Cookieを許可しますか?

Tipiṭakaではサービス提供と改善のためにCookieを使用します。 プライバシーポリシー

9. Mettasuttavaṇṇanā9. 慈経の解説

Nikkhepappayojanaṃ

配置の目的

Idāni nidhikaṇḍānantaraṃ nikkhittassa mettasuttassa vaṇṇanākkamo anuppatto. Tassa idha nikkhepappayojanaṃ vatvā tato paraṃ –

さて<span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0188"></span>、伏蔵経の直後に配置された慈経の解説の順序が来た。ここではまず配置の目的を語り、その後で、

‘‘Yena vuttaṃ yadā yattha, yasmā cetesa dīpanā;

「誰によって語られ、いつ、どこで、なぜ、これらが説明されたのか、

Nidānaṃ sodhayitvāssa, karissāmatthavaṇṇanaṃ’’.

その因縁を明らかにして、その意味の解説を行おう」。

Tattha yasmā nidhikaṇḍena dānasīlādipuññasampadā vuttā, sā ca sattesu mettāya katāya mahapphalā hoti yāva buddhabhūmiṃ pāpetuṃ samatthā, tasmā tassā puññasampadāya upakāradassanatthaṃ, yasmā vā saraṇehi sāsane otaritvā sikkhāpadehi sīle patiṭṭhitānaṃ dvattiṃsākārena rāgappahānasamatthaṃ, kumārapañhena mohappahānasamatthañca kammaṭṭhānaṃ dassetvā, maṅgalasuttena tassa pavattiyā maṅgalabhāvo attarakkhā ca, ratanasuttena tassānurūpā pararakkhā, tirokuṭṭena rattanasutte vuttabhūtesu ekaccabhūtadassanaṃ vuttappakārāya puññasampattiyā pamajjantānaṃ vipatti ca, nidhikaṇḍena tirokuṭṭe vuttavipattipaṭipakkhabhūtā sampatti ca dassitā, dosappahānasamatthaṃ pana kammaṭṭhānaṃ adassitameva, tasmā taṃ dosappahānasamatthaṃ kammaṭṭhānaṃ dassetuṃ idaṃ mettasuttaṃ idha nikkhittaṃ. Evañhi suparipūro hoti khuddakapāṭhoti idamassa idha nikkhepappayojanaṃ.

そこで<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0198"></span>、伏蔵経によって布施や戒などの功徳の具足が説かれたが、それは有情に対する慈しみ(mettā)がなされると大きな果報をもたらし、仏地に至らせるほどの力を持つ。それゆえ、その功徳の具足への助けを示すために、あるいは、帰依によって教えに入り、学処によって戒に定着した者たちに対して、三十二身分によって貪欲を断つことができる業処(瞑想対象)と、童子問によって愚痴を断つことができる業処を示し、吉祥経でその展開が吉祥であり自己の護りであること、宝経でそれにふさわしい他者の護り、戸外経で宝経で説かれた霊などの一部の霊を示すことと、前述の種類の功徳の具足において怠る者たちの失敗、伏蔵経で戸外経で説かれた失敗の反対である成功が示されたが、瞋恚を断つことができる業処はまだ示されていなかった。それゆえ、その瞋恚を断つことができる業処を示すために、この慈経がここに配置されたのである。こうして小誦経は完全に満たされたものとなる、これがここでの配置の目的である。

Nidānasodhanaṃ

因縁の解明

Idāni yāyaṃ –

次に、これである。

‘‘Yena vuttaṃ yadā yattha, yasmā cetesa dīpanā;

「誰によって語られ、いつ、どこで、なぜ、これらが説明されたのか、

Nidānaṃ sodhayitvāssa, karissāmatthavaṇṇana’’nti. –

その因縁を明らかにして、その意味の解説を行おう」と。

Mātikā nikkhittā, tattha idaṃ mettasuttaṃ bhagavatāva vuttaṃ, na sāvakādīhi, tañca pana yadā himavantapassato devatāhi ubbāḷhā bhikkhū bhagavato santikaṃ āgatā, tadā sāvatthiyaṃ tesaṃ bhikkhūnaṃ parittatthāya kammaṭṭhānatthāya ca vuttanti evaṃ tāva saṅkhepato etesaṃ padānaṃ dīpanā nidānasodhanā veditabbā.

目次が<span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0189"></span>配置され、その中でこの<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0232"></span>慈経は世尊ご自身によって語られたものであり、弟子たち等によるものではない。そしてそれはいつかというと、ヒマラヤの山腹の神々によって悩まされた比丘たちが世尊の元へ来た時であり、その時、サーヴァッティにおいて、それらの比丘たちの護衛のため、そして業処のために語られたのである、というように、まず簡潔にこれらの語の説明、すなわち因縁の解明が知られるべきである。

Vitthārato pana evaṃ veditabbā – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati upakaṭṭhāya vassūpanāyikāya, tena kho pana samayena sambahulā nānāverajjakā bhikkhū bhagavato santike kammaṭṭhānaṃ gahetvā tattha tattha vassaṃ upagantukāmā bhagavantaṃ upasaṅkamanti. Tatra sudaṃ bhagavā rāgacaritānaṃ saviññāṇakaaviññāṇakavasena ekādasavidhaṃ asubhakammaṭṭhānaṃ, dosacaritānaṃ catubbidhaṃ mettādikammaṭṭhānaṃ, mohacaritānaṃ maraṇassatikammaṭṭhānādīni, vitakkacaritānaṃ ānāpānassatipathavīkasiṇādīni, saddhācaritānaṃ buddhānussatikammaṭṭhānādīni, buddhicaritānaṃ catudhātuvavatthānādīnīti iminā nayena caturāsītisahassappabhedacaritānukūlāni kammaṭṭhānāni katheti.

詳細には次のように知るべきである。ある時、世尊は雨安居が近づいた頃、サーヴァッティにおられた。その時、様々な国から来た多くの比丘たちが、世尊の元で業処を受け取り、あちこちで安居に入ろうと世尊に近づいた。そこで世尊は、貪行の者には有識と無識の区分による十一種の不浄の業処、瞋行の者には慈などの四種の業処、痴行の者には死随念の業処など、尋行の者には入出息念や地遍の業処など、信行の者には仏随念の業処など、覚行の者には四界分別の業処など<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0199"></span>、この方法で八万四千の気質に適合する業処を語られた。

Atha kho pañcamattāni bhikkhusatāni bhagavato santike kammaṭṭhānaṃ uggahetvā sappāyasenāsanañca gocaragāmañca pariyesamānāni anupubbena gantvā paccante himavantena saddhiṃ ekābaddhaṃ nīlakācamaṇisannibhasilātalaṃ sītalaghanacchāyanīlavanasaṇḍamaṇḍitaṃ muttājālarajatapaṭṭasadisavālukākiṇṇabhūmibhāgaṃ sucisātasītalajalāsayaparivāritaṃ pabbatamaddasaṃsu. Atha te bhikkhū tatthekarattiṃ vasitvā pabhātāya rattiyā sarīraparikammaṃ katvā tassa avidūre aññataraṃ gāmaṃ piṇḍāya pavisiṃsu. Gāmo ghananivesanasanniviṭṭhakulasahassayutto, manussā cettha saddhā pasannā te paccante pabbajitadassanassa dullabhatāya bhikkhū disvā eva pītisomanassajātā hutvā te bhikkhū bhojetvā ‘‘idheva, bhante, temāsaṃ vasathā’’ti yācitvā pañca padhānakuṭisatāni kāretvā tattha mañcapīṭhapānīyaparibhojanīyaghaṭādīni sabbūpakaraṇāni paṭiyādesuṃ.

そして五百人ほどの比丘たちが世尊の元で業処を学び、適切な住居と托鉢の村を探しながら次第に進んで行き、辺境でヒマラヤに連なる、青いガラスの宝石のような岩棚があり、涼しく深い木陰のある青々とした林に飾られ、真珠の網や銀の板のような砂が敷き詰められた土地があり、清らかで美味しく涼しい水の池に囲まれた山を見た。そこで比丘たちは一晩滞在し、夜明けに身支度を整えて、その近くのある村へ托鉢に入った。その村は家々が密集した千世帯からなる村であり、そこの人々は<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0233"></span>信を持ち、清らかな心を持っていた。辺境では出家者を見ることは稀であったため、比丘たちを見るやいなや歓喜して比丘たちに食事を供し、「尊者たちよ、どうかこの場所で三ヶ月間お過ごしください」と懇願し、五百の瞑想用の小屋を建て、そこに寝台、椅子、水差し、食事用の鉢など、すべての資具を準備した。

Bhikkhū dutiyadivase aññaṃ gāmaṃ piṇḍāya pavisiṃsu. Tatthapi manussā tatheva upaṭṭhahitvā vassāvāsaṃ yāciṃsu. Bhikkhū ‘‘asati antarāye’’ti adhivāsetvā taṃ vanasaṇḍaṃ pavisitvā sabbarattindivaṃ āraddhavīriyā yāmaghaṇḍikaṃ koṭṭetvā yonisomanasikārabahulā viharantā rukkhamūlāni upagantvā nisīdiṃsu. Sīlavantānaṃ bhikkhūnaṃ tejena vihatatejā rukkhadevatā attano attano vimānā oruyha dārake gahetvā ito cito vicaranti. Seyyathāpi nāma rājūhi vā rājamahāmattehi vā gāmakāvāsaṃ gatehi gāmavāsīnaṃ gharesu okāse gahite gharamanussakā gharā nikkhamitvā aññatra vasantā ‘‘kadā nu gamissantī’’ti dūratova olokenti, evameva devatā attano attano vimānāni chaḍḍetvā ito cito ca vicarantiyo dūratova olokenti ‘‘kadā nu bhadantā gamissantī’’ti. Tato evaṃ samacintesuṃ ‘‘paṭhamavassūpagatā bhikkhū avassaṃ temāsaṃ vasissanti, mayaṃ pana tāva ciraṃ dārake gahetvā okkamma vasituṃ na sakkoma, handa mayaṃ bhikkhūnaṃ bhayānakaṃ ārammaṇaṃ dassemā’’ti. Tā rattiṃ bhikkhūnaṃ samaṇadhammakaraṇavelāya bhiṃsanakāni yakkharūpāni nimminitvā purato purato tiṭṭhanti, bheravasaddañca karonti. Bhikkhūnaṃ tāni rūpāni disvā tañca saddaṃ sutvā hadayaṃ phandi, dubbaṇṇā ca ahesuṃ uppaṇḍuppaṇḍukajātā. Tena te bhikkhū cittaṃ ekaggaṃ kātuṃ nāsakkhiṃsu, tesaṃ anekaggacittānaṃ bhayena ca punappunaṃ saṃviggānaṃ sati sammussi, tato tesaṃ muṭṭhasatīnaṃ duggandhāni ārammaṇāni payojesuṃ, tesaṃ tena duggandhena nimmathiyamānamiva matthaluṅgaṃ ahosi, gāḷhā sīsavedanā uppajjiṃsu, na ca taṃ pavattiṃ aññamaññassa ārocesuṃ.

比丘たちは二日目に別の村へ托鉢に入った。そこでも人々は同様に奉仕し、雨安居を懇願した。比丘たちは「障害がなければ」と承諾し、その林に入って昼夜を問わず精進し、夜警の木槌を打ち鳴らし、如理作意を多く行い、木々の下へ行って座った。戒を持つ比丘たちの威力によって威力を失った樹の神々は、それぞれの宮殿から降りて子供たちを連れ、あちこちを彷徨った。例えば<span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0190"></span>王や大臣たちが村の滞在所に赴いた際、村人たちが家々を明け渡して家の者たちが家から出て別の場所に住み、「いつ帰るだろうか」と遠くから見るように、同じように神々はそれぞれの宮殿を捨ててあちこちを彷徨いながら、「尊者たちはいつ帰るだろうか」と遠くから見ていた。そしてこのように考えた。「初安居に入った比丘たちは間違いなく三ヶ月間滞在するだろう。しかし私たちは、子供たちを連れて退避したまま長く住むことはできない。さあ、比丘たちに恐ろしい対象を見せよう」。彼女たちは夜、比丘たちが沙門の行法を行っている時間に、恐ろしい夜叉の姿を作り出して前<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0200"></span>へ前へと立ち、恐ろしい音を出した。比丘たちはその姿を見、その音を聞いて心が震え、顔色が悪くなり<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0234"></span>、青ざめた。それによって比丘たちは心を一点に集中させることができず、心が散漫になり、恐怖によって何度も動揺し、念を忘れた。そこで彼女たちは念を失った彼らに悪臭のする対象を差し向けた。彼らはその悪臭によって脳が砕かれるようになり、激しい頭痛が生じたが、その状況を互いに話すことはなかった。

Athekadivasaṃ saṅghattherassa upaṭṭhānakāle sabbesu sannipatitesu saṅghatthero pucchi ‘‘tumhākaṃ, āvuso, imaṃ vanasaṇḍaṃ paviṭṭhānaṃ katipāhaṃ ativiya parisuddho chavivaṇṇo ahosi pariyodāto, vippasannāni ca indriyāni, etarahi panattha kisā dubbaṇṇā uppaṇḍuppaṇḍukajātā, kiṃ vo idha asappāya’’nti. Tato eko bhikkhu āha – ‘‘ahaṃ, bhante, rattiṃ īdisañca īdisañca bheravārammaṇaṃ passāmi ca suṇāmi ca, īdisañca gandhaṃ ghāyāmi, tena me cittaṃ na samādhiyatī’’ti, eteneva upāyena sabbeva te taṃ pavattiṃ ārocesuṃ. Saṅghatthero āha – ‘‘bhagavatā, āvuso, dve vassūpanāyikā paññattā, amhākañca idaṃ senāsanaṃ asappāyaṃ, āyāmāvuso, bhagavato santikaṃ gantvā aññaṃ sappāyasenāsanaṃ pucchāmā’’ti. ‘‘Sādhu, bhante’’ti te bhikkhū therassa paṭissuṇitvā sabbeva senāsanaṃ saṃsāmetvā pattacīvaramādāya anupalittattā kulesu kañci anāmantetvā eva yena sāvatthi tena cārikaṃ pakkamiṃsu. Anupubbena sāvatthiṃ gantvā bhagavato santikaṃ āgamiṃsu.

ある日、僧団の長老の世話をする時間に全員が集まった際、僧団の長老が尋ねた。「友たちよ、あなたがたがこの林に入って数日の間は、肌の色が非常に清らかで明るく、諸根も澄んでいたが、今は痩せて顔色が悪く青ざめている。ここであなたがたに何が不適切なのか」。すると一人の比丘が言った。「尊者よ、私は夜、このような恐ろしい対象を見たり聞いたりし、このような悪臭を嗅ぎます。そのため私の心は定まりません」。この方法で皆がその状況を報告した。僧団の長老は言った。「友たちよ、世尊によって二つの雨安居が制定されている。そして私たちのこの住居は不適切である。さあ友たちよ、世尊の元へ行って別の適切な住居を尋ねよう」。「分かりました、尊者よ」と比丘たちは長老に同意し、皆で住居を片付け、鉢と衣を持ち、執着がないため家族の誰にも告げずに、そのままサーヴァッティへ向かって出発した。次第にサーヴァッティへ着き、世尊の元へ来た。

Bhagavā te bhikkhū disvā etadavoca – ‘‘na, bhikkhave, antovassaṃ cārikā caritabbāti mayā sikkhāpadaṃ paññattaṃ, kissa tumhe cārikaṃ carathā’’ti. Te bhagavato sabbamārocesuṃ. Bhagavā āvajjento sakalajambudīpe antamaso catupādapīṭhakaṭṭhānamattampi tesaṃ sappāyasenāsanaṃ nāddasa. Atha te bhikkhū āha – ‘‘na, bhikkhave, tumhākaṃ aññaṃ sappāyasenāsanaṃ atthi, tattheva tumhe viharantā āsavakkhayaṃ pāpuṇissatha, gacchatha, bhikkhave, tameva senāsanaṃ upanissāya viharatha, sace pana devatāhi abhayaṃ icchatha, imaṃ parittaṃ uggaṇhatha. Etañhi vo parittañca kammaṭṭhānañca bhavissatī’’ti idaṃ suttamabhāsi.

世尊は比丘たちを見てこう仰った。「比丘たちよ、雨安居の間に遊行してはならないという学処を私は制定した。なぜあなたがたは<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0235"></span>遊行しているのか」。彼らは世尊にすべてを報告した。世尊は観察されたが、全ジャンブディーパ(インド亜大陸)において、四本足の小さな椅子を置くほどの場所でさえ、彼らに適した住居を見出されなかった。そこで世尊は仰った。「比丘たちよ、あなたがたには他の適切な住居はない。そこにとどまることで、あなたがたは漏尽(煩悩の消滅)に達するだろう。行きなさい、比丘たちよ。まさにその<span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0191"></span>住居に依止してとどまりなさい。もし神々からの安全を望むなら、この護衛(経)を学びなさい。これがあなたがたの護衛となり、また業処となるであろう」と、この経を語られたのである。

Apare panāhu – ‘‘gacchatha, bhikkhave, tameva senāsanaṃ upanissāya viharathā’’ti idañca vatvā bhagavā āha – ‘‘apica kho āraññakena pariharaṇaṃ ñātabbaṃ. Seyyathidaṃ – sāyaṃ pātaṃ karaṇavasena dve mettā dve parittā dve asubhā dve maraṇassatī aṭṭhamahāsaṃvegavatthusamāvajjanañca, aṭṭha mahāsaṃvegavatthūni nāma jātijarābyādhimaraṇaṃ cattāri apāyadukkhānīti, atha vā jātijarābyādhimaraṇāni cattāri, apāyadukkhaṃ pañcamaṃ, atīte vaṭṭamūlakaṃ dukkhaṃ, anāgate vaṭṭamūlakaṃ dukkhaṃ, paccuppanne āhārapariyeṭṭhimūlakaṃ dukkha’’nti. Evaṃ bhagavā pariharaṇaṃ ācikkhitvā tesaṃ bhikkhūnaṃ mettatthañca parittatthañca vipassanāpādakajjhānatthañca idaṃ suttamabhāsīti. Evaṃ vitthāratopi ‘‘yena vuttaṃ yadā yattha, yasmā ce’’ti etesaṃ padānaṃ dīpanā nidānasodhanā veditabbā.

しかし<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0201"></span>他の者たちはこう言う。「行きなさい、比丘たちよ。まさにその住居に依止してとどまりなさい」と、これだけを言って世尊はこう仰ったと。「さらに、阿蘭若(森)に住む者による防護法を知るべきである。それはすなわち、朝夕に実践するものとして、二つの慈経、二つの護衛経、二つの不浄観、二つの死随念、そして八つの大いなる深い感動の対象(saṃvegavatthu)を想念することである。八つの大いなる深い感動の対象とは、生・老・病・死と、四つの悪趣の苦しみである。あるいは、生・老・病・死の四つ、悪趣の苦しみを第五とし、過去における輪廻を根本とする苦しみ、未来における輪廻を根本とする苦しみ、現在における食物を求めることを根本とする苦しみである」と。このように世尊は防護法を教えた後、それらの比丘たちの慈悲のため、護衛のため、そしてヴィパッサナー(観)の土台となる禅定のために、この経を語られたのである、と。このように詳細にも「誰によって語られ、いつ、どこで、なぜ、これらが」というこれらの語の説明、すなわち因縁の解明が知られるべきである。

Ettāvatā ca yā sā **‘‘yena vuttaṃ yadā yattha, yasmā cetesa dīpanā. Nidānaṃ sodhayitvā’’**ti mātikā ṭhapitā, sā sabbākārena vitthāritā hoti.

ここまでで、**「誰によって語られ、いつ、どこで、なぜ、これらが説明されたのか。その因縁を明らかにして」**と置かれた目次が<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0236"></span>、すべての様相において詳細に説明されたことになる。

Paṭhamagāthāvaṇṇanā

第一偈の解説

1. Idāni **‘‘assa karissāmatthavaṇṇana’’**nti vuttattā evaṃ katanidānasodhanassa assa suttassa atthavaṇṇanā ārabbhate. Tattha karaṇīyamatthakusalenāti imissā paṭhamagāthāya tāva ayaṃ padavaṇṇanā – karaṇīyanti kātabbaṃ, karaṇārahanti attho. Atthoti paṭipadā, yaṃ vā kiñci attano hitaṃ, taṃ sabbaṃ araṇīyato atthoti vuccati, araṇīyato nāma upagantabbato. Atthe kusalena atthakusalena atthachekenāti vuttaṃ hoti. Yanti aniyamitapaccattaṃ. Nti niyamitaupayogaṃ, ubhayampi vā yaṃ tanti paccattavacanaṃ. Santaṃ padanti upayogavacanaṃ, tattha lakkhaṇato santaṃ, pattabbato padaṃ, nibbānassetaṃ adhivacanaṃ. Abhisameccāti abhisamāgantvā. Sakkotīti sakko, samattho paṭibaloti vuttaṃ hoti. Ujūti ajjavayutto. Suṭṭhu ujūti suhuju. Sukhaṃ vaco tasminti suvaco. Assāti bhaveyya. Mudūti maddavayutto. Na atimānīti anatimāni.

1. 今や**「その意味の解説を行おう(assa karissāmatthavaṇṇanaṃ)」**と説かれているため、このように因縁の解明がなされたその経の意味の解説を始める。そこでは「目的において巧みなる者によって(karaṇīyamatthakusalena)」とは、この第一偈においてまずこの語の解説がある。「なすべきこと(karaṇīyaṃ)」とは行うべきこと、行うに値することという意味である。「目的(attho)」とは実践道、あるいは自分の利益となるいかなるものであれ、それはすべて到達されるべきものとして目的と呼ばれる。「到達されるべきもの(araṇīyato)」とは、近づくべきものとしてである。「目的において(atthe)」巧みな者(kusalena)が目的において巧みなる者(atthakusalena)であり、目的に習熟した者ということである。「あれを(yaṃ)」は限定されない主格または対格。「これに(taṃ)」は限定された対格、あるいはいずれも「あれを、これを」と主格の言葉。「静寂なる境地に(santaṃ padaṃ)」は対格の言葉であり、そこでは特徴として静寂であり、到達されるべきものとして境地であり、これは涅槃の同義語である。「現観して(abhisamecca)」とは現観して至ること。「できる(sakkoti)」のが有能(sakko)であり、能力がある、力があるということである。「真っ直ぐ(ujū)」とは真っ直ぐさを備えていること。「極めて真っ直ぐ(suṭṭhu ujū)」なのが極めて真っ直ぐ(suhuju)。「良い言葉(sukhaṃ vaco)」がそれにあるのが従順(suvaco)。「であれ(assa)」は、なるべきである。「柔和(mudū)」とは柔らかさを備えていること。「高慢でない(na atimānī)」のが高慢でない(anatimāni)。

Ayaṃ panettha atthavaṇṇanā – karaṇīyamatthakusalena, yantaṃ santaṃ padaṃ abhisameccāti ettha tāva atthi karaṇīyaṃ, atthi akaraṇīyaṃ. Tattha saṅkhepato sikkhattayaṃ karaṇīyaṃ. Sīlavipatti, diṭṭhivipatti, ācāravipatti, ājīvavipattīti evamādi akaraṇīyaṃ. Tathā atthi atthakusalo, atthi anatthakusalo. Tattha yo imasmiṃ sāsane pabbajitvā na attānaṃ sammā payojeti, khaṇḍasīlo hoti, ekavīsatividhaṃ anesanaṃ nissāya jīvikaṃ kappeti. Seyyathidaṃ – veḷudānaṃ pattadānaṃ pupphadānaṃ phaladānaṃ dantakaṭṭhadānaṃ mukhodakadānaṃ sinānadānaṃ cuṇṇadānaṃ mattikādānaṃ cāṭukamyataṃ muggasūpyataṃ pāribhaṭayataṃ jaṅghapesanikaṃ vejjakammaṃ dūtakammaṃ pahiṇagamanaṃ piṇḍapaṭipiṇḍaṃ dānānuppadānaṃ vatthuvijjaṃ nakkhattavijjaṃ aṅgavijjanti. Chabbidhe ca agocare carati. Seyyathidaṃ – vesiyāgocare vidhavathullakumārikapaṇḍakabhikkhunīpānāgāragocareti. Saṃsaṭṭho ca viharati rājūhi rājamahāmattehi titthiyehi titthiyasāvakehi ananulomikena gihisaṃsaggena, yāni vā pana tāni kulāni assaddhāni appasannāni anopānabhūtāni akkosakaparibhāsakāni anatthakāmāni ahitaaphāsukayogakkhemakāmāni bhikkhūnaṃ…pe… upāsikānaṃ, tathārūpāni kulāni sevati bhajati payirupāsati. Ayaṃ anatthakusalo.

さて、ここでの意味の解説は以下の通りである。「目的において巧みなる者によってなされるべきこと、あの静寂なる境地を現観して(karaṇīyamatthakusalena, yantaṃ santaṃ padaṃ abhisamecca)」において、まず<span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0192"></span>なすべきこと(karaṇīyaṃ)があり、なすべきでないこと(akaraṇīyaṃ)がある。そこで<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0202"></span>簡潔には、三学がなすべきことである。戒の破綻、見解の破綻、行状の破綻、生活の破綻等がなすべきでないことである。同様に、目的において巧みな者(atthakusalo)があり、目的において巧みでない者(anatthakusalo)がいる。そこで、この教えにおいて出家しながらも自らを正しく従事させず、戒が欠けており、二十一種の不当な生活手段(anesana)に依拠して生計を立てる者がいる。すなわち、竹を与えること、鉢を与えること、花を与えること、果実を与えること、歯木を与えること、洗面用の水を与えること、沐浴用の水を与えること、香粉を与えること、粘土を与えること、へつらい、豆スープのような(中途半端な)態度、子守り、使い走り、医術、使者の仕事、使いに行くこと、托鉢の食事のやり取り<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0237"></span>、布施の追加、土地の吉凶占い、星占い、身体の相占いである。また六種の行ってはならない場所(agocara)を歩き回る。すなわち、遊女のいる場所、寡婦、未婚の大女、去勢者、比丘尼、酒場である。そして王や大臣、外道や外道の弟子たちと交わり、適切でない在俗者との交わりを持ち、あるいは信仰心がなく、清らかな心がなく、井戸のようではなく(近寄りがたく)、罵倒し暴言を吐き、利益を望まず、比丘や…優婆夷たちの不利益、不幸、危険を望むような家々…そのような家々に親しみ、交わり、仕える。これが目的において巧みでない者である。

Yo pana imasmiṃ sāsane pabbajitvā attānaṃ sammā payojeti, anesanaṃ pahāya catupārisuddhisīle patiṭṭhātukāmo saddhāsīsena pātimokkhasaṃvaraṃ satisīsena indriyasaṃvaraṃ vīriyasīsena ājīvapārisuddhiṃ, paññāsīsena paccayapaṭisevanaṃ pūreti. Ayaṃ atthakusalo.

一方、この教えにおいて出家し、自らを正しく従事させ、不当な生活手段を捨てて四清浄戒に定着したいと望み、信を主として波羅提木叉(戒本)の護りを、念を主として感覚器官の護りを、精進を主として生活の清浄を、智慧を主として資具の受用を満たす者がいる。これが目的において巧みな者である。

Yo vā sattāpattikkhandhasodhanavasena pātimokkhasaṃvaraṃ, chadvāre ghaṭṭitārammaṇesu abhijjhādīnaṃ anuppattivasena indrisaṃvaraṃ, anesanaparivajjanavasena viññuppasatthabuddhabuddhasāvakavaṇṇitapaccayapaṭisevanena ca ājīvapārisuddhiṃ, yathāvuttapaccavekkhaṇavasena paccayapaṭisevanaṃ, catuiriyāpathaparivattane sātthakatādipaccavekkhaṇavasena sampajaññañca sodheti. Ayampi atthakusalo.

あるいは、七つの罪の集まりを清めることによって波羅提木叉の護りを、六つの感覚器官に触れる対象に対する貪欲などの発生を防ぐことによって感覚器官の護りを、不当な生活手段を避けることによって、また識者に称賛され仏陀や仏弟子に称賛された資具の受用によって生活の清浄を、前述の観察によって資具の受用を、四つの姿勢の転換において目的の有益さなどの観察によって正知を清める者。これも目的において巧みな者である。

Yo vā yathā ūsodakaṃ paṭicca saṃkiliṭṭhaṃ vatthaṃ pariyodāpayati, chārikaṃ paṭicca ādāso, ukkāmukhaṃ paṭicca jātarūpaṃ, tathā ñāṇaṃ paṭicca sīlaṃ vodāyatīti ñatvā ñāṇodakena dhovanto sīlaṃ pariyodāpeti. Yathā ca kikī sakuṇikā aṇḍaṃ, camarī migo vāladhiṃ, ekaputtikā nārī piyaṃ ekaputtakaṃ, ekanayano puriso taṃ ekanayanañca rakkhati, tathā ativiya appamatto attano sīlakkhandhaṃ rakkhati, sāyaṃ pātaṃ paccavekkhamāno aṇumattampi vajjaṃ na passati. Ayampi atthakusalo.

あるいは、灰汁によって汚れた布が白くなり、灰によって鏡が、坩堝によって金が(白くなる)ように、智慧によって戒が清らかになるのだと知って、智慧の水で洗いながら戒を清らかにする者。そして、キキー鳥が卵を、チャマリー鹿が尾を、一人息子を持つ母親が<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0203"></span>愛する一人息子を、片目の人がその片目を守るように、そのように極めて怠りなく自らの戒の集まりを守り、朝<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0238"></span>夕に観察して微細な過ちも見出さない者。これも目的において巧みな者である。

Yo vā pana avippaṭisārakare sīle patiṭṭhāya kilesavikkhambhanapaṭipadaṃ paggaṇhāti, taṃ paggaṇhitvā kasiṇaparikammaṃ karoti, kasiṇaparikammaṃ katvā samāpattiyo nibbatteti. Ayampi atthakusalo.

あるいは<span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0193"></span>、後悔のない戒に定着し、煩悩を抑圧する道を励み、それを励んで遍処(kasiṇa)の準備修行を行い、遍処の準備修行を行って等至(禅定)を生み出す者。これも目的において巧みな者である。

Yo vā pana samāpattito vuṭṭhāya saṅkhāre sammasitvā arahattaṃ pāpuṇāti, ayaṃ atthakusalānaṃ aggo. Tattha ye ime yāva avippaṭisārakare sīle patiṭṭhānena yāva vā kilesavikkhambhanapaṭipadāyapaggahaṇena vaṇṇitā atthakusalā, te imasmiṃ atthe atthakusalāti adhippetā. Tathā vidhā ca te bhikkhū. Tena bhagavā te bhikkhū sandhāya ekapuggalādhiṭṭhānāya desanāya ‘‘karaṇīyamatthakusalenā’’ti āha.

あるいは、等至から出起して諸行を観察し、阿羅漢果に達する者、これは目的において巧みな者たちの最上である。そこでは、後悔のない戒に定着することから始まり、煩悩を抑圧する道を励むことまでに至るまでに称賛された目的において巧みな者たち、彼らがこの意味における「目的において巧みな者」として意図されている。そしてその種類の比丘たちである。それゆえ世尊は、それらの比丘たちを念頭に置き、一人の人間を基準とする説法によって「目的において巧みなる者によって(karaṇīyamatthakusalena)」と仰ったのである。

Tato ‘‘kiṃ karaṇīya’’nti tesaṃ sañjātakaṅkhānaṃ āha **‘‘yantaṃ santaṃ padaṃ abhisameccā’’**ti. Ayamettha adhippāyo – taṃ buddhānubuddhehi vaṇṇitaṃ santaṃ nibbānapadaṃ paṭivedhavasena abhisamecca viharitukāmena yaṃ karaṇīyanti. Ettha ca yanti imassa gāthāpadassa ādito vuttameva karaṇīyanti adhikārato anuvattati, taṃ santaṃ padaṃ abhisameccāti. Ayaṃ pana yasmā sāvasesapāṭho attho, tasmā viharitukāmenāti vuttanti veditabbaṃ.

そこから「何をなすべきか(kiṃ karaṇīyaṃ)」と疑問を抱いた彼らに対して、**「あの静寂なる境地を現観して(yantaṃ santaṃ padaṃ abhisamecca)」**と仰った。ここでの意図は以下の通りである。仏陀や仏弟子たちに称賛された、あの静寂なる涅槃の境地を、洞察の力で現観してとどまりたいと望む者によって、なされるべきこと(karaṇīyaṃ)、である。ここでの「あれを(yaṃ)」はこの偈の言葉の冒頭で説かれたまさに「なすべきこと(karaṇīyaṃ)」が文脈から続いているものであり、あの静寂なる境地を現観して(taṃ santaṃ padaṃ abhisamecca)、である。これは言葉が省略された意味であるため、「とどまりたいと望む者によって(viharitukāmena)」と説かれていると知るべきである。

Atha vā santaṃ padaṃ abhisameccāti anussavādivasena lokiyapaññāya nibbānapadaṃ ‘‘santa’’nti ñatvā taṃ adhigantukāmena yantaṃ karaṇīyanti adhikārato anuvattati, taṃ karaṇīyamatthakusalenāti evampettha adhippāyo veditabbo. Atha vā ‘‘karaṇīyamatthakusalenā’’ti vutte ‘‘ki’’nti cintentānaṃ āha **‘‘yantaṃ santaṃ padaṃ abhisameccā’’**ti. Tassevaṃ adhippāyo veditabbo – lokiyapaññāya santaṃ padaṃ abhisamecca yaṃ karaṇīyaṃ kātabbaṃ, taṃ karaṇīyaṃ, karaṇārahameva tanti vuttaṃ hoti.

あるいは、「静寂なる境地を現観して」とは、伝承などの世間の智慧によって涅槃の境地を「静寂である」と知って、それを獲得したいと望む者によって、いかなるなすべきこと(yantaṃ karaṇīyaṃ)が文脈から続いており、あの「目的において巧みなる者によってなされるべきこと(karaṇīyamatthakusalena)」であると、このようにここでの意図を知るべきである。あるいは、「目的において巧みなる者によってなされるべきこと」と説かれた際、「何を」と考える者に対して、**「あの静寂なる境地を現観して」**と仰ったのである。その意図は次のように知るべきである。世間の智慧によって静寂なる境地を現観して、いかなるなすべきこと、行うべきことがあり、それがなすべきことであり、まさに行うに値するものがあれ(taṃ)であると説かれたのである。

Kiṃ pana tanti? Kimaññaṃ siyā aññatra tadadhigamupāyato, kāmañcetaṃ karaṇārahaṭṭhena sikkhattayadīpakena ādipadeneva vuttaṃ. Tathā hi tassa atthavaṇṇanāyaṃ avocumhā ‘‘atthi karaṇīyaṃ, atthi akaraṇīyaṃ. Tattha saṅkhepato sikkhattayaṃ karaṇīya’’nti. Atisaṅkhepena desitattā pana tesaṃ bhikkhūnaṃ kehici viññātaṃ, kehici na viññātaṃ. Tato yehi na viññātaṃ, tesaṃ viññāpanatthaṃ yaṃ visesato āraññakena bhikkhunā kātabbaṃ, taṃ vitthārento **‘‘sakko ujū ca suhujū ca, suvaco cassa mudu anatimānī’’**ti imaṃ tāva upaḍḍhagāthamāha.

では、それは何であるか<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0239"></span>。それを獲得する手段以外に何かあるだろうか。確かにそれは「行うに値する」という意味を持つ、三学を示す最初の言葉で既に説かれている。事実、その意味の解説において私たちはこう言った。「なすべきことがあり、なすべきでないことがある。そこで<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0204"></span>簡潔には、三学がなすべきことである」と。しかし、非常に簡潔に説かれたため、それらの比丘たちのうちある者には理解され、ある者には理解されなかった。そこで理解されなかった者たちに理解させるため、特に阿蘭若(森)に住む比丘によってなされるべきことを詳細に説明しつつ、**「有能であり、真っ直ぐで、極めて真っ直ぐであり、従順であり、柔和で、高慢でない(sakko ujū ca suhujū ca, suvaco cassa mudu anatimānī)」**というこの半偈をまず仰った。

Kiṃ vuttaṃ hoti? Santaṃ padaṃ abhisamecca viharitukāmo, lokiyapaññāya vā taṃ abhisamecca tadadhigamāya paṭipajjamāno āraññako bhikkhu dutiyacatutthapadhāniyaṅgasamannāgamena kāye ca jīvite ca anapekkho hutvā saccappaṭivedhāya paṭipajjituṃ sakko assa, tathā kasiṇaparikammavattasamādānādīsu attano pattacīvarappaṭisaṅkharaṇādīsu ca yāni tāni sabrahmacārīnaṃ uccāvacāni kiṃ karaṇīyāni, tesu aññesu ca evarūpesu sakko assa dakkho analaso samattho. Sakko hontopi ca tatiyapadhāniyaṅgasamannāgamena uju assa. Uju hontopi ca sakiṃ ujubhāvena daharakāle vā ujubhāvena santosaṃ anāpajjitvā yāvajīvaṃ punappunaṃ asithilakaraṇena suṭṭhutaraṃ uju assa. Asaṭhatāya vā uju, amāyāvitāya suhuju. Kāyavacīvaṅkappahānena vā uju, manovaṅkappahānena suhuju. Asantaguṇassa vā anāvikaraṇena uju, asantaguṇena uppannassa lābhassa anadhivāsanena suhuju. Evaṃ ārammaṇalakkhaṇūpanijjhānehi purimadvayatatiyasikkhāhi payogāsayasuddhīhi ca uju ca suhuju ca assa.

何を<span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0194"></span>説かれたのか。静寂なる境地を現観してとどまりたいと望む者、あるいは世間の智慧でそれを現観してその獲得のために実践する阿蘭若の比丘は、第二と第四の精進の要素を備えることによって、身体と命への執着を捨てて真理の洞察のために実践するのに有能であるべきであり、また遍処の準備修行や義務の引き受けなどにおいて、自らの鉢や衣の修理などにおいて、そして修行仲間たちの様々なすべき事柄や、その他のそのような事柄において有能であるべきであり、熟練し、怠惰でなく、力があるべきである。そして有能であっても、第三の精進の要素を備えることによって真っ直ぐであるべきである。そして真っ直ぐであっても、一度真っ直ぐであることによって若い頃に真っ直ぐさで満足してしまうことなく、生涯にわたって何度も緩めることなく、極めて真っ直ぐであるべきである。あるいは、偽りがないことによって真っ直ぐであり、欺瞞がないことによって極めて真っ直ぐであるべきである。身体と言葉の曲がりを断つことによって真っ直ぐであり、心の曲がりを断つことによって極めて真っ直ぐであるべきである。存在しない徳を明らかにしないことによって真っ直ぐであり、存在しない徳によって生じた利得を受け入れないことによって極めて真っ直ぐであるべきである。このように、対象と特徴への注視によって、前の二つの学と第三の学によって、手段と意図の清らかさによって、真っ直ぐであり極めて真っ直ぐであるべきである。

Na kevalañca uju ca suhuju ca, apica pana suvaco ca assa. Yo hi puggalo ‘‘idaṃ na kattabba’’nti vutto ‘‘kiṃ te diṭṭhaṃ, kiṃ te sutaṃ, ko me sutvā vadasi, kiṃ upajjhāyo ācariyo sandiṭṭho sambhatto vā’’ti vadeti, tuṇhībhāvena vā taṃ viheseti, sampaṭicchitvā vā na tathā karoti, so visesādhigamassa dūre hoti. Yo pana ovadiyamāno ‘‘sādhu, bhante suṭṭhu vuttaṃ, attano vajjaṃ nāma duddasaṃ hoti, punapi maṃ evarūpaṃ disvā vadeyyātha anukampaṃ upādāya, cirassaṃ me tumhākaṃ santikā ovādo laddho’’ti vadati, yathānusiṭṭhañca paṭipajjati, so visesādhigamassa avidūre hoti. Tasmā evaṃ parassa vacanaṃ sampaṭicchitvā karonto suvaco ca assa.

単に真っ直ぐで極めて真っ直ぐであるだけでなく、さらに従順であるべきである。というのも、「これはすべきではない」と言われた時、「あなたは何を見たのか、何を聞いたのか、誰が私について聞いてあなたに言うのか、和尚や阿闍梨が指示したのか、あるいは親しい人か」と言い返したり、沈黙によって相手を困らせたり、受け入れてもその通りにしない者は、特別な悟りから遠ざかっている。一方、忠告された時、「素晴らしい、尊者よ、よく言ってくれました。自分の過ちというのは実に<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0240"></span>見えにくいものです。再び私をこのように見かけたら、慈悲の心から忠告してください。久しぶりにあなたからの忠告を得ました」と言い、教えられた通りに実践する者は、特別な悟りに近い。それゆえ、このように他者の言葉を受け入れて実行し、従順であるべきである。

Yathā ca suvaco, evaṃ mudu assa. Mudūti gahaṭṭhehi dūtagamanapahiṇagamanādīsu niyujjamāno tattha mudubhāvaṃ akatvā thaddho hutvā vattapaṭipattiyaṃ sakalabrahmacariye ca mudu assa suparikammakatasuvaṇṇaṃ viya tattha tattha viniyogakkhamo. Atha vā mudūti abhākuṭiko uttānamukho sukhasambhāso paṭisanthāravutti sutitthaṃ viya sukhāvagāho assa. Na kevalañca mudu, apica pana anatimānī assa, jātigottādīhi atimānavatthūhi pare nātimaññeyya, sāriputtatthero viya caṇḍālakumārakasamena cetasā vihareyyāti.

そして<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0205"></span>従順であるように、柔和であるべきである。柔和とは、在俗者から使い走りなどの任務を依頼されてもそこで柔和さを作らず(媚びず)、確固として義務の実践とすべての梵行において柔和であり、よく鍛錬された黄金のように様々な用途に耐え得るべきである。あるいは柔和とは、顔をしかめず、晴れやかな顔で、心地よく語り合い、親切な態度をとり、良い渡し場のように容易に近づけるべきである。単に柔和であるだけでなく、さらに高慢でないべきであり、生まれや家柄などの高慢の対象によって他者を見下さず、サーリプッタ長老のように、不可触民の子供と同じような心で過ごすべきである。

Dutiyagāthāvaṇṇanā

第二偈の解説

2. Evaṃ bhagavā santaṃ padaṃ abhisamecca viharitukāmassa tadadhigamāya vā paṭipajjamānassa visesato āraññakassa bhikkhuno ekaccaṃ karaṇīyaṃ vatvā puna tatuttaripi vattukāmo **‘‘santussako cā’’**ti dutiyagāthamāha.

2. このように<span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0195"></span>世尊は、静寂なる境地を現観してとどまりたいと望む者、あるいはその獲得のために実践する者、特に阿蘭若の比丘にとっての幾つかのなすべきことを説いた後、さらにその先をも語りたいと望み、**「そして足るを知る者であり(santussako cā)」**という第二偈を仰った。

Tattha ‘‘santuṭṭhī ca kataññutā’’ti ettha vuttappabhedena dvādasavidhena santosena santussatīti santussako. Atha vā tussatīti tussako, sakena tussako, santena tussako, samena tussakoti santussako. Tattha sakaṃ nāma ‘‘piṇḍiyālopabhojanaṃ nissāyā’’ti evaṃ upasampadamaṇḍale uddiṭṭhaṃ attanā ca sampaṭicchitaṃ catupaccayajātaṃ, tena sundarena vā asundarena vā sakkaccaṃ vā asakkaccaṃ vā dinnena paṭiggahaṇakāle paribhogakāle ca vikāraṃ adassetvā yāpento ‘‘sakena tussako’’ti vuccati. Santaṃ nāma yaṃ laddhaṃ hoti attano ‘vijjamānaṃ, tena santeneva tussanto tato paraṃ na patthento atricchataṃ pajahanto ‘‘santena tussako’’ti vuccati. Samaṃ nāma iṭṭhāniṭṭhesu anunayapaṭighappahānaṃ, tena samena sabbārammaṇesu tussanto ‘‘samena tussako’’ti vuccati.

そこでは、「足るを知ることと、恩を知ること(santuṭṭhī ca kataññutā)」とここで説かれた分類による十二種の満足によって足るを知るゆえに、「足るを知る者(santussako)」である。あるいは、満足する(tussatī)ゆえに満足する者(tussako)、自分のもの(sakena)で満足する者、あるもの(santena)で満足する者、平等(samena)に満足する者であるから、足るを知る者(santussako)である。そこでは「自分のもの」とは、「托鉢の食事に依止して」とこのように具足戒の場で示され、自ら受け入れた四つの資具のことであり、それが良いものであれ悪いものであれ、丁重に与えられたものであれ丁重でないものであれ、受け取る時も使用する時も態度を変えずに過ごし、「自分のものによって満足する者」と呼ばれる。「あるもの」とは、得られた自分の「存在する<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0241"></span>もの」であり、そのあるものだけで満足し、それ以上を望まず、過大な欲を捨てることによって「あるもので満足する者」と呼ばれる。「平等」とは、好ましいことと好ましくないことに対する愛着と嫌悪を捨てることであり、その平等さによってすべての対象において満足することによって「平等に満足する者」と呼ばれる。

Sukhena bharīyatīti subharo, suposoti vuttaṃ hoti. Yo hi bhikkhu manussehi sālimaṃsodanādīnaṃ patte pūretvā dinnepi dummukhabhāvaṃ anattamanabhāvameva ca dasseti, tesaṃ vā sammukhāva taṃ piṇḍapātaṃ ‘‘kiṃ tumhehi dinna’’nti apasādento sāmaṇeragahaṭṭhādīnaṃ deti, esa dubbharo. Etaṃ disvā manussā dūratova parivajjenti ‘‘dubbharo bhikkhu na sakkā posetu’’nti. Yo pana yaṃ kiñci lūkhaṃ vā paṇītaṃ vā appaṃ vā bahuṃ vā labhitvā attamano vippasannamukho hutvā yāpeti, esa subharo. Etaṃ disvā manussā ativiya vissatthā honti, ‘‘amhākaṃ bhadanto subharo, thokathokenāpi tussati, mayameva naṃ posessāmā’’ti paṭiññaṃ katvā posenti. Evarūpo idha subharoti adhippeto.

「容易に養われる(sukhena bharīyatī)」が容易に養われる者(subharo)であり、養いやすい者(suposo)ということである。というのも、比丘が人々から米飯や肉などの食事を鉢に満たして与えられても、不機嫌な態度や不満な様子を見せたり、あるいは彼らの目の前でその托鉢の食事を「あなたたちが与えたのは何だ」とけなして沙弥や在俗者などに与えてしまうなら、この者は養い難い者である。これを見た人々は遠くから避けて、「養い難い比丘は養うことができない」と言う<span class="pb" data-ed="M" data-n="0.0206"></span>。一方、粗末なものであれ上等なものであれ、少しであれ多くであれ、得たものに喜んで晴れやかな顔で過ごすなら、この者は養いやすい者である。これを見た人々は非常に信頼を寄せ、「私たちの尊者は養いやすく、少しのものでも満足する。私たちが彼を養おう」と約束して養うのである。このような者がここで「容易に養われる者」として意図されている。

Appaṃ kiccamassāti appakicco, na kammārāmatābhassārāmatāsaṅgaṇikārāmatādianekakiccabyāvaṭo, atha vā sakalavihāre navakammasaṅghaparibhogasāmaṇeraārāmikavosāsanādikiccavirahito, attano kesanakhacchedanapattacīvarakammādiṃ katvā samaṇadhammakiccaparo hotīti vuttaṃ hoti.

「義務が少ない(appaṃ kiccamassā)」のが義務が少ない者(appakicco)であり、仕事を好むこと、おしゃべりを好むこと、集まりを好むことなど、多くの義務に関わっていないこと、あるいは、寺院全体における修理、僧団の物品の使用、沙弥や寺男への指示などの義務から離れ、自分の髪や爪を切ること、鉢や衣の修繕などを行って、沙門の行法を専らとする者であるという意味である。

Sallahukā vutti assāti sallahukavutti. Yathā ekacco bahubhaṇḍo bhikkhu disāpakkamanakāle bahuṃ pattacīvarapaccattharaṇatelaguḷādiṃ mahājanena sīsabhārakaṭibhārādīhi ubbahāpetvā pakkamati, evaṃ ahutvā yo appaparikkhāro hoti, pattacīvarādiaṭṭhasamaṇaparikkhāramattameva pariharati, disāpakkamanakāle pakkhī sakuṇo viya samādāyeva pakkamati, evarūpo idha sallahukavuttīti adhippeto. Santāni indriyāni assāti santindriyo, iṭṭhārammaṇādīsu rāgādivasena anuddhatindriyoti vuttaṃ hoti. Nipakoti viññū vibhāvī paññavā, sīlānurakkhaṇapaññāya cīvarādivicāraṇapaññāya āvāsādisattasappāyaparijānanapaññāya ca samannāgatoti adhippāyo.

「生活が身軽である(sallahukā <span class="pb" data-ed="V" data-n="0.0196"></span> vutti assā)」のが生活が身軽な者(sallahukavutti)である。例えば、多くの持ち物を持つ比丘が旅立つ時、多くの鉢、衣、敷物、油、砂糖などを多くの人々に頭や腰に担がせて旅立つが、そうではなく、持ち物が少なく、鉢や衣などの八種の沙門の資具だけを持ち、旅立つ時は鳥が羽(だけ)を持って飛び立つように自ら持って旅立つ<span class="pb" data-ed="P" data-n="0.0242"></span>、このような者がここで「生活が身軽な者」として意図されている。「諸根が静かである(santāni indriyāni assā)」のが諸根が静かな者(santindriyo)であり、好ましい対象などにおいて貪欲などによって諸根が乱れていない者ということである。「賢明(nipako)」とは、知識があり、聡明で、智慧を持つことであり、戒を守る智慧、衣などを検討する智慧、住居などが有情に適しているかを知る智慧を備えている者という意図である。

Na pagabbhoti appagabbho, aṭṭhaṭṭhānena kāyapāgabbhiyena catuṭṭhānena vacīpāgabbhiyena anekena ṭhānena manopāgabbhiyena ca virahitoti attho.

「無礼でない」とは、八つの身体的な無礼、四つの言語的な無礼、そして数多くの精神的な無礼から離れているという意味である。

Aṭṭhaṭṭhānaṃ kāyapāgabbhiyaṃ (mahāni. 87) nāma saṅghagaṇapuggalabhojanasālājantāgharanhānatitthabhikkhācāramaggaantaragharappavesanesu kāyena appatirūpakaraṇaṃ. Seyyathidaṃ – idhekacco saṅghamajjhe pallatthikāya vā nisīdati pāde pādamodahitvā vāti evamādi. Tathā gaṇamajjhe catuparisasannipāte, tathā vuḍḍhatare puggale. Bhojanasālāyaṃ pana vuḍḍhānaṃ āsanaṃ na deti, navānaṃ āsanaṃ paṭibāhati. Tathā jantāghare, vuḍḍhe cettha anāpucchā aggijālanādīni karoti. Nhānatitthe ca yadidaṃ ‘‘daharo vuḍḍhoti pamāṇaṃ akatvā āgatapaṭipāṭiyā nhāyitabba’’nti vuttaṃ, tampi anādiyanto pacchā āgantvā udakaṃ otaritvā vuḍḍhe ca nave ca bādheti. Bhikkhācāramagge pana aggāsanaaggodakaaggapiṇḍatthaṃ vuḍḍhānaṃ purato purato yāti, bāhāya bāhaṃ paharanto. Antaragharappavesane vuḍḍhānaṃ paṭhamataraṃ pavisati, daharehi kāyakīḷanaṃ karotīti evamādi.

「八つの身体的な無礼(大義釈 87)」とは、サンガ、集団、個人、食堂、温室、水浴場、托鉢の道、村内への立ち入りにおいて、身体的に不適切な行為をすることである。すなわち、ある者はサンガの中で膝を抱えて座ったり、足を組んで座ったりする。集団の中、四衆の集まり、また目上の人の前でも同様である。食堂においては、目上の人に席を譲らず、新参者の席を奪う。温室においては、目上の人に断りなく火を焚くなどの行為をする。水浴場においては、「年少者であれ目上の者であれ区別せず、来た順に水浴すべきである」と言われているにもかかわらず、それを無視して後から来て水に入り、目上の者や新参者を妨げる。托鉢の道においては、最良の席、最良の水、最良の食事を得るために、目上の人より前へ前へと進み、肩と肩をぶつけ合う。村内に入る際には、目上の人よりも先に入り、年少者と身体を使った遊びをする、などである。

Catuṭṭhānaṃ vacīpāgabbhiyaṃ (mahāni. 87) nāma saṅghagaṇapuggalaantaragharesu appatirūpavācānicchāraṇaṃ. Seyyathidaṃ – idhekacco saṅghamajjhe anāpucchā dhammaṃ bhāsati, tathā pubbe vuttappakāre gaṇe vuḍḍhatare puggale ca, tattha manussehi pañhaṃ puṭṭho vuḍḍhataraṃ anāpucchā vissajjeti, antaraghare pana ‘‘itthannāme kiṃ atthi, kiṃ yāgu udāhu khādanīyaṃ vā bhojanīyaṃ vā, kiṃ me dassasi, kiṃ ajja khādissāmi, kiṃ bhuñjissāmi, kiṃ pivissāmī’’ti evamādiṃ bhāsati.

「四つの言語的な無礼(大義釈 87)」とは、サンガ、集団、個人、および村内において、不適切な言葉を発することである。すなわち、ある者はサンガの中で断りなく法を説き、前述のような集団や目上の人の前でも同様にする。そこで人々から質問されたとき、目上の人に断りなく答える。村内においては、「某よ、何があるか。粥か、それとも噛むものか、食べるものか。私に何をくれるか。今日は何を噛もうか。何を食べようか。何を飲もうか」などと発言する。

Anekaṭṭhānaṃ manopāgabbhiyaṃ (mahāni. 87) nāma tesu tesu ṭhānesu kāyavācāhi ajjhācāraṃ anāpajjitvāpi manasā eva kāmavitakkādinānappakāraṃ appatirūpavitakkanaṃ.

「数多くの精神的な無礼(大義釈 87)」とは、それらの場所において、身体や言葉による違反を犯さなくても、心の中で欲の思いなどを様々に不適切に考えることである。

Kulesvananugiddhoti yāni tāni kulāni upasaṅkamati, tesu paccayataṇhāya vā ananulomikagihisaṃsaggavasena vā ananugiddho, na sahasokī, na sahanandī, na sukhitesu sukhito, na dukkhitesu dukkhito, na uppannesu kiccakaraṇīyesu attanā vā uyyogamāpajjitāti vuttaṃ hoti. Imissāya ca gāthāya yaṃ ‘‘suvaco cassā’’ti ettha vuttaṃ assāti vacanaṃ, taṃ sabbapadehi saddhiṃ santussako ca assa, subharo ca assāti evaṃ yojetabbaṃ.

「家々に執着しない」とは、それらの家々に赴く際、そこで生活の資具への渇愛や、不相応な在家者との交わりによって執着しないことである。共に悲しまず、共に喜ばず、彼らが幸せな時に共に幸せにならず、苦しんでいる時に共に苦しまず、為すべき事が生じた時に自ら関与しないことが説かれている。また、この偈において「従順であり」と説かれている「あり(assa)」という言葉は、すべての句とともに「足ることを知る者であり、養いやすい者であり」と結びつけて理解すべきである。

Tatiyagāthāvaṇṇanā

第三偈の解説

3. Evaṃ bhagavā santaṃ padaṃ abhisamecca viharitukāmassa tadadhigamāya vā paṭipajjitukāmassa visesato āraññakassa bhikkhuno taduttaripi karaṇīyaṃ ācikkhitvā idāni akaraṇīyampi ācikkhitukāmo **‘‘na ca khuddamācare kiñci, yena viññū pare upavadeyyu’’**nti imaṃ upaḍḍhagāthamāha.

3. このように世尊は、静寂の境地を悟って留まりたいと願う者、あるいはその到達のために実践したいと願う者、特に森に住む比丘に対して、さらに為すべき事を説き、今度は為すべきでない事をも説こうとして、「心ある他の人々から非難されるような、いかなる小さな過ちも犯してはならない」というこの半偈を説かれた。

Tassattho – evamimaṃ karaṇīyaṃ karonto yaṃ taṃ kāyavacīmanoduccaritaṃ khuddaṃ lāmakanti vuccati, taṃ na ca khuddaṃ samācare, asamācaranto ca na kevalaṃ oḷārikaṃ, kintu kiñci na samācare, appamattakampi aṇumattakampi na samācareti vuttaṃ hoti.

その意味はこうである――このようにこの為すべき事を行いつつ、身体・言葉・心による悪行で小さな、卑しいと呼ばれるもの、その小さな過ちを犯してはならない。犯さないとは、粗大なものだけでなく、いかなるものも犯してはならず、わずかなものも、微細なものも犯してはならない、ということが説かれている。

Tato tassa samācāre sandiṭṭhikamevādīnavaṃ dasseti **‘‘yena viññū pare upavadeyyu’’**nti. Ettha ca yasmā aviññū pare appamāṇaṃ. Te hi anavajjaṃ vā sāvajjaṃ karonti, appasāvajjaṃ vā mahāsāvajjaṃ. Viññū eva pana pamāṇaṃ. Te hi anuvicca pariyogāhetvā avaṇṇārahassa avaṇṇaṃ bhāsanti, vaṇṇārahassa vaṇṇaṃ bhāsanti. Tasmā ‘‘viññū pare’’ti vuttaṃ.

次に、その行いに対して現世での過患を示すために「心ある他の人々から非難されるような」と言われた。ここで、心なき他の人々は基準とはならない。彼らは罪のないことを罪とし、あるいは少しの罪を大きな罪とするからである。心ある人々こそが基準である。彼らはよく調べて理解した上で、非難されるべき者を非難し、称賛されるべき者を称賛するからである。したがって「心ある他の人々」と言われた。

Evaṃ bhagavā imāhi aḍḍhateyyāhi gāthāhi santaṃ padaṃ abhisamecca viharitukāmassa tadadhigamāya vā paṭipajjitukāmassa visesato āraññakassa, āraññakasīsena ca sabbesampi kammaṭṭhānaṃ gahetvā viharitukāmānaṃ karaṇīyākaraṇīyabhedaṃ kammaṭṭhānūpacāraṃ vatvā idāni tesaṃ bhikkhūnaṃ tassa devatābhayassa paṭighātāya parittatthaṃ vipassanāpādakajjhānavasena kammaṭṭhānatthañca **‘‘sukhinova khemino hontū’’**tiādinā nayena mettakathaṃ kathetumāraddho.

このように世尊は、これら二つ半の偈によって、静寂の境地を悟って留まりたいと願う者、あるいはその到達のために実践したいと願う者、特に森に住む者に対して、さらには森に住む者を筆頭にすべての業処を得て留まりたいと願う者に対して、為すべき事と為すべきでない事の区別である業処の準備を説かれた。そして今度は、それらの比丘たちがその神々からの恐れを払いのけるため、護呪の目的で、観の基礎となる禅定として、また業処の目的として「安楽であり、平穏であれ」といった形で慈の教えを語り始められた。

Tattha sukhinoti sukhasampannā. Kheminoti khemavanto, abhayā nirupaddavāti vuttaṃ hoti. Sabbeti anavasesā. Sattāti pāṇino. Sukhitattāti sukhitacittā. Ettha ca kāyikena sukhena sukhino, mānasena sukhitattā, tadubhayenāpi sabbabhayupaddavavigamena vā kheminoti veditabbo. Kasmā pana evaṃ vuttaṃ? Mettābhāvanākāradassanatthaṃ. Evañhi mettā bhāvetabbā ‘‘sabbe sattā sukhino hontū’’ti vā, ‘‘khemino hontū’’ti vā, ‘‘sukhitattā hontū’’ti vā.

ここで、「安楽であり」とは安楽に満ちていること。「平穏であれ」とは平穏を持ち、恐れがなく、災難がないことである。「すべての」とは余すところなく。「生きとし生けるもの」とは命あるもの。「幸せであれ」とは心が幸せであること。ここでは身体的な安楽によって安楽であり、精神的に幸せであり、あるいはその両方によってすべての恐れや災難がなくなることで平穏であると知るべきである。なぜそのように説かれたのか?それは慈の修習の仕方を示すためである。すなわち、慈はこのように「すべての生きとし生けるものが安楽であれ」「平穏であれ」「幸せであれ」と修習されるべきである。

Catutthagāthāvaṇṇanā

第四偈の解説

4. Evaṃ yāva upacārato appanākoṭi, tāva saṅkhepena mettābhāvanaṃ dassetvā idāni vitthāratopi taṃ dassetuṃ **‘‘ye kecī’’**ti gāthādvayamāha. Atha vā yasmā puthuttārammaṇe paricitaṃ cittaṃ na ādikeneva ekatte saṇṭhāti ārammaṇappabhedaṃ pana anugantvā anugantvā kamena saṇṭhāti, tasmā tassa tasathāvarādidukatikappabhede ārammaṇe anugantvā anugantvā saṇṭhānatthampi ‘‘ye kecī’’ti gāthādvayamāha. Atha vā yasmā yassa yaṃ ārammaṇaṃ vibhūtaṃ hoti, tassa tattha cittaṃ sukhaṃ tiṭṭhati, tasmā tesaṃ bhikkhūnaṃ yassa yaṃ vibhūtaṃ ārammaṇaṃ, tassa tattha cittaṃ saṇṭhāpetukāmo tasathāvarādidukatikārammaṇabhedadīpakaṃ ‘‘ye kecī’’ti imaṃ gāthādvayamāha.

4. このように、近行から安止の極致に至るまで、簡潔に慈の修習を示した後、今度はそれを詳細に示すために「いかなる」という二つの偈を説かれた。あるいは、多様な対象に慣れ親しんだ心は、最初から一つに定まらず、対象の区別を追うごとに次第に定まるため、動くもの・動かないものなどの二句や三句の区別された対象を追うごとに心が定まるようにするためにも、「いかなる」という二つの偈を説かれた。また、誰にとってどの対象が明確であるかにより、その対象に心が安楽に留まるため、それらの比丘たちの中で誰にどの対象が明確であるかによって、その対象に心を定めさせようとして、動くもの・動かないものなどの二句や三句の対象の区別を示すこの「いかなる」という二つの偈を説かれたのである。

Ettha hi tasathāvaradukaṃ diṭṭhādiṭṭhadukaṃ dūrasantikadukaṃ bhūtasambhavesidukanti cattāro duke, dīghādīhi ca chahi padehi majjhimapadassa tīsu aṇukapadassa ca dvīsu tikesu atthasambhavato dīgharassamajjhimatikaṃ mahantāṇukamajjhimatikaṃ thūlāṇukamajjhimatikanti tayo tike ca dīpeti. Tattha ye kecīti anavasesavacanaṃ. Pāṇā eva bhūtā pāṇabhūtā. Atha vā pāṇantīti pāṇā, etena assāsapassāsappaṭibaddhe pañcavokārasatte gaṇhāti. Bhavantīti bhūtā, etena ekavokāracatuvokārasatte gaṇhāti. Atthīti santi saṃvijjanti.

ここでは、動くものと動かないものの二句、見えるものと見えないものの二句、遠くのものと近くのものの二句、生まれたものと生まれようとするものの二句という四つの二句と、長いものなどの六つの語によって中間語を含めた三句、そして微細な語を含めた二つの三句において意味が成立することから、長い・短い・中間の三句、大きい・微細・中間の三句、粗大・微細・中間の三句という三つの三句も示している。ここで、「いかなる」とは余すところのない言葉である。「生き」とはまさに生じたものであり、生きとし生けるもの。「あるいは息をする」という言葉から、入息・出息に結びついた五蘊の衆生を取る。「存在する」とは生じたものであり、これによって一蘊・四蘊の衆生を取る。「いる」とは、存在する、見出されるということである。

Evaṃ **‘‘ye keci pāṇabhūtatthī’’**ti iminā vacanena dukatikehi saṅgahetabbe sabbasatte ekato dassetvā idāni sabbepi te tasā vā thāvarā va navasesāti iminā dukena saṅgahetvā dasseti.

このように「いかなる生きとし生けるものが存在しようとも」という言葉で、二句・三句でまとめられるすべての生きとし生けるものを一つにして示し、今度は、それらすべてが動くものであれ動かないものであれ余すところなく、という二句でまとめて示す。

Tattha tasantīti tasā, sataṇhānaṃ sabhayānañcetaṃ adhivacanaṃ. Tiṭṭhantīti thāvarā, pahīnataṇhābhayānaṃ arahataṃ etaṃ adhivacanaṃ. Natthi tesaṃ avasesanti anavasesā, sabbepīti vuttaṃ hoti. Yañca dutiyagāthāya ante vuttaṃ, taṃ sabbadukatikehi sambandhitabbaṃ ‘‘ye keci pāṇabhūtatthi tasā vā thāvarā vā anavasesā, imepi sabbe sattā bhavantu sukhitattā. Evaṃ yāva bhūtā vā sambhavesī vā, imepi sabbe sattā bhavantu sukhitattā’’ti.

ここで、「動く」とは動くものであり、渇愛を持ち、恐れを持つ者の同義語である。「留まる」とは動かないものであり、渇愛と恐れを断ち切った阿羅漢の同義語である。「彼らに余りはない」とは余すところなく、すべての人々が、ということが説かれている。そして、第二偈の終わりに説かれたことは、すべての二句・三句に結びつけられるべきである。「いかなる生きとし生けるものが存在しようとも、動くものであれ動かないものであれ余すところなく、これらすべての生きとし生けるものが幸せであれ。このように生まれたものであれ生まれようとするものであれ、これらすべての生きとし生けるものが幸せであれ」と。

Idāni dīgharassamajjhimāditikattayadīpakesu dīghā vātiādīsu chasu padesu dīghāti dīghattabhāvā nāgamacchagodhādayo. Anekabyāmasatappamāṇāpi hi mahāsamudde nāgānaṃ attabhāvā anekayojanappamāṇā ca macchagodhādīnaṃ attabhāvā honti. Mahantāti mahantattabhāvā jale macchakacchapādayo, thale hatthināgādayo, amanussesu dānavādayo. Āha ca ‘‘rāhuggaṃ attabhāvīna’’nti (a. ni. 4.15). Tassa hi attabhāvo ubbedhena cattāri yojanasahassāni aṭṭha ca yojanasatāni, bāhū dvādasayojanasataparimāṇā, paññāsayojanaṃ bhamukantaraṃ, tathā aṅgulantarikā, hatthatalāni dve yojanasatānīti. Majjhimāti assagoṇamahiṃsasūkarādīnaṃ attabhāvā. Rassakāti tāsu tāsu jātīsu vāmanādayo dīghamajjhimehi omakappamāṇā sattā. Aṇukāti maṃsacakkhussa agocarā dibbacakkhuvisayā udakādīsu nibbattā sukhumattabhāvā sattā ūkādayo vā. Apica ye tāsu tāsu jātīsu mahantamajjhimehi thūlamajjhimehi ca omakappamāṇā sattā, te aṇukāti veditabbā. Thūlāti parimaṇḍalattabhāvā sippikasambukādayo sattā.

次に、長い・短い・中間などの三句を示すために、「長いものであれ」などの六つの語の中で、「長いもの」とは長い身体を持つ蛇、魚、オオトカゲなどである。大海における蛇の身体は数百尋の大きさであり、魚やオオトカゲなどの身体は数由旬の大きさである。「大きい」とは大きな身体を持つ水中の魚や亀など、陸上の象や龍など、非人ではダーナヴァなどである。経典にも「ラーフ阿修羅の身体について」(増支部 4.15)と説かれている。彼の身体は高さ四千八百由旬、腕の長さは千二百由旬、眉間は五十由旬、指の間や手のひらもそれぞれ二百由旬である。「中間のもの」とは馬、牛、水牛、豚などの身体である。「短いもの」とはそれぞれの種類において小人など、長いものや中間のものより劣る大きさの生き物である。「微細なもの」とは肉眼の対象とならず天眼の対象となる水の中などに生まれる微細な身体を持つシラミなどの生き物である。また、それぞれの種類において大きなものや中間のもの、粗大なものや中間のものより劣る大きさの生き物は微細なものであると知るべきである。「粗大なもの」とは丸い身体を持つ貝や巻貝などの生き物である。

Pañcamagāthāvaṇṇanā

第五偈の解説

5. Evaṃ tīhi tikehi anavasesato satte dassetvā idāni **‘‘diṭṭhā vā ye va adiṭṭhā’’**tiādīhi tīhi dukehipi te saṅgahetvā dasseti.

5. このように三つの三句によって余すところなく生きとし生けるものを示した後、今度は「見えるもの、あるいは見えないもの」などの三つの二句によってもそれらをまとめて示す。

Tattha diṭṭhāti ye attano cakkhussa āpāthamāgatavasena diṭṭhapubbā. Adiṭṭhāti ye parasamuddaparaselaparacakkavāḷādīsu ṭhitā. ‘‘Ye vā dūre vasanti avidūre’’ti iminā pana dukena attano attabhāvassa dūre ca avidūre ca vasante satte dasseti, te apadadvipadavasena veditabbā. Attano hi kāye vasantā sattā avidūre, bahikāye vasantā sattā dūre. Tathā antoupacāre vasantā avidūre, bahiupacāre vasantā dūre. Attano vihāre gāme janapade dīpe cakkavāḷe vasantā avidūre, paracakkavāḷe vasantā dūre vasantīti vuccanti.

ここで、「見えるもの」とは、自身の目の対象となって見たことのあるもの。「見えないもの」とは、他の海、他の山、他の世界などにいるものである。「遠くに住むものであれ、近くのものであれ」というこの二句によって、自身の身体から遠くや近くに住む生き物を示し、それらは足のないものや二本足のものなどと知るべきである。自身の体内に住む生き物は近く、体の外に住む生き物は遠くである。同様に、敷地内に住むものは近く、敷地の外に住むものは遠くである。自身の寺、村、国、島、世界に住むものは近く、他の世界に住むものは遠くに住むと言われる。

Bhūtāti jātā abhinibbattā. Ye bhūtā eva, na puna bhavissantīti saṅkhyaṃ gacchanti, tesaṃ khīṇāsavānaṃ etaṃ adhivacanaṃ. Sambhavamesantīti sambhavesī. Appahīnabhavasaṃyojanattā āyatimpi sambhavaṃ esantānaṃ sekhaputhujjanānametaṃ adhivacanaṃ. Atha vā catūsu yonīsu aṇḍajajalābujā sattā yāva aṇḍakosaṃ vatthikosañca na bhindanti, tāva sambhavesī nāma, aṇḍakosaṃ vatthikosañca bhinditvā bahi nikkhantā bhūtā nāma. Saṃsedajā opapātikā ca paṭhamacittakkhaṇe sambhavesī nāma, dutiyacittakkhaṇato pabhuti bhūtā nāma. Yena vā iriyāpathena jāyanti, yāva tato aññaṃ na pāpuṇanti, tāva sambhavesī nāma, tato paraṃ bhūtāti.

「生まれたもの」とは生じたもの、誕生したもの。すでに生まれたものであり、二度と存在しないという数に入る彼ら、煩悩を滅ぼした者たちの同義語である。「生まれようと求めるもの」とは生まれようとするもの。存在への束縛を断ち切っていないため、未来においても生を求める有学や凡夫の同義語である。あるいは、四つの生まれにおいて、卵生や胎生の生き物が卵の殻や胎衣を破らない間は生まれようとするものであり、卵の殻や胎衣を破って外に出たものが生まれたものである。湿生や化生は最初の心刹那において生まれようとするものであり、第二心刹那以降は生まれたものである。あるいは、ある姿勢で生まれ、そこから別の姿勢に至るまでは生まれようとするものであり、それ以降は生まれたものである。

Chaṭṭhagāthāvaṇṇanā

第六偈の解説

6. Evaṃ bhagavā ‘‘sukhino vā’’tiādīhi aḍḍhateyyāhi gāthāhi nānappakārato tesaṃ bhikkhūnaṃ hitasukhāgamapatthanāvasena sattesu mettābhāvanaṃ dassetvā idāni ahitadukkhānāgamapatthanāvasenāpi taṃ dassento āha **‘‘na paro paraṃ nikubbethā’’**ti. Esa porāṇo pāṭho, idāni pana ‘‘paraṃ hī’’tipi paṭhanti, ayaṃ na sobhano.

6. このように世尊は、「安楽であり」などの二つ半の偈によって、様々な形で彼ら比丘たちの利益と安楽の到来を願うことによる生きとし生けるものへの慈の修習を示した後、今度は不利益と苦しみの不到来を願うことによってもそれを示して、「他人は他人を欺いてはならない」と説かれた。これは古いテキストであり、現在では「他人をまさに」と読むこともあるが、これは美しくない。

Tattha paroti parajano. Paranti parajanaṃ. Na nikubbethāti na vañceyya. Nātimaññethāti na atikkamitvā maññeyya. Katthacīti katthaci okāse, gāme vā gāmakhette vā ñātimajjhe vā pūgamajjhe vātiādi. Nanti etaṃ. Kañcīti yaṃ kañci khattiyaṃ vā brāhmaṇaṃ vā gahaṭṭhaṃ vā pabbajitaṃ vā sukhitaṃ vā dukkhitaṃ vātiādi. Byārosanā paṭighasaññāti kāyavacīvikārehi byārosanāya ca manovikārena paṭighasaññāya ca. ‘‘Byārosanāya paṭighasaññāyā’’ti hi vattabbe ‘‘byārosanā paṭighasaññā’’ti vuccati, yathā ‘‘sammadaññāya vimuttā’’ti vattabbe ‘‘sammadaññā vimuttā’’ti, yathā ca ‘‘anupubbasikkhāya anupubbakiriyāya anupubbapaṭipadāyā’’ti vattabbe ‘‘anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā’’ti. Nāññamaññassa dukkhamiccheyyāti aññamaññassa dukkhaṃ na iccheyya. Kiṃ vuttaṃ hoti? Na kevalaṃ ‘‘sukhino vā khemino vā hontū’’tiādimanasikāravaseneva mettaṃ bhāveyya, kintu ‘‘ahovata yo koci parapuggalo yaṃ kañci parapuggalaṃ vañcanādīhi nikatīhi na nikubbetha, jātiādīhi ca navahi mānavatthūhi katthaci padese kañci parapuggalaṃ nātimaññeyya, aññamaññassa ca byārosanāya vā paṭighasaññāya vā dukkhaṃ na iccheyyā’’ti evampi manasikaronto bhāveyyāti.

ここで、「他人」とは他の人々。「他人を」とは他の人々を。「欺いてはならない」とは騙してはならない。「軽んじてはならない」とは見下してはならない。「どこにおいても」とはいかなる場所においても、村であれ、村の畑であれ、親族の中であれ、集まりの中であれ、などである。「その者を」とは彼を。「いかなる者も」とは王族であれ、バラモンであれ、在家であれ、出家であれ、幸せな者であれ、苦しむ者であれ、いかなる者も、ということである。「怒りや恨みの思いによって」とは、身体や言葉の振る舞いによる怒りと、心の振る舞いによる恨みの思いによって。「怒りによって、恨みの思いによって」と言うべきところを「怒り、恨みの思いによって」と言い、「正智によって解脱した」と言うべきところを「正智、解脱した」と言い、「順次の学びによって、順次の行いによって、順次の道によって」と言うべきところを「順次の学び、順次の行い、順次の道」と言うのと同じである。「互いに苦しみを望んではならない」とは、互いに苦しみを望んではならないということである。何が説かれているのか?単に「安楽であり、あるいは平穏であれ」などの作意によってのみ慈を修習するのではなく、「ああ、いかなる他の人も、いかなる他の人を欺きなどの手段で騙してはならず、生まれなどの九つの慢の対象によっていかなる場所においてもいかなる他の人をも軽んじてはならず、互いに怒りや恨みの思いによって苦しみを望んではならない」と、このように作意しながら修習すべきである、ということである。

Sattamagāthāvaṇṇanā

第七偈の解説

7. Evaṃ ahitadukkhānāgamapatthanāvasena atthato mettābhāvanaṃ dassetvā idāni tameva upamāya dassento āha **‘‘mātā yathā niyaṃputta’’**nti.

7. このように、不利益や苦しみが訪れないことを願う意味での慈の修習を示した後、今度はその同じことを譬えで示して、「母が我が子を」と説かれた。

Tassattho – yathā mātā niyaṃ puttaṃ attani jātaṃ orasaṃ puttaṃ, tañca ekaputtameva āyusā anurakkhe, tassa dukkhāgamappaṭibāhanatthaṃ attano āyumpi cajitvā taṃ anurakkhe, evampi sabbabhūtesu idaṃ mettākhyaṃ mānasaṃ bhāvaye, punappunaṃ janaye vaḍḍhaye, tañca aparimāṇasattārammaṇavasena ekasmiṃ vā satte anavasesapharaṇavasena aparimāṇaṃ bhāvayeti.

その意味はこうである――母が我が子、自身から生まれた実の子を、しかも一人っ子を自らの命を懸けて守るように、その子への苦しみの到来を防ぐために自らの命をも投げ打って守るように、そのようにすべての生きとし生けるものに対してこの慈と呼ばれる心を修習し、繰り返し生じさせ、増大させなさい。そして、それを無量の生きとし生けるものを対象とすることによって、あるいは一人の生きとし生けるものに対して余すところなく広げることによって、無量に修習しなさい、と。

Aṭṭhamagāthāvaṇṇanā

第八偈の解説

8. Evaṃ sabbākārena mettābhāvanaṃ dassetvā idāni tasseva vaḍḍhanaṃ dassento āha ‘‘mettañca sabbalokasmī’’ti.

8. このようにあらゆる形で慈の修習を示した後、今度はその同じことの増大を示して、「そして慈しみをすべての世界において」と説かれた。

Tattha mijjati tāyati cāti mitto, hitajjhāsayatāya siniyhati, ahitāgamato rakkhati cāti attho. Mittassa bhāvo mettaṃ. Sabbalokasmīti anavasese sattaloke. Manasi bhavanti mānasaṃ. Tañhi cittasampayuttattā evaṃ vuttaṃ. Bhāvayeti vaḍḍhaye. Na assa parimāṇanti aparimāṇaṃ, appamāṇasattārammaṇatāya evaṃ vuttaṃ. Uddhanti upari, tena arūpabhavaṃ gaṇhāti. Adhoti heṭṭhā, tena kāmabhavaṃ gaṇhāti. Tiriyanti vemajjhaṃ, tena rūpabhavaṃ gaṇhāti. Asambādhanti sambādhavirahitaṃ, bhinnasīmanti vuttaṃ hoti. Sīmā nāma paccatthiko vuccati, tasmimpi pavattanti attho. Averanti veravirahitaṃ, antarantarāpi veracetanāpātubhāvavirahitanti attho. Asapattanti vigatapaccatthikaṃ. Mettāvihārī hi puggalo manussānaṃ piyo hoti, amanussānaṃ piyo hoti, nāssa koci paccatthiko hoti, tenassa taṃ mānasaṃ vigatapaccatthikattā asapattanti vuccati. Pariyāyavacanañhi etaṃ, yadidaṃ paccatthiko sapattoti. Ayaṃ anupadato atthavaṇṇanā.

ここで、慈しみ、守るから友であり、利益を願う思いによって親しみ、不利益が及ぶことから守るという意味である。友の性質が慈しみである。「すべての世界において」とは余すところのない衆生の世界において。「心に存在する」から心である。それは心と結びついているため、そのように言われた。「修習せよ」とは増大させよ。「それには限りがなく」とは無量であり、無量の生きとし生けるものを対象とするため、そのように言われた。「上へ」とは上方へ、それによって無色界を取る。「下へ」とは下方へ、それによって欲界を取る。「横へ」とは中間へ、それによって色界を取る。「障害のない」とは障害から離れた、境界が破られた、ということが説かれている。境界とは敵のことであり、その中にも及ぶという意味である。「恨みのない」とは恨みから離れた、途中で恨みの意志が現れることもないという意味である。「敵のない」とは敵対者がなくなった状態。慈の住処にいる者は人間から愛され、非人から愛され、いかなる敵対者もいないため、その心は敵対者がいなくなったことから敵がないと言われる。敵対者と敵とは同義語であるからだ。これが語句に従った意味の解説である。

Ayaṃ panettha adhippetatthadīpanā – yadidaṃ ‘‘evampi sabbabhūtesu mānasaṃ bhāvaye aparimāṇa’’nti vuttaṃ, tañcetaṃ aparimāṇaṃ mettaṃ mānasaṃ sabbalokasmiṃ bhāvaye vaḍḍhaye, vuḍḍhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ gamaye pāpaye. Kathaṃ? Uddhaṃ adho ca tiriyañca, uddhaṃ yāva bhavaggā, adho yāva avīcito, tiriyaṃ yāva avasesadisā. Uddhaṃ vā āruppaṃ, adho kāmadhātuṃ, tiriyaṃ rūpadhātuṃ anavasesaṃ pharanto. Evaṃ bhāventopi ca taṃ yathā asambādhaṃ averaṃ asapattañca hoti, tathā sambādhaverasapattānaṃ abhāvaṃ karonto bhāvaye. Yaṃ vā taṃ bhāvanāsampadaṃ pattaṃ sabbattha okāsalokavasena asambādhaṃ, attano paresu āghātappaṭivinayanena averaṃ, attani ca paresaṃ āghātavinayanena asapattaṃ hoti. Taṃ asambādhamaveramasapattaṃ aparimāṇaṃ mettaṃ mānasaṃ uddhaṃ adho tiriyañcāti tividhaparicchede sabbalokasmiṃ bhāvaye vaḍḍhayeti.

ここでの意図された意味の解説は以下の通りである。すなわち、「このようにすべての生きとし生けるものに対して無量の心を修習せよ」と説かれた、その無量の慈の心をすべての世界において修習し、増大させ、成長し、増え、広がるように至らせよ。どのようにか?上へ、下へ、そして横へ。上は有頂天に至るまで、下は無間地獄に至るまで、横は残りの方向へ。あるいは上は無色界、下は欲界、横は色界へと余すところなく広げながら。このように修習しつつも、それが障害なく、恨みなく、敵のない状態となるように、障害や恨みや敵の不在を作り出しながら修習せよ。あるいは、その修習の完成に達したものは、あらゆる場所と世界の対象において障害がなく、自身から他者への怒りを鎮めることによって恨みがなく、他者から自身への怒りを鎮めることによって敵がない状態となる。その障害がなく、恨みがなく、敵がない無量の慈の心を、上・下・横の三つの区別において、すべての世界において修習し、増大させよ。

9. Evaṃ mettābhāvanāya vaḍḍhanaṃ dassetvā idāni taṃ bhāvanamanuyuttassa viharato iriyāpathaniyamābhāvaṃ dassento āha **‘‘tiṭṭhaṃ caraṃ…pe… adhiṭṭheyyā’’**ti.

9. このように慈の修習の増大を示した後、今度はその修習に専念して過ごす者に姿勢の制限がないことを示して、「立っていても、歩いていても…(中略)…決意すべきである」と説かれた。

Tassattho – evametaṃ mettaṃ mānasaṃ bhāvento so ‘‘nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāyā’’tiādīsu viya iriyāpathaniyamaṃ akatvā yathāsukhaṃ aññataraññatarairiyāpathabādhanavinodanaṃ karonto tiṭṭhaṃ vā caraṃ vā nisinno vā sayāno vā yāvatā vigatamiddho assa, atha etaṃ mettājhānasatiṃ adhiṭṭheyya.

その意味はこうである――このようにこの慈の心を修習する彼は、「結跏趺坐を組み、身体を真っ直ぐに保って座る」などのように姿勢を制限することなく、思いのままに、あれこれの姿勢の苦痛を取り除きながら、立っていても、歩いていても、座っていても、横たわっていても、眠気が去っている限り、この慈の禅定の気づきを決意すべきである。

Atha vā evaṃ mettābhāvanāya vaḍḍhanaṃ dassetvā idāni vasībhāvaṃ dassento āha **‘‘tiṭṭhaṃ cara’’**nti. Vasippatto hi tiṭṭhaṃ vā caraṃ vā nisinno vā sayāno vā yāvatā iriyāpathena etaṃ mettājhānasatiṃ adhiṭṭhātukāmo hoti, atha vā tiṭṭhaṃ vā caraṃ vā…pe… sayāno vāti na tassa ṭhānādīni antarāyakarāni honti, apica kho yāvatā etaṃ mettājhānasatiṃ adhiṭṭhātukāmo hoti, tāvatā vigatamiddho hutvā adhiṭṭhāti, natthi tassa tattha dandhāyitattaṃ. Tenāha ‘‘tiṭṭhaṃ caraṃ nisinno va, sayāno yāvatāssa vitamiddho. Etaṃ satiṃ adhiṭṭheyyā’’ti.

あるいは、このように慈の修習の増大を示した後、今度は自在さを示して、「立っていても、歩いていても」と説かれた。自在を得た者は、立っていても、歩いていても、座っていても、横たわっていても、いかなる姿勢であれ、この慈の禅定の気づきを決意しようと欲する。あるいは、立っていても、歩いていても…(中略)…横たわっていても、彼にとって立つことなどが妨げとはならない。さらに、この慈の禅定の気づきを決意しようと欲する限り、眠気が去った状態になって決意し、そこに彼にとって遅鈍さはない。それゆえに「立っていても、歩いていても、座っていても、横たわっていても、彼に眠気が去っている限り、この気づきを決意すべきである」と説かれた。

Tassāyamadhippāyo – yaṃ taṃ ‘‘mettañca sabbalokasmi, mānasaṃ bhāvaye’’ti vuttaṃ, taṃ yathā bhāveyya, yathā ṭhānādīsu yāvatā iriyāpathena ṭhānādīni vā anādiyitvā yāvatā etaṃ mettājhānasatiṃ adhiṭṭhātukāmo assa, tāvatā vigatamiddhova hutvā etaṃ satiṃ adhiṭṭheyyāti.

その意図はこうである――「そして慈しみをすべての世界において、心を修習せよ」と説かれたそれを、どのように修習すべきか。立つことなどにおいて、いかなる姿勢であれ、あるいは立つことなどを気にすることなく、いかなる状態であれこの慈の禅定の気づきを決意しようと欲する限り、眠気が去った状態になってこの気づきを決意すべきである、と。

Evaṃ mettābhāvanāya vasībhāvaṃ dassento ‘‘etaṃ satiṃ adhiṭṭheyyā’’ti tasmiṃ mettāvihāre niyojetvā idāni taṃ vihāraṃ thunanto āha **‘‘brahmametaṃ vihāramidhamāhū’’**ti.

このように慈の修習における自在さを示し、「この気づきを決意すべきである」とその慈の住処に専念させた後、今度はその住処を称賛して、「これをここにおける梵の住処と言う」と説かれた。

Tassattho – yvāyaṃ ‘‘sukhino vā khemino vā hontū’’tiādi katvā yāva ‘‘etaṃ satiṃ adhiṭṭheyyā’’ti vaṇṇito mettāvihāro. Etaṃ catūsu dibbabrahmaariyairiyāpathavihāresu niddosattā attanopi paresampi atthakarattā ca idha ariyassa dhammavinaye brahmavihāramāhu seṭṭhavihāramāhūti, yato satataṃ samitaṃ abbokiṇṇaṃ tiṭṭhaṃ caraṃ nisinno vā sayāno vā yāvatāssa vigatamiddho, etaṃ satiṃ adhiṭṭheyyāti.

その意味はこうである――この「安楽であり、あるいは平穏であれ」と始まり「この気づきを決意すべきである」と称賛された慈の住処。これら四つの天・梵・聖・姿勢の住処の中で、過ちがなく、自身にとっても他者にとっても利益をもたらすことから、ここ、聖者の法と律において梵の住処と言い、最上の住処と言う。それゆえに、常に、絶え間なく、混じり気なく、立っていても、歩いていても、座っていても、横たわっていても、彼に眠気が去っている限り、この気づきを決意すべきである、と。

Dasamagāthāvaṇṇanā

第十偈の解説

10. Evaṃ bhagavā tesaṃ bhikkhūnaṃ nānappakārato mettābhāvanaṃ dassetvā idāni yasmā mettā sattārammaṇattā attadiṭṭhiyā āsannā hoti, tasmā diṭṭhigahananisedhanamukhena tesaṃ bhikkhūnaṃ tadeva mettājhānaṃ pādakaṃ katvā ariyabhūmippattiṃ dassento **‘‘diṭṭhiñca anupaggammā’’**ti imāya gāthāya desanaṃ samāpesi.

10. このように世尊は彼ら比丘たちに様々な形で慈の修習を示した後、今度は、慈は生きとし生けるものを対象とするため自我の見解に近いため、見解の密林を防ぐことを通じて、彼ら比丘たちにその同じ慈の禅定を基礎として聖者の境地に到達することを示し、「そして見解に近づくことなく」というこの偈によって教えを締めくくられた。

Tassattho – yvāyaṃ ‘‘brahmametaṃ vihāramidhamāhū’’ti saṃvaṇṇito mettājhānavihāro, tato vuṭṭhāya ye tattha vitakkavicārādayo dhammā, te tesañca vatthādianusārena rūpadhamme pariggahetvā iminā nāmarūpaparicchedena ‘‘suddhasaṅkhārapuñjoyaṃ, nayidha sattūpalabbhatī’’ti (saṃ. ni. 1.171; mahāni. 186) evaṃ diṭṭhiñca anupaggamma anupubbena lokuttarasīlena sīlavā hutvā lokuttarasīlasampayutteneva sotāpattimaggasammādiṭṭhisaññitena dassanena sampanno, tato paraṃ yopāyaṃ vatthukāmesu gedho kilesakāmo appahīno hoti, tampi sakadāgāmianāgāmimaggehi tanubhāvena anavasesappahānena ca kāmesu gedhaṃ vineyya vinayitvā vūpasametvā na hi jātu gabbhaseyyaṃ puna reti ekaṃseneva puna gabbhaseyyaṃ na eti. Suddhāvāsesu nibbattitvā tattheva arahattaṃ pāpuṇitvā parinibbātīti.

その意味はこうである――この「これをここにおける梵の住処と言う」と称賛された慈の禅定の住処、そこから出定して、そこにある尋や伺などの法、それらとそれらの依り所などに従って色法を把握し、この名色の区別によって「これは純粋な形成力の集まりであり、ここに衆生は見出されない」(相応部 1.171; 大義釈 186)と、このように見解に近づくことなく、順次に超世間の戒によって戒を具え、超世間の戒と結びついた預流道の正見と呼ばれる見を具え、その後、事物の欲に対する執着である煩悩の欲が断たれていない者であっても、それも一来道と不還道によって薄められ、余すところなく断たれることによって欲に対する執着を導き、導いて静め、決して再び母胎に還ることはない、すなわち確実に再び母胎に入ることなく、浄居天に生まれて、そこで阿羅漢果に達して完全な涅槃に入る、と。

Evaṃ bhagavā desanaṃ samāpetvā te bhikkhū āha – ‘‘gacchatha, bhikkhave, tasmiṃyeva vanasaṇḍe viharatha, imañca suttaṃ māsassa aṭṭhasu dhammassavanadivasesu ghaṇḍiṃ ākoṭetvā ussāretha, dhammakathaṃ karotha sākacchatha anumodatha, idameva kammaṭṭhānaṃ āsevatha bhāvetha bahulīkarotha, tepi vo amanussā taṃ bheravārammaṇaṃ na dassessanti, aññadatthu atthakāmā hitakāmā bhavissantī’’ti. Te ‘‘sādhū’’ti bhagavato paṭissuṇitvā uṭṭhāyāsanā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā tattha gantvā tathā akaṃsu. Devatāyo ca ‘‘bhadantā amhākaṃ atthakāmā hitakāmā’’ti pītisomanassajātā hutvā sayameva senāsanaṃ sammajjanti, uṇhodakaṃ paṭiyādenti, piṭṭhiparikammaṃ pādaparikammaṃ karonti, ārakkhaṃ saṃvidahanti. Tepi bhikkhū tameva mettaṃ bhāvetvā tameva ca pādakaṃ katvā vipassanaṃ ārabhitvā sabbe tasmiṃyeva antotemāse aggaphalaṃ arahattaṃ pāpuṇitvā mahāpavāraṇāya visuddhipavāraṇaṃ pavāresunti.

このように世尊は教えを締めくくって、それら比丘たちに言われた。「行きなさい、比丘たちよ。まさにその森の林に留まりなさい。そしてこの経を、一ヶ月の八回の法話の日に鐘を鳴らして唱えなさい。法話を行い、話し合い、随喜しなさい。まさにこの業処を実践し、修習し、多く行いなさい。そうすれば彼ら非人たちも、あなた方にその恐ろしい対象を見せることはなく、むしろ利益を願い、幸せを願う者となるでしょう」と。彼らは「はい」と世尊に答えて、座から立ち上がり、世尊に礼拝して右回りに回り、そこへ行ってその通りにした。神々も「尊者たちは私たちの利益を願い、幸せを願ってくれている」と喜悦と喜びの心を生じさせ、自ら住居を掃き清め、お湯を用意し、背中の世話や足の世話をし、護りを与えた。彼ら比丘たちも、その慈を修習し、それを基礎として観を始めて、全員がまさにその三ヶ月の間に最高の果である阿羅漢果に達し、大自恣の日に清らかな自恣を行ったのである。

Evampi atthakusalena tathāgatena,

このように、目的に巧みな如来によって、

Dhammissarena kathitaṃ karaṇīyamatthaṃ;

法の主によって説かれた為すべき目的。

Katvānubhuyya paramaṃ hadayassa santiṃ,

それを行い、心の最高の静寂を経験し、

Santaṃ padaṃ abhisamenti samattapaññā.

智慧を完成した者たちは静寂の境地を悟る。

Tasmā hi taṃ amatamabbhutamariyakantaṃ,

それゆえに、その不死の、驚異の、聖者に愛される、

Santaṃ padaṃ abhisamecca viharitukāmo;

静寂の境地を悟って留まりたいと願う、

Viññū jano vimalasīlasamādhipaññā-

心ある人は、汚れのない戒定慧の

Bhedaṃ kareyya satataṃ karaṇīyamatthanti.

区別である為すべき目的を常に為すべきである。

Paramatthajotikāya khuddakapāṭha-aṭṭhakathāya

小誦注釈である勝義光明における

Mettasuttavaṇṇanā niṭṭhitā.

慈経の解説が終わる。

Nigamanakathā

結びの言葉

Ettāvatā ca yaṃ vuttaṃ –

これまで、次のように述べられた――

‘‘Uttamaṃ vandaneyyānaṃ, vanditvā ratanattayaṃ;

「礼拝されるべき最高の三宝を礼拝して、

Khuddakānaṃ karissāmi, kesañci atthavaṇṇana’’nti.

小部のあるものの意味の解説を行おう」と。

Tattha saraṇasikkhāpadadvattiṃsākārakumārapañhamaṅgalasuttaratanasuttatirokuṭṭanidhikaṇḍamettasuttavasena navappabhedassa khuddakapāṭhassa tāva atthavaṇṇanā katā hoti. Tenetaṃ vuccati –

ここで、帰依、学処、三十二身分、童子問、吉祥経、宝経、壁外経、伏蔵経、慈経という九つの区分を持つ小誦の、意味の解説が完了した。それゆえにこう言われる――

‘‘Imaṃ khuddakapāṭhassa, karontenatthavaṇṇanaṃ;

「この小誦の、意味の解説を行いながら、

Saddhammaṭṭhitikāmena, yaṃ pattaṃ kusalaṃ mayā.

正法の存続を願って、私が得た善業。

Tassānubhāvato khippaṃ, dhamme ariyappavedite;

その力によって、速やかに、聖者によって説かれた法において、

Vuddhiṃ virūḷhiṃ vepullaṃ, pāpuṇātu ayaṃ jano’’ti.

この人々が成長し、増え、広がるように至らんことを」と。

Paramavisuddhasaddhābuddhivīriyaguṇappaṭimaṇḍitena sīlācārajjavamaddavādiguṇasamudayasamuditena sakasamayasamayantaragahanajjhogāhaṇasamatthena paññāveyyattiyasamannāgatena tipiṭakapariyattidhammappabhede sāṭṭhakathe satthusāsane appaṭihatañāṇappabhāvena chamahāveyyākaraṇenachamahāveyyākaraṇena karaṇasampattijanitasukhaviniggatamadhurodāravacanalāvaṇṇayuttena yuttamuttavādinā vādīvarena mahākavinā chaḷabhiññāpaṭisambhidādippabhedaguṇappaṭimaṇḍite uttarimanussadhamme suppatiṭṭhitabuddhīnaṃ theravaṃsappadīpānaṃ therānaṃ mahāvihāravāsīnaṃ vaṃsālaṅkārabhūtena vipulavisuddhabuddhinā buddhaghosoti garūhi gahitanāmadheyyena therena katā ayaṃ paramatthajotikā nāma khuddakapāṭhavaṇṇanā –

最高の清らかな信仰、知性、精進の徳によって飾られ、戒、行い、素直さ、穏やかさなどの徳の集まりを具え、自派と他派の教義の密林に分け入る能力を持ち、智慧と明敏さを備え、三蔵の教理と法の区別において注釈とともに師の教えにおいて妨げのない知識の光を持ち、六つの大文法によって文法の完成から生じる安楽を引き出す甘露のように優れた言葉の美しさを具え、道理にかなった言葉を語る論者の中の優れた論者であり、大詩人であり、六神通や無礙解などの区別された徳によって飾られ、超人法にしっかりと定まった知性を持つ長老たちの系譜を照らす灯火である長老たち、大寺に住む者たちの系譜の装飾となっている、広大で清らかな知性を持つ、ブッダゴーサと師匠たちから名付けられた長老によって作られた、この勝義光明と呼ばれる小誦の解説――

Tāva tiṭṭhatu lokasmiṃ, lokanittharaṇesinaṃ;

世からの脱出を求める者たちのために、

Dassentī kulaputtānaṃ, nayaṃ sīlādisuddhiyā.

良家の子息たちに戒などの清らかさの道を示しながら、

Yāva buddhoti nāmampi, suddhacittassa tādino;

清らかな心を持つ、そのようにある者の、

Lokamhi lokajeṭṭhassa, pavattati mahesinoti.

世界における最上の者、偉大な仙人の仏という名が世界に存続する限り、存続しますように。

Paramatthajotikāya khuddaka-aṭṭhakathāya

小部注釈である勝義光明における

Khuddakapāṭhavaṇṇanā niṭṭhitā.

小誦の解説が終わる。