一人を捨て去ることができず、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て家なき境涯に入ることはできない。ウダーイーよ、『その男が縛られている諸々の束縛によって、崩れかけ、カラスが飛び交うような、みすぼらしいあばら家一軒を捨て去ることができず、崩れかけのみすぼらしい粗末な寝台一つを捨て去ることができず、みすぼらしい壺に入った一握りの穀物を捨て去ることができず、みすぼらしい妻一人を捨て去ることができず、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て家なき境涯に入ることができないとしても、それは彼にとって力なき束縛、脆弱な束縛、腐った束縛、無力な束縛である』と語る者がいたとしたら、ウダーイーよ、その者は正しく語っていると言えるだろうか」 「いいえ、尊師よ。その男が縛られている諸々の束縛によって、崩れかけ、カラスが飛び交うような、みすぼらしいあばら家一軒を捨て去ることができず、崩れかけのみすぼらしい粗末な寝台一つを捨て去ることができず、みすぼらしい壺に入った一握りの穀物を捨て去ることができず、みすぼらしい妻一人を捨て去ることができず、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て家なき境涯に入ることができないならば、それは彼にとって実に強力な束縛、強固な束縛、堅固な束縛、朽ちることのない束縛、太い木塊のような束縛です」 「ウダーイーよ、まさにそのように、ここに、ある愚者たちは、私から『これを捨てなさい』と言われると、彼らはこう言った。『このわずかで些細なことについて、なぜこの沙門は過剰に厳格になろうとするのか』と。彼らはそれを捨てず、私に対して不満を抱くのである。そして、学を好む比丘たちにとって、それは強力な束縛、強固な束縛、堅固な束縛、朽ちることのない束縛、太い木塊のような束縛となるのである。
153. ‘‘Seyyathāpi, udāyi, gahapati vā gahapatiputto vā aḍḍho mahaddhano mahābhogo, nekānaṃ nikkhagaṇānaṃ cayo, nekānaṃ dhaññagaṇānaṃ cayo, nekānaṃ khettagaṇānaṃ cayo, nekānaṃ vatthugaṇānaṃ cayo, nekānaṃ bhariyagaṇānaṃ cayo, nekānaṃ dāsagaṇānaṃ cayo, nekānaṃ dāsigaṇānaṃ cayo; so ārāmagataṃ bhikkhuṃ passeyya sudhotahatthapādaṃ manuññaṃ bhojanaṃ bhuttāviṃ sītāya chāyāya nisinnaṃ adhicitte yuttaṃ. Tassa evamassa – ‘sukhaṃ vata, bho, sāmaññaṃ, ārogyaṃ vata, bho, sāmaññaṃ! So vatassaṃ yohaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’nti. So sakkuṇeyya nekāni nikkhagaṇāni pahāya, nekāni dhaññagaṇāni pahāya, nekāni khettagaṇāni pahāya, nekāni vatthugaṇāni pahāya, nekāni bhariyagaṇāni pahāya, nekāni dāsagaṇāni pahāya, nekāni dāsigaṇāni pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajituṃ. Yo nu kho, udāyi, evaṃ vadeyya – ‘yehi so gahapati vā gahapatiputto vā bandhanehi baddho, sakkoti nekāni nikkhagaṇāni pahāya, nekāni dhaññagaṇāni pahāya, nekāni khettagaṇāni pahāya, nekāni vatthugaṇāni pahāya, nekāni bhariyagaṇāni pahāya, nekāni dāsagaṇāni pahāya, nekāni dāsigaṇāni pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajituṃ, tañhi tassa balavaṃ bandhanaṃ, daḷhaṃ bandhanaṃ, thiraṃ bandhanaṃ, apūtikaṃ bandhanaṃ, thūlo, kaliṅgaro’ti; sammā nu kho so, udāyi, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante. Yehi so, bhante, gahapati vā gahapatiputto vā bandhanehi baddho, sakkoti nekāni nikkhagaṇāni pahāya, nekāni dhaññagaṇāni pahāya, nekāni khettagaṇāni pahāya, nekāni vatthugaṇāni pahāya, nekāni bhariyagaṇāni pahāya, nekāni dāsagaṇāni pahāya, nekāni dāsigaṇāni pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajituṃ; tañhi tassa abalaṃ bandhanaṃ, dubbalaṃ bandhanaṃ, pūtikaṃ bandhanaṃ, asārakaṃ bandhana’’nti. ‘‘Evameva kho, udāyi, idhekacce kulaputtā ‘idaṃ pajahathā’ti mayā vuccamānā te evamāhaṃsu – ‘kiṃ panimassa appamattakassa oramattakassa pahātabbassa yassa no bhagavā pahānamāha yassa, no sugato paṭinissaggamāhā’ti? Te tañceva pajahanti, mayi ca na appaccayaṃ upaṭṭhāpenti. Ye ca bhikkhū sikkhākāmā te taṃ pahāya appossukkā pannalomā paradattavuttā migabhūtena cetasā viharanti. Tesaṃ taṃ, udāyi, hoti abalaṃ bandhanaṃ, dubbalaṃ bandhanaṃ, pūtikaṃ bandhanaṃ, asārakaṃ bandhanaṃ’’.
153. ウダーイーよ、たとえば、家長、あるいは家長の子で、裕福で、大財があり、多くの富を持ち、多くの金貨の蓄え、多くの穀物の蓄え、多くの田畑の蓄え、多くの土地(屋敷)の蓄え、多くの妻たちの蓄え、多くの男奴隷たちの蓄え、多くの女奴隷たちの蓄えがある者がいたとする。彼は、寺院に入った比丘が、手足を綺麗に洗い、美味な食事を食べ終え、涼しい木陰に座って、崇高な心に専念しているのを見たとしよう。彼にこのような思いが生じたとする。『ああ、沙門の境遇は実に快適だ。ああ、沙門の境遇は実に健やかだ。私も髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て家なき境涯に入ることができたらよいのだが』と。彼は、多くの金貨の蓄えを捨て去り、多くの穀物の蓄えを捨て去り、多くの田畑の蓄えを捨て去り、多くの土地の蓄えを捨て去り、多くの妻たちの蓄えを捨て去り、多くの男奴隷たちの蓄えを捨て去り、多くの女奴隷たちの蓄えを捨て去って、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て家なき境涯に入ることができる。ウダーイーよ、『その家長あるいは家長の子が縛られていた諸々の束縛によって、多くの金貨の蓄えを捨て去り、多くの穀物の蓄えを捨て去り、多くの田畑の蓄えを捨て去り、多くの土地の蓄えを捨て去り、多くの妻たちの蓄えを捨て去り、多くの男奴隷たちの蓄えを捨て去り、多くの女奴隷たちの蓄えを捨て去って、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て家なき境涯に入ることができるとしても、それは彼にとって強力な束縛、強固な束縛、堅固な束縛、朽ちることのない束縛、太い木塊のような束縛である』と語る者がいたとしたら、ウダーイーよ、その者は正しく語っていると言えるだろうか」 「いいえ、尊師よ。その家長あるいは家長の子が縛られていた諸々の束縛によって、多くの金貨の蓄えを捨て去り、多くの穀物の蓄えを捨て去り、多くの田畑の蓄えを捨て去り、多くの土地の蓄えを捨て去り、多くの妻たちの蓄えを捨て去り、多くの男奴隷たちの蓄えを捨て去り、多くの女奴隷たちの蓄えを捨て去って、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣をまとって、家から出て家なき境涯に入ることができるならば、それは彼にとって実に力なき束縛、脆弱な束縛、腐った束縛、無力な束縛です」 「ウダーイーよ、まさにそのように、ここにある良家の子らは、私から『これを捨てなさい』と言われると、彼らはこう言った。『世尊が私たちに捨てるように言われ、善逝が放棄するように言われる、このわずかで些細な捨てるべきものに何の執着があろうか』と。彼らはまさにそれを捨て、私に対して不満を抱くこともない。そして、学を好む比丘たちは、それを捨て去って、無関心で、恐れなく、他から与えられたもので生活し、野生の鹿のような心で過ごす。彼らにとって、それは力なき束縛、脆弱な束縛、腐った束縛、無力な束縛となるのである。
154. ‘‘Cattārome, udāyi, puggalā santo saṃvijjamānā lokasmiṃ. Katame cattāro? Idhudāyi, ekacco puggalo upadhipahānāya paṭipanno hoti upadhipaṭinissaggāya. Tamenaṃ upadhipahānāya paṭipannaṃ upadhipaṭinissaggāya upadhipaṭisaṃyuttā sarasaṅkappā samudācaranti. So te adhivāseti, nappajahati, na vinodeti, na byantīkaroti, na anabhāvaṃ gameti. Imaṃ kho ahaṃ, udāyi, puggalaṃ ‘saṃyutto’ti vadāmi no ‘visaṃyutto’. Taṃ kissa hetu? Indriyavemattatā hi me, udāyi, imasmiṃ puggale viditā.
154. ウダーイーよ、世にはこれら四種の人物が存在している。どのような四種であろうか。ウダーイーよ、ここに、ある人物は依拠(執着の基盤・煩悩)を捨断するために、依拠を放棄するために実践している。依拠を捨断するために、依拠を放棄するために実践している彼に、依拠に関わる記憶や思惟が生じる。彼はそれらを容認し、捨て去らず、払い除けず、終息させず、無へと至らせない。ウダーイーよ、私はこの人物を『束縛された者』と呼び、『離縛された者』とは呼ばない。それはなぜか。ウダーイーよ、実に私は、この人物において諸根の違い(優劣)を知っているからである。
‘‘Idha panudāyi, ekacco puggalo upadhipahānāya paṭipanno hoti upadhipaṭinissaggāya. Tamenaṃ upadhipahānāya paṭipannaṃ upadhipaṭinissaggāya upadhipaṭisaṃyuttā sarasaṅkappā samudācaranti. So te nādhivāseti, pajahati, vinodeti, byantīkaroti, anabhāvaṃ gameti. Imampi kho ahaṃ, udāyi, puggalaṃ ‘saṃyutto’ti vadāmi no ‘visaṃyutto’. Taṃ kissa hetu? Indriyavemattatā hi me, udāyi, imasmiṃ puggale viditā.
ウダーイーよ、またここに、ある人物は依拠を捨断するために、依拠を放棄するために実践している。依拠を捨断するために、依拠を放棄するために実践している彼に、依拠に関わる記憶や思惟が生じる。彼はそれらを容認せず、捨て去り、払い除け、終息させ、無へと至らせる。ウダーイーよ、私はこの人物をもまた『束縛された者』と呼び、『離縛された者』とは呼ばない。それはなぜか。ウダーイーよ、実に私は、この人物において諸根の違いを知っているからである。
‘‘Idha panudāyi, ekacco puggalo upadhipahānāya paṭipanno hoti upadhipaṭinissaggāya. Tamenaṃ upadhipahānāya paṭipannaṃ upadhipaṭinissaggāya kadāci karahaci satisammosā upadhipaṭisaṃyuttā sarasaṅkappā samudācaranti; dandho, udāyi, satuppādo. Atha kho naṃ khippameva pajahati, vinodeti, byantīkaroti, anabhāvaṃ gameti. Seyyathāpi, udāyi, puriso divasaṃsantatte ayokaṭāhe dve vā tīṇi vā udakaphusitāni nipāteyya; dandho, udāyi, udakaphusitānaṃ nipāto. Atha kho naṃ khippameva parikkhayaṃ pariyādānaṃ gaccheyya. Evameva kho, udāyi, idhekacco puggalo upadhipahānāya paṭipanno hoti upadhipaṭinissaggāya. Tamenaṃ upadhipahānāya paṭipannaṃ upadhipaṭinissaggāya kadāci karahaci satisammosā upadhipaṭisaṃyuttā sarasaṅkappā samudācaranti; dandho, udāyi, satuppādo. Atha kho naṃ khippameva pajahati, vinodeti, byantīkaroti, anabhāvaṃ gameti. Imampi kho ahaṃ, udāyi, puggalaṃ ‘saṃyutto’ti vadāmi no ‘visaṃyutto’. Taṃ kissa hetu? Indriyavemattatā hi me, udāyi, imasmiṃ puggale viditā.
ウダーイーよ、またここに、ある人物は依拠を捨断するために、依拠を放棄するために実践している。依拠を捨断するために、依拠を放棄するために実践している彼に、時に、たまに念(気づき)を失うことによって依拠に関わる記憶や思惟が生じることがある。ウダーイーよ、念の生起は遅い(わずかに遅れる)が、しかし彼はそれを速やかに捨て去り、払い除け、終息させ、無へと至らせる。ウダーイーよ、たとえば、一日中熱せられた鉄鍋に、人が二滴か三滴の水滴を落としたとする。ウダーイーよ、水滴が落ちるのは遅くとも、それはたちまち消滅し尽きるようなものである。ウダーイーよ、まさにそのように、ここにある人物は依拠を捨断するために、依拠を放棄するために実践している。依拠を捨断するために、依拠を放棄するために実践している彼に、時に、たまに念を失うことによって依拠に関わる記憶や思惟が生じることがある。ウダーイーよ、念の生起は遅いが、しかし彼はそれを速やかに捨て去り、払い除け、終息させ、無へと至らせる。ウダーイーよ、私はこの人物をもまた『束縛された者』と呼び、『離縛された者』とは呼ばない。それはなぜか。ウダーイーよ、実に私は、この人物において諸根の違いを知っているからである。
‘‘Idha panudāyi, ekacco puggalo ‘upadhi dukkhassa mūla’nti – iti viditvā nirupadhi hoti, upadhisaṅkhaye vimutto. Imaṃ kho ahaṃ, udāyi, puggalaṃ ‘visaṃyutto’ti vadāmi no ‘saṃyutto’ti. Taṃ kissa hetu? Indriyavemattatā hi me, udāyi, imasmiṃ puggale viditā. Ime kho, udāyi, cattāro puggalā santo saṃvijjamānā lokasmiṃ.
ウダーイーよ、またここに、ある人物は『依拠こそが苦の根源である』と知って、無依拠(執着なき境地)となり、依拠の尽きた境地において解脱している。ウダーイーよ、私はこの人物を『離縛された者』と呼び、『束縛された者』とは呼ばない。それはなぜか。ウダーイーよ、実に私は、この人物において諸根の違いを知っているからである。ウダーイーよ、これら四種の人物が世に存在しているのである。
155. ‘‘Pañca kho ime, udāyi, kāmaguṇā. Katame pañca? Cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā, sotaviññeyyā saddā…pe… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā. Ime kho, udāyi, pañca kāmaguṇā. Yaṃ kho, udāyi, ime pañca kāmaguṇe paṭicca uppajjati sukhaṃ somanassaṃ idaṃ vuccati kāmasukhaṃ miḷhasukhaṃ puthujjanasukhaṃ anariyasukhaṃ, na sevitabbaṃ, na bhāvetabbaṃ, na bahulīkātabbaṃ; ‘bhāyitabbaṃ etassa sukhassā’ti vadāmi.
155. ウダーイーよ、これら五つの欲功徳がある。どのような五つであろうか。眼によって認識される色(形や色彩)であって、望ましく、愛らしく、心にかない、好ましく、欲望を伴い、貪りを誘うもの。耳によって認識される声……(中略)……鼻によって認識される香……舌によって認識される味……身によって認識される触れられる対象であって、望ましく、愛らしく、心にかない、好ましく、欲望を伴い、貪りを誘うもの。ウダーイーよ、これらが五つの欲功徳である。ウダーイーよ、これら五つの欲功徳に縁って生じる快楽や喜悦、これを欲楽、糞便の楽、凡夫の楽、聖ならざる楽と呼ぶ。親しむべきではなく、修習すべきではなく、増大させるべきではない。『この快楽は恐れるべきである』と私は説くのである。
156. ‘‘Idhudāyi, bhikkhu vivicceva kāmehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, vitakkavicārānaṃ vūpasamā… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, pītiyā ca virāgā… tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, sukhassa ca pahānā… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Idaṃ vuccati nekkhammasukhaṃ pavivekasukhaṃ upasamasukhaṃ sambodhasukhaṃ, āsevitabbaṃ, bhāvetabbaṃ, bahulīkātabbaṃ; ‘na bhāyitabbaṃ etassa sukhassā’ti vadāmi.
156. ウダーイーよ、ここに比丘が諸々の欲望から離れ……(中略)……初禅を具足して過ごす。尋と伺の静止により……第二禅を具足して過ごす。喜への色あせにより……第三禅を具足して過ごす。苦楽の捨断により……第四禅を具足して過ごす。これを、出離の楽、遠離の楽、寂静の楽、正覚の楽と呼ぶ。親しむべきであり、修習すべきであり、増大させるべきである。『この快楽は恐れるべきではない』と私は説くのである。
‘‘Idhudāyi, bhikkhu vivicceva kāmehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati; idaṃ kho ahaṃ, udāyi, iñjitasmiṃ vadāmi. Kiñca tattha iñjitasmiṃ? Yadeva tattha vitakkavicārā aniruddhā honti idaṃ tattha iñjitasmiṃ. Idhudāyi, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā…pe… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati; idampi kho ahaṃ, udāyi, iñjitasmiṃ vadāmi. Kiñca tattha iñjitasmiṃ? Yadeva tattha pītisukhaṃ aniruddhaṃ hoti idaṃ tattha iñjitasmiṃ. Idhudāyi, bhikkhu pītiyā ca virāgā…pe… tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati; idampi kho ahaṃ, udāyi, iñjitasmiṃ vadāmi. Kiñca tattha iñjitasmiṃ? Yadeva tattha upekkhāsukhaṃ aniruddhaṃ hoti idaṃ tattha iñjitasmiṃ. Idhudāyi, bhikkhu sukhassa ca pahānā…pe… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati; idaṃ kho ahaṃ, udāyi, aniñjitasmiṃ vadāmi.
ウダーイーよ、ここに比丘が諸々の欲望から離れ……初禅を具足して過ごす。ウダーイーよ、私はこれを『動揺(の領域)にある』と説く。そこにおいて何が動揺であるのか。そこにおいて尋と伺が滅していないこと、これがそこにおける動揺である。ウダーイーよ、ここに比丘が尋と伺の静止により……第二禅を具足して過ごす。ウダーイーよ、私はこれもまた『動揺にある』と説く。そこにおいて何が動揺であるのか。そこにおいて喜と楽が滅していないこと、これがそこにおける動揺である。ウダーイーよ、ここに比丘が喜への色あせにより……第三禅を具足して過ごす。ウダーイーよ、私はこれもまた『動揺にある』と説く。そこにおいて何が動揺であるのか。そこにおいて捨の楽が滅していないこと、これがそこにおける動揺である。ウダーイーよ、ここに比丘が苦楽の捨断により……第四禅を具足して過ごす。ウダーイーよ、私はこれを『不動(の領域)にある』と説くのである。
‘‘Idhudāyi, bhikkhu vivicceva kāmehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati; idaṃ kho ahaṃ, udāyi, ‘anala’nti vadāmi, ‘pajahathā’ti vadāmi, ‘samatikkamathā’ti vadāmi. Ko ca tassa samatikkamo? Idhudāyi, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, ayaṃ tassa samatikkamo; idampi kho ahaṃ, udāyi, ‘anala’nti vadāmi, ‘pajahathā’ti vadāmi, ‘samatikkamathā’ti vadāmi. Ko ca tassa samatikkamo? Idhudāyi, bhikkhu pītiyā ca virāgā… tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, ayaṃ tassa samatikkamo; idampi kho ahaṃ, udāyi, ‘anala’nti vadāmi, ‘pajahathā’ti vadāmi, ‘samatikkamathā’ti vadāmi. Ko ca tassa samatikkamo? Idhudāyi, bhikkhu sukhassa ca pahānā… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, ayaṃ tassa samatikkamo; idampi kho ahaṃ, udāyi, ‘anala’nti vadāmi, ‘pajahathā’ti vadāmi, ‘samatikkamathā’ti vadāmi. Ko ca tassa samatikkamo? Idhudāyi, bhikkhu sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati, ayaṃ tassa samatikkamo; idampi kho ahaṃ, udāyi, ‘anala’nti vadāmi, ‘pajahathā’ti vadāmi, ‘samatikkamathā’ti vadāmi. Ko ca tassa samatikkamo? Idhudāyi, bhikkhu sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati, ayaṃ tassa samatikkamo; idampi kho ahaṃ, udāyi, ‘anala’nti vadāmi, ‘pajahathā’ti vadāmi, ‘samatikkamathā’ti vadāmi. Ko ca tassa samatikkamo? Idhudāyi, bhikkhu sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati, ayaṃ tassa samatikkamo; idampi kho ahaṃ, udāyi, ‘anala’nti vadāmi, ‘pajahathā’ti vadāmi, ‘samatikkamathā’ti vadāmi. Ko ca tassa samatikkamo? Idhudāyi, bhikkhu sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati, ayaṃ tassa samatikkamo; idampi kho ahaṃ, udāyi, ‘anala’nti vadāmi, ‘pajahathā’ti vadāmi, ‘samatikkamathā’ti vadāmi. Ko ca tassa samatikkamo? Idhudāyi, bhikkhu sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati, ayaṃ tassa samatikkamo; iti kho ahaṃ, udāyi, nevasaññānāsaññāyatanassapi pahānaṃ vadāmi. Passasi no tvaṃ, udāyi, taṃ saṃyojanaṃ aṇuṃ vā thūlaṃ vā yassāhaṃ no pahānaṃ vadāmī’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’ti.
ウダーイーよ、ここに比丘が諸々の欲望から離れ……初禅を具足して過ごす。ウダーイーよ、私はこれをも『十分ではない』と説き、『捨て去りなさい』と説き、『超克しなさい』と説く。それに対する超克とは何か。ウダーイーよ、ここに比丘が尋と伺の静止により……第二禅を具足して過ごす、これがそれに対する超克である。ウダーイーよ、私はこれをもまた『十分ではない』と説き、『捨て去りなさい』と説き、『超克しなさい』と説く。それに対する超克とは何か。ウダーイーよ、ここに比丘が喜への色あせにより……第三禅を具足して過ごす、これがそれに対する超克である。ウダーイーよ、私はこれをもまた『十分ではない』と説き、『捨て去りなさい』と説き、『超克しなさい』と説く。それに対する超克とは何か。ウダーイーよ、ここに比丘が苦楽の捨断により……第四禅を具足して過ごす、これがそれに対する超克である。ウダーイーよ、私はこれをもまた『十分ではない』と説き、『捨て去りなさい』と説き、『超克しなさい』と説く。それに対する超克とは何か。ウダーイーよ、ここに比丘が一切の物質的想念を超克し、抵抗の想念を滅尽させ、種々性の想念を作意しないことにより、『空間は無限である』と空無辺処を具足して過ごす、これがそれに対する超克である。ウダーイーよ、私はこれをもまた『十分ではない』と説き、『捨て去りなさい』と説き、『超克しなさい』と説く。それに対する超克とは何か。ウダーイーよ、ここに比丘が一切の空無辺処を超克して、『識は無限である』と識無辺処を具足して過ごす、これがそれに対する超克である。ウダーイーよ、私はこれをもまた『十分ではない』と説き、『捨て去りなさい』と説き、『超克しなさい』と説く。それに対する超克とは何か。ウダーイーよ、ここに比丘が一切の識無辺処を超克して、『何ものも存在しない』と無所有処を具足して過ごす、これがそれに対する超克である。ウダーイーよ、私はこれをもまた『十分ではない』と説き、『捨て去りなさい』と説き、『超克しなさい』と説く。それに対する超克とは何か。ウダーイーよ、ここに比丘が一切の無所有処を超克して、非想非非想処を具足して過ごす、これがそれに対する超克である。ウダーイーよ、私はこれをもまた『十分ではない』と説き、『捨て去りなさい』と説き、『超克しなさい』と説く。それに対する超克とは何か。ウダーイーよ、ここに比丘が一切の非想非非想処を超克して、想受滅(想受滅定)を具足して過ごす、これがそれに対する超克である。このように、ウダーイーよ、私は非想非非想処さえも捨断すべきことを説くのである。ウダーイーよ、あなたが微細であれ粗大であれ、私が捨断を説かないような束縛を見ることがあるだろうか」 「いいえ、尊師よ、そのようなことはありません」
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā udāyī bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。意気揚々となった尊者ウダーイーは、世尊の説法を歓喜した。
Laṭukikopamasuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ.
鶉喩経 第六 終了。
7. Cātumasuttaṃ
7. 雑林経(チャートゥマー経)
157. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā cātumāyaṃ viharati āmalakīvane. Tena kho pana samayena sāriputtamoggallānappamukhāni pañcamattāni bhikkhusatāni cātumaṃ anuppattāni honti bhagavantaṃ dassanāya. Te ca āgantukā bhikkhū nevāsikehi bhikkhūhi saddhiṃ paṭisammodamānā senāsanāni paññāpayamānā pattacīvarāni paṭisāmayamānā uccāsaddā mahāsaddā ahesuṃ. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘ke panete, ānanda, uccāsaddā mahāsaddā, kevaṭṭā maññe macchavilope’’ti? ‘‘Etāni, bhante, sāriputtamoggallānappamukhāni pañcamattāni bhikkhusatāni cātumaṃ anuppattāni bhagavantaṃ dassanāya. Te āgantukā bhikkhū nevāsikehi bhikkhūhi saddhiṃ paṭisammodamānā senāsanāni paññāpayamānā pattacīvarāni paṭisāmayamānā uccāsaddā mahāsaddā’’ti. ‘‘Tenahānanda, mama vacanena te bhikkhū āmantehi – ‘satthā āyasmante āmantetī’’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā ānando bhagavato paṭissutvā yena te bhikkhū tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā te bhikkhū etadavoca – ‘‘satthā āyasmante āmantetī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho te bhikkhū āyasmato ānandassa paṭissutvā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinne kho te bhikkhū bhagavā etadavoca – ‘‘kiṃ nu tumhe, bhikkhave, uccāsaddā mahāsaddā, kevaṭṭā maññe macchavilope’’ti? ‘‘Imāni, bhante, sāriputtamoggallānappamukhāni pañcamattāni bhikkhusatāni cātumaṃ anuppattāni bhagavantaṃ dassanāya. Teme āgantukā bhikkhū nevāsikehi bhikkhūhi saddhiṃ paṭisammodamānā senāsanāni paññāpayamānā pattacīvarāni paṭisāmayamānā uccāsaddā mahāsaddā’’ti. ‘‘Gacchatha, bhikkhave, paṇāmemi vo, na vo mama santike vatthabba’’nti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paṭissutvā uṭṭhāyāsanā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā senāsanaṃ saṃsāmetvā pattacīvaramādāya pakkamiṃsu.
157. このように私は聞きました。ある時、世尊はチャートゥマーのアムラ林に滞在しておられました。そのとき、サーリプッタとモッガッラーナを先頭とする約五百人の比丘たちが、世尊を拝謁するためにチャートゥマーに到着しました。それらの客僧比丘たちは、住僧比丘たちと挨拶を交わし、寝所をととのえ、鉢と衣を片付けるにあたって、騒がしく大声をあげていました。そこで世尊は、尊者アーナンダにこう告げられました。「アーナンダよ、いったい誰が騒がしく大声をあげているのか。まるで魚を奪い合う漁師たちのようではないか」 「尊師よ、サーリプッタとモッガッラーナを先頭とする約五百人の比丘たちが、世尊を拝謁するためにチャートゥマーに到着いたしました。それらの客僧比丘たちが、住僧比丘たちと挨拶を交わし、寝所をととのえ、鉢と衣を片付けるにあたって、騒がしく大声をあげているのです」 「アーナンダよ、それでは私の言葉として、それらの比丘たちに告げなさい。『師が尊者方を呼んでおられる』と」 「そのようにいたします、尊師」と、尊者アーナンダは世尊にお応えして、それらの比丘たちのところへと向かいました。近づいて比丘たちにこう言いました。「師が尊者方を呼んでおられます」 「友よ、わかりました」と、それらの比丘たちは尊者アーナンダに応えて、世尊の御許へと向かいました。近づいて世尊に礼拝し、一方に座りました。一方に座ったそれらの比丘たちに、世尊はこう言われました。「比丘たちよ、なぜあなた方は騒がしく大声をあげていたのか。まるで魚を奪い合う漁師たちのようではないか」 「尊師よ、サーリプッタとモッガッラーナを先頭とする約五百人の比丘たちが、世尊を拝謁するためにチャートゥマーに到着いたしました。それらの客僧比丘たちが、住僧比丘たちと挨拶を交わし、寝所をととのえ、鉢と衣を片付けるにあたって、騒がしく大声をあげていたのです」 「比丘たちよ、立ち去りなさい。私はあなた方を追放する。あなた方は私の近くに住んではならない」 「そのようにいたします、尊師」と、それらの比丘たちは世尊にお応えし、座から立ち上がり、世尊に礼拝し、右回りに敬意を表して回り、寝所を片付け、鉢と衣を取って立ち去った。
158. Tena kho pana samayena cātumeyyakā sakyā santhāgāre sannipatitā honti kenacideva karaṇīyena. Addasaṃsu kho cātumeyyakā sakyā te bhikkhū dūratova āgacchante; disvāna yena te bhikkhū tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā te bhikkhū etadavocuṃ – ‘‘handa, kahaṃ pana tumhe āyasmanto gacchathā’’ti? ‘‘Bhagavatā kho, āvuso, bhikkhusaṅgho paṇāmito’’ti. ‘‘Tenahāyasmanto muhuttaṃ nisīdatha, appeva nāma mayaṃ sakkuṇeyyāma bhagavantaṃ pasādetu’’nti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho te bhikkhū cātumeyyakānaṃ sakyānaṃ paccassosuṃ. Atha kho cātumeyyakā sakyā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho cātumeyyakā sakyā bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘abhinandatu, bhante, bhagavā bhikkhusaṅghaṃ; abhivadatu, bhante, bhagavā bhikkhusaṅghaṃ. Seyyathāpi, bhante, bhagavatā pubbe bhikkhusaṅgho anuggahito, evameva bhagavā etarahi anuggaṇhātu bhikkhusaṅghaṃ. Santettha, bhante, bhikkhū navā acirapabbajitā adhunāgatā imaṃ dhammavinayaṃ. Tesaṃ bhagavantaṃ dassanāya alabhantānaṃ siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo. Seyyathāpi, bhante, bījānaṃ taruṇānaṃ udakaṃ alabhantānaṃ siyā aññathattaṃ siyā vipariṇāmo; evameva kho, bhante, santettha bhikkhū navā acirapabbajitā adhunāgatā imaṃ dhammavinayaṃ, tesaṃ bhagavantaṃ dassanāya alabhantānaṃ siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo. Seyyathāpi, bhante, vacchassa taruṇassa mātaraṃ apassantassa siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo; evameva kho, bhante, santettha bhikkhū navā acirapabbajitā adhunāgatā imaṃ dhammavinayaṃ, tesaṃ bhagavantaṃ apassantānaṃ siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo. Abhinandatu, bhante, bhagavā bhikkhusaṅghaṃ; abhivadatu, bhante, bhagavā bhikkhusaṅghaṃ. Seyyathāpi, bhante, bhagavatā pubbe bhikkhusaṅgho anuggahito; evameva bhagavā etarahi anuggaṇhātu bhikkhusaṅgha’’nti.
一五八 そのとき、チャートゥマーの釈迦族の人々が、何らかの用務のために集会場に集まっていた。チャートゥマーの釈迦族の人々は、それらの比丘たちが遠くからやって来るのを見た。見て、それらの比丘たちのところへ近づいた。近づいて、比丘たちにこう言った。「尊者方よ、いったいどこへ行かれるのですか」「友よ、世尊によって比丘僧伽が追い出されたのです」「それなら、尊者方よ、しばらくここにとどまってください。世尊のお気持ちをやわらげることができるかもしれません」「友よ、わかりました」と、比丘たちはチャートゥマーの釈迦族の人々に答えた。そこで、チャートゥマーの釈迦族の人々は世尊のところへ近づいた。近づいて、世尊を礼拝し、一方に座った。一方に座ったチャートゥマーの釈迦族の人々は世尊にこう申し上げた。「世尊よ、世尊が比丘僧伽を喜んで迎えられますように。世尊よ、世尊が比丘僧伽に親しく声をかけられますように。世尊よ、たとえば以前に世尊が比丘僧伽を慈しまれたように、そのように世尊よ、今も比丘僧伽を慈しんでください。世尊よ、ここには、新米で、出家して間もなく、この法と律に来たばかりの比丘たちがおります。彼らが世尊にお会いすることができなければ、変質し、変心することがあるかもしれません。世尊よ、たとえば、幼い種子が水を得られなければ、変質し、変心することがあるようなものです。世尊よ、そのように、ここには、新米で、出家して間もなく、この法と律に来たばかりの比丘たちがおり、彼らが世尊にお会いすることができなければ、変質し、変心することがあるかもしれません。世尊よ、たとえば、幼い仔牛が母牛を見ることができなければ、変質し、変心することがあるようなものです。世尊よ、そのように、ここには、新米で、出家して間もなく、この法と律に来たばかりの比丘たちがおり、彼らが世尊を見ることができなければ、変質し、変心することがあるかもしれません。世尊よ、世尊が比丘僧伽を喜んで迎えられますように。世尊よ、世尊が比丘僧伽に親しく声をかけられますように。世尊よ、以前に世尊が比丘僧伽を慈しまれたように、そのように世尊よ、今も比丘僧伽を慈しんでください」
159. Atha kho brahmā sahampati bhagavato cetasā cetoparivitakkamaññāya – seyyathāpi nāma balavā puriso samiñjitaṃ vā bāhaṃ pasāreyya, pasāritaṃ vā bāhaṃ samiñjeyya, evameva – brahmaloke antarahito bhagavato purato pāturahosi. Atha kho brahmā sahampati ekaṃsaṃ uttarāsaṅgaṃ karitvā yena bhagavā tenañjaliṃ paṇāmetvā bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘abhinandatu, bhante, bhagavā bhikkhusaṅghaṃ; abhivadatu, bhante, bhagavā bhikkhusaṅghaṃ. Seyyathāpi, bhante, bhagavatā pubbe bhikkhusaṅgho anuggahito; evameva bhagavā etarahi anuggaṇhātu bhikkhusaṅghaṃ. Santettha, bhante, bhikkhū navā acirapabbajitā adhunāgatā imaṃ dhammavinayaṃ, tesaṃ bhagavantaṃ dassanāya alabhantānaṃ siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo. Seyyathāpi, bhante, bījānaṃ taruṇānaṃ udakaṃ alabhantānaṃ siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo; evameva kho, bhante, santettha bhikkhū navā acirapabbajitā adhunāgatā imaṃ dhammavinayaṃ, tesaṃ bhagavantaṃ dassanāya alabhantānaṃ siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo. Seyyathāpi bhante, vacchassa taruṇassa mātaraṃ apassantassa siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo; evameva kho, bhante, santettha bhikkhū navā acirapabbajitā adhunāgatā imaṃ dhammavinayaṃ, tesaṃ bhagavantaṃ apassantānaṃ siyā aññathattaṃ, siyā vipariṇāmo. Abhinandatu, bhante, bhagavā bhikkhusaṅghaṃ; abhivadatu, bhante, bhagavā bhikkhusaṅghaṃ. Seyyathāpi, bhante, bhagavatā pubbe bhikkhusaṅgho anuggahito; evameva bhagavā etarahi anuggaṇhātu bhikkhusaṅgha’’nti.
一五九 そのとき、サハンプパティ梵天は、世尊の心の思惟を自らの心で知り、たとえば力のある男が曲げた腕を伸ばし、伸ばした腕を曲げるように、まさにそのように梵天界から姿を消して、世尊の御前に現れた。そこで、サハンプパティ梵天は、上衣を一方の肩にかけ、世尊に向かって合掌し、世尊にこう申し上げた。「世尊よ、世尊が比丘僧伽を喜んで迎えられますように。世尊よ、世尊が比丘僧伽に親しく声をかけられますように。世尊よ、以前に世尊が比丘僧伽を慈しまれたように、そのように世尊よ、今も比丘僧伽を慈しんでください。世尊よ、ここには、新米で、出家して間もなく、この法と律に来たばかりの比丘たちがおり、彼らが世尊にお会いすることができなければ、変質し、変心することがあるかもしれません。世尊よ、たとえば、幼い種子が水を得られなければ、変質し、変心することがあるようなものです。世尊よ、そのように、ここには、新米で、出家して間もなく、この法と律に来たばかりの比丘たちがおり、彼らが世尊にお会いすることができなければ、変質し、変心することがあるかもしれません。世尊よ、たとえば、幼い仔牛が母牛を見ることができなければ、変質し、変心することがあるようなものです。世尊よ、そのように、ここには、新米で、出家して間もなく、この法と律に来たばかりの比丘たちがおり、彼らが世尊を見ることができなければ、変質し、変心することがあるかもしれません。世尊よ、世尊が比丘僧伽を喜んで迎えられますように。世尊よ、世尊が比丘僧伽に親しく声をかけられますように。世尊よ、以前に世尊が比丘僧伽を慈しまれたように、そのように世尊よ、今も比丘僧伽を慈しんでください」
160. Asakkhiṃsu kho cātumeyyakā ca sakyā brahmā ca sahampati bhagavantaṃ pasādetuṃ bījūpamena ca taruṇūpamena ca. Atha kho āyasmā mahāmoggallāno bhikkhū āmantesi – ‘‘uṭṭhethāvuso, gaṇhatha pattacīvaraṃ. Pasādito bhagavā cātumeyyakehi ca sakyehi brahmunā ca sahampatinā bījūpamena ca taruṇūpamena cā’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho te bhikkhū āyasmato mahāmoggallānassa paṭissutvā uṭṭhāyāsanā pattacīvaramādāya yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ sāriputtaṃ bhagavā etadavoca – ‘‘kinti te, sāriputta, ahosi mayā bhikkhusaṅghe paṇāmite’’ti? ‘‘Evaṃ kho me, bhante, ahosi – ‘bhagavatā bhikkhusaṅgho paṇāmito. Appossukko dāni bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharissati, mayampi dāni appossukkā diṭṭhadhammasukhavihāramanuyuttā viharissāmā’’’ti. ‘‘Āgamehi tvaṃ, sāriputta, āgamehi tvaṃ, sāriputta, diṭṭhadhammasukhavihāra’’nti. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ āmantesi – ‘‘kinti te, moggallāna, ahosi mayā bhikkhusaṅghe paṇāmite’’ti? ‘‘Evaṃ kho me, bhante, ahosi – ‘bhagavatā bhikkhusaṅgho paṇāmito. Appossukko dāni bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharissati, ahañca dāni āyasmā ca sāriputto bhikkhusaṅghaṃ pariharissāmā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, moggallāna! Ahaṃ vā hi, moggallāna, bhikkhusaṅghaṃ parihareyyaṃ sāriputtamoggallānā vā’’ti.
一六〇 チャートゥマーの釈迦族の人々とサハンプパティ梵天は、種子の譬えと幼きものの譬えによって、世尊のお気持ちをやわらげることができた。そこで、尊者マハーモッガッラーナは比丘たちに告げた。「友よ、立ち上がりなさい。鉢と衣を取りなさい。世尊はチャートゥマーの釈迦族の人々とサハンプパティ梵天により、種子の譬えと幼きものの譬えによってお気持ちを和らげられました」「友よ、わかりました」と、それらの比丘たちは尊者マハーモッガッラーナに答えて、座から立ち上がり、鉢と衣を取って世尊のところへ近づいた。近づいて、世尊を礼拝し、一方に座った。一方に座った尊者サーリプッタに、世尊はこう言われた。「サーリプッタよ、私が比丘僧伽を追い出したとき、そなたにはどのように思われたのか」「世尊よ、私にはこのように思われました。『世尊によって比丘僧伽は追い出された。今や世尊は煩わされることなく、現法安楽住に専念して過ごされるだろう。私たちもまた今や煩わされることなく、現法安楽住に専念して過ごそう』と」「サーリプッタよ、控えよ。サーリプッタよ、現法安楽住などを望むのは控えよ」。そこで世尊は尊者マハーモッガッラーナに告げられた。「モッガッラーナよ、私が比丘僧伽を追い出したとき、そなたにはどのように思われたのか」「世尊よ、私にはこのように思われました。『世尊によって比丘僧伽は追い出された。今や世尊は煩わされることなく、現法安楽住に専念して過ごされるだろう。私と尊者サーリプッタとで比丘僧伽を導いていこう』と」「善いかな、善いかな、モッガッラーナよ!実に、モッガッラーナよ、私か、あるいはサーリプッタとモッガッラーナこそが、比丘僧伽を導くべきなのである」
161. Atha kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘cattārimāni, bhikkhave, bhayāni udakorohante pāṭikaṅkhitabbāni. Katamāni cattāri? Ūmibhayaṃ , kumbhīlabhayaṃ, āvaṭṭabhayaṃ, susukābhayaṃ – imāni, bhikkhave, cattāri bhayāni udakorohante pāṭikaṅkhitabbāni. Evameva kho, bhikkhave, cattārimāni bhayāni idhekacce puggale imasmiṃ dhammavinaye agārasmā anagāriyaṃ pabbajite pāṭikaṅkhitabbāni. Katamāni cattāri? Ūmibhayaṃ, kumbhīlabhayaṃ, āvaṭṭabhayaṃ, susukābhayaṃ.
一六一 そこで世尊は比丘たちに告げられた。「比丘たちよ、水に入る者には予期される四つの恐れがある。いかなる四つか。波の恐れ、鰐の恐れ、渦の恐れ、鮫(獰猛な水獣)の恐れである。比丘たちよ、これらが水に入る者に予期される四つの恐れである。比丘たちよ、まったくそのように、この法と律において家から出て家なきへと出家した一部の人物には、予期される四つの恐れがある。いかなる四つか。波の恐れ、鰐の恐れ、渦の恐れ、鮫の恐れである。
162. ‘‘Katamañca, bhikkhave, ūmibhayaṃ? Idha, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi dukkhotiṇṇo dukkhapareto; appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. Tamenaṃ tathā pabbajitaṃ samānaṃ sabrahmacārī ovadanti, anusāsanti – ‘evaṃ te abhikkamitabbaṃ, evaṃ te paṭikkamitabbaṃ, evaṃ te ālokitabbaṃ, evaṃ te vilokitabbaṃ, evaṃ te samiñjitabbaṃ, evaṃ te pasāritabbaṃ, evaṃ te saṅghāṭipattacīvaraṃ dhāretabba’nti. Tassa evaṃ hoti – ‘mayaṃ kho pubbe agāriyabhūtā samānā aññe ovadāma, anusāsāma . Ime panamhākaṃ puttamattā maññe, nattamattā maññe, amhe ovaditabbaṃ anusāsitabbaṃ maññantī’ti. So sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvattati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, ūmibhayassa bhīto sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvatto. ‘Ūmibhaya’nti kho, bhikkhave, kodhupāyāsassetaṃ adhivacanaṃ.
一六二 比丘たちよ、では、波の恐れとは何か。比丘たちよ、ここに、ある良家の子が信仰によって家から出て家なきへと出家する。『私は生・老・死、憂・悲・苦・悩・悶に呑まれ、苦に呑まれ、苦に圧倒されている。何とかしてこの全苦蘊の終焉を知ることができればよいのだが』と。そのように出家した彼を、同修者たちが教戒し、教誡する。『このように進むべきである、このように退くべきである、このように前を見るべきである、このように周囲を見るべきである、このように曲げるべきである、このように伸ばすべきである、このように僧伽梨・鉢・衣を持つべきである』と。彼に次のような思いが生じる。『私たちは以前、在家の身であったときは、他人を教戒し、教誡していた。それなのに、私たちの息子ほど、孫ほどと思われる者たちが、私たちを教戒すべきだ、教誡すべきだと思っている』と。彼は学処を捨てて、下劣な生活(在家生活)に戻る。比丘たちよ、これが波の恐れに怯えて学処を捨て、下劣な生活に戻った者と呼ばれる。『波の恐れ』とは、比丘たちよ、怒りと苛立ちの別名である。
163. ‘‘Katamañca, bhikkhave, kumbhīlabhayaṃ? Idha, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi dukkhotiṇṇo dukkhapareto; appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. Tamenaṃ tathā pabbajitaṃ samānaṃ sabrahmacārī ovadanti anusāsanti – ‘idaṃ te khāditabbaṃ, idaṃ te na khāditabbaṃ; idaṃ te bhuñjitabbaṃ, idaṃ te na bhuñjitabbaṃ; idaṃ te sāyitabbaṃ, idaṃ te na sāyitabbaṃ; idaṃ te pātabbaṃ, idaṃ te na pātabbaṃ; kappiyaṃ te khāditabbaṃ, akappiyaṃ te na khāditabbaṃ; kappiyaṃ te bhuñjitabbaṃ, akappiyaṃ te na bhuñjitabbaṃ; kappiyaṃ te sāyitabbaṃ, akappiyaṃ te na sāyitabbaṃ; kappiyaṃ te pātabbaṃ, akappiyaṃ te na pātabbaṃ; kāle te khāditabbaṃ, vikāle te na khāditabbaṃ; kāle te bhuñjitabbaṃ, vikāle te na bhuñjitabbaṃ; kāle te sāyitabbaṃ, vikāle te na sāyitabbaṃ; kāle te pātabbaṃ, vikāle te na pātabba’nti. Tassa evaṃ hoti – ‘mayaṃ kho pubbe agāriyabhūtā samānā yaṃ icchāma taṃ khādāma, yaṃ na icchāma na taṃ khādāma; yaṃ icchāma taṃ bhuñjāma, yaṃ na icchāma na taṃ bhuñjāma; yaṃ icchāma taṃ sāyāma, yaṃ na icchāma na taṃ sāyāma; yaṃ icchāma taṃ pivāma , yaṃ na icchāma na taṃ pivāma; kappiyampi khādāma, akappiyampi khādāma; kappiyampi bhuñjāma, akappiyampi bhuñjāma; kappiyampi sāyāma, akappiyampi sāyāma; kappiyampi pivāma, akappiyampi pivāma; kālepi khādāma, vikālepi khādāma; kālepi bhuñjāma vikālepi bhuñjāma; kālepi sāyāma, vikālepi sāyāma; kālepi pivāma, vikālepi pivāma. Yampi no saddhā gahapatikā divā vikāle paṇītaṃ khādanīyaṃ bhojanīyaṃ denti tatthapime mukhāvaraṇaṃ maññe karontī’ti. So sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvattati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, kumbhīlabhayassa bhīto sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvatto. ‘Kumbhīlabhaya’nti kho, bhikkhave, odarikattassetaṃ adhivacanaṃ.
一六三 比丘たちよ、では、鰐の恐れとは何か。比丘たちよ、ここに、ある良家の子が信仰によって家から出て家なきへと出家する。『私は生・老・死、憂・悲・苦・悩・悶に呑まれ、苦に呑まれ、苦に圧倒されている。何とかしてこの全苦蘊の終焉を知ることができればよいのだが』と。そのように出家した彼を、同修者たちが教戒し、教誡する。『これを食べるべきである、これを食べるべきではない。これを食するべきである、これを食するべきではない。これを味わうべきである、これを味わうべきではない。これを飲むべきである、これを飲むべきではない。適正なものを食べるべきである、不適正なものを食べるべきではない。適正なものを食するべきである、不適正なものを食するべきではない。適正なものを味わうべきである、不適正なものを味わうべきではない。適正なものを飲むべきである、不適正なものを飲むべきではない。正時に食べるべきである、非時に食べるべきではない。正時に食するべきである、非時に食するべきではない。正時に味わうべきである、非時に味わうべきではない。正時に飲むべきである、非時に飲むべきではない』と。彼に次のような思いが生じる。『私たちは以前、在家の身であったときは、望むものを食べ、望まないものは食べなかった。望むものを食し、望まないものは食さなかった。望むものを味わい、望まないものは味わわなかった。望むものを飲み、望まないものは飲まなかった。適正なものも食べ、不適正なものも食べた。適正なものも食し、不適正なものも食した。適正なものも味わい、不適正なものも味わった。適正なものも飲み、不適正なものも飲んだ。正時にも食べ、非時にも食べた。正時にも食し、非時にも食した。正時にも味わい、非時にも味わった。正時にも飲み、非時にも飲んだ。信心ある資産家たちが日中や非時に上等な食べ物や食事を与えてくれるときでさえ、こやつらは口を塞ごうとしているかのようだ』と。彼は学処を捨てて、下劣な生活に戻る。比丘たちよ、これが鰐の恐れに怯えて学処を捨て、下劣な生活に戻った者と呼ばれる。『鰐の恐れ』とは、比丘たちよ、大食・食い意地の別名である。
164. ‘‘Katamañca, bhikkhave, āvaṭṭabhayaṃ? Idha, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi dukkhotiṇṇo dukkhapareto; appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya gāmaṃ vā nigamaṃ vā piṇḍāya pavisati. Arakkhiteneva kāyena arakkhitāya vācāya anupaṭṭhitāya satiyā asaṃvutehi indriyehi so tattha passati gahapatiṃ vā gahapatiputtaṃ vā pañcahi kāmaguṇehi samappitaṃ samaṅgībhūtaṃ paricārayamānaṃ . Tassa evaṃ hoti – ‘mayaṃ kho pubbe agāriyabhūtā samānā pañcahi kāmaguṇehi samappitā samaṅgībhūtā paricārimhā. Saṃvijjanti kho pana me kule bhogā. Sakkā bhoge ca bhuñjituṃ puññāni ca kātu’nti. So sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvattati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, āvaṭṭabhayassa bhīto sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvatto. ‘Āvaṭṭabhaya’nti kho, bhikkhave, pañcannetaṃ kāmaguṇānaṃ adhivacanaṃ.
一六四 比丘たちよ、では、渦の恐れとは何か。比丘たちよ、ここに、ある良家の子が信仰によって家から出て家なきへと出家する。『私は生・老・死、憂・悲・苦・悩・悶に呑まれ、苦に呑まれ、苦に圧倒されている。何とかしてこの全苦蘊の終焉を知ることができればよいのだが』と。彼がこのように出家して、午前の時に下衣を着け、鉢と衣を持って、托鉢のために村や町に入る。身を護らず、言葉を護らず、気づき(正念)を現前させず、諸根を制御することなく、彼はそこで、資産家や資産家の子が五つの欲望の対象(五妙欲)に満たされ、備わって、楽しんでいるのを見る。彼に次のような思いが生じる。『私たちは以前、在家の身であったときは、五つの欲望の対象に満たされ、備わって、楽しんでいた。私の一族には財産が存在している。財産を享受しつつ、功徳をなすこともできるではないか』と。彼は学処を捨てて、下劣な生活に戻る。比丘たちよ、これが渦の恐れに怯えて学処を捨て、下劣な生活に戻った者と呼ばれる。『渦の恐れ』とは、比丘たちよ、五妙欲の別名である。
165. ‘‘Katamañca, bhikkhave, susukābhayaṃ? Idha, bhikkhave, ekacco kulaputto saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajito hoti – ‘otiṇṇomhi jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi dukkhotiṇṇo dukkhapareto; appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethā’ti. So evaṃ pabbajito samāno pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya gāmaṃ vā nigamaṃ vā piṇḍāya pavisati. Arakkhiteneva kāyena arakkhitāya vācāya anupaṭṭhitāya satiyā asaṃvutehi indriyehi so tattha passati mātugāmaṃ dunnivatthaṃ vā duppārutaṃ vā. Tassa mātugāmaṃ disvā dunnivatthaṃ vā duppārutaṃ vā rāgo cittaṃ anuddhaṃseti. So rāgānuddhaṃsena cittena sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvattati. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, susukābhayassa bhīto sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvatto. ‘Susukābhaya’nti kho, bhikkhave, mātugāmassetaṃ adhivacanaṃ. Imāni kho, bhikkhave, cattāri bhayāni, idhekacce puggale imasmiṃ dhammavinaye agārasmā anagāriyaṃ pabbajite pāṭikaṅkhitabbānī’’ti.
一六五 比丘たちよ、では、鮫の恐れとは何か。比丘たちよ、ここに、ある良家の子が信仰によって家から出て家なきへと出家する。『私は生・老・死、憂・悲・苦・悩・悶に呑まれ、苦に呑まれ、苦に圧倒されている。何とかしてこの全苦蘊の終焉を知ることができればよいのだが』と。彼がこのように出家して、午前の時に下衣を着け、鉢と衣を持って、托鉢のために村や町に入る。身を護らず、言葉を護らず、気づきを現前させず、諸根を制御することなく、彼はそこで、身なりを乱した、あるいは着崩した女性を見る。彼が身なりを乱した、あるいは着崩した女性を見て、貪愛が心を圧倒する。彼は貪愛に圧倒された心によって学処を捨て、下劣な生活に戻る。比丘たちよ、これが鮫の恐れに怯えて学処を捨て、下劣な生活に戻った者と呼ばれる。『鮫の恐れ』とは、比丘たちよ、女性の別名である。比丘たちよ、これらがまさに、この法と律において家から出て家なきへと出家した一部の人物に予期される四つの恐れである」
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。比丘たちは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。
Cātumasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ.
チャートゥマ経第七が終わった。
8. Naḷakapānasuttaṃ
第八 ナラカパーナ経
166. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā kosalesu viharati naḷakapāne palāsavane. Tena kho pana samayena sambahulā abhiññātā abhiññātā kulaputtā bhagavantaṃ uddissa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā honti – āyasmā ca anuruddho, āyasmā ca bhaddiyo , āyasmā ca kimilo , āyasmā ca bhagu, āyasmā ca koṇḍañño , āyasmā ca revato, āyasmā ca ānando, aññe ca abhiññātā abhiññātā kulaputtā. Tena kho pana samayena bhagavā bhikkhusaṅghaparivuto abbhokāse nisinno hoti. Atha kho bhagavā te kulaputte ārabbha bhikkhū āmantesi – ‘‘ye te, bhikkhave, kulaputtā mamaṃ uddissa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, kacci te, bhikkhave, bhikkhū abhiratā brahmacariye’’ti? Evaṃ vutte, te bhikkhū tuṇhī ahesuṃ. Dutiyampi kho bhagavā te kulaputte ārabbha bhikkhū āmantesi – ‘‘ye te, bhikkhave, kulaputtā mamaṃ uddissa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, kacci te, bhikkhave, bhikkhū abhiratā brahmacariye’’ti? Dutiyampi kho te bhikkhū tuṇhī ahesuṃ. Tatiyampi kho bhagavā te kulaputte ārabbha bhikkhū āmantesi – ‘‘ye te, bhikkhave, kulaputtā mamaṃ uddissa saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, kacci te, bhikkhave, bhikkhū abhiratā brahmacariye’’ti? Tatiyampi kho te bhikkhū tuṇhī ahesuṃ.
一六六 このように私は聞いた。あるとき、世尊はコーサラ国のナラカパーナにあるパラサの林に滞在しておられた。そのとき、多くの名立たる良家の子たちが、世尊を慕って信仰によって家から出て家なきへと出家していた。すなわち、尊者アヌルッダ、尊者バッディヤ、尊者キミラ、尊者バグ、尊者コンダンニャ、尊者レーヴァタ、尊者アーナンダ、ならびに他の多くの名立たる良家の子たちである。そのとき世尊は、比丘僧伽に取り囲まれて野外に座っておられた。そこで世尊は、それらの良家の子たちについて比丘たちに告げられた。「比丘たちよ、私を慕って信仰によって家から出て家なきへと出家した良家の子たちは、比丘たちよ、それらの比丘たちは梵行を喜んでいるだろうか」。このように言われたとき、比丘たちは沈黙した。世尊は二度目も、それらの良家の子たちについて比丘たちに告げられた。「比丘たちよ、私を慕って信仰によって家から出て家なきへと出家した良家の子たちは、比丘たちよ、それらの比丘たちは梵行を喜んでいるだろうか」。二度目も比丘たちは沈黙した。世尊は三度目も、それらの良家の子たちについて比丘たちに告げられた。「比丘たちよ、私を慕って信仰によって家から出て家なきへと出家した良家の子たちは、比丘たちよ、それらの比丘たちは梵行を喜んでいるだろうか」。三度目も比丘たちは沈黙した。
167. Atha kho bhagavato etadahosi – ‘‘yaṃnūnāhaṃ te kulaputte puccheyya’’nti! Atha kho bhagavā āyasmantaṃ anuruddhaṃ āmantesi – ‘‘kacci tumhe, anuruddhā, abhiratā brahmacariye’’ti? ‘‘Taggha mayaṃ, bhante, abhiratā brahmacariye’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Etaṃ kho, anuruddhā, tumhākaṃ patirūpaṃ kulaputtānaṃ saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitānaṃ yaṃ tumhe abhirameyyātha brahmacariye. Yena tumhe anuruddhā, bhadrena yobbanena samannāgatā paṭhamena vayasā susukāḷakesā kāme paribhuñjeyyātha tena tumhe, anuruddhā, bhadrenapi yobbanena samannāgatā paṭhamena vayasā susukāḷakesā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā. Te ca kho pana tumhe, anuruddhā, neva rājābhinītā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, na corābhinītā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, na iṇaṭṭā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, na bhayaṭṭā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā, nājīvikāpakatā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā. Api ca khomhi otiṇṇo jātiyā jarāya maraṇena sokehi paridevehi dukkhehi domanassehi upāyāsehi, dukkhotiṇṇo dukkhapareto; appeva nāma imassa kevalassa dukkhakkhandhassa antakiriyā paññāyethāti – nanu tumhe, anuruddhā, evaṃ saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evaṃ pabbajitena ca pana, anuruddhā, kulaputtena kimassa karaṇīyaṃ? Vivekaṃ, anuruddhā, kāmehi vivekaṃ akusalehi dhammehi pītisukhaṃ nādhigacchati aññaṃ vā tato santataraṃ, tassa abhijjhāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, byāpādopi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, thīnamiddhampi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati uddhaccakukkuccampi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, vicikicchāpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, aratīpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati, tandīpi cittaṃ pariyādāya tiṭṭhati. Vivekaṃ, anuruddhā, kāmehi vivekaṃ akusalehi dhammehi pītisukhaṃ nādhigacchati aññaṃ vā tato santataraṃ’’.
一六七 そこで世尊は次のように思われた。「私が自らその良家の子たちに尋ねてみよう」。そこで世尊は尊者アヌルッダに告げられた。「アヌルッダたちよ、そなたたちは梵行を喜んでいるか」「世尊よ、実に私たちは梵行を喜んでおります」「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ!アヌルッダたちよ、信仰によって家から出て家なきへと出家した良家の子であるそなたたちが、梵行を喜ぶということは、そなたたちにふさわしいことである。アヌルッダたちよ、そなたたちは、麗しい青春の盛り、初年において、艶やかな黒髪を持ち、諸々の欲望を享受することができたにもかかわらず、アヌルッダたちよ、その麗しい青春の盛り、初年において、艶やかな黒髪を持ちながら、家から出て家なきへと出家したのである。しかも、アヌルッダたちよ、そなたたちは王に追われて出家したのではなく、盗賊に追われて出家したのではなく、借金に迫られて出家したのではなく、恐れに迫られて出家したのではなく、生計に困窮して出家したのではない。ただ『私は生・老・死、憂・悲・苦・悩・悶に呑まれ、苦に呑まれ、苦に圧倒されている。何とかしてこの全苦蘊の終焉を知ることができればよいのだが』と思って、アヌルッダたちよ、そなたたちはそのように信仰によって家から出て家なきへと出家したのではないか」「その通りです、世尊よ」。「アヌルッダよ、そのように出家した良家の子には、なすべきこととして何があるだろうか。アヌルッダよ、諸欲を離れ、不善の諸法を離れた喜楽、あるいはそれ以上に静穏な境地を得ていない者には、貪欲も心を捉えてとどまり、悪意も心を捉えてとどまり、睡眠・惛沈も心を捉えてとどまり、掉挙・悪作も心を捉えてとどまり、疑惑も心を捉えてとどまり、不満も心を捉えてとどまり、倦怠も心を捉えてとどまる。諸欲を離れ、不善の諸法を離れた喜楽、あるいはそれ以上に静穏な境地を得ていないからである。
‘‘Vivekaṃ, anuruddhā, kāmehi vivekaṃ akusalehi dhammehi pītisukhaṃ adhigacchati aññaṃ vā tato santataraṃ, tassa abhijjhāpi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, byāpādopi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, thīnamiddhampi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, uddhaccakukkuccampi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, vicikicchāpi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, aratīpi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati, tandīpi cittaṃ na pariyādāya tiṭṭhati. Vivekaṃ, anuruddhā, kāmehi vivekaṃ akusalehi dhammehi pītisukhaṃ adhigacchati aññaṃ vā tato santataraṃ.
アヌルッダよ、諸欲を離れ、不善の諸法を離れた喜楽、あるいはそれ以上に静穏な境地を得ている者には、貪欲も心を捉えてとどまることはなく、悪意も心を捉えてとどまることはなく、睡眠・惛沈も心を捉えてとどまることはなく、掉挙・悪作も心を捉えてとどまることはなく、疑惑も心を捉えてとどまることはなく、不満も心を捉えてとどまることはなく、倦怠も心を捉えてとどまることはない。諸欲を離れ、不善の諸法を離れた喜楽、あるいはそれ以上に静穏な境地を得ているからである。
168. ‘‘Kinti vo, anuruddhā, mayi hoti – ‘ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, appahīnā te tathāgatassa; tasmā tathāgato saṅkhāyekaṃ paṭisevati, saṅkhāyekaṃ adhivāseti, saṅkhāyekaṃ parivajjeti, saṅkhāyekaṃ vinodetī’’’ti? ‘‘Na kho no, bhante, bhagavati evaṃ hoti – ‘ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, appahīnā te tathāgatassa; tasmā tathāgato saṅkhāyekaṃ paṭisevati, saṅkhāyekaṃ adhivāseti, saṅkhāyekaṃ parivajjeti, saṅkhāyekaṃ vinodetī’ti. Evaṃ kho no, bhante, bhagavati hoti – ‘ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, pahīnā te tathāgatassa; tasmā tathāgato saṅkhāyekaṃ paṭisevati, saṅkhāyekaṃ adhivāseti, saṅkhāyekaṃ parivajjeti, saṅkhāyekaṃ vinodetī’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, anuruddhā! Tathāgatassa, anuruddhā, ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, pahīnā te ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammā. Seyyathāpi, anuruddhā, tālo matthakacchinno abhabbo punavirūḷhiyā; evameva kho, anuruddhā, tathāgatassa ye āsavā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā, pahīnā te ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammā; tasmā tathāgato saṅkhāyekaṃ paṭisevati, saṅkhāyekaṃ adhivāseti, saṅkhāyekaṃ parivajjeti, saṅkhāyekaṃ vinodeti’’.
一六八 アヌルッダたちよ、そなたたちは私についてどう思っているのか。『汚れを生じさせ、再生をもたらし、熱悩を伴い、苦の報いをもたらし、未来において生・老・死を生じさせる諸々の漏(煩悩)が、如来において断ぜられていない。それゆえに如来は、よく思慮してあるものを用い、よく思慮してあるものを耐え忍び、よく思慮してあるものを避け、よく思慮してあるものを除去するのだ』と思っているのか」「世尊よ、私たちには世尊についてそのようには思われません。『汚れを生じさせ、再生をもたらし、熱悩を伴い、苦の報いをもたらし、未来において生・老・死を生じさせる諸々の漏が、如来において断ぜられていない。それゆえに如来は、よく思慮してあるものを用い、よく思慮してあるものを耐え忍び、よく思慮してあるものを避け、よく思慮してあるものを除去するのだ』とは。世尊よ、私たちには世尊についてこのように思われます。『汚れを生じさせ、再生をもたらし、熱悩を伴い、苦の報いをもたらし、未来において生・老・死を生じさせる諸々の漏は、如来において断ぜられている。それゆえに如来は、よく思慮してあるものを用い、よく思慮してあるものを耐え忍び、よく思慮してあるものを避け、よく思慮してあるものを除去されるのだ』と」「善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ!アヌルッダたちよ、汚れを生じさせ、再生をもたらし、熱悩を伴い、苦の報いをもたらし、未来において生・老・死を生じさせる諸々の漏は、如来において断ぜられ、根絶され、頭部を切られた多羅樹のようになり、消滅させられ、未来において生じない法となっている。アヌルッダよ、たとえば頭部を切り落とされた多羅樹が再び成長することができないように、アヌルッダよ、そのように如来において、汚れを生じさせ、再生をもたらし、熱悩を伴い、苦の報いをもたらし、未来において生・老・死を生じさせる諸々の漏は、断ぜられ、根絶され、頭部を切られた多羅樹のようになり、消滅させられ、未来において生じない法となっている。それゆえに如来は、よく思慮してあるものを用い、よく思慮してあるものを耐え忍び、よく思慮してあるものを避け、よく思慮してあるものを除去するのである。
‘‘Taṃ kiṃ maññasi, anuruddhā, kaṃ atthavasaṃ sampassamāno tathāgato sāvake abbhatīte kālaṅkate upapattīsu byākaroti – ‘asu amutra upapanno; asu amutra upapanno’’’ti? ‘‘Bhagavaṃmūlakā no, bhante, dhammā bhagavaṃnettikā bhagavaṃpaṭisaraṇā. Sādhu vata, bhante, bhagavantaṃyeva paṭibhātu etassa bhāsitassa attho. Bhagavato sutvā bhikkhū dhāressantī’’ti. ‘‘Na kho, anuruddhā, tathāgato janakuhanatthaṃ na janalapanatthaṃ na lābhasakkārasilokānisaṃsatthaṃ na ‘iti maṃ jano jānātū’ti sāvake abbhatīte kālaṅkate upapattīsu byākaroti – ‘asu amutra upapanno, asu amutra upapanno’ti. Santi ca kho, anuruddhā, kulaputtā saddhā uḷāravedā uḷārapāmojjā. Te taṃ sutvā tadatthāya cittaṃ upasaṃharanti. Tesaṃ taṃ, anuruddhā, hoti dīgharattaṃ hitāya sukhāya’’.
アヌルッダよ、そなたはどう思うか。如来はいかなる目的を見て、過去に死没した弟子たちの転生について『某はどこそこに生まれた、某はどこそこに生まれた』と記別(予言・説明)するのだろうか」「世尊よ、私たちの諸法は世尊を根本とし、世尊を導き手とし、世尊を帰依所とします。願わくは世尊よ、この説かれた意味を世尊自らお示しください。比丘たちは世尊から聞いて心に保持するでしょう」「アヌルッダよ、如来は人々を欺くためでもなく、人々に迎合するためでもなく、利得・敬愛・名声を目的とするためでもなく、『人々が私のことをこのように知るように』というためでもなく、過去に死没した弟子たちの転生について『某はどこそこに生まれた、某はどこそこに生まれた』と記別するのではない。アヌルッダよ、信仰があり、高邁な感銘を受け、大いなる歓喜を抱く良家の子たちが存在する。彼らはそれを聞いて、その境地を目指して心を傾ける。アヌルッダよ、それは彼らにとって長きにわたり利益と幸福となるのである。
169. ‘‘Idhānuruddhā, bhikkhu suṇāti – ‘itthannāmo bhikkhu kālaṅkato ; so bhagavatā byākato – aññāya saṇṭhahī’ti. So kho panassa āyasmā sāmaṃ diṭṭho vā hoti anussavassuto vā – ‘evaṃsīlo so āyasmā ahosi itipi, evaṃdhammo so āyasmā ahosi itipi, evaṃpañño so āyasmā ahosi itipi, evaṃvihārī so āyasmā ahosi itipi, evaṃvimutto so āyasmā ahosi itipī’ti. So tassa saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussaranto tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, bhikkhuno phāsuvihāro hoti.
一六九 アヌルッダよ、ここに比丘が『某という名の比丘が死没した。彼は世尊によって「正知(阿羅漢果)に安住した」と記別された』と耳にする。彼にとってその尊者は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その尊者はこのような戒を持つ人であった、その尊者はこのような法を持つ人であった、その尊者はこのような智慧を持つ人であった、その尊者はこのように住する人であった、その尊者はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして比丘には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, bhikkhu suṇāti – ‘itthannāmo bhikkhu kālaṅkato; so bhagavatā byākato – pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātiko tattha parinibbāyī anāvattidhammo tasmā lokā’ti. So kho panassa āyasmā sāmaṃ diṭṭho vā hoti anussavassuto vā – ‘evaṃsīlo so āyasmā ahosi itipi, evaṃdhammo…pe… evaṃpañño… evaṃvihārī… evaṃvimutto so āyasmā ahosi itipī’ti. So tassa saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussaranto tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, bhikkhuno phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに比丘が『某という名の比丘が死没した。彼は世尊によって「五下分結を滅尽したことにより化生する者(不還者)となり、そこで般涅槃し、その世界から戻らない法をもつ」と記別された』と耳にする。彼にとってその尊者は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その尊者はこのような戒を持つ人であった、その尊者はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その尊者はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして比丘には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, bhikkhu suṇāti – ‘itthannāmo bhikkhu kālaṅkato; so bhagavatā byākato – tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā rāgadosamohānaṃ tanuttā sakadāgāmī sakideva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karissatī’ti. So kho panassa āyasmā sāmaṃ diṭṭho vā hoti anussavassuto vā – ‘evaṃsīlo so āyasmā ahosi itipi, evaṃdhammo…pe… evaṃpañño… evaṃvihārī… evaṃvimutto so āyasmā ahosi itipī’ti. So tassa saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussaranto tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, bhikkhuno phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに比丘が『某という名の比丘が死没した。彼は世尊によって「三結を滅尽し、貪・瞋・痴が希薄になったことにより一来到者(一還者)となり、一度だけこの世界に戻って苦の終焉をなすだろう」と記別された』と耳にする。彼にとってその尊者は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その尊者はこのような戒を持つ人であった、その尊者はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その尊者はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして比丘には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, bhikkhu suṇāti – ‘itthannāmo bhikkhu kālaṅkato; so bhagavatā byākato – tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā sotāpanno avinipātadhammo niyato sambodhiparāyaṇo’ti. So kho panassa āyasmā sāmaṃ diṭṭho vā hoti anussavassuto vā – ‘evaṃsīlo so āyasmā ahosi itipi, evaṃdhammo…pe… evaṃpañño… evaṃvihārī… evaṃvimutto so āyasmā ahosi itipī’ti. So tassa saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussaranto tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, bhikkhuno phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに比丘が『某という名の比丘が死没した。彼は世尊によって「三結を滅尽したことにより預流者となり、悪趣に堕ちない法をもち、決定して正覚を究極の目的とする者となった」と記別された』と耳にする。彼にとってその尊者は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その尊者はこのような戒を持つ人であった、その尊者はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その尊者はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして比丘には安楽な住が生じる。
170. ‘‘Idhānuruddhā, bhikkhunī suṇāti – ‘itthannāmā bhikkhunī kālaṅkatā; sā bhagavatā byākatā – aññāya saṇṭhahī’ti. Sā kho panassā bhaginī sāmaṃ diṭṭhā vā hoti anussavassutā vā – ‘evaṃsīlā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃdhammā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃpaññā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃvihārinī sā bhaginī ahosi itipi, evaṃvimuttā sā bhaginī ahosi itipī’ti. Sā tassā saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussarantī tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, bhikkhuniyā phāsuvihāro hoti.
一七〇 アヌルッダよ、ここに比丘尼が『某という名の比丘尼が死没した。彼女は世尊によって「正知(阿羅漢果)に安住した」と記別された』と耳にする。彼女にとってその姉妹は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その姉妹はこのような戒を持つ人であった、その姉妹はこのような法を持つ人であった、その姉妹はこのような智慧を持つ人であった、その姉妹はこのように住する人であった、その姉妹はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼女はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして比丘尼には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, bhikkhunī suṇāti – ‘itthannāmā bhikkhunī kālaṅkatā; sā bhagavatā byākatā – pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātikā tattha parinibbāyinī anāvattidhammā tasmā lokā’ti. Sā kho panassā bhaginī sāmaṃ diṭṭhā vā hoti anussavassutā vā – ‘evaṃsīlā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃdhammā…pe… evaṃpaññā… evaṃvihārinī… evaṃvimuttā sā bhaginī ahosi itipī’ti. Sā tassā saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussarantī tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, bhikkhuniyā phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに比丘尼が『某という名の比丘尼が死没した。彼女は世尊によって「五下分結を滅尽したことにより化生する者となり、そこで般涅槃し、その世界から戻らない法をもつ」と記別された』と耳にする。彼女にとってその姉妹は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その姉妹はこのような戒を持つ人であった、その姉妹はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その姉妹はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼女はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして比丘尼には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, bhikkhunī suṇāti – ‘itthannāmā bhikkhunī kālaṅkatā; sā bhagavatā byākatā – tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā rāgadosamohānaṃ tanuttā sakadāgāminī sakideva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karissatī’ti. Sā kho panassā bhaginī sāmaṃ diṭṭhā vā hoti anussavassutā vā – ‘evaṃsīlā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃdhammā…pe… evaṃpaññā… evaṃvihārinī… evaṃvimuttā sā bhaginī ahosi itipī’ti. Sā tassā saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussarantī tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, bhikkhuniyā phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに比丘尼が『某という名の比丘尼が死没した。彼女は世尊によって「三結を滅尽し、貪・瞋・痴が希薄になったことにより一来到者となり、一度だけこの世界に戻って苦の終焉をなすだろう」と記別された』と耳にする。彼女にとってその姉妹は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その姉妹はこのような戒を持つ人であった、その姉妹はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その姉妹はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼女はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして比丘尼には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, bhikkhunī suṇāti – ‘itthannāmā bhikkhunī kālaṅkatā; sā bhagavatā byākatā – tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā sotāpannā avinipātadhammā niyatā sambodhiparāyaṇā’ti. Sā kho panassā bhaginī sāmaṃ diṭṭhā vā hoti anussavassutā vā – ‘evaṃsīlā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃdhammā… evaṃpaññā… evaṃvihārinī… evaṃvimuttā sā bhaginī ahosi itipī’ti. Sā tassā saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussarantī tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, bhikkhuniyā phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに比丘尼が『某という名の比丘尼が死没した。彼女は世尊によって「三結を滅尽したことにより預流者となり、悪趣に堕ちない法をもち、決定して正覚を究極の目的とする者となった」と記別された』と耳にする。彼女にとってその姉妹は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その姉妹はこのような戒を持つ人であった、その姉妹はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その姉妹はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼女はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして比丘尼には安楽な住が生じる。
171. ‘‘Idhānuruddhā, upāsako suṇāti – ‘itthannāmo upāsako kālaṅkato; so bhagavatā byākato – pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātiko tattha parinibbāyī anāvattidhammo tasmā lokā’ti. So kho panassa āyasmā sāmaṃ diṭṭho vā hoti anussavassuto vā – ‘evaṃsīlo so āyasmā ahosi itipi, evaṃdhammo so āyasmā ahosi itipi, evaṃpañño so āyasmā ahosi itipi, evaṃvihārī so āyasmā ahosi itipi, evaṃvimutto so āyasmā ahosi itipī’ti. So tassa saddhañca sutañca cāgañca paññañca anussaranto tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, upāsakassa phāsuvihāro hoti.
一七一 アヌルッダよ、ここに優婆塞(在家信男)が『某という名の優婆塞が死没した。彼は世尊によって「五下分結を滅尽したことにより化生する者となり、そこで般涅槃し、その世界から戻らない法をもつ」と記別された』と耳にする。彼にとってその尊者は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その尊者はこのような戒を持つ人であった、その尊者はこのような法を持つ人であった、その尊者はこのような智慧を持つ人であった、その尊者はこのように住する人であった、その尊者はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼はその人の信仰・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして優婆塞には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, upāsako suṇāti – ‘itthannāmo upāsako kālaṅkato; so bhagavatā byākato – tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā rāgadosamohānaṃ tanuttā sakadāgāmī sakideva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karissatī’ti. So kho panassa āyasmā sāmaṃ diṭṭho vā hoti anussavassuto vā – ‘evaṃsīlo so āyasmā ahosi itipi, evaṃdhammo… evaṃpañño… evaṃvihārī… evaṃvimutto so āyasmā ahosi itipī’ti. So tassa saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussaranto tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, upāsakassa phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに優婆塞が『某という名の優婆塞が死没した。彼は世尊によって「三結を滅尽し、貪・瞋・痴が希薄になったことにより一来到者となり、一度だけこの世界に戻って苦の終焉をなすだろう」と記別された』と耳にする。彼にとってその尊者は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その尊者はこのような戒を持つ人であった、その尊者はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その尊者はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして優婆塞には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, upāsako suṇāti – ‘itthannāmo upāsako kālaṅkato; so bhagavatā byākato – tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā sotāpanno avinipātadhammo niyato sambodhiparāyaṇo’ti. So kho panassa āyasmā sāmaṃ diṭṭho vā hoti anussavassuto vā – ‘evaṃsīlo so āyasmā ahosi itipi, evaṃdhammo…pe… evaṃpañño… evaṃvihārī… evaṃvimutto so āyasmā ahosi itipī’ti. So tassa saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussaranto tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā upāsakassa phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに優婆塞が『某という名の優婆塞が死没した。彼は世尊によって「三結を滅尽したことにより預流者となり、悪趣に堕ちない法をもち、決定して正覚を究極の目的とする者となった」と記別された』と耳にする。彼にとってその尊者は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その尊者はこのような戒を持つ人であった、その尊者はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その尊者はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして優婆塞には安楽な住が生じる。
172. ‘‘Idhānuruddhā, upāsikā suṇāti – ‘itthannāmā upāsikā kālaṅkatā; sā bhagavatā byākatā – pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātikā tattha parinibbāyinī anāvattidhammā tasmā lokā’ti. Sā kho panassā bhaginī sāmaṃ diṭṭhā vā hoti anussavassutā vā – ‘evaṃsīlā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃdhammā… evaṃpaññā… evaṃvihārinī… evaṃvimuttā sā bhaginī ahosi itipī’ti. Sā tassā saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussarantī tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, upāsikāya phāsuvihāro hoti.
一七二 アヌルッダよ、ここに優婆夷(在家信女)が『某という名の優婆夷が死没した。彼女は世尊によって「五下分結を滅尽したことにより化生する者となり、そこで般涅槃し、その世界から戻らない法をもつ」と記別された』と耳にする。彼女にとってその姉妹は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その姉妹はこのような戒を持つ人であった、その姉妹はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その姉妹はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼女はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして優婆夷には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, upāsikā suṇāti – ‘itthannāmā upāsikā kālaṅkatā; sā bhagavatā byākatā – tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā rāgadosamohānaṃ tanuttā sakadāgāminī sakideva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karissatī’ti. Sā kho panassā bhaginī sāmaṃ diṭṭhā vā hoti anussavassutā vā – ‘evaṃsīlā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃdhammā… evaṃpaññā… evaṃvihārinī… evaṃvimuttā sā bhaginī ahosi itipī’ti. Sā tassā saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussarantī tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, upāsikāya phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに優婆夷が『某という名の優婆夷が死没した。彼女は世尊によって「三結を滅尽し、貪・瞋・痴が希薄になったことにより一来到者となり、一度だけこの世界に戻って苦の終焉をなすだろう」と記別された』と耳にする。彼女にとってその姉妹は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その姉妹はこのような戒を持つ人であった、その姉妹はこのような法を持つ人であった……このような智慧を持つ人であった……このように住する人であった……その姉妹はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼女はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして優婆夷には安楽な住が生じる。
‘‘Idhānuruddhā, upāsikā suṇāti – ‘itthannāmā upāsikā kālaṅkatā; sā bhagavatā byākatā – tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā sotāpannā avinipātadhammā niyatā sambodhiparāyaṇā’ti. Sā kho panassā bhaginī sāmaṃ diṭṭhā vā hoti anussavassutā vā – ‘evaṃsīlā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃdhammā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃpaññā sā bhaginī ahosi itipi, evaṃvihārinī sā bhaginī ahosi itipi, evaṃvimuttā sā bhaginī ahosi itipī’ti. Sā tassā saddhañca sīlañca sutañca cāgañca paññañca anussarantī tadatthāya cittaṃ upasaṃharati. Evampi kho, anuruddhā, upāsikāya phāsuvihāro hoti.
アヌルッダよ、ここに優婆夷が『某という名の優婆夷が死没した。彼女は世尊によって「三結を滅尽したことにより預流者となり、悪趣に堕ちない法をもち、決定して正覚を究極の目的とする者となった」と記別された』と耳にする。彼女にとってその姉妹は、親しく見知った人であるか、あるいは噂に聞いた人であって、『その姉妹はこのような戒を持つ人であった、その姉妹はこのような法を持つ人であった、その姉妹はこのような智慧を持つ人であった、その姉妹はこのように住する人であった、その姉妹はこのように解脱した人であった』ということを思い起こす。彼女はその人の信仰・戒・学識・施捨・智慧を随念しつつ、その境地のために心を傾ける。アヌルッダよ、このようにして優婆夷には安楽な住が生じる。
‘‘Iti kho, anuruddhā, tathāgato na janakuhanatthaṃ na janalapanatthaṃ na lābhasakkārasilokānisaṃsatthaṃ na ‘iti maṃ jano jānātū’ti sāvake abbhatīte kālaṅkate upapattīsu byākaroti – ‘asu amutra upapanno, asu amutra upapanno’ti. Santi ca kho, anuruddhā, kulaputtā saddhā uḷāravedā uḷārapāmojjā. Te taṃ sutvā tadatthāya cittaṃ upasaṃharanti. Tesaṃ taṃ, anuruddhā, hoti dīgharattaṃ hitāya sukhāyā’’ti.
このように、アヌルッダよ、如来は人々を欺くためでもなく、人々に迎合するためでもなく、利得・敬愛・名声を目的とするためでもなく、『人々が私のことをこのように知るように』というためでもなく、過去に死没した弟子たちの転生について『某はどこそこに生まれた、某はどこそこに生まれた』と記別するのではない。アヌルッダよ、信仰があり、高邁な感銘を受け、大いなる歓喜を抱く良家の子たちが存在する。彼らはそれを聞いて、その境地を目指して心を傾ける。アヌルッダよ、それは彼らにとって長きにわたり利益と幸福となるのである」
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā anuruddho bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。尊者アヌルッダは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。
Naḷakapānasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ.
ナラカパーナ経第八が終わった。
9. Goliyānisuttaṃ
第九 ゴリヤーニ経
173. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Tena kho pana samayena goliyāni nāma bhikkhu āraññiko padasamācāro saṅghamajjhe osaṭo hoti kenacideva karaṇīyena. Tatra kho āyasmā sāriputto goliyāniṃ bhikkhuṃ ārabbha bhikkhū āmantesi –
一七三 このように私は聞いた。あるとき、世尊は王舎城の竹林の園(迦蘭陀竹林)に滞在しておられた。そのとき、ゴリヤーニという名の比丘が、森林住(阿蘭若住)の者であり、荒々しい振る舞いをする者であったが、何らかの用務のために僧伽の中に加わっていた。そこで、尊者サーリプッタはゴリヤーニ比丘について比丘たちに告げられた。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena sabrahmacārīsu sagāravena bhavitabbaṃ sappatissena. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu saṅghagato saṅghe viharanto sabrahmacārīsu agāravo hoti appatisso, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena, yo ayamāyasmā sabrahmacārīsu agāravo hoti appatisso’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena sabrahmacārīsu sagāravena bhavitabbaṃ sappatissena.
「友らよ、森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活するときには、同修者たちに対して敬意を払い、慎み深くなければなりません。友らよ、もし森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活しながら、同修者たちに対して敬意を払わず、慎み深くなければ、彼を批判する者たちが現れます。『この尊者は同修者たちに対して敬意を払わず、慎み深さもないのに、森林の中で独り気ままに暮らすことにいったい何の意義があるのか』と、彼を批判する者たちが現れます。それゆえ、森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活するときには、同修者たちに対して敬意を払い、慎み深くなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena āsanakusalena bhavitabbaṃ – ‘iti there ca bhikkhū nānupakhajja nisīdissāmi nave ca bhikkhū na āsanena paṭibāhissāmī’ti. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu saṅghagato saṅghe viharanto na āsanakusalo hoti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena, yo ayamāyasmā āsanakusalo na hotī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena āsanakusalena bhavitabbaṃ.
友らよ、森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活するときには、座席の作法に熟達していなければなりません。『このようにして長老の比丘たちを押しのけて座ることもなく、新参の比丘たちを座席から締め出すこともないようにしよう』と。友らよ、もし森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活しながら、座席の作法に熟達していなければ、彼を批判する者たちが現れます。『この尊者は座席の作法にさえ熟達していないのに、森林の中で独り気ままに暮らすことにいったい何の意義があるのか』と、彼を批判する者たちが現れます。それゆえ、森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活するときには、座席の作法に熟達していなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena ābhisamācārikopi dhammo jānitabbo. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu saṅghagato saṅghe viharanto ābhisamācārikampi dhammaṃ na jānāti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā ābhisamācārikampi dhammaṃ na jānātī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena ābhisamācārikopi dhammo jānitabbo .
友らよ、森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活するときには、威儀作法の規則をも知っていなければなりません。友らよ、もし森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活しながら、威儀作法の規則さえ知らなければ、彼を批判する者たちが現れます。『この尊者は威儀作法の規則さえ知らないのに、森林の中で独り気ままに暮らすことにいったい何の意義があるのか』と、彼を批判する者たちが現れます。それゆえ、森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活するときには、威儀作法の規則をも知っていなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena nātikālena gāmo pavisitabbo nātidivā paṭikkamitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu saṅghagato saṅghe viharanto atikālena gāmaṃ pavisati atidivā paṭikkamati, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā atikālena gāmaṃ pavisati atidivā paṭikkamatī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena nātikālena gāmo pavisitabbo, nātidivā paṭikkamitabbaṃ.
友らよ、森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活するときには、早すぎる時間に村に入るべきではなく、遅すぎる日中に帰ってくるべきではありません。友らよ、もし森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活しながら、早すぎる時間に村に入り、遅すぎる日中に帰ってくるならば、彼を批判する者たちが現れます。『この尊者は早すぎる時間に村に入り、遅すぎる日中に帰ってくるのに、森林の中で独り気ままに暮らすことにいったい何の意義があるのか』と、彼を批判する者たちが現れます。それゆえ、森林住の比丘が僧伽に赴き、僧伽の中で生活するときには、早すぎる時間に村に入るべきではなく、遅すぎる日中に帰ってくるべきではありません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena na purebhattaṃ pacchābhattaṃ kulesu cārittaṃ āpajjitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu saṅghagato saṅghe viharanto purebhattaṃ pacchābhattaṃ kulesu cārittaṃ āpajjati, tassa bhavanti vattāro. ‘Ayaṃ nūnimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena viharato vikālacariyā bahulīkatā, tamenaṃ saṅghagatampi samudācaratī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena na purebhattaṃ pacchābhattaṃ kulesu cārittaṃ āpajjitabbaṃ.
「友らよ、森林に住する比丘であって僧伽に赴き、僧伽のただ中に住する者は、食前や食後に俗家への訪問に耽るべきではありません。友らよ、もし森林に住する比丘が僧伽に赴き、僧伽のただ中に住していながら、食前や食後に俗家への訪問に耽るならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この森林に住する尊者は、森の中で独り気ままに暮らしていたため、不適切な時間に出歩く癖が身についてしまい、僧伽の中にいても同じように振る舞っているのだ』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘であって僧伽に赴き、僧伽のただ中に住する者は、食前や食後に俗家への訪問に耽るべきではありません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena anuddhatena bhavitabbaṃ acapalena. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu saṅghagato saṅghe viharanto uddhato hoti capalo, tassa bhavanti vattāro. ‘Idaṃ nūnimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena viharato uddhaccaṃ cāpalyaṃ bahulīkataṃ, tamenaṃ saṅghagatampi samudācaratī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena anuddhatena bhavitabbaṃ acapalena.
「友らよ、森林に住する比丘であって僧伽に赴き、僧伽のただ中に住する者は、傲慢にならず、軽薄であってはなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が僧伽に赴き、僧伽のただ中に住していながら、傲慢で軽薄であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この森林に住する尊者は、森の中で独り気ままに暮らしていたため、高慢や軽薄さが身についてしまい、僧伽の中にいても同じように振る舞っているのだ』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘であって僧伽に赴き、僧伽のただ中に住する者は、傲慢にならず、軽薄であってはなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena amukharena bhavitabbaṃ avikiṇṇavācena. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu saṅghagato saṅghe viharanto mukharo hoti vikiṇṇavāco, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā mukharo vikiṇṇavāco’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena amukharena bhavitabbaṃ avikiṇṇavācena.
「友らよ、森林に住する比丘であって僧伽に赴き、僧伽のただ中に住する者は、おしゃべりでなく、放言する者であってはなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が僧伽に赴き、僧伽のただ中に住していながら、おしゃべりで放言する者であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者がおしゃべりで放言する者であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘であって僧伽に赴き、僧伽のただ中に住する者は、おしゃべりでなく、放言する者であってはなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena suvacena bhavitabbaṃ kalyāṇamittena. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu saṅghagato saṅghe viharanto dubbaco hoti pāpamitto, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā dubbaco pāpamitto’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā saṅghagatena saṅghe viharantena suvacena bhavitabbaṃ kalyāṇamittena.
「友らよ、森林に住する比丘であって僧伽に赴き、僧伽のただ中に住する者は、素直で訓戒に従いやすく、善友を持つ者でなければなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が僧伽に赴き、僧伽のただ中に住していながら、頑迷で訓戒に従わず、悪友を持つ者であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が頑迷で悪友を持つ者であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘であって僧伽に赴き、僧伽のただ中に住する者は、素直で訓戒に従いやすく、善友を持つ者でなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā indriyesu guttadvārena bhavitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu indriyesu aguttadvāro hoti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā indriyesu aguttadvāro’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā indriyesu guttadvārena bhavitabbaṃ.
「友らよ、森林に住する比丘は、感覚器官の門を守る者でなければなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が感覚器官の門を守らない者であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が感覚器官の門を守らない者であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、感覚器官の門を守る者でなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā bhojane mattaññunā bhavitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhojane amattaññū hoti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā bhojane amattaññū’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā bhojane mattaññunā bhavitabbaṃ.
「友らよ、森林に住する比丘は、食事において節度を知る者でなければなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が食事において節度を知らない者であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が食事において節度を知らない者であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、食事において節度を知る者でなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā jāgariyaṃ anuyuttena bhavitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu jāgariyaṃ ananuyutto hoti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā jāgariyaṃ ananuyutto’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā jāgariyaṃ anuyuttena bhavitabbaṃ.
「友らよ、森林に住する比丘は、目覚めにつとめる者でなければなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が目覚めにつとめない者であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が目覚めにつとめない者であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、目覚めにつとめる者でなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā āraddhavīriyena bhavitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu kusīto hoti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā kusīto’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā āraddhavīriyena bhavitabbaṃ.
「友らよ、森林に住する比丘は、精進を起こしている者でなければなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が怠惰であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が怠惰であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、精進を起こしている者でなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā upaṭṭhitassatinā bhavitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu muṭṭhassatī hoti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā muṭṭhassatī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā upaṭṭhitassatinā bhavitabbaṃ.
「友らよ、森林に住する比丘は、正念を確立した者でなければなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が念を忘れた者であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が念を忘れた者であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、正念を確立した者でなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā samāhitena bhavitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu asamāhito hoti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā asamāhito’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā samāhitena bhavitabbaṃ.
「友らよ、森林に住する比丘は、定を修めた心の一境性を持つ者でなければなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が心が定まっていない者であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が心が定まっていない者であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、定を修めた者でなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā paññavatā bhavitabbaṃ. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu duppañño hoti, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā duppañño’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā paññavatā bhavitabbaṃ.
「友らよ、森林に住する比丘は、智慧ある者でなければなりません。友らよ、もし森林に住する比丘が悪慧・無知な者であるならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が無知であるなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、智慧ある者でなければなりません。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā abhidhamme abhivinaye yogo karaṇīyo. Santāvuso, āraññikaṃ bhikkhuṃ abhidhamme abhivinaye pañhaṃ pucchitāro. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu abhidhamme abhivinaye pañhaṃ puṭṭho na sampāyati, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā abhidhamme abhivinaye pañhaṃ puṭṭho na sampāyatī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā abhidhamme abhivinaye yogo karaṇīyo.
「友らよ、森林に住する比丘は、勝法(アビダンマ)と勝律(アビヴィナヤ)に修習・専心すべきです。友らよ、森林に住する比丘に対して、勝法や勝律についての問いを尋ねる者たちがいるからです。友らよ、もし森林に住する比丘が勝法や勝律についての問いを尋ねられて答えられないならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が勝法や勝律についての問いを尋ねられて答えられないのなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、勝法と勝律に専心すべきです。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā tattha yogo karaṇīyo. Santāvuso, āraññikaṃ bhikkhuṃ ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā tattha pañhaṃ pucchitāro. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā tattha pañhaṃ puṭṭho na sampāyati, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā tattha pañhaṃ puṭṭho na sampāyatī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā tattha yogo karaṇīyo.
「友らよ、森林に住する比丘は、色形を超えた静寂なる無色の解脱に専心すべきです。友らよ、森林に住する比丘に対して、色形を超えた静寂なる無色の解脱についての問いを尋ねる者たちがいるからです。友らよ、もし森林に住する比丘が、色形を超えた静寂なる無色の解脱についての問いを尋ねられて答えられないならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が色形を超えた静寂なる無色の解脱についての問いを尋ねられて答えられないのなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、色形を超えた静寂なる無色の解脱に専心すべきです。
‘‘Āraññikenāvuso, bhikkhunā uttari manussadhamme yogo karaṇīyo. Santāvuso, āraññikaṃ bhikkhuṃ uttari manussadhamme pañhaṃ pucchitāro. Sace, āvuso, āraññiko bhikkhu uttari manussadhamme pañhaṃ puṭṭho na sampāyati, tassa bhavanti vattāro. ‘Kiṃ panimassāyasmato āraññikassa ekassāraññe serivihārena yo ayamāyasmā yassatthāya pabbajito tamatthaṃ na jānātī’ti – tassa bhavanti vattāro. Tasmā āraññikena bhikkhunā uttari manussadhamme yogo karaṇīyo’’ti.
「友らよ、森林に住する比丘は、上人法(人を超えた卓越した法)に専心すべきです。友らよ、森林に住する比丘に対して、上人法についての問いを尋ねる者たちがいるからです。友らよ、もし森林に住する比丘が上人法についての問いを尋ねられて答えられないならば、彼を非難する者たちが現れるでしょう。『この尊者が出家したその目的・意義を知らないのなら、この森林に住する尊者が森の中で独り気ままに暮らしていたことに何の意味があるのだろうか』と、彼を非難する者たちが現れるでしょう。それゆえ、森林に住する比丘は、上人法に専心すべきです」
Evaṃ vutte, āyasmā mahāmoggallāno āyasmantaṃ sāriputtaṃ etadavoca – ‘‘āraññikeneva nu kho, āvuso sāriputta, bhikkhunā ime dhammā samādāya vattitabbā udāhu gāmantavihārināpī’’ti? ‘‘Āraññikenāpi kho, āvuso moggallāna, bhikkhunā ime dhammā samādāya vattitabbā pageva gāmantavihārinā’’ti.
このように説かれたとき、尊者マハーモッガッラーナは尊者サーリプッタに次のように言いました。「友サーリプッタよ、これらの法を受け入れて実践すべきなのは、森林に住する比丘だけでしょうか、それとも村の近郊に住する比丘もそうすべきでしょうか」「友モッガッラーナよ、森林に住する比丘もこれらの法を受け入れて実践すべきですが、村の近郊に住する者にとってはなおさらのことです」
Goliyānisuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ.
ゴーリヤーニ経 第九 終わる。
10. Kīṭāgirisuttaṃ
10. ギータギリ経
174. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā kāsīsu cārikaṃ carati mahatā bhikkhusaṅghena saddhiṃ. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘ahaṃ kho, bhikkhave, aññatreva rattibhojanā bhuñjāmi. Aññatra kho panāhaṃ, bhikkhave, rattibhojanā bhuñjamāno appābādhatañca sañjānāmi appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Etha, tumhepi, bhikkhave, aññatreva rattibhojanā bhuñjatha. Aññatra kho pana, bhikkhave, tumhepi rattibhojanā bhuñjamānā appābādhatañca sañjānissatha appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañcā’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Atha kho bhagavā kāsīsu anupubbena cārikaṃ caramāno yena kīṭāgiri nāma kāsīnaṃ nigamo tadavasari. Tatra sudaṃ bhagavā kīṭāgirismiṃ viharati kāsīnaṃ nigame.
174. このように私は聞きました。ある時、世尊は大いなる比丘僧伽とともに、カーシー国を行脚しておられました。そこで世尊は比丘たちに呼びかけられました。「比丘たちよ、私は実に夜の食事を断って食べています。比丘たちよ、夜の食事を断って食べることで、私は病気の少なさ、無病、身体の軽快さ、活力、安楽な生活を実感しています。来なさい、比丘たちよ、あなたがたもまた夜の食事を断って食べなさい。比丘たちよ、あなたがたも夜の食事を断って食べるならば、病気の少なさ、無病、身体の軽快さ、活力、安楽な生活を実感するでしょう」「かしこまりました、尊師」と、比丘たちは世尊にお応えしました。そして世尊はカーシー国を順次行脚され、やがてキーターギリという名のカーシー国の町に着かれました。そこで世尊はカーシー国の町キーターギリに滞在されました。
175. Tena kho pana samayena assajipunabbasukā nāma bhikkhū kīṭāgirismiṃ āvāsikā honti. Atha kho sambahulā bhikkhū yena assajipunabbasukā bhikkhū tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā assajipunabbasuke bhikkhū etadavocuṃ – ‘‘bhagavā kho, āvuso, aññatreva rattibhojanā bhuñjati bhikkhusaṅgho ca. Aññatra kho panāvuso, rattibhojanā bhuñjamānā appābādhatañca sañjānanti appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Etha, tumhepi, āvuso, aññatreva rattibhojanā bhuñjatha. Aññatra kho panāvuso, tumhepi rattibhojanā bhuñjamānā appābādhatañca sañjānissatha appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañcā’’ti. Evaṃ vutte, assajipunabbasukā bhikkhū te bhikkhū etadavocuṃ – ‘‘mayaṃ kho, āvuso, sāyañceva bhuñjāma pāto ca divā ca vikāle. Te mayaṃ sāyañceva bhuñjamānā pāto ca divā ca vikāle appābādhatañca sañjānāma appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Te mayaṃ kiṃ sandiṭṭhikaṃ hitvā kālikaṃ anudhāvissāma? Sāyañceva mayaṃ bhuñjissāma pāto ca divā ca vikāle’’ti.
175. その頃、アッサジとプナッバスという比丘たちがキーターギリの定住者として滞在していました。そこで多くの比丘たちが、アッサジとプナッバス両比丘のところへ赴きました。赴いて、アッサジとプナッバス両比丘に次のように言いました。「友らよ、世尊も比丘僧伽も夜の食事を断って食べておられます。友らよ、夜の食事を断って食べることで、病気の少なさ、無病、身体の軽快さ、活力、安楽な生活を実感しておられます。来なさい、友らよ、あなたがたもまた夜の食事を断って食べなさい。友らよ、あなたがたも夜の食事を断って食べるならば、病気の少なさ、無病、身体の軽快さ、活力、安楽な生活を実感するでしょう」このように言われたとき、アッサジとプナッバス両比丘はそれらの比丘たちに言いました。「友らよ、私たちは夕方にも、朝にも、昼の非時(午後)にも食べます。私たちは夕方にも、朝にも、昼の非時にも食べることで、病気の少なさ、無病、身体の軽快さ、活力、安楽な生活を実感しています。私たちはなぜ現に明らかな利益を捨てて、時の経過を待つべき不確かなものを追い求める必要があるでしょうか。私たちは夕方にも、朝にも、昼の非時にも食べ続けます」
Yato kho te bhikkhū nāsakkhiṃsu assajipunabbasuke bhikkhū saññāpetuṃ, atha yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘idha mayaṃ, bhante, yena assajipunabbasukā bhikkhū tenupasaṅkamimha; upasaṅkamitvā assajipunabbasuke bhikkhū etadavocumha – ‘bhagavā kho, āvuso, aññatreva rattibhojanā bhuñjati bhikkhusaṅgho ca; aññatra kho panāvuso, rattibhojanā bhuñjamānā appābādhatañca sañjānanti appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Etha, tumhepi, āvuso, aññatreva rattibhojanā bhuñjatha. Aññatra kho panāvuso, tumhepi rattibhojanā bhuñjamānā appābādhatañca sañjānissatha appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañcā’ti. Evaṃ vutte, bhante, assajipunabbasukā bhikkhū amhe etadavocuṃ – ‘mayaṃ kho, āvuso, sāyañceva bhuñjāma pāto ca divā ca vikāle. Te mayaṃ sāyañceva bhuñjamānā pāto ca divā ca vikāle appābādhatañca sañjānāma appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Te mayaṃ kiṃ sandiṭṭhikaṃ hitvā kālikaṃ anudhāvissāma? Sāyañceva mayaṃ bhuñjissāma pāto ca divā ca vikāle’ti. Yato kho mayaṃ, bhante, nāsakkhimha assajipunabbasuke bhikkhū saññāpetuṃ, atha mayaṃ etamatthaṃ bhagavato ārocemā’’ti.
それらの比丘たちはアッサジとプナッバス両比丘を納得させることができなかったので、世尊のところへ赴きました。赴いて、世尊に礼拝してから一方の側に座りました。一方の側に座った比丘たちは、世尊に申し上げました。「尊師、私たちはアッサジとプナッバス両比丘のところへ赴きました。赴いて、アッサジとプナッバス両比丘に『友らよ、世尊も比丘僧伽も夜の食事を断って食べておられます……あなたがたも夜の食事を断って食べなさい』と言いました。尊師、このように言われたとき、アッサジとプナッバス両比丘は私たちに言いました。『私たちは夕方にも、朝にも、昼の非時にも食べます……現に明らかな利益を捨てて時の経過を待つべきものを追い求める必要がありましょうか』と。尊師、私たちはアッサジとプナッバス両比丘を納得させることができなかったので、このことを世尊にお知らせいたします」
176. Atha kho bhagavā aññataraṃ bhikkhuṃ āmantesi – ‘‘ehi tvaṃ, bhikkhu, mama vacanena assajipunabbasuke bhikkhū āmantehi – ‘satthā āyasmante āmantetī’’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho so bhikkhu bhagavato paṭissutvā yena assajipunabbasukā bhikkhū tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā assajipunabbasuke bhikkhū etadavoca – ‘‘satthā āyasmante āmantetī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho assajipunabbasukā bhikkhū tassa bhikkhuno paṭissutvā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinne kho assajipunabbasuke bhikkhū bhagavā etadavoca – ‘‘saccaṃ kira, bhikkhave, sambahulā bhikkhū tumhe upasaṅkamitvā etadavocuṃ – ‘bhagavā kho, āvuso, aññatreva rattibhojanā bhuñjati bhikkhusaṅgho ca. Aññatra kho panāvuso, rattibhojanā bhuñjamānā appābādhatañca sañjānanti appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Etha, tumhepi, āvuso, aññatreva rattibhojanā bhuñjatha. Aññatra kho panāvuso, tumhepi rattibhojanā bhuñjamānā appābādhatañca sañjānissatha appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañcā’ti. Evaṃ vutte kira , bhikkhave, tumhe te bhikkhū evaṃ avacuttha – ‘mayaṃ kho panāvuso, sāyañceva bhuñjāma pāto ca divā ca vikāle. Te mayaṃ sāyañceva bhuñjamānā pāto ca divā ca vikāle appābādhatañca sañjānāma appātaṅkatañca lahuṭṭhānañca balañca phāsuvihārañca. Te mayaṃ kiṃ sandiṭṭhikaṃ hitvā kālikaṃ anudhāvissāma? Sāyañceva mayaṃ bhuñjissāma pāto ca divā ca vikāle’’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’.
176. そこで世尊はある比丘に命じられました。「比丘よ、行きなさい。私の言葉として、アッサジとプナッバス両比丘に『師がお呼びである』と伝えなさい」「かしこまりました、尊師」とその比丘は世尊にお応えして、アッサジとプナッバス両比丘のところへ赴きました。赴いて、アッサジとプナッバス両比丘に言いました。「師がお二人をお呼びです」「友よ、承知しました」とアッサジとプナッバス両比丘はその比丘に応じ、世尊のところへ赴きました。赴いて、世尊に礼拝してから一方の側に座りました。一方の側に座ったアッサジとプナッバス両比丘に、世尊はこう言われました。「比丘たちよ、多くの比丘たちがあなたがたのところへ赴き、『友らよ、世尊も比丘僧伽も夜の食事を断って食べておられます……』と言ったのに対し、あなたがたは彼らに対して『私たちは夕方にも、朝にも、昼の非時にも食べます……』と答えたというのは本当であるか」「本当です、尊師」
177. ‘‘Kiṃ nu me tumhe, bhikkhave, evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānātha yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tassa akusalā dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhantī’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Nanu me tumhe, bhikkhave, evaṃ dhammaṃ desitaṃ ājānātha idhekaccassa yaṃ evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyanti, idha panekaccassa evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti, idhekaccassa evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyanti, idha panekaccassa evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhanti, idhekaccassa evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyanti, idha panekaccassa evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhantī’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’.
177. 「比丘たちよ、あなたがたは、私が『人が楽であれ苦であれ不苦不楽であれ、どのような受を感受しても、その人の不善の法は衰退し善の法は増大する』と法を説いたと理解しているのか」「いいえ、そうではありません、尊師」「比丘たちよ、あなたがたは、私がこのように法を説いたと理解しているのではないか。『ここにある種の楽の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退するが、またある種の楽の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する。ここにある種の苦の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退するが、またある種の苦の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する。ここにある種の不苦不楽の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退するが、またある種の不苦不楽の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する』と」「その通りです、尊師」
178. ‘‘Sādhu, bhikkhave! Mayā cetaṃ, bhikkhave, aññātaṃ abhavissa adiṭṭhaṃ aviditaṃ asacchikataṃ aphassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyantī’ti, evāhaṃ ajānanto ‘evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ pajahathā’ti vadeyyaṃ; api nu me etaṃ, bhikkhave, patirūpaṃ abhavissā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Yasmā ca kho etaṃ, bhikkhave, mayā ñātaṃ diṭṭhaṃ viditaṃ sacchikataṃ phassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyantī’ti, tasmāhaṃ ‘evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ pajahathā’ti vadāmi. Mayā cetaṃ, bhikkhave, aññātaṃ abhavissa adiṭṭhaṃ aviditaṃ asacchikataṃ aphassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhantī’ti, evāhaṃ ajānanto ‘evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ upasampajja viharathā’ti vadeyyaṃ; api nu me etaṃ, bhikkhave, patirūpaṃ abhavissā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Yasmā ca kho etaṃ, bhikkhave, mayā ñātaṃ diṭṭhaṃ viditaṃ sacchikataṃ phassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhantī’ti, tasmāhaṃ ‘evarūpaṃ sukhaṃ vedanaṃ upasampajja viharathā’ti vadāmi.
178. 「善いかな、比丘たちよ! 比丘たちよ、もし私が『ある種の楽の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退する』ということを智慧によって知らず、見ず、了知せず、現証せず、体得していなかったならば、そのように知らずにいながら『このような楽の受を捨て去りなさい』と言ったとしたら、比丘たちよ、それは私にとって適切であっただろうか」「いいえ、適切ではありません、尊師」「しかし、比丘たちよ、私は『ある種の楽の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退する』ということを智慧によって知り、見、了知し、現証し、体得しているからこそ、『このような楽の受を捨て去りなさい』と言うのである。比丘たちよ、もし私が『ある種の楽の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する』ということを智慧によって知らず、見ず、了知せず、現証せず、体得していなかったならば、そのように知らずにいながら『このような楽の受に達して住しなさい』と言ったとしたら、比丘たちよ、それは私にとって適切であっただろうか」「いいえ、適切ではありません、尊師」「しかし、比丘たちよ、私は『ある種の楽の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する』ということを智慧によって知り、見、了知し、現証し、体得しているからこそ、『このような楽の受に達して住しなさい』と言うのである。
179. ‘‘Mayā cetaṃ, bhikkhave, aññātaṃ abhavissa adiṭṭhaṃ aviditaṃ asacchikataṃ aphassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyantī’ti, evāhaṃ ajānanto ‘evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ pajahathā’ti vadeyyaṃ; api nu me etaṃ, bhikkhave, patirūpaṃ abhavissā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Yasmā ca kho etaṃ, bhikkhave, mayā ñātaṃ diṭṭhaṃ viditaṃ sacchikataṃ phassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyantī’ti, tasmāhaṃ ‘evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ pajahathā’ti vadāmi. Mayā cetaṃ, bhikkhave, aññātaṃ abhavissa adiṭṭhaṃ aviditaṃ asacchikataṃ aphassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhantī’ti, evāhaṃ ajānanto ‘evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ upasampajja viharathā’ti vadeyyaṃ; api nu me etaṃ, bhikkhave, patirūpaṃ abhavissā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Yasmā ca kho etaṃ, bhikkhave, mayā ñātaṃ diṭṭhaṃ viditaṃ sacchikataṃ phassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhantī’ti, tasmāhaṃ ‘evarūpaṃ dukkhaṃ vedanaṃ upasampajja viharathā’ti vadāmi.
179. 「比丘たちよ、もし私が『ある種の苦の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退する』ということを智慧によって知らず、見ず、了知せず、現証せず、体得していなかったならば、そのように知らずにいながら『このような苦の受を捨て去りなさい』と言ったとしたら、比丘たちよ、それは私にとって適切であっただろうか」「いいえ、適切ではありません、尊師」「しかし、比丘たちよ、私は『ある種の苦の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退する』ということを智慧によって知り、見、了知し、現証し、体得しているからこそ、『このような苦の受を捨て去りなさい』と言うのである。比丘たちよ、もし私が『ある種の苦の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する』ということを智慧によって知らず、見ず、了知せず、現証せず、体得していなかったならば、そのように知らずにいながら『このような苦の受に達して住しなさい』と言ったとしたら、比丘たちよ、それは私にとって適切であっただろうか」「いいえ、適切ではありません、尊師」「しかし、比丘たちよ、私は『ある種の苦の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する』ということを智慧によって知り、見、了知し、現証し、体得しているからこそ、『このような苦の受に達して住しなさい』と言うのである。
180. ‘‘Mayā cetaṃ, bhikkhave, aññātaṃ abhavissa adiṭṭhaṃ aviditaṃ asacchikataṃ aphassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyantī’ti, evāhaṃ ajānanto ‘evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ pajahathā’ti vadeyyaṃ; api nu me etaṃ, bhikkhave, patirūpaṃ abhavissā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Yasmā ca kho etaṃ, bhikkhave, mayā ñātaṃ diṭṭhaṃ viditaṃ sacchikataṃ phassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti kusalā dhammā parihāyantī’ti, tasmāhaṃ ‘evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ pajahathā’ti vadāmi’’. Mayā cetaṃ, bhikkhave, aññātaṃ abhavissa adiṭṭhaṃ aviditaṃ asacchikataṃ aphassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhantī’ti, evāhaṃ ajānanto ‘evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ upasampajja viharathā’ti vadeyyaṃ; api nu me etaṃ, bhikkhave, patirūpaṃ abhavissā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Yasmā ca kho etaṃ, bhikkhave, mayā ñātaṃ diṭṭhaṃ viditaṃ sacchikataṃ phassitaṃ paññāya – ‘idhekaccassa evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayato akusalā dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhantī’ti, tasmāhaṃ ‘evarūpaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ upasampajja viharathā’ti vadāmi.
180. 「比丘たちよ、もし私が『ある種の不苦不楽の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退する』ということを智慧によって知らず、見ず、了知せず、現証せず、体得していなかったならば、そのように知らずにいながら『このような不苦不楽の受を捨て去りなさい』と言ったとしたら、比丘たちよ、それは私にとって適切であっただろうか」「いいえ、適切ではありません、尊師」「しかし、比丘たちよ、私は『ある種の不苦不楽の受を感受しているときには不善の法が増大し善の法は衰退する』ということを智慧によって知り、見、了知し、現証し、体得しているからこそ、『このような不苦不楽の受を捨て去りなさい』と言うのである。比丘たちよ、もし私が『ある種の不苦不楽の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する』ということを智慧によって知らず、見ず、了知せず、現証せず、体得していなかったならば、そのように知らずにいながら『このような不苦不楽の受に達して住しなさい』と言ったとしたら、比丘たちよ、それは私にとって適切であっただろうか」「いいえ、適切ではありません、尊師」「しかし、比丘たちよ、私は『ある種の不苦不楽の受を感受しているときには不善の法は衰退し善の法が増大する』ということを智慧によって知り、見、了知し、現証し、体得しているからこそ、『このような不苦不楽の受に達して住しなさい』と言うのである。
181. ‘‘Nāhaṃ, bhikkhave, sabbesaṃyeva bhikkhūnaṃ ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi; na panāhaṃ, bhikkhave, sabbesaṃyeva bhikkhūnaṃ ‘na appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Ye te, bhikkhave, bhikkhū arahanto khīṇāsavā vusitavanto katakaraṇīyā ohitabhārā anuppattasadatthā parikkhīṇabhavasaṃyojanā sammadaññā vimuttā, tathārūpānāhaṃ, bhikkhave, bhikkhūnaṃ ‘na appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Kataṃ tesaṃ appamādena. Abhabbā te pamajjituṃ. Ye ca kho te, bhikkhave, bhikkhū sekkhā appattamānasā anuttaraṃ yogakkhemaṃ patthayamānā viharanti, tathārūpānāhaṃ, bhikkhave, bhikkhūnaṃ ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Appeva nāmime āyasmanto anulomikāni senāsanāni paṭisevamānā kalyāṇamitte bhajamānā indriyāni samannānayamānā – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyunti! Imaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, imesaṃ bhikkhūnaṃ appamādaphalaṃ sampassamāno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi.
181. 「比丘たちよ、私はすべての比丘たちに『不放逸によってなすべきことがある』と言うわけではない。また、すべての比丘たちに『不放逸によってなすべきことはない』と言うわけでもない。比丘たちよ、諸々の比丘であって阿羅漢であり、諸々の煩悩を滅尽し、梵行を修め終え、なすべきことをなし終え、重荷を下ろし、自己の目的を達成し、生存の結縛を滅ぼし尽くし、正しき智慧によって解脱した者たち、そのような比丘たちに対しては、私は『不放逸によってなすべきことはない』と言う。それはなぜか。彼らは不放逸によってなすべきことをすでに終えており、放逸に陥ることはあり得ないからである。しかし、比丘たちよ、有学の者であって、まだ目的を達成しておらず、無上の安穏(涅槃)を願い求めて住している比丘たち、そのような比丘たちに対しては、私は『不放逸によってなすべきことがある』と言う。それはなぜか。これらの尊者たちが適した住処を用い、善友に親しみ、諸々の根(感覚機能・能力)を調え整えることによって、良家の男子たちが正しく家を出て出家したその目的である、かの無上の梵行の究極を、今世において自ら覚知し、現証して達し住することがあるかもしれないからである。比丘たちよ、私はこれらの比丘たちにおける不放逸の果を見て、『不放逸によってなすべきことがある』と言うのである。
182. ‘‘Sattime, bhikkhave, puggalā santo saṃvijjamānā lokasmiṃ. Katame satta? Ubhatobhāgavimutto, paññāvimutto, kāyasakkhi, diṭṭhippatto, saddhāvimutto, dhammānusārī, saddhānusārī.
182. 「比丘たちよ、世の中には現に存在する七種類の人(行者)がいる。七種類とは何か。両面解脱、慧解脱、身証、見到、信解、随法行、随信行である。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, puggalo ubhatobhāgavimutto? Idha, bhikkhave, ekacco puggalo ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā te kāyena phusitvā viharati paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, puggalo ubhatobhāgavimutto imassa kho ahaṃ, bhikkhave, bhikkhuno ‘na appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Kataṃ tassa appamādena. Abhabbo so pamajjituṃ.
「比丘たちよ、いかなる人が両面解脱であるか。比丘たちよ、ここに、ある人は色形を超えた静寂なる無色の解脱を身をもって体験して住し、また智慧によって見ることにより煩悩が滅尽している。比丘たちよ、この人は両面解脱と呼ばれる。比丘たちよ、私はこの比丘に対しては『不放逸によってなすべきことはない』と言う。それはなぜか。彼は不放逸によってなすべきことを終えており、放逸に陥ることはあり得ないからである。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, puggalo paññāvimutto? Idha, bhikkhave, ekacco puggalo ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā te na kāyena phusitvā viharati, paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, puggalo paññāvimutto. Imassapi kho ahaṃ, bhikkhave, bhikkhuno ‘na appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Kataṃ tassa appamādena. Abhabbo so pamajjituṃ.
「比丘たちよ、いかなる人が慧解脱であるか。比丘たちよ、ここに、ある人は色形を超えた静寂なる無色の解脱を身をもって体験しては住していないが、智慧によって見ることにより煩悩が滅尽している。比丘たちよ、この人は慧解脱と呼ばれる。この比丘に対してもまた、私は『不放逸によってなすべきことはない』と言う。それはなぜか。彼は不放逸によってなすべきことを終えており、放逸に陥ることはあり得ないからである。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, puggalo kāyasakkhi? Idha, bhikkhave, ekacco puggalo ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā te kāyena phusitvā viharati, paññāya cassa disvā ekacce āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, puggalo kāyasakkhi. Imassa kho ahaṃ, bhikkhave, bhikkhuno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Appeva nāma ayamāyasmā anulomikāni senāsanāni paṭisevamāno kalyāṇamitte bhajamāno indriyāni samannānayamāno – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyāti! Imaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, imassa bhikkhuno appamādaphalaṃ sampassamāno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi.
「比丘たちよ、いかなる人が身証であるか。比丘たちよ、ここに、ある人は色形を超えた静寂なる無色の解脱を身をもって体験して住し、智慧によって見ることにより一部の煩悩が滅尽している。比丘たちよ、この人は身証と呼ばれる。私はこの比丘に対しては『不放逸によってなすべきことがある』と言う。それはなぜか。この尊者が適した住処を用い、善友に親しみ、諸々の根を調え整えることによって、良家の男子たちが正しく家を出て出家したその目的である、かの無上の梵行の究極を、今世において自ら覚知し、現証して達し住することがあるかもしれないからである。比丘たちよ、私はこの比丘における不放逸の果を見て、『不放逸によってなすべきことがある』と言うのである。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, puggalo diṭṭhippatto? Idha, bhikkhave, ekacco puggalo ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā te na kāyena phusitvā viharati, paññāya cassa disvā ekacce āsavā parikkhīṇā honti, tathāgatappaveditā cassa dhammā paññāya vodiṭṭhā honti vocaritā. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, puggalo diṭṭhippatto. Imassapi kho ahaṃ, bhikkhave, bhikkhuno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Appeva nāma ayamāyasmā anulomikāni senāsanāni paṭisevamāno kalyāṇamitte bhajamāno indriyāni samannānayamāno – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyāti! Imaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, imassa bhikkhuno appamādaphalaṃ sampassamāno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi.
「比丘たちよ、いかなる人が見到であるか。比丘たちよ、ここに、ある人は色形を超えた静寂なる無色の解脱を身をもって体験しては住していないが、智慧によって見ることにより一部の煩悩が滅尽しており、如来の説かれた諸々の教えが智慧によって徹底して見極められ、思察されている。比丘たちよ、この人は見到と呼ばれる。この比丘に対してもまた、私は『不放逸によってなすべきことがある』と言う。それはなぜか。この尊者が適した住処を用い、善友に親しみ、諸々の根を調え整えることによって、良家の男子たちが正しく家を出て出家したその目的である、かの無上の梵行の究極を、今世において自ら覚知し、現証して達し住することがあるかもしれないからである。比丘たちよ、私はこの比丘における不放逸の果を見て、『不放逸によってなすべきことがある』と言うのである。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, puggalo saddhāvimutto. Idha, bhikkhave, ekacco puggalo ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā te na kāyena phusitvā viharati, paññāya cassa disvā ekacce āsavā parikkhīṇā honti, tathāgate cassa saddhā niviṭṭhā hoti mūlajātā patiṭṭhitā. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, puggalo saddhāvimutto. Imassapi kho ahaṃ, bhikkhave, bhikkhuno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Appeva nāma ayamāyasmā anulomikāni senāsanāni paṭisevamāno kalyāṇamitte bhajamāno indriyāni samannānayamāno – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyāti! Imaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, imassa bhikkhuno appamādaphalaṃ sampassamāno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi.
「比丘たちよ、いかなる人が信解であるか。比丘たちよ、ここに、ある人は色形を超えた静寂なる無色の解脱を身をもって体験しては住していないが、智慧によって見ることにより一部の煩悩が滅尽しており、如来に対する信仰が定まり、根づき、確立している。比丘たちよ、この人は信解と呼ばれる。この比丘に対してもまた、私は『不放逸によってなすべきことがある』と言う。それはなぜか。この尊者が適した住処を用い、善友に親しみ、諸々の根を調え整えることによって、良家の男子たちが正しく家を出て出家したその目的である、かの無上の梵行の究極を、今世において自ら覚知し、現証して達し住することがあるかもしれないからである。比丘たちよ、私はこの比丘における不放逸の果を見て、『不放逸によってなすべきことがある』と言うのである。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, puggalo dhammānusārī? Idha, bhikkhave, ekacco puggalo ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā te na kāyena phusitvā viharati, paññāya cassa disvā ekacce āsavā parikkhīṇā honti, tathāgatappaveditā cassa dhammā paññāya mattaso nijjhānaṃ khamanti, api cassa ime dhammā honti, seyyathidaṃ – saddhindriyaṃ, vīriyindriyaṃ, satindriyaṃ, samādhindriyaṃ, paññindriyaṃ. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, puggalo dhammānusārī. Imassapi kho ahaṃ, bhikkhave, bhikkhuno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Appeva nāma ayamāyasmā anulomikāni senāsanāni paṭisevamāno kalyāṇamitte bhajamāno indriyāni samannānayamāno – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyāti! Imaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, imassa bhikkhuno appamādaphalaṃ sampassamāno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi.
「比丘たちよ、いかなる人が随法行であるか。比丘たちよ、ここに、ある人は色形を超えた静寂なる無色の解脱を身をもって体験しては住しておらず、智慧によって見ても煩悩は尽きていないが、如来の説かれた諸々の教えが智慧によって程よく納得され、また彼には信根、精進根、念根、定根、慧根という法が具わっている。比丘たちよ、この人は随法行と呼ばれる。この比丘に対してもまた、私は『不放逸によってなすべきことがある』と言う。それはなぜか。この尊者が適した住処を用い、善友に親しみ、諸々の根を調え整えることによって、良家の男子たちが正しく家を出て出家したその目的である、かの無上の梵行の究極を、今世において自ら覚知し、現証して達し住することがあるかもしれないからである。比丘たちよ、私はこの比丘における不放逸の果を見て、『不放逸によってなすべきことがある』と言うのである。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, puggalo saddhānusārī? Idha, bhikkhave, ekacco puggalo ye te santā vimokkhā atikkamma rūpe āruppā te na kāyena phusitvā viharati, paññāya cassa disvā ekacce āsavā parikkhīṇā honti, tathāgate cassa saddhāmattaṃ hoti pemamattaṃ, api cassa ime dhammā honti, seyyathidaṃ – saddhindriyaṃ, vīriyindriyaṃ, satindriyaṃ, samādhindriyaṃ, paññindriyaṃ. Ayaṃ vuccati, bhikkhave, puggalo saddhānusārī. Imassapi kho ahaṃ, bhikkhave, bhikkhuno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi. Taṃ kissa hetu? Appeva nāma ayamāyasmā anulomikāni senāsanāni paṭisevamāno kalyāṇamitte bhajamāno indriyāni samannānayamāno – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyyāti! Imaṃ kho ahaṃ, bhikkhave, imassa bhikkhuno appamādaphalaṃ sampassamāno ‘appamādena karaṇīya’nti vadāmi.
「比丘たちよ、いかなる人が随信行であるか。比丘たちよ、ここに、ある人は色形を超えた静寂なる無色の解脱を身をもって体験しては住しておらず、智慧によって見ても煩悩は尽きていないが、如来に対するあるほどの信と、あるほどの情愛があり、また彼には信根、精進根、念根、定根、慧根という法が具わっている。比丘たちよ、この人は随信行と呼ばれる。この比丘に対してもまた、私は『不放逸によってなすべきことがある』と言う。それはなぜか。この尊者が適した住処を用い、善友に親しみ、諸々の根を調え整えることによって、良家の男子たちが正しく家を出て出家したその目的である、かの無上の梵行の究極を、今世において自ら覚知し、現証して達し住することがあるかもしれないからである。比丘たちよ、私はこの比丘における不放逸の果を見て、『不放逸によってなすべきことがある』と言うのである。
183. ‘‘Nāhaṃ, bhikkhave, ādikeneva aññārādhanaṃ vadāmi; api ca, bhikkhave, anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā aññārādhanā hoti. Kathañca, bhikkhave, anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā aññārādhanā hoti? Idha, bhikkhave, saddhājāto upasaṅkamati, upasaṅkamanto payirupāsati, payirupāsanto sotaṃ odahati, ohitasoto dhammaṃ suṇāti, sutvā dhammaṃ dhāreti, dhatānaṃ dhammānaṃ atthaṃ upaparikkhati, atthaṃ upaparikkhato dhammā nijjhānaṃ khamanti, dhammanijjhānakkhantiyā sati chando jāyati, chandajāto ussahati, ussāhetvā tuleti, tulayitvā padahati, pahitatto samāno kāyena ceva paramasaccaṃ sacchikaroti, paññāya ca naṃ ativijjha passati. Sāpi nāma, bhikkhave, saddhā nāhosi; tampi nāma, bhikkhave, upasaṅkamanaṃ nāhosi; sāpi nāma, bhikkhave, payirupāsanā nāhosi; tampi nāma, bhikkhave, sotāvadhānaṃ nāhosi; tampi nāma, bhikkhave, dhammassavanaṃ nāhosi; sāpi nāma, bhikkhave, dhammadhāraṇā nāhosi; sāpi nāma, bhikkhave, atthūpaparikkhā nāhosi; sāpi nāma, bhikkhave, dhammanijjhānakkhanti nāhosi; sopi nāma, bhikkhave, chando nāhosi; sopi nāma, bhikkhave, ussāho nāhosi; sāpi nāma, bhikkhave, tulanā nāhosi; tampi nāma, bhikkhave, padhānaṃ nāhosi. Vippaṭipannāttha, bhikkhave, micchāpaṭipannāttha, bhikkhave. Kīva dūrevime, bhikkhave, moghapurisā apakkantā imamhā dhammavinayā.
183. 「比丘たちよ、私は最初からすぐに究極の智の獲得があるとは説かない。比丘たちよ、実に順次の修行、順次の実践、順次の道程によって究極の智の獲得があるのである。比丘たちよ、どのようにして順次の修行、順次の実践、順次の道程によって究極の智の獲得があるのか。比丘たちよ、ここに信を生じた者は近づき、近づく者は親近し、親近する者は耳を傾け、耳を傾けた者は法を聞き、聞いて法を保持し、保持した教えの意味を究明し、意味を究明する者に教えの了解が生じ、教えの了解が生じると意欲が生じ、意欲が生じた者は努力し、努力して考量し、考量して精進し、専心した者は身をもって最高の真理を現証し、智慧によってそれを見通して観るのである。しかし、比丘たちよ、かの信すらもなく、かの近づくこともなく、かの親近することも、かの耳を傾けることも、かの教えを聞くことも、かの教えの保持も、かの意味の究明も、かの教えの了解も、かの意欲も、かの努力も、かの考量も、かの精進もなかったのである。比丘たちよ、あなたがたは背き、誤った道を進んだのである。比丘たちよ、この愚人たちはいかにこの法と律から遠く離れてしまったことか。
184. ‘‘Atthi, bhikkhave, catuppadaṃ veyyākaraṇaṃ yassuddiṭṭhassa viññū puriso nacirasseva paññāyatthaṃ ājāneyya. Uddisissāmi vo , bhikkhave, ājānissatha me ta’’nti? ‘‘Ke ca mayaṃ, bhante, ke ca dhammassa aññātāro’’ti? Yopi so, bhikkhave, satthā āmisagaru āmisadāyādo āmisehi saṃsaṭṭho viharati tassa pāyaṃ evarūpī paṇopaṇaviyā na upeti – ‘evañca no assa atha naṃ kareyyāma, na ca no evamassa na naṃ kareyyāmā’ti, kiṃ pana, bhikkhave, yaṃ tathāgato sabbaso āmisehi visaṃsaṭṭho viharati. Saddhassa, bhikkhave, sāvakassa satthusāsane pariyogāhiya vattato ayamanudhammo hoti – ‘satthā bhagavā, sāvakohamasmi; jānāti bhagavā, nāhaṃ jānāmī’ti. Saddhassa, bhikkhave, sāvakassa satthusāsane pariyogāhiya vattato ruḷhanīyaṃ satthusāsanaṃ hoti ojavantaṃ. Saddhassa, bhikkhave, sāvakassa satthusāsane pariyogāhiya vattato ayamanudhammo hoti – ‘kāmaṃ taco ca nhāru ca aṭṭhi ca avasissatu, sarīre upasussatu maṃsalohitaṃ, yaṃ taṃ purisathāmena purisavīriyena purisaparakkamena pattabbaṃ na taṃ apāpuṇitvā vīriyassa saṇṭhānaṃ bhavissatī’ti. Saddhassa, bhikkhave, sāvakassa satthusāsane pariyogāhiya vattato dvinnaṃ phalānaṃ aññataraṃ phalaṃ pāṭikaṅkhaṃ – diṭṭheva dhamme aññā, sati vā upādisese anāgāmitā’’ti.
184. 「比丘たちよ、四つの句からなる教示があり、それが提示されたなら、智慧ある人であれば速やかにその意味を理解できるであろう。比丘たちよ、あなたがたにそれを提示しよう。あなたがたは私の言葉を理解できるだろうか」「尊師、私たちごとき者が、どうして法を理解する者でありましょうか」「比丘たちよ、世俗の利得を重んじ、利得を受け継ぎ、利得に結びついて暮らす師であっても、『このように私たちの意にかなえばそれを行い、私たちの意にかなわなければそれを行わない』というような損得勘定を弟子たちが持ち出すことはめったにない。ましてや比丘たちよ、如来は世俗の利得から完全に離れて暮らしているのである。比丘たちよ、信ある弟子が師の教えを深く究め実践するとき、このような法の随順がある。『世尊は師であり、私は弟子である。世尊は知っておられ、私は知らない』と。比丘たちよ、信ある弟子が師の教えを深く究め実践するとき、師の教えは生長し、力強いものとなる。比丘たちよ、信ある弟子が師の教えを深く究め実践するとき、このような法の随順がある。『皮と腱と骨だけが残り、肉と血が干からびようとも、人間の気迫と人間の精進と人間の勇敢さによって到達すべきものに到達するまでは、決して精進を止めることはない』と。比丘たちよ、信ある弟子が師の教えを深く究め実践するとき、二つの果のうちいずれかの果が期待できる。すなわち、現世における究極の智(阿羅漢果)、あるいは執着の残余があるならば不還果である」
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれました。それらの比丘たちは世尊の説法を歓喜し、称賛しました。
Kīṭāgirisuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ.
キーターギリ経 第十 終わる。
Bhikkhuvaggo niṭṭhito dutiyo.
比丘品 第二 終わる。
Tassuddānaṃ –
その目録(摂頌)――
Kuñjara-rāhula-sassataloko, mālukyaputto ca bhaddāli-nāmo;
象跡、ラーフラ、常住世間、そしてマールンキャプッタ、バッダーリの名。
Khudda-dijātha-sahampatiyācaṃ, nāḷaka-raññikiṭāgirināmo.
小空、鳥(善星)、そして梵天サハンパティの請願、ナーラカ、森林(ゴーリヤーニ)、キーターギリの名。