Cookieを許可しますか?

Tipiṭakaではサービス提供と改善のためにCookieを使用します。 プライバシーポリシー

3. Suññatavaggo3. 空品

1. Cūḷasuññatasuttaṃ

1. 小空経

176. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde. Atha kho āyasmā ānando sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ekamidaṃ, bhante, samayaṃ bhagavā sakkesu viharati nagarakaṃ nāma sakyānaṃ nigamo. Tattha me, bhante, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘suññatāvihārenāhaṃ, ānanda, etarahi bahulaṃ viharāmī’ti. Kacci metaṃ, bhante, sussutaṃ suggahitaṃ sumanasikataṃ sūpadhārita’’nti? ‘‘Taggha te etaṃ, ānanda, sussutaṃ suggahitaṃ sumanasikataṃ sūpadhāritaṃ. Pubbepāhaṃ , ānanda, etarahipi suññatāvihārena bahulaṃ viharāmi. Seyyathāpi, ānanda, ayaṃ migāramātupāsādo suñño hatthigavassavaḷavena, suñño jātarūparajatena, suñño itthipurisasannipātena atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – bhikkhusaṅghaṃ paṭicca ekattaṃ; evameva kho, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā gāmasaññaṃ, amanasikaritvā manussasaññaṃ, araññasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa araññasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā gāmasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā manussasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – araññasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ gāmasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ manussasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – araññasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’’’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati.

176. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーの東園にある鹿子母講堂におられた。そのとき、尊者アーナンダは夕刻に独居から起き出て、世尊のおられるところへと近づいた。近づいて世尊に拝礼し、一方に坐った。一方に坐った尊者アーナンダは世尊にこう申し上げた。「世尊よ、かつて世尊が釈迦族のナガラカという名の釈迦族の町におられたとき、私は世尊の御前で親しく聞き、親しく受け止めたことがあります。『アーナンダよ、私は今、多く空の境地に住している』と。世尊よ、私はこれを正しく聞き、正しく受け止め、正しく心に留め、正しく理解したでしょうか」「アーナンダよ、確かにそなたはそれを正しく聞き、正しく受け止め、正しく心に留め、正しく理解した。アーナンダよ、私は以前も、また今も、多く空の境地に住している。アーナンダよ、例えばこの鹿子母講堂には、象や牛や馬や雌馬がなく、黄金や銀がなく、男女の集まりもないが、ただ比丘僧伽(僧団)に縁する単一性(一なること)のみが存在するようなものである。アーナンダよ、それと同じように、比丘は村という想念を作意せず、人間という想念を作意せず、森林という想念に縁して単一性を作意する。彼の心は森林という想念において跳躍し、清澄になり、安定し、勝解する。彼はこのように知る。『村という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。人間という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。ただ森林という想念に縁する単一性という、このわずかな煩労のみが存在する』と。彼は『この想念の境地は村の想念によって空である』と知り、『この想念の境地は人間の想念によって空である』と知り、『森林という想念に縁する単一性という、この非空のみが存在する』と知る。このように、そこに存在しないものによっては、それを空であると観察し、そこに残っているものについては、『この存在する実体がある』と知る。アーナンダよ、このようにして彼にとって、真実であり、転倒のない、清浄な空への参入が生じるのである。

177. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā manussasaññaṃ, amanasikaritvā araññasaññaṃ, pathavīsaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa pathavīsaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. Seyyathāpi, ānanda, āsabhacammaṃ saṅkusatena suvihataṃ vigatavalikaṃ; evameva kho, ānanda, bhikkhu yaṃ imissā pathaviyā ukkūlavikkūlaṃ nadīviduggaṃ khāṇukaṇṭakaṭṭhānaṃ pabbatavisamaṃ taṃ sabbaṃ amanasikaritvā pathavīsaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa pathavīsaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā manussasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā araññasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – pathavīsaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ manussasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ araññasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – pathavīsaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati.

177. 「さらにまた、アーナンダよ、比丘は人間という想念を作意せず、森林という想念を作意せず、大地という想念に縁して単一性を作意する。彼の心は大地という想念において跳躍し、清澄になり、安定し、勝解する。アーナンダよ、例えば牡牛の皮が百本の杭によってよく引き伸ばされて皺がなくなるように、アーナンダよ、それと同じように、比丘はこの大地の高低、川や険路、切り株や刺の生えた場所、山々の険しい起伏のすべてを作意せず、大地という想念に縁して単一性を作意する。彼の心は大地という想念において跳躍し、清澄になり、安定し、勝解する。彼はこのように知る。『人間という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。森林という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。ただ大地という想念に縁する単一性という、このわずかな煩労のみが存在する』と。彼は『この想念の境地は人間の想念によって空である』と知り、『この想念の境地は森林の想念によって空である』と知り、『大地という想念に縁する単一性という、この非空のみが存在する』と知る。このように、そこに存在しないものによっては、それを空であると観察し、そこに残っているものについては、『この存在する実体がある』と知る。アーナンダよ、このようにして彼にとって、真実であり、転倒のない、清浄な空への参入が生じるのである。

178. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā araññasaññaṃ, amanasikaritvā pathavīsaññaṃ, ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa ākāsānañcāyatanasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā araññasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā pathavīsaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ araññasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ pathavīsaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati.

178. 「さらにまた、アーナンダよ、比丘は森林という想念を作意せず、大地という想念を作意せず、空無辺処という想念に縁して単一性を作意する。彼の心は空無辺処という想念において跳躍し、清澄になり、安定し、勝解する。彼はこのように知る。『森林という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。大地という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。ただ空無辺処という想念に縁する単一性という、このわずかな煩労のみが存在する』と。彼は『この想念の境地は森林の想念によって空である』と知り、『この想念の境地は大地という想念によって空である』と知り、『空無辺処という想念に縁する単一性という、この非空のみが存在する』と知る。このように、そこに存在しないものによっては、それを空であると観察し、そこに残っているものについては、『この存在する実体がある』と知る。アーナンダよ、このようにして彼にとって、真実であり、転倒のない、清浄な空への参入が生じるのである。

179. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā pathavīsaññaṃ, amanasikaritvā ākāsānañcāyatanasaññaṃ, viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa viññāṇañcāyatanasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā pathavīsaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ pathavīsaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ ākāsānañcāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati.

179. 「さらにまた、アーナンダよ、比丘は大地という想念を作意せず、空無辺処という想念を作意せず、識無辺処という想念に縁して単一性を作意する。彼の心は識無辺処という想念において跳躍し、清澄になり、安定し、勝解する。彼はこのように知る。『大地という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。空無辺処という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。ただ識無辺処という想念に縁する単一性という、このわずかな煩労のみが存在する』と。彼は『この想念の境地は大地という想念によって空である』と知り、『この想念の境地は空無辺処という想念によって空である』と知り、『識無辺処という想念に縁する単一性という、この非空のみが存在する』と知る。このように、そこに存在しないものによっては、それを空であると観察し、そこに残っているものについては、『この存在する実体がある』と知る。アーナンダよ、このようにして彼にとって、真実であり、転倒のない、清浄な空への参入が生じるのである。

180. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā ākāsānañcāyatanasaññaṃ, amanasikaritvā viññāṇañcāyatanasaññaṃ, ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa ākiñcaññāyatanasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ ākāsānañcāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ viññāṇañcāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati.

180. 「さらにまた、アーナンダよ、比丘は空無辺処という想念を作意せず、識無辺処という想念を作意せず、無所有処という想念に縁して単一性を作意する。彼の心は無所有処という想念において跳躍し、清澄になり、安定し、勝解する。彼はこのように知る。『空無辺処という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。識無辺処という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。ただ無所有処という想念に縁する単一性という、このわずかな煩労のみが存在する』と。彼は『この想念の境地は空無辺処という想念によって空である』と知り、『この想念の境地は識無辺処という想念によって空である』と知り、『無所有処という想念に縁する単一性という、この非空のみが存在する』と知る。このように、そこに存在しないものによっては、それを空であると観察し、そこに残っているものについては、『この存在する実体がある』と知る。アーナンダよ、このようにして彼にとって、真実であり、転倒のない、清浄な空への参入が生じるのである。

181. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda bhikkhu amanasikaritvā viññāṇañcāyatanasaññaṃ, amanasikaritvā ākiñcaññāyatanasaññaṃ, nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa nevasaññānāsaññāyatanasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ viññāṇañcāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ ākiñcaññāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati.

181. 「さらにまた、アーナンダよ、比丘は識無辺処という想念を作意せず、無所有処という想念を作意せず、非想非非想処という想念に縁して単一性を作意する。彼の心は非想非非想処という想念において跳躍し、清澄になり、安定し、勝解する。彼はこのように知る。『識無辺処という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。無所有処という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。ただ非想非非想処という想念に縁する単一性という、このわずかな煩労のみが存在する』と。彼は『この想念の境地は識無辺処という想念によって空である』と知り、『この想念の境地は無所有処という想念によって空である』と知り、『非想非非想処という想念に縁する単一性という、この非空のみが存在する』と知る。このように、そこに存在しないものによっては、それを空であると観察し、そこに残っているものについては、『この存在する実体がある』と知る。アーナンダよ、このようにして彼にとって、真実であり、転倒のない、清浄な空への参入が生じるのである。

182. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā ākiñcaññāyatanasaññaṃ, amanasikaritvā nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ, animittaṃ cetosamādhiṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa animitte cetosamādhimhi cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – imameva kāyaṃ paṭicca saḷāyatanikaṃ jīvitapaccayā’ti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ ākiñcaññāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ nevasaññānāsaññāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – imameva kāyaṃ paṭicca saḷāyatanikaṃ jīvitapaccayā’ti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati.

182. 「さらにまた、アーナンダよ、比丘は無所有処という想念を作意せず、非想非非想処という想念を作意せず、無相の心三昧に縁して単一性を作意する。彼の心は無相の心三昧において跳躍し、清澄になり、安定し、勝解する。彼はこのように知る。『無所有処という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。非想非非想処という想念に縁して生じるであろう煩労は、ここには存在しない。ただ命を条件とする、この六処(六つの感覚器官)からなる身体に縁する、このわずかな煩労のみが存在する』と。彼は『この想念の境地は無所有処という想念によって空である』と知り、『この想念の境地は非想非非想処という想念によって空である』と知り、『命を条件とする、この六処からなる身体に縁する、この非空のみが存在する』と知る。このように、そこに存在しないものによっては、それを空であると観察し、そこに残っているものについては、『この存在する実体がある』と知る。アーナンダよ、このようにして彼にとって、真実であり、転倒のない、清浄な空への参入が生じるのである」

183. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā ākiñcaññāyatanasaññaṃ, amanasikaritvā nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ, animittaṃ cetosamādhiṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa animitte cetosamādhimhi cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ayampi kho animitto cetosamādhi abhisaṅkhato abhisañcetayito’. ‘Yaṃ kho pana kiñci abhisaṅkhataṃ abhisañcetayitaṃ tadaniccaṃ nirodhadhamma’nti pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā kāmāsavaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā bhavāsavaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā avijjāsavaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – imameva kāyaṃ paṭicca saḷāyatanikaṃ jīvitapaccayā’ti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ kāmāsavenā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ bhavāsavenā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ avijjāsavenā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – imameva kāyaṃ paṭicca saḷāyatanikaṃ jīvitapaccayā’ti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā paramānuttarā suññatāvakkanti bhavati.

183. 「さらにまた、アーナンダよ、比丘は無所有処の想を作意せず、非想非非想処の想を作意せず、無相の心三昧に縁って専一を作意します。彼の心は無相の心三昧へと飛び込み、清澄となり、安定し、確信を得ます。彼はこのように了知します。『この無相の心三昧もまた、造作されたものであり、思惟されたものである』と。『およそ造作されたもの、思惟されたものは、すべて無常であり、滅尽する性質のものである』と了知します。このように知り、このように見るとき、彼の心は欲漏からも解脱し、有漏からも解脱し、無明漏からも解脱します。解脱したとき、『解脱した』という智が生じます。『生は尽きた。梵行は成就した。なされるべきことはなされた。二度とこのような状態になることはない』と了知します。彼はこのように了知します。『欲漏に縁って生じる苦悩、それらはここにはない。有漏に縁って生じる苦悩、それらはここにはない。無明漏に縁って生じる苦悩、それらはここにはない。ただ、この六処を具えた身体に縁り、生命を条件として生じる苦悩のわずかなものだけが存在する』と。彼は『この想の領域は、欲漏について空である』と了知し、『この想の領域は、有漏について空である』と了知し、『この想の領域は、無明漏について空である』と了知し、『ただ、この六処を具えた身体に縁り、生命を条件として存在する不空のものだけがある』と了知します。このようにして、そこに存在しないものについては、それによって空であると正しく観察し、そこに残されているものについては、『これは現に存在するものとして有る』と了知します。アーナンダよ、このようにして彼にとって、あるがままで、転倒することなく、清浄で、無上なる最高の空への入定が成り立つのである。

184. ‘‘Yepi hi keci, ānanda, atītamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja vihariṃsu, sabbe te imaṃyeva parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja vihariṃsu. Yepi hi keci, ānanda, anāgatamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharissanti, sabbe te imaṃyeva parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharissanti. Yepi hi keci, ānanda, etarahi samaṇā vā brāhmaṇā vā parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharanti, sabbe te imaṃyeva parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharanti. Tasmātiha, ānanda, ‘parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharissāmā’ti – evañhi vo , ānanda, sikkhitabba’’nti.

184. アーナンダよ、過去の時代において、清浄で無上なる最高の空に入定して住した沙門や婆羅門がいたとすれば、彼らは皆、まさにこの清浄で無上なる最高の空に入定して住したのである。アーナンダよ、未来の時代において、清浄で無上なる最高の空に入定して住するであろう沙門や婆羅門がいるとすれば、彼らは皆、まさにこの清浄で無上なる最高の空に入定して住するであろう。アーナンダよ、現在の時代において、清浄で無上なる最高の空に入定して住している沙門や婆羅門がいるとすれば、彼らは皆、まさにこの清浄で無上なる最高の空に入定して住しているのである。それゆえ、アーナンダよ、『清浄で無上なる最高の空に入定して住しよう』と、このようにそなたたちは修行すべきである」と。

Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.

世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは歓喜し、世尊の説法を喜び受けた。

Cūḷasuññatasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ.

小空経(第一)が終了した。

2. Mahāsuññatasuttaṃ

2. 大空経

185. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sakkesu viharati kapilavatthusmiṃ nigrodhārāme. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya kapilavatthuṃ piṇḍāya pāvisi. Kapilavatthusmiṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yena kāḷakhemakassa sakkassa vihāro tenupasaṅkami divāvihārāya. Tena kho pana samayena kāḷakhemakassa sakkassa vihāre sambahulāni senāsanāni paññattāni honti. Addasā kho bhagavā kāḷakhemakassa sakkassa vihāre sambahulāni senāsanāni paññattāni. Disvāna bhagavato etadahosi – ‘‘sambahulāni kho kāḷakhemakassa sakkassa vihāre senāsanāni paññattāni. Sambahulā nu kho idha bhikkhū viharantī’’ti.

185. このように私は聞きました。ある時、世尊は釈迦族のカピラヴァットゥにあるニグローダ園に住しておられました。そのとき世尊は、午前の時に衣を整え、鉢と大衣を持って、托鉢のためにカピラヴァットゥに入られました。カピラヴァットゥで托鉢の行歩を終え、食後、托鉢から戻られると、カーラケーマカ・サッカの精舎へ昼の休息のために向かわれました。そのとき、カーラケーマカ・サッカの精舎には多くの座席・寝所が整えられていました。世尊はカーラケーマカ・サッカの精舎に多くの座席・寝所が整えられているのを見られました。それを見て、世尊にこのような思いが生じました。「カーラケーマカ・サッカの精舎には実に多くの座席・寝所が整えられている。ここでは多くの比丘たちが住んでいるのだろうか」と。

186. Tena kho pana samayena āyasmā ānando sambahulehi bhikkhūhi saddhiṃ ghaṭāya sakkassa vihāre cīvarakammaṃ karoti. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena ghaṭāya sakkassa vihāro tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘sambahulāni kho, ānanda, kāḷakhemakassa sakkassa vihāre senāsanāni paññattāni. Sambahulā nu kho ettha bhikkhū viharantī’’ti? ‘‘Sambahulāni, bhante, kāḷakhemakassa sakkassa vihāre senāsanāni paññattāni. Sambahulā bhikkhū ettha viharanti. Cīvarakārasamayo no, bhante, vattatī’’ti.

186. そのとき、尊者アーナンダは多くの比丘たちとともに、ガタ・サッカの精舎で衣の作製を行っていました。そこで世尊は、夕暮れ時に独坐(冥想)から立ち上がると、ガタ・サッカの精舎へと向かわれました。近づいて、整えられた座席に座られました。座られると、世尊は尊者アーナンダに呼びかけられました。「アーナンダよ、カーラケーマカ・サッカの精舎には多くの座席・寝所が整えられていた。そこには多くの比丘たちが住んでいるのか」「世尊よ、カーラケーマカ・サッカの精舎には多くの座席・寝所が整えられています。多くの比丘たちがそこに住んでいます。世尊よ、私たちには衣作りの時期が来ているのです」と。

‘‘Na kho, ānanda, bhikkhu sobhati saṅgaṇikārāmo saṅgaṇikarato saṅgaṇikārāmataṃ anuyutto gaṇārāmo gaṇarato gaṇasammudito. So vatānanda, bhikkhu saṅgaṇikārāmo saṅgaṇikarato saṅgaṇikārāmataṃ anuyutto gaṇārāmo gaṇarato gaṇasammudito yaṃ taṃ nekkhammasukhaṃ pavivekasukhaṃ upasamasukhaṃ sambodhisukhaṃ tassa sukhassa nikāmalābhī bhavissati akicchalābhī akasiralābhīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Yo ca kho so, ānanda, bhikkhu eko gaṇasmā vūpakaṭṭho viharati tassetaṃ bhikkhuno pāṭikaṅkhaṃ yaṃ taṃ nekkhammasukhaṃ pavivekasukhaṃ upasamasukhaṃ sambodhisukhaṃ tassa sukhassa nikāmalābhī bhavissati akicchalābhī akasiralābhīti – ṭhānametaṃ vijjati.

「アーナンダよ、群がり集まることを好み、群がりに歓び、群がり集まることに専念し、集団を好み、集団に歓び、集団を喜ぶ比丘は、輝くことがない。アーナンダよ、群がり集まることを好み、群がりに歓び、群がり集まることに専念し、集団を好み、集団に歓び、集団を喜ぶ比丘が、あの出離の楽、遠離の楽、寂静の楽、正覚の楽を、望むままに得て、苦もなく得て、難なく得るということはあり得ない。これに対して、アーナンダよ、集団から離れて独り住する比丘には、あの出離の楽、遠離の楽、寂静の楽、正覚の楽を、望むままに得て、苦もなく得て、難なく得るということが期待できる。これはあり得ることである。

‘‘So vatānanda, bhikkhu saṅgaṇikārāmo saṅgaṇikarato saṅgaṇikārāmataṃ anuyutto gaṇārāmo gaṇarato gaṇasammudito sāmāyikaṃ vā kantaṃ cetovimuttiṃ upasampajja viharissati asāmāyikaṃ vā akuppanti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Yo ca kho so, ānanda, bhikkhu eko gaṇasmā vūpakaṭṭho viharati tassetaṃ bhikkhuno pāṭikaṅkhaṃ sāmāyikaṃ vā kantaṃ cetovimuttiṃ upasampajja viharissati asāmāyikaṃ vā akuppanti – ṭhānametaṃ vijjati.

アーナンダよ、群がり集まることを好み、群がりに歓び、群がり集まることに専念し、集団を好み、集団に歓び、集団を喜ぶ比丘が、一時的で心地よい心解脱、あるいは一時的でない不動の心解脱を体得して住するということはあり得ない。これに対して、アーナンダよ、集団から離れて独り住する比丘には、一時的で心地よい心解脱、あるいは一時的でない不動の心解脱を体得して住するということが期待できる。これはあり得ることである。

‘‘Nāhaṃ, ānanda, ekaṃ rūpampi samanupassāmi yattha rattassa yathābhiratassa rūpassa vipariṇāmaññathābhāvā na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā.

アーナンダよ、私は、それに貪着し歓喜しているときに、その色(物質・対象)が変容し別異の状態となることによって、憂い・悲嘆・苦しみ・嘆き・絶望が生じないような色(物質形態)を、ただの一つも見出さない。

187. ‘‘Ayaṃ kho panānanda, vihāro tathāgatena abhisambuddho yadidaṃ – sabbanimittānaṃ amanasikārā ajjhattaṃ suññataṃ upasampajja viharituṃ . Tatra ce, ānanda, tathāgataṃ iminā vihārena viharantaṃ bhavanti upasaṅkamitāro bhikkhū bhikkhuniyo upāsakā upāsikāyo rājāno rājamahāmattā titthiyā titthiyasāvakā. Tatrānanda, tathāgato vivekaninneneva cittena vivekapoṇena vivekapabbhārena vūpakaṭṭhena nekkhammābhiratena byantībhūtena sabbaso āsavaṭṭhānīyehi dhammehi aññadatthu uyyojanikapaṭisaṃyuttaṃyeva kathaṃ kattā hoti. Tasmātihānanda, bhikkhu cepi ākaṅkheyya – ‘ajjhattaṃ suññataṃ upasampajja vihareyya’nti, tenānanda, bhikkhunā ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapetabbaṃ sannisādetabbaṃ ekodi kātabbaṃ samādahātabbaṃ.

187. アーナンダよ、如来が現に等覚された住処(境地)とは、すなわち、一切の相を作意しないことによって内なる空に入定して住することである。アーナンダよ、もし如来がこの境地に住しているときに、比丘たち、比丘尼たち、優婆塞たち、優婆夷たち、王たち、王の大臣たち、外道たち、外道の弟子たちが近づいてくることがあるとする。そのときアーナンダよ、如来は、遠離へと傾き、遠離へと傾倒し、遠離へと偏り、離脱し、出離を歓び、漏(煩悩)の拠り所となる諸法を完全に断ち切った心をもって、もっぱら彼らを送り出すための言葉を語るのである。それゆえ、アーナンダよ、もし比丘が『内なる空に入定して住したい』と望むならば、アーナンダよ、その比丘は、まさに内において心を安定させ、静まらせ、専一にし、集中させるべきである。

188. ‘‘Kathañcānanda, bhikkhu ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapeti sannisādeti ekodiṃ karoti samādahati? Idhānanda, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati…pe… dutiyaṃ jhānaṃ… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Evaṃ kho, ānanda, bhikkhu ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapeti sannisādeti ekodiṃ karoti samādahati. So ajjhattaṃ suññataṃ manasi karoti. Tassa ajjhattaṃ suññataṃ manasikaroto suññatāya cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘ajjhattaṃ suññataṃ kho me manasikaroto ajjhattaṃ suññatāya cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccatī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. So bahiddhā suññataṃ manasi karoti…pe… so ajjhattabahiddhā suññataṃ manasi karoti …pe… so āneñjaṃ manasi karoti. Tassa āneñjaṃ manasikaroto āneñjāya cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘āneñjaṃ kho me manasikaroto āneñjāya cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccatī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti.

188. アーナンダよ、どのようにして比丘はまさに内において心を安定させ、静まらせ、専一にし、集中させるのか。アーナンダよ、ここに比丘が諸々の欲望から離れ、不善の諸法から離れて……(中略)……初禅を体得して住します。……(中略)……第二禅を……第三禅を……第四禅を体得して住します。アーナンダよ、このようにして比丘はまさに内において心を安定させ、静まらせ、専一にし、集中させるのである。彼は内なる空を作意します。彼が内なる空を作意するとき、空に対して心が飛び込まず、清澄にならず、安定せず、解脱しないことがあります。そのようであるとき、アーナンダよ、比丘は『私が内なる空を作意しているのに、内なる空に対して心が飛び込まず、清澄にならず、安定せず、解脱しない』と了知します。このようにして彼はそこで正知しています。彼は外なる空を作意します……(中略)……彼は内外の空を作意します……(中略)……彼は不動(無動境)を作意します。彼が不動を作意するとき、不動に対して心が飛び込まず、清澄にならず、安定せず、解脱しないことがあります。そのようであるとき、アーナンダよ、比丘は『私が不動を作意しているのに、不動に対して心が飛び込まず、清澄にならず、安定せず、解脱しない』と了知します。このようにして彼はそこで正知しています。

‘‘Tenānanda, bhikkhunā tasmiṃyeva purimasmiṃ samādhinimitte ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapetabbaṃ sannisādetabbaṃ ekodi kātabbaṃ samādahātabbaṃ. So ajjhattaṃ suññataṃ manasi karoti. Tassa ajjhattaṃ suññataṃ manasikaroto ajjhattaṃ suññatāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘ajjhattaṃ suññataṃ kho me manasikaroto ajjhattaṃ suññatāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccatī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. So bahiddhā suññataṃ manasi karoti…pe… so ajjhattabahiddhā suññataṃ manasi karoti…pe… so āneñjaṃ manasi karoti. Tassa āneñjaṃ manasikaroto āneñjāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘āneñjaṃ kho me manasikaroto āneñjāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccatī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti.

アーナンダよ、それゆえその比丘は、まさに先述の定相において、内において心を安定させ、静まらせ、専一にし、集中させるべきである。彼は内なる空を作意します。彼が内なる空を作意するとき、内なる空に対して心が飛び込み、清澄となり、安定し、解脱します。そのようであるとき、アーナンダよ、比丘は『私が内なる空を作意しているとき、内なる空に対して心が飛び込み、清澄となり、安定し、解脱する』と了知します。このようにして彼はそこで正知しています。彼は外なる空を作意します……(中略)……彼は内外の空を作意します……(中略)……彼は不動を作意します。彼が不動を作意するとき、不動に対して心が飛び込み、清澄となり、安定し、解脱します。そのようであるとき、アーナンダよ、比丘は『私が不動を作意しているとき、不動に対して心が飛び込み、清澄となり、安定し、解脱する』と了知します。このようにして彼はそこで正知しています。

189. ‘‘Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato caṅkamāya cittaṃ namati, so caṅkamati – ‘evaṃ maṃ caṅkamantaṃ nābhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato ṭhānāya cittaṃ namati, so tiṭṭhati – ‘evaṃ maṃ ṭhitaṃ nābhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato nisajjāya cittaṃ namati, so nisīdati – ‘evaṃ maṃ nisinnaṃ nābhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato sayanāya cittaṃ namati, so sayati – ‘evaṃ maṃ sayantaṃ nābhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti.

189. アーナンダよ、もしその比丘がこの境地に住していて、経行(歩行瞑想)へと心が向かうならば、彼は『このように経行している私に、貪欲や憂いという悪しき不善の諸法が流れ込むことはないだろう』と考えて経行します。このようにして彼はそこで正知しています。アーナンダよ、もしその比丘がこの境地に住していて、立つことへと心が向かうならば、彼は『このように立っている私に、貪欲や憂いという悪しき不善の諸法が流れ込むことはないだろう』と考えて立ちます。このようにして彼はそこで正知しています。アーナンダよ、もしその比丘がこの境地に住していて、座ることへと心が向かうならば、彼は『このように座っている私に、貪欲や憂いという悪しき不善の諸法が流れ込むことはないだろう』と考えて座ります。このようにして彼はそこで正知しています。アーナンダよ、もしその比丘がこの境地に住していて、横たわることへと心が向かうならば、彼は『このように横たわっている私に、貪欲や憂いという悪しき不善の諸法が流れ込むことはないだろう』と考えて横たわります。このようにして彼はそこで正知しています。

‘‘Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato kathāya cittaṃ namati, so – ‘yāyaṃ kathā hīnā gammā pothujjanikā anariyā anatthasaṃhitā na nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, seyyathidaṃ – rājakathā corakathā mahāmattakathā senākathā bhayakathā yuddhakathā annakathā pānakathā vatthakathā sayanakathā mālākathā gandhakathā ñātikathā yānakathā gāmakathā nigamakathā nagarakathā janapadakathā itthikathā surākathā visikhākathā kumbhaṭṭhānakathā pubbapetakathā nānattakathā lokakkhāyikā samuddakkhāyikā itibhavābhavakathā iti vā iti – evarūpiṃ kathaṃ na kathessāmī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Yā ca kho ayaṃ, ānanda, kathā abhisallekhikā cetovinīvaraṇasappāyā ekantanibbidāya virāgāya nirodhāya upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattati, seyyathidaṃ – appicchakathā santuṭṭhikathā pavivekakathā asaṃsaggakathā vīriyārambhakathā sīlakathā samādhikathā paññākathā vimuttikathā vimuttiñāṇadassanakathā iti – ‘evarūpiṃ kathaṃ kathessāmī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti.

アーナンダよ、もしその比丘がこの境地に住していて、会話へと心が向かうならば、彼は『下劣で、世俗的で、凡夫のものであり、聖なるものでなく、無益であり、嫌悪・離貪・滅尽・寂静・直観智・等覚・涅槃へと導かない会話、すなわち、王の雑談、盗賊の雑談、大臣の雑談、軍隊の雑談、恐怖の雑談、戦争の雑談、食べ物の雑談、飲み物の雑談、衣服の雑談、寝具の雑談、花輪の雑談、香料の雑談、親族の雑談、乗り物の雑談、村の雑談、町の雑談、都市の雑談、地方の雑談、女性の雑談、酒の雑談、通りの雑談、井戸端の雑談、死者の雑談、種々の雑談、世界の起源に関する世間話、海の起源に関する世間話、有や無についての雑談など、このような類の会話は語るまい』と考えます。このようにして彼はそこで正知しています。そしてアーナンダよ、厳格な削滅をもたらし、心の障害を除くのに適し、完全な嫌悪、離貪、滅尽、寂静、直観智、等覚、涅槃へと導く会話、すなわち、少欲に関する会話、知足に関する会話、遠離に関する会話、無交際(独居)に関する会話、精進の開始に関する会話、戒に関する会話、定に関する会話、慧に関する会話、解脱に関する会話、解脱知見に関する会話、このような会話については『このような類の会話を語ろう』と考えます。このようにして彼はそこで正知しています。

‘‘Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato vitakkāya cittaṃ namati, so – ‘ye te vitakkā hīnā gammā pothujjanikā anariyā anatthasaṃhitā na nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattanti, seyyathidaṃ – kāmavitakko byāpādavitakko vihiṃsāvitakko iti evarūpe vitakke na vitakkessāmī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Ye ca kho ime, ānanda, vitakkā ariyā niyyānikā niyyanti takkarassa sammādukkhakkhayāya, seyyathidaṃ – nekkhammavitakko abyāpādavitakko avihiṃsāvitakko iti – ‘evarūpe vitakke vitakkessāmī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti.

アーナンダよ、もしその比丘がこの境地に住していて、思惟へと心が向かうならば、彼は『下劣で、世俗的で、凡夫のものであり、聖なるものでなく、無益であり、嫌悪・離貪・滅尽・寂静・直観智・等覚・涅槃へと導かない思惟、すなわち、欲の思い(欲尋)、害意の思い(瞋尋)、加害の思い(害尋)など、このような類の思惟は思惟すまい』と考えます。このようにして彼はそこで正知しています。そしてアーナンダよ、聖なる、解脱へと導く、それを実践する者を正しく苦の滅尽へと導く思惟、すなわち、出離の思い(出離尋)、無害意の思い(無瞋尋)、不加害の思い(無害尋)などについては『このような類の思惟を思惟しよう』と考えます。このようにして彼はそこで正知しています。

190. ‘‘Pañca kho ime, ānanda, kāmaguṇā. Katame pañca? Cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā, sotaviññeyyā saddā… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā – ime kho, ānanda, pañca kāmaguṇā yattha bhikkhunā abhikkhaṇaṃ sakaṃ cittaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘atthi nu kho me imesu pañcasu kāmaguṇesu aññatarasmiṃ vā aññatarasmiṃ vā āyatane uppajjati cetaso samudācāro’ti? Sace, ānanda, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ pajānāti – ‘atthi kho me imesu pañcasu kāmaguṇesu aññatarasmiṃ vā aññatarasmiṃ vā āyatane uppajjati cetaso samudācāro’ti, evaṃ santametaṃ , ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘yo kho imesu pañcasu kāmaguṇesu chandarāgo so me nappahīno’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Sace panānanda, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ pajānāti – ‘natthi kho me imesu pañcasu kāmaguṇesu aññatarasmiṃ vā aññatarasmiṃ vā āyatane uppajjati cetaso samudācāro’ti, evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘yo kho imesu pañcasu kāmaguṇesu chandarāgo so me pahīno’ti. Itiha tattha sampajāno hoti.

190. アーナンダよ、これら五つの妙欲があります。いかなる五つでしょうか。眼によって識知される色(物質形態)であって、望ましく、愛らしく、心にかない、好ましく、愛欲を伴い、人を魅惑するもの。耳によって識知される声……鼻によって識知される香……舌によって識知される味……身によって識知される感触であって、望ましく、愛らしく、心にかない、好ましく、愛欲を伴い、人を魅惑するもの。アーナンダよ、これら五つの妙欲について、比丘は常に自らの心を観察すべきです。『これら五つの妙欲のいずれか、あるいはある特定の感覚領域において、私の心に欲望の動きが生起しているだろうか』と。アーナンダよ、もし比丘が観察して、『これら五つの妙欲のいずれか、あるいはある特定の感覚領域において、私の心に欲望の動きが生起している』と了知するならば、そのときアーナンダよ、比丘は『これら五つの妙欲に対する私の欲貪は、まだ断ぜられていない』と了知します。このようにして彼はそこで正知しています。しかしアーナンダよ、もし比丘が観察して、『これら五つの妙欲のいずれか、あるいはある特定の感覚領域においても、私の心に欲望の動きは生起していない』と了知するならば、そのときアーナンダよ、比丘は『これら五つの妙欲に対する私の欲貪は断ぜられた』と了知します。このようにして彼はそこで正知しています。

191. ‘‘Pañca kho ime, ānanda, upādānakkhandhā yattha bhikkhunā udayabbayānupassinā vihātabbaṃ – ‘iti rūpaṃ iti rūpassa samudayo iti rūpassa atthaṅgamo, iti vedanā… iti saññā… iti saṅkhārā… iti viññāṇaṃ iti viññāṇassa samudayo iti viññāṇassa atthaṅgamo’ti. Tassa imesu pañcasu upādānakkhandhesu udayabbayānupassino viharato yo pañcasu upādānakkhandhesu asmimāno so pahīyati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘yo kho imesu pañcasu upādānakkhandhesu asmimāno so me pahīno’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Ime kho te, ānanda, dhammā ekantakusalā kusalāyātikā ariyā lokuttarā anavakkantā pāpimatā. Taṃ kiṃ maññasi, ānanda, kaṃ atthavasaṃ sampassamāno arahati sāvako satthāraṃ anubandhituṃ api paṇujjamāno’’ti ? ‘‘Bhagavaṃmūlakā no, bhante, dhammā bhagavaṃnettikā bhagavaṃpaṭisaraṇā. Sādhu vata, bhante, bhagavantaṃyeva paṭibhātu etassa bhāsitassa attho. Bhagavato sutvā bhikkhū dhāressantī’’ti.

191. アーナンダよ、これら五つの取蘊(執着の対象となる五つの集まり)があります。そこにおいて比丘はその生滅を観察して住すべきです。『このように色があり、このように色の生起があり、このように色の消滅がある。このように受があり……このように想があり……このように行があり……このように識があり、このように識の生起があり、このように識の消滅がある』と。これら五つの取蘊において生滅を観察して住する彼には、五取蘊における『我あり』という慢(我慢)が滅せられます。そのときアーナンダよ、比丘は『これら五つの取蘊における私の「我あり」という慢は断ぜられた』と了知します。このようにして彼はそこで正知しています。アーナンダよ、これら諸法はまったくの善であり、善に属し、聖なるものであり、出世間のものであり、悪魔の立ち入ることのできないものです。アーナンダよ、そなたはどう思うか。弟子はいかなる利益を目的として、たとえ拒絶されたとしても師に従うにふさわしいだろうか」「世尊よ、私たちの諸法(教え)は世尊を根本とし、世尊に導かれ、世尊を帰依処としております。世尊よ、願わくは世尊ご自身がこの説示の意味をお示しください。比丘たちは世尊から聞いて心に留めるでしょう」と。

192. ‘‘Na kho, ānanda, arahati sāvako satthāraṃ anubandhituṃ, yadidaṃ suttaṃ geyyaṃ veyyākaraṇaṃ tassa hetu . Taṃ kissa hetu? Dīgharattassa hi te, ānanda, dhammā sutā dhātā vacasā paricitā manasānupekkhitā diṭṭhiyā suppaṭividdhā. Yā ca kho ayaṃ, ānanda, kathā abhisallekhikā cetovinīvaraṇasappāyā ekantanibbidāya virāgāya nirodhāya upasamā abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattati, seyyathidaṃ – appicchakathā santuṭṭhikathā pavivekakathā asaṃsaggakathā vīriyārambhakathā sīlakathā samādhikathā paññākathā vimuttikathā vimuttiñāṇadassanakathā – evarūpiyā kho, ānanda, kathāya hetu arahati sāvako satthāraṃ anubandhituṃ api paṇujjamāno.

192. 「アーナンダよ、弟子が、経(スッタ)、応頌(ゲイヤ)、記説(ヴェイヤーカーラナ)といった教えのために師に従うことはふさわしくない。それはなぜか。アーナンダよ、そなたたちにとって、それらの諸法は長きにわたり聞かれ、心に保たれ、口で唱えられ、心で思惟され、見解によってよく洞察されているからである。しかしアーナンダよ、厳格な削滅をもたらし、心の障害を除くのに適し、完全な嫌悪、離貪、滅尽、寂静、直観智、等覚、涅槃へと導く会話、すなわち、少欲に関する会話、知足に関する会話、遠離に関する会話、無交際に関する会話、精進の開始に関する会話、戒に関する会話、定に関する会話、慧に関する会話、解脱に関する会話、解脱知見に関する会話、このような会話のためであれば、アーナンダよ、弟子はたとえ拒絶されたとしても師に従うにふさわしいのである。

‘‘Evaṃ sante kho, ānanda, ācariyūpaddavo hoti, evaṃ sante antevāsūpaddavo hoti, evaṃ sante brahmacārūpaddavo hoti.

アーナンダよ、このような状況があるとき、教師の災厄が生じ、弟子の災厄が生じ、梵行者の災厄が生じるのである。

193. ‘‘Kathañcānanda, ācariyūpaddavo hoti? Idhānanda, ekacco satthā vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato anvāvattanti brāhmaṇagahapatikā negamā ceva jānapadā ca. So anvāvattantesu brāhmaṇagahapatikesu negamesu ceva jānapadesu ca mucchaṃ nikāmayati , gedhaṃ āpajjati, āvattati bāhullāya. Ayaṃ vuccatānanda, upaddavo ācariyo. Ācariyūpaddavena avadhiṃsu naṃ pāpakā akusalā dhammā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, ānanda, ācariyūpaddavo hoti.

193. アーナンダよ、どのようにして教師の災厄が生じるのか。アーナンダよ、ここに、ある教師が、森林、樹の根元、山、峡谷、山の洞窟、墓地、密林、野天、わら山などの人里離れた閑静な座席・寝所に身を置きます。そのように離れて住している彼のもとに、都市や地方の婆羅門や資産家たちが集まってきます。都市や地方の婆羅門や資産家たちが集まってくると、彼は惑溺を欲し、貪着に陥り、贅沢(豊かさ)へと引き戻されます。アーナンダよ、これこそが災厄に遭った教師と呼ばれます。教師の災厄によって、彼を、煩悩に満ち、再有(来世の再生)をもたらし、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、未来における生・老・死をもたらす悪しき不善の諸法が滅ぼしたのです。アーナンダよ、このようにして教師の災厄が生じるのである。

194. ‘‘Kathañcānanda, antevāsūpaddavo hoti? Tasseva kho panānanda, satthu sāvako tassa satthu vivekamanubrūhayamāno vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato anvāvattanti brāhmaṇagahapatikā negamā ceva jānapadā ca. So anvāvattantesu brāhmaṇagahapatikesu negamesu ceva jānapadesu ca mucchaṃ nikāmayati, gedhaṃ āpajjati, āvattati bāhullāya. Ayaṃ vuccatānanda, upaddavo antevāsī. Antevāsūpaddavena avadhiṃsu naṃ pāpakā akusalā dhammā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, ānanda, antevāsūpaddavo hoti.

194. アーナンダよ、どのようにして弟子の災厄が生じるのか。アーナンダよ、まさにその教師の弟子が、その師の遠離を見習って、森林、樹の根元、山、峡谷、山の洞窟、墓地、密林、野天、わら山などの人里離れた閑静な座席・寝所に身を置きます。そのように離れて住している彼のもとに、都市や地方の婆羅門や資産家たちが集まってきます。都市や地方の婆羅門や資産家たちが集まってくると、彼は惑溺を欲し、貪着に陥り、贅沢へと引き戻されます。アーナンダよ、これこそが災厄に遭った弟子と呼ばれます。弟子の災厄によって、彼を、煩悩に満ち、再有をもたらし、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、未来における生・老・死をもたらす悪しき不善の諸法が滅ぼしたのです。アーナンダよ、このようにして弟子の災厄が生じるのである。

195. ‘‘Kathañcānanda, brahmacārūpaddavo hoti? Idhānanda, tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā. So vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato anvāvattanti brāhmaṇagahapatikā negamā ceva jānapadā ca. So anvāvattantesu brāhmaṇagahapatikesu negamesu ceva jānapadesu ca na mucchaṃ nikāmayati, na gedhaṃ āpajjati, na āvattati bāhullāya. Tasseva kho panānanda, satthu sāvako tassa satthu vivekamanubrūhayamāno vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato anvāvattanti brāhmaṇagahapatikā negamā ceva jānapadā ca. So anvāvattantesu brāhmaṇagahapatikesu negamesu ceva jānapadesu ca mucchaṃ nikāmayati, gedhaṃ āpajjati, āvattati bāhullāya. Ayaṃ vuccatānanda, upaddavo brahmacārī. Brahmacārūpaddavena avadhiṃsu naṃ pāpakā akusalā dhammā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, ānanda, brahmacārūpaddavo hoti.

195. アーナンダよ、どのようにして梵行者の災厄が生じるのか。アーナンダよ、ここに、如来が世に出現します。阿羅漢、正等覚者、明行足、善逝、世間解、無上士・調御丈夫、天人師、仏、世尊です。彼は森林、樹の根元、山、峡谷、山の洞窟、墓地、密林、野天、わら山などの人里離れた閑静な座席・寝所に身を置きます。そのように離れて住している彼のもとに、都市や地方の婆羅門や資産家たちが集まってきます。都市や地方の婆羅門や資産家たちが集まってきても、彼は惑溺を欲せず、貪着に陥らず、贅沢へと引き戻されることがありません。アーナンダよ、その教師の弟子が、その師の遠離を見習って、森林、樹の根元、山、峡谷、山の洞窟、墓地、密林、野天、わら山などの人里離れた閑静な座席・寝所に身を置きます。そのように離れて住している彼のもとに、都市や地方の婆羅門や資産家たちが集まってきます。都市や地方の婆羅門や資産家たちが集まってくると、彼は惑溺を欲し、貪着に陥り、贅沢へと引き戻されます。アーナンダよ、これこそが災厄に遭った梵行者と呼ばれます。梵行者の災厄によって、彼を、煩悩に満ち、再有をもたらし、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、未来における生・老・死をもたらす悪しき不善の諸法が滅ぼしたのです。アーナンダよ、このようにして梵行者の災厄が生じるのである。

‘‘Tatrānanda, yo cevāyaṃ ācariyūpaddavo, yo ca antevāsūpaddavo ayaṃ tehi brahmacārūpaddavo dukkhavipākataro ceva kaṭukavipākataro ca, api ca vinipātāya saṃvattati.

アーナンダよ、その中で、教師の災厄や弟子の災厄よりも、この梵行者の災厄のほうが、より苦しい報いをもたらし、より過酷な報いをもたらし、さらに堕落(悪趣への転落)をもたらすのである。

196. ‘‘Tasmātiha maṃ, ānanda, mittavatāya samudācaratha, mā sapattavatāya. Taṃ vo bhavissati dīgharattaṃ hitāya sukhāya.

196. それゆえ、アーナンダよ、そなたたちは私に対して友としての態度をもって接し、敵としての態度をもって接してはならない。それは長きにわたり、そなたたちの利益と幸福となるであろう。

‘‘Kathañcānanda, satthāraṃ sāvakā sapattavatāya samudācaranti, no mittavatāya? Idhānanda, satthā sāvakānaṃ dhammaṃ deseti anukampako hitesī anukampaṃ upādāya – ‘idaṃ vo hitāya, idaṃ vo sukhāyā’ti. Tassa sāvakā na sussūsanti, na sotaṃ odahanti, na aññā cittaṃ upaṭṭhapenti, vokkamma ca satthusāsanā vattanti. Evaṃ kho, ānanda, satthāraṃ sāvakā sapattavatāya samudācaranti, no mittavatāya.

アーナンダよ、弟子たちはどのようにして師に対して敵としての態度をもって接し、友としての態度をもたないのであろうか。アーナンダよ、ここに師が、慈しみ憐れむ者、利益を願う者として、慈悲のゆえに弟子たちに法を説きます。『これはそなたたちの利益のためであり、これはそなたたちの幸福のためである』と。しかし彼の弟子たちは聞こうとせず、耳を傾けず、了知しようと心を向けず、師の教えから離れて行動します。アーナンダよ、このようにして弟子たちは師に対して敵としての態度をもって接し、友としての態度をもたないのである。

‘‘Kathañcānanda, satthāraṃ sāvakā mittavatāya samudācaranti, no sapattavatāya? Idhānanda, satthā sāvakānaṃ dhammaṃ deseti anukampako hitesī anukampaṃ upādāya – ‘idaṃ vo hitāya, idaṃ vo sukhāyā’ti. Tassa sāvakā sussūsanti, sotaṃ odahanti, aññā cittaṃ upaṭṭhapenti, na ca vokkama satthusāsanā vattanti. Evaṃ kho, ānanda, satthāraṃ sāvakā mittavatāya samudācaranti, no sapattavatāya.

アーナンダよ、弟子たちはどのようにして師に対して友としての態度をもって接し、敵としての態度をもたないのであろうか。アーナンダよ、ここに師が、慈しみ憐れむ者、利益を願う者として、慈悲のゆえに弟子たちに法を説きます。『これはそなたたちの利益のためであり、これはそなたたちの幸福のためである』と。そして彼の弟子たちは聞こうとし、耳を傾け、了知しようと心を向け、師の教えから離れることなく行動します。アーナンダよ、このようにして弟子たちは師に対して友としての態度をもって接し、敵としての態度をもたないのである。

‘‘Tasmātiha maṃ, ānanda, mittavatāya samudācaratha, mā sapattavatāya. Taṃ vo bhavissati dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Na vo ahaṃ, ānanda, tathā parakkamissāmi yathā kumbhakāro āmake āmakamatte. Niggayha niggayhāhaṃ, ānanda, vakkhāmi; pavayha pavayha, ānanda, vakkhāmi . Yo sāro so ṭhassatī’’ti.

それゆえ、アーナンダよ、私に対して友としての態度をもって接し、敵としての態度をもって接してはならない。それは長きにわたり、そなたたちの利益と幸福となるであろう。アーナンダよ、私は陶工が生乾きの未熟な器を扱うように、そなたたちを甘やかして扱うことはしない。アーナンダよ、私は繰り返し叱責して語るであろう。アーナンダよ、私は繰り返し鍛錬して語るであろう。真髄である者こそが残るであろう」と。

Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.

世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは歓喜し、世尊の説法を喜び受けた。

Mahāsuññatasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ.

大空経(第二)が終了した。

3. Acchariyaabbhutasuttaṃ

3. 希有未曾有法経

197. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho sambahulānaṃ bhikkhūnaṃ pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantānaṃ upaṭṭhānasālāyaṃ sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ ayamantarākathā udapādi – ‘‘acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso, tathāgatassa mahiddhikatā mahānubhāvatā, yatra hi nāma tathāgato atīte buddhe parinibbute chinnapapañce chinnavaṭume pariyādinnavaṭṭe sabbadukkhavītivatte jānissati – ‘evaṃjaccā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃnāmā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃgottā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃsīlā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃdhammā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃpaññā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃvihārī te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃvimuttā te bhagavanto ahesuṃ’ itipī’’ti! Evaṃ vutte, āyasmā ānando te bhikkhū etadavoca – ‘‘acchariyā ceva, āvuso, tathāgatā acchariyadhammasamannāgatā ca; abbhutā ceva, āvuso, tathāgatā abbhutadhammasamannāgatā cā’’ti. Ayañca hidaṃ tesaṃ bhikkhūnaṃ antarākathā vippakatā hoti.

197. このように私は聞きました。ある時、世尊はサヴァッティのジェータ林にあるアナータピンディカ園に住しておられました。そのとき、多くの比丘たちが食後、托鉢から戻って講堂に集まり座っていると、次のような雑談が起こりました。「友よ、如来の大神通・大威力は、実に希有なことであり、未曾有のことです。なぜなら如来は、過去の仏たち、涅槃に入られ、戯論を断ち、道(輪廻の道)を断ち、輪廻を尽くし、一切の苦を超越された仏たちについて、『かの世尊たちはこのような生まれであった』とも、『かの世尊たちはこのような名であった』とも、『かの世尊たちはこのような氏姓であった』とも、『かの世尊たちはこのような戒であった』とも、『かの世尊たちはこのような法であった』とも、『かの世尊たちはこのような慧であった』とも、『かの世尊たちはこのような住処であった』とも、『かの世尊たちはこのような解脱であった』とも知られるからです!」と。このように語られたとき、尊者アーナンダはそれらの比丘たちに言いました。「友よ、如来たちは実に希有であり、希有なる法(徳性)を具えておられます。友よ、如来たちは実に未曾有であり、未曾有なる法を具えておられます」と。しかし、比丘たちのこの会話は途中で遮られました。

198. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yenupaṭṭhānasālā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘kāya nuttha, bhikkhave, etarahi kathāya sannisinnā, kā ca pana vo antarākathā vippakatā’’ti? ‘‘Idha, bhante, amhākaṃ pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantānaṃ upaṭṭhānasālāyaṃ sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ ayamantarākathā udapādi – ‘acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso, tathāgatassa mahiddhikatā mahānubhāvatā, yatra hi nāma tathāgato atīte buddhe parinibbute chinnapapañce chinnavaṭume pariyādinnavaṭṭe sabbadukkhavītivatte jānissati – evaṃjaccā te bhagavanto ahesuṃ itipi, evaṃnāmā… evaṃgottā… evaṃsīlā… evaṃdhammā.. evaṃpaññā… evaṃvihārī… evaṃvimuttā te bhagavanto ahesuṃ itipī’ti! Evaṃ vutte, bhante, āyasmā ānando amhe etadavoca – ‘acchariyā ceva, āvuso, tathāgatā acchariyadhammasamannāgatā ca, abbhutā ceva, āvuso, tathāgatā abbhutadhammasamannāgatā cā’ti. Ayaṃ kho no, bhante, antarākathā vippakatā; atha bhagavā anuppatto’’ti.

198. そこで世尊は夕暮れ時に独坐から立ち上がると、講堂へと向かわれました。近づいて、整えられた座席に座られました。座られると、世尊は比丘たちに呼びかけられました。「比丘たちよ、そなたたちはいま、どのような話のために集まり座っていたのか。また、どのような会話が途中で遮られていたのか」「世尊よ、ここで私たち食後に托鉢から戻った者が講堂に集まり座っていると、次のような雑談が起こりました。『友よ、如来の大神通・大威力は希有であり、未曾有である。なぜなら如来は、過去の仏たち、涅槃に入られ、戯論を断ち、道を断ち、輪廻を尽くし、一切の苦を超越された仏たちについて、かの世尊たちはこのような生まれであったとも、このような名であったとも、このような氏姓であったとも、このような戒であったとも、このような法であったとも、このような慧であったとも、このような住処であったとも、このような解脱であったとも知られるからである』と。世尊よ、このように語られたとき、尊者アーナンダが私たちに言いました。『友よ、如来たちは実に希有であり、希有なる法を具えている。如来たちは未曾有であり、未曾有なる法を具えている』と。世尊よ、私たちのこの会話が途中で遮られたところに、世尊がお見えになられたのです」と。

199. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘tasmātiha taṃ, ānanda, bhiyyosomattāya paṭibhantu tathāgatassa acchariyā abbhutadhammā’’ti .

199. そこで世尊は尊者アーナンダに呼びかけられました。「それゆえ、アーナンダよ、如来の希有にして未曾有なる法が、よりいっそうそなたに浮かび現れるがよい」と。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sato sampajāno, ānanda, bodhisatto tusitaṃ kāyaṃ upapajjī’ti. Yampi, bhante, sato sampajāno bodhisatto tusitaṃ kāyaṃ upapajji idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

「世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩は正念・正知をもって兜率天(トゥシタ)の身へと生まれ変わった』と。世尊よ、菩薩が正念・正知をもって兜率天の身へと生まれ変わったということ、これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sato sampajāno, ānanda, bodhisatto tusite kāye aṭṭhāsī’ti. Yampi, bhante, sato sampajāno bodhisatto tusite kāye aṭṭhāsi idaṃpāhaṃ , bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩は正念・正知をもって兜率天の身に留まった』と。世尊よ、菩薩が正念・正知をもって兜率天の身に留まったということ、これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

200. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yāvatāyukaṃ, ānanda, bodhisatto tusite kāye aṭṭhāsī’ti. Yampi, bhante, yāvatāyukaṃ bodhisatto tusite kāye aṭṭhāsi idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

200. 世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩は寿命の尽きるまで兜率天の身に留まった』と。世尊よ、菩薩が寿命の尽きるまで兜率天の身に留まったということ、これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sato sampajāno, ānanda, bodhisatto tusitā, kāyā cavitvā mātukucchiṃ okkamī’ti. Yampi, bhante, sato sampajāno bodhisatto tusitā kāyā cavitvā mātukucchiṃ okkami idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩は正念・正知をもって兜率天の身から没して、母の胎内に入った』と。世尊よ、菩薩が正念・正知をもって兜率天の身から没して、母の胎内に入ったということ、これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

201. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto tusitā kāyā cavitvā mātukucchiṃ okkamati, atha sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya appamāṇo uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāvaṃ. Yāpi tā lokantarikā aghā asaṃvutā andhakārā andhakāratimisā, yatthapime candimasūriyā evaṃmahiddhikā evaṃmahānubhāvā ābhāya nānubhonti tatthapi appamāṇo uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāvaṃ. Yepi tattha sattā upapannā tepi tenobhāsena aññamaññaṃ sañjānanti – aññepi kira, bho, santi sattā idhūpapannāti. Ayañca dasasahassī lokadhātu saṅkampati sampakampati sampavedhati appamāṇo ca uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāva’nti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

201. 世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が兜率天の身から没して母の胎内に入るとき、天・魔・梵天を含む世界、沙門・婆羅門、天人・人間を含む生類において、神々の威光をも凌駕する、無量で広大な光明が世に現れる。太陽や月のような大神通・大威力をもつものでさえその光で照らすことのできない、暗黒で漆黒の闇に覆われた、世界と世界の間にある空間処においても、神々の威光を凌駕する無量で広大な光明が世に現れる。そこに生まれた生類たちもまた、その光明によって互いを認識し、「何と、ここに他の生類たちも生まれていたのか」と知る。そして、この一万の全宇宙が揺れ動き、激しく揺れ動き、震撼し、神々の威光を凌駕する無量で広大な光明が世に現れる』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

202. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, cattāro devaputtā catuddisaṃ ārakkhāya upagacchanti – mā naṃ bodhisattaṃ vā bodhisattamātaraṃ vā manusso vā amanusso vā koci vā viheṭhesī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

202. 世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎内に入ったとき、四人の天子が四方を護るために近づく。「人間であれ非人であれ、何者も菩薩や菩薩の母を害してはならない」と』。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

203. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, pakatiyā sīlavatī bodhisattamātā hoti viratā pāṇātipātā viratā adinnādānā viratā kāmesumicchācārā viratā musāvādā viratā surāmerayamajjapamādaṭṭhānā’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

203. 世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎内に入ったとき、菩薩の母は生まれつき戒を具えた者となり、生き物を殺すことを離れ、与えられていないものを取ることを離れ、不倫・邪淫を離れ、偽りの言葉を離れ、酒類・麻薬などの放逸の根源を離れる』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, na bodhisattamātu purisesu mānasaṃ uppajjati kāmaguṇūpasaṃhitaṃ, anatikkamanīyā ca bodhisattamātā hoti kenaci purisena rattacittenā’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎内に入ったとき、菩薩の母には男性に対する愛欲を伴う心が起こらず、菩薩の母はいかなる情欲を抱いた男性にも犯されることがない』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, lābhinī bodhisattamātā hoti pañcannaṃ kāmaguṇānaṃ. Sā pañcahi kāmaguṇehi samappitā samaṅgībhūtā paricāretī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎内に入ったとき、菩薩の母は五つの妙欲を享受する者となる。彼女は五つの妙欲を十分に供えられ、満喫して楽しむ』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

204. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, na bodhisattamātu kocideva ābādho uppajjati; sukhinī bodhisattamātā hoti akilantakāyā; bodhisattañca bodhisattamātā tirokucchigataṃ passati sabbaṅgapaccaṅgaṃ ahīnindriyaṃ. Seyyathāpi, ānanda, maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato. Tatrāssa suttaṃ āvutaṃ nīlaṃ vā pītaṃ vā lohitaṃ vā odātaṃ vā paṇḍusuttaṃ vā. Tamenaṃ cakkhumā puriso hatthe karitvā paccavekkheyya – ayaṃ kho maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato, tatridaṃ suttaṃ āvutaṃ nīlaṃ vā pītaṃ vā lohitaṃ vā odātaṃ vā paṇḍusuttaṃ vāti. Evameva kho, ānanda, yadā bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, na bodhisattamātu kocideva ābādho uppajjati; sukhinī bodhisattamātā hoti akilantakāyā; bodhisattañca bodhisattamātā tirokucchigataṃ passati sabbaṅgapaccaṅgaṃ ahīnindriya’nti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

204. 世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎内に入ったとき、菩薩の母にはいかなる病も生じず、菩薩の母は安楽で、身体の疲労がない。そして菩薩の母は、胎内にいる菩薩を、すべての手足や感覚器官を完全に具えた姿として透かし見るのである。アーナンダよ、たとえば、美しく、上質で、八つの面をもち、見事に研磨された瑠璃の宝珠があり、そこに青、黄、赤、白、または黄褐色の糸が通されているとする。眼のある人がそれを手に取って観察し、「これは美しく、上質で、八面をもち、見事に研磨された瑠璃の宝珠であり、ここには青、黄、赤、白、または黄褐色の糸が通されている」と見るようなものである。アーナンダよ、まったく同様に、菩薩が母の胎内に入ったとき、菩薩の母にはいかなる病も生じず、菩薩の母は安楽で身体の疲労がなく、菩薩の母は胎内にいる菩薩を、すべての手足や感覚器官を完全に具えた姿として透かし見るのである』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

205. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sattāhajāte, ānanda, bodhisatte bodhisattamātā kālaṃ karoti, tusitaṃ kāyaṃ upapajjatī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

205. 世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が生まれて七日目に、菩薩の母は命を終え、兜率天の身へと生まれる』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yathā kho panānanda, aññā itthikā nava vā dasa vā māse gabbhaṃ kucchinā pariharitvā vijāyanti, na hevaṃ bodhisattaṃ bodhisattamātā vijāyati. Daseva māsāni bodhisattaṃ bodhisattamātā kucchinā pariharitvā vijāyatī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、他の女性たちは九ヶ月または十ヶ月胎児を胎内に宿して出産するが、菩薩の母はそうではない。菩薩の母は、十ヶ月きっかり胎内に菩薩を宿して出産する』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yathā kho panānanda, aññā itthikā nisinnā vā nipannā vā vijāyanti, na hevaṃ bodhisattaṃ bodhisattamātā vijāyati. Ṭhitāva bodhisattaṃ bodhisattamātā vijāyatī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、他の女性たちは座るか横たわって出産するが、菩薩の母はそうではない。菩薩の母は立ったままで菩薩を出産する』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, devā naṃ paṭhamaṃ paṭiggaṇhanti pacchā manussā’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎内から出るとき、まず神々が受け止め、その後に人間たちが受け止める』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

206. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, appattova bodhisatto pathaviṃ hoti, cattāro naṃ devaputtā paṭiggahetvā mātu purato ṭhapenti – attamanā, devi, hohi; mahesakkho te putto uppanno’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

206. 世尊よ、私は世尊の御前から直接に聞き、直接に受け留めました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎内から出るとき、菩薩はまだ大地に触れておらず、四人の天子が菩薩を受け止め、母の前に差し出して、「王妃よ、お喜びください。あなたに大威徳ある御子が生まれました」と言う』と。世尊よ、……(中略)……これもまた世尊の希有にして未曾有なる法であると私は受け留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, visadova nikkhamati amakkhito udena amakkhito semhena amakkhito ruhirena amakkhito kenaci asucinā suddho visado . Seyyathāpi, ānanda, maṇiratanaṃ kāsike vatthe nikkhittaṃ neva maṇiratanaṃ kāsikaṃ vatthaṃ makkheti nāpi kāsikaṃ vatthaṃ maṇiratanaṃ makkheti. Taṃ kissa hetu? Ubhinnaṃ suddhattā. Evameva kho, ānanda, yadā bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, visadova nikkhamati amakkhito udena amakkhito semhena amakkhito ruhirena amakkhito kenaci asucinā suddho visado’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

「尊師よ、私は世尊の面前でこのように聞き、面前で受け取りました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎から出るとき、清浄なまま生まれ出で、水に汚されず、痰に汚されず、血に汚されず、いかなる不浄にも汚されず、清らかで清浄である。アーナンダよ、たとえば、宝石がカーシー産の絹布の上に置かれたとき、宝石が絹布を汚すこともなく、絹布が宝石を汚すこともないようなものである。それはなぜか。両者が清らかであるからだ。アーナンダよ、それと同様に、菩薩が母の胎から出るとき、清浄なまま生まれ出で、水に汚されず、痰に汚されず、血に汚されず、いかなる不浄にも汚されず、清らかで清浄である』と。尊師よ、このこともまた……(中略)……尊師よ、このことも私は、世尊の希有なる未曾有の法として心に留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, dve udakassa dhārā antalikkhā pātubhavanti – ekā sītassa, ekā uṇhassa; yena bodhisattassa udakakiccaṃ karonti mātu cā’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

尊師よ、私は世尊の面前でこのように聞き、面前で受け取りました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎から出るとき、空より二筋の水流が現れ、一方は冷たく、一方は温かい。それによって菩薩と母への水の役目を果たす』と。尊師よ、このこともまた……(中略)……尊師よ、このことも私は、世尊の希有なる未曾有の法として心に留めております。

207. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sampatijāto, ānanda, bodhisatto samehi pādehi pathaviyaṃ patiṭṭhahitvā uttarābhimukho sattapadavītihārena gacchati, setamhi chatte anudhāriyamāne, sabbā ca disā viloketi, āsabhiñca vācaṃ bhāsati – aggohamasmi lokassa, jeṭṭhohamasmi lokassa, seṭṭhohamasmi lokassa. Ayamantimā jāti, natthi dāni punabbhavo’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi.

207. 尊師よ、私は世尊の面前でこのように聞き、面前で受け取りました。『アーナンダよ、生まれたばかりの菩薩は、両足を地の上に等しく安立させ、北を向いて七歩を歩み、白い日傘が掲げられるなか、あらゆる方角を見渡し、雄々しき獅子の如き言葉を語った。「私は世の第一である。私は世の長である。私は世の最勝である。これが最後の生であり、もはや再生はない」と』。尊師よ、このこともまた……(中略)……尊師よ、このことも私は、世尊の希有なる未曾有の法として心に留めております。

‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, atha sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya appamāṇo uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāvaṃ. Yāpi tā lokantarikā aghā asaṃvutā andhakārā andhakāratimisā yatthapime candimasūriyā evaṃmahiddhikā evaṃmahānubhāvā ābhāya nānubhonti tatthapi appamāṇo uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāvaṃ. Yepi tattha sattā upapannā tepi tenobhāsena aññamaññaṃ sañjānanti – aññepi kira, bho, santi sattā idhūpapannāti. Ayañca dasasahassī lokadhātu saṅkampati sampakampati sampavedhati, appamāṇo ca uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāva’nti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremī’’ti.

尊師よ、私は世尊の面前でこのように聞き、面前で受け取りました。『アーナンダよ、菩薩が母の胎から出るとき、そのとき、天・魔・梵を含む世界において、沙門・婆羅門を含む、神々と人間からなる生類のなかに、神々の威光をも超える無量にして広大な光明が世界に現れる。日月のように大神通・大威徳あるものでさえ光で照らすことのできない、あの世界と世界の間にある、開けた、暗黒で、暗闇の満ちる場所があるが、そこにも神々の威光をも超える無量にして広大な光明が世界に現れる。そこに生じている生類たちも、その光明によって互いを認識し、「友よ、まことにここに生まれた他の生類たちもいるのだ」と言う。そして、この一万の世界系は震動し、激しく震え、強く揺れ動き、神々の威光をも超える無量にして広大な光明が世界に現れる』と。尊師よ、このこともまた……(中略)……尊師よ、このことも私は、世尊の希有なる未曾有の法として心に留めております」

208. ‘‘Tasmātiha tvaṃ, ānanda, idampi tathāgatassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārehi. Idhānanda, tathāgatassa viditā vedanā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti; viditā saññā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti; viditā vitakkā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. Idampi kho, tvaṃ, ānanda, tathāgatassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārehī’’ti. ‘‘Yampi, bhante, bhagavato viditā vedanā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti; viditā saññā… viditā vitakkā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. Idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremī’’ti.

208. 「アーナンダよ、それゆえに、そなたは如来のこの希有なる未曾有の法をも心に留めるがよい。アーナンダよ、ここに如来には、受が知られつつ生じ、知られつつ留まり、知られつつ滅び去る。想が知られつつ生じ、知られつつ留まり、知られつつ滅び去る。尋(思惟)が知られつつ生じ、知られつつ留まり、知られつつ滅び去る。アーナンダよ、如来のこの希有なる未曾有の法をも心に留めるがよい」「尊師よ、世尊において受が知られつつ生じ、知られつつ留まり、知られつつ滅び去り、想が……尋が知られつつ生じ、知られつつ留まり、知られつつ滅び去るということ、尊師よ、このことも私は、世尊の希有なる未曾有の法として心に留めます」

Idamavoca āyasmā ānando. Samanuñño satthā ahosi; attamanā ca te bhikkhū āyasmato ānandassa bhāsitaṃ abhinandunti.

尊者アーナンダはこのように語った。師(世尊)は同意された。そしてそれらの比丘たちは、尊者アーナンダの語ったことに歓喜し、称賛した。

Acchariyaabbhutasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ.

希有未曾有経(第三)が終了した。

4. Bākulasuttaṃ

4. 薄拘羅経(バークラ経)

209. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ āyasmā bākulo rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Atha kho acelakassapo āyasmato bākulassa purāṇagihisahāyo yenāyasmā bākulo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā bākulena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho acelakassapo āyasmantaṃ bākulaṃ etadavoca –

209. このように私は聞いた。ある時、尊者バークラは王舎城の竹林のカランダカニヴァーパに住まわれていた。そのとき、尊者バークラのかつての在家時代の友であった無繋行者(アチェーラカ)のカッサパが、尊者バークラのところへやって来た。近づいて尊者バークラと歓談した。歓迎の挨拶と心温まる語らいを交わしたのち、一方に座った。一方に座った無繋行者のカッサパは、尊者バークラにこのように言った。

‘‘Kīvaciraṃ pabbajitosi, āvuso bākulā’’ti? ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassā’’ti. ‘‘Imehi pana te, āvuso bākula, asītiyā vassehi katikkhattuṃ methuno dhammo paṭisevito’’ti? ‘‘Na kho maṃ, āvuso kassapa, evaṃ pucchitabbaṃ – ‘imehi pana te, āvuso bākula, asītiyā vassehi katikkhattuṃ methuno dhammo paṭisevito’ti. Evañca kho maṃ, āvuso kassapa, pucchitabbaṃ – ‘imehi pana te, āvuso bākula, asītiyā vassehi katikkhattuṃ kāmasaññā uppannapubbā’’’ti? ( )

「友バークラよ、出家してからどれほどの年月が経ちますか」「友よ、私が出家してから八十年になります」「友バークラよ、では、この八十年の間に、あなたは何回淫欲の法を行じましたか」「友カッサパよ、私にそのように尋ねるべきではない。『友バークラよ、この八十年の間に、あなたは何回淫欲の法を行じましたか』と。友カッサパよ、私にはこのように尋ねるべきである。『友バークラよ、この八十年の間に、あなたに欲望の想いが一度でも生じたことがありましたか』と」

210. ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi kāmasaññaṃ uppannapubbaṃ. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti kāmasaññaṃ uppannapubbaṃ idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema.

210. 「友よ、私が出家して八十年になりますが、欲望の想いが生じたことすら自覚したことがありません」「尊者バークラが出家して八十年、欲望の想いが生じたことすら自覚したことがないとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます。

‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi byāpādasaññaṃ…pe… vihiṃsāsaññaṃ uppannapubbaṃ. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti vihiṃsāsaññaṃ uppannapubbaṃ, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema.

友よ、私が出家して八十年になりますが、悪意の想い……(中略)……害意の想いが生じたことすら自覚したことがありません」「尊者バークラが出家して八十年、害意の想いが生じたことすら自覚したことがないとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます。

‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi kāmavitakkaṃ uppannapubbaṃ. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti kāmavitakkaṃ uppannapubbaṃ, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema.

友よ、私が出家して八十年になりますが、欲の思い(欲尋)が生じたことすら自覚したことがありません」「尊者バークラが出家して八十年、欲の思いが生じたことすら自覚したことがないとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます。

‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi byāpādavitakkaṃ…pe… vihiṃsāvitakkaṃ uppannapubbaṃ. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti vihiṃsāvitakkaṃ uppannapubbaṃ, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema.

友よ、私が出家して八十年になりますが、悪意の思い……(中略)……害意の思い(害尋)が生じたことすら自覚したことがありません」「尊者バークラが出家して八十年、害意の思いが生じたことすら自覚したことがないとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます。

211. ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi gahapaticīvaraṃ sāditā. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti gahapaticīvaraṃ sāditā, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema.

211. 友よ、私が出家して八十年になりますが、居士(在家人)の衣を受け取った覚えがありません」「尊者バークラが出家して八十年、居士の衣を受け取った覚えがないとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます。

‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi satthena cīvaraṃ chinditā. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti satthena cīvaraṃ chinditā…pe… dhārema.

友よ、私が出家して八十年になりますが、刃物で衣を裁断した覚えがありません」「尊者バークラが出家して八十年、刃物で衣を裁断した覚えがないとは……(中略)……心に留めます。

‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi sūciyā cīvaraṃ sibbitā…pe… nābhijānāmi rajanena cīvaraṃ rajitā… nābhijānāmi kathine cīvaraṃ sibbitā… nābhijānāmi sabrahmacārīnaṃ cīvarakamme vicāritā … nābhijānāmi nimantanaṃ sāditā… nābhijānāmi evarūpaṃ cittaṃ uppannapubbaṃ – ‘aho vata maṃ koci nimanteyyā’ti… nābhijānāmi antaraghare nisīditā… nābhijānāmi antaraghare bhuñjitā… nābhijānāmi mātugāmassa anubyañjanaso nimittaṃ gahetā… nābhijānāmi mātugāmassa dhammaṃ desitā antamaso catuppadampi gāthaṃ… nābhijānāmi bhikkhunupassayaṃ upasaṅkamitā… nābhijānāmi bhikkhuniyā dhammaṃ desitā… nābhijānāmi sikkhamānāya dhammaṃ desitā… nābhijānāmi sāmaṇeriyā dhammaṃ desitā… nābhijānāmi pabbājetā… nābhijānāmi upasampādetā… nābhijānāmi nissayaṃ dātā… nābhijānāmi sāmaṇeraṃ upaṭṭhāpetā… nābhijānāmi jantāghare nhāyitā… nābhijānāmi cuṇṇena nhāyitā… nābhijānāmi sabrahmacārīgattaparikamme vicāritā … nābhijānāmi ābādhaṃ uppannapubbaṃ, antamaso gaddūhanamattampi… nābhijānāmi bhesajjaṃ upaharitā, antamaso haritakikhaṇḍampi… nābhijānāmi apassenakaṃ apassayitā… nābhijānāmi seyyaṃ kappetā. Yaṃpāyasmā…pe… dhārema.

友よ、私が出家して八十年になりますが、針で衣を縫った覚えがありません……染料で衣を染めた覚えがありません……カティナの衣を縫った覚えがありません……同朋の梵行者たちの衣作りの世話をした覚えがありません……招待(供養の招き)を受け入れた覚えがありません……『ああ、どうか誰かが私を招いてくれますように』というような心がかつて生じた覚えがありません……村の中で座った覚えがありません……村の中で食事をした覚えがありません……女性の細部を気に留めて相をとらえた覚えがありません……女性に対して、四句の詩偈にいたるまで法を説いた覚えがありません……比丘尼の住坊へ赴いた覚えがありません……比丘尼に法を説いた覚えがありません……式叉摩那に法を説いた覚えがありません……沙弥尼に法を説いた覚えがありません……出家させた覚えがありません……具足戒を受けさせた覚えがありません……依止(指導)を与えた覚えがありません……沙弥を従者として仕えさせた覚えがありません……温浴室で湯浴みをした覚えがありません……粉薬(沐浴粉)で体を洗った覚えがありません……同朋の梵行者の身体の手入れ(マッサージ等)を世話した覚えがありません……わずか牛の乳を搾るほどの間であっても病が生じた覚えがありません……わずかミロバラン(薬木)の小片にいたるまで薬を服した覚えがありません……背もたれにもたれた覚えがありません……横臥して眠りについた覚えがありません」「尊者が……(中略)……心に留めます。

‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi gāmantasenāsane vassaṃ upagantā. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti gāmantasenāsane vassaṃ upagantā, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema.

友よ、私が出家して八十年になりますが、村の近くの精舎で安居に入った覚えがありません」「尊者バークラが出家して八十年、村の近くの精舎で安居に入った覚えがないとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます。

‘‘Sattāhameva kho ahaṃ, āvuso, saraṇo raṭṭhapiṇḍaṃ bhuñjiṃ; atha aṭṭhamiyaṃ aññā udapādi. Yaṃpāyasmā bākulo sattāhameva saraṇo raṭṭhapiṇḍaṃ bhuñji; atha aṭṭhamiyaṃ aññā udapādi idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema.

友よ、私は実に七日間だけ、煩悩を伴って(有学の身として)国の施物を食しました。そして八日目に阿羅漢の智証が生じました」「尊者バークラが七日間だけ煩悩を伴って国の施物を食し、八日目に阿羅漢の智証が生じたとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます」

212. ‘‘Labheyyāhaṃ, āvuso bākula, imasmiṃ dhammavinaye pabbajjaṃ, labheyyaṃ upasampada’’nti. Alattha kho acelakassapo imasmiṃ dhammavinaye pabbajjaṃ, alattha upasampadaṃ. Acirūpasampanno panāyasmā kassapo eko vūpakaṭṭho appamatto ātāpī pahitatto viharanto nacirasseva – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsi. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti abbhaññāsi. Aññataro kho panāyasmā kassapo arahataṃ ahosi.

212. 「友バークラよ、私はこの法と規律(法律)において出家を得たい、具足戒を得たいものです」と。無繋行者のカッサパはこの法と規律において出家を得、具足戒を得た。具足戒を受けて間もなく、尊者カッサパは一人離れて、不放逸に、熱心に、専心して住し、まもなくして、良家の男子たちが正しく家を出て家なき身へと出家する目的である、あの無上の梵行の完成を現世において自ら覚知し、証得して住した。「生は尽きた。梵行は成就した。なすべきことはなされた。もはや二度とこのような生存に戻ることはない」と了知した。かくして尊者カッサパは、阿羅漢たちの一人となった。

Atha kho āyasmā bākulo aparena samayena avāpuraṇaṃ ādāya vihārena vihāraṃ upasaṅkamitvā evamāha – ‘‘abhikkamathāyasmanto, abhikkamathāyasmanto. Ajja me parinibbānaṃ bhavissatī’’ti. ‘‘Yaṃpāyasmā bākulo avāpuraṇaṃ ādāya vihārena vihāraṃ upasaṅkamitvā evamāha – ‘abhikkamathāyasmanto, abhikkamathāyasmanto; ajja me parinibbānaṃ bhavissatī’ti, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema’’.

その後、尊者バークラは時を経て、鍵を手にして住坊から住坊へと巡り歩き、このように言った。「尊者たちよ、おいでください。尊者たちよ、おいでください。今日、私の完全なる涅槃(般涅槃)があるでしょう」と。「尊者バークラが鍵を手にして住坊から住坊へと巡り歩き、『尊者たちよ、おいでください。尊者たちよ、おいでください。今日、私の完全なる涅槃があるでしょう』と言ったとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます」。

Āyasmā bākulo majjhe bhikkhusaṅghassa nisinnakova parinibbāyi. ‘‘Yaṃpāyasmā bākulo majjhe bhikkhusaṅghassa nisinnakova parinibbāyi, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremā’’ti.

尊者バークラは比丘僧伽の中央に坐したままで般涅槃した。「尊者バークラが比丘僧伽の中央に坐したままで般涅槃したとは、このことも私たちは尊者バークラの希有なる未曾有の法として心に留めます」と。

Bākulasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ.

薄拘羅経(第四)が終了した。

5. Dantabhūmisuttaṃ

5. 調御地経(ダンタブーミ経)

213. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Tena kho pana samayena aciravato samaṇuddeso araññakuṭikāyaṃ viharati. Atha kho jayaseno rājakumāro jaṅghāvihāraṃ anucaṅkamamāno anuvicaramāno yena aciravato samaṇuddeso tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā aciravatena samaṇuddesena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho jayaseno rājakumāro aciravataṃ samaṇuddesaṃ etadavoca –

213. このように私は聞いた。ある時、世尊は王舎城の竹林のカランダカニヴァーパに住まわれていた。その頃、アチラヴァタ沙弥は森林の小屋に住んでいた。そのとき、ジャヤセーナ王子が散歩しつつ歩き回り、アチラヴァタ沙弥のところへやって来た。近づいてアチラヴァタ沙弥と歓談した。歓迎の挨拶と心温まる語らいを交わしたのち、一方に座った。一方に座ったジャヤセーナ王子は、アチラヴァタ沙弥にこのように言った。

‘‘Sutaṃ metaṃ, bho aggivessana – ‘idha bhikkhu appamatto ātāpī pahitatto viharanto phuseyya cittassa ekaggata’nti. ‘Evametaṃ, rājakumāra, evametaṃ, rājakumāra. Idha bhikkhu appamatto ātāpī pahitatto viharanto phuseyya cittassa ekaggata’nti. ‘Sādhu me bhavaṃ aggivessano yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ desetū’ti. ‘Na kho te ahaṃ, rājakumāra, sakkomi yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ desetuṃ. Ahañca hi te, rājakumāra, yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ deseyyaṃ, tvañca me bhāsitassa atthaṃ na ājāneyyāsi; so mamassa kilamatho, sā mamassa vihesā’ti. ‘Desetu me bhavaṃ aggivessano yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ. Appevanāmāhaṃ bhoto aggivessanassa bhāsitassa atthaṃ ājāneyya’nti. ‘Deseyyaṃ kho te ahaṃ, rājakumāra, yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ. Sace me tvaṃ bhāsitassa atthaṃ ājāneyyāsi, iccetaṃ kusalaṃ; no ce me tvaṃ bhāsitassa atthaṃ ājāneyyāsi, yathāsake tiṭṭheyyāsi, na maṃ tattha uttariṃ paṭipuccheyyāsī’ti. ‘Desetu me bhavaṃ aggivessano yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ. Sace ahaṃ bhoto aggivessanassa bhāsitassa atthaṃ ājānissāmi , iccetaṃ kusalaṃ; no ce ahaṃ bhoto aggivessanassa bhāsitassa atthaṃ ājānissāmi, yathāsake tiṭṭhissāmi , nāhaṃ tattha bhavantaṃ aggivessanaṃ uttariṃ paṭipucchissāmī’’’ti.

「尊者アッギヴェッサナよ、私はこのように聞きました。『ここに比丘が不放逸に、熱心に、専心して住するならば、心の一境性を体得できるであろう』と」「王子よ、その通りです。王子よ、その通りです。ここに比丘が不放逸に、熱心に、専心して住するならば、心の一境性を体得できるでしょう」「尊者アッギヴェッサナよ、どうかあなたが聞き、学んだ通りの法を私に説いてください」「王子よ、私はあなたに、聞き、学んだ通りの法を説くことはできません。なぜなら、王子よ、私があなたに聞き、学んだ通りの法を説いたとしても、あなたが私の語った意味を理解できないかもしれないからです。それは私にとって疲労となり、私にとって苦労となるでしょう」「尊者アッギヴェッサナよ、どうかあなたが聞き、学んだ通りの法を私に説いてください。おそらく私は尊者アッギヴェッサナの語られた意味を理解できるでしょう」「王子よ、それでは私はあなたに、聞き、学んだ通りの法を説きましょう。もしあなたが私の語った意味を理解できたなら、それは善いことです。もしあなたが私の語った意味を理解できなければ、あなた自身の見解にとどまり、それ以上私に問い返さないでください」「尊者アッギヴェッサナよ、どうかあなたが聞き、学んだ通りの法を私に説いてください。もし私が尊者アッギヴェッサナの語られた意味を理解したなら、それは善いことです。もし私が尊者アッギヴェッサナの語られた意味を理解できなければ、私自身の見解にとどまり、私はそれ以上尊者アッギヴェッサナに問い返しません」

214. Atha kho aciravato samaṇuddeso jayasenassa rājakumārassa yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ desesi. Evaṃ vutte, jayaseno rājakumāro aciravataṃ samaṇuddesaṃ etadavoca – ‘‘aṭṭhānametaṃ, bho aggivessana, anavakāso yaṃ bhikkhu appamatto ātāpī pahitatto viharanto phuseyya cittassa ekaggata’’nti. Atha kho jayaseno rājakumāro aciravatassa samaṇuddesassa aṭṭhānatañca anavakāsatañca pavedetvā uṭṭhāyāsanā pakkāmi.

214. そこでアチラヴァタ沙弥は、ジャヤセーナ王子に聞き、学んだ通りの法を説いた。このように説かれたとき、ジャヤセーナ王子はアチラヴァタ沙弥にこのように言った。「尊者アッギヴェッサナよ、比丘が不放逸に、熱心に、専心して住して心の一境性を体得できるなどということは、あり得ないことであり、不可能です」と。そしてジャヤセーナ王子は、アチラヴァタ沙弥に不可能性とあり得ないことを言明したのち、座から立ち上がって立ち去った。

Atha kho aciravato samaṇuddeso acirapakkante jayasene rājakumāre yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho aciravato samaṇuddeso yāvatako ahosi jayasenena rājakumārena saddhiṃ kathāsallāpo taṃ sabbaṃ bhagavato ārocesi.

そこでアチラヴァタ沙弥は、ジャヤセーナ王子が去って間もなく、世尊のところへ赴いた。近づいて世尊に礼拝し、一方に座った。一方に座ったアチラヴァタ沙弥は、ジャヤセーナ王子と交わした対話のすべてを世尊に報告した。

Evaṃ vutte, bhagavā aciravataṃ samaṇuddesaṃ etadavoca – ‘‘taṃ kutettha, aggivessana, labbhā. Yaṃ taṃ nekkhammena ñātabbaṃ nekkhammena daṭṭhabbaṃ nekkhammena pattabbaṃ nekkhammena sacchikātabbaṃ taṃ vata jayaseno rājakumāro kāmamajjhe vasanto kāme paribhuñjanto kāmavitakkehi khajjamāno kāmapariḷāhena pariḍayhamāno kāmapariyesanāya ussuko ñassati vā dakkhati vā sacchi vā karissatī’’ti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati.

このように告げられたとき、世尊はアチラヴァタ沙弥にこのように言われた。「アッギヴェッサナよ、それがどうして彼に得られようか。出離によって知られるべきこと、出離によって見られるべきこと、出離によって達せられるべきこと、出離によって現証されるべきことを、欲望の中に住み、欲望を享受し、欲望の思いに貪られ、欲望の熱苦に焼かれ、欲望の探求に熱中しているジャヤセーナ王子が、知るか、あるいは見るか、あるいは現証するなどということは、あり得ないことである。

215. ‘‘Seyyathāpissu, aggivessana, dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā sudantā suvinītā, dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā adantā avinītā. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, ye te dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā sudantā suvinītā, api nu te dantāva dantakāraṇaṃ gaccheyyuṃ, dantāva dantabhūmiṃ sampāpuṇeyyu’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Ye pana te dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā adantā avinītā, api nu te adantāva dantakāraṇaṃ gaccheyyuṃ, adantāva dantabhūmiṃ sampāpuṇeyyuṃ, seyyathāpi te dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā sudantā suvinītā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, aggivessana, yaṃ taṃ nekkhammena ñātabbaṃ nekkhammena daṭṭhabbaṃ nekkhammena pattabbaṃ nekkhammena sacchikātabbaṃ taṃ vata jayaseno rājakumāro kāmamajjhe vasanto kāme paribhuñjanto kāmavitakkehi khajjamāno kāmapariḷāhena pariḍayhamāno kāmapariyesanāya ussuko ñassati vā dakkhati vā sacchi vā karissatī’’ti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati.

215. アッギヴェッサナよ、たとえば、よく調教され、よく訓練された二頭の調教されるべき象、馬、あるいは牛があり、他方によく調教されず、訓練されていない二頭の調教されるべき象、馬、あるいは牛があるとしよう。アッギヴェッサナよ、どう思うか。あのよく調教され、よく訓練された二頭の象、馬、あるいは牛は、調教されたものとして調教の訓練をなし、調教されたものとして調教の境地に達するであろうか」「その通りです、尊師よ」「では、あの調教されておらず、訓練されていない二頭の象、馬、あるいは牛は、調教されていないままで調教の訓練をなし、調教されていないままで調教の境地に達するであろうか。あのよく調教され、よく訓練された二頭の象、馬、あるいは牛のようになし得るであろうか」「いいえ、尊師よ、そうではありません」「アッギヴェッサナよ、それと同様に、出離によって知られるべきこと、出離によって見られるべきこと、出離によって達せられるべきこと、出離によって現証されるべきことを、欲望の中に住み、欲望を享受し、欲望の思いに貪られ、欲望の熱苦に焼かれ、欲望の探求に熱中しているジャヤセーナ王子が、知るか、あるいは見るか、あるいは現証するなどということは、あり得ないことである。

216. ‘‘Seyyathāpi, aggivessana, gāmassa vā nigamassa vā avidūre mahāpabbato. Tamenaṃ dve sahāyakā tamhā gāmā vā nigamā vā nikkhamitvā hatthavilaṅghakena yena so pabbato tenupasaṅkameyyuṃ; upasaṅkamitvā eko sahāyako heṭṭhā pabbatapāde tiṭṭheyya, eko sahāyako uparipabbataṃ āroheyya. Tamenaṃ heṭṭhā pabbatapāde ṭhito sahāyako uparipabbate ṭhitaṃ sahāyakaṃ evaṃ vedayya – ‘yaṃ, samma, kiṃ tvaṃ passasi uparipabbate ṭhito’ti? So evaṃ vadeyya – ‘passāmi kho ahaṃ, samma, uparipabbate ṭhito ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’’’nti.

216. アッギヴェッサナよ、たとえば、村や町から遠くないところに大きな山があるとしよう。二人の友人がその村や町から出て、互いに手を取り合ってその山へと近づくとする。近づいて、一人の友人は下の山裾にとどまり、もう一人の友人は山の上に登る。そこで、下の山裾にいる友人が、山の上にいる友人にこのように言う。『友よ、山の上に立って何が見えるか』と。彼はこのように答える。『友よ、山の上に立っていると、麗しい園林、麗しい森林、麗しい大地、麗しい池が見える』と。

‘‘So evaṃ vadeyya – ‘aṭṭhānaṃ kho etaṃ, samma, anavakāso yaṃ tvaṃ uparipabbate ṭhito passeyyāsi ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’nti. Tamenaṃ uparipabbate ṭhito sahāyako heṭṭhimapabbatapādaṃ orohitvā taṃ sahāyakaṃ bāhāyaṃ gahetvā uparipabbataṃ āropetvā muhuttaṃ assāsetvā evaṃ vadeyya – ‘yaṃ, samma, kiṃ tvaṃ passasi uparipabbate ṭhito’ti? So evaṃ vadeyya – ‘passāmi kho ahaṃ, samma, uparipabbate ṭhito ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’’’nti.

すると下の者はこのように言う。『友よ、山の上に立っているからといって、麗しい園林、麗しい森林、麗しい大地、麗しい池が見えるなどということはあり得ない、不可能だ』と。そこで山の上にいる友人は下の山裾に降りてきて、その友人の腕を取り、山の上に連れ登り、しばらく息を整えさせてからこのように言う。『友よ、山の上に立って何が見えるか』と。彼はこのように答える。『友よ、山の上に立っていると、麗しい園林、麗しい森林、麗しい大地、麗しい池が見える』と。

‘‘So evaṃ vadeyya – ‘idāneva kho te, samma, bhāsitaṃ – mayaṃ evaṃ ājānāma – aṭṭhānaṃ kho etaṃ samma, anavakāso yaṃ tvaṃ uparipabbate ṭhito passeyyāsi ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’nti. Idāneva ca pana te bhāsitaṃ mayaṃ evaṃ ājānāma – ‘passāmi kho ahaṃ, samma, uparipabbate ṭhito ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’nti. So evaṃ vadeyya – ‘tathā hi panāhaṃ, samma, iminā mahatā pabbatena āvuto daṭṭheyyaṃ nāddasa’’’nti.

すると相手はこう言う。『友よ、先ほどあなたの言った言葉から、私たちはこのように理解した。「友よ、山の上に立っているからといって、麗しい園林、麗しい森林、麗しい大地、麗しい池が見えるなどということはあり得ない、不可能だ」と。しかし今またあなたの言った言葉から、私たちはこのように理解した。「友よ、山の上に立っていると、麗しい園林、麗しい森林、麗しい大地、麗しい池が見える」と』。すると彼はこう答える。『友よ、まさに私はこの大きな山に遮られていたため、見えるべきものが見えなかったのだ』と。

‘‘Ato mahantatarena, aggivessana, avijjākhandhena jayaseno rājakumāro āvuto nivuto ophuṭo pariyonaddho. So vata yaṃ taṃ nekkhammena ñātabbaṃ nekkhammena daṭṭhabbaṃ nekkhammena pattabbaṃ nekkhammena sacchikātabbaṃ taṃ vata jayaseno rājakumāro kāmamajjhe vasanto kāme paribhuñjanto kāmavitakkehi khajjamāno kāmapariḷāhena pariḍayhamāno kāmapariyesanāya ussuko ñassati vā dakkhati vā sacchi vā karissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Sace kho taṃ, aggivessana, jayasenassa rājakumārassa imā dve upamā paṭibhāyeyyuṃ , anacchariyaṃ te jayaseno rājakumāro pasīdeyya, pasanno ca te pasannākāraṃ kareyyā’’ti. ‘‘Kuto pana maṃ, bhante, jayasenassa rājakumārassa imā dve upamā paṭibhāyissanti anacchariyā pubbe assutapubbā, seyyathāpi bhagavanta’’nti?

アッギヴェッサナよ、それよりもさらに大きな無明の塊によって、ジャヤセーナ王子は覆われ、遮られ、閉ざされ、包まれている。彼が出離によって知られるべきこと、出離によって見られるべきこと、出離によって達せられるべきこと、出離によって現証されるべきことを、欲望の中に住み、欲望を享受し、欲望の思いに貪られ、欲望の熱苦に焼かれ、欲望の探求に熱中していて、知るか、あるいは見るか、あるいは現証するなどということは、あり得ないことである。アッギヴェッサナよ、もしそなたにこれら二つの譬えがジャヤセーナ王子に対して思い浮かんだなら、ジャヤセーナ王子がそなたに信順したとしても不思議ではなく、信順したならばそなたに対して信順の態度を示したであろうに」「しかし尊師よ、世尊のように、これまで聞いたこともない希有なこれら二つの譬えが、どうして私にジャヤセーナ王子に対して思い浮かびましょうか」

217. ‘‘Seyyathāpi, aggivessana, rājā khattiyo muddhāvasitto nāgavanikaṃ āmanteti – ‘ehi tvaṃ, samma nāgavanika, rañño nāgaṃ abhiruhitvā nāgavanaṃ pavisitvā āraññakaṃ nāgaṃ atipassitvā rañño nāgassa gīvāyaṃ upanibandhāhī’ti. ‘Evaṃ, devā’ti kho, aggivessana, nāgavaniko rañño khattiyassa muddhāvasittassa paṭissutvā rañño nāgaṃ abhiruhitvā nāgavanaṃ pavisitvā āraññakaṃ nāgaṃ atipassitvā rañño nāgassa gīvāyaṃ upanibandhati. Tamenaṃ rañño nāgo abbhokāsaṃ nīharati. Ettāvatā kho, aggivessana, āraññako nāgo abbhokāsaṃ gato hoti. Etthagedhā hi, aggivessana, āraññakā nāgā yadidaṃ – nāgavanaṃ. Tamenaṃ nāgavaniko rañño khattiyassa muddhāvasittassa ārocesi – ‘abbhokāsagato kho , deva, āraññako nāgo’ti. Atha kho aggivessana, tamenaṃ rājā khattiyo muddhāvasitto hatthidamakaṃ āmantesi – ‘ehi tvaṃ, samma hatthidamaka, āraññakaṃ nāgaṃ damayāhi āraññakānañceva sīlānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva sarasaṅkappānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva darathakilamathapariḷāhānaṃ abhinimmadanāya gāmante abhiramāpanāya manussakantesu sīlesu samādapanāyā’’’ti .

217. 「アッギヴェッサナよ、たとえば、頭頂に水を注がれた刹帝利(王)が象使いに命じる。『来なさい、象使いよ。王の象に乗って象の森に入り、野生の象を見つけて王の象の首に繋ぎなさい』と。アッギヴェッサナよ、象使いは灌頂された刹帝利王に『かしこまりました、大王よ』と答えて、王の象に乗って象の森に入り、野生の象を見つけて王の象の首に繋ぐ。王の象はそれを平地へと連れ出す。アッギヴェッサナよ、これによって野生の象は平地へと出たことになる。アッギヴェッサナよ、野生の象たちの執着の場とは、すなわち象の森だからである。そこで象使いは灌頂された刹帝利王に報告する。『大王よ、野生の象は平地に出ました』と。アッギヴェッサナよ、そこで灌頂された刹帝利王は象調教師に命じる。『来なさい、象調教師よ。野生の象を調教しなさい。野生の習性を打ち砕き、野生の記憶と思いを打ち砕き、野生の苦痛と疲労と熱苦を打ち砕き、村の境で楽しませ、人間に好まれる習慣を身につけさせるために』と。

‘‘‘Evaṃ, devā’ti kho, aggivessana, hatthidamako rañño khattiyassa muddhāvasittassa paṭissutvā mahantaṃ thambhaṃ pathaviyaṃ nikhaṇitvā āraññakassa nāgassa gīvāyaṃ upanibandhati āraññakānañceva sīlānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva sarasaṅkappānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva darathakilamathapariḷāhānaṃ abhinimmadanāya gāmante abhiramāpanāya manussakantesu sīlesu samādapanāya. Tamenaṃ hatthidamako yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpāhi vācāhi samudācarati. Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpāhi vācāhi samudācariyamāno sussūsati, sotaṃ odahati, aññā cittaṃ upaṭṭhāpeti; tamenaṃ hatthidamako uttari tiṇaghāsodakaṃ anuppavecchati.

アッギヴェッサナよ、象調教師は灌頂された刹帝利王に『かしこまりました、大王よ』と答えて、大地に大きな柱を打ち込み、野生の象の首を繋ぎ止める。野生の習性を打ち砕き、野生の記憶と思いを打ち砕き、野生の苦痛と疲労と熱苦を打ち砕き、村の境で楽しませ、人間に好まれる習慣を身につけさせるためである。そして象調教師は、穏やかで、耳に心地よく、親愛の情を呼び起こし、心に染み入り、礼儀正しく、多くの人に愛され、多くの人に好まれる言葉で語りかける。アッギヴェッサナよ、野生の象が、象調教師のそのような穏やかで、耳に心地よく、親愛の情を呼び起こし、心に染み入り、礼儀正しく、多くの人に愛され、多くの人に好まれる言葉で語りかけられて、喜んで聞き、耳を傾け、理解しようと心を向けるとき、象調教師はさらに草や餌や水を与える。

‘‘Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa tiṇaghāsodakaṃ paṭiggaṇhāti, tatra hatthidamakassa evaṃ hoti – ‘jīvissati kho dāni āraññako nāgo’ti. Tamenaṃ hatthidamako uttari kāraṇaṃ kāreti – ‘ādiya, bho, nikkhipa, bho’ti. Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa ādānanikkhepe vacanakaro hoti ovādappaṭikaro, tamenaṃ hatthidamako uttari kāraṇaṃ kāreti – ‘abhikkama, bho, paṭikkama, bho’ti. Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa abhikkamapaṭikkamavacanakaro hoti ovādappaṭikaro, tamenaṃ hatthidamako uttari kāraṇaṃ kāreti – ‘uṭṭhaha, bho, nisīda, bho’ti. Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa uṭṭhānanisajjāya vacanakaro hoti ovādappaṭikaro, tamenaṃ hatthidamako uttari āneñjaṃ nāma kāraṇaṃ kāreti, mahantassa phalakaṃ soṇḍāya upanibandhati, tomarahattho ca puriso uparigīvāya nisinno hoti, samantato ca tomarahatthā purisā parivāretvā ṭhitā honti, hatthidamako ca dīghatomarayaṭṭhiṃ gahetvā purato ṭhito hoti. So āneñjaṃ kāraṇaṃ kāriyamāno neva purime pāde copeti na pacchime pāde copeti, na purimakāyaṃ copeti na pacchimakāyaṃ copeti, na sīsaṃ copeti, na kaṇṇe copeti, na dante copeti, na naṅguṭṭhaṃ copeti, na soṇḍaṃ copeti. So hoti āraññako nāgo khamo sattippahārānaṃ asippahārānaṃ usuppahārānaṃ sarapattappahārānaṃ bheripaṇavavaṃsasaṅkhaḍiṇḍimaninnādasaddānaṃ sabbavaṅkadosanihitaninnītakasāvo rājāraho rājabhoggo rañño aṅganteva saṅkhaṃ gacchati.

アッギヴェッサナよ、野生の象が象調教師から草や餌や水を受け取るようになると、そこで象調教師は『これで野生の象は生き長らえるだろう』と思う。そして象調教師はさらに訓練を行わせる。『友よ、これを取りなさい。友よ、これを置きなさい』と。アッギヴェッサナよ、野生の象が象調教師の取ることや置くことに対して言葉に従い、教戒を実行するようになると、象調教師はさらに訓練を行わせる。『友よ、前進しなさい。友よ、後退しなさい』と。アッギヴェッサナよ、野生の象が象調教師の前進や後退に対して言葉に従い、教戒を実行するようになると、象調教師はさらに訓練を行わせる。『友よ、立ち上がりなさい。友よ、座りなさい』と。アッギヴェッサナよ、野生の象が象調教師の立ち上がることや座ることに対して言葉に従い、教戒を実行するようになると、象調教師はさらに『不動(アーネンジャ)』という訓練を行わせる。大きな盾をその鼻に結びつけ、槍を手にした男が首の上に座り、周りには槍を手にした男たちが取り囲んで立ち、象調教師は長い槍の柄を手にして前に立つ。その不動の訓練を行わされるとき、象は前足も動かさず、後ろ足も動かさず、体の前部も動かさず、体の後部も動かさず、頭も動かさず、耳も動かさず、牙も動かさず、尾も動かさず、鼻も動かさない。その野生の象は、槍の打撃、刀の打撃、矢の打撃、矢羽の打撃に耐え、大太鼓、小太鼓、笛、法螺貝、太鼓の轟音にも耐えるものとなり、すべての歪みや欠点が除かれ、不純物が洗い流され、王にふさわしく、王の用に適し、王の象と称されるようになる。

218. ‘‘Evameva kho, aggivessana, idha tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā. So imaṃ lokaṃ sadevakaṃ samārakaṃ sabrahmakaṃ sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajaṃ sadevamanussaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedeti. So dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇaṃ sātthaṃ sabyañjanaṃ, kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ pakāseti. Taṃ dhammaṃ suṇāti gahapati vā gahapatiputto vā aññatarasmiṃ vā kule paccājāto. So taṃ dhammaṃ sutvā tathāgate saddhaṃ paṭilabhati. So tena saddhāpaṭilābhena samannāgato iti paṭisañcikkhati – ‘sambādho gharāvāso rajāpatho, abbhokāso pabbajjā. Nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’nti.

218. アッギヴェッサナよ、まさにそのようにして、ここに如来が世に出現する。阿羅漢であり、正等覚者であり、明行足、善逝、世間解、無上士・調御丈夫、天人師、仏、世尊である。如来はこの神々、魔、梵を含む世界、沙門・婆羅門を含む、神々と人間からなる生類を、自ら覚知し現証して知らせる。初めも善く、中ほども善く、終わりも善く、義を備え、文を備えた法を説き、完全に円満で純粋無垢な梵行を明らかにする。その法を居士、あるいは居士の子、あるいは他の家に生まれた者が聞く。彼はその法を聞いて、如来への信仰を得る。彼はその信仰を得て、このように熟考する。『在家の生活は狭苦しく、塵埃に満ちた道である。出家は開かれた空のようなものである。家に住みながら、極めて完全で、極めて清浄で、磨かれた貝殻のような梵行を実践することは容易ではない。いざ、私は髪と髭を剃り落とし、袈裟衣をまとって、家から家なき身へと出家しよう』と。

‘‘So aparena samayena appaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya mahantaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya appaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya mahantaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajati. Ettāvatā kho, aggivessana, ariyasāvako abbhokāsagato hoti. Etthagedhā hi, aggivessana, devamanussā yadidaṃ – pañca kāmaguṇā. Tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, sīlavā hohi, pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharāhi ācāragocarasampanno, aṇumattesu vajjesu bhayadassāvī, samādāya sikkhassu sikkhāpadesū’’’ti.

彼はのちに、わずかな財産であれ捨て去り、豊かな財産であれ捨て去り、わずかな親族の輪であれ捨て去り、大きな親族の輪であれ捨て去り、髪と髭を剃り落とし、袈裟衣をまとって、家から家なき身へと出家する。アッギヴェッサナよ、これによって聖弟子は開かれた平地に出たことになる。アッギヴェッサナよ、天と人々の執着の場とは、すなわち五つの欲望の対象(五欲功徳)だからである。如来は彼をさらに調御する。『さあ比丘よ、戒ある者となり、別解脱律儀によって身を慎んで住し、正しい行儀と活動範囲を備え、わずかな過ちにも恐れを見出し、戒律を正しく受けて修学しなさい』と。

‘‘Yato kho, aggivessana, ariyasāvako sīlavā hoti, pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharati ācāragocarasampanno aṇumattesu vajjesu bhayadassāvī, samādāya sikkhati sikkhāpadesu, tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, indriyesu guttadvāro hohi, cakkhunā rūpaṃ disvā mā nimittaggāhī…pe… (yathā gaṇakamoggallānasuttante, evaṃ vitthāretabbāni.)

アッギヴェッサナよ、聖弟子が戒ある者となり、別解脱律儀によって身を慎んで住し、正しい行儀と活動範囲を備え、わずかな過ちにも恐れを見出し、戒律を正しく受けて修学するようになると、如来は彼をさらに調御する。『さあ比丘よ、諸々の感官の扉を守る者となりなさい。眼で色(対象)を見ても、全体相にとらわれず……(中略。算数家モッガッラーナ経のように詳細に説かれるべきである)……

219. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe kāye kāyānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Vedanāsu…pe… citte…pe… dhammesu dhammānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Seyyathāpi, aggivessana, hatthidamako mahantaṃ thambhaṃ pathaviyaṃ nikhaṇitvā āraññakassa nāgassa gīvāyaṃ upanibandhati āraññakānañceva sīlānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva sarasaṅkappānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva darathakilamathapariḷāhānaṃ abhinimmadanāya gāmante abhiramāpanāya manussakantesu sīlesu samādapanāya; evameva kho, aggivessana, ariyasāvakassa ime cattāro satipaṭṭhānā cetaso upanibandhanā honti gehasitānañceva sīlānaṃ abhinimmadanāya gehasitānañceva sarasaṅkappānaṃ abhinimmadanāya gehasitānañceva darathakilamathapariḷāhānaṃ abhinimmadanāya ñāyassa adhigamāya nibbānassa sacchikiriyāya.

219. 彼はこれら心の汚れであり智慧を弱める五つの蓋(五蓋)を捨て去り、身において身を観じ、熱心に、正知を保ち、正念を具えて、世における貪欲と憂いを除いて住する。受において……心において……法において法を観じ、熱心に、正知を保ち、正念を具えて、世における貪欲と憂いを除いて住する。アッギヴェッサナよ、たとえば、象調教師が大地に大きな柱を打ち込み、野生の象の首を繋ぎ止めるのは、野生の習性を打ち砕き、野生の記憶と思いを打ち砕き、野生の苦痛と疲労と熱苦を打ち砕き、村の境で楽しませ、人間に好まれる習慣を身につけさせるためであるのと同様に、アッギヴェッサナよ、聖弟子にとってこれら四つの念処(四念住)は、在家の習性を打ち砕き、在家の記憶と思いを打ち砕き、在家の苦痛と疲労と熱苦を打ち砕き、正しい理法の獲得と涅槃の現証のために、心を繋ぎ止めるものとなるのである。

220. ‘‘Tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, kāye kāyānupassī viharāhi, mā ca kāmūpasaṃhitaṃ vitakkaṃ vitakkesi. Vedanāsu… citte… dhammesu dhammānupassī viharāhi, mā ca kāmūpasaṃhitaṃ vitakkaṃ vitakkesī’’’ti.

220. 如来は彼をさらに調御する。『さあ比丘よ、身において身を観じて住しなさい。欲望に伴う思いをめぐらしてはならない。受において……心において……法において法を観じて住しなさい。欲望に伴う思いをめぐらしてはならない』と。

‘‘So vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati.

彼は尋と伺の静止によって、内なる清浄と心の一境性をもち、尋もなく伺もない、三昧より生じた喜と楽のある第二禅を……(中略)……第三禅を……第四禅を達成して住する。彼はこのように心が定まり、清浄で、純白で、汚れなく、煩悩を離れ、柔軟で、適応性に富み、不動に達したとき、過去世を想起する智(宿住随念智)へと心を向ける。彼は種々の過去の生涯を思い起こす。すなわち、一生、二生……(中略)……このように形態とともに、詳細とともに、種々の過去の生涯を思い起こす。

221. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate…pe… yathākammūpage satte pajānāti.

221. 彼はこのように心が定まり、清浄で、純白で、汚れなく、煩悩を離れ、柔軟で、適応性に富み、不動に達したとき、生類の死と再生に関する智(死生智・天眼智)へと心を向ける。彼は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、死にゆく生類、生まれ変わる生類、劣ったもの、勝れたもの、美しいもの、醜いもの、善き境涯にあるもの、悪しき境涯にあるものを見、生類たちが業に従って赴くさまを了知する。

‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti; ‘ime āsavā’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti.

彼はこのように心が定まり、清浄で、純白で、汚れなく、煩悩を離れ、柔軟で、適応性に富み、不動に達したとき、漏尽智(煩悩を滅尽する智)へと心を向ける。彼は『これが苦である』とあるがままに了知し、『これが苦の生起である』とあるがままに了知し、『これが苦の滅尽である』とあるがままに了知し、『これが苦の滅尽に至る道である』とあるがままに了知する。『これらが漏(煩悩)である』とあるがままに了知し、『これが漏の生起である』とあるがままに了知し、『これが漏の滅尽である』とあるがままに了知し、『これが漏の滅尽に至る道である』とあるがままに了知する。このように知り、このように見るとき、彼の心は欲漏からも解脱し、有漏からも解脱し、無明漏からも解脱する。解脱したとき、『解脱した』という智が生じる。『生は尽きた。梵行は成就した。なすべきことはなされた。もはや二度とこのような生存に戻ることはない』と了知する。

‘‘So hoti bhikkhu khamo sītassa uṇhassa jighacchāya pipāsāya ḍaṃsamakasavātātapasarīsapasamphassānaṃ duruttānaṃ durāgatānaṃ vacanapathānaṃ, uppannānaṃ sārīrikānaṃ vedanānaṃ dukkhānaṃ tibbānaṃ kharānaṃ kaṭukānaṃ asātānaṃ amanāpānaṃ pāṇaharānaṃ adhivāsakajātiko hoti sabbarāgadosamohanihitaninnītakasāvo āhuneyyo pāhuneyyo dakkhiṇeyyo añjalikaraṇīyo anuttaraṃ puññakkhettaṃ lokassa.

その比丘は、寒さ、暑さ、飢え、渇き、虻や蚊や風や日差しや這う虫の接触に耐え、悪口や不快な言葉の道に耐え、身体に生じた激しく鋭く酷く痛ましく不快で命を奪うような苦痛の感覚を進んで忍受する性質の者となり、すべての貪・瞋・痴が捨て去られ、不純物が洗い流され、供養を受くべく、歓待を受くべく、布施を受くべく、合掌を受くべき、世の無上の福田となる。

222. ‘‘Mahallako cepi, aggivessana, rañño nāgo adanto avinīto kālaṅkaroti, ‘adantamaraṇaṃ mahallako rañño nāgo kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; majjhimo cepi, aggivessana, rañño nāgo. Daharo cepi, aggivessana, rañño nāgo adanto avinīto kālaṅkaroti, ‘adantamaraṇaṃ daharo rañño nāgo kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; evameva kho, aggivessana, thero cepi bhikkhu akhīṇāsavo kālaṅkaroti, ‘adantamaraṇaṃ thero bhikkhu kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; majjhimo cepi, aggivessana, bhikkhu. Navo cepi, aggivessana, bhikkhu akhīṇāsavo kālaṅkaroti, ‘adantamaraṇaṃ navo bhikkhu kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati.

222. アッギヴェッサナよ、もし老いた王の象が、調教されず訓練されないまま死んだなら、『老いた王の象は調教されない死に方をして死んだ』と数えられる。アッギヴェッサナよ、中年の王の象であっても同様である。アッギヴェッサナよ、もし若い王の象が、調教されず訓練されないまま死んだなら、『若い王の象は調教されない死に方をして死んだ』と数えられる。アッギヴェッサナよ、それと同様に、もし長老比丘であっても煩悩を滅尽していない(未尽漏の)まま死んだなら、『長老比丘は調教されない死に方をして死んだ』と数えられる。アッギヴェッサナよ、中老の比丘であっても同様である。アッギヴェッサナよ、もし新参の比丘であっても煩悩を滅尽していないまま死んだなら、『新参の比丘は調教されない死に方をして死んだ』と数えられる。

‘‘Mahallako cepi, aggivessana, rañño nāgo sudanto suvinīto kālaṅkaroti, ‘dantamaraṇaṃ mahallako rañño nāgo kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; majjhimo cepi, aggivessana, rañño nāgo… daharo cepi, aggivessana, rañño nāgo sudanto suvinīto kālaṅkaroti, ‘dantamaraṇaṃ daharo rañño nāgo kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; evameva kho, aggivessana, thero cepi bhikkhu khīṇāsavo kālaṅkaroti, ‘dantamaraṇaṃ thero bhikkhu kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; majjhimo cepi, aggivessana, bhikkhu. Navo cepi, aggivessana, bhikkhu khīṇāsavo kālaṅkaroti, ‘dantamaraṇaṃ navo bhikkhu kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchatī’’ti.

アッギヴェッサナよ、もし老いた王の象が、よく調教されよく訓練されて死んだなら、『老いた王の象は調教された死に方をして死んだ』と数えられる。アッギヴェッサナよ、中年の王の象であっても……もし若い王の象が、よく調教されよく訓練されて死んだなら、『若い王の象は調教された死に方をして死んだ』と数えられる。アッギヴェッサナよ、それと同様に、もし長老比丘であって煩悩を滅尽した(尽漏の)者が死んだなら、『長老比丘は調教された死に方をして死んだ』と数えられる。アッギヴェッサナよ、中老の比丘であっても同様である。アッギヴェッサナよ、もし新参の比丘であって煩悩を滅尽した者が死んだなら、『新参の比丘は調教された死に方をして死んだ』と数えられる」

Idamavoca bhagavā. Attamano aciravato samaṇuddeso bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.

世尊はこのように説かれた。心を躍らせたアチラヴァタ沙弥は、世尊の説法を歓喜して受け入れた。

Dantabhūmisuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ.

調御地経(第五)が終了した。

6. Bhūmijasuttaṃ

6. 浮弥経(ブーミジャ経)

223. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Atha kho āyasmā bhūmijo pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya yena jayasenassa rājakumārassa nivesanaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Atha kho jayaseno rājakumāro yenāyasmā bhūmijo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā bhūmijena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho jayaseno rājakumāro āyasmantaṃ bhūmijaṃ etadavoca – ‘‘santi, bho bhūmija, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāyā’ti. Idha bhoto bhūmijassa satthā kiṃvādī kimakkhāyī’’ti? ‘‘Na kho metaṃ, rājakumāra, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ bhagavā evaṃ byākareyya – ‘āsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Āsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāyā’ti. Na kho me taṃ, rājakumāra, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ bhagavā evaṃ byākareyyā’’ti. ‘‘Sace kho bhoto bhūmijassa satthā evaṃvādī evamakkhāyī, addhā bhoto bhūmijassa satthā sabbesaṃyeva puthusamaṇabrāhmaṇānaṃ muddhānaṃ maññe āhacca tiṭṭhatī’’ti. Atha kho jayaseno rājakumāro āyasmantaṃ bhūmijaṃ sakeneva thālipākena parivisi.

223. このように私は聞きました。ある時、世尊は王舎城の竹林の迦蘭陀竹園に滞在しておられました。そのとき、尊者ブーミジャは午前の時に衣服を整え、鉢と大衣を持って、ジャヤセーナ王子の屋敷へと赴きました。近づいてから、用意された座席に坐りました。すると、ジャヤセーナ王子は尊者ブーミジャのところへ赴き、近づいてから尊者ブーミジャと親交の挨拶を交わしました。歓談し記憶に留めるべき会話を交わした後に、一方に坐りました。一方に坐ったジャヤセーナ王子は、尊者ブーミジャにこのように言いました。「ブーミジャ様、ある沙門や婆羅門たちはこのように主張し、このような見解を持っています。『希望を持って清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持たずに清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持ち、また希望を持たずに清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じても、果を得ることはできない』と。ここで、ブーミジャ様の師は、何を主張し、何を説いておられるのでしょうか」「王子よ、私はこれを世尊の御前から直接聞き、直接受け取ったわけではありません。しかし、世尊がこのように答えられるということはあり得るでしょう。『希望を持って非如理に(誤った方法で)清浄行を行じるならば、果を得ることはできない。希望を持たずに非如理に清浄行を行じるならば、果を得ることはできない。希望を持ち、また希望を持たずに非如理に清浄行を行じるならば、果を得ることはできない。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく非如理に清浄行を行じるならば、果を得ることはできない。希望を持って如理に(正しい方法で)清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持たずに如理に清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持ち、また希望を持たずに如理に清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく如理に清浄行を行じるならば、果を得ることができる』と。王子よ、私はこれを世尊の御前から直接聞き、直接受け取ったわけではありません。しかし、世尊がこのように答えられるということはあり得るでしょう」「もしブーミジャ様の師がそのように主張し、そのように説かれるのであれば、まさにブーミジャ様の師は、多くの沙門や婆羅門すべての頭上に立っておられるものと思われます」。そこでジャヤセーナ王子は、尊者ブーミジャに自らの鉢に入った食事を給仕しました。

224. Atha kho āyasmā bhūmijo pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā bhūmijo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idhāhaṃ, bhante, pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya yena jayasenassa rājakumārassa nivesanaṃ tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdiṃ. Atha kho, bhante, jayaseno rājakumāro yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā mayā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho, bhante, jayaseno rājakumāro maṃ etadavoca – ‘santi, bho bhūmija, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāyā’ti. ‘Idha bhoto bhūmijassa satthā kiṃvādī kimakkhāyī’ti? Evaṃ vutte ahaṃ, bhante, jayasenaṃ rājakumāraṃ etadavocaṃ – ‘na kho me taṃ, rājakumāra, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ bhagavā evaṃ byākareyya – āsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Āsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāyāti. Na kho me taṃ, rājakumāra, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ bhagavā evaṃ byākareyyā’ti. ‘Sace bhoto bhūmijassa satthā evaṃvādī evamakkhāyī, addhā bhoto bhūmijassa satthā sabbesaṃyeva puthusamaṇabrāhmaṇānaṃ muddhānaṃ maññe āhacca tiṭṭhatī’ti. ‘Kaccāhaṃ, bhante, evaṃ puṭṭho evaṃ byākaramāno vuttavādī ceva bhagavato homi, na ca bhagavantaṃ abhūtena abbhācikkhāmi, dhammassa cānudhammaṃ byākaromi, na ca koci sahadhammiko vādānuvādo gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchatī’’’ti?

224. そして尊者ブーミジャは食後、托鉢から戻ると、世尊のもとへ赴きました。赴いてから、世尊に礼拝して一方に坐りました。一方に坐った尊者ブーミジャは、世尊にこのように申し上げました。「世尊よ、私は午前の時に衣服を整え、鉢と大衣を持って、ジャヤセーナ王子の屋敷へと赴きました。赴いてから用意された座席に坐りました。世尊よ、するとジャヤセーナ王子が私のところへやって来ました。やって来てから私と親交の挨拶を交わしました。歓談し記憶に留めるべき会話を交わした後に、一方に坐りました。一方に坐ったジャヤセーナ王子は私にこのように言いました。『ブーミジャ様、ある沙門や婆羅門たちはこのように主張し、このような見解を持っています。“希望を持って清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じても、果を得ることはできない”と。“ここで、ブーミジャ様の師は何を主張し、何を説いておられるのでしょうか”』と。このように言われたとき、世尊よ、私はジャヤセーナ王子にこのように言いました。『王子よ、私はこれを世尊の御前から直接聞き、直接受け取ったわけではありません。しかし、世尊がこのように答えられるということはあり得るでしょう。“希望を持って非如理に清浄行を行じるならば、果を得ることはできない。希望を持たずに非如理に清浄行を行じるならば、果を得ることはできない。希望を持ち、また希望を持たずに非如理に清浄行を行じるならば、果を得ることはできない。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく非如理に清浄行を行じるならば、果を得ることはできない。希望を持って如理に清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく如理に清浄行を行じるならば、果を得ることができる”と。王子よ、私はこれを世尊の御前から直接聞き、直接受け取ったわけではありません。しかし、世尊がこのように答えられるということはあり得るでしょう』と。『もしブーミジャ様の師がそのように主張し、そのように説かれるのであれば、まさにブーミジャ様の師は、多くの沙門や婆羅門すべての頭上に立っておられるものと思われます』と。世尊よ、このように問われてこのように答えた私は、世尊の説かれたとおりを語る者であり、事実に基づかないことで世尊をそしることもなく、法にかなった法を答え、法に随ういかなる論争においても非難されるべき立場に陥ることはないでしょうか」

‘‘Taggha tvaṃ, bhūmija, evaṃ puṭṭho evaṃ byākaramāno vuttavādī ceva me hosi, na ca maṃ abhūtena abbhācikkhasi, dhammassa cānudhammaṃ byākarosi, na ca koci sahadhammiko vādānuvādo gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchati. Ye hi keci, bhūmija, samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino micchāsaṅkappā micchāvācā micchākammantā micchāājīvā micchāvāyāmā micchāsatī micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

「ブーミジャよ、実にそのとおりである。このように問われてこのように答えたそなたは、私の説いたとおりを語る者であり、事実に基づかないことで私をそしることもなく、法にかなった法を答え、法に随ういかなる論争においても非難されるべき立場に陥ることはない。ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、邪見、邪思惟、邪語、邪業、邪命、邪精進、邪念、邪定の者たちは、希望を持って清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持たずに清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持ち、また希望を持たずに清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じても、果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法(如理)ではないからである。

225. ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso telatthiko telagavesī telapariyesanaṃ caramāno vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya. Āsañcepi karitvā vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, abhabbo telassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, abhabbo telassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, abhabbo telassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, abhabbo telassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, telassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino micchāsaṅkappā micchāvācā micchākammantā micchāājīvā micchāvāyāmā micchāsatī micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

225. ブーミジャよ、例えば、油を必要とし、油を求め、油の探索に歩き回る人が、槽の中に砂を入れて、水を繰り返し注ぎながら絞るとしよう。希望を持って砂を槽に入れて水を繰り返し注ぎながら絞っても、油を得ることはできない。希望を持たずに砂を槽に入れて水を繰り返し注ぎながら絞っても、油を得ることはできない。希望を持ち、また希望を持たずに砂を槽に入れて水を繰り返し注ぎながら絞っても、油を得ることはできない。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく砂を槽に入れて水を繰り返し注ぎながら絞っても、油を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それは油を得るための正しい方法ではないからである。まさにそのように、ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、邪見、邪思惟、邪語、邪業、邪命、邪精進、邪念、邪定の者たちは、希望を持って清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持たずに清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持ち、また希望を持たずに清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じても、果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法ではないからである。

‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso khīratthiko khīragavesī khīrapariyesanaṃ caramāno gāviṃ taruṇavacchaṃ visāṇato āviñcheyya . Āsañcepi karitvā gāviṃ taruṇavacchaṃ visāṇato āviñcheyya, abhabbo khīrassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā gāviṃ taruṇavacchaṃ visāṇato āviñcheyya, abhabbo khīrassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, khīrassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino…pe… micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

ブーミジャよ、例えば、乳を必要とし、乳を求め、乳の探索に歩き回る人が、仔牛を産んだばかりの雌牛の角を引っ張るとしよう。希望を持って仔牛を産んだばかりの雌牛の角を引っ張っても、乳を得ることはできない。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく仔牛を産んだばかりの雌牛の角を引っ張っても、乳を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それは乳を得るための正しい方法ではないからである。まさにそのように、ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、邪見…(中略)…邪定の者たちは、希望を持って清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じても、果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法ではないからである。

226. ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso navanītatthiko navanītagavesī navanītapariyesanaṃ caramāno udakaṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya. Āsañcepi karitvā udakaṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya, abhabbo navanītassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā udakaṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya, abhabbo navanītassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, navanītassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino…pe… micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

226. ブーミジャよ、例えば、バター(生酥)を必要とし、バターを求め、バターの探索に歩き回る人が、壺に水を注ぎ入れて攪拌棒でかき回すとしよう。希望を持って壺に水を注ぎ入れて攪拌棒でかき回しても、バターを得ることはできない。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく壺に水を注ぎ入れて攪拌棒でかき回しても、バターを得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それはバターを得るための正しい方法ではないからである。まさにそのように、ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、邪見…(中略)…邪定の者たちは、希望を持って清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じても、果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法ではないからである。

‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso aggitthiko aggigavesī aggipariyesanaṃ caramāno allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya . Āsañcepi karitvā allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya, abhabbo aggissa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya, abhabbo aggissa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, aggissa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino…pe… micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe…āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. Ye hi keci, bhūmija, samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino sammāsaṅkappā sammāvācā sammākammantā sammāājīvā sammāvāyāmā sammāsatī sammāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

ブーミジャよ、例えば、火を必要とし、火を求め、火の探索に歩き回る人が、湿った樹液を含んだ木を取って、上の火きり木で擦り合わせるとしよう。希望を持って湿った樹液を含んだ木を取って、上の火きり木で擦り合わせても、火を得ることはできない。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく湿った樹液を含んだ木を取って、上の火きり木で擦り合わせても、火を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それは火を得るための正しい方法ではないからである。まさにそのように、ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、邪見…(中略)…邪定の者たちは、希望を持って清浄行を行じても、果を得ることはできない。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じても、果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法ではないからである。ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念、正定の者たちは、希望を持って清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持たずに清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持ち、また希望を持たずに清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じるならば、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法(如理)であるからである。

227. ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso telatthiko telagavesī telapariyesanaṃ caramāno tilapiṭṭhaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya. Āsañcepi karitvā tilapiṭṭhaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, bhabbo telassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā tilapiṭṭhaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, bhabbo telassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, telassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino…pe… sammāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

227. ブーミジャよ、例えば、油を必要とし、油を求め、油の探索に歩き回る人が、胡麻の粉を槽の中に入れ、水を繰り返し注ぎながら絞るとしよう。希望を持って胡麻の粉を槽の中に入れ、水を繰り返し注ぎながら絞るならば、油を得ることができる。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく胡麻の粉を槽の中に入れ、水を繰り返し注ぎながら絞るならば、油を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それは油を得るための正しい方法であるからである。まさにそのように、ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、正見…(中略)…正定の者たちは、希望を持って清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じるならば、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法であるからである。

‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso khīratthiko khīragavesī khīrapariyesanaṃ caramāno gāviṃ taruṇavacchaṃ thanato āviñcheyya. Āsañcepi karitvā gāviṃ taruṇavacchaṃ thanato āviñcheyya, bhabbo khīrassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā gāviṃ taruṇavacchaṃ thanato āviñcheyya, bhabbo khīrassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, khīrassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino…pe… sammāsamādhino te āsañcepi karitvā…pe… anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

ブーミジャよ、例えば、乳を必要とし、乳を求め、乳の探索に歩き回る人が、仔牛を産んだばかりの雌牛の乳房から搾るとしよう。希望を持って仔牛を産んだばかりの雌牛の乳房から搾るならば、乳を得ることができる。希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく仔牛を産んだばかりの雌牛の乳房から搾るならば、乳を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それは乳を得るための正しい方法であるからである。まさにそのように、ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、正見…(中略)…正定の者たちは、希望を持って…(中略)…希望を持たずに…(中略)…希望を持ち、また希望を持たずに…(中略)…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じるならば、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法であるからである。

228. ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso navanītatthiko navanītagavesī navanītapariyesanaṃ caramāno dadhiṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya. Āsañcepi karitvā dadhiṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya, bhabbo navanītassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā… āsañca anāsañcepi karitvā… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā dadhiṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya, bhabbo navanītassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, navanītassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino…pe… sammāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā… āsañca anāsañcepi karitvā … nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

228. ブーミジャよ、例えば、バターを必要とし、バターを求め、バターの探索に歩き回る人が、壺に凝乳(ヨーグルト)を注ぎ入れて攪拌棒でかき回すとしよう。希望を持って壺に凝乳を注ぎ入れて攪拌棒でかき回すならば、バターを得ることができる。希望を持たずに…希望を持ち、また希望を持たずに…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく壺に凝乳を注ぎ入れて攪拌棒でかき回すならば、バターを得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それはバターを得るための正しい方法であるからである。まさにそのように、ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、正見…(中略)…正定の者たちは、希望を持って清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持たずに…希望を持ち、また希望を持たずに…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じるならば、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法であるからである。

‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso aggitthiko aggigavesī aggipariyesanaṃ caramāno sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya; ( ) āsañcepi karitvā… anāsañcepi karitvā.. āsañca anāsañcepi karitvā… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā sukkha kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya, bhabbo aggissa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, aggissa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino…pe… sammāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya.

ブーミジャよ、例えば、火を必要とし、火を求め、火の探索に歩き回る人が、乾いた枯れた木を取って、上の火きり木で擦り合わせるとしよう。希望を持って…希望を持たずに…希望を持ち、また希望を持たずに…希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく乾いた枯れた木を取って、上の火きり木で擦り合わせるならば、火を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それは火を得るための正しい方法であるからである。まさにそのように、ブーミジャよ、およそ沙門であれ婆羅門であれ、正見…(中略)…正定の者たちは、希望を持って清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持たずに清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持ち、また希望を持たずに清浄行を行じるならば、果を得ることができる。希望を持つのでもなく、希望を持たないのでもなく清浄行を行じるならば、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それは果を得るための正しい方法であるからである。

‘‘Sace kho taṃ, bhūmija, jayasenassa rājakumārassa imā catasso upamā paṭibhāyeyyuṃ anacchariyaṃ te jayaseno rājakumāro pasīdeyya, pasanno ca te pasannākāraṃ kareyyā’’ti. ‘‘Kuto pana maṃ, bhante, jayasenassa rājakumārassa imā catasso upamā paṭibhāyissanti anacchariyā pubbe assutapubbā, seyyathāpi bhagavanta’’nti?

ブーミジャよ、もしそなたにこれら四つの譬えが心に浮かんだならば、ジャヤセーナ王子はそなたに清らかな信を生じ、信を生じた王子はそなたに信敬の態度を示したであろうことは不思議ではない」「世尊よ、以前には聞いたこともないこれら四つの見事な譬えが、世尊のように、どうして私に思い浮かんだりしたでしょうか」

Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā bhūmijo bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.

世尊はこのように説かれました。尊者ブーミジャは心から喜び、世尊の説法を歓喜して受け入れました。

Bhūmijasuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ.

ブーミジャ経(第六)が終わりました。

7. Anuruddhasuttaṃ

7. アヌルッダ経

229. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho pañcakaṅgo thapati aññataraṃ purisaṃ āmantesi – ‘‘ehi tvaṃ, ambho purisa, yenāyasmā anuruddho tenupasaṅkama; upasaṅkamitvā mama vacanena āyasmato anuruddhassa pāde sirasā vandāhi – ‘pañcakaṅgo, bhante, thapati āyasmato anuruddhassa pāde sirasā vandatī’ti; evañca vadehi – ‘adhivāsetu kira, bhante, āyasmā anuruddho pañcakaṅgassa thapatissa svātanāya attacatuttho bhattaṃ; yena ca kira, bhante, āyasmā anuruddho pagevataraṃ āgaccheyya; pañcakaṅgo, bhante, thapati bahukicco bahukaraṇīyo rājakaraṇīyenā’’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho so puriso pañcakaṅgassa thapatissa paṭissutvā yenāyasmā anuruddho tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ anuruddhaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho so puriso āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca – ‘‘pañcakaṅgo, bhante, thapati āyasmato anuruddhassa pāde sirasā vandati, evañca vadeti – ‘adhivāsetu kira, bhante, āyasmā anuruddho pañcakaṅgassa thapatissa svātanāya attacatuttho bhattaṃ; yena ca kira, bhante, āyasmā anuruddho pagevataraṃ āgaccheyya; pañcakaṅgo, bhante, thapati bahukicco bahukaraṇīyo rājakaraṇīyenā’’’ti. Adhivāsesi kho āyasmā anuruddho tuṇhībhāvena.

229. このように私は聞きました。ある時、世尊は舎衛城のジェータ森にある給孤独園におられました。そのとき、棟梁(建築師)パンチャカンガはある人を呼び止めました。「おい、そこの者よ、尊者アヌルッダのところへ行きなさい。行って私の言葉として、尊者アヌルッダの足元に頭をつけて礼拝しなさい。『尊者よ、棟梁パンチャカンガが尊者アヌルッダの足元に頭をつけて礼拝しております』と。そしてこのように伝えなさい。『尊者よ、尊者アヌルッダが明日、ご自身を含めて四名で棟梁パンチャカンガの食事をお受けくださいますように。また尊者よ、尊者アヌルッダがどうか早めにお越しくださいますように。尊者よ、棟梁パンチャカンガは王事によって多くの仕事と果たすべき務めを抱えておりますので』と」。「かしこまりました、尊者よ」とその人は棟梁パンチャカンガに応じ、尊者アヌルッダのところへ赴きました。赴いて尊者アヌルッダに礼拝して一方に坐りました。一方に坐ったその人は、尊者アヌルッダにこのように言いました。「尊者よ、棟梁パンチャカンガが尊者アヌルッダの足元に頭をつけて礼拝しております。そしてこのように伝えております。『尊者よ、尊者アヌルッダが明日、ご自身を含めて四名で棟梁パンチャカンガの食事をお受けくださいますように。また尊者よ、尊者アヌルッダがどうか早めにお越しくださいますように。尊者よ、棟梁パンチャカンガは王事によって多くの仕事と果たすべき務めを抱えておりますので』と」。尊者アヌルッダは沈黙によってこれを受け入れました。

230. Atha kho āyasmā anuruddho tassā rattiyā accayena pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya yena pañcakaṅgassa thapatissa nivesanaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Atha kho pañcakaṅgo thapati āyasmantaṃ anuruddhaṃ paṇītena khādanīyena bhojanīyena sahatthā santappesi sampavāresi. Atha kho pañcakaṅgo thapati āyasmantaṃ anuruddhaṃ bhuttāviṃ onītapattapāṇiṃ aññataraṃ nīcaṃ āsanaṃ gahetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho pañcakaṅgo thapati āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca –

230. そして尊者アヌルッダはその夜が明けた午前の時に衣服を整え、鉢と大衣を持って、棟梁パンチャカンガの屋敷へと赴きました。赴いてから、用意された座席に坐りました。そこで棟梁パンチャカンガは、尊者アヌルッダに美味な各種の固形食と軟食を自らの手で給仕し、満足させました。そして棟梁パンチャカンガは、尊者アヌルッダが食べ終わり鉢から手を離すと、ある低い座席を取って一方に坐りました。一方に坐った棟梁パンチャカンガは、尊者アヌルッダにこのように言いました。

‘‘Idha maṃ, bhante, therā bhikkhū upasaṅkamitvā evamāhaṃsu – ‘appamāṇaṃ, gahapati, cetovimuttiṃ bhāvehī’ti . Ekacce therā evamāhaṃsu – ‘mahaggataṃ, gahapati, cetovimuttiṃ bhāvehī’ti. Yā cāyaṃ, bhante, appamāṇā cetovimutti yā ca mahaggatā cetovimutti – ime dhammā nānatthā ceva nānābyañjanā ca, udāhu ekatthā byañjanameva nāna’’nti? ‘‘Tena hi, gahapati, taṃ yevettha paṭibhātu. Apaṇṇakante ito bhavissatī’’ti. ‘‘Mayhaṃ kho, bhante, evaṃ hoti – ‘yā cāyaṃ appamāṇā cetovimutti yā ca mahaggatā cetovimutti ime dhammā ekatthā byañjanameva nāna’’’nti. ‘‘Yā cāyaṃ, gahapati, appamāṇā cetovimutti yā ca mahaggatā cetovimutti ime dhammā nānatthā ceva nānābyañjanā ca. Tadamināpetaṃ, gahapati, pariyāyena veditabbaṃ yathā ime dhammā nānatthā ceva nānābyañjanā ca’’.

「尊者よ、ここに長老比丘たちが私のところへ来て、このように言いました。『居士よ、無量の心解脱を修めなさい』と。ある長老たちはこのように言いました。『居士よ、広大なる心解脱を修めなさい』と。尊者よ、この無量の心解脱と、この広大なる心解脱は、意味も異なり表現も異なる法なのでしょうか、それとも意味は同じで表現だけが異なるのでしょうか」「それでは居士よ、それについてそなた自身の考えを述べてみなさい。その後でそなたにとって明らかな答えとなるであろう」「尊者よ、私にはこのように思われます。『無量の心解脱と広大なる心解脱というこれら法は、意味は同じで表現だけが異なる』と」「居士よ、無量の心解脱と広大なる心解脱というこれら法は、意味も異なり表現も異なるのである。居士よ、これら法がどのように意味も異なり表現も異なるのか、その理由はこの通りに知られるべきである。

‘‘Katamā ca, gahapati, appamāṇā cetovimutti? Idha, gahapati, bhikkhu mettāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ tathā tatiyaṃ tathā catutthaṃ; iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ mettāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharati. Karuṇāsahagatena cetasā… muditāsahagatena cetasā… upekkhāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ tathā tatiyaṃ tathā catutthaṃ; iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ upekkhāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharati. Ayaṃ vuccati, gahapati, appamāṇā cetovimutti.

居士よ、無量の心解脱とはどのようなものか。居士よ、ここに比丘が慈を具えた心によって一方向を満たして住し、同様に第二の方向を、同様に第三の方向を、同様に第四の方向を満たして住する。このように上下、水平、あらゆる所に、自分と同じようにすべての人々に対し、一切の世界を慈を具えた広大で、偉大で、無量の、怨みなく害意なき心によって満たして住する。悲を具えた心によって…喜を具えた心によって…捨を具えた心によって一方向を満たして住し、同様に第二の方向を、同様に第三の方向を、同様に第四の方向を満たして住する。このように上下、水平、あらゆる所に、自分と同じようにすべての人々に対し、一切の世界を捨を具えた広大で、偉大で、無量の、怨みなく害意なき心によって満たして住する。居士よ、これが無量の心解脱と呼ばれる。

231. ‘‘Katamā ca, gahapati, mahaggatā cetovimutti? Idha, gahapati, bhikkhu yāvatā ekaṃ rukkhamūlaṃ mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayaṃ vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā rukkhamūlāni mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā ekaṃ gāmakkhettaṃ mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā gāmakkhettāni mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā ekaṃ mahārajjaṃ mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā mahārajjāni mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā samuddapariyantaṃ pathaviṃ mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Iminā kho etaṃ, gahapati, pariyāyena veditabbaṃ yathā ime dhammā nānatthā ceva nānābyañjanā ca.

231. 居士よ、広大なる心解脱とはどのようなものか。居士よ、ここに比丘が一つの樹の根元の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する。居士よ、これが広大なる心解脱と呼ばれる。また居士よ、ここに比丘が二つあるいは三つの樹の根元の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する。これもまた居士よ、広大なる心解脱と呼ばれる。また居士よ、ここに比丘が一つの村の田畑の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する。これもまた居士よ、広大なる心解脱と呼ばれる。また居士よ、ここに比丘が二つあるいは三つの村の田畑の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する。これもまた居士よ、広大なる心解脱と呼ばれる。また居士よ、ここに比丘が一つの大国の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する。これもまた居士よ、広大なる心解脱と呼ばれる。また居士よ、ここに比丘が二つあるいは三つの大国の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する。これもまた居士よ、広大なる心解脱と呼ばれる。また居士よ、ここに比丘が海を限界とする大地に至るまで『広大である』と満たし確信して住する。これもまた居士よ、広大なる心解脱と呼ばれる。居士よ、この理由によって、これら法が意味も異なり表現も異なるということが知られるべきである。

232. ‘‘Catasso kho imā gahapati, bhavūpapattiyo. Katamā catasso? Idha, gahapati, ekacco ‘parittābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā parittābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Idha pana, gahapati, ekacco ‘appamāṇābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā appamāṇābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Idha pana, gahapati, ekacco ‘saṃkiliṭṭhābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā saṃkiliṭṭhābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Idha pana, gahapati, ekacco ‘parisuddhābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā parisuddhābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Imā kho, gahapati, catasso bhavūpapattiyo.

232. 居士よ、四つの生存の再生(生起)がある。どのような四つか。居士よ、ここにある者は『少光(小さな光)』と満たし確信して住する。彼は身体の崩壊後、死後に少光天の神々の眷属として生まれる。また居士よ、ここにある者は『無量光(量り知れない光)』と満たし確信して住する。彼は身体の崩壊後、死後に無量光天の神々の眷属として生まれる。また居士よ、ここにある者は『穢光(汚れた光)』と満たし確信して住する。彼は身体の崩壊後、死後に穢光天の神々の眷属として生まれる。また居士よ、ここにある者は『清浄光(清らかな光)』と満たし確信して住する。彼は身体の崩壊後、死後に清浄光天の神々の眷属として生まれる。居士よ、これらが四つの生存の生起である。

‘‘Hoti kho so, gahapati, samayo, yā tā devatā ekajjhaṃ sannipatanti, tāsaṃ ekajjhaṃ sannipatitānaṃ vaṇṇanānattañhi kho paññāyati no ca ābhānānattaṃ. Seyyathāpi, gahapati, puriso sambahulāni telappadīpāni ekaṃ gharaṃ paveseyya. Tesaṃ ekaṃ gharaṃ pavesitānaṃ accinānattañhi kho paññāyetha, no ca ābhānānattaṃ; evameva kho, gahapati, hoti kho so samayo, yā tā devatā ekajjhaṃ sannipatanti tāsaṃ ekajjhaṃ sannipatitānaṃ vaṇṇanānattañhi kho paññāyati, no ca ābhānānattaṃ.

居士よ、それらの神々が一堂に集まる時がある。それらが一堂に集まったとき、その姿容の差異は知られるが、光の差異は知られない。居士よ、例えば、人が多くの油灯を一つの家の中に運び入れるようなものである。それらを一つの家の中に運び入れたとき、炎の差異は知られるが、光の差異は知られない。まさにそのように、居士よ、それらの神々が一堂に集まる時があり、それらが一堂に集まったとき、その姿容の差異は知られるが、光の差異は知られない。

‘‘Hoti kho so, gahapati, samayo, yā tā devatā tato vipakkamanti, tāsaṃ tato vipakkamantīnaṃ vaṇṇanānattañceva paññāyati ābhānānattañca. Seyyathāpi, gahapati, puriso tāni sambahulāni telappadīpāni tamhā gharā nīhareyya. Tesaṃ tato nīhatānaṃ accinānattañceva paññāyetha ābhānānattañca; evameva kho, gahapati, hoti kho so samayo, yā tā devatā tato vipakkamanti, tāsaṃ tato vipakkamantīnaṃ vaṇṇanānattañceva paññāyati ābhānānattañca.

居士よ、それらの神々がそこから立ち去る時がある。それらがそこから立ち去る時には、姿容の差異も知られ、光の差異も知られる。居士よ、例えば、人がそれらの多くの油灯をその家から運び出すようなものである。それらをそこから運び出したとき、炎の差異も知られ、光の差異も知られる。まさにそのように、居士よ、それらの神々がそこから立ち去る時があり、それらがそこから立ち去る時には、姿容の差異も知られ、光の差異も知られる。

‘‘Na kho, gahapati, tāsaṃ devatānaṃ evaṃ hoti – ‘idaṃ amhākaṃ niccanti vā dhuvanti vā sassata’nti vā, api ca yattha yattheva tā devatā abhinivisanti tattha tattheva tā devatā abhiramanti. Seyyathāpi, gahapati, makkhikānaṃ kājena vā piṭakena vā harīyamānānaṃ na evaṃ hoti – ‘idaṃ amhākaṃ niccanti vā dhuvanti vā sassata’nti vā, api ca yattha yattheva tā makkhikā abhinivisanti tattha tattheva tā makkhikā abhiramanti; evameva kho, gahapati, tāsaṃ devatānaṃ na evaṃ hoti – ‘idaṃ amhākaṃ niccanti vā dhuvanti vā sassata’nti vā, api ca yattha yattheva tā devatā abhinivisanti tattha tattheva tā devatā abhiramantī’’ti.

居士よ、それらの神々に『これは私たちの常住である』とか『永続である』とか『永遠である』という思いはない。ただそれらの神々は執着する処ごとに喜んでいるのである。居士よ、例えば、天秤棒やかごで運ばれているハエたちに『これは私たちの常住である』とか『永続である』とか『永遠である』という思いはなく、ただそれらのハエたちは止まる処ごとに喜んでいるようなものである。まさにそのように、居士よ、それらの神々に『これは私たちの常住である』とか『永続である』とか『永遠である』という思いはなく、ただそれらの神々は執着する処ごとに喜んでいるのである」

233. Evaṃ vutte, āyasmā sabhiyo kaccāno āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca – ‘‘sādhu, bhante anuruddha! Atthi ca me ettha uttariṃ paṭipucchitabbaṃ. Yā tā, bhante, devatā ābhā sabbā tā parittābhā udāhu santettha ekaccā devatā appamāṇābhā’’ti? ‘‘Tadaṅgena kho, āvuso kaccāna, santettha ekaccā devatā parittābhā, santi panettha ekaccā devatā appamāṇābhā’’ti. ‘‘Ko nu kho, bhante anuruddha, hetu ko paccayo yena tāsaṃ devatānaṃ ekaṃ devanikāyaṃ upapannānaṃ santettha ekaccā devatā parittābhā, santi panettha ekaccā devatā appamāṇābhā’’ti?

233. このように説かれたとき、尊者サビヤ・カッチャーナは尊者アヌルッダにこのように言いました。「素晴らしいことです、尊者アヌルッダよ! そして私にはここでさらに問いたいことがあります。尊者よ、光の神々はすべて少光なのでしょうか、それともこの中に無量光の神々もいるのでしょうか」「友カッチャーナよ、その点については、この中に少光の神々もいれば、無量光の神々もいます」「尊者アヌルッダよ、同一の神々の集いに生まれた神々であるのに、その中に少光の神々もいれば、無量光の神々もいるという、その原因は何であり、理由は何なのでしょうか」

‘‘Tena hāvuso kaccāna, taṃyevettha paṭipucchissāmi. Yathā te khameyya tathā naṃ byākareyyāsi. Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ rukkhamūlaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā rukkhamūlāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā rukkhamūlāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti.

「それでは、友カッチャーナよ、このことについてそなたに問い返そう。そなたの思う通りに答えなさい。友カッチャーナよ、どう思うか。ここに一つの樹の根元の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、二つあるいは三つの樹の根元の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大であるか」「尊者よ、二つあるいは三つの樹の根元の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘、こちらの心の修習の方が、これら二つの心の修習のうち、より広大です」

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā rukkhamūlāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ gāmakkhettaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā ekaṃ gāmakkhettaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti.

「友カッチャーナよ、どう思うか。ここに二つあるいは三つの樹の根元の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、一つの村の田畑の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大であるか」「尊者よ、一つの村の田畑の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘、こちらの心の修習の方が、これら二つの心の修習のうち、より広大です」

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ gāmakkhettaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā gāmakkhettāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā gāmakkhettāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti.

「友カッチャーナよ、どう思うか。ここに一つの村の田畑の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、二つあるいは三つの村の田畑の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大であるか」「尊者よ、二つあるいは三つの村の田畑の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘、こちらの心の修習の方が、これら二つの心の修習のうち、より広大です」

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā gāmakkhettāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ mahārajjaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā ekaṃ mahārajjaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti.

「友カッチャーナよ、どう思うか。ここに二つあるいは三つの村の田畑の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、一つの大国の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大であるか」「尊者よ、一つの大国の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘、こちらの心の修習の方が、これら二つの心の修習のうち、より広大です」

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ mahārajjaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā mahārajjāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā mahārajjāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti.

「友カッチャーナよ、どう思うか。ここに一つの大国の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、二つあるいは三つの大国の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大であるか」「尊者よ、二つあるいは三つの大国の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘、こちらの心の修習の方が、これら二つの心の修習のうち、より広大です」

‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā mahārajjāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā samuddapariyantaṃ pathaviṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā samuddapariyantaṃ pathaviṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti? ‘‘Ayaṃ kho, āvuso kaccāna, hetu ayaṃ paccayo, yena tāsaṃ devatānaṃ ekaṃ devanikāyaṃ upapannānaṃ santettha ekaccā devatā parittābhā, santi panettha ekaccā devatā appamāṇābhā’’ti.

「友カッチャーナよ、どう思うか。ここに二つあるいは三つの大国の広さに至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、海を限界とする大地に至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘と、これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大であるか」「尊者よ、海を限界とする大地に至るまで『広大である』と満たし確信して住する比丘、こちらの心の修習の方が、これら二つの心の修習のうち、より広大です」「友カッチャーナよ、これがその原因であり、これがその理由である。それによって、同一の神々の集いに生まれた神々であるのに、その中に少光の神々もいれば、無量光の神々もいるのである」

234. ‘‘Sādhu, bhante anuruddha! Atthi ca me ettha uttariṃ paṭipucchitabbaṃ. Yāvatā , bhante, devatā ābhā sabbā tā saṃkiliṭṭhābhā udāhu santettha ekaccā devatā parisuddhābhā’’ti? ‘‘Tadaṅgena kho, āvuso kaccāna, santettha ekaccā devatā saṃkiliṭṭhābhā, santi panettha ekaccā devatā parisuddhābhā’’ti. ‘‘Ko nu kho, bhante, anuruddha, hetu ko paccayo, yena tāsaṃ devatānaṃ ekaṃ devanikāyaṃ upapannānaṃ santettha ekaccā devatā saṃkiliṭṭhābhā, santi panettha ekaccā devatā parisuddhābhā’’ti?

234. 「素晴らしいことです、尊者アヌルッダよ! そして私にはここでさらに問いたいことがあります。尊者よ、光の神々はすべて穢光なのでしょうか、それともこの中に清浄光の神々もいるのでしょうか」「友カッチャーナよ、その点については、この中に穢光の神々もいれば、清浄光の神々もいます」「尊者アヌルッダよ、同一の神々の集いに生まれた神々であるのに、その中に穢光の神々もいれば、清浄光の神々もいるという、その原因は何であり、理由は何なのでしょうか」

‘‘Tena, hāvuso kaccāna, upamaṃ te karissāmi. Upamāyapidhekacce viññū purisā bhāsitassa atthaṃ ājānanti. Seyyathāpi, āvuso kaccāna, telappadīpassa jhāyato telampi aparisuddhaṃ vaṭṭipi aparisuddhā. So telassapi aparisuddhattā vaṭṭiyāpi aparisuddhattā andhandhaṃ viya jhāyati; evameva kho, āvuso kaccāna, idhekacco bhikkhu ‘saṃkiliṭṭhābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati, tassa kāyaduṭṭhullampi na suppaṭippassaddhaṃ hoti, thinamiddhampi na susamūhataṃ hoti, uddhaccakukkuccampi na suppaṭivinītaṃ hoti. So kāyaduṭṭhullassapi na suppaṭippassaddhattā thinamiddhassapi na susamūhatattā uddhaccakukkuccassapi na suppaṭivinītattā andhandhaṃ viya jhāyati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā saṃkiliṭṭhābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Seyyathāpi, āvuso kaccāna, telappadīpassa jhāyato telampi parisuddhaṃ vaṭṭipi parisuddhā. So telassapi parisuddhattā vaṭṭiyāpi parisuddhattā na andhandhaṃ viya jhāyati; evameva kho, āvuso kaccāna, idhekacco bhikkhu ‘parisuddhābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa kāyaduṭṭhullampi suppaṭippassaddhaṃ hoti, thinamiddhampi susamūhataṃ hoti, uddhaccakukkuccampi suppaṭivinītaṃ hoti. So kāyaduṭṭhullassapi suppaṭippassaddhattā thinamiddhassapi susamūhatattā uddhaccakukkuccassapi suppaṭivinītattā na andhandhaṃ viya jhāyati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā parisuddhābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Ayaṃ kho, āvuso kaccāna, hetu ayaṃ paccayo yena tāsaṃ devatānaṃ ekaṃ devanikāyaṃ upapannānaṃ santettha ekaccā devatā saṃkiliṭṭhābhā, santi panettha ekaccā devatā parisuddhābhā’’ti.

「それでは、友カッチャーナよ、そなたに譬えを示そう。世の中には譬えによって説かれたことの意味を理解する賢者もいるからである。友カッチャーナよ、例えば、燃えている油灯の油が清らかでなく、芯も清らかでないとしよう。それは油が清らかでないことによっても、芯が清らかでないことによっても、暗く鈍く燃える。まさにそのように、友カッチャーナよ、ここにある比丘が『穢光』と満たし確信して住し、その身体の粗重(重苦しさ)も十分に静まっておらず、惛沈・睡眠(眠気と倦怠)も十分に根絶されておらず、掉挙・悪作(浮つきと後悔)も十分に除かれていない。彼は身体の粗重が十分に静まっていないことによっても、惛沈・睡眠が十分に根絶されていないことによっても、掉挙・悪作が十分に除かれていないことによっても、暗く鈍く燃えるように瞑想する。彼は身体の崩壊後、死後に穢光天の神々の眷属として生まれる。友カッチャーナよ、例えば、燃えている油灯の油が清らかであり、芯も清らかであるとしよう。それは油が清らかであることによっても、芯が清らかであることによっても、暗く鈍く燃えることはない。まさにそのように、友カッチャーナよ、ここにある比丘が『清浄光』と満たし確信して住し、その身体の粗重も十分に静まり、惛沈・睡眠も十分に根絶され、掉挙・悪作も十分に除かれている。彼は身体の粗重が十分に静まっていることによっても、惛沈・睡眠が十分に根絶されていることによっても、掉挙・悪作が十分に除かれていることによっても、暗く鈍く燃えることなく瞑想する。彼は身体の崩壊後、死後に清浄光天の神々の眷属として生まれる。友カッチャーナよ、これがその原因であり、これがその理由である。それによって、同一の神々の集いに生まれた神々であるのに、その中に穢光の神々もいれば、清浄光の神々もいるのである」

235. Evaṃ vutte, āyasmā sabhiyo kaccāno āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca – ‘‘sādhu, bhante anuruddha! Na, bhante, āyasmā anuruddho evamāha – ‘evaṃ me suta’nti vā ‘evaṃ arahati bhavitu’nti vā; atha ca pana, bhante, āyasmā anuruddho ‘evampi tā devatā, itipi tā devatā’tveva bhāsati. Tassa mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘addhā āyasmatā anuruddhena tāhi devatāhi saddhiṃ sannivutthapubbañceva sallapitapubbañca sākacchā ca samāpajjitapubbā’’’ti. ‘‘Addhā kho ayaṃ, āvuso kaccāna, āsajja upanīya vācā bhāsitā, api ca te ahaṃ byākarissāmi – ‘dīgharattaṃ kho me, āvuso kaccāna, tāhi devatāhi saddhiṃ sannivutthapubbañceva sallapitapubbañca sākacchā ca samāpajjitapubbā’’’ti.

二三五 このように語られたとき、尊者サビヤ・カッチャーナは尊者アヌルッダにこう言った。「素晴らしいことです、尊者アヌルッダよ! 尊者アヌルッダは『私にはこのように聞かれた』とか『このようになるに違いない』とは言われませんでした。しかし、尊者アヌルッダは『かの神々はこのようであり、かの神々はそのようである』と語られました。尊者よ、私にはこのように思われます。『まさに尊者アヌルッダは、かつてそれらの神々と共に住み、共に語り合い、対話を交わされたに違いありません』と」 「友カッチャーナよ、まことにそなたの言葉は迫り寄せて発せられたものであるが、それでも私はそなたに明かそう。『友カッチャーナよ、私は久しい間、かの神々と共に住み、共に語り合い、対話を交わしてきたのである』」

Evaṃ vutte, āyasmā sabhiyo kaccāno pañcakaṅgaṃ thapatiṃ etadavoca – ‘‘lābhā te, gahapati, suladdhaṃ te, gahapati, yaṃ tvañceva taṃ kaṅkhādhammaṃ pahāsi , mayañcimaṃ dhammapariyāyaṃ alatthamhā savanāyā’’ti.

このように語られたとき、尊者サビヤ・カッチャーナは大工のパンチャカンガにこう言った。「居士よ、あなたにとって利益であり、居士よ、あなたにとって幸いなことです。あなたがその疑いの教えを捨て去り、私たちもまたこの法門を聞くことができたのですから」

Anuruddhasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ.

第七 阿那律経が終了した。

8. Upakkilesasuttaṃ

第八 随煩悩経

236. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā kosambiyaṃ viharati ghositārāme. Tena kho pana samayena kosambiyaṃ bhikkhū bhaṇḍanajātā kalahajātā vivādāpannā aññamaññaṃ mukhasattīhi vitudantā viharanti. Atha kho aññataro bhikkhu yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho so bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idha, bhante, kosambiyaṃ bhikkhū bhaṇḍanajātā kalahajātā vivādāpannā aññamaññaṃ mukhasattīhi vitudantā viharanti. Sādhu, bhante, bhagavā yena te bhikkhū tenupasaṅkamatu anukampaṃ upādāyā’’ti. Adhivāsesi bhagavā tuṇhībhāvena. Atha kho bhagavā yena te bhikkhū tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā te bhikkhū etadavoca – ‘‘alaṃ, bhikkhave, mā bhaṇḍanaṃ, mā kalahaṃ, mā viggahaṃ, mā vivāda’’nti.

二三六 このように私は聞きました。ある時、世尊はコーサンビーのゴーシタ園におられました。その時、コーサンビーの比丘たちは諍いを起こし、争いを起こし、論争に陥り、互いに口の槍で突き合って過ごしていました。そこで、ある比丘が世尊のおられるところへ近づきました。近づいて、世尊に礼拝して一方に立ちました。一方に立ったその比丘は世尊にこう申し上げました。「尊者よ、ここでコーサンビーの比丘たちが諍いを起こし、争いを起こし、論争に陥り、互いに口の槍で突き合って過ごしています。尊者よ、願わくは世尊が憐れみを垂れて、それらの比丘たちのところへ近づいてくださいますように」 世尊は沈黙によって同意されました。そこで世尊はそれらの比丘たちのおられるところへ近づかれました。近づいて、それらの比丘たちにこう仰せになりました。「やめなさい、比丘たちよ。諍いをしてはならない。争いをしてはならない。対立をしてはならない。論争をしてはならない」

Evaṃ vutte, aññataro bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘āgametu, bhante! Bhagavā dhammassāmī; appossukko, bhante, bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharatu; mayametena bhaṇḍanena kalahena viggahena vivādena paññāyissāmā’’ti. Dutiyampi kho bhagavā te bhikkhū etadavoca – ‘‘alaṃ, bhikkhave, mā bhaṇḍanaṃ, mā kalahaṃ, mā viggahaṃ, mā vivāda’’nti. Dutiyampi kho so bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘āgametu, bhante! Bhagavā dhammassāmī; appossukko, bhante, bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharatu; mayametena bhaṇḍanena kalahena viggahena vivādena paññāyissāmā’’ti. Tatiyampi kho bhagavā te bhikkhū etadavoca – ‘‘alaṃ, bhikkhave, mā bhaṇḍanaṃ, mā kalahaṃ, mā viggahaṃ, mā vivāda’’nti. Tatiyampi kho so bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘āgametu, bhante, bhagavā dhammassāmī; appossukko, bhante, bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharatu; mayametena bhaṇḍanena kalahena viggahena vivādena paññāyissāmā’’ti.

このように仰せられたとき、ある比丘が世尊にこう申し上げました。「待ってください、尊者よ! 世尊は法の主です。尊者よ、世尊は思い煩うことなく、現世の安楽な住まいに努めてお過ごしください。私たちはこの諍い、争い、対立、論争によって知られるようになるでしょう」 二度目もまた、世尊はそれらの比丘たちにこう仰せになりました。「やめなさい、比丘たちよ。諍いをしてはならない。争いをしてはならない。対立をしてはならない。論争をしてはならない」 二度目もまた、その比丘は世尊にこう申し上げました。「待ってください、尊者よ! 世尊は法の主です。尊者よ、世尊は思い煩うことなく、現世の安楽な住まいに努めてお過ごしください。私たちはこの諍い、争い、対立、論争によって知られるようになるでしょう」 三度目もまた、世尊はそれらの比丘たちにこう仰せになりました。「やめなさい、比丘たちよ。諍いをしてはならない。争いをしてはならない。対立をしてはならない。論争をしてはならない」 三度目もまた、その比丘は世尊にこう申し上げました。「待ってください、尊者よ! 世尊は法の主です。尊者よ、世尊は思い煩うことなく、現世の安楽な住まいに努めてお過ごしください。私たちはこの諍い、争い、対立、論争によって知られるようになるでしょう」

Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya kosambiṃ piṇḍāya pāvisi. Kosambiyaṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto senāsanaṃ saṃsāmetvā pattacīvaramādāya ṭhitakova imā gāthā abhāsi –

そこで世尊は午前の時に下衣をととのえ、衣と鉢を持ってコーサンビーに托鉢に入られました。コーサンビーで托鉢して巡り、食後に托鉢から戻られると、寝所をととのえ、衣と鉢を持って立ったまま、これらの詩を説かれました。

237.

二三七

‘‘Puthusaddo samajano, na bālo koci maññatha;

「多くの声が合わさる人々の中で、自分を愚かだと思う者は誰もいない。 僧伽が分裂するときにも、それ以上を顧みようとしない。

Saṅghasmiṃ bhijjamānasmiṃ, nāññaṃ bhiyyo amaññaruṃ.

‘‘Parimuṭṭhā paṇḍitābhāsā, vācāgocarabhāṇino;

智慧を忘れ、賢者ぶって、口先の言葉ばかりを語る。 口の向くまま放言し、何に導かれているのかを知らない。

Yāvicchanti mukhāyāmaṃ, yena nītā na taṃ vidū.

‘‘Akkocchi maṃ avadhi maṃ, ajini maṃ ahāsi me;

『かれは私を罵った、私を殴った、私に勝った、私のものを奪った』と、 このような怨みを抱く者たちには、怨みは決して鎮まらない。

Ye ca taṃ upanayhanti, veraṃ tesaṃ na sammati.

‘‘Akkocchi maṃ avadhi maṃ, ajini maṃ ahāsi me;

『かれは私を罵った、私を殴った、私に勝った、私のものを奪った』と、 このような怨みを抱かない者たちには、怨みは静まる。

Ye ca taṃ nupanayhanti, veraṃ tesūpasammati.

‘‘Na hi verena verāni, sammantīdha kudācanaṃ;

実に、この世において怨みは怨みによって決して鎮まらない。 怨みなきことによってこそ鎮まる。これは永遠の理法である。

Averena ca sammanti, esa dhammo sanantano.

‘‘Pare ca na vijānanti, mayamettha yamāmase;

他の人々は『われらはここで死にゆく者である』ということを悟らない。 その中でこの理を弁える者たちは、それによって争いを鎮める。

Ye ca tattha vijānanti, tato sammanti medhagā.

‘‘Aṭṭhicchinnā pāṇaharā, gavassadhanahārino;

骨を砕き、命を奪い、牛や馬や財産を奪い去る者たち、 国土を略奪する者たちにさえ、和合があるというのに、 どうしてあなたがたに和合がないのであろうか。

Raṭṭhaṃ vilumpamānānaṃ, tesampi hoti saṅgati;

Kasmā tumhākaṃ no siyā.

‘‘Sace labhetha nipakaṃ sahāyaṃ,

もしも賢明にして道づれにふさわしく、 善き行いを共にする賢き友を得るならば、 すべての危険を克服して、 心歓び、心身をととのえて共に歩むがよい。

Saddhiṃ caraṃ sādhuvihāri dhīraṃ;

Abhibhuyya sabbāni parissayāni,

Careyya tenattamano satīmā.

‘‘No ce labhetha nipakaṃ sahāyaṃ,

もしも賢明にして道づれにふさわしく、 善き行いを共にする賢き友を得られないならば、 王が征服した国土を捨てるように、 マータンガ林の象のように独りで歩むがよい。

Saddhiṃ caraṃ sādhuvihāri dhīraṃ;

Rājāva raṭṭhaṃ vijitaṃ pahāya,

Eko care mātaṅgaraññeva nāgo.

‘‘Ekassa caritaṃ seyyo, natthi bāle sahāyatā;

独りで歩む方が優れている。愚者との交わりはない。 悪をなさず、思い煩うことなく、 マータンガ林の象のように独りで歩むがよい」

Eko care na ca pāpāni kayirā,

Appossukko mātaṅgaraññeva nāgo’’ti.

238. Atha kho bhagavā ṭhitakova imā gāthā bhāsitvā yena bālakaloṇakāragāmo tenupasaṅkami. Tena kho pana samayena āyasmā bhagu bālakaloṇakāragāme viharati. Addasā kho āyasmā bhagu bhagavantaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna āsanaṃ paññapesi udakañca pādānaṃ dhovanaṃ . Nisīdi bhagavā paññatte āsane. Nisajja pāde pakkhālesi. Āyasmāpi kho bhagu bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ bhaguṃ bhagavā etadavoca – ‘‘kacci, bhikkhu, khamanīyaṃ, kacci yāpanīyaṃ, kacci piṇḍakena na kilamasī’’ti? ‘‘Khamanīyaṃ bhagavā, yāpanīyaṃ bhagavā, na cāhaṃ, bhante, piṇḍakena kilamāmī’’ti. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ bhaguṃ dhammiyā kathāya sandassetvā samādapetvā samuttejetvā sampahaṃsetvā uṭṭhāyāsanā yena pācīnavaṃsadāyo tenupasaṅkami.

二三八 さて世尊は立ったままこれらの詩を説かれ、バーラカロナカーラ村へと向かわれました。その時、尊者バグがバーラカロナカーラ村に住んでいました。尊者バグは世尊が遠くから来られるのを見ました。見ると、座所を設け、足を洗うための水を用意しました。世尊は設けられた座所に座られました。座って足を洗われました。尊者バグもまた世尊に礼拝して一方に座りました。一方に座った尊者バグに、世尊はこう仰せになりました。「比丘よ、耐え忍べているか、息災に過ごしているか、托鉢で苦労してはいないか」「世尊よ、耐え忍べております。世尊よ、息災に過ごしております。尊者よ、托鉢でも苦労しておりません」 そこで世尊は尊者バグに法話を示し、勧め、励まし、喜ばせて座から立ち上がり、東竹林園へと向かわれました。

Tena kho pana samayena āyasmā ca anuruddho āyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo pācīnavaṃsadāye viharanti. Addasā kho dāyapālo bhagavantaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘mā, mahāsamaṇa, etaṃ dāyaṃ pāvisi. Santettha tayo kulaputtā attakāmarūpā viharanti. Mā tesaṃ aphāsumakāsī’’ti. Assosi kho āyasmā anuruddho dāyapālassa bhagavatā saddhiṃ mantayamānassa. Sutvāna dāyapālaṃ etadavoca – ‘‘mā, āvuso dāyapāla, bhagavantaṃ vāresi. Satthā no bhagavā anuppatto’’ti.

その時、尊者アヌルッダと尊者ナンディヤと尊者キミラが東竹林園に住んでいました。森番は世尊が遠くから来られるのを見ました。見ると、世尊にこう言いました。「大沙門よ、この園に入ってはなりません。ここには自らの修養を望む三人の良家の男子が住んでおられます。彼らの邪魔をしてはなりません」 尊者アヌルッダは、森番が世尊と言葉を交わしているのを聞きました。聞いて、森番にこう言いました。「友である森番よ、世尊を遮ってはならない。私たちの師である世尊が到着されたのだ」

239. Atha kho āyasmā anuruddho yenāyasmā ca nandiyo yenāyasmā ca kimilo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantañca nandiyaṃ āyasmantañca kimilaṃ etadavoca – ‘‘abhikkamathāyasmanto, abhikkamathāyasmanto, satthā no bhagavā anuppatto’’ti. Atha kho āyasmā ca anuruddho āyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo bhagavantaṃ paccuggantvā eko bhagavato pattacīvaraṃ paṭiggahesi, eko āsanaṃ paññapesi, eko pādodakaṃ upaṭṭhapesi. Nisīdi bhagavā paññatte āsane. Nisajja pāde pakkhālesi. Tepi kho āyasmanto bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ anuruddhaṃ bhagavā etadavoca – ‘‘kacci vo, anuruddhā, khamanīyaṃ, kacci yāpanīyaṃ, kacci piṇḍakena na kilamathā’’ti? ‘‘Khamanīyaṃ bhagavā, yāpanīyaṃ bhagavā, na ca mayaṃ, bhante, piṇḍakena kilamāmā’’ti. ‘‘Kacci pana vo, anuruddhā, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharathā’’ti? ‘‘Taggha mayaṃ, bhante, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharāmā’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana tumhe, anuruddhā, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharathā’’ti? ‘‘Idha mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘lābhā vata me, suladdhaṃ vata me yohaṃ evarūpehi sabrahmacārīhi saddhiṃ viharāmī’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, imesu āyasmantesu mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca. Tassa, mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘yaṃnūnāhaṃ sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vatteyya’nti. So kho ahaṃ, bhante, sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vattāmi. Nānā hi kho no, bhante, kāyā, ekañca pana maññe citta’’nti.

二三九 そこで尊者アヌルッダは、尊者ナンディヤと尊者キミラのおられるところへ近づきました。近づいて、尊者ナンディヤと尊者キミラにこう言いました。「尊者たちよ、進み出てください、尊者たちよ、進み出てください。私たちの師である世尊が到着されました」 そこで尊者アヌルッダと尊者ナンディヤと尊者キミラは世尊を出迎え、一人は世尊の鉢と衣を受け取り、一人は座所を設け、一人は足洗いの水を用意しました。世尊は設けられた座所に座られました。座って足を洗われました。それらの尊者たちもまた世尊に礼拝して一方に座りました。一方に座った尊者アヌルッダに、世尊はこう仰せになりました。「アヌルッダたちよ、そなたたちは耐え忍べているか、息災に過ごしているか、托鉢で苦労してはいないか」「世尊よ、耐え忍べております。世尊よ、息災に過ごしております。尊者よ、私たちは托鉢でも苦労しておりません」「アヌルッダたちよ、そなたたちは和合し、歓談し、争うことなく、乳と水のように混じり合い、互いに愛の眼差しで見合って過ごしているか」「実に、尊者よ、私たちは和合し、歓談し、争うことなく、乳と水のように混じり合い、互いに愛の眼差しで見合って過ごしております」「アヌルッダたちよ、どのようにしてそなたたちは和合し、歓談し、争うことなく、乳と水のように混じり合い、互いに愛の眼差しで見合って過ごしているのか」「尊者よ、私にはこのように思われます。『このような同朋の修行者たちと共に住んでいることは、私にとって実に利益であり、実に大いなる幸いである』と。尊者よ、私にはこれらの尊者たちに対して、公然とまた陰でも、慈しみの身業が現前し、公然とまた陰でも、慈しみの口業が現前し、公然とまた陰でも、慈しみの意業が現前しています。尊者よ、私にはこのように思われます。『私は自らの心を捨てて、ただこれらの尊者たちの心のままに従って生きるべきではないか』と。尊者よ、私は自らの心を捨てて、ただこれらの尊者たちの心のままに従って生きています。尊者よ、私たちの身体は別々ですが、心は一つであるかのように思われます」

Āyasmāpi kho nandiyo…pe… āyasmāpi kho kimilo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘mayhampi kho, bhante, evaṃ hoti – ‘lābhā vata me, suladdhaṃ vata me yohaṃ evarūpehi sabrahmacārīhi saddhiṃ viharāmī’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, imesu āyasmantesu mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca. Tassa mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘yaṃnūnāhaṃ sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vatteyya’nti. So kho ahaṃ, bhante, sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vattāmi. Nānā hi kho no, bhante, kāyā, ekañca pana maññe cittanti. Evaṃ kho mayaṃ, bhante, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharāmā’’ti.

尊者ナンディヤもまた……(中略)……尊者キミラもまた世尊にこう申し上げました。「尊者よ、私にもこのように思われます。『このような同朋の修行者たちと共に住んでいることは、私にとって実に利益であり、実に大いなる幸いである』と。尊者よ、私にはこれらの尊者たちに対して、公然とまた陰でも、慈しみの身業が現前し、公然とまた陰でも、慈しみの口業が現前し、公然とまた陰でも、慈しみの意業が現前しています。尊者よ、私にはこのように思われます。『私は自らの心を捨てて、ただこれらの尊者たちの心のままに従って生きるべきではないか』と。尊者よ、私は自らの心を捨てて、ただこれらの尊者たちの心のままに従って生きています。尊者よ、私たちの身体は別々ですが、心は一つであるかのように思われます。尊者よ、このように私たちは和合し、歓談し、争うことなく、乳と水のように混じり合い、互いに愛の眼差しで見合って過ごしております」

240. ‘‘Sādhu, sādhu, anuruddhā! Kacci pana vo, anuruddhā, appamattā ātāpino pahitattā viharathā’’ti? ‘‘Taggha mayaṃ, bhante, appamattā ātāpino pahitattā viharāmā’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana tumhe, anuruddhā, appamattā ātāpino pahitattā viharathā’’ti? ‘‘Idha, bhante, amhākaṃ yo paṭhamaṃ gāmato piṇḍāya paṭikkamati, so āsanāni paññapeti, pānīyaṃ paribhojanīyaṃ upaṭṭhāpeti, avakkārapātiṃ upaṭṭhāpeti. Yo pacchā gāmato piṇḍāya paṭikkamati – sace hoti bhuttāvaseso, sace ākaṅkhati, bhuñjati; no ce ākaṅkhati, appaharite vā chaḍḍeti apāṇake vā udake opilāpeti – so āsanāni paṭisāmeti, pānīyaṃ paribhojanīyaṃ paṭisāmeti, avakkārapātiṃ dhovitvā paṭisāmeti, bhattaggaṃ sammajjati. Yo passati pānīyaghaṭaṃ vā paribhojanīyaghaṭaṃ vā vaccaghaṭaṃ vā rittaṃ tucchaṃ so upaṭṭhāpeti. Sacassa hoti avisayhaṃ, hatthavikārena dutiyaṃ āmantetvā hatthavilaṅghakena upaṭṭhāpema , na tveva mayaṃ, bhante, tappaccayā vācaṃ bhindāma. Pañcāhikaṃ kho pana mayaṃ, bhante, sabbarattiṃ dhammiyā kathāya sannisīdāma. Evaṃ kho mayaṃ, bhante, appamattā ātāpino pahitattā viharāmā’’ti.

二四〇 「素晴らしい、素晴らしい、アヌルッダたちよ。ところで、アヌルッダたちよ、そなたたちは怠ることなく、熱心に、専心して過ごしているか」「実に、尊者よ、私たちは怠ることなく、熱心に、専心して過ごしております」「アヌルッダたちよ、どのようにしてそなたたちは怠ることなく、熱心に、専心して過ごしているのか」「尊者よ、ここで私たちのうちで村から最初に托鉢から戻った者が、座所を設け、飲み水や使い水を用意し、汚物入れを用意します。村から後に托鉢から戻った者は、もし食べ残しがあれば、望むならそれを食べ、望まないなら草の少ない場所に捨てるか、生き物のいない水に流します。そして座所を片づけ、飲み水や使い水を片づけ、汚物入れを洗って片づけ、食堂を掃き清めます。飲み水用の水瓶や、使い水用の水瓶、便所用の水瓶が空でからっぽになっているのを見た者は、それを満たします。もしそれが一人で運べない重さであるなら、手招きで第二の者を呼んで、手の合図で共に運びます。しかし尊者よ、私たちはそのことのために言葉を発することはありません。さらに尊者よ、私たちは五日ごとに、夜通し法話のために集まって座ります。尊者よ、このように私たちは怠ることなく、熱心に、専心して過ごしております」

241. ‘‘Sādhu, sādhu, anuruddhā! Atthi pana vo, anuruddhā, evaṃ appamattānaṃ ātāpīnaṃ pahitattānaṃ viharataṃ uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Idha mayaṃ, bhante, appamattā ātāpino pahitattā viharantā obhāsañceva sañjānāma dassanañca rūpānaṃ. So kho pana no obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ; tañca nimittaṃ nappaṭivijjhāmā’’ti.

二四一 「素晴らしい、素晴らしい、アヌルッダたちよ。ところで、アヌルッダたちよ、このように怠ることなく熱心に専心して過ごしているそなたたちに、人法を超えた、聖なる卓越した知見の境地である安楽な住まいが得られているか」「尊者よ、ここで私たちは怠ることなく熱心に専心して過ごしていると、光明を覚知し、色(姿)を見ます。しかし、私たちのその光明と色の知覚はやがて消え去ってしまいます。そして私たちはその相を完全に理解することができません」

‘‘Taṃ kho pana vo, anuruddhā, nimittaṃ paṭivijjhitabbaṃ. Ahampi sudaṃ, anuruddhā, pubbeva sambodhā anabhisambuddho bodhisattova samāno obhāsañceva sañjānāmi dassanañca rūpānaṃ. So kho pana me obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yena me obhāso antaradhāyati dassanañca rūpāna’nti? Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘vicikicchā kho me udapādi, vicikicchādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissatī’’’ti.

「アヌルッダたちよ、そなたたちはその相を完全に理解しなければならない。アヌルッダたちよ、私自身もまた、等正覚の前に、まだ正覚を得ていない菩薩であった時、光明を覚知し、色を見ていた。しかし、私のその光明と色の知覚はやがて消え去ってしまった。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私の光明と色の知覚が消え去ってしまうその原因は何であり、縁は何であろうか』と。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に疑いが生じ、疑いのゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いが生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto obhāsañceva sañjānāmi dassanañca rūpānaṃ. So kho pana me obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yena me obhāso antaradhāyati dassanañca rūpāna’nti? Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘amanasikāro kho me udapādi, amanasikārādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati na amanasikāro’’’ti.

アヌルッダたちよ、そのように私は怠ることなく熱心に専心して過ごしていると、光明を覚知し、色を見た。しかし、私のその光明と色の知覚はやがて消え去ってしまった。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私の光明と色の知覚が消え去ってしまうその原因は何であり、縁は何であろうか』と。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に不作意(注意の欠如)が生じ、不作意のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘thinamiddhaṃ kho me udapādi, thinamiddhādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati na amanasikāro na thinamiddha’’’nti.

アヌルッダたちよ、そのように私は……(中略)……アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に睡眠と沈鬱が生じ、睡眠と沈鬱のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘chambhitattaṃ kho me udapādi, chambhitattādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Seyyathāpi, anuruddhā, puriso addhānamaggappaṭipanno, tassa ubhatopasse vaṭṭakā uppateyyuṃ, tassa tatonidānaṃ chambhitattaṃ uppajjeyya; evameva kho me, anuruddhā, chambhitattaṃ udapādi, chambhitattādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati na amanasikāro na thinamiddhaṃ na chambhitatta’’’nti.

アヌルッダたちよ、そのように私は……(中略)……アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に恐怖が生じ、恐怖のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。アヌルッダたちよ、たとえば旅路を行く人の両脇から鶉が飛び立ち、そのために恐怖が生じるようなものである。アヌルッダたちよ、そのように私に恐怖が生じ、恐怖のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も恐怖も生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘uppilaṃ kho me udapādi, uppilādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Seyyathāpi, anuruddhā, puriso ekaṃ nidhimukhaṃ gavesanto sakideva pañcanidhimukhāni adhigaccheyya, tassa tatonidānaṃ uppilaṃ uppajjeyya; evameva kho me, anuruddhā, uppilaṃ udapādi, uppilādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppila’’’nti.

アヌルッダたちよ、そのように私は……(中略)……アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に高揚が生じ、高揚のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。アヌルッダたちよ、たとえば一つの財宝のありかを探している人が、一度に五つの財宝のありかを見つけ、そのために高揚が生じるようなものである。アヌルッダたちよ、そのように私に高揚が生じ、高揚のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も恐怖も高揚も生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘duṭṭhullaṃ kho me udapādi, duṭṭhullādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhulla’’’nti.

アヌルッダたちよ、そのように私は……(中略)……アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に粗重(不快・悪しき状態)が生じ、粗重のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も恐怖も高揚も粗重も生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘accāraddhavīriyaṃ kho me udapādi, accāraddhavīriyādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Seyyathāpi, anuruddhā, puriso ubhohi hatthehi vaṭṭakaṃ gāḷhaṃ gaṇheyya, so tattheva patameyya ; evameva kho me, anuruddhā, accāraddhavīriyaṃ udapādi, accāraddhavīriyādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriya’’’nti.

アヌルッダたちよ、そのように私は……(中略)……アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に行き過ぎた精進が生じ、行き過ぎた精進のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。アヌルッダたちよ、たとえば人が両手で鶉を強く握りしめると、鶉がその場で死んでしまうようなものである。アヌルッダたちよ、そのように私に行き過ぎた精進が生じ、行き過ぎた精進のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も恐怖も高揚も粗重も行き過ぎた精進も生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘atilīnavīriyaṃ kho me udapādi, atilīnavīriyādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Seyyathāpi, anuruddhā, puriso vaṭṭakaṃ sithilaṃ gaṇheyya, so tassa hatthato uppateyya; evameva kho me, anuruddhā, atilīnavīriyaṃ udapādi, atilīnavīriyādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriyaṃ, na atilīnavīriya’’’nti.

アヌルッダたちよ、そのように私は……(中略)……アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に緩みすぎた精進が生じ、緩みすぎた精進のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。アヌルッダたちよ、たとえば人が鶉を緩く握ると、鶉が手から飛び去ってしまうようなものである。アヌルッダたちよ、そのように私に緩みすぎた精進が生じ、緩みすぎた精進のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も恐怖も高揚も粗重も行き過ぎた精進も緩みすぎた精進も生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘abhijappā kho me udapādi, abhijappādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriyaṃ, na atilīnavīriyaṃ, na abhijappā’’’ti.

アヌルッダたちよ、そのように私は……(中略)……アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に渇望が生じ、渇望のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も恐怖も高揚も粗重も行き過ぎた精進も緩みすぎた精進も渇望も生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘nānattasaññā kho me udapādi, nānattasaññādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriyaṃ, na atilīnavīriyaṃ, na abhijappā, na nānattasaññā’’’ti.

アヌルッダたちよ、そのように私は……(中略)……アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に多様の想いが生じ、多様の想いのゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も恐怖も高揚も粗重も行き過ぎた精進も緩みすぎた精進も渇望も多様の想いも生じないように努めよう』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto obhāsañceva sañjānāmi dassanañca rūpānaṃ. So kho pana me obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Tassa mayhaṃ anuruddhā etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yena me obhāso antaradhāyati dassanañca rūpāna’nti. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘atinijjhāyitattaṃ kho me rūpānaṃ udapādi, atinijjhāyitattādhikaraṇañca pana me rūpānaṃ samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriyaṃ, na atilīnavīriyaṃ, na abhijappā, na nānattasaññā, na atinijjhāyitattaṃ rūpāna’’’nti.

アヌルッダたちよ、そのように私は怠ることなく熱心に専心して過ごしていると、光明を覚知し、色を見た。しかし、私のその光明と色の知覚はやがて消え去ってしまった。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私の光明と色の知覚が消え去ってしまうその原因は何であり、縁は何であろうか』と。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に色に対する過度の凝視が生じ、色に対する過度の凝視のゆえに私の三昧が失われたのだ。三昧が失われたときに光明と色の知覚が消え去る。私は再び疑いも不作意も睡眠と沈鬱も恐怖も高揚も粗重も行き過ぎた精進も緩みすぎた精進も渇望も多様の想いも色に対する過度の凝視も生じないように努めよう』と。

242. ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā, ‘vicikicchā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā vicikicchaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘amanasikāro cittassa upakkileso’ti – iti viditvā amanasikāraṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘thinamiddhaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā thinamiddhaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘chambhitattaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā chambhitattaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘uppilaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā uppilaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘duṭṭhullaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā duṭṭhullaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘accāraddhavīriyaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā accāraddhavīriyaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘atilīnavīriyaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā atilīnavīriyaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘abhijappā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā abhijappaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘nānattasaññā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā nānattasaññaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘atinijjhāyitattaṃ rūpānaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā atinijjhāyitattaṃ rūpānaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ.

二四二 アヌルッダたちよ、そのように私は『疑いは心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である疑いを捨て去った。『不作意は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である不作意を捨て去った。『睡眠と沈鬱は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である睡眠と沈鬱を捨て去った。『恐怖は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である恐怖を捨て去った。『高揚は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である高揚を捨て去った。『粗重は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である粗重を捨て去った。『行き過ぎた精進は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である行き過ぎた精進を捨て去った。『緩みすぎた精進は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である緩みすぎた精進を捨て去った。『渇望は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である渇望を捨て去った。『多様の想いは心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である多様の想いを捨て去った。『色に対する過度の凝視は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である色に対する過度の凝視を捨て去った。

243. ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto obhāsañhi kho sañjānāmi, na ca rūpāni passāmi; rūpāni hi kho passāmi, na ca obhāsaṃ sañjānāmi – ‘kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ , kevalampi rattindivaṃ’ . Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yvāhaṃ obhāsañhi kho sañjānāmi na ca rūpāni passāmi; rūpāni hi kho passāmi na ca obhāsaṃ sañjānāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindiva’nti. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘yasmiñhi kho ahaṃ samaye rūpanimittaṃ amanasikaritvā obhāsanimittaṃ manasi karomi, obhāsañhi kho tasmiṃ samaye sañjānāmi, na ca rūpāni passāmi. Yasmiṃ panāhaṃ samaye obhāsanimittaṃ amanasikaritvā rūpanimittaṃ manasi karomi, rūpāni hi kho tasmiṃ samaye passāmi na ca obhāsaṃ sañjānāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindiva’’’nti.

二四三 アヌルッダたちよ、そのように私は怠ることなく熱心に専心して過ごしていると、光明を覚知するが色を見ることはなく、色を見るが光明を覚知しないことがあった――夜を通じて、昼を通じて、あるいは昼夜を通じて。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私が光明を覚知するが色を見ることはなく、色を見るが光明を覚知しないこと――夜を通じて、昼を通じて、あるいは昼夜を通じてそうである原因は何であり、縁は何であろうか』と。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私が色相を作意せず光明相を作意するときには、その時に光明を覚知するが色を見ることはない。他方、私が光明相を作意せず色相を作意するときには、その時に色を見るが光明を覚知することはない――夜を通じて、昼を通じて、あるいは昼夜を通じて』と。

‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto parittañceva obhāsaṃ sañjānāmi, parittāni ca rūpāni passāmi; appamāṇañceva obhāsaṃ sañjānāmi, appamāṇāni ca rūpāni passāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindivaṃ. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yvāhaṃ parittañceva obhāsaṃ sañjānāmi, parittāni ca rūpāni passāmi; appamāṇañceva obhāsaṃ sañjānāmi, appamāṇāni ca rūpāni passāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindiva’nti. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘yasmiṃ kho me samaye paritto samādhi hoti, parittaṃ me tasmiṃ samaye cakkhu hoti. Sohaṃ parittena cakkhunā parittañceva obhāsaṃ sañjānāmi, parittāni ca rūpāni passāmi. Yasmiṃ pana me samaye appamāṇo samādhi hoti, appamāṇaṃ me tasmiṃ samaye cakkhu hoti. Sohaṃ appamāṇena cakkhunā appamāṇañceva obhāsaṃ sañjānāmi, appamāṇāni ca rūpāni passāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindiva’’’nti.

アヌルッダたちよ、そのように私は怠ることなく熱心に専心して過ごしていると、限定された光明を覚知して限定された色を見たり、無量の光明を覚知して無量の色を見たりすることがあった――夜を通じて、昼を通じて、あるいは昼夜を通じて。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私が限定された光明を覚知して限定された色を見たり、無量の光明を覚知して無量の色を見たりすること――夜を通じて、昼を通じて、あるいは昼夜を通じてそうである原因は何であり、縁は何であろうか』と。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私に限定された三昧がある時には、その時、私の眼も限定されている。そのように私は限定された眼によって限定された光明を覚知し、限定された色を見る。他方、私に無量の三昧がある時には、その時、私の眼も無量である。そのように私は無量の眼によって無量の光明を覚知し、無量の色を見る――夜を通じて、昼を通じて、あるいは昼夜を通じて』と。

244. Yato kho me, anuruddhā, ‘vicikicchā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā vicikicchā cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘amanasikāro cittassa upakkileso’ti – iti viditvā amanasikāro cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘thinamiddhaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā thinamiddhaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘chambhitattaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā chambhitattaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘uppilaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā uppilaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘duṭṭhullaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā duṭṭhullaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘accāraddhavīriyaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā accāraddhavīriyaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘atilīnavīriyaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā atilīnavīriyaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘abhijappā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā abhijappā cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘nānattasaññā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā nānattasaññā cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘atinijjhāyitattaṃ rūpānaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā atinijjhāyitattaṃ rūpānaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi.

二四四 アヌルッダたちよ、私にとって『疑いは心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である疑いが断たれた時から、『不作意は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である不作意が断たれ、『睡眠と沈鬱は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である睡眠と沈鬱が断たれ、『恐怖は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である恐怖が断たれ、『高揚は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である高揚が断たれ、『粗重は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である粗重が断たれ、『行き過ぎた精進は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である行き過ぎた精進が断たれ、『緩みすぎた精進は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である緩みすぎた精進が断たれ、『渇望は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である渇望が断たれ、『多様の想いは心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である多様の想いが断たれ、『色に対する過度の凝視は心の随煩悩である』と知って、心の随煩悩である色に対する過度の凝視が断たれた。

245. ‘‘Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ye kho me cittassa upakkilesā te me pahīnā. Handa, dānāhaṃ tividhena samādhiṃ bhāvemī’ti . So kho ahaṃ, anuruddhā, savitakkampi savicāraṃ samādhiṃ bhāvesiṃ , avitakkampi vicāramattaṃ samādhiṃ bhāvesiṃ, avitakkampi avicāraṃ samādhiṃ bhāvesiṃ, sappītikampi samādhiṃ bhāvesiṃ, nippītikampi samādhiṃ bhāvesiṃ, sātasahagatampi samādhiṃ bhāvesiṃ, upekkhāsahagatampi samādhiṃ bhāvesiṃ. Yato kho me, anuruddhā, savitakkopi savicāro samādhi bhāvito ahosi, avitakkopi vicāramatto samādhi bhāvito ahosi, avitakkopi avicāro samādhi bhāvito ahosi, sappītikopi samādhi bhāvito ahosi, nippītikopi samādhi bhāvito ahosi, sātasahagatopi samādhi bhāvito ahosi, upekkhāsahagatopi samādhi bhāvito ahosi. Ñāṇañca pana me dassanaṃ udapādi, akuppā me cetovimutti. Ayamantimā jāti, natthi dāni punabbhavo’’ti.

二四五 アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。『私の心の随煩悩であったものは、ことごとく断たれた。さあ、今こそ私は三種の三昧を修めよう』と。アヌルッダたちよ、そこで私は尋(思考)を伴い伺(考察)を伴う三昧を修め、尋はなく伺のみある三昧を修め、尋もなく伺もない三昧を修め、喜を伴う三昧を修め、喜を伴わない三昧を修め、楽を伴う三昧を修め、捨(平穏)を伴う三昧を修めた。 アヌルッダたちよ、私によって尋を伴い伺を伴う三昧が修められ、尋はなく伺のみある三昧が修められ、尋もなく伺もない三昧が修められ、喜を伴う三昧が修められ、喜を伴わない三昧が修められ、楽を伴う三昧が修められ、捨を伴う三昧が修められたとき、私に知見が生じた。『わが心解脱は揺るぎない。これが最後の生まれであり、もはや再生はない』と」

Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā anuruddho bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.

世尊はこのように説かれました。尊者アヌルッダは世尊の説かれたことを歓喜し、称賛しました。

Upakkilesasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ.

第八 随煩悩経が終了した。

9. Bālapaṇḍitasuttaṃ

第九 愚者賢者経

246. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –

二四六 このように私は聞きました。ある時、世尊はサヴァッティのジェータ林にある給孤独園におられました。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と呼びかけられました。「尊者よ」とそれらの比丘たちは世尊に応えました。世尊はこう仰せになりました。

‘‘Tīṇimāni, bhikkhave, bālassa bālalakkhaṇāni bālanimittāni bālāpadānāni. Katamāni tīṇi? Idha, bhikkhave, bālo duccintitacintī ca hoti dubbhāsitabhāsī ca dukkaṭakammakārī ca. No cetaṃ , bhikkhave, bālo duccintitacintī ca abhavissa dubbhāsitabhāsī ca dukkaṭakammakārī ca kena naṃ paṇḍitā jāneyyuṃ – ‘bālo ayaṃ bhavaṃ asappuriso’ti? Yasmā ca kho, bhikkhave, bālo duccintitacintī ca hoti dubbhāsitabhāsī ca dukkaṭakammakārī ca tasmā naṃ paṇḍitā jānanti – ‘bālo ayaṃ bhavaṃ asappuriso’ti. Sa kho so, bhikkhave, bālo tividhaṃ diṭṭheva dhamme dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti. Sace, bhikkhave, bālo sabhāyaṃ vā nisinno hoti, rathikāya vā nisinno hoti, siṅghāṭake vā nisinno hoti; tatra ce jano tajjaṃ tassāruppaṃ kathaṃ manteti. Sace, bhikkhave, bālo pāṇātipātī hoti, adinnādāyī hoti, kāmesumicchācārī hoti, musāvādī hoti, surāmerayamajjapamādaṭṭhāyī hoti, tatra, bhikkhave, bālassa evaṃ hoti – ‘yaṃ kho jano tajjaṃ tassāruppaṃ kathaṃ manteti, saṃvijjanteva te dhammā mayi, ahañca tesu dhammesu sandissāmī’ti. Idaṃ, bhikkhave, bālo paṭhamaṃ diṭṭheva dhamme dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti.

「比丘たちよ、愚者にはこれら三つの愚者の特徴、愚者の証拠、愚者の行いがある。三つとは何か。比丘たちよ、ここに愚者は悪しく考え、悪しく語り、悪しき行為をする者である。比丘たちよ、もし愚者が悪しく考え、悪しく語り、悪しき行為をする者でなかったなら、賢者たちはどのようにして『この尊き人は愚者であり、善からぬ人である』と知るであろうか。しかし比丘たちよ、愚者は悪しく考え、悪しく語り、悪しき行為をする者であるからこそ、賢者たちは『この尊き人は愚者であり、善からぬ人である』と知るのである。 比丘たちよ、その愚者は現世において三種の苦しみと憂いを体験する。比丘たちよ、もし愚者が集会に座っているか、通りに座っているか、辻に座っているとき、そこにいる人々がそのことにふさわしく相応しい話を語り合うとする。比丘たちよ、もし愚者が殺生をなし、盗みを働き、邪淫を犯し、嘘をつき、酒類に溺れて放逸であるなら、比丘たちよ、その愚者はこのように思う。『人々があのように語り合っているそれらの悪しき法は、まさに私の中に存在し、私はそれらの法において見られる』と。比丘たちよ、これが愚者が現世において体験する第一の苦しみと憂いである。

247. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bālo passati rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārente – kasāhipi tāḷente vettehipi tāḷente addhadaṇḍakehipi tāḷente hatthampi chindante pādampi chindante hatthapādampi chindante kaṇṇampi chindante nāsampi chindante kaṇṇanāsampi chindante bilaṅgathālikampi karonte saṅkhamuṇḍikampi karonte rāhumukhampi karonte jotimālikampi karonte hatthapajjotikampi karonte erakavattikampi karonte cīrakavāsikampi karonte eṇeyyakampi karonte baḷisamaṃsikampi karonte kahāpaṇikampi karonte khārāpatacchikampi karonte palighaparivattikampi karonte palālapīṭhakampi karonte tattenapi telena osiñcante sunakhehipi khādāpente jīvantampi sūle uttāsente asināpi sīsaṃ chindante. Tatra, bhikkhave, bālassa evaṃ hoti – ‘yathārūpānaṃ kho pāpakānaṃ kammānaṃ hetu rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārenti – kasāhipi tāḷenti…pe… asināpi sīsaṃ chindanti; saṃvijjanteva te dhammā mayi, ahañca tesu dhammesu sandissāmi. Maṃ cepi rājāno jāneyyuṃ, mampi rājāno gahetvā vividhā kammakāraṇā kāreyyuṃ – kasāhipi tāḷeyyuṃ…pe… jīvantampi sūle uttāseyyuṃ, asināpi sīsaṃ chindeyyu’nti. Idampi, bhikkhave, bālo dutiyaṃ diṭṭheva dhamme dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti.

二四七 比丘たちよ、さらにまた、愚者は王たちが罪を犯した盗人を捕らえて様々な刑罰を科すのを見る――鞭で打ち、杖で打ち、棒で打ち、手を切り、足を切り、手足を切り、耳を切り、鼻を切り、耳と鼻を切り、粥の釜茹で(頭蓋骨を削る刑)にし、法螺貝削りにし、羅睺の口(口を広げて火を灯す刑)にし、火の首飾りにし、松明の手(手に油を塗って火を灯す刑)にし、草の編み衣にし、樹皮の衣にし、黒鹿の刑(串刺し)にし、釣り針肉削りにし、貨幣刻み(肉を小銭大に削る刑)にし、アルカリ浸しにし、棒回し(閂で押しつぶす刑)にし、藁筵(骨を砕いて藁のようにする刑)にし、熱い油を注ぎ、犬に食わせ、生きたまま串刺しにし、剣で首をはねるのを見る。 比丘たちよ、その時愚者はこのように思う。『あのような悪業のゆえに、王たちは罪を犯した盗人を捕らえて様々な刑罰を科す――鞭で打ち……(中略)……剣で首をはねる。それらの悪しき法はまさに私の中に存在し、私はそれらの法において見られる。もし王たちが私のことを知ったなら、王たちは私をも捕らえて様々な刑罰を科すであろう――鞭で打ち……(中略)……生きたまま串刺しにし、剣で首をはねるであろう』と。比丘たちよ、これもまた愚者が現世において体験する第二の苦しみと憂いである。

248. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bālaṃ pīṭhasamārūḷhaṃ vā mañcasamārūḷhaṃ vā chamāyaṃ vā semānaṃ, yānissa pubbe pāpakāni kammāni katāni kāyena duccaritāni vācāya duccaritāni manasā duccaritāni tānissa tamhi samaye olambanti ajjholambanti abhippalambanti. Seyyathāpi, bhikkhave, mahataṃ pabbatakūṭānaṃ chāyā sāyanhasamayaṃ pathaviyā olambanti ajjholambanti abhippalambanti; evameva kho, bhikkhave, bālaṃ pīṭhasamārūḷhaṃ vā mañcasamārūḷhaṃ vā chamāyaṃ vā semānaṃ, yānissa pubbe pāpakāni kammāni katāni kāyena duccaritāni vācāya duccaritāni manasā duccaritāni tānissa tamhi samaye olambanti ajjholambanti abhippalambanti. Tatra, bhikkhave, bālassa evaṃ hoti – ‘akataṃ vata me kalyāṇaṃ, akataṃ kusalaṃ, akataṃ bhīruttāṇaṃ; kataṃ pāpaṃ, kataṃ luddaṃ, kataṃ kibbisaṃ. Yāvatā, bho, akatakalyāṇānaṃ akatakusalānaṃ akatabhīruttāṇānaṃ katapāpānaṃ kataluddānaṃ katakibbisānaṃ gati taṃ gatiṃ pecca gacchāmī’ti. So socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati. Idampi, bhikkhave, bālo tatiyaṃ diṭṭheva dhamme dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti.

二四八 比丘たちよ、さらにまた、愚者が椅子に腰掛けているとき、あるいは寝台に横たわっているとき、あるいは大地に伏しているとき、かつて自分がなした悪業――身による悪行、口による悪行、意による悪行が、その時に覆いかぶさり、垂れかかり、覆い迫る。 比丘たちよ、たとえば巨大な山頂の影が夕暮れ時に大地に覆いかぶさり、垂れかかり、覆い迫るように、比丘たちよ、そのように愚者が椅子に腰掛けているとき、あるいは寝台に横たわっているとき、あるいは大地に伏しているとき、かつて自分がなした悪業――身による悪行、口による悪行、意による悪行が、その時に覆いかぶさり、垂れかかり、覆い迫る。 比丘たちよ、その時愚者はこのように思う。『ああ、私は善いことをなさず、有益なことをなさず、恐怖からの拠り所を作らなかった。悪をなし、残虐をなし、罪悪をなした。善いことをなさず、有益なことをなさず、恐怖からの拠り所を作らず、悪をなし、残虐をなし、罪悪をなした者たちの行くべき境遇へ、私は死後に赴くのだ』と。かれは憂い、衰弱し、嘆き、胸を打って泣き叫び、昏迷に陥る。比丘たちよ、これもまた愚者が現世において体験する第三の苦しみと憂いである。

‘‘Sa kho so, bhikkhave, bālo kāyena duccaritaṃ caritvā vācāya duccaritaṃ caritvā manasā duccaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Yaṃ kho taṃ, bhikkhave, sammā vadamāno vadeyya – ‘ekantaṃ aniṭṭhaṃ ekantaṃ akantaṃ ekantaṃ amanāpa’nti, nirayameva taṃ sammā vadamāno vadeyya – ‘ekantaṃ aniṭṭhaṃ ekantaṃ akantaṃ ekantaṃ amanāpa’nti. Yāvañcidaṃ, bhikkhave, upamāpi na sukarā yāva dukkhā nirayā’’ti.

比丘たちよ、その愚者は身による悪行をなし、口による悪行をなし、意による悪行をなして、身体が崩壊して死んだ後、悪趣、苦界、堕処、地獄に生まれ変わる。 比丘たちよ、正しく語る者が『まったく望ましくなく、まったく好ましくなく、まったく心にかなわないもの』と語るとすれば、地獄こそを正しく語る者は『まったく望ましくなく、まったく好ましくなく、まったく心にかなわないもの』と語るであろう。比丘たちよ、地獄がいかに苦しいものであるかは、譬えをもって語ることすら容易ではない」

249. Evaṃ vutte, aññataro bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘sakkā pana, bhante, upamaṃ kātu’’nti? ‘‘Sakkā bhikkhū’’ti bhagavā avoca. Seyyathāpi, bhikkhu, coraṃ āgucāriṃ gahetvā rañño dasseyyuṃ – ‘ayaṃ kho, deva, coro āgucārī, imassa yaṃ icchasi taṃ daṇḍaṃ paṇehī’ti. Tamenaṃ rājā evaṃ vadeyya – ‘gacchatha, bho, imaṃ purisaṃ pubbaṇhasamayaṃ sattisatena hanathā’ti. Tamenaṃ pubbaṇhasamayaṃ sattisatena haneyyuṃ. Atha rājā majjhanhikasamayaṃ evaṃ vadeyya – ‘ambho, kathaṃ so puriso’ti? ‘‘‘Tatheva, deva, jīvatī’ti. Tamenaṃ rājā evaṃ vadeyya – ‘gacchatha, bho, taṃ purisaṃ majjhanhikasamayaṃ sattisatena hanathā’ti. Tamenaṃ majjhanhikasamayaṃ sattisatena haneyyuṃ. Atha rājā sāyanhasamayaṃ evaṃ vadeyya – ‘ambho, kathaṃ so puriso’ti? ‘Tatheva, deva, jīvatī’ti. Tamenaṃ rājā evaṃ vadeyya – ‘gacchatha, bho, taṃ purisaṃ sāyanhasamayaṃ sattisatena hanathā’ti. Tamenaṃ sāyanhasamayaṃ sattisatena haneyyuṃ. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso tīhi sattisatehi haññamāno tatonidānaṃ dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvediyethā’’ti? ‘‘Ekissāpi, bhante, sattiyā haññamāno so puriso tatonidānaṃ dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvediyetha, ko pana vādo tīhi sattisatehī’’ti?

二四九 このように仰せられたとき、ある比丘が世尊にこう申し上げました。「尊者よ、譬えを挙げることがおできになりますか」「比丘よ、可能である」と世尊は仰せになりました。 「比丘よ、たとえば罪を犯した盗人を捕らえて王に見せ、『王よ、これが罪を犯した盗人です。この者に望む刑罰を科してください』と言ったとする。そこで王がこのように命じたとする。『お前たち、行け。この男を午前の時に百本の槍で突け』と。人々はその男を午前の時に百本の槍で突く。その後、王が正午の時にこのように尋ねる。『おい、あの男はどうなったか』『王よ、依然として生きております』。そこで王がこのように命じる。『お前たち、行け。あの男を正午の時に百本の槍で突け』と。人々はその男を正午の時に百本の槍で突く。その後、王が夕暮れ時にこのように尋ねる。『おい、あの男はどうなったか』『王よ、依然として生きております』。そこで王がこのように命じる。『お前たち、行け。あの男を夕暮れ時に百本の槍で突け』と。人々はその男を夕暮れ時に百本の槍で突く。 比丘たちよ、どう思うか。その男は三百本の槍で突かれて、そのために苦しみと憂いを体験するであろうか」「尊者よ、一本の槍で突かれただけでも、その男はそのために苦しみと憂いを体験するでしょう。いわんや三百本の槍においてをや、です」

250. Atha kho bhagavā parittaṃ pāṇimattaṃ pāsāṇaṃ gahetvā bhikkhū āmantesi – ‘‘taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, katamo nu kho mahantataro – yo cāyaṃ mayā paritto pāṇimatto pāsāṇo gahito, yo ca himavā pabbatarājā’’ti? ‘‘Appamattako ayaṃ, bhante, bhagavatā paritto pāṇimatto pāsāṇo gahito, himavantaṃ pabbatarājānaṃ upanidhāya saṅkhampi na upeti, kalabhāgampi na upeti, upanidhampi na upeti’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yaṃ so puriso tīhi sattisatehi haññamāno tatonidānaṃ dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti taṃ nirayakassa dukkhassa upanidhāya saṅkhampi na upeti, kalabhāgampi na upeti, upanidhampi na upeti’’.

250. そこで世尊は、手のひらほどの小さな小石を取り上げ、比丘たちに語りかけられた。「比丘たちよ、どう思うか。私が手に取ったこの手のひらほどの小さな小石と、あの雪山(ヒマラヤ)の山王とでは、どちらが大きいか」「世尊よ、世尊が手に取られたその手のひらほどの小さな小石は極めてわずかなものであり、雪山の山王と比べるなら、数にも入らず、その一部分の端にも及ばず、比較にもなりません」「比丘たちよ、それとまったく同様に、あの男が三百本の槍で突かれ、それによって受ける苦痛や憂いは、地獄の苦痛に比べるなら、数にも入らず、その一部分の端にも及ばず、比較にもならないのである。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā pañcavidhabandhanaṃ nāma kammakāraṇaṃ karonti – tattaṃ ayokhilaṃ hatthe gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ dutiye hatthe gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ pāde gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ dutiye pāde gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ majjhe urasmiṃ gamenti. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṃ karoti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti . Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā saṃvesetvā kuṭhārīhi tacchanti. So tattha dukkhā tibbā…pe… byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā uddhaṃpādaṃ adhosiraṃ gahetvā vāsīhi tacchanti. So tattha dukkhā tibbā…pe… byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā rathe yojetvā ādittāya pathaviyā sampajjalitāya sajotibhūtāya sārentipi paccāsārentipi. So tattha dukkhā tibbā…pe… byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā mahantaṃ aṅgārapabbataṃ ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ āropentipi oropentipi. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṃ karoti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā uddhaṃpādaṃ adhosiraṃ gahetvā tattāya lohakumbhiyā pakkhipanti ādittāya sampajjalitāya sajotibhūtāya. So tattha pheṇuddehakaṃ paccati. So tattha pheṇuddehakaṃ paccamāno sakimpi uddhaṃ gacchati, sakimpi adho gacchati, sakimpi tiriyaṃ gacchati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā mahāniraye pakkhipanti. So kho pana, bhikkhave, mahānirayo –

比丘たちよ、獄卒たちは彼に『五種縛』という拷問を加える。熱い鉄の杭を一方の手に打ち込み、熱い鉄の杭をもう一方の手にも打ち込み、熱い鉄の杭を一方の足に打ち込み、熱い鉄の杭をもう一方の足にも打ち込み、熱い鉄の杭を胸の中央に打ち込む。彼はそこで激しく、鋭く、苛酷で、激痛を伴う苦痛の感受を受けるが、その悪業が尽きない限りは命を終えることもない。比丘たちよ、獄卒たちは彼を横たえ、斧で削る。彼はそこで激しく……(中略)……悪業が尽きない限りは命を終えることもない。比丘たちよ、獄卒たちは彼の足を上にし頭を下にして捕らえ、手斧で削る。彼はそこで激しく……(中略)……悪業が尽きない限りは命を終えることもない。比丘たちよ、獄卒たちは彼を車に繋ぎ、燃え上がり、火炎を上げ、一面に炎となった大地の上を前へ走らせ、後ろへ走らせる。彼はそこで激しく……(中略)……悪業が尽きない限りは命を終えることもない。比丘たちよ、獄卒たちは彼を、燃え上がり、火炎を上げ、一面に炎となった巨大な炭火の山へ登らせ、また降ろす。彼はそこで激しく、鋭く、苛酷で、激痛を伴う苦痛の感受を受けるが、その悪業が尽きない限りは命を終えることもない。比丘たちよ、獄卒たちは彼の足を上にし頭を下にして捕らえ、燃え上がり、火炎を上げ、一面に炎となった熱い銅釜の中へと投げ入れる。彼はそこで泡立ち煮えたぎる。彼はそこで泡立ち煮えたぎりながら、ある時は上へ行き、ある時は下へ行き、ある時は横へと漂う。彼はそこで激しく、鋭く、苛酷で、激痛を伴う苦痛の感受を受けるが、その悪業が尽きない限りは命を終えることもない。比丘たちよ、獄卒たちは彼を大焦熱地獄(大地獄)へと投げ入れる。比丘たちよ、その大地獄とはまさに——

‘‘Catukkaṇṇo catudvāro, vibhatto bhāgaso mito;

『四つの角があり、四つの門があり、区画に分かたれて等しく測られ、

Ayopākārapariyanto, ayasā paṭikujjito.

鉄の城壁に囲まれ、鉄の蓋で覆われている。

‘‘Tassa ayomayā bhūmi, jalitā tejasā yutā;

その床は鉄でできており、炎が燃え盛り熱気に満ち、

Samantā yojanasataṃ, pharitvā tiṭṭhati sabbadā’’.

周囲百由旬にわたって、常に満ち広がっている』。

‘‘Anekapariyāyenapi kho ahaṃ, bhikkhave, nirayakathaṃ katheyyaṃ; yāvañcidaṃ, bhikkhave, na sukarā akkhānena pāpuṇituṃ yāva dukkhā nirayā.

比丘たちよ、私は幾重にも様々な方法で地獄についての話を語ることができる。しかし、比丘たちよ、地獄の苦痛がいかばかりであるかは、言葉で言い尽くすことは容易ではない。

251. ‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā tiṇabhakkhā. Te allānipi tiṇāni sukkhānipi tiṇāni dantullehakaṃ khādanti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā tiṇabhakkhā? Hatthī assā goṇā gadrabhā ajā migā, ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā tiṇabhakkhā. Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā tiṇabhakkhā.

251. 比丘たちよ、草を食べる畜生の生きものたちがいる。彼らは生草や枯れ草を、歯で削り取るようにして食べる。比丘たちよ、草を食べる畜生の生きものたちとは誰か。象、馬、牛、驢馬、山羊、鹿、あるいは草を食べるその他のあらゆる畜生の生きものである。比丘たちよ、かつてここで味覚に貪り溺れ、ここで悪業をなしたあの愚者は、身体が壊れて死後、これら草を食べる生きものたちの同類として生まれ変わる。

‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā gūthabhakkhā. Te dūratova gūthagandhaṃ ghāyitvā dhāvanti – ‘ettha bhuñjissāma, ettha bhuñjissāmā’ti. Seyyathāpi nāma brāhmaṇā āhutigandhena dhāvanti – ‘ettha bhuñjissāma, ettha bhuñjissāmā’ti; evameva kho, bhikkhave, santi tiracchānagatā pāṇā gūthabhakkhā, te dūratova gūthagandhaṃ ghāyitvā dhāvanti – ‘ettha bhuñjissāma, ettha bhuñjissāmā’ti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā gūthabhakkhā? Kukkuṭā sūkarā soṇā siṅgālā, ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā gūthabhakkhā. Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā gūthabhakkhā.

比丘たちよ、糞尿を食べる畜生の生きものたちがいる。彼らは遠くからでも糞尿の匂いを嗅ぎつけて、『ここで食べよう、ここで食べよう』と走ってくる。比丘たちよ、ちょうど婆羅門たちが供物の匂いを嗅ぎつけて『ここで食べよう、ここで食べよう』と走ってくるようなものである。それと同様に、比丘たちよ、糞尿を食べる畜生の生きものたちがいて、彼らは遠くからでも糞尿の匂いを嗅ぎつけて『ここで食べよう、ここで食べよう』と走ってくる。比丘たちよ、糞尿を食べる畜生の生きものたちとは誰か。鶏、豚、犬、野干(ジャッカル)、あるいは糞尿を食べるその他のあらゆる畜生の生きものである。比丘たちよ、かつてここで味覚に貪り溺れ、ここで悪業をなしたあの愚者は、身体が壊れて死後、これら糞尿を食べる生きものたちの同類として生まれ変わる。

‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā andhakāre jāyanti andhakāre jīyanti andhakāre mīyanti . Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā andhakāre jāyanti andhakāre jīyanti andhakāre mīyanti? Kīṭā puḷavā gaṇḍuppādā, ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā andhakāre jāyanti andhakāre jīyanti andhakāre mīyanti. Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo, idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā andhakāre jāyanti andhakāre jīyanti andhakāre mīyanti.

比丘たちよ、暗闇の中で生まれ、暗闇の中で老い、暗闇の中で死ぬ畜生の生きものたちがいる。比丘たちよ、暗闇の中で生まれ、暗闇の中で老い、暗闇の中で死ぬ畜生の生きものたちとは誰か。虫、蛆、ミミズ、あるいは暗闇の中で生まれ、暗闇の中で老い、暗闇の中で死ぬその他のあらゆる畜生の生きものである。比丘たちよ、かつてここで味覚に貪り溺れ、ここで悪業をなしたあの愚者は、身体が壊れて死後、これら暗闇の中で生まれ、暗闇の中で老い、暗闇の中で死ぬ生きものたちの同類として生まれ変わる。

‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā udakasmiṃ jāyanti udakasmiṃ jīyanti udakasmiṃ mīyanti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā udakasmiṃ jāyanti udakasmiṃ jīyanti udakasmiṃ mīyanti? Macchā kacchapā susumārā, ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā udakasmiṃ jāyanti udakasmiṃ jīyanti udakasmiṃ mīyanti. Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā udakasmiṃ jāyanti udakasmiṃ jīyanti udakasmiṃ mīyanti.

比丘たちよ、水の中で生まれ、水の中で老い、水の中で死ぬ畜生の生きものたちがいる。比丘たちよ、水の中で生まれ、水の中で老い、水の中で死ぬ畜生の生きものたちとは誰か。魚、亀、鰐、あるいは水の中で生まれ、水の中で老い、水の中で死ぬその他のあらゆる畜生の生きものである。比丘たちよ、かつてここで味覚に貪り溺れ、ここで悪業をなしたあの愚者は、身体が壊れて死後、これら水の中で生まれ、水の中で老い、水の中で死ぬ生きものたちの同類として生まれ変わる。

‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā asucismiṃ jāyanti asucismiṃ jīyanti asucismiṃ mīyanti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā asucismiṃ jāyanti asucismiṃ jīyanti asucismiṃ mīyanti? Ye te, bhikkhave, sattā pūtimacche vā jāyanti pūtimacche vā jīyanti pūtimacche vā mīyanti pūtikuṇape vā…pe… pūtikummāse vā… candanikāya vā… oligalle vā jāyanti, (ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā asucismiṃ jāyanti asucismiṃ jīyanti asucismiṃ mīyanti.) Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā asucismiṃ jāyanti asucismiṃ jīyanti asucismiṃ mīyanti.

比丘たちよ、不浄の中で生まれ、不浄の中で老い、不浄の中で死ぬ畜生の生きものたちがいる。比丘たちよ、不浄の中で生まれ、不浄の中で老い、不浄の中で死ぬ畜生の生きものたちとは誰か。比丘たちよ、腐った魚の中に生まれ、腐った魚の中で老い、腐った魚の中で死ぬ生きものたち、腐った死骸の中に……(中略)……腐った雑穀粥の中に……下水の溝の中に……肥溜めの中に生まれる生きものたちである。比丘たちよ、かつてここで味覚に貪り溺れ、ここで悪業をなしたあの愚者は、身体が壊れて死後、これら不浄の中で生まれ、不浄の中で老い、不浄の中で死ぬ生きものたちの同類として生まれ変わる。

‘‘Anekapariyāyenapi kho ahaṃ, bhikkhave, tiracchānayonikathaṃ katheyyaṃ; yāvañcidaṃ, bhikkhave, na sukaraṃ akkhānena pāpuṇituṃ yāva dukkhā tiracchānayoni.

比丘たちよ、私は幾重にも様々な方法で畜生界についての話を語ることができる。しかし、比丘たちよ、畜生界の苦痛がいかばかりであるかは、言葉で言い尽くすことは容易ではない。

252. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso ekacchiggalaṃ yugaṃ mahāsamudde pakkhipeyya. Tamenaṃ puratthimo vāto pacchimena saṃhareyya, pacchimo vāto puratthimena saṃhareyya, uttaro vāto dakkhiṇena saṃhareyya, dakkhiṇo vāto uttarena saṃhareyya. Tatrāssa kāṇo kacchapo, so vassasatassa vassasatassa accayena sakiṃ ummujjeyya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so kāṇo kacchapo amusmiṃ ekacchiggale yuge gīvaṃ paveseyyā’’ti? (‘‘No hetaṃ, bhante’’.) ‘‘Yadi pana , bhante, kadāci karahaci dīghassa addhuno accayenā’’ti. ‘‘Khippataraṃ kho so, bhikkhave, kāṇo kacchapo amusmiṃ ekacchiggale yuge gīvaṃ paveseyya, ato dullabhatarāhaṃ, bhikkhave, manussattaṃ vadāmi sakiṃ vinipātagatena bālena. Taṃ kissa hetu? Na hettha, bhikkhave, atthi dhammacariyā samacariyā kusalakiriyā puññakiriyā. Aññamaññakhādikā ettha, bhikkhave, vattati dubbalakhādikā’’.

252. 比丘たちよ、たとえば、ある人が大海にただ一つの穴の開いた枷(軛)を投げ入れたとしよう。東の風がそれを西へと流し、西の風がそれを東へと流し、北の風がそれを南へと流し、南の風がそれを北へと流す。そこに盲目の亀がいて、その亀が百年の歳月が過ぎるごとに一度だけ浮かび上がってくるとする。比丘たちよ、どう思うか。その盲目の亀が、かのただ一つの穴の開いた枷に首を入れることがあるだろうか」「世尊よ、もしあるとしても、遠い歳月の果てに、極めてまれなことでしょう」「比丘たちよ、かの盲目の亀が、かのただ一つの穴の開いた枷に首を入れることのほうがまだ早い。一度悪趣に堕ちた愚者が人間の状態を得ることは、それよりもさらに得難いと私は説く。それはなぜか。比丘たちよ、そこ(悪趣)には法に従う行いもなく、正しい行いもなく、善い行いもなく、功徳の行いもないからである。比丘たちよ、そこでは互いに食らい合い、弱者を食らうことが行われているのである。

‘‘Sa kho so, bhikkhave, bālo sace kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena manussattaṃ āgacchati, yāni tāni nīcakulāni – caṇḍālakulaṃ vā nesādakulaṃ vā venakulaṃ vā rathakārakulaṃ vā pukkusakulaṃ vā. Tathārūpe kule paccājāyati dalidde appannapānabhojane kasiravuttike, yattha kasirena ghāsacchādo labbhati. So ca hoti dubbaṇṇo duddasiko okoṭimako bavhābādho kāṇo vā kuṇī vā khujjo vā pakkhahato vā na lābhī annassa pānassa vatthassa yānassa mālāgandhavilepanassa seyyāvasathapadīpeyyassa. So kāyena duccaritaṃ carati vācāya duccaritaṃ carati manasā duccaritaṃ carati. So kāyena duccaritaṃ caritvā vācāya duccaritaṃ caritvā manasā duccaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati.

比丘たちよ、その愚者がもし遠い歳月の果てに、極めてまれに人間界へと戻ってきたとしても、旃陀羅の家、猟師の家、竹細工師の家、車大工の家、掃除人の家といった、そうした貧しく、飲食も乏しく、生活も苦しく、粗末な食べ物や衣服すら手に入れるのが困難な卑しい家に生まれる。しかも彼自身も見苦しく、容貌も悪く、背が低く、病弱で、あるいは片目が見えず、手が不自由で、背が曲がり、半身不随であり、食べ物や飲み物、衣服、乗り物、花飾りや香料や塗油、寝具や住居や灯火の資具を得ることができない。彼は身体によって悪しき行いをなし、言葉によって悪しき行いをなし、心によって悪しき行いをなす。彼は身体によって悪しき行いをなし、言葉によって悪しき行いをなし、心によって悪しき行いをなして、身体が壊れて死後、悪趣・苦界・堕落処・地獄へと生まれ変わる。

‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, akkhadhutto paṭhameneva kaliggahena puttampi jīyetha, dārampi jīyetha, sabbaṃ sāpateyyampi jīyetha, uttaripi adhibandhaṃ nigaccheyya. Appamattako so, bhikkhave, kaliggaho yaṃ so akkhadhutto paṭhameneva kaliggahena puttampi jīyetha, dārampi jīyetha, sabbaṃ sāpateyyampi jīyetha, uttaripi adhibandhaṃ nigaccheyya. Atha kho ayameva tato mahantataro kaliggaho yaṃ so bālo kāyena duccaritaṃ caritvā vācāya duccaritaṃ caritvā manasā duccaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Ayaṃ, bhikkhave, kevalā paripūrā bālabhūmī’’ti.

比丘たちよ、たとえば賭博師が最初の敗北の賽(カリ)によって、息子を失い、妻を失い、すべての財産を失い、さらには自分自身をも捕縛の身とするようなものである。比丘たちよ、その賭博師が最初の敗北の賽によって、息子を失い、妻を失い、すべての財産を失い、さらには自分自身をも捕縛の身とするような敗北は、まだわずかなものである。しかし、あの愚者が身体によって悪しき行いをなし、言葉によって悪しき行いをなし、心によって悪しき行いをなして、身体が壊れて死後、悪趣・苦界・堕落処・地獄へと生まれ変わることこそが、それよりもはるかに甚大なる敗北なのである。比丘たちよ、これが完全に全うされた愚者の境涯(愚者地)である』。

253. ‘‘Tīṇimāni, bhikkhave, paṇḍitassa paṇḍitalakkhaṇāni paṇḍitanimittāni paṇḍitāpadānāni. Katamāni tīṇi? Idha, bhikkhave, paṇḍito sucintitacintī ca hoti subhāsitabhāsī ca sukatakammakārī ca. No cetaṃ, bhikkhave, paṇḍito sucintitacintī ca abhavissa subhāsitabhāsī ca sukatakammakārī ca, kena naṃ paṇḍitā jāneyyuṃ – ‘paṇḍito ayaṃ bhavaṃ sappuriso’ti? Yasmā ca kho, bhikkhave, paṇḍito sucintitacintī ca hoti subhāsitabhāsī ca sukatakammakārī ca tasmā naṃ paṇḍitā jānanti – ‘paṇḍito ayaṃ bhavaṃ sappuriso’ti. Sa kho so, bhikkhave, paṇḍito tividhaṃ diṭṭheva dhamme sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti. Sace, bhikkhave, paṇḍito sabhāyaṃ vā nisinno hoti, rathikāya vā nisinno hoti, siṅghāṭake vā nisinno hoti; tatra ce jano tajjaṃ tassāruppaṃ kathaṃ manteti. Sace, bhikkhave, paṇḍito pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā paṭivirato hoti, kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, musāvādā paṭivirato hoti, surāmerayamajjappamādaṭṭhānā paṭivirato hoti; tatra, bhikkhave, paṇḍitassa evaṃ hoti – ‘yaṃ kho jano tajjaṃ tassāruppaṃ kathaṃ manteti; saṃvijjanteva te dhammā mayi, ahañca tesu dhammesu sandissāmī’ti. Idaṃ, bhikkhave, paṇḍito paṭhamaṃ diṭṭheva dhamme sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti.

253. 『比丘たちよ、賢者にはこれら三つの、賢者の特徴、賢者の徴表、賢者の行状がある。いかなる三つか。比丘たちよ、ここに賢者は、善く考えられたことを考え、善く語られたことを語り、善く行われた行為をなす者である。比丘たちよ、もし賢者が善く考えられたことを考えず、善く語られたことを語らず、善く行われた行為をなさないのであれば、賢者たちは何によって彼を「この尊い善士は賢者である」と知ることができようか。比丘たちよ、賢者が善く考えられたことを考え、善く語られたことを語り、善く行われた行為をなすからこそ、賢者たちは彼を「この尊い善士は賢者である」と知るのである。比丘たちよ、その賢者は現世において三種の安楽と歓喜を経験する。比丘たちよ、もし賢者が集会場に座しているか、小道に座しているか、四辻に座しているとき、そこにいる人々が、それ相応の事柄についての話を取り交わすとする。もし賢者が、生きものを殺すことを離れ、与えられていないものを取ることを離れ、男女の邪淫を離れ、偽りを語ることを離れ、酒類への耽溺による放逸の境涯を離れているならば、そのとき比丘たちよ、賢者はこのように思う。「人々がそれ相応の事柄についての話を取り交わしているが、それらの(善き)法はまさに私に存在し、私はそれらの法において見出される」と。比丘たちよ、これが賢者が現世において経験する第一の安楽と歓喜である。

254. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, paṇḍito passati rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārente – kasāhipi tāḷente vettehipi tāḷente addhadaṇḍakehipi tāḷente hatthampi chindante pādampi chindante hatthapādampi chindante kaṇṇampi chindante nāsampi chindante kaṇṇanāsampi chindante bilaṅgathālikampi karonte saṅkhamuṇḍikampi karonte rāhumukhampi karonte jotimālikampi karonte hatthapajjotikampi karonte erakavattikampi karonte cīrakavāsikampi karonte eṇeyyakampi karonte balisamaṃsikampi karonte kahāpaṇikampi karonte khārāpatacchikampi karonte palighaparivattikampi karonte palālapīṭhakampi karonte tattenapi telena osiñcante sunakhehipi khādāpente jīvantampi sūle uttāsente asināpi sīsaṃ chindante. Tatra, bhikkhave, paṇḍitassa evaṃ hoti – ‘yathārūpānaṃ kho pāpakānaṃ kammānaṃ hetu rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārenti kasāhipi tāḷenti, vettehipi tāḷenti, addhadaṇḍakehipi tāḷenti, hatthampi chindanti, pādampi chindanti, hatthapādampi chindanti, kaṇṇampi chindanti, nāsampi chindanti, kaṇṇanāsampi chindanti, bilaṅgathālikampi karonti, saṅkhamuṇḍikampi karonti, rāhumukhampi karonti, jotimālikampi karonti, hatthapajjotikampi karonti, erakavattikampi karonti, cīrakavāsikampi karonti, eṇeyyakampi karonti, balisamaṃsikampi karonti, kahāpaṇikampi karonti, khārāpatacchikampi karonti, palighaparivattikampi karonti, palālapīṭhakampi karonti, tattenapi telena osiñcanti, sunakhehipi khādāpenti, jīvantampi sūle uttāsenti, asināpi sīsaṃ chindanti, na te dhammā mayi saṃvijjanti, ahañca na tesu dhammesu sandissāmī’ti. Idampi, bhikkhave, paṇḍito dutiyaṃ diṭṭheva dhamme sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti.

254. 比丘たちよ、さらにまた、賢者は、王たちが罪を犯した盗人を捕らえて様々な拷問を加えるのを目にする。鞭で打ち、杖で打ち、棒で打ち、手を切り落とし、足を切り落とし、手足を切り落とし、耳を削ぎ、鼻を削ぎ、耳と鼻を削ぎ、酸漿甕の刑(頭蓋骨を開いて煮え湯を注ぐ)に処し、貝殻磨きの刑(頭皮を剥いで擦る)に処し、ラーフの口の刑(口をこじ開けて火を点す)に処し、光の環の刑(全身に火を点す)に処し、手の灯火の刑(手に油を塗って火を点す)に処し、草巻きの刑(皮を剥いで縄のように巻く)に処し、樹皮の衣の刑(皮を帯状に剥ぐ)に処し、黒鹿の刑(串刺しにして回す)に処し、魚鉤の肉削ぎの刑(鉤で肉を削ぎ落とす)に処し、貨幣刻みの刑(貨幣のように肉を薄切りにする)に処し、アルカリ漬けの刑(傷口にアルカリ液を塗る)に処し、閂回しの刑(地面に釘付けにして回す)に処し、藁敷きの刑(骨を砕いて藁のようにする)に処し、煮えたぎる油を注ぎ、犬に食らわせ、生きたまま串刺しにし、剣で首を切り落とす。そのとき比丘たちよ、賢者はこのように思う。「いかなる悪業のゆえに王たちは罪を犯した盗人を捕らえて様々な拷問を加え、鞭で打ち、杖で打ち、棒で打ち、手を切り落とし、足を切り落とし、手足を切り落とし、耳を削ぎ、鼻を削ぎ、耳と鼻を削ぎ、酸漿甕の刑に処し、貝殻磨きの刑に処し、ラーフの口の刑に処し、光の環の刑に処し、手の灯火の刑に処し、草巻きの刑に処し、樹皮の衣の刑に処し、黒鹿の刑に処し、魚鉤の肉削ぎの刑に処し、貨幣刻みの刑に処し、アルカリ漬けの刑に処し、閂回しの刑に処し、藁敷きの刑に処し、煮えたぎる油を注ぎ、犬に食らわせ、生きたまま串刺しにし、剣で首を切り落とすのか。そのような(悪しき)法は私には存在せず、私はそれらの法において見出されない」と。比丘たちよ、これもまた賢者が現世において経験する第二の安楽と歓喜である。

255. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, paṇḍitaṃ pīṭhasamārūḷhaṃ vā mañcasamārūḷhaṃ vā chamāyaṃ vā semānaṃ, yānissa pubbe kalyāṇāni kammāni katāni kāyena sucaritāni vācāya sucaritāni manasā sucaritāni tānissa tamhi samaye olambanti…pe… seyyathāpi, bhikkhave, mahataṃ pabbatakūṭānaṃ chāyā sāyanhasamayaṃ pathaviyā olambanti ajjholambanti abhippalambanti; evameva kho, bhikkhave, paṇḍitaṃ pīṭhasamārūḷhaṃ vā mañcasamārūḷhaṃ vā chamāyaṃ vā semānaṃ yānissa pubbe kalyāṇāni kammāni katāni kāyena sucaritāni vācāya sucaritāni manasā sucaritāni tānissa tamhi samaye olambanti ajjholambanti abhippalambanti. Tatra, bhikkhave, paṇḍitassa evaṃ hoti – ‘akataṃ vata me pāpaṃ, akataṃ luddaṃ, akataṃ kibbisaṃ; kataṃ kalyāṇaṃ, kataṃ kusalaṃ, kataṃ bhīruttāṇaṃ. Yāvatā, bho, akatapāpānaṃ akataluddānaṃ akatakibbisānaṃ katakalyāṇānaṃ katakusalānaṃ katabhīruttāṇānaṃ gati taṃ gatiṃ pecca gacchāmī’ti. So na socati, na kilamati, na paridevati, na urattāḷiṃ kandati, na sammohaṃ āpajjati. Idampi, bhikkhave, paṇḍito tatiyaṃ diṭṭheva dhamme sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti.

255. 比丘たちよ、さらにまた、賢者が椅子に腰掛けているか、寝台に横たわっているか、あるいは地面に臥せっているとき、かつて彼が身体によってなした善い行い、言葉によってなした善い行い、心によってなした善い行いが、その時に彼を覆い包む……(中略)……比丘たちよ、たとえば巨大な山頂の影が夕暮れ時に大地へと垂れかかり、覆いかかり、覆い包むようなものである。比丘たちよ、それとまったく同様に、賢者が椅子に腰掛けているか、寝台に横たわっているか、あるいは地面に臥せっているとき、かつて彼が身体によってなした善い行い、言葉によってなした善い行い、心によってなした善い行いが、その時に彼を覆いかかり、覆い包み、覆い尽くす。そのとき比丘たちよ、賢者はこのように思う。「私はまことに悪をなさず、残酷なことをなさず、罪科をなさなかった。善をなし、有益な行いをなし、恐怖からの救済をなした。ああ、悪をなさず、残酷なことをなさず、罪科をなさず、善をなし、有益な行いをなし、恐怖からの救済をなした者たちの赴くところ、私は死後その赴くところへと至るのだ」と。彼は憂えず、疲れ果てず、嘆かず、胸を叩いて泣き叫ぶこともなく、迷乱に陥ることもない。比丘たちよ、これもまた賢者が現世において経験する第三の安楽と歓喜である。

‘‘Sa kho so, bhikkhave, paṇḍito kāyena sucaritaṃ caritvā vācāya sucaritaṃ caritvā manasā sucaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Yaṃ kho taṃ, bhikkhave, sammā vadamāno vadeyya – ‘ekantaṃ iṭṭhaṃ ekantaṃ kantaṃ ekantaṃ manāpa’nti, saggameva taṃ sammā vadamāno vadeyya – ‘ekantaṃ iṭṭhaṃ ekantaṃ kantaṃ ekantaṃ manāpa’nti. Yāvañcidaṃ, bhikkhave, upamāpi na sukarā yāva sukhā saggā’’ti.

比丘たちよ、その賢者は身体によって善い行いをなし、言葉によって善い行いをなし、心によって善い行いをなして、身体が壊れて死後、善趣たる天の世界へと生まれ変わる。比丘たちよ、正しく語る者が『完全に望ましく、完全に愛らしく、完全に心に適うもの』と語るとするならば、まさに天上の世界についてこそ、正しく語る者は『完全に望ましく、完全に愛らしく、完全に心に適うもの』と語るであろう。比丘たちよ、天上の安楽がいかばかりであるかは、譬えをもって語ることすら容易ではない』。

256. Evaṃ vutte, aññataro bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘sakkā pana, bhante, upamaṃ kātu’’nti? ‘‘Sakkā bhikkhū’’ti bhagavā avoca. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, rājā cakkavattī sattahi ratanehi samannāgato catūhi ca iddhīhi tatonidānaṃ sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti. Katamehi sattahi? Idha, bhikkhave, rañño khattiyassa muddhāvasittassa tadahuposathe pannarase sīsaṃnhātassa uposathikassa uparipāsādavaragatassa dibbaṃ cakkaratanaṃ pātubhavati sahassāraṃ sanemikaṃ sanābhikaṃ sabbākāraparipūraṃ. Taṃ disvāna rañño khattiyassa muddhāvasittassa evaṃ hoti – ‘sutaṃ kho pana metaṃ yassa rañño khattiyassa muddhāvasittassa tadahuposathe pannarase sīsaṃnhātassa uposathikassa uparipāsādavaragatassa dibbaṃ cakkaratanaṃ pātubhavati sahassāraṃ sanemikaṃ sanābhikaṃ sabbākāraparipūraṃ, so hoti rājā cakkavattīti. Assaṃ nu kho ahaṃ rājā cakkavattī’’’ti?

256. このように説かれたとき、ある比丘が世尊にこのように申し上げた。「世尊よ、譬えを挙げられることは可能でしょうか」「比丘よ、可能である」と世尊は言われた。「比丘たちよ、たとえば転輪聖王が七つの宝と四つの神通力を具足し、それによって安楽と歓喜を経験するようなものである。いかなる七つか。比丘たちよ、ここに灌頂を受けた刹帝利(クシャトリヤ)の王が、その日の十五日の布薩の日に、頭を洗い清めて布薩を守り、高楼の最上階に登っていると、千の輻があり、轂と輪縁を備え、あらゆる様相が完備された神聖な輪宝(車輪の宝)が出現する。それを見て、灌頂を受けた刹帝利の王はこう思う。『私は次のように聞いている。「灌頂を受けた刹帝利の王が、その日の十五日の布薩の日に、頭を洗い清めて布薩を守り、高楼の最上階に登っているとき、千の輻があり、轂と輪縁を備え、あらゆる様相が完備された神聖な輪宝が出現するならば、その者は転輪聖王となる」と。私はまさに転輪聖王となるのだろうか』と。

‘‘Atha kho, bhikkhave, rājā khattiyo muddhāvasitto vāmena hatthena bhiṅkāraṃ gahetvā dakkhiṇena hatthena cakkaratanaṃ abbhukkirati – ‘pavattatu bhavaṃ cakkaratanaṃ, abhivijinātu bhavaṃ cakkaratana’nti. Atha kho taṃ, bhikkhave, cakkaratanaṃ puratthimaṃ disaṃ pavattati. Anvadeva rājā cakkavattī saddhiṃ caturaṅginiyā senāya. Yasmiṃ kho pana, bhikkhave, padese cakkaratanaṃ patiṭṭhāti tattha rājā cakkavattī vāsaṃ upeti saddhiṃ caturaṅginiyā senāya. Ye kho pana, bhikkhave, puratthimāya disāya paṭirājāno te rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāhaṃsu – ‘ehi kho, mahārāja! Svāgataṃ te, mahārāja ! Sakaṃ te, mahārāja! Anusāsa, mahārājā’ti. Rājā cakkavattī evamāha – ‘pāṇo na hantabbo, adinnaṃ nādātabbaṃ, kāmesumicchā na caritabbā, musā na bhāsitabbā, majjaṃ na pātabbaṃ, yathābhuttañca bhuñjathā’ti. Ye kho pana, bhikkhave, puratthimāya disāya paṭirājāno te rañño cakkavattissa anuyantā bhavanti .

比丘たちよ、そこで灌頂を受けた刹帝利の王は、左手で水瓶を取り、右手で輪宝に水を注ぎかける。『尊き輪宝よ、転がり進め。尊き輪宝よ、完全に勝利せよ』と。すると比丘たちよ、その輪宝は東の方角へと転がり進む。転輪聖王も四種の軍勢(象・馬・車・歩兵)を率いてその後に従う。そして比丘たちよ、輪宝が留まる場所に、転輪聖王も四種の軍勢とともに宿営する。比丘たちよ、東の方角の諸王たちは転輪聖王のもとに歩み寄り、このように申し上げる。『大王よ、ようこそおいでくださいました。大王よ、歓迎いたします。大王よ、これはすべてあなたのものです。大王よ、お導きください』と。転輪聖王はこう言う。『生きものを殺してはならない。与えられていないものを取ってはならない。邪淫を行ってはならない。偽りを語ってはならない。酒類を飲んではならない。かつて享受していた通りに国を享受せよ』と。比丘たちよ、東の方角の諸王たちは転輪聖王の臣下となる。

257. ‘‘Atha kho taṃ, bhikkhave, cakkaratanaṃ puratthimaṃ samuddaṃ ajjhogāhetvā paccuttaritvā dakkhiṇaṃ disaṃ pavattati…pe… dakkhiṇaṃ samuddaṃ ajjhogāhetvā paccuttaritvā pacchimaṃ disaṃ pavattati… pacchimaṃ samuddaṃ ajjhogāhetvā paccuttaritvā uttaraṃ disaṃ pavattati anvadeva rājā cakkavattī saddhiṃ caturaṅginiyā senāya. Yasmiṃ kho pana, bhikkhave, padese cakkaratanaṃ patiṭṭhāti tattha rājā cakkavattī vāsaṃ upeti saddhiṃ caturaṅginiyā senāya.

257. 比丘たちよ、そこでその輪宝は東の海に入り、再び陸に上がって南の方角へと転がり進み……(中略)……南の海に入り、再び陸に上がって西の方角へと転がり進み……西の海に入り、再び陸に上がって北の方角へと転がり進む。転輪聖王も四種の軍勢とともにその後に従う。そして比丘たちよ、輪宝が留まる場所に、転輪聖王も四種の軍勢とともに宿営する。

‘‘Ye kho pana, bhikkhave, uttarāya disāya paṭirājāno te rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāhaṃsu – ‘ehi kho, mahārāja! Svāgataṃ te, mahārāja! Sakaṃ te, mahārāja! Anusāsa, mahārājā’ti. Rājā cakkavattī evamāha – ‘pāṇo na hantabbo, adinnaṃ nādātabbaṃ, kāmesumicchā na caritabbā, musā na bhāsitabbā, majjaṃ na pātabbaṃ; yathābhuttañca bhuñjathā’ti. Ye kho pana, bhikkhave, uttarāya disāya paṭirājāno te rañño cakkavattissa anuyantā bhavanti.

比丘たちよ、北の方角の諸王たちは転輪聖王のもとに歩み寄り、このように申し上げる。『大王よ、ようこそおいでくださいました。大王よ、歓迎いたします。大王よ、これはすべてあなたのものです。大王よ、お導きください』と。転輪聖王はこう言う。『生きものを殺してはならない。与えられていないものを取ってはならない。邪淫を行ってはならない。偽りを語ってはならない。酒類を飲んではならない。かつて享受していた通りに国を享受せよ』と。比丘たちよ、北の方角の諸王たちは転輪聖王の臣下となる。

‘‘Atha kho taṃ, bhikkhave, cakkaratanaṃ samuddapariyantaṃ pathaviṃ abhivijinitvā tameva rājadhāniṃ paccāgantvā rañño cakkavattissa antepuradvāre akkhāhataṃ maññe tiṭṭhati rañño cakkavattissa antepuradvāraṃ upasobhayamānaṃ. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ cakkaratanaṃ pātubhavati.

比丘たちよ、そこでその輪宝は海に囲まれた全地を平定し、その王都へと戻って、転輪聖王の宮殿の門前に、あたかも車軸に固定されたかのように留まり、転輪聖王の宮殿の門前を輝かせる。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような輪宝が出現する。

258. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa hatthiratanaṃ pātubhavati – sabbaseto sattappatiṭṭho iddhimā vehāsaṅgamo uposatho nāma nāgarājā. Taṃ disvāna rañño cakkavattissa cittaṃ pasīdati – ‘bhaddakaṃ vata, bho, hatthiyānaṃ, sace damathaṃ upeyyā’ti. Atha kho taṃ, bhikkhave, hatthiratanaṃ seyyathāpi nāma bhaddo hatthājānīyo dīgharattaṃ suparidanto evameva damathaṃ upeti. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī tameva hatthiratanaṃ vīmaṃsamāno pubbaṇhasamayaṃ abhiruhitvā samuddapariyantaṃ pathaviṃ anusaṃyāyitvā tameva rājadhāniṃ paccāgantvā pātarāsamakāsi. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ hatthiratanaṃ pātubhavati.

258. 比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には象宝が出現する。全身が白く、七つの部分が大地につき、神通力を持ち、空中を飛行するウポーサタという名の象王である。それを見て転輪聖王の心は澄み渡る。『ああ、まことに見事な象の乗り物だ。もし調教されるならば』と。すると比丘たちよ、その象宝は、あたかも長年にわたって巧みに調教された優れた名馬(名象)であるかのように、たちまち調教される。比丘たちよ、かつて転輪聖王はその象宝を試そうとして、朝の刻にそれに乗り、海に囲まれた全地を巡行して、その王都へと戻ってから朝食をとった。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような象宝が出現する。

‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa assaratanaṃ pātubhavati – sabbaseto kāḷasīso muñjakeso iddhimā vehāsaṅgamo valāhako nāma assarājā. Taṃ disvāna rañño cakkavattissa cittaṃ pasīdati – ‘bhaddakaṃ vata, bho, assayānaṃ, sace damathaṃ upeyyā’ti. Atha kho taṃ, bhikkhave, assaratanaṃ seyyathāpi nāma bhaddo assājānīyo dīgharattaṃ suparidanto evameva damathaṃ upeti. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī tameva assaratanaṃ vīmaṃsamāno pubbaṇhasamayaṃ abhiruhitvā samuddapariyantaṃ pathaviṃ anusaṃyāyitvā tameva rājadhāniṃ paccāgantvā pātarāsamakāsi. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ assaratanaṃ pātubhavati.

比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には馬宝が出現する。全身が白く、頭が黒く、葦のような鬣(たてがみ)を持ち、神通力を持ち、空中を飛行するヴァラーハカという名の馬王である。それを見て転輪聖王の心は澄み渡る。『ああ、まことに見事な馬の乗り物だ。もし調教されるならば』と。すると比丘たちよ、その馬宝は、あたかも長年にわたって巧みに調教された優れた名馬であるかのように、たちまち調教される。比丘たちよ、かつて転輪聖王はその馬宝を試そうとして、朝の刻にそれに乗り、海に囲まれた全地を巡行して、その王都へと戻ってから朝食をとった。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような馬宝が出現する。

‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa maṇiratanaṃ pātubhavati. So hoti maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato. Tassa kho pana, bhikkhave, maṇiratanassa ābhā samantā yojanaṃ phuṭā hoti. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī tameva maṇiratanaṃ vīmaṃsamāno caturaṅginiṃ senaṃ sannayhitvā maṇiṃ dhajaggaṃ āropetvā rattandhakāratimisāya pāyāsi. Ye kho pana, bhikkhave, samantā gāmā ahesuṃ te tenobhāsena kammante payojesuṃ ‘divā’ti maññamānā. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ maṇiratanaṃ pātubhavati.

比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には宝珠(摩尼宝)が出現する。それは瑠璃の宝珠であり、美しく、純粋で、八つの角があり、見事に磨き抜かれている。比丘たちよ、その宝珠の輝きは周囲一由旬に満ち渡る。比丘たちよ、かつて転輪聖王はその宝珠を試そうとして、四種の軍勢を整え、宝珠を旗の先に掲げて、夜の深い闇の中を出発した。比丘たちよ、周囲の村々の人々は、その輝きによって『昼になった』と思い、仕事を始めたのである。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような宝珠が出現する。

‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa itthiratanaṃ pātubhavati. Sā abhirūpā dassanīyā pāsādikā paramāya vaṇṇapokkharatāya samannāgatā nātidīghā nātirassā nātikisā nātithūlā nātikāḷikā nāccodātā, atikkantā mānusaṃ vaṇṇaṃ, appattā dibbaṃ vaṇṇaṃ. Tassa kho pana, bhikkhave, itthiratanassa evarūpo kāyasamphasso hoti seyyathāpi nāma tūlapicuno vā kappāsapicuno vā. Tassa kho pana, bhikkhave, itthiratanassa sīte uṇhāni gattāni honti, uṇhe sītāni gattāni honti. Tassa kho pana, bhikkhave, itthiratanassa kāyato candanagandho vāyati, mukhato uppalagandho vāyati. Taṃ kho pana, bhikkhave, itthiratanaṃ rañño cakkavattissa pubbuṭṭhāyinī hoti pacchānipātinī kiṃkārapaṭissāvinī manāpacārinī piyavādinī. Taṃ kho pana, bhikkhave, itthiratanaṃ rājānaṃ cakkavattiṃ manasāpi no aticarati, kuto pana kāyena? Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ itthiratanaṃ pātubhavati.

比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には女宝(王妃宝)が出現する。彼女は美貌で、見目麗しく、端正であり、この上なく優れた容姿の美しさを備え、高すぎず、低すぎず、痩せすぎず、太りすぎず、黒すぎず、白すぎず、人間の美を超え、神々の美には及ばない姿である。比丘たちよ、その女宝の肌の触感は、あたかも木綿の綿毛やカポックの綿毛のようである。比丘たちよ、その女宝の四肢は、寒い時には温かく、暑い時には冷たい。比丘たちよ、その女宝の身体からは白檀の香りが漂い、口からは青蓮華(睡蓮)の香りが漂う。比丘たちよ、その女宝は転輪聖王より先に起き、後に眠り、何をすべきかを伺い、心に適うように振る舞い、愛らしい言葉を語る。比丘たちよ、その女宝は心においてすら転輪聖王を裏切ることがない。まして身体において裏切ることなどあろうか。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような女宝が出現する。

‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa gahapatiratanaṃ pātubhavati. Tassa kammavipākajaṃ dibbacakkhu pātubhavati, yena nidhiṃ passati sassāmikampi assāmikampi. So rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāha – ‘appossukko tvaṃ, deva, hohi. Ahaṃ te dhanena dhanakaraṇīyaṃ karissāmī’ti. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī tameva gahapatiratanaṃ vīmaṃsamāno nāvaṃ abhiruhitvā majjhe gaṅgāya nadiyā sotaṃ ogāhitvā gahapatiratanaṃ etadavoca – ‘attho me, gahapati, hiraññasuvaṇṇenā’ti. ‘Tena hi, mahārāja, ekaṃ tīraṃ nāvā upetū’ti. ‘Idheva me, gahapati, attho hiraññasuvaṇṇenā’ti. Atha kho taṃ, bhikkhave, gahapatiratanaṃ ubhohi hatthehi udake omasitvā pūraṃ hiraññasuvaṇṇassa kumbhiṃ uddharitvā rājānaṃ cakkavattiṃ etadavoca – ‘alamettāvatā, mahārāja! Katamettāvatā, mahārāja! Pūjitamettāvatā, mahārājā’ti. Rājā cakkavattī evamāha – ‘alamettāvatā, gahapati! Katamettāvatā, gahapati! Pūjitamettāvatā, gahapatī’ti. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ gahapatiratanaṃ pātubhavati.

比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には居士宝(長者宝)が出現する。彼には業の報いとして生じた天眼が現れ、それによって持ち主のある財宝も持ち主のない財宝も見通す。彼は転輪聖王のもとに歩み寄り、このように申し上げる。『天王(大王)よ、ご心配なさいますな。私があなたのために財宝をもって用を弁じましょう』と。比丘たちよ、かつて転輪聖王はその居士宝を試そうとして、船に乗り、ガンジス川の流れの真ん中に進み出て、居士宝にこう言った。『居士よ、私には金銀の財宝が必要だ』と。『それでは大王よ、船を岸に寄せてください』。『居士よ、私はまさにここで金銀の財宝が必要なのだ』。すると比丘たちよ、その居士宝は両手を水の中に沈め、金銀で満ちた壺を引き上げて転輪聖王にこう言った。『大王よ、これだけで足りるでしょうか。大王よ、これで用は足りましたでしょうか。大王よ、これでお応えできましたでしょうか』と。転輪聖王はこう言った。『居士よ、これだけで足りる。居士よ、これで用は足りた。居士よ、これでお応えいただいた』と。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような居士宝が出現する。

‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa pariṇāyakaratanaṃ pātubhavati – paṇḍito byatto medhāvī paṭibalo rājānaṃ cakkavattiṃ upayāpetabbaṃ upayāpetuṃ apayāpetabbaṃ apayāpetuṃ ṭhapetabbaṃ ṭhapetuṃ. So rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāha – ‘appossukko tvaṃ, deva, hohi. Ahamanusāsissāmī’ti. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ pariṇāyakaratanaṃ pātubhavati. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imehi sattahi ratanehi samannāgato hoti.

比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には主導宝(宰相宝・将軍宝)が出現する。賢明で、有能で、聡明であり、転輪聖王が進めるべき者を近づけさせ、退けるべき者を遠ざけさせ、留めるべき者を留まらせることができる。彼は転輪聖王のもとに歩み寄り、このように申し上げる。『天王よ、ご心配なさいますな。私がお導きいたしましょう』と。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような主導宝が出現する。比丘たちよ、転輪聖王はこれら七つの宝を具足しているのである。

259. ‘‘Katamāhi catūhi iddhīhi? Idha, bhikkhave, rājā cakkavattī abhirūpo hoti dassanīyo pāsādiko paramāya vaṇṇapokkharatāya samannāgato ativiya aññehi manussehi. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāya paṭhamāya iddhiyā samannāgato hoti.

259. いかなる四つの神通力(福徳)であるか。比丘たちよ、ここに転輪聖王は美貌で、見目麗しく、端正であり、他の人々に抜きん出て、この上なく優れた容姿の美しさを備えている。比丘たちよ、転輪聖王はこの第一の神通力を具足している。

‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī dīghāyuko hoti ciraṭṭhitiko ativiya aññehi manussehi. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāya dutiyāya iddhiyā samannāgato hoti.

比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王は長寿であり、他の人々に抜きん出て、長く存続する。比丘たちよ、転輪聖王はこの第二の神通力を具足している。

‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī appābādho hoti appātaṅko samavepākiniyā gahaṇiyā samannāgato nātisītāya nāccuṇhāya ativiya aññehi manussehi. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāya tatiyāya iddhiyā samannāgato hoti.

比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王は病が少なく、患いが少なく、冷たすぎず熱すぎない等しく消化する消化力を備え、他の人々に抜きん出ている。比丘たちよ、転輪聖王はこの第三の神通力を具足している。

‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī brāhmaṇagahapatikānaṃ piyo hoti manāpo. Seyyathāpi, bhikkhave, pitā puttānaṃ piyo hoti manāpo, evameva kho, bhikkhave, rājā cakkavattī brāhmaṇagahapatikānaṃ piyo hoti manāpo. Raññopi, bhikkhave, cakkavattissa brāhmaṇagahapatikā piyā honti manāpā. Seyyathāpi, bhikkhave, pitu puttā piyā honti manāpā, evameva kho, bhikkhave, raññopi cakkavattissa brāhmaṇagahapatikā piyā honti manāpā.

比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王は婆羅門や居士(在家信徒)たちに愛され、好まれる。比丘たちよ、ちょうど父親が子どもたちに愛され、好まれるように、そのように比丘たちよ、転輪聖王は婆羅門や居士たちに愛され、好まれる。また比丘たちよ、転輪聖王にとっても婆羅門や居士たちが愛しく、好ましい。比丘たちよ、ちょうど父親にとって子どもたちが愛しく、好ましいように、そのように比丘たちよ、転輪聖王にとっても婆羅門や居士たちが愛しく、好ましいのである。

‘‘Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī caturaṅginiyā senāya uyyānabhūmiṃ niyyāsi. Atha kho, bhikkhave, brāhmaṇagahapatikā rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāhaṃsu – ‘ataramāno, deva, yāhi yathā taṃ mayaṃ cirataraṃ passeyyāmā’ti. Rājāpi, bhikkhave, cakkavattī sārathiṃ āmantesi – ‘ataramāno, sārathi, pesehi yathā maṃ brāhmaṇagahapatikā cirataraṃ passeyyu’nti. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāya catutthāya iddhiyā samannāgato hoti. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāhi catūhi iddhīhi samannāgato hoti.

比丘たちよ、かつて転輪聖王は四種の軍勢を率いて遊園地へと出かけた。すると比丘たちよ、婆羅門や居士たちは転輪聖王のもとに歩み寄り、このように言った。『天王よ、私たちがあなたをより長く見ることができるように、急がずにゆっくりとお進みください』と。比丘たちよ、転輪聖王もまた御者に語りかけた。『御者よ、婆羅門や居士たちが私をより長く見ることができるように、急がずにゆっくりと車を進めよ』と。比丘たちよ、転輪聖王はこの第四の神通力を具足している。比丘たちよ、転輪聖王はこれら四つの神通力を具足しているのである。

‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu kho rājā cakkavattī imehi sattahi ratanehi samannāgato imāhi catūhi ca iddhīhi tatonidānaṃ sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvediyethā’’ti? ‘‘Ekamekenapi, bhante, ratanena samannāgato rājā cakkavattī tatonidānaṃ sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvediyetha, ko pana vādo sattahi ratanehi catūhi ca iddhīhī’’ti?

比丘たちよ、どう思うか。転輪聖王はこれら七つの宝を具足し、これら四つの神通力を具足していることによって、それによる安楽と歓喜を経験するだろうか」「世尊よ、たった一つの宝を具足しているだけでも、転輪聖王はそれによる安楽と歓喜を経験するでしょう。まして七つの宝と四つの神通力を具足しているならば言うまでもありません」

260. Atha kho bhagavā parittaṃ pāṇimattaṃ pāsāṇaṃ gahetvā bhikkhū āmantesi – ‘‘taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, katamo nu kho mahantataro – yo cāyaṃ mayā paritto pāṇimatto pāsāṇo gahito yo ca himavā pabbatarājā’’ti? ‘‘Appamattako ayaṃ, bhante, bhagavatā paritto pāṇimatto pāsāṇo gahito; himavantaṃ pabbatarājānaṃ upanidhāya saṅkhampi na upeti; kalabhāgampi na upeti; upanidhampi na upetī’’ti. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yaṃ rājā cakkavattī sattahi ratanehi samannāgato catūhi ca iddhīhi tatonidānaṃ sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti taṃ dibbassa sukhassa upanidhāya saṅkhampi na upeti; kalabhāgampi na upeti; upanidhampi na upeti’’.

260. そこで世尊は、手のひらほどの小さな小石を取り上げ、比丘たちに語りかけられた。「比丘たちよ、どう思うか。私が手に取ったこの手のひらほどの小さな小石と、あの雪山の山王とでは、どちらが大きいか」「世尊よ、世尊が手に取られたその手のひらほどの小さな小石は極めてわずかなものであり、雪山の山王と比べるなら、数にも入らず、その一部分の端にも及ばず、比較にもなりません」「比丘たちよ、それとまったく同様に、転輪聖王が七つの宝を具足し、四つの神通力を具足して、それによって経験する安楽と歓喜は、天上の安楽に比べるなら、数にも入らず、その一部分の端にも及ばず、比較にもならないのである。

‘‘Sa kho so, bhikkhave, paṇḍito sace kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena manussattaṃ āgacchati, yāni tāni uccākulāni – khattiyamahāsālakulaṃ vā brāhmaṇamahāsālakulaṃ vā gahapatimahāsālakulaṃ vā tathārūpe kule paccājāyati aḍḍhe mahaddhane mahābhoge pahūtajātarūparajate pahūtavittūpakaraṇe pahūtadhanadhaññe. So ca hoti abhirūpo dassanīyo pāsādiko paramāya vaṇṇapokkharatāya samannāgato, lābhī annassa pānassa vatthassa yānassa mālāgandhavilepanassa seyyāvasathapadīpeyyassa. So kāyena sucaritaṃ carati, vācāya sucaritaṃ carati, manasā sucaritaṃ carati. So kāyena sucaritaṃ caritvā, vācāya sucaritaṃ caritvā, manasā sucaritaṃ caritvā, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Seyyathāpi, bhikkhave, akkhadhutto paṭhameneva kaṭaggahena mahantaṃ bhogakkhandhaṃ adhigaccheyya; appamattako so, bhikkhave, kaṭaggaho yaṃ so akkhadhutto paṭhameneva kaṭaggahena mahantaṃ bhogakkhandhaṃ adhigaccheyya. Atha kho ayameva tato mahantataro kaṭaggaho yaṃ so paṇḍito kāyena sucaritaṃ caritvā, vācāya sucaritaṃ caritvā, manasā sucaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Ayaṃ, bhikkhave, kevalā paripūrā paṇḍitabhūmī’’ti.

比丘たちよ、その賢者がもし遠い歳月の果てに、極めてまれに人間界へと戻ってきたとしても、刹帝利の大富豪の家、婆羅門の大富豪の家、居士の大富豪の家といった、そうした裕福で、大財があり、多くの資産があり、あふれるほどの金銀があり、あふれるほどの生活資具があり、あふれるほどの財産と穀物のある高貴な家に生まれる。しかも彼自身も美貌で、見目麗しく、端正であり、この上なく優れた容姿の美しさを備え、食べ物や飲み物、衣服、乗り物、花飾りや香料や塗油、寝具や住居や灯火の資具を得ることができる。彼は身体によって善い行いをなし、言葉によって善い行いをなし、心によって善い行いをなす。彼は身体によって善い行いをなし、言葉によって善い行いをなし、心によって善い行いをなして、身体が壊れて死後、善趣たる天の世界へと生まれ変わる。比丘たちよ、たとえば賭博師が最初の勝利の賽(カタ)によって莫大な富の山を獲得するようなものである。比丘たちよ、その賭博師が最初の勝利の賽によって莫大な富の山を獲得するような勝利は、まだわずかなものである。しかし、あの賢者が身体によって善い行いをなし、言葉によって善い行いをなし、心によって善い行いをなして、身体が壊れて死後、善趣たる天の世界へと生まれ変わることこそが、それよりもはるかに甚大なる勝利なのである。比丘たちよ、これが完全に全うされた賢者の境涯(賢者地)である』と。

Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti.

世尊はこのように説かれた。かの比丘たちは世尊の説法を歓喜し、喜び受け入れた。

Bālapaṇḍitasuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ.

第九 愚者賢者経 終わり。

10. Devadūtasuttaṃ

第十 天使経

261. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca –

261. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城(サヴァッティ)のジェータ林にある給孤独園(アナータピンディカ園)におられた。そこで世尊は比丘たちに「比丘たちよ」と語りかけられた。比丘たちは「尊き方よ」と世尊に応えた。世尊は次のように言われた。

‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, dve agārā sadvārā , tattha cakkhumā puriso majjhe ṭhito passeyya manusse gehaṃ pavisantepi nikkhamantepi anucaṅkamantepi anuvicarantepi; evameva kho ahaṃ, bhikkhave, dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passāmi cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate yathākammūpage satte pajānāmi – ‘ime vata bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā vacīsucaritena samannāgatā manosucaritena samannāgatā ariyānaṃ anupavādakā sammādiṭṭhikā sammādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā vacīsucaritena samannāgatā manosucaritena samannāgatā ariyānaṃ anupavādakā sammādiṭṭhikā sammādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā manussesu upapannā. Ime vata bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pettivisayaṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tiracchānayoniṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannā’’’ti.

「比丘たちよ、たとえば扉のある二つの家があり、そこに目の良い人が中間に立って、人々が家に入り、出て行き、歩き回り、行き交うのを見るようなものである。比丘たちよ、それとまったく同様に、私は清浄にして人間のそれを超えた天眼によって、生きものたちが死に、生まれ、卑しく、尊く、美しく、醜く、善趣にあり、悪趣にあって、業のままに赴く生きものたちを如実に知る。『ああ、これらの尊い生きものたちは、身の善行を具足し、口の善行を具足し、意の善行を具足し、聖者たちを謗ることなく、正しい見解(正見)を持ち、正見の業の実践を保っていた。彼らは身体が壊れて死後、善趣たる天の世界に生まれた。また、これらの尊い生きものたちは、身の善行を具足し、口の善行を具足し、意の善行を具足し、聖者たちを謗ることなく、正しい見解を持ち、正見の業の実践を保っていた。彼らは身体が壊れて死後、人間の中に生まれた。しかし、ああ、これらの尊い生きものたちは、身の悪行を具足し、口の悪行を具足し、意の悪行を具足し、聖者たちを謗り、誤った見解(邪見)を持ち、邪見の業の実践を保っていた。彼らは身体が壊れて死後、餓鬼の世界に生まれた。また、これらの尊い生きものたちは、身の悪行を具足し、口の悪行を具足し、意の悪行を具足し、聖者たちを謗り、誤った見解を持ち、邪見の業の実践を保っていた。彼らは身体が壊れて死後、畜生の胎(畜生界)に生まれた。また、これらの尊い生きものたちは、身の悪行を具足し、口の悪行を具足し、意の悪行を具足し、聖者たちを謗り、誤った見解を持ち、邪見の業の実践を保っていた。彼らは身体が壊れて死後、悪趣・苦界・堕落処・地獄に生まれた』と。

262. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā nānābāhāsu gahetvā yamassa rañño dassenti – ‘ayaṃ, deva, puriso amatteyyo apetteyyo asāmañño abrāhmañño, na kule jeṭṭhāpacāyī. Imassa devo daṇḍaṃ paṇetū’ti. Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā paṭhamaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu paṭhamaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’ti.

262. 比丘たちよ、獄卒たちは彼(悪人)の両腕を捕らえて閻魔王(ヤマ王)の前に引き出し、『大王よ、この男は母を敬わず、父を敬わず、沙門を敬わず、婆羅門を敬わず、一族の年長者を敬いませんでした。大王よ、彼に罰をお下しください』と告げる。比丘たちよ、閻魔王は彼に第一の天使について尋問し、問い詰め、問いただす。『これ、男よ、お前は人間の中に現れた第一の天使を見なかったのか』と。彼はこう答える。『尊者よ、見ませんでした』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu daharaṃ kumāraṃ mandaṃ uttānaseyyakaṃ sake muttakarīse palipannaṃ semāna’nti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこう言う。『これ、男よ、お前は人間の中で、幼く幼弱で、仰向けに寝て、自分の小便や大便の中にまみれて横たわっている赤ん坊を見なかったのか』と。彼はこう答える。『尊者よ、見ました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ahampi khomhi jātidhammo, jātiṃ anatīto. Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこう言う。『これ、男よ、分別があり、成人していたお前には「私自身もまた生老病死の生を免れない性質であり、生まれの定立を超えてはいない。さあ、私は身と口と心によって善い行いをなそう」という思いが起こらなかったのか』と。彼はこう答える。『尊者よ、私にはできませんでした。尊者よ、私は怠り放逸でした』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは怠惰のために身と口と意によって善をなさなかった。これ、男よ、彼らはそなたが怠っていた通りに、そなたを処遇するであろう。そなたのこの悪業は、母が作ったものでもなく、父が作ったものでもなく、兄弟が作ったものでもなく、姉妹が作ったものでもなく、友人や同僚が作ったものでもなく、親族や血縁が作ったものでもなく、沙門や婆羅門が作ったものでもなく、神々が作ったものでもない。そなた自身によってこの悪業は作られたのであり、そなた自身がその報いを受けるのだ』と。

263. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā paṭhamaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā dutiyaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu dutiyaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’’’ti.

263. 比丘たちよ、閻魔王は第一の天の使者について問いただし、追及し、詰問した後に、第二の天の使者について問いただし、追及し、詰問する。『これ、男よ、そなたは人々の間に現れた第二の天の使者を見なかったのか』と。彼はこのように言う。『主よ、見ませんでした』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu itthiṃ vā purisaṃ vā ( ) jiṇṇaṃ gopānasivaṅkaṃ bhoggaṃ daṇḍaparāyanaṃ pavedhamānaṃ gacchantaṃ āturaṃ gatayobbanaṃ khaṇḍadantaṃ palitakesaṃ vilūnaṃ khalitasiraṃ valinaṃ tilakāhatagatta’nti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは人々の間において、女あるいは男が、老い衰え、垂木の如く曲がり、背は屈み、杖をつき、震えながら歩き、病み、若さを失い、歯は抜け、髪は白く、薄くなり、頭は禿げ、皺が寄り、肌には黒斑ができているのを見なかったのか』と。彼はこのように言う。『主よ、見ました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ahampi khomhi jarādhammo, jaraṃ anatīto. Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、知性ある成人であるそなたに、このような思いが生じなかったのか――「私自身もまた老いる性質のものであり、老いを免れてはいない。さあ、私は身と口と意によって善をなそう」と』。彼はこのように言う。『主よ、私はできませんでした。主よ、怠けておりました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは怠惰のために身と口と意によって善をなさなかった。これ、男よ、彼らはそなたが怠っていた通りに、そなたを処遇するであろう。そなたのこの悪業は、母が作ったものでもなく、父が作ったものでもなく、兄弟が作ったものでもなく、姉妹が作ったものでもなく、友人や同僚が作ったものでもなく、親族や血縁が作ったものでもなく、沙門や婆羅門が作ったものでもなく、神々が作ったものでもない。そなた自身によってこの悪業は作られたのであり、そなた自身がその報いを受けるのだ』と。

264. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā dutiyaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā tatiyaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu tatiyaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’’’ti.

264. 比丘たちよ、閻魔王は第二の天の使者について問いただし、追及し、詰問した後に、第三の天の使者について問いただし、追及し、詰問する。『これ、男よ、そなたは人々の間に現れた第三の天の使者を見なかったのか』と。彼はこのように言う。『主よ、見ませんでした』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu itthiṃ vā purisaṃ vā ābādhikaṃ dukkhitaṃ bāḷhagilānaṃ sake muttakarīse palipannaṃ semānaṃ aññehi vuṭṭhāpiyamānaṃ aññehi saṃvesiyamāna’nti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは人々の間において、女あるいは男が、病み、苦しみ、重病となり、自らの大小便の中にまみれて横たわり、他人に抱き起こされ、他人に寝かされているのを見なかったのか』と。彼はこのように言う。『主よ、見ました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ahampi khomhi byādhidhammo, byādhiṃ anatīto. Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、知性ある成人であるそなたに、このような思いが生じなかったのか――「私自身もまた病む性質のものであり、病を免れてはいない。さあ、私は身と口と意によって善をなそう」と』。彼はこのように言う。『主よ、私はできませんでした。主よ、怠けておりました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは怠惰のために身と口と意によって善をなさなかった。これ、男よ、彼らはそなたが怠っていた通りに、そなたを処遇するであろう。そなたのこの悪業は、母が作ったものでもなく、父が作ったものでもなく、兄弟が作ったものでもなく、姉妹が作ったものでもなく、友人や同僚が作ったものでもなく、親族や血縁が作ったものでもなく、沙門や婆羅門が作ったものでもなく、神々が作ったものでもない。そなた自身によってこの悪業は作られたのであり、そなた自身がその報いを受けるのだ』と。

265. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā tatiyaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā catutthaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu catutthaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’’’ti.

265. 比丘たちよ、閻魔王は第三の天の使者について問いただし、追及し、詰問した後に、第四の天の使者について問いただし、追及し、詰問する。『これ、男よ、そなたは人々の間に現れた第四の天の使者を見なかったのか』と。彼はこのように言う。『主よ、見ませんでした』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārente – kasāhipi tāḷente vettehipi tāḷente addhadaṇḍakehipi tāḷente hatthampi chindante pādampi chindante hatthapādampi chindante kaṇṇampi chindante nāsampi chindante kaṇṇanāsampi chindante bilaṅgathālikampi karonte saṅkhamuṇḍikampi karonte rāhumukhampi karonte jotimālikampi karonte hatthapajjotikampi karonte erakavattikampi karonte cīrakavāsikampi karonte eṇeyyakampi karonte baḷisamaṃsikampi karonte kahāpaṇikampi karonte khārāpatacchikampi karonte palighaparivattikampi karonte palālapīṭhakampi karonte tattenapi telena osiñcante sunakhehipi khādāpente jīvantampi sūle uttāsente asināpi sīsaṃ chindante’ti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは人々の間において、王たちが罪を犯した盗人を捕らえ、種々の刑罰を加えるのを見なかったのか――鞭で打たせ、杖で打たせ、短い棒で打たせ、手を切り、足を切り、手足を切り、耳を切り、鼻を切り、耳と鼻を切り、粥鉢の刑(頭蓋骨を削る)に処し、法螺貝削りの刑に処し、ラーフの口の刑(口を裂く)に処し、光明の輪の刑(全身に火を灯す)に処し、手の灯明の刑に処し、エラカ草の刑(皮を剥ぐ)に処し、樹皮の衣の刑に処し、黒鹿の刑に処し、釣り針の刑(肉を鉤で引き裂く)に処し、貨幣刻みの刑(肉片を薄く刻む)に処し、アルカリ漬けの刑に処し、回転棒の刑に処し、藁敷きの刑に処し、沸騰した油を注ぎ、犬たちに食らわせ、生きたまま串刺しにし、剣で首を切り落とすのを』と。彼はこのように言う。『主よ、見ました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ye kira, bho, pāpakāni kammāni karonti te diṭṭheva dhamme evarūpā vividhā kammakāraṇā karīyanti, kimaṅgaṃ pana parattha! Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、知性ある成人であるそなたに、このような思いが生じなかったのか――「まことに、悪業をなす者たちは、この現世においてさえこのような種々の刑罰を受けるのだ。ましてや来世においてはどうであろうか! さあ、私は身と口と意によって善をなそう」と』。彼はこのように言う。『主よ、私はできませんでした。主よ、怠けておりました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは怠惰のために身と口と意によって善をなさなかった。これ、男よ、彼らはそなたが怠っていた通りに、そなたを処遇するであろう。そなたのこの悪業は、母が作ったものでもなく、父が作ったものでもなく、兄弟が作ったものでもなく、姉妹が作ったものでもなく、友人や同僚が作ったものでもなく、親族や血縁が作ったものでもなく、沙門や婆羅門が作ったものでもなく、神々が作ったものでもない。そなた自身によってこの悪業は作られたのであり、そなた自身がその報いを受けるのだ』と。

266. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā catutthaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā pañcamaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu pañcamaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’’’ti.

266. 比丘たちよ、閻魔王は第四の天の使者について問いただし、追及し、詰問した後に、第五の天の使者について問いただし、追及し、詰問する。『これ、男よ、そなたは人々の間に現れた第五の天の使者を見なかったのか』と。彼はこのように言う。『主よ、見ませんでした』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu itthiṃ vā purisaṃ vā ekāhamataṃ vā dvīhamataṃ vā tīhamataṃ vā uddhumātakaṃ vinīlakaṃ vipubbakajāta’nti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは人々の間において、死後一日、死後二日、あるいは死後三日経ち、膨張し、青黒くなり、腐汁の流れる女あるいは男の死骸を見なかったのか』と。彼はこのように言う。『主よ、見ました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ahampi khomhi maraṇadhammo, maraṇaṃ anatīto. Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、知性ある成人であるそなたに、このような思いが生じなかったのか――「私自身もまた死ぬ性質のものであり、死を免れてはいない。さあ、私は身と口と意によって善をなそう」と』。彼はこのように言う。『主よ、私はできませんでした。主よ、怠けておりました』と。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti.

比丘たちよ、閻魔王は彼にこのように言う。『これ、男よ、そなたは怠惰のために身と口と意によって善をなさなかった。これ、男よ、彼らはそなたが怠っていた通りに、そなたを処遇するであろう。そなたのこの悪業は、母が作ったものでもなく、父が作ったものでもなく、兄弟が作ったものでもなく、姉妹が作ったものでもなく、友人や同僚が作ったものでもなく、親族や血縁が作ったものでもなく、沙門や婆羅門が作ったものでもなく、神々が作ったものでもない。そなた自身によってこの悪業は作られたのであり、そなた自身がその報いを受けるのだ』と。

267. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā pañcamaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā tuṇhī hoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā pañcavidhabandhanaṃ nāma kammakāraṇaṃ karonti – tattaṃ ayokhilaṃ hatthe gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ dutiye hatthe gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ pāde gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ dutiye pāde gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ majjheurasmiṃ gamenti. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṃ karoti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā saṃvesetvā kuṭhārīhi tacchanti…pe… tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā uddhaṃpādaṃ adhosiraṃ gahetvā vāsīhi tacchanti…pe… tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā rathe yojetvā ādittāya pathaviyā sampajjalitāya sajotibhūtāya sārentipi, paccāsārentipi…pe… tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā mahantaṃ aṅgārapabbataṃ ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ āropentipi oropentipi…pe… tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā uddhaṃpādaṃ adhosiraṃ gahetvā tattāya lohakumbhiyā pakkhipanti ādittāya sampajjalitāya sajotibhūtāya. So tattha pheṇuddehakaṃ paccati. So tattha pheṇuddehakaṃ paccamāno sakimpi uddhaṃ gacchati, sakimpi adho gacchati, sakimpi tiriyaṃ gacchati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā mahāniraye pakkhipanti. So kho pana, bhikkhave, mahānirayo –

267. 比丘たちよ、閻魔王は第五の天の使者について問いただし、追及し、詰問した後に、沈黙する。比丘たちよ、そこで地獄の番人たちは、彼に五處縛りという名の刑罰を加える。灼熱した鉄の杭を片方の手に打ち込み、灼熱した鉄の杭をもう片方の手に打ち込み、灼熱した鉄の杭を片方の足に打ち込み、灼熱した鉄の杭をもう片方の足に打ち込み、灼熱した鉄の杭を胸の中央に打ち込む。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。 比丘たちよ、そこで地獄の番人たちは、彼を横たえて斧で削る……(中略)……比丘たちよ、地獄の番人たちは、彼を逆さ吊りにして手斧で削る……(中略)……比丘たちよ、地獄の番人たちは、彼を車につないで、火焔が燃え盛り輝く大地を走らせ、また引き返させる……(中略)……比丘たちよ、地獄の番人たちは、火焔が燃え盛り輝く巨大な炭火の山を登らせ、また下らせる……(中略)……比丘たちよ、地獄の番人たちは、彼を逆さ吊りにして、火焔が燃え盛り輝く熱湯の銅釜の中へと投げ入れる。彼はそこで泡立ち煮えたぎる。彼はそこで泡立ち煮えたぎりながら、ある時は上に行き、ある時は下に行き、ある時は横に行く。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。比丘たちよ、そこで地獄の番人たちは、彼を大焦熱地獄(大阿鼻地獄)へと投げ入れる。比丘たちよ、その大焦熱地獄とは、

‘‘Catukkaṇṇo catudvāro, vibhatto bhāgaso mito;

「四隅を持ち、四つの門があり、等分に区切られ、

Ayopākārapariyanto, ayasā paṭikujjito.

鉄の城壁に囲まれ、鉄の蓋で覆われている。

‘‘Tassa ayomayā bhūmi, jalitā tejasāyutā;

その床は鉄でできており、激しい熱火によって燃え上がり、

Samantā yojanasataṃ, pharitvā tiṭṭhati sabbadā’’.

四方百由旬を満たして常に広がっている」のである。

268. ‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, mahānirayassa puratthimāya bhittiyā acci uṭṭhahitvā pacchimāya bhittiyā paṭihaññati, pacchimāya bhittiyā acci uṭṭhahitvā puratthimāya bhittiyā paṭihaññati, uttarāya bhittiyā acci uṭṭhahitvā dakkhiṇāya bhittiyā paṭihaññati, dakkhiṇāya bhittiyā acci uṭṭhahitvā uttarāya bhittiyā paṭihaññati, heṭṭhā acci uṭṭhahitvā upari paṭihaññati, uparito acci uṭṭhahitvā heṭṭhā paṭihaññati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

268. 比丘たちよ、その大焦熱地獄の東の壁から立ち上った炎は西の壁に打ち当たり、西の壁から立ち上った炎は東の壁に打ち当たり、北の壁から立ち上った炎は南の壁に打ち当たり、南の壁から立ち上った炎は北の壁に打ち当たり、下から立ち上った炎は上に打ち当たり、上から立ち上った炎は下に打ち当たる。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

‘‘Hoti kho so, bhikkhave, samayo yaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena tassa mahānirayassa puratthimaṃ dvāraṃ apāpurīyati . So tattha sīghena javena dhāvati. Tassa sīghena javena dhāvato chavimpi ḍayhati, cammampi ḍayhati, maṃsampi ḍayhati, nhārumpi ḍayhati, aṭṭhīnipi sampadhūpāyanti, ubbhataṃ tādisameva hoti. Yato ca kho so, bhikkhave, bahusampatto hoti, atha taṃ dvāraṃ pidhīyati . So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

比丘たちよ、実に長い歳月の経過ののちに、その大焦熱地獄の東の門が開かれる時がある。彼はそこへ向かって素早く疾走する。彼が素早く疾走する間にも、表皮が焼かれ、真皮が焼かれ、肉が焼かれ、腱が焼かれ、骨までもが煙を上げ、持ち上げられた体も同じように焼かれる。しかし比丘たちよ、彼がまさにそこへ辿り着いたとき、その門は閉ざされてしまう。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

‘‘Hoti kho so, bhikkhave, samayo yaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena tassa mahānirayassa pacchimaṃ dvāraṃ apāpurīyati…pe… uttaraṃ dvāraṃ apāpurīyati…pe… dakkhiṇaṃ dvāraṃ apāpurīyati. So tattha sīghena javena dhāvati. Tassa sīghena javena dhāvato chavimpi ḍayhati, cammampi ḍayhati, maṃsampi ḍayhati, nhārumpi ḍayhati, aṭṭhīnipi sampadhūpāyanti, ubbhataṃ tādisameva hoti. Yato ca kho so, bhikkhave, bahusampatto hoti, atha taṃ dvāraṃ pidhīyati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

比丘たちよ、実に長い歳月の経過ののちに、その大焦熱地獄の西の門が開かれる時がある……(中略)……北の門が開かれる時がある……(中略)……南の門が開かれる時がある。彼はそこへ向かって素早く疾走する。彼が素早く疾走する間にも、表皮が焼かれ、真皮が焼かれ、肉が焼かれ、腱が焼かれ、骨までもが煙を上げ、持ち上げられた体も同じように焼かれる。しかし比丘たちよ、彼がまさにそこへ辿り着いたとき、その門は閉ざされてしまう。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

‘‘Hoti kho so, bhikkhave, samayo yaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena tassa mahānirayassa puratthimaṃ dvāraṃ apāpurīyati. So tattha sīghena javena dhāvati. Tassa sīghena javena dhāvato chavimpi ḍayhati, cammampi ḍayhati, maṃsampi ḍayhati, nhārumpi ḍayhati, aṭṭhīnipi sampadhūpāyanti, ubbhataṃ tādisameva hoti. So tena dvārena nikkhamati.

比丘たちよ、実に長い歳月の経過ののちに、その大焦熱地獄の東の門が開かれる時がある。彼はそこへ向かって素早く疾走する。彼が素早く疾走する間にも、表皮が焼かれ、真皮が焼かれ、肉が焼かれ、腱が焼かれ、骨までもが煙を上げ、持ち上げられた体も同じように焼かれる。そして彼はその門から脱出する。

269. ‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, mahānirayassa samanantarā sahitameva mahanto gūthanirayo. So tattha patati. Tasmiṃ kho pana, bhikkhave, gūthaniraye sūcimukhā pāṇā chaviṃ chindanti, chaviṃ chetvā cammaṃ chindanti, cammaṃ chetvā maṃsaṃ chindanti, maṃsaṃ chetvā nhāruṃ chindanti, nhāruṃ chetvā aṭṭhiṃ chindanti, aṭṭhiṃ chetvā aṭṭhimiñjaṃ khādanti. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

269. しかし比丘たちよ、その大焦熱地獄に隣接して、巨大な糞尿地獄がある。彼はそこへ落ちる。比丘たちよ、その糞尿地獄には針の口を持つ虫たちがいて、表皮を切り裂き、表皮を切り裂いては真皮を切り裂き、真皮を切り裂いては肉を切り裂き、肉を切り裂いては腱を切り裂き、腱を切り裂いては骨を切り裂き、骨を切り裂いて骨髄を食らう。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, gūthanirayassa samanantarā sahitameva mahanto kukkulanirayo. So tattha patati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

比丘たちよ、その糞尿地獄に隣接して、巨大な熱灰地獄がある。彼はそこへ落ちる。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, kukkulanirayassa samanantarā sahitameva mahantaṃ simbalivanaṃ uddhaṃ yojanamuggataṃ soḷasaṅgulakaṇṭakaṃ ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ. Tattha āropentipi oropentipi. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

比丘たちよ、その熱灰地獄に隣接して、高さ一由旬にもそびえ立ち、十六指の長さの棘を持ち、火焔が燃え盛り輝く巨大な鉄刺樹林(シンバリの林)がある。そこへ(番人たちが)彼を登らせ、また下らせる。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, simbalivanassa samanantarā sahitameva mahantaṃ asipattavanaṃ. So tattha pavisati. Tassa vāteritāni pattāni patitāni hatthampi chindanti, pādampi chindanti, hatthapādampi chindanti, kaṇṇampi chindanti, nāsampi chindanti, kaṇṇanāsampi chindanti. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

比丘たちよ、その鉄刺樹林に隣接して、巨大な剣葉林がある。彼はそこに入り込む。風に揺られて落ちてくる葉が、彼の手を切り、足を切り、手足を切り、耳を切り、鼻を切り、耳と鼻を切る。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, asipattavanassa samanantarā sahitameva mahatī khārodakā nadī . So tattha patati. So tattha anusotampi vuyhati, paṭisotampi vuyhati, anusotapaṭisotampi vuyhati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

比丘たちよ、その剣葉林に隣接して、巨大な灰水河がある。彼はそこへ落ちる。彼はそこで流れに沿って流され、流れに逆らって流され、流れに沿い逆らって流される。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

270. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā balisena uddharitvā thale patiṭṭhāpetvā evamāhaṃsu – ‘ambho purisa, kiṃ icchasī’ti? So evamāha – ‘jighacchitosmi, bhante’ti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā tattena ayosaṅkunā mukhaṃ vivaritvā ādittena sampajjalitena sajotibhūtena tattaṃ lohaguḷaṃ mukhe pakkhipanti ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ. So tassa oṭṭhampi dahati , mukhampi dahati, kaṇṭhampi dahati, urampi dahati, antampi antaguṇampi ādāya adhobhāgā nikkhamati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti.

270. 比丘たちよ、そこで地獄の番人たちは、彼を釣り針で引き上げ、陸地に立たせてこのように言う。『これ、男よ、何を望むのか』と。彼はこのように言う。『主よ、飢えております』と。比丘たちよ、そこで地獄の番人たちは、火焔が燃え盛り輝く熱した鉄の楔で彼の口をこじ開け、火焔が燃え盛り輝く熱した鉄の丸薬を口の中に投げ入れる。それが彼の唇を焼き、口を焼き、喉を焼き、胸を焼き、小腸や大腸を巻き込んで下部から抜け出る。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。

‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā evamāhaṃsu – ‘ambho purisa, kiṃ icchasī’ti? So evamāha – ‘pipāsitosmi, bhante’ti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā tattena ayosaṅkunā mukhaṃ vivaritvā ādittena sampajjalitena sajotibhūtena tattaṃ tambalohaṃ mukhe āsiñcanti ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ. Taṃ tassa oṭṭhampi dahati, mukhampi dahati, kaṇṭhampi dahati, urampi dahati, antampi antaguṇampi ādāya adhobhāgā nikkhamati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti, yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā puna mahāniraye pakkhipanti.

比丘たちよ、地獄の番人たちは彼にこのように言う。『これ、男よ、何を望むのか』と。彼はこのように言う。『主よ、渇いております』と。比丘たちよ、そこで地獄の番人たちは、火焔が燃え盛り輝く熱した鉄の楔で彼の口をこじ開け、火焔が燃え盛り輝く熱した溶銅を口の中に注ぎ入れる。それが彼の唇を焼き、口を焼き、喉を焼き、胸を焼き、小腸や大腸を巻き込んで下部から抜け出る。彼はそこで激しく、鋭く、苛烈で、苦渋に満ちた感受を受けるが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。比丘たちよ、そこで地獄の番人たちは、彼を再び大焦熱地獄へと投げ入れる。

‘‘Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, yamassa rañño etadahosi – ‘ye kira, bho, loke pāpakāni akusalāni kammāni karonti te evarūpā vividhā kammakāraṇā karīyanti. Aho vatāhaṃ manussattaṃ labheyyaṃ. Tathāgato ca loke uppajjeyya arahaṃ sammāsambuddho. Tañcāhaṃ bhagavantaṃ payirupāseyyaṃ. So ca me bhagavā dhammaṃ deseyya. Tassa cāhaṃ bhagavato dhammaṃ ājāneyya’nti. Taṃ kho panāhaṃ, bhikkhave, nāññassa samaṇassa vā brāhmaṇassa vā sutvā vadāmi, api ca yadeva sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadevāhaṃ vadāmī’’ti.

比丘たちよ、かつて閻魔王にこのような思いが生じた。『まことに、世において悪しき不善の業をなす者たちは、このような種々の刑罰を受けるのだ。ああ、願わくは私が人の身を得られますように。そして如来、応供、正等覚者が世に出現されますように。私がその世尊にお仕えできますように。その世尊が私に教えを説いてくださいますように。そして私がその世尊の教えを理解できますように』と。比丘たちよ、私はこれを他の沙門や婆羅門から聞いて語るのではない。自ら知り、自ら見、自ら体験したことだけを語るのである」と。

271. Idamavoca bhagavā. Idaṃ vatvāna sugato athāparaṃ etadavoca satthā –

271. 世尊はこのように説かれた。善逝はこのように語られた後、師はさらにこのように説かれた。

‘‘Coditā devadūtehi, ye pamajjanti māṇavā;

「天の使者たちに警告されながら、怠惰にふける人々、 それらの人々は下劣な境遇(悪趣)に赴き、永きにわたって憂える。

Te dīgharattaṃ socanti, hīnakāyūpagā narā.

‘‘Ye ca kho devadūtehi, santo sappurisā idha;

しかし、この世において天の使者たちに警告された 静穏なる善き人々は、

Coditā nappamajjanti, ariyadhamme kudācanaṃ.

聖なる教えにおいて決して怠ることがない。

‘‘Upādāne bhayaṃ disvā, jātimaraṇasambhave;

執着の中に、生と死を生じさせる恐怖を見て、 執着なきことによって解脱し、生と死の滅尽に至る。

Anupādā vimuccanti, jātimaraṇasaṅkhaye.

‘‘Te khemappattā sukhino, diṭṭhadhammābhinibbutā;

彼らは安穏に達し、幸福であり、現世において寂静を得て、 すべての怨敵と恐怖を超え、あらゆる苦しみを乗り越えた」と。

Sabbaverabhayātītā, sabbadukkhaṃ upaccagu’’nti.

Devadūtasuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ.

第十の天使経が終了した。

Suññatavaggo niṭṭhito tatiyo.

第三の空品が終了した。

Tassuddānaṃ

その目録――

Dvidhāva suññatā hoti, abbhutadhammabākulaṃ;

二種の空経、希有未曾有法経、薄拘羅経、

Aciravatabhūmijanāmo, anuruddhupakkilesaṃ;

調御地経、阿那律経、随煩悩経、

Bālapaṇḍito devadūtañca te dasāti.

愚痴賢者経、そして天使経、これら十編である。