2. Anupadavaggo2. 随法品(不断品)
1. Anupadasuttaṃ
1. 随法経(不断経)
93. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
93. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティのジェータ林(祇樹)給孤独園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「尊き方よ」と世尊に応えた。世尊は次のように言われた。
‘‘Paṇḍito, bhikkhave, sāriputto; mahāpañño, bhikkhave, sāriputto; puthupañño, bhikkhave, sāriputto; hāsapañño , bhikkhave, sāriputto; javanapañño, bhikkhave, sāriputto; tikkhapañño, bhikkhave, sāriputto; nibbedhikapañño, bhikkhave, sāriputto; sāriputto, bhikkhave, aḍḍhamāsaṃ anupadadhammavipassanaṃ vipassati. Tatridaṃ, bhikkhave, sāriputtassa anupadadhammavipassanāya hoti.
「比丘たちよ、サーリプッタは賢者である。比丘たちよ、サーリプッタは大いなる智慧の持ち主である。比丘たちよ、サーリプッタは広大な智慧の持ち主である。比丘たちよ、サーリプッタは歓喜の智慧の持ち主である。比丘たちよ、サーリプッタは敏速な智慧の持ち主である。比丘たちよ、サーリプッタは鋭敏な智慧の持ち主である。比丘たちよ、サーリプッタは明察する(洞察力のある)智慧の持ち主である。比丘たちよ、サーリプッタは半月の間、諸法を一つひとつ観察するヴィパッサナー(逐法観)を実践した。比丘たちよ、そこにおいてサーリプッタの逐法観は次のようであった。
94. ‘‘Idha, bhikkhave, sāriputto vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ye ca paṭhame jhāne dhammā vitakko ca vicāro ca pīti ca sukhañca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti.
94. 比丘たちよ、ここにサーリプッタは、諸々の欲望を離れ、不善の法を離れ、尋(思考)と伺(探索)を伴い、離脱から生じた喜と楽のある第一禅に入って留まる。そして、第一禅における諸法――尋、伺、喜、楽、心の一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は彼によって一つひとつ確定される。それらの法は知られて生じ、知られて現存し、知られて滅び去る。彼はこのように了知する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『さらに上の出離がある』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『それは確かに存在する』となるのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ye ca dutiye jhāne dhammā – ajjhattaṃ sampasādo ca pīti ca sukhañca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti.
さらにまた、比丘たちよ、サーリプッタは尋と伺の静止により、内面の清浄と心の一極集中を得て、尋もなく伺もなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅に入って留まる。そして、第二禅における諸法――内面の清浄、喜、楽、心の一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は彼によって一つひとつ確定される。それらの法は知られて生じ、知られて現存し、知られて滅び去る。彼はこのように了知する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『さらに上の出離がある』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『それは確かに存在する』となるのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti. Yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ye ca tatiye jhāne dhammā – sukhañca sati ca sampajaññañca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti, tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti.
さらにまた、比丘たちよ、サーリプッタは喜の離脱により捨となり、念と正知を保ち、身をもって楽を感受する。聖者たちが『捨にして念あり、楽に留まる』と説くところの第三禅に入って留まる。そして、第三禅における諸法――楽、念、正知、心の一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は彼によって一つひとつ確定される。それらの法は知られて生じ、知られて現存し、知られて滅び去る。彼はこのように了知する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『さらに上の出離がある』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『それは確かに存在する』となるのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ye ca catutthe jhāne dhammā – upekkhā adukkhamasukhā vedanā passaddhattā cetaso anābhogo satipārisuddhi cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti.
さらにまた、比丘たちよ、サーリプッタは楽の断捨と苦の断捨により、またそれ以前の歓喜と憂いの滅失により、不苦不楽にして捨と念の清浄なる第四禅に入って留まる。そして、第四禅における諸法――捨、不苦不楽の受、寂静による心の無関心、念の清浄、心の一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は彼によって一つひとつ確定される。それらの法は知られて生じ、知られて現存し、知られて滅び去る。彼はこのように了知する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『さらに上の出離がある』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『それは確かに存在する』となるのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ye ca ākāsānañcāyatane dhammā – ākāsānañcāyatanasaññā ca cittekaggatā ca phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti.
さらにまた、比丘たちよ、サーリプッタは物質的な想(色想)を完全に超越普及し、対立の想(有対想)を滅失させ、種々性の想(種種想)を作意しないことによって、『空間は無限である』と空無辺処に入って留まる。そして、空無辺処における諸法――空無辺処の想、心の一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は彼によって一つひとつ確定される。それらの法は知られて生じ、知られて現存し、知られて滅び去る。彼はこのように了知する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『さらに上の出離がある』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『それは確かに存在する』となるのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ye ca viññāṇañcāyatane dhammā – viññāṇañcāyatanasaññā ca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti.
さらにまた、比丘たちよ、サーリプッタは空無辺処を完全に超越して、『識は無限である』と識無辺処に入って留まる。そして、識無辺処における諸法――識無辺処の想、心の一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は彼によって一つひとつ確定される。それらの法は知られて生じ、知られて現存し、知られて滅び去る。彼はこのように了知する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『さらに上の出離がある』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『それは確かに存在する』となるのである。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Ye ca ākiñcaññāyatane dhammā – ākiñcaññāyatanasaññā ca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti.
さらにまた、比丘たちよ、サーリプッタは識無辺処を完全に超越して、『何ものも存在しない』と無所有処に入って留まる。そして、無所有処における諸法――無所有処の想、心の一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は彼によって一つひとつ確定される。それらの法は知られて生じ、知られて現存し、知られて滅び去る。彼はこのように了知する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『さらに上の出離がある』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『それは確かに存在する』となるのである。
95. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati. So tāya samāpattiyā sato vuṭṭhahati. So tāya samāpattiyā sato vuṭṭhahitvā ye dhammā atītā niruddhā vipariṇatā te dhamme samanupassati – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti.
95. さらにまた、比丘たちよ、サーリプッタは無所有処を完全に超越して、非想非非想処に入って留まる。彼はその等至(三昧)から正念をもって出定する。彼はその等至から正念をもって出定した後、過去となり、滅し、変易した諸法を観察する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『さらに上の出離がある』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『それは確かに存在する』となるのである。
96. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati. Paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. So tāya samāpattiyā sato vuṭṭhahati. So tāya samāpattiyā sato vuṭṭhahitvā ye dhammā atītā niruddhā vipariṇatā te dhamme samanupassati – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘natthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā natthitvevassa hoti.
96. さらにまた、比丘たちよ、サーリプッタは非想非非想処を完全に超越して、想受滅(滅尽定)に入って留まる。そして智慧をもって見て、彼の諸々の漏(煩悩)は完全に尽きる。彼はその等至から正念をもって出定する。彼はその等至から正念をもって出定した後、過去となり、滅し、変易した諸法を観察する。『このように、実にこれらの法は、なかったものが生じ、生じた後に消滅する』と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まる。彼は『これより上の出離はない』と了知する。それを多く修習することによって、彼にとって『もはやそれ以上はない』となるのである。
97. ‘‘Yaṃ kho taṃ, bhikkhave, sammā vadamāno vadeyya – ‘vasippatto pāramippatto ariyasmiṃ sīlasmiṃ, vasippatto pāramippatto ariyasmiṃ samādhismiṃ, vasippatto pāramippatto ariyāya paññāya, vasippatto pāramippatto ariyāya vimuttiyā’ti, sāriputtameva taṃ sammā vadamāno vadeyya – ‘vasippatto pāramippatto ariyasmiṃ sīlasmiṃ, vasippatto pāramippatto ariyasmiṃ samādhismiṃ, vasippatto pāramippatto ariyāya paññāya, vasippatto pāramippatto ariyāya vimuttiyā’ti. Yaṃ kho taṃ, bhikkhave, sammā vadamāno vadeyya – ‘bhagavato putto oraso mukhato jāto dhammajo dhammanimmito dhammadāyādo no āmisadāyādo’ti, sāriputtameva taṃ sammā vadamāno vadeyya – ‘bhagavato putto oraso mukhato jāto dhammajo dhammanimmito dhammadāyādo no āmisadāyādo’ti. Sāriputto, bhikkhave, tathāgatena anuttaraṃ dhammacakkaṃ pavattitaṃ sammadeva anuppavattetī’’ti.
97. 比丘たちよ、正しく語る者が『聖なる戒において自在を極め、究極に達した。聖なる三昧において自在を極め、究極に達した。聖なる智慧において自在を極め、究極に達した。聖なる解脱において自在を極め、究極に達した』と語るとすれば、実にサーリプッタについてこそ、正しく語る者は『聖なる戒において自在を極め、究極に達した。聖なる三昧において自在を極め、究極に達した。聖なる智慧において自在を極め、究極に達した。聖なる解脱において自在を極め、究極に達した』と語るであろう。比丘たちよ、正しく語る者が『世尊の胸から生まれた真の長子であり、法から生じ、法によって造られ、法の後継者であって、物質の富の後継者ではない』と語るとすれば、実にサーリプッタについてこそ、正しく語る者は『世尊の胸から生まれた真の長子であり、法から生じ、法によって造られ、法の後継者であって、物質の富の後継者ではない』と語るであろう。比丘たちよ、サーリプッタは、如来によって転じられた無上の法輪を、正しくそのまま転じ続けるのである」
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。その比丘たちは心歓喜して、世尊の説法を喜んだ。
Anupadasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ.
随法経 第一 終わる。
2. Chabbisodhanasuttaṃ
2. 六清浄経
98. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
98. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティのジェータ林給孤独園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「尊き方よ」と世尊に応えた。世尊は次のように言われた。
‘‘Idha, bhikkhave, bhikkhu aññaṃ byākaroti – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyāti pajānāmī’ti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno bhāsitaṃ neva abhinanditabbaṃ nappaṭikkositabbaṃ. Anabhinanditvā appaṭikkositvā pañho pucchitabbo – ‘cattārome, āvuso, vohārā tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Katame cattāro? Diṭṭhe diṭṭhavāditā, sute sutavāditā, mute mutavāditā, viññāte viññātavāditā – ime kho, āvuso, cattāro vohārā tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imesu catūsu vohāresu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘diṭṭhe kho ahaṃ, āvuso, anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharāmi. Sute kho ahaṃ, āvuso…pe… mute kho ahaṃ, āvuso… viññāte kho ahaṃ, āvuso, anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharāmi. Evaṃ kho me, āvuso, jānato evaṃ passato imesu catūsu vohāresu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uttariṃ pañho pucchitabbo.
「比丘たちよ、ここに比丘が『生は尽きた。梵行は成就した。なすべきことはなされた。もはやこのような生存の状態に戻ることはないと了知する』と完全な悟り(正智)を宣言することがある。比丘たちよ、その比丘の言葉を、ただちに喜ぶべきでもなく、拒絶すべきでもない。喜ぶことも拒絶することもなく、次のように質問すべきである。『友よ、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって、四つの言説(言語表現の領域)が正しく説かれています。四つとは何でしょうか。見たものを見たと言い、聞いたものを聞いたと言い、覚知したものを覚知したと言い、認識したものを認識したと言うことです。友よ、これら四つの言説が、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって正しく説かれています。尊者はどのように知り、どのように見て、これら四つの言説において執着することなく、諸々の漏から心が解脱したのですか』と。比丘たちよ、諸漏が尽き、梵行を修め終え、なすべきことをなし、重荷を下ろし、最高の目的を達成し、有結(存在への束縛)を滅尽し、正智によって解脱した比丘には、このように答えるのが法にかなったことである。『友よ、私は見たものに対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まります。友よ、聞いたものに対して……覚知したものに対して……認識したものに対して、執着せず、反発せず、依存せず、束縛されず、完全に脱し、離れて、限界を取り払った心で留まります。友よ、このように知り、このように見て、私において、これら四つの言説に対して執着することなく諸漏から心が解脱したのです』と。比丘たちよ、その比丘の言葉に対して『善いかな』と歓喜し、随喜すべきである。『善いかな』と歓喜し随喜した上で、さらに次の質問をすべきである。
99. ‘‘‘Pañcime, āvuso, upādānakkhandhā tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Katame pañca? Seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandho, vedanupādānakkhandho, saññupādānakkhandho, saṅkhārupādānakkhandho, viññāṇupādānakkhandho – ime kho, āvuso, pañcupādānakkhandhā tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imesu pañcasu upādānakkhandhesu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘rūpaṃ kho ahaṃ, āvuso, abalaṃ virāgunaṃ anassāsikanti viditvā ye rūpe upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Vedanaṃ kho ahaṃ, āvuso…pe… saññaṃ kho ahaṃ, āvuso… saṅkhāre kho ahaṃ, āvuso… viññāṇaṃ kho ahaṃ, āvuso, abalaṃ virāgunaṃ anassāsikanti viditvā ye viññāṇe upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Evaṃ kho me, āvuso, jānato evaṃ passato imesu pañcasu upādānakkhandhesu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ, anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uttariṃ pañho pucchitabbo.
99. 『友よ、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって、五つの取蘊(執着の対象となる五つの集まり)が正しく説かれています。五つとは何でしょうか。すなわち、色取蘊、受取蘊、想取蘊、行取蘊、識取蘊です。友よ、これら五つの取蘊が、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって正しく説かれています。尊者はどのように知り、どのように見て、これら五つの取蘊において執着することなく、諸々の漏から心が解脱したのですか』と。比丘たちよ、諸漏が尽き、梵行を修め終え、なすべきことをなし、重荷を下ろし、最高の目的を達成し、有結を滅尽し、正智によって解脱した比丘には、このように答えるのが法にかなったことである。『友よ、私は色が無力であり、色褪せるものであり、慰めにならないものであると知って、色における執着や取縛、心の固執・偏見・潜在的傾向の滅尽、離貪、止滅、捨棄、放棄によって、私の心が解脱したことを了知します。友よ、受について……想について……行について……友よ、私は識が無力であり、色褪せるものであり、慰めにならないものであると知って、識における執着や取縛、心の固執・偏見・潜在的傾向の滅尽、離貪、止滅、捨棄、放棄によって、私の心が解脱したことを了知します。友よ、このように知り、このように見て、私において、これら五つの取蘊に対して執着することなく諸漏から心が解脱したのです』と。比丘たちよ、その比丘の言葉に対して『善いかな』と歓喜し、随喜すべきである。『善いかな』と歓喜し随喜した上で、さらに次の質問をすべきである。
100. ‘‘‘Chayimā, āvuso, dhātuyo tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Katamā cha? Pathavīdhātu, āpodhātu, tejodhātu, vāyodhātu, ākāsadhātu, viññāṇadhātu – imā kho, āvuso, cha dhātuyo tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imāsu chasu dhātūsu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘pathavīdhātuṃ kho ahaṃ, āvuso, na attato upagacchiṃ, na ca pathavīdhātunissitaṃ attānaṃ. Ye ca pathavīdhātunissitā upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Āpodhātuṃ kho ahaṃ, āvuso…pe… tejodhātuṃ kho ahaṃ, āvuso… vāyodhātuṃ kho ahaṃ, āvuso… ākāsadhātuṃ kho ahaṃ, āvuso… viññāṇadhātuṃ kho ahaṃ, āvuso, na attato upagacchiṃ, na ca viññāṇadhātunissitaṃ attānaṃ. Ye ca viññāṇadhātunissitā upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Evaṃ kho me, āvuso, jānato, evaṃ passato imāsu chasu dhātūsu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ, anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uttariṃ pañho pucchitabbo.
100. 『友よ、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって、六つの界(要素)が正しく説かれています。六つとは何でしょうか。地界、水界、火界、風界、空界、識界です。友よ、これら六つの界が、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって正しく説かれています。尊者はどのように知り、どのように見て、これら六つの界において執着することなく、諸々の漏から心が解脱したのですか』と。比丘たちよ、諸漏が尽き、梵行を修め終え、なすべきことをなし、重荷を下ろし、最高の目的を達成し、有結を滅尽し、正智によって解脱した比丘には、このように答えるのが法にかなったことである。『友よ、私は地界を我であるとみなさず、地界に依存した我ともみなさない。そして、地界に依存する執着や取縛、心の固執・偏見・潜在的傾向の滅尽、離貪、止滅、捨棄、放棄によって、私の心が解脱したことを了知します。友よ、水界について……火界について……風界について……空界について……友よ、私は識界を我であるとみなさず、識界に依存した我ともみなさない。そして、識界に依存する執着や取縛、心の固執・偏見・潜在的傾向の滅尽、離貪、止滅、捨棄、放棄によって、私の心が解脱したことを了知します。友よ、このように知り、このように見て、私において、これら六つの界に対して執着することなく諸漏から心が解脱したのです』と。比丘たちよ、その比丘の言葉に対して『善いかな』と歓喜し、随喜すべきである。『善いかな』と歓喜し随喜した上で、さらに次の質問をすべきである。
101. ‘‘‘Cha kho panimāni, āvuso, ajjhattikabāhirāni āyatanāni tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātāni. Katamāni cha? Cakkhu ceva rūpā ca, sotañca saddā ca, ghānañca gandhā ca, jivhā ca rasā ca, kāyo ca phoṭṭhabbā ca, mano ca dhammā ca – imāni kho, āvuso, cha ajjhattikabāhirāni āyatanāni tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātāni. Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imesu chasu ajjhattikabāhiresu āyatanesu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘cakkhusmiṃ, āvuso, rūpe cakkhuviññāṇe cakkhuviññāṇaviññātabbesu dhammesu yo chando yo rāgo yā nandī yā taṇhā ye ca upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Sotasmiṃ, āvuso, sadde sotaviññāṇe…pe… ghānasmiṃ, āvuso, gandhe ghānaviññāṇe… jivhāya, āvuso, rase jivhāviññāṇe… kāyasmiṃ, āvuso, phoṭṭhabbe kāyaviññāṇe… manasmiṃ, āvuso, dhamme manoviññāṇe manoviññāṇaviññātabbesu dhammesu yo chando yo rāgo yā nandī yā taṇhā ye ca upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Evaṃ kho me, āvuso, jānato evaṃ passato imesu chasu ajjhattikabāhiresu āyatanesu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uttariṃ pañho pucchitabbo.
101. 『友よ、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって、六つの内外の処(感覚器官と対象)が正しく説かれています。六つとは何でしょうか。眼と色、耳と声、鼻と香、舌と味、身と触、意と法です。友よ、これら六つの内外の処が、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって正しく説かれています。尊者はどのように知り、どのように見て、これら六つの内外の処において執着することなく、諸々の漏から心が解脱したのですか』と。比丘たちよ、諸漏が尽き、梵行を修め終え、なすべきことをなし、重荷を下ろし、最高の目的を達成し、有結を滅尽し、正智によって解脱した比丘には、このように答えるのが法にかなったことである。『友よ、眼において、色において、眼識において、眼識によって認識される法において、どのような欲、どのような貪、どのような喜、どのような渇愛、そして執着や取縛、心の固執・偏見・潜在的傾向があるとしても、それらの滅尽、離貪、止滅、捨棄、放棄によって、私の心が解脱したことを了知します。友よ、耳において、声において、耳識において……鼻において、香において、鼻識において……舌において、味において、舌識において……身において、触において、身識において……友よ、意において、法において、意識において、意識によって認識される法において、どのような欲、どのような貪、どのような喜、どのような渇愛、そして執着や取縛、心の固執・偏見・潜在的傾向があるとしても、それらの滅尽、離貪、止滅、捨棄、放棄によって、私の心が解脱したことを了知します。友よ、このように知り、このように見て、私において、これら六つの内外の処に対して執着することなく諸漏から心が解脱したのです』と。比丘たちよ、その比丘の言葉に対して『善いかな』と歓喜し、随喜すべきである。『善いかな』と歓喜し随喜した上で、さらに次の質問をすべきである。
102. ‘‘‘Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imasmiñca saviññāṇake kāye bahiddhā ca sabbanimittesu ahaṃkāramamaṃkāramānānusayā samūhatā’ti ? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘pubbe kho ahaṃ, āvuso, agāriyabhūto samāno aviddasu ahosiṃ. Tassa me tathāgato vā tathāgatasāvako vā dhammaṃ desesi. Tāhaṃ dhammaṃ sutvā tathāgate saddhaṃ paṭilabhiṃ. So tena saddhāpaṭilābhena samannāgato iti paṭisañcikkhiṃ – sambādho gharāvāso rajāpatho, abbhokāso pabbajjā. Nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’’’nti.
102. 「『しかし、尊者はどのように知り、どのように見て、この意識を伴う身体および外部のすべての対象(相)において、我執・我が物顔・慢の潜在的傾向(随眠)が根絶されたのですか』と〔問われるなら〕、比丘たちよ、煩悩の尽きた、〔崇高な生を〕生き終えた、なすべきことをなし終えた、重荷を下ろした、真の目的を達成した、生存の束縛を滅ぼし尽くした、正しく知って解脱した比丘にとって、このように説明することが法にかなっている。 『友よ、かつて私は在家の者であったとき、無知でありました。その私に、如来あるいは如来の弟子が法を説かれました。私はその法を聞いて、如来への信仰を得ました。私はその信仰を得て、このように熟考しました。「在家の生活は狭苦しく、塵の道(汚れの道)である。出家は開かれた空のようなものである。在家に住まう者が、完全に満たされ、完全に清らかな、磨かれた貝殻のような清浄行(梵行)を実践することは容易ではない。いざ、私は頭髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣を身にまとい、家を出て家なき身(出家)になろう」と。
‘‘So kho ahaṃ, āvuso, aparena samayena appaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya mahantaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya, appaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya mahantaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajiṃ. So evaṃ pabbajito samāno bhikkhūnaṃ sikkhāsājīvasamāpanno pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato ahosiṃ nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī vihāsiṃ. Adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato ahosiṃ dinnādāyī dinnapāṭikaṅkhī, athenena sucibhūtena attanā vihāsiṃ. Abrahmacariyaṃ pahāya brahmacārī ahosiṃ ārācārī virato methunā gāmadhammā. Musāvādaṃ pahāya musāvādā paṭivirato ahosiṃ saccavādī saccasandho theto paccayiko avisaṃvādako lokassa. Pisuṇaṃ vācaṃ pahāya pisuṇāya vācāya paṭivirato ahosiṃ, ito sutvā na amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā na imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya; iti bhinnānaṃ vā sandhātā sahitānaṃ vā anuppadātā samaggārāmo samaggarato samagganandī samaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā ahosiṃ. Pharusaṃ vācaṃ pahāya pharusāya vācāya paṭivirato ahosiṃ; yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā ahosiṃ. Samphappalāpaṃ pahāya samphappalāpā paṭivirato ahosiṃ; kālavādī bhūtavādī atthavādī dhammavādī vinayavādī nidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā ahosiṃ kālena sāpadesaṃ pariyantavatiṃ atthasaṃhitaṃ.
友よ、その私はその後、わずかな財産であれ広大な財産であれ投げ捨て、わずかな親族の輪であれ広大な親族の輪であれ投げ捨て、頭髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣を身にまとい、家を出て家なき身に出家しました。そのように出家した私は、比丘たちの戒律と生活規範を具足し、生きものを殺すことを捨て、生きものを殺すことから離れ、棒を捨て、武器を捨て、慎み深く、慈しみ深く、すべての生きとし生けるものの利益を憐れんで暮らしました。与えられていないものを取ることを捨て、与えられていないものを取ることから離れ、与えられたものを受け取り、与えられることを待ち、盗むことなく、清浄な自己を保って暮らしました。不淫(非清浄行)を捨てて清浄行を修め、遠離して暮らい、村落の法である性交から離れました。虚言を捨て、虚言から離れ、真実を語り、真実に固執し、堅固で、信頼され、世の人を欺かない者となりました。離間語(中傷)を捨て、離間語から離れ、ここから聞いてあちらでこの人々の仲を裂くために語らず、あちらで聞いてここでかの人々の仲を裂くために語らず、このように仲違いした人々を和解させ、結束した人々をさらに励まし、和合を好み、和合を喜び、和合を楽しみ、和合をもたらす言葉を語る者となりました。粗悪な言葉を捨て、粗悪な言葉から離れ、欠点がなく、耳に快く、愛らしく、心に届き、礼儀正しく、多くの人に好まれ、多くの人の心を喜ばせる、そのような言葉を語る者となりました。無駄話(戯論)を捨て、無駄話から離れ、適切な時に語り、真実を語り、有益なことを語り、法を語り、律を語り、適切な時に理由を明かし、限界をわきまえ、利益を伴う、心に留めるべき言葉を語る者となりました。
‘‘So bījagāmabhūtagāmasamārambhā paṭivirato ahosiṃ, ekabhattiko ahosiṃ rattūparato virato vikālabhojanā. Naccagītavāditavisūkadassanā paṭivirato ahosiṃ. Mālāgandhavilepanadhāraṇamaṇḍanavibhūsanaṭṭhānā paṭivirato ahosiṃ. Uccāsayanamahāsayanā paṭivirato ahosiṃ. Jātarūparajatapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, āmakadhaññapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, āmakamaṃsapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ; itthikumārikapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, dāsidāsapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, ajeḷakapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, kukkuṭasūkarapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, hatthigavassavaḷavapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, khettavatthupaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ. Dūteyyapahiṇagamanānuyogā paṭivirato ahosiṃ, kayavikkayā paṭivirato ahosiṃ, tulākūṭakaṃsakūṭamānakūṭā paṭivirato ahosiṃ, ukkoṭanavañcananikatisāciyogā paṭivirato ahosiṃ, chedanavadhabandhanaviparāmosaālopasahasākārā paṭivirato ahosiṃ.
私は種子や植物の集まりを損なうことから離れました。一日の食事を一回とし、夜の食事を断ち、正午以降の食事から離れました。舞踊・歌謡・音楽・見世物を見ることから離れました。花輪・香料・塗料を身につけ、装飾し、身を着飾ることから離れました。高い寝具や大きな寝具から離れました。金や銀を受け取ることから離れ、生の穀物を受け取ることから離れ、生の肉を受け取ることから離れ、女性や少女を受け取ることから離れ、男女の奴隷を受け取ることから離れ、山羊や羊を受け取ることから離れ、鶏や豚を受け取ることから離れ、象・牛・馬・牝馬を受け取ることから離れ、田畑や宅地を受け取ることから離れました。使者の役目や使い走りに行くことから離れ、売買することから離れ、偽りの秤・偽りの金属・偽りの枡による不正から離れ、贈収賄・詐欺・不正の計略から離れ、切断・殺傷・拘束・追剥・略奪・暴力行為から離れました。
‘‘So santuṭṭho ahosiṃ kāyaparihārikena cīvarena, kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamiṃ samādāyeva pakkamiṃ. Seyyathāpi nāma pakkhī sakuṇo yena yeneva ḍeti sapattabhārova ḍeti; evameva kho ahaṃ, āvuso; santuṭṭho ahosiṃ kāyaparihārikena cīvarena, kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamiṃ samādāyeva pakkamiṃ. So iminā ariyena sīlakkhandhena samannāgato ajjhattaṃ anavajjasukhaṃ paṭisaṃvedesiṃ.
私は身体を守るだけの衣と、腹を満たすだけの托鉢の食で満足していました。私はどこへ行くにも、それらだけを携えて行きました。あたかも翼のある鳥が、どこへ飛んで行くにも翼だけを重荷として飛ぶようなものです。友よ、まさにそのように、私は身体を守るだけの衣と、腹を満たすだけの托鉢の食で満足していました。私はどこへ行くにも、それらだけを携えて行きました。私はこの聖なる戒律の集まりを具足して、内なる過ちのない楽(無過の楽)を体験しました。
103. ‘‘So cakkhunā rūpaṃ disvā na nimittaggāhī ahosiṃ nānubyañjanaggāhī; yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ, tassa saṃvarāya paṭipajjiṃ; rakkhiṃ cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ āpajjiṃ. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya na nimittaggāhī ahosiṃ nānubyañjanaggāhī; yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ, tassa saṃvarāya paṭipajjiṃ; rakkhiṃ manindriyaṃ, manindriye saṃvaraṃ āpajjiṃ. So iminā ariyena indriyasaṃvarena samannāgato ajjhattaṃ abyāsekasukhaṃ paṭisaṃvedesiṃ.
103. 私は眼で形姿(色)を見て、その全体的な相にとらわれず、細かな特徴にもとらわれませんでした。眼の感覚器官(眼根)が制御されないでいると、貪欲と憂いという悪しく不善なる法が流れ込んでくる原因となるので、それを制御するために実践しました。眼根を守り、眼根の制御を達成しました。耳で声を聞いて……(中略)……鼻で香りをかいで……(中略)……舌で味を味わって……(中略)……身で感触に触れて……(中略)……意(心)で法を認識して、その相にとらわれず、細かな特徴にもとらわれませんでした。意の感覚器官(意根)が制御されないでいると、貪欲と憂いという悪しく不善なる法が流れ込んでくる原因となるので、それを制御するために実践しました。意根を守り、意根の制御を達成しました。私はこの聖なる感覚器官の制御(根律儀)を具足して、内なる汚れなき楽(無染の楽)を体験しました。
‘‘So abhikkante paṭikkante sampajānakārī ahosiṃ, ālokite vilokite sampajānakārī ahosiṃ, samiñjite pasārite sampajānakārī ahosiṃ, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī ahosiṃ, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī ahosiṃ, uccārapassāvakamme sampajānakārī ahosiṃ, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī ahosiṃ.
私は前進するときも後退するときも正知(明確な自覚)をもって行い、前を見るときも見回すときも正知をもって行い、手足を曲げるときも伸ばすときも正知をもって行い、大衣・鉢・衣を身につけるときも正知をもって行い、食べるときも飲むときも噛むときも味わうときも正知をもって行い、大小便の用を足すときも正知をもって行い、行くときも立つときも座るときも眠るときも目覚めているときも語るときも沈黙しているときも正知をもって行いました。
‘‘So iminā ca ariyena sīlakkhandhena samannāgato, (imāya ca ariyāya santuṭṭhiyā samannāgato,) iminā ca ariyena indriyasaṃvarena samannāgato, iminā ca ariyena satisampajaññena samannāgato vivittaṃ senāsanaṃ bhajiṃ araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. So pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto nisīdiṃ pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā.
私はこの聖なる戒律の集まりを具足し、〔この聖なる満足を具足し、〕この聖なる根の制御を具足し、この聖なる正念・正知を具足して、人里離れた住まい、すなわち森、樹の根元、山、峡谷、山の洞窟、墓地、森林の奥地、開けた場所、藁山に身を寄せました。私は食後に托鉢から戻り、足を組んで(結跏趺坐し)、身体をまっすぐに保ち、面前に気づき(念)を確立して座りました。
‘‘So abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā vihāsiṃ, abhijjhāya cittaṃ parisodhesiṃ. Byāpādapadosaṃ pahāya abyāpannacitto vihāsiṃ sabbapāṇabhūtahitānukampī, byāpādapadosā cittaṃ parisodhesiṃ. Thinamiddhaṃ pahāya vigatathinamiddho vihāsiṃ ālokasaññī sato sampajāno, thinamiddhā cittaṃ parisodhesiṃ. Uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato vihāsiṃ ajjhattaṃ, vūpasantacitto, uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodhesiṃ. Vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho vihāsiṃ akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodhesiṃ.
私は世間に対する貪欲を捨て、貪欲を離れた心で暮らし、貪欲から心を清めました。悪意と怒りを捨て、悪意のない心で暮らし、すべての生きとし生けるものの利益を憐れみ、悪意と怒りから心を清めました。惛沈と睡眠(心の沈滞と眠気)を捨て、惛沈と睡眠を離れて暮らし、光を想い(光明想)、気づきと明晰な自覚(正念正知)を保ち、惛沈と睡眠から心を清めました。掉挙と悪作(心の浮つきと後悔)を捨て、浮つくことなく暮らし、内において心静まり、掉挙と悪作から心を清めました。疑いを捨て、疑いを乗り越えて暮らし、善なる法に対して躊躇することなく、疑いから心を清めました。
104. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ.
104. 私は心の汚れであり智慧を弱めるこれら五つの覆い(五蓋)を捨てて、まさに諸々の欲望から離れ、不善の法から離れて、尋(思考)があり、伺(考察)があり、遠離から生じた喜と楽のある初禅を達成して暮らしました。尋と伺の静止によって、内なる清浄があり、心が一境性となり、尋がなく、伺がなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を……(中略)……第三禅を……第四禅を達成して暮らしました。
‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmesiṃ. So idaṃ dukkhanti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ dukkhasamudayoti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ dukkhanirodhoti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ; ime āsavāti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ āsavasamudayoti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ āsavanirodhoti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ. Tassa me evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccittha, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccittha, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccitthaः vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ ahosi. Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyāti abbhaññāsiṃ. Evaṃ kho me, āvuso, jānato evaṃ passato imasmiñca saviññāṇake kāye bahiddhā ca sabbanimittesu ahaṃkāramamaṃkāramānānusayā samūhatā’’ti. ‘‘Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā evamassa vacanīyo – ‘lābhā no, āvuso, suladdhaṃ no, āvuso, ye mayaṃ āyasmantaṃ tādisaṃ sabrahmacāriṃ samanupassāmā’’’ti .
このように心が集中し、清浄で、純白で、汚れがなく、随煩悩を離れ、柔軟で、活動に適し、不動となって動揺しなくなったとき、私は諸々の煩悩の滅尽の知恵(漏尽智)へと心を向けました。私は『これが苦である』とありのままに如実に知りました。『これが苦の生起(集)である』と如実に知りました。『これが苦の滅である』と如実に知りました。『これが苦の滅に至る道筋(道)である』と如実に知りました。『これらが諸々の煩悩(漏)である』と如実に知りました。『これが煩悩の生起である』と如実に知りました。『これが煩悩の滅である』と如実に知りました。『これが煩悩の滅に至る道筋である』と如実に知りました。このように知り、このように見る私の心は、欲望の煩悩(欲漏)からも解脱し、生存の煩悩(有漏)からも解脱し、無明の煩悩(無明漏)からも解脱しました。解脱したとき、『解脱した』という知恵が生じました。『生は尽きた、清浄行は修められた、なすべきことはなされた、もはや二度とこのような状態になることはない』と如実に知りました。友よ、このように知り、このように見る私にとって、この意識を伴う身体および外部のすべての対象において、我執・我が物顔・慢の潜在的傾向が根絶されたのです』と。 比丘たちよ、その比丘の言葉に対しては、『素晴らしい』と歓喜し、随喜すべきである。『素晴らしい』と歓喜し、随喜した上で、彼にこのように言うべきである。『友よ、私たちにとって大きな利得です。友よ、私たちにとって真に善き利得です。私たちが尊者のような同僚の修行者(同梵行者)にお目にかかれるとは』」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。かの比丘たちは世尊の説法を心から喜んだ。
Chabbisodhanasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ.
六清浄経 第二 終わる。
3. Sappurisasuttaṃ
3. 善士経(善人経)
105. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘sappurisadhammañca vo, bhikkhave, desessāmi asappurisadhammañca. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
105. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティ(舎衛城)のジェータ林(祇樹)にある給孤独園におられた。そこで世尊は「比丘たちよ」と比丘たちに呼びかけられた。「尊き師よ」とそれらの比丘たちは世尊にお応えした。世尊はこのように説かれた。「比丘たちよ、あなた方に善士の法(善人の法)と、非善士の法(悪人の法)とを説こう。それを聴き、よく心に留めなさい。私は語ろう」。「畏まりました、世尊」とそれらの比丘たちは世尊にお応えした。世尊はこのように説かれた。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, asappurisadhammo? Idha, bhikkhave, asappuriso uccākulā pabbajito hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi uccākulā pabbajito, ime panaññe bhikkhū na uccākulā pabbajitā’ti. So tāya uccākulīnatāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayaṃ , bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho uccākulīnatāya lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi uccākulā pabbajito hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tāya uccākulīnatāya nevattānukkaṃseti na paraṃ vambheti. Ayaṃ, bhikkhave, sappurisadhammo.
「比丘たちよ、非善士の法とはどのようなものか。比丘たちよ、ここに、ある非善士が高貴な家柄から出家したとする。彼はこのように考える。『私は高貴な家柄から出家した。しかし、これらの他の比丘たちは高貴な家柄からの出家ではない』と。彼はその高貴な家柄のゆえに己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これが非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『高貴な家柄であることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ高貴な家柄からの出家でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本(基準)として、その高貴な家柄のゆえに己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これが善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso mahākulā pabbajito hoti…pe… mahābhogakulā pabbajito hoti…pe… uḷārabhogakulā pabbajito hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi uḷārabhogakulā pabbajito, ime panaññe bhikkhū na uḷārabhogakulā pabbajitā’ti. So tāya uḷārabhogatāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho uḷārabhogatāya lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi uḷārabhogakulā pabbajito hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tāya uḷārabhogatāya nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が大いなる名家から出家したとする……(中略:高貴な家柄の節と同様に展開されるべし)……大いなる富裕な家柄から出家したとする……(中略)……広大な富を持つ家柄から出家したとする。彼はこのように考える。『私は広大な富を持つ家柄から出家した。しかし、これらの他の比丘たちは広大な富を持つ家柄からの出家ではない』と。彼はその広大な富のゆえに己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『広大な富があることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ広大な富を持つ家柄からの出家でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その広大な富のゆえに己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
106. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso ñāto hoti yasassī. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi ñāto yasassī, ime panaññe bhikkhū appaññātā appesakkhā’ti. So tena ñattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho ñattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi ñāto hoti yasassī; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena ñattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
106. 比丘たちよ、さらに、ある非善士が名を知られ、名声を得ているとする。彼はこのように考える。『私は名を知られ、名声を得ている。しかし、これらの他の比丘たちは無名であり、力(影響力)もない』と。彼はその知名度によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『知名度によって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ名を知られず名声がなくても、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その知名度によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso lābhī hoti cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārānaṃ. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi lābhī cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārānaṃ, ime panaññe bhikkhū na lābhino cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārāna’nti. So tena lābhena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho lābhena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi lābhī hoti cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārānaṃ; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena lābhena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が衣・托鉢の食・住居・病気のための薬品という必需品を得る者であるとする。彼はこのように考える。『私は衣・托鉢の食・住居・病気のための薬品という必需品を得る者である。しかし、これらの他の比丘たちは衣・托鉢の食・住居・病気のための薬品という必需品を得る者ではない』と。彼はその利養(獲得物)によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『利養によって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ衣・托鉢の食・住居・病気のための薬品という必需品を得る者でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その利養によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso bahussuto hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi bahussuto, ime panaññe bhikkhū na bahussutā’ti. So tena bāhusaccena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho bāhusaccena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi bahussuto hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena bāhusaccena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が博学多聞であるとする。彼はこのように考える。『私は博学多聞である。しかし、これらの他の比丘たちは博学多聞ではない』と。彼はその多聞によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『多聞によって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ博学多聞でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その多聞によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso vinayadharo hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi vinayadharo, ime panaññe bhikkhū na vinayadharā’ti. So tena vinayadharattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho vinayadharattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi vinayadharo hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena vinayadharattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が律の保持者(持律者)であるとする。彼はこのように考える。『私は持律者である。しかし、これらの他の比丘たちは持律者ではない』と。彼はその持律者であることによって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『持律者であることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ持律者でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その持律者であることによって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso dhammakathiko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi dhammakathiko, ime panaññe bhikkhū na dhammakathikā’ti. So tena dhammakathikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho dhammakathikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi dhammakathiko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena dhammakathikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が法の説者(説法者)であるとする。彼はこのように考える。『私は説法者である。しかし、これらの他の比丘たちは説法者ではない』と。彼はその説法者であることによって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『説法者であることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ説法者でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その説法者であることによって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
107. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso āraññiko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi āraññiko ime panaññe bhikkhū na āraññikā’ti. So tena āraññikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho āraññikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi āraññiko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena āraññikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
107. 比丘たちよ、さらに、ある非善士が森に住まう者(阿蘭若住者)であるとする。彼はこのように考える。『私は森に住まう者である。しかし、これらの他の比丘たちは森に住まう者ではない』と。彼はその森林住であることによって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『森林住であることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ森に住まう者でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その森林住であることによって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso paṃsukūliko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi paṃsukūliko, ime panaññe bhikkhū na paṃsukūlikā’ti. So tena paṃsukūlikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho paṃsukūlikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi paṃsukūliko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena paṃsukūlikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士がぼろ布をまとう者(糞掃衣を着る者)であるとする。彼はこのように考える。『私は糞掃衣を着る者である。しかし、これらの他の比丘たちは糞掃衣を着る者ではない』と。彼はその糞掃衣を着ることによって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『糞掃衣を着ることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ糞掃衣を着る者でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その糞掃衣を着ることによって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso piṇḍapātiko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi piṇḍapātiko, ime panaññe bhikkhū na piṇḍapātikā’ti. So tena piṇḍapātikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho piṇḍapātikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi piṇḍapātiko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena piṇḍapātikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が托鉢食のみを食べる者(乞食者)であるとする。彼はこのように考える。『私は乞食者である。しかし、これらの他の比丘たちは乞食者ではない』と。彼はその乞食者であることによって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『乞食者であることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ乞食者でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その乞食者であることによって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso rukkhamūliko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi rukkhamūliko, ime panaññe bhikkhū na rukkhamūlikā’ti. So tena rukkhamūlikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho rukkhamūlikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi rukkhamūliko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena rukkhamūlikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が樹の下に住まう者(樹下住者)であるとする。彼はこのように考える。『私は樹の下に住まう者である。しかし、これらの他の比丘たちは樹の下に住まう者ではない』と。彼はその樹下住であることによって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『樹下住であることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ樹の下に住まう者でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その樹下住であることによって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sosāniko hoti…pe… abbhokāsiko hoti… nesajjiko hoti… yathāsanthatiko hoti… ekāsaniko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi ekāsaniko, ime panaññe bhikkhū na ekāsanikā’ti. So tena ekāsanikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho ekāsanikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi ekāsaniko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena ekāsanikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が墓地に住まう者(塚間住者)であるとする……(中略)……野天に住まう者(露地住者)であるとする……横にならず常に座っている者(常坐不臥者)であるとする……あてがわれた席で満足する者(随処住者)であるとする……一度の座席で食事を終える者(一座食者)であるとする。彼はこのように考える。『私は一座食者である。しかし、これらの他の比丘たちは一座食者ではない』と。彼はその一座食者であることによって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『一座食者であることによって貪りの法が滅尽するわけではなく、怒りの法が滅尽するわけでもなく、迷いの法が滅尽するわけでもない。たとえ一座食者でなくとも、法に随って法を実践し、適切に実践し、法に従って行い生きる者であるなら、彼はその点において敬われるべきであり、称賛されるべきである』と。彼はまさに実践そのものを根本として、その一座食者であることによって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
108. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi paṭhamajjhānasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū paṭhamajjhānasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya paṭhamajjhānasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘paṭhamajjhānasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya paṭhamajjhānasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
108. 比丘たちよ、さらに、ある非善士が諸々の欲望から離れ、不善の法から離れて、尋があり、伺があり、遠離から生じた喜と楽のある初禅を達成して暮らしているとする。彼はこのように考える。『私は初禅の達成を得た者である。しかし、これらの他の比丘たちは初禅の達成を得た者ではない』と。彼はその初禅の達成によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『初禅の達成においてさえも、世尊によって「それに執着しないこと(無執着・非彼性)」が説かれた。「どのようなものとして思念しようとも、それによってそれは別のものとなってしまう」からである』と。彼は無執着そのものを根本として、その初禅の達成によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi catutthajjhānasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū catutthajjhānasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya catutthajjhānasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘catutthajjhānasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya catutthajjhānasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が尋と伺の静止によって、内なる清浄があり、心が一境性となり、尋がなく、伺がなく、三昧から生じた喜と楽のある第二禅を……(中略)……第三禅を……第四禅を達成して暮らしているとする。彼はこのように考える。『私は第四禅の達成を得た者である。しかし、これらの他の比丘たちは第四禅の達成を得た者ではない』と。彼はその第四禅の達成によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『第四禅の達成においてさえも、世尊によって「それに執着しないこと」が説かれた。「どのようなものとして思念しようとも、それによってそれは別のものとなってしまう」からである』と。彼は無執着そのものを根本として、その第四禅の達成によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi ākāsānañcāyatanasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū ākāsānañcāyatanasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya ākāsānañcāyatanasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘ākāsānañcāyatanasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya ākāsānañcāyatanasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が物質的な想い(色想)を完全に超越し、抵抗の想い(有対想)を消滅させ、多様性の想い(種々想)を作意しないことによって、「空間は無限である」と空無辺処を達成して暮らしているとする。彼はこのように考える。『私は空無辺処の達成を得た者である。しかし、これらの他の比丘たちは空無辺処の達成を得た者ではない』と。彼はその空無辺処の達成によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『空無辺処の達成においてさえも、世尊によって「それに執着しないこと」が説かれた。「どのようなものとして思念しようとも、それによってそれは別のものとなってしまう」からである』と。彼は無執着そのものを根本として、その空無辺処の達成によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi viññāṇañcāyatanasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū viññāṇañcāyatanasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya viññāṇañcāyatanasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘viññāṇañcāyatanasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya viññāṇañcāyatanasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が空無辺処を完全に超越し、「意識は無限である」と識無辺処を達成して暮らしているとする。彼はこのように考える。『私は識無辺処の達成を得た者である。しかし、これらの他の比丘たちは識無辺処の達成を得た者ではない』と。彼はその識無辺処の達成によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『識無辺処の達成においてさえも、世尊によって「それに執着しないこと」が説かれた。「どのようなものとして思念しようとも、それによってそれは別のものとなってしまう」からである』と。彼は無執着そのものを根本として、その識無辺処の達成によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi ākiñcaññāyatanasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū ākiñcaññāyatanasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya ākiñcaññāyatanasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘ākiñcaññāyatanasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya ākiñcaññāyatanasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が識無辺処を完全に超越し、「何も存在しない」と無所有処を達成して暮らしているとする。彼はこのように考える。『私は無所有処の達成を得た者である。しかし、これらの他の比丘たちは無所有処の達成を得た者ではない』と。彼はその無所有処の達成によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『無所有処の達成においてさえも、世尊によって「それに執着しないこと」が説かれた。「どのようなものとして思念しようとも、それによってそれは別のものとなってしまう」からである』と。彼は無執着そのものを根本として、その無所有処の達成によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo.
比丘たちよ、さらに、ある非善士が無所有処を完全に超越し、非想非非想処を達成して暮らしているとする。彼はこのように考える。『私は非想非非想処の達成を得た者である。しかし、これらの他の比丘たちは非想非非想処の達成を得た者ではない』と。彼はその非想非非想処の達成によって己を称え、他者を侮る。比丘たちよ、これもまた非善士の法である。 しかし、比丘たちよ、善士はこのように考える。『非想非非想処の達成においてさえも、世尊によって「それに執着しないこと」が説かれた。「どのようなものとして思念しようとも、それによってそれは別のものとなってしまう」からである』と。彼は無執着そのものを根本として、その非想非非想処の達成によって己を称えることもなく、他者を侮ることもない。比丘たちよ、これもまた善士の法である。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sappuriso sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati. Paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ , bhikkhave, bhikkhu na kiñci maññati, na kuhiñci maññati, na kenaci maññatī’’ti.
比丘たちよ、さらに、善士は非想非非想処を完全に超越し、想受滅(滅尽定)を達成して暮らす。そして智慧によってそれを見て、彼の諸々の煩悩は滅尽する。比丘たちよ、この比丘は、何ものをも思念せず、どこにおいても思念せず、いかなるものとしても思念しない」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。かの比丘たちは世尊の説法を心から喜んだ。
Sappurisasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ.
善士経 第三 終わる。
4. Sevitabbāsevitabbasuttaṃ
4. 親近・不親近経(親しむべきことと親しむべきでないことの経)
109. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘sevitabbāsevitabbaṃ vo, bhikkhave, dhammapariyāyaṃ desessāmi. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
109. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティ(舎衛城)のジェータ林(祇樹)にある給孤独園におられた。そこで世尊は「比丘たちよ」と比丘たちに呼びかけられた。「尊き師よ」とそれらの比丘たちは世尊にお応えした。世尊はこのように説かれた。「比丘たちよ、あなた方に親近すべきこと(実践・交際すべきこと)と親近すべきでないこと(不親近)に関する法の教えを説こう。それを聴き、よく心に留めなさい。私は語ろう」。「畏まりました、世尊」とそれらの比丘たちは世尊にお応えした。世尊はこのように説かれた。
‘‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ , bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāraṃ. Vacīsamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ vacīsamācāraṃ. Manosamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ manosamācāraṃ. Cittuppādaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ cittuppādaṃ. Saññāpaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ saññāpaṭilābhaṃ. Diṭṭhipaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ diṭṭhipaṭilābhaṃ. Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’’nti.
「比丘たちよ、私は身体の行い(身行)についても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして身体の行いはそれぞれ互いに異なる。 比丘たちよ、私は言葉の行い(口行)についても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして言葉の行いはそれぞれ互いに異なる。 比丘たちよ、私は心の行い(意行)についても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして心の行いはそれぞれ互いに異なる。 比丘たちよ、私は心の生起(発心)についても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして心の生起はそれぞれ互いに異なる。 比丘たちよ、私は想いの獲得(知覚の獲得)についても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして想いの獲得はそれぞれ互いに異なる。 比丘たちよ、私は見解の獲得(見解の獲得)についても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして見解の獲得はそれぞれ互いに異なる。 比丘たちよ、私は個体(存在)の獲得(生存の獲得)についても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして個体の獲得はそれぞれ互いに異なる」と。
Evaṃ vutte āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi.
このように説かれたとき、尊者サーリプッタは世尊にこのように申し上げた。「世尊がこのように簡潔に説かれ、詳細には意味を説き明かされなかったことについて、私はこのように詳細に意味を理解しております。
110. ‘‘‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāra’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti, evarūpo kāyasamācāro na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti, evarūpo kāyasamācāro sevitabbo.
110. 『比丘たちよ、私は身体の行いについても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして身体の行いはそれぞれ互いに異なる』と、このように世尊によって説かれました。これは何を根拠として説かれたのでしょうか。 尊者よ、ある身体の行いを親近するときに、不善の法が増大し、善なる法が衰退するなら、そのような身体の行いは親近すべきではありません。一方、尊者よ、ある身体の行いを親近するときに、不善の法が衰退し、善なる法が増大するなら、そのような身体の行いは親近すべきであります。
111. ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco pāṇātipātī hoti luddo lohitapāṇi hatappahate niviṭṭho adayāpanno pāṇabhūtesu; adinnādāyī kho pana hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ gāmagataṃ vā araññagataṃ vā taṃ adinnaṃ theyyasaṅkhātaṃ ādātā hoti; kāmesumicchācārī kho pana hoti, yā tā māturakkhitā piturakkhitā mātāpiturakkhitā bhāturakkhitā bhaginirakkhitā ñātirakkhitā gottarakkhitā dhammarakkhitā sassāmikā saparidaṇḍā antamaso mālāguḷaparikkhittāpi tathārūpāsu cārittaṃ āpajjitā hoti – evarūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti.
111. 尊者よ、どのような身体の行いを親近するときに、不善の法が増大し、善なる法が衰退するのでしょうか。 尊者よ、ここに、ある人は生きものを殺す者であり、残忍で、血塗られた手を持ち、殺傷に専念し、生きとし生けるものに対して慈悲がありません。また、与えられていないものを取る者であり、村であれ森であれ、他者の所有物である財具を与えられていないのに盗意をもって取る者です。また、諸々の欲望における邪淫を行なう者であり、母に守られている女性、父に守られている女性、両親に守られている女性、兄に守られている女性、姉妹に守られている女性、親族に守られている女性、一族に守られている女性、法によって守られている女性、夫のいる女性、刑罰の定めのある女性、あるいは婚約の花輪をかけられた女性にさえも、そのような女性たちと関係を持つ者です。 尊者よ、このような身体の行いを親近するときに、不善の法が増大し、善なる法が衰退します。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati; adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ gāmagataṃ vā araññagataṃ vā taṃ nādinnaṃ theyyasaṅkhātaṃ ādātā hoti; kāmesumicchācāraṃ pahāya kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, yā tā māturakkhitā piturakkhitā mātāpiturakkhitā bhāturakkhitā bhaginirakkhitā ñātirakkhitā gottarakkhitā dhammarakkhitā sassāmikā saparidaṇḍā antamaso mālāguḷaparikkhittāpi tathārūpāsu na cārittaṃ āpajjitā hoti – evarūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāra’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
尊者よ、どのような身体の行いを親近するときに、不善の法が衰退し、善なる法が増大するのでしょうか。 尊者よ、ここに、ある人は生きものを殺すことを捨て、生きものを殺すことから離れ、棒を捨て、武器を捨て、慎み深く、慈しみ深く、すべての生きとし生けるものの利益を憐れんで暮らします。与えられていないものを取ることを捨て、与えられていないものを取ることから離れ、村であれ森であれ、他者の所有物である財具を与えられていないのに盗意をもって取ることをしません。諸々の欲望における邪淫を捨て、邪淫から離れ、母に守られている女性、父に守られている女性、両親に守られている女性、兄に守られている女性、姉妹に守られている女性、親族に守られている女性、一族に守られている女性、法によって守られている女性、夫のいる女性、刑罰の定めのある女性、あるいは婚約の花輪をかけられた女性にさえも、そのような女性たちと関係を持つことをしません。 尊者よ、このような身体の行いを親近するときに、不善の法が衰退し、善なる法が増大します。『比丘たちよ、私は身体の行いについても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして身体の行いはそれぞれ互いに異なる』と、このように世尊が説かれたのは、まさにこのことを根拠として説かれたのです。
‘‘‘Vacīsamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ vacīsamācāra’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti, evarūpo vacīsamācāro na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo vacīsamācāro sevitabbo.
『比丘たちよ、私は言葉の行いについても二通りあると説く。すなわち、親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして言葉の行いはそれぞれ互いに異なる』と、このように世尊によって説かれました。これは何を根拠として説かれたのでしょうか。 尊者よ、ある言葉の行いを親近するときに、不善の法が増大し、善なる法が衰退するなら、そのような言葉の行いは親近すべきではありません。一方、尊者よ、ある言葉の行いを親近するときに、不善の法が衰退し、善なる法が増大するなら、そのような言葉の行いは親近すべきであります。
112. ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco musāvādī hoti, sabhāgato vā parisāgato vā ñātimajjhagato vā pūgamajjhagato vā rājakulamajjhagato vā abhinīto sakkhipuṭṭho – ‘ehambho purisa, yaṃ jānāsi taṃ vadehī’ti so ajānaṃ vā āha – ‘jānāmī’ti, jānaṃ vā āha – ‘na jānāmī’ti; apassaṃ vā āha – ‘passāmī’ti, passaṃ vā āha – ‘na passāmī’ti – iti attahetu vā parahetu vā āmisakiñcikkhahetu vā sampajānamusā bhāsitā hoti; pisuṇavāco kho pana hoti, ito sutvā amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya – iti samaggānaṃ vā bhettā, bhinnānaṃ vā anuppadātā, vaggārāmo, vaggarato, vagganandī, vaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā hoti; pharusavāco kho pana hoti, yā sā vācā kaṇḍakā kakkasā pharusā parakaṭukā parābhisajjanī kodhasāmantā asamādhisaṃvattanikā, tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā hoti; samphappalāpī kho pana hoti akālavādī abhūtavādī anatthavādī adhammavādī avinayavādī, anidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā hoti akālena anapadesaṃ apariyantavatiṃ anatthasaṃhitaṃ – evarūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti.
112. 「世尊よ、どのような言葉の行いを習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は虚言を語る者であり、集会に行き、会衆に行き、親族の中に行き、組合の中に行き、あるいは王家の中に行って、連れ出されて証人として問われ、『さあ、男よ、そなたが知っていることを語れ』と言われると、彼は知らずして『知っている』と言い、あるいは知っていながら『知らない』と言い、見ずして『見ている』と言い、あるいは見ながら『見ていない』と言います。このようにして、自己のため、他者のため、あるいは多少の利得のために、知りながら虚言を語る者となります。また、離間を語る者となり、ここから聞いては彼らを仲違いさせるためにあそこで語り、あるいはあそこから聞いては彼らを仲違いさせるためにここで語ります。このようにして、和合している者たちを分裂させ、分裂している者たちを煽り立て、分裂を好み、分裂を喜び、分裂を歓心とし、分裂を生じさせる言葉を語る者となります。また、粗悪な言葉を語る者となり、針のようで、耳障りで、粗暴で、他者を傷つけ、他者を怒らせ、怒りに近く、等持(精神統一)に資さない、そのような言葉を語る者となります。また、無駄話をする者となり、時ならぬことを語る者、不実を語る者、無益を語る者、非法を語る者、非律を語る者となり、時ならずに、根拠なく、限度なく、益なき、心に留めるに値しない言葉を語る者となります。世尊よ、このような言葉の行いを習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco musāvādaṃ pahāya musāvādā paṭivirato hoti sabhāgato vā parisāgato vā ñātimajjhagato vā pūgamajjhagato vā rājakulamajjhagato vā abhinīto sakkhipuṭṭho – ‘ehambho purisa, yaṃ jānāsi taṃ vadehī’ti so ajānaṃ vā āha – ‘na jānāmī’ti, jānaṃ vā āha – ‘jānāmī’ti, apassaṃ vā āha – ‘na passāmī’ti, passaṃ vā āha – ‘passāmī’ti – iti attahetu vā parahetu vā āmisakiñcikkhahetu vā na sampajānamusā bhāsitā hoti; pisuṇaṃ vācaṃ pahāya pisuṇāya vācāya paṭivirato hoti, ito sutvā na amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā na imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya – iti bhinnānaṃ vā sandhātā sahitānaṃ vā anuppadātā samaggārāmo samaggarato samagganandī samaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā hoti; pharusaṃ vācaṃ pahāya pharusāya vācāya paṭivirato hoti, yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā hoti; samphappalāpaṃ pahāya samphappalāpā paṭivirato hoti kālavādī bhūtavādī atthavādī dhammavādī vinayavādī, nidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā hoti kālena sāpadesaṃ pariyantavatiṃ atthasaṃhitaṃ – evarūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Vacīsamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ vacīsamācāra’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
「世尊よ、どのような言葉の行いを習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は虚言を捨てて虚言を離れた者となり、集会に行き、会衆に行き、親族の中に行き、組合の中に行き、あるいは王家の中に行って、連れ出されて証人として問われ、『さあ、男よ、そなたが知っていることを語れ』と言われると、彼は知らずして『知らない』と言い、知っていれば『知っている』と言い、見ずして『見ていない』と言い、見ていれば『見ている』と言います。このようにして、自己のため、他者のため、あるいは多少の利得のために、知りながら虚言を語ることはありません。離間を語ることを捨てて離間を語ることを離れた者となり、ここから聞いては彼らを仲違いさせるためにあそこで語ることはなく、あそこから聞いては彼らを仲違いさせるためにここで語ることはありません。このようにして、分裂した者たちを和解させ、和合した者たちを助長し、和合を好み、和合を喜び、和合を歓心とし、和合を生じさせる言葉を語る者となります。粗悪な言葉を捨てて粗悪な言葉を離れた者となり、過ちがなく、耳に心地よく、情愛があり、心に届き、礼儀正しく、多くの人に愛され、多くの人に喜ばれる、そのような言葉を語る者となります。無駄話を捨てて無駄話を離れた者となり、時宜に適ったことを語る者、真実を語る者、有益を語る者、法を語る者、律を語る者となり、時宜に適って、根拠があり、限度があり、有益で、心に留めるに値する言葉を語る者となります。世尊よ、このような言葉の行いを習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのです。『比丘たちよ、わたしは言葉の行いをも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった言葉の行いである』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。
‘‘‘Manosamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ manosamācāra’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo manosamācāro na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo manosamācāro sevitabbo.
「『比丘たちよ、わたしは心の行いをも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった心の行いである』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような心の行いを習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような心の行いは習侍すべからざるものです。世尊よ、またどのような心の行いを習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような心の行いは習侍すべきものです。
113. ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco abhijjhālu hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ taṃ abhijjhātā hoti – ‘aho vata yaṃ parassa taṃ mamassā’ti; byāpannacitto kho pana hoti paduṭṭhamanasaṅkappo – ‘ime sattā haññantu vā vajjhantu vā ucchijjantu vā vinassantu vā mā vā ahesu’nti – evarūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti.
113. 「世尊よ、どのような心の行いを習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は貪欲の強い者であり、他人の所有物である財産や資具に対して『ああ、他人の物が我が物となればよいのに』と貪欲を起こす者となります。また、瞋恚(害意)の心を持ち、邪悪な意図を抱く者となり、『これらの生きとし生けるものが、殺され、処刑され、根絶され、滅び、あるいは存在しなくなればよい』と考えます。世尊よ、このような心の行いを習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco anabhijjhālu hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ taṃ nābhijjhātā hoti – ‘aho vata yaṃ parassa taṃ mamassā’ti; abyāpannacitto kho pana hoti appaduṭṭhamanasaṅkappo – ‘ime sattā averā abyābajjhā anīghā sukhī attānaṃ pariharantū’ti – evarūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Manosamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ manosamācāra’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
「世尊よ、どのような心の行いを習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は貪欲なき者であり、他人の所有物である財産や資具に対して『ああ、他人の物が我が物となればよいのに』と貪欲を起こすことはありません。また、瞋恚なき心を持ち、邪悪ならざる意図を抱く者となり、『これらの生きとし生けるものが、怨みなく、害心なく、苦しみなく、安らかに自己を保ちますように』と考えます。世尊よ、このような心の行いを習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのです。『比丘たちよ、わたしは心の行いをも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった心の行いである』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。
114. ‘‘‘Cittuppādaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ cittuppāda’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo cittuppādo na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo cittuppādo sevitabbo.
114. 「『比丘たちよ、わたしは心の発現をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった心の発現である』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような心の発現を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような心の発現は習侍すべからざるものです。世尊よ、またどのような心の発現を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような心の発現は習侍すべきものです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco abhijjhālu hoti, abhijjhāsahagatena cetasā viharati; byāpādavā hoti, byāpādasahagatena cetasā viharati; vihesavā hoti, vihesāsahagatena cetasā viharati – evarūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti.
「世尊よ、どのような心の発現を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は貪欲の強い者となり、貪欲に伴われた心をもって住します。瞋恚の強い者となり、瞋恚に伴われた心をもって住します。害意の強い者となり、害意に伴われた心をもって住します。世尊よ、このような心の発現を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco anabhijjhālu hoti, anabhijjhāsahagatena cetasā viharati; abyāpādavā hoti, abyāpādasahagatena cetasā viharati; avihesavā hoti, avihesāsahagatena cetasā viharati – evarūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Cittuppādaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ cittuppāda’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
「世尊よ、どのような心の発現を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は無貪の者となり、無貪に伴われた心をもって住します。無瞋の者となり、無瞋に伴われた心をもって住します。不害の者となり、不害に伴われた心をもって住します。世尊よ、このような心の発現を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのです。『比丘たちよ、わたしは心の発現をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった心の発現である』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。
115. ‘‘‘Saññāpaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ saññāpaṭilābha’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo saññāpaṭilābho na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo saññāpaṭilābho sevitabbo.
115. 「『比丘たちよ、わたしは想の獲得をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった想の獲得である』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような想の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような想の獲得は習侍すべからざるものです。世尊よ、またどのような想の獲得を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような想の獲得は習侍すべきものです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco abhijjhālu hoti, abhijjhāsahagatāya saññāya viharati; byāpādavā hoti, byāpādasahagatāya saññāya viharati; vihesavā hoti, vihesāsahagatāya saññāya viharati – evarūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti.
「世尊よ、どのような想の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は貪欲の強い者となり、貪欲に伴われた想をもって住します。瞋恚の強い者となり、瞋恚に伴われた想をもって住します。害意の強い者となり、害意に伴われた想をもって住します。世尊よ、このような想の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco anabhijjhālu hoti, anabhijjhāsahagatāya saññāya viharati; abyāpādavā hoti, abyāpādasahagatāya saññāya viharati; avihesavā hoti, avihesāsahagatāya saññāya viharati – evarūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Saññāpaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ saññāpaṭilābha’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
「世尊よ、どのような想の獲得を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は無貪の者となり、無貪に伴われた想をもって住します。無瞋の者となり、無瞋に伴われた想をもって住します。不害の者となり、不害に伴われた想をもって住します。世尊よ、このような想の獲得を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのです。『比丘たちよ、わたしは想の獲得をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった想の獲得である』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。
116. ‘‘‘Diṭṭhipaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ diṭṭhipaṭilābha’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo diṭṭhipaṭilābho na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti – evarūpo diṭṭhipaṭilābho sevitabbo.
116. 「『比丘たちよ、わたしは見解の獲得をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった見解の獲得である』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような見解の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような見解の獲得は習侍すべからざるものです。世尊よ、またどのような見解の獲得を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような見解の獲得は習侍すべきものです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco evaṃdiṭṭhiko hoti – ‘natthi dinnaṃ, natthi yiṭṭhaṃ, natthi hutaṃ, natthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, natthi ayaṃ loko, natthi paro loko, natthi mātā, natthi pitā, natthi sattā opapātikā, natthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti – evarūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti.
「世尊よ、どのような見解の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は次のような見解を持つ者となります――『布施には果報がない。供養には果報がない。祭祀には果報がない。善悪の行為には果報や異熟(結果)がない。この世はなく、あの世(来世)もない。母はなく、父もない。化生の衆生はない。この世において正しく至り、正しく修行して、自ら高等な知恵によってこの世とあの世を現証して教示する沙門・婆羅門はいない』と。世尊よ、このような見解の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco evaṃdiṭṭhiko hoti – ‘atthi dinnaṃ, atthi yiṭṭhaṃ, atthi hutaṃ, atthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, atthi ayaṃ loko, atthi paro loko, atthi mātā, atthi pitā, atthi sattā opapātikā, atthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti – evarūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Diṭṭhipaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ diṭṭhipaṭilābha’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
「世尊よ、どのような見解の獲得を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのでしょうか。世尊よ、世ここにある人は次のような見解を持つ者となります――『布施には果報がある。供養には果報がある。祭祀には果報がある。善悪の行為には果報や異熟がある。この世があり、あの世もある。母があり、父もある。化生の衆生はある。この世において正しく至り、正しく修行して、自ら高等な知恵によってこの世とあの世を現証して教示する沙門・婆羅門がある』と。世尊よ、このような見解の獲得を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのです。『比丘たちよ、わたしは見解の獲得をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった見解の獲得である』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。
117. ‘‘‘Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti – evarūpo attabhāvapaṭilābho na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti – evarūpo attabhāvapaṭilābho sevitabbo.
117. 「『比丘たちよ、わたしは個体(生存)の獲得をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった個体の獲得である』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような個体の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような個体の獲得は習侍すべからざるものです。世尊よ、またどのような個体の獲得を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような個体の獲得は習侍すべきものです。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Sabyābajjhaṃ , bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ abhinibbattayato apariniṭṭhitabhāvāya akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti; abyābajjhaṃ, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ abhinibbattayato pariniṭṭhitabhāvāya akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
「世尊よ、どのような個体の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのでしょうか。世尊よ、害意を伴う個体の獲得を生じさせる者には、未成就の状態ゆえに不善の法が増大し、善の法が減退します。世尊よ、害意なき個体の獲得を生じさせる者には、成就の状態ゆえに不善の法が減退し、善の法が増大します。『比丘たちよ、わたしは個体の獲得をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった個体の獲得である』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。
‘‘Imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmī’’ti.
「世尊よ、私は世尊が簡潔に説かれ、詳細に意味を分別されなかった教えについて、このように詳細に意味を理解いたします」
118. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Sādhu kho tvaṃ, sāriputta, imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāsi.
118. 「善いかな、善いかな、サーリプッタよ! サーリプッタよ、そなたが、わたしによって簡潔に説かれ、詳細に意味を分別されなかった教えについて、このように詳細に意味を理解するのは実に善いことである。
‘‘‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāra’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo kāyasamācāro na sevitabbo; yathārūpañca kho, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti – evarūpo kāyasamācāro sevitabbo.
「『比丘たちよ、わたしは身の行いをも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった身の行いである』と、実にこのようにわたしによって説かれた。これは何に因って説かれたのか。サーリプッタよ、どのような身の行いを習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような身の行いは習侍すべからざるものである。サーリプッタよ、またどのような身の行いを習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような身の行いは習侍すべきものである。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, sāriputta, ekacco pāṇātipātī hoti luddo lohitapāṇi hatappahate niviṭṭho adayāpanno pāṇabhūtesu; adinnādāyī kho pana hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ gāmagataṃ vā araññagataṃ vā taṃ adinnaṃ theyyasaṅkhātaṃ ādātā hoti; kāmesumicchācārī kho pana hoti, yā tā māturakkhitā piturakkhitā mātāpiturakkhitā bhāturakkhitā bhaginirakkhitā ñātirakkhitā gottarakkhitā dhammarakkhitā sassāmikā saparidaṇḍā antamaso mālāguḷaparikkhittāpi tathārūpāsu cārittaṃ āpajjitā hoti – evarūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti.
「サーリプッタよ、どのような身の行いを習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのか。サーリプッタよ、世ここにある人は生き物を殺す者であり、残忍で、血塗られた手を持ち、殺傷に専念し、生きとし生けるものに対して慈悲のない者となる。また、与えられていないものを取る者となり、他人の所有物である財産や資具を、村にあるものであれ森にあるものであれ、与えられていない盗みとみなされるものとして取る者となる。また、諸々の愛欲において邪淫を行う者となり、母に守られている者、父に守られている者、両親に守られている者、兄弟に守られている者、姉妹に守られている者、親族に守られている者、一族に守られている者、法(道徳)に守られている者、夫のある者、刑罰が課せられている者、最後には花輪を投げかけられて婚約された者たちに対しても、そのような女性たちと関係を持つ者となる。サーリプッタよ、このような身の行いを習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのである。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, sāriputta, ekacco pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati; adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ gāmagataṃ vā araññagataṃ vā taṃ nādinnaṃ theyyasaṅkhātaṃ ādātā hoti; kāmesumicchācāraṃ pahāya kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, yā tā māturakkhitā piturakkhitā mātāpiturakkhitā bhāturakkhitā bhaginirakkhitā ñātirakkhitā gottarakkhitā dhammarakkhitā sassāmikā saparidaṇḍā antamaso mālāguḷaparikkhittāpi tathārūpāsu na cārittaṃ āpajjitā hoti – evarūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāra’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
「サーリプッタよ、どのような身の行いを習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのか。サーリプッタよ、世ここにある人は生き物を殺すことを捨てて生き物を殺すことを離れた者となり、棒を捨て、刀杖を捨て、恥じる心を持ち、慈悲深く、すべての生きとし生けるものの利益を憐れんで住する。与えられていないものを取ることを捨てて与えられていないものを取ることを離れた者となり、他人の所有物である財産や資具を、村にあるものであれ森にあるものであれ、与えられていない盗みとみなされるものとして取ることはない。諸々の愛欲における邪淫を捨てて諸々の愛欲における邪淫を離れた者となり、母に守られている者、父に守られている者、両親に守られている者、兄弟に守られている者、姉妹に守られている者、親族に守られている者、一族に守られている者、法に守られている者、夫のある者、刑罰が課せられている者、最後には花輪を投げかけられて婚約された者たちに対しても、そのような女性たちと関係を持つことはない。サーリプッタよ、このような身の行いを習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するのである。『比丘たちよ、わたしは身の行いをも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった身の行いである』と、わたしによってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのである。
‘‘Vacīsamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi …pe… manosamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi…pe… cittuppādaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi…pe… saññāpaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi…pe… diṭṭhipaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi…pe….
「『比丘たちよ、わたしは言葉の行いをも二種あると説く……(中略)……比丘たちよ、わたしは心の行いをも二種あると説く……(中略)……比丘たちよ、わたしは心の発現をも二種あると説く……(中略)……比丘たちよ、わたしは想の獲得をも二種あると説く……(中略)……比丘たちよ、わたしは見解の獲得をも二種あると説く……(中略)……。
‘‘‘Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo attabhāvapaṭilābho na sevitabbo; yathārūpañca kho, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti – evarūpo attabhāvapaṭilābho sevitabbo.
「『比丘たちよ、わたしは個体の獲得をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった個体の獲得である』と、実にこのようにわたしによって説かれた。これは何に因って説かれたのか。サーリプッタよ、どのような個体の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような個体の獲得は習侍すべからざるものである。サーリプッタよ、またどのような個体の獲得を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような個体の獲得は習侍すべきものである。
‘‘Kathaṃrūpaṃ, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Sabyābajjhaṃ, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ abhinibbattayato apariniṭṭhitabhāvāya akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti; abyābajjhaṃ, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ abhinibbattayato pariniṭṭhitabhāvāya akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imassa kho, sāriputta, mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena attho daṭṭhabbo.
「サーリプッタよ、どのような個体の獲得を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するのか。サーリプッタよ、害意を伴う個体の獲得を生じさせる者には、未成就の状態ゆえに不善の法が増大し、善の法が減退する。サーリプッタよ、害意なき個体の獲得を生じさせる者には、成就の状態ゆえに不善の法が減退し、善の法が増大する。『比丘たちよ、わたしは個体の獲得をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。しかもそれらは互いに異なった個体の獲得である』と、わたしによってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのである。サーリプッタよ、わたしが簡潔に説いたこの教えについて、このように詳細に意味が見出されるべきである。
119. ‘‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; sotaviññeyyaṃ saddaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi asevitabbampi; ghānaviññeyyaṃ gandhaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; jivhāviññeyyaṃ rasaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; kāyaviññeyyaṃ phoṭṭhabbaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’’ti.
119. 「サーリプッタよ、わたしは眼によって識知される色(対象)をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。サーリプッタよ、わたしは耳によって識知される声をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。サーリプッタよ、わたしは鼻によって識知される香をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。サーリプッタよ、わたしは舌によって識知される味をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。サーリプッタよ、わたしは身によって識知される触をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと。サーリプッタよ、わたしは意によって識知される法をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと」
Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. ‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ na sevitabbaṃ; yathārūpañca kho, bhante, cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevitabbaṃ. ‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
このように説かれたとき、尊者サーリプッタは世尊に次のように申し上げた。「世尊よ、私は世尊が簡潔に説かれ、詳細に意味を分別されなかった教えについて、このように詳細に意味を理解いたします。『サーリプッタよ、わたしは眼によって識知される色をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような眼によって識知される色を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような眼によって識知される色は習侍すべからざるものです。世尊よ、またどのような眼によって識知される色を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような眼によって識知される色は習侍すべきものです。『サーリプッタよ、わたしは眼によって識知される色をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。
‘‘Sotaviññeyyaṃ saddaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpo sotaviññeyyo saddo na sevitabbo… evarūpo sotaviññeyyo saddo sevitabbo… evarūpo ghānaviññeyyo gandho na sevitabbo… evarūpo ghānaviññeyyo gandho sevitabbo… evarūpo jivhāviññeyyo raso na sevitabbo… evarūpo jivhāviññeyyo raso sevitabbo… kāyaviññeyyaṃ phoṭṭhabbaṃpāhaṃ, sāriputta … evarūpo kāyaviññeyyo phoṭṭhabbo na sevitabbo… evarūpo kāyaviññeyyo phoṭṭhabbo sevitabbo.
「『サーリプッタよ、耳によって識知される声をも……(中略)……そのような耳によって識知される声は習侍すべからざるものです……そのような耳によって識知される声は習侍すべきものです……そのような鼻によって識知される香は習侍すべからざるものです……そのような鼻によって識知される香は習侍すべきものです……そのような舌によって識知される味は習侍すべからざるものです……そのような舌によって識知される味は習侍すべきものです……サーリプッタよ、身によって識知される触をも……そのような身によって識知される触は習侍すべからざるものです……そのような身によって識知される触は習侍すべきものです。
‘‘‘Manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, manoviññeyyaṃ dhammaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo manoviññeyyo dhammo na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, manoviññeyyaṃ dhammaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo manoviññeyyo dhammo sevitabbo. ‘Manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmī’’ti.
「『サーリプッタよ、わたしは意によって識知される法をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような意によって識知される法を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような意によって識知される法は習侍すべからざるものです。世尊よ、またどのような意によって識知される法を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような意によって識知される法は習侍すべきものです。『サーリプッタよ、わたしは意によって識知される法をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。世尊よ、私は世尊が簡潔に説かれ、詳細に意味を分別されなかった教えについて、このように詳細に意味を理解いたします」
120. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Sādhu kho tvaṃ, sāriputta, imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāsi. ‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ na sevitabbaṃ; yathārūpañca kho, sāriputta, cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevitabbaṃ. ‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
120. 「善いかな、善いかな、サーリプッタよ! サーリプッタよ、そなたが、わたしによって簡潔に説かれ、詳細に意味を分別されなかった教えについて、このように詳細に意味を理解するのは実に善いことである。『サーリプッタよ、わたしは眼によって識知される色をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、実にこのようにわたしによって説かれた。これは何に因って説かれたのか。サーリプッタよ、どのような眼によって識知される色を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような眼によって識知される色は習侍すべからざるものである。サーリプッタよ、またどのような眼によって識知される色を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような眼によって識知される色は習侍すべきものである。『サーリプッタよ、わたしは眼によって識知される色をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、わたしによってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのである。
‘‘Sotaviññeyyaṃ saddaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpo sotaviññeyyo saddo na sevitabbo… evarūpo sotaviññeyyo saddo sevitabbo… evarūpo ghānaviññeyyo gandho na sevitabbo… evarūpo ghānaviññeyyo gandho sevitabbo… evarūpo jivhāviññeyyo raso na sevitabbo… evarūpo jivhāviññeyyo raso sevitabbo… evarūpo kāyaviññeyyo phoṭṭhabbo na sevitabbo… evarūpo kāyaviññeyyo phoṭṭhabbo sevitabbo.
「サーリプッタよ、耳によって識知される声をも……(中略)……そのような耳によって識知される声は習侍すべからざるものである……そのような耳によって識知される声は習侍すべきものである……そのような鼻によって識知される香は習侍すべからざるものである……そのような鼻によって識知される香は習侍すべきものである……そのような舌によって識知される味は習侍すべからざるものである……そのような舌によって識知される味は習侍すべきものである……そのような身によって識知される触は習侍すべからざるものである……そのような身によって識知される触は習侍すべきものである。
‘‘Manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpo manoviññeyyo dhammo na sevitabbo… evarūpo manoviññeyyo dhammo sevitabbo. ‘Manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imassa kho, sāriputta, mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena attho daṭṭhabbo.
「サーリプッタよ、意によって識知される法をも……(中略)……そのような意によって識知される法は習侍すべからざるものである……そのような意によって識知される法は習侍すべきものである。『サーリプッタよ、わたしは意によって識知される法をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、わたしによってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのである。サーリプッタよ、わたしが簡潔に説いたこの教えについて、このように詳細に意味が見出されるべきである。
121. ‘‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi…pe… piṇḍapātaṃpāhaṃ, sāriputta… senāsanaṃpāhaṃ, sāriputta… gāmaṃpāhaṃ, sāriputta… nigamaṃpāhaṃ, sāriputta… nagaraṃpāhaṃ, sāriputta… janapadaṃpāhaṃ, sāriputta… puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’’ti.
121. 「サーリプッタよ、わたしは衣をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと……(中略)……サーリプッタよ、わたしは托鉢食物をも……サーリプッタよ、わたしは住居をも……サーリプッタよ、わたしは村をも……サーリプッタよ、わたしは町をも……サーリプッタよ、わたしは都をも……サーリプッタよ、わたしは地方をも……サーリプッタよ、わたしは人をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと」
Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. ‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, cīvaraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpaṃ cīvaraṃ na sevitabbaṃ; yathārūpañca kho, bhante, cīvaraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpaṃ cīvaraṃ sevitabbaṃ. ‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ.
このように説かれたとき、尊者サーリプッタは世尊に次のように申し上げた。「世尊よ、私は世尊が簡潔に説かれ、詳細に意味を分別されなかった教えについて、このように詳細に意味を理解いたします。『サーリプッタよ、わたしは衣をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような衣を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような衣は習侍すべからざるものです。世尊よ、またどのような衣を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような衣は習侍すべきものです。『サーリプッタよ、わたしは衣をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。
‘‘Piṇḍapātaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpo piṇḍapāto na sevitabbo… evarūpo piṇḍapāto sevitabbo… senāsanaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpaṃ senāsanaṃ na sevitabbaṃ… evarūpaṃ senāsanaṃ sevitabbaṃ… gāmaṃpāhaṃ, sāriputta …pe… evarūpo gāmo na sevitabbo… evarūpo gāmo sevitabbo… evarūpo nigamo na sevitabbo… evarūpo nigamo sevitabbo… evarūpaṃ nagaraṃ na sevitabbaṃ… evarūpaṃ nagaraṃ sevitabbaṃ… evarūpo janapado na sevitabbo… evarūpo janapado sevitabbo.
「『サーリプッタよ、托鉢食物をも……(中略)……そのような托鉢食物は習侍すべからざるものです……そのような托鉢食物は習侍すべきものです……サーリプッタよ、住居をも……(中略)……そのような住居は習侍すべからざるものです……そのような住居は習侍すべきものです……サーリプッタよ、村をも……(中略)……そのような村は習侍すべからざるものです……そのような村は習侍すべきものです……そのような町は習侍すべからざるものです……そのような町は習侍すべきものです……そのような都は習侍すべからざるものです……そのような都は習侍すべきものです……そのような地方は習侍すべからざるものです……そのような地方は習侍すべきものです。
‘‘‘Puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, puggalaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo puggalo na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, puggalaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo puggalo sevitabbo. ‘Puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttanti. Imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmī’’ti.
「『サーリプッタよ、わたしは人をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、実にこのように世尊によって説かれました。これは何に因って説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような人を習侍(親交)するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような人は習侍すべからざる者です。世尊よ、またどのような人を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような人は習侍すべき者です。『サーリプッタよ、わたしは人をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、世尊によってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのです。世尊よ、私は世尊が簡潔に説かれ、詳細に意味を分別されなかった教えについて、このように詳細に意味を理解いたします」
122. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Sādhu kho tvaṃ, sāriputta, imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāsi. ‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, cīvaraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpaṃ cīvaraṃ na sevitabbaṃ; yathārūpañca kho, sāriputta, cīvaraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpaṃ cīvaraṃ sevitabbaṃ. ‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. (Yathā paṭhamaṃ tathā vitthāretabbaṃ) evarūpo piṇḍapāto… evarūpaṃ senāsanaṃ… evarūpo gāmo… evarūpo nigamo… evarūpaṃ nagaraṃ… evarūpo janapado.
122. 「善いかな、善いかな、サーリプッタよ! サーリプッタよ、そなたが、わたしによって簡潔に説かれ、詳細に意味を分別されなかった教えについて、このように詳細に意味を理解するのは実に善いことである。『サーリプッタよ、わたしは衣をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、実にこのようにわたしによって説かれた。これは何に因って説かれたのか。サーリプッタよ、どのような衣を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような衣は習侍すべからざるものである。サーリプッタよ、またどのような衣を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような衣は習侍すべきものである。『サーリプッタよ、わたしは衣をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、わたしによってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのである。(最初のように詳細に展開されるべきである)そのような托鉢食物は……そのような住居は……そのような村は……そのような町は……そのような都は……そのような地方は……。
‘‘‘Puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, puggalaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo puggalo na sevitabbo; yathārūpañca kho, sāriputta, puggalaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo puggalo sevitabbo. ‘Puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imassa kho, sāriputta, mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena attho daṭṭhabbo.
「『サーリプッタよ、わたしは人をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、実にこのようにわたしによって説かれた。これは何に因って説かれたのか。サーリプッタよ、どのような人を習侍するとき、不善の法が増大し、善の法が減退するならば、そのような人は習侍すべからざる者である。サーリプッタよ、またどのような人を習侍するとき、不善の法が減退し、善の法が増大するならば、そのような人は習侍すべき者である。『サーリプッタよ、わたしは人をも二種あると説く――習侍すべきものと、習侍すべからざるものと』と、わたしによってそのように説かれたことは、実にこのことに因って説かれたのである。サーリプッタよ、わたしが簡潔に説いたこの教えについて、このように詳細に意味が見出されるべきである。
123. ‘‘Sabbepi ce, sāriputta, khattiyā imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājāneyyuṃ, sabbesānampissa khattiyānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Sabbepi ce, sāriputta, brāhmaṇā…pe… sabbepi ce, sāriputta, vessā… sabbepi ce, sāriputta, suddā imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājāneyyuṃ, sabbesānampissa suddānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Sadevakopi ce, sāriputta, loko samārako sabrahmako sassamaṇabrāhmaṇī pajā sadevamanussā imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājāneyya, sadevakassapissa lokassa samārakassa sabrahmakassa sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya dīgharattaṃ hitāya sukhāyā’’ti.
123. 「サーリプッタよ、すべての刹帝利(王族)たちもまた、わたしが簡潔に説いたこの教えについて、このように詳細に意味を理解するならば、それはすべての刹帝利たちにとって長きにわたり利益と幸福となるであろう。サーリプッタよ、すべての婆羅門たちもまた……(中略)……サーリプッタよ、すべての吠舎(庶民)たちもまた……サーリプッタよ、すべての首陀(隷属民)たちもまた、わたしが簡潔に説いたこの教えについて、このように詳細に意味を理解するならば、それはすべての首陀たちにとって長きにわたり利益と幸福となるであろう。サーリプッタよ、神々、魔王、梵天を含む世界、沙門・婆羅門を含む世代、神々と人間を含む人々が、わたしが簡潔に説いたこの教えについて、このように詳細に意味を理解するならば、それは神々、魔王、梵天を含む世界、沙門・婆羅門を含む世代、神々と人間を含む人々にとって長きにわたり利益と幸福となるであろう」
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā sāriputto bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。意を満たされた尊者サーリプッタは、世尊の説法を歓喜した。
Sevitabbāsevitabbasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ.
習侍・不習侍経(第四)が終了した。
5. Bahudhātukasuttaṃ
5. 多界経
124. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
124. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティ(舎衛城)のジェータ林(祇樹)にある給孤独園(アナータピンディカ園)に住しておられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「尊き方よ」と世尊に応えた。世尊は次のように説かれた。
‘‘Yāni kānici, bhikkhave, bhayāni uppajjanti sabbāni tāni bālato uppajjanti, no paṇḍitato; ye keci upaddavā uppajjanti sabbe te bālato uppajjanti, no paṇḍitato; ye keci upasaggā uppajjanti sabbe te bālato uppajjanti, no paṇḍitato. Seyyathāpi, bhikkhave, naḷāgārā vā tiṇāgārā vā aggi mutto kūṭāgārānipi dahati ullittāvalittāni nivātāni phusitaggaḷāni pihitavātapānāni; evameva kho, bhikkhave, yāni kānici bhayāni uppajjanti sabbāni tāni bālato uppajjanti, no paṇḍitato; ye keci upaddavā uppajjanti sabbe te bālato uppajjanti, no paṇḍitato; ye keci upasaggā uppajjanti sabbe te bālato uppajjanti, no paṇḍitato. Iti kho, bhikkhave, sappaṭibhayo bālo, appaṭibhayo paṇḍito; saupaddavo bālo, anupaddavo paṇḍito; saupasaggo bālo, anupasaggo paṇḍito. Natthi, bhikkhave, paṇḍitato bhayaṃ, natthi paṇḍitato upaddavo, natthi paṇḍitato upasaggo. Tasmātiha, bhikkhave, ‘paṇḍitā bhavissāma vīmaṃsakā’ti – evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabba’’nti.
「比丘たちよ、およそ生じるあらゆる恐怖は、愚者から生じるのであって、賢者から生じるのではない。およそ生じるあらゆる災難は、愚者から生じるのであって、賢者から生じるのではない。およそ生じるあらゆる危険は、愚者から生じるのであって、賢者から生じるのではない。比丘たちよ、それはあたかも、葦の小屋や草の小屋から放たれた火が、外側も内側も塗り固められ、風を防ぎ、閂が差し込まれ、窓の閉ざされた重閣屋をも焼き払うようなものである。比丘たちよ、まさにそのように、およそ生じるあらゆる恐怖は、愚者から生じるのであって、賢者から生じるのではない。およそ生じるあらゆる災難は、愚者から生じるのであって、賢者から生じるのではない。およそ生じるあらゆる危険は、愚者から生じるのであって、賢者から生じるのではない。比丘たちよ、このように、愚者は恐怖を伴い、賢者は恐怖を離れている。愚者は災難を伴い、賢者は災難を離れている。愚者は危険を伴い、賢者は危険を離れている。比丘たちよ、賢者から恐怖が生じることはなく、賢者から災難が生じることはなく、賢者から危険が生じることはない。それゆえ、比丘たちよ、『私たちは賢者となり、探求者となろう』と、比丘たちよ、このようにそなたたちは修行すべきである」
Evaṃ vutte, āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘kittāvatā nu kho, bhante, paṇḍito bhikkhu ‘vīmaṃsako’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Yato kho, ānanda, bhikkhu dhātukusalo ca hoti, āyatanakusalo ca hoti, paṭiccasamuppādakusalo ca hoti, ṭhānāṭhānakusalo ca hoti – ettāvatā kho, ānanda, paṇḍito bhikkhu ‘vīmaṃsako’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
このように説かれたとき、尊者アーナンダは世尊に次のように申し上げた。「世尊よ、どれほどのことによって、賢明な比丘が『探求者である』と呼ばれるにふさわしいのでしょうか」「アーナンダよ、比丘が界(要素)に巧みであり、処(感覚器官と対象)に巧みであり、縁起に巧みであり、処非処(道理と非道理)に巧みであるとき、アーナンダよ、これほどのことによって、賢明な比丘が『探求者である』と呼ばれるにふさわしいのである」
125. ‘‘Kittāvatā pana, bhante, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Aṭṭhārasa kho imā, ānanda, dhātuyo – cakkhudhātu, rūpadhātu, cakkhuviññāṇadhātu; sotadhātu, saddadhātu, sotaviññāṇadhātu; ghānadhātu, gandhadhātu, ghānaviññāṇadhātu; jivhādhātu, rasadhātu, jivhāviññāṇadhātu; kāyadhātu, phoṭṭhabbadhātu, kāyaviññāṇadhātu; manodhātu, dhammadhātu, manoviññāṇadhātu. Imā kho, ānanda, aṭṭhārasa dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
125. 「世尊よ、ではどれほどのことによって、『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのでしょうか」「アーナンダよ、実にこれら十八の界がある。眼界、色界、眼識界。耳界、声界、耳識界。鼻界、香界、鼻識界。舌界、味界、舌識界。身界、触界、身識界。意界、法界、意識界である。アーナンダよ、これら十八の界を、知り、見るとき、アーナンダよ、これほどのことによっても、『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのである」
‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Chayimā, ānanda, dhātuyo – pathavīdhātu, āpodhātu, tejodhātu, vāyodhātu, ākāsadhātu, viññāṇadhātu. Imā kho, ānanda, cha dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
「世尊よ、では『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしい、他の方法もあるのでしょうか」「アーナンダよ、ある。アーナンダよ、これら六つの界がある。地界、水界、火界、風界、空界、識界である。アーナンダよ、これら六つの界を、知り、見るとき、アーナンダよ、これほどのことによっても、『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのである」
‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Chayimā, ānanda, dhātuyo – sukhadhātu, dukkhadhātu, somanassadhātu, domanassadhātu, upekkhādhātu, avijjādhātu. Imā kho, ānanda, cha dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
「世尊よ、では『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしい、他の方法もあるのでしょうか」「アーナンダよ、ある。アーナンダよ、これら六つの界がある。楽界、苦界、喜界、憂界、捨界、無明界である。アーナンダよ、これら六つの界を、知り、見るとき、アーナンダよ、これほどのことによっても、『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのである」
‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Chayimā, ānanda, dhātuyo – kāmadhātu, nekkhammadhātu, byāpādadhātu, abyāpādadhātu, vihiṃsādhātu, avihiṃsādhātu. Imā kho, ānanda, cha dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
「世尊よ、では『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしい、他の方法もあるのでしょうか」「アーナンダよ、ある。アーナンダよ、これら六つの界がある。欲界、出離界、瞋恚界、無瞋恚界、害界、不害界である。アーナンダよ、これら六つの界を、知り、見るとき、アーナンダよ、これほどのことによっても、『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのである」
‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Tisso imā, ānanda, dhātuyo – kāmadhātu, rūpadhātu, arūpadhātu. Imā kho, ānanda, tisso dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
「世尊よ、では『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしい、他の方法もあるのでしょうか」「アーナンダよ、ある。アーナンダよ、これら三つの界がある。欲界、色界、無色界である。アーナンダよ、これら三つの界を、知り、見るとき、アーナンダよ、これほどのことによっても、『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのである」
‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Dve imā, ānanda, dhātuyo – saṅkhatādhātu, asaṅkhatādhātu. Imā kho, ānanda, dve dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
「世尊よ、では『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしい、他の方法もあるのでしょうか」「アーナンダよ、ある。アーナンダよ、これら二つの界がある。有為界、無為界である。アーナンダよ、これら二つの界を、知り、見るとき、アーナンダよ、これほどのことによっても、『界に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのである」
126. ‘‘Kittāvatā pana, bhante, ‘āyatanakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Cha kho panimāni, ānanda, ajjhattikabāhirāni āyatanāni – cakkhuceva rūpā ca sotañca saddā ca ghānañca gandhā ca jivhā ca rasā ca kāyo ca phoṭṭhabbā ca mano ca dhammā ca. Imāni kho, ānanda, cha ajjhattikabāhirāni āyatanāni yato jānāti passati – ettāvatā kho, ānanda, ‘āyatanakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
126. 「世尊よ、ではどれほどのことによって、『処に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのでしょうか」「アーナンダよ、実にこれら内外の六つの処がある。眼と色、耳と声、鼻と香、舌と味、身と触、意と法である。アーナンダよ、これら内外の六つの処を、知り、見るとき、アーナンダよ、これほどのことによって、『処に巧みな比丘』と呼ばれるにふさわしいのである」
‘‘Kittāvatā pana, bhante, ‘paṭiccasamuppādakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Idhānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘imasmiṃ sati idaṃ hoti, imassuppādā idaṃ uppajjati, imasmiṃ asati idaṃ na hoti, imassa nirodhā idaṃ nirujjhati, yadidaṃ – avijjāpaccayā saṅkhārā, saṅkhārapaccayā viññāṇaṃ, viññāṇapaccayā nāmarūpaṃ, nāmarūpapaccayā saḷāyatanaṃ, saḷāyatanapaccayā phasso, phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā, taṇhāpaccayā upādānaṃ, upādānapaccayā bhavo, bhavapaccayā jāti, jātipaccayā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā sambhavanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hoti. Avijjāyatveva asesavirāganirodhā saṅkhāranirodho, saṅkhāranirodhā viññāṇanirodho, viññāṇanirodhā nāmarūpanirodho, nāmarūpanirodhā saḷāyatananirodho, saḷāyatananirodhā phassanirodho, phassanirodhā vedanānirodho, vedanānirodhā taṇhānirodho, taṇhānirodhā upādānanirodho, upādānanirodhā bhavanirodho, bhavanirodhā jātinirodho, jātinirodhā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā nirujjhanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa nirodho hoti’. Ettāvatā kho, ānanda, ‘paṭiccasamuppādakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
「大徳よ、では、どれほどによって『比丘は縁起に巧みである』と呼ぶに足るのでしょうか」「アーナンダよ、ここに比丘がこのように了知する。『これがあるとき、これがある。これの生起により、これが生じる。これがないとき、これがない。これの滅により、これが滅する。すなわち、無明を縁として諸行があり、諸行を縁として識があり、識を縁として名色があり、名色を縁として六処があり、六処を縁として触があり、触を縁として受があり、受を縁として愛があり、愛を縁として取があり、取を縁として有があり、有を縁として生があり、生を縁として老死・憂い・悲しみ・苦しみ・悩み・悶えが生起する。このようにして、このすべての苦の塊の集起がある。しかし、無明のまさに完全な離欲と滅により諸行が滅し、諸行の滅により識が滅し、識の滅により名色が滅し、名色の滅により六処が滅し、六処の滅により触が滅し、触の滅により受が滅し、受の滅により愛が滅し、愛の滅により取が滅し、取の滅により有が滅し、有の滅により生が滅し、生の滅により老死・憂い・悲しみ・苦しみ・悩み・悶えが滅する。このようにして、このすべての苦の塊の滅がある』と。アーナンダよ、実にこれほどによって『比丘は縁起に巧みである』と呼ぶに足るのである」
127. ‘‘Kittāvatā pana, bhante, ‘ṭhānāṭhānakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Idhānanda, bhikkhu ‘aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci saṅkhāraṃ niccato upagaccheyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano kañci saṅkhāraṃ niccato upagaccheyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci saṅkhāraṃ sukhato upagaccheyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano kañci saṅkhāraṃ sukhato upagaccheyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci dhammaṃ attato upagaccheyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti, ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano kañci dhammaṃ attato upagaccheyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti.
127. 「大徳よ、では、どれほどによって『比丘は処非処(道理と非道理)に巧みである』と呼ぶに足るのでしょうか」「アーナンダよ、ここに比丘が、『見に具足した人(見解を備えた聖者)が、いかなる行をも常であるとみなすということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『凡夫が、いかなる行をも常であるとみなすということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『見に具足した人が、いかなる行をも楽であるとみなすということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『凡夫が、いかなる行をも楽であるとみなすということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『見に具足した人が、いかなる法をも我であるとみなすということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『凡夫が、いかなる法をも我であるとみなすということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。
128. ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo mātaraṃ jīvitā voropeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano mātaraṃ jīvitā voropeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo pitaraṃ jīvitā voropeyya…pe… arahantaṃ jīvitā voropeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo duṭṭhacitto tathāgatassa lohitaṃ uppādeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano duṭṭhacitto tathāgatassa lohitaṃ uppādeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo saṅghaṃ bhindeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano saṅghaṃ bhindeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo aññaṃ satthāraṃ uddiseyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano aññaṃ satthāraṃ uddiseyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti.
128. 『見に具足した人が母の命を奪うということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『凡夫が母の命を奪うということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『見に具足した人が父の命を奪うということはあり得ず……阿羅漢の命を奪うということはあり得ず、このような道理は存在しない』と了知し、『見に具足した人が害心をもって如来の血を流すということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『凡夫が害心をもって如来の血を流すということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『見に具足した人が僧伽を分裂させるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『凡夫が僧伽を分裂させるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『見に具足した人が他の師を(自らの師として)指名するということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『凡夫が他の師を指名するということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。
129. ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ ekissā lokadhātuyā dve arahanto sammāsambuddhā apubbaṃ acarimaṃ uppajjeyyuṃ, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ ekissā lokadhātuyā eko arahaṃ sammāsambuddho uppajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ ekissā lokadhātuyā dve rājāno cakkavattino apubbaṃ acarimaṃ uppajjeyyuṃ, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ ekissā lokadhātuyā eko rājā cakkavattī uppajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti.
129. 『一つの世界において、二人の阿羅漢・正等覚者が前にも後にもなく(同時に)出現するということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『一つの世界において、一人の阿羅漢・正等覚者が出現するということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『一つの世界において、二人の転輪聖王が前にも後にもなく出現するということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『一つの世界において、一人の転輪聖王が出現するということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。
130. ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ itthī arahaṃ assa sammāsambuddho, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puriso arahaṃ assa sammāsambuddho, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ itthī rājā assa cakkavattī, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puriso rājā assa cakkavattī, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ itthī sakkattaṃ kareyya … mārattaṃ kareyya… brahmattaṃ kareyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puriso sakkattaṃ kareyya… mārattaṃ kareyya… brahmattaṃ kareyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti.
130. 『女性が阿羅漢・正等覚者になるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『男性が阿羅漢・正等覚者になるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『女性が転輪聖王になるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『男性が転輪聖王になるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『女性が帝釈天の位につくこと……魔王の位につくこと……梵天の位につくということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『男性が帝釈天の位につくこと……魔王の位につくこと……梵天の位につくということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。
131. ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ kāyaduccaritassa iṭṭho kanto manāpo vipāko nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ kāyaduccaritassa aniṭṭho akanto amanāpo vipāko nibbatteyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ vacīduccaritassa…pe… yaṃ manoduccaritassa iṭṭho kanto manāpo vipāko nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ vacīduccaritassa…pe… yaṃ manoduccaritassa aniṭṭho akanto amanāpo vipāko nibbatteyya, ṭhānametaṃ vijjatīti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ kāyasucaritassa aniṭṭho akanto amanāpo vipāko nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ kāyasucaritassa iṭṭho kanto manāpo vipāko nibbatteyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ vacīsucaritassa…pe… yaṃ manosucaritassa aniṭṭho akanto amanāpo vipāko nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ vacīsucaritassa…pe… yaṃ manosucaritassa iṭṭho kanto manāpo vipāko nibbatteyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti.
131. 『身体の悪行によって、望ましく、好ましく、快い異熟(報い)が生じるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『身体の悪行によって、望ましくなく、好ましくなく、不快な異熟が生じるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『言語の悪行によって……意の悪行によって、望ましく、好ましく、快い異熟が生じるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『言語の悪行によって……意の悪行によって、望ましくなく、好ましくなく、不快な異熟が生じるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『身体の善行によって、望ましくなく、好ましくなく、不快な異熟が生じるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『身体の善行によって、望ましく、好ましく、快い異熟が生じるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『言語の善行によって……意の善行によって、望ましくなく、好ましくなく、不快な異熟が生じるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『言語の善行によって……意の善行によって、望ましく、好ましく、快い異熟が生じるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。
‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ kāyaduccaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ kāyaduccaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ vacīduccaritasamaṅgī…pe… yaṃ manoduccaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ vacīduccaritasamaṅgī…pe… yaṃ manoduccaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ kāyasucaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ kāyasucaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ vacīsucaritasamaṅgī…pe… yaṃ manosucaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ vacīsucaritasamaṅgī…pe… yaṃ manosucaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. Ettāvatā kho, ānanda, ‘ṭhānāṭhānakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti.
『身体の悪行を具えた者が、それを原因とし、それを縁として、身体の崩壊後、死後に善趣・天界に生まれるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『身体の悪行を具えた者が、それを原因とし、それを縁として、身体の崩壊後、死後に悪趣・悪転・堕処・地獄に生まれるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『言語の悪行を具えた者が……意の悪行を具えた者が、それを原因とし、それを縁として、身体の崩壊後、死後に善趣・天界に生まれるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『言語の悪行を具えた者が……意の悪行を具えた者が、それを原因とし、それを縁として、身体の崩壊後、死後に悪趣・悪転・堕処・地獄に生まれるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『身体の善行を具えた者が、それを原因とし、それを縁として、身体の崩壊後、死後に悪趣・悪転・堕処・地獄に生まれるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『身体の善行を具えた者が、それを原因とし、それを縁として、身体の崩壊後、死後に善趣・天界に生まれるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。『言語の善行を具えた者が……意の善行を具えた者が、それを原因とし、それを縁として、身体の崩壊後、死後に悪趣・悪転・堕処・地獄に生まれるということはあり得ず、その可能性はない。このような道理は存在しない』と了知し、『言語の善行を具えた者が……意の善行を具えた者が、それを原因とし、それを縁として、身体の崩壊後、死後に善趣・天界に生まれるということはあり得、このような道理は存在する』と了知する。アーナンダよ、実にこれほどによって『比丘は処非処に巧みである』と呼ぶに足るのである」
132. Evaṃ vutte āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘acchariyaṃ, bhante, abbhutaṃ, bhante! Konāmo ayaṃ, bhante, dhammapariyāyo’’ti? ‘‘Tasmātiha tvaṃ, ānanda, imaṃ dhammapariyāyaṃ ‘bahudhātuko’tipi naṃ dhārehi, ‘catuparivaṭṭo’tipi naṃ dhārehi, ‘dhammādāso’tipi naṃ dhārehi, ‘amatadundubhī’tipi naṃ dhārehi, ‘anuttaro saṅgāmavijayo’tipi naṃ dhārehī’’ti.
132. このように説かれたとき、尊者アーナンダは世尊にこのように申し上げた。「大徳よ、驚くべきことです。大徳よ、未曾有のことです。大徳よ、この法門は何と名づけられますか」「アーナンダよ、それゆえに、そなたはこの法門を『多界』としても保持せよ。『四回転』としても保持せよ。『法鏡』としても保持せよ。『不死の太鼓』としても保持せよ。『無上の戦勝』としても保持せよ」
Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
世尊はこのように説かれた。意気揚々とした尊者アーナンダは、世尊のお言葉を歓喜して受け入れた。
Bahudhātukasuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ.
多界経(第五)が終わった。
6. Isigilisuttaṃ
6. 仙人呑経(イシギリ経)
133. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati isigilismiṃ pabbate. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
133. このように私は聞いた。ある時、世尊はラージャガハ(王舎城)のイシギリ(仙人呑)山におられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「大徳よ」と世尊に応えた。世尊は次のように言われた。
‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, etaṃ vebhāraṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Etassapi kho, bhikkhave, vebhārassa pabbatassa aññāva samaññā ahosi aññā paññatti’’.
「比丘たちよ、そなたたちはあのヴェーバーラ山を見るか」「はい、大徳よ」「比丘たちよ、そのヴェーバーラ山には、かつて別の名前があり、別の名称があった」
‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, etaṃ paṇḍavaṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Etassapi kho, bhikkhave, paṇḍavassa pabbatassa aññāva samaññā ahosi aññā paññatti’’.
「比丘たちよ、そなたたちはあのパンダヴァ山を見るか」「はい、大徳よ」「比丘たちよ、そのパンダヴァ山には、かつて別の名前があり、別の名称があった」
‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, etaṃ vepullaṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Etassapi kho, bhikkhave, vepullassa pabbatassa aññāva samaññā ahosi aññā paññatti’’.
「比丘たちよ、そなたたちはあのヴェープッラ山を見るか」「はい、大徳よ」「比丘たちよ、そのヴェープッラ山には、かつて別の名前があり、別の名称があった」
‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, etaṃ gijjhakūṭaṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Etassapi kho, bhikkhave, gijjhakūṭassa pabbatassa aññāva samaññā ahosi aññā paññatti’’.
「比丘たちよ、そなたたちはあのギッジャクータ(霊鷲)山を見るか」「はい、大徳よ」「比丘たちよ、そのギッジャクータ山には、かつて別の名前があり、別の名称があった」
‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, imaṃ isigiliṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Imassa kho pana, bhikkhave, isigilissa pabbatassa esāva samaññā ahosi esā paññatti’’.
「比丘たちよ、そなたたちはこのイシギリ山を見るか」「はい、大徳よ」「しかし、比丘たちよ、このイシギリ山には、これと同じ名前があり、これと同じ名称があった」
‘‘Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, pañca paccekabuddhasatāni imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsino ahesuṃ. Te imaṃ pabbataṃ pavisantā dissanti, paviṭṭhā na dissanti. Tamenaṃ manussā disvā evamāhaṃsu – ‘ayaṃ pabbato ime isī gilatī’ti; ‘isigili isigili’ tveva samaññā udapādi. Ācikkhissāmi , bhikkhave, paccekabuddhānaṃ nāmāni; kittayissāmi, bhikkhave, paccekabuddhānaṃ nāmāni; desessāmi, bhikkhave, paccekabuddhānaṃ nāmāni. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
「比丘たちよ、昔、五百の独覚(辟支仏)たちがこのイシギリ山に長らく住んでいた。彼らはこの山に入っていくときは見られたが、入ってしまった後は見られなかった。人々はそれを見てこのように言った。『この山はこれらの仙人(イシ)たちを呑み込む(ギラティ)』と。それゆえに『仙人呑(イシギリ)、仙人呑』という名称が生じた。比丘たちよ、私は独覚たちの名を告げよう。比丘たちよ、独覚たちの名を讃えよう。比丘たちよ、独覚たちの名を説こう。それを聞きなさい、よく心に留めなさい。私は語るであろう」「はい、大徳よ」と比丘たちは世尊に応えた。世尊は次のように言われた。
134. ‘‘Ariṭṭho nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; upariṭṭho nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; tagarasikhī nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; yasassī nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; sudassano nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; piyadassī nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; gandhāro nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; piṇḍolo nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; upāsabho nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; nīto nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; tatho nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi, sutavā nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; bhāvitatto nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi.
134. 「比丘たちよ、アリッタという名の独等覚者が、かつてこのイシギリ山に長らく住んでいた。比丘たちよ、ウパリッタという名の独等覚者が、かつてこのイシギリ山に長らく住んでいた。比丘たちよ、タガラシキンという名の独等覚者が……ヤサッシンという名の独等覚者が……スダッサナという名の独等覚者が……ピヤダッシンという名の独等覚者が……ガンダーラという名の独等覚者が……ピンドーラという名の独等覚者が……ウパーサバという名の独等覚者が……ニータという名の独等覚者が……タタという名の独等覚者が……スタヴァントという名の独等覚者が……バーヴィタッタという名の独等覚者が、かつてこのイシギリ山に長らく住んでいた。
135.
135.
‘‘Ye sattasārā anīghā nirāsā,
「有情の最上者にして、憂いなく、妄執なき者たち、
Paccekamevajjhagamaṃsu bodhiṃ ;
おのおの独自に覚りへと達した者たち、
Tesaṃ visallāna naruttamānaṃ,
矢を抜き去った、人々のなかの至高者である彼らの、
Nāmāni me kittayato suṇātha.
名を讃える私の言葉を聞きなさい。
‘‘Ariṭṭho upariṭṭho tagarasikhī yasassī,
アリッタ、ウパリッタ、タガラシキン、ヤサッシン、
Sudassano piyadassī ca susambuddho ;
スダッサナ、ピヤダッシン、正しく覚った者(スサンブッダ)、
Gandhāro piṇḍolo upāsabho ca,
ガンダーラ、ピンドーラ、ウパーサバ、
Nīto tatho sutavā bhāvitatto.
ニータ、タタ、スタヴァント、バーヴィタッタ、
‘‘Sumbho subho matulo aṭṭhamo ca,
スンバ、スバ、マトゥラ、そして八番目の者、
Athassumegho anīgho sudāṭho;
さらにスメーガ、憂いなきスダータ、
Paccekabuddhā bhavanettikhīṇā,
存在への綱を断ち切った独覚たち、
Hiṅgū ca hiṅgo ca mahānubhāvā.
ヒングー、そして大いなる威神力あるヒンガ、
‘‘Dve jālino munino aṭṭhako ca,
二人のジャーリン、賢者アッタカ、
Atha kosallo buddho atho subāhu;
さらにコーサラの覚者、そしてスバーフ、
Upanemiso nemiso santacitto,
ウパネーミサ、静かな心のネーミサ、
Sacco tatho virajo paṇḍito ca.
サッチャ、タタ、塵なき者(ヴィラジャ)、智者(パンディタ)、
‘‘Kāḷūpakāḷā vijito jito ca,
カーラ、ウパカーラ、ヴィジタ、ジタ、
Aṅgo ca paṅgo ca guttijito ca;
アンガ、パンガ、グッティジタ、
Passi jahi upadhidukkhamūlaṃ ,
苦の根源たる執着を断ち切って見通したパッシ、
Aparājito mārabalaṃ ajesi.
魔の軍勢に打ち勝ったアパラージタ、
‘‘Satthā pavattā sarabhaṅgo lomahaṃso,
サッター、パヴァッター、サラバンガ、ローマハンサ、
Uccaṅgamāyo asito anāsavo;
ウッチャンガマーヤ、アシタ、漏なき者(アナーサヴァ)、
Manomayo mānacchido ca bandhumā,
マノーマヤ、慢を断ち切った者(マーナッチダ)、バンドゥマント、
Tadādhimutto vimalo ca ketumā.
タダーディムッタ、汚れなき者(ヴィマラ)、ケートゥマント、
‘‘Ketumbharāgo ca mātaṅgo ariyo,
ケートゥムバラージャ、聖なるマータンガ、
Athaccuto accutagāmabyāmako;
さらにアッチュタ、アッチュタガーミ・ビャーマカ、
Sumaṅgalo dabbilo supatiṭṭhito,
スマンガラ、ダッビラ、スパティッティタ、
Asayho khemābhirato ca sorato.
アサイハ、安穏を愛し柔和な者(ケーマービラタ・ソーラタ)、
‘‘Durannayo saṅgho athopi ujjayo,
追随しがたきドゥランナヤ、サンガ、そしてウッジャヤ、
Aparo muni sayho anomanikkamo;
別の賢者サイハ、優れた精進のアノーマニッカマ、
Ānando nando upanando dvādasa,
アーナンダ、ナンダ、ウパナンダの十二人、
Bhāradvājo antimadehadhārī .
最後の身体を保持するバーラドヴァージャ、
‘‘Bodhi mahānāmo athopi uttaro,
ボーディ、マハーナーマ、そしてウッタラ、
Kesī sikhī sundaro dvārabhājo;
ケーシン、シキン、スンダラ、ドヴァーラバージン、
Tissūpatissā bhavabandhanacchidā,
存在の束縛を断ち切ったティッサとウパティッサ、
Upasikhi taṇhacchido ca sikhari .
ウパシキン、渇愛を断ち切ったシカリン、
‘‘Buddho ahu maṅgalo vītarāgo,
覚者マンガラは離貪の者であり、
Usabhacchidā jāliniṃ dukkhamūlaṃ;
ウサバは苦の根本たる愛執の網を断ち切った。
Santaṃ padaṃ ajjhagamopanīto,
静けさの境地に達したウパニータ、
Uposatho sundaro saccanāmo.
ウポーサタ、スンダラ、サッチャナーマ、
‘‘Jeto jayanto padumo uppalo ca,
ジェータ、ジャヤンタ、パドゥマ、ウッパラ、
Padumuttaro rakkhito pabbato ca;
パドゥムッタラ、ラッキタ、パッバタ、
Mānatthaddho sobhito vītarāgo,
慢心を滅ぼした者、輝く者(ソービタ)、離貪の者、
Kaṇho ca buddho suvimuttacitto.
カンハ、そして心正しく解脱した覚者たち。
‘‘Ete ca aññe ca mahānubhāvā,
これら、そして他の、大いなる威神力あり、
Paccekabuddhā bhavanettikhīṇā;
存在への綱を滅ぼした独覚たち、
Te sabbasaṅgātigate mahesī,
すべての執着を超えたこれら大仙人たち、
Parinibbute vandatha appameyye’’ti.
完全なる涅槃に入った無量の聖者たちを礼拝せよ」と。
Isigilisuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ.
仙人呑経(第六)が終わった。
7. Mahācattārīsakasuttaṃ
7. 大四十経
136. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘ariyaṃ vo, bhikkhave, sammāsamādhiṃ desessāmi saupanisaṃ saparikkhāraṃ. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
136. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティ(舎衛城)のジェータ林(祇樹)給孤独園におられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられた。比丘たちは「大徳よ」と世尊に応えた。世尊は次のように言われた。「比丘たちよ、そなたたちに資糧を伴い、従属物を伴う聖なる正定を説こう。それを聞きなさい、よく心に留めなさい。私は語るであろう」「はい、大徳よ」と比丘たちは世尊に応えた。世尊は次のように言われた。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, ariyo sammāsamādhi saupaniso saparikkhāro? Seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāsaṅkappo, sammāvācā, sammākammanto, sammāājīvo, sammāvāyāmo, sammāsati; yā kho, bhikkhave, imehi sattahaṅgehi cittassa ekaggatā parikkhatā – ayaṃ vuccati, bhikkhave, ariyo sammāsamādhi saupaniso itipi, saparikkhāro itipi. Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchādiṭṭhiṃ ‘micchādiṭṭhī’ti pajānāti, sammādiṭṭhiṃ ‘sammādiṭṭhī’ti pajānāti – sāssa hoti sammādiṭṭhi.
「比丘たちよ、資糧を伴い、従属物を伴う聖なる正定とは何か。すなわち、正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念である。比丘たちよ、これら七つの要素によって心の専一性が整えられていること、比丘たちよ、これが資糧を伴う聖なる正定とも、従属物を伴う聖なる正定とも呼ばれる。そこにおいて、比丘たちよ、正見が先導となる。では、比丘たちよ、どのようにして正見が先導となるのか。邪見を『邪見である』と了知し、正見を『正見である』と了知する。これが彼の正見となる。
‘‘Katamā ca, bhikkhave, micchādiṭṭhi? ‘Natthi dinnaṃ, natthi yiṭṭhaṃ, natthi hutaṃ, natthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, natthi ayaṃ loko, natthi paro loko, natthi mātā, natthi pitā, natthi sattā opapātikā, natthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti – ayaṃ, bhikkhave, micchādiṭṭhi.
比丘たちよ、では、邪見とは何か。『与えられたもの(布施)はない、供犠はない、捧げ物はない、善悪の行為の果報(異熟)はない、この世はない、あの世はない、母はない、父はない、化生の有情はいない、この世において正しく進み、正しく実践し、この世とあの世を自ら覚知して現証して説き示す沙門・バラモンはいない』という、比丘たちよ、これが邪見である。
‘‘Katamā ca, bhikkhave, sammādiṭṭhi? Sammādiṭṭhiṃpahaṃ , bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammādiṭṭhi sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā; atthi, bhikkhave, sammādiṭṭhi ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā. Katamā ca, bhikkhave, sammādiṭṭhi sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā? ‘Atthi dinnaṃ, atthi yiṭṭhaṃ, atthi hutaṃ, atthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, atthi ayaṃ loko, atthi paro loko, atthi mātā, atthi pitā, atthi sattā opapātikā, atthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti – ayaṃ, bhikkhave, sammādiṭṭhi sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā.
比丘たちよ、では、正見とは何か。比丘たちよ、私は正見にも二種類があると言う。比丘たちよ、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正見がある。比丘たちよ、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支(道の構成要素)である正見がある。比丘たちよ、では、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正見とは何か。『与えられたものはある、供犠はある、捧げ物はある、善悪の行為の果報はある、この世はある、あの世はある、母はある、父はある、化生の有情はいる、この世において正しく進み、正しく実践し、この世とあの世を自ら覚知して現証して説き示す沙門・バラモンはいる』という、比丘たちよ、これが有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正見である。
‘‘Katamā ca, bhikkhave, sammādiṭṭhi ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā? Yā kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato paññā paññindriyaṃ paññābalaṃ dhammavicayasambojjhaṅgo sammādiṭṭhi maggaṅgaṃ – ayaṃ vuccati, bhikkhave, sammādiṭṭhi ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā. So micchādiṭṭhiyā pahānāya vāyamati, sammādiṭṭhiyā, upasampadāya, svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchādiṭṭhiṃ pajahati, sato sammādiṭṭhiṃ upasampajja viharati, sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammādiṭṭhiṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati.
比丘たちよ、では、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正見とは何か。比丘たちよ、聖なる心、無漏の心を持ち、聖道を具足し、聖道を修習する者の智慧、慧根、慧力、択法覚支、正見という道支、比丘たちよ、これが聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正見と呼ばれる。彼は邪見を捨断するために精進し、正見を具足するために精進する。これが彼の正精進となる。彼は気づきを保って邪見を捨て、気づきを保って正見を具足して住する。これが彼の正念となる。このように、これら三つの法が正見に随走し、随転する。すなわち、正見、正精進、正念である。
137. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchāsaṅkappaṃ ‘micchāsaṅkappo’ti pajānāti, sammāsaṅkappaṃ ‘sammāsaṅkappo’ti pajānāti, sāssa hoti sammādiṭṭhi.
137. そこにおいて、比丘たちよ、正見が先導となる。では、比丘たちよ、どのようにして正見が先導となるのか。邪思惟を『邪思惟である』と了知し、正思惟を『正思惟である』と了知する。これが彼の正見となる。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, micchāsaṅkappo? Kāmasaṅkappo, byāpādasaṅkappo, vihiṃsāsaṅkappo – ayaṃ, bhikkhave, micchāsaṅkappo.
比丘たちよ、では、邪思惟とは何か。欲の思惟、害意の思惟、加害の思惟、比丘たちよ、これが邪思惟である。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, sammāsaṅkappo? Sammāsaṅkappaṃpahaṃ, bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammāsaṅkappo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko; atthi, bhikkhave, sammāsaṅkappo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. Katamo ca, bhikkhave, sammāsaṅkappo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko? Nekkhammasaṅkappo, abyāpādasaṅkappo, avihiṃsāsaṅkappo – ‘ayaṃ, bhikkhave, sammāsaṅkappo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko’’’.
比丘たちよ、では、正思惟とは何か。比丘たちよ、私は正思惟にも二種類があると言う。比丘たちよ、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正思惟がある。比丘たちよ、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正思惟がある。比丘たちよ、では、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正思惟とは何か。出離の思惟、無害意の思惟、無加害の思惟、比丘たちよ、これが有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正思惟である。
‘‘Katamo ca, bhikkhave, sammāsaṅkappo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo? Yo kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato takko vitakko saṅkappo appanā byappanā cetaso abhiniropanā vacīsaṅkhāro – ayaṃ, bhikkhave, sammāsaṅkappo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. So micchāsaṅkappassa pahānāya vāyamati, sammāsaṅkappassa upasampadāya, svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchāsaṅkappaṃ pajahati, sato sammāsaṅkappaṃ upasampajja viharati; sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammāsaṅkappaṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati.
比丘たちよ、では、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正思惟とは何か。比丘たちよ、聖なる心、無漏の心を持ち、聖道を具足し、聖道を修習する者の思索、考察、思惟、安立、定立、心の専注、言語活動(語行)、比丘たちよ、これが聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正思惟である。彼は邪思惟を捨断するために精進し、正思惟を具足するために精進する。これが彼の正精進となる。彼は気づきを保って邪思惟を捨て、気づきを保って正思惟を具足して住する。これが彼の正念となる。このように、これら三つの法が正思惟に随走し、随転する。すなわち、正見、正精進、正念である。
138. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchāvācaṃ ‘micchāvācā’ti pajānāti, sammāvācaṃ ‘sammāvācā’ti pajānāti; sāssa hoti sammādiṭṭhi. Katamā ca, bhikkhave, micchāvācā? Musāvādo, pisuṇā vācā, pharusā vācā, samphappalāpo – ayaṃ, bhikkhave, micchāvācā. Katamā ca, bhikkhave, sammāvācā? Sammāvācaṃpahaṃ, bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammāvācā sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā; atthi, bhikkhave, sammāvācā ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā. Katamā ca, bhikkhave, sammāvācā sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā? Musāvādā veramaṇī, pisuṇāya vācāya veramaṇī, pharusāya vācāya veramaṇī, samphappalāpā veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammāvācā sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā. Katamā ca, bhikkhave, sammāvācā ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā? Yā kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato catūhi vacīduccaritehi ārati virati paṭivirati veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammāvācā ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā. So micchāvācāya pahānāya vāyamati, sammāvācāya upasampadāya; svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchāvācaṃ pajahati, sato sammāvācaṃ upasampajja viharati; sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammāvācaṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati.
138. そこにおいて、比丘たちよ、正見が先導となる。では、比丘たちよ、どのようにして正見が先導となるのか。邪語を『邪語である』と了知し、正語を『正語である』と了知する。これが彼の正見となる。比丘たちよ、では、邪語とは何か。妄語(嘘)、離間語(陰口)、粗悪語(悪口)、綺語(無駄話)、比丘たちよ、これが邪語である。比丘たちよ、では、正語とは何か。比丘たちよ、私は正語にも二種類があると言う。比丘たちよ、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正語がある。比丘たちよ、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正語がある。比丘たちよ、では、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正語とは何か。妄語を離れること、離間語を離れること、粗悪語を離れること、綺語を離れること、比丘たちよ、これが有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正語である。比丘たちよ、では、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正語とは何か。比丘たちよ、聖なる心、無漏の心を持ち、聖道を具足し、聖道を修習する者の、四つの言語の悪行からの離脱、遠離、隔離、不作、比丘たちよ、これが聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正語である。彼は邪語を捨断するために精進し、正語を具足するために精進する。これが彼の正精進となる。彼は気づきを保って邪語を捨て、気づきを保って正語を具足して住する。これが彼の正念となる。このように、これら三つの法が正語に随走し、随転する。すなわち、正見、正精進、正念である。
139. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchākammantaṃ ‘micchākammanto’ti pajānāti, sammākammantaṃ ‘sammākammanto’ti pajānāti; sāssa hoti sammādiṭṭhi. Katamo ca, bhikkhave, micchākammanto? Pāṇātipāto, adinnādānaṃ, kāmesumicchācāro – ayaṃ, bhikkhave, micchākammanto. Katamo ca, bhikkhave, sammākammanto? Sammākammantaṃpahaṃ, bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammākammanto sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko; atthi, bhikkhave, sammākammanto ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. Katamo ca, bhikkhave, sammākammanto sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko? Pāṇātipātā veramaṇī, adinnādānā veramaṇī, kāmesumicchācārā veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammākammanto sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko. Katamo ca, bhikkhave, sammākammanto ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo? Yā kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato tīhi kāyaduccaritehi ārati virati paṭivirati veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammākammanto ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. So micchākammantassa pahānāya vāyamati, sammākammantassa upasampadāya; svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchākammantaṃ pajahati, sato sammākammantaṃ upasampajja viharati; sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammākammantaṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati.
139. そこにおいて、比丘たちよ、正見が先導となる。では、比丘たちよ、どのようにして正見が先導となるのか。邪業を『邪業である』と了知し、正業を『正業である』と了知する。これが彼の正見となる。比丘たちよ、では、邪業とは何か。殺生、不与取(盗み)、邪淫(不倫)、比丘たちよ、これが邪業である。比丘たちよ、では、正業とは何か。比丘たちよ、私は正業にも二種類があると言う。比丘たちよ、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正業がある。比丘たちよ、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正業がある。比丘たちよ、では、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正業とは何か。殺生を離れること、不与取を離れること、邪淫を離れること、比丘たちよ、これが有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正業である。比丘たちよ、では、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正業とは何か。比丘たちよ、聖なる心、無漏の心を持ち、聖道を具足し、聖道を修習する者の、三つの身体の悪行からの離脱、遠離、隔離、不作、比丘たちよ、これが聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正業である。彼は邪業を捨断するために精進し、正業を具足するために精進する。これが彼の正精進となる。彼は気づきを保って邪業を捨て、気づきを保って正業を具足して住する。これが彼の正念となる。このように、これら三つの法が正業に随走し、随転する。すなわち、正見、正精進、正念である。
140. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchāājīvaṃ ‘micchāājīvo’ti pajānāti, sammāājīvaṃ ‘sammāājīvo’ti pajānāti; sāssa hoti sammādiṭṭhi. Katamo ca, bhikkhave, micchāājīvo? Kuhanā, lapanā, nemittikatā, nippesikatā, lābhena lābhaṃ nijigīsanatā – ayaṃ, bhikkhave, micchāājīvo. Katamo ca, bhikkhave, sammāājīvo? Sammāājīvaṃpahaṃ, bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammāājīvo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko; atthi, bhikkhave, sammāājīvo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. Katamo ca, bhikkhave, sammāājīvo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko? Idha, bhikkhave, ariyasāvako micchāājīvaṃ pahāya sammāājīvena jīvikaṃ kappeti – ayaṃ, bhikkhave, sammāājīvo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko. Katamo ca, bhikkhave, sammāājīvo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo? Yā kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato micchāājīvā ārati virati paṭivirati veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammāājīvo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. So micchāājīvassa pahānāya vāyamati, sammāājīvassa upasampadāya; svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchāājīvaṃ pajahati, sato sammāājīvaṃ upasampajja viharati; sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammāājīvaṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati.
140. そこにおいて、比丘たちよ、正見が先導となる。では、比丘たちよ、どのようにして正見が先導となるのか。邪命を『邪命である』と了知し、正命を『正命である』と了知する。これが彼の正見となる。比丘たちよ、では、邪命とは何か。詐欺、甘言、兆候占い、脅迫、利得によって利得を求めること、比丘たちよ、これが邪命である。比丘たちよ、では、正命とは何か。比丘たちよ、私は正命にも二種類があると言う。比丘たちよ、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正命がある。比丘たちよ、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正命がある。比丘たちよ、では、有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正命とは何か。比丘たちよ、ここに聖弟子が邪命を捨てて正命によって生計を立てる。比丘たちよ、これが有漏であり、福徳の側であり、執着の異熟をもたらす正命である。比丘たちよ、では、聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正命とは何か。比丘たちよ、聖なる心、無漏の心を持ち、聖道を具足し、聖道を修習する者の、邪命からの離脱、遠離、隔離、不作、比丘たちよ、これが聖であり、無漏であり、出世間であり、道支である正命である。彼は邪命を捨断するために精進し、正命を具足するために精進する。これが彼の正精進となる。彼は気づきを保って邪命を捨て、気づきを保って正命を具足して住する。これが彼の正念となる。このように、これら三つの法が正命に随走し、随転する。すなわち、正見、正精進、正念である。
141. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Sammādiṭṭhissa, bhikkhave, sammāsaṅkappo pahoti, sammāsaṅkappassa sammāvācā pahoti, sammāvācassa sammākammanto pahoti, sammākammantassa sammāājīvo pahoti, sammāājīvassa sammāvāyāmo pahoti, sammāvāyāmassa sammāsati pahoti, sammāsatissa sammāsamādhi pahoti, sammāsamādhissa sammāñāṇaṃ pahoti, sammāñāṇassa sammāvimutti pahoti. Iti kho, bhikkhave, aṭṭhaṅgasamannāgato sekkho , dasaṅgasamannāgato arahā hoti. (Tatrapi sammāñāṇena aneke pāpakā akusalā dhammā vigatā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti).
141. そこにおいて、比丘たちよ、正見が先導となる。では、比丘たちよ、どのようにして正見が先導となるのか。比丘たちよ、正見ある者には正思惟が生じ、正思惟ある者には正語が生じ、正語ある者には正業が生じ、正業ある者には正命が生じ、正命ある者には正精進が生じ、正精進ある者には正念が生じ、正念ある者には正定が生じ、正定ある者には正智が生じ、正智ある者には正解脱が生じる。比丘たちよ、このようにして八支を具備した者は有学であり、十支を具備した者は阿羅漢となる。(そこにおいて、正智によって多くの悪しき不善の法が消滅し、修習の完成へと至るのである)。
142. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Sammādiṭṭhissa, bhikkhave, micchādiṭṭhi nijjiṇṇā hoti. Ye ca micchādiṭṭhipaccayā aneke pāpakā akusalā dhammā sambhavanti te cassa nijjiṇṇā honti. Sammādiṭṭhipaccayā aneke kusalā dhammā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti. Sammāsaṅkappassa, bhikkhave, micchāsaṅkappo nijjiṇṇo hoti…pe… sammāvācassa, bhikkhave, micchāvācā nijjiṇṇā hoti… sammākammantassa, bhikkhave, micchākammanto nijjiṇṇo hoti… sammāājīvassa, bhikkhave, micchāājīvo nijjiṇṇo hoti… sammāvāyāmassa, bhikkhave, micchāvāyāmo nijjiṇṇo hoti… sammāsatissa, bhikkhave, micchāsati nijjiṇṇā hoti… sammāsamādhissa, bhikkhave, micchāsamādhi nijjiṇṇo hoti… sammāñāṇassa, bhikkhave, micchāñāṇaṃ nijjiṇṇaṃ hoti… sammāvimuttassa, bhikkhave, micchāvimutti nijjiṇṇā hoti. Ye ca micchāvimuttipaccayā aneke pāpakā akusalā dhammā sambhavanti te cassa nijjiṇṇā honti. Sammāvimuttipaccayā ca aneke kusalā dhammā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti.
142. そこにおいて、比丘たちよ、正見が先導となる。では、比丘たちよ、どのようにして正見が先導となるのか。比丘たちよ、正見ある者には邪見が滅び尽くされる。そして、邪見を縁として生じる多くの悪しき不善の法もまた滅び尽くされる。正見を縁として多くの善き法が修習の完成へと至る。比丘たちよ、正思惟ある者には邪思惟が滅び尽くされる……正語ある者には邪語が滅び尽くされる……正業ある者には邪業が滅び尽くされる……正命ある者には邪命が滅び尽くされる……正精進ある者には邪精進が滅び尽くされる……正念ある者には邪念が滅び尽くされる……正定ある者には邪定が滅び尽くされる……正智ある者には邪智が滅び尽くされる……正解脱ある者には邪解脱が滅び尽くされる。そして、邪解脱を縁として生じる多くの悪しき不善の法もまた滅び尽くされる。正解脱を縁として多くの善き法が修習の完成へと至る。
‘‘Iti kho, bhikkhave, vīsati kusalapakkhā, vīsati akusalapakkhā – mahācattārīsako dhammapariyāyo pavattito appaṭivattiyo samaṇena vā brāhmaṇena vā devena vā mārena vā brahmunā vā kenaci vā lokasmiṃ.
比丘たちよ、このようにして二十の善の側、二十の不善の側からなる大四十の法門が説き転じられたのであり、沙門であれ、バラモンであれ、天であれ、魔であれ、梵天であれ、世のいかなる者であれ、これを逆転させることはできない。
143. ‘‘Yo hi koci, bhikkhave, samaṇo vā brāhmaṇo vā imaṃ mahācattārīsakaṃ dhammapariyāyaṃ garahitabbaṃ paṭikkositabbaṃ maññeyya tassa diṭṭheva dhamme dasasahadhammikā vādānuvādā gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchanti – sammādiṭṭhiṃ ce bhavaṃ garahati, ye ca micchādiṭṭhī samaṇabrāhmaṇā te bhoto pujjā, te bhoto pāsaṃsā; sammāsaṅkappaṃ ce bhavaṃ garahati, ye ca micchāsaṅkappā samaṇabrāhmaṇā te bhoto pujjā, te bhoto pāsaṃsā; sammāvācaṃ ce bhavaṃ garahati…pe… sammākammantaṃ ce bhavaṃ garahati… sammāājīvaṃ ce bhavaṃ garahati… sammāvāyāmaṃ ce bhavaṃ garahati… sammāsatiṃ ce bhavaṃ garahati… sammāsamādhiṃ ce bhavaṃ garahati… sammāñāṇaṃ ce bhavaṃ garahati … sammāvimuttiṃ ce bhavaṃ garahati, ye ca micchāvimuttī samaṇabrāhmaṇā te bhoto pujjā, te bhoto pāsaṃsā. Yo koci, bhikkhave, samaṇo vā brāhmaṇo vā imaṃ mahācattārīsakaṃ dhammapariyāyaṃ garahitabbaṃ paṭikkositabbaṃ maññeyya tassa diṭṭheva dhamme ime dasasahadhammikā vādānuvādā gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchanti. Yepi te, bhikkhave, ahesuṃ okkalā vassabhaññā ahetuvādā akiriyavādā natthikavādā tepi mahācattārīsakaṃ dhammapariyāyaṃ na garahitabbaṃ napaṭikkositabbaṃ amaññiṃsu . Taṃ kissa hetu? Nindābyārosaupārambhabhayā’’ti.
143. 比丘たちよ、どのような沙門であれバラモンであれ、この大四十の法門を非難すべきもの、反論すべきものと考えるならば、現世において彼には十の理にかなった反論・批判が生じる。『もし貴殿が正見を非難するならば、邪見をもつ沙門・バラモンたちをこそ、貴殿は供養すべきであり、称賛すべきである。もし貴殿が正思惟を非難するならば、邪思惟をもつ沙門・バラモンたちをこそ、貴殿は供養すべきであり、称賛すべきである。もし貴殿が正語を非難するならば……正業を非難するならば……正命を非難するならば……正精進を非難するならば……正念を非難するならば……正定を非難するならば……正智を非難するならば……もし貴殿が正解脱を非難するならば、邪解脱をもつ沙門・バラモンたちをこそ、貴殿は供養すべきであり、称賛すべきである』と。比丘たちよ、どのような沙門であれバラモンであれ、この大四十の法門を非難すべきもの、反論すべきものと考えるならば、現世において彼にはこれら十の理にかなった反論・批判が生じるのである。比丘たちよ、無因論者・無作用論者・虚無論者であったウッカラ地方のヴァッサ・バンニャたちでさえ、この大四十の法門を非難すべきもの、反論すべきものとは考えなかった。それはなぜか。非難・憎悪・詰問を恐れたからである」
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。意気揚々とした比丘たちは、世尊のお言葉を歓喜して受け入れた。
Mahācattārīsakasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ.
大四十経(第七)が終わった。
8. Ānāpānassatisuttaṃ
8. 出入息念経(アーナーパーナサティ経)
144. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde sambahulehi abhiññātehi abhiññātehi therehi sāvakehi saddhiṃ – āyasmatā ca sāriputtena āyasmatā ca mahāmoggallānena āyasmatā ca mahākassapena āyasmatā ca mahākaccāyanena āyasmatā ca mahākoṭṭhikena āyasmatā ca mahākappinena āyasmatā ca mahācundena āyasmatā ca anuruddhena āyasmatā ca revatena āyasmatā ca ānandena, aññehi ca abhiññātehi abhiññātehi therehi sāvakehi saddhiṃ.
144. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティの東園鹿母講堂におられた。多くの著名な長老の弟子たち、すなわち尊者サーリプッタ、尊者マハーモッガッラーナ、尊者マハーカッサパ、尊者マハーカッチャーナ、尊者マハーコッティタ、尊者マハーカッピナ、尊者マハーチュンダ、尊者アヌルッダ、尊者レーヴァタ、尊者アーナンダ、ならびに他の多くの著名な長老の弟子たちと共におられた。
Tena kho pana samayena therā bhikkhū nave bhikkhū ovadanti anusāsanti. Appekacce therā bhikkhū dasapi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū vīsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū tiṃsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū cattārīsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti. Te ca navā bhikkhū therehi bhikkhūhi ovadiyamānā anusāsiyamānā uḷāraṃ pubbenāparaṃ visesaṃ jānanti .
その頃、長老の比丘たちは新参の比丘たちを訓戒し、指導していた。ある長老比丘たちは十人の比丘を訓戒し指導し、ある長老比丘たちは二十人の比丘を訓戒し指導し、ある長老比丘たちは三十人の比丘を訓戒し指導し、ある長老比丘たちは四十人の比丘を訓戒し指導していた。そして新参の比丘たちは、長老比丘たちに訓戒され指導されて、以前よりも増上した大いなる殊勝(境地の向上)を了知していた。
145. Tena kho pana samayena bhagavā tadahuposathe pannarase pavāraṇāya puṇṇāya puṇṇamāya rattiyā bhikkhusaṅghaparivuto abbhokāse nisinno hoti. Atha kho bhagavā tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtaṃ bhikkhusaṅghaṃ anuviloketvā bhikkhū āmantesi – ‘‘āraddhosmi, bhikkhave, imāya paṭipadāya; āraddhacittosmi, bhikkhave, imāya paṭipadāya. Tasmātiha, bhikkhave, bhiyyosomattāya vīriyaṃ ārabhatha appattassa pattiyā, anadhigatassa adhigamāya, asacchikatassa sacchikiriyāya. Idhevāhaṃ sāvatthiyaṃ komudiṃ cātumāsiniṃ āgamessāmī’’ti. Assosuṃ kho jānapadā bhikkhū – ‘‘bhagavā kira tattheva sāvatthiyaṃ komudiṃ cātumāsiniṃ āgamessatī’’ti. Te jānapadā bhikkhū sāvatthiṃ osaranti bhagavantaṃ dassanāya. Te ca kho therā bhikkhū bhiyyosomattāya nave bhikkhū ovadanti anusāsanti. Appekacce therā bhikkhū dasapi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū vīsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū tiṃsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū cattārīsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti. Te ca navā bhikkhū therehi bhikkhūhi ovadiyamānā anusāsiyamānā uḷāraṃ pubbenāparaṃ visesaṃ jānanti.
145. その頃、世尊はその日の十五日の自恣(布薩)の満月の夜に、比丘僧伽に取り囲まれて露地に座しておられた。そこで世尊は、静まり返った比丘僧伽を見渡されてから、比丘たちに呼びかけられた。「比丘たちよ、私はこの実践に満足している。比丘たちよ、私の心はこの実践に満足している。それゆえに比丘たちよ、いまだ達していない境地に達するために、いまだ得ていない境地を得るために、いまだ現証していない境地を現証するために、いっそう大いに精進を起こしなさい。私はまさにここサーヴァッティで、第四の満月(白蓮の満月)を待つであろう」と。地方の比丘たちは、「世尊はまさにそのサーヴァッティで、第四の満月を待たれるそうだ」と聞き及んだ。それらの地方の比丘たちは世尊に拝謁するためにサーヴァッティへと集まってきた。そして長老の比丘たちは、ますます新参の比丘たちを訓戒し、指導した。ある長老比丘たちは十人の比丘を訓戒し指導し、ある長老比丘たちは二十人の比丘を訓戒し指導し、ある長老比丘たちは三十人の比丘を訓戒し指導し、ある長老比丘たちは四十人の比丘を訓戒し指導した。そして新参の比丘たちは、長老比丘たちに訓戒され指導されて、以前よりも増上した大いなる殊勝を了知していた。
146. Tena kho pana samayena bhagavā tadahuposathe pannarase komudiyā cātumāsiniyā puṇṇāya puṇṇamāya rattiyā bhikkhusaṅghaparivuto abbhokāse nisinno hoti. Atha kho bhagavā tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtaṃ bhikkhusaṅghaṃ anuviloketvā bhikkhū āmantesi – ‘‘apalāpāyaṃ, bhikkhave, parisā; nippalāpāyaṃ, bhikkhave, parisā; suddhā sāre patiṭṭhitā. Tathārūpo ayaṃ, bhikkhave, bhikkhusaṅgho; tathārūpā ayaṃ, bhikkhave, parisā yathārūpā parisā āhuneyyā pāhuneyyā dakkhiṇeyyā añjalikaraṇīyā anuttaraṃ puññakkhettaṃ lokassa. Tathārūpo ayaṃ, bhikkhave, bhikkhusaṅgho; tathārūpā ayaṃ, bhikkhave, parisā yathārūpāya parisāya appaṃ dinnaṃ bahu hoti, bahu dinnaṃ bahutaraṃ. Tathārūpo ayaṃ, bhikkhave, bhikkhusaṅgho; tathārūpā ayaṃ, bhikkhave, parisā yathārūpā parisā dullabhā dassanāya lokassa. Tathārūpo ayaṃ, bhikkhave, bhikkhusaṅgho; tathārūpā ayaṃ, bhikkhave, parisā yathārūpaṃ parisaṃ alaṃ yojanagaṇanāni dassanāya gantuṃ puṭosenāpi’’ .
146. その時、世尊はまさにその日の布薩の十五日、白蓮華咲く第四月の満月の夜に、比丘僧伽に取り囲まれて野外に座っておられた。そこで世尊は、静まり返った比丘僧伽を見渡して、比丘たちに告げられた。「比丘たちよ、この会座には無駄口がありません。比丘たちよ、この会座は雑音を離れ、清らかであり、純粋な精髄に立脚しています。比丘たちよ、このような比丘僧伽は、このような会座は、世の人々から供養されるに値し、歓待されるに値し、布施されるに値し、合掌されるに値し、世における無上の福田となるような会座です。比丘たちよ、このような比丘僧伽は、このような会座は、少しの施しでも多くとなり、多くの施しはさらに多くなるような会座です。比丘たちよ、このような比丘僧伽は、このような会座は、世において相まみえることが稀有であるような会座です。比丘たちよ、このような比丘僧伽は、このような会座は、兵糧袋を背負ってでも何由旬の道のりを会うために赴くべき会座です。
147. ‘‘Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe arahanto khīṇāsavā vusitavanto katakaraṇīyā ohitabhārā anuppattasadatthā parikkhīṇabhavasaṃyojanā sammadaññāvimuttā – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātikā tattha parinibbāyino anāvattidhammā tasmā lokā – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā rāgadosamohānaṃ tanuttā sakadāgāmino sakideva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karissanti – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā sotāpannā avinipātadhammā niyatā sambodhiparāyanā – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe.
147. 比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、阿羅漢であり、諸漏を滅尽し、梵行を修め終え、なすべきことをなし、重荷を下ろし、究極の利を達成し、生存の結縛を滅ぼし尽くし、正智によって解脱した比丘たちがいます。比丘たちよ、この比丘僧伽の中にはこのような比丘たちもいるのです。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、五下分結を滅尽したことによって、化生してそこで般涅槃し、その世界から戻ることのない性質となった比丘たちがいます。比丘たちよ、この比丘僧伽の中にはこのような比丘たちもいるのです。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、三結を滅尽し、貪・瞋・痴を薄くしたことによって、一度だけこの世に戻って苦の終尽をなすであろう一来者となった比丘たちがいます。比丘たちよ、この比丘僧伽の中にはこのような比丘たちもいるのです。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、三結を滅尽し、悪趣に堕ちることのない性質を備え、正覚に決定づけられて解脱へと向かう預流者となった比丘たちがいます。比丘たちよ、この比丘僧伽の中にはこのような比丘たちもいるのです。
‘‘Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe catunnaṃ satipaṭṭhānānaṃ bhāvanānuyogamanuyuttā viharanti – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe catunnaṃ sammappadhānānaṃ bhāvanānuyogamanuyuttā viharanti…pe… catunnaṃ iddhipādānaṃ… pañcannaṃ indriyānaṃ… pañcannaṃ balānaṃ… sattannaṃ bojjhaṅgānaṃ… ariyassa aṭṭhaṅgikassa maggassa bhāvanānuyogamanuyuttā viharanti – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe mettābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… karuṇābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… muditābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… upekkhābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… asubhabhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… aniccasaññābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe ānāpānassatibhāvanānuyogamanuyuttā viharanti. Ānāpānassati, bhikkhave, bhāvitā bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā. Ānāpānassati, bhikkhave, bhāvitā bahulīkatā cattāro satipaṭṭhāne paripūreti. Cattāro satipaṭṭhānā bhāvitā bahulīkatā satta bojjhaṅge paripūrenti. Satta bojjhaṅgā bhāvitā bahulīkatā vijjāvimuttiṃ paripūrenti.
比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、四念処の修習の実践に励んで暮らしている比丘たちがいます。比丘たちよ、この比丘僧伽の中にはこのような比丘たちもいるのです。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、四正勤の修習の実践に励んで暮らしている比丘たちがいます……中略……四神足の……五根の……五力の……七覚支の……聖八支道の修習の実践に励んで暮らしている比丘たちがいます。比丘たちよ、この比丘僧伽の中にはこのような比丘たちもいるのです。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、慈の修習の実践に励んで暮らしている比丘たちがいます……悲の修習の実践に励んで暮らしている……喜の修習の実践に励んで暮らしている……捨の修習の実践に励んで暮らしている……不浄の修習の実践に励んで暮らしている……無常想の修習の実践に励んで暮らしている比丘たちがいます。比丘たちよ、この比丘僧伽の中にはこのような比丘たちもいるのです。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、出入息念(アーナーパーナサティ)の修習の実践に励んで暮らしている比丘たちがいます。比丘たちよ、出入息念は、修習され、多修されるならば、大いなる果があり、大いなる功徳があります。比丘たちよ、出入息念は、修習され、多修されるならば、四念処を円満にします。四念処は、修習され、多修されるならば、七覚支を円満にします。七覚支は、修習され、多修されるならば、明と解脱を円満にするのです。
148. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, ānāpānassati kathaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā? Idha, bhikkhave, bhikkhu araññagato vā rukkhamūlagato vā suññāgāragato vā nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So satova assasati satova passasati.
148. 比丘たちよ、では、どのように出入息念が修習され、どのように多修されるならば、大いなる果があり、大いなる功徳があるのでしょうか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、森に行き、あるいは樹の下に行き、あるいは空き家に行って、結跏趺坐し、身体をまっすぐに保ち、前面に気づき(念)を確立して座ります。彼はまさに気づきをもって息を吸い、気づきをもって息を吐きます。
‘‘Dīghaṃ vā assasanto ‘dīghaṃ assasāmī’ti pajānāti, dīghaṃ vā passasanto ‘dīghaṃ passasāmī’ti pajānāti; rassaṃ vā assasanto ‘rassaṃ assasāmī’ti pajānāti, rassaṃ vā passasanto ‘rassaṃ passasāmī’ti pajānāti; ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati.
長く息を吸うときには『私は長く息を吸っている』と了知し、長く息を吐くときには『私は長く息を吐いている』と了知します。短く息を吸うときには『私は短く息を吸っている』と了知し、短く息を吐くときには『私は短く息を吐いている』と了知します。『全息(全身体)を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『全息(全身体)を体験しながら息を吐こう』と訓練します。『身体の形成作用(身行)を静めながら息を吸おう』と訓練し、『身体の形成作用(身行)を静めながら息を吐こう』と訓練します。
‘‘‘Pītipaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘pītipaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘sukhapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sukhapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘cittasaṅkhārapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘cittasaṅkhārapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati.
『喜を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『喜を体験しながら息を吐こう』と訓練します。『楽を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『楽を体験しながら息を吐こう』と訓練します。『心の形成作用(心行)を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『心の形成作用(心行)を体験しながら息を吐こう』と訓練します。『心の形成作用(心行)を静めながら息を吸おう』と訓練し、『心の形成作用(心行)を静めながら息を吐こう』と訓練します。
‘‘‘Cittapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘cittapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘abhippamodayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘abhippamodayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘samādahaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘samādahaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘vimocayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘vimocayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati.
『心を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『心を体験しながら息を吐こう』と訓練します。『心を歓喜させながら息を吸おう』と訓練し、『心を歓喜させながら息を吐こう』と訓練します。『心を集中させながら息を吸おう』と訓練し、『心を集中させながら息を吐こう』と訓練します。『心を解き放ちながら息を吸おう』と訓練し、『心を解き放ちながら息を吐こう』と訓練します。
‘‘‘Aniccānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘aniccānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘virāgānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘virāgānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘nirodhānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘nirodhānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘paṭinissaggānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘paṭinissaggānupassī passasissāmī’ti sikkhati. Evaṃ bhāvitā kho, bhikkhave, ānāpānassati evaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā.
『無常を観察しながら息を吸おう』と訓練し、『無常を観察しながら息を吐こう』と訓練します。『離貪を観察しながら息を吸おう』と訓練し、『離貪を観察しながら息を吐こう』と訓練します。『消滅を観察しながら息を吸おう』と訓練し、『消滅を観察しながら息を吐こう』と訓練します。『放棄を観察しながら息を吸おう』と訓練し、『放棄を観察しながら息を吐こう』と訓練します。比丘たちよ、このように出入息念が修習され、このように多修されるならば、大いなる果があり、大いなる功徳があるのです。
149. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, ānāpānassati kathaṃ bahulīkatā cattāro satipaṭṭhāne paripūreti? Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu dīghaṃ vā assasanto ‘dīghaṃ assasāmī’ti pajānāti, dīghaṃ vā passasanto ‘dīghaṃ passasāmī’ti pajānāti; rassaṃ vā assasanto ‘rassaṃ assasāmī’ti pajānāti, rassaṃ vā passasanto ‘rassaṃ passasāmī’ti pajānāti; ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati; kāye kāyānupassī, bhikkhave, tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Kāyesu kāyaññatarāhaṃ, bhikkhave, evaṃ vadāmi yadidaṃ – assāsapassāsā. Tasmātiha, bhikkhave, kāye kāyānupassī tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ.
149. 比丘たちよ、では、どのように出入息念が修習され、どのように多修されるならば、四念処を円満にするのでしょうか。比丘たちよ、比丘が長く息を吸うときに『私は長く息を吸っている』と了知し、長く息を吐くときに『私は長く息を吐いている』と了知するとき、短く息を吸うときに『私は短く息を吸っている』と了知し、短く息を吐くときに『私は短く息を吐いている』と了知するとき、『全息を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『全息を体験しながら息を吐こう』と訓練するとき、『身行を静めながら息を吸おう』と訓練し、『身行を静めながら息を吐こう』と訓練するとき、比丘たちよ、その時、比丘は身体において身体を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしています。比丘たちよ、私は諸々の身体のうちのある身体として、まさにこの出入息を説くからです。それゆえ、比丘たちよ、その時、比丘は身体において身体を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしているのです。
‘‘Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu ‘pītipaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘pītipaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘sukhapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sukhapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘cittasaṅkhārapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘cittasaṅkhārapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati; vedanāsu vedanānupassī, bhikkhave, tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Vedanāsu vedanāññatarāhaṃ, bhikkhave, evaṃ vadāmi yadidaṃ – assāsapassāsānaṃ sādhukaṃ manasikāraṃ. Tasmātiha, bhikkhave, vedanāsu vedanānupassī tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ.
比丘たちよ、比丘が『喜を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『喜を体験しながら息を吐こう』と訓練するとき、『楽を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『楽を体験しながら息を吐こう』と訓練するとき、『心行を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『心行を体験しながら息を吐こう』と訓練するとき、『心行を静めながら息を吸おう』と訓練し、『心行を静めながら息を吐こう』と訓練するとき、比丘たちよ、その時、比丘は感受(受)において感受を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしています。比丘たちよ、私は諸々の感受のうちのある感受として、まさにこの出入息への周到な作意を説くからです。それゆえ、比丘たちよ、その時、比丘は感受において感受を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしているのです。
‘‘Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu ‘cittapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘cittapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘abhippamodayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘abhippamodayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘samādahaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘samādahaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘vimocayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘vimocayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; citte cittānupassī, bhikkhave, tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Nāhaṃ, bhikkhave, muṭṭhassatissa asampajānassa ānāpānassatiṃ vadāmi. Tasmātiha, bhikkhave, citte cittānupassī tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ.
比丘たちよ、比丘が『心を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『心を体験しながら息を吐こう』と訓練するとき、『心を歓喜させながら息を吸おう』と訓練し、『心を歓喜させながら息を吐こう』と訓練するとき、『心を集中させながら息を吸おう』と訓練し、『心を集中させながら息を吐こう』と訓練するとき、『心を解き放ちながら息を吸おう』と訓練し、『心を解き放ちながら息を吐こう』と訓練するとき、比丘たちよ、その時、比丘は心において心を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしています。比丘たちよ、私は気づきを失い正知なき者に出入息念があるとは説きません。それゆえ、比丘たちよ、その時、比丘は心において心を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしているのです。
‘‘Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu ‘aniccānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘aniccānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘virāgānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘virāgānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘nirodhānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘nirodhānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘paṭinissaggānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘paṭinissaggānupassī passasissāmī’ti sikkhati; dhammesu dhammānupassī, bhikkhave, tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. So yaṃ taṃ abhijjhādomanassānaṃ pahānaṃ taṃ paññāya disvā sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti. Tasmātiha, bhikkhave, dhammesu dhammānupassī tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ.
比丘たちよ、比丘が『無常を観察しながら息を吸おう』と訓練し、『無常を観察しながら息を吐こう』と訓練するとき、『離貪を観察しながら息を吸おう』と訓練し、『離貪を観察しながら息を吐こう』と訓練するとき、『消滅を観察しながら息を吸おう』と訓練し、『消滅を観察しながら息を吐こう』と訓練するとき、『放棄を観察しながら息を吸おう』と訓練し、『放棄を観察しながら息を吐こう』と訓練するとき、比丘たちよ、その時、比丘は諸法において法を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしています。彼は貪欲と憂いの断滅を智慧によって見て、見事に捨て置く者(平等を保つ者)となります。それゆえ、比丘たちよ、その時、比丘は諸法において法を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしているのです。
‘‘Evaṃ bhāvitā kho, bhikkhave, ānāpānassati evaṃ bahulīkatā cattāro satipaṭṭhāne paripūreti.
比丘たちよ、このように出入息念が修習され、このように多修されるならば、四念処を円満にするのです。
150. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, cattāro satipaṭṭhānā kathaṃ bahulīkatā satta bojjhaṅge paripūrenti? Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu kāye kāyānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ, upaṭṭhitāssa tasmiṃ samaye sati hoti asammuṭṭhā . Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno upaṭṭhitā sati hoti asammuṭṭhā, satisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti. Satisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, satisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
150. 比丘たちよ、では、どのように四念処が修習され、どのように多修されるならば、七覚支を円満にするのでしょうか。比丘たちよ、比丘が身体において身体を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしている時、その時、彼の気づき(念)はしっかりと確立され、忘失することがありません。比丘たちよ、比丘の気づきがしっかりと確立され、忘失することがない時、その時、比丘には念等覚支(念覚支)が開始されています。その時、比丘は念覚支を修習し、その時、比丘において念覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘So tathāsato viharanto taṃ dhammaṃ paññāya pavicinati pavicayati parivīmaṃsaṃ āpajjati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu tathāsato viharanto taṃ dhammaṃ paññāya pavicinati pavicayati parivīmaṃsaṃ āpajjati, dhammavicayasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, dhammavicayasambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, dhammavicayasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
彼はそのように気づきを具えて暮らしつつ、その法を智慧によって調べ、探究し、精査します。比丘たちよ、比丘がそのように気づきを具えて暮らしつつ、その法を智慧によって調べ、探究し、精査する時、その時、比丘には択法等覚支(択法覚支)が開始されています。その時、比丘は択法覚支を修習し、その時、比丘において択法覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘Tassa taṃ dhammaṃ paññāya pavicinato pavicayato parivīmaṃsaṃ āpajjato āraddhaṃ hoti vīriyaṃ asallīnaṃ. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno taṃ dhammaṃ paññāya pavicinato pavicayato parivīmaṃsaṃ āpajjato āraddhaṃ hoti vīriyaṃ asallīnaṃ, vīriyasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, vīriyasambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, vīriyasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
そのように法を智慧によって調べ、探究し、精査している彼に、衰えることのない精進が開始されます。比丘たちよ、そのように法を智慧によって調べ、探究し、精査している比丘に、衰えることのない精進が開始される時、その時、比丘には精進等覚支(精進覚支)が開始されています。その時、比丘は精進覚支を修習し、その時、比丘において精進覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘Āraddhavīriyassa uppajjati pīti nirāmisā. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno āraddhavīriyassa uppajjati pīti nirāmisā, pītisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, pītisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, pītisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
精進を開始した者に、世俗を離れた喜(非物質的な喜悦)が生じます。比丘たちよ、精進を開始した比丘に、世俗を離れた喜が生じる時、その時、比丘には喜等覚支(喜覚支)が開始されています。その時、比丘は喜覚支を修習し、その時、比丘において喜覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘Pītimanassa kāyopi passambhati, cittampi passambhati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno pītimanassa kāyopi passambhati, cittampi passambhati, passaddhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, passaddhisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, passaddhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
喜悦した心をもつ者の身体も静まり、心も静まります。比丘たちよ、喜悦した心をもつ比丘の身体も静まり、心も静まる時、その時、比丘には軽安等覚支(軽安覚支)が開始されています。その時、比丘は軽安覚支を修習し、その時、比丘において軽安覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘Passaddhakāyassa sukhino cittaṃ samādhiyati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno passaddhakāyassa sukhino cittaṃ samādhiyati, samādhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, samādhisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, samādhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
身体が静まり、安楽を得た者の心は集中(三昧)します。比丘たちよ、身体が静まり、安楽を得た比丘の心が集中する時、その時、比丘には定等覚支(定覚支)が開始されています。その時、比丘は定覚支を修習し、その時、比丘において定覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘So tathāsamāhitaṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu tathāsamāhitaṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti, upekkhāsambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, upekkhāsambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, upekkhāsambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
彼はそのように集中した心を、見事に捨て置きます(平等に観ます)。比丘たちよ、比丘がそのように集中した心を、見事に捨て置く時、その時、比丘には捨等覚支(捨覚支)が開始されています。その時、比丘は捨覚支を修習し、その時、比丘において捨覚支は修習の完成へと赴きます。
151. ‘‘Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu vedanāsu…pe… citte… dhammesu dhammānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ, upaṭṭhitāssa tasmiṃ samaye sati hoti asammuṭṭhā. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno upaṭṭhitā sati hoti asammuṭṭhā, satisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, satisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, satisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
151. 比丘たちよ、比丘が感受において……中略……心において……諸法において法を観察し、熱心に、正知を保ち、気づきを具え、世における貪欲と憂いを除いて暮らしている時、その時、彼の気づきはしっかりと確立され、忘失することがありません。比丘たちよ、比丘の気づきがしっかりと確立され、忘失することがない時、その時、比丘には念覚支が開始されています。その時、比丘は念覚支を修習し、その時、比丘において念覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘So tathāsato viharanto taṃ dhammaṃ paññāya pavicinati pavicayati parivīmaṃsaṃ āpajjati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu tathāsato viharanto taṃ dhammaṃ paññāya pavicinati pavicayati parivīmaṃsaṃ āpajjati, dhammavicayasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, dhammavicayasambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, dhammavicayasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
彼はそのように気づきを具えて暮らしつつ、その法を智慧によって調べ、探究し、精査します。比丘たちよ、比丘がそのように気づきを具えて暮らしつつ、その法を智慧によって調べ、探究し、精査する時、その時、比丘には択法覚支が開始されています。その時、比丘は択法覚支を修習し、その時、比丘において択法覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘Tassa taṃ dhammaṃ paññāya pavicinato pavicayato parivīmaṃsaṃ āpajjato āraddhaṃ hoti vīriyaṃ asallīnaṃ. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno taṃ dhammaṃ paññāya pavicinato pavicayato parivīmaṃsaṃ āpajjato āraddhaṃ hoti vīriyaṃ asallīnaṃ, vīriyasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, vīriyasambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, vīriyasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
そのように法を智慧によって調べ、探究し、精査している彼に、衰えることのない精進が開始されます。比丘たちよ、そのように法を智慧によって調べ、探究し、精査している比丘に、衰えることのない精進が開始される時、その時、比丘には精進覚支が開始されています。その時、比丘は精進覚支を修習し、その時、比丘において精進覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘Āraddhavīriyassa uppajjati pīti nirāmisā. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno āraddhavīriyassa uppajjati pīti nirāmisā, pītisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, pītisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, pītisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
精進を開始した者に、世俗を離れた喜が生じます。比丘たちよ、精進を開始した比丘に、世俗を離れた喜が生じる時、その時、比丘には喜覚支が開始されています。その時、比丘は喜覚支を修習し、その時、比丘において喜覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘Pītimanassa kāyopi passambhati, cittampi passambhati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno pītimanassa kāyopi passambhati, cittampi passambhati, passaddhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, passaddhisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, passaddhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
喜悦した心をもつ者の身体も静まり、心も静まります。比丘たちよ、喜悦した心をもつ比丘の身体も静まり、心も静まる時、その時、比丘には軽安覚支が開始されています。その時、比丘は軽安覚支を修習し、その時、比丘において軽安覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘Passaddhakāyassa sukhino cittaṃ samādhiyati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno passaddhakāyassa sukhino cittaṃ samādhiyati, samādhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, samādhisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, samādhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati.
身体が静まり、安楽を得た者の心は集中します。比丘たちよ、身体が静まり、安楽を得た比丘の心が集中する時、その時、比丘には定覚支が開始されています。その時、比丘は定覚支を修習し、その時、比丘において定覚支は修習の完成へと赴きます。
‘‘So tathāsamāhitaṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu tathāsamāhitaṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti, upekkhāsambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, upekkhāsambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, upekkhāsambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. Evaṃ bhāvitā kho, bhikkhave, cattāro satipaṭṭhānā evaṃ bahulīkatā satta sambojjhaṅge paripūrenti.
彼はそのように集中した心を、見事に捨て置きます。比丘たちよ、比丘がそのように集中した心を、見事に捨て置く時、その時、比丘には捨覚支が開始されています。その時、比丘は捨覚支を修習し、その時、比丘において捨覚支は修習の完成へと赴きます。比丘たちよ、このように四念処が修習され、このように多修されるならば、七覚支を円満にするのです。
152. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, satta bojjhaṅgā kathaṃ bahulīkatā vijjāvimuttiṃ paripūrenti? Idha, bhikkhave, bhikkhu satisambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. Dhammavicayasambojjhaṅgaṃ bhāveti…pe… vīriyasambojjhaṅgaṃ bhāveti… pītisambojjhaṅgaṃ bhāveti… passaddhisambojjhaṅgaṃ bhāveti… samādhisambojjhaṅgaṃ bhāveti… upekkhāsambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. Evaṃ bhāvitā kho, bhikkhave, satta bojjhaṅgā evaṃ bahulīkatā vijjāvimuttiṃ paripūrentī’’ti.
152. 比丘たちよ、では、どのように七覚支が修習され、どのように多修されるならば、明と解脱を円満にするのでしょうか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、遠離に依り、離貪に依り、消滅に依り、捨遣へと成熟する念覚支を修習します。択法覚支を修習します……中略……精進覚支を修習します……喜覚支を修習します……軽安覚支を修習します……定覚支を修習します……遠離に依り、離貪に依り、消滅に依り、捨遣へと成熟する捨覚支を修習します。比丘たちよ、このように七覚支が修習され、このように多修されるならば、明と解脱を円満にするのです」と。
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜し、世尊のお言葉を喜んだ。
Ānāpānassatisuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ.
出入息念経(第八)が終わった。
9. Kāyagatāsatisuttaṃ
9. 身至念経
153. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho sambahulānaṃ bhikkhūnaṃ pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantānaṃ upaṭṭhānasālāyaṃ sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ ayamantarākathā udapādi – ‘‘acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso! Yāvañcidaṃ tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā mahapphalā vuttā mahānisaṃsā’’ti. Ayañca hidaṃ tesaṃ bhikkhūnaṃ antarākathā vippakatā hoti, atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena upaṭṭhānasālā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘kāya nuttha, bhikkhave, etarahi kathāya sannisinnā, kā ca pana vo antarākathā vippakatā’’ti? ‘‘Idha, bhante, amhākaṃ pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantānaṃ upaṭṭhānasālāyaṃ sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ ayamantarākathā udapādi – ‘acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso! Yāvañcidaṃ tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā mahapphalā vuttā mahānisaṃsā’ti. Ayaṃ kho no, bhante, antarākathā vippakatā, atha bhagavā anuppatto’’ti.
153. このように私は聞きました。ある時、世尊はサーヴァッティのジェータ林にある給孤独園におられました。その時、多くの比丘たちが食後、托鉢から戻って集会場に集まり座っていると、次のような雑談が起こりました。「友よ、驚くべきことです、友よ、未曾有のことです! 実に、かの知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であられる世尊によって、身至念(身についての気づき)は修習され多修されるならば大果があり、大功徳があると説かれました」と。そして、比丘たちのこの雑談が途中で続いていた時、世尊は夕刻に独座(瞑想)から立たれ、集会場へと赴かれました。赴いて、用意された座席に座られました。座られてから、世尊は比丘たちに告げられました。「比丘たちよ、あなた方は今、何の話のために集まり座っていたのか。また、あなた方のどのような雑談が途中でなされていたのか」と。「世尊よ、ここで私たち食後、托鉢から戻って集会場に集まり座っていた者に、次のような雑談が起こりました。『友よ、驚くべきことです、友よ、未曾有のことです! 実に、かの知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であられる世尊によって、身至念は修習され多修されるならば大果があり、大功徳があると説かれました』と。世尊よ、私たちのこの雑談が途中でなされていたところに、世尊が到着されたのです」と。
154. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, kāyagatāsati kathaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā? Idha, bhikkhave, bhikkhu araññagato vā rukkhamūlagato vā suññāgāragato vā nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So satova assasati satova passasati; dīghaṃ vā assasanto ‘dīghaṃ assasāmī’ti pajānāti, dīghaṃ vā passasanto ‘dīghaṃ passasāmī’ti pajānāti; rassaṃ vā assasanto ‘rassaṃ assasāmī’ti pajānāti, rassaṃ vā passasanto ‘rassaṃ passasāmī’ti pajānāti; ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evaṃ, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
154. 「比丘たちよ、では、どのように身至念が修習され、どのように多修されるならば、大果があり、大功徳があるのでしょうか。比丘たちよ、ここに比丘がいて、森に行き、あるいは樹の下に行き、あるいは空き家に行って、結跏趺坐し、身体をまっすぐに保ち、前面に気づきを確立して座ります。彼はまさに気づきをもって息を吸い、気づきをもって息を吐きます。長く息を吸うときには『私は長く息を吸っている』と了知し、長く息を吐くときには『私は長く息を吐いている』と了知します。短く息を吸うときには『私は短く息を吸っている』と了知し、短く息を吐くときには『私は短く息を吐いている』と了知します。『全息を体験しながら息を吸おう』と訓練し、『全息を体験しながら息を吐こう』と訓練します。『身行を静めながら息を吸おう』と訓練し、『身行を静めながら息を吐こう』と訓練します。そのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしている彼には、世俗に結びついた諸々の記憶や思惟が捨て去られます。それらが捨て去られることによって、心はまさに内面において安定し、静まり、専一となり、集中します。比丘たちよ、このように比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu gacchanto vā ‘gacchāmī’ti pajānāti, ṭhito vā ‘ṭhitomhī’ti pajānāti, nisinno vā ‘nisinnomhī’ti pajānāti, sayāno vā ‘sayānomhī’ti pajānāti. Yathā yathā vā panassa kāyo paṇihito hoti, tathā tathā naṃ pajānāti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は歩くときには『私は歩いている』と了知し、立っているときには『私は立っている』と了知し、座っているときには『私は座っている』と了知し、横たわっているときには『私は横たわっている』と了知します。あるいは、その身体がどのような状態に置かれていても、その通りにそれを了知します。そのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしている彼には、世俗に結びついた諸々の記憶や思惟が捨て去られます。それらが捨て去られることによって、心はまさに内面において安定し、静まり、専一となり、集中します。比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu abhikkante paṭikkante sampajānakārī hoti, ālokite vilokite sampajānakārī hoti, samiñjite pasārite sampajānakārī hoti, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī hoti, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī hoti, uccārapassāvakamme sampajānakārī hoti, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī hoti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は進むときも退くときも正知(明確な自覚)をもって行い、前を見るときも見回すときも正知をもって行い、曲げるときも伸ばすときも正知をもって行い、大衣・鉢・衣を身につけるときも正知をもって行い、食べるときも飲むときも噛むときも味わうときも正知をもって行い、大小便の用を足すときも正知をもって行い、歩くときも立つときも座るときも眠るときも目覚めているときも語るときも沈黙しているときも正知をもって行います。そのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしている彼には、世俗に結びついた諸々の記憶や思惟が捨て去られます。それらが捨て去られることによって、心はまさに内面において安定し、静まり、専一となり、集中します。比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ uddhaṃ pādatalā adho kesamatthakā tacapariyantaṃ pūraṃ nānappakārassa asucino paccavekkhati – ‘atthi imasmiṃ kāye kesā lomā nakhā dantā taco maṃsaṃ nhāru aṭṭhi aṭṭhimiñjaṃ vakkaṃ hadayaṃ yakanaṃ kilomakaṃ pihakaṃ papphāsaṃ antaṃ antaguṇaṃ udariyaṃ karīsaṃ pittaṃ semhaṃ pubbo lohitaṃ sedo medo assu vasā kheḷo siṅghāṇikā lasikā mutta’nti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘はこの身体そのものを、足の裏から上へ、頭頂の毛から下へ、皮膚で包まれた、種々の不浄に満ちているものとして観察します。『この身体には、頭髪、体毛、爪、歯、皮膚、肉、腱、骨、骨髄、腎臓、心臓、肝臓、肋膜、脾臓、肺、腸、腸間膜、胃の中の未消化物、糞便、胆汁、痰、膿、血液、汗、脂肪、涙、皮脂、唾液、鼻汁、関節の潤滑油、尿がある』と。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, ubhatomukhā putoḷi pūrā nānāvihitassa dhaññassa, seyyathidaṃ – sālīnaṃ vīhīnaṃ muggānaṃ māsānaṃ tilānaṃ taṇḍulānaṃ, tamenaṃ cakkhumā puriso muñcitvā paccavekkheyya – ‘ime sālī ime vīhī ime muggā ime māsā ime tilā ime taṇḍulā’ti; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ uddhaṃ pādatalā adho kesamatthakā tacapariyantaṃ pūraṃ nānappakārassa asucino paccavekkhati – ‘atthi imasmiṃ kāye kesā lomā nakhā dantā taco maṃsaṃ nhāru aṭṭhi aṭṭhimiñjaṃ vakkaṃ hadayaṃ yakanaṃ kilomakaṃ pihakaṃ papphāsaṃ antaṃ antaguṇaṃ udariyaṃ karīsaṃ pittaṃ semhaṃ pubbo lohitaṃ sedo medo assu vasā kheḷo siṅghāṇikā lasikā mutta’nti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
比丘たちよ、それはあたかも、両側に口のある穀物袋に、種々の穀物、すなわち粳米、籾米、緑豆、小豆、胡麻、精米が満ちていて、目の良い人がそれを解いて『これは粳米、これは籾米、これは緑豆、これは小豆、これは胡麻、これは精米である』と観察するようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを、足の裏から上へ、頭頂の毛から下へ、皮膚で包まれた、種々の不浄に満ちているものとして観察します。『この身体には、頭髪、体毛、爪、歯、皮膚、肉、腱、骨、骨髄、腎臓、心臓、肝臓、肋膜、脾臓、肺、腸、腸間膜、胃の中の未消化物、糞便、胆汁、痰、膿、血液、汗、脂肪、涙、皮脂、唾液、鼻汁、関節の潤滑油、尿がある』と。そのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしている彼には、世俗に結びついた諸々の記憶や思惟が捨て去られます。それらが捨て去られることによって、心はまさに内面において安定し、静まり、専一となり、集中します。比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ yathāṭhitaṃ yathāpaṇihitaṃ dhātuso paccavekkhati – ‘atthi imasmiṃ kāye pathavīdhātu āpodhātu tejodhātu vāyodhātū’ti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘はこの身体そのものを、置かれているままに、配置されているままに、元素(界)の観点から観察します。『この身体には、地界、水界、火界、風界がある』と。
‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṃ vadhitvā catumahāpathe bilaso vibhajitvā nisinno assa; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ yathāṭhitaṃ yathāpaṇihitaṃ dhātuso paccavekkhati – ‘atthi imasmiṃ kāye pathavīdhātu āpodhātu tejodhātu vāyodhātū’ti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
比丘たちよ、それはあたかも、熟練した牛屠殺者あるいはその弟子が、牝牛を屠殺して四つ辻で各部位に切り分けて座っているようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを、置かれているままに、配置されているままに、界の観点から観察します。『この身体には、地界、水界、火界、風界がある』と。そのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしている彼には、世俗に結びついた諸々の記憶や思惟が捨て去られます。それらが捨て去られることによって、心はまさに内面において安定し、静まり、専一となり、集中します。比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ ekāhamataṃ vā dvīhamataṃ vā tīhamataṃ vā uddhumātakaṃ vinīlakaṃ vipubbakajātaṃ. So imameva kāyaṃ upasaṃharati – ‘ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatīto’ti . Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘はあたかも墓場に捨てられた死体が、死後一日、あるいは死後二日、あるいは死後三日経ち、膨張し、青黒くなり、腐汁が流れ出ているのを見るかのようです。彼はこの身体そのものを引き比べて考えます。『この身体もまた、このような性質であり、このようになるものであり、これを免れることはできない』と。そのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしている彼には、世俗に結びついた諸々の記憶や思惟が捨て去られます。それらが捨て去られることによって、心はまさに内面において安定し、静まり、専一となり、集中します。比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ kākehi vā khajjamānaṃ kulalehi vā khajjamānaṃ gijjhehi vā khajjamānaṃ kaṅkehi vā khajjamānaṃ sunakhehi vā khajjamānaṃ byagghehi vā khajjamānaṃ dīpīhi vā khajjamānaṃ siṅgālehi vā khajjamānaṃ vividhehi vā pāṇakajātehi khajjamānaṃ. So imameva kāyaṃ upasaṃharati – ‘ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatīto’ti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘はあたかも墓場に捨てられた死体が、烏たちに啄食され、あるいは鷹たちに啄食され、あるいは禿鷹たちに啄食され、あるいは鶴たちに啄食され、あるいは犬たちに食われ、あるいは虎たちに食われ、あるいは豹たちに食われ、あるいは野犬たちに食われ、あるいは種々の小虫たちに食われているのを見るかのようです。彼はこの身体そのものを引き比べて考えます。『この身体もまた、このような性質であり、このようになるものであり、これを免れることはできない』と。そのように不放逸に……中略……比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ aṭṭhikasaṅkhalikaṃ samaṃsalohitaṃ nhārusambandhaṃ…pe… aṭṭhikasaṅkhalikaṃ nimmaṃsalohitamakkhitaṃ nhārusambandhaṃ…pe… aṭṭhikasaṅkhalikaṃ apagatamaṃsalohitaṃ nhārusambandhaṃ…pe… aṭṭhikāni apagatasambandhāni disāvidisāvikkhittāni aññena hatthaṭṭhikaṃ aññena pādaṭṭhikaṃ aññena gopphakaṭṭhikaṃ aññena jaṅghaṭṭhikaṃ aññena ūruṭṭhikaṃ aññena kaṭiṭṭhikaṃ aññena phāsukaṭṭhikaṃ aññena piṭṭhiṭṭhikaṃ aññena khandhaṭṭhikaṃ aññena gīvaṭṭhikaṃ aññena hanukaṭṭhikaṃ aññena dantaṭṭhikaṃ aññena sīsakaṭāhaṃ . So imameva kāyaṃ upasaṃharati – ‘ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatīto’ti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘はあたかも墓場に捨てられた死体が、肉と血がついて腱で繋がれた白骨連鎖となっているのを……肉はなく血にまみれて腱で繋がれた白骨連鎖となっているのを……肉も血も離れて腱で繋がれた白骨連鎖となっているのを……腱の繋がりも離れ、四方八方に散乱して、こちらには手の骨、あちらには足の骨、あちらには踝の骨、あちらには脛の骨、あちらには大腿の骨、あちらには腰の骨、あちらには肋骨、あちらには背骨、あちらには肩の骨、あちらには首の骨、あちらには顎の骨、あちらには歯の骨、あちらには頭蓋骨があるのを見るかのようです。彼はこの身体そのものを引き比べて考えます。『この身体もまた、このような性質であり、このようになるものであり、これを免れることはできない』と。そのように不放逸に……中略……比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ – aṭṭhikāni setāni saṅkhavaṇṇapaṭibhāgāni …pe… aṭṭhikāni puñjakitāni terovassikāni…pe… aṭṭhikāni pūtīni cuṇṇakajātāni. So imameva kāyaṃ upasaṃharati – ‘ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatīto’ti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘はあたかも墓場に捨てられた死体が、貝殻の色のように白い骨となっているのを……積み重なって年を経た骨となっているのを……朽ちて粉々になった骨となっているのを見るかのようです。彼はこの身体そのものを引き比べて考えます。『この身体もまた、このような性質であり、このようになるものであり、これを免れることはできない』と。そのように不放逸に……中略……比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
155. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vivicceva kāmehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, dakkho nhāpako vā nhāpakantevāsī vā kaṃsathāle nhānīyacuṇṇāni ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ sanneyya, sāyaṃ nhānīyapiṇḍi snehānugatā snehaparetā santarabāhirā phuṭā snehena na ca pagghariṇī; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati; nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
155. さらにまた、比丘たちよ、比丘は諸々の欲望を離れ……中略……初禅を達成して暮らします。彼はこの身体そのものを、遠離によって生じた喜と楽によって浸し、満たし、充足させ、行き渡らせます。彼の全身体のどこにも、遠離によって生じた喜と楽によって満たされていない部分はありません。比丘たちよ、それはあたかも、熟練した風呂番あるいはその弟子が、真鍮の器に浴用粉をまき散らし、水を少しずつ注ぎながら練り合わせると、その浴用粉の塊が湿り気を帯び、湿り気に満ち、内外ともに湿り気に行き渡りながらも滴り落ちないようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを、遠離によって生じた喜と楽によって浸し、満たし、充足させ、行き渡らせます。彼の全身体のどこにも、遠離によって生じた喜と楽によって満たされていない部分はありません。そのように不放逸に……中略……比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā…pe… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ samādhijena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati; nāssa kiñci sabbāvato kāyassa samādhijena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, udakarahado gambhīro ubbhidodako . Tassa nevassa puratthimāya disāya udakassa āyamukhaṃ na pacchimāya disāya udakassa āyamukhaṃ na uttarāya disāya udakassa āyamukhaṃ na dakkhiṇāya disāya udakassa āyamukhaṃ; devo ca na kālena kālaṃ sammā dhāraṃ anuppaveccheyya; atha kho tamhāva udakarahadā sītā vāridhārā ubbhijjitvā tameva udakarahadaṃ sītena vārinā abhisandeyya parisandeyya paripūreyya paripphareyya, nāssa kiñci sabbāvato udakarahadassa sītena vārinā apphuṭaṃ assa; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ samādhijena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa samādhijena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は尋と伺の静止によって……中略……第二禅を達成して暮らします。彼はこの身体そのものを、定(三昧)によって生じた喜と楽によって浸し、満たし、充足させ、行き渡らせます。彼の全身体のどこにも、定によって生じた喜と楽によって満たされていない部分はありません。比丘たちよ、それはあたかも、深くて水が湧き出る池があり、そこには東の方角からも水の流入路がなく、西の方角からも水の流入路がなく、北の方角からも水の流入路がなく、南の方角からも水の流入路がなく、雨も時折正しく激しく降ることがないとしても、まさにその池から冷たい水の流れが湧き出て、その池そのものを冷たい水によって浸し、満たし、充足させ、行き渡らせ、その池全体のどこにも冷たい水によって満たされていない部分がないようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを、定によって生じた喜と楽によって浸し、満たし、充足させ、行き渡らせます。彼の全身体のどこにも、定によって生じた喜と楽によって満たされていない部分はありません。そのように不放逸に……中略……比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu pītiyā ca virāgā…pe… tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ nippītikena sukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa nippītikena sukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, uppaliniyaṃ vā paduminiyaṃ vā puṇḍarīkiniyaṃ vā appekaccāni uppalāni vā padumāni vā puṇḍarīkāni vā udake jātāni udake saṃvaḍḍhāni udakānuggatāni antonimuggaposīni, tāni yāva caggā yāva ca mūlā sītena vārinā abhisannāni parisannāni paripūrāni paripphuṭāni, nāssa kiñci sabbāvataṃ uppalānaṃ vā padumānaṃ vā puṇḍarīkānaṃ vā sītena vārinā apphuṭaṃ assa; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ nippītikena sukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa nippītikena sukhena apphuṭaṃ hoti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は喜の離退によって……中略……第三禅を達成して暮らします。彼はこの身体そのものを、喜を離れた楽によって浸し、満たし、充足させ、行き渡らせます。彼の全身体のどこにも、喜を離れた楽によって満たされていない部分はありません。比丘たちよ、それはあたかも、青蓮華の池や紅蓮華の池や白蓮華の池において、いくつかの青蓮華や紅蓮華や白蓮華が、水中に生じ、水中で育ち、水面に出ず、水中に沈んだまま養われていて、それらが先端から根元に至るまで冷たい水によって浸され、満たされ、充足され、行き渡り、それらの青蓮華や紅蓮華や白蓮華全体のどこにも冷たい水によって満たされていない部分がないようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを、喜を離れた楽によって浸し、満たし、充足させ、行き渡らせます。彼の全身体のどこにも、喜を離れた楽によって満たされていない部分はありません。そのように不放逸に……中略……比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sukhassa ca pahānā…pe… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātena pharitvā nisinno hoti; nāssa kiñci sabbāvato kāyassa parisuddhena cetasā pariyodātena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, puriso odātena vatthena sasīsaṃ pārupitvā nisinno assa, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa odātena vatthena apphuṭaṃ assa; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātena pharitvā nisinno hoti, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa parisuddhena cetasā pariyodātena apphuṭaṃ hoti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati, sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti.
さらにまた、比丘たちよ、比丘は楽の放棄によって……中略……第四禅を達成して暮らします。彼はこの身体そのものを、純粋で清浄な心で満たして座っています。彼の全身体のどこにも、純粋で清浄な心によって満たされていない部分はありません。比丘たちよ、それはあたかも、人が白い布で頭からすっぽりと身を包んで座っており、彼の全身体のどこにも白い布で覆われていない部分がないようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、比丘はこの身体そのものを、純粋で清浄な心で満たして座っています。彼の全身体のどこにも、純粋で清浄な心によって満たされていない部分はありません。そのように不放逸に、熱心に、専心して暮らしている彼には、世俗に結びついた諸々の記憶や思惟が捨て去られます。それらが捨て去られることによって、心はまさに内面において安定し、静まり、専一となり、集中します。比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのです。
156. ‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, antogadhāvāssa kusalā dhammā ye keci vijjābhāgiyā. Seyyathāpi, bhikkhave, yassa kassaci mahāsamuddo cetasā phuṭo, antogadhāvāssa kunnadiyo yā kāci samuddaṅgamā; evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, antogadhāvāssa kusalā dhammā ye keci vijjābhāgiyā.
156. 比丘たちよ、身至念が修習され、多修されている者には誰であれ、明(智慧)に与るいかなる善法もすべて包摂されています。比丘たちよ、それはあたかも、大海を心によって満たしている者には誰であれ、海へと向かういかなる小川もすべて包摂されているようなものです。比丘たちよ、まさにそのように、身至念が修習され、多修されている者には誰であれ、明に与るいかなる善法もすべて包摂されているのです。
‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, kāyagatāsati abhāvitā abahulīkatā, labhati tassa māro otāraṃ, labhati tassa māro ārammaṇaṃ . Seyyathāpi, bhikkhave, puriso garukaṃ silāguḷaṃ allamattikāpuñje pakkhipeyya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu taṃ garukaṃ silāguḷaṃ allamattikāpuñje labhetha otāra’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati abhāvitā abahulīkatā, labhati tassa māro otāraṃ, labhati tassa māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ ; atha puriso āgaccheyya uttarāraṇiṃ ādāya – ‘aggiṃ abhinibbattessāmi, tejo pātukarissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso amuṃ sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimanthento aggiṃ abhinibbatteyya, tejo pātukareyyā’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati abhāvitā abahulīkatā, labhati tassa māro otāraṃ, labhati tassa māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, udakamaṇiko ritto tuccho ādhāre ṭhapito; atha puriso āgaccheyya udakabhāraṃ ādāya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso labhetha udakassa nikkhepana’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati abhāvitā abahulīkatā, labhati tassa māro otāraṃ, labhati tassa māro ārammaṇaṃ’’.
「比丘たちよ、身に行った念(身至念)を修習せず、多作しない者には、悪魔(マーラ)が侵入の機会を得て、悪魔が対象(足場)を得るのである。比丘たちよ、例えば人が重い石の玉を湿った粘土の山に投げ入れたとする。比丘たちよ、お前たちはどう思うか。その重い石の玉は、湿った粘土の山の中に侵入の機会を得るだろうか」「その通りです、世尊」「比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習せず、多作しない者には、悪魔が侵入の機会を得て、悪魔が対象を得るのである。比丘たちよ、例えば、枯れて朽ちた木片があるとする。そこに人が上部の火起こし木を持ってやって来て、『火を生じさせよう、熱を現れさせよう』と言ったとする。比丘たちよ、お前たちはどう思うか。その人はその枯れて朽ちた木片に上部の火起こし木を押し当ててすり合わせ、火を生じさせ、熱を現れさせることができるだろうか」「その通りです、世尊」「比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習せず、多作しない者には、悪魔が侵入の機会を得て、悪魔が対象を得るのである。比丘たちよ、例えば台の上に置かれた、空っぽで何もない水甕があるとする。そこに人が水の荷を持ってやって来たとする。比丘たちよ、お前たちはどう思うか。その人は水を注ぎ入れる機会を得るだろうか」「その通りです、世尊」「比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習せず、多作しない者には、悪魔が侵入の機会を得て、悪魔が対象を得るのである」
157. ‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, na tassa labhati māro otāraṃ, na tassa labhati māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, puriso lahukaṃ suttaguḷaṃ sabbasāramaye aggaḷaphalake pakkhipeyya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso taṃ lahukaṃ suttaguḷaṃ sabbasāramaye aggaḷaphalake labhetha otāra’’nti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, na tassa labhati māro otāraṃ, na tassa labhati māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ ; atha puriso āgaccheyya uttarāraṇiṃ ādāya – ‘aggiṃ abhinibbattessāmi, tejo pātukarissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso amuṃ allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimanthento aggiṃ abhinibbatteyya, tejo pātukareyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, na tassa labhati māro otāraṃ, na tassa labhati māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, udakamaṇiko pūro udakassa samatittiko kākapeyyo ādhāre ṭhapito; atha puriso āgaccheyya udakabhāraṃ ādāya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso labhetha udakassa nikkhepana’’nti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, na tassa labhati māro otāraṃ, na tassa labhati māro ārammaṇaṃ’’.
157. 「比丘たちよ、身に行った念を修習し、多作した者には、悪魔は侵入の機会を得ず、悪魔は対象を得ない。比丘たちよ、例えば人が軽い糸玉をすべての堅木で作られた扉の板に投げつけたとする。比丘たちよ、お前たちはどう思うか。その人はその軽い糸玉によって、すべての堅木で作られた扉の板の中に侵入の機会を得るだろうか」「いいえ、そうではありません、世尊」「比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習し、多作した者には、悪魔は侵入の機会を得ず、悪魔は対象を得ない。比丘たちよ、例えば、生木で樹液を含んだ木片があるとする。そこに人が上部の火起こし木を持ってやって来て、『火を生じさせよう、熱を現れさせよう』と言ったとする。比丘たちよ、お前たちはどう思うか。その人はその生木で樹液を含んだ木片に上部の火起こし木を押し当ててすり合わせ、火を生じさせ、熱を現れさせることができるだろうか」「いいえ、そうではありません、世尊」「比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習し、多作した者には、悪魔は侵入の機会を得ず、悪魔は対象を得ない。比丘たちよ、例えば台の上に置かれた、縁まで水で満たされ、カラスが飲めるほどの水甕があるとする。そこに人が水の荷を持ってやって来たとする。比丘たちよ、お前たちはどう思うか。その人は水を注ぎ入れる機会を得るだろうか」「いいえ、そうではありません、世尊」「比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習し、多作した者には、悪魔は侵入の機会を得ず、悪魔は対象を得ない」
158. ‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, so yassa yassa abhiññāsacchikaraṇīyassa dhammassa cittaṃ abhininnāmeti abhiññāsacchikiriyāya, tatra tatreva sakkhibhabbataṃ pāpuṇāti sati satiāyatane. Seyyathāpi, bhikkhave, udakamaṇiko pūro udakassa samatittiko kākapeyyo ādhāre ṭhapito. Tamenaṃ balavā puriso yato yato āviñcheyya, āgaccheyya udaka’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā so, yassa yassa abhiññāsacchikaraṇīyassa dhammassa cittaṃ abhininnāmeti abhiññāsacchikiriyāya, tatra tatreva sakkhibhabbataṃ pāpuṇāti sati satiāyatane. Seyyathāpi, bhikkhave, same bhūmibhāge caturassā pokkharaṇī assa āḷibandhā pūrā udakassa samatittikā kākapeyyā. Tamenaṃ balavā puriso yato yato āḷiṃ muñceyya āgaccheyya udaka’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, so yassa yassa abhiññāsacchikaraṇīyassa dhammassa cittaṃ abhininnāmeti abhiññāsacchikiriyāya, tatra tatreva sakkhibhabbataṃ pāpuṇāti sati satiāyatane. Seyyathāpi, bhikkhave, subhūmiyaṃ catumahāpathe ājaññaratho yutto assa ṭhito odhastapatodo ; tamenaṃ dakkho yoggācariyo assadammasārathi abhiruhitvā vāmena hatthena rasmiyo gahetvā dakkhiṇena hatthena patodaṃ gahetvā yenicchakaṃ yadicchakaṃ sāreyyāpi paccāsāreyyāpi; evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, so yassa yassa abhiññāsacchikaraṇīyassa dhammassa cittaṃ abhininnāmeti abhiññāsacchikiriyāya, tatra tatreva sakkhibhabbataṃ pāpuṇāti sati satiāyatane’’.
158. 「比丘たちよ、身に行った念を修習し、多作した者は、みずから通知して証得すべきいかなる法であっても、通知して証得するために心を傾注するなら、処(対象領域)があるごとに、ことごとく証得する能力を具備するに至る。比丘たちよ、例えば台の上に置かれた、縁まで水で満たされ、カラスが飲めるほどの水甕があるとする。力ある人がそれを傾ければ、どこからでも水が出てくるだろうか」「その通りです、世尊」「比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習し、多作した者は、みずから通知して証得すべきいかなる法であっても、通知して証得するために心を傾注するなら、処があるごとに、ことごとく証得する能力を具備するに至る。比丘たちよ、例えば平坦な土地に、堤防で囲まれ、縁まで水で満たされ、カラスが飲めるほどの四角い蓮池があるとする。力ある人が堤防を切り開けば、どこからでも水が出てくるだろうか」「その通りです、世尊」「比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習し、多作した者は、みずから通知して証得すべきいかなる法であっても、通知して証得するために心を傾注するなら、処があるごとに、ことごとく証得する能力を具備するに至る。比丘たちよ、例えば平坦な四辻に、良馬が繋がれ、鞭が置かれた優れた馬車が止まっているとする。熟練した調教師であり、調御の御者である者がそれに乗り、左手で手綱を取り、右手で鞭を執って、欲する所へ、欲するように走らせ、また引き戻すことができるようなものである。比丘たちよ、それと同じように、身に行った念を修習し、多作した者は、みずから通知して証得すべきいかなる法であっても、通知して証得するために心を傾注するなら、処があるごとに、ことごとく証得する能力を具備するに至る」
159. ‘‘Kāyagatāya, bhikkhave, satiyā āsevitāya bhāvitāya bahulīkatāya yānīkatāya vatthukatāya anuṭṭhitāya paricitāya susamāraddhāya dasānisaṃsā pāṭikaṅkhā. Aratiratisaho hoti, na ca taṃ arati sahati, uppannaṃ aratiṃ abhibhuyya viharati.
159. 「比丘たちよ、身に行った念を親近し、修習し、多作し、乗り物とし、基礎とし、確立し、積み重ね、よく励み始めるとき、十の功徳が期待できる。不快と快に打ち勝つ者となり、不快に圧倒されることなく、生じた不快を克服して住する。
‘‘Bhayabheravasaho hoti, na ca taṃ bhayabheravaṃ sahati, uppannaṃ bhayabheravaṃ abhibhuyya viharati.
恐怖と戦慄に打ち勝つ者となり、恐怖と戦慄に圧倒されることなく、生じた恐怖と戦慄を克服して住する。
‘‘Khamo hoti sītassa uṇhassa jighacchāya pipāsāya ḍaṃsamakasavātātapasarīsapasamphassānaṃ duruttānaṃ durāgatānaṃ vacanapathānaṃ, uppannānaṃ sārīrikānaṃ vedanānaṃ dukkhānaṃ tibbānaṃ kharānaṃ kaṭukānaṃ asātānaṃ amanāpānaṃ pāṇaharānaṃ adhivāsakajātiko hoti.
寒さ、暑さ、飢え、渇き、虻や蚊、風、陽射し、這う虫との接触、悪しき言葉、悪口を耐え忍ぶ者となり、生じた身体的な痛烈で激しく粗暴で耐え難く不快で命を奪うほどの苦痛の感受に耐え忍ぶ性質の者となる。
‘‘Catunnaṃ jhānānaṃ ābhicetasikānaṃ diṭṭhadhammasukhavihārānaṃ nikāmalābhī hoti akicchalābhī akasiralābhī.
高度な心に属し、現法における安楽の境地である四つの禅定を、望むままに得て、苦もなく得て、難なく得る者となる。
‘‘So anekavihitaṃ iddhividhaṃ paccānubhoti. Ekopi hutvā bahudhā hoti, bahudhāpi hutvā eko hoti, āvibhāvaṃ…pe… yāva brahmalokāpi kāyena vasaṃ vatteti.
彼は多様な神変(神通力)の類を体験する。一人であっても多くとなり、多くであっても一人となり、出現し……中略……梵天の世界に至るまでも身体によって意のままにする。
‘‘Dibbāya sotadhātuyā visuddhāya atikkantamānusikāya ubho sadde suṇāti dibbe ca mānuse ca, ye dūre santike ca…pe….
清浄で人間を超えた天耳界によって、天界と人間界の、遠近を問わず両方の声を聞く……中略……。
‘‘Parasattānaṃ parapuggalānaṃ cetasā ceto paricca pajānāti. Sarāgaṃ vā cittaṃ ‘sarāgaṃ citta’nti pajānāti, vītarāgaṃ vā cittaṃ…pe… sadosaṃ vā cittaṃ… vītadosaṃ vā cittaṃ… samohaṃ vā cittaṃ… vītamohaṃ vā cittaṃ… saṃkhittaṃ vā cittaṃ… vikkhittaṃ vā cittaṃ… mahaggataṃ vā cittaṃ… amahaggataṃ vā cittaṃ… sauttaraṃ vā cittaṃ… anuttaraṃ vā cittaṃ… samāhitaṃ vā cittaṃ… asamāhitaṃ vā cittaṃ… vimuttaṃ vā cittaṃ… avimuttaṃ vā cittaṃ ‘avimuttaṃ citta’nti pajānāti.
他の生き物、他の人々の心を自身の心で推し量って知る。貪りのある心を『貪りのある心』と知り、貪りの離れた心を……中略……怒りのある心を……怒りの離れた心を……迷いのある心を……迷いの離れた心を……沈んだ心を……散乱した心を……広大な心を……広大でない心を……より優れたものがある心を……無上の心を……定まった心を……定まっていない心を……解脱した心を……解脱していない心を『解脱していない心』と知る。
‘‘So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati.
彼は多様な過去の生存を想起する。すなわち、一生、二生……中略……このように形相とともに、詳細とともに、多様な過去の生存を想起する。
‘‘Dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti.
清浄で人間を超えた天眼によって、有情が死に、生まれ変わるのを見、劣った者、勝れた者、美しい者、醜い者、善趣にある者、悪趣にある者、業にしたがって趣く有情を知る。
‘‘Āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati.
諸々の漏(汚れ)を滅尽することにより、漏のない心解脱・慧解脱を、現法において自ら通知し、証得して、達成して住する。
‘‘Kāyagatāya, bhikkhave, satiyā āsevitāya bhāvitāya bahulīkatāya yānīkatāya vatthukatāya anuṭṭhitāya paricitāya susamāraddhāya ime dasānisaṃsā pāṭikaṅkhā’’ti.
比丘たちよ、身に行った念を親近し、修習し、多作し、乗り物とし、基礎とし、確立し、積み重ね、よく励み始めるとき、これら十の功徳が期待できるのである」
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心歓喜して、世尊の説法を喜んだ。
Kāyagatāsatisuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ.
身至念経 第九 終わる。
10. Saṅkhārupapattisuttaṃ
10. 行生起経(行応現経)
160. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘saṅkhārupapattiṃ vo, bhikkhave, desessāmi, taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –
160. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林にある給孤独園におられた。そこで世尊は「比丘たちよ」と比丘たちに呼びかけられた。比丘たちは「尊い師よ」と世尊に応えた。世尊は次のように言われた。「比丘たちよ、お前たちに行(意思形成・願望)による再生について説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。私は語るであろう」「かしこまりました、世尊」と比丘たちは世尊に応えた。世尊は次のように説かれた。
161. ‘‘Idha, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā khattiyamahāsālānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
161. 「比丘たちよ、ここに比丘がいて、信仰を具え、戒を具え、学識(多聞)を具え、施舍を具え、智慧を具えているとする。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、刹帝利の大富豪たちと同棲(同じ世界に再生)できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行(願望)と住(心の状態)は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
162. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā brāhmaṇamahāsālānaṃ…pe… gahapatimahāsālānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
162. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を具え、学識を具え、施舍を具え、智慧を具えているとする。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、婆羅門の大富豪たち……中略……居士の大富豪たちと同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
163. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘cātumahārājikā devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulā’ti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā cātumahārājikānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
163. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を具え、学識を具え、施舍を具え、智慧を具えているとする。彼は『四大王衆天の神々は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、四大王衆天の神々と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
164. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – tāvatiṃsā devā…pe… yāmā devā… tusitā devā… nimmānaratī devā… paranimmitavasavattī devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā paranimmitavasavattīnaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
164. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を具え、学識を具え、施舍を具え、智慧を具えているとする。彼は『三十三天の神々は……中略……夜摩天の神々は……兜率天の神々は……化楽天の神々は……他化自在天の神々は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、他化自在天の神々と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
165. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘sahasso brahmā dīghāyuko vaṇṇavā sukhabahulo’ti. Sahasso, bhikkhave, brahmā sahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, cakkhumā puriso ekaṃ āmaṇḍaṃ hatthe karitvā paccavekkheyya; evameva kho, bhikkhave, sahasso brahmā sahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sahassassa brahmuno sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
165. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を具え、学識を具え、施舍を具え、智慧を具えているとする。彼は『一千の世界を統べる梵天は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。比丘たちよ、一千の世界を統べる梵天は、千の世界(小千世界)を満たし、勝解(確信的知覚)して住する。そこに生まれた有情たちをも満たし、勝解して住する。比丘たちよ、例えば目の見える人が一つのアーマランガの果実を手にして観察するようなものである。比丘たちよ、それと同じように、一千の世界を統べる梵天は、千の世界を満たし、勝解して住する。そこに生まれた有情たちをも満たし、勝解して住する。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、一千の梵天と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
166. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – dvisahasso brahmā…pe… tisahasso brahmā… catusahasso brahmā… pañcasahasso brahmā dīghāyuko vaṇṇavā sukhabahuloti. Pañcasahasso, bhikkhave, brahmā pañcasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, cakkhumā puriso pañca āmaṇḍāni hatthe karitvā paccavekkheyya; evameva kho, bhikkhave, pañcasahasso brahmā pañcasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pañcasahassassa brahmuno sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
166. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を具え、学識を具え……施舍を具え……智慧を具えているとする。彼は『二千の梵天は……中略……三千の梵天は……四千の梵天は……五千の梵天は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。比丘たちよ、五千の梵天は、五千の世界を満たし、勝解して住する。そこに生まれた有情たちをも満たし、勝解して住する。比丘たちよ、例えば目の見える人が五つのアーマランガの果実を手にして観察するようなものである。比丘たちよ、それと同じように、五千の梵天は、五千の世界を満たし、勝解して住する。そこに生まれた有情たちをも満たし、勝解して住する。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、五千の梵天と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
167. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘dasasahasso brahmā dīghāyuko vaṇṇavā sukhabahulo’ti. Dasasahasso, bhikkhave, brahmā dasasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato paṇḍukambale nikkhitto bhāsate ca tapate ca virocati ca; evameva kho, bhikkhave, dasasahasso brahmā dasasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā dasasahassassa brahmuno sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
167. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を具え、学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼は『一万の梵天は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。比丘たちよ、一万の梵天は、一万の世界(中千世界)を満たし、勝解して住する。そこに生まれた有情たちをも満たし、勝解して住する。比丘たちよ、例えば美しく上質で八面の研磨がよくなされたヴェールリヤ(瑠璃)の宝珠が、白い毛織物の上に置かれて輝き、熱を放ち、光り輝くようなものである。比丘たちよ、それと同じように、一万の梵天は、一万の世界を満たし、勝解して住する。そこに生まれた有情たちをも満たし、勝解して住する。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、一万の梵天と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
168. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘satasahasso brahmā dīghāyuko vaṇṇavā sukhabahulo’ti. Satasahasso, bhikkhave, brahmā satasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, nikkhaṃ jambonadaṃ dakkhakammāraputtaukkāmukhasukusalasampahaṭṭhaṃ paṇḍukambale nikkhittaṃ bhāsate ca tapate ca virocati ca; evameva kho, bhikkhave, satasahasso brahmā satasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā satasahassassa brahmuno sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
168. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を……学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼は『十万の梵天は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。比丘たちよ、十万の梵天は、十万の世界を満たし、勝解して住する。そこに生まれた有情たちをも満たし、勝解して住する。比丘たちよ、例えば熟練した金細工師の炉口で巧みに精錬されたジャンブー河の黄金が、白い毛織物の上に置かれて輝き、熱を放ち、光り輝くようなものである。比丘たちよ、それと同じように、十万の梵天は、十万の世界を満たし、勝解して住する。そこに生まれた有情たちをも満たし、勝解して住する。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、十万の梵天と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
169. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ābhā devā…pe… parittābhā devā… appamāṇābhā devā… ābhassarā devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā ābhassarānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
169. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を……学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼は『光音天の神々は……中略……少光天の神々は……無量光天の神々は……極光浄天(光音天)の神々は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、極光浄天の神々と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
170. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena … sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – parittasubhā devā…pe… appamāṇasubhā devā… subhakiṇhā devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā subhakiṇhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
170. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を……学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼は『少浄天の神々は……中略……無量浄天の神々は……遍浄天の神々は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、遍浄天の神々と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
171. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – vehapphalā devā…pe… avihā devā… atappā devā… sudassā devā… sudassī devā… akaniṭṭhā devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā akaniṭṭhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
171. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を……学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼は『広果天の神々は……中略……無煩天の神々は……無熱天の神々は……善現天の神々は……善見天の神々は……色究竟天の神々は長寿で、美貌で、多大な幸福を享受している』と聞く。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、色究竟天の神々と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
172. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘ākāsānañcāyatanūpagā devā dīghāyukā ciraṭṭhitikā sukhabahulā’ti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā ākāsānañcāyatanūpagānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
172. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を……学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼は『空無辺処に達した神々は長寿で、長く存続し、多大な幸福を享受している』と聞く。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、空無辺処に達した神々と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
173. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘viññāṇañcāyatanūpagā devā dīghāyukā ciraṭṭhitikā sukhabahulā’ti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā viññāṇañcāyatanūpagānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
173. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を……学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼は『識無辺処に達した神々は長寿で、長く存続し、多大な幸福を享受している』と聞く。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、識無辺処に達した神々と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
174. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ākiñcaññāyatanūpagā devā…pe… nevasaññānāsaññāyatanūpagā devā dīghāyukā ciraṭṭhitikā sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā nevasaññānāsaññāyatanūpagānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati.
174. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を……学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼は『無所有処に達した神々は……中略……非想非非想処に達した神々は長寿で、長く存続し、多大な幸福を享受している』と聞く。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は身壊れて死後、非想非非想処に達した神々と同棲できたらよいのに』と。彼はその心を据え、その心に決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、このように修習され、このように多作されて、そこへの再生のために資する。比丘たちよ、これこそが、そこへの再生のために資する道であり、実践である。
175. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyya’nti. So āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Ayaṃ, bhikkhave, bhikkhu na katthaci upapajjatī’’ti .
175. 「さらにまた、比丘たちよ、比丘が信仰を具え、戒を……学識を……施舍を……智慧を具えているとする。彼にこのような思いが生じる。『ああ、願わくは私は諸々の漏を滅尽することにより、漏のない心解脱・慧解脱を、現法において自ら通知し、証得して、達成して住したい』と。彼は諸々の漏を滅尽することにより、漏のない心解脱・慧解脱を、現法において自ら通知し、証得して、達成して住する。比丘たちよ、この比丘はどこにも再生しないのである」
Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.
世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは心歓喜して、世尊の説法を喜んだ。
Saṅkhārupapattisuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ.
行生起経 第十 終わる。
Anupadavaggo niṭṭhito dutiyo.
随法品 第二 終わる。
Tassuddānaṃ –
その目録(摂頌)――
Anupāda-sodhana-porisadhammo, sevitabba-bahudhātu-vibhatti;
随法、清浄、士夫法、親近、界の分別、
Buddhassa kittināma-cattārīsena, ānāpāno kāyagato upapatti .
仏陀の名の四十、入出息、身に行った念、生起。